(navigation image)
Home American Libraries | Canadian Libraries | Universal Library | Community Texts | Project Gutenberg | Children's Library | Biodiversity Heritage Library | Additional Collections
Search: Advanced Search
Anonymous User (login or join us)
Upload
See other formats

Full text of "Slovenské pohl'ady"

This is a digitai copy of a book thac was preserved for generations on library shelves before it was carefully scanned by Google as part of a project 
to make the world's books discoverable oniine. 

It has survived long enough for the copyright to expire and the book to enter the public domain. A public domain book is one that was never subject 
to copyright or whose legal copyright term has expired. Whether a book is in the public domain may vary country to country. Public domain books 
are our gateways to the pást. representíng a wealth of history, culture and knowledge thaťs often difficult to discover. 

Marks, notations and other marginália preseiit in the originál volume will appear in this filé - a reminder of this book's long joumey from the 
publisher to a library and finally to you. 

Usage guidelines 

Google is proud to partner with libraries to digitize public domain materials and make them widely accessible. Public domain books belong to the 
public and we are merely their custodiaiis. Nevertheless, this work is expensive, so in order to keep providing this resource, we háve taken steps to 
prevent abuse by commercial parties, including placing technical restrictions on automated querying. 

We also ask that you: 

+ Make non-commercial iise ofthe fihs We designed Google Book Search for use by individuals, and we request that you use these files for 
personál, non-commercial purposes. 

+ Refrain fľoín automated querying Do not send automated queries of any sort to Google 's systém: If you are conducting research on machine 
translation, optical character recognition or other areas where access to a large amount of text is helpful, please contact us. We encourage the 
use of public domain materials for these purposes and may be able to help. 

+ Maintain attribution The Google "watermark" you see on each filé is essential for informing people about this project and helping them find 
additional materials through Google Book Search. Please do not remove it. 

+ Keep it legal Whatever your use. remember that you are responsible for ensuring that what you are doing is legal. Do not assume that just 
because we believe a book is in the public domain for users in the United States, that the work is also in the public domain for users in other 
countries. Whether a book is still in copyright varies from country to country, and we can't offer guidance on whether any specific use of 
any specific book is allowed. Please do not assume that a book's appearance in Google Book Search means it can be used in any manner 
anywhere in the world. Copyright infringement liability can be quite severe. 

About Google Book Search 

Google's mission is to organize the world's information and to make it universally accessible and useful. Google Book Search helps readers 
discover the world's books while helping authors and publishers reach new audiences. You can search through the full text of this book on the web 



at http : / /books . google . com/ 



' Jf.f.^-fv-ŕ'-;^-\^^'^ 




p-OPERTY OF 

• V, 



»»i7 




ABTHS SCIĽNTIA V^RITAS 






h 53 ''' 



dl 



J - 



Velecténý Pane! 

K.íKž jscni nsi pred dvénia lety pŕcdstoupit pred obecenstvo 
sloYfOäke, abych je vyzval k nezbytné soiiGinnosti pH popise ná- 
ŕí'.i shreiish'fch, nemohl jseín predpokladali, že jméno mé a cíle 
nit'Ľ:i v<;deckŕbo podniku Šíre známy jsoii. 

BelioiH téchto dvou let donfAm vďnk, že podnik nulj veŽel 
ľ ■■UcDi'jši znÄintist. Pnspi/vky z mnoliVxb strán dochäzely a já 
rsiTi neopominal, vdŕčnŕ podávali zprávy v Sb>venskýcli ľohradech, 
jicliž ti víecbny odborné kruby slovanský povšininuly. 

Pndnik milj víeobccnť"; se cbválí a oceňuje. A kdož by se 
í»k'-- Dfľtí'íil, kdyby se nám. spojenými silami, podarilo, podati 
^-f'i^iCaii'f //f>/»íV nynt-jÁich núŕfií dovenakých , na jeliož základi'' 
tŕprve ninžiiu liude, objasnili vývoj jazyku ŕeskoslovenského a 
fhip'íi platn*"' k di-jiriám j.izykii ŕslivanskýcb vubecl Ncbof neni 
f-cl.;.iiy. žľ |>ľáv.- ŕilovcnítina, kteiá dosud bezpniati'cdni- se stýka 
• Ľv'Liin.ii, i'idítinoii, ľuítinon a éá.steihn* i s náivOiini jibuslovan- 
i»vni;. kilyz dnkladni' vyložená bndľ, pn^kytno nám nad mirii 
ijleziivL-li piiznaikii v jazyk-i/.pytii fluvaiiJikôm. 

Avíuk pivs v.-eclon) nn' úsilí, [irujev m- sbjvcin i písmom, 
u^i'irati p'-íľt'bnéli't m.'itcri.ibi, iielzí; mi di>sud ríci. že jsem do- 
•p-i t-ik'.'V(''liii •jtnpiiľ. abveb s-' zdarení k víe<ibc'iit''inn opracovaní 
pHfli..ij[,iii mnhl. 

Mozí-ry dosmi jsnii velkŕ; eeli'- kraj'', ryziin lidem slo\enskýin 
Wíil.jnt'. 2Uát;ivají mi nepi'ísť.iimy. 

F-kusiv se rozmanirým spilsnlnin, nab\li zpr.iv o výslovnosti 
Mo\^ i:a S]>ívcn-^kii . pukláil.iin za svou pnvir.nusl-, neustávati 
' {^tdiiiku svéin a vynaluziti víecli jiiosti-flkiij abycli eílo svélio, 
■ip'-'ij v lilavuvidi rysccb, dosábl. 

A J.ikii^. ijám Dsobuc pokľaenvuti cbri v ccstiiváni a sbíniní 
■bveíiít-li.í inaieriálri nu Slovciiskii, tak opľtn"' itlir;iĽÍiii so s vreli>u 
ffMlj'ja ku v^^f.'Hi, JÍU1Ž lá^ka k rodnému jazyku nasenm prsa za- 
mvrii, atA" p.idb- >il .svyeli prispi-li k sptdeŕnému dílii. h r.iiobtc- 
■dvii i"'i'i.>u h'iiríí i<litľiii->/,i)ili. 



\il 



y^ 



I 

■>1 



/ 



\ Popisy a pHspevky, které jsem dosud obdržel, pocházejí z nú- 

flledujících mÍBt a jsou od následujícíäh OBob: 
I. Preňporská; 1. Modra: vi. p. far. D. Minich, p. uč. J. Izák, 
p. ué. J. Voda, p. dr. J. Izák, cestár Saio. Janko. 2. Pe 
zinék: y\. p. far. J. Žarnovický a jeho cfaof, pani Žarno 
vická, pak p. uČ. J. Zigmundik. 3. Švajnsbach a Slovenský 
Eisgruh, pak Vajnory: vi. p. far. J. Žarnovický. 4. Pernek 
t), p. far. J. Novák, nékolik poznámek též vi. p. far. J 
Žarnovický. 5. Nádaš: vi. p. far. M. KoUár. 6. LinČ: vi 
p. far. Ján Klempa. 7. Gajary: nčkolik poznámek od ne 
jmenovaného zasílatele. 
IL NltraiiBká: 1. Skalica: vi. p. K. J. Pospech, p. med. drd. 
P, Blaho, též vi. p. far. J. Novák. 2. Ghely: >1. p. M. V. 
Medlen. 3. Sobotište: vi. p. far. P. Beblavý. 4. Senica: vi. 
p. far. M. Braxatoris. Ô. ČáČov: p. uč. C. Gallay. 6. My- 
java: p. uô. P. Slávik. 7. Vrbovce: p. stud. med. I. Slo- 
boda. 8. Na Smolinském: p. A. Petráä. 9. Brezová: vi. p. 
far. J. LeŠka, p. not. J. Jurkovič 10. Kostolné: p. stud. 
med. J. Trokan. U. Stará Tura: p. u6. G. H. Schmidt, 
p. Š, Rohaček-Uher. 12. Krajné: pani Lud. Markovičová. 
13. Lubina: pani M. Holuby, 14. Horné Bsince: bIč. Lud. 
"^ Riznerová. 15. Žlkovce: p. uč. P. Tomkuljak. 16. Bučany- 

Trakovice: p. St. Selecký a p. Paulovič. 17. Frašták: p. 
:■. dr. M. Šimko. 18. Čary: vi. p. far. M. Kollár. 19. Háj- 

Nová Ves: vi. p. far. J. Rlempa. 20. Prividza: vi. p. far. 
M. Hoits, též p. stud. techn. J. Dohnányi. 

III. Trenčinská: 1. Beckov: p. theol. F. Bálent. 2. Bošáca: vi. 

p. far. J. L. Holuby, p. uČ. L. Rízner. 3. Mikušovce: p. 

uč. A. D. Svoboda. 4. Zárječ: vi. p. far. P. Zoch, vi. p. 

far. Ž. KriŽan, slč. B. Križanova. 5. V. Bytča: vi. p. far. 

'- J. Badík, p. A. Mamatoj. ti. Rovné- Makov : pani Leon. 

Hoffmannová. 7. Bajec: p. rod. A. Čcrniansky. 8. Stránske: 
p. uč. J. Ďurjan. 9. V. Ostratice: vi. p. far. J. Kompánek. 
10. Skalité: vi. p. far. J. Badik. 

IV. Orava: 1. Zázrivá: vi. p. far. J, Štefnnica. 2. Medzikradnó: 
^ p. uč. L. Izák, podlé p. Medzihradského. 3. Záskalie: p. 

adv. A. Halaša. 4. Malattná: vi. p. far. J. Klochány, ô. Ja- 
settica: vi. p. far. A. Florek. tí. Krivá: vi. p. far. J. Ste- 
fanica. 7. Bielypotok: vi. p. far. J. Štefanica. 8. Habovka: 
vi. p. far. J. ätefanica. !l. Trstená: p. bohosl. K. Schiffer- 



3 

decker. 10. HruŠtín: vi. p. J. Martvoň. 11. Jablonka: vi. 
p. far. F. Zvada. 12. Rabča: vi. p. far. A. Florek. 

V. Turec; 1. Kláštor: p. J. Maro, p. dr. KorauS. 2. Necpaly: 

p. uč. A. KOrka. 3. Mošovce: p. u6. P. P. Zgúth. 4. Sv. 
Michal: p. I. Žiak. 5. Slov. Právna: p. theol. K.Chorvát. 

VI. Tekov: 1. Vetermk: p. arch. P. KriŽko. 2. Horňaves: p. J. 

Greguš. .3. Jastrabie: p. uÔ. A. Kováčik. 4. Kretnnička: 
p. 8tud. tcchn. J. Dohnányi. 5. Vieska : vi. p. far. M. Húska. 
f>. V. Lovca: vi. p. far. a dfk. J. Qeromctta. 7. Žamovická 
Huta: p. J. Gontko. 8. Tepla: vi. p. far. R. Osvald 9. Nová 
baňa : p. Št, Volf. 
VIL Zvolenská: 1. Baňa čili Španodolina: p. uiS. I. Štubňa, 
p. A. Mamatej. 2. Jabríková: p. A. Badaj. 3. B. Bystrica: 
p. arch. P. Križko, slŕS. A- Križkova. 4. Králová: p. dr. J. 
Veael. ô. ižadfaií: vi. p. far. M. Braxatoris. 6. Selce: vi. p. 
far a dťk. F. Šujanský, p. uč. G. Timko. 7. V, Slatina: 
p. O. Hronec. 8. BuČa a Želeená Breznica : p. not. J. Bánik. 
9. Šalkova: p. uč. I. títubňa. 10. Riečka: p. uč. I. Stubňa. 
n. Zvol. Kupca: p. A. Csellár. 12. Hiadel: p. A. Šustek. 
I.^. Brezno: p. uČ. A. P. Záturecký. 14. Ilandle Čili Čierny 
Hronec: vi. p. J. Kačka. 15. Očová: p. uč. Št, ŠenŠel. 16. 
Detva: vi. p. far. P. Tomkiiliak, p. E. Prokop. 17. Dobro- 
nivá: vi. p. far. J. Slávik. 18. Polhora: slará pani Dax- 
nerova. 
VIIÍ. Hont: 1. Štiavnica: p. bohosl. S. MibaloviČ, pani M. Baker. 
2. Pukanec: vi. p. ťar. M. Bujná, p. uČ. S. Kupčok. 3. Pren- 
Čov : vi. p. far. A. Kme(. 4. Beluj : vi. p. far. G. .Stollmann. 
.ô. Počúvadlo: p. uč. K. Straka. 6. Bndín: p. not Št Blaho. 
T, Tirany: vi. p far. P. Koričánsky, slč. L. Koričánska. 
s DrornUy : slč. L. Koričánska. 9. Drieiiovo : p. uč. J. 
Hotaridcji. 10- Cerovo : p. uČ. St. Zoch. 11. Senohrady: p. 
št. Popálený. 12. Ľaiolôm: vi. p. farár S. Záturecký, vi. 
p. ťar. .1. Slávik. 13. Zahorce: p. inž. M. Alp'lver. 

IX. \ovohriUl: 1. Senná: p. uč. .!. Molnár. 2. Závada: vi. p. 
far. .št. Algiiver. 3. LuhoreČ: si. E. (íoMpiTíierová. 4. Vď- 
riná: p. theol. J. Bednár. 5. Turičky: p. theol. J. Bodnár. 
ií. Zclenovo: p. uČ L. Izák, 7. PoUchno: slč. Bož. Slan- 
čikova. 8. C. Brezová : p. O. Finjjys. 

X- Dolní zem: 1. Sarvaš: p. prof. Št. Koreň. 2. Čaba: p. uč. 
J. Bella. 3. Slov. Komlóíi: p. M. Bencur. 4 Hojditšica: vi- 



p. farár E. Kolenyi. 5. Kysáč: p. uČ. J. MiČátek. 6. Ilo?: 
p. uč. J. Mnliak. 7. Stará Pazova: vi, p. far. VI. Hiirban 

XI. Gemer: 1. Ifrachovo: p. Ii. Viest. 2. Shilni/:: p. J. Botto 

3. Drienčitny: p. stud. J. Botto. 4. Hošíiéovce-. podlé pan 
M. Älarkovičovč. 5. Luluviíte : p. stu d. J. Botto. (í. Ponde 
lok: vi. p. far. M. Bodický. 7. Sehie: vi, p. ťar. M. Bodický 
S. Válkovo: j). O- Fingys. 1). Kraskovo: p. O. Rada : 
I. Ľiib, 10. JSrátlno : p. A. Mamatej. 11. Klaiorec: p. uf 
J. Bráduan, p. ufi. li. Ií. Kuliiiny. 12. Lom: vi. p. ťar. O 
Kojko. 13. Tisovvc s Hámrom: dr. S. Dnxner. 14- PUn 
vi. p. far. J, Vansa. 15. Muráťi Dlhá Liíka: vi. p. far. L 
A. Gál. Ifi. V. lievúca: vel. p. far. L. Itcuss, p. adv. .J 
Botto, p. tlicol. y. Ormis 17. Mokrá Lúka: p. lu'*. M. líoháč 
18. V. Poloma: vi. p. far. U. Kellner. lí). Itatkorá: vi. p 
far. D. Kovät*, p. iič. O. Oallay, p. uč. .J. Alikuláš a S 
Kliiicko, p. tlicol. .r. Palic. 20. ŠlUnik: p. iií. I. Mikulá 
ii Ij. Nwgy 21. liéílová: p uč. A. .lároasy. 22. llfTjKt: y 
uč. .T. Bnidňan. 23. Trfgarf a Vrrnár : \\. p. far. St. Mižik 
24. Sykavka: vi. p. ťar. Št Miďík. 25, Krokara: p. f). .1 
Krajce. 

XII. Liptov: 1. IJkavka: vi. p. .1, Kačka. 2. Ccrnorá: vi. j; 

ťar. .'\. Hlinka. 3. SHac: vi. p. far. A. Hlinka. 4. Siehúca 
vi. p. far. .ľ. Cinirák, p. red. K. Salva. U-.^. p. nč. A. P 
/átiireck\-. ň. Sr. Mikuláš: p. uČ. K Trám. 6. .Sr. Pf/cr 
vi. p. ťar. St. IÍĽlla. 7. Ilihhe: vi. p. ťar .1. Siinkovic. í: 
Prihylina: vi. p. ťar. J. Inítitoris. 0. Východná : vi. p. ťai 
O. Prúiiyi. 10. strhni vi. p. far. (\ Bodický. U. X Lupča 
p. .T. Jí. 12. Va^ec: ncjnien. zati. l.">. Kimjittna: ncjiuen 
zas. 14. Láhia: p. adv. A. llnhi>a (v Kár. Nov,). 1;'). Sô 
šorá: p. .1. Boliúň, p. š. I-íoliárck-Uher, 

XIII. Spíň: I. Veľký Jlnilcc, Jhiitišurcľ, Luŕicuá. Odoriii. pal 
Juryoľ, I''i (tuková. Lichiura^ pak Porái; Lipník a Závadka 
vi. p. far. Št- Mi.íik. 2. Malý llhihc: p. tu'. .1. Kovalcik 
.'i. Jiatizocľr: vi. p. ťar. C. Iíodit-ky. A. Jiniiont.: p, uŕ 
K. Schicli, r». Kľi.tiiľá \'ts: p, .1. Ií. 

XI\'. Šaľis: 1. Slzný Ň/i/s; vi, p, K. .1, ľo.-í|KK-li 2. Z oko] 
ľťfšnvu li^t. jiMiií mi píislai p. adv. A. Halaša, 
Takovv }(' piiviid iiH'lľi dns.-wadiilnr matí'iiáln. ."^bírka má - 
avýui éasi'in udivzdäin ji (-(-loii inii/.i-H slovo!i<ki''Miu - poskytuj 
piipÍM' iľ-ktf'rvfli ii;'ii'ľ("'í VL'liiii dukladiu'-. z jinvuli inist podáv 



Tíak ']fíT\ nepatrné ukážky, js mnohých mfst neobsaht^je pŕispévkA 
a ukázfk zadných. 

Abvch i z takových niíat dobyl nijakých zprár o výslovnosti 
iidovŕ, pnpnjiiji otisk povŕsti „Divostvomý lovec", upravený' podlé 
ľvdání P. Dobšinského, a prosím, aby do mistního náŕoíi co nej- 
v^mf'ji pŕohi/.ena a pŕepí«ána a mné láskavé zaslaná byla. 

Prosím o preklad této krátke povesti odevlad. Za pľíspčvJcy 
: mííŕ, oilkmlž dosud nijakého pnsjicvktt netnám, sUhnJ{ následujicí 
pnfiité odmeny. Za pi-oklad do mistniho nárečí pripojené povesti 
,DÍTústvorný lovec* slibuji odmenu 1 zl. Kdo pHdá obíírnťfjíí po- 
['ií svého doniácfho náŕeČÍ, tomu slibuji 2—3 zl. Ä kdo mi dfi- 
kla'lnf* nárečí své domáci popije a obaírD^ý'mi ukážkami opatH, 
Intuu slibuji ô zl. 

Di^oitvomý lovec. 

V hlbokej doline býval starý lovec, ktorý jedine divinou Živil 
ta. Xcralcko svojho domku mal jazero, po ktorom na plfkc vo- 
liéra] sa a kde čo zočil, všetko ulovil. Priletela mu raz hrôza 
C'i'izicb kačiek na to jazero. Po jednej j ich striernf, to by nebolo 
au': chcel jicb maf odrazu víetlty. Co ti nesmyslel? Ved, vraj, 
k'.if k.n'ka hlce hada, ten celý prevlečie sa cez ňu a z druhej 
t\nn\- 7,ac-b_\ti ho druhá a keil i cez tú prevlečie sa, zachytí ho 
»j tretia a tak visia a raorcujú äa na ňom. ITijúrai on teda mastný 
D-iHiz dlhočizný, zatiahol s plfkou do kaliny, pustil niotiiz na vodu 
a 'trif-hol na kačky. Kačky priletely, rozkrákíprily sa a lapaly si 
MkOiky. Tu, nndhodily na ton mastný mutúz a bnuíf ho prvá 
ihhl.i a kei[ cez ňu prevliekol sa, shltla ho i druhá a tak zachytila 
ko i tretia i Štvrtá a že dlhí bol. navlicklv sa naň víetkv u lovec 
8ul bo druhým koncom pevno oviazaný okolo pása, 

\" tom postrčil plfku na prostried vody a ztfapkal rukama. 
Kičky zplaŕily sa a schytily vo zvýí. Ale že jit-h bolo moc, uvlá- 
Ätly ai luvca a unášaly iireč, líôh zná, jako by mu bola b^'vala 
kodina. k<^.by kačky noboly letely ponad jeho dňmok. Ale z domku 
níDÍoval komín, nnií milý h>vec eíte za prvá Času zachytil sa 
ftíi ii, '[iiiítil sa ddlu kutiiínoni zrovna na kuchyňu. I veru milým 
kíŕkárn biicif krky vykrútil, ušklbal si jich, vypytval, upiekol, a 
pojeil'.j \>rtky odrazu, lebu buly chutné. 

-Ki ab' bv som ja doma oštc aj vyhladnul.'^ pomyslel si, ked 
■ž IimIh po vŕetkom. Iíadítj teda sýty ako hladný pusti! sa íívc- 
biiii \VA vvzkusv. 



Ide fti on linraini vrclmmí veČcr prí peknom uiDsiaťikii. 
Um jodnolio, ^o do nieHiaca mieril. „Čože toHco roícrij do U>| 
mesiaca?" opytnjo sa ho. „Co2e by som mieril,*' odpovedá tonto, 
„Či vxAiň v tom mcftiaot tú skalu. Um niA bova hniezdo. A ich 
nechuo hluvu vylnlif. i^o hych na ňit dtrelíl." „Oa) ú t (ým jtok< 
nach tá sova nspoA svoju mlfíd»u vysedí; poď radít^} so ain^ 
vorafi 9V«la medzi TiKrmi xkúsif." Prehovoril ho u áll dvaja spol 

Idú, idú, vidia Um jcdnoho, čo uiaI oí^i upretť na jedna U 
pod horou a tá lúka holá aspoň na desaf míľ vzdialená. ^Co 
kTadii, vod si oíi vyoCig?-* opytiijú sa h". .OoŽc hycb hľadí 
odpovedá, ^chcem mn( pečienku. Tamtn nn tú lúku vychot 
Jelene popásať sn. Kade prvý z hôr vjkroOi, vtdim ho: nA jei 
skok som tam a uchytiin si pcčicDku." „NestreŽ na darrimnít 
poď s nami sveta Bkúflit!" Prehovorili ho; íiel aj ten. 

Idú, idú, sti-etnú jodnobo roajcruikn; Ham(^ r«.'tazc boly nai 
é&nt na fíom. .KdeXe ideš s tými refasmi?'* opytiijú sa ho, .Kd< 
bych Šiel, nemáni tamto pri majeri ^Jadnej hory, nuž chcem 
aspoň jťdou celý háj retazmi <ipnntu( a prcnicst blfžej k maj< 
aby loi paholkom nebolo ifaleko chodil po drevo.** Pomohli mu 
ten báj preoíest a on uhoatil jioh mliekom a maslom. Potom pra 
hovorili aj tohto, aby ňiel s nimi. J 

Idi'i^ idú, vidia slaren nn skale (na kameni) aertief, kturý ml 
jednu nosovú dierku prstom zatkalú a druhou nozdrou neprestajné 
fúkfll. „Oo tak fukaS?" opytujú sa ho. «C'oŽo ťúkam. vcct ^■'''■ 

tamlu ten veterný mlyn na tom vršku? ! Na ten ťúkam^ aby 

A akby som otvoril eHe aj druhú dierku na nose, nuž by bo to 
ľoztricskalo.'' „Nezabávaj sa ty smlyn^okmi; pod, kde da£o 
aj roxtrieskaj " Pristál aj ten a úiel s nimi. 

Keď už boli v&etoi piati vo vedne, vyhlAstlí sa za svctoký< 
kunStárov a pochodili v«elky knijiny a čo vSeiko navystrájalí, 
by ani na seftaný vôz nepubrnt. Napoeledok zafíli veľmi ifaleko 
Tureckej krajiny a tam pred tým najväč>«ím pánom svoje kúa] 
stvárali a vyrábali. Baia pozval Jich za to k obedu. Pri ol 
keď sa rozmanitŕho roŕisa boli najedli, zachcelo «a ha^tv^j 2c 
£n Un na jazyk piietit tej tokajdiny, ktorú títo vychvarovali, ift\ 
oa nej tak vyrostli a od nej aj zmúdreli ku vSctkvm kui 
•veta. 

„Óo len trocha tej lokajíiny,* povie divoslvorný lovec, „< 
moji Fadia doneaú, e$te kým posedíme a pohesedujemn m 
stole.' „K}, to by aom predaa rád vidief Tokajský vrch obehí 



Koužoo!"' Kr&lil hlovou tiašd n lov^c len na to, íe to veru 

Hn hyf- nNo» ak e£te k tomutu obedu t_v stanovíte skle- 

z TukaJA, dám vúm rýdzeho xUla, korku uufsletc »!; 

!aU nie, pôjde vúm vďetkým o hrdlu!'' Kiekúl baSa a od tuho 

fiac ud<tupif nemohli. 

Uta tú ton jeleoiur urobil len skok a u2 bol kdtiiii heu v To- 
pro tú sklenicu vína. Ale voljakoai oazpilt ucpríchiuliuil a 
u2 chcela od stola vstávať, lebo bola srnädnA. ^ Kukaj za 
kde toFko meiká Aa!** vola lovec na toho me«a(!nika. Tento 
a víd), ii^ milý jeleninr zjispal až tam na Podhurc v }>oU 
hrtiSkou. Razom uchytil mesačník svoju knlu a odstrelil tomu 
íOiu nad hlavou hrudku. Ifru^kn padla mu na nos, prebudila 
^imily jeleniar pnkvitol na joden skok a položil sklenicu šama- 
na stôl. BaSa i barová napili sa tokajčíny a vari jim trocha 
]o aj z ruky do hlavy; ho vypravili len komorníka s najirai 
i, aby Jim otvoril sklad, žeby teda nabrali si toho rýdzeho 
kofko uniett vládcu. 
Ale tu komomJk dlho neprichádzal nazpiatuk. Basa poslal 
im vojaka, 2c kde toDco me.ská. ,Ucj babU múj," príde vujak 
býroín naspiit, r.ve<I je tani zle! Vetl tí zanikli za tvojim ko- 
avnrtkom dvere ako vstúpil do akladu , a potom tt n rrfaziar 
'' sklad a zaniesol su všetkým na lu<t. Tam ti 



Skoäil baÁa na nohy, skočili s ním vojaci jeho! Sadli na 
ejfia loff A dohiUíalí našich kunSlárov, len tofko že jich u2 
íailL pKdcžv si, starký?'' retMe k tomu fúkavčmu divo- 
lovec ftSoto, teraz napokon preukáž an u2 i ty, C\ si 
10 kaJtu nedncbal!" Starký aadnul si hore na loď a jednou 
hvavou dierkou ŕúknul na jcjich vlastnú loď, druhou nozdrou 
pitil vetor na cudziu lod baáovu. llneď rozstúpily sa lode na 
Ím«í mit od jedaadruhcj, 

Baiu mohlo t^m puknúf od huuvu! 

Tiin lUe »U»tJtvu tlijsiali sa do svujej krajiny, 60 zlatom po- 
4 na rovno a íijú až po dnes, ak e^te v2dy majú z Čoho! 

V« Vidni dne 9. prosince 1894. 

Frantiáok Pastrnek 

Wien, IX SchwarupanieratraBse 15. 



e- ... - . ''■ 

K»[litliiOinnk<)-A4'niitliiAn>k.v ^yn].ik v Tur>>. St. Manini-. 



Rok 1806. 



Sofiit 1. 



Slovenské Pohlady. 



.rp^-r. 



Z našej dediny. 

Itozprávky. 
Spifinje Terézia Vansuvá. 

XII. 
,«Dvaiiásti iiiuHia byf." 

llui, to stalo sa na klonovskícli vrchoch — alo dávno, dávno. 
• ia/jirt klennvský mal na „Oltárnom" kolešŕm i izbičku. Klenovskí 
-:')-yvatolia oliyŕajne Ictujú na vrchoch, ha ktorí inajii viac statku, 
i ziiiicviiť muiiia tam, aby krm ni>nm:<eli pu neschodných ccshích 
r.-./it ii<> niľsta. 

Ií"l:i tichá, jasná noc. Od Vopra dúclialo ostré povetrie — 
ik" dakťdy okolo Jána býva, žt^ je chladno ako v jaseľi. 

Gaz'hi náš uložil sa do sena v stodole, alo nespal — načúval. 
li.il' ticho a predsa videlo sa mn, žo od hory nesie vetor vravu 
t Ulapov. Vtedy chodili Iionií clilapci po horách, a veru nebnlo 
ra-lri ■ pustaviť sa im na odjior. Načúva tou tiuzda, načúva, len tii 
í.u -k'iiiť-iie dostavia sa tí istí chlapci, na ktorých myslel. Videl 
:.;í ..'.'^ ^kitľu. že ich je viacej, nebodaj ich bolo dvanásť. 

_l.bl.ipci"' isli hore ua kôliiu, št-ptajúci lued/i sebou, a tam na 
ni-ikkí-m ŕťiif poukladali sa. .Ale uemusťli ešte všetci byť, lebo po 
■.hvili pricliodí ešte jeden a štverá sa hor na kúlnu. 

,Ľi si to ty, Päto?-* oi)ýta sa jeden z tých, čo už b(»Ii tlriev 
;iri=!i 

_.Ij." udpovedá ten. „Čože jeV 

_Nu7 nič; len či si vykonal?" 

, Vykonal, neboj sa nič.-* 

-A lí si ilobre'í"* 

.I'"bľc. nenájde hn nik, iba takí, ako my dvanásti." 

„ \ki-ž«' si ho zaklial y 

. \k<>V Nuž tak. aby ho len dvanásti bratia tuoiili dostať, takí. 
ak" MJ.»- my dvanásti. •* 

. r.ik jf dobre. 8pite, chlapci, zima je, lepšie tu na sene ako 
li.i-^-b- v hore.*' 

ľ..-tť za fhvilku šuchotali a ■^('ptali. potum posjiali všťtľi. -a 
^■j..-U taiiubdii nepočul inšie iba chľái)aiiie dvanástich i-hlapnv a 
*a i ťi /húknutio nočného vtáka. 

I 



Nemohol zasi>a(. „Drnudsti bratia! hvaiiáäli musia byC," ojm- 
kovftl si v inrsli a Imtal (ruluj. „ľnuo Rt-že, kdežo li lu i)vauÁ«fti 
bnitia? KUtrÁ mali ŕ.** icli tnlky'"!! v^■«*l,(^VI\?'' A iiciiokojiln tio to 
vuliiií. VtiMty, titk ako aj l^vni, .ly sa luifoiii a xi^ly hu Im 

vžily vetmi dobn'. t luíŕniu Ivliu i t by sa boly ijšly, vedel 
tiž noprod, ktoré polo by 6i za un kiipil a ako by si dom poni^ 
]iľHví) — alu Uvanáíili musťli by(, dvan^lHti bratia! 

Hútal, li(ita), 110 nie nevylitital. N'aoRUitolc len prediíia xaspal, 
u speil do bioluliu ľáua. lú-J sa zobudil. Ľldtipov na éopo už dc- 
bulo, kto ĹWA. kde oni už f^i^Likovali, a kložo vie, kde budú \to- 
ludňovaC. 

ZaujyslfiDý Šiel (ía^ída do meata (ICIciiovca). Prijdňc dnuiOT,^ 
sadni si na lavicu, oprel sa o sU^I a htavn založil do dlane. Tii 
dranilsti uc£ll mii z uiysle. 

„i^Qle ju tube, starý >" o py tuje sa gazdiuä, diuvajtica kuriatka 
nu izbe. 

„Nič," povie í^azda a btadl ua tie kuriatka, ako /obkajú chlebík* 
I napadne mu zrazu niečo a on povie: 

,rV to máš »simú kobdty, xeua?' 

^Veiii samé, ani jedná ndádočkn; nuž ale predám a ktipUu 
inlndky /a ne," odpovedá gnzdíná. 

,.A kolko^.c icli jo? Vari ich je dvanABCV 

„ľvanilsf. Tak ako sa vykotrdulv. Lak ícb ju aj tulko." 

„Itvan-lsti hnitia, " zasuiial »a t:»^"i« i* skočil od stola, ilajcdinä 
temer sa nalákala, čo tak strmo skočil a za&mí.il sa 

nJaj, alio som m laklal Čuxu sa ti rnbf?" 

.Nič, žona moja; lou ich uaohov;^, tycb dvamksticb, & potvRi 
irh do ko^i a od^ezieme icli ta na íHUnio." 

.Na kvho —V rbcťlu u/ tjik piivrrlat, ako netreba, ale^AzdAl 
jej [K'kiie níá^ vyrozprával, čo a ako. a Kazdioii rada, všetko lak 
vykonala, ako jrazda rozkázal. Uvanästích kohútikov nacbovuli, jra- 
lapali a do koía ^aviamli, a tak i^b sama ^zdiuá vynleälu tábore, 
aby sa im len dai^n /lú*lio nepriko<lilo. 

Okolo b(«púdky lirabkiili Vľsebi II „flvnuAsli", až ti in »tjdd 
i kus (falt-j, nk^ nie na veľkom. len tam pod ubloin kdoKi to i 
nu'uii bnibkai, a tu, ako od samo .soba, vyníme ^a im \< 
hromada peňazí 

/ohkrtrkaly kohútiky, zasmial sa ^iLzda, ?.e predsa len uasiol 
týrb dvanitslícli, a p(iKbi(u*jil pLUiia^.ky do jodnofio. A pnluni tít 
li;t/.dovul, ako vedel, kymkolvek ueuuirel u ueuuhal väulko lu nu 
tomto laieíiuuiii avctc. 



xm. 

„K(.Hl>->.tí holo Uožlf iKirodxciile'^ 

A ai ci veríte alebo nie — pnitUyui vám to bolu iuak, nkn 
je dnes A predtým ^y všakovó datn mi videí, i U ilí.ibli i-liodilj 
poku^t ludt, iviiiv eu sa nespustil Ibdio, honu neubll/íli l^bo 
uemali pravá do uebu. Iba óo bo niipokúäali u čo simcliu vy^Ul, 



'Dil KhImiioii irávv. A Um tg nucúvaU, 

iii\ si obúa, pusa<tali okolo uebo u potom éa 

., ,'• .j..>...>vaI, a to siiuiiuku, to bryntlziŕ.ku ujŕdali äi a 

(ajtcfr Okolo uiťh tichu, lichúCko. Ohnik veselo blukoU), 

'vo V7iliuiiu, listie ii ratolesti najbližéíelio 

' Äii V /ohriatom vzilncliu. dolu žblnkotal 

iV A lu i iií uLšvffholilii vUlca. Uolo jaaiio, iia nebi nikdú obláôka 

ymfnajú cblapi v:<elinječo, medzi hesedovaDím prišli aj na 

■ ' ' '-.vch. 

h ju nie, no uiel To lui uiôžoŠ voriC, žtt 
aíi liidf. Či vieš, Ondi-ej, ke<f sme to h uitäiiiii 
to( pukludV opýtal bu ľo/pľ;lvajúei jeduobo 
inunuoT. 

«A ui DA GMbíéku?* p^ sa Oodr^. 
,Slhn»n — lanu" 

,T * ii^jV opytujd R« inf. 

a^ iiúni icuy, žo (am mi Glianikn a na (ili>biäku 

pukUti, u A' právu uialo byt \'stiípfinÍL>, išli srnu bo stľie- 

pTí'd Yntupeniiu v ti'i noc, lak mohlo byC okolo jedeuiÍKt*]. 

tak ««<lÍmL* — (ťplo bulo a ticbo — len Ttlm tu raz prileU 

katii tMn — 8 píiHiu. kúril, len mu tak z tej plpy oheťi padal." 

-Aito^ alfl na koni V spytuje sa najmladší z chlapov. 

len mu tak pod kopytami iskry sriíily. 

jMii, ako p;\Q, pDstiivali sm«^ pekno a 

iaji ■■-•. ,l'Án Ktjh diij dobrý veOer!*' Ale on nič. len prc- 

.. .úA. tba sme hlavami pokrútili, strach nás obcliodil, 

u: No DÍč. reku, to ic nie dobro, poifme my domov. 

m toĽ cestou k ľile a dlvamu Ha nan. lebo uiesiaíik 

ko v» dne, — kým nepríde na toí mostík poniže 

iiuľt zu)«tal a páli i s koňom ])repiidli sa, aui no- 

I.., bla, musí len byt voluky ten jiokušiter." 

,.\iii a tu ua Knlfovomy Kolku táa íiočuIi tu voloviari na 

''^'•' - cajdy — a v potoku ákrek, hvek. piskot, ako by 

t maio — tak: na hore (;.ijdovňl, a v jarku svad- 

.!7o,* reoi! najstarél, ^aespomfnajtu ho veľa, lebo v^ni móžo 

' f*> dopovedať, l^u. kde iui vezme, tam sa vezme, pu* 
:ní malý chlii{>ťok. 

'mky?* Mpifta sa a hľadi ua chlapov. 
v n^iij irnky holý?" riekll chlapi a popozerali jeden 
£o to xá má byt. 



10 äs 



'kyV pokuSinva zase inalU^ky. 
li, čo majú povtilaL F oltlibd sa PaTo Mihov- 



,Alc, do iiĽcíiceÄ, éo si neprUieHV Oj, nech Um ouvitnc, 
/fliuľkiiŕ. A kedyže bolo Hoílifi iíňľOtlzenieV" 

Nostačil dopuve(lttt» Ľhlapíok zmizol, i strliol sa vresk, 
po Uore a po jnikii n víchor sa schytil taký, loii tak krovinu lái 
H dľú/fíAl Ato n:L.^iiii iii>.stalo sa u\(\ do nich zlú ai práva. 
kerf spomneli na ííožie iiuroihcnic ■ 

Dolire, že ncpoviMliilí, že i:licii trpký, alclio šípky, b-' 
hy iťh buU) povlái'ilo po Iriiint*, pu o/itil, bložiuĽ u i- 
ŕertocli-diabloch, kým by sa ouboli sastaviU hm kUcsi v jarkíL 



XIV. 
mAJc b1 cblapčok, tok h1 Adnméok**. 

Na kraji mesta stojí dom. Pmitým hovorili o ňom, že jp ti 
nepokoj veliký, 'ľt-raz hyvii v ňom stiAž hozpečnohti a, iiiožiin, 
i tie duchy ntiably sa pred tými kohOUnii perami. 

Ešte pľťdtýni, kým Iíto iiHbývalí v ňom, bývali dvaja 81 
íudia: muž a ^^oua. Mail jedmi &lú2ku, vUuvicu. Bula to osuba 
bQf.uA a rozumná .1 vedela, kedy má slovo pavedat a kedy uúi 
Zbadala ona len nti|K)koj v doiiio. Ale dlho nepovedala nií, Icq 
kála, to bude dalej. 

No, navela, jednu uoc nemohla ani ttpaf. /pivnicť dvere, idi 
do kuchyne, oTvúraly Ba a /.taie počuf bolo: „tap, tap" kroky, 
by luokrýrai nohami, lebo pivnica bola mokrá. 

»Ale, čože si?" povie Marka. „Ci si pes, či bí mačka? Poí 
veď (a javydinfm." Vstala, zapítlíla svetlo a hladá po k 
pod jHiätef, no nikdtí nič — aj do pívutce chcela läC, alä n 
jiekiiH rúče yjitvorené. 

Marku Inhla si, že už bude mut Ledva zadiuiUu svetlo, nt\ 
zotte: „tap, tap, tap." 

„Ale čo>e si? Čože mi nedAÄ pokoj?" Spytuje sa Marka^ 
vasc leu vstane, Mf.ue a lu zase nič, véetko |K)kno bolo v poriai 
ako vev-er a nikde živej duše. 

.Nif," hovorí Marka, „muselo sa mi to len prisnit, ČI 
alebo na dvure to bolo." .\ už len /asc labla si do postele. 

N'psťičila zudúchnut uvincu, už len xaae „tap, tap, taii" 
illážke a po schodoch. 

„Nuž ale čože si?" • Marka uavera zase. .Ty do 

nič nenuiA, ja do luba Ui — ŕo/e chceš? A ak to chi 

nuž tak vo mono Ito/ju: „Ak kÍ chlapčok, lak si Adainčok, ak' 
dievčička, tak si Evička, vo meuo Uohaf Olca i Syna í Dn -1. 1 kí 
tého. Ameňl" 

Tak pokrstila a prcichnata Marka ttl nepokojnú dušu, u j^ii^ 
vzdychla a prcriekla: 

„A luľHz chcem siMit!" A xaäpaU, ako spia spruvedllvl, pokoj 
a^ do rúna. 

Iba r&no vstane, len tu si ua&hi väeiuk ruid so stieu a s p4 




aa zciiii pniikladiui}', ale ani jeden kus nebol poiskodený, na zn:ik 
tuho, 7.t} tá jtokľstt'ná dnäička skutočutí tam bola, a Marka od tých 
ms tiial.a svätý pokoj. 

XV. 
VíTaŕuý medvecT. 

Uhliari tiež vedia všakovú rozprávat Oni vidia to i to, í o ŕerno- 
kiiaiiiíkti i u tom čiernom z pekla, i počujú hudbn a škrek Ocitovťj 
frvdilby. a preto musí to byt aj pravda. Ved sa za starých časov 
všeliľO dávalo videt — teraz to už nepočuť viacej. 

Ale toto je naozajstná pravda. Uhliari to rozprávali. 
/o išla jedna uliliarka s tarchvm ') ku omžovi. Mala čo niesC na 
rhrbte a preto len pomaly šla hore vrchom na „Iíožkovú." Ako tak 
ide. jtozre hore, vidí tu velikého medve<ra sedeC pred sebou. 

^Jaj. Bože môjl" zvolá žena v strachu, a temer spadla od vcl- 
kt^ho laku. Nevedela, do má urobiť, či sa vrátiť, či bežať na bok, ŕi 
napred, — nič nevedela. Naostatok, vidiac, že mu ujsť nemó/o. 
j*<>ujys]ela si: 

.Poručená Pánu Bohu, už som ja v tvojej moci." 
A tu medved išiel proti nej. Ona sa ani nehýbala. Vystre ined- 
Te<I laby a chytí ju za plecia, posadí ju na trávu. Úbohá žena aut 
temer nedyi-hala od strachu. Medveď ku uej, a len otŕča jej labu a 
tra^ie. o^ŕka tou labou. Žena zbailala, že ten medveď musí dačo 
m-.u" v tej labe. Vezme mu ju do ruky a pozerá, pozerá, len tu na- 
ozaj : v iabe bolo drevo zadrotó. 

.Xo**. pomyslela si, „to ja ihličkou nevvkolem, to je velkô," — 
i spauiiitata sa, že má kdesi aj nožík. Vykrútila batôžok a vyíiala 
nožík i vyvŕižila nm to drevo z toj laby. Medveď všetko trpel, aku 
ttv pjzumel a len hlavou kýval a niunďal — od boTasti. 

Kijnečne bolo drevo tuvon. Medveď oblizoval si labu a pu- 
tom začal jej ruky i hlavu i háby lízať. Zrazu schytí sa macko a 
leží do hory. Ženička tiež nelenivá, iiaziiávajúc sa, že už medveď 
Mpnde. pobrala svoje veci a hybaj, ponáhľala sa svojou cestou, l^en 
In vidí. že medveď vracia sa z hory a zal)Ľľá za íiou. 

.No." pomyslí si žena, „keif si mi dosial nič neurobil, neuni- 
bis ani teraz. " a zastala, čo bude ten medveď robiť. Medveď ide 
bi nej a nesie jej voľačo; príde bližšie, i vidí chudobná žena, že 
Bedvéd nesie jej v pysku plášť utešeného mo:lu. ľoložil jej med 
k Duháin. ])0zrel na ňu a zašomral. Ženička naradovaná vzala 
ned do obrúska, a medveď, vidiac to, spokojne pobral sa do hory_ 



'i .'iarch", itfitraviny vydietanč sluhom, valarhom a níliárom — tnrko 



€•€-- 



Sevastopoí 

'v decembri 1854, v máji a v auguste 1855. 
Od X. A. ToUléltu. 

Hovnittopol 

v moRiací decembri. 

KnunA žiara len Čn začala oblievat iiebosklon nad 5apun*liDroii; 
Iľtiiiio-siiiii liliidiim nioni shoililn nj. 90 sokí siinimk noci a l^aká 
prvý Iiíŕ, aby zailiralu veRolým bl^ítkoii) ; zo zátoky vejfi chladným 
a hmlou; Kftnhu niet, v^tko je čiernn, ale ranii< mniz Ktí|K' tvár 
a \T/.dí pod noliíimi, a daloký neuinfknjťici šum mora, chvíUmi prc- 
trliovnny rachotiariini vystľeíuii v Srvastopoli, sám rusI tisinu rána. 
N*:i ludiaoh jii hlni:ho; bije H-wa liodinH. 

Na Severnej dt^imá činnusC pomaly utčíuu /.amionftC pokoj noŕ-Oj^: 
ktle premenili str&ž a zafítrugaln zbraťi, kde lekár u2 poudldu s» 
flo nemoontcc. kdo vojačik vyliezol zo zcmlianky, iimyva si tndovon 
vudon osniahlii Ivňi* a, obniíán sa k zapilloiiť-riiii vycbndn, rýchle sa| 
piť/plinajnc. iiioilli sa lt<dui; kde vy^nkA fa/ká nuniínra na vťí- 
iilúdnch BO šliripiitom vyvliekla ua na rintorln por.hovávať zakrva-l 
vených mŕtvych, ktorj'mi je ttimer dovrchu ualoženÄ... fílí-Žite sa 
k prístavu — zvláštny zápach kamenniMio uhlia, hnoja, vlbkoiiU 
rožného tstatkn vá» zaráža; Usfce rozličných predmetov: drero,! 
mäso, koso. múka, železo aUT. — na hromadách ležia okolo prl-i 
bIjivu; vojaci rozliŕných plukov, s mÍBikaini i puškami, bex míeákov' 
i bez puáiok tisnú sa tu, kúiia, vadia sa, preuá^ajii tarrhii na loď» 
ktorá, dyniiacsft, stojí pri podlahe; svoboiln*'' člnky, napinom^ rozlič- 
iH-ho dťúliu náiudoni — viijakmi, námorníkmi, kupcami, ženskými, — \ 
piibljajií 1 odbíjajú od náplavkv. 

— Na Grófsku? vaše blahorodie! ráčte, odprirúč^jú vám svojej 
i«lu/by dvaja alebo traja vyslúžili matrosi, vstávajú'.- z člnkov. 

Vybľriete si ten. kti)rý je k vám iiajbližiie, prckroŕlto polft-] 
zhniiy Uni) akOhusi hoediWio koňa, ktorý tu v blate lež! pri činka, 
a pricbodite k veslu. Odbili ste od bielm. Vôkol vás je lÍRotajúco 
sa u2 od rannt^lio slnca mon^ na predku star^ roatros vo veíhlúdom 
keponi a mladí bcluhlavÝ ľ.hlaptíC, ktA>rí ndŕky usilovne jnaciyúl 
v(>»l:inii. iXv.iic sji na pruhovan*'^ hromady lodi, blízko i dalekul 
ľ' iK) zátoke, i na čierne nevelke punkty veslnvVvh Indiek,] 

!■ ,;. . ich sa po liííotnom blankyte, i na krásne svttié budovy! 
me^ta, obliate ružovými lúcanii ranného >tlnca, ukazujúca sa f> tamtej 
Klrnny, í na peniacu »a bielu líniu molu a polo)K!uych lodí, z kto- 
rých kdo-tti smutne trŕia äerne koDce stažfiov, i na djvlekii ne* 
priateľku Hottu, mihajúcu sa tia kryštálovom horizonte mora, i naj 
peniace &a prúdy, v ktorých skáču šolot^* bublinky, robené veslami;, 
počúvate rovnomerne zvuky hl.'isov, po vode donáôanýcb k vám, 
i veíkolepO zvuky streľby, kton-^, ako sa vAm zdá, stáva sa tuhšou 1 
T Sevasiopoli. 



! 'iiífe, ŽĽ ste tie:', v Sovnstopoli, lu'- 
I I /.lUiižitoäú, In'iioäli, a žo liy krv 

-f! rovno poii Kistentiiu ') drite, povie vAin 
matmii. otinUac sa na^iri, aby sa presvedčil o smere, ktorŕ 
dAíatfi cinkw, r pravo vesla. 

— A di!lA iuá estti väelky, puztmiiieuá belovlasý Ŕuliaj, pre- 
ÍM v- ■" Ä pľizťnijiic HU joj. 

_ — A uov.i, na nej ivorailov hývnl, poznamenil starý, 

Úti ! ua l0(f. 

ic. kde prasklo! povio cfalAi)Oc, po dlhom mlóaiiť pvi- 

úc ea bíeieniu oblúŕku rozcliodiacolio sa dymu, razom ^javiV' 

~ ko nad .lu<čnoii ziltokou a spľeváflzaDého ostrým 

z iiiiía bouilty. 

— lu t.íí 2 iioYťj hiittcrie Iľľaz p:l!i, dido/íl sUircc, rahostAJnn 
r»TTnvairr ^1 rnlni No, pritískaj. Miška! bárku pľedbťlineni(*. 

ulo napred po širokýt-h vlnách zátoky, sk«- 
,..(...'. M..' .../»<i barkn, na ktorej uaviUené sú akt*si vrticia 
YBo vti8Íujii nt'iiirannií vojaii, a zastane medzi muoŕ.»tvoui 
■ ' v pri íirófskťj náptavke. 
, ,-i SA Zilstiipy Ŕerych vojakov, Oier- 
: m;1i žien. Iíaby prpilivajii biilky *). niskí 
..ričia: uiipnj fiorúci : a tn na pr^^ch scbo- 
id/Hvooŕ ?idtí, ttoniby, kartáčo a delá z liatiny roz- 
iv; Irnchn dalcj jií vt*rk*> prinstranstvo, na ktorom 
1 ■imn*'^ brrnji, podstavcu diel, spiaci vítjaci, stoja kone, 
'y, ku/ly pt-clioly; bemžiii sa vojaci, mntrosi, 
L ktipľi ; i:Ii(i(iiu vo/.y so sonom, ä vreciaini 
kde-tn pľĽJdr k(tziik u oflicidľ aa koni, yeufinU ua 
privo ulicji jo /..tliradoui't barrikádou, na ktorej v am- 
akäíii malinké delá, a pri nich sedí matros, kiirincl 
vu knbny dom s rlmskynii okrjsami na fronte, pod 
viittň II /FikrvavHUi! iio>idl;i, — vsnde vidit<» nepri- 
iiia. ľrvy dojem vitó je iste čo najno- 
..jie tábornŕhu a mcstskŕho života, kras- 
lefttA A : vojenäkt^ho uitorahu pod holým nebom nio- 

iA <.<l:í $a byt odporným neporiadkom: áno, tak 
t* všetko 3plaÄeiit>. beha, oeveíliac čo robií. No 
ít , " ., íudí, hemžiaciťh sa okolo vás, a 

sa lioi: na tuhoto voziarskeho vo- 

iit akusi hnedú trujku a tuk pokojne hudie 6i 

...... .: on nozablúdi v tom rozmanitom zástupe, 

pre neho ani niet, lež vykoná svoju vec, čo by alta bola* — 
— ^1 > ._..._., ^p|^ — j^jj poiíojut:^ g dôverou k sebe 

.ľ to dialo sa niekde v Tnlc alebo v Sa- 
Itai laLy výiax iítAte í na tvári tohoto ofGciera, ktorý, 



í. v 



■ 'IIO". 

-J »«(■>*, ■«i '." « nit icmrt. 



v liczúhonnn bielych nikavickách, ide vedľa, i na tvári matrosa, 
ktorý kúri, sodiuc na biinikťulf. Í ua tvári robotu^ľ.h vtijukoT, 
■s no^tdl.tnii čakajtidoh v Imme bývalého ährouiaxdciiiii. Í UA tvári 
dit^vľit(a. ktoh's tiojae 8a, m /aiuočf 8i ružové i^at}'| so skalky iia 
skalku. puí>k;ikujúc ide cez uVícn. 

Áno! vy ist<í sklaiiipte sa, jestli prvý raz vojdete do Sevasto* 
poTa. Danno buileto Uladať čo leti iia jednej tvári stopy ntaťosti, 
roxtržitoKtj alebo í oduKevneuja, hotovosti k Hinrti^ odhntll&iiobtif 
tnho ničoho iiief; vidíte každodenných ludí, pokojne zawjatých 
kuždodeiinými starosíaini, tak že. niožnu, budete si robiť výčitky 
pro prílišné ttadäťnío, budete tnicliti podivbovat i> )H'avdÍV03li po- 
ľliopu o bt'roisine obrancov Sevantopnla, ktorý utvorili ste si df* 
reči. opisov I výzoru a zvukov so Severnej sírany. Ale prv neí 
ninll by ste poehybovat, zájdite si na bastiony, pozrite si obmncoT 
Sevasto|>oIa na .samom mieste obrany, alebo radšej, »ijdito priamo 
oproti lio tobto domu, kdo prv bývalý Kuvastopolskó »bromu2deDÍa 
a v bráne ktorídio ftoja vojari s nosídlanií, — uvidíte' tíun obrancov 
Sevasbjíiuta, uvidUo tam úžasné i sniutui\ velikí* i /ábavui), no nA* 
raiune prekvapujúce, duäu povzm^júce divadlo. 

Vojdilij do velkej sily Shromaždenia. Lttn ío otvorili ste dverft, 
víd a 7.ápach 40 alebo 5C» anipulačnýcb a samých (aíko ranených, 
jedných na posteliach, zviíŕáa na dliUke, razom vás /aruí. Ne- 
verte citu, ktorý zdržuje vás na prahu sály - to je iiedolirý elt; 
idtc napred, uestytítu sa ttdio, že ako by ste bfdi prišli divať sa 
nn trjdacích, nestydte sa pristúpít a posbovArat sa s nimi: neäCaslni' 
vadí vidia fud<tkú súcitnú tvAr, radi rozprávajú o svojom utrpení 
a rndi ponijú slova lásky a účastenstva. Pr(*j<lite pomeity:! postele 
» hladajte si tvár menej prfsuu a trpiacu, k tomu odhodlajle m 
prístúpit. aby ste sa poRlirivámli s nlrn. 

— Ty kd»' si ranený? spýtali- sa n<*n)/liodiie u iKija/.live jednobo 
starého, schniinubdin vojaka, ktorý, 8e<liac na železnej jiosteli, spif- 
vrtdM vás dobroduéným pnzorom, ako by vás volal k sebe. Ilovorím: 
„bojazlivé sa pýtate," preto že W>le, okrem hlbokej sústrasti, vuu- 
kajú strach, aby sle neurazili, n velkú úctu k toum. kto ich zuá&a. 

— V nohu, odp'ivtnlá vojak: no v tom saimmi oka"' ''li 
Kbadáte po £úbyLoi-li prtkrývadla, že ou uemá nohy už \ y ■••i. 
— í>akova( Bohu, teraz, — dokladá: — ui chcem, aby taa vy- 
pustili. 

— A dávno si už ranený? 

— Šiesty týždeň, va.4e blahorodio! 

— A bolí ftt teraz? 

— Nie. t*Taz už nebolf ; len ako by v ikre Ininlo, ked je ne- 
pohoda, ale to je nič, 

— Akože si to bol ranený? 

— Na piatom baksioue, vaáo blahorodle, ketf prvá bandírnrkA 
bola: namieril sorn delo, začal som odchodit, takým spl^soboio, 
k dnihej am1>rasúie, ketf ch uderí ma po nohe, celkom ako by 
Bom du jamy bnl stupil, pozrem. a nohy niet 

— A nebolelo v tom prvom okamženl? 



t 



— V! iko by n»:i clinsi honkim Iwl pichol v nulm. 

— N MU y 

— Am piHoín Diť:; lon ako ]{o/ii nafatiovíiC začali, Uk Claôilo 
osL Odo prvi vec, varte hlaiiDrodic, mmifsld nič: ak nemyslia, 

ti j« nič. Xajriflc <u\ toho, že myslí človek. 
V lom k Tám prichodí žGoa v sivých pruhov:inýrh ^atAcli a 
v tiernej ft>Uko: zamiľ^na sa do vilšho ri*zhovoľu s matrosom a i\i.ac 
M' bôloľh, o ziilalout |iolužciit, v ktorom litil 
.". už nuioiiy, iM^diai nn.siill.i, ahy ^i pmliviii 
. ako velkí kíia/ia hovorití b níiu a daľovali 
.i .i.,., im on povedal, že zase c-hco na bastion, aby 
ak \\i. sáni pracovať ni)m6Že. Hovoiiac toto všetko 
; II), /ťim díva su tu na váít, tu na tuatľo^, ktorý, 

;ik"by ju np^nŕúvajiii-, šklbe si na poduška Ŕiirpíu, 
tufc tuyui nadšeníoi. 

1 , iinrudicl povie vám matros s t^kýtu 

;ilíO bv cbiud povedať: „iiui joj odpusťte. Žcdä — lám,'* 

wn.itatfl cítápat nhrancov Seva&lopola; znŕlnato sa pi*ečo»i 

a icauK'ho .seba pred týmto rjnvekoni. Žindalo by sa vám 

f' ' ' ^íc mu mohli vyslnvií svoju sústrust 

álov alebo nie ste fptikojuí s lyiui. 
:ia *ani na um, — a ndcky skloníte su pred Uuito 

.. povixluuirm TBtkoäfou a pevnosťou ducha, touto stydli- 

Xun pn^d vlaíituoo kAsIuIiou. 

' " ' f] daj čtm skorej zotitviť sa, poviete mu a 
I dioryni, ktorý le^l na dlážke u, ako sa zda, 
Dt!abL-9>u«-iu < 'i 0('-iikiíva siurf. 

*r '.r. \>.- opiiíľblou :i bkidou tvárou človek. I^žl horo- 

r nai^ad íavú ruku, v položení, vynUajúcom ukrotnú 
n-,.'iŕ (láta tažko vj-púštajii cbriplace dýchanie; svctlti 
iné sú nahor, a zpod vyhrnutŕlio prikrýyadla vy- 
'iky. iiookriR-anej obvjlzkumi. 'Í';»žký zíÍ- 
vás zHTtUu, a žravú vinitoľn.'i hoľučosC, 
preč. ud) tipiaceho, preniká akoby i vás. 

.: pamäti V spýtate sa ženy, ktorá ide za vami a 
lAakaTŕ, uko na brata, díva sa na rks. 

Su- '■ 1 ■ -i -IIP, ale je votrai zle, dokladá ona Šepotom. 
• '\n luipájiUa — vcif, hoc je i cudzí, predsa 
Uvbd lAloäl 1 tenioľ nepil. 

— Ako 'pytujelo sa ho. 

I>>ii I zoruičky na v᧠hlas, nie nevidí a Derommie ?ás. 

...li 

r stan'dio vojaka, ktorý aa preoblieka. Tvár 
*■ 'v a chndiS ako tikolet Huky celkom 
Sedí budro, /ota^'il sa; ale podfa 
' Btra^uej L-hudosti a vrások tváiv 
uivšia U'psiu la.-t svojho života. 
ly uvidlie na posteli mučenícku hladu a noJnij 
v Ľ« hť'ioj po celej äírke \\r\ hurúčkovy rumenev. 



— To dft&u tiiaLľoskii :V dŕ>t:oiabi-A v nohu ifachytilo bombiMi, 
lH)vio vAm voSa sprievodkyňa: — rioKlIa ubed mužovi na batdioii. 

— A o(Ire«ili jej? 

— Vyše kolena odrezali. 

ToťiiÄ, ak niiile silnú jinrvy, pťejdite do dvior oa ľavoi T tjfij 
i/be robia obväzky a oponicie. l'vidftc Uiin lekiíľuv so Kakrva- 
TOu;ŕn)í po lakto rukami a » bfadými, zaarnuäilymi ťysiogiioininmi. 
zaujatých okolo postele, na ktorej, » otvoreoynií ocaiiti a hovoriac, 
ako v bliknetií, be/^uivíkMtié, úiäto proitli^ a dotklivč' slová, ležf 
ranený, pod (ičiiikítni <liloľolorniu. [rftk;lrí sií wuijatí odpornou, 
ale dobročinnou amputilciou. Uvidíte, ako ostr.ií krivý tiúž vchiMlI 
do bieleho, zdra\i'hn tela, uvidíte, ako s li/asnýni, do srdca zadiera- 
júcim krikom a preklínnufiii ranený raxom prícbodí k sebe, nvidft^^ 
ako felčiar hodí do kiiLa odre/anti ruku, uvidíte, ako na nosidlách 
Iťžl, v tej istej izbe, druliý ranený a, liladiac na operovanie kama- 
nlta. krčí sa 11 stene, nie tak od fjsickej hufasti. ako od umľáluvcb 
striidaui očJikAvauia, — uvidíte úžasiiŕ, duirti potriasujiice dívadht, 
uvidfto vojnu nie v pi-avidehioio, kráí^noin a nkvcloui »1of,cní, s mu- 
7Jkou a hučaním bubnov, s vejúcimi ziUtavauii a harcujúcimi gcue- 
nllmi, lež uvidíte vojnu v opravdovom jej výraze — v krvi, v bó- 
rncli, v smrti . . . 

Vyehudiar y. tohoto domu botastl, iiíte pocítite útechu, plnáii; 
vilýchnetei do seba svleíi vozduch, pocítiť-* spokojnosí v |H:)\edonil 
svojho zdravia, no jíiíroveii z vidunia tých boíastí dustanele po- 
Tedumic svojej ničoty a pokojne, bez noodhodlaností pitjdoto na 
baatíoiiy . . . 

„Ču znaŕia amrC a str&ilanía takého clialmého červíaka, oko 
ja, v ]iorovuHuť s tfiílťýtiii smrfanii a lolkynii bohisCaud?" Ale vid 
Čistého neba, lliíotavOho sltira, krásneho mesta, ntvorenébo (.hr.-^wu 
a pohyl.'UJtiľPhií sa ro/liOnýni smi*ľoin vojenskúh'i Iiidu skoro pri- 
vedíi! viLšho duttlia do normálneho stavu labkomyselnosti, drobných 
starostí a zaujatia samou pritomnosCnu. 

Stretnete, možno, z cbránm idúci pohrab nejakť'bo oŕfíciera, 
8 rutovou rakvou a muzikou a ro/viovajúduii sa koruhvauii ; k sluchu 
vám doletia, inužno, /.vuky stroíhy s b;istÍiinov, ale to neprivedie 
vjte na iiredoslť' nijálienky, pohrab bsiUe vám velini knisnoit vojen- 
skou parádou, zvuky verini kľiisnyuii vojenskými zviikami, a vr 
nespojité ani s tou parúdou, ani s tými zvuluni myálienku jasnú, 
prenesenú na seba, o hofastach, u smrti, ako st£ to urobili v izbe 
nemocnice, v kt-ort'j obväzovali. 

Prejdúc chrAm a banikAdn, vojdotí do íasti mesta, najožire- 
nejsej vnútorným životom. S obidvoch strán vyvesy obobodov. bo- 
atiucuv. Kupci, ženské v klobúčikoch i Äatkáťh, iviliúcki oflirjeri — 
vk'tko bovort vám o sile ducItOi o dúverovani samým sobe, o bexpei - 
nosti obyvateíov. 

ilínjdit* do hostínea na pravo, ak rhceto poíut reíi námorníkov 
a offieierov; tam už istt* ro/právn " ' n I-'enke, o bnjí 

dna 24-ho, o tom, akt- dralié a u> i. a o tom, ako 

bol zabitý ton & ton kamarát. 



II 



ako je toiTiz ii ims /lol hovorí basom uAnioinírky 
. ..ov. s bielymi ohrvami, v zeltínom viazanom Šuift-. 
:, : ii aáji? upytiijp s:i ho ilruhy. 

-N;, stvrtoiu biistione, odpovedá mladučký officier, a vy iste 

TelVou pozoroostoii, áno s istou iíctou poiircte oa officiera s bto- 

' kh: „au ätvľtom IrAstione." Jolio prlliá vcrkú 

:^ niííiimi. hlasitý «mittch a plnV ht.is, ŕo 

byt drjtosíoii, ukiUe sa vAiii IVni /.vlastným 

I (liidin, ktorú osvoja si niekt.orÍ vclmí mladi 

pi) Di-bc-zpečen^tve; ale prcd:^ pomyslite »i, /u ou začne vAiii 

Lvä(, ako ÄJť je na ňtvitínii bagtione od bômb a gút: to vi-rii 

ii>í »Ip íi> prctíi. žejo blato, „i'rejsí na hatteriii nemožno," povie 

ro^ uka/ 'ly, vysoko zalíIattMiú. „A j:i teraz xtratil som iiaj- 

íJehA la'), rovno vľľUi lio udľťbi," poviu druh)'. ^Koho 

Xi(í... «lť čo, dajú int teíaciny? to je ŕoliadka! 

- . . i.uu poítlubovučoTl . . . Nie MiCucbina, ale Abiosi- 

iTjL .lunAk — v šiestiiih výpadoch bol.** 

Ntt drutiom rohu stola, pri kotolotlAch s hriÄkom a buteloii kys- 

iD kryttiskŕ)io vóia. naxjvanéh't ^boríbt", g.edia dvaja nftifjpľi od 

uym ť<^Iieľom, nílndý a s dvoma livii 

LiIiiMnu, s čienijiu golieioni a bi^z h^ 

[^ pn Aime. iVvy trochu si už vypil, a \to prestávkacii, ktoré 

v jeho ľo/,pľúvanf. po nerozhodnom pohlade, vyrá^^ijúcom 

>nost f tom, že nm veria, a Itlavnit vec, žť príliš volká je 

k! firal vo u^elkoin lom, a véeíko je priliš strA.Mit% 

jinn on silne oďjliylujo sa od prisnehn vykladania 

n i'.^ži ua tom vypravovaní, ktorí* cšto dlho bu- 

W' ;.M:[lvycIi kiituch Utieka: vy dicťte skoicj íst ua 

iorití^ na štvrtí, o ktorom viiin tak mnoho a tak roz- 

■•^^.1.1 ' ', f niekto hovorí, že bol na štvrtom bastiouo, 

Ui 8o I uspokojením a hrdosítiu; Iíotr kto hovorí: 

i lon, iste bada( na ňom malú vxní^enie aletio 

í: keiľ (;h*Mi si iirobií žart s nekým, hovnria: 

kuítion; kci stretnú nusídltV a pýtajú 

•" • -j' -"lajú: so Štvrtého basliona. Vôbec sú dve, 

mienky o tomto strašnom bistiotie: lífh, ktorí nikdy 
;i íítorí sú presvcílcoDÍ. že štvrtý baation je istý 
. kto pôjde naíi. a tých, ktorí žijií na ňom, nVo 
íiTíiuji .^ Í.1.-..11J1 obiTumi. a kloľí, hovoriar o .štvrtom bastiouo, 
kYcdin vain, ó jo laui sucho alebo blato, tflplo alebo chladno 
f temlianke, atil. 

'/a iNil hiidÍDy, ktorú strávili ste v hostinci, tns promenil sa: 

imla, ktori ftUla sa po mori, sobrala &a v šoilú hrontadnä vlhké 

*Dá A zu'ki i([|4 inovat sype ea shoraamoä 

rhv. (p^(■ 

je^liiu bamká<lu, vychndite zo dvier na pravo a 
rJuMti. Hl) oUcou. Za touto Itarrikádou domy po oboch 



rp-'iiij 'J'HMUvhť, ktorý ibíití. 



stranách ulice sú otKibyilleoi^. vývcsov niot. rlveľfísúzuložonédosiknnii. 
okiiA vyhitií, kúe oúUhý roli sreny. kila jirtibiU Rtrcclia. Ilqdovy 
/tlajú sa Ktaryíiii vetordnini, pmtsii'ijtív^lmí VKi*mo/nú hiedu a tiúdxu, 
a akohy hrdn a trochu uiMivr/live dívajú Ha na vAs. Cestou putk/- 
íiato sa utt iMívalujúco sa j;;ak', vystupujeto jamám s vojou, vyrytVuj 
v kaniouucj pôdi> bointiaiui. ľo ulici slií-tAK; i diiliAíialo oddelenia 
vojnkuv, plasluuov, uftioiiírov ; xriedka najdo sa ía*uíl alobn UioU, 
AJe žena už nie t klobúčku, le^, malroBka v starom kožÚKku a 
viijensby-cb či^inát:!). ľivjdúc ííaloj po ulici a spustiac sa pod maly 
ko^iee, zbiidňtť okolo soba u^ nie domy, lež aki'si ('inliiň hromady 
rozvalín, ukál, doMiiík, hliny, In-vicn; pred whmi na fítinioni vrelm 
vitllte akŕsi Oienie, blatU'í priestranstvo, popn'ľvvanť' priekopami, 
a to Je pred vami fctvrtý bastion... Tu národa ĽŠtt* menej, iieo 
vúboĽ nevidno, vojad idú chytro, pu eeíU? nachodía sa kvapky 
krve a inU' strfltiiťle tu Štyroch vnjakov 8 nosidlami a na uosidlacli 
l)Tado/)tého človeka a /-.ť ■ kepeu. Ak opVtato sa: „kdo je 

ranenýV" nosiči srdito, ic sa k väm, povedia: v nohn alebo 

T niku, ak jo raueny Taliko, ulidio surovo pienilčiji, ak s nosidiet 
uovíduu hlavy a ou \ii umrel alebo je (ai^.ka ranený. 

Nedulek}' hvizd píle alebo bomby, v ton Rnraý čas. keiľ za- 
čínate vystupoval hore. nepríjemne váš zarazí. Uneíf pochopíte, a 
cele iudče., m-ž chápali íite prv, čo /.naŕia iie zvuky výstrelov, ktorô 
počuli &tií v uicbto. NejakA iÍcho-pi> -nienka razuni ' ' 

vo vašej predstave; vlastnú vaia - n-' vas /^njlniat 

než pozorovanie: buiitte mat menej pozornoeu oproti víietkOmu vô- 
kol a akýsi noi)ríjemn/ cit neodhodlanosti raieom vAs ovládne. Na- 
priek tomntn podb^mu Idasii uprostred nebcÄpečenstva, rrazu uzvav- 
flienin sa vo vils, vy, najinä po/.iúť. na vojaka, ktorý, rozháíujúc 
rukami a ki/uc s.'i dolu vrchom po riedkom blate, rvaloni, so AmÍ0> 
cbom bfU vťílla vás, — vy prinútite ndŕiaf ten hlas, niimovolne 
vypritimitc bruif, 2odvi)mete vyššie lilavu a škriuhulť sa hore na 
kixky, hliu&ty vrch. Len co dustali ste sa trochu hore, s pravá i s láva 
vás, začinajn Gŕat fliolorŕ tnilky. a vy, nioAno, xamyslíte sa, či ne- 
bolo by vám Isí priekopou, ktorá ve^lit* parallelne s cestou; alo 
priekopa jť ' takún riedkym žltým snnadíavym blatom vyé« 
kolena, že ; ifo si ceittn nuhor, tv'ni viar, }v. vidíte. v^t^fJto 

ide crstou. ľrpjduc s ilvesto krokov, vychndíle na pi^rozt^ 
blatný príeistor, ukiúžený sn všetkých tstnln túrami, násypmi, si:., . 
nimui, platTonnami. zumlEaukami, nu ktorých i>toja vetkó žoleuié 
delá a v pravidcduych bromadách ležia fiule. To víietko zdá sa vám 
byt nakopeuýni bez v^clkt'bo riehí, súvisu a poriadku Kde na 
batlerii &ed[ hŕbka matrosuv, kdo v prostred rovinky, do polovice 
v blate, letžl ľozbib^ dfhi, kde pechotný vojačik, s puškou precho- 
diaci cez batteríe a k naniáhiinlm vytaíiujúc nohy ?. lipkC-ho blata. 
Ale v^ade, so všetkýck ^tráu a na všetkých mieKtach vidlta čropy\ 
uerozprasíkniiti!' bonihy, pule. etopy tábora, a to vAetko mpf sa v ried- 
kom, lepkavom blate. Ako Ha vám vidí, ucíaleko od seba počujvttt 
úder ;jule, so \fiť'tk\ih sliUu, i:dá >a. p()ňiji*lc r«t>:ltčnó zvuky filnto- 
vydi guliek hitu' iace, aku véola, favis^diacn, hysin^ alobi) akuciace. 



ts 



altu rtninn, iMiťnjŕli* li^^ňsm* duDouiu výsUťlo, putriasujúco véc- 
tkyeh v •(> ^triiÄriyiií. 

,1-h i:i3tinii, tťito jp, to stniSntS skiitt>čne 

llitamé tuiHsio!" iiiVHlife bi, majúc mnlinký cit hrdosti a veDíý cit 

' "■'■■• fttrarhu. Ato mýlili ate sa: to ešte nie je štvrtý ba- 

JazonorskA it^nta. — inicíito puiueruc vĽHni nió nu- 

nie slnišui*. Ak chcete príst iiii ^lvľtý bňstiuii, 

■. »<"! i'vľMtHi iiriľkopou, kturou. n:ihinic su. brodil 

"■ tej etretnote, nnj/iio, zaso iiosiilhí, iiia- 

;. vidllí.' |nniko|iy, zfruliniiky, v bhiie lito- 

'u%t lon pn dvaja Indiu, u mm uvidltn phistuiiov 

Y T.nlionnv, ktoľl tam prenbúvajú sa, j(Mlia, kúľía 

i uvidltp ojiäť všade tože smrad liivú blato, stoity 

■ k«zi) vo v>eMH'žnvf:b spúsoboi-li. ľi- 

vji vvĽhodltc iiu iKitlťriu — na pri* ^ 

mi a ubstavaiK^ tiinmi, iia»>'paiiviiii /.f'iiioti, doiaini 

xetKovymi valmi. Tu uvidíte, mu^iio, bo pär ina- 

V karty pod ätítom, i námoiD^lio officiora. ktorý, 

'lio í-loveka. /vodavŕho, s raddsEítu uk;lžtí vim 

ttin. čo pre VíLi mó/e byť zaujdiiavŕ. (»fťii:ÍĽr 

i papirnukii zo žlitMiít papieru, sodiíic na 

i/:a fia «d jt-dnoj ainbrasury k drubt-j, tak 

•j iilft-ktáĽÍo hctvuľf 8 vauti, žtí, napriek gul- 

...j,-,. Qí'ž jirv fiŕia nad vami. vy sami stávate sa 

m a vnlmavo vypytu}«-te sa a poslúcbatc rozprávanie 

olfi iH viim — nie lou lak, jestli Inidi-to 

¥í vaní ô. decembra, ro>,povie. ako íia 

n dolo mohlo pracovat a á colej obsluhy ostalo 

,... ... na druhy dt.'i'i, 0. dccombra, on piÚil*) zo 

. diťl; rozpune vám. ako 5-ho padla bimilta do matrosskej 

' ' 'i riAsf ludi; ukAže vdra it amhniľjiu^ ne- 

pv. ktuiv tu nie su dnlĽJ. aÍío na 1)0-40 

pod vlivoiii fičiiiiia ĽÚI, vyln^ajuľ sa 

.1, vy mi nt'nvidik*, a jcsUi uvjditr-, 

'■• sa divu, že ten biely kauienísty val, kíoľjŕ je 

- a ua kt»irom vyblkiijú biele dymiky, tento biely 

fAl -r — ow, ako hovoria vojari i matrosi. 

: I y ortirier, /. mjirnnmysetnoHli alelm 

hude rhcef pred vami postrielať si 

, 1 i ubíluhu k delu," a so štniiisí niatiesov 

ie do vrecka fajucku, kto dožiivajiii* sii- 

r Kvau^mi člxmami po platforme, pristúpia 

' n/iite sa tv;n ■ tniim i pohybom tyoltto 

lej oborenej. ! tv;iie, v ka/doni svale, 

bľúbke Iví-li i.iii. íl VfIKvrli ŕi/riia<'b, 

'OJQiiiii. p'<vni'in, .M II, viiliju tie h'avné 

• eúa límMi, — pro8tí)ty a tvrdosti; ale tu u každóho 



[lid vMy liovoxio pálif, a nio tlritlat. 



Pôv. 



člnvoka ztlá hu vtlai. io nobozpoťurnitvu, xloUa u stľiiUauia vojny, 
okrpiii (vľli hluvnýcli /.iiáinok, zAiiochaly e&to slopy {luvcilomia svojej 
luidiioty a vvsnlicj inyšIitMiky, <'itu. 

Zra/u iiíijiižaľiiiejšíi?, poinasajiíce !;i 

bytooíií vušu, (lutiĽuie porazí viis rak, , i". 

[Incd za I.Ýni iH)čiijoU> v/dinliijiicií sa tivižtfaiiic náboja, a buBlÝ 
prachový dyni xastro váti, plutfoľmii n čiernu postavy piihybujúcicli 
sa na nej matrosov. Z prlložitosti Uiho výstivlii poéujctu roxlicné 
vyklariy matrosov a Hviilitt? ieb odušcvucnio a pľcjuvenio citu, ktorý, 
niužuo, nenrakilvuli st«> vittľf, — jo lu cit /.loliy, poi)i}<ty na vrahovi, 
ktorý íikryva sti v tJiiši ka/(!i!'bn. „1)0 samej uhntsiiry padlo; xabilo 
▼nri Uvoth... vyiiiusil ich," počujete iňdostuO kriky, .A lila, ou 
srdi »a: zarftx pusti sem," povie niek^iľý, a nkiitočne, ftkorv po 
tom uvidíte pľftd snljou bifisk, ilvm; strážnik, slojaní na Stítc, 
zvoW; „de— lo!" A hneď zatym vtiifn v:íh zaskučí ^miU, In-piit* do 
íenic a v podobe lievika vyhodí ukolo selm prsky a íkalie. Velilel 
battwiu tiazbtslí sa pre túto v:ulu, lo/kúže nabit <lnihe i tretie delo, 
uepľiat^r titíž z;iĽutí odpovodat iiAm, a vy okúsilo /aujítnavé cilv, 
jwtiyete a vidíte ľuujIuiavĎ veci. SlráAnik zase zvolá: „delo!* 
tt ry počujete ten istý zvuk 1 úder. tie íst^t pr'íky, alebo 7.vt>lá: 
„mažinr!" n vy pnŕiijele rovnomemf'*, dos( prijemne a tak<K s kto- 
rým Ca^.ko spojí KA niy.^ljonka o li/asnom, hvi/danio bomby, po- 
čujete pnbli/ujiirn 8a k vám a hUívhjiích ?ia ľ}Vhh'jšlm to hvízdiuiie, 
potom vidíte (ieniu jínfu. udorcnie o zem, citeliié, cvondžiace prásk* 
nutiu bomby. S hvizdom a vreskom ro/li-tía sa potom triesky, za- 
hrčia v povetrí skaly a zabryzírne v:ís blatom, ľri týchto zvukoch 
zakúsite čuduý poeit nasladenia a spolu stractiu. V ^Jm úkatu:í(iDÍ, 
ako náboj, vy znáte, letf ua vá.Q, isto príde vám na um, ic n&bo] 
ten váx zabije; alo dt ítainuriibuKti podporujo v;U, a nikto ncxbadA 
nóž, kť»rý reže v;\iu srdi.e. Ale zato ked tiilboj preleteli, neza>'hytioc 
VíU, ožívate a akýsi dobrý, nevýslovné prijemný cit. ale leň n* 
oknmženie, opanuje vás, tak ^e nachodfto altúai zvláštnu prcluat 
v npbezpečenstve, v tej bre so žívoloru a Hmrfou, žiada na vám, 
aby L'áte a et*te bližáie padlý pri viis }:nía a bomba. Ale tu -ítnííník 
eSÍo zvolal svojím silným, liustým hlasom: „lua/iar!" esť' 
vanie, úder a prásk bomby, no spolu s tyni zvukom vás , u 

človeka, ľrifllúpito k ranenčnm, ktorý v krvi a blati^ mA akjst 
čudný neludský vid, naraz s nosidlaiui. Matrosovi vytriilo ča-sC prsú. 
V piv(V okain^enia na zabrýzvianej Ijlstom tvári jeho vidno lea 
zruknutie a akýíii pretvárený predčatíoV výra/ b<>btsti« aký máva 
človek v t.ikom pniuženi; no v tom, ako mu prineíiú nosidtá a on 
sAm na zdravý bok položí sa na nieh, zbadáte, že vyraz ten za- 
mení sa výrazom akéhosi nadšenia a vysokej nevyjadrenej my- 
ďlienky: učf horia rezkojáie, xnby sa stískajú, hlav.i i) naniáhanlnt 
dvlhn f>& vviäMe, a v lom, ako ho zdviliajú, on zastaví nosidla a 
s (a/knMiiii, trasúcim sa hlasom hovuii kunmrátom : „odpus(t«. 
hraiVkovri!" t-Ŕte chco povcdat niečo, a vidno, že ťhcr povednt 
nieťo dotklivťho, no n|iakuje ťšte raz: „odpusíle, bm^ekovcil" Tu 
kamarut-nmtros prikročí k nemu, položí mu čiapku ua hlavu, ktorú 



IkulklofU mu mn<'ný, » |>okojue, rovnrxiuéne rozliáfiujúc rukamii 

Tracift 'iolii. „To l;a/(Iý tieň takto sodom alelm oaeín 

ludí.' iiáiiníiny ofiicipľ, odiiovcdajúc na vviaz lUasu, 

a^ 'A na vaäej Iváľi, /alitailiac sa a knifac ňi papirtisku xo 

K Ink, vúHi *.t(^ 'tlir.i'nifv Si-Mi^hipulii iia j-aimtiii iniesít; obrauy 

I" u íly mzrušeiii'ho javisťa, — iik'te 

lilavnt^, potft>itorDó presvedčpnifi, 
ki I ' Jčuuití n iiomoAiiosU »klátic čoby 

^ " >jiii iii;^n'jiM iJiii.Kij, — a túto ntíinožnosf videli ste 

Xi- ..Duží'tvi* travciis, štítov, napfiťhytre iiaľobenyĽh priekop, 

«■ li na (Iľiiliycli, z ktorvclt vy nurozuinell ste ni- 

<■■ '■ ju v ot-ÍHcli. n:'ťiai:li, spôsoboch, vtom. čo na- 

CTva iUL ilurlioiii oltniiiľov Si vastop^ra. To, čo ľobia, ľoliia oni lak 
prr.-**''. i-'k mälo napnuln a iiainilíjavo, že, vy stť presvedčení, otií 
r- qrobit 8t« rrtx viac... oni všetko mňžu iirobif. Vy 

ciitp^ ^ ktun' núti icti lobif, nie je teu cit nialicheinosti, 

HAnt< 'i, y.JÍbyvčivosti, ktoľv mali ste vy sami, lež akj'KÍ 

ir' ':tory urobil z iiii-h UuU. pn\vo tJlk poknjiK' ži- 

1 , iii ^ulami. pfi stu prípadaosíach smrti, uauiiestu 

ktorej podrobení kú väotcí India, u žijúcich pri týchto okul- 
., _i^.Ii uprusiľod iiopresiajuoj práio, bdenia a blata. Prekríž, pľO 
tueiuK pre vyhrážanie nfiiiúžn ludía ísf do týchto úžasniŕcb okol- 
íi- 'f iiiA, vvHckil. povzbntjziijtica príčina. A lálo pricína 

i* -a pn-iavujiK'i, sívdlivy n Itusa, no lepiaci v hlbiny 

'; rodnému kraju. Len toraz povesti o prvých 
.^.Ujpola, koď v ňom nebolo opevnení, uebolu 
^' '*j moKnoKti udrtaf bo a predsa ntrijolo ani naj- 

u I. žo noítddá wi nepriateľovi, ~ n číisoťli, kerf 

t> wý liľievnebo íjii'cka — Kornilov. Ľhodlac po 

deti, a!o nfľddi'i.nie Sevaí^iopoí," a naÄÍ 
*'■ U, odpovedali: „nnnvmt'! uial" — len 

:<) Ciisoch prestaly byť pre vňs kríť*nym histori- 
u....,.! ,. ..Lily sa hodnovemostou, faktom. Jasno pnchopíte, 
rltjo si tých mdf. ktorťch ste teraz videli, tými heroami, 
I ' ulii. ale povxnífsli sa duchnm a s na- 
i. nie »i me^jto, alľ 7.i\ ott^inu. Nadlho 
Im > i;ij>l>u v. ,iK.< tttopy Ulto epopeja äevastupofa, kt<irej 

<' prtHl flaniým /ápadmn vy-'^lu /.pozit gedVch 

ii.-M.t. a razom purpurovým svetlom osvietilo 

ivtV more, pokryto lodiami a člnkami, kolitiajúce 

pohybom, i liieN' budovy mosta a národ, heiu- 

I\i vodv I ii/.íuLŠJijii sa /vnky akŕbosi slam- 

Mrý lirA plukova hudbu, na bulevardc, a zvuky 

™.. — oť, ktoič im podivue sekuudujú. 



••^ 



Smrt, pohrab a mŕtvi v tradícii a zvykoch 
ľudových. 

Napíul Sriátof Ohorvát. 



4. „Pohníh".') 

Malej hé\, hovoriac o turčianskych sobáAoch, pripojuje k tomn: 
,iiie menšiu sijirost vyiiakla<lajú na Btroj^nie pohmhov.' (NoLit. Ií. 
nov. II, MOri.) A vskutku: riadiin, to jest bo vselkjmi rirkevuými 
i ludovymi zvyky provodt-nf' porhnviiitie vetmi Iwí na snici Slová- 
kovi. Lud Uovurí, žo kosti, ktuiť- uio sú riadno po krt'stansky po- 
chráncné, ucuiajú v hrobť pokoja fľuhr. IHi)4, KľJ). Odidcsky toblo 
niichJid/iimo i v povosUirh dosť často. ]\h\ nidií'ia rmjdii svoju 
dcť-iu, sestrou zabitú, pod javorom iwchovniiú, vyhrabú ju a „pekne 
pochovajú" iPobíi. ľov, 4, 41*(. Nebojsa itiá rozit^ano poí!bii;ra( a 
zalnaltiiC ludskŕ knstialiky. Ak td neurobí, vyjdú i jftho kotíti uk 
Uíii istý o«ud (IbiiioiH 7*1; cf. aj Salvovn vyd. 405, r>85. attf.J. — 
l'ohraby odbiívajú tm \'ždy vo dno. Lon XV. Cnnon ružorab. íiynoriyi 
zakazujo uic-dziinym aj „noctumas sepuiiurati* (Cf. Corpus maximu] 
Wťinoľab. synodarum vU\ ed. S. SivUviiuyi lH4>í, sír. 78)» a k( 
povážime, /o vyslanci na lojto synode buli prevažuo z krajov »k 
veuskych (z pľt?ďduuRJski''ho, pDtissk<-Mio, baúHkého okolia, cf. Cuecft.! 
Kpyhjgtn 131), nutiio uiim súdiť, /.c. Slováci do tých čias aj v nod.l 
pochoviivali. Je to tým isKíjšio, že na pr. aj svadby dialy sa v ouci;( 
aspoĎ 10. článok šKtnlirkoj <»ynody z r. 15!U zakazujo nočnt* kopn- 
lácio (Itarthol. ('st^tnek, str. 211 fn\). ľodobno poštíaníiku synod&j 
z r. 17!M Acta, para 111. cauoii XI. (S/.ebťrinyi t'oipus etc., str. 14-'l).j 

K nastiivojúcomu pohrabu pavoltlvaf i'hodia /.váči, tak ako i^j 
na svadbu (Oobé. lOS;, alebo žena ucJakA, zváčku (Itlatuica). V< 
viičÄine však nepuzývajn, nanajvýš ak vzdialenejším priatolom 
príbuzným dajú vedioŕ ainrf (Ťurec. Novohrad, liúčka). L«n 
/omre mladý, povoblvajú družičky, n'spi^kUvo mládencov, kton ho\ 
majú nifst na cintorín N' IVavne a hornom Turci vôbec vyšlú jednu 
ženu pZ rodiny', ktorá odd.1 patričiiýu) p izdravy smútiacich a prosí, 
„či by iii'poľtili ich zomretii (Ícltu (syna) dľužbnvstvlui". V lióčkej 
požiadajú len jednu druÝ.ičkii, a tA naverbuje si ostatné. KaxtU,! 
ktorú osloví, drží si za povlnnost fst „pruukázat poslednú poČL'st-' 
iwsr. Y Hlatnici a okolí samy sa hláaia. Ktoré dievča doucsitó 
|Kíro, K»j dajú fltuxku, óalkn alir. a lá je potom družicou. 

Pohrab, rhrauba, chriluenie deje si vždy na Irell deíi. Za 
však (ud vždy vyjednáva obzvlašto b ľftiiii-oni, aby pohrab bol číi 
skorej. ^Ui\é telo vraj u>. nič in.šic nojiíuda, len do zeme, 
pokoj (Dabn. HM). 

Nastúpi hodiua pidinibu. Vi liodiif |)redtým nahnilo 
izby, kde lurtvy leží, hodne ndioda, puĽôvaí, ako vykladajú. (,' 



') l. OmÍii& ■mrti. 2. rinjt>rani& Smrt • ~t. VtcA polir*bciiD iIúk 
aile äluTcnikjcb PublaJoch ISttl. 



n 



-1 



I 



eborá" Žťua v Novohrade nesmie ísí k nutvómu ) Domáci obloôd 
n do otievii to iiajcIiALrnf^jí^iobo fOnbá lODj. V Ceľuvft v Houtéi 
> aj iiipoiiitMiutn hnlo — Ind äž do ukončonia pohrnbn ani 
i. ani i\o IírajŔíeho rúcha nooblieka, & v obyčajrtyoh robitt- 
' ■ V\i poliťabr- ob/vIftJtť milíílio élovi>ka 
■ iľšip Oľsky Liil III, 2t;t). Báfanskí 
fi robuinycíi ŕatiírli, ženy v či)*rnycli r liielyin 
.: ľnvna sú v oliyčaji šaty cím lepéiť, čiome. 
(Ttr a recblor pritluldzaju (iiialŕ deti v Turci často 
> iK) pOťhoYii), unstiiic (xlubiŕrka. «Ako iiils lu utiuycb 
Aííh. boliibott niAj zJHty, iii iní iil«é do cby/ky, i»lp 
ach, fo si len poéiietn bez t^lm, veJ 
m /^čiisto bozk»jú mrtvOho na čelo, 
p«)Om3a mu ruku ilurec). ľotoin ?.iiklin<;iijc sa vľclin:lk. u delí 
rŕmJD« až na ťiutorme, ketf si mrtvi^io pste raz obzreli (Turoc). 
dolorj Onite radi hy nerhali truhlu po celý íis pobrabu otto- 
a i ua ťÍDtor br ju radi chceli tak niesC. Často utiekajú sa 
Isti. lUkôT husto obstanú, chlap vimKu cblafMi, len aby farár 
jdeK 1« j« otvorená, a mn:ia sa ua tom, ki>(f ľOítkáže vfko pi-i- 
>iC 
Moínvia xermň truhlu, a majúc ju tak obnllenú, aby nohy 

1, 1 .1 ,,[y^ vynesú ju na dvor. Nohami napred musí sa 

sa UtívrHlil" (Itäéka, Nnvohrad, Tn-očlu a DobS. 

'■riii, ze ki>hn nt'vvnt'su vňo uohatni, ale 

x sa ílkoUkmii, cliudi von z hrohii u túla 

ii<-i. Máclud ISl). I keíf do kostola vnesú rakev 

'""i M, leu aby n-ihy buly smerom k dverám 

la rakve z ixby prevrhmi v bielnici (Liptov) 

u. Motív je aiiilif ten. ž(? hlukom chcú prímaf 

i sa T iom? skn'ío, aby tie* vvšl.i vnn (Lippert 

II. VoIksbniuch'.'Wô, iíih). Seôlenknlt Kí). Nii 

iprtvy v i/.be, /.'ihlubia v okoli Mošuvxoc klinec 

ťud«ibo« i do kaŕ(¥bo pr.ihu, „aby nemátalo". Keif pre- 

06t dven\ .skl»ai» tia s rakvon a udrú ňou o prah tri rasy 

100. K. ý. I ^5*3 ŕ. lôK Zvyk tento panuje dosisl v severo- 

h Slovi-nskii (Nár. Nov. U2 ŕ. 35), ale inde je 

•i. dfa zpľáv muť znftmycb, panuje ešte v okolí 

Fdelťnť' mi b<ily e^te asi tri prfpudy b'at- 

h> mienka, že zvyk tento je do Turcji z inÝch 

ivtt obstojí. Sú to skorej posledm^ dozvuky ke- 

' '■ • rpretäcia je tniťhu íažkA. Tíoluozemakl 

.al)y triizdnvt^tvo za nim iieSIo". Po- 

IbidL'ni č. Ifi) myslia, 

s doMiovími prahy, 

iim, nie spnivue. Omtiohn pravdepodobnejším zilá sa 

II že jp to zbytok tých xwykov, ktoré malý xa rieJ: 

u i« prlclMíd nazpat. Mnoh^ národy týiii ciet»m pre- 

' ' ' 'o Ctí/ ohliikv, diery vysekaní do 

1 II. Tylor U, STí— 7.) I v Qáicrj 



:)- I- 



>rf. 



trailicii Jo to tnAmo. Krásna Ibronka 9Í ľozkftzuje: pKtíď ja umieinil 
ufpľoiiáíajtc Ty mnjii triihlti ponafi prah cez dvtírt*. ani neílajíť 
uiln^t trulilou triknif n pruh; Jile tlajtf popod prah jamu vijki>pn(^\ 
u hu diťrou vifdúhniif moju truhlu vun z doinn" (llohš. 1, H't). Je 
tu nad všetku pocliyhnost rellnx niekdajšiclio zvyku, pn'ťahiiva( 
mŕtveho popud domový prali, a nie je vylúčonA iitožnosf. ie udie- 
ruaie pu iri razy jo ib.t zashihľuitn onolio. / tuho, le na sporne- 
luitoni inienif i zvyk udíoľaiiíii jnko súča-sny vystupuje, nedA n 
niyglhn nič zatvííiaf; siníasnost niôin paduúf Í na konto ifiiprá- 
vaOov, a keby aj nio, i vtedy je ued(»káziiteIo<', /e by otázno dva 
zvyky Iioly hetorojiĽnne. 

/ačuú Fa ĽJľkevué obrady, kton> lu x pricio puchopiteTuyeb 
opÍ8ov&( nenióÍHuie n kton^ ostAtne 9 ľudovým byloui majú ináUt 
do čiupnia. Mužskí i žen8kt> obyčajne sinja okolo rnkvo, len smú- 
tiaci sadnú al okolo noj, vyzdotx'nej venci zo ziraozelena, ruž( atd. 
V BÄcke ozílobujií rakHV venrí z papieiovýih iiižiriek biťlyr.li, ôm- 
venycli, zelených atd. Defoiu na ril^a konre Ĺľiihliciuk zapichujú pu 
jablku a do jablka 7:.ipichujú zase „kupenskô piorko". V okoU 
LoviuDbane dňvujú na tiublu mladt-bo vence z „barbtnku", dolats 
český „barvínek" (Siuu;:rúD, VincA pervluca). Muuho plakal oie je 
dobro, lebo by nutvý na druhom svein bol od sĺz ^uniAgany", 
zmoknutý (Novnlirad). V Tuixi zvlAšte matky majú malo plakaí xa 
deťmi z tcjŕe príčiny. I bilčnuBki Slováci odsudzujú plač z ' 
II teoretických" piícin, alt' /oto v praxi bo tým väčšmi pr- 
lebo uu jo merftkom zármutku; kto chce ukázut, ako vefmi „bauujo* 
zn zomretým, tým väčšmi narieka a vf/Uadá. Vykladanie je zvy] 
nie šiwciňlnii sluvenský, ale iste \tdmí zajfmavý, punevác v ňoi 
javí wi najlM'Zprostrt!diiej>-ÍH — abycb liik riekol — dufta ľudu 
jeho improvi.sjičný talent, ľreto je aj velmi náitaduý, a uit* div, 
i starší i novejšt spiíiovatelía, hovoriac o pohraboch, najviac pocoi 
uosti um venujú. 

Z historických svedectvl o ňom nech stoja tu nasledujúce. 

21. artikul štftníckej synody duchovenstva lô'Jl.znio: „Fletni 
vel potiuk' ululatus tuporum circa fuuus, iumodicus et tiontilhs, i)i 
Ht cum onumt-raiiouc rerum ^ostarum uiortui, sit probibidis", 
v slovenskej uMnovt? iirt. XVII.: Pohaiiftkje to uad mrtvým telení 
narjckanie da uvlkanie, kvilent, rukama Umäul, ktert* bjva s 
iituvaním kde jakovych skutkou a učinkou mrlvŕbo, to se md 
necbuti. (Uartbol. (.'tietnek, str. 1*23). Dostuttiý 8 týmto posledn.Ýii 
ziikaz vydal vnij cech .^letlaisky pýte r. I5K.Ť v artikuloch uniiilú< 
skvi-h. p'-čuCou stvrdených od pAna Júliusa z HerbeiMeina, kapitáni 
' " '10 iriež XVII. ailikuli. Tak plie Nŕmcova 111, ;;:>7. 

J' ' nie nejaká mýlku, a jcslli nieje rvč o jiduom a tom istoi 

/.ikAze. Ku^ombenikik synoda v XV. kanóne ziikazuje „uimías tuoi 
tuonim laudes, cantus Lattnos (srov, Corjtus nias. meuior. Syu< 
duním etc., str. 1\>}. Roku 1742 v IV. svAzku svojho diela IVd 
f ' ■ vorí: ^Mortui, more sulito, olferuniur cum ojnlatu, 

tarum, ipmc ad ecrtas quaai mdodin.s cunt laudes ■■ 
ItíHt »tíAa inler euudum calainilates exidicaul. Quin ct injurias il 



fkUft dŕfuDcto acerbo cxprobnnt et quiritantuľ. Qaod plaoctus 

' ■ >*' ''- J r. quasi c\plic»(ioiitíni calaniiTjitum suaruio, adpťJt&nt 

rh Slovákdcii htr. 74í»-ŕ)((). To istť v kľútkonti 
Kiíi*;^i\:li ^iI, llí; cl, aj Haľthnl. Csctuck, str. ô!'. Notit. com. 
ť. I. c). Obšlruľjšie opisuje zvyk Csaplovics íU, íK)K). 
Olifiäh U)butn vvklii<laiiÍA jt voTmt rozitiAiiiW, ilía lolio, koho 
.•■tUL itujú. I»uhio-oruvská matka tmi-i<>ka nad svojím dicfiiConi: 

Ach, akyiv to )hí[ luräz, ktorý fa mi spálil, 

akj 1(1 hol vietor, čo ta mi ticli}til, kvietok môj zlatol 

Vučtt nleti — a vráti sa J»8e^ 

A ty SA mi uikdy neDaviiiliš 1 

imioA vsotko mužDČ: ako sa bavicvalo. ktorŕ jcdlA jedáTalo 
aj, a pudobnč. Tak v i'raviie jedna matka: 

Ktože, kto Uudo jŕs( lekvárová liatu&ky? 

ktiii« bmlú krídaf na mím: &lamka, uTartti mi kaši£ky? 

iJínti] iiarioka /ona, (ak asi ako v Čechách (Český l.id !» 

Plcolkn uineclial majf!tku^ statku, aký bol dobrý hospodár — 

md M brt tesný, úzky domček! Komu zanechal svoje 

•-, -iV at4Í. Pilťom /atamujil rtikama, pripomínajú 

ú, jeho [iľáce. Néincovii (III, iíLT)) takto opÍ.suje 

.. ] ir.jlf \ ílvbArocIi (Zvolen) roku I8r>5; „Když 

■ i ' i..:l.u -:u.i rukev juž ua dvore prikrytá bílou, 

i^tii plarhtou. Opodál stál vesnlcký lid, okolo rakve 

í ..ikvl &tala 9ehuut^ vdovu, moontoimím /pévem vykld- 

:hDy nebožtíkovi cnosti a svOj žal i ztrAtu. Náhle zamĺkla, 
Ae n& rakov ts HloHtnyiii rjkem, po chvíli /.ase povstala 
mkoma dált^ nankala; 

KJ. BMdíčko môj sladký, liprimuý — ej, 
' 'a Rom sa v utorok, 
idem naiiekat vo štvrtok — ej, 
uj« jak ruda bycli (a opatrovala. 
Božiu pomoc jm" ti^ba volala — cj — ej, 
ide ve(ŕ teba už niát nebolí, 
rany tvoje sa vystrjibeué 
a duáa tvoja lávou vyletela — ej, ej 

prutJihujtf tAk žalostným a tklivým hlasem, ie to po- 

i'lnv ide na javo, že majú Í8tú formu, 

; formu. L'plne podobajú sa 

I Uíktň cltarakteľisu,jtí iVolks- 

1. . |l)ie roviiye zerfällt nicht in eigentJicbe 

'*"■' ň. .1, wnhl aber in längen? und ktírzere An- 

lufs von dem vortragi.'nden Weibo eine lÄnfiere 

'í wiľd, je natľhdem der IJ;> ' ke 

. platf i o sl'jvt-n»kvch vyk: . a 

u«|nir<ÍHriiiv Qvtodol k nim ako analut^nu srbakó ueuiu. NA- 



10 



pa<1n< je vÔade htý spevavý túru „Certas quasi meladios* sijoiutni 
líél (I. c.) a Sloíwcla {Koll. Zpicw. U, H87) hoTorí: .nuHkajI oby-| 
éejnč do taktu ox tciiipore rýniy skládtijfco a žalostuou nuton ry-j 
rážejíce", i:f. i NéuícovA atif. (O iiAr. písuích ťi povínlťcli, str. 77). 
No dnes ui hynir aj vykladBiiif*, a kde aj kvitne cäU\ l>)va iiielotii 
lonnou, ale i obsahom prosaickťí. Výnimku tvoria odrahló od iiveU| 
kút; (ua pr. OiAva). 

Keď zomre muž. vykladá nad nim im\9^ itad deťmi matka, aj 
ked niet umiliy, Pestrá alebo uajbližíi ptibnzni. (Némc. II!, ;i.'>l, 
32r>.) /a neŠfnstiii'lio považujii, kulm Uikln iiKiuá ku> oplakat. „NiMiiá 
ho kto iiaľtpkMt" ztiači úplnú opusteiľvst Človeka (Némc. !126). | 
ľreto kett zomre sirota, jak je šuhí^j, vvkladfL obyŕiijnc jedno z de-| 
dinskŕcb dievčeniec, ak je starkí muí, žena, ktort^ sa äisto k tomu 
samy poimkuú. „Ľ jedné (lOdiny, Ui ve Zvolenskú, vyhodil jednou 
Hron nfZiiJtiii<>ho ntopettco. Kdvž )io Redliit'i naálj. ndtiefití ho do 
dediny, vystrojili mu pohran, a iiejkiAsnéjiil dŕvre nad rakvl jehoj 
natlkalo, a tak prý pekné, rozpráveta mi stará ^.ona jedna z tobol 
okolf, jako hy to jojt rodinný hrat b^val, a/ se pHtom v&ickni lidó^ 
rozplakali" {Nemo. H2G). Prirodzená vec, žuje k tomu treba hoduuj 
vtipu, a preto vraj menej ducliaplué osoby poprosia niekoho z ro-j 
diny k tomu ciefu (\ŕmc. 32.'»). OobŔinský spomína, /e niekde 
Rchváluc najmú zbeltlú v tom ženičku {lÔ)^); Uariholomeides &< 
Ctiaplovics tiež spomínajú Ukéto „najatá vykladaŕky" (Csapl. 1I,| 
308). Itolo by zajlinavo zvediet, či e&te aj teraz ten zvyk je znŔmy, 
a kde? Indče je to nie ojedinelé. Už star( mati svoje praeticae =ŕj 
-v>liv.3. Francúzi svojt* ^plnreusoa ä ííaye" íl.efŕvre 2(»Ki, Baskovia, 
líumuDí (Ausland IHtift, str. ôitT), marocki Turci (Ihidem TM') a, 
i slovanski-V národy lua pr. Husi. uf. bbierku Uspemtkčbo v Ktnugnj 
olKiíreoi 18'J2, MÓiTivania, Č. U. I, W.i). 

No tstÄ vec. je, že i aflfektovatiia jo pritom mnoho. Véknú vy-] 
ktftdanie lud dlho spointua. V Orave, kvtX ide pohrabu^ sprievod 
popred domy, v ktoryoh líjWa nejakV prilíuzny mrtvOh's ilA si' 
l>atľi('mi velmi na tom /liležat, aby pekne „vyôilovala*'. Prelo aj! 
učí na pr. matka svoju dcéru, ako má „vyčitovaí", kpd jej dietAj 
a i, zomre: predrieka jej, a dcéra t.& matkou lamentuje. Castoj 
stávajú Ba velmi podivné veci, je^tli vykladačka nevie až. ako] 
(falej. Ale i infiie s[)olui>ŕ))íohí pri tom Sonitiaci v svttjom hlboknm 
ííhU mimovoľne pospomína vtri najm/manitejšie, naivné, di 
1 komické. Zármutok \vr»/.l um z lilbiu ilii»e a loy^'f v t 
nehladia prlIiŔne výrazy, ani neanalyzuje ob^ah. V Blatnici nariokab 
ofiiistená ^.ena nad mn^om: „Ach, Ďurko moj, Ďnrko, menovanj^ 
r.upták, ktožp mi ui, kto tú dieru na Uun zadku popUcaV" Nast 
vŔťid^ecný smie<:!i, čo ketf spozorovala. nliMtila aa k ohfceOHtvu 
zvulala: „Ale nie tú. ktorú si vy my!ill[i\ ale tú na tom daebu. 
Príklad Iroťhu dra»tický. ale faktom. I Nŕmrová cituje i KoIUi 
nasledi^úci .proalosrdočiiý" nárek matky nad synom: 

Snilo Ra mi fminko, 

že vyskočilo ukoom biele psiiiko. 



II 



Kj, Stmo — Janlkn — 
Rj, ty si to psisko. 

lež pôjdľs lillpoko, 
kdtí slnce nehruje 
n vietor neveje. 
Ej, Janlío môj, Janko I 
Čo li 111) tam (láme, 
kooák, a <-Í jarmo? 
Ľj, ved iiťbofitíä seka^ 
atii brázdy onit, 
Ej. Jutio, uiôj Jaiiú! 

J). Níincová toto nkladaaie necituje rtiilne. V Kollárovi 
11, 5«7) po veržl: „a vietor iieveje" atojt ešte: 

Gj .Tauko môj, Janko 
povod&luch ráuo, 
■}.e (a vfi/nm Parum ; 

iWVľ.l ' MO, 

Že fci , ' iriio. 

ito pocbádxa z Nitry, ako to stojí v KoII. U, 387, kde za- 
■ ' ' ' ' t aj /.ajliimvý výklad: ^Snisko zna- 

-eii; /'(V/ť psisko jťfit duch illovŕka 
tkčhu.' luv [ulí^ídii nariiíkaiiin dočry iiud otťom tiniže 
rýmy a assonaiicít? ukazujú, /o príklad teiiť> patrf 
ueáuŕ ludovó piesne. Lobo fud prilišnč „rumád/ganie" 
)7ÍioT0rticli I v pieíiňach. Jctluu takú uvádza aj l>obd. 
Ittorej na pr- 2. verš znie: 

Včera si jeel tri jelitíí, 

aj chleba t pul kily Žitn, 

dne^ u2 lu/fä ua luáracb, 

ako brarec na káracli atď. (íSborn. 11, 113.) 

'>1e pH \él smutné ceromonií sotva tísiuŕcbu sem se 
, iio»leuthiij(' iind hrobeui lamtuticie niatľk, sméánií 
>piaíe píinie^ujfi-ícli," hovorí D. Sloboda v Kollár. 
. Tníko o vvklíiitanl. 

Ipoveffou na vykladanie au e■«•á^ jediný to cirkevný 
iojíiu zdaním má svoje korene v Tude. Kecbtor, ro- 
BJlic xuinriľtčhu, odobiMii aa od smúiíacicb pn'buzuýcb, me- 
!/a, ak*'; dobrodenia nm klory preukázal 
íSrov. Štúr "C. str. lib a Dobš. lOit.í 
vtTÍmi Mbliibujr H kaMV, i najv7.4liaInnojäi príbuzný veľmi 
ua toui, abr nj nn bol „vo veráurb.' Zlé vt-rÁtí môžu 
itomvi cťlú pnpularitii, a naopak. 7a\í aa mi, že akt 
takr'jtu forme, nikde nie je v úžitku, len u Slovákov, 
by veuortt( predmetu tomuto kus átúiliumu a Urndet 
Txnikly, 2* jakých okolnuäti a z čoho asi sa vyvinnly 



ií 



Keď sa ciľkevoé obrady vo dvore odbuvia, vyiieäú truhlu butfj 
n)viio HU cinlnrm, aloho iiinkdo do kostola. V to] ilivflko v^Hiok 
statok puijbiitiiajú :i dajú nui í.rať, aby aj ou nevypadal (Mošovce).] 
Nn mieste, kde bola vo dvore tnihla, zahlohia tri klince (Ibtdcra). 
Nesú mŕtveho, je-Ii starší, buďjobo iHÍato'ia. bud ^oechovul", ktorí 
xa to istý poplatok hĽľú. 8tjiio-Luniiisky (■izmáľáky Ľťch U r. ITltí) 
nariadil, žu pri pnhniboch insijii iimjstri so íivÍHc.;mii v páPK-h v pri- 
merauýcb diŠtaiuciacb kr^icat, mladsf napred, alAtái i b cecbuvu^ni 
luAJstľom vzadu; nosJčia nech neutekajú a mrlvolou, ale necb idú 
Kvorim (Oaplovicä II, 2tll ). Mladších »e»ii druižičky a mtldoaci, 
ktorí už vo dvore oknin tľuhly st^ili. Uh ťilobtui je: ňvhit kvieCn 
a vence nad truhlou, kríž okrášliť, iiiest sviece a rakev, K S-|it- 
ručuŕní i:hlapi.'0Ui vulajú dievŕatil, u naopak; zonuu-U udádunoc 
alebo pHuna. Tuii^ujú pri pohrabe i niládoucí i družtiVky (JuI^vak 
čabianski Slovílci dávajú udildencuv niest dľužiciam, {tanny za&o 
Dilúdencom (Csaplovics II, 3ťi7). Ked zornice mladý, uc»ie Jedou 
z mládencov äabíu, alebo panna vence aid. (Ihidcni.) Na ľlle |Hri 
smrti diuvraŕa nesoný ju na tanieii citrón. Za službu do»tAaú dvft 
ručníky, kton* majú piipäté na pravom ramnu*? (Iíárka)- 

Kakev nesú temer všade štyria, odkiaľ i hAdka: ftto nrator, 
pilt kusov, štyri duše a pnf hláv t.Mrtvý nesená k brubu). OstabM 
tú sa riadi día okoluostl. ;^;iriš8kó diuvda &i spieva: 

Ked2 ja uiurom, krásne mne bovajce, 

éesc tuladeucuu vy mne puueHc dajce &t(f. (Sborn. I, 38.) 
Alebo inde: 

Šak ju budú niesti štyrmi pármládenci, 

a mäa budú viesti katu pod mró ostrý ut<f. (tbid. U, 102.1 

V sprievode pobrabnom kráčijii napred muži, za nimi nesú trublo 
na márach, be/pro^tredne /jl truhlou plačúci po/ofirali, a žouy uza- 
vierajú sprievod. Kde 6ú ciutotlny vzdialenejšie, tam vozia truhly, 
a tu uiekeily na voloch. I)ub»inský to videl na Halnnci. Na voz 
ku truhlľ po»adaly si i iženské, majúce cestou vykladat. l)o zá- 
prahu dá každý príbuzný svojich pdr volov a vedie si ich ticho 
ta róby, alebo za Jarmo. ZApraby takéto zAlezfO<^ potom z pät, 
éesí až desal párov volov (I)obš. I(i0, srovn. i Pokorný Potulky I, 
H2. Podobné spomína 1). Sloboda / myjavských kopanie, Kollár II, 
387). .Icstližo pi) Oas nesenia truhly na cintorín prší, znamí»ná, i« 
neboliélio Bóh rád videl, preto „slzí" (Nnvolirad*. Ked prší .ilí'hn 
prudký vietor duje a po pohrabe prpstano — IhpI hriešnik (! 
ría čiu truhlu dážd iwdA, to je iste blahoslavený človek (K..-.i..,. 
Potkoe'li sa niekto z rodiny zomret<^ho, niebo ispadne, z tej rodiny 
dakto do roka zomro (Novohr. a Pohí. XII, ^11). ťez clmtár prc- 
váíaí mnveho nesvobudno: ladovec a biirkv sbilv by úrudy \I)nbä. 
113, Mirhalko 2ľJ). 

Nu rtntoľiue ponáhfa sa každý, kto mA/e, staC si nad jamu, 
aby videl, ako sa odoberajú. Kde vrchnák doma nezahlohili, otvoria 
rakev cite raz, a trúchllacn rodina obzír si eáte mrtvŕho. Fonnula 
odobierky je temer po celum Slovensku láistji: Bohu ta porúčam. 



M 



9 tťbou <w roxiúčnm. Pritom prežehnajú niekde rartvého kiižoín 
(l>obA. Uíl't, inde vezniii kiísok ícme do ruky a , krížom" hodia 
ttft rakur (Pramo, liAčka, Novoln-ad. cf. i Hollý, str. 127). Často 
borntiii. in by sa nirtvý iikuiíiirítl svojim, kedhy rÍ Iio ešle posledný 
r*. ' ![ li sa s níni ^Uohs lOíM. línziimie sa, 

ť j.^ifi sĽóny. Smútiaci kŕŕovite objfmo 

fi- 111 mur4Íu ()dlľbuú(. litívaí bAilžu 9a U7. do jamy 

»i ľ' 11 žÍPii v Tuľci dos£ častt^. V tiikoni prípade 

dl I nitä ucjahii voŕtačku, zapáíii sirku a p. Ilakev niusf 

au .1 . t.M-i.u vždy tak položit, alty nebožký ležal na chrbte; po- 
luilU-li by ju lak. 2o by tiirtvý ležal na tvári, alebo aa boku, túlal 
■ iMk'h.nlko ľ7l, Csaplov. ÍW>1*). Ked malkc zoiiire 
.iiii HU pozrel /a ním do jauiy, lebo bv jej aj diiihó 
wnireiD ina ľile, cr. i N. N. 18113 '"/.). 

1 5 milodary sa tn oáto streLimft. V hornom Turci hodia za 
tnihloQ .skrojijk novopoŕentílio chloba a krajciar. Podobne Dobí. 
IIÄ. v 'j. xvlá^ie u cbiidnbneJHicb, stáva sa, že polirab len 

pnOi pt>iiťv4c ni(.'t Mte novóho chleba. Kyiii sa zoraeltt 

• DAp' dlbA cbvíta — a riadne v dome chleba niet. t'tni- 

ptený r iil t»y svojej poloviákc ríid aj ooiy chlieb, len keby 

Mi Komrela: 

Keby mi zomrela moja ataiA žena. 
dal by jej do hrobu celý bochník chleba. <KolIár, 
^pji!*s. i. 1*6.1 Indu sá zvyk tento trochu pozmenil v púhy symbo- 
Ur\iý fikt. V 'rp'nr-íne. 'ícmrtí a Novohrmtskti diivajti k. Iilaväm 

: nesú, vcíky bochník chlebit. ktorv sa 

.1 , ! v ro/dell (Nčuíc. III. H'24, Vlach Die 

ivea. str. Htij. Keď pochovávajú gardu alebo ya/dinu, roz- 

1 i.^i.,.,. .. ,,;.,,;, (^bleba a rozdelia ho nieďi hrobárov alebo 

. Podobne v ľravne donesú k hrobu chlieb, 

1 kii^uk udtomí, ostatok si podrží. l>dvnejáte há^lr^li 

pílky, aby zabránili cboiltííiie mľtvť'liu po svete 

. Itiirthol.). Prlparly. kde sa chlieb uebodl do jamy. 

. i.n/..vr iiv, ii, respektíve žobrákov, javia už kom- 

I) 80 staršími. 

;•■ juiiiii 11/ /u^\p;iii:i a hrob zsirovnaný, obídu ho nnjhliJiM 

i( koj do kola, .aby žiat tam uerbali a za ním dlho neplaká- 



lie deje sa v^dy na hadnoiu cintoríne, ile dávncjáío 

tumu lak. Stiiri)»Iovanftky obycaj, dfa ktorej „noEofliiiicoírb 

iH ui snu'teccyfo iiopy nn rópan. bi .i'licaxi. na pac- 

rkili. ciivťCíi.ni wu oojy uko hovorí Veselovskij, ľasucK. 

' ijúc sa na KntlÍnľevsk«iho „O norpe^>a.iMiurb 

;i:í, 227 L'tc. I, udľ/al sa nielen v podaní, ale 

Krásno Ibrunku zavezie kunik na krížne ľt-yly, 

; (DobB. Pov. 1, 1^5. ťf. i Kollrtr I. IGií). V chó- 

n jc Urobet^ pod ktorou mal byC pochovaný na 

1 ii'-l'MuV boaoľ tohoto vidieku. Pudimucha ívatif ; - 

li .: k- 'l:ikom a postrachom celého kraja (Pohl. VIL, 



Í4 



236), VT.PtopiHe matičnom (IX, I, str. 37í iiiužun ŕ.lUt; Vuliau-Hký 
nbyČaj pndiovávaf initvé tnlá <ln liäjuv^ na ;;» merítko m ilurehrDiif 
tiTal až do 17. storočia, a hol tak zíikoroiiPDý, že scoiorút ^uuivrtk^, 
ako o tom piotokolly avodčiu, íažko stíhal tjVh. ktorí sa opoviliilí 
mrtvé tclíi tie/ kúuza do hájuv pod HtľOuiy [im*liovávat. Iíuku 1043 
mi lU'\]*ť f)uľo ílaiiiii svojo dťi-.ko tak pochoval, a platil /a pokutu 
600 s^kvťikovVch šiudlov, a daiino sa vybovAral, /e predtým, ked 
eSte na l'olómko kňaza nebolo, bnl obyíaj pod ktoľýmkoŕvek Btroinoin, 
alebo na polí na isinni niioäte dictky svoje pocbovávaf. Vo Vurnárí 
r. 1003 bola jakásí žona twi tak pot-hovaná, a Henioľ. vhit&cu 
ustanovila *• z). pi<knty na toho, kto by .sa opuváŕil biuliK'iio nirtvi^ 
telo takto pochovat. Na áuniiaei ľ. 1<>43 Uož senior. vis'iU'icla lu^ta- 
novila na lo VJ lel. pokuty (Sitiv i Nŕiucová III, 32Tl. 

Hľoby sú väčšinou wlkoni jednoduché podlhovasté kopce, oh- 
lo/oDd paJtifoa a ozdol>enií kolami alebo jodnodncbynii krlžaiui. Ná- 
pisy, kdo vôbec Au, 811 velnii roTimauité; zvh'ía tilbi näíi Tud veráiky, 
často vtdmj rozv)á<^ne. ktoré si sám skladá (Dob^. !II|. Hroby 
ozdnhuje kvíctím: ľo/marlnoui, lu^auii /riedka, niariilukoui t uiAfi-- 
rinou diiskou. Teríantík}' tuládenoc si káže: 

Zásad lui na uiój hrob Červonú ruiíiťku, 

xasadžo mi ešte rozmarín /elcný atd. (Vlastuft sbivrkii.) 

Alebo pieseň z (^bel (Nitra): 

Na jeho hľobeŕ.ku ľozninrťn wlený, 
to gbolakym pachoukoni roste na rnanif>nl; 
na jeho hrobočku marijánek ľOSt« atd. ^Sbornik 1, 1 1 ; 
grov. i Btr. 27. Kullár I, 127; 347 aur.|. 



5. Po jHihmlio. Kar. SiikťiUik. 

Mitvv jti pDľhuvauy a ludstvo hrnie sa domov. Kto äa luttvého 
liojf, UKch aa neobzre na7,|m(, a kfd príde domov^ necli sa podÍT& 
tri razy do pocc a povie: tu uiŕ, tu nií, tu nič ~ tak m ho ne- 
bude btlt (Mo&uvce\ Aby patritní odvykli žíalu, odktúdajú, nieho 
odhadxujii všetky predmety vzpuk ruky (ľravno). Ked smútiaci prňtu 
z pohrnhii, nič doma do nik nehoní, kym ceU rodina m'|Kiumvva 
8i ruky [O Lid Hl. ^13). V Ky.sAói umyjú si ich, abonjtlile prídu 
do dvora. Na Lovinobani prv, nex by vstúpili do domu, musia na 
dvere xtajae a na všetky obloky zaktopaC a 2vot;iC: Je í.'axda (ga- 
edlná) dunui?' — a len i>otum môžu vojsC Zjiiiedbaaie tohoto aklu 
niÄ za nAaledok vyhynutiu tioliylka Íkiov. aj Pobi. XII. 327>. V Udo- 
rinej (tíe^ Novoliiaď) kriOia p"d obloky: „rbjíua ĽU/daV" ft k vmUm 
niekto odpoved.t: ,ej, doma!" A] statku vtedy oznámia smrt pa- 
£dovu. \ Treuŕirinsku v okolf Bytče vojde najprv dii izby, kdu 
mŕtvy ležal, najsUir.si z rodiny a, otvoriac dvere i okná. aačub 
valaikou do véotkj'ch Ŕtyroch uhlov izhy šEucIint, hovori'ic: ,Kdd 
si? Ak ftí tu, chod vou!' Tak po tri nuy, a uk aa mu idč ueo/vo, 
j6 to zDanicuim, ie sa duáa nikde nuikryla, a iu odletela, kam Ju 



!6 



Aku už hj 

rlíit 'T ■'( Ai,\ v 



r v-\Y 



,cun»>itn 



I.:. Ui. 3'JS Ad rem cf. Tylor !. 448. Uanusch 
-. l.ort?vro 242), 

ry^tp IkjIu pnviHlaiK^. nechávajú v oknU Hliiluire 

t,r,i.,.;i stáí. V KyBúči pnlvc naoptik: soivaí mrtvť^ln) 

ko riaďa: /ikadU a uhia/y udostrú, zametajú, 

\ UTuve dom, v ktorom je Kinútuk, až po okná 

l«u pi} roku /ubieliii lut ziisn vibnmn (f. L. III, 

Taii í«l»tu i \ Srbsku, Krauss VoIks;íl. u. Iíijli^íioiisbľ. d. Sful- 

V Hoš(\ckej doline umývajú hivice vodou, piipravcnou 

n AľI'í^). podíteiniifíj hazy (Satnbucus Kbulusj a 

t-.i^. ;iii i:vi.' i.i.sia vulg.) (Lťlnp. MaL Slov. X, I, Str. 'ib.) Tii- 

ruíku j^i tPtJž ^7.\ý duch" bojí (Náš domov III, 378). PosteK na 

■ i' " I ' ■ ■.. mii byí k:udý deŕi od dúkej 

'á ncin:il;i v bnibo odpučiuuLia 

^. II, 'á\\t). Šaty po mŕtvom sa lui 3 týždne 

■.., :■. 1. Mh. 

No vrätmo sa k pazoBtalcj ľodine. Idúcky z cintorína koho 

" ■ "- ■ - "hylif. zachytia na /.(ir, prodovsetkýni ovšom celú , rodinu". 

' ndiípvíi 1(1 iiojiiksl žoiia, iiidii zovú hríiliári. čo mrtvóho 

■ ' ■. .'t2'^l. V dnliiej Orave je výslovnŕ zavolanie 

Ĺ'uMejsie i^a prihodi, /e opomi-uulio sláva 

vclml dlhú dôíiu. Pľodtym všade povolávali 

k n.iutorov, niekde trvá (ento zvyk eŠte vŽdy. 

h Miiosto pozvania posielajú na faru a do ékoíy 

i^icriú i^liijiku, kus mitsa a .skl<'iii»:n vtua (DobS. I lOJ. 

kii kani rtarfa (ja dfii /.atno/iiosti patľičnÝoh. Chu- 

"A ľhlieb a palentí \Vlhá Lúkat, v Kys;lči papríkAá 

ii- 1 i ťbudobm sa pochlapia ako môžu: koláče, 

Ita, pfrčiruka a nezbytná káva, ktorou sa zvlábto xeny a dru- 

ty traktojú. Ked /omre gazda, zurežú kohúta, keif gaxdiuá, 

tpkn íMoftovceí. V Novohrade v okoK Udenuej zrtrežú k tomu 

■ polievky s\ knpusty (ako pri svadbei. VJel- 

iiii atif. varia a \tf.}.(\ „ako k dAk^j ho- 

S do^li ur I.a7. ťľreaéio) odbavia kar veľmi je<lnnduchn. 

po pnhmbe idú v^tci pnkľcvnl do krčmy a tam aa počastujú 

tou. Do krčuiy sa schádzajú proto, lebo dedina je roz* 

(•o vnrboch & velmi obtfžiio je chodit do jednotlívň-h domuv. 

•t tfír volr k p'tbnibu v/dy ^ne8Ú dolu pn-d kľstol, tak že 

"ndbyva, tiko iiMJe. .luľ ťhlapck. kedysi oby- 

■ , I vo svojej autobior;niliÍ pojednáva štyri „svá- 

.1. v. aa dolní zemi" (krátenie, priadky, svadba a 

; J.. .:.4lie s karu hovorí: ^4. Sváloat gest pohreb kdyx 

'tire t^ idu ženy opáŕit guk ležf gaké má phichty a ŕ,i M 

iiviiií.i- íu kkr a ki'ilv au bude poľhovitvut. (jokIIí íh.' Hohaiy 

Iti «•' mtvhf pn pobľibe prij^du \Ŕett:Í do domu napred mu:*Í 

ipulovat gedoii kiuen vyloíiit puioni dostanú 

a víno." íl'vert'j. aj v „Slov, v Amerike"* 

'ki. Ií*94, str. 8.) Uužomberská synoda (can. XV.J 

ujr iiiL-UĹiiuyui i ^exccMsus Huportluos in funeralibos apulis" 



Jäi 



9» 



(Sreberinyi Coríms max. inemor. Synoiloruni, str. 79). Hostia po- 
sadajú ai po stÄršotn a dta poliUvía: napi-ml inu^i, potitm žľuv. 
iJružicfi a mláilciiuí liyviijií ohyčajne (nlddeiil ud osttitnVch. Hodo- 
vanie začína sa budto iiiodtitbon, alobo krátkym prfvctoni. ktor^ 
povie „starejší", „pohľabny otec"; iiiekdo bo volia (Dobá. MO), 
inde najstaišt z pifbii/nyrb Háni od seba prttvoznic iílobu dirígi>- 
vflnin. V Kysáči drží n.i /aOlatku reé, v ktorej sa zomrĽtý znova 
odoborA od pozosUlych, nlobo aa pomodU a začne pieseň ndhožnii 
(pohrabniíl, a ustatoi vpadnú do loho. V Ľdíinncj jo vodfti toho 
jobo lilolion aj delouic tnääii. V okolí ľi-avua robia to jeduodiHilii'j&lc. 
SIäi'ší vstaiio. povie knituôky vina. „dobro slovo*, & JuizoM, ,aby 
nám dal Pán Bob ttHo dfiry k dobrômu užiC" 1 nastanf jedenie a 
pitie, ľripijaju si jeden drnhíinu, prednáííijú vôeUJak*^ vinše, pre- 
pletene reniiniseonciamí z bil)lie, sponiínajií znova a znova, čo do* 
bľiíbo ft piizoniliodm'ho mal na sebe iioiíoliy, a pfidoljná. Doatiivit 
Ba i incndici a lirobiirí, zaspievajú nábožnú piefteň a dostanú avoj 
podiel. Po čas älolovaniu dejú Ba tiejí sbicrky, to na chrám, lo ua 
iný dobročinný ciel, niekedy aj pre sinútiacich, aby iui korko-tolko 
t7nahradili útraty, spojen*^ s karom (Dobs. 110). Posielárajú pri- 
tom dary Ľhudubnym, í.obľiikoni. 

NiUnda býva z pittiíitkn smutná, víižna. Zostane-Ii taká až do 
kouca. vstune zase starejšf u povie reč, modlitbu, alebo začne spev. 

V reči svojej ďakuje domácim za predložené dary liožie, poit4uJ6 
icb odvolávaním sa na .lóba a inŕ 8t.')ro7ákonn(^ osobnosti, želá 
mrtvéinu lalikv odpočinok až du dňu súdneho, potom vesolč zuirtvých- 
Vfitaiiie a veŕny život A hoilitvníci pomaly wi porox' ' ' bš. 
110) .\le takouto harmóniou sa kary dnes už dos' ia. 

V Právne a okolí si po čas stolovania aj „bl.-^znivt^ pesničky" la- 
D6ta. I v Kysáči Ka pozdejšie roxveselia; ^poriadni" idú zavčasu 
domov, ale d(»sC icb zosranc, čo potom v trme-^Tine aj fnnebrálo 
putratía. I lo je vraj nie vzácnosť, že sami príbuzní povadia sa 
bued na kare pre „tále", majetok v dedidvo poxo^UiIť. «S po- 
divenlm počnt dosí často z tej izby. kde knitre predtým lamento- 
vanie Ka rozliehalo, ozývat sa divé hulákanie," hovorí Csaplovicft 
(II, HIO). — Ked T Háéke všetky jedlá uestrovia, prídu i na dnihy 
deň sa pohostif. V Novohrade sa ne-sniie vseiko zjesí; x každého 
jedla muK! trochu zoslať. Toto je isln zbytok dávnejšieho kŕiiieuia 
du&l zomrcIVch (Tylor H, ;t!»>. 

Smútok trvá ď j roka, zn dalšfmi roilinaými u defmí aj kratšie 
(Doba. U). Lež treba poznnmenaf. že toto Ka viacej len hovorí, a 
prax málokedy tomu zodpovedá. Kste najviac sa to javí v nosoul 
sa. Ilolo už rečeno, ie na Cerové do t)fcb rias. kíni uo8Ía smútok, 
i ked čisté nichn oblečú, vždy to najbrubáio. Suiútíaca rodina se- 
dáva v kostole v najzadnejéírh laviciacli. Po váŕi;ine nosia iba 2eny 
diťrne Satý, a i lo v nedeľu. No niekde iša lo aj prísnejšie boriu. 
.V okoK Iíjtče je zvyk. kej umre dievčatit matka alebo ntpc> íe 
muHl b) t po i:eiy rok j^a pokore, musí totiž nnsif čiernu sukňu. 
Čierne noliavičky fpuučochyi, nesmie m rtait izdobiCl ani halélaf 
(epieraf). S^ noal na znamenie smútku čiernu stužku okolo klobúka 



tJ 



Kebuileol liauiiva(, ani horokovaf. 
kúpim (levtia >Ui/Mtí, btiiloin pokot-ovAt [cí, i Kollár 
Ii Itl). splevA tti Selár, ako tam šiiliaja volajú, kU>r>' nosi smútok 
•t4 ' dievra voiA va želarka. ľ« roku idú ua 

■-', a sú zbavení liokory (Némc. III, 3äÄ). 



w spieva SI 



1,2i 112. a8fl\. 



ľúkialkolvek živá faudoui, 

čionie §uLy iiosiC budem, 

čiernu paallu na ruku atď. (Sboľ. 11, N, Kollái- 



I. c. str. 127.1, že iiiiaiclia do tieti(;lio díia. iQXíy 
lio [iii )iľnbo niľtA(Hio iiaiiekatí. 1 v KyuAčí, 
fiičic, ťhodítiVAJú žony nariokaí na hroby, niekedy &}. muži, a 
(f^ lu rina, altíbo pod večer. Niekedy to aj po dva roky robia. 
E^ l^|y ide 5e»tľii alebo niekto in^ na lírob rodiŕ.ov plakat 

'■iHi.it ; ■ ' iv3. Tam potom dosí dliio vykladá i svoju 

^ii o 'ni . -utívťsly, alebo ln-ata-mladožťnk-ba. Ktoľt 

itirtvýhô, t( aj pľi najbližšom pobrabe po- 
" tiom odeve idú na pobrab a priduc iia 
luinokAju nad broboiu svojbu uirtvúbo. Kde rastoch po- 
v nitM, tam v naiíledujúcii uHielu pf) pobrube chodia zvláiéto 
\v iiďd bľoby pokoľovaE a vyktadaC IĹ)obS. 111). 
Ki do roka ľi> spôsoboni udri^.ujii pamiatku po ža- 

tom, V Ky$at:) it'uy na sviatky nesú jedlá na bniby, 

pwujviic rtefom orecliy. Ldcrauci dávajú v tú uedoíu, kUini naj- 
MiJ;.- i.iiliio k víročitiMiíu dňu smrti, sviťce na oltár, ptikryvadM 
ia tvm naznari( rozpomienka na mladého, venujú pierťe, 
pui . „ť{oŕníi" v Turci svätí sa zvonením. Zvyky na „6ich- 
t\\\ .nu^ii'ky" wi dostatočne známe. Zomre-li dakto t cq- 
.kouitble príde 7.vesť o tom, aj duma, v ko- 
*'■ , I'. Pravdu, mkev diýba. 



G. Život uirtvých. 

■ ^ knrsfanskrj do^tanu sa duša po smrti budt<( do 
lovuo uu niie^tu zatraienia. respektíve blažeustva 
lUtiU. rediv. \ str. Biy; srovu. i Ľv. Luc. L'o, 43. ľil. 1, 
r. 3, ľJ etc.). I náá ľud sa tejto vimy drží. A predsa 
[:verf aj v to, 9.e aa nirtvl zjavujú, túlajú no svete, stradia 
f vyavntlitV Uvádzame Veselovgkťdio (l'aDUCK XH, str. 
iiprurra[i.ieuie (obcovanie » mvtvýmii... ne pA3pUBa.lo 
"U u MľpTíiUMH: o,|iiui, K TOTi-xe po;ti 
II iiú.^i iteio. ()ľj:nuiuic ue uoKHAa.iH xuity- 
BUi. ueciBo. oiVb iiHii H T. iip. Iťb .«iy u1i.ibnocii. xiibuxk n 
fpíHÉLm \piicTi.iRCTBo Biiec.iu if.ieueun pasAut^eiiiA — paa- 
>ii> ;iyain n tIua... Ofíu cpyrn nAcfl rom.iHci. bx cnn- 
:l> 'I ' iľ&piu alif. í(í. iMáeltalo.c. MM- /krátka: 

! - animistickí! názory skrlžily mi, a toto 

rime* objasňuje uáui terajtiiu populárnu i ufäcielnú vieru ľudu. 



ZjaN7 iartv;ŕcti a strašidlá vôbec nazýva fuil »loveD8ký 2:krátktt 
inŔU>hami. (HnjnosC príkladov, z nichž možno videí nAzoiy íudovtl, 
podiiva i knižočka „Miltahy, ti\i noôDĹ* strašidlii" ot-c. od V. Jeseo- 
akého.) Žľ by „Mátoha" volala sa Äppcielue ^bytosť, která v horách 
ztnute,' ako Lo tvrdí Milchnl istr. 13I). nestojí. Ja l« iste díhIo- 
rozuinonie. M.1toba je kaM6 sMii^idlo vúltec, iJo i; j>n:om nxd^ 
uirtvý, chodiaci |)o svete (cf. i KollÄľ I, 4i'2). 

Obcovanie k mŕtvymi je í v tradícii elovcnskej lecela beíaó 
{cf. Štúr o. c. Hfi}, Uvediem nirkofko príkladov. Dcéra na matkinom 
hrobe sa žattijo a matka jej í)ditovedá: 

Má dc^ra ro/tuild, 
ťo 9Í ty vvDiyäfaá, 
keď mi v cMeriiej zemi 
odpočinku nedáš? (Sborn. I, 17.) 

Sirote, plafňcfj na maikínom hrobe, matka aa ozvo: 

— na tvojej maikiu hrob 

tri razy nan udri, veď Ha ona zbudl. 
Čože to šuchocc na tom mojom hrobe (Sbora, U, 
ďl). Podobne milá milému: 

Čo to po iném hrobe chodí, 

niú zelend trávu brodí (Sborn. 11, 101). 

Aj inde sirota šibne Älpovým prútom a ozvú sa ji?j hlasy jtororetych. 
I hrob Ba otvorí a Um v biulej pUcht-e zakrútemi sedí jt>j sestra 
(Dobá. Pov. I, ^)^ 91). PodobutV príkľidy v Salvovom vyd. Povestí 
str. 154 atdí. KaŽdV mrtvť prfde Sii ua tretiu noc odobrat: /aklopo 
na oblok, alebo iuýni Rpôsoboni dá na javu svoju prťtomiio»( iPravoo). 
„Takové ženy po smiti piich:i/.lvají, kterŕ jiH ihiilicbydi ditkách 
umírajl. a žo plakávají oknln svŕch dltek" (Micbalko (íO, Csaplovics 
^>U). Pred úvodom zomrelá posteíkyiia každú uoc navštívi svoje 
diefa a pridojí bo (Novohrad, ííárka,*(:f. i ľohí. II. 'Myľi) Umru-U 
éu8tinedieTka, cbodl svoje diefa za G t^ídíiov uivštovoviiC o polnoci 
v bielej postave, a kojí, umýva i bozkáva si bo (Pobi. U, 305). 

Priľiny /javovanía sjt mŕtvych m rňzne. U^. boln ret o tom, 
ie koho nepoložia dobre do rakve, ak'l)o do hrobu, po smiti chodit 
moaf. V Turci veria, ic takí Tudia mátajú, ktorVm za života uedall 
to, čo Hi žiadali, a. DtáUijú tak dlho, kym to nedostanú Niekedy 
poltiiia im tú v(h: na urt'il^ niíi'sto, a oní prestanú. V JaftflDovom 
ukrivdila rodina jednu ivtm o kravu. Po smrti pncbádzulii, zastaU 
si na proätix'd i/by u hUUu tam do rana. Kouľčue spýtali sa jej: 
Čo nechcel, čo cliccVŕ Tu ona udrela o stôl tri 1112y a zvolala: Xú 
kravu! tú kravu! tú kravu) Kravu na druhý deit zabili a pmstAlft 
chndiĹ V KvHáči iindal si zoiuierajúci starec, aby ho onpovedalL 
i^^ena mu to odoprela u oq ouedlho zomrel. Potom tak dlho cfaudil 
domov, kým žena DeosU'pta; v^o sa jej ukazoval, váadc jej bul 
za chrbtom. Komu^ii na|radlu utÁioi äa hu, ie čo chce? Povedal. 
Zaniesli aa jrbo broh oblátku a vina — prestal chodif. Sem patrf 



i prfpBd. sdeleny v Pohradoch fXU. 382). Ií. Hilô v llmo- 
jíanncli jt^dnoiiiu vdovcovi sa íjavovula íoíiiivlá Žtma 

. -uou H vla^irni ro/|iiJ8leDymi. rodinu ziiťpokojovnla ňtď., 

a 7A' úiitih] nuhnde mat v hrobe pokoJH. zakial si jej ovdovt»|y muž 
*iUii smrí inurutif. — Aj tluše ludf, ktorí dajaké Lajomatvo vzali 
#(i ;^<'-h>rii ilii liMiiiii iietiiHJú pukuja. S týmto vu spojpui stojí dušu 
takly 'i (urov. Dnbš. str. 117). 

■ (oedokľšlonce) a v nocí poi:hovanó deti ža- 

in-vtnn pl.iiiiivaju na ciiitoroch (ľohí. XII, 2<t0). Inde plukávajú 

kužilť siťdiuv rok ma «vojicb hroboch (Michalku 2(ifi, CsapIoviĽS 

.10 1 1. I o Dcsp&IfnÝch striíAch Imvuriu, ii* t hroliov vychád/ajú a 

pc :ŕfnii iíľulia. „S'ebo tnkovi' pn íinrri neiiiulioii tuk zméravŕi a 

, ;,■-.. hl. ..of iik" Jinf líd*?" iMichulko Tľ). ľričinou toho bíva niekdy 

iiM. .U-dno dievča pitsto kravu na (intorinť* a vi- 

u -tupiť bielu (vaľiaiil: ("ionini ^Piiii, ktorá vydÄvila 

.^ zuova iľji po poriadku pobltala. Bola , zarobená" (ľohí. 

■..II 'i\). Ktorá žena nevolá <\ niiiM pckiio po meno. ten bude 

■ í'O «mrtí von chodit, kým by ho pekne nepozvala, ľreto mladá 

ij'-'-t-M.i ľ.itľt po prvťj noťi má daí svojmu mužovi pekne kuäclii 

«•' -!■-' A':t li, .Irtiikn, košiaru" iDobš, 28). 

ujú sa nitjčastejéie na mčitýi-h miestach. Sem 

pJtt; ,. :..ym ciutorínv. krížne cesty, polom vôbec miesta 

YMfW. 1 ii>iiuTan6 povestmi. V Hlatnici príde každý pochovaný v tú 

.' < '1 ozmiMiif do domu najhli/síp pri cintorínp ležia* 

1" malt* dii'vŕft, stojí, plaŕe, trasie su, odrazn itačne 

; I. Ohbío tíiký mrtvý v.-etko náradie, hrnoe ptn 

" zem — no nič sa Uf?rozbÍje. 'IV sa už aj tamej- 

ftíťtnu hrobárovi stalo. Na detvianskej ťolano nuriekava bývalá 

■T..'....L> I .,,,.:ii ,vj^ ktorú un pru neveniosE du priepasti shotlU. 

i ai tii priepust: -iwd Kutruikou" (Tovaryňslvo 

vermi jemuy zrak. a preto 

utko í>íii. 

iVaUía muluh je n'ijtna. Sajťastejňie zjavujú sa vo vlastnej 

(u.l-^V.-; imdtibť, /-akrutenl dn bielej plachty; ale časUi su In'zhlaví. 

v Turci xavío vraj stretajú ich, ako chodia sa na tretiu 

' li. zostava rastie, rastie a zmizne. I v podobe 

I A pniftciaiui (ľravnú) sa ukaitnjú. V naÄich 

tulipán, Intia, ru/a atd., Utoni rytier 

ni sa na ŕlovťka. V KysAŕi ide mátoha 

rob) mnohn hluku, n leu pntoni prldc rio izby. 

liluk robif nemohla, odtrhnú mrLvéuiu z čiilom 

život docela analoĽÍcky Iu<lsk<'*iiiu ŕitotu. Za- 
í, dr/in svndi'v lu.sthív, riii-dia d» k^Ktnla 



•Ibii. [ Rjednal sa 8 prwláknm Uzankom. Tento äípI 
I Q hral v Sitne obesenej dievke na svadbe. Kerf 
locoval, zavesil ju; druhý ju odkvačil a zas Cauäl 



so 



s ftou atrf fKuioť Veleba Sitna str. H) — Na ulierefi neradno ísť 

Íirv nko o ilviiuiistuj horliiio v iii)ť;i, lebo predtým i1r>.iu mrtví onišii. 
toz oktisi žeim bola sama doma a xaspala. O II. hudiua sa ui* 
biidilii a, in>'%I>Ac, /e je už polnoc, äla do kostola. K itvojmtí naj- 
vučÄiľmu podiveniii videla tam množstvo tudf, medzi Dimi niekto- 
rých zn.iuiych, už zomiTlých. Htietf VLilelii, kolko mlrelo, a spcĽhala 
von. Mŕtvi ita iioii. Tu jej ktosi p(iä<>|ikal: a^l'"J^ *"' ^^'^^ vrclmŕ 
^ty!" Urobila tak, a keii Išli na riadnu omšu, videli tie éatv ua 
kusy ľOKtrh.ini!' (Vercsényi v ľroťľ. kremn. reAlky IHIM/^ str. I6j. 
Podobmi udalosť roziiráva si ľud v Ne^italoch ♦Tuľoe), Okolo pol- 
noci |)ríb<*line do fary kostiílnik: ,l*iia farftr, v kostole sa síieti a 
niekto spieva!" Kai-íir sa obleiíie, no k svojmu prekvapenia vidi 
kostolní' kltiče na obvyklom mieste ua stene. Zavulujú aj rechtora 
n idú poKix'f, Ľo aa to rubj. Otvoiíu dvere — plný kustol fudl, 
všetko u/ pomľtítýťb, a pri oltire dvanAsí kňiixov v liraduoiii rúchu. 
\ííetci spierajú. Naraz vstane Jeden z nich a, pokynúc im rukou, 
zvolá: ,.ľokoj mŕtvym!" Naši t)"aja sotva vyšli von od sti^ehn. 'Aa 
chvirku biilo za»e všetko Ucho. Prípad tento má byt dľa jf»Inoho 
NecpalčauH aj v cirkevných kroiiíkÄcb ^jipisaný a potvnlfiiy pod- 
pisom farárovým u recíitorovým, ako i cirkevnou pecafou. No 
o niečom podobnom niet v cirkevných protukuUuch ani zmienky. 
Vídztuo teraz v krátkosti, ako možno týchto „zlých duchov" 
a niAtoby odhAŕiaC, odífalovat, a naojiak : docitovaí. Všeobecne roz- 
éhená je povera. 2e miitohy zvon zapudzujc, „jen proto, ie jp8t 
posvécenV" (Michalke lln). To isté je, ked sa hovori, že zvonenie 
ntxliÄúa ublaky. búrky aťľ. (cf. príklndy v Cas. miiz. 8p. dlomúckeho 
lHHi>, gtr. 127 a Í43,), Xnámo je totiž, že lud búrky* víchrice dril 
za účinok zlých diicliov, ľe.>[)ekUve duňf. Na pr. v Čechách veria* 
zo kcd človek spi, vyjdú z neho duša ústami, chodí po svete, ,a 
to ve vétruém víru, vétrici" (Č. Lid I. 4:'>.'l). Tak zvližte duie 
mŕtvych, a to takých, ktorí neobyčajnou smrtou zomreli, zúiia vo 
víchťoch. Veselovskij pndiU-.i (XII, 1431 ni/.ozem^kú, inílče temer 
\&ade /nániu poveru, ktorá vec objasňuje. iHisa :ŕeny umrevšoj pi» čas 
pôrodu ide do nebi»; tam ju véak nenustia, pre jej líriechy. Ule 
iio pekla, i tam ju nechcú, lebo ona dostatočne vykúpila sa svojimi 
strádaniami. A tak ona K mcmctc^ Mea:.iy neŕiovi. h »eM.lefi: TUKl 
oA'bJ) CUK OTca aB.ienie HHXpn. V našej tradfrii túl^ roUu má 
dnwi obeseného, Kerf sa velká vlchric4i strhne, hovoria, io 8a v blíz- 
kosti niekto obesil ^Michalko 111*, Orol 1874. Hl.')). Odtiat sa ob- 
jasňuje i to. prečo zvon búrky, oblaky rozliáňa: oo, rúc posvätený, 
oddaruje vlastne duj^ mŕtvych, búrku ntd. spôsobivšie. Iba takó 
ZTonv, na ktorých áíbenroví zvonili, uič neosožia. (Slov. Nov., I>^1)4, 
«";., BwDd.) 

Mrtvfího ehodiaĽelio domov treba |iľežcl^nat sviitým kriiom a 
spýlat sa: „ť'o tu Hrchces, čo «i i/rprišielV t!(» «i ni*' t:un, kde sme 
(a nr'polo^ili?* Ak má duch dajakú žiadosf, ťik ju prejaví — ftk 
iiiľ, odíde preč (Nár. N. 1>?1>2, č. 15. Boscd). IVkný prlkhíd toho, 
nkn mrtvý robí si nároky ua evoj nuijetok, udáva pauí VansovA 
joco cituto. Dušička jak<^hoAÍ dietuta chodila domov u nepokojila 



SI 



sL 
A 



1- 
bo n 



4lwiiáricb. el prišlA je<lna mi'idra 70un» ktorú lud )eu aHmDiovkoii" 
nuyvKl, R pmaila y i i (ntoai, al>y dovolil posbierat zábavky 

diciťAfa, ropnovilP n biŕlk, ako .ij ^atoOky, kton-m rany 

HíľCaÍJi nljväitovali. I >ubiahi „miifiiovka" lio ve<:i li udniťsla do 
cintorína. Tatu pomudlilu m a zahrabala bíčIk so véťtkym čídoiu 
do hroba- Oiltod} bol aa fare pokoj." XrtvtVnm duť, čo mu palrí, 
« on presune 8tŕa<if. Odvamk rastliny „ziadsasáiii" zabraňuje pri- 
ťáiiHl urtvébo (cí ľnlif. XIV. (h4— 5). N*o iiirtvOhú iiuižuo aj ílo- 
cttnrnt. Tri'ba lo.n o polnori do zrkadhi puzriif, jobo nietio Karolaf, 
% en H.T iikri.'f. uk ŽI* možno sa s uliii i shovárať (Tur^c). Siroko- 
dji "'iiá pnvem. že v noci do zrkadla nie je radno sa 

ílu„,. ^ .1 alebo dt-rt (Csaplovjca II, 27t>) alebo smit (DobŔ. 471. 

Ducha zonirLdi^fao iuoždo aj „Kriátoruvyni Hkloin" doL'iloT&Ĺ Tak 
' I ■ tíii-iiodhradsltý insiirŕ;eiit, vnUiväf sa z napoleon- 

Hvai si ducba zomrolcj matky (í'obl. XU, '^H), 
ofovo Äklo"? — Velmi komplikovaný je rocept 
mv. o, ž'i). Treba si z cinforína rebro v/.iať. 
na brody, zaŕri do liruka vody. nasyp za 3 priebi*éUa pitfsku 
n t ohnisko pred čefustc; do toho duj kaáe na husto a 
m rebrom míe^j od U. do polnoci ** Akonáhle v hmku 
pod. potí!", slrbue aa nirtvý frajer, vyskočf z hrobu 
'm koni, 
- Iitdu bol i fan'ir J. Sdiíndler nekromauta, I Kaliuka 

lr/;il. lUz vraj proti drábom biskupäkym postavil na 

<voju obr&uu zo zeme vyčarovftnýrh nirtvých fPnbľ XIII, 37!»). 

*■ zjavy mrtvŕcb. ktrirť* v ludovťj traillcii dosialy celkom 

.ivti- Sii tii vedľji iných: Vmnitir (ľťspektivo Vlknlak), 

llís) Vampír a Vlkolak t<ií vlastno rozdielne 

K, prenneŕiajúci sa na vlka a v tejto podobe 

ďtif.t tamten je umrlec, ktorý z hrobu vychádza, ludutn 

■lenioci. ohne /apríciiiuje atd. {srov. Ansbind IHiK), ati". 

I lt*L'«tíí.|. Olii».b treba teda dobre rozlišoval — v Louilo 

Kreiťuvi pravdu. Ale vcdfu tohoto prísneho 

v tradícii i miréaninv oborh. I slovenskej* 

1 (srov. príklad Úobš. 117. IWl Notil- 

I j , .,(' je pekný príklad /, Oravy, at<f (, znii 

.1, a zná miešaninu (kde Vlkolakoví dáva sa úloha 

:ai iuklad k poslednému podáva Dobšinský (lUi). Koho 

napn'd v>'nesrt na rinlorin, stane sji Vlknlukom a túla $n 

í [lobrabe prldť tia kar a učupí su na juidlikAi za 

ku. ľotoui kaidú uuc chodiova deti a uiladf) 

nmj ulavit; uk'-, čo sa na priadkach one<4koria. leaviidzn. Vlkolak 

cii.i ,: í.fi :.iii,h, kton*^ mi prespaly a zii trest do ve/i za tii 

■ boly Naj)iid>i piKestnýcb na kriínych cestách. 

'uz' 1 u]',M. Miij'iiy. dáva zAvdavky. ktorc' sji na uhlie preuieMia. 

VflcnJAk iií vt.uty prcstADC chodií, kťJ do jeho hrobu hrom iidiv 

). Aj Ilotiy [indi^va i'ukí o Vlkutakovi : WlkolAk 

'■Ua na Wlka [.ronn-íienŕiio, kferí LxuU dáwi a 

ii Hl(ľ4MftTa rO» ^Vaulpyrus'' (Oir.-Meth. Vi4). I tu Je akAsI 



y 

h. 
1 



s> 



tľocliu nejaitná spleteiiioft Mboch byrooslf. ínáčo tottt oerozlisovaDío 
oboch bytnoBtf je veíini kUiiVí. V slar*'] assyrBÍíPJ biLsni -VBtúpťtiie 
Istary dô pekla" str. ľ.' sťijl: „Wcrde dic 'ľoten cnttlioheii lasson 
in der (i^•^tfllt !ľbeiuiij:n- Waluwolfe" (cf. Vígoiiľoux: I^a Biblu str. 
111 a Auiwl. dt-' pliilotí. cliiŕtiene 1H7-Íl 

ľektiý príklad viiiii|>iľi»mu podávn BO) (Hung. aut. ti novno 
prodľomus etc. \ľJ',i, str. 108—9) o knimArovI Ga^parkuvi, ktorý 
pú smrti »a tillal, násilio robil, piidp.'tiil nieslo auf., a^ mŕtvolu 
jtdio vykopali, hlavu joj od'ali a sp.'ililí. /jiľáva v pôvodinu* znie: 
.Portenli nioduni balif-i, id ipind in oppidn islhor (r.iihovna v Spiši) 
anDO MDCCXVIU evunissc accepiimis. liistiťiriim nonnoino, Ga- 
sparek dicUis, vitae, uti creJebatur non uiidiquaeqnc inťgme vi- 
vltc, nec opiuatu defiiernt Vix duiu Kepultus fuíi^ quam oberrarc 
posfdni ct redire nd suos, lodem, ipio vivns cmt. habitu oocepisset 
Neque ostentuni irtaiio ťuil: eniinvero. rippidiiiios, sóle otiam uiití- 
diano. rdjvios, diľis niodis Infesíavii, aueillis. mri operantihus, vim 
ÍDl«>Dtavit, tcťtis oppidi soinel itoľuinqiin igntím 8ii)>ifcit, ct (|uo<l 
tideni superat, nxort Kuae se nií^ícuit: qnin heic i|uidem aes utttíuum 
iviotrasit, íllic. i^uo obrutiis erat, dissolvit Ad nlmuni. multis pa- 
trati« faĽinoiibus, id mcruit, ut pro moro hiť ^cutluiii Bolemnt ca- 
daver eius c sepulom orututii, ľapitu truncaretnr, exuľereiui'()iio. 
ľalfta sint, an vem nräLÍo, coiiiítaati tamen fania [Hirliibcbiitur, 
praeseissum Intro captit larfíura fudisse sanguinein. Cadavyre Itaud 
sine superstitione crimine, exusto novo iterum incendio, a nefando 
iiíthoc spectro, oppidum iiiulctatont Tuit" atď. I'ndobné knličenie 
mrtvól muselo byt kedysi hodne rozSfrenŕ, ked i ružomberskii sy- 
uoda Ha proti tomu musela poMavif. ^Cavtsitnľ etiani, ne u sepulchriK 
oh spf'ctľa, artť dialtolita dpamliiiUntia. . . cadavera effodiantiir ct 
capitibus pleclatitnr (XV, Canon. í-zel)erinyi Cnrpus ťlc, sir. "Í'J. 
Aj teraz eéte vidy možnú podobné jin'pady v uovinách Cftat (□» pr. 
Slov. Nov. 1894 äo dňa 10. apríla). 

KfVjv sú Wiiiie íiiilnio, tak sa KdA, iba v Trenčianskej stolici 
(Kollár I. iV\ 8|toniínajii sa aj v Nitrianskej i. Zprôvy o nich inňme 
jednak z okolia Žiliny, jednak z doiiny lío.^iickej. Zomre-li uevľsta 
med/t oldáškanii pred sotiáAoni jaho [Anna^ stane >a z nej Vilau 
Vily (HÍijudtnn^ sľi k nočnému túlaniu na; /vla.ste na kriMiych •&• 
stAch u pri vodikli tancujú do kola a spievajú dcsivó pier^ v KollAr, 
Zpiew. I, 41l»— 13; ľohľ. XII, 2(f8). FoUIadajii Ba za ťebe«|«éné 
mladíkom, osamelé cbodíactui. Takóhn uchytia do Kvojho tanca a 
tak dllio sa ? nim vrtia, Vjm hu v pase neroztoŕiit a on dušu ue- 
vypufdí I, Kollíír 1, 8; l^eskí Lid I, L'ľJ. Ca*op. niuz. spolku olomúc. 
I8ít2. str \\% V Podhradí stóráí India fw e.^te pamätajii, jako 
ji-dnobo mu'fJBi Vily vyše dudiny zvŕtaly. Na druhy deii naäli jeho 
telo úplne UA kuay mztrhané (ľoht. VílI, str. 32). I.fin kto pri 
selie nosí ^biele neio". k tomu ntMimjií Vily prístupu fC*. L. I. c). 

Svrtlomifp 8U v plamienky pix'meuinŕ duše nekrstenVch delí 
(Turec), alebo dnäe zlodejských ľudí. ktorí za živa medze prenúŔa- 
TOli íľolil. XII, 2I2|. V Tniui'ian^kej je t» elovek. čo »o zWm 
svedomím íiáiel so sveta, čo boBorovul ft veátil futíom na ňkoúu, 



s» 



Jtrivo príí-íihnl ntíf V T«rci piodatavqjii t*i lio — vraj — v po- 

fibaI< i í^ kuliaiK-oii) v nike. Hi\d nsh&M tuďoín 

Ii.. ....::._ ::L*(lÍiaktn-i SArtol si ľAZ tiA vox, koif v noci 

lOro ^íol f! pilv doDiov, a liodiiu lio porakal. Ináče najradšej 
íháTÄ po iMriÔAcb. Pretíi ha Drieucanci volajú „Vodnou babou" 
ilkfi. lliV, {'Aj). V Turci spoinlim pieseň uiočiai-e okolo potoka 
— mi Blainfce k Ccniiakovu — ako miesto, kde často vodí 
I. Ifij. 



-*i^ 



Vzkaz. 



DD UVrBKl)09LATA. 



O, vytr\*alosť, zmorený môj riidc! 

Znám balvan farchy, avSak aeldcsaj: 

bár cste milc po ^trku a hnide 

\xo potcružiá — urcdaa, pamätaj ! 

ra» ítkt74ic tí s piicc, skj-dnc na pokraj 

prtepa5ti — rutom zlinni úplazami, 

po príkrych spiíäkach, žrabin kremení, 

íjak brvno všc...|: aí, v bczdno čľupnu tlamy, 

morského oka zuíicnc pod vlnami. 

Jak povctnilH v pád nebom .tvržený, 

O, ardnatost, môj u-stráchaný fude! 

Znám silu hroľ.by, ale zmužtlosf: 

ten, čo ti na kar v hájoch svätých hudie, 

ten víchor — krátky on niv rodných hosf! 

I za t?n ŕ-.AS, liej, mnohý letorost 

tí utne cšIľ, bj'ťky venca schváti: 

no, ver mi, skmáŠe iba krehkú vňať, 

(jKii* byť. i jaia celkovité satý, 

skTost mája: kmeňov avšak majestáty, 

prdl»a život nemôž' v\'trha£! 



O, trpctlivo-il, ztýraiiý roôj ľude í 

Znim pálčivošf, hryz tvojich siedmich rán, 

Ic£ nedúfaj ! — Ach, bolcť cátc bude 

ta nejedna^ krv z nich jak zo Atudán 

sa TOfýiti: — krv v4ak aj, čo v nebies báň, 

bo Ábelova, volať neprestane I 

Ti vj-zahjjc knihy neresti, 

i v>prcwi: ó, pomsti, stresci, l*ancí... 

A v lom i b;il«an> z čaše Jchu skaiic 

tí jaxvy zavrie!, ^liasif bulcsti. 



34 



Ved nebadáš-li mrkaC zkazy znaky: 
svár, kúdol, vrávor, zmät, puch rozkladu? 
Hoj, na všetko kde lož udrela flaky, 
smetiska hriechov rastú v hromadu : 
tam dohnije to skoro k základu — 
Kde svevoPa je zákon, zrady planstvo 
však zásluhou, kvet vidín dravý zisk 
pod svojich kopýt drzo sráža manstvo: 
tam vánku prst — a nafúkané panstvo 
bublinou pukne vlastných barinísk... 

Nuž, netrať mysle, nádej, vieru v obrat! 
Tvoj štít je pravda; pravda zvíťazí! — 
Ved stihla krivda s iných krás ťa obrať, 
na krýdla ducha dať ti povrazy ; 
no slaboch je, kto siaha k reťazi : 
kto srdca pozbyl, utratí Í hlavu; 
vidz, čuj ich plesy-besy šialené! 
už prechádzajú v pomätenosC pravú... 
Jak Bôh že jest i vedie sveta správu: 
tak iste verím v tvoje spasenie 1 



Ratmír. 

Ilra v troch obraKOcfa so spevmi. 
0(1 Svctuzára Hurbana Vajanského, 

I. obraz. 

OSOBY. 

MatÚK TreDČiausky. 
naivita, jeho ilcéra. 
Marta, jej kojrá. 
Ratmir z Likavy. 



íl 



ilruSka Margity. 



vefmož. 

Starešina mesta, radní, tnesfania, mcStiauky. 

Tcretn na Trent-fnc. Po stenách zbroje, Štíty, zástavy. Nad zadným vchodom 
bielo-uhorflký údeloý erb: na troch vrchoch drojramenný kríž. S pravá i s Ťava 

vchody. 

Marta. Voni tak. duše moje uiilé! ľo dlhom smútku ľadosf \ 
ná» očakáva, jako po noci ľannč slniečko. Uozbelinite sa mestom \ 
a po/vite všetky nu'.Hti.-tnske dcéry na hrad. IladosC k nAm letl \ 
dolu Váhom. . . \ 



«8 



i. 4fuibtt. Alti jakú rndust, io by .smu rady Kvoilely... Wd 

MArvitAt iiB^ diabá velilorka, ktiirej verne kIú/íiiii!, ji^ vždy sinuUill 

•Tiui JaliA. Jako iiiôžtno sa vesolit my, jej dnižky, ktKÍ 



,1-.. t 



!'im... ňiožuo /a»(' (>riskm;f iiii Trenčín 

^•'j, ío la 1k)I a MmúSa im tJ-i razy. 
ľiiii juituku vyjiisnilo sa tok, jako keď since vyskííčí po- 

S. druJka. ľlutky... Vladiftliiv lú iunai skdče na bujD,Vť)i čo* 
vnucúclj : t& pniíťtvnnu AIífM'tini na Vvňľhrad Toho sokola 
£trmlilt. 

Marin. lUhe vlaNV. knitky rozum žiudiiu iWhŕ It&dauky. 
vfctiEO xvjpte... Tf>ri</ Iod dolu du mosta... KastellAnovi pri- 
blitj*, aby i>ozval Hinri'.šiiiu mosta a vÄntkýcli i-adnycli; nech do- 
tiavU BA T plnom počte., hnjdu... (Družky odídu.) 

3íarlft. Xict na 5voU> nad múdni kojnú... zvlášto kod diéta 
matiT... Oua ju na joj udostfí — otflc — a taký, jako uiU 
ttitt MHtM^. . mz liije su, níz mudrujľ nud krajinou, raz c^ 
je... I vio n nicnni... Niotii nad žt'iisky rozum, keiT 

ítAtižto .. jakí) na príklad múj. Acii, ten môj rozum! 

na pratooh.* Mar-^ila liu Túbi, to je prré; on — totižto pán 
lír z l.ikavv, Iiihi MaiTjitu — to je druhé; rozum, ktorý icli 
imatli svi>tiie. tn je th'tle n lijíivné, a to tretifi Jh tuto i ukáže 

'^ ■ ■ 

íl fhue). Ó, moja diahá dada! Tys' mujlm 

aiijŕlom spMy! A príde, naozaj prldo? 

Vntt.t \jc,u pomaly, len pomaly! .lebo posol koĎa na smrC 

v ma Kavčafi uvedomil... Ó, holúbok, mój rozum, môj 

T ■' L pod kopytami jeho komoiistva zástene most. 

II predtiirhii. . . Včasné nluo 
I . :iu, iiby mi Itoli dal v úzkosti 

ľik... to ti letia traja havrani od jubn, letia 
|..Miiu- J.1-.1 ... ../u Mníku, a utraftno, sinutuo kráču... 

Varíú. ľpukoj sa, dicfit íblailká ju po Učil, väetko usporiada 

tmi* dada a Boh. V vim tulndyi'li vselko vrie a kypí, zato my 

^*T*f tttA^v** if.izuni. Hlúpy vUÍi viLs rialaká. nás vozuuiuycb ani 

w letí, kam sa mu zachce, a krAče, jako ho ha- 

;uaľlla... 

'(}. Ale ottic nič nevie o tom. Bože, jako sa mu ukáxat! 
t -a. i J j.t /liorini nd hanby. 

Mnríft. NVhoi >;ji' Kwf ma mój nebohý - ľiin IJoh bo obIät — 

:^e — prvý raz lakíom štucbol, potom"do 

iŕ mi dych za>iel, ie ci ho vraj chcem... 

riex zhoreC ttUbou a láskou i hanbou... a jako vidlŠí 



.J. 



(PoŕnC nuUitil sbraM a kroky, i 

' svojej komnaty. Potf. idem ^ U'liou ■, lak (a 

ďzaA AizboiH bude \edía teba ibu kuchynskou 



88 



dievkou. Ptxf, lii)ltihi)k . . . Fgti-nsie |>ará> zlatohlav, anitlickii siiknički 
poif, niojft krAsjivica tatninsliá, potf, holúhok. (Obi> odíHiM 

Matúš istriMiskom s veriuoiiiiii; iiolom zoiuani, horoltli, pilitat 
bii8(&lliiii, /brojudäi'. l^iilivtiA vi>ť ! Môj hysrrookv tslnUtiik z viíi 
oziinriiuje, h' dolu Viilium liaixiije jiikéi5Í skvtdŕ kuiiiotistvo . . . Prilbj 
Myítkajii »» jako mesačný svit. ^'(HÍ uikobo nei^akítu) ft t.ích strái 

1. vehttoh. Mncn^ pane Tntry a VAhu! Časy sú pohouU^ 
htrukaté jako Icnpardova sľAf. Kn^d^ deň má svoju iidalos( 
žiullioliu. uujviiic snmtuti. Nediv ks pt'lchodu &i)Í pnatulov, 
vrahov. 

Matúš, Hja, veru zle robí sa v tej našej dmlioj vlasti. Nť 
uás sype sa cud/instvo jnko %m\\ tm lúku cáte dost zelooú. OtrovtA 
nnši žili lii v tinšom údehinin KloveiíHkom kniei^lstve jnko v raji. . . 
Itratia sme holi, svnju ľoTu sme or.ili, rudziHlm lu'/iadali. Sbivn 
Jložie padalo iia nnše duše jako nebeská nianna, niiHím praatarvnij 
älovonským jazykom úiú'xW sme Hohu... Všetko trati sa... Ä 
jQ n&jhoiiio, i na^i paiu;Uiajti ibiltan^kcj sberbe, ktonl priala tucj 
sa na našom poli... /radcovia, zradcovia! 

2. velrnoi. Zato inttnic i veiuých, ktorí ía nikdy uoopustia. 
i teraz Bilne zbroja... Katnilr likavRkV, Jarbod liet^u'ský, Omodt 
filávny, llojifthívič. Mikiiš, Štefan C'ieľiiy... 

l\Iiitm. Kolo hy /le, nhy naše pi-asLHľ^ práva nemalý ohrnncov 
säm ätcfan svaly ich aiprisahal. Ale Karol líoberí posbiiňal dobrr 
druhov celej Itálie, kondotticrov, ktorí nemajú práve nateraz pi 
pouioeou Kfmu v/búril kňažstvu... ved uži biskupi Hriorujú 
témami po nalich najlepších... Hladní TaliancJci aTcri^po iáinj 
uaňe svätú zákony 

/. veľmož. Sám iianiitťný knil tahá proti tube a statným Ouii 
dťjcnni. Okolo Kusíc sbiera sa vefký voj, aby pokoril zastu] 
starého práva. 

.?. vdmoi. Biskup nitriansky je s ním, i tvoj PoUcian 7Á 
divno 8a kräti. . . 

Mahti. A ľo by pi-klo spojilo »& proti imámu aviitt^nm pi-Avi 
Matúš C'ák trenOiausky nepoddá t>a. A čo í paduom, tody padoei 
jako posIcdD]^ palatln Hielo-ľhorska, mojoj domoviny, ale dol 
volne nevydáiii dedíctvo svojich otcov! 

Vi9lci (šlrngiijit nicčaini). 8 tebou, v ŕ.ivote i amrtil 
(i)tl prei)hrx<]ÍN irAlictilc/t 

T. vfímoi (hrailiac uhlokom), Wd tu ICuLmiľ. . . po/nám 
noho vlka irn jt*ho štíte. A prichádza « ceiym dvorom — tJk&n 
Ujsiaia prázdnu. 

2. veľmoi. Ou je äiised samo^itana ua Mníutiu. Tam kui 
*tán 90 svojimi križiakmi kuje plány a pleiidiy odredy. f.ú 
MatúS je pod Miatbou (íeotilis.i. M<tžno prin:lHa váŕ-m* zve:*ti. 

Mnttii. ť'i pľináÄJi dnbnS či zlé zvestí, pred lUUnírom VÄi 
klesnií moji! hrudnú mo^ty' (>u jo uiiš t^ leluui i dunou I Privíujl 
ho s Irúhanii a hudbou. KastellHn, otvor kunion>- i piviiicet Št 
zapiml »a v Hirieborny(^')i čačiach mciluvina i start^ vínu! 
(lÍMtolUn otlidt*. ťnotarj' a budlin.) 



B7 



Hfiittiir (S tíouioiiítvom. zbrujnoiimí atä.). Boh (ti žoIid^, |>áu 
a va4li.a náš. sliivny olirauai uáľudft i viery! Po/íIiavuJú U 
' tvnje TrtirvI 

afifi. Vitaj nn Trenčíne. Tfťaz cliladnej Ukavyl l>r» pm- 
.Tyku... ■ ' rnôj Trenčín so vSetkiími jelio 

na cas >:istva. 

Ralmir. Tu iluiin privt-t, (Kin iiinj ! Ale jii pri slironiiiosti ne- 
i'Tír.'íiiin cele tvojej tásky, nm nu illlin nežiadam tvojho pohctstin- 
Jiujú sa proti uum úklndy, z]ý ňäs to na pohostinnú po* 
Dkv Ale žo Qii poniikiLH hrail so vJietkynii pokladmi, vyznám, 
bycb z imhn ioilnii. jf-iliny klonot... 
ť ' rTL^kinit N JtiJoi-j strany, )> ilnihfj itareiina nieňta 

v iiiiiiidDvili krojocb. ttrupptúil m. — Spcv.i 

■'1*. it klenot mu prosíš? Ó, Iwattulr mftj vern^. mnoho 
. «.iy)e HA v poil£iMuu)^ch Hklejmch Treučlua : cltce:^ lureťkú 
IiUd, t {Mitíladnc »ami^ho HuluLna, ťhi'eä prílhu itaUkú, ciselovann 
m ľ vlaiskvni, ktoi-ý je pyiliou Florencie, éi chceš 

u Jako dvtír tiiój ta piiviint sladkom spevom, Ja 

ta ódtíHti |Ki|ir)í4tÍnskyMi — vylir'r.ij! 
Ratmir. Nechtem ja, pane tatrj a Váhu. Bultáusku šabľu, 
trij fitarr meč verne slúži; ani flnivnttnsku prilbicn, uioja trnavská 
,- ,., — -. ..-t,,i,.,.i; \t^i okrás, n kuíiovi môjmu talranski-mu ne- 
iliraka, un vesulo hrá pud kojickýn) sedlom remen- 
tí- -i'iii pre iny klenot hrudu Ivojho... 

1 sa k Marte). KrAluvno uebieä, prečIsU pannu, 
i. 
1^ k nej). Len ticho... Môj rozum váetko pred- 
iin! 
Fre klenot, ovšem najskvostnejM, najccnaejM. l^ed 
liiirkou piirhádznm poistil si najvyššie i^idanif! iluJte 
viuiBtne. verne, v najviíčŕiej úcte, pýtaC dcúru 
,■1 ryti'ľiiku, éestnú niun^olku. 
( Vlŕoltevné Ucho. Vieiň lihiilU n« Matúia.; 
prekrapeny, urobi krok nazad; po dlháom, trApnnm 
Taic — tak — velnii pilhoiino. PľiWe teraz je najpnhíwl- 
chodit na vohliidr, k ne[ii>slii^iiym dcŕraiii oklaiimnyrh 
Vnio tÁU* »v:id(>hná náhlila, preto tieto mnou nevotani' 
Tá... tieto *ipĽvy... (Horko.) Nedobrú hodinu volil si. 
y i.i ...t,>yin ?iiU*toui... Uonč lua zradil. Záč (aliá proti 
:iitni piedstoií krvavÄ svadba, ktorá mi rozhodniiC 



lut 



a Žiada priamu odpovedi Vríáiel som p^tat 

MO níL*.. a ty halís sa do krivých vytáČíek... 

nii (latuhoni)- i'riamu odvetu chceš? Maj si 

i nevojde čo žena do tvojho likavského 

J INI--, vysoko si zsfal svoju liptovskú valašku! 

dpoved na veľmi priamu, ale vL^Imt timolú uU'uku' 

iiÄ V u/ase). l'ž je po luojom rozume! 

l^dá do millobv s výkrikoni. V Diuvai''i(>iii zmimka 
opoúa ftpadne.) 



II. obraz. ') 

OSOBY. 

Komtúr JAn. — IS KakukUaýrli kríAiakuv. - M«n;ltn. 

TajdJ iMitlzciiiii) JÄik T iftmustaňe n« Miiírliii, Ok«''Io vr>rk^tiM hihIa ^MÍ 1 
líri/iakôv v Ai^ilolmj'i^li Utgäch, na liUfáťli inj)skfi\)'> kapiirf, iin pfTiw^m racifni^l 
vclký kh j- Uliišiŕ. k ranipi! na r>-sokom íotiúi kointťir Ján, nblcť-cný tak ji ~ 
ostatní, )ea ic htz kapuctf, na tioku meč. 

Komtúr J dii. OIu obvťujfl uoäebo TÁdtí kľi/iackťlio pozval lom] 
vAs na siiil... Sáiri iK-zriáin oj^oby važe, /rob vjih sám vyvoUl., 
Váš odev skryvii telesne vaée formy, tu iiecU hovor! u súdi hn 
iifthá duša a nvcdoTníe. Pochopili sto. (VAetci oklonia sa numo.) 
Pľlsahiijtc, iv liinlete RjMuvedlivo súdif. 

Vsftr.i. \*vÍíii\hÁuw. 

Komíúľ. ľrl:<jiliajtt% ;^e na odHÚduiiotn vykoiiAtc súd a iiasndc-i 
ním životov vlaslu^ch. Váetci za jednoUo a jedeu za vŕetk^ch! | 

Všetci. IVísahiíuiĽ I 

Komtúr. Sltibujole veÍHii iiilfanlivost do hrobu o tom, ío 
počujete a uvidíte? 

Véf'ici. Sluhujemo' 

Komtúr. Aincú. Itratiu krí/uví! VtĺIkO imbť/iKiäíniítvn hro/l 
nflin, vlasti i cirkvi. M:i^iius iiiiuiicus totta spiritibus Ľľ dc^ídmiol 
conatur ct vi^ilnt diit uoctutpie ad dantnuui et destľuctiuiipui Htattm] 
nostri. Veliký iiopriatol hruzí uáinl Vyháňa biskupov, plieai id 
linuly, voruyiu odbcnl statky, protiví sa ziikountímu královi, jobo] 
Milosti Karlovi UoIfLMiovi i\u^uaiisk'>iuu. Z clirí'iiuov u od oltárov 
vyháiui svätý ii.^š ja/>K IntiiisKy, podporuje a /.osiliiujc schisuir 
.lebo Emiueiida legát Oenlilis pre tieto zločiny vrhol naňho ai 
toma. .. 

Všetci (povBtauú). Anutheuia sit! 

Komtúr. Tomuto duchovnému prekliatiu trúba ramieu a sily... 

Jtdcn t hriiiakov. MtMiujžť nám zUi.svna, u, vi'Iiky' majster ndií 

Komtúr. Syn prekliatia: MaluA Čílk Tnmčianskyl 

(Všľfilircuj' poliyb x zdoicnitt.; 

A'">»/Mr. Čo xusliiži aiitikľÍRt a burič, Matú^ ^áV Trenčiansky 
Všetci ŕpo malej i>aust?i. Siiirt — suirt — annC 
Komtúr (povstanoj- Cnnsumniatum ^•»t. Vyhlasujem, že Mi 
TrHn('ian<<ky, pán Tuiry u Vúliu, pi-c|>adol telurii i du^ou vášmu] 
oľtiťtii. Nii znak toho povHlaiitr n [ludávajtt! mi »vujo pravice. 

Kriiiaci (idú vážne úkolu koititúru, každý mu podá ruku; pri- 
tom spievajú chorál ľo odbpievaul usadia sa na unesta). 

Komtúr (ftadno sii. A tora/ k čiau! ľredvedto piŕd obliči 
nit xajatú! (Dvaja vyjdú a privndú Maiyitu.) Milá dcťrra! Xedíi 
u nad tým, ŕo vidl^ h ŕo jiočujt^ä. Nad Urhuii Ntníži zvláštna mil 
n pľ r... Ona vytrhla ía z piletlm zrady a hriediii, 

/iichí I it tVDJu, a jeätii budeä poiiluňiiá, i tvoje časuč š(ai 



'j MiU Vfoá historír-k} Hilky o ItusAO'inec t KiiAarh ilrnmatit 
JooAii /Abonkélio 'ihlanu- Juh Vtfalorfn* , itr. 107 t:;o. 



S9 



(otizeri SA u^traictio). Kde som? Co tn u prfňer)- ^ 
— jak4 Ui \mi:\M»l ma fivioiii? Klft ma to iicliyLil pri 
lani javliekli niíi... Kde Marta — ktle otec '•■... Oči mi 
ríAzatí, rukv mi retiazkmi spiali... Som n zb^ynikov?. . . Vážny 
ía. telio viUoQ tvár iklakuo, pro Holm, éo tia ta rubf so mnou? 
Komiúr. PoTiítaó! Lon prod Bohom kTačfiiio. Sa finte jej re- 
%.. (Stane 4a.) NoboJ sa, dcérka! Si v bezpečnom úkryte. .. 
u Mblťtiu. v saiiio.itatie. ni v bezpecno^ítí. . . ťtíä sa a od- 
radil,!... VlíiRok uoskľiví sa ti na krAsn^j hlávke. Ale poknr mi 
vieme všetko! Ty, MarííiU, licéra Matnžuvji, 
Katmínt, va^alla nááho, a si mu pred Hoboiu 
cjuDubenA ? 

iaryita (náruživoi. Ilatmfr! Ó, Bo2e, kde je, čo chcete s nfiu. 
«<• urnou... Pustte ma na vozducb, zaitusf ma puťb 

I SklOJM)V. .. 

On bude tvrij, len posíúcbnt moje otcovské sIovä. 

u a uetili... Likava je Uf<rn)eko Mnícha, tvoj snúbenec 

[D. . . 

Unrtfttfi^ t\ môj sladký lUtmlr — kde tvoje rameno, kde 
li.. . O, otec mój. .. 
..,.,.-.ineň otivi... vytrhni ho z pre svojich. Vedz, on 
leny jiiko zradca vlasti a krála. Sčítané sú hodiny jeho 
Odrickni sa hol On ui icubyiiul... 

Hta (Hilrunvoj. Mój otec, môj drahý otec... 

(Ír. lutinír je tvoj snúbenec. . VoI si: alebo pridŕžať sa 
o-íí I L -iil' iiŕho, nič ueniobúi* premeiiiC na osude jeho, a ntratfš 
rvk} KaUuíra, ulobu čaká ía amtn ľi;£unii posinLi a ziUluha 
krtia a v|&s(. . . Vul si. , . 

\r.,...:e.. K'dc olec, kde Ratmfr?. . . Čo bradíte Uk nemo z dier 
iek. . . jako strojne ligocú sa vám oči. . . čo mlčíte, . . 
f. i^ uí-'-iiA.. . iKl.idie ruky na lvi\r k plaču.) 

K-'mfúr Un-TÁ moja í Spaiimt-tj sa. . . Povedz slovo, osti" dne8 

. že čo mu spupne odoprel neprirodzený, diablom 

..;. . . ....... .jca a odsúdenec, to mu vyplní samostan. Ty mu 

litt. budt*3 ho proiiiC v ňom za vysvobodenie. . . Cena vy- 
ia: nech nd|adn<í ml rebélia... Ihneď otvoria sa fozkó 
ky TšMuia... vofiú biideň... 

Morffita. .la ho miiin odvrátiC ud srachetn<-lio Matúša... ja. 
lu., .i,.ir-,'. Nikdy... Zabite ma, Ir^fznUe ma... Smr( — poď, 
;yä* mojim snúbencom,.. Ó, môj drahý otecl... 
Obo! I v leljo vriľ ndbojiiá krv! Nie — tak Tahko 
, M vzdorovitým, zatvrdilym hriť-šniciam! Nie tak... teba 
T oajhlbáom sklepcni »amo!itaua, hadi a éčúrí budú ti 
LVku... na svete uiot hro/nejáej hladomorne... Nik 
Me... Nik fa nemôže vytivubodU, čo by mal vojsko Alex- 
"T vi-íiicj tme zv.idrni.š juko podlaty kvieiok... Nik 

[h :<je, dMľiiiu budť6 Ui vonnú hlávku o slizskú, 



«0 



Rtudeuií nltalul A uadto zlniUs dušu svoju nesiiirtefnú - pii uiUri 
Mfísnom — vecnŕ peklo... Vnl si... 

('ľirJiý spev krížiakOT — plftoiMimo.) 

Marqita ipo dlhňou boji a váíiAuf, tvitlo). PritiMle papier u 
pťm! fSpc'v pn-stAiiB.) Tak... (Pf&e; radoBdié roíjart'iiie u suď'uv.i 
Mftrt/ifa (vstane). Hntovn... (ti máte môj sinrtelny ortiel. (^tiirl 
jíťiulny uehanebnej dcí^ry . . . 

KotHÍúť {cluiG radu«ilne pi-cv/íaf list). 

Martjitfi (odnwu vystre hlavn, vzpriÄmi sa). KÍo.,. ohkfúŕte 
ma, tiny pekelne, vitaj mi, piiepasf... .In suiu dcéra Malúšova, vu 
mne viie jeho kiv hrdinskí^! Obkliičtfl ma, tmy pekťlné. re/Ut ma 
nu ktjsy, katovia! Nikdy iie/radhii ntca svojho n Hvoj Sloveniek) 
národ! (Kŕénvitt* roztrhá ii«t a hodí koniĹi^rovi do tvánv) 

Kriiiaci (rl^cblo povstanú). 

(Opotut ryclilo spatlne.) 



III. obraj:. 

n RouDovipť na tAvntn bretin Toríoy. 8tán MttAinv. /.akopy. K«plnk». 

Sviti. 



OSOBV. 

NaHkA. — Katmtr. Komtúr — ^ Tctmožl. — t tcdllacl. — 9 s«(11iftŕli)r. 
Vetrnoii. Kjrtieri. Vojsko, f^ud. 

Matn& (vyjde 7A stánu). Kozhodné okamihy b'fšifl sa, starottil 
nedovnljii ppat... Arh, jakfi hrozné boly to sny /.a \ei\ kr:ltky 
okamih, čo nkloni) fiom hlavu. A ja pred&a chcem lak dobrt^' 
Moje hriechy sú velké, ale iul inn vyzývali; näsilíe, valiace sa na 
môj národ, odbíjal som ndailím — v tom celú moje previacniol 
PrcTÍnenio? IlrieĽli? Nit* — kto volal k nám cudzirtiíkú záplavu 
Mal som j», moľn\ a bohatí?, /ant'chnf Hvojicli slabMch a pUvi 
pohodlne s tokom svetskej priazneV ÍŤilno tre.sceá ma, ó Panel 
Odlial si mi poklad môj. dci^ru moju, jedinú iitechu ])l)srf^ho hradí 
bcľicň mi priatelov a rozmnožuješ počet vrahov mujich. Vojsko moji 
eáte 5pl, e^le nevicru^il sa nich lezenia — pôjdem ku kapii aväti 
Barbory a pomodlím sa- 1 1de kn kapii a krnkne, zahrúžiac sa t ii 
dlitbu.) 

!. veľmui. llTadáni Matúša... niet ho v .stane — aj — 
vidim, ou modli .ta u kaplnky. 

Mntúš (vstnue). ľo^ilnil si rameim moje, n, Hnže môj — B< 
príde čo chce — som v tvojej ruke. 

t. vrľwni. hrahy pane, uuráô mat ym báuoaf, že nislm modlilbí 
tvoju... Ale ('flíS núii... podvihni vojsko k Uosanovciam. Sť 
priatej je tam najslabší. Čo čakáme? Udrime naňho vtedy, k< 
nám je prihodno. Omudej ti odkazuje, i.f dnr^s udre na pmvi 
krjFdlo. iuimlľ je v /.áloliť, on [Hisllnl na:^e cctitnim \ roxhodnoi 
okamihu. 



41 



3, rtFmoi ŕprihelino). Ku /hmiiiam! Slnko Aťafltno vviilo pre 
ttAs. Teatti deň rozhtulut^! N'apľed! 

MaUU (pn ;tre8tAvke). Tuk jo. moji verul! Tento rieň mt- 
ktxlnc! Vzbúriť lojíeniel Som hotový.., 
J. rťfmoi (odide) 

á. rfJmoi. lUtmlrovj'cli (tsemtiafc sviežeho vojska musí rox- 
Milúf. .. Sú to silní, Deiistupnl Oravci a LíjiUicJ. Okamih Je* 
frfuolTf. Včem Kai-ol llobcrt hodoval s l>rii;:ptoni a ľalianini, 
IcAidnUc čaäe oa tvoju zhubu. My sniu aii modlili za tvoje íIOKtiť ! 

íTrtfcj, ŕkiUkrj, bndh&. Srť-ni plní M vnj^koni. /ÁfllAvy íl^ň. \>ImoJínría 
phťliÁdzijú. Luil obojŕhn pohlaTÍa.) 

VÁeohtctt^ krik. Nftprfd k Rosatiovciam ! Nech žije Matl^i^ 
Tnučituisky ! 

(^ť«v: ,SiDeU uosi bojovnlcľ*.) 

UqIhš. a Uik tedy v Uoíčúdi uieiie! KaJídý znd svoju povin- 
iA6l: ZTlbuiC alebo soúiruC... Naprtd /a lunou! 
ii Wrh ád ii , XB [t(m vojsko. Zo«t«ne na prknAch len hid r peslrom odeve.^ 

lud. Boh vj'i8 spnivÄdzÄJ! (Pniualy sa trati.) 

Huttuir. Dnmio ma pokúšaš! Darmo sfubujoé váetky slávy 
Idioto svfta... UhľaKÍl ma do duäo hlbfii - ale od je predsa 
fiiD BK>j, jedinit opora v)a»li! 

Komíiir Ján (preoblei-imý). Niu slávu, ale éCastíe ti nákaiti'. 
" ' ' ■ ' nemôže vyplniť svoj síub? 

ľS pouukmif, ty biedny skytaleci Ale 
Iróm Im)| bohatý jako kruí Šalamún, i vtedy mi iiemtô io po- 
aulúiat... Muv JĽ milá itia sunC ua če»tiiom poli bitky. 

Komtúr, A kuby souj (i pom'ikol — Margitu? 

" ■ ilino Sii). Jaké lo slovo preletelo z úst tvojich v moje 

E 

Kvmfut. Všetlíii vypiulin, čo hovorím. 

ílatmir. l*mi(! uebieít, jaká to reť'I KU) si, že smieŔ len vy- 
íIbtíI tuto nifiio? ()o na.slL>dnje§ ma, jako tieň! Čo viei o Maríte? 
Jaku upfiTážié sa? 

KcmtHf. Lea pomaly, ohnivý rytiuru . . . Víduo. uovies, s kým 
iisTorä . . . 

Raimir. Tofko viem, že 8u ävodcom a i^hvasU'moro Odlif 
odo múA- 



Vi 



nie.. . Ty hovorié s mocujm, ktorý drží ud 
ti to splniť, CO slubujo. 

itunnit . MWA múza obťhád/a. Tvoje oŕi zlovestne svleta... 
iUrcita Ô, ja neäfutiUiý* 

Komtúr. Nevtrhni »o svojim voj:^kum ua KosanOTce — a 
VirglĹa Je dnes večer v tvojii-h nunt-nách. 

Hatmir. HlúxuiS? t'o to za reč... jako ty prídeé k lymto 
poppcbopitern.^m itlovAm a sTubomV 

Kotniúľ. Takýmto spôsobom (odhalí zakuklenie, na pravom 
macnf! Ri mu /ai^kvie komturäky kríž). Kozumics? 

Hátimir. Tvs komttir h Mniclia... 



■S 



4S 



Kotniúr, V mojich nikárh ji» &rfli*í:ibi. Vot si,.. ľ>»i» hndin} 
<»l»uiíslíOR'mn, (1 Itudo tv^jit. Ináč... 

liufm'tr {stmjtuo pomzriiyf. Zudii — iicliovor! Si BlrAÍii^. (IVi 
v*irk(nii (liifif'vimui lioji.) Diy mi Mai^iliií (CiiyK Im za nilcu.) 'I\i 
moja |)i-avji:a. 

A'ŕ>mt*ir. KŔte ykk ti hnvoľfm, in4t'... 

/{uímir ízúfulni. Mlč. pre liolia! Kozumiťm. rozurniom. SI 
iKMiiilosľiluy. Iložf môj. Hože môj ! 

Komiár. Áno. volaj na n<ilm. ale i slúž jcniii Ji j'i mi 

dieUui* ľočujcm, Íile sem ndľod Musfiu sii ztiutit. i< l- 

kuklcnie.i Na i^hv. je zaliublt aeba, i míia... Vydaj iim, fxk chceš, 
uÄi'uiln, ktoľV" sii blííi. Vod" sopi v tvojoj moci. bezbranný. Alŕ 
v tú minútu, Kfíd na mím niku vztiabn^ň, prestatá /i( tvnja MaiKÍta. 
Na nás dívajú sn tďjm^ oči. \\oi\^/. kí. (Odfde.i 

Ualmir {klesne im kolfino). líuŕe môj, predo si ma opuslU!^ 

y.ud (pi-ichád/.af. Otnliny horia, Torísa lečiu krvou! 

1. seúliak (hladl do poIa), U& sa pochytili. A tu eétc jedno 
bohatier. 

Jiahnir (spamaUl sa, vysktičf a odíde). 

/. sŕttliaiht. ľrach dvíha sa nad RosaiKtvcianii. Mám Ĺ&w 
kmotru, adi, ňbobA! 

."í. mdlítiHa. Mne aa to všcrko ueíúbi: ľáoi sa pobijú, nit* 
sedliaka bude holôt... 

1. strdliak. HIn» hla — naéi vftaitia... Matúé vrhol sa dii aa;- 
vílcfioj Sťči — bftj, jako pred ním beiia Taliani. To bú tí s i»rx^ 
nýnii kaliAtky. .. 

'J. snHidk. Niiťdy iíom tu nevidel... Zem duní &>. sí^m pod 
kopytami koni... pocuC pľa&kot mečov. Celkom sa pmioéali. iWe-. 
pomálukj tomu. kto dobro mieni. 

1. scdliaHa. iVzriti* tyr.h temných rytierov 8 krízami na ra- 
moni'ichl Vyrojili sa £ hory jako búrka. 

1. iŕéľtol:. Ó, hoiQ n&i\ Väetku sa obniiľia. t Florvati n^. ohráMIí 
sa, a tím noálfli! 

2. ícr.iiliaf:. Matúš padá! ;^ koíia nemô^^... pnmab.ijú mu. 

2. sctiliučka. l'x sú na úteku. Hej, jako /pnú h.-i zii nnni raj- 
tAľ) . . . ťtiahnime so^ sem sa blížia. 

(/.ft K^nou bukot a šr&mot E>>riiiir< ,i 

J. sedliak. Zle je. Uí i král vtrhol na pole — musí vífaaif, 
in.-tó hy . . . 

:í. ardiiak. Zástavy naMch klesajú .. . Boko, bmf nám milostivý ! 

(Korí Mlifthnv Ml oa tavo. Vňchádrtjá voj«li>i nn úlekn. xnsuvujň sl VťlmciJi, 
rylípii. ^'K poBÍikacb prinetú rtncn^lm rastúca. Oknln ntlm iiiforf m grup|i». 

Matílš (faiko pozdvihne sa na lakeC). DosC! NfincíiUí nm ďalej. 
VŔade je dosí miesta zomret. Milí mojil 

tVrrtnoJĹi okrúitui ncMtlLka.; 

MaÍHs. Poraxila nás zrada, ktoni spojila sa b presilou ., . Onu 
porazila naše voje, nlo neporazila pravdu, neporazila naäe starú 



41 



pcilvol Ja zumicľniii, nit* nczoitiioni so iniioti niUč milf nArorl, on 

n»i*Ue ft{ MsKtiioj^U*)) linlíjiov! Ia^ii sainvi-li Ht>l»a mropúíifajt^, a verr<(* 

jMfTBM na vefkii a MuKlnú Imdiírnnsf. Iíatmlľ ziailil ii.is! \poIi jp 

ipivkh'fitK pnmiíitlíft jeho. nech je nn odstmÄujúcim intkladom prt* 

T<^ ľ'kv. Moje sily ma iipúšfajii. . . Co vúiii /jince)t:Un 

d ' •> k viíui liuvoľif, liičiat: su su životom?... Milujto 

n. nif ste stojí I L*iiik*rjijiic viddii v Jaleki'j ínnliiniosti vťlikt* 

ilávuc* slnko vzruk&af na nad nároilom... Oônkávajte hu tľpelívo. 

Ofw> iuii»i v<J8Í! (l'iiiiem.i 

'^príŕvod pnkrvvA lio nlcuvAmi. ~ Opont iiiidnr.i 



Z mojich žiackych časov modranských. 

Rox|>ľikvii Ji>£. L. IM'iby. 

lí'tlii tn v 1847. kcf v mojom r(MlÍ6ivskom domo 

T i.'jouir mbii) / . ivy, aby aj míta, jako posledniítio. k sUr- 
iuan bratovi prUlant^ho a jeho dozoru oddant^ho, odviezli do gym- 
* ■' - ;nodľa(iski'h(>. jakú nám najbližsiL'ho a iiajtnciiuj^ieho. Kováč 
;.imi a kladivom obchádzal vúzík, abv. kdt> do na úom diyh- 
vil, U'U kl'tľv iireiilk z;i(i;ihf»l, ráfy upi*vai), 
.'MStanil. kramliť'ky un ľtOtriiiy, k zastn-fidu 
^ s vix'liii vľlíká pl:ichtii ua spôsob .^iatľa to/.- 
luiettUi povbijal, brdoia a háčky ua rebríčky k na* 
• koue slúžiaťe náleiitf upravil. víd)ec všetky čiastky 
' M' pre^kľuíml: aliy sa ná.iti nie^o v i:e»te nepo- 
bi mali s voxoiii rolintu, lebn niiiHeti niastif 
1 1 pfitiipu svcU nevľzaly, a fv je to staro- 
,1 oKvedéouá pravdu: ie kto dobre masti, 
» ToxL V (h^nie však |»akuvaly fa do truhly šaty, |iar kiiih. 
k ih] myjavských huxiarov kiij>C'iiyoh, alebo aj doma iia>jbÍHnt- 
l>ŕk na perá, línaj, kalamár, ai^i dve kuíby siaro-turatiskiMio. 
rfímeô [MíVMľho papieru, uzol miiky, hrníek masti, — a kto by 
TJietko tera/. ti-uit^r po jiult>loľOL-í, pamitUl — ŕ.o holú treba 
om, von /. domu idúcim. Iiuchny sa vpi-ataly do vreca. .\ cely 
VtiNIí^ iurenUr bol ua ťe<lulu podrobne napiiíauý a na veko 
.irá prilepený, aby k toho Študent v ruku nič ueztrutil 
uiúucil, ale koncom äkolski^ho roku vi^utku. Iiárs aj na 
r roztrhali'', domov dodal. Mójitui brnloví, ktiirý hol ux /a 
mk v INtí ir.i . a tuiniu dva alebo tri roky v Modre 

BB symitá-^iunie t>Un- mnl tam u<: juky^i indijfcnát, nelxdy 

tiib) pripraw níČ nového, a aáni pri uícli pouiulial, upozoríiujúc 
In ni w.Aii..-,triilió, tu na kladivko, k vráianiu širokohlavych 
'T, aby sa tak skuro uepodnUy, tu na ihly a 
i_iľ_ L.iiiv. :i, iíii >p.i:i.\t a ÍĽ*> drobnosti, o ktorých /o zkúse* 
vcdtl, ye !^ lo <.uo/.-- putrebovaí. a kod sa su selrtju prive/ie. 



WlV^> 



ttíM 



u 



TK*tn!l>a na In v ciidxatn sveU' iirok inániit Do ci*lfi iaiicc Iiľiulvl 
soui iin tie pr(|n-»vv ju. imvillí iic^kú^ciiy, jako po^kmbok n imj- 
níladsl. iŔu* )iik(l\ Uk <faleko / lodičovskŕím lioinu ikv vkročí vši, 
n tiusada ko^u iiií nailskiikovulu, kfií som |)Oiit>Blúl na :ifiiiiiti>'imi, 
na pľUuehii proít'Hsuia, im kaiccľ, packár a trsteiiiiii, u kt<»ľýcii 
kolovaly poveHli. /e nimi trochu ťarbavým štiidcntikom chuti k učenia 
dodávajú, idi vlohv budia a rDziiin l}rúsift. 

V dott ndMhú odchudu holú celu Umi ua imbiicb, ft£ sinu sa 
Tolmi skoro miio vybenili / doiiin Nieloii tii}' od(;h;*nl/jjúci snit* 
sa rozplakali, i otec si licliť^ slzy utieral, ale aj 8lii;''ka a ineudlci 
nad uami nnriekali, Jalío hy smo >ili až iia kraj sveta n nikdy viac 
navrátiC sa nemali. Napiikovauv a plachtou prikrytý vo/ h(d e£U! 
r&í »o väetkýL'li strán dôkludiit* popruzeraný, a my sme s& dnŕiba, 
jako sme ^ajlep^ío vedeli, spolu s inatkoii usaluéilí. NiB furinan, 
sviatočue na tuk Jiilekú eestu ublcĽeDý, iipruvll bičiskoro oa zemi 
pred koiiini kríž, a po/dvihniic klob-Jk k žehnatiíu, vytiahol /o dvorn. 
Hej. (i iiilin bolo leskiio, /vlá.^re mne, novidovi, na titk dlby ésft 
opúbfaf rodičovský dom! Cestou hore Oholíiiom sme každú cbvitu 
oddiyľovalí plachtu, nhy sme sa cäte raz podívali na červenú voiu 
lubinskú. Ke<r nd oko zablúdilo po/u vc/u ua príkru Skalku, piišlo 
tni ua myHcr. jakú suiľ sa tini vei^elo sankovávali v xiuie i v lete; 
v zime na sánkach a v tete na íloáku, zo Htrerhy vytrhnutom; a 
a^ sme pritom aj pulidery niileiiio dotiUali a pri dos( malej uv- 
opatľnosti i hlavou (bj starej brúsky /.abrčkovali : Lo nika od siinko- 
vauia neodKtrahilo. /a ŕtu-»kou /Aliradou /{vajúce Idbokč jarky 8 dnsC 
fiirokým pažitnatym dnom boly miestom hry na loptu. N'ieéo (falej 
v Turnisti sme na Kvt-lnii nodelu Morenu topievalí. To vňelko a 
mnoho iného mi iiioz^^'om pľrletúvalo: a teraz snm sa s týmito 
milými miestami mu^el m/.ludf! 

iJobľá a o uAs starostlivá matlía počala nám už tu ua voxe 
dávaC naučenia, jako wi ehovat a učit a jakn gazitovat uitimc. Kiuf 
sme ale vez biTbeú Uliolfna preí>)i a uliáňali ho zjibamovunýni ko- 
lesom do doliny k Lf^inctam, eáte jedno miesto u&a eleuicky na* 
ladilu, Hol to úzky pruh lúk, ktorými sn badl malý, toho čauu tm 
rakov vermi bohatý potóŕek, v ktorom »me velrni eastit pojioludnl 
i po západe ^tuka rakov lapilvnli ; vo dne na rybky alobo maxo do 
pnitov xacviknutt^, v doľÍ ale pri svetlo odhorkov smolných fakieF. 
]&k6 uám dakedy dávali rcchmujstii lubinskýcb súkenníkov, koif 
ich uÄ viac „ua ťuniis'*, t. j. pri poht-nlioi-h poln'lMivat nemohli. IveiT 
iilo nelKjI(» tjikyeh fakíovycli spiiŕkov, slúžila inlm Ka|Nllená slama 
k elektriľkOmu oiívetleuiu p<'tiM^iiMtiu dno, kde smo pnvyliu/auýcb. 
nič netušiacich rakov pohodlne vyberali. ^Json. jsou na po-to-ce 
ra-ča>ta, jsou, jaiiii na po-to-ce ra-ci; pAjdeui na nô, vvbtíKím je, 
p&jdem na ni^, vyWŕeui jt*, b mon pa-nen-kou v no-ci!" 'i ak by Brne 
M boli mohli aj my pri tom rakárcnl spieval, keby ŕmu už vtedy 
tú ée&kú peäuiéku boli znali; lebu sme brávali so sebou uj lUov* 
cAlká, ktoré nám svietily u rakov vu vnei uosdv. S faklaini alebo 
80 slamou sa tak gazdovalo, aby uilm vyäUilo aj na svieleuie na 
spiatočnej ceste domov. Aj tomuto potúčku sme duli vale! Cesta 



46 



náoi ubieliaiU, htu tuhu. že by aa nám ru paiiiähitíjsielio bntii |jrí- 

hodilo, rU (In NnviMio >fn8tj imd VAhoni. Tam ule na uiyte pri 

■ i..!...; i .í.. v...K>". cvaDJelick}' kostol stáviil. ktorý im ruzkaz ťrófa 

bol sboroiiy ii rozhúd^aiiv. — bjfvftl Cerborus 

uiivlio vyb'TÄÍ.i iiiý'a, kloi-v tm potniitio Í<liW'.idi 

sa vvskiikuviii, alty mu ritv'tny obolus zapIntiU. Mwja 

l»"|)ríMlkii iMikynutic iurmíinovi, aby na myte ncKZiiätat, 

ipiihuni. Sníva ■siiin uknln mytá pľťbt-hli. vyj^koŕil ua- 

' : 11^ S krikum: „ľočkaj! inýtoľ* h kvtJ sme loniu ne- 

ilivt-li r-</)iii«-r. ľosbolio) 8)1 7JI nami u honil nils až lemar pu Iri 

htUŕ. Tam nm už vvila pani; jfroto /asLil, zafatoii päsťou pohrozil 

« mtil «a p>>ii> ' ' "if. liťi í'Vitjb't poltvhii. [>nili:i lakii komôJia 

MlbkraU Ki tiii I lilb'kom. Tímu rlbaval iia poccMiiVcb jakysi 

intlAvy piiblikítn v šnin-dvaiiom, n-e náležité vypolioliaiiom ílolo- 

«iBc. Hol U> jakysi vyHlii/ijý Iiaidiicl), ktorý i(c<f nevládal viac 

ibdÁK! podilanydi na |miiÁtinu a tatu im palicou doilAvaC chuti 

k TiSote a builit úctu & ):Í8kii k Hl.-\vut>mii |iaiislvu. so svojimi vlast- 

?'mi, ktort- ziUi'iŕiily zo zrit'iikavfj surovosti a vydridiišslvii, vý- 

boilil /a pubJilUiia mytiiikii. Ten. jnko by hot tušil, čo íin 

sotva počul /<riilľkA liruu>l vozíka, u/. &i /astAÍ pod uiý- 

'■ľi nrvno a čakal lui poplatok, jako kura na sopní, alebo jako 

jaliln. KiiíF však vozík tibána! (Talej, jako by Ijun ani mýt- 

)olo bývalo: poŕal sebou trliaí a mykaf. jako sysel na mo- 

nisi. s krikom : „niy-lo! my-y-y-tn!" hybaj za vozom, 

. ila: ale všetko na darmo; aj ten sa inu-SĽl upat-htený 

lebo matka, jako zemíanka. ani za sviH nebola by z phvi- 

ippULunia wyta a»i špetku popustila, až v »amej Trnave, kdo, 

tm, DÍlríanskií prívileuia platnosti nemalý. Ach, Im) to kráany, 

'■ ■'ihodoy vyn.llez. tie uiýLi. ľoddany sodliak. ktorý 

ycb pleciach relľi i:ítľľlovu vc/u bremien nosil mlŕky 

'^ ku v>i hlinku \n'i^' /atitial .i iii-pM/nľovane zubami 7.aÁkrf|Hil, illu- 

teui svojimi v.-.f^tijakt' mliorv yvkniiával, /a ktoré sa mu často 

tóBfo Tifaky paKc rioBlalo, musel na cesty kamcíi lántnf, nalámaný 

II. /,.ir». Mavozií, tam niŕe v hroby uložií. uložený na drobno roz- 

Tvťov pekne po hradskej porozsýpaí a pournvnavat; a 

' " <i«ite Šiel či pe^ií, <'i s kiirou, či » vozom, 

•m : musul platit mýtu a miesto poi»tenky 

Mľh pnblikilnov a iiriľfiiiikov 5o seboti 

: i.ľHti pii-tíku uchodil na lestu, mýta ne- 

a Ifeíta by hn|o t)ýva|n tomu mýtnikovi, keby mu bol dajakii 

voza jako /dloh odopiU! Nie nadartno !ia chvdli tá stará 

Ale nebudem celii tii cestit podrobne opisoval; 

'« snic prišli na noc dn Tmavý, slávneho niekdy 

a pri' jebfi mnoht^ kostoly a vežť Malý m líjumm 

'i t& ManželÍĽianii |H.»Ľaly sa num uka^ovat /da- 

.. , kiorv, .& sme uháňali uie bradskľu, ale polnou 

nam <<ki7ly pud obzor, bueif ease sa ohjavily, to 

' ■Msr lei) tým viac dnl/dilo. V), bhzko samej 

■ alo, obskakovalo jedno chatrne obleconO 



H 



ilievi'^tku ilpový keľ. na liraji ťt»ty i^lujuĽÍ, veselo pokriktiúiic: 
.ľ " rt oil iTifloírti si (llaíiUaini pliŕííkalo, äo hí mohlo 

ť' . ' ZiiíitoiKy tiiitrliat. Hoj, iiomyslel snm si, keby 

si ty, uhoxinLko, |iriAli) dit iia^rj xáliiady InliinHkí'j, tairi liy hoiii ti 
íuakšiehn ovocia iintľti»l, xiH aú iwín IfyKlé a zvnútra pichluvO 
šípky! Tak mi toho (lj(>vťatka bolo tiUo, ie som aa nad nim nkoro 
rozplakal, lebo som na. nazilávul. /.t: nikdy lopálcho u chutnejšieho 
>jvoriA iiuJĽillu, nvi šfpkv. Iitiktoľ^ vi-cí :t zkiiiíoiiostj, ^ni iioviein 
jtiTííd, tíik iitkvojú čUivekii v pamäti, it? sa na no nj v staroho ŕ.iv(i 
rii/.pomfiia. Moliol som mat asi ô tokov, ko(f som na Äkolskej lavici, 
Jako benevoliis auditur, .lodluc, po/onie poMviil hibínskébo rektora 
('oinák.n, jako nánt, ťhndiar b |>aliľknt) jKimcdzi étoky, ro/pi-ával 
bibliľkú híHtoriu o stavaní bahyIont«k('j vr»/<»; a kťif riekol, te víelcl 
ludia na svete jcdnon ľočoii hovorili, spýtal som sa ho: „ľán 
rechtoť! ktorá to bola lei':"' u kcif «a tviírmi ko nmo obnilil, usmial 
sa mi a a výrazom \ťlkyrli rozpakov váhavo riekol, žo „šlovooskÄ*. 
dobre fiom vyrozumľl, /e mi nepravdu povedal. Naoko som M 
iiitpokojiK ale co jako sn tváril, tc ma poučil, ten výmx rozpakov, 
na jeho tvjiri vyrazený, aj ducs ml jťi e.^to pred otMma, a bál iooi 
sa ho viai- intňľpollovať, aby kímm ho do ľoz|Mikov uepriviodol. — 
N' 'ľrnavií sa mi oh/vhištiiť hihily pokm- ílomy, kostoly, veíe — a 
iiialiŕki, v uniformách vojenských obiečpiii a so šabliŕkami chodÍKi!Í 
xiačkovia kadetäkoj ^koly. ľí to tie uniformy jakosi ma;iicky lióin- 
kujú uioleu na dospidé dii*vúitil. ktorýcli ideálom jo uniforma a Čo 
v noj trčf, ale aj na malých chlapcov, ktorí )^a domnievajú, žo lui 
Kvcte idet viióMcho blaha nad uniformu a ^abliOku : a ko<f il chlapi-J 
dorastú a aj proti vôli ich vopfhajú do uiiifoniiy : už sú lej slávy 
])ľ(*sýtťiií. — Tu v Trnave smo zatiahli nu u<to do hostiuca ^u Zele- 
Mí'hn stromu", a prenocovali snm pod plachtou na vozo. aby luUu 
dakto uaéo mi:ikulaucie nepohral, ("hrútnanie kŕmených koťiôv, ich 
fŕkanÍB a nohami dupanie nm skoro nspaln; i H|ml som jako ea- 
rezaný, až do bieleho rána. 

Z Trnavy sme sa /avras rána vybrali pidnými refitami na Ko- 
Aiudol (mií to byf Kosenibal), ľudmorice a Kľáb>vú <o ktorej u 
vledy nikomu nettnlvalo. že by Ha mala menovaC Királyfai dn Mmlry. 
č'im viac sme !>a k tomufu mestu bližilí. tým nilnejšie mi srdce 
búclialo, lebo veď tam som mal pred slávnym rektorom Kalínciakom 
zkúôku složil A Ixílio, CO viem, a ŕo neviem, a oéiikfivaí jeho výrok: 
či mám od prvej triedy eraminatiky poOal? a éi m mi puéCafitl 
dve triedy preskočií, aby som bol hneď za syntaxistu povýSeuý? 
Modru sme xazreli, až ked sme sa dolu vŕškoui k nej Hpúi^tali. 
OpiDti Trnave zrlula »» mi byf vehni nhatmou, lebo vyi^nievala z nej 
len jedna veliká veia a nie celá hora veži, jako tam ; ale parilo sa 
mi velml. že pri bornej hráuĽ, ktorou sme do mestu schádzali, 
ánorovaný dráb i^ koženým kot-prdom >tál na stráiíi. nám ale nič 
oenblíiil. ft ani ua |»a*» sa nepýul. Tak asi mohol vvzerat ten 
slnbny pri bráne mesta Viedne, ktorý krála Matvja, sa slovcuikčho 
furmana preobitrčenóho a kolesu vqzik^ von z mosta kotulajúceho, 
poza uíi sekol a mu riekol: „Kh, máš ly n iiosisko. jako Matej 



králi* Ale ueilalú sa uii kedy promysíat o Matejovi krAlavi, jeho 
hiiUostrácb a do!iroilni;'stviích. K^I"> sotva snu- s;i |«isklm|jili v lio- 
•' " ! bneif nás mnlk» viedla predsUivic rektnmvi Kalinčiakovi, 
(■ni. jako ui ziiAmytn, Dobnlo okolkov žiadnych; tou bul 
' prezDÄÍťny — tiiSím do poetiky tVI. tiiodyi. Alo uiíia 
i, ritffiitn pt-rd k^Tvui s;i ml ii^kriln v očiiieli h lui koIrliiL 

\ 'nubu jtn'íl takým IíAimuii. od ktortMio 

I uii u tlvii ľiiky viac ;ilebn ineiu'j äIimu- 
lat: oJo kí'd som iK>?rel na siciiu a videl Hom 

—.. . ...i i;, obľflz jiikcjsi mladej íeny, bez vžetkej loalctly 

lii u mnohii ľuktiv poídfJMO mi svitlo, že to ijola jaká^i nedbalá 
V lil som so nž po uŕí. a počalo mi bľdin ?(aliovaf, tak 

í' ':'• iioi'flkal, Dl'/, že s bubny a trúbjími na (om eia- 

1 liiĽiii. k iiinjľj Vľlikľj baiibc. na mrziitosC 

olťH, kloi-ý mi bol f^raíitUve celú é-ulťkovu 

I iitiku |>o kuse do blavy poniAšal n ina x jakébosi 

i-r-nn im tľ;líii nemecky bovoľií naučil, a teraz by bol musel 

)«reda(: „(Hííuui ot upeľiiiu pĽididi!-* Keď ma aUt Kalinéiak vímiuo 

vťb nm povedal, čo hoiii sa ílmiia učil? čí vium, kolko 

II a kniijiijiuciiV bolo po stľadiu, a od ra/losti som aj 

ten obraz zabudol. Že som dťkliaovat a konjimovaf vedel, jmj- 

vil »tttii sa smelo. Najprv lui dal :^kloúova( ^^uijua" : álo to. jako 

t») miulo; na lo luixiedovalo nhomo"! „rusmariutiK", ^respubiica*' ; 

' M', bol môj e.\amin;Uor cele spokojný. \Jž Bom čakal, 

val J\w gallus cantans, íii arbore sedeiis. kikiťiki 

•i bvi by sa /.lu'udovul, jaku by :iom mu to hol vyrapotul 

t uva v pluráli! Keď som mu oÄte /akoojugoval pomocne 

HoTCHO s&um" v prilomnom a v miuulom rase: vstal a riekol: 

,l'p)dp do .syiitaxi." i.)dvtedy som mal Kaliočíaka, ač nebol mojim 

fnfnaorom. uáramuo nld, ačkolvok tni raz bol, jako ďalej roK- 

■ 'viuu vvkoual, mal som bo stu rá/ rudšcí, jako 

'• loliií picŠpoľskiMin mizt-nítia, kturý aspoii dva 

I. papulovul lú, v provralnnom luozgii ľ/iiiklii Iriilant- 

t I''"! "vom preduni krajiny za bielebo koi'ia, 

' itjim sa usmieval a potom vftaKo.olávnc na 
£ii:s j-ar .'iMvjuihu^ p'J/t'ľal. 



Ja 



Venec. 



vil 
iiii I čase, 

ja vid.it icb i knumy uUj, 

váok v JAJicá — po icb kri.«e. 

Ja viiial vtt i Mtn som vU, 
kž vaicc vždy lUÍ svádul, 



48 



a bárs som ho aj porosll, 
viac nikdy neomladol. 

Však časom som sa naučil 
viť venec z krásnyh ruži, 

za ktorým duša nejedna 
tak vrelé, vrelé túži 

Môj venec nikdy neuschne, 

kvet jeho v stálej vôni, 
snáď preto, že ho kropievam 

slz rosou v srdca tôni. 

Čo kvetov mám, tie vencu dám, — 

pre koho venec vijem? 
Mám komu — svojmu národu, 

a budem viť, kým žijem. 



Somolický. 



•M* 



Reflexia na „Hamleta". 

(Slov. Pohľ. 1894 str. 603.) 

ISlie »byť« či »nebyť«? — lež na ktorom boku 

v pokojnej lieni ležaf v časoch toku, 

o tom náš Hamlet dumá, — jestli dumá — 

a tisicletý chlebík ďalej chrúma . . . 

ovsený chlebík, nedvižnosť v útisku : 

udrží ho vraj pre dalšíu tisícku. 



J. A. í\ 



-•M* 



Otcovia, matky! . . . 

Otcovia! matky I — v rodine 
bedlite na smer výchovy! — 
Nech rodný cit nevyhynie, 
nech deti svet neuloví! 
»Svet tento všetok v zlom leži,« 
svedomie svodne naruší; 
dedictva urve puk svieži, — 
odníma vzlet krajších duši ! 
"Svet« je bez mravnej zásady, — 
»svet« svojstva cit len zlahčujc; 
a kázeň?! — ftsvetu* zavadí: 
roztopašnosti žertvujeí 



49 



Nestálych ».svet« v smere myli, — 
nedajte sa mýliť )>svetu«, — 
vrtkavý nedub mu milý, 
nad Boha vzýva klebetu ! 
Len prísny ráz k blahu vedie: 
učte detí k poctivosti, 
slúžiť pravde, slúžiť vede ; 
plniť verne povinností ! 
Tak bezpeční môcť budete, 
zistíte si podstať detí : 
neztratía sa v cudzom y>svete«, 
vás budú držať v pamätí! 



M, 



«•«•- 



Boh mení — dobre mení. 

Obrázok. N'ačrtal Anton Bielék. 

o^o, UŽ pôjdem!" vstával pán Udický. gMám ešte duma 
prácu." 

,Ale éo! Kšte partiu. Prídeš dosf/ opponoval Peter Hatuiansky 
a miešal karty. 

.NiCf už musím i'sf." 

,Tak, sobraf groše a utiecť, — moja ty premilemí udatnosť. 
I^ácu má každý. Ja idem zajtra do mesta, a neuáhlim." 

,A čo tam máš?" 

„Chcem skončiť tú kúpu." 

„Hja, iiáni kupujú, kupujú." 

.Tak veru, ploty pália a popol predávajú. Ty to máš lepšie. 
Stones. stoneš, v sebe sa usmievaš a sedfš ua peniazoch jtiko du- 
dok... - 

,Hej, trafil si. So všetkýi-h strán sa mi sype. Mám tof majere, 

^Hm, chudák Udický de eadem — " 
„Kt Nemanic." doplúovnt Udický. 

-Nie, nie, N'edanic," smial sa mu Hatuiansky, „čo sluboval sú- 
aeduvi cent rynštiakov za horu. . ." 

Ľdického jako by šidlom pichnul, ked nm spomenuli historku, 

kU>r:i vyzradila jeho rynštiaky. Skrčil čelo, chvílku čakal a pýtal sa: 

_.\ kedy sa vrátiš?" 

' ,ľod večer; čakám liostí," odpovedal domáci, usmievajúc sa 

■a hosta; ale ho nedoberal viacej, aby sa nenamrzel. Udický sa 

; •dobral a Hatuiansky zostal si doma. Shiko už zapadalo, bolo už 

'■ad horou. Lúče jako zlat('^ nite tahaly sa šikmo purami, vplietaly 

m v bujnú zcleíi stromov, vnikaly cez otvorený oblok a v neuréi- 

tjrch formách tria.sly sa na protejšej strane. S poía znela tichí) 

Ámiuu itiescň a uiesta sa tii, k <íalckýui, čerúavým horám. Starý 

prechádzal sa po izbe, i»otoui sUU k obloku a dival sa v dial, 

I čerúavú refaz hôr, na zelené, bujnč nivy oseuia a ua staré 

i 



BO 



blízkb li[)y s traslAv^ni lisUtn. a pocúvAl leo neiný, v&bnv, tajomo^ 
iiumot, vítajúci vlhkasly letný večar. 

V izbe SA ui stmilo. Zapälil sviecu a usporadoval aktA na 
/Ajlrajáiu cestu. MyälitMiky juhu (im dínl t^ui vííiľ obracaly sa ua 
pľodmel Itíiito. KíMlykorvek mal iat ílo mcMA, ah^Im Iľti myslel ri.'ifi, 
ožila v invHli jeho miiuilosl a s iiou i U> vetktí sklamanie, klnrŕ 
musel pretrpeť a prežiť. 

^il niu tam syn, nii ktorého ImCTal sa u^. roky. Koityii 
v íioui, bol hrd;^ naň. Výcha jt^bu ua svoje hrdč meno uinlu dt 
siabnn( v iinm vrcboln. ^trieliul bo jako oko v blavo. Nelulurí 
iiámab, ubetí, aby ho dobro vychoval. Po skončeuýcli ättidiaťb 
sadil bo do úradu v stolici a myslel, že pri iiajbli7.f(ej reátni 
budo z neho jak uie podžupan, teda i»t*! j^doti / prvých úradl_ 
stolice. A to mal byC iba /ačíatok. Ďaleko vyššie myslel on 
fivojfm synom. K bohatstvu Jt-lio, myslel, že nrldc bobaU* vei 
2eny, rodlunóho lesku u rodinných stykov pribudne a potom C( 
nahor budo bíiz prckj\žok, volná, svobodna. 

A všťlko (Oto v jeden deň vy.^lo mu na ziuar. tlozuf nečakauo 
prikvirol raz z mesta. Bolo to pľťd roštíturňtiami. On, otec, mysk 
ze prichodí v záležitosti volby. Išiel mu zveilavo v ústrety. AvI 
kto jo v stave vyslovit to zhrozenie, koď syn ho prosil, aby 
dal ävoltiuie na ženenie. 

„Dobre, Jožko; veď viem. že ženíC sa ti bude Lritbu. Ale 
to tak zrazu? Myslím, že by si sa aebul oneskoril, keby si b< 
i o rok totíi urobil." 

A pozrel mu do očú. Syn zbladnutý, rozochvený stal pred nli 
a nehovoril nič. 

„Nuž a ktože je tá vyvolonä?" pýtal sa bo, u>. ostrejŔííf, číl/yi 
z ivAre synovej, že sa tn dobre neskonči „Myslím, Že tilto ot 
sa ma tiež týka ako tvojho otca a polom i človeka, ktorého mci 
v stolici /namenii jednu velikii stranu." 

ľoslcdnó slová zvliiátnym dôrazom prízvukoval Hatnianakjr 
sadnul si na díván, oslr;ŕ zrak oprúc na syna. 

.,Noviem, otecko, éi tí z tohto ohtadu vyhoviem," odvetil 
po dlhšej puirdčke. nSloja volba padla na dievča cliudubnO. O ruď< 
ketf sa už pýtaš, hovorím, že je (ľSlny pľňve lak uko náž. Iba 
majetku nemá. Ale aby pravdu povedal, na lom mi uviáIHÍ. Osubi 
vlastnosti boly mi prcdnejäie. ue^ všetky (radfcic a uamysly 
triedy. A tu mi i rozum i srdco hovorí. íc som dobro volil a 
i ty ni'obanujce, dajúc nám svoje požehnanie...' 

Ilatnianskv vstal. Nevedel, čo má rVchle povedať. Iba «.ltil, 
v6etky jeho plány rúcajú sa ako kartový dom. Krv mu bila 
hlavy. Všetko, v čom žil, zmizlo okamihom ani mydlová bnhlíi 
Iba sa pýtal: 

,Meno mi povedz, meno! C'o sa tí tak nechce it nim von.. .1 
„Oj, 4no, poviem, ntocko; len ma bolí, keí vidfm, že M vi 
inúj krok nolúbl. Menuíe sa Kila /avodí^ká. ja dcOra átofana. assc 
sora pri sirotskej stolici." 



«Viiri ozaj? Xo, veru ei vvsoko xafal, Jožko." vybimhlo xo 
'hry slostnym wnieríiom , Najt-kúi* mi ju sem na kAre dovezú." 
'>>2«f Stál jako zmrmvi^ny. ý^titaiinul, oko lozAlrílo sa a ukazo- 
nlti hnev. 

MvtitA M. otec. ju ikeiiiám v úmysle dovieuf nevestu k vátii 
vôli. Nwliťíílť, neistaiit! wi. Mám tuky, budHin pnicovaC — 

-: -'ntrcbujem vozif ženu dakomu na káre. Tu ide iba 

,, * 

ľamuli.il M, hovítril sUnil tk'to tjclm, iio hlas i^a mu Irtasol. 
Haioianäki^tjo c^tc viar popudiíovala ľnzÍio<lnof>t uyiiuva, Nebol na- 
■éeoý. aby mu kin odporoval. A ešte tiiro hl.-lzuívosL Nie, musí 
IKMM orobK konec. Na kumt^diu je už prÍRĹar^. 

^Pftaá svnlt*oii\ Jozef; ale čudujem na ti. že ho pýtaš, keď 

■ ' 111.*' hovoril po chvíli hlbokým, Cažkým hlasom. 

•rik, je urá/.ku mlsinu rodu. Ja sa tak Ľttim, 

-n plíĹuoiti umicľii'korn /votiili. ľrctuňlmm sa, 

Jiiiui, abv 80 m sa iindiil xadiViUií hucvu. Pm.síui 

odstup od ?vojlio limysiu. ľováž, čo roblS. Pred tebou budijc* 

TencA, neodhadzuj ju od seba. Mladnftt poť-habosC — zabuineä; 

DCfK>mifr cestv. abys' ne/abliídíl I" 

"■ ■ ■ Vieui, ťa/ko vÄm padue, ale [>oviem Uk 

n po Ŕtäití. Takú hudúciiost ml ho nedlk. 
I mu sú mojim živlom.'' 
^..... . .:.:...:iul olľe. .Nato som ŕa vychoval, nato som sa 

I, aby 8i mi oial takto prepadnúť...? Nu2, konečne, ked sa 
tci, prepadni: aln ueiiadaj, aby tvoj vlastný oter k tomu prirolo- 
Mijtt iia lo U'^dn.^íanoš. tď, ked chceš, rob. Čo chceš; ale pa- 
te jc«tli zabudneš ty, čo si povinuy orcovi a rodine, ía- 
i )a. Čo 3oni povinný oproti tebe. To sú moje posledné slová!" 
Roxilli sa N hiiťvom, so žiafom, otec so sklamanými nádejami 
.,j. ; 'í,-,, ...iísípI a oženil sa, oter žil jako pn*dtým, íba že vy- 
:í. málokedy vychádzal i dediny, /il viuc sám pre 
uechcel ani počut. Neodpovedal mu ani vtedy, keď 
fiíl. že má vnuka Spojonie medzi nimi bolo úplao 
iKd nVit. ked na to nemu:^i-| myslel syn ?. nutnosti 
' v >i(iliŕuom meste svojmu povolaniu. 

t a zlá vAIa starého pána, keď mal ist do 

t ^ľU'i iiiii jiiirrlo na um, čo sa vtedy stalo, čo ztiatil. 

lu videl vlastnú krv, jako v podriadenom úrade živorí, krci 

' ■■• 'nlio, aby bol zaujal miesto otcovmu menu, bohalstx'u 

• ■h ijovedajúce. Nu staré dni toho sa dožit. že fudía 

Viť (U na neho akajmjú, sa chrbtom hrúsia si na fiom vtipy 1 



U. 

Holo asi preil poludním. ketffHatiiiansky dorazil do mesta. 
K'am pAjdcHne?" pýtala 8.1 bo dcéra Mariska, keď zahli do 

,Tt MtdidofA u S...ých, a Ja idom rovno do úradu," hovoril 



1-2 



aUľý t)án. „Hej, Ôtefo, zatialtuí ,pOf) SlokoV Tftm iiAs <loi 
volal na koŕián. »ľn obeilo {irlileni pi-e t4^bii, Mariíika; pukiipíj 
pôjdeiue.' 

Išiel, T\tiiiliiiiil / vaku mobiitnií tobolku a položil ju d< 
prsnŕbu vrecka. Úudiiý lisiuev prt'K'tol nm tvúvou. ^r^ručo, kul 
pvlal na sám soImi. ^Syi)..." Nf'dukoiKJl. pokývnl hlavuu a vxtl| 
yi. ,.Me kúpit !^<^)n ho initsel. Je lo jnku klin do iiiójlio a pvta 
k celku. 1-ííii aby kohi na iľi tíi^kála doiiiii," liiital cfstou. kedi 
tťdy sa zaRiaviL stretmíĽ znAmych, ktorí ,novôho kriifa" vštíiuožoVi 
otiizkauií ZÄsypAvrtii. Odvyknik od nif^Ht-skŕho hluku, rudným 
zdalo strt't^iC Indi. 7ľiiÚĽÍ<:li sa l>ez ^liiva za KVujim cit_'Irjm. pot 
jiicirli sa iiťVHiiiiJivo. l'iilad a (.'tulwla htt oviulii. .lak liiár je 
dediue, Tjiui híjl suáiny uhostí, upovi^i, tu noúprimnobr. kľnntAr 
zo ai odpoľno dfvaC m na to. Zasiol ulicou, no ndvokiim ae 
douia. Vrátil sa nn nániestio. Pn-d uiui tia piir krokov iáta 

„Mariška!" 

IHevŕa Ra obzrelrt a usmialo. 

, Mrzutú vcť. tiškáln uicto doma ; iimslui dočkať. Co u S. . 

„Hnevojú sa, ťa: 8Í ucpľlšiH ľoslnli uiii híudfit fa.* 

„No už vbohucm; do obedu sutva ču vykoiiiimp." 

[)ievŕa voälo do »kl(*pu, otec iéiel pomaly napred MysI 
syna. Keby t«a tak s ufm híjíídI. „^\c čo. Krdohlavost je 
lilavosC! Co si v>k<MmK m\, iiiu mu ji; nikto uu tiu^/ Napri< 
tomu nevedel ho z mysle vypudiť. Tu ľutosf, tu dAvny ' 
oiuť/lost stricdnly sa. Itol neprtkojiiv, roztržitý, iluej i 
odohral ^1 k fiškálovi. S ulicf zjLhnnl na pravo, prišiol na rintii) 
ne&tnŕil vyliahnut cigaru, ked /uAmy hluK poduje za sebou, tj 
sai /asniia) ?a: star^ kaiimiiVt Zíkvaďsky krivkal proti uemu. 

„Hľa, hla, UybrĽol z hatnian.skyŕh liiir!" kriŕiil, nž ludl 
oluorali. „Vitaj; nemyslel soui, že (a ešte vidím na tomto si 
C<i tu robis?" 

Jako na mAi'ŕ 
nnd nuvoty, fl^M 
vjsť, ^udicrstvo a papulaáčov jako ^lab v barinc. Neprídeš 
čomu, každ^ by len hrabal ..." 

,To nieje pľÄve najhorší": ne<liv sui, i kp<f sme luj 
mladi, Síl to stávalo, ľamrita.4, ke(f to hol krik pro — * 

^To je luáie. Ked bral, hral uáä, a tľd u»pitä /.o stuiU 
nie boh vie i ktorého vrt!ca vytraseny odkII^dt>^'. Tu ti prlfh 

^Najponl^^enejél.. . púnuvia!" pretrhuul í^ilvadského idnci 
pAu, dobre chovaný, hrdo odetý, a utekal tVcblyni knjkoui 

,Vidiš, tento m ti ver* ucpožaluje na zlŕ čaity," smíai, 
llatniauiiky. .Kto je to?" 

,Hja. braček, jpden k tých „n mh". Ií«l najiirv pisiiroi 
tom doKlat ya knrte.Hsíiť' ;tiisluhy úrad pri stolici. Uraček,. i( 
uAtura Vyliod ho dvenuí a eáte M íťh ani uoiiavrel. a on 
oblokom tínii. Ľudia, kifif .sa xjnvt nirdzi uinii. pret<lanú hnvui 
bitja sa l*ii/ľi, juko ih^kÍh hlavu. V.Vtko vidí. Vjii'lko pnŕiije. 
«i strčí. *>il .\. ide k iL a vy»n(d/a, lo judeu jtovedal ua diul 



1 

dH 



,Ale. braóek, priäiet som p»ote »a litAnif. 
,0 toiu ákoda hovoriĹ Časy 7.lú, novoty ni 



BB 



:iB 



' ■' íiu. u jftk lo slúži jpnn mujmom. 

, ■■] V. Ilojl Sji ho íŕaždy. Klu ji- 

.1 iio. Ktijii-j /jiMihiijú fin poU-iiviitutiii. linKtíiisÚi 

pivuiiľu. SUvhii lia, í.e kníf by dnes prišla potoja 

icíl ulioct 641 BTujnu špajzou na nejaký nedostupný vrch. 

>kov bv tam 6 celou rodinou hladom nezhynul." 

liaosky uačtivAl, imnival, puiom su. pustli do smiechu. Zá- 

'^prél 811 UH- paliťii a zlostne kýval blavou na iitekaji)- 

m' 

M' * 

jako kntóa. Ale keby si lio videl, keit je prod hlavným 

ú bye' ho kuniótne tuto du ániiptichla." 

lieh prechádzali sa tudia a iiLwšdnavu kráŕali ifalcj. 

vyhybovaly 8a, deti b kríkom helialy liore-dolii, tržob- 

iľi n vycliildzíili z krtimov, náklailiiO povozy pomaly, 

1 'ly 8.1 (ľiUfj. Kde-lii učeii polivi/dovai >í /.námy 

ŕil, /uhiinl sa, xavvíikuiil a potom y.as uteká! 

Máli tu box Klova. Hatniansky díval m na tun puliyblivý. 



'Mi o 



' pytAl 3;i ho Ziivadský. 

:iy; len aliy Ka odbavil u ääkála, ídcin 



ííolo sleslpj. Chcol by Rom li esto povc<l»C niečo." 

. truia-itiua, pnuuávku tak iivÁ. ic ía>.kn bolo 

«r. vyhnúť s;i zAprahmu. Hatniansky práve 

.1 kcd /pod liián\. f 'proti ktorej stilli, vy- 

u liii.ilv ovalom na mUnestic. i>trach 

K.. ..'..<.... ... .„.kkom, /desonini. Hatniansky len čo 

tt, vidí, )íXi knue nraxily ťhlupŕnka. Smelým skokom 
kone a Hrbvtil ich za xuhadtá. Okamih — a knnť 

íl \>- tlivďk'iv, trvalo. Každý stjU jako solný 

l'i ix ženiŕka u vzala cMapca na ruky. Putom 

ha 8hrntilo. ťhlaiwť ležal na nikácli ženy jako omnlčeny. 
je?-* pjtÄÍi sa India j<*deo ilruhňho. Očkii ntal privreté, 
biftdú, ale nikde ani známky úrazu nebolo videf. 

i.I preberať chlapca, ale on v tom nit 
iljvnl Ha po ludoch. 
|t íkizi mdiránil!" Hkladuly ženičky niky a po- 

se kažilÝ po svojom, 8 rhlapŕekora zostal len 
li-í. ludía inysleli si. že je jelio, ketf on najviac 

'sa domov, s takou 
isel. 
pôjdem 8 tebou, aby sa U eito uločo uc- 



M 



Mpeter,** otl|>ovtidaI cblupec a obsuvrtU 9i starého pána. 

.Hin, tak jako ja," mysle) si. 

„A čí si:"* 

„Apov oj niaiuiu. Ale apo ochorel a ležf." 

^A čo mu je?" 

„Htavička bo boli, nj leží." 

.A ľúd ty apu?** 

„Rád. Aj inaiuu ľád, aj Maríšku,** chválil aa chlaptr. Pobi 
aa zadíval na vVklad v sklepe a ukazoval: 

, Pozri, báči, jakj pekiiy kĎĎ." 

„Pekný je? A chceá bo?" 

„Chcení. Mám už aj čákov, aj flintu. TA tí iiiA kohúlOc. 10 
naľastíera, budem vujakotn." 

Petilk vystúpil k výkladu, obrátil 5A k starému pAnovl a pýtal 

„A ty máš koiia, báti?* 

^Mám, aj malé kofiíča mám." 

„A mutu?" 

„Aj dÍDtu mám. A takú velikú." 

^Ja by som chcel takú malú, jako nii upa kúpíl.^ 

^A naŕfl by li boly dve?" 

„Mal by som; srríelnl by som a aj ua vojakov sa hral." 

„Xo, aj takú ti kúpim." A iáli spolu do sklepu a ktipov.\ 
čo sa chlaiicovi páčilo. 

Ked vyšli, Ilatniansky sa pýtal: 

,A kde býva apo, Pefj-ídek?*' 

„Hentam! Pod, dnvrdirm (a. \deh aj ty k nim';' 

„Idem, doved ma. Ale mi ukážeš tú fliutuV*" 

„Ukážem, aj Ú dátn vystreliC" 

p A už cíiodíí do školy?" 

„Ešte nie, ale ur. mám kiiĺžku. Aj mi apo koAa MOMlffV 
Ale mi ho Maríäka roztrhala.'* 

„A nuťo Bi si dal?" 

„Ták, ja som bol vtedy u starého apu. A vy máte doi 
detičky ?" 

„Nemáme." 

„A prečo nemáte?" 

„Kerf už vyrlstly.* 

„A nám ležiško doniesol Janlôka. A vám ninlomíÄk?" 

ITalnianKky ri\ u.smial; nevfdel, čn od[K>ve<lAt. Ctilapcť post 

„PoKíl báči," ukazoval ua koč, Ja som sa už viezol. Bi 
sme s mamou tam " 

„Kde?" 

„Tam!" a chlapča uká/uilo rukou na pravo. ^\ lak'' 
bola tam aj veža s kofitolum. taká v}'8okH. Iloh sme u 









Chlapec ukázal ulicu. Ilatniausky išiel, drJtíac ho za iiiku. 

rohu ulici* bol nuvý dom r vežícou na uhle. Petrfk ea /.adiviil 

zvolal : 

„Pozri, hóči, to bola takáto veža. Ale eéte vytóia. Ojojoil" 
A etdapča štebotalo, vypytovalo sa, že Atarý páu ucvlánAl 



&£ 



wlrí» mi rtdi>ov(vlii(, íha oci, jako by mu ich prikoval, 80 erdľc- 
■II spočíval}- na fiuliajkuvi. Ked u/ zašli iralej, ľetľlk 

,.: :'Ai: ^ľoľťi, tííni bývame!" Chlapec chytil ho za ruku: 

.ľwT, volal, vej ťa ajio nUiniii." Voäli do pirvoro. Potrlk po- 

pwdkn, otvcirii dvere a volal : ^Pozrí, apa, jakého ddbrého liáčilin 

fedMa. Kúpil mi koňa, tíintii aj všetko." flatmansky prekročil 

inh. íoslal : by ho omráŕil. nohy mu vypovedaly službu. 

Stál VI i Jo/ka, ■/. oôi v oči Ľcvcste, vuuktíia. Títo 

iil, prt'Iaknull iieveddí povodat HJnva, nevedeli sa. hnii( 

"itiiiansky nevedel, kam pozreí. Iba vnukovia obklopili 

■ • díTAli sa na neho. Pohliadol na postel. Tam leŕ.ť 

j'íťi, í'i.iiy. Iba oči mu svjotily latlosCou. Vystrel ruky. 

,Otť»cko tUMJ, tťila ste predsa len prišli. Vedel som to, vedel; 
ť takí dobrí.'" Hol v tom vítaní bóí, railoaf, prekvapenie. 
usnuDíť. pokora, láska. Ilatuiaiisky stiU v bezvedomí, srdce 
tilo v prsiach jako svon, pojala bo h'itosf, že slzy jako hrachy 
lily mu do očí. Ten jeho syn, mocný jako buk, vysoký jako 
driečny jako hy bo vymaloval. leží tu schválený nenn»*ou, 
A tam vnuka maty zadlii\if kone! I on je vina, on 
.cl svujvtom; íud-skó krehkosti, túžba po sláve, lesku, 
Instit vplyve ho poditianity, iv spáchal hriech na ítvojom vlast- 
synnvi. StlU tu jako hriešnik, nevedel slova píivedat. Syn vy- 
nproti nemu ruky, h radotífou na tv&ň, s celým srdcom ho 
v p-ikore. uznaní. ('hi:el vslaf. ale otec skočil. Preraožený 
srniho duvnn nevideného $yua a zaplakal plačom otcovským. 
Uc- hvaly Ba na vTjav. Seredely, prečo otec» matka a 

I (íu h.'. . vLiju si rukami tvár. 



111. 

\iv.-,.i.. -t-r-mo čakala otca ii S.-.ských. Ketf nie nechodil, 
Vi Ha večrrílo, a sUur<^ho pilna kde nič tu nič. 
il, /.tratil sa. íiuduej stopy po ňom. Dievča počalo 
i'.ilo .*ía, aby .sa otcovi nimi npstilo. .\ž v samý 
pnsiťl kučiš a vnlal ju m sebou, /astaly pred neznAmym 
im. bievCa voiilo a uaäio otca sedet pri posteli nemocného 
KAL Marinka »krlkla, objala brata a nevedela od prekvapenia, ka 
' ■ - -f. 

•ky H dcérou a dvoma Toúčatmi až neskoro v nocí po- 
u (iomov. 



A tenú »näff hy bol u konca. Ale CuŽko je rozlúčiC 8<i s luďmi, 

' ' -k'} zktiéky životné kúpili mier duáe a nároky na ätaittio. 

m, ŕo viem. 

Vťfu p ■ *•« (o v dome pjin.'í Hatniaiiskelni, jn-emenilo. 

dí. Nm >. (ichosf, ale smiech, škrek a štabarc nialych 

ucfra Ba domom, dvorom. Stiirý |>jin, ten zachmúrený samotAr, 

ý nujatý. Deti má pod fernlou. chodí jako kaprál semo-tam, 

[biči, hwfvA (O. mustruje, hovorí, že to nenie pro starého privykat 



«« 



na lakúlo ^revoniPiu' ; nlo Imcíf zase je pn iiich, siih-Jp ftt im, s 
keaí nit^ktotV'tiiti <=:tan<' sa iiiočo, iitiAi Im, tilitailí, )»a iiiiioho r/l/ Im 
i zaMtAiio, koif oU'iľ [ílo [tťd pnititv. 

Rpzumie sa, /e iiilady pan feter Hatiijansky jo najMjžéť unicu 
jeho. Keď sít díva naň. u?, mysli, žo éo aa mu nepndnrílo pri 9y* 
novi, podar! sa u vnuka. Najtnioň vioišpanstvo mu obetoval, a 
ťlilapCĽ, ]uk niužuo súdit z jeliu odpovedí ft uTAzok. uiil ilubry ptid- 
klad k touiu. 

fPozrí len, jaké mii on, jakú riebožká tvoja matka," koTorf 
dfíťre .Mari&ke, keď sa mu chlapec simn- v hrade a usmioTa sa 
naňho. ,Kj, keby tak žiln, mala by U radosti!" 

A keo rozpráva tiUíiuduvi Udickil-iiiu o chlapcovi, hovorí 

„A múdre ti je, ftpala, u' oči otviiraš. Tolko otiizok ti da, zo 
neviiíé i:o odpovedať." A hladí vimka po hlave. 

Muuho riz berie ho so sehou iia piv^chadzkn. rozpnW:i iim 
rozprávky, uapniva hraŕky. Ah^ uiii uslatnŕ doli si ueilajú odurať. 
Jniilk objínic jeflno, Manška druhn kolouo fvyšäie chte nestačia) 
a lichntia sa mn o preteky. 

„Ko v.šetky .ste moje. vKutkÝch vás nU." u>niiova ea Htarv pán, 

jozťť má )iosp(f<lHľtitvo na staroHti. Život liioticDý, politickí 
drobné intri};y bo tiť/aiijimajti. 

.Vyrodil sa," mníí sa starý, „Jako hy ani zomau nebol!"... 

A synovi hovoH: 

„Vídi'ň, predsa by tn bolo pre nofiu famíliu dobre, keby mne 
Iwli vystúpili za /rtiipcketid. 

„Veií hudpmn hkisoraf. Co chce viacej V 

„Tak V To nejde, jako ai inyslíň. Treba i jirebovorit, pochodit, 
pre8vie«lŕat. Vo<r vieí, zo smi' trochu i rodíua," 

Starý pán v takýto čas túžobne očakával sÚBtida (Idického. 
Tento chiidil po íitniii-i n korUisoval, až sa bnry judenaly. Vpíer 
potnm pri pnlfeniUĽÍ rozpii^val. ŕo »a robí. 

„Ale škoda tebe veru byí za Zarieťkeho." huĽvá ho domári. 
keď IJdidív' sit chváli, koTkn hlaítov dnes /.isknl a koTkej ákody nn- 
rohil strane protivnej. 

„Mm'V Alo prečo V 

,I*ovodz mi leu jwlnu reštituráciu. kde by tvoja stmna bola 
vyhrala." dobíja IJatutausky. 

A keď HA pustia do hádky, domáci jián dokladá: 

-A veru 8oni lid, žf lak iiuLš teraz čo roldt." 

Uditky bJKlÄ, ^e sUtry jt'ho priateľ ide byť kIokIuVui, ilb nedá 
aa pomýliť, hovoriac; 

„iVkne by holo s nami, keby ama véolci Uk {kkI pei^ou sedeli, 
jako tv." 

„Nie lo, uío. Ale keď tak chodia hoi^dolu, aspoň dA& mojim 
honlui pokoj." 

Ďalej u;^ nemohol sa sta%af, žr mrniziimie. Bolo lo medzi nimi 
jasne povwbino, Že ttdicky poltiva po horách susedových, liolo 
treha brániť aa. 

Keď v.šak v tomt<i pmikto ("im ďiar vÄčÄrai ukor-ovaly m slabiny 



IMidióho A Ilatuiaiisltv ui tluftU 90. slailk^ni Rniíoclioiii, tu (vii xinxu 

uhritíl : 

,í»obrt» je tolw amínť sa, fcv w SfasUivŕ človek." 
,A i'» prečo?" meravo porrpl na neho Ilatniansk)*. 
V)'^< aevcstu. vuiičiitá •* 

„.MÍS r<*ku, nKVP«Ui, vmiäiW... A pri§lo t! ro, ako Iiy s nrbii 
sfKtill'V Ani veselá- (u nič nestalo... IIÍa. tu ide pAii Peter llM- 
Bi ohiflril sa ťiltchy oproti vsiiipiijúoemu clilftpcovt. 

.S i-inltV Uolirť ta starý ot*!Ľ posliíĽha?" 

^jrUTŤ otťc iuifíiknil na Udicktílio a vystrnl prnti nemu rukiu 
akv br tm odrliafovni od chlapca, ktorého iňm vzrI ua koleni^. 

^Verf som U ja dávuo povedal, /u to tak budo." 

^Cm ^t puvt'dal?" xAvrÄM uiii llatiiíaiisky. Ale FťtrfkA hladkal 
a hopkal ita kolenadt. 

,/ť s;i to tak nkouči. Že si hudeš tlurdil. hnevaf, a koner- 
ttfíu koitroiii /e [táa ľotcr liatoianaky seuior bude oa rukárli nn$it 
punm Peira Hatnianskoho junioiu.* 



Slovenský jazyk. 



študovanie slovenčiny. 

Ivaje T poHÍedoim no^ilé tohoto ŕ.i.<íopii^ti stľuôiiuii TiprArii 

i^tvcírli, jež iDi prei) leto zasUiiy hyly, iiedupatŕetnm opn- 

11, vrdati povinne* dlky vi. p. Aut. Kťuh^lkori a holiosl. 

.f f /'u/ícori. ľro8fiii nyuí Bkrou&enú za odpuštčuí. 

VI. |i. J. Kufiflkfi pupsal iní na nii'm otazném archa uáŕei:!, 

ptnnjo v Sii>e. ľliesdvťfľli, ri.tlu*niivŕ, Bahiné. Krupine, I*- 

ce, bre/lnách. ^Ku kaľaklen.ttijkyin zmitukAnt dA^íh nárečia 

prípočltat narira.* tak pÍ5e bedlivý p. /asílntť'l. „že ttmto lud ut 

t.^íi,,i..n t.i '\:.l,i iní Xvulenci pri Hnine mäkko npr. ícrďi lež 

>/; Cíuly H nie vodt. /vlastne mi xuelu vHsk, že 

^ v 1 iiíiva slovo: ry chlapi u nie pravidelne fi chlapi^ 

% 1^0 •> -vlovo uitva lak. Ntipadtie }v dalej. že na konci 

l)\t N, vypovedia ho tu m: na pr. thm (miesto 

ni mw^\u pán; unftiti, puojih n nUJ. Slovo j>rií/y 

ii.'sto neho ;>rií, podobne <írw a ihjfu, a tak po- 

... ..'t jiomfiTi a patoH tail" lakových dŕlležjtých 

[•saui'iii iiuitŤI ,jo in jtiáté vícu. '/. nich ju patrnú, 

i.ych tibci, jež atii tŕí hodiny na jibo/.áiiAd 

I IíanskO átlaviiiľf a Dalas-l'íaraiôt. W.f.i, ud 

<j6 se \u odlišuje a juk;8i pi-Mliod k bon- 

. 1 _. .. LVoH. „NajÄiníomvejsiň obec Je l^ehotka. 

• )u im>ni^e: Lubotka. ľrvii rodina ludu v nej pod menom: 



Škínla .lAn. Tento mal sjrnov: Toiiiáía, Frantiíika, ľala n Mrei. Tp-i 
raz iiií'ho pľiezvvMlííi tu vt'hni iii;íln, nkreiii: Touiá^ovic, l-Vrjauc, 
ľerjaiicik, ['iilk;i, JiUio;^. ľutin u luky si Ukto mnnujú: lirebfíH. 
hraio. ua hohodáukc. híí rákyti. Ilnnková, itcika, koncom do braía, 
7to hlohu, tÍHdi<}jv ftrrch, Dutk<*vn vršok, Ľntfimkorá, na sikulkúch 
ňtď.*" Pŕipojuji siiaiiinu in-oshu, iibv vi. p. zasdalel Í díUe xajlumrÉ 
toto iiiii-e(^l po;torovati a véechny dVlIežité znAmky zapísorsti sobé 
neobtťžoval. 

I\ bohosl. Ján Palir. joiiž nú ji/. iiriklutlnyiu popÍHOiii svŕh"' 
ľoilnélin ratkuvského n^íW:! vt?luii pUtui' pti^ilotižil. poskytl mi tmi-| 
knlU): Íl popÍK ii:^reôi.Jehnž užfvajl v Rornt'iii a snnd i v ľnlnine, 
Zdychavtí, ľoproši a BľAdiie, sestjiveiiy pomoĽÍ rolulka p. Ondreja 
Hiásko, s pHpojcnou rozpiÁvkou o livezdárovi; '^j ob&íruy pupU 
i s ukŕtxkatiii i\&\eí[ .Icléavski^ho, jeliOi! Riiad i v KopráAí, Mlyuto- 
necb, .I(*lš. Tepliri, Mij;lt>HÍ a Šiveticlch uživajl, 

Lidová ŕoc v Itdviiŕin, oč obec v samém sousedstPí ItatkoT- 
skOm leží, ukazuje dosti pozoniliodiié odchýlky od iiáiočl Kalkov- 
fikóho. Vťdlŕ inL'kktílio f & iľ objevuji; 9ľ íH mčkkó rí; sprosťtho, 
sachUí, stutľemi, chttdohňi, kde/.to v Itatkové n vŕdy tvrdt' ani. 
Jeálŕ ráxiiéji vyniká rordŕ! pH blrtecc* ic: v Ilovu<?m se zacliuvávú : 
svjefelo, tj ŕdtUmu tťjtdiu. fjť.'ikoiur orechi atd., v lUtkové víaIc 
ppecluí/ŕ v ja: chljap (cblób) atd. billnžilé jsou takové formy: Suo 
si jed lz=: jedol)? íÄy si ňfínjifid (nespadol). S tlm hv úpluŕ sho- 
duje, že na arcliu od p. A, Maraatoja kdysi vyplnénéin stojí; som 
srict (srietol). Žádoucno by bylo, aby se takovt^ formy co nejúplnéji 
xa/natncnaly. 

Nárečí Jolšavskť; vyuiká tvrdosti: t, d, n, I iie/.mékči ne níkdT. 
Vyslovujtr He: c drdinách, utekajte, nrspokojnr, ani nitka, vžil v 
s tvrdínii rf, /. h. V tetu vlastnosti zračí se rozdŕl nd obe*;utó rcA 
V. lEoviiťkt* ; jinak alp panujtí značná ^hoda. ľozMrubodnii je ry- 
slovnost tmhvili *<■ a vedlo tobo (v obou »onkromÝcb bstcch) « 
sndavrli, Bmlavct. Dále /asluhujc puvMnmutí pŕíslovce tíMt, uaj 
kteiŕ jgoni taňini ji7. dŕfve pnuká^il. Vyslovuje 86 tak väude p( 
Oeuieru V 

K témto dúkludnym pitspthkílkn] pridružil ac v pusloduí dobi' 
jt\šté jeden, jen/ mi pfítol dr. .S. Daxncr zaslal. Jsou to uktUky 
náK'čf tisovskŕlio a bámorského, kU>rt1 dŕívi^j^í popis vbodni^ do- 
plňují; dále ukážka uáreäl potlionikt^bo, 7. dť^diny ľolbory. jež letí 
již ve Btolici ZvoIi)nHk(>. Toto náf-pčl je mi dosti zábadn^. Dr. S. 
Dajner píšu v uká/ce tak: jcdon chndóhyu hórar. muit »i drúAu 
iňiu, od pŕcty th^i mu xusíáh dr'ji iléii ald Hlavni tedy rozdil 
od ohncnt^ slovouStiny by /áleŽtO v lom prodhižováni prt'dposlednt 
slabiky. Suad i pťlzvuk ua túto släbiťt* upočlvá? Snad tato pŕcd- 

Soslední slabika 50 lotl?, ncjen ncjdéle nýbrí i nojsiíntíji vyslovuje? 
eli tonm tik, jiak Ity Polborci byli zariiovali doíiuil pAvodní AvflJ 
polftky pH/vnk, Nebot n«ní o tom pochyby, /e jsou tn priat^bo* 
valci polŕtí. z bornl prv Onivy. Vysviti to 2 mnlO shírkv slov, 
klC'iv puuí DtiJttcrová, etiboduá matka piltele Samka, pro mne ut- 
znamenala. Mezi nimljc/>mŕro (nad humnom, éi-sky patro) & jrfoMj> 



M 



(1itiil», koitíal 7. kaptmty). tedy dosud nosová výsIovnORt, diilc praví 

ÍT>i,(HtH rú^Mŕ ikronipeli* ukopyvati, ínirtn (&110), mcoíi? bni: anebo 

Nntŕeha mi zajistí' dodiivati, že bych za každ*'? mz- 

^'Itírky z púvodu'í ijolskt; ŕtjči i'olliorcú byi veimi i>o- 

fdéč«n. 

Vtf Vídni dne 22. prosíme I8ÍM. 

Franfigŕfi Pustrneí: 

Shteriijuic' 1 Pozoruííodné vyzvanie uverejnil prod'viauoínýini 

^viaiky v NArotiujfcli NovinácL |»Au A. P. Zíitiireoký z Itre/nn. 

>" .. .MMO — liovorl — tip ])e\ta6 aleliu aspoň nejaké ''jadľo ma- 

'■'', často velnii prekvapiijiice iegŕndy, akó nám Ind vo 

.1 cykle od Vianoc po Tri knilň podííva, áno i (/»)>> [z ludu, 

:]>('■( n ftrnmatkké výjavy. Jeátu taiu. pravda, i vÄelijakjIch 

i;o, Ľo :il(> zase môže imií iuostrainiý vy/nain, n 

i , k poznaniu Iiľln," Sbierky Ukŕlo 011 itľubuje 

svojfui časom uspoľiudat. 

Sutc íiice po Vianociadi, ale radi tipozorúujome ha vyzvanie 
pena /4^tun'('.kél)0. Iíok prejde, a nastanú xase Vianoce, Novy lok. 
Tri knile. Áno jedna vec vedie k dľuliej: vedia tyclito tradtdt 
sl'Htíiiského íudu možno slnerat u zmOn-aňovat iné. 

- ^t- - - 



BESEDA. 



SCcmiiiiiNki verdoiiiíci Hlovcnskf. ') 




37. Ni6. 

Co uáin na^i rickiiii, iic ?om » v/a) peknú V NtČ! 
CoIp by niím rieklí. ked sme oba pekní? Ni^! 
A íoíe nám dajii, ked nás privft^'ú? Ni£* 
Tíial) nás muobu, io nám prialo t toho? Ni£! 
Keif dorouv prídeme. £0 my tam n;!íjdemo? "S'xt*. 
V pWnirt, Bvotlici, v komore, truhlici ? Nifi ! 
A V}, milý tato, iicriuudc gs za lo — nič t 
Vetf ume pvkni oba, — £0 nám viac polreba'' Ni£! 



*) Sbieram poKostatŕ TCr^ zomiatiskycli Tcr&ovu(kov sl0TeDsk>''rh. 

ftili ca konci miuuli^ho n nu začiatku lututti) tftuletia. Susbicrané 

tm verSŕ' od KiiK-rirha Pítniírácii, .Imiliy Kiszely, ÍJri'Rorft Vjtáliíia. 

Äottma riaihylif'. Kafni úi> Kis/t-ly. Terŕ/ic Vitáliš. Jana ť'oraiclíŕ'bo. 

Kuria O •Ulít: kotlu. Kj^cľIiíl-Ili i^uiikaya, bai-. Antoua lladvaunkúbo a Oaruu 

:ho. Pro^iin ks>dótin, kto má v nikopisorh nieŕo podobni'bo 

.;.^iiUi mtlnvutkocli slovenskej rcČí, aby ml to r odpise, podTa mo- 

i t krátkym životopisom veriovnika, lásknve poslal. 

V Upi. St. Hikuláii. „ . ,. 



Jh 



60 

38. Ztratená nevinnosf. 

Iliiz som si uplictla vcnec fialkový, 
ružový s cyiirusom, i tulipánový, 
pri p -knotn mesíačku a blýskavých bviczdarli 
vtáčky si spievaly tíško v svojich hniezdnch. 

Jedna lastovička za mnou štcbo'ala, 
sýkorka nado mnou nAty si spievala; 
vždy viac mi klopkalo moje verné srdrc, 
vzdychla som a očko zaslzilo licp. 

Ach, myslela som si : kým zájde zorit'ka, 
i na ten môj venček napadne rosička ; 
tak i moje kvietky budú mi zas krajMc, 
ketf ich otúkajú vetríky raiiujšic. 

Pomaly deň prišiel, Škovránky spievaly, 
lastovička vzdychla, vrabce stebotaly, 
rosička napadla, kvietky sa mi smíaly 
a ako perlami tam pokryté stály. 

More celé ohňom zapálenej zory 
ekvelo sa a vetrík povieval od bory ; 
videla som venček môj bleskom odiaty, 
ach, ale Bože môj, cele už zvädnutý. 

Hned ma vyjasnenie rána zarmútilo, 
spievanie skovránkov už ma netešilo: 
plakala som horko, jak siroty-dietky, 
pre tie uvädnuté na venčeku kvietky. 

V tom mi tichý vetrík dovia! tie slovíčka : 
„neplač, nenariekaj, úbohá dicvčiČka, 
netráp sa nad vencom, nenájdeš mn lieky, 
bo Čo raz uvädne, už je preč na veky I" 

„Na veky! na veky!" — bôfne som skričala, 
uvädnutý venček ku srdcu pripäla ; — 
„s Hobom, moje kvietky! Viac mi nevoniate ! 
Za sladkú nádeju bolesť mi dávate." 

Jáu Cemický n Jlliníka. 

-- -•»«' — 

Literatúra. 

Ddjiny ŕeské literaturj'. Napsai Jaroslav VUeh. Seäit 
čívrtý. V Praze. Nákladem Jednoty českýcli filológov. Tiskem B 
Stybla. 1894. ft", str. 20í)— 28H. Cena 75 kr. 

Tretí sošit končil sa rozborom diel Petra Chelčického, tohoto 
zvláštneho zjavu stredovekej literatúry českej. Tam Vlček začal ešte 
Ctibora Tovačovskólio, jeho Hádaní Pravdy a Lži, tu, v sošite štvrtoni, 
jiokračuje a berie jebo Knihu tovačovskú i Listy, potom Václava 
Koraudu mladšieho, Martina Lupáča, Václava Miŕínského, smrť 



fíijkjťanuvu. TlU), ml Ctibora Tuvačuväkúlui pnčuuc, buli pr<U>tA- 
vitefmí litiTíinuj (itraiiy štólnt'j. Niiílt'duje sti-juiu kiiloIlVka: <1 r. Pavel 
Ž(dek A jeho í^pravuvua, UiUiriu.s LituiueHckV', JuH z Iíožnibi*rka, 
Aotncln MaiiDÍ de (initiaiiopoli. í)ittoj oceŕitijo biblie piitiuistelifi 
ftt"! ■ , ;iDi^ i IIh^í^ui^; [irH'liodi k o/Ívorivm siiahrliii odlníľiivui; 
hv -1 niiilťiii,itiki\ lekiirstvu, fiťjppisii (Itailo^ck t Dníhviik, 

8t-i ľľaviiirtvii a h.ziivni iným; oh/namujc s (TStopisirii. 

!'■ vrstvy tiiivoda ľD/preslhmihi sa v lejtii ílobť litrm- 
lúra, ktorA z&lc/iUii % prepisuvuaiu a iiiťĽo pozilej^io t LUóetiin ítta- 
rŕrli roiii&iitickj^cli vn-šnv a povieduk. r.I>Í<)eiii ľ.íiU>I<> so čísi, bnvit 
nlinzntvnrito^t. zaiiodbAvaiiou r dlriuhýcli sporech tlieoloííických 
i T ?tŕí?lÍTyrh snalif^ vydi. ,|pn thnio hliulpin diišovním a 

zúTiiTuQ piičťtiiiiu \... I- ťlJ»iiiiístvu viRtev ŕipodiifcli Ize vy- 

loiiti obtíbu sliiiT lydiskn miiuiitiky v deí-(tilctn*h. jejiľhž ideály 
a \(n\\\ ii.\í.])'iiky vlastne byly zcolu jiiití." V pľepisuvunf alebo 
T " iil prepisov zn&túpuuó buly váetky vnttry iiAroda, kloró 

leri ^.■ll<I^ \'\\i\\. „Jiídiioiid.i M poľiiliii diuliý. DO?y preklad vysokjŕ 
uhidnik, jftko na pi", ľilľ Xtiir/lik ze Svojšína, nojvysíil minĽiiiistr 
:i IV, Mll Ui'iuil (t KľonÍk"U ti . podrubŕ zase 

'■\ \\i v píií-dnich letech stai-erk.*' ■:'., dii si opsnti 

|uiu ťrtvei / Jeiiätcjim, líratrovpi; arcibií^kupa pia-ískcbo, tou>. kuibu. 
Ji^uu ŕeský Zťuiau VAclav Itašuky / I.cmjM ít Cbvntúrub, ua 
veoktiré Prahy vzdälcném, dáva si prepisovali f-adu sUirícb ro- 
livAnfiv a bdsiji r I-l^^ň: pndruhí) vužiiy iiiistť uiiivoľsitnl. jako in. 
J«n JebM. nebo 7,ise bakaliii, vyiičujlci až iia iiioíMvski'Tn llradišt- 
*kii: M I > MťSta. ítiiťbit pn.'títy iičitel z kraje, da- 

leko nii . i-ka: domailirký -lan ľiiiviíko, pohzují hí 

lined celú ŕhfrky pf-epi<iillv staiélio Čtont rytlhíkého." Prvuu čeBkuu 

IÍB'^- " ' "' •'■■!:i biblia, nlfí Kronika TrnjAiiska (v Plzni. UKS). 

V« .) čitaiiini boly i OeBta roiiiuunnini, ^.ivot Alex* 

íio, Ĺ uovýcli romautiťkycb povesti tuk ílyohlivc ŕíta- 
tiiÄ .líŕikovu vidŕriť (Spľawivainŕ zo strcduvekcj povesti 
v ucfMťi SV. ľalľioia) a Onzeldo. 

PiWniliiA Produkcia patetická v X.V. stoletl v CerliAch bola najviae 
UiilaktickA. „Prflbeheni patnáct^^ho vŕkn belletrie českA, nukolik jí 

' '-^ ti'ti uázer, poiiriije vždy v>trvalrji a pľoi)ikavi''ji .leátô 

iciu S*' vSak TXi. poesie v nikoii strizlivňlin mcsfáka a vy- 
''Vati'Ki iirozenť'lit) nebo rysvéccnť-bo : nejen že po- 
; vypravovalíi. iiýbrž za pi-|iiii'', barvití- a plastické 
.i ftbsriaktuť, hx^Xxy velmi í^Iožitou atle^iotii. iSmér U<n je 
'tak iiiolittti}i u siiiiio^tntul diioliovt^, juku byli Danto 
hli mn veskrz. Naivní radost ze života, x íivjfcb 
■' plnýrli znikOv ph?siala; učotiA didaktika 
,. liv("' iio/íráni. pi'ťa všfliký »Mlpor starýnh 
IV, pľiiiiiká i vrršľ. jiiktiz. vftbrc veAkcrŕ sbiVHsm: 
a pak pľľmmitikaťe a iidegorie. vycltázejiť z Fniuciu 
iUlíis znTlAdlu obeL-D<^ jakOiítu ŕonnu opínvoOiuii proudu doby 
-' - - <)(|[Htvidiijíi:j Iluuba za Ľ^sikMU pí-cd:4tavuje ^e jako hon na 
xvtV, M'dy a uiuciii bcnm iiu se podoby paiten a pauf; 



ctiiostl í iierestj /Jevují se JAkú oäuby žeuskv a nnížslu^ ; srňce \\d- 
9ké je liľatl, moiiilrnat bindu toho vratný, slhí /ÁmacUf správe**, 
mímoKt kuiimŕ, Kin-avedlanst jeho prtn, aUl. Poille jistých pívdiob 
fram.'(iuz»kycli i\ itnlskVch iisUitly hp nhocnť' typy a šjiíiloiiy, kterí 
potom v litoraliintľh oviopskvch vniiilv d" všoch druhCiv poeti- 
ĽkýĽh." 

Sloletie XV. nebolo stolotíiii pucHÍí.' ineuovitt^ ani v ČetúiAclu 
Ale zato i to luälo, čo produkovalo sa tu v poetiii, nebolo bez sta- 
ujftnnvosti Tzl)[ado]ii na pôvodcov a ducha skladieb. V prose písali 
ludia vväÁíoh stavov, voľše vAak m od deuiokmcie. \ú i'i kiiu/skej, 
či študentskej, i'Í oď pľostŕbn iiUiodu. ^1 vkus furniiilni zlidovél; 
slovo 7111 volnf^jt, buíf 3 bľutiiluí bozohlediioulf, iiťbo s phro/«JDoa 
pixistonflrodní Brdedrmstí, vyproátujft! se z uaučonýcU uintMýcb ľorom 
uiioulíeli ví'kňv." To plutí uajiui! o avelakej piestii, ktoiú apisovatel 
dejín dcli na štyri skupiny, /.týchto naJKajliimvoj&ia Je akupina 
ôtvrti, pozoist.-ivajúca /. drobných rýmovaných prísloví a počiatkov 
piesni ludových, ktorých prvý ver^ alebo i dva často Hlúžily za 
predlohu spevom chnimovýui a tým sa mím zacbovaly. („.Milovanie 
bez vidánie jukužtu uoc Iwz tivítiinÍH, a vidájiie i>e2 mluveuie jako 
role bez ouenie." — „Milovati a neniieli jako eóti u neAielí." — 
„PuBtil Bern so, pustil, bez vesla oa moťc."i „Studení, ,iÄk\ scho- 
Iftríu^í. 7. lidu vyšlý a roduou svoji vrstvu s ostatofm vzdélanstvcm 
spojujlcl v kultúrni celek, ta bujnA a zbuju^ neposedná a ékádlívA. 
nadaná a obratná kopa, uejon veršoval... ; on i F>vé a ci/i, uniélé 
i piestouiirodni skladby také pilne prepisoval .Snúsky, do nícbž 
ulčládány byly všetky tyto plody> uejsou piive nie jiiiébo ne/, stu- 
dentskô zápisníky, kam .íák', jenž vždy míval času nazbyt i dost 
zájmu na líterulm zamestnaní, vpiaovul, i\o se mu libtlo, co mu 
bylo prfstupun, u často poiize i to, co se mu naniauulo. Odlud 
jde, iň v giniákácli Uikovych litied vedie vážne latinsk*'? ptsoé eir- 
kevul čteme ,prorAnuľ popévek lidový, vedie kunu kroniky para* 
Rtafy starých práv, za traktátom theuIoRickým recept alchymi- 
atický." 

Takto lahko je precftat takúto čiastka Vlčkovej knihy; n^mi 
pri forniAltivcb výtečných vlastnosfarh spisovatelových. Ale čo on 
musel prekouat, aby moliol prisadnúť a sostavovať svoj text I Naj- 
prv vyhrabávať ziuimc í menej známe staró ítpisy, cítaC a študovat 
icb; potom zase vyhladávaf. eäte prácnejšie vyhfadávut. H už a ču 
povedali o ktorom z nich iu(, skúmat, príspúsobovaC svoju tnieuku 
atebo vyvracať u)ienku iných. Ako literárneho historika Jaroslava 
VJčka silnou litninkou je, že vypuklo vie predstaviť i jednotlivých 
dejateior, i dobu a jej periódy. My te^íme sa tejto jeho velkej 
prári. frebái-3, ňou privalený, odtrhnutý je i>d podnpierania nlU, 
5labfil(.'b. odtrhnutý na čas od svojej prvej lásky, od pracovania na 
tvrdej nive slovenskej. 

DťJoplH MU|H*rintc'iul43ii<'ie iiitľluti>4k«j. Dtu starých 
i nováfcTi prauienov Hostavil Ĺadish*- rouh'ti;/. ov. farár v Prieti-ži. 
SvRzok IV. \" Jaseňovej 1SÍ*4. Nákladum redakciu aCirkcvuých 
rjittov-. 8" 2Cr> Rtrán. 



es 



Y knílic je IkhIuv kus slúvoiiskej hii^toriLV llovoríin rozmyslenú, 
19 alOTviiskťj; lebo jťSlli i iiuili bv siim »A dolíf podla VÍU17, 
"• ; . - <|uvikov inenilu BH Uk, že « uiIh míllukUj veUol by po- 
ľ> vierovyznania boli jebo predkovia m pr. v stoleti 
WII. Nft vythode Slownska, v Zemplíne a Ŕariši, nie- 
'>. ■ sloii^nsW sú lolioto Hm m jiri šlvrloiii vicrovy/iianí. 

Ttt tien tťila nemôže byC žiadnnii priebrailoii : my sme všetci jedna 
kn ft jedna kusí. 

PaulfDvho Dejeiiíu Kii|H>ríntendonĽÍ(.i iiitrianäkej tie.^ prifdslavuje 

' ' (Kiuly siov(>iiHk«''lio uÄroda. V ňom je tniko mien a díU, 

pny putifäil /dá sa byC suchou; ale kto ruľliludi sa 

1 lobo tu všetko užije a suchť; lueiiii i ilátA ukazujú 

.:l! i .. :..;..iii stnliikam íluveuskiíbu života, o kttiryrb v knihe 

iiirl rHt'i. Mfiinvíte literArny hii^tnrik nájde 8i tu inaterisU- Kto 

' í'Títtavuvaí topo;:rafiii Siovenskíi. tomu ona posk>ine množstvo 

, — v pôvddm-j, pulitiftkym násilím uezohavenej forme. Skuda, 

! H. &ko vydjvalel &oziiáva, musel vystal pre nedu- 

I- .- 1 .. j ( ti prostni'dkiív. 

STMeHvI \*lry, niÍbo/«:í kjUiiui z tekstfiv KpištolÍĽkych m 
ihdi ■ svatky. l'spDKidal a vydal Miihnl lioillch'f, slova 

tt fc»L: u* ev. tt. v. pondélské. V Uužomberku. Tiískem Karia 

Ml»u, Xilklndem vlaslufm. 1894, «". str. 473 + 7. Cena 2 zl. 

Boj, ktorV v ev. cii-kvi iiborskej vedie sa pre maffnrís&ciu, je 

(»bíírHau a dn'tklivou kapitolou slnvoiiski-hu utrpenia. Tŕ. čo h po- 

w>CDtt v&etkych i>roÄtrÍedkov štátnej iiioľí v ť)mto boji dostali sa 

tá tr.-u .\ pt-antavujii Ba iiko obrancovia a oĽliraucovia cirkve, 

H &k madarskt^ šlabikáre ~ ti vytískanl, o práva 

I, ítil;i;,"vaní, proc.esaipvani, ti takiHo (ílisažiu* knihy jtroli 

.!iŕm(i lilailu. Od Irocli rokov, ndkí'dy ro/lirnyoii niaiiévľami 

Kvnodu u p'ivyk'inavall roly dlhy rad násilenství k zlomeniu 

\\ ttito jo ul dťubý sliOľuík doeliovných rečí. vydauy Mi- 

Éíodickym. 

' '■ 'ivu / ročl ósniicb kazatelov. hed však 2a n&Sho 

koiby, Ofiiialy by v iiícb chylmvaí reéi lakycU 

I, ;iko .sú .1. I.. Hnlnliy a .h\a U^hkn Chválime, 

MJekloti? kil/ue v čistej slovenčine: v svojej 

onstvu otom hovorí; „Keď reči polodiv^ch národov 

. ^iit}Sobut5 k t4imu a hodne toho, aby v nich kázauú a 

velikú voči Božie: ŕi by je<iine slovenská reč, táto milá, 

mala byť vvätrkovaná od ottAni Božieho na 

í;i ploty?" 

l^rnHtiini'irndfif l>omiu>i lekár čili sbierka len vyxkiiee- 

;ov ii vylieieniu ro/líčnych nemoci n íudí 

^poUblivýťh priitneiiuv a od vytečnilch \v- 

iva Ján Korädh, učilid a orKanista bo)ídani>vsky. Vo 

'IHÍU. 'Hačoii ti mikUdnm ^Ausľ^lriu", kníhkupectva a. kullí* 

íc !«*, str. 232. Cena franko 1 íl. 



áib 



u 



Dobrú vec vykoiml by sloveiiuky U*kdľ, ktorí! preweJ by tňlo 
];uii]fu, sosUlvenú s dobrou tiuahoti. a nnpÍHal o nej svoju mienku 
tak, že by (>rf|>adn»^ nové vyilaiiíe podla toho mohlo sa usporiŕiilÄť. 
Lud náá/ noMiAJiiitt bik.'lľa vždy |in ruko, riid niá UkiJto knííky. « 
ich rady — ak hu dobrŕ — nióíu byŕ užitoŕn^, kým ueprídfl le- 
kárska piimoc. 

Jak Sľ kd.v v ťVrliárli tniicovalo. lU'jiuv ' '"•- 

t:bái:b, iia Xlonivi-, Vť Sle/íiku a na Sluvouíiku / vóku ;< h 

ikí. do uovŕ doby !>t! /.vbVšlufni /N'ttdtMn k dť'^jiiiiiui tiincu vúl>L>ť. 
Ljôi Dr. Čttiŕk Žif'ľt, docent kultúru! bisKnie ua českn universiU:. 
Se 136 wobraaenimi. V ľraze, Knibtiskílrna n nakl. F. éiniAfiek, 
18í)5. H".' Str. 4't'J. Ctíua H /I. ííô kr. 

V n&šoín ŕahiipise už bola reč o saljdnyt-h, syuipatičuýcli kul* 
túrno-liistoni'kycli triidu'rh flr, Ĺ', Zlbrta. rodaktorn Crskí^ho Lidu. 
'Ĺ ruko]dsriýf'h i tliičeuýĽh pamiatok <k1 urtjstuiiii'h<t vi'kii až do 
naäcj doby v tojto vi-rkoj, knlsiioj, aá. ututbornoj kitiho soíibieral a 
sústavní* spnu'.oval vAtttok prístopiiý nuitiTÍál, prtHlHtavajúci doJÍDv 
tanca a čiastoŕ-iu* i budby v Cerhiúli, a vedia Čiwb na Morave, 
v Sliezsku a uaMini Slovoiiskir. A kniha jeho podáva vjnstnť vtar.: 
vedľa dejín tanca v nej ritateí všiiilľ nuchodí i't/adio všeobocuVcb 
kultúruij-hist^iľii-kyt'li ptom-ľov Hiivekýcli. 

Čilutelia nuái uajlcip^ie pľed!*ttvia si, co je v kuibe dr. /ibrta, 
keif t obsahu odtlučlino niipisy kapitúl aspoii na&leUovne: KnihA 
prvnl. Tanec v zeinícb tcti|íjí<b t doby nojsitaráf aá do zacätka 
ví'ku XV. Kapitola 1. Slovanskí názvy v dobé uejstarši a /iinivy 
o budb(> i tanci u SlovantV Kap. ľ. l>oh.tily n noJRtaľSim iq)ú8obn 
tančeol. Kap. .'í. Pidiatiskt^ tance obraduŕ. jojích ulpuvťdí od ciťkvtí 
a zkazky (t nepuslnŕtnyrh t^ueŕníclrh ziiklejvcb. Kap. 4. /právy noj- 
starslch letopiscft četikých o tanci. Kap. ó. Tanec za vljídv rytlŕ- 
Kkčho mraru. Kniha drubU. Taneu v sloloti XIV. a XV. Kap. 1. 
Iludebnl nibtrnje a hudebnfci. Kap. 2. Tam-c u ť'ecliQ vo vi^ku XIV. 
a jolio zäliba I] svétsktrii i n iluchovnícb. Knp. W, Mravokárc) MiU£, 
Waldhauser, Žtltný, Hur, Uokvcana, Jan / l'Mbramé, Korsnda, 
fhelŕický proti tanci. Kap. 4. Tanoc .sv. Vito a lanec smrti. Kap. 5. 
Tauw Bolsky, liduvy. Kap. G Ta»«: pan&ký. Kap. 7. Tanec ve 
zbrojí a puchudňovy. Kniha thHi. Tance ve vŕku XVI. ii v prvuí 
pohivici veku KVII. Kap. 1. a 2.. Mravoktlrci touži na tauce. Kap. 
J. Jednota r-eskobratrska proti tanci Kup. 4. Spití i^iinouu Lomni- 
ckiMio /. líudŕo n Unci Kap. ó Tob. .Mouienina r^pis o ličidlí* tance- 1 
cbtivych paiien a panf i r. I.'íiU. Kap. w. Snemovni i jiné uLiiovŕili 
tunrt*. Kap. 7. Kde ne tancovalo. Kap. K Kdy se tjincovHÍr>. Kap. ti. 
/pÚHidi tanŕenľ Kap. 10 Lidnvú tance. Kap. U. Tance modoJJ 
vl4i<ke, ballcty Kap. \1, .Staročeská povéht o tanci. vzbuzeuC*in ni*- 
odolatťdnuu bndbtiu kmizelnou, a povr^li pŕdiuzoť* » látkuii uyn^jaí 
lidttvi- zkazky o .^vandovi dndáknvi Kap 1.". Zkiwky o tandch 
ranidťjniľ. príšer a o Uin»lĽli <r;iliť'ftk\ch Kup. U IjdoT»> /ka/ky 
« tani'jťun slunci. Kap. 15. Tanec v lídov^cb ú^lovich, puhíkttďt»ch 
u hátUukách staročeských. V knihe ňivrU'j JA reč ti nániduVch tiii- 
ťcHih a oliAÍrna zmienkn n xlovanitkycli bálncli vo Viedni v Myndtiia- 
(vcii rokoch. 



Iné slovenské časopisy na rok 1895 

iiil|iurácaiiit* iiu<iIc<IiiJi)cľ: 

ŇmiiliiU* \<i\ÍUJ, ŕaiioiiís politicky. Vy<-liudú v Turännslíurri 
Bf. 9l«riin'- tn razv tin t>idŕio. Preilplnlná ť''na 13 íl. na lelv rok, 
€ <L u |»u nitM. Z xl, 114 ^urf ruku Oo xAhraniOU pluU sa oa cal^ŕ 
■'■y ľ"- i\. Iít-ílitktrrt- AtHtifO Pirttfr. 

NáriHltii HI^Hnik. Noviny vro xluvnnbk) Tud. Vychodl ru 
,^ hiirkn v TurďiauHkora Sr. Maiiine. ľr^iIjtldtJiA rfiiu 
'jr Ho 7A))ľain>'Ía 1 zl. In kr. Ilivtnktoľ a vyilntiilrt 



< < 
nu u 
n>lc. 1 



iMiUi^užllikí Oliriir.k(/vý Ausopts pro liuninr a ttntyru. Vycltodl 

rtir^iaii^koiu $y. SĹlrliiK'. ľrttilplniná rftm 2 xl. na Cfil>^ 

1. 1 ['mI roku. Ileilakí^r a lydavaief />«/■» Í\tt1a. 

Oli^ir. Ca^'tpU |in? húiiioflirsivo. reroe'ilo a doiiii^cf fívM, V^- 

• ' ' mpsaŕue ra/; predplatná. <.'ona I xl. 

K I lfi|iľfii-tivnik L. V. Htziict. 

Kjlt4»li<*ktí Novill). Vyi'JiodiA dvii r.uy niľsaOnŕ' l'rodidnlQa 

'•".' -I 1. '..'• 1 /I. nt |ifil p'"-- V-i.l,' >•■ V.w;.- A'„/Mr 

«kej itolíci. 
^ irkt*\iif i.i'^l.v. Ĺ;.i;-oj>U vcniiiutn -:i'ijiii 'tu iiikvíľ i-\. .v. v. 
dbiiiliA iiif.>iŕDP na dvoch liáľku<:U. Predplatná cena ua celf n>k 
JL4 pfd rukfl I /I. ňo br. Iíedaktor Jur Jano^ka, ty. iérkr 
"H-j íp'tM'i AHti-KuMu). 

aviit^ríiil. Oa40|>i!i prť kAlolíťkr duťtioviiŕ re<^iiÍelvo. Vycliodi 
Atat \ Mixiltidi u i>ľci1ptatn< ulm^^ía >l x), im céK rok. „KanateKa" 
ha Mt4*ráriK^ Linty* K<'iljktor Fr. Hiehar^l Oicaht, Kprávra 
V TcpUj r it. 

D»in ;i " iiiíky vjchuf avntoTský čauipln. vjcti»dl XA% 

ŕof: leuft lift ľclv rok 'J íí. 6*i kŕ., iifl i»ol roka I zl 

ki- Ui<<. ..irW .SW'fj. v KuiuuibiTkti. 

Piítuik **V. VojU'AhIvJÍ', i-asojiis pr* K-otolickv ľud- Vychodi 

iiir. Prc<lpUln<^ 1 íl. im ct'ly mk. iwsirU sa nu ipulok «v. 

* TtBttii«> {N'ďs^^/nniliat^. lUíitiiklitr >V. O. Mutstn-ian: 

'<' ■ ' -^ -tíky Iht pic eraojolu-ky 

Prcdplutui '-■eiia I id. uii 
Tok, itroakif'! i'.nŕ/ jŕwt/j t /ancťi (puiu Pacliň-Luky), «pola- 

Vŕt^líkr a Uvoľiiiíir. Vyrliádje* v Tnr^auKkuiu íí=v. MarU' iir 

' ■ •■ I tiiirku. Prt.>dplatiiä iroim im celý nik I i\., tiu 
I -Airdrťj í'ťľiiiunsUy. 



LiMU'ireíi. 

Marrtn Kiikuŕir ^ikujffn V iiaftMiijAťom ŕjulc. - Hr ft. v K- 'Hei 
"" — t. T. R. Sinri- rv,k"ľi« hol uŕ i s/iiUanÝ, a prrdwi niurl 

i»r: f>fi talcIii.ovMii iIhI-í mal »ou ršťlijako aialíiuiirc. I) -U 
T. Porjiu*>kú. ľi"~nľ, ihlfljtc tai trviť ruMun laUto a»i 
1.1, a (i jiíik-itliii (ii.ii(i - p. S. v 11. V nvKlvitiijiH'^iin 

Lau^kjlťli i davni'Jšicli dUnikav. klort uí obľujLuJu v)ľhiMlťUÍt* 
■> ■'• "'■* ' ■ ■• frrt^lWm 'm ■ dilrHniiP JilniUiup. »liy vj- 

H iirlj. I mn ľpdŕi iii-nsu'dt'iii w, tlo' 



1^ 



-** - 



o R s A FI. 



N» Dule. Ni|)lial Martin KuttUin 

Z mi^fiob 2Uľk>cb ŕa»or moOriiiiitkýťh. Roaiir&ra Jom. L. BáM^ 41 

^DoVonôeniť) T4 

SiurC, piihrali a mrlvi \ Iradfcil » XTykorh Fuilov^fb. Niplul 

Kri*tvf íVifrrdf. i'l>c.konŕ<fuie) 

A za«4r (irlila Ju«ŕíi ■ ■ . ľAuimila I\)iOfivoTituhA vs 

Sviulobuč obyŕ^je \ lllljukora, v DlUrliinttku. Voái^ Pavtt Sekerka BI 

C L. a. Tot>ftťlio. Dr. DuÍoh Maitmdcý lOO 

Itozh^ŕťnh'. liludár . . III 

Ju iilitiliA — -AŕkÄ, — —ôäca ,111 

IMnniíťiiky. B<tľko 118 

Tiťíi Do.stoJevMkťbu. Napful A. S. Suvorin lU 

Sloveuiiký jaxyk. (ŠtodovaDie sloveníiny. J*Vanťiá/ifc ľastmei. — Po»ery 

a obf ŕjge ruilii slorenskébo. (Zrolŕniká stolicA.) Á. B— y. — &Ugkké 

recepty lioKpuilártkť. Zo st&rébo rukopisu podáva I/ud. V. Rixncr) . Itfl 

Brvťtla. fSlovíci t Amerike. Šk.) 1S& 

Literatúra, [ľroti prúdu. — U^iMpmn. — Jan KolUŕ. ~ Nadá) . . ľi7 



Spisy redakcii z&BlaBé. 

Bbtrka jwvéatl blsloiiok^oh lidu ôeftkôho. Scbnd a upravil Au^st 

Sedlíiíľk. Cesliŕ kothovny aibavy a pouéonl scsit 5, str. \2V — J60, 

GeOB 12 Itr. Tiskem a tiiktadem J. Otty v Frazc. 
Dediny vddy n&rodohoapodáŕakó. Sepsal dr. John Kolls tngram. 

AutoríiiovaDý preklad die \7di0i t roka 1993 od Jos. Pelcla. Svaxel 

I, sežit \. Cfaradimi. 1895. Ceoa 30 kr. 

Sboralk Ccské epulcOnosti zemčTMoé. Poŕádi^'f dr. Josef Frejlacb a 

dr, Jindŕicb Molelko. V Prazc. Kurník í. S«&it 1. 
Jo«. Koŕcnskébu Oeata kolom srdta. Seáit 4. Cena 30 kŕ. Tiskem a 

iiJ^kladcm J. Olty v IVa/e. 
C!«ský Ud. Stforiifk vénovauý stodio llda £eitkóbo v Čechách, na Mo- 
rave, vo Slcziku a na älorensko. V Praze. Roŕnlk IT.. tMo 3. Kmh- 

lÍBkirna F. Ôtmáíka. 
Stlfttá PrahA. ObrA/kový ŕasopis pro zábavu a pOD&eDi. Itointk XXII. 

C. 9—11. Praba. Xakladatol J. Otto. 
ProsTJeto, LUt za zábavu, znanost i oiqjetDOSt. Zsgreb. God III. Ilroj 3. 
Lnzutr. ŕasopie zábavný a poučný. Praha. Bedaktor, m^itel a ryda- 

vatel: J. V, Slidck lloíník XXMI., ÍWo 12. 
BvdtoBor. Illastravauy tj'dunnfk. Praha. Uočník XXIX.. Í^ 9 — 11. 

>*akl. knihtlKkáma V. SímAčka. 
OtTétA. Listy pro rozbled v améuí, ridé a poliUcc Praha. Bo£oik XXT. 

č. 2. 



Bok IS9K. 



SoAit 2. 



Sloveiislíé Pohľady. 



rp^^. 



Na (ade. 

NapinAl "HfnrtiH Kukučín. 

Milo^ a Hohiié „iinsl-ŕhovali" sa do jediiolio bytu. Neboli bralia, 
;i, hu ani sa neznali prŕ>dtyii). ŇAlioda ich Kinjetta tliivnilna, 
Mžká staroŕt o byt, keff v oktohri prišli itu vysoké školy. 
UbA UiU mladi, a)e akí* medzi nimi ľu:^díely! 

VíI-jS svťUi zkúseoV, i všakovak zkiisaný macošským usudoui. 
báduily bo 8 jeduoliri kouťa krajiny na druhy, z jednej 
Jľuhťj, i z jednoho úboru do druhého. Zkú^ál t^oloí^iii 
• firinhylil sa na ohryxonej kosti ^tilosotie". A všade ho 
-■''.\. Kým l>ol doiim, naJviit-Mmí bo miióil takzvaný pan- 
ici mu na krku večno a preháiial bo zd ^kuly di> 

- M f. II nt'vybnal z krajiny. Nie div, že celý élovek Iml 

I ný. Vietko jeho žitie nosilo na sebe náter provisor- 

'le ledy zostal pri fíloeofii. 7.Tiim% vec, čo všetko sji 

'■ !ie: u íi ueznámn? Musí to v uej vyzerat 

|(ku ua ^laiidlmarkii", kde pri zamatovej 

I u- hľdzavt' ľyh>, s druhej strany podšitt^ ólžmy, 

; iíredeni*, na noni sUtré hodiny, a pri pečleiikoTpj 

1 na dveráľb akási vojenská uniforma. 1 on véetko 

' <n i.-ii . Kanta. Leibnitza, Sdiopenhauera, matematiku, dejo* 

J koae^nt^ (tuRtil sa do hebrejčiny, chaldejciny, arabčiny a do 

'vfov. Hol to človek Ľoniálny, menovite 

. dniliý raz. Omiilčil ía svojou universí*!- 

iicl „Í'(iii\ir:*alions-I.exicon'. Vedel rozprával o Cíne 

- . lupli, o ŕibiľi i o ľealisme v uineni a píditike, o ne- 
ibýcb ÍUrnspanch neviem z ktnri:^j dynastie í o politických tA- 

Josue í prilaidenta -Mac .Mnhona. Vysvetľoval vynálezy Edi- 

i roxkladal jĹásudy budbísmu. Známu mu bola politika Kleo- 

íV iirusko-rrnncúzí.kty vojny. Vedel i v analytickej 

.e sa vymiJHt Ha raz nám vysvetíoval zo všako- 

ktoré z |«pieru navyBtrihával — základnost uŕeuia o ne- 

' '. jemDý spoločenský takt Kde ane holi medikovia, 

Ji->vuni >* t'rnnimalikv tnreekf^j; ke<r ha našiel s technikom, 
í — (I TýRkuniľch Liviniístona. Kcrf náhodou sa dakto zami(^il, 
tá riekol: „ľočkaj, Jožko, Ju ti to najlepšie poviem. " Kedsadoitto 



ed 



opoviUil potloli ylílvíiŕ lio, alebo opruvovut : „Ty čiii — ly mSi ivXieki 
juateríiiskó na tíaiiibAch. Ty si moiiirHsI*' 

Nuíno uznať, že on rlAval u\i\ v ťeU*j spoloŕnorti. Kaidý sä tiu 
liAI: jeho je(lovut_v<:h iioziiíVniok, n menovite i'vilii'lmvych iiudilvok.] 
A zu«« kiiždy iiial Im räii. Spoloŕnosí U>z ucho bola iikohy uarlínLiMi 
vanú, oeipalii. Menovite v hoKtíiici l>n (n/koni i>ivc, tuk po <k^^Jul**J| 
hodine. A jelnt iim počínuvala právu touto hodinou. Vtedy akosi 
o^il odľúzn a kriesil ftpoloi^uust to sua vtJponi, vedeckými anoly- 
snini, ritovýnil výlovaiui, dakody Rpevoni. čnsio toaftaiiii na na-l 
hodílú oKn)>u tam v reAUiirilcii, politickvnii jiovorfliiiía — kupectvuui 
Ak Im'I totiž pri ^'roši, neprešiel popri stole ani jeden kupec, iil)yj 
/o svojej itk.'itide Milošovi óo to nepn-dal. Jeden veŕeľ skúpil na- 
príklad: fajku ptireelirniku i „écsliv vvnibr'k''t, tl^aršpic nu kuby 
dľuliV na viržinky. „Zdravotne"* hosentraf-do. r>va pilry^ punčoch..] 
/i;;-,kn ŕtfóšku z j^ypi^n). lUihx do ^ouibičkovej dierky, šnúrky m 
/.avii/ftvnniľ topiinok. Klietku na kanftľka (lieit kanAľkaf. I>ta |mkl(ky 
„iiáľodiilľir /itpiiliok. KeK s ťJernou dlhou kystkou. 7a p.it ^rogi] 
pálpnýľii lipíikovľov. Tri razy jieŕi'n*^ gaštany, l.iter liwskovcov 
z L'herski^lin Iírodn. Keťkn na tuzy. Nninženóho „nwi" i dve iia- 
luienú cibule, /a Ŕestilk dľolm>eh preotikov. 1 u ku ebiu vyhral 
veuec U\:. Dva pomaranče a dakolko äkatúi búuboudv. ViVboe okolo 
Hlola «ljiio kupcov t*ta na vyroŕnom jarninku v Lipsku, kí^I totil 
nial Miloš peiiia/e. j?Ii(lovi sa prihovoril /Idnvsky, preclikáľovi česky, 
ku'^obrovi hoľvatsky, kupr.oví s bonbunami taliansky, /nul vôbec 
ka/.dv ja^vk v nionaichií, i huvoril — koTko i ako, nemožno určito 
poveďaf. Jednal sa, menovite so židmi, nadával im a konečne doeo 
kúpil. Všetci kupci xvuli hn „jeduospane". 

Co sa mohlo zjesf, to sa xjedlo ^staňte swHsione*', Pivo, fiííT, , 
poniHninče, Kurdinky a kyslé uhorky. To bobi takfi ču'luoviitA ultiaucaf 
/e obyčajne wi končievala kriticlivmi crupLiauii. Ubyč;0»e su iílo 
uinučeny žaliidok eíite ..zľe>launivaí'' do kiwiiirue. Na in tilú/ily: 
absynth, co)jnac (Kenlevich IstVítn), slivovica (8ť(>mrtki\,\ knikebajn 
a dakedy puiié. A tu nriš MiloŔ najpilnej!.ie rozvinnval svoje teórie. 
Napríklad jednu noc zabili sme r kavinmi vyše droch bndln lúät^*- 
nitii pľohleniu: či tí, co sedia v balóne, cítia vietor, alebo nie ; 
Spobu-nohí sa rozkAlala na dva tábory, a Hiior nemohol sa nuhodiiiiť 
oni na idici n skončil všenbei.*i:ou nespokojuosí'Ui. NikUi uemobnl 
prebit so svojou „spríivnou"" ndenkuu. Miloš jedine žkatule s b*.m- 
honami nevenoval qVerejnt^mu dobnt", ale pokufí rúče schovAval 
do vľ<ícák Hvojlio ľ.imnika. Načo — o tí>ni pozd^'jŔie. 

Cn HA nedalo zjest, to ninctela nojíir spnloŕnotit so tteboit. Tedj 
/.Í0a, hcfiontľ.v-'Ie. Wilbcltn ľell ntd. attf. — vM.ko putovalo do 
kaviarue. Koif Mue tu tiiin poskladali na Któl u počali živú 'Iŕ^itMlM 
o balóne, atťbo o /ele/nii'i z (irbnlnndu na Kauičatku: >| 

V kaviarni napína ui^i. Vidno, že nemôže uuni prlst „na diM 

Nnjvineerl myslia, t.o Hiue ildka ./plvajícf 8potečuo8ť' »a ce8ta< \-. 
ä la pivnl česky tin^ilUuigl, ktorý /pivá Hnchnuinn l-'mnkl : n lo- 
preilnnítv íe kú rekvjsity, a Miloš hrdý, ktorý vedie blavnó slovo 
» vykrúca íú/y, že je , režisér" alebo ^urtiHlický spriivcc". 




67 



í 



SpítIoŕnos( M konečne rozišla, alo níkdy nie na iidvrh Milošov. 
Vidy proti jVhn zjavnej vôli. ()u sa vžily nlililsil: „AUí iiočkajte, 
cliIa|Ki!* Alebo: „Co buiIeU* rohit?*" Akoby bolo ešttí pľivčns ist 
»I«f. ,To ty, Maco — ty vždy kazíš spuločiiosf. Kwf sa ti ilriemOt 
ehoiS. rydricíuii sni" A obyäijno stJkol partiu na billiard. 05|>aK 
niArker musol /äpťilit plyn íí Miloá ziičal knranibu}. Oh>ôajno ^nifa 
(ietala « jťilitolio knijn na (litihy a tu i lii, tnitiodipu, tlkla ílo jcidiiej 
í druhfj Tu obytajiiť Danuizul tnyn a cliystil sa na „seriii" vehiii 
5ŕrí<^ne. Ale pocbybil scdiika, zabiiclml ta^oín o zem a nadával 
mantinelu, že Je nie „citlivý". „Tu nemožno vyrátať štós," túževal 
■A. A\tr kťitffa príliodil .tuá" a z nebu nálindou sa vyliahlo „pľASft* — 
tu «a prisahal im spttitenťi duéu, /e tento karambol „vyrátal". 

Bohu£ sa veiiuval tei:hiiike Hol človek do kosti solídny a len 
tnz xa .nhtíräky^ iiieíiinc zatniíll sa dt> uvedenej KpoIoČnosli „šiin- 
iCDtjstoT". Bol prosaik. splazil sa", „koril sa hniot^?**, „filisler", 
,iÁsäk* — a boíi znA e^te, :tko bo kistll Miloš. „Myslí, ie inte- 
tiTály sú ci'Ií ívet.** ^Myslí. že slnko preto stojí a zem s:i kriitl, 
jr t" rak Tvrilal Kopplťr a rirnbí tilistri." p.Ia som dávno y^bnduí 
a* on HA if'raz 3 ňou ihra." „Nemá smyshi ani pre uineuie 

a ,:^ - u.- Takc ulnssy piišíal o ňom vo spoloénustí. A nielen 
TO vede m nemolill ^uiesC, ale ani na byte. liohuš, sediac pri 



kri 
ď 



'lo robiac vykivsy. potreboval teplotu. Miloš, sediac málo 
-iŕl sa i pri nezakurenej izbe. Dáva( na uhlie bola um 
Ja si 10 dovoliC nemôžem. Moje 



posmieval 



l 1UXQ8. 

■ .Teilt seď na ulici, keiľ ti je leplo nepríjemné!' 

ftjp na BobuA. 

^^ T'» <a Miloša vždy bídiie dotklo, videl v tom urážku, že je 
M »> '. kfd äa pri rudzom uhli ohrieva. I vždy, ked sa rnitil 

' .l.>m.,v. bolo prvOi, že otvoril oblok Čistá atmosfáru 

( pud nultou zobudila Uobuša a nútila, že preliatiol 
ti ixifLit miMi «Dlidnu perinu, kloní mu mat zapakovala do kufra. 
A Miloía teraz Ihu ei^te nadišla vedyirhtivKst. Subral svoje tabule 
bi* a lú»iil ich v posteli do o~4. bodiuy po polnoci. 

... .. m'»pi>, prosím laí'- vyzjJval bo Buhuä. 
,Mne sa npí'.lue," odsekol Miloš. 
, \' - tipzohladnosť svietit mi terass do očí." 
»>: i Atvrt't." 

A nno na svitaní Kohuš musel vätaf, ist na techniku, a Miloi 

ff^r^ial Juuáťky. be/ vytrženia. .lebo neženirovala tranmay, aní 

fakr«. iini nikladn<^ vozy, ani itvonec, ktorým btá»a mestský Kluha, 

i* 'rniáľ. ani žid. ktorý v douiť kričí .haodlO- 

^■' ,inie v siiseduej kueliyni, kde sa práve varí 

i'iiií „sekauá svíčkovii". Prebudí sa po desiatej, 

. "a idií sa prejsť, aleb** „na hodinu". .lebo 

'■ nikdy nelwly pred desiatou - to už vari professori mali 

v uňbti 

Z tim je obyčajne málo sdíeíny. Nie dubroj vôle. VH^-tko je 



3L 



tak „tilúpe", t .fiidne*', celý svet nebodno .iba do dela nabiC a 
Tystrolit". 

ľo iibede s& iilu do kaviarne, tnmbu sa zlrn^ trochu fia čítajú 
noviny, iľoclni sa „kibicuje" pri iMlIinrdocb. A v zubodi iistAvična 
viriluku. „Scrvus. Nácko!" aU-bo: „Naidarľ ali'bo: „Zdnivol" to 
JL'dlntS ŕo tdm puvie. O ti-ct^j „sa socia" t kavinnic domov. Nojdo 
i/bu vyriaileuii, vyŕistfinrt, pHxditii. líoliiiii zaso „sa bifTujo'* na 
teibiiike. Noiiio ani zakiin-no, b'bu on tíHtCintatlvim i)[>ovrhuje 
T4>|>|r>toii a nechce sa v izbe potif ako „stajcr&ký k^iň'' pod ná- 
kladom. 

I vozmt! kuihu do niky. Xťch jť klonikuľvek. len nech je 
kniha, Preíita pol stnliiky a zaŕujo šejmt v 8u»ednĽJ kuchyni. Túlo 
tichosC jo „inouotônna", „fádou^. Hľa, k vAli nemu tam v kuchyni 
ako sa, uťahujú! Ve/mo knihu do niky n hybaj do kurhyne. 

„A — íuÁ uctil, pane X!" volajú iiaii mlrazu trí ^.criskú hlafy. 

Ihirnio je, tu |>atiÍlo zaŕať bisttiľíu. I Milnt: hovorieval: ...Móžeá 
ty hovorif, čcí ihiieá: ale bo/, ženy nemáš /ivora. Žena je. kUtrA 
dáva cvny vedám, lebo nik by m ueučil, keby nebolo ženy, ktorá 
bo úduscvŕiuJĽ. ^eoa dáva podklad umeniu — bez uej by umenia 
vôbec uebolo. '/.vm ju <i»n, okolo ktorej «a svet turí — a nie shiw, 
nko to ti Bohuííívi filistii vymysleli. I politika bejt ženy nemá smyslu. 
Vidiá, i prvá vojna na svcre bola prf ženu — trojňnska. . ." 

I jebo život tol-ii sa okolo takých os. Vrtel sa rax sem, rax 
tam — lebo un mával vždy viac, ideálov odrazu. Má tolku buhal- 
Rtva v »vojom Krdci, te mô/e nim podelit i Marenku í Aničku a 
ťšlľ /oRlaiie Tonické, ľepiŕke a „rencrvny funď", s klon'm niOie 
v páde potreby disponovať. A tu v dome m.1 hneit naraz dve — 
.Vuii^ku i Maienku: ich mamu nerňldiu, bárs je velmi diieciia, ma- 
troaa v uajIep^^íMi veku. Kforá /. nich mn je milšia: Anícka d 
Marenka, nikdy nevyjaví). On ani v tomto oblude neníe prialclutu 
urovDávania, ľo/tľiedovauia. stavania sysléinov. Jemu je prijemná 
Anička, lebo je veselá a kedy-tedy vie dobre zadreí doňho i sama 
/nesie žart a nikdy sa annahnevá. I^Iaŕenka /iiK Je vážnejšia, aiií- 
viíjšin, ale tiež sa rada za.smc«jí*. lenži* málokedy rlá podnet ku 
smiechu. Jej veljkó. čierne očí xvláíítoym kiií:lnm omnlilvajú Milo- 
äoro srdce ~ i tak velmi pohyblivé, ua slabom mutiiziku u^iazanŕ. 

>'ikdy sa nevedelo určite, ktorej r. nicli sa lyilieča: Auiike» 
Maŕenke, ŕi obom? Nebodsij ani ony samy neniftiu sa v lom vy- 
nájsť a akist« prestaly hí už s tym íámat hlavu. KeJ vstúpil do 
kuchyne, priŔlo mu na um, íe má vo vieckn bonbóny. Vbehol do 
iiiby a rozdelil pekne rúče škatulky medzi sedtry. 

„To jislu dobrej, pane V!" dakiijú nm aestn* a nn si vážne 
vykrúca fúxy. A v tejto spoločnoHti. kniha na kolenách, strávi <Ht- 
poludníe. kýiu sa nezoírkno a netreba Ist na večeru. 

Ale pred Viiiitocmi prialo tmi ua um, že sa zná i klzaf. Na- 
hovoril Aničku, aby 9a učila kl/ať na lade. Maminka dovolila n 
(ak sa staln. /e Miloš s Aničkou trávili popoludnia na . i 
Olenoin spoločnosti, v ktorej MíloŔ vyvodí, sa pozdáva, že n > 
tade začítm sa MitoSovo srdce nápadne steplievaC a Aničkino vari 



t 
i 




M 



liet V«f Miloi robí wlikAnsky dojem! Má čuiny ,uu haniioniku"v 

u Mraini iiuhdviľr . ^imnťku ueiiosl. ale knilky kaixUik: a 

na hrdle i^irokii n . :i mi tilitvp íioiMiili.slicky široký kioMk, 

kíory vtedv mi iia/_(vdl — socialistov uste nebolo — ^alovanckej". 

Tm 8u ro/iimi(\ Tti7iiika v ústach. KeJ Anička ustane a odpočíva 

oa lavičkľf Ui on piišta sa Bvojitn sauiostitiiym If^loni po failu. Kobf 

dťKabtiH* kruhy > ' ' aiidť/./ou. žp i verklíkár. ktorý Latu í-'nlý 

flpfi pi^liúďi na ,,. iii" vorkllku, ide od nidosti oči nortmC 

m pniiu Sluviiuu, anebo je líulhai". Vtedy totiž každý 

<1: buď NVmec, alebo žid; btíd Slovua, alebo koiiočne 

\k totiž nebul 8laročeidioiit, atobo Mladočŕchom. 

i»iii s(H(Rolinm fiiíura iiáÄho Miloša stala sa ua „kluziôti* 

typirkna, I p*i.'.lpJ9Íľ, ketf som videl „kluzlato" a Miloša na ňom 

až utrbolo: zdalu sa mi, že to tionit^ „klu/ište", ale boh zná, aký 

iľŕ"mv*rl Nsf"' i"' tťdy div, /a: >Íilošova slávii uedalii jeduoiitu čie- 

i ^spoločnosti t>pávar. Zatiižil i on natičit sa ^vyšál 

i ;:Uiiktora 5i zvolil ^^atucho Miluäu, nazrúc bo ^iri- 

I m. K vôli tomuto kaudidútuvi vyššieho brusličj'tva - í>urovi — 

Miloň vtittira o bodiiui včiu^sic, iiby mal cfK- dopoUidnlo 

ti. „Hiidiny" hci iictriipiii ani iiaimenej, lt>bn sú vakácie. 

■> di»tl »id pol desiatej do pol dvanástej hehiijú tedy 

• - \ Ďuro, klory, bubuiial, za uolýcb desaE dni noprc- 

:i( aui ápetky „luleulu\ 

,Tt si íaiUk- naúí^a ho Milož. „Stojíš na korčuliach í»ťa loTa, 

knf &a vyliahne." ,ťhodiŔ. sía lupčiaiiskv čižmár ua jannak ' „Ty 

iimmÍMA.' »K('by ja bul taký, j;i by sa ul4ipil." „Daj 8i 

n nnch ti ich so dva Ŕtkhy pripustia." A kto by vúbec 

Tynii jeho aforismy! 

I -. ...cien že si tiero rady ncprípúňía k srdcu, alo hurí m- 
^jUfuu i poiu.slua k svojmu iičitufovi. ftaz, keď vyparant sadli na 
' ' ': obidvaja zahlaileli sa na jelno osôbku. 

ivko ruža, ach. čo ruža* ľúpíítku ! i>näčne, tui 

ev. Kralici buiidjčka i-^te váčsmi htavift na obdiv 

drit;ku. /pud nukieii vvzrnijú nôžky, ktoré sú 

■ zetezatni a tiež neiste stúpajú po lade, — nie sú 

u..»,. L>....^, ua xblá/ucnie. 

Miloi si vykrúca ťúzy, a vykrúca icb ešte lopšio, lebo diev- 
čatko, ta< ' minici, pozrt'lo sbežnc na oboch. í>uro postríebol 
ai^l»nk< ti. 

. ako pozrela na tebaV poktián Miloäa. 
. droroedár:" zlostí sa Miiuá, ale len naoko. A ketf 
^slBha tuiiuo nich, p) ta sa ho Miloš, kto je tá ^slečinka". 
Stuha, aby vari urobil reklanui „svojmu'' kluzištu, vniví: „Tu 
j» ilc!^inka vod pána purkutistra. Vidčj', hezká!" 

"'m bude mat peiiuiii!' zadiera dou f.)uro. 

len peniaze na ume, ty kvar;ira!'' napuuifna ho Miloft. 
^Vy .ilia! Váš ideál je misa a „knedliky so Kelím"." 

... ., sa kizaC tak nepn'dpnjal*. Ale musel bo trafií 

áikj pohlad x jej oií, lebo vždy váčáraí a váč^nii padá pod 



vliv akejsi um^notickoj silo. Ako mesiac okulo zoiuc, Uk kni/i m 
okolo elcču)' „v«(l purkinÍKtiu'^. A tAU* líra trvjilíi do Mtin^ho obodn. 
Milo6 vonkoncom zubiniol na Bvoje iiistrnktotslTo. 

„Počuješ, ty si jej celkom zaknitil hlavu," drtidi ho Ďiiro.j 
,ČIi ty máš sveiioinio?'' 

„Ty iii tnilo ! Ani to tievieš, že dífívéa nemá srdCf ako äii.ferj 
aby sa hnetí mohlo doň véelku liat My sme ruliet; fudiu mixeruíJ 
My Ba nevieme {wv/jiiest. ale blivíeme, ako (spomenul zmkmo zvieraj 
s rypAkomt... v kaluži." 

t)uvo bned vycŕtil, tfí kráska na ľade urobila na Miloša vciikyl 
dojem. Ináŕ si nemnhol vyavetlit jeho mnralistijiife vílevy. A po- 
dobná scéna opakovala sa zdjtia, pozajtie — lía/.di'f pred pol n d nie. j 
Ale »bliženie su nestalo. Ita Ďuro i^iel i pii (d»ede pu/ref — a 
iiachodil Hlečiiiku z^s len samotnú. Miloá, pravda, nemohol krúži t^ 
okolo nej, lebo vndi Aničku, ktorá dost dobre sa nauťila kÍ»iC. 

„Chlapci," ozuiimuje í)uru ostatným, „viete, čo Ba slaloV A 
rxzprúva im, aku si Miloš /atiliet<il sľiiťo. sta kurča labky v klkácb. 
„Z toho by sa dalo darn utobit," dokladá. Jen by vedel íu." 

„Nože, o/aj/ obodrujú bo drohl. Ale nemohli 8.1 nstálit naj 
ničom, lebo vošiel MitoÄ a zasadol za vrch stola, pozdravujúc blaho-1 
sklonne hosti pri äúsednum stole. Ale f)uro sc<h pii 13ubuáovi,i 
ustavičue si še|>kajú i smejú sa. 

„To sa nesvedči," napomína ich Míluä. „Vy vôbec nevictH, čoj 
je slusnost." 



Na SV. Štefana inučedlníka o ôsmej ráno v izbe naáich pnatefov 
je ticho. Míloii spr, odfukujúc sla dáky kozák Cxigfdov, a Bohui m 
krčí pod perinou od radosti, ie nemusí na svjiani vstávaf. V ku- 
chyni sa prihodil akýsi nenbyčajnV áum, hovor rudzieho človeka 
i odchod — a o chviľu ozvu sa ua dvere jemné klopanie, bobuä 
vtiahol hlavu pod perinu, ako by spal. Vosta pani a na prstoch at 
bltži k posteli Milošove], 

„ľane X, slyšte, jsde máte psaní — pane X M 

Sllloš sa zbudí^ mysliac, ^e je lo „psani** fažk^. /ahladl »a. 
vyvolí 0(3 a vraví lita^om cbraplavym: „Zálepka! Co pak to je? 
Vžilyf lo neni psani z domu." 

„Ke, pane X," vraví pani, ktorej vari tiež vec zaraz napadlA, 
„lo byjo odevzdaný v môsté.*' 

„A — sknlečtiŕ. mlstuí i)ošta! ľatme mne zve pan Zucker- 
kandl na obi^d." Zuckerkandl je jeho nuvsia ziiániost. t*/, dva razy 
ho poctil po/vai)(iu ua ub«d. 

„.lá nevlm," odpovedá pani a odchodl s ironickým ťtsmovani. 
Ona nenie síce ^sprisahaný znalec písma*, ale toTko pozná na prvý 
pohľad, že je to „ženská nika". [ Anička i Maŕenka jej v tom hor- 
livú prisviedčajú. 

Míloí roztvorí zálepku a naraz nm prešly diiemoty. Krv um 
udrela du tváiT a srdce bhiziiive strepolalo. ľo dtbej chvíli Sa uj:ve; 
„Bohué — Boliuž!* 



i 



I 

i 



n 



ile liohiiá krčí sa pod perinou. Miloš kTaknc na postcr & imliiitt 
tiaíl ?ysokú r.ifru, ktorá \nih |)ľÍI<']>oiiiL na podiio/io ini joho 

, . a — i divu H3 do Iloliušovťj imsWle, kUti-;i i^toji koiiča jcko. 

P'tLíahtKí ItctlitiM za via«y, ten shí oKve: „N'oí" 
ViM.ec tn'jilo dlbo, kym sa Hnhus „ľiíZobral". 
Vh iiu/ri, ftki> mi lioťhiiilia listv. Ale ut-povadz lýiu drubym 

> 11 f tVni bodl mu uilcpkíi ílo posede a uis ritlioe im 

pam'! íidibi St<" cbtelvŕ Novat jednu rbvilku 

""» ~ >».■> ...•itodv ualťt, ^diMtí vítam /.onyui |nlnem flú 

i*l« ííues natretí Scela jisié ale scela Sam abychoni 

uv um vjir uuvaní. Z uotmi Oltra F " ítolu t<i meno mešfa- 

ao«to. A k lomil piMistíiL-ripruín". .Todlepaa ny pmsitu Uťty vje 
jbDut spiiito adv íl' iľ'dost:ilo ď) niki iiepo vol anŕ." 

,A f o u> mu hyt?"" pyla .^a Holmá. ^Tolo je karrikati'ira lisĹu. 
Ktn je u Otua t'.?" 

C ' •^'Tii mesfannstova " A dakofko slovami objasňujo mn. 
Mi al sa ^tjinániil s iiuu. 

:t ptsel" Holiuš 9a naozaj od srdca ruzosiníal. 
ila, ťv Korydiíu!" ura/.il sa Milu'. 
,1" am I mu; či by pís;ila, lebo nepísala. Ale takto 

yisat, odpuíif, u li.tľka. alebo i^ička, ale iiio dci^ra me^fanoiitu.'' 

,IVrse, uied7i intf^^nily sa du tvojej tekvice neum/e ;:uiestít 
"' ■. vy vÄetľ.i sa plazite \to wmi a lížete pľdch. Ja práve 
" jv dnéra mc.šíiiiiustova. átyl jt' íUtst dohry..," 
. 1 ' ■. ja pripuňCiiiii. že je štýl bezvadný," ohUsil sa i'.oliuš. 
iv St^l je bezvadný. A ty ako U'cbnik inÄš zuat, zo štýl 
élýl Je ťiovok, alebi: človek je étýl. hovorí prvý špa- 
l'iaoí Torriuemado de ia (ľavca. Na štýle vidíš, že je 
že vie svoje. mv»iienkv jasno a uréit» vyjavIC" 
kurhál" 
i'oaf! Neznáš ty, blAzoo. že práve 
jU piĽziadiiije, zf je ona. Oua isto ená druhé {triinima- 
ľM'/riá. Nestihla sa ju naučií. Ako vôbec vieá. že 
■ na svete opt>vrliiyú svoju inaterciun. To vidíé 
iich a zvlA-íte v I" horskú a menovite mislai tak- 
i Slrtvíikmi. Keby ti dal teraz iiapfaaC: pomyje — 
.1 pomyJA u ČI poniije. Ostatne pravdu nni 
ked vo svojom pojednaní, ktoiym pnslavi! 
iiskii na vedecký podklad, hovorí, íe pomyje 

>.^_.^ 1- ... ^. .*.... mu/f£u v hlavo. " 

„Mt*uov|U> pu takýchto rečiach sa to dá dobre súdít," slabol 
bil fťihaA. 

,OHatn'» ty w habríJk,* sakoncil Miloš túto raúajŔia výmeuu 
Idei. neprídu. Ja (a uí»ezpečojcin." 

uv, ye nemôže v pusteli ubstáf. Proti 

I, a to ve^mi pečlive, a vsadil klobúk na hlavu. 

' ii... i-,Ĺ rukavice, nie tu /badal, že mu vyliezol velký 

j ruky a velmí tmpertiueutue svieti svojou bielutou na 



A' 




JfcÉi 



ts 



fiernoni ň/adí nikavicť. To lio Iľocliu mrzí i vraví; ^BoIiuk, pi 
čuješ, nemáš ty dákych poňuzlV 

.Neiiiiiii).'' odpovtHJá btíhtiá, ani sa iieotiráfac k ucuiu. 

.Ntícigáut T; si ipíitavec V tvojom xainastfnom pudilári vid] 
8Ú peuiíize.* 

„Teraz nenjúm." 

fVidíá, ak) si ty skuhroš. Včera si iiiitl celú piatku. Stroví 
8i z uíj žitsfák, más ich esití žtyridsatdeviif. ľiaj mi icli dvamlst.' 

„Nemám." 

„C\ chceš, aby ti spmTÍl hanbu a požičal od domftcicb?'' 

„A načo sU ti?" 

„Kúpim si rukavice. Vidlé, v týchto nemôžem nii verejne ukázal 
Ak cliceé, dnj si icli pnpraviC. Tttidií ti tsite dobrf^ na rimn.' 

„'U môžeš ty!- 

^Nic som skľbloá. Ko<f doetuncm Hrošc víctko ti rrazlm d( 
paáeiáka, čo som ti dUeii. No, daj I" 

lifdmš sa zdvihol a vyčlial mu zlatkn striebornú i dn ketUkyl 
A sase si tahol. 

Hvízdajúc ,proč bychom so notčšili", vyôicl na ulicu a vy- 
hŕua goliur na isimnfku, lebn pnC-ilinje čurstvy vetrík, liádŕ.ac drot>n] 
snáh ľovuu do ocí. Na ruhii ulice sedí tilepii ži)brú<?ka, vídaí ji 
kaž<iy deň v táto hodinu. Ale Miloä vidí ju dnes prvý ra?^ tebi 
prvý raz sa stalo, že v lútu liodinu vytiahol sa z |K)!itele. 

I zjtôtavl sa pred íinu. ,Co pak /.de dŕlA(«, umtičko!" prilK 
vára sa jej „VždyC vam je zima.** 

„I sedím, milostpann, 'Ay>. niuáim. Daji néco k svátkflm." 
nadlužila dlHíí, tvrdú, '/.itnou skrahnutU. 

Miiuá siahol do /imnlkn a vtisol žene do ruky striebornú zlatku.' 
,To mate nu cAf de» dostí. .Tdéto, matičku, se zahŕát ' A udiáiel. 

„A vlastne som vykotml pyraiiii<táluii hliipotif. Teraz neii 
rukavíc — a ona zl&tku preje na vdulečkAťh » povidlami No, elt 
mAm dva šesUky — pújdom do kaviuruc." A zase intoaoval: ,prc 
bychom se netešili*, a odiMel do kaviarne. 

Ale i Jtuhuš na zodvihol i'-lm íikorej z postele; vypil kávuj 
ktorú mu doniesla domáca a zapiilil íajko. ľred sehna dr/.í Mlepkí 
a ätndoju každú literu n usmieva sa. Huka musí byt žen!<k.-i. K 
uctrpl pochybnosti. Litery sú dlUočiznó a úzke — sfa najnoväii 
nioda panžHka, kUmt zo žien robí oziijRttiŕ tyče do ehmefnfäJ 
Obliekol sa, niirovuul š.ity a ttdchodiac poliodil zAlopku pod stôl 

Ženské v kuchyni s vofkou zvedavosťou hladia na tento čii 
lluhušov. V Dcdciu a vo sviatuk vždy ostával do jedenástyj v izl 
pri knihe, alelio pri kreslení. Dnes, bío, i on premenil domáci 
poriadok. 

Pri obede Miloá obracia sa k Ďurovi. „Vidlé, bibas, inoe pi* 
otia — vieš, tA na lade. Dala mi na dnes po obede randevú." 

.Ach. hej! To k-n tak!" 

^Vari HU nejdem vystatovar« keby nebolo pravda. Napísala 
zAJepku. Na tretiu popoludní." 

.A kde?' 



ta 



.K« íade,- 

,5o rera! ItAiidevii sa iieililva a& také miesta. Keby na prc- 
ekádilni — to netečiem. Ale na Ia<l! To je luystifikáťU." 

.Tvoja líotrba je mystifikdcia! Ib& v nej 8a iu6že uvarit taký 
p. — r.i I.... ii^myse]^ o cmn mi tu kodko(ÍAkaÄ. Znáš. žo díovcjt, 
il n*anú, nejde fa hneď volať na prechádzku, Ty máš po- 

thhý u diĽvétincoch — sU inuiuut aiitidiluviálny! To si ty spravfá 
laAtaMi s tJÚcuu, in li hneď ponúknu šambi- st'paré." 

,No — ani to nenie koáoľ, keď napíše /.álepku. Mna tn vcrmi 
dUj^^turalo. I rerit iní je fažko..." 

,.Saoc(a 8Írnpli(^itii»- To ta, dÍBgutituje, že napísala mite a nie 
ífltt To je tvoja morálka. Ale ona lineíf vycítila, že neiiie raba, 
■by sa ntala hodi( do kaluže." 

, Nechce sa liodí bárs do petroleja," riekol Ďuľo, ňplne pu- 
riiEuý. Aspoň u lani ui nenadväzuje rozhovor a MiloS taktiež mléi. 
Uo kavtiirne iňli v^tci, in eorpore, ako každý sviatok. Miloš 
II prechod 1 pnpri bitliardoc'ri v myAlienkacb zat)raný. Sfa by ČJikal 
T jimlsieni rectiTa inajíniticíi. O pol tretej nahne sa f>nrovi na 
ucho ii vmví; ,Ja idem." 

baru «a tíeí subral. Ked íloobodili k domu. Milo& sa zastavil. 
^To je ttpro8lt>. ie mňa bude čiikaŕ Anička Čo urub|(? Musím sa 
M rfn--- 'riafsf. Fuj, to je sprostŕ. Čo ja urobit?" 

.'I že Jej nejiloí ro^klatlaf. že rnáÄ randevú," 

•nm. „Aleliu jej chceš ädelit tajomstvo a pozcraf na ŕin, 

^ .udnúf a cbradout nad tvojou nevernosíou." 

,čoi« má vádniU,— vari ako loboda na slnci! A vôbec, čo má 
čakal odn mňaV Že ju naue'lm korčuľovat — a nie viac ' 

,Su ryviedol si ju ua lad — vieš, kde môže pokíznuí, padnúC 

V nionitnnni ohlade, myälím. Alebo lad sa prelHírí a ona zapadne 
i|o blhiu a zhynio vo vlnách zúfalstva To si vykonal — za to po- 
noltí lodpoTednost" 

Milofi sa /iimyslel. Vidno, že uvažuje nad osudom biednej Aničky. 
Aln bnťvf iníriaMií «o seba niy--lteiiky. „Ach, ly si ^knipulanl, tilii«ter. 
Ja ftpm pred9.i nie na im viazaný. Ani jediným Blovoni..." 

Ale predka neopovážil isa v kuchyni vyzuaC, kam ide. ZarazAným 
dimain vysvetlnje, je ho rozbolela noha v kolene, že tedy dnes ne- 
pi'rjde na lad. Zato sa im ponúka, /e ich vcčcľ doprcvadi do divadla. 
ak fau nolia väršmí iie/aboif. Dámy pozerajú jedna ua druhú, zu- 
tnMaiú pul! ::.i vymtiivnč a vefmi ochotne prijimajú Milo^ovu 

lož. Bok v. ivná, ked sa pováži, že snád bola prvA v jeho 

tlTote. 

Pred domom tu Ďuro i Miloš roziSli, každý v inú stranu. 

Ďuro M preáiel do druhej ulice a tam u Maca čakala bo celá 

spAUKnoflC. Keif oimiimil. /e MiloÄ už odišiel, váetot sa dali do smiechu 

» sobrali sa dolu. [)<> IrtHi'j sa prechádzali, a keif udrela tretia, 

triliili na .kluzi^te*. Diváctva tam stoja velké rady, ktoré vy-zerajá 

itvý niär, obklučujúci kĺzavisko. Tam sa roztrúsili medzi di- 

:or a pozoľajú, čo &a lobí ua lade. Bohuš zas skočil domov a 



akt 




na krátko oTinamuje domAcini, čo sa Miloánvi stalo. N'ie div, U 
dievčatá tincď ä nim slr ti(>2 prizrof. 

A ua \mUi veselo. Ani v niľuveuisku, tak wi Lam snuje, |il«Lie., 
strkd, lietji, sni^je, kričí veselá čuliadkn. Vi'lnu skupiny íU\m i júnov, 
aku sa po tade priíliáňajú s vybiiaryaii JIcaiuí. íha Milo^ sa kÍJUii 
sólo, rohiac vt;rkole[)ú oblúky. Huky slo/il na pr:iiaťli a iiiätíe 
mm a tam. sia bludička v toniť) !iy!<témi> plam'tt.. A pomaly, 
inaly — iienií|)u<tne, blíži sa i on svnjniu uiaŕ-netu- 

lUz prcšnchol popri nej a pozpľá „milosrdne'' na íiu. Ona uir. 
Zdfl ju prľdbeimo — otm nič. Obráti su proli nej. ľľvno, blailíj 
s poľozuuíciiiui. Ona nič. Túla sa zase, túla v luintx) uiravcniaki 
ludslru, aku vidno, uitnytileuy. iMezurá, skúniu. co jn to. A ako| 
j'-iBtiab na holubicu — ú\k ou rovno k nej. Dvíha klobúk, klou 
hlavu hlboko a ústa čosi kt^snoho hovoria. 

Slečna sa ob/erá v roziKikocIi. Čosi prerečic, /.akniti hlavičkou 
a ide svojou cestou. Milu^ utojl na niíeaU* a Kapulujo viržinku... 



U MiloAa sišla sa celA rozjarenA spoločnosC Anička je celA 
vo vytrpení. Na mrkaní tía vnltil Miloš a í>uro mu vrav[: ,No — ^ 
čo bolo?" 

JUiloä ň& ťozhiiada po spoločnosti v uedoro/.unioni a ra^om 
uiu svitne v hlave. ,>Íd veru — bol tu duchaplný vtip I Ved ja 
80M1 hne<ľ povedal, Äe je to pyramidAlne neálkovuá uiy^tifíkilcia " 
A hodil xeJezá ku peci. 

«» 



Z mojich žiackych časov modranských. 

Roxjtr&vi Joe. L. Holuby, 
(DokoRAaHlflLj 

Ubytovaní sme boli u vdovy Ií., krorA mala dve ob^tarni^ drfirr.' 
V jednej, dost bodnej izbe, s oknami do dvtira obrÄleuynii, bŕvAll 
ame átyría: ja a bratými, jedpo Sobotititan a je<|ťii Myjavan, a ia\ 
ce\ý rok sme sa výbi>rDe sníl^li. Zu byt sme platili po 1 zl. fttr^ 
A v tom i kurivu bulu /ahruuté: ba ilom:k£i (uini nám aj z UA^j tnuky 
píľ riU cez týždeň varievala n-zaiue ifill/e> uu večeru. Kuiuoráiem, 
kvilHloioui a fitianŕuvm niini^lruiu bol brat, juko Ktarf>f a zkúsirnejíd, 
a mne akkurAlne vyphkal každodouuo dva fajnové krajciarp, a tiel 
pravidelue zapisoval do účtov, a koncom mesiaca don)ov posielal. 
Mňa ale naučil variť za.sntážanú polievku: a mutíel som »a tomu ku- 
cbai^kcnm kunHo výborne ľn/umípf, lobo mne nikdy ^adna po- 
lievka, — ani ta, čo ŕnie minub'-ho leta pri n;išťj nezdarené) expetlleti 
v budapeátianKkoui boteli (Jrieute jedávali. — Uik nechutuaJa, Jako tAi 
mnou, sta jcdenlsCročnym modrauskýni „fiznláľom," t. j. alumni- 
»totn, k raiiajkjim varená. Číiu v&čéie brčc zl»inažky sa po polievke] 



76 



il 

P' 

ti 

I" 

rail 



it.. 



rmrlilr, tvm vw: Ktue sa pri ulovení ich h bľatoiti prt*d chytával L 
K' 1 o nás fahiiln, }.e sme si nj štnidlc, alcbu jakú tt) náš 

meauje, ^circuni deiloľunt," stimi ľobilJ, a cľsIo na im na 
hlŕ vyíaliuvali. Tu ule, milý ĽÍtiti^ru a rúUi čitAlcIka. 
hu nnŠM kiicliytíHkŕ kiinšty m-siahaly cfiilnj, jakn im 
v /iiiip v kacliiiitth rt vaiiMiie iiolitnky. Len rai 
!M>vi niľnJtviti»k»''ho liostiu&kľho. Ii-ptošovi, ktorý 
i. že Kiiit> hu odhudlali, po dlhoni vitlianf, až na 
p«ft'aÍĽ dolkov. To už nepamiltáui, či »ine do nal).il}ľanLMit> v brtiui 
nula dati aj kvaHnír; len tn viem, te biat Ous'áv » tiuslinskŕho 
tTuoui flllio varediuu Ircpali a narábali cesto v braci, a potom, 
" 'I pufToťi, to. pravda, Utísvfrili, — oba milievali z toho 
' di)lk<tvľj fonny, ked jumky celkiuii korrflkliio pu ku- 
,iľv iiAlfžitt? pomastili. Sotva sa cesto s jednobo boku 
.'klo. ubnUilo sa na drnh^ bok; a kecT sme sa nazdá- 
vali že je u:^ doff priptíčeui^, hnod sme aj traja doiibo vidličkami 
pichli, j&ku haľpunami du ryby^ a kto bn nlapil. nfukoval ho Sľiu- 
Uo!, A lijir.i lii bolo jnko hnníco blato, predsa to len 8 chuíou požil. 
'/' ' '• maAkrtť aj viac hostí mali, obstupujúciob ohnište 

J- invatisi, osly SA nám každŕttm sntva lei dolky. A 

(o tiolo fiafie štuslie, lebo L:iik<^ imvykysnuti'-. blatu navlas podobné, 
k Uíinu, jako by to bolo pre čertov pečené, horúce mavkáée, keby 
mif (ch boli riar pojedli, mohly sa nám cen brucho von prcpálíf, 
alebu aspoň zaluduli i sií všetkými ŕrevariil nám náležito poákvaríf. — 
J4 wm ^ň o 10 uesUiial. j-iko uám domáca pani slIžky robí a varí; 
»■ iify kvästor bul ostražitiijší, a raz rosí spozoioval, 

f- ;.-.; ni do duše znecbutilo, a mne ani alovička ue- 

ritkouc pl8al domov : uby nám viac múky na slIžky neposielali, 
(•*• I** pani roľt-iiraiii?! sifžkovó cesto veáta na kuchyŕiskií dvcM'e, 
kaai íhorfiev.^jii muchy spávaf, jako j^Iiepky ua hambálky. a práve 
pr 1 cela vrstva iicŕii^toty. Tak to zaviníly muchy, žo sme 

i* ti ber. slí/kov nbchad/ať museli. 

)ia frymnásíume modranskom rektor učil V., VI. a VU. triedu 
(f^.riiii poetiku tt logiku), konrektor I., U., ÍII. a IV, triedu, 
élr )Ui to vLedy menovalo, í;rammatiku prvo- a dnilioro^ 

nyrii, a ŕvatiix prvi>- h druboročnýcli. Itol aj subrektor, učivŕi 
4oBatÍ8tov, jnk"t prípravu do ^ívrnuásia. Národmi .-kolu spravoval 
kntnr. u k" :o aj husle boly v múde. do ktorých za pokutu 

OCTikovávaí y-U abeied.tiov. Iíektorove tri vyá.^ie triwly 

difidily do jednej siene, taktiež, aj knnrektorove celé niží^ie étyr- 
theáor^ crmnásium muselo sa vprataf do jednej siene: a veru 
■bmI bmC s lou cbasoi) konrektor mnoho trpcIivosLi. a oči jako 
, ked Ba. a jednými zapodieval, ostatní z dlhej 
ria. 
I.i? ab* muMoi meŕo aj o ^kole povedaE. Konrektora hme držali 
3Í vv;;íi: bvtiiQft, a i bäli sme sa ho, i radi sme bo mali; 
fjackárom a trstnnicou výborne iiarál>at, a málo- 
ivii iiiiijul, čo by neboli aspoň dvaja-traja po jednej alebo 
pftckAcb, Klobn trateuicou na skryto dostJtli, tak, že by sa 




76 



bola mobla na znak i-Atlosti, že nikto tľcsten^ nebol, biela xástan 
vysfľôit Uii gi,-ntmifÍ!ÍInu biiii<íVii (Itcby Ui bolo bívain vo zvyku*: 
preijsa njkdv neiinU^il ani n:Uii>ženskv, ani uárnilný cit :íiačkovj 
Už musel byť na žiaka nahnevaný, ked niu riekol: „Tyl ty badeí' 
g|t^|fky pásfl" ale žo by bnl komu íIú ^drúLos tútov" alubu „kulyok'.j 
alebo inýcli uiuUeruvcli ftibo2no»tf nadával: to sa nikdy uuäUlo. 
Facky rozdával so zvláštnou Kruäiosfou sAm, Utk, ^e sa dolinkv^n-' 
tovi ani ua dlafi uedival, a predsa mu (enilou na ŕiu tmiil tak dó* 
kladne, že to až zahvižifalo. Keif ale holo iťcba, žiakovi od iadku 
naliuaí rozumu a moresu, pli tom hýval uk^m liint^'ľhideľoui pri 
katedre najbližéie »ediacl a privilégiom vyplár^nia obdarený arum< 
lista-xiak. Toho času bol takým cxukútúrom výrokov koorektur- 
Bkýcli Karol Martťšik, rodom t Myjavy, skrz naskrz UobrAk oUj 
koe^ti. Ked koiircktor za^roiutitil klúčikom na fioku katedry, ui 
,contÍcuoľe nrune», iuU^nliqiio orn Iťuchant," bo/ dyrlni naíiivajiícj 
jako povie — vždy po slovensky: „Na! I>aj mu Ž— 4—11.'' I}elin*| 
kvent áiel mlčky za stolice ku kaclillam, kde bola omiuósna laríoi. 
dercíi zastupujúca, a Maitťslk taktiež automaticky tuhal za níni^; 
keď sa odsiideucĽ ua lavicu uložil, nameral mu exekúťir usudent 
rany. Jak to bol dobrý kamarát Martešlkov, ten tak tuilabolo \\k 
fukol po pulideroch, alebo zaeskumoloval naúbo s Boscuvskou ry-l 
chlosfou dajaktí čapicu alebo kč|H^ň, a potom mu vyotl lany. a blŕýj 
skríkol, jako by bo dral. Jak ale odsndiMiec Maitošikovi dakodyj 
niečo proti srsti vykonal a pr^kotil, uaskytla sa mu prílažil«»sl 
aby tm mu za lo ^pod zpftsobem práva a spravedlnesti" vypomstil;! 
tolio uešanoval, ale vyplatil spravedlive a jnkn sa patri. 7a to altil 
nepovstívuly žiadne hnevy, len neškodné a tievinnó apprcheuaic*] 
Daktoré predmety učili sme sa slovensky, jeden uomccky, jedĽal 
miidarsky, ostatnt^ latinsky, ľamiiiam .sa dobre, že .sme sa učilij 
zcmepia slovensky z pfsanýcb soAilov. Maďarsky sme sa učili prí- 
rodopis, a afce botauiku. Ešte viem, že soäit nosil nápis .Novény- 
orsziig'', a že sa tam čosi spomínalo o „3äľt;a rc^pa" : ale to soml 
vteiiy nevedel, čo znaiucná „niivt'uyorszáť" a čo „síirira ťépa". lebul 
nAin to professoľ nepovedal, a IhjI s nami spokojný, ked sme ulo-j 
ŕ.enú lekciu po dobront či po zlom nazpJimriC vykodkodiikali. Kobyj 
uás bol čo len raz vyviedol do pofa a nám tam daktorú rasltiuy 
iikAzal. a čo všeličo sa dá o ktorejkoľvek rastline ľozprávat, kt 
sa do veci rozumie, nAm vyrozprával; keby niUu bol ukájal, jak< 
treba rastliny ^\úM a v herbiírik ukladat: boli by sme i. tnbn malij 
omnulio väčší úžitok, než z eminencie do svedectva ' nej, 

keď sme itc noroznmuli. — / kaidiíbo predmetu vyvolá^ ;aorl 

každého druhébn, v abecednom poriadku, a tento systém £acbo 
vftvnt ustavične rok po roku. Dfa toho, či bol prvý vyvolaný AJ 
alebo B, už každý vedel, kto pôjde lekciu odriekat a kto nie. /iaci] 
ale si bedlivé značili do soíiitov pri každej lelícli „ful" alebo ,noi 
fni** : jak si dnes vplKal „fui', to znaiuciialo, že dnes bul vyvolaný, | 
a zajtra mu ani /^ mak nezaškodí, keď sa na lekciu ani nepodfvaJ 
lobo i Vík vyvolaný nebude, ľreto sa slAvalo pravidelne, že pnnij 
lekciu kaidý na nauäl, lebo nebol i&tý, ä ju nemusí odriekat; xu< 



a 



(K«oin ftlf učil Bft Ifin kiiiflii drahii, a inedzen neučených lekcií 
I ■'■Icu iľi^lého „ftúília", L j. učtíbnťlio prudmeLii. Jak aÍ 

\>i. ^..:....- vyLialtul kélin, iia ktorej bo!a náhodou otázku z para- 
gnfot ktorŕ »a žiak bo) učil n /. aelio aj pred katedrou odriekal : 
bnj'j 1 uím dobre; v protivnom páde bol jeho exuineu len teká 
iMcewia nniseiia s octom. Pri odriekiiiii ii>kľií konrektoľ zäcIiovAtäI 
tíkú prax, ii>, ketf vyvoLiiiy /ost^Unl > n aN'^lio uaskrxi^ nič 

npTftipl. r.dníeKoI si jpdnu-ilve parky; i i mnl dušu na mieste 

ľ I vr momentn na dlani, aby sa po druhí raz iepMc lekciu 

iiú.. ,. i „rammritiiili i syntu^istí museli sme každý deii ráno pri* 
mm jednu strunu kulliuraňcky uapísauýL-h forrutiliek. Kto už v puu- 
dejnk, lebfí v nt(>ľi)k doui*»8ol fitnnulky ťisto a jHíkiie napísim)^, tie 
pnf«u(»r pozn.V'il '•Tii/kon íib'rom ^absoluttis", a taký katll^raf 
DffpotrebnvAl tel ' ítirmuliok ; kto nedostkl zuámku 

«ibwlatas', uiii | , , každý dt'ň. Našli sa ale aj takí 

Ivpdiu, ktorí sa pot:ijmi> dlho v ti>m (.vičiti, aby vedeli „absoliitUK" 
!»lv« Lak nupííaf, jako konrektor. a potom, jakokoľvok formulky 
omaalK 2azávruti)í£tli si podptsaium ceruzkou „absolutuíi'' a tak 
u U v utorok oslubodťi oil pjsiinia roniiulick na ostatné dui týž- 
itfcL Teiite klam moliol byť \v.<fW. prevádzaný, It^bo si professor 
Mpuiátal. kornii naplsnl ^absolutus", n komu nie. K polročným 
Äfil-ATii >iŕ> cbystaU sme všetci už popredkii „Speciroina Kalli- et 
*' :;U!", kde Brne do sošitkov aftpim 5— li čo najpeknejšitt 

pt-^ii'Li: ii>ľmuliťk umiestili. Iniciálky, ha celŕ prvé riadky bývalý 
M<it«lirít>mi ŕniktiiranii popísané, vyiiifrovaiiô a ŕahto aj viac far- 
*' a boly rhlúboii i žiakov — Í prnfessora, Sotva 

»' . . 1 itiej zkuáke, sohral i^tačik všetky snšity a formulky^ 

čn ich kolvek behom Keme^^tm popísal, pod pazuchu, n hybaj s ce- 
Wn lym archívom k iioíifukárke, aby sa to vymenilo za oškvarky. 
iic Inutsit ^íloria niuudi! ftnes, pravda, banujem, žu v.nm aj ja tak 
iisiiau urobil, a všetky písané , štúdia* za knrniit 
lil. Vipfiy som si myslel s ostatnými, že sa z toho 
>i riac utkdy uóit ut-budeni. lebo nomuslm; a kto tie sošity po- 
trebuje, nťch íi ich spisu. .\ predsa by to sUllo za pnicu aj daua 
f^mt-t lio lych .studiC, čo to vlastne bolo? ZvlAáte ten ^NovéDy- 
iehn ^aarga tVpoii" by soiu teraz r&d vidol ; o čom to 
bola reí? 

I <lHklann>v:ivab>. Professoľ i<ostiiptl so svojho tn»nn 

<|pi) £8 druhýiu na katedru hrabnti. a i:o kto jako 

j lu doklanir>ranku — ndverktovalí. Dcklamovávalo sa 

ueiuecky a mnífursky. ale to vžetko boly pramizomé 

lúi. klorŕ ani Jed noho ri'hiíkR nevychovaly Sineläi iiaci pri 

ivant rozhafjxovali vottpust i^veta rukami, jako rak klcp<;- 

lúlo!'tiv( v.ip. iKili ruky do vaéku. a Rtíijuc. jako svfttí pvi 

síl. .recitovali strofu, dve dajakej nerozioiienej a 

if; I a ja ieu obdivujum tii zä/račuii trpelivost 

lorora, še pri takých ciekhtniáriaťh z kože nevysknčil od 

spevokol* mávali sme uA s^ uiy malí žiaci jakýsí 




78 



sputnk bez stanov n hex protokollov, a achá(l/.eLli smo bk týždouD^ 
(Iva razy. aly smo si Icii Uik bez nôt píwinýcb / a ktoi 

iiihIí .>vi)ikejsio nohy. od ivinc /aitani'uvHlí, a |iii .lii^lté tu 

zjU'udiié žíuly a /.äbavy prevtítt/alí. rrofc-tauri o Uuu linlin:* vodf^lí,] 
a nevysielali /.a nami épiolov, kturl by sa ua sviijicli kainamtocl 
v udavačstvo cvičili, až by na hotových jftiiiéiarov vyzreli; vftboj 
tam nikto špir.lovstvom nHotr.ivovitl dušo ctilapcov. Keď sme sa dt 
chuti ntLspii-vati a hnliá vysychajúce nie Huáif ptvuín alfbii vlnuni, 
— lobo lu mini ani ua inysel neprialo, — so pár ŕbAntiii vody pu-] 
vyplakovuli: ro/išli sme sa v pokoji di>niuv. A hla, uui jedna hnitU 
tĽtíiC lihoľskoj nepošiuula kh na Sibír! l*ľí tých ítpevokolovýchí] 
sriiúdzkacb naučili snte m velikť^ mnoMvo ]>ie.snl n tnlpi^vov. Ini 
zAbavy boly: líra na loptu, na iMižiti za pezinskou bránou, helianii 
n závod, pasovanjŕ^. a hra na Iď'hu. ľri hr.\ch ita loptu a blcbol 
bola t^yniuaslika l>eliania šarvancoDi osožnA, a žalúdok vždy v takoinj 
poriadku sji mir/.oval, že by bol uj h Valibukom oIovouľ halu^ky| 
strovil. Aj vyciuldzky do hôr až k opu8tt»n«j Zlat:OJ bani a <falfj,j 
konavali sme liúľue. V Harmónii byt, a ncMbcbnúf podivat sa il 
nedalckoj bane, liolo by zuanioiialo byt v lUine a pápeía nevidetj 
Ka/ flinn sa odbtiiltali co najtfalej vlie/t do tej liane, lebo sme mali 
kuB lojovej Bviečky so stdwu; ale neboli> možno (Taleko Ist, lebol 
mne phšli ku kulmej, hlbokej diere, cez ktorú sa noilalo preskočif J 
n čo i;mo v bani videli, nebolo zlato, alo celé hromady nelopiorovJ 
Nikdy som nepočul sponiinat: kedy sa tu proKtalo dolovat na ielaio?j 
Aj v pezinských horAch kú opustené zlaté bane, o kti>rycb viemi 
že eSlť roku 1H(Í7 aa v nich dolovalo a z knmenia, fltupftml roÄ- 
mrvenébo. /laty pnBok su vymýval ; ale ;ío sa to nevypUcalo, bane 
zo&taly zanedbané. 

Inť'lio Rpôsobii, pravda, nepekný, šport prevádzali v&čll iiad, 
u ktorých ne<lernó popoludňajšie bitky h tovarišmi remt^oInlckymiJ 
„/a hľánkon" a pri rybníku, iieboJy nič nevídaného. Na Uikýiblof 
lirdiDtikýťh kúskoch sme alo my, syntaxisti. alebo pnlvn ^ľamina-j 
tisti. podielu uebľávali. Ked ale hro/iio do/rícvat počínalo, umselij 
hiijnicí vo ilne v uoci hyť na stráni, lebo žiari he/ mzdii-lu triedyJ 
jako i^pai'^ci vyletúvali v tlupách po trocb i viacej, jakoby lo ničJ 
ua preoliiidzky do viufc, a vracali sa domov, uakradeným hroziiouif 
oboprhanl, jako jc:ti; a iíc sa hrozien malo do vačkov vpratalo, 
rozpárali bi ktorísi na kabAic jioddlvku, aleiio najsmelší vzali sc 
sebou poduškoxy- sovok, a a nakrftdeaými strapci ntek.ili, kadf 
labái? domov, .lak hol zlodej dolapený, — čo !*a veími zriedka] 
stAvalo, — odsedel si to v karcerí, kde sa mu zavdala piíle/ilosíj 
zvľčuiť svoje meno na slune, alebo steny rozličnými nápiKami 
kresttamt okiii&Iovaf, na nehynúcu pamiatku. Vtlčši žiaci u^bAli 
ani hAjuíkov, ba púMnrali sa s nimi nj do víťaznej pračky, a pi 
iiioícni hájnici sa h tým nikomu nepuchvAlíli. to od ti/uUrov pu-1 
rážkn utľ|»eli. Vi dávno pnul Ihirwinoin zniiH iíHtdnLiiskl hájnici,] 
čo je ^mimicri''. lebo aby sa prispôsobili zeleni viničov a Um 
(ipnzoľovanl neboli, nosili jakesi zelené blúzy; len íe oko tiznlrtrovuj 
bolo dost OKtn^t aby ich xdaleka rozosual a vedel pred nebejipf 



n 



immxam zaycaKu imznúť. Bolo to — lužlm — koncom septeiiibm 

»!• t nktíthni r. 1S47, kcír sn mudzi /ialuiii n'/hL-isiln 

II" ;i v tú iiuc nii /oliriro pli Nitfo ialijisi vcIikA vatra 

líorBt botlp. Vyiiťl nAs iťily po/ile Vf?éeľ veliký Iťŕilťl aá za KľúNivii. 
pr-v,i,. .,,i jodt-n ni'vedel, v ktorú stranu v takej liii**, jako v nihu, 
tt r hrniiaf, lebo innoliy 2 tid5 lú iĽ^raz po prvý raz počal 

*] I iiH'iM). — iini to 8U1C nevodoll, či od KrAlovej 

^ - iííIľC' Ktííf siiK* »!i ilo liiiy lui Víviífky strany 

<iĹi tiii ti) ta iiav) viiíiivulí a /linla iiiO nevíiloli, polH'ralJ srne na ílonmv. 
Tii xxl v prostred resty nekol ktosi; ľoífme na lirozniVI a fuk, už 
ľ.i potnitilí do TÍnfc, míin nanintného na co&lo odlieliaiic 
I tiRO, 70 by mi bol mohol snido dakto oko vyklaC, ít nebol 
I I htt fitiefl, ľnžlo mi tiun lizkn, a všetky rozpnlvky o Mm- 
' ' 'i, čn som ich kódy bot pupočúval. kniitaly hä 
'<t;»I som Sft i ja. — ť'ľíiz skrúš'^no vyznám, — 
ifci tnj Tiuíce, sniiitrajiMt len (*tk vi)8ptist Kvela po viniĹ'Och, alo 
ut jnliného almpecka t<oin namatat neniohol. Ten. ktorý už nml 
pbŕ racky, a jako chrček plné ústa hrozien, zavolal ntlnnieným 
bUsoni: .liAjnik !" a vk'iko sa o zlomkrky hrnulo na cestu a dolu 
k IMiť To bolo ii-diiiy raz, co mm í ja probovul, alo len zo 
'' ■•• osaniitte odl>**liniit)'ílii> niučo nťzožralo, 

. ~"bnm ilu cudziohť vinohradu. Ale po obe- 
ti nikto n4in nebi-ňnil cbodit „po uberkoch" ; a tu sa nám 
)>ribo(lllo, jte sme nalratili na cti\e noobraný vinič, ktorV ŕi 
iii, éí z DtiloHrdľnRlva nasrbvAJ nboiaŕi zabudli obraf. Upriniuti 
iií ani vtedy noľiibily laki^ llibustVľske kúsky žiut-kc, 
A iú vi:ir- ľA/ v.-ibilí, aby som áiel s nimi na hrozná, 

tíi n« Honi l<> neurobil, leda „po obcrkoch"*. Za to ale ľ.hudievali 
w,t A(\ Hnisčova (tak sa. tuším, menoval teu lion, v bok niže 
I, kde na svahoch položitébo kopca cťlá hora plauVch hruiilek 
'-■ sme 8Í pu zemi napadaných ptAunk uasbiorali a doninv 
fi ''<n sysJi žita, a potom sme po vííťieľkoclt, jako delikjt- 

t .,%li. 

iinniilg ľi— 6 lýidiiov po mojom príchode do Modry. 
!'■ . a po čas oberariek 14-dti»vô pr/izdniny. Mnoho 

ii , i , . .i,.dzn]u »a na pľáxdniny domov. Vybral 8a Irdy aj máj 

(cM « karavánou ilakov sevcro-uitrianskych domov, mim ale ne^^^hal 

iac Mt) ťoly strieborný dľSiftlnik. v bodnoie terajélch 

. š príkíizom, abv som s nim lak .uazdoval. že by 

! t diil. Vypľi'vadil som oď.'bAdzjíiúrirb už po hornú 

ijric, ida ťostou. čo vSetko sa s takou sunimou poäaj;! 

\ae áá vykonať. Sotva sme sa za bránou rozlúčili, nemal 

, , .. !,..fv, j.iko že Roni si kúpil za Sajnový kmjľiar dve 

: ľi katollokom kostole za dva krajciare ÍMijnoré 

'<ri som sa tej nmťnotrtttiK)»ti nalákal, 

,fué" ! „K.isHekl" bol tvaroboiu 

bmliia lilnii velíkV, koliU', na jakúit tiiaškrtn sin« 

priazni ľy< b tinaučnycb pomeroch smeli pomýšIaC. 

dobrým «biilkom opatrený, bol by takých kolAčov bes ubli- 



r 
1: 



n 




ženia si oj \2 /Jeilol: ale kdeže by sa vzal v Modre tak^ alumni&ta, 
ktorý liy 8i smel dovoliť iift jednu posedenie 24 Itrajciare prťje^t?!j 
S kúpenými tj^íammi u s kást]t>klniii vo vať-ku, a k pHvnýin prAdsa-j 
vzanin, ie s ostatkom peňaul lepôie budem tjnzdovaf, iihiera! soi 
sa na byi V biiiny domu obzrel som aa cUv ra/ za sotm, a tu! 
vidiw k mAjiim ueniiili^rnu uslľuutiu, /esa brat čosi domov vrat-ial] 
No, ľekii, to buile peknA bistoria, jak sa ma spyt:i: ^Kúh nii 
desiatnik V Kástíekl by som len dajako bol vybovoňK ie som si 
ho ua uiavcDÍu žialu 7^ odchádzajúcimi domov kúpil; ale beda bj 
!)n|(t bývalo mojej, už vtťdy dlhej šiíľI, keby bol u míia cigantl 
našiel ; lebo fajŕif miieli žiaci len od iftAi-a bore. Keliy retor io\ 
jak mladý a skrčený, ŕo jak si!n<''lio a iirasteni^ho syntaxistu hol 
pochytil pri fajíení, či na ulici, íi v hore, či v dome, osobnval si 
právo, — ktoťô mu ani nikto neupieral, — mitne ho vyfackova( a,] 
fiijku alebo cigaru (fttorých sa ale toho času rrTnil millu tajcíeTalovI 
vziut; a keby tá fajka bnla bývala bárs aj strit'brom okuvautt „taj-l 
tyčka", nebol by ju syntaxista pred žiadnym fornni vysiidil. tlnitnma-j 
tisra a Nyniaxistji hol rntorovi a žiakom vyšších trit>il luii ,puer* 
ale lipda hy bolo bývalo tomu syntaxistovi, keby sa on bol npoválil 
(lazvat rotora „puerom", a keby ten /etor hol tak maly, že by boj 
mohol syntaxislovi za sAru spatínúf. Žiaci prvých 4. jíymnasiálDvcl 
triod museli rotorov a vyí'^IcJi im ulici smi'kuutttu čapice a slovout] 
„seľvufíl" pozdravovať. Jak to taký ^puer" urobif zauiPiŕikal a bol 
alumuistom, trestaný bol absentovaufm od miisa, a jak bol vzdoro- 
vitý a aj druhy raz nepozdravil, nedostal na obed chleba. DaláieJ 
privilégium retorov a vyišich žiakov bolo, že smeli na prechiid2kacli{ 
uosit paliŕky, v čom daktoii taký luxus prevád74ití, že so set>ot 
vlárili celé zabíjačke klacky. Nncb by sa len bol opovážil syn- 
taxista, — o grammatistovi ani nehttvonac, — vyliezC v ncdelo pq-j 
potndnl 8 paličkou na ulicu I Prvý retor. ktorý by ho bol popadol,,! 
ImíI by mu uši ponatahoval a paUčku skouHškoval. Tu máme botov/j 
variant tej duchaplnej výpoveile, že sa človek až s barónom taUnt 
(Der Mensch íiw\it crst boini Barón an). Študent vlastný začínali 
sa až 8 reiorom. všetko, čo bolo od retora ni/šic, holo len „pupr^j 
jako by riekol: čvar^za! — .lako som s tým spomonutým deaiať 
nikom, vzdor bratovmu príkazu, šafáriC počal, ncpochválil sum saj 
niu do dnešného dna. Teraz už strarh (»dkladáui na stranu: nerh 
sa to dozvie. .Tak mu tieto riadky prídu pred oči. pokrúti hlavou,] 
ale nebude starú hria'hy hýbaC, ale ich pláätum bratskej Idsky lea- 
ki7je, a to tým viac, že na vyéticovanie, pre tie dve cigary, bol 
t>y som už pristirým puerom. Jak hy ale chcel r, tých Časov prottj 
inrte uieč-o hýbat. čo soín /amičat za dobré užiial: vy7.radíiii aj j*] 
o iioín to, čo vykonal domrtcej panej v Itóci s petržclom v záhrade.[ 
Toho času boli aj dvaja bratia z Myjavy v Modre, ktorí znali 
na hufilv brat. Kedykulvek sa pod voŕ^r viac stadrntov siSlo a za- 
žiadalo sa im zaskočiť si, vybrali sa traja k tým muzikantom. Jedei 
im v/al husle a dvaja ostatní každý jednoho z muzikantov veuI podj 
pazuchu a doviedli tch do HuilfUtskiMio rákoí^a. ť'i sa mu/ikantoiiif 
chcelOf či nechcelo, museli bral. Nič im aui to ueoBu^iio, že 



81 



íTivali. -^t im kiipiiy novŕ, i\ 

rnnMo "bff, Rn/- V" . keď ^oin i.(ľ;ivo z^\iiiiineiiy z;t»mŕiiku 

|ir : m uu iiLv(iľťn<'' ikeifi okrioín dnu /.iiťjiici krik: 

.i -. . liDiiiiiir' ľočkaj, vžak lioHUaisš!" /.ásina/ku odstavil^ 

A' Ib, & prínkoiif k oknu, otvoril ho a pozrel dolu. čo sa 

ta i,jui >.u>tntf doje, bolo diolutn okamženia, kett moilzilým aj ostatní 

I pciKtiril |ii)»kiikiilí ti k okiiit sii ^ihlkU. ľútu pnU saiiiyrii na^fni 

"' 'ľc, tiii jakii >*a piJídln vcši.i sušif, Ptiirši z tých 

iL'. I dvaja étudenti^šiuiru p«»))od pazuchy prevliekli 

I ho uk tiore na stonu vytiahli. Cini viac sme sa tomu smiali, 

tŕn viac niini ton ňiiúron hore vytiahnutý nadíWal. Jak ho so šnúry 

^raitili. If>iel zrovna ku Kalinčiakovi, ktorŕ i^a nad tym. pravda že 

(r ' : ym iíirtoni, mnl od mniochu popukať. Náš miizikillny 

I) 110 alľ hekul: „Vyeokoučeuy ľane! to uoní do sniieťhu; 

dfiťa ma zvesili ĺíí y\tk\\ zajtra ma uióžu /.avetiiť za krk!" Kalin- 

i\ú <la] »í oližaliivnuVtli /.avolat, naoko prťsne icli pre taký ne- 

\ spils vyhrešil: a bolo dobre. 

'•<-Inii &uue:iftou ŕigiíron bol jeden lo^ikus, rodený Maďar, |>o- 

rtíVT úreuľií'tfj, q^ asi 22-roČDý. s bradou straiHiton, ryšavou, kerf 

littíirou v\' ' ikoii ua dllioŕizuoni pipasňre. so sukoTilým 

kíttn. a . .titvťího m um opíibity kožom^ dlhé strapce 

toblkuvt'ho mešca i^ dlhým, juko kupitálue épikadlo, ^imrAkom. 

VoUl sa ľ or. ľri jakejai piílcžitusli žiai:i vyšších tried pri- 

paväi Kalinčiakovi ^erenädu 8 fnkTaini u 8{h!toui; a inily Maďar. 
'■■ " . V\.,''- .! 'ii -Invcnsky uaucil, siluym idiraplavým hassom 
:.\Vli ^tiiniHriiv" ttloveuiíkt? piesne, jako by 
I t probkribovaný panslÄv. 

A , >; niirodu škodilo! 

k(>tf »|M(niinam mestskú hudhu, nebolo by spravedlivé, keby 

■it ka^dodpiinť' pastierske koncerty na nahnaje, ktorými 

volávaly na pašu; čo tomuto kniilovskiímu mestu vcími 

'■ " 1 sa ozývala každú štvrfhodiuu vo due 

I kaHú Stvrlliodinu nh(s( ctdú chodbu 

"^ ii, a na vši-tky štyri slriiny sveti zaŕanfaruvaf, 

,. :.-ik;iluemu smyslu meštianstva k vôli. jakú pre 

lebo keby pri tých obchádzkach veže bol dakde 

-;. •: musel v tú fltniuu wtyčií zitstavu, cez velikú 

tr ifí ani l,ehe|ova neinntda byt váišia, na popla'ib 

totat u v.-tf: a Imeď bolu celé mestn na nohách. 

V iwi diuu musel vykrikovať: ..(i'lobr tníi .lesus 

!* iJi to dnsial trvilV míviem. 

. >i v íime prechorol a nesitil som ani do §koly^ 

taá ta obed do alumuie, ale mi alumiiický seuíor po ktoromsi 

' ' f aj s porciou chlotui. Ustatni boli vftotci 

.it bol dlhy čn» na po»teIÍ. VyhTadal som 

íatuM.-lriM' kitii.^, ii;i kt.a-' ^:i 'f;íiši jiaci u nás o nrw:hy, 

i-fňi'./! IhI hni nplť'l". íirav,ili. a j'i'kiie rúre eom si ich po 

lial. Najlepäie sa mi lúbil Koleny tuz 6 obrá'kum, 

w i<iKA*i< i^ťh hrubo rezanom, predsinvi^úcim acéuu na ao- 



81 



uv«ranic, kde jakiisi Xflnti[fpa dniTiil kr&čiftcu metlou popod kiižo 
^ralmlii, dodnes iievicin, prečo? Sotva boly kaily rozloíuiiž, otvoria 
ha ilrei'e a tu/íhtuf, objavil sji pri iiiiie rektor ICnliiu'tak ! Uo luúa 
jako by hot Btrolill Kaity nemal Hoín kedy ukryf, a u^ som č^kalt 
l& hude zle, od strachu nni nevítujUc Tysokoučeni^tio piiim rektora. 
KiiliuOink aIc vzal dve kariy do ruky. ro>!trbol icli po /.dIMue, 
riekol ; „Toto tebe netreba, " a jakn prižicl, tak odišifil. Rozumin 
sa, že ma to náj-anint* škrelo; Inbo ke(f som ešto pred Katinčiakum 
(lost na sucho obišii>l, trápila ma myŔlienka: čo poviedla o!jtatnf« 
keď 5a /o i^kúly %rátja a uvidia kaity rozirliané? Ale mi dali pokoj, 
karty spálili, a sauii boli radi, že neboli i-itovaiif na mpporl. l'otofa 
sa m dlhý tas u nHs karty neukázjíly, od strachu, ie by nii no 
zase Kalinŕiak mohol naďabif. 

Zvláštneho spomenutia zasluhuje, že toho času v Modre bývala 
len jediná židovská rodina, a Uik všetko knpectvo. priemysel, re- 
meslá, po/fimky a domy boly v rukách samých kreslatmv dvoeh 
vyzuuui a dvoch národnosif. Obyvateľstvo bodré, pracovití:^, náltoínó, 
neprevádzalo žiadnu zbytoŕnň nádhera, n malo sa dobre. SprAvA 
mo»tA bývala v rukách mediánov samycb. V ŕ.om a jako sa tam 
Ofivtedy immery zmouily. o tom by nám uajlep.^iu zprávu mohol pci- 
dať daktorý syn toho mesta. 

V na^om dvore mali sme nám homiakam vertni nechiiinn, 
aladkú vodu, a ač domáca pani na dlhom povraKs vešiavala zváa 
Koli až nad samú vodu do lej studne: aemobli sme jn predsa píC 
Takých studní bolo viac v okolí; inde ale bola voda dobrá, bexl 
odponH'j príchuti sladkosti. — Naša domáca pani mala aj kdesi 
syna. lak sa mi zdtt, že vojaka. Ha/ mu poKÍi.dahi 10 /.latých, a 
ie m to v dvadniatiiíkoch uemuhlo vluHt do lii»tu, povstala lua s týu 
striebornými peniazmi ku kupcom, aby jej ich na papierovú de- 
fiialkii premenili. Pochodil som po viac ku(ieckýob kráumch, až u 
mi konečne pošťastilo trid»aC dvadsiatnikov za papierovú desiatku 
zamenit. O pár rokov pozdejšie nehol by človek tak Htiudno dostal 
za papierovú desiatku äkvivalent v striebre, a keby ho b<il predstt 
dakdt! naiiiel, bol by atuHcI bodne ažio /aplatit. 'í'olo preto apo- 
mluain, že r. 1847 papierových peiitizí bolo málo, ale najviac lou 
Htrieboruých. 

LahkomyReTDO<<f a ^íbnlstvo nie sú nič ncohyŕajnóho u chlapcov 
bez rozdielu veku, a / takrj rahkomyRolnoati /abývnjú aj ua sluft- 
no»f k všptkym Tu'fom bez rozdielu. Itlizkn dolnej brány bývala 
jakási ženička, ktorú i^ menší .^taci premŕzavali poknkovaului ua 
ňu: „iiopsa. Lisi, iu die lloh!" alebo: „Trády uudl 1 rau uiám!" 
{(ifdrchte Nudeln, Frau Mam.) lYeco? nevedel gom vtedy, a ne- 
viem ani <lnos; len to viem, 2o éast^t ftlAval xa domovými dvermi 
jej bytu hodne ndraiíteiíý Ŕuhaj, — tuéfiii jej syn, — e noiQym 
klackom na stnlži, klop'*niu tn nevýslovní^ poteženie robilo, ked 
mntud tlaktori-hii p<fSuieÁkára „li/ulára" ijako nas atnmuistov na- 
pospol posmeátio menovali} doiutdnúf a mu náležíte namazať. Tu 
Ha alr^ pri vftclkej jtdio nbozretnoHti vcľnii zriedka stalo, lebo lizu- 
lári iií dali dobrý ponor ua seba a vykríkli tie poKUieÄutí slová tä 



1 



* 



-^éBm 



M 



K d cuuDOQ mestslinn hnliiou, a potom dali nohy mt p\ev.ú, a fak, 
de Tatisie Ho pre il mešita, kuui »a icli ueo|iová/.il ten klackár pre- 
nulettfint. — ľri ľe^toskej bnlne stávnl na strtži starý, krivý 
- Iio vžefcl žiaci len „Pipajom" menovali, a to leij proto. 
ik f»i ľilpluvul, vžiiy Zflvoliil: „b— pflj!" O torato stnlÄ- 
sine sa my uc/liodmci bez vsKkej pľffiiiy tlosC 
■i iiK'ilz) žiuctvom ve»elil liistijrka. lU/. mu 
ul- v ma<^iiiirát, aby istého voiiabinida šitpom dohnal do 

l'e«4..»... J'iiä kunic >A hodil do i^Iy; obliekol $mirovauy dolomAn, 
trT«vc«ÍI si tinb k\\<Ui v koženej (Htävtí zaätrčeuú, hlavu prikryl cA- 
koni. vzal paltrku do ruky, a tak predstavoval pritom váetkom, že 
Tiľlou kríval u i boka na bok sa metal a len drobné kroky robi( 
omMioI, térmi tíLžuu, n-äpťkt v/bud/ujúiui. hu a/. forinidiibUiiú vrclino- 
uteBskii oaohii. KiMf so si>ntuany(ii htlakom borko-taiíko došiel na 
paiit za ľfziDKkoii branou, kde bolo mnoho siah dreva vo viac 
mdoťh aloienych, počal šnpovaný stonaí. jirimassy robif, za brucho 
tt kpaC z nohy na ooliu prestupoval a drái»a prosiť, 2c ponováč 
9t\\ ■ uiŕ je možno Ih'ä n(*vyslovÍU.'fnej ostudy ifulej kľítčAt 

pf -ri ^f> ŕidnin ponital, aby ho puntil xa U) drevo, žida 

! aj dnib, iíe by nm to (a2ko pudlo, na diarrhMU 

-,... .„ ..;_... 1 bez vfikcj galiby do IVzinka dohnať, a pustil 

b* u drcTo. Polirajt m xatiaľ nabil fajku, zakroAal a ódpluval: 

* lil* a sotva začal s fhníttu prvé kotúte dymu r. fajky, jako 

líre. TTp!iíi(ať : už íuizrfíl vaiíahnnda zpoza drubŕho konru 

iitpkaf sniiTcm k Trlinkn, ivh sa tak za ním kiirilo! 

nlnni rozkatoviiny dľáb zlobivo si odpíul: „fi— l>áj!* 

noi uobama drobčíf, palicou nad hlavou kriitií a z celých pttio 

.*Vn^,.yj(; ^poŕiiuj! Ijx en imini! už ra máral* Ale vai^abuud na 

'lil A íiel svojou cestou ďalej, Nolwlo od nite chlapcov pekno, 

" ;,, ■ -' u b"*zp*.'čnusti. tym zlobievali, že idúc 

'I ■ ■' /-ňťňl ntekat a drnhy za uím drobčil 

Koval; ^líž wi mam!" Zato sme bí utŕžili od neho stereo- 

■,•1'! fi/!iMri'- 

V .'dal senior. najlepM žiak VII. triedy. Tomuto 

"Mntr-ij ru(jľii/.'-i liul ephonis, ktorý vo vedíajšej komôrke chleby 

Mll aa «tnly Kod u jednolio j^tola* sedelo is žiakov, poslal naŕi 

'fhartt' '> a jednu polovicu. Toto zase pri stole pn- 

**•»* jal op.tiľne na Ŕtvrtky, sem i tam prstom, no- 

■ ' promorjavftjňc, aby tie živrtky jednak(^ holý. '/, roz- 

.. ^j. ^vrtky chlebov nesmel »i b.'iľ»kto búrsktorý kus vzlaf^ 

'-'.'I čakaf, až naňho priide rad ; najpo.slednejma štvrtka zo- 

■ui 1 • tiitf Uiiví ich bol ľozknljal. Keby vti'<|y foKtijrafia bola bý- 

" tii.l by sa molm! od dverí kuchynských rozkoäný obraz 

1 ŕiaci, ktoiy stMiiačky, ktorý stnjarky Hvrtky chleba 

na rukách poťnzk.iviijn, aí. i*a konečue ka^dý — mimo 

ého — rozhodnul » štvrtku si vybral, ale ešte aj 

■IX. "k-im na ostatne chleby, éi by tAvn nebola eSte vät-Aia 

a. Kedykoľvek vidím aj tt^rax v tr.nfíke náhodou žída^ tri- 

tiMtirtf pakllk tabaku kupajikeho. vŤdy mi príjde na myfiel, 

6» 



l«'j 



M 



B4 



p«r Associationem ideariini, to nnäo niokdnjáifí vyberanie t Htnt- 
kAí'h Altimniclii^ho chlfba. Tuky /id nevezme toa paklik lalMlku, 
ktorý by nm t^níid tratikant piHlul, ale si ká/e vyložit čím najviac 
pakllkov, lebo — dfa toho, že „ktit kde bhIA. tam iní^ho htudA," — 
never! ani štAtnej váhe. ulo pakllóky rad riidoni okom pretnenava 
K rukauii pú(ažkňvB, a ktoi-ý za dajTa^ííI nzná, ten si vezme, Ĺrí 
krajciare nti pult lindl : a kšeft je liolovy Žid sa pritom Uk liplne 
spolieha na fit svojich nervov a ?il v dlaniach, že v:Uiu uhAdne, 
lepSie, ne/ by mn ju ukazovňla patentovaná „l'riicisioQswaĽe", — 
Aliiinuista predposledne pri stole delil 74ise •/. kuchyne na drevenej 
doske donesený kuH miisa, un tolko rovných Čia8t4)k, kulko žiakov 
okolo stola Hedelo. Aj ten si musel daC pozor, aby /.krátka n«*- 
obiMel, lebo ai posledná porcia bola jeho. Tak Ba ainuiDÍsti prakticky 
učili merbe a delbe, Icjiéie než /o íusítov školákoch. Ini hodnosC 
bola zase, ktorú iiastával (íeiiitiroiii vyiuenuvany delič miisa v ku- 
chyni. Ten kurháľkeu ?■ hrncov povytabovam^ a na velikii dosku 
naložené mäso rozdelil na tolko čiastok, kotko bolo stolov alnm- 
nistských. Na žiadneho deliča nestríehli alnmnÍHti tak imzomc. 
jaké na tohoto: lebo ked sa prí krájaní mäsa semtaui zvŕlii]» 
lu i tu odsekol aj pre seba kúštik a nožom odsotil na l>uk, až 
vychladol, a potom ťuk s ním šikovne do úst. Jaknáhle to kto 
2 tiíueitvjúcích do kucbyntí žiakov spozoroval, skríkol, ohráliac sa 
tvárou k seniorovi: „Carnes comedere non licet!" To bol totiž 
tennínufi technicna. ktorým sa označovala nedovolená hltavo$t delí* 
čova. Nepamáljili llto žalohnfci, ze uf. v Moj^.išovoui Mkono aa- 
plsant^ stojí: „Nezavížeš úst vola mlátlclho": jako by kto mobol 
zaviazať ústa alumnist^vi, ke(r voňavt' máso pre iných 80— IíXi 
kri'tjal, že by si nemohol kedy-teily šnpnút sústo z neho pod nos? 
Tnto liodnosf bol huiu Kantával xa čas aj ja, a nemálo ma xlrtatilo, 
ked mi ti loptoél cez otvorené kiicbyiíHkO dvere do úst kukali. 
Mali sme v alumnii aj „poľtans"-ov, toľko, kolko bolo atolov. Ja 
som medzi syiiiaxisty /.jiujímal jiikési privile^iované po>taveuÍe, preto, 
žo som mal bniUi vo vyšSej triede a bol som v grácii i sťa puej* 
^ u ätudentov kat exoohén. Múa iictsekirovali, ani uenukovnli, lebo 
ved oj vyšSích tried žiaci chodievali k nám, zvlA-^te ked nám 
vľliovský hrnäar Fabián doviezol za vrece miilknlancií: pecfiô 
chleba, ovocie, koláče, slaninu, a čo sa pre žiacke žalúdky hodilo. 
Keff som bol za portansa dekrétom seniorským vymenovaný, pri- 
hodila sa rai raz tá ^aliba, íe letiac s plnou misou horúcej po- 
lievky, narazil som medzi dvenni ua ntekajúreho s prázdnou misou 
do kuchyne Jožka Tur/u, s ktorým smena vetmi radí mali, hádaui, 
preto, že sme boli oba maličkí, — a od nosa až dolu p> nohy von- 
koncom som lio oblial a mu tvár a ruky vriacou polievkou obaiiL 
Ač som ho /a to Inu-d na flaku odprosd, lebo mi ho bolo vpIú 
lút-o, a on sa pre svoju n^poxomosť vyhováral, pokutoval w 
Samko Kolény za túto (arbavosf tak, že s*ira v ten deň i 
cbloba, alu soui bo umsel prepnstií Turzovi /ji hola»L Zato sme 
ale uobnovali. a zostali srae vŕdy dobrými kamurátmi. 

Velikou slavuostou bolo pre daklorýcb uluninistov »tnihauiv 



gnUrenie kapnnty pro pfitroby atnmuie, k coinu len seiiioi-om a 
cpbtiľum púvnlauf žinti [rripiistoní Itoli. Hľa stArodávnolio zvyku 
prí»liľ:halu u^UapuvHuie kajMíHty v suiIikH výlučne eplioroví. IClebci- 
ni- ■ .r po Modro, f.o cphorovi pri t-akej práci 

v^ : vrecku s tabakom do suda a on ho tam 

dľ /.ušliiipa), n až po Novom roku zuse k svojmu vrecku 

pi; . -t si bo K mi«y uvureriej kapusty vyliahol. To je ale 

ttki pmvda, j»ko to, čo sa tu v Fodhrudi o Jednom zemanovi roz- 
priva, že Ha mn urodila tik tvrdA šoäovica, žo ju tri razy varil. 
Crí razy jedol, a po štvrtý raz ju zasial, l^, kctf sa eáte nqjdú 
ladia tak i lo diidia, ktorí vytuý^Ujú také nepekné klebety, 

ktorým bás " neverí, predsa nevinnýťb ludí nimi do po- 

STDťétiu uvádzajú. Ale takó klebety kolpurtajú sa na vietky strany; 
fiak letí pred piir rokuuii stUo v iioviuách, že nebohý slávny HyrtJ 
po prfiveiienej oporácii jakejsi žene ?.a»ii do brui'íia špongiu aj 
8 noiaiciamí. /e klebetnici neušetrili naf aluninistov, tomu sa ne- 
éivfme; retf sme im to oezostali dlžui a spískali sme aj my niečo 
o nich. ŕu ich uii/do. — Kcíf bola kapusta v sudoch uatUčená, 
duitičkami prikryla a fažkýnit kameňmi privalená, zaHadlo sa k pri- 
pnTenoj boHtine. Knchiírka totiž upiekla koloBSálnu kapustnú álrúdlu 
pre tých, ktorí lia pri kapuste paebtíli; a že taká trakta bývala len 
ru do roka. uA dllio pred i'iou .sa o nej rozprávalo, a dlho po n^j 
n efi(- i:da. 

N > * boly Kase U-dňová prázdniuy. Ktorí žiaci mohli, 

ili domov, lu sa ale vysielali suppltknnti po meste na alumneuro. 

• eíre po dvoch, ?. nichž jeden slovenský, druhý v nemeckom dome 

oeniecký ňxih odriekal. Ja som bol b Korlom Marteéikom vyslaný 

po supptikačkť na d(dnC< predmestie, a síce Alartesík dastal slo- 

t¥B«1iý vínA a ja lu-nierký ; že ale v tej čiastke mestJi boly len 

v, aktívne som vystuiwval len málo. Vo 

.. .! -_ ; - . iiiôj kolle^'A doiĽíhľemu p/movi alebo pumy 

•iu, kde Ml milodary zapiaovaly. Kto pár krajciarov dal, ale 

-^ i.- knihy nenapísal, to f>i supplikanti, d fa starej, ale nepoctivej 

pnuj. pfp fteha podrziavali. V iiejoílnnui dome nás iij nrileiite vy- 

IrMiľ ' -íiiuov nepnzdiiivujeme; aloho jak sa komu žiaci na- 

ooBdi i.iadu, odstuiiiili sme to my dvaja. Po skoučouej 

bqi{iIikaL'kt* £jLä.idIi íuie si domu k sčilaoiu summy t v knihf vpfsa* 

so vrecku o]»atrovaných peiinifi. I sčífali stuo asi 8 

h, 7. ktorých sme vylúčili darky do knihy uevplsané, 

r; •! ^ ního liMak Martešík presvedčoval, ie nám 

..Lch. K(!ď sme knižočku a peniaze zaniesli 

j/kii pnv.rel, posície sčíLil, pc)tom peniaze očital 

i ste sa; tu vám prijdii 4 yroše nazpút." Keby 

kde 8t<-' vziilt tie uudpočetn<> -I í:roáe? boli by 

'ho pomykova. Ale nielen ^e nás svojimi inter- 

dfl úzkolio, než nás ešte pochválil: žo z pred- 

'iioho supplikanii nepriniesli, jako my. Okrem 

. 4. groixix dostalu su nám kužiiŕutu ešte nsí po 

ik to Uula Bumma, s ktorou sa už dačo na Štedrý vccur 



DÍI7I <ÍJ 



Spýtal ; 



(T 



ir. 



611 



TämŕžňíTŤoiii ivltnlliii. a eŽte viac, kmf lozsialiíť* 
liiky Šurii o(Í Trtinkti nž \in ýenkvice hUdknu ki>r('ii Imlii pnkiylo 
lioly, vyitijili Síl žiaci kajtlti stľe<lii. siibotu n noilelu p'tpuludul ua 
kizačku. iMktorí louli bniule u lioiiili !.a po tiide, u/ radosC bola 
na U) sa d(vaf. .la som sa leu iia podošvách éinýknl; ale keď ma 
jedeu kaitiardt posinefoval, aby soín si jclto bnisle uviazal a tok 
sa kJ/.A( naučil : privolil som k tomu, iia moju velikú škodu. l>ebo 
Kotva Koni sa a hriislumi ua Fad pustil, tak som hlavou :£ukrosal 
do ladu, ití »oiu sa uazdíĹval, ie ináiri lilavu na mlii'Uľ trupy rox- 
trcpanú a uio/,^y po ľudo ro/8tríckíin(>. No. tak priltáue 7.1e to oe- 
l>alo. len 1105 sum mal odľetj^ a na čele sifiaTicu, ktorá mí v pO' 
riadnu hľťu napuchla. To mi ale tuk zuĽchutilo váctko, čo leo 
na bruslo uiHmirna; i^.e by 8om sa bruHlíarcuiii ani dnes uecbcel 
viac uči(. 

Konton) jauuara boly zkiišky. a dukolko dní pred zkťkškanii 
takrečeuĽ tcntnininu, na kloiv sa ale prihtá^it len tuii, kto ohoel a 
ý.iadat maC dobiťi zuauiku. ľri tenl^ltnem* hladel profes-^ur jakosj 
vyakúmai, ro kUtry ičink vie. nby potom pri zkúáke v bunbo n«>- 
zostal. Ketf som prv6 polroéui!* svedectvo do ruky dostal, bol by 
som od radosti vyskočil nad tým dlhým radom eminemil, koo- 
rokt«rovou rukou pekne doiilio vi)lajinVchI Ale úi)ľimiie roŕeno, zo 
všetkých eminencii nemul soni pľažiadnoho ohoIiu, a muje z dumu 
donesené skrovn^ známosti o uic uoboly rozšírenia, leda o Bpú»tu 
uazpamiiC naučených, ale uero;!umcuýc1i a nepochopených lekdl. 
Doma však bolo nmoho radosti nad mojimi cnilnencianii, 

Každii roku íloha m;i svoje zvläáui08ti aj u žiakov. Jaknlbli 
sa na jar zem osuíiila a slniečko pripekať [Ninilo. vyliezali smo, 
jako červení Ľlirobári, uu pažite k lirám na loptu, a netrpolívo sme 
čakali ua dobu kúpania. Obyčajno sme sa kúpavali v rybníku, ľri- 
skoré kúpanie bolo nám zo zdravotných ohTadov prísne zabnVoentf ; 
ale my, neznajúc, ču je teplomer, ani tobo pravidla 8me sa ne 
dr/atí, že fla kiipaf možno, kmf je voda najmenej -}- 15** Jt. teplá: 
dovolili sme Hx rozkol kúpania kolko ráz už v iiprfli. Za to raz bola' 
v škole hroinaduú výplata, lebo sme aspoň <IvadstíitÍ boli podelení 
každý dvoma kapitíUuyuu pnckumi, bárs sa näm od kúpania ani 
nič nestidu. V miiji sme chodili im Holý vrch po gumbaliách, po- 
zdejÄie po pustých vínoiiťadiskilch na jahody a do hôr na čgŕ<>- 
riedky; smelSi však, ktorí n kažilum čere^inivom strome vo vino- 
hradoth, i o tnni. kedy nu íiom čerešne dozrievajú, buli dobro ín- 
iiirmiivaní. chodili ukradnniky na čerešne. — My s bratom, a m namt 
mnobf žiaci, hladu sme uemavidi; lebo nám po vrbovských hrnčia- 
roch éatito poBielavali / domu potraviny, tak že sme si temer voľna 
a na alumnistov litxuriósne žili. PrAve pri^d Veľkou nocou, kerf 
mlm dvojtvžduovť' pr.i/dnJiiy /.ačinaly, pHi^iel z Vŕbového niĽ dvom 
dodavAČ, iiručiar ľabiiiu, do Modry. lUdo by bjvalo hriechom pre 
púsf tak vbndini pWIežitost a nezaviezf sa s nim k stjirej matk 
nn^ej do Vŕbového, zkudial sme už nemali (ľaleko domov. Vybra 
sme sa tefla n tym, nám obzvĽiiiU' milun l'Vbi&aom, plnú funí 
Y slame zaobalených hrncov vozúcim, do Vŕbového. Na tejto ceste, 



mne B] nncftii Sli a ja som v žrajili /a8p»l, stala sa mi tá itp- 
)<Ía, It soui zltmil s lilavy čapicu a ja «oin |<rostnvIa8ý dopálil 
k Iwbiŕke, a že neholn možno v celom Vŕbovom čapice ktipit, 
praktická babiíka, knľ nás na druhy deň v náramne srarom koči, 
v Itoroai od dávnych if)kaT sliepky sedávaly u tam aj iiií^aly, k ro- 
dičom mlvažätj). /akiútila mi tiltivii do ručitlka a lak ma vedia scha 
IH^sadila. Ja sum sii m to vc-riiti Imnbil, a keif sme &a či ce/. de- 
dinu, či lez rnoätcľka C'uctilice a Novi! Mesto viedli, nnijaliul som 
»i ru^ik hodne dalťl(i> pľed nos, aby ma Indía radštíj za dievča 
dráilJ, wiW za chlapca, a to eéto k tnmu syntaxistu, ktoiý takto, 

n- i-h sveta, zahatmšeny ccstovaC musí. Na tom ale nebolo 

• i babička čítala mi kapitolu od Vŕbového až po Lubinu, 

ta tiiiu 4 hodiny cesty, že jaký sum ja uedbalec, darebák, ne[Hi- 
sonilk, H ŕo ja viem čo eÄte incliu, keď sum si čapicu ztrati). 
.Veď by si ty," riekla, „aj hlavu ztratil, kebys' ju nemal pri- 
nstend.* Na Ukélo domluvy bolo najnuidiejšie mlčaĹ kf. doma sa 
BftJU kdesi odbodenA čapica, kCt>ľá sa k takému interirn dobre 
botliU, jtakiaf mi na Stirej Turej Stavinoha novú, peknú, svetlú 
éspicu neuMt a nedonic:^nl in persona. Sa :itpiatoŕnej ceste do 
Slodrr, s Eym istým hrnčiarom a naším dostavnikom. dal som si 
iLii čiptťu dobrý pozor a jirikvačkoval sotn si ju rcmeiium Luho 
pod brada. 

Vi o tom isäň sme aj my. drobní žiaci, badali, že ba čosi 
fDÍmohaditeho doje r hrajme: lebo n^cstäká £;arda tuho sa cvičila 
v Jtruji; len 2e sme si my Uiho vehni nevšínmii, ač revolúcia už 
Irtit.i T pnide. ľo skončťUínn druhom pol roku školskom uháňali 
^rými svedccLvauii domov. ti,ok revolučný 1^4% zostali 
^ . a pod dozontm oLcuvým učil sdiu sa <Talej. To, čo som 

n I, zkúsil a zažil v revolučuom roku. tu spomlnut nebudem, 

icľ.i ,,, iioi>atrí do mojich modranských žiackych zkúseností. 

M v septembri r. 184í' zase sme boli odvezení do Modry 

'h. I rili sme sa i ďalej tuho nii/pamäť, ale 

'la tíimu. čo pred katedrou odriekala. V tenio 

110 siravrny školský rok, boli sme ubytovaní u starú- 

.,.(.«>>. kenrektora Albreclita v Ottovskom ďouie. Staručký 

-bt M temer celkom už slepý, a prndsa, keiF sa holilr po- 

, ' 'i xrkadlo a tak kosil strnisko britvou, bárs v tom 

1. I drevo si Káui ua dvore kála), fieii si ňtiepu 

iMij, a piilnm s reluu silou do nej xatal, a nemal to 

sa mu my núeňali do reun'sla a chceli drevo štiepať. 

' ktfír kaidý deň večer po škoto prišiel si rodičov navátiviC. 

i 'timi pekný znak synovskej hlsky u iicty k rodičom, pre 

Qis sJe malý tiu uáv^levy ten dobrý účinok, že sme si v domo ne- 
•! !'', aby na nás sLurf páni ne^nlovali. Vu 

L , , i;tor AlbiX'cbt v svojom byte delskt^mu 

pkn ' zjtbavu. hi neviem, či letí povolaní alebo aj ne- 

P"Ví :..^isli a malý počet meštianskych žiačok sa sišli, idvaja 

i : húdii, a my sme veselo tancovali, jako ktorý vodel. 

{i(-._i>Htt(iy pochytil husle aj tam prítomný Kalinčiak a strúhal nám 




80 



skoéni^ inelodiíí. My sme mysleli, že t« huAe vftotkn, ŕn nAs im toj 
zábave oiakávulo. Ale keď sme sa tlo sýtosti iiaKkákalt, pripravila 
uiliu pani konrektorová velikí': prokvapuníe v poiltihc k(j|i>fi?)Alnqj 
misy, plnej Ät&ick: čo sa nťitni aluninisloiii, verini Tiibilo, u Ixili by 
ame Ba a každ^^m ílo ktve bili. kto hy nám nebol clicel uverl^ ic 
máme najjepšti-li pioťes^oruv na ítvcte. Mne Kalínŕiak pre tie kariy 
uikdy do Bvedoniia iicví.tttpoval, suii mi ich na oeí nevyliadxovaj. 
V synta.xi mal som spulužiaka Alexandra N., jiihiéliu, ale aesod- 
äADÍivóho .^iiliaja. A a£ ho konrekior rád ma), 2c sa dobre učil. 
predsa. Že mu luz' t;osi piokotil, kázal mi ho za liodinu xatvorif 
do školy. Sotva babt po 8kolt». milý 8áudor zostal jako dudok iia- 
íiíkaný na mic»tc aedut, a íhIc už vtwiy varil zradu proti mnt-. .la 
som, ked škola bola vypnizduená a len Šáudor sa / nej nehýbal. 
dvere svouku kliiŕoni zamkol a k udrbodti som sa stľojil, abycb 
8a íEase n hodinu vrátil. V (oin priskočil mňj väzťii k« dverám n 
cez klúÓovú dieru iia wíia volal, že aby som sa vrátil k nemu. že 
mi čosi nového piivio. .la, jako ne'>i>atrný väeteOník, kázal som mu 
počkaf, a^. sa /iaei /.pod brány vylrutia, — a o chvitu, hnaný zvoda- 
voafoUf — ved ktože bv nechcel dajakú novuŕičku novinu pučut? — 
otvoriac školu, vkročil som za árestantom. Sotva som ale bol v skolo, 
tOQ loptoš vyskočil, kláč zvonku vytiahol, ;svuútra do plecbu ho 
vstrcil, ľ.akrutil, zase vytiahol a riekol: „Alebo ma hneď puatíft. 
alebo aostaue^ aj ty so muou za celú hodinu I" Tu máá — níku — 
čerte, kropár! Na Ukú novinu Rotn nebol pripravený, a náloilte 
ma prekvapila. Staval íioui sa, jako by i^otn hn « najváČHOu rodn- 
bCou chcel vypuBtlí, preto som liekol: ef'orri, professor je eite 
Icu pred slovenskou farou: čakaj, u^. zájde za bránu, potom Ca 
pustfui." A borký>.e som ho pustil ja, lebo on pustil mňa, keď 
vládol klúŕum, a tak p(>vnií bo držal, jako hluchý dvere Aby som 
nemusel celú hodinu s nim v skolt; presedcf, privolil som na to. 
aby sme vyali uba. Šándorko šiel pu oklukách domov, aby ho nikto 
nespozoroval; i ja som sa zará/^al ísí celú hodinu, a potom oddaJ 
80DI ktcič, komu patril. Keď priáifll konrektor večer rodičov ns- 
vstlviC, vytratil som sa /. izby, aby aa ma na Šándura nepýtal ; ale 
ani ja som sa ncpochválil nikomu, že sa za profosa nehodim n 
rozumie f^, konrektorovi tiom Sándora neudal. 

Na oboničky a na Vcikú noc šiel som aj ja & celfm kŕdlom, 
žiakov |>ešt domov, Obyčajne sme chodievali nii noc do Oreäian. 
kde sme sa u jakejst babičky, ktorú sme Kaiserkou meuovali, n* 
slame vy:<>pali, a na druhý doi'i ccí: Biele Hory, Nádaii, Brezovú do 
Myjavy z^se na noc dorazili, a na treti defi ftino si pohodlne du- 
ápaclrovali domov, — .lestli som mal koncom prvého roku dobré 
svedectvo, vyšpikovan*? eminenciami, bolo ono na knuci mku dtit- 
bčho ošto k'pšie; len tak ba v ňom hemžilo výť'čnými zuáinkiuní, 
a dobrí rodičia sa nazdávali, /e zo mna jakúsi monštrum učenosti 
vyrastie. Vkázalo sa t4) hneď budúceho ^školského roku 180"/, na 
pre^porskoin lyceume, kde som vstúpil do piatej triedy. Tam u 
váetko predná.^alo, — ba, Ixprkýŕe, pndná^lo. ale len z pamilti 
biflovat dávalit, — jh) maJarsky, a múdri professori ua to zhoU 



L 



nie ohradri nebrali, /p vyše polovico pätoklasnikov po inadanik; uii^ 
Dcrctzumiu. Ja, na\7kiiutj- už v Moilie iičiC sa iiazpainút i ueroic- 
amené a nechAiuiui- veĽÍ, drvii som lokciu za lokeiuu ; a keď toft 
n> ' '''T vvvulal z jak^'husi „Riímiiink tortí^nel''-u a 

ju ^laiiicky odľiekat počal, miisťl som Oysi ve/ini 

šUTApattMin piiVfdiU, keď sji celá tiietla dala do boinorickóhn smiechu. 
lichuťr po/rf'l 8trmo Da uifia, čelo Ktuiaácíl a spyUl su ina po ne- 
mecky: .Unztimifn<e to?" A keď som odpovedal: „Xemzutuiem," 
rí«koíiní: „TpíIv sa tn neiičtel" X ja som potom tú jelio pädago* 
;iíťkú radu irn liU^ru zudioval a do cťMIio „Uómaiak turtéuct"-u ftz 
d" :itii leu netialiľcjdol, lak uii XA kuižoč-ka IioIa 

jfi I .>ťná. Fac'it IioJo: huwJ v prví 8em«stťľ sláv- 

nostne* a dvunu sťkuitdniiij prepadnutie. Ale to už nestalo 8a v Modi'e, 
a ja Mm chcel leo niečo o uiojoni niodľanukoni ätudentätve a tizti- 
lár^tve rozpnlvaC Možuo, že ma daktyly napadne chnf prehovorit 
niečii aj II kom mujnm žíantvp, al)y 8om ukázal, jakú tam 

f nami &<• de že aj tam $a nai^li dotul fiidia, kton'ch si 

s úetou a viíttkuu aponiinani. 



F 



Smrť, pohrab a mŕtvi v tradicii a zvykoch 

ľudových. 

>'«p(ul KriSíof Chorvút. 

7. „Čary a kiizly", 

11 .mic sa samo seJiou, že tu nemôže l)yf reč o inom, ako 

! ; - pozostatky mŕtvych, a s vecmi, kton'? v nojakuín sebe 

111 |>otyku íloja s umrelymi. Všetky takéto vecí eo ipso do- 

r^'- DAdíudsky a tym hodia sa dobie k podobnom výkonom. 

■ liť Diuire — hovorí Krauss ((tel. Braach. d. Siidslaveu, 

'■ znglľifh einen Thfiil íbrer 

" i 1 , u. d;iruni siiid diese Sacheu 

■n mamiiiiiachstťr Art v(»ivii^iicli lieeiŕiuot." Najprv 

, -^dy vzaté zo života hospodárskeho, potom róziie lie- 

uťiiMK'i, kúry a p. a uakoneo príklady váeobecnejéio. 

•diirnm vrabce na siatine škodn nerobili, vmiešajú 

i i!<>m trochu zeme, vzaU'j z hrobu tCsaplovics 27><, 

il;.l*-i^v, : m. I. 2<>3). I búscnÍĽe z kapuf.ty tak možno 

■^'Vj!', iic do nej kúsok dreva, txllumpnŕbii z rakve 

- ^78, Miťbalko 283). Ku» sa chce zbavil ploštíc aleho 

-'" uiekofko 2 nich do truhly k mnvému a tak lO P^' 

o 280). Ony potiahnu i ostatnú za sebou: pekný 

í''-í iv, že CO 8 mŕtvym príde do spojenia, to je jeho, 

"G BI Nu pluitic aj tak uiužno sa stria.'íf, keď niekolko 

'-mt* do vrecúáka a hwHnie na krížne cesty (Csaplovics 274). 



M 



ÍQáií kľlloe cesty /Atiliiimjii tu hrol»y. N'o mo/iio. 

i to, že iíloštíce ciiytia s;i potom človeka, Ídúro)ni (tkolo uicli, 

na pr. okolo KoSlc vešajú liandiy /. OUivfilia ríjiile|itickť)in (zrAdníkl 
okolo costy, aby ho týin v>'Iiečih (Csaplovics 27(5). Tieto handrr 
potom prcnúšajti nemoc na iných (Ad rein Lcfi'vro 5ti. Tylor Íl, 
UiO. Auslunil IRíK), str. l»'.»2). — Zo ttlatiiy, uu ktorej milTý ležal, 
nech du doäky (»upky) pombia a do strechy priviažu, tal^ dom 
nikdy nezhorí (Ôiol Í874, st/. 3lól, Chcii-li furmaui, uby ich kone 
pckn^ n tučné boly. ucch si zaopatiia lianilni /. obescrii'ho, a tou 
nech ich utiera.ajú (Michalko 2HB). lode to Í!»t*5 spraví aj handra 
7.0 žobráka ir>ob6. 01}. Bačovia lui salaéoch, ker? chcií, aby nmli 
moc masla a syru, odrežú prst / oboseného človeka a močia ho 
v mlieku. Aui sirií;y vraj nebudú niaC ku salaáu prístupu (Turec). 

No naiväcSiu rollu hrajú pozostatky mŕtvych, hroby a p. pri 
lipčbach. ŕ.iid xui tu velini mnoho pntstrindktiv, z nichž nech lu 
stoja nasledujúce. Vt Hartholomaeidťs (Csetuek iy'3) spomína, ako 
líeča poverčiví ludia deti : „infaiites morbidos, aut parcntibns úr< 
batos, ad o.ssaria dcferebaut, mortuos, ut eos aut r.Avue do&ui«DU 
aut ad se recipťľent, oranles (cf. i Kutit com. iidin. I. c). To isté 
robievaly matky, jimž stri^n,- pravé diela ukraďly a miesto nebo 
iné poďhodily („priemeň", „prienieňôa", „odmeň". Dobš. 115>. 
V Xovohľiide je zvykom iliefa často plačúce ponosit po hroboch. 
a ono presmne plakávat (8rov. i iVhf. XII, 377). V okoli Itlatniei; 
nezdravé malé diefa takto Heča: vezmti z prahu kostolného, krčmo- 
vého, z deviatich domov, deviatich stromov a deviatich hrobov po 
trožke prachu, to väctko spolu uvaiia, v toj vodo dic(a — kcd jo 
.znečistené" — vykupujú a na ciutoríne po H hrobocli povaľkajii. 
hovoriac : 

Kosti, kostí, dajte tomuto dietafu mäsa doati. 
jak neniAle mäsa dogtl, povolajte sí ho do vasej vlasti. 
Iný variant Je: Ked má decko suchoty, uvarme pred východom 
slnka z deviatich hrobov trávu, doviliorrtké >tcle/o a prach epod 
deviatich prahov, diefa v tom udvnľkii vykúpajme a vodu u;i krOm- 
cesty vylejme. S vodou vyleje sa aj nemoc. iTiež tam.) V'i: 
doline majú podobný recept. „Deviif kapustných hlúbov, 
vretien a z deviatich uáro/níkov slamy varí sa spolu vo vode, prad 
východom slnka / deviatich brodov dolu tokom načretej, aucboiami 
morené diéta v tom sa okúpe a do výchoilu slnka |>o deviatich 
hroboch v einturínc popre^ulujo — konce suchotiim (Letop. Mat. 
Slov. X, SV. I, str. :nt; srov. aj Pobi. III, 2i^H). 

Ked niekoho u§i bolievajú, nech ide na cintorín a vytinhnuc 
z kríža klinec, mxh si ho v uáiach tri razy pozvŕta a zasti na 
predoi^lť' miesto položf. ľri odchode pacientovi nesvobodno nazpU 
sa obracal, kúra by neosožila (Sarvaš). ./ubQ bolení lidé zahánéjí 
lakovým klincem, kteryui truhla umrlčí shitá byla. a klerym 
se mi\ nečistota z inezi /.ubô vypichilvati, jcstli chceme, aliv nás 
zuby nebolely" iMichalko l'Kli. Najlepi-i prostriedok k wpiidenia 
braduvíc je ten, jesUižc ich rukou mŕtveho tremo (Ibidem). V Bo- 
Mci mrtrň kosf ^rozhaíiajú** potieraním rndskoii kostou na cioto- 



91 



Hl 



•u íTolir. XI, 1581- iVoti vredu užíva sa v Tiirri tento 



n?»,. , : . ..H5tl / hlavy človeka násilnou smiCon zomrelí'hn, z krtovho 
A UsUvričkiitho snlca, (la^.(f(ivvr.b čorvikov, vlčích ^jadier", pdvovC-ho 
Cmsu t pÍTOfiovébo korei'm spi-ävl sa prášok a Icit Ha užijf (Nir. 
Nov. \H\iii ŕ, "J*]). Odrarok z umiliiej liiavy je dobrý proti chi'ro- 
mjselnosli a nočučmu ^'aiaveoiu (Polti. XII, 38). 

Pr« zlodejov dobro sú tieto rady. Kto nosí pri sebe paltjc 
t obeMint^bo, inťiže bezpeäie kraduiiC: nikto ho DOvidl (MicIiAlko 
2^ ' ^- 1*'>). NevidÍt*ínyiu n)l)ia aj prsty z ucímrodHin^bo, t. j. 
«M J U'hoUiej žeuy vy rečiam? b o dietaťu iPubf. XII, 37t. Kto 

BOSÍ pa» z ohcscnélio, bude maC šfastie. Keď sa niekto z Uuska 
Vriti, kde ako gerrannikovi dobre ga mu vodilo, hovoria Pľavi'iania: 
pLahkn mu, tmsl pás z abtiseuóho!" 

Keif sa Hiihaj m-chce Btat vojakom, nosí šaty z nirtvi'dio (KynAé). 
V Ndfohiadľ jť to omnoho komplikovanejšie. Keif mi\ Ist , detský" 
k odvoiju, uhstarú »i košefu z inrtvŕhu a dá ju do chleba, ktor^ 
s« nul piĽCf- Kťíí je cblieb upečený, vyue košeíu, chlieb zje, ko- 
i«Ia oblepiť a (uk ide celkom Kpoknjuý na asi:<entlrku. Prihodilo 
U to r. 18ÔÓ v Lovinobani (srov. aj Pobi. XII, U7j. 

Š«tky, kturynd bola brada podviazaná, kradnú ženy, zvHšlc 

IwvdftTitčky v KysAči u tým i'aria; totko vraj fudt príde k uitn 

knpoviC. ako čo riirtvť-Ii'i bolí obzcraí. „IVuy initvi'-ho používajú 

M ,liek"* proti oj-iKtvu. Namiešajú ich do vlua a dajú ožranovi 

o*|»rorovann vypit Stane sa obyčajne, že potom vskutku viac ne- 

i,''i. !..i.,. v najlepšom prípade sa aspoň zblázní' ŕliáčka'i Tieto 

čareoia a liečenia sú, myslím, od Srbov požičané. Na 

i.ui.ioh ich nieU> — aspofi mojím vedomím nie — a 

:.i i-Iľ sdciuje o .Juhoslovanov (Vnlks'.;!. u. i-el. lír d. 

1 str. m, l-i.**). 

/uihlubíiue H do podosvc toho. na koho sa hneváme, klinec 
I umrláťj Irohlv, [Hitriŕnv okuíhavie (Michalko 288, i'saplovícft 

m,. 

I prí \A?\{p a man/elst\e u2fva su takýchto prostriedkov. Koď 



dllie 



nanesie do toho domu, kam mnoho frajerov cbodf, 

..jtv^ho merali, a tam ju nechá, nikto tam viac ne> 

' I>'74, íilOl. Kt<^>rá nedočkavú chce sa éíni skôr vydat, 

r kev. v ktorej už mrtvý leží (Mošovco; podobné už 

ie ŕdekni.'). Jestli sa chce vdova cím skôr vydaí, 

;uru nad janum svojho zonnclŕho muita nuo|>iik pn^viažc 

luic s hrobom a relikviami sa častejšie spomína. (Tak 

■ in, 2Vt.^; tV, 42.) ľarár .lelen bol žalovaný, že ludskii 

-ínirp prodal j.nk»'JRÍ čarodejnici (Pohľ XII, 382), a roku 

muR(*l Daniel Krmaii medzi ;Ú body, 

k zachovávaniu, vložit i túto pokutu: 

I y K kostnice oŕco bral a čaroval. .. fi. 1." 

.\ ío ubí má xnnmenaf lEáka/ v V. artikuli synody štftnickébo 



n 



duchovenstva z r. Iô9l: „V pátek Velkonočaff nech žádný a nikde 
obľazu ku podobenství človéčl tvíUti vyrytého a vyrezaného do 
hrobu nekladA" atď.? Snáď tiež nejaké čary? ') 



-frfr- 



A zase prišla jaseň . . . 

J\ zase prišla jaseň chladná 

— krás letných neľútostný vrali — : 
už opadaly stromov lísty, 

i sňah už, zimy predznak istý, 
hor' belejc sa na horách. 

A zase zvädly duše kvety, 
a zase srdce objal chlad . . . 
Len chvírocka, len okaniženíe, 
a navždy pŕchlo milé snenie, 
čo blažilo ma nastokrát... 

Sňah padá, padá tiško, tlše, 
zem bielym kryje fáColom 
a ani stopy dookola, 
že kedys' krásna vesna bola: 
zem pozasnula tichým snom. 

A dobre tak ! Mňa slasÉou plní 
tá mŕtvosC — smrti predobraz ! 
mňa tajne slasťou plní vždycky 
ten zimy nádych elegicky 
nad hrobom pochovaných krás, 

A v milom srdca ukojení 
vždy s úsmevom si spomínam, 
že dlho potrvá to asi, 
až nové zkvitnú kvetov krásy, 
hymn žitia vznesie s' k výšinám. 

Že dlho potrvá to azda, 
až nebom zapla slnka svit 

— ved príchod jará vždy tak Éažky ! — 
kým zkvitnú fialcnky, kašky 

a nové tuhy trysknú v cit. . . 

') 'Ah láskavé ^rávy, reap. za vyplnenie môjho dotazafka Bom povďačný: 
tlč. Chorvátovym v Blatnici, paoi Hrivnákovej v Moáovciacb, pánom : J. Bo- 
doárovi T Terbegovciach, V. Mičátkovi v Kysaii, J. Babkovi t Nem. ĽupČi a 
t P. Andrášovi na Sarvaái. 



9S 



Ó, prečo po zimnom sa spánku 
príroda zo sna budí znov' ? ! 
A srdce, sotva zacelelo, 
by zase novou láskou zvŕtalo, 
sa nových chápe túh a snov?! 

O, prečo navždy nezanorí 
sa v svoje bôle, v žiaľ a chlad : 
by večne iba tomu žilo, 
čo v prvej slasti zacítilo . . . 
Veď sladko by to bolo snáif 

sa cele oddať svojmu bôľu : 
len chvilkou v srdce nazerať, 
jak hasnú ideálov plamy, 
jak tuhy trávia seba samy, 
A tíško žitiu umieraf... 



Sňah padá, padá, rúcho spriada 
— úmrtnú rúšku — dolinám... 
A ja si z jará zvädlé kvetj' 
:i vlastných túžob zašlé svety 
s úsmevom na rtoch spomínam. 

Tívduitlu ťoiljin'urinská. 



Svadobné obyčaje v Hlbokom, v Nitriansku. 

Podávs Pavel Sek'rka. 

^íio ČO, kmoti'fčku, bude z toho môjho krstného a z vaátíj 
Anky pár?' 

rKmotríčka moja, na vašu otázku s Písmom svätým odpovedám : 
kde hledá, ten nalezá, kdo tluče, tomu bude otevrfno.". 

Takýto rozhovor viedla kmotra Belanka s kmotrom Žákom. Uol 
to rozhovor vážny a dôležitý, lebo veď išlo o budúcnosC dvoch 
mladých Tudf: Janka Bartoňa a Anky Žákovej. 

Janko a Anka boli síce už dávno usrozumenf. Však od tých 
čias už pár rokov prešlo, čo Janko prvý raz hodil okom po Aničko. 
Bolo to pri „muzike". Šuhajci vnútri v izbe rokovali: aký tanec 
majú im muzikanti zahrat; dievčence za ten čas stály vo dverách 
a trpelive čakaly, kým sa mládenci rozhodnú. Rozhodli sa za ten 
^slovenský". 

Spustili muzikanti, poskočili mládenci, zatlieskajúc rukami a, 
mihnúc okom v tú stranu, kde dievčence stály, privolávali si jeden- 
každý uToJu vyvolenú. 



Jauko Tínrtoftovie cíto lon sÄm poslcnkoval. Tak aa zrtaJo. tc 
fjižko mu padne vybrať ei zpouiedzi lývh, ktoi-ŕ vo dverách zustaly. 
/nixu pndnl zrnk jeho na Aničku ^^kovio, ktoríl, bárs \m\ iumIAvuv 
prekročila prah detiuského života a vyäla ifi kunlinniU-ic, bola už 
panna irn miesto. 

Mihne na iiu, — XÁ véak tomu e$te ni'roxuiuio, a prelo miiitl 
aj ntvola(: „Anka, |MjtI'" 

Začorvciiala «a a ostýchavo pozrnila ua toho, ktorý ju volal. 
Ako i))' sa biUu \7sldpit na to javí^to verejného panouskúho iivota, 
iitáia len vo dverácli, sta i)ľikovauÄ. 

Jauko druhy raz uťtvola), alu prikroŕil k nej, vxal ju xa ruku 
u vtiahol do kola. 

Od tohoto času Janl(o vždy leu s Aukou laucoval, Anka tiola 
Jeho vyvolená, a poznať bolo ua nej, že touín je rnda. 

Ľudia, keď videli, že Janko nielen pri „inu/ike'', ale či ua 
priantkach, či pri inej príležitosti vždy len k Anke sa tiahne, a že 
Anka tiež od neho nehučí, povrávali si, že z toho sa W'si vyklujť, 
že z Janka a z Auky akiste bude pár. Títo hy Ituli nedbali eitu 
skontj »kutkoiii t^'tvrdiC tieto ix'či ludskú; väak sa. mali riidi a vy> 
zkúsilí, že aj rodičom by to nebolo proti vôli. Museli však čakaK, 
kym Janko vyjde z tekrutačky. 

Vyélel, neodobrali ho. 

Tu nielen Jaukov.-i, ale aj jebo rodičov xiadosC bola, aby po 
lekrutačke stav svoj pronieoil, preto u ftaitoňov častejšie pretriasali 
túto /.lUežitosť. Jauko síce by bol hotový liued zabebniit k strýcovi 
ŽAkovi a povedať: „Slrvče, nevzali ma za vojaka, už &a možeui 
ožonít — ak mi tlÄte va^u Anku!" 

,To nemôže tak byť, slušuost sa nmsl zacbovaí." Iiamovalj hu 
starí. ^Musíme najprv na vedomie dAt ŽAkovcom, aby nás očakávali.* 

Poverili kuiotm H4daiiku s toiitu úloboti, A {Á vykonala to lak, 
ako sa patrí, /naji'ic, čo je nlnánoí^f. uemohla udreť na kuiotni '/.ÁkAi 
„No. knioíre, líartoíiovri sa už k vám ťhystajú," ale za do»tat4'iéuŕ 
držala vyjadriť žiadosť Dartoíiovcuv b tou otAzkou: „No, kmotričku, 
bude z toho môjbo krstného a z vaÄoj Anky pár?" 

Kmoior Ý.ik tiež nebol „mechom uderený", a proto poroľumel, 
kam Helanka mieri, /najút: slušnnsf, nemohol odpovedal: ,Noch 
Jen prídu, ŕakiime." Vedel, že líehinka, ako múdra osoba, poroe- 
umie aj tej odpovedi: „Kdo bledá, ten nate/á. kdo llude, tomtt 
bude olevrino " 

Takýto roxhovor ro/bodiye und budiÍcno8(ou aj takých uiladý(:b 
tudl, ktorí oôte nie sú príliš otioznáiuenl. Kde stránka ženíchova 
nezná mienku rodičov nevestiných, tam neobnlti sa hne.T na samýoh 
riidičuv, a'e na najbli/Aiu rodinu, pričom viac dipbimatiľk}ľh roz- 
hovorov potrebuje, h'de dievča, nsrozumené s rodičmi, nechce ík( 
xa toho, ktorý ju pýta a pri iotu nechce (du'aziť mUdeuca n jeho 
stnluku, tam obyčajne pytícká odpoveď dáva ba, z ktorej viak 
mládenec a jeliu stnlnka porozumie, kolká uderila 

Med/.i Jiiiikovou n Ankinou sLninkou nebolo trettn dlhého vy- 
jednávania. l\t to iátu vkako hladko. 



9S 



O |i,w liiH. po rrwnnvow Ri'lauky s kmotrom 
Jiakfl «f> ■ítrÝrom /.älosAhoni Uľáčat hore dedinou. Ohiilvaja pii- 
*ÍT '■■ iln linsUíIa. Kniéajú zľovnii tio doiiui Žákovlio. Tu 

Ct- __^._— k límlkoii m-ou ozuámi |irínitu iiľH:ho(iu; ilumáci ot**{: 
tiri Dft krdtko odpovie — n nitndl sú /a8imlK>uI. O chvllku po- 
poTolajií rodičov žľnícliových, äfde sa iij iif^bližsia jeho rodiua a 
UŕT»tÍnA A Odli&viljr ii uialil ffv&dbo. 

K KtHiMÍtM'niu ;'onicli Ú vždy povolá /a tlumocníka iitrkolio leo 
svojej rodiiiY, alnlH* kľrtltit^ho otca, ktoiy však pri opravdovej svadbi' 
Dtoba Htarť*ho svata u/ vykoiiiivat iioniusl. Svatovstvo nie je Jabká 
wc; k tomu >a vyhľadáva R*čník smoly, v Písmo svätom z^Kddy. 
fOD«r&č takýťhti) je málo v dedine, tyth istých atarých svatov vída- 
TMDP skoni na ka/dej svadbe. 

ľakjtc na slovo vzatý starý svat pľ».'d prvou ohlávkou, v sobotu. 
ralti v ďoino lU'veŕity na žonlcba a jeho pytača. Tu sa už starí 
ivilovia z:ičtuajit zji prsty ťalwí; lozhoduá liitk.i Lo však u«'l)ýva, 
ítiiv- reserrné vojsko nlddvaja necliávajú odpoŕivaf až po aobití. 

\kí} tento, pred ohláäkon, menuje sa „ruínik", lebo ženích 
tloftaitL* od nevesty ručník aj pero, a on tie^ musí niečiiu obdarovat 
«aúhŕiit>*u svoju. 

iVrn, kiiíľt'í nereiíta dá ženíchovi, je ío zeleného roitmHrínu, 
siiiikami popľŕ'plctané a na drevkÄcli priviazaní:'. Niekedy je aj na 

f dI metra dlhé a akn dl..ti áirokt^; lilbocky mládenec ozaj musí 
ULkovne držaC hlavu, aby mu maličký klobúčik neshodilo. 

ľn ručnlkn ženích, nevesta a obidvaja starejšl idú do farv da( 
a[)Ua( nhláitky. 

■: ohlávku ani žŕ'nlrh. ani nevt>Kta nejde do kostola; na 
'''• :m idu už obidvaja, ženích za klobiíkom 8 tym perom, 

i" fíU uevťsty dosial, nevesta s partou na hlave. V kostole ženích 
".-.li Ti,> ^...i.,m mieste, Dev(»>ta s dvoma družičkami stojí v pro- 
1 U nAs, kdo aj dievčence po čas sinžieb Božích v slo- 
'•■' pekne vyzeíil, ke<f ozdobene nevesta s pristroje- 

".'i! V prostred kostola stojí. 

itiMiU ua hvudbu povolávajú obyčajne vo štvrtok, pred tretou 

vUáihi'u, a druhy ni/. odpoludnia v deú pred fiobášom, dvaja dru^- 

ftotía, j«len so strjínky ženícha a dnihý so stránky nevesty. Chodia 

•" T*- .m po dedine: predo dvormi toho, ku komu idú, spustia 

' Nosia palii-u stužkami okrMlenú. 

•vatovia dostiinoviu vn do domu nevesty, 

nejťden praktický ženích ilo vena žiada 

ŕ'awit nj to. čo so svojou budúcon v rolách, v peniazoch atd. 

■f^-íjri. (iri'duiunáK pod týmto „venom'* iníie ro/umcjú. V tomto 

-tarí Hvatovia nnpĺňu. poHtamné je o budncnos( nev(isty 

" í v ženích pred roknm be/ potomkov zomrel, a 

je aj to, čo ženích bude dedit po neveste. 

pitd lokom bez pntdnikov /.ouueU. 

I hotujú sji k sobíUu. Ženích so starým svatom a so 

iit fi mnzikou ide do domu nevesty, kdu iakA oddavuč 

oatinnii. Ale ťažko jo 4losta( sa do izby. Dvere uiydú 



00 



zavreUi» muRia búchať a volať, aby im, „zeradleným a bohabojnjŕm 
púĹnikoiit**, otvorili n „v tomio cfoóin príbytku odpociaiíLi'' dopriali. 
Vuiiliaiši ich vsL'ltJtLku odlinvitiajií, posiuinjú \cU u dutii ďalpj. lebo 
Äe jinbliidili. ľaltyto ditikurt; cez dvwo obyíiijne Hont dliio trvá a 
n« konci už aj „bohabujtiych pútuilíov" nedústojiití odpoveile 6a 
dávajú so stránky voiikaj^iotio ätaiého svnta, tinjniit kc<f je tuhá 
zima. 

Konečne ich pustia. l,ež tu lis nová odpomost ich čaká. Tú> 
ktoní hradajú, pre ktoní „z tak ďaloka" putujú, nikde npvidÍK, 
lebo tá je schovaná s dru/;ickami v líomore. 

ľytaé prosí rodičov, aby im uuveatii doviedli. Najprv dovtídú 
rozliční' oioj^kary. iHilum družičky, a kwí ani jedna z lýcbtd nie ju 
tA, ktorú htadajú, dovedú nevestu. Smiechu je tu dosť, lebo starý 
Hvat udáva aj príčiny, prečo tú ab?ho druhú, ktorá im predviedli, 
nechcú. Najmil pri oblečených m maškary m6že svoj vtip uileiitc 
briiHiC 

ľo príchode nevesty začína sa najtuhšia .patália" medzi pyta- 
čom a oddavačom. /ačtnajú s Adamom a iOvou a nezastanú, k)*m 
aj jedoQ aj drubý svoju múdrosť nevyčerpal. Niekedy ^luiic sti to pň 
Tobiašovi, ktorý bral si za manželku Sáru, dcéru Iía^^uelovu, uie- 
kedy dojde to v^k až k tomu Pavlovmu: „Lépo jest v stav man- 
2clB*ky viitúpíti, ne^.lí páliti se." 

Ked je vojna sUrej^ícb dokonaná, poeadajú všetci, aby aa ob- 
čerstvili. 1*0 tomto občeiíitveni pytnč p\ta Fšte jeden dar, a HÍce 
pero pre ženícha. / protivného tábora ohlási «a najstaršia družička, 
vezrap pero a položiac ho pred ženícha, hovorí: „Tu máte, co žé- 
dáte, vie od nás nezadajte; spravíme si krátku reč: vezmeme ne- 
vestu a pujdeme preč." Tu povstávajú. /eních a nevesta odoberá 
sa od nidičov a aj od ostatných. I^etilch chlapom a nevesta ŕ^^nňm 
podáva niku. Za tým idú do kostola. 

ľopredku ídu družbuvia s mladou chasou mu^skčho pohlaviu. 
Kaŕ,dý sklenicu alebo krčia/tck v ruke, ktorého obsahom oboznamujú 
i dívajúcich sa. Nejdú ticho, lež preberajú nohami, vyskakujú m 
natriasajii sa, ani čo by sa „potrhať" chceli, — lebo ved za nimi 
Itrá muzika, čo srdce preniká. 

Za um/ikou, med/i starejälmi. kráča ženích, zvolna. aku sluší 
iia takŕho, klon''hi) do „člnvečenstva" uvádzajú. Za Ijra kráčajú 
ienáči. Potom nasleduje uevestíi v prostred dvoch vážnych mairon, 
a naposledok ostatut^ Wmq niatruuy- 

Po sobáši idú do hospody, kde mladi tancom, storéí pobárikoro 
krátia si čas. V hospnde ka2<ly loii za svoje jir a pije. 

O krátky čas žonfcb, nevesta, dru/bo\ia, družičky n n\M atarcijél 
pul>orú sa do domu nevesty, nby si zavcčerali; ostatní hostia zo- 
stauú v hospude. 

Tálo večera má svoj ciel. Vod ženích a nevesta musí sa putom 
„múdriC, družbovia musia obsluhoval: družičky a starej^f majú 
tiei svoje povinnosti, kten? požadujú viac rozprávať nežli jest 

Po tejto večeri ?.tts Idii k ostatným di» hosjiody n čakajii, a/. 
kuchárky odkážu svojo „hotovo". A leu kcd sa to stalo, upuslia 



I 






vr 



husptidu a idú vftelct na večeru; ženích, nevíta, družbovia, dra- 
iíicky tt yyiné do domtí i^ťiikhn. [MldHvaŕ d«> domu nevesty, ustutní 
i4ai kauj ktor^ je povoluuý. Mu:eikii ide s iiiladyni pAľoiii do domu 
ilchJi: lio»lift v duni6 nevesty uspokojit na musia ? i:!rtjdoáoiu. 
r doniit Jteiticlia vil.ajii svndoliiii'i ľf.^u [loknoii rróoii. nevestu však — 
R mi-lJnu . lií jf'j Itndia pod noby, kftt ijrah pifUniĽit má. Niektorá 
(n ne/badá. prftknri sa — a to je zlý znak; oboziptnejáia zdvihne 
mvUu, budí do kúta a pyšne povie: ,Aj u nás vymetávainc." 

VcgdUc do izby. leenlcb predstavujú svoju žienku rodičom: 
.Iktn" 'd Holii si ženu U vám nevestu." Nevesta 

n li . ŕLii. iiumii^ku, radi-li uiiia máte, radi-li 

mba, cii iiovwttu piijlmal*-?' Rodiri.i odpovnilajii : „Radi. radi ta 
ináiri.= koby eine (a mdi nenicli, ani by srne pre teba s muzikou 
li " StJiva na aj to, keď í.enk\i dovedie takú nevestu, ktorú 
i..<. i.utua xbraunvala, že táto na prímluvu nevesty sa odvráti a 
/^mrndp: „itadi, raiti. ako soI v nčach." 

Sa to si fiosíidajú, inlailý pár s družičkami a so staroj^lm za 
vrť!i st->ta. ostatui kde sa im uiiosta ujde. Hromada koláčkov ubýva, 
a óliánky Ka prázdnia. Toto sa neráta k .večeri", tá ne- 
^K'.'i uuikc. Tu počuí znizu vyskot a ujúkanie od dverí. To druž- 
tKtTía, ne»ti misy s polievkou a kladú na stoly. Vravot utiĽbne, ani 
<* ':il". len .HUtrV svat pokaMáva. I to netrvá dlho; zrazu 

^ ' /hllxika a siene e.pii.'vaC pr>si)íť-kui ktorú ohtalni uttume- 

DŤm hioaom sprevádzajú. V lllbokom túto spievajú: 

StaĎ sc v tomto dome nyuí 
s nebe Boží požebnání — 

pokoj Blíži budí/ s uámi. 
Veselí sme my r^áni 
|: v ctnúm tílitedáuí. :] 

Pľátťl^ untf pt^zvanl, 
v lonjto dobrť-m posedení: 
jeden s druhým se radujme, 
v bázni Boží pro8i)evujme — 
[:ke cti, chvále.:] 

Ncb nevime jiste toho. 
abycbom jeden druhiHio 
prez rok niohli uhlidati, 
Uh veselé hodovati — 
; vi to iJflb 9ám. :] 



ľnsvntiž tleži^ Kristus Pi^n 
pokrmu í nápoje nám ; 
jako Jeruzalemský chrám — 
posvetiz Jpžiš Kristus ľán, 
[: jsa mocný král. ] 



98 

Veselé všickní hodujme, 
Boha í blížnych milujme. 
Veselme se v Páuu Kristu, 
majúc vskutku cestu jistú — 
[: ku životu. :] 

Že po zdejším odebrání, 
z toho sveta vyprostení: 
budem s anjely spívuti, 
s Kristem Pánem hodovati — 

v sláve večné, 

nekonečné. 

Po speve nasleduje modlitba, ktorú tiež starý svat odrieka. 

Jedlá nasledujú v dlhých prestávkach, ktoré krátia si spevom, 
sprevádzaným hudbou, a žartovnými rozprávkami. 

Ked už a] uvarené sliepky naMy svoje určené miesto, povstane 
najstaršia družička a pýta pre nevestu ua „vlnek". Žiadosf svoju 
predostiera takto: 

Muzike milá, červená, bila, 

postoj máličko, nech já promluvím 

jedno slovečko. 

A vy, milí hosti, zdejší, prespolnejšf, 

ja vás prosím, lebo niosfin, 

na místo ženícha a mladej nevesty : 

aby ste im byli nápomocní 

na vínek zelený, na prstienek stríbrný, 

na Čepeček bliený ; 

kerý groš, kery dva, kerý pul tolára, 

a v tem co vašeho možného. 

Ty, mladý ženíchu, dukáty stríbrnýnia. 

Šak ked vy budete vaše dcérky vydávaci, 

ona sa vám bude scet stokrát odmenici. 

Ona vám zabije: kravičku rohatú, 

kačenu trdelnatú, slepicu chocholatú. 

Za tým podá tanier a každý hodí do neho svoj príspevok „na vínek 
zelený a čepeček bílený". 

I)ružiČka nezapomína ani na družbu najstaršieho, tomu ona 
sama posiela dar za vernú službu, na vidličke kus kostí a korky 
z ciileba, v sprievode týchto slov: 

Ty, družbo nejstarší, mládenče nejkrajsi : 

posilám ti službu, na sánkach družbu ; 

z apatéky leluju, že fa verne milujú ; 

kebych ta nemilovala, tej výsužky bych tí neposílala. 

Tá výsužka je malá, ale je pocivá, 

jako tá panenka, kerá ju posila. 

Yýsužku si ráčte, koníčka iní vrátte, 



w 



m 



ale rai ho dobre vyobrocte. 
Aby. kcj Já pujdeín prez lior>% prex doly 
k tej gvoji matťri — 
alty sa on nepnibel na Bvó éiyri iioby; 
aby on harcoval. aby on tancoval, 
jako by mu ^tyri muzilianti brnli. 
Muziko, hraj! 

tňm spustí liudha a zabávajú sa daloj. 
Okolo poluucj, alebo i neskúr, počut pred ävadobnVm domom 
I^NfT. ujúkanie, bubmoauie oa plecbovycb hrucOĽh a pkskot bičov. 
iií idú ,(lucbriárk)'. Nf^ii ilucbny iievestinn, v plticliriicb na chrbte, 
kaŕtjjí iiípio. KvadíibiiA inladsja chasa z domu nevesty ich sprc- 
»| I rnltj tť*n hluk. Duchny nevydajú len tak darmo, tie 

'ii ' 'i.iiú matka vyiiieiiií; k ('omu sa ona bneif nepodvoluje, 

^ najprv {l^kna icli chce dustaC. Poaiika duchuiírkum aklooicu 
t tlodryni .(rúnečkeni", tieto vŠJik nedajú sa naviesf, lebo putom 
ťj im hovorili, /e duchuy propily — a výkupné by v\gtalo, 

ľfl odnvzdJini dudiieu svadobtiA ríSa sa už miešu: niektorí 
^nda t ď'Uui ntívcHtÍiih>> do doinn /j'tuicha, a naopak. 

Sviidlta Irvd dva, nieknlv aj viac dní. N'iektiiry z hostí vy- 

kT5di!4- sa. nad ranom domov, aby si trochu podrienial, co veak 

iuty Dťbyva. Takúbu „hriešnika' idú budlf s mu/ikuu; po- 

'^••t <iiu priviažu reta^t im nohu, niekedy zo žartu tak Ciúkil. f.Q 

** to vdect, a t;ik vedú hu nazpát do domu svadobného, kde uiu 

lú McM dtisí /uŕsilelny: musí sa svjidhit dalej. V druhy deíi 

prfxlpidudutin, rbudiit pľťoblečrni /h nia.^kary po dedine a 

'"riijikŕ žarty vyslriijajú. Okolo p<dudniii, v doiue ženícha, pri- 

fc^ô nevestu k úvodu. Ketf jo pristr jena. posadia ju na malý 

Vilčďc, pre&tru jej ručiiik na lono u dávajú jej /as na ten „čcpeček 

Wcnt- ; polom ju ženy a dru'iŕky obklopia a spievajú; „Kto chce 

*tí"jmí ít-nn miťí. muRl si on prn im jef ; ívtyrina konum vranynui, 

'^^ ílo Urna, do línia, do Lfrueŕka, du novŕho mesteOka". 

- ulch'ívi, kt^n'-mu véak lahšio by bulo doviczí svoju žeuu 

>. n«i iirhytit ju x toho klbka iwn a dnixičifk. Má si žeuu 

i n níku — pred selion vidí však 10 -20 rúk vystrčených. 

tory vyvedie si druhú, a putom je smiechu áosl Ale kto tak 

krútil sa okolo svojej vyvolouej, ako nás Janko okolo 

! aj uumIäí Iisíc rnkami po/na tú pravú. 

K uvudu idú 8 muzikou a so spevom, ľo úvode víw^tky ženy 

^u do domu nevesty a lam ^a hostia. K večeri zas odprevadia 

°BTi»ta do doiuu ženitha :i zatiiivajú sa vd do bieleho nina. Iláno 

* — , ia porozchiidzajú, kaídy po svuji*j prári; lou mlddenĽi ešlo 

! aby mnzík.iníov vyprevailili. Vyprevadia írh na konec de- 

;.K prt'd nina; jeden z nich nesie vetký koláč, ktorý 

ľ dajú mufikanluiu — a jo po svadbe. 



•**- 



lon 



^^ U L. N. Tolstého. 

Mttl Rom vorkú lújibu vi<)e( L. X. Tolstého. Po (]lhoiii váhaní 
vybral eom 8a k nemu počiatkom septembia 1H94. OilUycbnuv kÍ 
Ä cesty v Tnle, vrátil som sa v prvú septembrovú iiti^lefu miiajl^liu 
vlakom UHzad na stiiiiicu Koí:Iovkii /jlsokti [kuiivko-iulskej :^.elo/- 
liM'tiej čiary) a ixltiar pe^o na Jasnú Puraiiti. Cesta, asi tri vemty, 
iíle širokým proífiekom cez sťirť átiítny les, stromy sú listnaté, len 
kdc-tu vykukne cbvujku tliličnuti'bo: pôdn vluistá. plocho^vŕákovatá. 
Deú bui jasný, voztlucb priezračný, ako kryštál, a bojub rosy, 
Spriovodôiebo cblapcn, syna železnicnŕlio alľiúaika, vypytoval hoiii 
sa. či pozHi'i stíirélio ^rófa T(tÍ8i<^Iio. Že veru pozná; chodieva m 
pod večerná stanicu pre poštu, dakedy s í*fírf/>V//imŕ, dcŕiami; ony 
sa vezú, a on popri kočiariku peškom... Asi pii dvoch treliiiácb 
Ľtisty ukáže sa ruzsiahly park Tolstých. /a ufm a na lávu ud UHhn 
dedina Jasná Polanu, na pnivn jHirk primykA k lesu. Ostatok céatj 
ide ui polom. S jednej tabuli sväžajú zbožie. 

Čim bližšie bnji sme p^irku. .sliival mm sa tým nepnkojnejSliu, 
rozpRí'itťjšfm, hanbil som sa, že iifnui vyrnšovat Tolsiŕliu. KoTkíl 
dôsk je tu planej zvcdavo&ti, — uivplel som si. Cítim aj úprimnú 
túhii, potrebu videí ho, poučiť sa ôd neho, ako treba žít; ale to- 
muto pri dobrej vôli možun naučif sa i z jeho spisov. Nuž jo to 
len slabusC » mojej strany, že idem k nemu, uuúvaC ho pre to, 
čomu mu^em sa uaučif bei: obfožovania jeho. Hlava mi horela a 
potil fiom sa, kecf vi^túpil snni du parku, i^li sme stínnou allejou. 
UkAzal sa biely duní na poschodie, kn ktorému ilvaja le»áT\ pri- 
stavovali drevené krýdlo (stavali vix'h nad sedliacku izbu Tolstýeb, 
ktorú sii búl, ako som volakde čítal, sám I.ev Nikolajevič postavil). 
Okolo ňiľokej verandy donui zahli sme ku scliodikom nu úzku dre- 
venú chodbu. 

Holo 'J hodín. VySiel mi slutui oproti a pýtal sa, Čo si žiadam. 
„Ia'v Nikolajevič ešle nevstali (a či nevyšlij", odpovedal mi. Vtom 
vyšiel Tulstoj a prihovuri! aa mi — neviem, ako. [Vivedal som, kto 
som, Slovftk, z Uliorskai a ^.e som priMcI, abych mohol jeho vfdeC 
«Mi je velmi milo," u podal mi ruku. Kriizal mi bIožK veci na la- 
vičku, lebo že je esíe nie vyrindeno, a zaviedol ma na verandu. 
i^^shováral sa krátko so sedliakom, ktorý čŕtk.tl na dvore a pr<ísil 
niečo. Vytrln>l si kaitu zo zápisnej kni/oŕky. napínal na nu riadok 
a dal ijpdtiakovi, aby s tým šiel k upravlajuáčeran it^'^t^duvi). Potom 
TTúill tta ko mne. „Vy dobre hovoríte po rusky; kde íitc sa na- 
učili?" Käte spýtal sa ma niečo, potom riekol: „Ken čo projdem 
sa pár minút, vrátim Ka buetf." ') Siáiel dnibou sttiinou s veramly 
a obrátil $a okolo fns&dy domu do parku. Pozeral som za uíiti, kým 
nezašiel med/i stromy. Potom som sa spamätal Iílaženost nm prc- 
jala : nuž, vidíš, dostalo sa Li bíastía videt Tolstého, Diúžes ďukovat 






*) To lilel pbmodllt ». KaMé ntno Uitto pr»chádzijA«i «m modlIeTa 
OUxnái, ku kuláifinu rÍdvu dokladajúc iiirkturO vfric i; Kvai^clU. 




täl 



liobu. Aky jo prostý, ticíW a iiiltý. Ale nkí atiiry a zoélý! Pred- 
iTov«l som si lio mladšieho a eáte juiiäckelio. A je shrbenV, 
:ou WHirafý starec, v tvári ustiuy, smutný a ako by mal tuyaíťd 
1«')' í^í^í hilíokí^ sivfi, pokoJQ^ a juívotive hTa<liace; husté, dlhé 

fp., .;;_ ::. , 1... |,..., ](t,(|ysi vysuky, molmfiiv : liolohlavý, v uehielenej 

remeňom piTpAsaný ; bn»da ako mlii^lco a skoro 

O chvíľku sa vr&til a savolul nm do duuiii. Zaviedol tna v prí- 
zemí dt> liililioti^ky. Tam som sa složil a polom zval uia hore na 
rauiU^}- ^^ sclioJoch piedstavit ma dc^raiu Tatlaiit; a Márií. 

V ciĹolovfj nrholo iiikobo. Lev NIkolajevič sadol si 7,a vicb 
f ' 'iDČal si vaní na iii:iSiiiko z ovscuej múky čosi podobnt^lio 
I i riedkej giifiui. iiina ponúkol k nemu si sadtiút a obslúiiC 

&« liU liiboKli Na &t:Ol(' bo)o mlieko, ktiva, átj, maslo, 

udelil ^^om mu pozdravy zo Slovenska a Moravy. Oddávajúc 
>ulrmv od Š., poveilal som :\ Mladý tti\& splsovatef, pfducí podobne 
^nivno-tendeDWosnf'. ako Semeuov.*', 
,A vy Jtnáte ŕíemeuova?" 

.Ann, z niekolky^'-tt rnzpnWitk ktoré vydal od nelio Po-^rfhuk.' 
Äliht mu bolo počiif, }.o. SemoDova nt i mimo Uiiska radi čltAjú. 
^urnUl mi, i^ vyMy aubrauú spisv Semenova v jcduom sviiicku, iti 
íl ÚA irh vytisk. 

,Aka stránku mojej činnosti vás zaujfma: umelecká či mravoA?^ 
.Mravmt." odpovedal som. 

g A mím (irávo t/i t<^-^f..." ľo chvilke spytoval sa ma dalej: 
„Je- >- 

-'lo, nití slabý. Z ludn sponmnul som po* 
.y H iwptiRiický. / Ciecíi roŕiprával som mu, že tam 
.■ - 1 na pľ. pokroková strana medzi mládežou bola pô- 
rodné z velkoj čacii pDhvbom mravnvui (/^oberanie mravnými otáz- 
t ''• prppornilíMľ.e índividní), len neskoršie su stii tak 

I liľkýui. V pro^ramme. ktorý \7pn1covala si pokroková 

ĹLiuxi iiitľ-''i«itiľ'j iij1:Í'1'V. bolo; rovnŕ právu vJi.Hkým. svoboda 
iiía st.in<ivi>ku ptiti alkobolismn, prostitúcii, militarismu ^), 
•' naliradit vojsko militňou a medzinároduými vojenskými 



iij tnal ryviché Wtk. lelia ua ilrubý tlcu počul som od 
. <f Tiilstij). itc 0(1 \>Ar Jiii luilift ho jiiira. 

'( h '■■> i— Sť4lti»b Sfinťnrtv), Uk podpísaje ea ni ivojlch 

prii'-Éiíj ali r tnoí'kovsk^^j gul'nrpii. Bol , polovým" (k-'Unru.Tiť 

k»'í Ako taký ildUtsl do ruh ľnlstŕln) ívann durakn 
j t .' K- SaUii, lo'krl vn vydartl Pourutnika. ŽUlliílI pn < 1 

ftib k iavľh fliti«ŕ>rh 'ľiiUti'-hn. nfctiftl Mnakvu ■ iirl dotnov iii<t11u«-iI. 
•tei p(«a' rirprilvkv, Iľit ■nfl uJjiloiti xu SÍ»ota Tudu, poCntn poslil 

íly, ie ícli opnvil t poslal Posrednlku iik 
M«; mAln, al>? dobre. — V Salvovýib Douio- 
Lal'- Jj «il M'lin j\<m\lÄ Seno (ISllS) a Deäietvo. 

*! ^ .L. N. Tolstoj (na uiklule ut'ruia Krívlorbo: aeprotivle 

'it^bo, ailltijt« oeprUť^FoT ivojich) Mvrbuje tojkIid, ako 
^6 



IM^ 



Lev NikolajeviČ poziminenul : ^M^dzinároduá súdy nie ne- 
nekonajú." 

í)alej hovoril som o stanovisku pokrokovej stnny proti vef- 
kétnu kapitálu, fídeikoiiiissom. zviičáoviiuiu piustvi n f.:\ pAn-eltáriu. . , 

^Maf 5iles»tii)y, iilebu :í()(Ki lU'satlii, toje víieikoji^lno: tak ako 
tjaja otroci alebo 3000 otrokov, ťu má Ilenry Geor,;e ') praviíu : 
zniŔit [)OZPinknvií vlastitost!" 

Potom pýtal na ma: 

„Jest u vás v iiitelliíiRnr.ii polrili prpineuit živol zvuritraV* 

„Jesto, alo nakotkn ju znám, leu u málo ludf. v ktury* li vxbu- 
ilito lio čitunie vašícti spisov." 

„Sto ženatí? 

sNiť.; slobodný som." 

„To jf dobre," povedal ľiprímnyrn, radostným tónom. 

Tolsť'j žije jedi^n deíi, ako druhý; má ustanovený čas pre líle- 
rArnu pi-áou, pru tolesnŕ /ot.aveni«, pre pubuduutie v kruhu svojej 
ľottiny. Teraz ur. bol čas, v ktoruni riadne äadá k písaniu. Ziivottl 
ma 80 sebou dolu do svojej pracovue, kdo dal mi slúbený výtisk 
spisov Semeiiova, s predmluvou jeho. Tolstého. Povedal mi, mí mal 
v mnoho výtiskocb ruskv vydanie Chríŕického Sieti vtŕf^, ale to že 
už ro/dal. Keď vychodil som od ntího, upozornil ma, že môžem fst 
do bibliotéky. 

V bibliot<.^ke mi bolo po tolkých dojmoch pridusnu. Vy&iel som 
na balkón a do zálirady. 

O chvilu prišla MárÍB Lvovna, ktorej otec povedal. 2e ftom 
lekár, ci bych uovyšetnl chorú osobu, ktorá ku nej cliodi. M/iria 
Lvovna toli/. zabýva sa Ut^^'ntm, učila sii medicínu priválne-, aj dve 
zimy :«lnivila v neuit»mÍĽÍach inoí<kovskýcb, učiac ga prakticky. 
Chodieva k nej každý deii niekolko cliorýcli. niektorý deň i dvadsať. 
Neraz pľldn z vcind daleka. Alo nenie spokojná e iieópmm. Saraa 
pie seba nevzala by vraj žiadneho lieku do úst Vidf, ako uiiUo m 
dá piiniáhat len samým liečením. I.ieči len preto, že chorí veria 
v lieky, že sú spokojnejší, ked dostanú od nej radu alebo li«k. 
Kolko lekárov podobne smýšla. Ilyiíiena, prophyUxii je sviaíauá 
8 rieAenltii sociálnyili "tíizok a ľieáenie týchto s Hijíiósnou ntô/kou. 

/audala chorú do svojej izby. Povedala mi, že trpí bez po- 
chyby na xenskií choroba. Bola to hyííterická amlliačka, muž Jej 
umrel a či ju len zanechal, pred 10 rokmi, žila s nim len •» ruk, 
dva, a od tej doby datuje Ha jej nemoc. Vyšetril som ju, povedal 
«om, čo som n nnj za r.hoťolm nasipl. aj ako by ju na klinike 
liečili, ale doložil som, že ten komplikovaný spôisob liečťnía uspo- 
kojuje leu lekárov a takú choré, ktorä sa rady iieóa alebo ktorým j 
to povedomie, /e robia, čo sa za potrebné drŕi. poskytuje útocím. 
Tejto radím len fabkú atravu, ľaliálu pnicu, a keby s ňou rodina 
dnbrp zaolH-liádznla, Z izby Márie r>vovnv, malej, prítulnej, xa- 
kliidenej kniliami, najmä vydaniami Posietinika u zajimavytni obrazmi, 
&iel Bom hore do stolovej. .Mária Lvoviia odcbádjcula do Tuly. 



*) Hearj Qcorge: Prognrss aad ťoveit;. 



t03 



StoIoTá je velikíl svotU i/.ba, kde sa jediva a besedige, keď 

je na rerande príchladno. .ledny dvere vedú do nej od itchodoT, 

drnh*.^ od izieb rodiny. V ])ro&txicdkii je ú\\iý sLôl, v dvoch ktitocb 

proti dvEirám meuáJB sloly s prostými ^urnitúľamí. okolo stien ešte 

meodio stolíky, /.rkudlá, stoličky a klavír. V jcdiinin ktíto {iii]ii-«io 

Tolstého z bielebo iiirainuľu ud Gca, v druhom od Uiepiiin. v tretom 

v sklcni'j schninke so^kn .jelio, pracujiioeho pri ätole. tiik sa ml 

ridl od jťho /.♦my, Sofio Andrejevny. Xa sienäch obrazy predkov 

Tolstvťh. ZAclou a kobercov niet- Izba je vybielení 

« y, Bmiraoiových poprsí sa mi zdalo lepšfiD to nd Gea, \a úom 

I je vyraz tv&ro, uč( veruy. Len držanie sa nie je trafenú. To!stoj má 

m BAkluacny krk, a na tomto popral je vitpriaineuy. TvAr chudá, výr.iz 

I fVesiaiej rhoroby (pnpri^ie kii datiiji; z doby, ked Tolstoj bol 

r jire.<til ^apáleulc okustice na pfisfali; dva me:<ii4ce ležal, to bolo 

' pred H rokcui). Na toto pupr^ie človek nemaže sa úosi nadíval, tak 

ako DA samého Toliítŕtho. Vyclla / neho to, co zo Spovŕď' a infcb 

sptsur jťliM. Ja Huni videl kajúctihn človeka, vf>líkt'hu U'pitefa za 

iH'ia 1 vM-tkyrh Indí a hliidajrtcťho východ, Hpdsn, snažiaceho sa 

L mi udí i väelky tvoi^ ;i sliížií iin zo všetkých síl. Na 

I !>>'; ,Miia iiiii. niniĽUÚ tviir, ako ai prvej poilobizni pri 

1 svojich Kobranycli spisoch (od r. 1Š!>4 jo dmhd pndobizŕia). 

PríšU Taliana Lvovna » detmi pWslnhy u Ba^kircit, ktorý im 

IcnwTfl pripravujo. *) Rozprávala všoličo vcliui zajlmavého. Čo som 

El pt»yii ■ .' ' 'I itfí Hli xnsUilo v painiiti, tu bez súvisu podávam. 

['■ iil nej o /'osm/íij'Äu, vydavatelíitve knižiek 'i obrazov J 

ptv lud tt uii dvoch rukov i pru tak/vaiivch „intelligeutuvch čitaterov" 

íľf"<Mtuá sena kuih . /,alo;.il ho prod l(t r^ikmi Certkov, bývalý 

r gunle, ctitci a printel ToIstiHio. iVvi^ knižočky, čo vyMy, 

■ 1 ío/prívky ľnlstélio: Čim Imlta bjú, JUh jr vie HÓhhvý. ate 

^mtlict/ atd Vydali asi IfM) knižočiek pre hid, daktorŕ, ako roz- 

' ■ ' alebo I.ie.sknva, infiVdy sa aj po !(>:) tisu* i-xtMnpti- 

iiy knižoriek od 1 — 2;') kojH-joji Čertkov riadil Po- 

V. Oil jtíduo roku hlavným PMlaktoroín je ľav^l Iv. 

.;..ly uánioniícky oiíicier. Teulo rcijijíuje soriu, ktorá 

ľ i n.>ila meno pi-e iutelli^entuých ťitaterov. Jckutcriua Iv. Rota- 

' ' 1 riadi ŕaa( preklaibuú. Tavel fv. (i(}ľbtin<iv*PosaiÍov rediguje 

.1 prn fud, a ona, Tatiana Lvovna, inA na starosti olirilzkovii, 

aiiia pre lud nedonitéajú oaob, vydania pre in- 

i "V áno. 

KuiprtViihi mi o 1>ro/inovt« hývaluni národnom ucitelovi. Ked 

'ívJcUli k vojsku, oilvolávajúc »n na Kvanjelíe, net:hťel prlenhaŕ, 

zbraňou ^lužíC, pýtal si zatiiestuauie v špitáti, kuchyni a \H)á. 

íUTieii hn 'Ií do disclpIin;iriieho hatallionu. Tam ho tiet 

avrt'ti, v : iiddtivou či asfaltovou illá/koii dostal suchoty, 

aj zumrut pu II. lucKÍacuch v januári 1^!M v numornici civilných 

arekuv, kam previedli ho 2'J, dnami pred smriou, oko k vojsku už 

BfiJa<hUac£lto 50. Iiiý Iziumčenko, ktorý u2 ako vojuk, po prfklido 



Tjp loboto BulcirčA&i je celkom podobný mailank'ľDiu. 



L, 




104 



Drožioa, tiež odiiokol sa íaIpj liyt vojakoni, odvolúvajúc m, /e M 
to s kresiftiiííkoli viomii ucsroviiáva, šedi posiiií v fireSte lohote 
díscijtIin.iriiffKi h;itUIionu. 

ĎAlej iití ri>y.|>riivalu o Nikolftjovi X. TiOtii, léu Uľdávno, t júni 
ti>bi) roku, ZDinndntii iniiliarovj, ii{iriii)iifini priateľovi Lv;i Nikolaje- 
viČÄ. íloveka jc(ltH?j viiMy s iilin. Tatiana f^voviia pB** rn/.poinienky 
o ňom. Lev Sikolajpvič jn k fomii m.l, aj inycli. homriai-, /h !»*• 
hol taký voliky človek, ia čo kolfcl hiulú písať, o ŕioín, iiovvĽcrpajtí 
jeho podstatu. Ako čluvt?k hni iiei>l>yrajiie dubrý, ukromiiy, milý, 
sútrpný. On bol <pingi kazat^Ioin kresťanstva, ako ho Tolstoj |k>- 
nlma; pova;íoviil si za poviimusf liovoľiC o ďdid, kdo len mohol. 
Bol znarneoity prialoL Oakedy tu „inicšanit! 8a do privátnych v^er-i* 
xdnlo sa nntlskaníin, ulo on to robil k ďibrVin úmyslom, clitiac 
poniilhííf. Nikily nnodiiekai v ničom. Hovuril s ka^fiym, kto Im 
potreboval. V umení slu/il kresťanským princípom. Ó nniekuitvo 
bovOľilf 2e Je kríž '). Mul 04 ruky, u.h bol asto celkom svioH líoif 



') O N. N. Oeiu piati lo, ŕo Tolí^toj vraví o oprnvdovíťli uiyitil^ 
íoch a umelcoch : Ciiinnsí vedcckä i nmelerká v svnjom pravom auijr^le 
je len vledy plodutiortiou. kt^iF nezná práv, ale ia» len poviiuiostj. Len 
preto, íc jo ona vídy taká. ž<? jej vlastnosťou jo scli&xnpíeramo, ludstvo 
ctí kí tak vyt^oko tijtn i'-lnnosŕ. 

Jc9tli sii Tndia skritočne povolaní k f>lú:íicuia iným duáovDon prócoa. 
na2 oqI vždy budú strádaf. pluiac tAto sluj(.l>u, preto ie len 6tr6diuUiaÍ, 
■ko muknnii. rodí m duiovný plod. 

8i^ bii7apierBr.il* a Ktntdanle hutlc údelom my%IIioTrt a nmelca prelo, 
{« cieroiii mu je IiUlio Mi. I,udia 5Ú nt-žťastní: strä'laju, li)nrt. iVkaf a 
vystierať *•& nieto kedy. 

Hy«litťt a umilec nikdy nebude sedef na olyinpických výikacb, nkv 
li predstavujeme; on bude vJidy — verne nn)iokojnÝ a v rozäalaiU: 
mohol rieiit a riecť Tudom to. éo by dalo tilabo luďoni, zbavilo ich 
strádaní, a on ani neriešil ani neríekol, a zajlm, niúí'byť, bude ne- 
skorú — iEOmre, 

Nie len budt- myxUteľom a umclrom, kto vycbodl inMttút, kde ako 
by robili uŕenea u umelca (a vlastne robia kazilrla V(.*<ly n tiiiieuia) a 
dostane i diplom a postarajá ta o nebo, ale ten. ktorý by I rád ne- 
myslel a nevyjadroval to. čo mu je xiloženu do du^e, nn Dcmôíe uerobK 
to, k ŕomo bo liHlinn dve nepreiDoilirtné sily: vnútorná potreba a po- 
iUdnvkn hiHl. 

Illndkýťbt tyJQcicb a so ««boa spokojných uirsliletov a umelcov 
nebýva. 

Dukvuú ŕinnosí a jej vyrazenie, npravdovc potrební'' pre Iních, )• 
najfaBIm povoisnlin iMoveka — je krížom, ako je to povcdano v Gvaa* 
Jolin. A jediné, nepocbybné znamenie, iv mA% povolania, je !*cbuaprenie, 
je obetovanie seba, pre prejavenie sily, vlo^.encj do Človeka, na cMob 
iným ladom. 

Ufit to. kotbo jeslo kodavok (eoccinnlls) na xvetť, a ttkúmaC fľaky 
na sIdcí, pisaf romány i opery, moinu ' nestrádajúc : ale u^iií fud! ich 



■ft 



dli 



lOS 



sa bnlf Uwntpnuis, pi-eslialtiíval uhmdy, ktoľá mu boly skoro po 

pás. A rPKPiy hývn\ liĽDliycajnc. Kfif oii bnl ii 'ľolatycii, býval sumy 

íTT.f.vÍj <»i' hol Malonis, ale ion akkliuiutisovany : jeho starý oU'C 

>l sa t ťnincúzsku. Ktitf bolo tobo roku (I8im v Moskve 

t.i/Ai>:<uÍe ruskycb uui(>kov & amatouiov, jeho zvolili za hlAv* 

rAinlkiu PrAvB vtedy bol v itifliieiici (a srdce mal slahé). Na 

lio liovnril, ťboijil, naiiiábal sa, musel iilahiiút, 

[II ľ- plúc a iimivl ') 

\ reči iirišli 6me i na lilad po neúrodtiotii roku. ^Ako &a to 

,¥^tko zabúda t" huvnrila Taliauu Lvovim. „V Líc časy, kc<I bol hlad, 

>5 tRBV neboli pili kiivu, haulMlí smtf sa. a Itjrux za»& ako žijemel* 

' som M podrobnejšie o bladi?. lindina Tolstíib chovala asi 

J U. Zprvii málo a 20 svojho, pjiom vždy viacej a viarej. 

ŕftDi Ä. A. Ti>Ut4 iia[i(siila vy/.vaiiio o pomoc do novín, v immit 

StáTn, f.p um^ k dviniti dcúminl a zast) osnbiUie syn i^ll p;)iiiábuC 

n. ľrislo aai 25 pomocníkov a pomoouic, mnoho potr.iviu, 

:. ...i?va a asi ;Wk.i tisíc rubľov. Z Francúzska — doložila Ta- 

tiiiiii Lvovua — a ud bratov Slovauov »ui kopojky. (Tu som cbccl 
tiŕit ' ' i nieto, IkIio i /. Innsbrucku ndišifi! od jubo- 

-.1 peťiažiiy prii>pevok. Ale som tu v sťljH pri- 
li/;il. ttt-iliti.ir (Meiuauvat.i .ledon / našich, čo nám prišiel pomáhnt 
Liurb<- ^ íila'lnm, vyzval oätatných, aby napísali o svojii:h dojmoch 
tas bUilu a o prlŕiuách jeho. Príŕiim hladu je r.sadť Ul istá. 
■■■^""*<kej gubtiťuii, kde ame my pomáhali, jesto dediny, co n»- 
,11 le; vi»oiky zemo okolo de'díu si panské. Stjitkári vyu/ivall 

la.i. .ílJkmi priídiival Ttmt z»* ľemiaki>v. U u;Í8 je sedliakom strajko- 
rnf -n!; i7.:iUM. a sutlkdruiu, arundátorom 5uižova( pldcu dovulouo- 
plfttiá íeuAm?* — „Po 20 kopojok." — „A ja po 15. 
,y.„ „ui ty viacej." 



>«, ktoré je vAetko leu r otineknati sa od seba a v släSenl In.fm, 
Tjrtlíí ^ilnr (Oto D^enie nvh& bez odrieknutia sa. 

! ''qU ťirkpv, kíni nŕitplia tqiell a strádali, ale ako- 

íhl' : mi — konrc bnl ich iiŕitdtpkcj ŕínnoulí. 

kňtKi xiati o kalichy drevené; pomaly byt kalichy ^laté, kúaci 
.11. — hovorí nAroil. 
Nie nadarmo aurt'l KrístOH na krlil, nie nadarmo obe( strAdania 
»Kaxl n«d v.4t^th>''in. 

Ale nadá veda « atnonie sú zabexpc£cnč, dí|iIomovaaé. a len o tú 
vtMnjú. oku by ich cčte vflŕtoii zabeipei^it, totií urobií im ueraoinýra 

. Tľita a oprardoTó umcnio m^gA dve nepochybné tna- 

i ■ rné, lo. Jp ■■lúlobnfk vedy ii omenio nie pre rý bod a, 

sr' ' biidc plnif svoje povolanie, a drahŕ, znvňajšie, to. 

rrby jutiu kti srozamilclDé T&t^tkým radom, btiho ktorj^ch ta& na 

L. N. Tolsloj : Clo íc delaC, str. 105. 

') O Gem nieto v uajnov&om Brockhausovom Slovníku Náuínom. 
ktsrj práva vycbodí, ani zmienky. Ani v inadsr^kom ľallasovíikam. 



•HusudaruTÍ bolo zlo, ktíí precital Kráľovatvo lioéifi je vnútri] 
'vás (C«ľstvÍo Božie vnútri vns. !,. N. Toistai:o Iteilin 18í>-4. Aj po 
nemecky: Konifíivich (ioťcs iti cuoli líŕrlin. Ľiiitioii Jáiiliť.) ľri- 
^iol s kuitiou v nikn do ^tiiil^viio j(í<liio||i> mo bvuuv, klon'mn pr.We 
proftíssor preiináéal históriu. „To je hroaru*, čô Tnistoj pláo. Treba 
by ho bolo... ( Mopamiitilm : vysÍAt n H ako potrefitat.) Vjitlat mi. 
ho vy íprofessorí. Terftjná iiiiciikui nedovolfte " Na radu svojich 
radcov, aby TulstéUo potrBsLal, odvetil vraj: „Ju iie vpux ajoulBr 
a sa ploire la muronnc de riiartire." (Keclicem nm pridut k joho 
sláve uiuc^Qtcku korunu.) My čakáme, ie nds daknm vyálú; ale 
vláda \ie, ie Uehy vyslala otca 2a hranicu, Dui xc by e.^te vjU^áIui 
p4)2ornosĹ budil." 

Tobn roku boly prehliadky u učedlnlkov, nasledovníkoT Tol-J 
stého. Kiidrluvcova zapreli a pohrali mu hektoErrafy, s potnocon 
ktorých ro/.šitoval tie spisy Tolstého, ktoiô sú v Kúsku /akázaii(V- 
K I. ľopuvi pobľuti vgoItjak*> lukopíííy, na pr jehu životopis 
I>ro^.ina, ndpisy aj ženevské vydania ."piKov Tolslého (H) knUkycfa 
výkladov iM-anjeliai. privátnu korrešpondenciu atrf. U Olccliiua lui 
Kavkaze bola tiež prehliadka a v?:ali mu hcktograf. ') 

MetUitým MÍuha prikryl na stôl- Doti sa e.^to vláy bavily. a 
síce veľmi slobodne, živo. 

ľríšii najmlad^a, asi 13, 14-rocná dcéra Saéa (Alexandra 
I^vovuai a najndadšl asi 8-ročoý svn Vaiiocka flvau) s povernantuu 
Anífličankiiu. Sadli suie si obudovat äluha v liiely<:h ntkavičkacb, 
IKidiWal misy, Jedbi trojaké, mhoHó pre tých, čo míiso jodia, bezj 
itt&sA a /.vieracej miistí pre tých, čo sú poloriAui To^eUrfúni, ako 
obe ittar^ie dci^ry a ninolil z hostí, !i bez mäsa, zTÍľra''»j masti, 
masla, mlieka, vajeť, km čisto rastlinné jedlá pre Lva "■ 1/4. 

Tatiaua Lvovna, keif sa tna spýtala, či som i ja v.j na 

kladnú odpoveď pieliodila, ŕe teraz jesto medzi jej známymi uit] 
tolko VHfjptariánov, že hy ich ani vypncftaC nevedela; pi-eil p4r 
i-okmi ich ešte bolo málo, vtedy ich načítala 50 a niekntko. 

Lev Nikoliijevič je od jedno h rokov vĽpetiriáDom, a "d rokoj 
vegetariánoMi v pravom smysle sluva. SoBa Andivjfvoa mi povedaU,| 
íe prv jedoval ninohu vajec. Od roku nt'jie vajda, ani mlíťku, in.'ialo. 
Mlieko mu, ako mi sátn Lev Nik<dajevič povedal, na jatrá /te robilo. 
Itáno a večer o 10-tej Jedáva ovsianku (riedku Rulaäu z ovsenej 
múky), ktorú si sám var{, a chlieb; na obed a úžin (o ({-tej večer) 
polievku zeleninovú, strovovú alebn hubovú, potom stmvu aiebo 
ka.Au B Tanovym olejom'), zeleninu alebo (ui^ladkä) múčne j«dlo,J 
ovocie, zaváranie. 

My sme už olK>do\ali, keif prišiel Lev Nikolajevič. LVejal ma 
pocit obdivu a radnsti. nechcelo sa tni veril, ie jeho vidím Vzuo- 
šeDý, prorocký Kjav. Málo Uidí jesto, ktorí by zovíiajškoni robilij 
dojem, bllxky tomu mocnému, aký robí Tolsloj. Na tvárí nm bol«] 



') Kí-if len hpkt'Li ' ' * '. il, jt [oho ridno, Ie raiki vUUlt ju irpt 
livA oproti Ktrnini' \»- niti grófK L. N. ToUti'ho, ftnlakttrr. 

') Pravuvlámi ft M</.i.niiu>i • )<-><,if uťpoéíviijA ani mlirka, ani domU, 
jvdli li uma«Ue\itjA «TÍCjtiin Unovým alebo dreveným olejom. 



t07 



poznaf, ľf jo veltui uíttatý. Vyčítať uiu z nej i to, že rysbU hrozné 
dl! jy B že icli í teraz so sebou a so svetom podstupuje. 

U< pod btistyui dlhým čieiuym obočím ležiace, malé, lesklé, 

nv íiyHipaticky spočívajúce uu človeku, s ktorom liovoii, 

al- do duše luu iiazenijiire. Tii-liosť, pokora, dohrota. hú- 

61.1 1 na T Dícb, n>i i ))lbf»k>>t>( duš«\. V ttAľi na jebn vpk a 

][o9l06t ťŕlt) dost zdravá červená fiviha. Il;a5 uiá prsitý. prijemný, 
tichf, iukIju ^ti^ľuvý. {\ji keď sii /.euil, iienmi udÍ jednuho zuba 
adravéko.) 

7 roxhovoru pri obede mi zostalo len toto. SpVtal sa mn, či 

»ooi rf>i:t>tanán. a že ako su cítim od tých čias. čo som ve^etariA- 

Dom, či som zdravý il>ľuliý ni/, na pľ(^;Ii!\d?.kĽ, hovoril, že vege- 

tariiii je vylivanlivtíjši v prAri, <tiôdzi, aj že viacej vydrží bfiz 

lipania. Sponieiml Uinukova, že jf shihý telesne, ii vydr/l pracoval 

T Uí- III it«di. v zime ako fhlavny] redaktor ľosiednikii i Výskumy 

cť kde tak zle iieubstoja. ako o /áživnosti zotniakuv. Že 

utc^ti.'ijii iiiitlu dusíku ; a Tudia, čo žijú iin nich. sii zdnivl. Potom 

bavunl n luravtiy^'b olúzkjich. „Vy ale ^peciulisUi, lekár, vy budettt 

UL. zabýval sm týmiio otíUkami." ,Teuto mravný pohyb 

*a 1 ^ to je tak, ako na jar iUé kvietky, tu i tam ich 

nijtíeš, Ba rôznych miestach odrazu vym&tajú. <U«to krestansky 

^byb v jožuťj I-'rauL-ii, tam tiež nechcú byf vojakmi, v Srbska, 

n vis Uirjuéal, ux Kuvkaze ducbolhírci '), v An^^licku, u nás kre- 

itauiíý ifohyb v literatúťt- a medzi intelliueniinu. •} Človeku srdce 

pfesĹ* Tu si>ýtal su Tatiany Lvovny, či mi ukiV/ala obrazy Nikolaja 

>ilnl8JeTÍC'a Uea. — ľo ubode Ijcv Nikolajovič i<áte zostiil sedet 

{ú siole^ ja » niui a shuvďralí sme sa. 

tViäla Tatiana Ĺvovoa a xavolala ma do svojho ateliéru. Šli 
...... ... -,i.,f krokov rez p;irk smerom k dedine. Na kraji parku sú 

-' 5ta\-y a býv.inia pre polnú čelutT: v jednom z nich je 
a sv4'tl:i izba s dvoma oknami- Pruti nim je 
ilíaspialie) a oproti dverám „ Hoden je Murti* 
-iiH-rli* nlebo krätkn „í^iidl, oba obrazy Oen. Na oboch 
votuej veľkosti, rámy bladkiS čierue. Na rňmoch i far- 
i/dovaj, odtial je, ie tvár Krista na obraze , Hoden je 
(od rokai in>usľbla. „Ukrií-ovanie" hnecf a veriní upúta 
Vopľpd som (ičakával, že ťt nebude Kristus, akých vída- 
li r MnlľíKwe, Viedni, lierlino, vypnčiinoý na effekt, 
tloveka spokojným su sebou, aidce Ľhliuinym a no- 
I .lúlriinosti, ale /e Ui Imde ruský (chce sa uii povedal 
«. KiÍJ«tU8, a^tíručený uoáej zemnoj* (vidx DoKlojevskťiho 

XrmijQ obrane, ktorú vmIcÍ «|)ilíli, ňhy iicxjitifjalí iÍA<lnf]io iWŕbo 

■ '; ií pniirľi tiji.íiiľ.íii rn--('iua BH. V Hauinm Hiislcu jp»to nkrťta 

vrcbnuiti, príMliy, súdy, vojaka. 

■ I v*»" uvAdsa TylNtľj ťitť B iiijnJi 

inrtiín ponaiUrnk Httttnv'-'')* protivných krrftlAliskťNm iióciliil, 

■, I*ru«kii, Švŕtlski. Z niiaiiluBti uváiU* tiiiioti>i ilľjatrrov 

ytít, lu pr. ť«in CheK-tckébo, itldasnlka Uuu, HarrifoBa, 




loa 



romáu: Bratia KaraiiiA/ovi, líapíb^la Volib/ iakvisítor) a priéiy nheA 
pustif Da ZPín, b'iľcovať sve'lnrniH 7.0 spíliikti. Ak* to, čo í^oni videl, 
predsa som iienčakáv.il. I*ri prvom pnhladc na nhraz stislo mi srdce 
a zostal ftimi ako zim^ľavcnv. 1 iia jednom i na diiilioiu nlirazc je 
Kri»tUH ubieilfiiy. /dalo sa mi proraiiáciuu. Na pupolavo-žttuín 
foue Kristus tia krfži a lutor po pravici. Z krl^a po tavici vidno 
len konec rumeua a za nfm časf odcbddzajúcebo strážnika — vojaka- 
Kľiätu^ dokonal a lotor pozcrň na nebo bio/uvm pobtailom a s oivore- 
nynii ľisly. Na Krihtovej tvilri vystiUo ninky a .snuŕ, telo vyzial)l«, 
biedni'*. T»Uuna r.vnvna mi vysveilila, že Kriístiih pnive dokonal a 
že bitor po pravici, ktorý po prvý raz v živote svojom počni bratskí) 
iilová, ktorý ud Krista nauiiil sa nuvčmu nílzorn o živote, vidí, ti 
tt'Q jediný, klory ho dosial zamib)val, žo ten umrel, neverí sa mu, 
kricI na KrÍRta, chce sa preiivedčiť, či oyjij umrel. Tt'nio víraí 
liiasu (brózy. KÚŕalstva, stracbui v iviiii lotni maloval Oe vtódy, 
ked mn žena zomiela, hovoril, /e to iiamaloval svoj úžas do tváre 
lotra a vetf že klo je /poined/i niis tiie bd^ir. Tatiana Lvovna (.'bcela 
Knaf tnoju niiťuku g obra/e. ľnvedal som, že som už. víiIhI lepšie 
zobriizeuébo KrÍKta, Mysibekovu soclm Krista na kríži, tiež doka- 
Duvšiebo. ÝjSs tam bolo vidno na tvári i božsky pokoj i rudsk<> múky, I 
v ktorycb dokonul, h iih tomto (ieovoín obraz4> uieto božskusii v tvári 
Krista, ľroti toniulo Tatiana f.vovna povedubi nii hnoju mienku a 
pctoni doložila, že mnobym nepiUi sa tento obrUíí. Cár úVlMandei- III. 1 
povedal o iiom, že je to bljár^n a kA/al oba obrazy f^ňaí a oddialil 
8 pperodvižnoj" výsiavky; Riepín icb velnii cbválil a obdivoval aj 
techniku, napríklad ako je Kristovo telo namaľovaní^. 

N'a obra/e „Hoden je smrti" na pravo tialme siiil preč, na Vavo 
Btojl pri stľne KľÍ!-Ins a okolo žiiiia. ndiajú sa mn. MAtu folí'- 
ľejirodnkoiu (samým Oeom rctušovami) tohoto obrazu, nid .' 
])Ozerán) naň, vždy ma dojfma. Kristus zdá sa nú na íioiu tak zo- 
brazeným, ako ket)y sa i\f. bol riadil vypnve(fou proroctva Krl* 
Btovi: Nebude 8e vaditi, ani kŕii-eti, ani/ kdo na nlíclrb uslyM hlas 
jobo. Títitiy nalomené nedolomi. a Inu kourfclho se neubasi. 

Kym som pozeral obrazy. Tatiana Lvovna, sediac na zemi, 
hladala v niappe reprodukcie i originálne slii7.7.y ínycb (dirazov 
Gea. Ukázala mi niekolkiS aj velkó illustrňcie k Tolstébo ro/pravkr 
Cim titäta iyii, V tom prišla ndvÄteva: Sofia Nikolajevna Tolstá. 
žena llia Lvovica idruhého syna Lra Nikolajevica), s ó— ti-roénýio 
dievcjitkom. Hyv^yú tiež v tulskej gul>emii. SoHa Nikolajevna eslu 
nevidela tieto obmzy, poiala h ich oltrerat. O chvibi odiiíly, zOMtnl 
som sikm v atalieri, pivzeral som obrazv> porlraity. med/i iuynii 
V. (1. ť^ertkova, K. I. ľopova, s ktorŕmi sme si boli oiokolkl Mn- 
donlí pražskí, ]to puvodu Devydan\ích diel 'ľolstého, dopisovali, nuí 
mi holo velmi milo videf icb. K. ). ľopov nám písaval dlhé, brat* 
aké listy, aj naposiebil mnoho nikopisných i ilficeDýob novycb staU 
TolsU^bo Z lístuv som ho po.a/oval za mladého človeka, u ua obraae 
človek s hradím po pás, idadnu. tichou, smiilnim tvárou. Rokov mn 
možno hádať okoUt 40. Ale Tatiana Lvovna ptivedala, ie ueniii víjíc 
ako 30—32. 



~ "T T 




IM 



í 



Pritíel Ijev Sikolajpvie. „Tu sU«? Zjipisajetu si?* Zbadav fíito- 
grsBu N. N. Cien, položenú na kriísle, povedal: »ÍÍFa, Oo, dubiý 
prititťí! KaýclÝ deú za ií(> rokov, ked 81 Ifbul spnt, čítal Evuujelia. 
Na ojtnizy litiidis i\ nvimUhúli »ii (Jo sýta). Ja Tfíraz sediivAnt ŕnäto 
v atŕlitrri Tntii, [m/rráin iih oIki (ilirazy. a cim viac iiozorAiii, tyiii 
lf;*íie irh rozumiem n lyni vÄŕšiui ich räd iiiáin. Tieto ohijuy 
trorijy »a isUif^alisl v Rrdcí a hlavo umelca. .1 c»Ui akéh<->! desiatky 
rokov, — a uiv ich chcenie za paC mitmt ro/.umet a pusúdít." 

Lev N'ikolftjevíč odišiel fahuúC &i u po^puE. Mal U'i uoľ tfoTiuti 

jali(!r. niAlii K{ml. ť)*z ilen 811 ho na všerkv titianv spytovali u on 

I riadiui spisov;l^?^?ika, lij imi prácu. Jasom 

; ■iiidnia holo so ď'i.wt žobrákov, Rtrannikov, 

iiych. Do pohidiiin, keď píi^e, nuvytrtnijii ho; ale 

.. .. ..j.>.Jíym piMSitiíIom, ktorí hu lui dvora pod stronioni 

ŕakajú, sílm vyjde dva-tri razy a 5 každým prehovorí. 
ľjvuI, i vtedy bo piiéla dcúrU vôlaCk ukytusi žen&m. Nuž 

Mť. 

'*m do parku. Sadol som si pod HUri\ vysokánskr.'' 
; I II lifilie vo retľlku šncholalo. l>eí» bol kiii^ny, jasnv', 
sply. /pod topoíov hoto vidno konec dediny, pob; obriilieD*^ vdialke 
>>etkýcb íitrán losom, vyjtni'ir malt^ho pdsu na jiiho-v^ctiode, ak 
s* mmiŕltin. Ako som tak »edid na pni a zapisoval si, vyšiel z kmvia 
kdť je ateliér Tatiany Lvovny, Lev Nikolajpviŕ, 
-uiyin výrazom v ivári, s tehlou v rn\n:\ pozeral 
L tui /enív ako by blndal daŕo. a zase sa vii^Li! <lo krovia^ 
<rit Nu/. ani t«mz si ueodpočmul, utíspal, alebo jestli áno, 
)i desat roiniU. 

i 11-M.i -..rii sa po Rado. Sad, bývalý park, alo od dosiatok rokov 
iMriadf'DV. jtiipiinrí'nŕ, prelo tŕní krajci, jo nAramne rozsiahly. .Tfíito 
. coli^ hílje vSelijakych stromov, kroviny, hrady 
tmi, pH7.itt>, na ktorých sa pásly kravy, kobyly, 
uy som s boku )H)di;^iol, chrejúc ju potlapkaC, ale (á sa ku 
Akom obnilila n vyhodila nohami, ledva Kom uskočil, kopy- 
lUdrela do komlrov slivky, vyše mojej hlavy. To bola jedna 
i\cb kol-yi haAklrslívíli. / mlieka ktorých Muhamcdšach, Ba- 
11 niiillii moli:iMit:<l;uisky, prícli!ĹdiUijúi.:Í každť! leto na Jasnú 
i\'ujp kiiniyH. 
(včasná » hojná večera, kdežto obed je menoj hojný) 
id &a o našich pomeroch. Hozprával som mu o po- 
11^ uittirarskVťh národností a vAliee o slabých a chudobných 
1 ie partujú Madari, madaroiii, židia, nrislokracia, bierar- 
■ Potom o polJtl*-ky''h bojurh slovenských. Tolstoj 
ivtH ku ŕ^a bijú luiľľdnnsii patiiotisiiiom. To je detsky. 

»i nii ruíbil moju bu^ku (hlavtit, ja ti ro7.bÍj(>m tvoju. Tn'lia 
-. iil.rvii.'jšmi zúujniom zameníC patriotismuH." (I'atriotis- 
; kresíanstvom, toto je ÄirŠia idea, tiUo proti- 
ii-^niu. kre'íD^D^tvom sa borit s patriotismon>)> Keď 
»utu o židof'b a ako /mníľfvajú í^voj mocný vliv v Uhoraku, 

povodni : fZidía viade usilujú sa zostAt židmi, oxclusíviiostou idú 



110 



na/ad, namiesto aby iäli napred, namiesto aby »a stali väetudskymi. 
kresťanmi. " 

Člov<>ku je Lrel»a uúrW.ct sa od účasti v násilí vl&dy. Miic, tlak 
iúv- sl-irze iftirliiinent — neltudem ólnmii) parliinientn, nohiidf^m volíí 
du nebo. UvniDásia sú tuuď.'irbkó — uľbudcni posíulat deti do g^m- 
násií. Kostoly iiin(farčia — pnde uccbodentc do kostolov. 

S vládoti &íi chcet borif lýini iatyiiii prostríodk&nii, kturyínl ona 
vládne, JR nemožno, 'i 

Xeborií íln, ono samo padne. len nemat ličasti v ŕioni. 

V Anelii.-kLi .je Hiravity pohyb, hádaní eite nio silný, ale pre- 
krásne pii-u, dohre pochopuiit kľesíauatvu. Mo^Jio a nimi to všíHkoin 
8ijhlB«i(. Nerobia kuniin'omiHsy." 

Tol&toj neodobril, ke<f som mu povedul. akó nádeje skladajú 
ľakilski a uborítkí Slovania na Uiisko. 

„Ah; riol /iipadnydi Sloviinuv," buvoni 8nm ja ifalej, ,je 8 cfe- 
roiii ni^kt^hu národa totožný, ľreto spolčeným labute bolo by im 
dosiabnut cieta." 



') Citujem tu z *J. kapitoly Kráľovstva Božieho'. Kaídá vl&da vie; 
ako a iSvň sa bránií od revolacjonárov, i ma na to spAsoby, a preto 
uťbojf sa tíxbtu zovňajMcIi neprlotelor. Ale ío robií vliilnm proli t^m 
tatfom, ktorí j)*eilťitt o iiepotrebuosti, /byloOno^^li n škodlivosti *Ukýo)i 
viad, a ntbujujú |iri>li uiui. lež len neiKitrebujú icb, molicbád/ajá u bei 
tiirb h prelo nechcú mat ttast v nich? 

licvoluolonári hovoria: ^tátny poriadok je zlý preto a preto, treba 
bo rozmáif a zHtneufC tiikýnito a takýmto. KreAfnn vilak hovorí: ja tút 
ni'viťm o iiáinoii) poríattku, o toro, nakolko je oa dobrý atcbo zlý, I ao- 
iclám bo rozrušií práve prelo, íc UĽvicm. ŕi je o» dubrý. ii /lý, ok pre 
túto ban^á pnčina bo ani nciieUm ndrŕ-owif, A ninlcn ncívlám, alf ani 
Dcmôícm, lebo lo. ^ na po^ndnje odo niAn. protiví na mOjinu STciloinia. 
A protivDé 8Ú svedomiu krv^ŕďua všetky povinnosti Átátne: í prlsaba, 
i dsnt*. i sAdy, i vojtko. A práve na tvrbto poviiinobfocb spoCUa ťeU 

rniK Matu Kcb)- to holi revolucionári. hUMijúct násilie, vraždu. 

A páŕbhjári icb, Ink inotivciiip í4 írn hulo hy fahké : i^iastka zporacdu 
nich by podkúptii, čiastku oklaniuli, r-iai^tku xaHtraAJli, a tých. ktorí hy 
%x ucdali aoi podkOpit, uni oklaniat, aui zii&traíif, lýrfa by vysuvili ako 
xlotincnv, orpriatrluv spoloŕaosti. Irrslalí alebo zavruli by iťh. a nia»»a 
by odobrila riadne pokrii<>ovnnÍP. Krby to holi ncjnki puvr^r^ivci, hlása- 
jáci nejakú /vhibtnn vioru, dulo hy sa, vdukn tým pover&iu, Ijti. ktoré u 
primirš.ivajá ainii k irh ui!-eniu. vyvrátiť nj tu pravdivŕ. to oni vyznávajú. 
Alt) tu robiť 9 hidiai. ktúri tiL>htás&jú aiii rcratciťie. aiii nijako rtU):iúi>ue 
ih>Knialy. ale len preto. iv. nechtiá robif nikonia :ele, ndríeknjá sa oil 
prisAhy, platenia daní, Aŕasti v silde. od vojenskej služby, od takýeb 
puviDU05tl, na btorýťh sa zakladá eolá ur{.;auÍBáťia iiátu? Co rohit t takými 
ludmíT-' Podkapif &a nrdnjú; u^ samc< to risiko, do kt4)r<>ho dohrovofne 
idó, nkaxiJJM iih noxi^ttiDxt. ()kUtmn{ tub tým. in to ptt/uduj Boh, Urž 
Drmi)ŕiio. pri'to že i'-h ndríľknnte sa je osnovanti na jusmrnk, nfpochvb- 
Dura zákone BoAom, vyznávanom i tými. ktorí rhcú tudi primát pokrAčovaC 
proti neniu. Aid. 



I 




rr 



111 

.To je druhá vec. Vidíte, mne je s vami milo hovorif, i s mo- 
jimi a vašimi priateFmi, my máme čosi spoločného a pre miia je 
rad<»C, Čo počujem o vašom národe (uazaľenismus). Ale to, že mi 
je s vami íahšie pohovoriť (dorozumef sa), než s Angličanom, to 
nič neznameuá. U vás vtedy stane sa premena, keď proti patriotismu 
oebudete sa borit patriotismom, ale kresfanstvom. S vládou borit 
sa tými istými zbraniamí, ktorými nás ona drží v porobe, je ne- 
možno. Vstupovať za úradníkov a premieňať smer? Vláda má moc 
nad úradníkmi: premení ich činnosť, alebo zamedzí, alebo paralysuje. 
To isté je chceť do rúk doatat vojsko, parlament. Vláda zavedie 
i parlament. Vláda všetky cesty zaberá: noviny, parlament, a robí 
ich svojimi nástrojmi. Treba hfadať iué spôsoby. Sú poddaní a vláda, 
a ona má spôsob podrobiť si parlament, ktorý ako by bol vyrazitelom 
mienky národa, a je nástrojom vlády." 

(PokrkčOTMiia.) 

Dr. Dušan Makovický. 



Rozlúčenie. 



č 



i podívam sa ti ešte 
do pekného očka, 
moja milá, premilená, 
zlatá očka. 

Ci už driemu v tmavom hrobe 

oči vyplakané? 
Ci sa smejú na druhého 

na Šťastnejšej strane? 

Neviem, neviem . . . Žitie chváta, 
múdry s chvíľkou ráta . , . 

Pán Boh ti daj dobrú nôcku, 
očka zlatá! 



Bluáár. 



Ja úbohá očka, 

uplakané moje očká . . . 
Ci mi čudo, hej, Martine! 
keď niet lásky na dedine? 

Smutný večer : clivá stienka, 
dlho stávam u okienka, 
dosť ťukajú, — škoda dlane 
znám ja tvoje zatukanie. 



in 

A ked mesiac zpoza hory 
začne kukaf do komory, 
kde najdalší kút utekám 
a nariekam a nariekam. 

Oj, Martine, oj, Martine! 
srdce moje, srdce hyne; 
jak vyhnaná duša z raja 
blúdiš z kraja mi do kraja. 

A ja, a ja tu prikliata 
a na samý žiaf rozliata 
nežijem a neumieram — 
ach, čo sa fa navyzerám . . . 

Iba tá noc tichá, čierna, 
jako mati dobrá, verná, 
prijde, temnom prikryje ma, 
a hanif ma srdca nemá. 

Jak dieťaťu medovníčkov 
prinesie mi sladkých sničkov, 
a ja tešim sa a hútam, 
jak si s tebou pohrkútam. 

A keď slnko budí z rána, 
ach, taká som ukochaná ; 
chytám metlu, metiem prahy 
i chodníček — tebe, drahý. 

Verím, že raz iste prídeš, 

očku neobídeš, 

čo si teba tak vyčkáva, 
jak jar kaška zlatohlavá. 



ÓCÄfl. 



Plamienky. 

z jari. 

Anov' sa zrodiť, znov' sa zrodiť I 
Jak sa cez tú tmu prebrodiť ? ! 

wSlnko s neba usmieva sa, 
svieža rosa rozlieva sa, 
začni pučiť, strom jalový, 
rozvíjať sa v rozkvet nový. 



118 

Vetrík zšumíe, včelka zšumie 
šfastný, láske kto rozumie! 
O jaseni pozohýna 
vetve dužia ovocina.4c 

Pomoc, Bože, veriť v seba, 
prijat lásky z zeme, z neba. 



Bez všetkého »keby« 

£>ez všetkého »keby« 
ber sa rovno k nebi. 
Ošúchaj si škôme 
a klop, klop pokorne, 
tam sú zavše doma. 

A neboj sa hroma, 
to je len blesk biČa 
z nebies pohoniča, 
by neviazol kŕdol, 
ale ďalej bŕdol. 

Divné srdce naše, 
nechce sa mu z paše ; 
čo len po oddrapku, 
Čo len liznúf kapku, 
ešte vždy by chcelo, 
hoc by sa už tmelo. 



Nechoď na život . . 

Nechoď na život 
s pitvacím nožom, 

len ho priam miluj 
vo mene Božom. 

V čom ťa svet, rozum 
sklame a zradí, 

to milovanie 
vše zas nahradí. 



Profánna pieseň. 

»Frofánna pieseii, 
bez pomazania, 

o posvätnosti 
ani len zdania.« 



lU 

Svätá je pravda, 

svätá je láska 
i bez pozlátky 

t bez obrázka. 

Kde nieto ducha 

— nečacfée, nečacf! — 
tam nespomôže 

kostolná pečaf. 

Boiko, 

^«. 



Tieň Ďostojevského. 

Napísal A. S. Suvorin. 

DeA pred Štedrým večerom dostal som od jednoho literáta 
dosC dlhý list, ktorý začlual sa takto: 

„Jedna biedua žena, osobne mi známa, má podobizeň Ďostojev- 
ského, ktorú maľoval olejovými farbami v deň vynášauia jeho z bytu, 
31. januára 1881, umelec V. S. Kriukov (dosial živý a zdravý). Ne- 
dávno táto podobizeň bola ponúknutá A. G. Dostojevskej za 2r> 
rubrov." 

Potom literát dost obšfrne rozpráva, že A. G,, vdova F. M. 
Ďostojevského, vYslovihi pochybnosť, že by bola podobizeň jéj muža 
v rakvi, okrem malovanej Kramskym hnecf po smiti; potom, ked 
obraz bol jej priucsený, neuznala hu /a podobajúci sa a nechcela 
ho kúpiC. „Nenašli by Ste niekoho zo ctitelov Ďostojevského, kto 
by kúpil túto podobizeň?" Tak končil sa list. Ja telep;rafoval som 
literátovi, aby mi poslali podobizeň. Práve v Štedrý večer doručili 
mi potom podobizeň, na plátne, veľkú na pol aišina štvorcového. 
Videl som mužskú hlavu, so zatvorenými očami, s veľkým čelom, 
s ryšavou bradou a fúzami. nad ktorými černely sa dve nozdiy, a 
s ústami stisnutými. Dovôkola bolo čosi nama^ano, kvety a či je 
čo. Ci preto, že podobizeň, ako písal mi literát, bola uiaTovaná pri 
spustených záclonách a voskových sviecach, alebo pre niečo inšie, 
no ja úplne súhlasil som s A. G. Dostojevskou, že to nie je jej 
nebohý muž. 

Kúpil som podobizeň, trebárs nclúbim ani fotografie, ani mafo- 
vane poitréty z mŕtvych. Tie tváre so zatvorenými očami sú onmoho 
horšie než náture morte. Vzal som podobizeň a položil do kasne, 
zakryl som ju nickolkými listami papieru, aby ju nevidel, keď príde 
mi otváraC kasňu. Ale možno práve preto, že tak usiloval som sa 
ukryC podobizeň, potom celý večer myslel som na Ďostojevského. 
Živo pripomínal som si jeho smrť i ten hlboký dojem, ktorý bola 
urobila na mňa. 



116 



MArítf) Fft mi, /p idem dn jeho hytu. Bolo okolo polnoci. Xe- 
Tcril s<itu juliii smrii, alľliu, s)>ľávut>i>iie, cítil som akú&i pochyb- 
uoBl. tcmaii, Ľudnu, zuepi>kojujúcu. Možno, un iieuturel a ja nájdem 
' ^ ' . pocil ja mul som mnoho riz po smrti blízkych 

im. iť to inštiukt žirejti u ueudvisf k smrti. Žíuda 
■i liMt'iDU. HA štvťt hodiny úplnú prcsvoílčen*>s( o snirti 
í : . --'ka. 

VhĽhol Bfnii po Rchodorli, a ked sluha otvoril mi dvere, za 
mnoD TsiiipiJ hmbôr, ktnrŕho sluha zoOal vvháŕiaf. Složi! som 8Í 
piiletol M voáiťl f)ou do temnej hosfov^kej. kLisí opakoval niekotko 
'- nioja uiiiforiiia?* a klosi odpovedal: „čože ja viem. kde 
l'oln (o pre iiuifonini syna IV)Stíijev8kt*ího, (.'y"'"*'*^'i*'Uf 
il som 8i a mvrtlel som, akú auiformu má Dosro- 

sk. litvo jeho, opifiaué ním v ^Mŕtvom dome", blyslo 

ml v hlavo. . . 

Ticho Húpajue, priíifd som k jeho nialíiikt^mu kahiniiii a po- 
zrel Mim doň. I>]hý stôl, zakrytý bielyni. stál priekom od kútu. 
Na lavo od stolu, k stene, zazrel som štyri ieuy, sedev^ie 9kí"éono 
Ds ílame, po5tI.im'j mi dliuke; uaťahoViily sji y éímai bielym, čliap- 
' honí, polievajúc ho voilon a utiurajiii:. To bielo obracalo 

u....Un klopalo po dlážku člinsi a Kuchotalo po slame, ^euy Lak 
ile> & hrubo zachodily s t^m bietrm, ani zlodeji, ponillilnjucí 
j aobrat iialúpent^ veci a titiecC. Ja rn/hndiie nemohol 
.'.. én je to. a piizernl som sa. Uazom bielo zodvihlo 
te * bdóiu >i. a uJí tioín vií^ela hlava, tvárou nadipl. 

— Dri mu iTiku! puvedula žena. — Daj ku.^eíul... 
A odvisnntej hlave vytiahly sa ruky a celé telo klonilo sa lo 
nazad. In napred . . . 

To bolo lelo DoBtojrvskť^ho. Umývali ho na slame, utierali a 
^Aadi! I, dlhy sti)!. 

il Hoín fci na rozhovory s nim, spomenul podivuhodný 
II ktorom vtedy som povedal, ío to bol „nie pohrab, 
lurti. Ivi oslavu života," spomenul som si na teu čas, 
íiný, rozťulcuý. ^atajiväi čosi vsube, dýchajúci člmsí tajomným 
ínfm. Holo U} krAtko pn-d 1. marcom. ') Veínii dobre sa 
I im. ifí n kaWí^hn bolo bí»daí akýsi nepokoj a akúsi nervnú, 

akuby >) MÚ poliyhlivost. 

\ '■ sa tento talent, zakíučovav^í v sebe čosi 

■', str.vstueho n z.'^ihadin^ho. V literatúre našej on zjavil sa 

,.: — i-ik. ako vyi<Iý z nejakého takého sveta, o ktorom do neho 

iftcu nehovoril. T' rito itTot lak )irotinduvil všetkému tomu, ôo otvA- 

lo do jeho vyMúj'ľiitii lu-l*-'- ^!'t\.--špiŕ umenie. Akísi poMmaoi, 

lori todin, akrVi ťt^^i, íilí<.<[i sn^v-rlniri, previnih-i sa zjavili a 

podivuhodne koniiiltkovnnú <lu!^u, v ktorej 

It . 0(1 vekov rabstvo, svoboda, selmobetovanie, 

kiu« všotkťhu jestvujúceho, prosto paS u osC, podkupooRt tela 

& jauvé illutiie fantastickej budúcnosti . . . 



'j Defl imrti Al«xuulni I). 



a* 



u« 



Do samého nina Dostnjevský norychodil iní t pamäti a podo- 
bizpfi jelio, tAto uetiafeíiii, zlá poilobizeň ziicpokojnviila ma tak, te 
veftui sa mi clicelo vybodif ju nlcbu odpiAtat niekam tJtk, čo by 
ju cnlkom zabudol. MiiiiovoToe príňio) mi na um FortrH Gogofa u 
ten nepokoj, ktoK- opaiiova) umoloi. 1te»!ii>ntio8t inui^ila ma a Do* 
Btojevský vyrasral proilo mnoti v akimi fantnstickii o8nbn(>8ť. 

ľodivuá vec, na druh^ d*»ň, na Ititžie. narudcuÍĽ, ja cele /a- 
budol soDi ua podobi/eň. Ale bolo mi vetmi smutno » (a^.ko, uojmá 
k Doci. Äko by som hol uľobil niečo tiikébo, čo nebolo urobít, a to 
ma trápilo. K tomu piipojil sa cit akojsi iiŕznr'sitelnoj opnstenosri, 
toj opustenosti, ktorá iiajviičSmi cíti sa v stanilxi, kod uiulon íe 
fudía v:lK nt^ťliAvajii, ale uei^bilva vAk sám život, pritirajúc uás 
k opustem-sti v hrobe. Ja rozhodne nenašiel som hí miesta. V noci 
vzal som Sbakespoara a začal č(ta( liidiarda lí. Zasťd som pri 
veréoch : 

2ial 
mb] je vnútri: zvonku n)o?.no vidoC 
len tieň neviditcTnétio »miítku, 
tj'ápiacoho zmučenú bi-uď. 

Nechíyúc Kicharda, chytil som sa do Henriúha IV. Valstaí 
ma rozveselí, — myslel som si. Ale i u l'alstafa pozac^tavoval som 
sa nie pH komických, loz nnmýcb slovách a zachoval somfli: „Ak 
raz ľuuianŕek ra^^úe, tv^ni lepšie, čfm viac h<i álíapu ; zato roladosC 
zahubf sa tým skorej, čím viac robí sa jej násilie." Sliakespeare 
medziiným tým Uši sji od terajších draniatupcfov, ž« u neho hlupáci 
hovoria umué reči. a n terajších — i umní hovoria hlúposti Vinný 
je v tom nie náá vek, nie lealism, ak* naši dramaturgií, u ktorých 
umu nonajdeÄ. Vý|Mivi;ir Sliake»peara o mladu9ti priviedla ma na 
Besov (Postoje v ského) a jednu moju y.nániost, 8toj»y ktorej zacho* 
valy sa v listoch ko mne, ležiacich v tejže kasui, kde položil nora 
podobizeň Dostojevského. 

Otvoril som priečinok, a mrtvá tvár Dostojevského holá predo 
mnou. Otvoril som prečosi pr-Ue ten priečinok, do klorŕho polozil 
som včera podobizeň a v ktorom — vedel som — listov nebolo. 
Chcel som ho /alvoríf, a razom spamätal som ^, 2e podobizeň bol J 
som zakryl papierimi. Kdeže je papier-' Priečinok bol zamknutý. H 
Otvftral ho niekto? ľozrel som ktúč. ako by mi len mohol povedaC " 
niečo. Potom vyňal som podobizeň, prezrel som ju, znova položil 
a odišiel do izby vziať biolelio papieru a zakniiiC ju V izbe mojej 
horel elektrický luster, knižnica nebola osvetlená a ja ^iel som Uo Jj 
nej 80 sviecou. Vezmúc papieru t knihu, bllíil som tut ku knižnici fl 
t tým čudným pocitom pn^d temnotou, ktorý je mnohým známy. ™ 
Je to strach, ale slrach nizsudznjiici, hovoriaci, že v svete niet ai- 
čoho tajomnť;ho a ;fe strach je len následnk našich predsudkov. 
Premohol som ten struĽh a prikročil som k priečinku. Bol otvorouý* 
ako som ho nechal, alo mne tak sa zdalo, že podobizeň položil aoui 
hlavou k oknu, a teraz ležf hlavou k dveiAm. Aký nesmysel! po- 
ťmelnval som sa a položil som na podobizeň niekolko listov pa- 



-— - - * -* 



117 



pieni. umrnAl ftnm ich a, zamkaiíc teuto priečinok, v,rtlAhol som 
ilruiiý. kijo ležaly listy. 

ZaôU »um bliidiit tie, ktoré boly tui potrebné. Aká sines j« 
f plAiuo i v o;ioI).1ch! Hovoľia, ie plaino vyráta charakter nielen 
muža, nl" i i^'^iiskej. 

'^ ; listy, kforó som htadal Sú písauŕ Uikýiui rovnými. 

juoyn I, ŽP i'ítalj' sa ako linbro vytlačoitá kuilia. ZnaiiieaA 

to. íe i ruka, písaváia ich, piinálnži jasnfj, rovnej a Oe-stnej duši, 
r V*r>rej možno cJtat bez tiúbtistiV Itoztiiý&tal som o tomto, za- 

ic sa pri rlattkorh. kde pi-icliotlily slová: Luzanna, Oruiout 

*>iiibkTct. . . iiiabŕ>l... čoil... tajonmost Prečo xastal 

>■ nail listom z liiahleret?. . . 

1 ubot, . . Obzrel som sa a srdce mi tuho začalo bit. . . 

Cbytí :i som listy a zamkol priečinok. No len čo zatfchol 

CTondžiarl zvuk zámky, počul som jasno íiuchot právo v tom prie- 
änku, kde ležala pudobi/oú Fedora MÍĽhajltiviča Dostojevukého. 
Xie »ú to rayn? Odomknem priečinok. Podobizeň bola itakiTtá, ale 
pipicr je pokrčený. SAal som lisly [tapieru a viillin. že podobizeň 
je prevniioná dolu tvArou. Nomužno! Iste ja säm pierrátil som ju 
aeoaxiljigky. Vari možno, žo by nicŕia noviditeľná ruka riadila v tomto 
prieäaknV liolu mi opačito a ja puildal 8om sa tomu, čo na/.ýva 
ia panikou. Zacbtopil Rom priennok u hodil som sa von. Ale urobil 
som lea niek'ifko krokov, uf. mi sviecu niekto) zadúchol. 

— Fodor Michiijlovič! zvolal som nechtiac, ako by rai niekto 
t '>!, že to žarty uebobv-lM Líostojevského. Srdce mi tak 

r; bytil som sa nikuu stola a jasne som počul, ako by sa 

niečo bolo priínieido nado mnou, sfa liehy pohyb povetria. 

Vojdúc do svojej izby, za/al snm v i;ľj dva elektrické lustre 
ft Are lampy, a dvere som zaprel. Podivná je tAto neshoda: uk sú 
■ * ' ■ , ikiiú Ľoz steny a /amknuté dvere. AU- jn, iste, 

v som ínácu n oddychoval som od Tuku v za- 

mknu t'uej i/be. 

.\L ..,:,....: sa! Káte i jesUi tiene prichodia sem, veď 

«>nj nikomu ueurobia uíč zK'bo. O kolkoch mátohách čítali a po- 
é' '- ■ lo «a aui raz, že by takt prišelci bolí zahili nie- 

I- li niečo zlého, .la nepaniátám ani to, Že by niekto 

tK'l uuiivl wl ^tuľliu, a predsa o akých strašných veciiicli naroz- 
práva!) «fl .očití svedkovia", .livsnii vec. uuitohy neublížia nikomu. 
I aom tak vznišcnť, že ku'by nie človek, ale mAj pes bol 
vil v i/.bu, bol by som sa mu poteád, ako opr.ivdovému 
i Čoŕc pes? I hrkot izvozčlkovho voza bol by ma uspo- 

k';.! At" prie*'na ulica Krteleva je i teraz taká pnstá, ako bola za 
čacii M. t '•linku, ktnrý býval oproti mne, to iest doštička e ná- 
( k.i, piibitil je pr.ive oproti oknám mojej izby. 

. juc a usiloval som sa zjisnúí. Ale nostojevský 
1 Ja som ho tak jasne vidol. jeho postavu, ticho 

í ijilcu 8n, jeho chudú a smutnú tvár. Videl BOin 

I l)oly zatvorenie. VzniiSal m nliora nadol. Nevidel 

■OBI, AKO á4 uviLal hore, no spustiac m dolu, znova zjavil sa hore 



^^ 



IM 



a aliHÍDÍát uailol. lUz videl eom ho hovúri&ceho. PobybAval m 
slinrn nmlul, hovoriac čokí. ;i len fo skryl sa z priľytrrtnsU'íi laôjho 
vnútoinélto zreiiin, ja Jaí^ue počul som, £<í Utosi stúpal Oätrožllc, 
akoby v papučiacb. 

,Kto je to, zvolal som, — kto? 

— Tu Hum ja, poveilat čísi hlas, a kroky znova bolo ptiŕuC u 
zioUmou, ktori oďrlvIi)vala iii[t|u postof od tzby. Clnvok chcijil 
horedolu ticho a ostntžite, a ju usiloval som sa' zažat lumpiéku a 
hmatat som clektriiikí'- vodii-e, visĽváio iia stťiie, u posU'lr. Iluvoht 
80111 iitMooliol o<l Ht.r:iAni-}in vzruí^oiiia. Me i)u u^f iiieHnl m mi lichý 
ôum krokov a hluchý hlas: 

— Aleša Karamazov, Aleáa Karamaiov. . . I>Ta cenijovia •— 
TolstoJ a Nietzsťhc, NieUsche a Tolatoj... Nieizsclic vystúpil tt 
antikrista. TuUfnj íiko krtsUulko... Ha, ha. ha... 

To iK'hol smiech, ale suché, chlaUué zvuky, \7eh01iiviie akoby 
z list mechanickej biihy. 

'- Ja ftom uiopLst, utopist, utopist. .. Ja som mystik... luy* 
stjk... Ach, Aleéa Karamazov... Ty 8Í tieš luyslik... Tici ato- 
pist. . . I dobrota je iiLnpia, velká utopia... 

Potom hlboký vzdych a ako by niekto utekal drobným krokom, 
ani ina]iuk«> vtáča. 

Svetlo kuiiečne v/blculo. Predo mnou je uevysokA nácjona, a 
nad touto zazrel som hlavu r>o8tojcvskéhu. 

Stal za Kadonou a zpoza uej bolo um vidno len hlavu, itu uie 
tu, čo na podobizni, ale druhú, jemu iítte podobuii, a riedkymi 
vlasmi na hl.ive, s jeho očami, 8 jeho hradou. Ako by bola za- 
pichnutá na záclone... 

Hatluťinácia, haliiidiiácia, opakovalo sa v mojom nin/;;u, ani 
kyvadlu tiu hodinách, bijúce sekundy. No hlavu videl som bez všti~ 
tkej pocltybuosti úplne reíklue. a uČí svietily a mibaly. 

— Hallucindcia. hallucimk-ia, fauvurila fdava. kÝvajúc sa r boka 
na bok. — Najprv umri a poinm hovor: hiilluciíiAcia, liaíhiľinacia. .. 

A hlava zakývala sa rýi-hlojáio. . , a /mizla. 
Neviem, možno, áe ja tratil som rozum. Ale lo, čo som vidol — 
videl som, a ako Ha to menuje vo vede, ä nie je váetko jedtu»? 
^. Vr.- 



Slovenský jazyk. 



ŠtudovDnte BlovenÉiny. 

Chtéje v\*naložiti váechno, aby jiofis nátrH xlor-fn--' ' ',.• 
Metavnjl, byl pokud možnA úplným, obrátil jsem so |^^t■^< m 

roduviVni^m a jazyka sví^ho ndlovuVm syníim a dcéram imrnda slt»- 
venskiliho s urlivou prosbou, aby mi pri d(lu tom nÁpomocni byli, 

K proflbči pHpMJd j^iom soznam prl8|>évka, jeí jscm dosud ob- 




119 



\í.ti i ni(8t a osubnosU, které ae toho podniku ochotne 

;i - j . 

Konečné pŕidána povést „DivostvoľDý iovec", upravená podlé 
rydáJíi ľ. Uobňiaského. aby do místDfcli nárečí co nejvérnčji pŕe- 
psána A mnú láskaví!; zaslaná Ityla. 

Tohot" vy/viínl dul jsem zhotovili deset tisíc výtiskä a páni 
rmluktoŕi ItstQ M.-iriinskych byli Uik láskaví, in jicb viem svftn 
ct>ľnán1m ro/p'^slali. V Ňáioilnícli Novinách stul'i «« Uí ješlé pred 
ivátky vánnčuínii, v oHlatních listoch bólieni loboto inĹ'Sice. 

NyDJ poÉlnáni, abydi vdétné podával zprávy o pŕlspévclcb, 
jichi jjtíiin na. t(>to v)'zvÄnI otidržel. 

mni hyla sUŤna Lwlmila UUnnova, v Horních Bzincích v N(« 
tnutflkŕ, jož ^Iíitivotvornyru jtifíioni" múj dosavadui uialeiial o uá- 
feíf haroo-b^cinrcki^ni ojm^I pliitiin rozmnožila. 

Druhým byl p, 8tud. jur. Vhd. Krno; jeho „Divostvorný po- 
rntk" je v nárečí ČerenčanskL^in, v Gemeru. Ž Čereudan jsera 
ud phsfiévku D«múl. a pruto p. Krnovi velnii jsem povdéčen, 
. /e luť i dáíp píulpoľovati bude. Pan VI. Krno do- 
n.lŕťčl {'erenĹ'ansk''' „je temer to isté, čo Ilrachovské". 
Já v4ítk twcliá'i'm rozdíly. Nfi arclm Ilraiihovski'm psiino \*idy -m: 
meäam, mašiam, cmkom, iitbmfnn t\U\., kdežio „v CereDčiacIi", jako 
TB Vyäíifra a Ni/nlm Skáluíkn. vyslovují -n: s krikon^ ván. Také 
Y cbartkleristitkf^ vplovnoäti drojhlásky r/ ncuaciu^fiu úplné sbody, 
Lak ie dal^i'.-Ii zpráv rui Vídini zapdth'bi jest. 

Trrtl V pfíhíiikn čaf^oviiiu byl príspevok p. Joz. Sohúňa z Bie- 
leho ľiitflku v IJptftTi). Nežádaje žádiié odmŕny, zaslal mi p. BobúA 
BpjwJ ,lJyvo!.tYoruydio lovca", nybr^ i dftlcžitó daláí pozDámky 
'■ •'t'wlovnoÄti biulu-potockŕ a liptovskú vflliľc. „Belauia" vyalovujii 
ao Ivrdv: »yŕ, s ným, tMtyahoUt vidijni atd., av:^ak pŕece rase 
íiŕ mifkkt^ t: Tňľfi. kvfkijvtk, no hidiťta. ľozoruliodné je 
MíVííŕ: atitf ny hrnyft íani nia nndopaluj), obtitfft pavm (po- 
:■. )'"il iv.V' ŕi, aby Itorelo) Dálť taková slova: u^Jďu (akože, 
■h (Čože), iifda (kdeže), léi trá (treba). 

k budú i dtUe zachová vati, 
milú pŕekvnpoQí zpúsobil mi p. med. Samwl Sme- 
npiseni nárečí Myjavskťlio. Mél jsem dosud jen roz- 
V ii:iŕťči' lom ; nyní pŕibyla mi pomAcka, 
>t| a dukladiinatl je íwstavena. Myjavské ná- 
^e4í je hcz vyrainky tvrdtí: dakujrm, djeía. zaňho, sedrt. Zvtňété 
pnicrahodnó je: jar/l Ool, jách videla, jáck kororeh a zase bolaek, 
pórtslahdt, MÍraitlach Atd. Vyslovuje ac ncjen havcla, pozdraceU, 
Di\tr} I kriM, drkfl, I*an med. S. Smetana dobyl 8i velkou siAslubu 
o ojfli ptidíii)*: 

ľ '^ehrt" (Va>ec v I^iptovéi mél jsem nrvelkou, 

ju , . , iit> napsantm ukážku od uojmonovauť'ho pQ- 

CB, n wi jHPm ^e na str. Iii2 lon»kvch ľohfadA zinfnil. N'ynI 
ripl jsem od p. Andr. Ckrohfika v Hybbiach „Dyvotvornyebo 
j«gn*, hmi matoríal máj pro toto znjfm&vé náŕeŕl platné se roz- 
Biitlil. Vfalovnost -/'za >v se potvrzujo: sa niof (za boo), šo itbof 



tu. 
si' 

»■ 



1 Vli/ll J." 

t«fta pi^knyni 
právku ,' 
kterA a n* 




180 



teeboul, pitstyf (pustil), namnstyf (namastil), též u za ti 
tí (holfti, Iftfuuua (bývala), t»V vÄeobťcná tTrdost. K tomu pri- 
cbázf niuoho jlnÝch vlastnosti Dáŕočl Vaätjiiusk^ha, která z nové 
ukážky poznávam a za nŕ). p. Chrobákovi dlky povinuen jsem. 

y. Ky^áŕa, v Háčský stolici, mčl jseín již velnii |»ťkní' pťíspčvky. 
li-ece 6 upŕíiuuou radosti uvítal jsoni „Divostvornybo jágra" a jinô 
poznámky, Jež mi zasliil p. uó. Vlád. Mimif.h. ZUá se níl, ze to- 
prvé tiitíí ukážka podáva nárečí kysáčskf^ nt'jvŕrnŕji. ľak iiyní te- 
prve pozoniji zrejmé pravidelní^ vysouvánl d pf-ed w: pa fu^, oAiejtt 
(odDÍesli), ;)W poluňaSkf (poludňaáke); podobné pred /; najeti (na- 
jedlií, hrlá (hrdlá). Také t 88 vysouvá: ttfrittsľi (vyriastli), vhsný 
(vlastný). Nejvíce se divím, Že p. ué. V. MiMtek plSe puuhé * vc 
slovech : turzi ľuiími, ruzich kaŕicóv, vfprichásar, alo pŕecu zas* 
kcľko uthesC vlfUhit. Tu je vysvetlení volmi uuUié. Doufáiu, ie se 
mi lio dostane. 

Nárečí MikuSovské (Mikušovce v Trenčat)ftk<^ stôl.) je mi zaámo 
z výborných ukázek a {wpisft p. uč. A. Ď. Svnhody. 1 tenkrále ue- 
opomenul p. uc. Svoboda posiati mi „Dzivot/nrnébo jágra-* v ná- 
fečí Miku&iivsk(''m, začož nm opút srdečné díkuji. Uále pŕiiK>jil 
infij clťuý spnlMprucovuik rozprávku u ^liviczdárovi, íloklurovi a 
hodynárovi na dedvue.'' v nárečí Kaluickéni. sepsunon poraiK;í bockov- 
fikého ov. uč., p. krajčoviča. V této ukázcc upuutnla mou pozor* 
nost výslovnoat; fi jednému kallubtt, tedy mfsto (U dvojí U, Jiaýcb 
slov 8 lakovou výslovnosti oenacházlm, a též na archu Itccknvskôm, 
velmi pilné shotovenŕm, o takové spodolfé nie nečítam. Zde bvcb 
proäil o ilalšf zprávy. Kuiiet'nč pHdal p. nč. Svobnda fadu zajíma* 
vých slov a rčení z Treiičinskt^ stidice^ jako etiiiťtt/ := aiiahovi^ zá- 
veje (Mikué.), ragac ^ liezt po stromoch (Iírivoklát), hladxi bjé' 
lým =r zazerá (Mikuš.) atd. 

P. And. fíuday ua mé vyzvaní ueodpovčdč] „Dívostvoroym 
lovcem', nýhrž jinoii puvldkou : „Jako cbceu z lutrii vybrat". Jelíkož 
p. Ibiday hyl již dŕlve tak laskav, *« nii své rodoé uái-tíči .lahrlcko- 
Tajovskó iZvolou) popsal, tedy oväem i tento sp&sob mé us|>okojiI 
a dobre mi tato uká/ka poslouži. 

Znamenité poälouxil mi p. dr. Miloš Stmko PoHlat mi pnvést 
o „Divotvortií^ni lovci" v nárečí dvojím: Fraštackém a Nitranskím, 
t j. tím, jež panuje v Nitre a v okolí mezi Nitrou a Velkýnii To- 
poléauy, Fražtákeui a Velkými Topolčany, tnklŕi ve VelkýĽh Topol- 
ŕanech. TiÄle pŕijnijil p. dr. Šimko vlafstiií „výpravku*', opftvubou 
lechlo náŕečlch; ^Co fígel, to (íros". Ro/íilI mezi obéma sousedntmi 
náŕečlmi záleží hlavné v tom, že t>e ve Frai^táku vyslovuje viechno 
tvrdo, kdežto nedaleko od Frastáku k V. ToptdčanQm, a zase mezi 
Nitrou a V. Top<ilcany, pak v Nitre a V. Topoli'ufncr.h už v&echno 
mékko znf, tedy ku pŕlkliidu vidiji a ľi'ťťVá, scri a sfrá, dým a dVrq, 
Tcutýž ruzdíl pauuje mezi voná a voňá. Za Fraátákem, podotýka 
dálc p. dr. Šiniko, podlé nnšeho pouímani za Váhum, hovoH asi 
jako ve Fraštáku, a Um rozdllem, ie okolitá dediny od Trnavy po 
Písfany na mfsto d n t ŕ.iKto užfvajf dn a c: ridýŔ a vidiiA atd. 
Jak vidéti, väímal si múj ctený phtel velmi bedlivé celého podatko 



( 



■^-"- ^ *" 




191 



mébo « osvojil si mnnho vzii^uýcih vedomostí o reči lidové vc Frs- 
itálni a okolí, t nichi líoŕiMi vo pi-Dspŕ-rli jazyknzpytu alovenskélio. 
Noof-liž to rÝmliiviiou iikú/.kou, jak pati dr. Älmko s hdem svym, 
v Démž *ipanvá htidoucnust älovciiska, obcuje? 

Z Uutli-a (v NitraDskč) ouiiiét Jseui dosuil žádnó ukážky. NjrDÍ 
obdršol jgiini povČHt o ^DivotvorntlMii lovci"* v tomto iiAŕečí wl mla- 
dôbo p. Michahí liuiičhf, jenž svou zAsílku takto doprovíizl: ,ľo- 
neváč uX z okolilýrli ol>cí príspovky » uiirečl iiaôój ailléj slovenskej 
reči *te obdt-žiili, kily/ jÍn<ílio iicdí co by náreŕ.! z nosOho inostf^čka 
zaslaJ. priui'itpii shiii já, ľo roluícky syn, háľs i ninohn rasu k tomu 
uemAiii. n.ir*;čí naše vyptmti, kUrró s velikú pozornosti, od slovu do 
sliiva, CO nejvernŕji proložiti sem so snažil.'' Dále píše tento sta- 
\ivt\ý rolulk šlovĽUSký. že uúŕeéí Holičskí* ihíľujc téi v KopčíLnccb, 
■-luTtí, VľjUli^ti a Tľiiuvci, jen s Itin i-owllieiri, ie v léciito dé- 
•li, .irikoŕto v sedláoki^m jazyku užívajii na mlsto hyi, hvee 
atcL ' atd. 

i;.., .>.»..Lť dúlezity je pro urne pŕfípívfik vi. p. far. J. KcUu 

x Uar'liiira. Vel. p. faľáŕ ueobiiiezjl se na preklad (lovésti o „Divo- 

lôin liivri" ilo šaľišskf'bo uáŕťŕí, nýbrž pripojil Iŕž Mtruíiiý síce, 

ik vi'lini fenny Sťzuain ^zvliištuustí natočí šarišskóbo", ktt'ľt^jô 

latiŕ mezi ľľcSuveni, Itardiovenj u Sabinnvem. 

.Mii' kraje, kdo toto nAroťi pamijc, pŕál bych bÍ 

1 ukázek. Snad se mi jich ještč dostane. Prozatim 

!-m-iitv povdt>óen za výborné príspevky vi. p. far. Kellu. 

Z Yereša {uťdaUko Tisovníka v Novohradci obdriel jseui opis 

I liivotvomý jáger" od ml. rolutka p. I'avht Krtísnika; 

oc (u Hitliunic v stôl. Prešporskój od rolulka p. Maiuša 

i : koneŕne z Novt* Bane fv Teknvé) ad remesl. p. Karht 

'• seiM tt^in vzdávam verejné díky. Z Vercža a z Paderovec 

-■■m dosud zadných ph'spŕvkft. 

\ eiiui \)ŕkttý phspévok poslal mi p. uč. D. K. /ťVôwiVíy. Pŕe- 

d«*m pŕ»>klail povi^sli o ^Divntvornt^m lovcí^ do dvmi náŕi^I: Uyl>- 

iT: '■ flemerské a Šóš-l.ohot!ík*íbo v Novnhradskŕ Htolii'.i. l>ale 

. / • firovn&nt celé rady slov, pudle výslovnosti: na Rybníku, 

ävi-tťbotÉ, v Sáäe, v Kameíianech, v ápanumpoti. 

Ku konci vdŔčné potvr/uji, že jseín pi-oätŕednictvfm p. red. 
A. Piftra obdržal rozprávku „VjezdAr, dokUtr h tuijiuár ua dedine" 
jou od uejmeuovaaébo čftatele sUlátfDika' v Kátové pH íIoHčt 
N'ítrBK 

^ byl véecb svyoli cténýcli prispívatf^IA vdečne vzpo- 

sni -..i jedooho uejmenovanL^iho, uikoliv pŕispívatele, nýbri — 

fcTte. V (djálce otevŕcuó, pod adressou chrvataky psanou, jako 

inku korektúru", obdržel jscm uovím odkud (poštovní iw^et 

•tíWľlniii 8vŕ po.slediií vyzvaní, jen zpola roiíSiHženŕ fpan 

ho vyzv.lní a nié zprAvy na - I— i) patrné 

iitťl.i. v uémž slovenský le\t „Ih "ho luvce" s« 

tiprftvy týkiýl so ,pr.ividla" prý. „ako ireba upotrebnvat 

^■: .i. ittf itd. V slovenŕine: „v hlavnej vete ide tprý) sa, ho, 

\UL za <^o»Iovoai, v podriadenej, priviazanej pnMl iiuoslúvu: 



ttHfci 




ISS 



Nechcem ta, lel>o si chĎup. Ja fa Docliceni, lebo si cliAup. Nebano- 
Tftla 1))-, ktíby nemusela. " Káslerliije ještť ni'knlik )ir[kfa/|& a pa- 
znAiiick. Myiíllni véak, žo to, co jsom iivodl, již liplnô dostačí, abr 
bi každý BouduV čtouňŕ o tomto ,opriivci" DobsiuskŕUu učinil pojcui. 



.,V hlavnej vele ide {prj?) fa za čažoslovom* 
klad : ^Ja ta nechcem' 1 

Ve Vldni dne 23. ledna 1895. 



a puk uá&loduje pŕí- 



FrantiAek Pasímek. 



Povery a obyCaje Tudii slovenského. 
(Zvolctäki Stolica,) 

V 2. éísle Slovenských Pohľadov Ih94 boly uiektorŕ povery 
a obyčaje fiidu j^Iitvcnskt-bo v Zvolouskej stulid mnou uverejneDó. 
Du*'8 k týmto dodAv.-im nuslediijiíce. 

Zeiie, ktorá umre pred pôrodom, alebo prAte pri pôrode spolu 
8 diefarom. dávajú do truhly i hábočky pre diéta, aby ho vraj mula 
do íoho obliecC a previť. 

Deti, ktoré boz krstu unirely, chodia v istú dobu v noci plakávaC 
na cintorín; jestli kto počuje také dieťa plakaf. uedi b'U povie; 
,Je8lli si chlapec, ja teba krstím Adamom v mene Otca, i Syna, 
i Ducha svätého; jestli dievča, Kvou." ľútom nikdy viacej nikto 
nepočuje (aké deti plakaf. 

Kto umre v dňoch OBtatu'íbo fašangu, príde do pekla, lebo Ue 
dni peklo je otvorené a diabli chodia po »vťte. 

Klinec z umrlčej truhly ke'f sa zabije do stromu, taký do roka 
vyschne. 

Pozostalé liáby pn mŕtvom len tak dlho trvíýii, dokiaľ mrtv^ 
v hrobe uozlinije. 

Na Viauocc po utlerui kto cez ktúdovú dierku pozre do i/.hy. 
tak vidt toho vystretého. kUwj niA do roka umrct. 

Mrtv^ na tretiu noc po umreli pride odobrať sa od domácich. 
Bud prldo na ohlok, alebo ua dveie /uklopat 

KeJ niekto umre v dome, pootvárajú obloky, alebo dvere, aby 
duia mohla snuduojšle vylet«f. 

Kto z cintorína niečo ukradne, toho prídu mrtvf mátaťadrhoúC. 

Z nevádzanej ženy, ked umre, býva amrt, ktorá chodí v bielej 
plachte pre fudí. 

Keď má niekto umreC z rodiny, dáva ohlas domácim. 

Aby sa uplirtl po smrti mŕtveho, treba ho len chytiť za prsty 
ua nohe — nuž nebude sa ho bát. 

Prsty t nekrstených detí potrebúvajii bačovia k rozllŕnym danira. 
Zlodeji zase zapiirujtj oi ich, ktoré im vraj ako sviece h'iria, a nik 
ich pri kiádeii nedolupí. Podobne, ak / obesenca dostane sa ni»?čo, 
potrebujú to k čarám. 

Komu sa sníva so slivkami, bude mat omrzloati, alebo budo 
plakať. 



lt» 



- VMn^ Stbit je Hriwli, lubu TČela vyMa Krislu 
ôtt totofi s no»!i. 

Na &r<Ȓln' vedier chodia dievky popod obloky ktopaC varechou, 
ktorou 9A opekanco braly, a ktort^j pi-i KAklopniii ziivulajú: „voziiii 
w!" tá sa do roka vydií; ktorej však zavolajú; ^iiahaj — by ti 
zaákodilo!*' lá zusUuh i ffalej dtľvkoii. 

O di»?vke, ktnnl si bvizdav.i, Iinvoria, ie sa prespf. 
ÍUdo kto vstáva a pazre do obloka, zabtidue u& váetky sny 
niiniilei nod. 

K nm 8ji ifiitva 80 gnirCoii. bude dlho iit 
Ak do koFflola donesú deti, ťblajvca i dievča, musí sa najprv 
dieTt'Ä pokrstif, aby aomalo tiizy. Fiizy dosram? i to dieviSi, ktoré 
pokrstift 211 i:bla[>ca, jako sa to zaváo stáva z D^pozorností kmotrov 
a tiaby. 

Krd na krst nosie baba dipfa, pri odchode z domu vraví: 
V.^i.-n,,. pohana, donesieme kresíana." Z krstu kcd pride, hovorí: 
iiiť pohuuii, doniesli sme krť^tana." 
ľi'iiiaťcho hada xabjf, klory sa okolo domu zdržuje, soaČi no- 
iÍAStif*' v krátkom číiko niekto unire /, donuicich. 

' -^jikT V noci prodbohne zajac, značí neštastie pre nich, 

* Tt' ■ |t!pši(.', aby sa douiov vnitili. 

a uikliate poklady vyhárujú bnd na Kvetnú nedelu, 

I—' . ■ c-pievajii, alebo na Vstúpmiío Krista Pána, a!ebi) na 

!•-• Kriita ľiitia. Ktíd vjháraju pred polnocou, tie nikdy 

' lebo na tycIi sedia zlí duchovia; ked 

uo dosU( " a vtedy na miesto, kde vy- 

b*mju, d'ibie je luntit, unicu s Ťavej nohy, aby puklady nezmĺzly. 

Ked brozl hurka a prívnl, palia pa púuilky, pitsváienťS od 

kvetauj nedele, h za)mlujn sa hroninirné sviečky, pri ktorVch sa 

lodlia tA odvľátenie nebezpečia. 

TrUbŕuío puiftiera večer pred Luciou (13. decembra) počul som 
T Kromnici. ale význam toho mi je neznámy. 

A. B~y. 



Magické recepty hospodárske. 
2d tUnflia nikopiiu podáv« ÍMd. V. Risntr. 

Bvtítulny rnkopií. ktor.^ tu podilvam v najvernejšom odpise, 

frt iom aai pred ilvňnňíiiiriii rokunii v knižnici katol kostola 

medzi mnoiiíitvou) všelijakých papierov tam ptdiodených. 

■''^M i s „Uesistrom'" ronnátu osmorkov(>hn: je pfRaný 

hom. a súdiac dla hesla na konci pripísjinŕho, myslím, 

I '■'ktnrélio ťli-na rádu fľantiškúnskebo, ktorý má 

'. . Kfikopifi pocliodi anad" s konca minnlt^hn sto- 

mcÚL alť ,rfrťjtty"' obsahom svnjim zaiste sú dávnejšie. Jtf/. v fjom 

i,- iľi.'.MuiM ■".-tiuy BO slovenčinou, ale že prichodí tu i viac ta- 

. ov, ktoré sú Dolno*Trončano\ i neznáme, teda 

^ii-^UM ■tmy-A ^rMcliádaal z tohoto knija. ľnivopisnej dôslednosti 



1S4 



Dovldet, vynímajÚĹ. že v celom rukopise óiet oznacDvania dlh^^ch 
samohlások (á, f. í); hliskn v písaná je raz joiliioiiictio (ť^. iuj 
raz dvojité (w): predložky pfsunú sú ^viičéa dovednii su slovom a 
jf mii'Htanii uziiaceiit^ je jednou, íiide dvoma bodkami. — Ku slovám, 
i muo sami>mu uozoámym, pridal som otiUuik, uíektort^ vyAvetlií 
som pod čiarou. A pnnovdč v celom rukopise jesto len bo pár ta- 
kých nárad, ktoré pri jednotlivých diorohúch dohytka s lepMm vý- 
sledkoiri upotrebiť možuo, ttda nailpis „M:Lj;;tcké recepty ho»podáľäko* 
bude SQád pnmerauv. 

Abi Kratvam Mirko tfoúnalif. Wktere kolwek suché dui, nezmi 
skazdey Kraxvi Bkri/a Krstj Í uie/í Wemeiiom lese a uloívs tu srat 
do Orechowe^ Sskrupini, ktere sa w Ščedri wečer I.ussčja, uwai 
10 dohre ziiiiu a polož pod ľrach kade chodia Krawi t Masi^tale a 
do MuSiitale, žadua Oaro{leluic/.a, bu ani saui Djabel z pomoci Bu^J 
ucbude uiocii usKkoditj. Itnn Ilawa^ ^m každé Iíauo Lupcsek 
í Chlebom na lac^uo gest, bude mat hogne Mleka» a žadeu gíra 
neusskodi. Krm. ZaKTtujz giiii do Kochow Čertowincza, zadue Hn- 
sorstwj giui neusskodi. Uem. W Magy Mesac/j ua zhirtig S. V. Swína- 
cincznw, a dobre ^ich u.suss, a &tim ľrachoiu gidi na Nove Mesacza 
í>kadatí. rn/uuiiin Ivn^^'e Krawl, žadeii giiii neusskodi. ľrobovimu ^úäU 
liein. Weznii Vagt'zo, a obnes ho okolo Kruwi Tri razj ked sa Otelí, 
a rikn^ takto, ^ako stohoto Celého Va^'c/a nemôže sa udiatt. tak 
less od tegto Krawi. žjidua Sztriga, a Carodeluicztvi geg gak Mleko, 
Maslo, Sir, oduatl nemôže ; potom ked urohiss, rozpucs to Vagczo, 
a roíítrep, a dag Krawe wcšom kolvek vipiL //««. Dng .si posvacit 
Klokoči we Welku í>ob()tu, u slrcS ho zji Hradu, f* Mu^stali, žadna 
Bosorka ti ue pristúpi <lo Ma-sslale. Itim. Ked wipuRtjass í>tatek 
prlvikrat na Gar iia ľole poloss Ketas pod i'radi a Zamek zamkui 
iianju poloBs tt-ss gedno Vagczo, a í^ediiu Hlávku ("/.esueku, a po- 
tom stim Ceäuekom kravám Nohí a Ceuki potri, a to Vagco ag 
stim Ceanekom cžo zostane daj: do krczini t.> gest do Mmvcseho 
kop(!/.a zapraw. Itcm. Weziui OertoviDoza. a do Nového Hrocxa 
Obna, a Okadiss Krawi, ale prw vp/.mi ľlachtu s Postele, ten ko- 
nec, cžf> b<i| pod Nocliaini, prestri na nu krobam, a cžo holo pod 
Hlavu dai; na križe, tak gu príkri po Chrpte, a potom gu odkad, 
n ten čas zadnému t Domu nisst iicposscžavají a ani do Tretiho 
Dna, do Domu cudného nepripusstag. Item. Uutu a Lupcäekom zo 
SoIu dap Krívam í^izat často. Itnn. Vralicá, Kozlik, a zelcui Pa- 
tružleu dag Krawam s Cblebimi, Item. ľred Svatim .lanoin T ' -n 

w ten den, iiuebo na ten i>eu S:: Jana zasej; ľatľžlcne a 

Potom 8 toho ľatržlenu, ked hiide zeleni, wezmi neknlik bilek, 
ktnmu pridaj Vaudeticšku, a Mariauek ti Tri /idini nove Dui dawag 
8 Chlebom twogim Krawam neusskodi tebe zadne Uoaurstvo. 

Ahi Krau'i MUko vcjiotiňtily. Ked sa Krava Oteli, ungprw 
prw neá Tela CVcat bude, naduj; Mleka, a stim .Vlekom urob CeatÄ, 
potom bo upei-.A, n hIoIio ('hlchit ua Nove davaí: krawam gest /ŕŕm. 
Ked sa Krava Oieli, Okress Hlobou Kwulik. a wssecek do zeme 
sakopog na tom Miste kde u Krawa Ot«)ila. 



IfO 



KeH pe Odnate Kraire Wfko. Natri ze svrofíincom Kravám 
r«moDa, • pochvili dobre poumiwag, a potom kdo ti Mloko otliial, 
'Mleko to Kpp biidŕ S. V 7. Howuama sujnlet, Uk in tiubudĽ k ža- 
doRoio ľ;íit.kii. 

Af** KrtiwoM tadcu nŕitínihodit . Woziiii z Viijícza ŽUck, wlož, 
do nehu Temjami, íiirííi. Kopni, a to spolu Kinisnat!, a lu zinis8a< 
iiÍDii dat: Krasvant u^.it Itŕm. \Ve?.nii t Močjdla ilv.i Kvoliki, a 
whlub gích pred Massťitnim ľrabom, geden z gedneg í^traDÍ, a 
dnihi z drubcg stráni, žadeu ti Mleka neode^juie. 

Kfd ti iľkilo Sťttrk zabomrugf. Wezmi Liipcšek, Ilnzílicäku, 
xuiichn^ to spolu z HežDu Múku, stoho upecs ľakačok, a dawaf: 
kmviiii w Nuvu Nodelu gest, budo ti ^poiiiožeuc. Item. Ked po 
r,,.!.iĽ.!M Micko prucťdíss, wczmi í'odfllko a vimi ho, a tu 'VVodu 
. koiiacziDcze. ale nech budú veoku na Ce^tu, Sioataiia ta- 
kuvť- bčerrivje. 

iťoXníeotftitlt.) 



-M- 



BESEDA. 



Slováci v Amerike, 

O hndúcQOfiti Slovákov, oe vracaj lici ch sa domov z Ameriky, 
T Jfän^U (Tfdávauoj v Clevelande) osval sa vážny, i nám z duže 
hoToriat'i hlas. 

.Pritoniuo»C olifadom slovenskej veci je ešte dosf priaznivá — 
Itiuiw v élánka JtiJnoty. — Ale čo sa stane, so Slovaŕon v biidúľ- 
lostí? Slnvaŕ za niekolko desafročí splynie s Aiiierikániní a ue- 
<\y po Slovákoch, ako nenstane stopy po po- 
m in:eáiit\ A'iVŕ pomoci. Itratiiv Cechov je tu 
Muc noz nás, oui «toja vysoko aad nami, majú 8vojirh ludi 
..^í, roujťt vygi&nrov. policajtov atď., b ui títo roxmVšTajti nad 
že ako by 9a dala udržať česká rec pre budútuos(. Vidia, že 
nemoínosíou, a pn-lo kod nie ceiy chlieb, a.spuŕi kúátek z neho 
liť. V/diiIi s;i iiiiiii'if.' uilr>.a( ľťč im iiiekolko storoŕj ; ale vraj 
k«bj ame ziirlinvali 8V<tje zvyky, aby tieto upominaly na^e 
ittvo na to, ie je púvodu českého. Alo aká z toho radostV 
a hho onoh pre nás, pre. národ slovenský Y ^iadon... Kšto 
rystabuvalHťtvii trvá, tik za ten čas sa len udrŕ.lmei ate náhle 
prestine, tak sme v uiekoikvch rokoch zahynuli." 
Aby Slováoi nt'vfoptli sa dn cudziolui elementu aspoň hneJ 
tifvn-M i'iikoleni, narodenom v Aiueiike, proti tomu spisovateľ 
iil/,a zakladat školy. „Školy šú au^dické, v nich neuilí 
■-.">• 11-in . Bpoločeniíká reŕ je anglická, ona ha fahko chytá mld- 
Ale mláik^ž tu zrodouá auí ue^n.-i iucj spoločenskej reči ako 




186 



anjrlicTíej. I rodičia doinii lioToriíi len :iiinticky íío 8v ' ' ^níí 
Dit'tn lu'itĽiK^ jy ueiiuučit 8Ji siiueiisk*'] ľeči. AtoiuuU)l>; lily 

kolko-loíko žkoly sioveusk*^. Ale ktožfí sa postará o školy tn-ui?... 
^'áelko iuo/ii(! maiito ha paiiiuti, Icii ť> iw, ni uAin je iiajpotreb'] 
uejéie. ZáBlavy, odznaky, éarpy. uniformy — na to v&f>tki> iJochodftl 
len na to uicto (jroša, oa čo ho jo tak velnti tri-ha. ako vyprnlil**] 
zemi ticht^iu tlažíra... Nuch sa spniiažia tie zbytočnú čačky a cifry. 
inutiiJiíre, ^alilc, dipliiiiiy, a kU> by VĽtlel tiiizpaniiiC Uru Ľľly Ľuiitilki 
uťpoiľí'biioKíl, u (luiista si bude inúcť^ každí ploj/, v ktorom tiVvujúi 
Slovftci, uáriM uôitela slovouskC-ho." Školu sloveiiskii nomysll kaido-l 
dennú, taká je nemožnoftCou, pmto m\ na t^míLri takú školu, do[ 
ktorej slovenské deti cbodily íiy vtedy, kud híí un;.'tické ^koly £&-] 
tvorenó — v subotu a iimlclu. ^\ ten čas vyučovala by na tu ruč' 
slovenská. Ih'li nčíly by sa čiUit a pfsat. ľopri totnto vtičäln) detomj 
mala br m vštepovať láska k rudu sIuvensAt'-niu, predná^t sa deJc[»U| 
Blúveusky a dIočú í barbarisiiiu uiadaľskťbo." 

[MKat^'I takúto $kolu predi^tavtije si ako prvý krok nie k tomuJ 
aby iílovenská národnost xacliovala sa v Amerike — len k tomaj 
aby slovenský jazyk udržal sa tím aspoň za čas. 7a (faláie nro^i 
striedky tolioto možnť'ho liefa poviižuje časopis, „ktorý by ustavidnol 
prebúdzal uárod k milovaniu svojt»j malen'-iuy/ a rozvitie Slovenskej 
Matice, /.aložeuej minulého roku. „Keď my smrtelnki, praťujik-i 
dne.s na viniri národnej, by sme sn pominuli, Malitta mubla by du>| 
staf človeka-národovca. praoujúeebo na ro/.kvele svojho nánida, aÍ 
/ kraja (= y. otčiny, zo Slovenska). Matica v takomto páde iiiJiU 
by podliehať tútorstvn zo siarého kraja, ktorý virnŕne .staral by ba| 
o ňu. aby nrzaliynula. . . Unes nnijii nií'kloré uryanisáoie dobrýtrh 
vodcov, nuž držia sa národa, ale ked ttto pominú sa, kto ziiniči, , 
íe na čelo ortiunisáĽie dostane sa rozhodný Sbtvdk? To nomôto 
nikto ľai'učiC. a potom, pouevdč tn jii-ncujc sa icväčáu peniazmi, časom 
mŕíu povstat lozlr/ky mcd/.i ŕleiunini a ro/padue sa aj orj!anÍ5ácial 
a zanikne slovenské agitovunie. Kdežto Maticu, pracujúca jediuo 
T pľosp(>ťb národnej veci, nemá s obchodom čo robiť a tak nemôže 
povstní aui závisť proti jej úradníkom, keďže by nad tvmitit drialj 
stráž starý kraj ..." 

Týmto článkom Jeihwti/ poctivé predložená je otájika, ktm 
pri slovenskom pohybe v Amerike zakrýva sa zást;tvami, odznakmi. I 
šarpanii, nniformanii a in}nii — ako pi&aUr hovorí — čačkami.] 
Aiio, mb\slo takéhoto nva'nvauia budúcnosti iiajtná pitt-^ 
Amrrikňiishu'SlaľnLtkŕ Xovitty niprlzi Slovákmi, ktorí i\^t- 
v svojich /emplmskvrh, inri&ských, spišských, liptovských at«l. de-i 
dinách majú ženy a detí, veselo a^^tnjú za to, aby sa osádzali, 
v Amerike, stali sa občanmi Spojených étátnv a kupovali si po-j 
zemky. to jent aby sa ten vrhali do ludzietio mora. ľroU njiuí lio] 
islé noviny raz už vyolovily sa, h: kto je vr.ij lepším priateron 
slovenského Tudu; či len, kto chcel by h>i zdržiav-it doma v bicde^ 
n či ponúkajúci bo k flubrob_\tu? Nu/ v Anioriko jest bodne veli- 
kých boháčov, ale vetlTa tycti nmobo, uuioho chudoby. No kebi 
.Amerika bola oľ.HJ Kldorádbm pre každého, ešte i vtedy lákať ta aU 



Ift 



twsk^ Tnd bolo by od slovenských národovcov — nonadonálntí. 
F; v pi I svete. iiujrnH do íípnJHiiyrli feutov Sevcľnej 

Ai . ... 1.. -lukom ťleitieolií v druhom, Dajpozdejšie v Ut»toin 

l«iko1ťnl xjuiihrití ka>(la, iii« len taká slabá uärodnctjt nko je slo- 
(ea»ka, zoiiitiená pripravovaC naáii národnú tiiurt. Truháľs v Mede, 
ihŕ nArort slr.v.nFiký tu od vekov žil a trvul. Tu čakajme a vy- 
'lUhr 'piiiii liuilúenúst. líohrobyl, pri liioroni nii<l bv sa 

tiat fi. u k ľuKiuiio/eiiiu iuych, je i ptt^ náro<l t»eba mcniit 

tloín.Ýtn d«bn>bytíira. 

Z tej diite radime Irattuu slovenským v Amerike, aby wt usilo- 
rili (ičinkovaf v dtichn, aký javí sa v citovanom článku Ľlevelunď 
ik«j JedDoiy. pritom ludii nážinii. ktorV už sndcf pomohol si z biedy 
i táttf nt'fHitľh^l vbetky svazky so svojim viasíuti, aby nozabiidall 
pňrutäTat: „homov!" V kh noviiuirskoni slovnfku aby č(m menej 
pncbudilv nedobrý slová: .stará vlasť".') 



Literatúra. 

Proti prúdu. Pnusky Cas (1. é, 189&) nasledovne odponíča 
tODlu pani Solti'-s/ovej: 

,0d íloh Víijniiski^ho Such'^ ratolmti, toď í v českcm preklade 

ľrílťli Domoviny) pjtstupuM i zdejítimu čtenárstvu, prvul velký 

slovensky a co do rozsahu vObec ncjubíiirnój^í beletristická 

'T" ' 'ťiiská- Spiaovatelka vytkla si úkol UHsiiadny: pŕedví^st 

.Tť sp'>!oň'nsky n kultúrni život iiynéjšllm Slovenska, 

vjuu. je/ iiejvíť užírá nm korene, oiir.tdil- 

, : ^ ich vi-slev, a ukázat cfsty k jeho pulitiľkŕmu 

DinvDímu obľozenl. Dvoudlluý román pi. Sollészové m^l b/t 

Äoé trilógii. ľrvDÍ dfl ostal neiwtpsán: odrodilskt^ štádium hlavní 

bj, zemana ŠavelsÍí<'*ho. Diuhá část, v román<^ prvnl. Učí proces 

lí, jiraž hrdina ze Äavla stal pp Pavleni. TMÍ, v knize dnibá, 

AŽ i>o vyblduuU z jinú strany api.sovatelka pfidala k hoto- 



I- 



1: 

t" 

»<• 

T" 

P- 



•ľ'- 



Chir&llRie mySttciikti ŕinnŕho redaktora Atneríkinskn-Sloven^kýrh 

koniircssfl. klorí- prrdRtavliella r Aniŕríkp /ijiii-i'-h Slovákov mail 

;i( R iirí-tl$lovitorii)i nás. douiácirh. s niektorom 

II Predmetom tulin .'ilovrnfki'ho kongrľs*o malo 

ne prostriedkov k vydubyvniiiii práv prp sIoTcn'ký ná- 

-^11 a v primeranej forme upozorueni? sveio na polnicnie 

I h DérodoT v Tborsku. To je úloha pre Ameriku! Len tak 

ivrb. aby ho nioino bolo uskutoi^uif. A prŕdDvj;etkým. aby 

: ''•k nf'iabndid na ^voju my^^licnkii, ako tn oerax robieva. 

rilťiiUisU aspoii v kriilkoMí spomenlemp. ŕo sme dosiat 

tj •itovcii^kon knilion v Anieríkŕ. níidcD tlaŕcQou Um, 

<a. jc JátuMk, román Gustúva Maršalla (New York, 1894), 

- [.1 a redaktora «S]ovika v Am<-rike''. Najdcmn bÍ eite pri- 

|iuTcda( viac o tejto prá<^'i doma osredčeotfbo ^písovatefa. 




198 



Tému kmeni, fítopuje btiditelskoa a obroilirelskou ČinaoBt obrir^nébo 
zemana v živote voŕejném. Pnite tŕto s pani I o mys Iné ženy slovenské 
je boz odporu xnamenírd; znanu-nitil wtrvítlostf, s jakou je pro- 
vedcná^ i cílem, za nimi. se nese. V'eškery život roiiiiiní v riizujcb 
jsjevech svýcb a zmenách, společeuský, politický, cirkevní, sprdvDl 
ard. diieánfho Slovenska obráží se v ní životné a verné, lído z Čecliä 
pfeéte tento objemný svozťk, ku [>udivu Hnudno a piíjomné nvedeo 
bude v jadro v^cb existeuĽiilfh otázek glovcuskú vetve uiL&i. Vedie 
nepopfnitelné budiioty litenlrnl Proti prúdu uiA Í dňlrý.ititHt iiiirudnl 
i politickou. Autorka pozoruje bystré n véroi^. A pŕoce čteuiíh ubrkst 
pHpadi |)Mli§ jasným. To je odlud, že joj zjaRiiila apaniU, iiilraá 
(luilo. S láskavým žeuskym taktom a mékkou rukou pťošla pŕe« 
broty a hrany, Rtluy a trbfitiy, jemnie ii tlumlc vše, co uráil a dräsA, 
Ceho tím výtvor její pnzbyl ze 8kutečn<> životnosti, toho získal v očích 
Éiriiíbo ctenáŕstva: iieoiini/.ujo a neodpuzuje, iiýbr^ vábi a p^itabuje. 
PrlUžliviífet jeho pak je zľjmi'na tak** v jebo lahíHtiié, obratntí a 
vytŕtl)eué reči, jujfž rozmanitost a plynný tok vôni spisovatelee, kterA 
Be vzdelávala jen svou vlostuf p(l( a snahou, sloužl ko cti A tak 
celkem nelze než našemu čtoucfmn obecenstvu srdedué doporuéiti 
tuto sympatickou knibu k hojnému odbírául a čtenť; četba jcjf 
upoutá od pučátku du koiire." 

T>obroprajDÚ zmienku nncbodlme o tejto slovenskej kuibe i v zi- 
hrebBkora Vimci (4. č. 181*5). 

UvLlUPUSMl}. njftiOHa Kj'iAKOBcwro uacJ^oBiala nu ucrupiu lopiMx- 
CKOíl iRKimTypu napioiK ttNpovt^teaía. BapiDBBB. TunorpB«iJi BapmatKnro 
yMeíiaiuy 'Híiiyra. K'ipojico'-HM vj. i.H. ihy-i. Ctj', 411 ŕ ÍS, h". U.tuB 3 py^sa. 

Jan Kollár. Napísal I>r. M. Murko. I. del. Pouatis iz „l^to- 
nisa Matice Slovenské* za leto 1Hí»4. V IJubljani. Samezaložba, 
Tisk .Národne Tiskarne". 1H94. Str. 76, ft". 

Tínda. Poučí, zabaví i umjetoosti. Sarajcvo, godiua I, broj 1, 
2. Izduje gemaljska vláda za Bosnu i Hercegovinu. Ure^ijuje Kosta 
ilunrianu. 

V ruke s týmto novým časopisom saMJevským človek stojí prwl 
záhadou. Ptíkuý, velky formát, ;<ko českého Svčtoeora alebo XL 
Pitílijf, text národný, illustrácie tiei zo života domáceho, národného, 
k&ídé číslo má dvoje vydaní, jedno latinkou, druhé cyrillicou — 
a to vydáva v Sar^eve Kállayova vláda ! Kšte i redaktor je vládny 
iiriidntk. V pri'>Mrainnie hovorí sa, že Nfida chce byl zľkfidloiti je- 
dnotnej kulttiry juhvslovrintikrho národa, chce sjcdnocovat, obznávat 
)4B, sbližovat, „aby anic sa ukázali ťudziemu svetu ako jednotný, 
sliny kultúrny element" Ináče dôsledne opakuje sa: tidi národ. 
Ktorý? Ýai jubustovanbký, to hovorí sa len raz. Aui/u iste bude 
fíglom viedc-iiskej pnIiLiky. Srb»kú mitmku o nej tíäto neznánie; 
z Ilorvutov }vA\ni uvllali ju ntdoHtne (na samom prodku 1. číhUi 
má báiieíi Ivan Truski, veterAn borvatskej liieratáry). drubl skepticky. 



Kftto dgba. Kevne pro vMu, umčaí a incl soctaluí. Prabi. Roínfk I. 
itiat 4. 

Rochledy sociálnt, politické a literárni. Ročník IV., é. 4. V Chrndimi. 

Obsor. Cásoiits pro buspodárstvo, remeslo ä domáci Život. RuSoniborok. 
Eoín. VI.. Č. 10. 

gMatotfta. ČuoptB pre kat. daclioroé reänfclvo. Ružomberok. Roihifk 
XV^ é. 5. 

Héi domov. ObrJlzkúvj časopis ľábavnií a poučný pro lid. RoČolk IV., 

L 2. Olomouc. 
VleauM) ubavi i pouci. Zagiob. Hoín. XXVll., i. 1 — 4. 
JIMCTOKI). ÄyxOBHO-.THxepaTypHuB xypHa.Tb, yurBapi.. Voxt- XI., 

spi- 1. 

HlTa. Rovník v., ŕ. 7. Bľuo. 

Kréty, ťraha. Rot^nlk XVIL, t. 1. 

ÔUL Lift, včoovaný voŕeja^m otázkam. Praha. IXoin. tX., £lslo 3, 4. 

Clrkevaú Listy. H(i^omh«rúk. Rof-n. IX., d. 1. 

KatoUťko NoTiny. Trnava. RoíB. XLVI . Ô. 3. 

tln. ŕíusdpie pŕíroiiiiiĽky. Praha, ročník V., Ô. 2. Vytiavatel a na- 

Usiatľ! J. Oito T ľraze. 
FJ^^tOE OEO.'UliHUi. .lnTcpaT)'pHO-no.iHTHieci!ft h HayiEufl xyp- 

lli.ll. ľOtl lUTUÍt. MOCEBtt. Xi 12. 
Lmy Fflologiokó. Odpovedal redaktori Jaa Gobauer a Jos. EráL 

Itjónlk XXI.. seäit 6. V Praie. 
Skroroaki Svet LeUlk VIU.. ôtcv. 3. V Trsto. 
liBliu. Mŕ-sttilriik za ^abawu a powuŕeiyc Zhromadoy časopiit homjo- 

a dnlojoliihakich Serbow. Uuilyšiii. Ijetnik 14.. ŕ- 4, 
Vlut Uodnlk Xt, £, 4. Praha. 

Hliúka XatenmL Usty vénoTané literárni krítice. V Rajbradé. Roč- 

iiiL XII.. L 1. 



t r 

Re^k 

J- 

3 



iHopis lUstorieký. Vydávajl dr. J. Goll a dr. A. 

;-i C. k. českti university. liočulk I. SešU 1. V Praze, 

ládicaC bode sesf rá2 do roka i prudpláca sa celoročne 



Obtjďli : Náš prograuini. — Casta Amošta z Pardubíc na Litvu. 




Napsal 
DrobuAJAl články. — Literatúra. — Zprávy. 




■■^*^^ 



\ II 



llrilAUil ll'tľ pukaiiikď. I>rjr|ii^ii^ i>li[m£tik Mt BtľtlriutuiQlctin ataručuL 

ľ.n1ft»a /'ríM Kríít" . . '. IW 

SÍHVnit . . . T.iťívitht ľi,> 13V 

\\i» 7. jura. Lv'líHtU !'<■ |.S'> 

Korrŕi ft ľyhiHik}. Nnvplla mí tietvuara tíwhann VqjoMktho . - l-t" 

SlriB|ilii->oi Mplatisuft"- Hr. íran Zurh isfi 

Ľ L. Si. T(ilNtŕli»- Itr. ÍMtiai* Sfokovický ^rokničoraaíe) 'ť^. 

Uritlliiviský KrUtim, PoNhÁ Ivgoniia. Spíésl A- V. AmfiUatror . . . 17a 

Zu HÚniraku. Ltuimiin Vadjnottrmskň 179 

Akn uitirťl Hftiii|>ur v chutrni, *^l<iit<ii.'-tiit utlaloei. Í)otirodntŽBký_ ixo 
S|o\eu!ik) jiixyk- (Magické rťcľi>t> tnnipi)UBn*ko. /m uuréhn ruk<ipisii 
podivB Zud. V Rúnrr. fPokrsŕuvftnie.| -^ iviihké ponktiM x okolia 
bju^íovskébo Sosblert) Pttruáliin, — .^uulorinle slurfO^iu^ •ío*f/' 

ÄJhiiíiťy) ....,, ., 183 

BŕAŕda. (Zemiinttkj vMovafci slovrnvki. Slikm ItcMor Drmni) ... int* 



Spisy redakcii zaslané. 

ĎeakA otáxka. Snahy a Uiiby aárodnibo obrozenl. Nipul T. d Ma- 
ifnryk. VPraze. Nákladťni ^('a-.u". lôltft. V 16". str. 24fi. Cpna I zl. 

jIKKIUM IIO CjtABHIICKOMy }13MH(>;{1IA!UK>. 'ľtuooťJi iPiopiwciauD. 'Uu-ri. 
nepiuui. I. UiRiniii!. 11. }()in-:unii.utue oatuHciuii jciueii 'Aojmpculft, cep60' 
XUptiaTCIlin M UlOUUIii niti). KtcK>, IHWt. (^TJ). Í>8U, 4". 

HOBIiniUlE TPVJlU no tMyintiiv maio-ciamanicMll nrApmiu ii aapojiiocTa. 

ripu*. T. <I>jopiiHťKiu-u. KieB'b, 1^94. Crp. 49, 8*. 
AFTOH-fcMcioBi: noR11<mi M l*A:i(1ÍAara. Mockm, ISÍB. Crp. VM, Ifl". UtiiK 

I pffijlk 
Svatupluku Cťcha Povidkff, arutv^ky tt hutnoresky, Vyáiai lUoslrovanŕ. 
ľ KreKb> V K. MaJlka. Tit^kcm » niU(ladot« J. Ou; r Prue: Seäli 
1. 4". %lr. 33 Cena :t() kŕ 

Vpády Bočkajovoú na MorsTu .* r.-itltíkacŕ inlru Vfdeňtkého od zeinl 
korány České roku 1606—1606. Šepkal dr. Fr. KomeofAek. [OtiMéno 
i C. M. C.) V Vnue, lôufr. Str. 76, 

SvOtoior. IDuRtrorauý i^ídenolk. i*talia. Hočnfk XXIX.. £. 13— U. 
Nakl. kuibliak&rnn F Símiiikä. 

Pron;)et«. Li^l xa /.abavii, /iiAnoHl I niiijetaost. Zagreb. God Ul. Brtij 3. 

Lumlr. Cflfiopii zabáraj a pout^ný. Praba. Redaktor, u^jitel a r>da- 
vatŕl: J. V. SUdok. floinik XXIlt., c^Mo lA. 

SUUk Prahik. ilbr4jtkuvy éaM>|>U pru túbavii a poaóenl. Hoinik XXIJ. 
C. 13— 16. Praha. Naklailatef J. Ouo. 



Bok 1S06. 



SoHt 3. 



Slovenské Polilady. 



-rfv:^ 



Hrozná noc pukanská. 

l>q>plitiý obrňxolt xd setlcniDáii«lio «toriiéÚL 
ľodifft ľawl Krilko. 



K 



1'. to vľttsn<í lUno v iHtiiiipItik Ji'ia 1. nktobľa Hí4(\ 
liu^tÁ tma [KiVľvvala ľukanet* i ji'ho nkttUtí na širnko-fraleko 
a ohrratpNtvo hovelo si v tuhom spánlíii. Len mužstvo na nočnej 
stráli ]iostiivonif ncnpalo, ule tHliac. cliodilo v meste pozdĺž drevenej 
ohnuly. vvstíiveoej na uĽtiranu vniiloniŕhu mestA. ') Častejšie n&- 
b»by ■ I 'i liord do okolitých dedín, ba pi-úve iv>. ku brnniiiu 

sunel, ra zbyslrily jeho shiťh a navykly bo dr>a( pozornosí 

iítAle ua;)nutti. 

No<: pominula t väčšej polovice r úplnom pokoji a licbosti. 
Až tnedzí jednou a dtiihou hodinou po polnoci fav/nely, nesúc 
•ft tíchjfio vo7.diieboni. jeden za dniliým dva dunivé hlasy. Ač temné, 
predsa zasiahly shu*h pukaiif^kej gtriiže. 

T*) boly iíelové výstrely z levickt-ho zäuiku, výstrely vystnižn**, 
uiiiAntiiMÍ''r' blížiaceho sa úhlavmHio nepriatera. Turka, a uapomiiia- 
jáce ' k ku pAzorn a bedlivosti. 

1.-.- .*■ ..,ii/e tálo výstraha v prvom rade vlastne platila/' 
To iitAem neniohol nikto uhádmit; uezuuU to ani sami t(, ktorí 
OTým ' ■ inýob vuľovalt. I^n smer, kam sa brali kliati 

T»»r^í. bol v takými vvslrelmi, ponoviíč výgtražniei obracali 

mÍotaíi dela vAdy v lú stranu, kam videli tiahnuť nepriatelskó 



t. 



d! - 



í*ukAO!tk'á strúž, Koslúcbimvšia zuáme znaky, zdvojnásobuila bC' 
■r -:—-;« hhidíar pilno k juhu. aby videla, kde /.radí žiarou 
■ lopii ndvckŕhn vraha. \o čas uchúdzal a nočná tma 
t|-8iiy ueprebornoa. 
II hodina, a keď táto odbila na ko- 
! veži, hneď za lým boto badaC čosi neobyčajnóbo a mimo- 

PoTctrím nifttol sa akýsi potajomoý éuni, podobný éumu t diaľke 
nSiňCJtj M rÍAvy, alebu hukotu duirliodiacej povíchrice. 

ArMk ni'bolo uknlu ľukauca tak áuiiiiueej vody, ani nemohlo 
ticM povetriu vyd&ral lak<} zvuky. StrAž pukauskí badala v tODi 

, VlJa S«lvo« Stotcnský domorý kalendAr, 18»5, tír. 79— ä4. 

9 



sume blížÍHCtihu sa neprial ela. ktor(''ho pro tmu ovSeiii vidor lu 
uiobla. a prelu hnetf \7slala jeiluoliu mu/u ďj ^ziiniku", aby ozr 
podozrivý btikot. Hartakovit-ovi. 

(iHšpnr líarUkoviŕ, |inl.itiiioin ii!)|;uii>v(![iv libirný vnliít-'f |n>k»i 
8k<?j puftAdky, vypKČUvM zvest, vyti.1l rovM.i/., aby strAž iirwkiifki 
UľPbiiii poplach v celom mesie a ndcvái i nzbrojivsi bji tn 
(tcbo i ou spal &i do tej chvíle), pnnúblal tia i 5áu) ua l- 

Poplach a suniia uociiuu ítinlžou urotHíiié pouiobly pukuii;(ki.Mi^ 
obyvatolstvii »koľ« ua iioby. VžPtkn tĺkAkaln z poKticf. Mu/ovm sú 
balí za /bťojou a rútili sa na určití' miesta') a ženy i deti i \ól 
zbroja neschopní ponáhľali sa nájsť litulok v kostole, pevnou zdoi 
už oJ biisUskvob dôb idiradeomn a prelii i puknnskym zámkui 
zvanom. 

Keliulo toto pil prvý r&z v Pnkanci; stalo a stAvnlo tta on| 
tak u2 i prv a častejéie. Terajší turecký udpail IBÍI m vďak 
predošlých t^m. /c bol celkom nenčjikňvftnV, kde>ro prv dosi 
ťukanec n podobuýrb zÄiiiyslorh nepriat4.>Titkycb obyčjijiin vždyck] 
vopred akiMaku /.piAvu a jeho (tbyvalolia bnij uásledkom lolio fcl 
obrane stňle pripravení. 

Sotva štvitma bola tora/. nučnv poplach zbadala, ked už i 
víuely vôkol cebiho mosta trúby a Turci (diorili »h s ne^ľcdnyi 
povykoni a strelbou so všetkýcli «tráii razom na mesto. 

Šíastie veliké bolo preň, íe prozreteľnosť Božia ibila v#dit»'Itn 
Unrtakovicovi vnnliuuiie práve lento ra/. ked o vpáde turerkoi 
v Pukanci nikto nehovoiil, ro/.u)nn/Ít uoioii strá/.. Nebyŕ toho. h< 
by Tuľck dla soznania pukanskej vi>:hnosti razom celé mesto 0| 
noval a obyvateľstvo 7. postiel povyberal. 

Prvý nňpor turecky musela t^da vydr/at poetom nesilná nnéi 
sirÁi, kitírň/.U), krytil drevenou mestskou ohnidou, xtutne /adri^lj 
prvý tiápnd nepriuteľský, kým jej neprifilo i oKbľojou4> meitiausli 
ku pouioci. 

Neuiillo podporovala v tuinlo diele obrancov íioiyui Unu^ batíac 
Tiíľkov s kľoka na krok v napredovaní, kdo^to obrancom dAvj 
mmt6 smolnice Uolki^-toľké hvcUo ku ťaŕ.kej práci. 

Nnčuá tnm stala sa v^ak velkou dohrodltelkou ! pro 
ri*íti bývajúce v predmestí, kttným nebolo inoŤino prcdnif 
tureckií vojsko do mesta a najst úkryt v kostole. Tielo in 
hladftly útulok v Ŕírom puli, nakoľko neupadly do rúk ľ : 
a bufiú mr^ikota zakrývala írh útek pred tiravýmí zrakmi neprial 
»kýmí. 

No ľa/om premenila sa temnA noc t jasný deŕi. Na nimút 
niiestnch zdvihly sa sriŕasne z Pukanca niobiitmí itlaioeno: tuiai 
ptv obloba premenila sa v zarudlč veľké more a Turci videli, 
je obrana drevených mestských hnidieb niť doslatučnA. 1 vrhli 



') Uaftskŕ mrsiA Imly tolU Q* od rokov 1528—1530 |ki vojcnskJT 
sriadenŕ a ich obyvateľstvo oa itvrte a ilesatiny podelení n desiatnik .m , 
^iivrdiíkom a kapttí'uiotn [poilriadeui-. malo vjká^aiit* urillč uiíCMla. l;,i.' 
lauftrlo poNpiccbaC v cas Qi.>príah!ľ.<(kťbo nápadu. 



131 






•y (liilí.i ľozlH.'finorni vefrickft proti fťuhoín u/ aíii swiem- 
sUryíii, tri i (;un «fľn itoplj-ujinvin, alo v cf-lku a velku 



a po neniiinhvTii namaliarh pľer(U>alt i pľehnrili icti na. 
tiu. ,, ...■ . ■■ äiyroch miestnch. Ziifalá ohľana a lisilné námaliy mcštian- 
ttra OHbolr v ítave prekaziť u^prinU^rovi preloiitunio vctch^'bu plotu. 
VíKfíl ot)ratiĽi)v bol uť-iHiiuenio chatnivtii opiolt poctu tureckt^lio 
Tnj»ka, nt'huvdriai* iini n tom, že tott» holu chlap do rlilaim vo vo- 
jenskom rviiiei'e vycvičem:' a v boji zaocolovuutl;. kdežti) obrancovia 
ifxnali SA lopMc v prjemysk n pokojných diclacb. 

K>iii bolo pultuiiiikf^ iiiii/8lvn sniboiii kryté, vydržalo, ke<f všik 
aepr--!* -''^^' Ť otvoril Ha priechod do nbrady, miiBelo ustiípK. Utiablo 
a u. toti>. do zdent'j obrady okolo kostola a cez diery 

1 hiAiiucj /i úsiliio do iKrpríatelo. 

Srdce ) : ci krik uiiphtheuvťb ^trerbou Í obnoui deti, 

túlíucich M tľsnn ku svojjut niatkáin. a usetluvy plaŕ i uArek žirn 

utM.i.'v.ilv oiobutDe t otvoreDi-ho kuštota, prťbiuäujúc občasuo 

bu a ryk bojujikích. 

\T>:áh lioxtolnŔ ohrada poskytla poslednf útulok iba tým, ktorí 

hfnili Tn Tniitimiom meste. 

i v preiimt'fitl byvajľici. vedení STOJim étvrtnfkoni. lA- 
M íios v samoni pretlmt^stf s nopriatetom za jedno preto, 
h boti tilui Uin SO v^otk^oh sinUi napadnutí prv, uež by sa boli 
'U TDÚtoruélio niťsta dostali, a po drulié i z tej príčiny, aby t^uito 
bojom umožnili a kryli útek svojich iivn a dt^. 

' ' -11 oheň obCa^oval im ŕlm diaf t^m viac obranu 

, že iob v nerovnom bnji sily ui-už opiií.raju. 
i«h!i ?íi trda. liMjujiii: Deprostajne, ku prielomom v raíJStskoni snibe 
A dostaví sa na námestie, chceli htailaf spiúu tiež v kostolnej 
liiude. Netušili, že Turci boli i tiiie ohradu už prv obkolesili. 
XúAo sa doHtuli ntívdojak medzi dva ohne a zaplutili draho ttvoju 
tiiltiL MiudivĽÍi y^iste srúbali Turci (am na námestí, a iu(, kUni 
m ■'''■'' ■ ii pivufo, brňniac odlial svoje životy, za- 
V iií. Ak napadnul daktoľ)- ?. iycbto obrancov 

Kinlin«;i»o lurka a uz-nz dúlal vpčne neškodným urohiC divého vo- 
trtl.^ I. J r.^nto, volajiic: ^jtiri, jiiri!" prívábií si ku pomoci iných 
<'' ' a odvá/livy pukanskÝ luesfan bo! v najbližšom oka- 

1 Turkov, zlomivších konečne odpor pred- 
ka/ po domoch ohiKmi /čiastky už horia- 
■ li, liľancnjui: a odnAšítjúc z nich váetko, 
- dalo. I rady obliehajiirirh kostolnú ohradu redly / leij 

lU ItaiL^koviť. a poncváč xiiríaci požiar už i sarai^mu 
limbou, velcl rozvinúc zástavu, otvoril na ohrade 
iiio kvlliacich žiun a dvli vyrúlit sa na obliehajú' 

fa. 

tned» šif^Rtou a ^iodmo^ raňajšou hodinou. 
Ucy pukanskŕhn mužstva vyrojily sa za smelom vodcom a 




liojujuc sía levi i nehladiac viac na svoje Životy, drali sa iiexlom 
iiýin tiilpoľoni do nepríntcritkydi Ilúp. ruzdávaly i-auy a BiiirC u< 
vM'tky sti-nriy a po kÍIiioiii /.IjiaMe '^uáili konečno ilnčif zp;ii. kli 
teho Turka. Miisel ustiipiť s hanbou a potupou. 

Kiiíniio i peSky pod dvuná>ljtni veíkynií a troma meušíiui 
Htavaiiii na Pukanec pnlialitnivších Turkov bolo vyiic 2(KN> inuÄ« 
pnltitiubkýcb obrautov iiaprotj tomu len volaco ^7še 200, leda 
desiata čiastka. 

A Ĺáto lírstka zvítazila! 

Oslobnd/.ujrice dielo obbliôila jej však hlavne tá okolnosť, 
Turci k vôli koristi doviedli so pobnu i velk*' množstvo voíov z dťrii 
ich panstvu pod<hmých a tieže vozy nccliati stií eŕto prťd ?apoi!fltir 
nílpadu do.sf obiralcč za uicslom. Plieniare mužstvo odimšalo teda 
fiiduatť' vpci až na vozv a t^m stenčilo vo vťlkfj miere rady boju 
jiicich. Miiuo toho bolo i značné množstvo Turkov po doinocb 
íiippžou roztratených, ľoŕet tých, na ktorýťh sa z koí-tolnej ohrád 
vystúpivší ľukani'ania boli oÍKirili, bol xuačue /nionšcnV, a kad 
náhle títo začali ciivaf, hneií zavjáiliiiil tureckým vojskom brozn 
neporiadok a jeho útek stal sa náhlym a väeobecným. 

IJneff za tým svitnul doň a v jeho svetle odhalil ea oku ob 
žalostný a hrozný. 

Lúče slnečné neboly v stave predral 8A cez husté mrAkavy dyniu 
zaharujúce celo nieslo; miesto nich osvecovalo hu cel^ píanienm 
more, zožierajút: nouiiloprdne vSetko, čo nestačil odniost alebo zniči 
Turek. Ťažko stoiiv so snirfou zíipasiacich ozývaly sa ešte chvirkiini 
a zakrvavífní i zohavenia mŕtvoly v boji padlých bolo vldat povalciv 
v prachu a popole po iiáine.Htl. 

Len ti velikou námahou a tvŕdzou podarilo aa v boji u.stalýi 
mužom zachrániť asi deí;ar domov okolo kostola pred jio/.iiirum 
ostatné mesto lah'o popolom a jeho domy boly ziiivučeu** ai d 
základov A ten istý osud jtastihuul i nujvilčšiu čiastku ocbrauuéliOj 
dreveného srubu. 

Čo v náblosti stačili zahodit na seba nočným poplachom vy 
durení pnkanskí obyvatelia, to bolo teraz celým ich majetkom. Zi 
krátke 3—4 hodiny stali sa núdznymi bedármi, a i tí niestaulfl 
ktnii prv vládli znaniym imaním a b(di v fítave porlporovat i dru 
hýcli zo svojho prebytku, nemali Iťrnz čím zákryt nahotu u ukují 
hlnri svojich žien a ďett; im tiež uasili) odveký vrah kreitaaslvj 
do nik ;^obrácku palicu. 

Pomerne najŔfastnejšImi boli tí, ktorí zahynuli vo vraíedlqon 
boji alebo v dusivom dyme a žhavom požiare. í'očet týchto spol 
5 nešínstníkmi do tureckélio zajatia upadnuvšími a preč odvlecfr 
nymi ohnái^al vjäď áe^rdesiat osoh 

Ale ani Turci neobiSli sm-ho. Miesto korisťou naložili nie mcoe 
ako dvanást vozov svojimi mrlvvmi a íažko ranenými; menej ranen 
museli Htokaí z Pukanca len pri podpore svojich spoludtiihov j 
okrem toho našli mnobf l^irci svoj brob v ohni, ktorý boli &nm 
založili. 

Aby bola bieda pukaaského ohyvutelstvA úplne x/ivráenou, oilo 




famti A xjtaM feo sebou lúpvžnl Turci i dobytok až do poHlt^iInej 
odbr. 

V rumy obrAtouy ľiikanec a vozuii i koňskými kopytami zdeptané 
okolití pudobalo Ml ilivcj pvistt, z kt4)ľ<>j uajväčAÍA éiiistka žiou a 
<leti uitahla »a po Inoziioj uoti v im*, In^zpí^iníjšir Mtrauy. Leu 
ulf [K>Í'loni zástup n)u>.ov ubytoval sa v ucRborenych diikoTkých 
ilDOioch a hlavne v kostole, hotový prv položít /ivat, nex opustit 
r)dn*s im-í)to a vydaí uebráneui* v plen u na posifas Turkovi. I)A- 
luipc liožiu H v udatuiiät i spÚKobuosC svojhti vndeu a 
i. Itíirtakoviča. ') 



Ozrutuá tijira nad lioriadin moatínii osvioiila v.i'U kraj iia ši- 
roko a Jatoko, [lonuic nd viclinv bevťľnýcli a 7ýcltoduyi;li a/ ďaleko 
a levicicú rovinu a zveätnvala všetkým obciam na týcbto vefkých 
iviesioroch, čo 8a robf s ľukaneoni. 

PiiwäE o hrozuej zkazu tohoto mesta lotela vo v^tky Hýri 

a iste K.t ťal*' kúriid /. )iona>ich HlHjľeuln, ked do'éla 

'lío jw vrchaiiii kvjiľ.oj lliiuríkej líystrioe. 

I'uť^ by to nebolo divným, keifže slu/i lu<foin para t etektriua ; 

""I ' -'I tretá sto rokmi éďil sa chýr tolkou rýcblostou len o volmi 

' li udalosťach. 

t to vf^kiitku tak Htalo, svedči jusne prípis baíisku* 
..J 1. uktobra KUo písaný a tamcjäiia mestským j:i/ď 
na drnhý deft kremnickému mestskému rycbtárovi do- 
-■■- -I 

KslM prv, neá dorazil posol baiisko b}Striclfý, daletely x viace- 

Dcli «ir4n do Krernuice lÍKly a zprŕivy d pi)kan:<koin neŠtastl a 

•fstekV rvťblár svolal bue<í v uasb.'dujúoi doó nino niesiskú radu, 

■ ti tľibnnuv na poradu. 

díia 2. (iktubra 11140 (list 208 b) bovorl 

•• W; x u preklsíle toto: 

T U piilutovanin bodné smutné zprAvy a rozličné 

díia rAno predo díioui o 'ó. bodine asi dvanást 

^ i.Hiiiii'j i pcííky pred ľukiinec došlo, na rozličných 

ia<'b bo /apalil'i, nuľibých Itidf sľiibab>, niuobl v obní 

iŕtý pnČPt bol zHJatý a preč odvedený, celé mesto 

(imiinv a koBlída jľ vyiMilcnú a jiozostavši sú do naj- 

uvrliuiití, žu ani kuäka chleba viuc nemajú, a puucváč 

........ uoia trpia niMlu&ljitiik v pušnom prat:lm a naboJDch, 

pre Bužk' smilovanie ich tým nko í mužiítvom [lodporovaC 
písma boly posluué do Uaúskej Ltystrícu a do LubietOTOJ 



■> ObéJro^li opis brozoýrh týchto ved nacbodi sa v kremnickom 
lium »v)i[vi? pod 11. 36. 9, 2307 a dopluky k nemu v iných čei- 
luttaácb 
*) Uloi«ný Jo v krľinoi<:koin nieftUkuni urchivc pwl II, 36, 9. 2201. 



1S4 



a tuD^Síe mesto posiela dolu pAfdesiat muiov, ktorí m^ú hyi 
z (ledfo sobraof." 

Ak<» vfdaf z t«jto zápisnice, urobíly úoÍ\é ch^rv nemalf dojem 
na Kreniuicu; polutovala aestútoj Pukauoc a o tri dni skutrójie 
poslala mu ijh pomoc fx) dobre ozbrojenýcli chlapov, darila im za 
vodcu Júna Karga. ') 

I Baíisktt Byslľíťa poslala KX) uiužov-) a LubietovA, iieiiiavsia 
dosf inii/slva na porúdzí, obetovala vďačne piach i olovo a okrcin 
tnlio lUa luo/tiosti í penÍa/.(% aby mohli b|C za ne daktorí obran- 
covia pre Pukatifc najali, ba ked »a toto pnslediiejšie sta( nemohlOt 
priBlúbila i ona posiat potnociní čatu na svoje uákladk->'. 'i 

Nie luk urobily však Štiavnica, Uelá a Novii Baŕia. 

Táto poslcdnii Ktliž, oznámivšia dňa 'J. uktubru Krnumíci, co 
stalo «a 8 ľukanconi, neukázala iini najmenej uťhoty puuiôcC íňhaJM- 
aitti\i tomu mestu *), ale žiadala zrovDa. aby jej posl^'i Krt-mnica 
mužstvo ua pomoc í aby primalá i ostatné baŕiskó mestá ku ta- 
kémužtí činu. ^l 

Štiavnica dala PokaDcu hnej v drahý deú po jeho spustošeoi 
H() fimtov pušného prachu a 10 funtov olova') a prosila Kremnicu 
dna 3. októbra o poniuc pre Pukanec, predstierajúc, že jej saiiiťj 
treba sa mat pred Turkom na pozore a prelo že žiadne iiiuhstvo 
ta posiat ueinóžc. 'I Pravda, ani peniaze neposlala, za ktoré by si 
boli I^ukaučani sanit obrancov najať mohli. 

Bela konečne neprispela zhola niŕlni ku pomoci Pukančanom, 
p^e(]Atie^ajú(^ že je i oua sama Turkami ohrožená. **) 

Toto sebeckŕ! pokračovanie vzbudilo obzvlášte v T-ubietovej 
oprávnenú, šľachetnú nevôľu, ktorú í bez obalu vyslovila v prípise 
dňa 1 1. októbra k baňsko -bystrickej vrchnosti upravenom, f^ubieto^lk, 
od Turkov najdalcj vzdialená a tak i tureckým nápadom zpomcdzi 
všetkých banských miest najmenej vystavená, niclfu cítila, ale 
i jasno uznala, -/e je Pukanec klúčom ku všetkým buňskVm niastám 
a preto že by tieUt k vôli vlastnej svojej be/iíečuosti nialy cítit sa 
povinnými í teraz mu pris])et ku pomoci i inokedy dost silnú po- 
sádku v ňom udľžiavaf. ^) 

A veru mala Lubietová svätú pravdu. 

Keby sa banské mesta koncom predošlého roku neboly daly 
sviesf závistlivej Novoj Haoi a keby neboly odoproly peíiažtié prí- 

>) Kremnický mestský arrbfv. TI, 26, 9, 3233. 

») Tamže, II. 26. 9. 22lf». 

') Tamže, U, 2tí, í), 2209. 

*) Y Usle dňa 31. úec. 16.111 Kremnici písanom roblU Pokancu 
výAiiky, že stará sa len o svoje vinice, alo nio o bann a odoprela rox- 
liodnc akýkoľvok príspevok na udržiavanie iAMiejS>-j posudky. 

'') TainŽc. n, 2U, íí, 21ÍU. 

*) Tárate. II, 26. y. 2206. 

') Twníe, II. 26. 9. 2202. 

*) Tamže, 11, 26. f>. 2263 a 2220. 

*j Tamže, U, 26. ',i. 2201). 



■M 




ipBvkv k udržiavaniu dostatočne silnej posádky v Pukanci, bolo by 
- u&etreuó bývalú hroznej tej noci a boIo by uälo 

iurci znisie buli pokúsili sa oii už viac ráz i vo due i nofinýrn 
íuaifi, keď ráak badali v noni čctuojšiu posiidku, odtiabli. 

V ťiuto roku vj^ik tuätii, ^.o <ia veci v icb prospech xoienily, 
prelo i previedli k totkym zdnľ<>m dilvny svo] úmysel. 

l*R*dihnni ku dnu I. okt-ibr/i bol im lu. 27. august UUO, o čom 
Hvvdomil ťukauc'C Uncd v naslcdujúd deú átiavuicu a kro2 ftu 

i 9%tAtué llAÚSké ttlĹ>StiÍ. 

ZaujUiuivy iibi^ah loboto latinskébo liatu bol v doslovmun pre- 
klule tento: 

.Včera ráno pribehol k a&tn istý sedliak z dediny Almá^it roe- 
umu ■ i ira, oziiftmiiitk nilm, že preďlí dakoíkí Tiirťi 

i'^h !<(« «ťbou styľoch chlapĽav, lapcnvcb v hor- 

■ jť viiik iiuit* uiiísť) sťa kliič vÄotkycb 

_ -. - - . i , .-'.i\\í a kriijučinu uebe/peíenstvu vystavení* 

ftTíeÚoj posádky /.tiaveuŕ, oznAinití sme, čouiJskovMc sme mohli, 
iprávy n Turkoiíh nsobimým prípisom velitolovi levickej posádky, 
(irwtĹtr ho, aby krHsŕnnskoii tiskou bnutý a súsedntvom viazaný, 
oproti Turkom i tt'jy vyslobodil p.n'hyunvob 
ľred vt»čoniýiii siiuirakoiu t^ilio islt-lio díia 
■lor tomttt žť sme 5a tobo nelomnievali. i pred našu bránu 
Iurci a u^nirtivsi uiektrirých naSich mc^Canov, opozdiváích 
>M v poli, odvliekli [tw-č miiobych uhlapi'iov a dievčaU pred 
' ■ ' ôňiini. NiifiltMlkfím lolio [loviižovali srnu za svoju 
iiri oa /,(iáiiiO!»í. tnto im.se a všetkých na.šiťb ne- 
ViU so všiírkoii svcilčnou iícíou, lAíte toto 
. . Hiiif oätatuýiu luuskym mesláui a išmilovaC sa 
'.]\ 1 opatril n&a. svojich Hpoluúd'iv, z kresianski^bo milo- 
mi, potrulmou posádkou, aby ste po páde Pukaučauov ne- 
vy ryuiže Turkom v obef." ') 

' iŕ volaniť o ponioť bolo tu teda zreteľní^ ale odznelo 

iMi\. Tuľci vÁak vidi'li, ím je ľukatiec nie scbupnýni 

t**jB, kuil ya díval ueŕinnc a inaluiuocno, ako mu (Hlvádzali jeho drU. 

\ to tni ibulalo tirdoa ku oktobrovi'mu nitpiidu, ktorý sa iiu 

že vnikli, oku sme videli, do Pukanca u olúpili 

III i<>('< mesto. 

II ľukanív: /uslal baii»kým mesrám podrobnú z práv u o hroznej 

t '|. o;námiväi, že dla udania ostrihornský 

mhcov veími rozhnevaný, ponovúč mu tak 

•C a tak uijIo zajatých priviezli, kdeito táto výprava 

:ir"ilnýťh Turkov $uila hvuty, i ie vyzval ľukanec, aby 

u H du{ poddal, ináče že pritiahne on Hiiiit. oV> 

I i'ijKiuľ^ay zámok x sbon ho t&k^ ie uezoäUue ani kamefi 

tamfni. 

..iU n, 26, u, '2182. 
*) UloJenA Je v kremnickom mestskom arcbive podlí, 2ti, t*. 2i]07. 




186 



V Hm (1mi víittlť, kcif imkaiisUy tioUr (úto zprwvt^!?ral 
ui í pultttfu Mikuláš KstHľbázy, bojujúci v diilekej Sitiuvť v Nitrian- 
skej stolici, o »pustoíieDl pukuniikčího ine^ta oliilrne pončeDý a ná- 
sledkom tubo vyzval oíiUitnych sest batiskýcli laifAt, aby Pukanca 
mu^&tvo ku obrane puslaly a poiuot! ku obuovetiíu sl>oreiiého a' 
zhoreného olufirini^ho srubu poskytly. Vi> evojom prfpiae vyhĺ'dil 
banským mesUui na oči, tv sú prtčÍDou Ulioto ucáCosUa, kodto 
JĽhu napoiiifouiiio tieposlúclily a. I'ukAncu poitinc oUobľaly, trebárs 
mu Tuití u^ níl irorb rokov |iľ02ÍIÍ obitom a mottom.') A o dva 
dní pozdejélľ, ?:iiajuc dobre, ^e baťiské mest/k nebudú a»í terax 
velmi ncbotn6 postúchnut jebo rozkaz, opakoval ho s tym po/oainc- 
nanim, aby tincď najaiy 100 dobre ozttrojcuýľh pešiakov a niosačuÝ 
plat tomuto muži^tvu u krém lobn ešte t po 5(1 zlutycb iiiĽ!UiÍ'nľ 
IííiríJikoviŕMtvi aby vyphn:aily iik nie inak, teda lui vnib buducoj 
královskej dano. -;i 

Oba tieto paíatÍDove listy boly dňa 7. októbra už v ŠtíavDid ') 
a cez Ba/iskú Bystricu a F^ubietovú o dva dni na to v Kremnici, 
avéak situáciu uezmenily. Štiavnica, Relá a Nová Haäa nerbccly 
sa ani teraz zaat, aby prispuly Pukancu ku pomoci, trebapí Krem- 
nica VMotkýiii oznámila, ie sx veru buŕiské uii*í>tá budii museC po- 
staral o pouiaze na pUt pre pukunskú poisádku a o opáiuó vybudo< 
vanie pukauského plotu.*) 

Nová haňa, t^nažiac ita vyhnúC tejto |ioviaaosti, predstierala, 
že musf vydržiavat na vlastné trovy 25 drábov, súc Turkami tioe 
nemálo otirožeua ^i, a na dotvrdenie tobo zaslala Kremnici ba-' 
sledujúci slovenský lisr: 

Nnilpia: ^Piouido ac Krudito víro, (iabrieli Bakay, Uunúpolao 
Magospartensi, Amico lionoramlo, MaiLiospart," 

Ohsah: „Salute praemissá, domine (>abriel, ty Ijdc, klerr gyž 
Po nassem Yarmarku, u nesáte^tj Pukauskem Posledne tiy euďy do- 
wiezly, aný se my vkazaly, ä neb opowedely. Prosym was kapusty 
Hkupte za to dežonine obilv. ktere |L;est u waa kam uaywjrczlmdetc 
niňczj, nebo Potrebugy y k Zámku kapUHty, Ponewacz se zde P 
malý obrodyla. Odpyss'u my tež kterak se watn krczma dary, 
innoboty gusste wyiia mate Po/nstalybo. Toto wam te/. uu wedomo: 
dawam /e ľubaii zase se IVewyezol wen Pros duna^ Kwetssy ByloD. 
Oxnamte ľanom Nouobanskjni, á y breuniom, z Brezuýezanraý, 
žeby se welmy dobre opatril y. Nebo gystotna wecií gest, že se nebo 
na oassyťh LewyĽzach, nebo na Swatfm llonedykn, á nebo na Nouo- 
liauĽzanecb, á spolu suiuiy > Na Itrezauecb, yakol^ uu itre/ujc/a- 
net'b zbehne nesstejity, kterc/to P. B hj rarjtj ml naa od vrntily. 
Než tak se Poselstwy Prinaŕise, že se na tyťto uiysta dowedowal 
Kztorgomsky Beck, kterak su upewnene. Ktery leulo lyst ta hore 

>) Tamže, U. 2«, u. 21&:í. 

') Tumt^ II. 2«, 9, :í15». 

") Tamle. II. 2ti. 9, 2206. 

4) Tamže. II. 2B, 9. 3334. 

^) Tamže. U, 36, 9. 3S3B. 



um 



Jium 



i 



ir, 



t 



teu ták strán; k.tpusty, yikol^ y strán >^ desuok gest ta 
lírawfío, Kefltly ^mnWi lutniíin w>ua dotiiii uiatA, harby »to 
<UI» ndwiesty do Mtísta N'oweRbauye- Opatryteae kam naíílepsRye 
hadcte wiídcŕj Valcte I.eQac die. 8. Octobris Anno 104í). AmicuH 
Ve*Usr N. Kowaczy. 

P. S. Clirczľ sem y& iiľiuoIiI dústnty tin wassu stranu; tobu 
Pol ílalylľ) ľotoin vezineniľ do roeilii ťzo ste bily Poflalv od 
Kycbtard hie^kyho." 'j 

Takéto 7prilvyboIy vtych ČÄsiech časté i obradom iných miest. 

Tiik (iFusil Jiin äzúmbatbcly, obdržavšf |>odutm(^ /vusti, už. dňa 
.*. ' ■'.'.. pod/iipiLUit u liKí (-blapi)v ku puiiuit-i pre 

!■; (liriiáiiiil tobn-žo dnu tuiJiu ísťt^iiiu podžtipa- 

Duvt-, iv f urci I udret m Krupíuu. ') 

I siju Puk.u... . .. j1 sa novť'bo tureckého nApadu a OKuaiiiujúc 

tiHo svoju obaTU dúa \'2. nktnbľa Ki-einiiici, ialoval fia, f.o je ku 
[Hiionci poslnnO mužstvo bojazlivo a hľadá zámienku, aby Ha vzdíaliC 
mohlo. *i 

K ;:ie tohoto muží^tva Dcbnln voru na zjividonío a hlavne 

Obo Hl .1 priMÍ Uťpriiiterom bub) priĹinou, že v druhej polovici 

(iklil .. 'vndŕat kromnickyrli chlapov z Pukanca zutekalo. ^) V a&- 
iiihUi'txú doiuDV a byti:>v zaiste muselo sa povatovat okolo kostola 
T mruocb, prachu a popole a zaŕa^to nemalo ani dosratoén^j potravy.*) 

1 baĎsko-bygtrickiV a Tubietoväká pomoc uachodila 8a v tom 
jstmu stavp. pivtti rotlly i rady a umenšoval sa so dňa na doň 
i p(<ľt tul tva a ie Ilaitakovir tiež nebol s týni spokojný, 

ftle hl:i>Ia! u palatíiia, ti> bolo celkom prirodzenou vecou. 

N. jeho a pukauskýcb iíalôb pfóal teda palatln dňa 

21. okuct.i /,j.-L- buňskym mestám, karhajúc ich nesvoruosf ohla- 
ílom [foniiici pn> Pukanec, a vy/yval ich už pťfflnej^íui hlasom, aby 
naliľuľ"' ■ Pukanec, obraňujú samy seím i alty daty na 

Tmb Ir ji.ttrebiK' peniaze na udiíiavanie pukunskej po- 

iddkv a na opnivu iaiiiíjšicho ochťaDuebo arubu, poneváč je troma 
taQftKýnú mestruni pntilan<- mužätvo nie gpolahlivó. l'ento raz ôiol 
foUlin, chtiac pimiúcC Pukancu i ccMmu kraju, lak daleko, že sa 
tavlanl vn'>t'' ' ){f\\í utíKtám zo svojho imania véetko, čo vy- 
BaWia 04 í ak by to cisár nechcel vpočlttit im do dane. ^) 

pristála a vo valnom sbrouiaždeni dňa 2. uo- 
rt ]•• obyvaleístvo i u/avrevšia najať na jej Čiastku 

pi ň äľ) „liajdiiliov", totiž vo vojenských dielach vycviče- 

- platiť každónm z nich mesačne po 4 zlatt^, poslala 

•) umu: 11, 26. 9, 2203. 

*) Ttmit, II, 26, 9. 22113. 
^ Tíkmif. 

*} Tamie. II. 36. K. 2213. 

*) Taivfe. IL 2B, 9, 2213 fl 2S2*.t, ako 1 koriáloa zápisulcu dňa 
S. DVterabra 1640. foL 211 a). 

'> Timie. U. 36, 9, 2317. 

'J TuUe, U, 26. 9. 2154. 



1R8 



namiesto zutekav&fch poddaiWch hiiod na miesto pätotUtích chkpor, 
ktorých muaťly vyaUvit tulť-jSie ľeuifsťluícke cvihy \irv.i\heiitie tui 
osem iluí. Za ten čas totii ilúfiih iimt spunioiiutých 30 kajdiikn? 
uaverbovaiiýcb. 

Ale ätiuvnica, Ueld a Nová Uai'ia ncdaly ani torax ní<i, a j po- 
tom, koď palattn dňa 7. novouibra už hrozil, že iipotľoht iač, pľí- 
anejšie poriailky, aby svojim ro/Miituín vyuúLít poslušuusL '), ba eátt* 
i za týiu. ke<r íloäiel cisársky, dňa 26. uktobni v Hegensburgu vy* 
slavtíný i-ozkaz, aby daly ba/iské mestá na vydr/iavanie pukanskej, 
zo 100 uiužov záiofat nmjticoj pnsiUlky a na novovystavenie ochrao- 
ntíbo pIoUi potrcbn<^ peniaze, že sa im ti«to preddavky vpočltajú do 
budúcej dítutí^i, i /.a tým eát« zotrvaly niiKvujoiii ndpDľiijiirom stano- 
visku. Tym vymobly, že bol počot mužstva, ktoré ony malý Ty- 
držiavaf, konečne snížeuý až na 5i> c^dapuv. 

Íjcu ked sa tuto sulo, podarilo ási uapukon avolaf a dosut 
Kremnici baúakt^ mosiA do vahu*bo shroinaiídonia a primát iťh ku 
ponide o f«jto záležitosti. 

Tu v shiomaidenl vysliipili predovšetkVm áti:)vnirkí vyslanci so 
žiadoíifuu, aby baňskO riKíSUí okrinn ľtO cblapov i)iikaii!4i;><-h pMp iných 
desiatich v ich nieste vydr/iav:ili; boli však s loulo /ladostou odbití. 

Na to mienili prítomní vyslanci, iv by sit mal Gnäpar Barta- 
kovič, ustanovený palatfuom za hlavnt.4io vodcu v Pukanci, uspo- 
kojil 8 2<>-zl&Covŕm mŕSiR-ným platom, keďjte jo me6(anom a »t^lyiu 
spoluiibyvatťl'irn pukaii-skyin. a každ^ jednotlivý liajdiik •/*• hy uta) 
dostlvat me.vaňip po Iľi zlaté, i uzavieli, /e iKiiiiazí! neinajii sa od- 
dáviit Uarlakovičovi, lež pukanskej vrcl)no.sti a (A že má vyplácaC 
jKiSildku. Podobne zazlili Bartakoviŕovi, /e i s pukanHkou vridi- 
nofifou zaubcliodi tak. ako sn svojÍu)i podriadenými, a utstaooTÍli, 
/e sa budú v tomto ohlado sCažovat ]jaÍatíuovi. Konečno ustfíUli 
rozpočet pre blavnťdio vodcu i pre púsj^diiu nasledovne: 

„Náíiledkom jelio kuieiat;ľj nnlosli urobená límitilcla MhlndoMt 
velitola a >m* bajdukovv ľtikauci, másalýniže dávat mesaŕiie, iiko 
nasleduje: 

robí zl. 35 — kapitánovi každý mesiac . . . H5 zl. 

^ „ 20 — každému desiatnikovi, tých je .ť . 4 , 

. ^ 4 — záatavulkovi -i „ 

, „ 4 — bubeníkovi 4 , 

, ,135 — každému liajdukovi, tých je 4í) . 3 „ 
roht zl. Id8, kloré majú mesUL mesačne platif." *} 

Teda neúplných ďOC* zlatých mesačne obnášala ot>cf, ktorú ko- 
nečne iivnlily sa hAňskt^ me^tJi dávať ľukanou k tóII svojej vlastnej 
|.K'/j»»'čiio8ti, a i to 7. diuiovýrh peňazí. 

Túto posádku vydiviavaly potom až do rokn IC'-l'í a okrom toho 
pomolily znovu vystaviC i dreveuú, ochranuú zod pukantikú. 

To bolo konečným výsledkom onej hroznej pukanski^ noci. 

<) Tamie, II. 26, 0. U1&5. 

^ Tontlte: kuriálna xápisnlca. dAa tíTt. nov. 1640, fol. 31.1 h). 

') Tamie: korláloa zápUuica, dňa 30. dec. ItilU. fol. 216^217. 



139 



Návrat . . . 

A zase sa len ku vám vraciam, 
píeseňky moje drobné, sporé, 
Čo vyrástly ste v mojej duši 
sťa biele sláčky na úhore. 
Ja sama neznám, éo vás živí : 
či vlaha sĺz, či blaha cit — 
len jedno mi je cele jasné: 
že bez vás mi už nelzd žiť! 

BôI zatlačil vás do úzadia, 
útechu slzy dať mi malý; 
však darmo srdce plakávalo : 
tie úTavu mu nepodaly. 
No sotva prvý tóník piesne 
hor' zo srdienka vyšvihol: 
sťa kúzlom padlý duše putá 
a razom stíchol srdca bôľ. 

\už zase sa len ku vám vraciam, 

kvietoČká moje — moje piesne ! 

Veď nádej sladko pošepkáva, 

že ukojite srdca tiesne. 

Ja neviem, prečo vám tak verím, 

no nemožno už neveriť: 

tak prirástly ste k môjmu srdcu, 

že bez vás mi už nefzä žiť! 



iMdiuila Potljarorňiská. 



Ako z jará. 

r rŠalo, pršalo — a zas je jasno, 

slniečko zahnalo s oblohy mraky ; 

ač Vesna cfaleko, ač ešte včasno, 

žiarivé upiera v dolinku zraky. 

V laškovnom rozmare bleskami márni, 

zlatými lúčami dolinkou sliedi — 

K čomu to mámenie? naČo tie klamy? 

Faloš ti, slniečko, v očičkách sedí! 

I'ialka otvára ospalé očká : 
»Vari už radostná, prelestná Vesna ?!« 
Tej sa tak radostne srdienko dočká : 
komôrka tmavá je, cMadná i tesná. . . 



140 



»Sničky tak nudné sú — nudné i dlhé — « 
(radostne k slniečko hlavenku točí) 
»ťažko, ach, ťažko je odolať tuhe. . .« 
Slniečko, preboha! zavriŽe oči! 

Bolelo, bolelo — i stíchlo zase, 
v dušenke ružová rozbleskla žiara; 
srdienko schvelo sa v predivnom zase: 
ved je to, Bože môjl tak ako z jará. . . 
Zas nádej laškovné utvára lety, 
sľubuje storaké krásy a vnady, 
srdienko pestrými zasýpa kvety, 
hrdielko znemelé ku piesni ladí . . . 

Čo sa to, Bože môj, čo sa to robí? 
Ved je už srdienko zmámené celé ! 
daromné odmieta núkané zdoby : 
láska si ku nemu cestičku stele. 
>»MIadosť, ach, krátka je, strádanie dlhé — « 
(srdienko chveje sa, hlávka sa točí) 
)»ťaŽko, ach, ťažko je odolať túhe...« 
Šuhajko, preboha! zavriŽe oči! 

TMilmilti Potijavorinfihi. 



Koreň a výhonky. 

Xovella od Svetuzára fíurbana VtijanuJcého. 
I. 

Stanica Bťibaň. 

Pred malou železničnou stanicou Rúbaúoii večerom o pol deviatej 
zastaly vefké štýrsedliskové sane páua Jána Drevanského z Korič- 
nébo ; on sám, hatený bundou a botošami, nemotorne sliezal s uiclu 
V saniach icostaly ešte dve bundy, rozličné ručníky a plédy. 

„Jožko, daj pozor na veci," riekol ku kočišovi, „prikry kone 
Ä nezadrieni." To posledné napomenutie bolo zbytočné: studený 
vietor vial od severa a hádzal na kone i sane oblaky drobného 
si'iahu. Drevanský prešiel na pusté nádražie. Neveselo sliepňaly 
lampy, ŕakalňa druhej triedy bola temná a nekúrená, zato v trecej 
triede chrlila prekúrená pec nepríjemné, ostré teplo. Na laviciach 
spali dvaja železniční strá/nicí. Drevanský postál chviTu u pece. 
Z oblôčka, nad nímž bol nápis „pénztilľ**, bolo počut tiky-taky 
telegrafického apparátu. Visiaca petrolejová lampa čmndila a roz- 
prestraúovala odporný, dusivý puch. 

Drevanskému bolo tam príhoľúce v bunde a botošiach, vyšiel 
na ]>errou a octol sa v opravdovej púšti. Ani koľajníc nebolo vidno, 



lil 



r',.,! zahalil sňah t bielo. Biela tma. jcstli možno Uk povodat 
;ti.:(.iť>Li*'mlasj váudt?. i ti itialka, ačkolvrk Ŕedá. vlastne lou liišcil.!, 
o««maIa pravÝ tieú (my, bola nifikkú, jako hovoria maliari. 

„Skoro eino priíli," zahuuiintl Dieranskv, .celú poDiodinu 
treba éak&f.' 

I po< ' vstiipiijiío TO velkýťli i h bolo- 

.^iarh pn /..i :. Kolu lichn, /.mrzlý iíj : .th padal 

mu na i-iapkti, na äirokv golier hundy; vietor tu t tu zahral na 
♦o^t 'nfickirh drôtoch, jalío oa strunách, Osamelý vozeň nákladný 
na bočiWcti kufajnictach. Čo len roblf za celú polhodinu 
ajuii-uiu? A jftko to býva, i jemu prí:ila na poĽioc niilil družka 
eaniotif, gvätica víctkych (tdliíconvdi, jtavn^tVch: faiitáítia íťastiif. 
ŕinni Tudia (len čÍnni*Rii štastni) ani nevedia, jakou dobrodlnkou 
je ona nešťastným nečinným Bez nej bolo by zle, velini zle prove 
IviDf ktorým je už dost xlo. 

Drevanský nešiol s faiitásiou daleko: ou prwlstavoval si, jako 

nuom ilo tnito púftti, do íejlo hieb'j tniy vmzi o:ŕiv('né teleso vlnku 

> ■ land, brnchototn, iNtnai. dymom, so svojimi poliyblí- 

%; 1, ohriatymi, naplnenými Indmi; jako razom premení 

SÁ biela, Itp/toreniDii pti^C v nialii, dviijuiimitovn Ihíhcu kolóniu 

Indi, rô^notríednych, no teraz za Jedným cielom žeuúcích sa. a 

predsa tak rozličných, druh dniha neznajilcich. A potom zvonok — 

rv&eó bvfzdup. para /astipí z jeho ncotových no/dier, vagóny pohnii 

s*, búchajúc jeden o dnihý 8]iiežovými taniermi a opäf tiíiun, 

l»«it, Iba kofatrii'-^. oíistoné kolami uil sňaliu. jako dvo éiomc. 

p4U»IMné nite pobežia d>> dialky a zaniknú v i:humeli. 

Ale nielen to. . . 7. kolónie odlúcily sa dve osoby, oddaly karty 
•tiáioiknvi a letia v ústrety jemu - otcovi. Dve jeho dcéiy. Ne- 
videl ich HÍ dAvni>, jestli dobre pan)ätá sa, bude iiž tri roky twiuu, 
^" ■ ■ ■ ■; jf^ na čaj. veími krátky. UA fi ich ani nevie 

\* ■ sa na star-iu Máriu jako vo sne, mladšia .Inlŕa 

Ä»ií ri'U' unikla. . . HIii. keií sií deii nie doma. . . Inu, tak to chcela 
s*i».n.i Matku icb utratil, ked eáte boly len maluuké deti. A tu 
F' a\ %^ mu preSlý i.ivot, bez poriadku éa.<iov6ho a knusál- 

■*^-ir lil j«>dnot.vánm púŕf vohnaln ho jakoei do rozp-tmienok; bro- 
diacu potlrbu Riiajiom. cítil ro/ciilenie, a pnŕal sám seba pozorovaC 
tvp hol neMastny. a preto hľadel deti (tdjiratat 
I 'j dlťry". jako menoval svoj dom. I Kíl ich bez- 

^*íUej !U**lre ^vojľj do Novúho Sudu, kam bola sa vydala za skrom- 
^\iX> Neiura, v(»jeiimMio účetuíkii, ktwrý jej zanechal dom, peusiu 
* dvid^attií-lľ kitpiiAbi. Ked druhA žena jeho ušla do sveta -- niti 
^tea, , nl po hrdlo dn dl?ňb zamoíoný /andarmský ofticier — 

**a li. /fini/il /:i rodinným životom a povolal domov svoje 

Wtt. Ii "vA ľcly rok ]>ľotiviIa sa. HoIa o dva 

'•b starí i i i chýrna, s ostrým jazykom, ale dobrým 

*r4cADi. On volu) i Ju k sebe, a^o ta uechcela ani počuC o Horuia- 
\...\ ^1 .1, Dii ívoje ludisko •úd rozpomienky. „Áno." pfaala, „aliych 
[ť i narob a poklonkovala t^a vaSim veľkomožným áubrám; 

ácj Qt mu9l tjyt, ber ai svoje dva ákrir&uky, ale je ich ákoda. 



U9 



veni rtože äkoila. Tu sú jnko vo svíityiii, vetirrok sa icli iiorlutkuo] 



Ale lam u vfls, vo važej ľalosthio s. 



110 ty SI uteč — tvoj 



vôld. Ale k^d btidc /le, udiliiií m mi vÍac. V decembri pôjde ui<ij 
ktnotm Sitki-iiiskit do Krakiivii, uuh icb ve/.iiii* a oddA tí ich t Kd<^ 
liiini. Saum neiiió/^iit ľi>stiiva(, ak* ^;i nebo], to je iiiilA {lani, n riíi-i 
priek toímj. /e jo ľoíkii, sporalilivá. Deň ti oxnňmini po ' 
Nuž s ijolium. a daj mi vcdief, juko dosly. Tvoja semlni !> ; :.- 

Drevausk)' spoiníiiul svoju prvú ivan u okolo snlea ufitlalo 
niu jakéiti toplo, blažiace, a pritom i bóTue. VrÁve temz, koil ocakl 
vnl joj deti, ožil i jej obraz. Bola ona jeho prvou láskou, prvou iwi^ 
skou, s ktorou zaviazal poniei ; áift^lm: okoliiosTi po/.volíty, že mnhí* 
n& v dvudäíatoin šlvrtoiii roku o/enif. Ôtix. jt-lio Audrej pocbdd/J 
zo sedliaĽko-uieätíaiiskťj rmliiiy. velikej, /átmtžnoj, zijút:ej tak riekiiuc 
v dobrovoluej zÄdnihe. Andreja dali na štúdium, stal sa uŕitelor 
potom noUrotn, a neskôr vyňal svoj podiel ti maC jobo bola Dt 
vaoskii, z tej samej ro/.vutveaej rodiny i. prllo/il k úsporAm a kdpU 
jHikný majetok v Koriŕnoui. [iodinu uebAní milo liíadel.i tia vy- 
rostka, ba ani Htan' neboli spokojní 8o íivíijím Lrt^hii synom, 
banovali, že dali sa naviesť íhnU'ovi, daf ho do škôl. Andrej na- 
rušil ich prastaré rodiiiiiii tradície, ožonil sa s chudobuou, ucN 
cudzou, a tak zohľU v istom ohladc ndštiepeucom. Privolal /euboi 
všelijakú „chabnič". ktorá mi blAäila o poutoc k bobtl^om, jako tu 
príklad Kladnovci, Andrejovi šva^irovci. Di-evunskich zvali v LiíHtveJ 
nie ináó jako „do bohÄčov", a pre svoju Ŕaiioblivosť, ktorá prechác 
d/ala časom do skúposti, malí posnie^uó )iri<!/viäko „Turákov". i 

Andrej pre tieto pomery luAlo kedy chodil do Lipovej, ua 
hyna .liina, ktorý študoval, jwsielaval ŕaäto na návštevu vo viikd 
ciach. Jenm to pravda bolo dosC riivnu: on, švihák v knitknul 
kabAtku. bozkával oborenú ruku babičky t)vy. oblečenej v riK^nti 
žltustú suknicu a čierny, tvrdý kabátik, šnirf Andreja protrbl 
štúdia Jánove. Vnitil sa domov v svojom dvadsiatom roku a zostu 
1)7. na\'ždy v Koričiiom. Ou v mnohom vrátil sa k rodinným spô 
sobom myslenia, a skutočne podarilo sa mu naklnnit 8i Lipor 
akých — aspoň tak zdalo sa. Už to. tc nemal žiadneho únda 
bolo jaksi po cbuti sLirOmu Jánovi Ilrevanski-mu, skoro W-ročnOmfi 
predstUovi adcj rodiny, ľod jeho rukou nu jednoui, pravda sirukon 
dvore žili traja synovia ao ženami, defmi. vnukmi, ba i pľavnukmi, 
n »« istý čas i jednu dcéra, ku ktx)ivj prižeiúl sa .láu Vnibel, ni 
vftlmi ďaleký prfbuxn> Drevanských, a až po suirli svojho ol 
odviedol ženu do dediŕnt-lio mlyna, „na (ľhudobkí" levaníďiu Ni 
knlko pradednvsky dom nestačil, budoval atarý patríandia oovó 
nov<^ obydlia na tom samom urunte, pri čom hu^^podárske stAvy, 
stajne, humná, sýpky tisly s:t v/dy viacľj ua Uihuinnio. bolo mie»t^ 
hned m nimí poi-fnato »a jeho pole. 

pJako to bude," premýšral Drevanský. .keď priveziem ftvoji 
deti na TurákoT grunt." a UBmíal sa. . . „Víoh ni6j, lušhn tA wi 
mA udrMijúcu Kilu! Múj olcc odtrhol sa od nej a zomrel mladý 
Strýc Mii^o itije, bude mu skoro sodenidesiut rokov — u má eéi 
otca... iná vlastuú mat. A ja bex otcm bez matere — n j^ 



u J 



yn«... No j bej! íony, a čjikrttii ík'ti. ktoii^ skoro ani nepo^nÄm. 
.S ŕo je htavm*: u/, rltim roky, u/ siámľiii. . ," 

Víťtur niiKiiť xjkIuI :i liniíjl inu (In tvt^re ilrofmú Hpŕťliii niiliÍH- 
v#.;i. «i". .ýiiít:]] liľáskov. . . .th. čo hycli HUirnul/ |)OU'«il m. 



.*= 



it roky eíte mi nťniinuly. . , alt; život, jak* to život! Čo 
■:*, m nížiť, M čim šuažif sa V" 

Tí ! zvnnfti' iiai) j^lio hlavou jHK'al ľýclilyiii Ukloiii 

li ^a s lavlľ. H |>(i[i6ľiic (In i'Éik lani)hl-t* 

H- io vyšli z čakaliio uii niidľ.ižie. /voiipc ne- 

ksi upeulivn zavyjat na múre stanice. / úrailuTnc vyšiol 
11. ... itrfidufk A lilaKiic kívuI. 
»DaiÍe 8Ä lAľit kni-Ui?" siiytil Ha Orevaiiskť'ho: ^u^- j« svrclio- 

.Nie, t&kúm hmii,' odvetil DrevADsky a iiJadel v tii strann. 
litorpj mal íloi-nzíf nikanf vlak. 

V BúaiDej hmlť nká^ajy ^a «lvt> ruih^ svetlá ruaua, a huud ua tu 
arznftl pnuiikavy hvixd. 'ŕdiko, |totľiasajú<; zeiiion Ľ(*lk()ni citeľne, 
víocbal dlhy iniešiuiy vlak iia rúbaňskO nádnUie. Zvonit: /aconijnl. 
I>rťvatt:<k(''lto /rnncnilo »a i-u/.čulouíe. . . on počal behat ud 
v»'.'! '^lor Bkočil s vlaku a otváml dvere iretťj 

tri s hatobaini \:úko aVwi.Ala sn srlimlov. 

„UnnnD — dvo minutý !" kričal koiidiiktor; ,nožo skoro — 
uLnLťem* Iľiby.,.*, a obrítil sa k liradnlkovi, úclivť saliitiijiir 
DfwTansky be^l ďalej... prešiel dlhy rad roziuiv tretej tiit'dy. . . 
a tu poOaly Hl U7 iiukladn*" vflt;,')ijy. Jobo rozôuleuie rástlo. 
^Koiiilnktnľ, koudiikliir!" vohil z plnt'liu lírdla. 
J' opj'ral KU h<i knnduktor; „iiietČJittu — widaf, prosím. ' 

,1' , dve diťvčenťe. moje dcéry..." 

,.\ }u môžem znat? Co sa páči V" 

I)r«rauský uial cbnf níikrlif tohoto iicciterm^tio chlapa, nepo- 

io skiUeŕne nemôže veilieť. ťo vlas'ne od nehu žiada sa. 

' sh-!iťhoin hnaný lete! snien)ni k ruŔiin. Ziise len vnííiip. 

•ikjtné, ti-mni'' niiklndnť'. svetlom slicpíiujua- usubiti^. 

zvonef zacen^al jedno po druhom tri razy, ezvahí 

*" iitie, liľwhnt a fiipenie pary a vlak poäil sa po- 

"'^inky bfbaf. Drevaiiský nevedel, ci má ostar, či vyaknôit na 
•' ':ii. kt«ry okolo neho nemilosrdne tiahol rzdy rýchlejiiie 

^ ' nndru/l vriiky kufer. pnive Uuii, kde sa bol 

pfwl vj, 'izal. n u>. z-iivziicl iiplwkaiiy, poIedelskV hlas: 

,Tu sme, tn .tme, Mari^k.-K neviiUít. to je on; tata otó, Uita!* 
Tc 1,1,!, lidka; onu uspela iiž rozplakať aa, kerf ortly sa v »QaJíaeJ 
ľ I piittiipila k otcovi a híadala jeho ruku. 

^■»ľ\ rasu na vítiinky," nekol otec; „ale kde trčíte — celý 
Ma BpoUMii, í-n KAtn vás hladall" 

,ľ ' nevedela hí nuly, keď iiikoho nebolu,* riekla 

^irxH i ^ rkym hlasom, l^k /v I»revanský rozponieuul 

ta ŕiví) iin Dfhiíhti jej ninC — Ik)| to ton mutý hlaa, „a uvt d&s 
IMImoIa von puntiť." 





144 



,Ja som tu dámu uisUI, že ftte Ui," ozval rh úradník {iéfl 
stanice, tele^i-afísťt i kaHsir v jednej osobe), pľiblfžiac sa k nim ftl 
salutnjúc po vojensky. 

.Áno," zoätniata sa Julka, npani Sakciuská pomenovala tithn 
pána anjoloiu." 

OU'C (fakoval zu lúbeziiost u potriasol ň^fovi ruku. 

„No, deti. Hkoro. kone sú tiotnieliv*!'" 

Dvaja Btráíníci odnášali kutoľ k saniam. Medzitým (o Jožko 
s uiini priväzoval kufor nii sauo, éfastlivý oteií ubliokal dctVy do 
tnužskýťli búnd, obsluhoval ich pobi po oti:ovsky, poin po káva- 
liersky, a posial aiii len nevidel ich ivÄričky. Deti sniialy sa, vývko- 
taly, naíahovaly na tenkí nužky plstení, ohromné kapce. Im bolo 
tak veselo, juko nikdy. Ale ani nikdy ešte ut'boly tak zafačlované, 
ponkladanŕ na pnvoz. jako nejaký drahoconný tovar. 7. ich obm/:- 
nosti r.i/,oin zinizly fadue vagóny, nekonečné trasenie, Blanicy, Von- 
duktori i pani Sakcinská, a cltilý len sviežosť vitduchn, chlad pada- 
jikeho símbu u prijemní teplo na tele. Otec dal im čestní miesto 
na blavnom sedtísku, sám posadil sa proti u!iu. ^.ložku, daj e&te 
tie koberce." On nknt^O ich e^to >lo kobercov, pAcbnucfcb silným, 
no nie nepríjemným potom konským. 

Kone tľhty, s jakýmsi radostným ohňom daly sa do bebu, 
veselo hrnuly sviežo napadnutým suahom. Na brad-skej, kde bola 
vydra^.eníl sanica, daly sa do bebu tak rýchleho, 2e na tak smelú 
jazdu nepiivyknutí dievčence vyskaly polo strachom, polo radnatou. 
Korba letela mäkko, bikillky cvend^aly jeUnostajaým zvonoolm, 
Kvonec na oji veselo teufíal; otec obi-acal 8:i k nim už pu tretí raz 
s otázkou: „Nenie vám /imaV Nefučí vám na nobyV" u nečakajúc 
odpovede, upírhoval ich kobercami a plúdami Bol divno ro/čulen/. 
Viedol xn&me nezminie, najbližšie, vlastní, no časom i priestorom 
odcudzení bytoosti... Verf aj icb jazyk nunel iným prízvukom, bi 
medzi sebou hovorily po srbsky alebo po nemecky... Jak rád by 
bol videl icb tváre, ich vzrast... No \šetko príde, potešil aa a 
zdvihol Jtilke bundový golier, vetrom odhodený s joj mladej, saie- 
jňcej sa tvAri. 

„Teta fa pozdravuje," hovorila Julka, „bArs sa hnevu, io aiš 
beiie^; Jej bude oxaj smutno, nebude mat koho lue^iC, riekla." 

.To len tak." pretrhla sestru Miiria, a opiif upomenula svojim 
hla»»m otc.1 na nebohú ^enu jebo, až nm bolo Ihidno; ^málo 9a nifl 
nalirešila! Ona je tJik dobrd, v/dv dobrá, i ked hundre." 

^Neliovurte, deti, vietor duje, moldy by ale schopiť ka$el. 
Usta drile /Jivnlí. U uás je krutá zima! Tu tu uic v^ša J*n\u,\ zpm." 



II. 
Krámy itoni. 

Koričn*'- le/alo v kraji /.vlnenom pahorkami, ale preto úosi 
úrodnom. Jako by nevysoké, ale široké, podzemnou silou rozhti|iaoí 
vlny morskí ra/um stvrdly a premenily sa na zem. Boly i meuej 




í 



úrodné flaky. pieskovitt*, alt; tie bol)' ubraällé borovými leslkaoii 
alťbo miešanými hôrkanii s rozmanitým stromovfm, a lieto dndávaíy 
knOu /Tlítótii> krdjinánik}' v&z. KoričnO ukrylo tia právo od sevcra 
UkÝmíto tievL>rkynii borkami, z fava borovou, /. pravá mieäauou. 
Obe jŕÄtrily k iiiajťikii Ihtívanskéfto. Dedina bola / tVcli unjmon- 
ifch r celom kraji, nemala ani kíiaza, ani rínduej školy. Do cbrdmu 
chodili Koričanitt do KrAíovej, ta chodily aj ich deti ílo školy. Keď 
bolo vefmi zima alebo velmi blatnato, Dochodili ani gtari, ani mladí 
v4b«c uikdp. Nikomu nenapatlne chváliC xausralust u fudu, kaidý 
cestný a s ludom dobre ^mýslujnci človek ie\á. si preň ŕim dôklad- 
nejšiu školskA výchovu: no Konóauia, po knyi vysmievuní pre ich 
obn>edzenosC (oni uikam noibudili. Žili len xo zeme a hory. boli 
pri tom zdraví, pre seba dosC rozumní, v mravoch zacbuvail a 
mmjetkoTe neodvislO. Boli osihoteni. lo je pravda, mali niektoré 
slová, xvraty a obyčaje, ktoiých nebolo inde, ale ked prišlo k U- 
roanin chleba, nedali E^a. boli tvrdí, svomf, nodúverčívl a i^viazanl 
neuradnou, moíno puvedat tajutui itrjíaiiisáriiiu. PredchiKlca Drevau- 
ekébo, bankn>ttovanv barón Šmolcti^'l itak ho oni volali, Boh zná, 
Jako u sám volali, chcel ich obraC jiri kouímassácii za príkladom 
ostatných {uiuských uiisedor. Mal podplateného íužcuiera (tňktiei 
ai príkladom ostatných panekvcb .<4iiííodovi, dobre titraklovauii eú- 
dobnii exmissiu — ále úklad nepodaril sa. Nik nevie, Jako sa lo 
stalo, alti atalo m: barón Širiľlctigl ustúpil a vyrovual sa pu 
pnatelsky: lo jest oddal sedliakom všetko, ŕo im patrilo, medzitým 
CO .uéené" dediny, vzdojaníiie, pokročilejšie, boly drauc^vane ad- 
Ttdcitini, súdmi a ínŕeiiiermi, jako hovorí sa, do devialt^j kože — 
jAko obyčajne a riadne vnade. A eéte jedno: KoríČnŕ nemalo žida. 
**" ' '] ich najväJží kúsok. Lebo piimaf k smiuve baróna. obrániC 
i ii^iom, traktovaným alebo uetraktovaným. ujst menilckej 
ítUUŕ M iiiieuiera. to váetko je omnoho ľahšie, neíH 

' ľliKi- , aby do dediny, [>oritujiict!J vvšh štyristo duťti, 

ticvkrailoi sa íid. Pod baníuom vydržali niekoľko židovských nA- 
<'"I'>T ritazne. Ich obrana holá neomiUaná, surová, ale úspešná. 
> vyviedli na chotär s celým niobilárom, s Itebekou a jej 
'I"tmi. dmh*íhn vypÄlili j.'íko škorfiiona, tretieho vy- 
: — doslovne vytopili. Totiž uanizili mu na chalupu 
'U4. stAli strážou, aby t\á uomobol vodu odrazK, až 
karb plúval, a vyše kolien vykasaná j:idovka odnd^la 
ristvo na výhon, Bolo lo za 6i80v pandúrskej, stoličnej 
..njiiíj É.stoty . . No ked priély iné poriadky, ich zaoceľovanosť 
n ni histftrickou. IVirúel zase žid, ale už vtedy nebolo tretta 
ikov. V Krá.<ímmi dome u borky sedel Drevanský. 
na ponulu traja obecni dóvoruíci, a síce ci majú 
^í VTtnpit a či vypAliť. 

tni mdoo. ani druhé," riekol Im Ján Drevanský. Traja vy- 
nlci sa za.-^karodiIi, a už po&ernli na klobúky, uložené 
ria zemi « dvier. V troch hlavách vznikla jedna a 
_ ika: „Tak ! vyfApali a vypaľovali amf my židov i b«t 

fttraijy v Kra.'^ooín dome, budeme i ďalej.' 

10 



n Ani jedno, ani drubŕ," á6r&/.tíe riekol ešte ľftz <Ián Drevaoskjí: 
„ja som vám tá ruda: netrí'lía ho videí." 

Tiajft dôverníci zostali nemo stáť. 

„Nfitroba ho vidoE, a líolio čiovok nendí, s tíui ucmôn 
shováral. Ten vúbec ue/ije h vami a medzí vami. Hozumiet4' ?* 

Keby boli Koríčanci viac bkolovam', neboli by tak dókladnt*] 
porozumeli naučeniu. Ooi prosto verili l)revaii8k«?niii, ktorOho niew 
bnln zuánie ieb otcom i dedom u klun^'ho siai^ otec bol znilmy 
celom kniji, ktflr*^ho slrýcovia v zamasteiiých lajblíkoi-b ŕa-som finá- 
vali stAda oviec ich chnt;li-om. Cítili, že vzdor bohatstvu je "n koaťj 
z ich koRti. I vyšiel rozkaz (od koho ~ to nik nevedeli nevidel 
Aľpada Ekátajna. Kto ho uvidf, zaplatí dve zlatky pokuty. Nik juj 
iiezaplatil: za dva mesiace nebolu v Koričuom aul stopy po Arpá- 
dovi Kkštajnovi. Tráva mnhla ttezpečne ritst pred jeho domom,] 
jako známo, uajvačäia kliatba pre synov Israehi. 

Dedina bola rozložená na áiroko, po kopnuiäarsky, tažko bol 
určiC, kde začhia sa tá pravá dodiiia, a kde presijWa; roztrat 
dvory bez centra, ked nebolo ani fary, ani kostola, ani ékoly, baj 
ani krémy. No holý surrogáty. ékolu zastupovala chalupa krivôho 
Ondreja, najpriostranncjšia v dedine. V ncpoliodu uňho sbrouiaždovmly 
sa deii. äenkovauie dával už Drevaupký do árendy oI)ľí, a krčmiirom, 
bol vždy rychtáľ. Pravda, nebola to ani opravdovú škola, ani oprav-, 
dová krčma. ?o nedeliach vo fašiangoch mládež tancovala. vla»taftj 
mieaila sa v najväčšej izbe u krivtíbo Ondreja, v lete na dne v&l-J 
kého výmola, pod ohroumoii borovicou. Zôkol-vóknI boly drftovú] 
terrassy, /. níchž hTadela na tancujúcich celá dedina. Muziku malí 
svojn, gajdoša Hrebeňa a primáša Ivútika. ľostačili úplne, Koričanti 
uspokojili sa so svojím, ba ešte t poži<:iavuii svoj duet do iiiyi b dedín 
na svadby, pri ktorých vynikal hlavue Hrebeň, ktorý veďi-l nieleu 
preberat na piskorc a hrat vo dva huky, ale i RpievaC, a to z hlavy, 
príležitostné, vtipné verše, pravda často ^okrúhle jako mutovidlo^, 
jako sa hovorí. 

Krásny dom stál asi uprostred rozlľateiiych domov, posolenf do 
úzadia, k potoku, temer do lona íavej, uiiešan*;j hôrky. Širnky tívor, 
ohradený silným purkanom, siahal až po dedinskú cestu. Vest-lo svietil 
jeho vybielený front, hlyskaly sa ohromné, sklené dvere, len tuft 
noc zaknŕvané druhými železnými dverami, z pravá i íava dvier 
rybichaly risalitové krýdla; každé malo po ilva obloky. Xedarmo 
volnli ílom krásnym: nebolo mu páru ani po dedinách, ani po me- 
stečkách. Na predku ilvor tjazdovsky obstavený bol z dvoch strán i 
hospodárskymi staviskami pod škrydliťou, a vyzeral sucho, triezvo, 
zato dvor zadný, kam obrátená bola pohodlná, äiniká veranda, po*1 
doba] sa viac záhrade s velkými orochami, priestrannými, pieskoal 
vysypanými miestami, húpíičkou, dvoma búdkami, obrasteuymí divým) 
viničom, a zanedbanou kolkárňou. Zo zadného dvora, oIim ' 
mocným múrom, viedlv vrátka b(?zpi-08tredtie na mostík, i>. 
Intoro liinil aa silný a hllwký potok, „Lipovským" zvaný, a za 
bola bncd hustá, starú hôrka, ľod banmom mostík každý vi 
dTfbalí povrazmi, vodenýnii dierami, v múre vydlabanými. Mohol 



141 



ai starý Noiui*<: pľituiu oumyšTaí, in doiu juho je str^dovekýni 
hradom. Pod nuvýnii majiteliiii povrazy zUnily a y dieruh nosily 
M vrabce. 

.Pou>if M pdn a htíiW vetkt* pr^^kvAponie," liovortift asi päť- 
i]MÍfttro£uá Tiiik.1 KiibL'tovH, vdova pi» haltiQáioví Ka)Kíli<vi z iiia- 
sImIuu od dvadsať rokov klúrnini. Ľa/díiuí, kiicliárka a dôveruicu 
doma HreTaaskyrh. Ona to liovorila k mladému, černovlasému átu- 
deoco?í 7 zlatých ukuliaroch, s čiornoii kozou brioilkou a šumuvmi, 
mladfmí fiizikami. Volal m Mojmír Kiaduy a pricliiidzal Drevan* 
skt^mu priltuzuym. Amlreja Drevanského (otca ttíraj^ieho majitefa) 
žena nala sUiršiclio bťata, učitorn, veľmi biedaebo, vek svoj prežir- 
Uébo na horskej brdárke, lolioto votikoni po prastici bol Mojmír, 
ttáy braUiit^c .hinových dw.r v ilruliom fitiipni. Cez reálku prubil sa 
po biede, na tetliiiike podporoval ho .lán Urevanský, no Mojmfr 
neryužtTal jeho dobroty a vedel sa vyživit vo Viedni hlavne svojdn 
prekr&snyni lilasoni a muzikálnymi scliopuostami v«')bcc. On prišiel 
pr«ii( a .sváka", jako volal llrevunskŕho, víanočm^ prázdnioVt a 
iMžiel prázdny dom. 

^Aj ja ieh prf^kvnphu, Tiuu^ka moja," iíekol Miro, sediac pri 
stole. Babral hu a jakymisi papiermi, Ákatulami a lepenkami, pri* 
pranie éudnt^ patnmy na driičky. Pýtiil od Tinky klince, kladivo, 
^era, a vybehnjiio. von, majstroval ŕosi na dvoré. Tinka obdíTO> 
rala srdečne jeho horlivosť. Jeho jemné, biele ruky konaly véetko 
s takou zručnostou, y.e milo bolo aa ne bradet Časom padaly mu 
dlhé, jako ^.liiol ŕiemo vlasy do tváre, a on ich silnou, bieloo 
nikon Kahrna) rji uAi. 

.P'tŕknj len, Tinu^ka, čo ty uvidíš." Vonku pomáhal mu ovčiar 

!:ij vtipný a úŕinlivý. Vóber cely opaslony dom oživnul 

.., ...u Mira. . . ľo obede bolo počuE klimprovauie na klavír — 

rko hli ladil. Na starú, siibudnuttí ^mitarru natahoval prinesené 

!no nové novuäŕhé struny. Vytahoval malé vianočné podarky, 

vttpnó a origini'lné. Nemohol /AtlAt sa. aby Tiiike nezapálil 

.Unt'juovho hada" (preparát zo rtutit. ktorá nevedela sa nadivif, 

Ntojtmalej pyvamldky vyrástol šedivý had, a naplniac malý stolílc, 

jikl sa [i(> zem a tdinal. Nad kachle pripravil papierového rubača, 

,j*t' 'i'-'-v.. pili, pohyboval sa tutiž nahor vystopujúcim teplom. Dvere 

^ej izby okrá-Alil t^uirlandaitii ?. ppieru, ale tak podob- 

Pu mui.*/elenu, že Tinka uiusehí sa suchými, tvrdými palcami 

ľcdcíť. ie je to loii papier a nie iiauzajatny /imuzeleíi. 

.Ak 1^0 ^ trápite." poxuaiuenala ľinka. stojac nad pilným 
nijstruni, ^\ttd oni nemó/u pr(s( pred jedenástou! Chodle spád" 

.Kedykolvek, tu nemení mi veci; prineste mi eétc so dva kliu- 
ääj, nnnika." 

KmT blížila sa jedenásta. Mirko poroznášal u2 nachystané a do 
stttbkuv vhlohené sviečky do predných oblokov, nabil poKome 
Ji li^tnl, dul í)nrkovi pn»tednt' naučenie, postaviac bo 

k ja šánt .HUtl si na pravé íiuka sa im smiala, že 

^ cát« aa iw mrzmit. ,A jostli pán 6iel na Kohov a tam zodtal 

I u* 



ut 



na noc, a kctf i nezostal, možno ie pokŕmil, lebo v Kúboni oem 
ani kde koňoiii pohodií. Málc sa nanirzDútl" 

Mirko tlobro rátel (nedarmo mal chrooometer pri sebe), okolo - 
dvanástej ynvznely Tíiiko dobt-c zuáine brkálky a ituámv zvonca. I 
Olvoronou Itráiiou čerstvo vjecbaly do dvom sane. V tom okamihu ry- 
švibly sa h výbncbaini. syäac a fŕkujiu- plaiiioue a ít>kľy. (Uf rikŕty 
D oboch krýďiel domu a na počudovanie snni<$inu ohú< na- 

raz, DA jeho ticbé konimando: raz, dva, (ri! Uja, íhu nmn 

bol TDJakuui a ueduruio pálil „deäaržu*' ua pohrabuch penKionnra' 
n^ch majorov, KeiT nikŕty vyály na istú výšku, tamhore rozprakly 
sa v niekotko róznofarebn^cli gúf. s treskom exptodiijúcii:b, pred 
dverami počalo sa pomaly kriitiC kolo, ro?.s}'f>äjiÍĽ ÍAťbiató iskry do 
8ňabu. V^iiU-el z piätolo uijacal, a^. na kone trbly a po(?aly diro 
preberaC iiobami. Umelá ruka Jožkova ich ukrotiial 

Oievčeacc na satiíach zvýskotaJy. , . Jáu u>. älpil pÓvodcu tofaoUi 
prekvapenia. 

,No, kde 8i ty pncbábe? viedenský?" zavolaj scbádzajiic so saní. 

„To Mirkol" zakričala ua ptué hrdlo .lulka, ^to musí byt «Mirko! 
Acb, jak milú I" 

Kolo ešte krútilo ba, prskajúc ua sôah, osvietený obloŕnými 
sviecami, iskry, kroré ihneď busty. ICouečue zbasioalo a na duáti' 
covom lešení íinUily sa za éas pci/,ostJit,ky llejiicej lepRuky. 

Mirko skry) sa kamsi. Na preddomi zjavila tia len Tioka, celA 
prekvapená bombardirovkou mIadt>ho pána z Viedne. 

„No, ukážte sa, ukážte, deti," nateäeným hlasom rirkol Ján 
Prevaiigký, keď Titika, plačiio radosCou. vylmlovnla dífti z búnd a 
ručníkov. .Tulka vylúpila í^.i prvA: ona objala otca okolo pásu t 
zaplakala radostným, detským plačom. .Mária )>rala otcovu ruku n 
Uäla ju k prsiam. 

„Na muj' dušu, ste podarené," vyra/.ilo z Jána. ktorý u 
posadit sa ua stolec a držal obe dcéry za ruky. Skutočne, nobôl 
sa čo divit otcovi. Mal razom pred sebou a u st^ba dve cele n< 
a pritom tak staro-milŕ bytnosti, ktoré s prvým vkročením cez p 
dodaly doiuu jeho cele ítiy ráz. Mária v ^o>tiiA>lom roku, rozvi 
UlhU. 8 pravidelným, čistým pnitilum, up'tinínajut.'im na tváre t &1 
ckých relifocb, Julka vyšvibnutá, následkom ť)ho trochu cbu 
ale svieža jako rosa, pohyblivá jako živé striebro — otoč ne 
svojiui očiam. HTadiac na .Máriu, nápadne podobnú maike, Urev 
nevedel sa na óu nabludet a bol by sa hádam rozämutil, keby Ja 
nebola odbehla a za ruku so smiechom a krikom nepriviedla už- 
zabudnntého ohŕiostrojca. 

^Ty to ináč nedáš...", itmial sa Jáu Drovatiský, ,ikoniedíiintl 
Nuž ale vitaj! Dobres' urobil. Prichádzaš v^dy oevolaný. a kti fli 
človek Tolá - vždy darmo! Vidno, Tahká krv..." 

Tinka vol»la k čaju — do jednej bola rodinka pohro 
Ale holo to divné: nik sa nič nedozvedel, otázky mtatly sa, odpo 
vede boly trhané, zniäteuejšte ešte nežli otázky, všetci bovo: 
8 elipsami, 8 netrpelivon horlivosfou, dotýkali aa predmetov, 



I 



Obd^ 



140 



niydi im, ale De^iuímycli ostatavm, utnlalí druli druhoví doboToríC, 
initali fia, cbmli za ruky... Bola to ilisharmonia myšlienok, aJe 

dJTaá buriuúnia duší, všetci boli si na vMjotn noví, zaujímaví 

Mirku pústal „fár&oiiovhi) hada", suiia.1 ?a uad poláinanuu sloven- 
Čiana dnívi-uniec^ tie bonosily sa svojou 8rl)štin(fii, pospevovaly 
srbské pieíiie; Drevanský a jakousi neotcovskou úctuu pozeral ua 
Mahu. na jäj ticLč, isuí pohyby, s ro/cilt:iil:ii lifadel na. uciné, 
bystré kr<>čky Jrilkv. kloi-4 bolii pliiá eU^gauol<í a poloilelskej a polo- 
pinenskŕj nehy Ved \i>. i jej utiuul štruásty rok, a ona váade 
hovnhlB. ie ich niA piitudst. Najmaledy Mirko zahodil starú, vy* 
bf iia chriiál, dnikiml präludium a spieva) 

3*1, ivm harytiniom „Ituluú iiiíc, iitá milá, dobrú 

Docl* •' B ulubou p'ičúvaly, pototu ue»melo počiily pri dru- 

hom Tc. ■ ,...aC za uíui. Mária hustým, prsuýia, Julka oadlome- 
d/oi, mutirujiiciru. ale príjcmaým hliiáom. 

,Adi>. liho, dobrú uoľ!-' ritíkol konečne Drevansk/, vypijúc 
dAvnu zxsiydniity ('aj; ^ustaly 6te, deti, hajde do perín.'' 

.tahkíi nnč, tabkii noci" volaly dievôcnce, a ked prišly do 

svojej chf/e, objalf sn pcvno a obe /.aplakoly. Xtíí uie tou samé 

svetlé u íCastat^' rozpomieuky uialv ua tento doiu. Boly i horké, ba 

priamu ovpokrié. aŕkolvek už polovybradlé rozpomienky ua biiroe 

T^»topy metUi otcom a macochou... Boly rozpomienky na pre- 

kr4auu, hnJú zemskú, ktorú ony volaly „nmma" a ktorá dala si od 

nich ruky bozki^vae rilno pri kjve, a potom ich celý defi Deob/rela. 

íii búrtivt^ spúludnoRti, tance a spevy, pri ktorých ony boly cudzie 

» zakaždým icb vyhinalj, keď aa piihljí^Jli k lio.slovskej. Vyháíiul 

1d i otec... No teraz, ra^om, toto itakiizané kráľovstvo je im do- 

\ jo ich TÍastnostoii. 

Devy spaly v malej izbici, klorá mala obloky k zadnému dvoru. 
ko po vyhasení sviecfl, vy/.vleŕpni', bľadtíly oblúkom na polo- 
idontv dvor... Mnoho nevidely. vonku bolo posniúruo. M 
i, pohraly sa do postielok. „Ach, Mírkol" riekla .Máriám 
.,:... ie prišiel — alo veď je už cely mladý muž!" 
,Hude Dám veselo 1 Ja ti bo ratli, veľmi rada. Pamittám sa 
), jakn dnen — len tin fúziky nemal. Milá došaľ 
,Acb. čo robí naša tetka, naša tetka I" 
,Spí, Mftriška — pjdme za ňou " 

O chviľu zamiklu dievčenskí^ izbuáka. Jako tichým južným 
pobýlmná mladá jamA hora, čumelo pravidelné dýchauie 
rJi diev. 

brevanský piitiahol Mirka k scbo a nalieval do pohárov čer- 

,/o samt^ho (^.ijii nt>vy?.iipme!' riekol a ehodil kabát. 

sa ti vodí v tom Bjihybiue?' 

,Ta wtet Predstav si, sváko, nčím minitlrových chlapcov 

jp«í*-r, ,.fiL,. .luidím každú nedcfu spievaC do ruského chrámu, ve* 

d 'ivý chur, a casoni lirám ua ŕollo v orchestri Kar- 

Iwug V tak Ra jakost pretrepeiu." 

,1 U) bude — Idu — o rok ncäkér, jako malo byť... Mohol 



ISO 



bych tij terar do praxo k sUviteíovi, a to k LinhardtoTÍ. čo 
v robote dva paláce. Ale načo pretrhniU teoretické štúdia, ketf M 
nemusí byt?" 

„Dobre, synku! Dokoná svoje do konca, ku praxi dosC času. . 

„A mitujom tú teóriu! Ďakujem Kohu. že soiu dal vale maití- 
nám. To roa o pol roka zadržalo, tá inuja ncverno-^t k masinorfinu 
odboru. Taii) níel lej du8<', ub^l toho, čo hfadúiii, m c(m túžim. 
(„Ba," pomyslel m lirevanský, Brechlorhkíl kiv sa hýbe".) Ach, 
stavitelstvol Vieš, v tom vySÄom smysle stavitolstvo, Ut tvoríte, 
verk<3 ... tie myšlienky, vyjadrcii*^ hlúpou matériou, tehlou a Bkálím t 
Tá hudba, äkamenelá, Lá poeHÍa, vyjadrená drevom a železom.* 

^Hm. hm I do tohu <tnloku, môj lúbe/nýl Ci vieá už vyrátaC, 
koHco tehiel nutnú na poriadnu. Itezmyšlicnkovú maétal?" 

nZasc tvoja st&rá nóta, tivákol Apropos, čo robia lipovakí 
abderili';'" 

»Oho! Wiener Frúchlel! To uie sú abderiti, Ireiiárs ti ucĽhcu 
pomáhať, m6j milý sveták! To sú ti zdraví ľudia, a rozumu majú 
vyhc mnohých diplomatov viedenských ... " Drevnnský vypil ostatok 
vína a počal síl vyzvliokať „I>edko nedl na svojom Uv''ne pred troj- 
uhlovou Unlilicou, údy už nevlád':n, ale ro/uniom predsa on je 
eéte niazdom. Jelio staruška uounavuľ op'entá sa di^niom, a vždy eéte 
bojí sa biedy. Micbul jeho najstarší chodí po dolniakoch, pn Sodmo- 
hľads]<u, Rumunsku, a veselo kupf.i. Mladšieho, Samka — jo mu Ríca 
už asi Ŕesfdefíiat rokov — málo viiluí doma. Strýc íinrko, vieš naj- 
mladší zo synov, sedí doma, bije barauy, mesiaiti, orie, seje — 
čo cliceá, 011 je omnibufí. Tetka Judka je u^ vo mljiie vrábelovskom. 
róba jako kremeíi, má doväť deti, radost pozret.* A o tých iiila*!- 
šfch — tažko referovaC, niet im podtu. To aa nirví a sháíia jednu 
cez druhé... Miáu vydal už tri vnučky, ľravda, žiadna z nich 
nemala eéUj šostuást rokov, ^ám sa už nevyznám. Ale, aynku 
z nich trčí iste Iíožíľ požehnanie!" 

.A na úroky požičiavajú V-* 

,Clind spsf. . . aí)y sme sa nepuvadili. . . netreba vec porrrhne 
brat. Ostatne už mjfá čn chvíľa dvadsatstyri roky, ergo. mal by si 
mal rozum. Zajdei. uvidlí. Kebys' vedel, koľko tam zdravia, prí- 
rody, utuu, istoty a |>evnoty na hroTnade. I ja som sa smiaval 
z Turákov. Oím som starší, tým menej sa smejem, tým viac; plačem 
nad tými. ktorí odštiepili aa so starého koreíia." 

^VMťi nemô/iiie baranov bit! Dobrú noc, sváko, dobrú noc ľ 

Mirko ľahol do postele, divno rozčúlený. On vedel, že diev- 
čence nialy i)r(8(, mal ich r<id od prvých detských dôb, no ich zra- 
júca panenská sviežosC ceJe bo omámila. Zvykuuti^ho v poslevlni* 
časy na ženskú spoloŕnosf. zčiastky vefml vyixíranú, duchaplnú a 
STObodnú. zarazil novy mldych čistej, nevinnej, pritom silnej žen- 
skosti, ktorý vial naítho jako čudný, bájuy aromat. Celý dom zdal 
aa mu rajom. Čože boly proti týmto „Skrivánkom" krásne dpCry 
viedeíiski^ho maliara Kalinu, ačícoľvek etariliia spievala jako o; 
risika a mlttdšia !(r;^ata vtijKim a nmľovala akvarelly le^ie než 
otec? Co tie dámy od Karlovho divadla, a dámv, ktoré pi 



1 

I 



IBl 



\ 



domo miaistrovom? Na ue hradel jako oa lahosUúač, treb&rs 

lôe predmety umonia, ale tu /javily sa mu áu^, žouskó duše. 

llladiac na nivoľcuú, voHttIú tváľ Mirka KladuVílii}, iifprišlo by 

ľ' ■' umu, ŕe mlady muž prožil xriedliavo tnlpue (.'lilapileDské 

■' roky, ľochiid/al zo vzdelanej, no Uiipaduo s hmotayiu 
ocUoistatkoui vi^čuo l»ojujúcej rodiny; jcdiuá Elcrtia, ji'bo stiirá totka, 
r»)il.ti;l Nfulá, žťua Audivja Drevuoskŕlio, bola mu/om vytrlmutá zo 
> vueduľbu (iiravda lut bnov a proti vôli [irevauských — 
iuu Mff dosC trpela), joj brat, Dionys Malý, zuamcnitý učenec, 
xnmnel Mtp riMtaW, možno povedat temer biadoni, zanechal sirotu, 
I- ■ i;i biedu jilailá — Kleua vydala sa ^a obstaniébo 
u. I .1.1 v Uohnve, Józu Kladnt^bo, človeka s veľkým 
umoni a cestným srdcom, alo uesamostatuého do detinstva, bez- 
oáročni^bo du sa motry znenia. Možno, vďaka b'mto vlastnostam, 
trpeli ho poíivetáčeul, od aárodx odpadli rohovski „me^fania" v úrade 
rnlnr touia, ie bol h<irlivý, možno povťdat fanatický .národovec", 
jako sám verejne vyznával. On ryl sa v svobudnom čase t archf- 
Tocb, a jeho vedomosti archíválnc boly velkô, trebárs historicky 
ceanéhu jadra ntiilo bolo v tom. Posledný iíros vydal, aby mobol 
itav^tirit niektoré »taréie mesto, za účelom dostaf sa k listinám, 
kton- prepisoval avnjlm zretetnýra, vždy jediuikým písmom. Celé 
baldy verne odjd&anycb listín, v príkladnom poriadkn s indejcom 
mien, lw.ftly v jeho skromniu-kom byte roliovskom. V osobitnom, 
tta klúc u/4vrL>tom priečinku ohromnej almary, chránil originály. 
Sám Bob vie, kulko ntrádania jemu i rodine /apríčiaíly tieto slare 

^ líctiny. Afii toľko, čo jeho „närodovectvo" v betárskom Rohové, 
T meste, sn sriadeuym uiagistrátom, du8( bohatom, zaslepenom, 
kocúr ková t" ni a pritom mravne zkazenom uni veíraesto. 

Frí takýchto pouieroťh študovanie Mnjmňovo (i v tomto po- 
krstení joflinóho syna ukázal sa .lóza národovcomt bolo trápne. 
ChUpca pi-enastedovali už [fre meno; učil sa stredne, ale vytrvale. 
Skončiac reálku, vdaka jakémusi archivdlno-vedcckómu spojeniu 
otcovmu vo Vit^iii, tlostal t^a na technika viedenskú. Ňo e&te 
•ko prvoriK^uy tocbnik stával s hrnčekom pred bránou kláštora 
V kde ro/deľovali dobrí muísi polievku s kúskom bovä- 

f. -a. Ale 011 to všetko znááal be/. reptania, B jakousi od- 

li >st*iu a dobrým humorom. Len j'dio prilifadlá, chudá 

ťi— - : ie mladý človek neiil na žírnom ko.ste. 

N« tretí rok, hncíf na počiatku, bolo nž hej! Jeho vytrvanli- 

T^-' ' tAročuá, vidy veselá letora skoro um áoLdovážlly zuilmusti 

% I i mimo xpnlkov, .šuh.ij vžil sa, a sňc raz v prúde, ui 

1 ilikh! I*lšle i domov posielal občas peniaze 
t* I, í zriedkavé autitt^rafy, listiov. prvotlače a 
gnmry, ktoré kupoval u antikvárov alebo na licitáciách. 

' " ií Ja som boháči" kričal starý Józa, keď dostal prvú zá- 

syna; „pozri, to od Mirka!" a slarik vybozkával ženu 

oib ulripfciai^, svifllé llco, a zmáčal jej celú tvár slzami. „Hľa — 

tntlenka moja — netreba zufuť ! Pozri, jaká to kniha... 1481 — 

a preponátná — pozri, smetforezoml A tu — plán Viedne z časov 



-•-^ -• 



lU 



Sobieskeho! Káte i puDÍaxc pofilal n)6j milý eokol, moje drahé 
diéta!" Eleuii Kladná liTarlela na stait^ harabiiníy a iieitorliopoTaU 
jeho rado8t, a peniaze ju temer zabolely... Káte malo biedy prt^ 
trpel v tom hnusnom svete — a tu posiela peniaze. No uspokojUa 
sa a t)ba manželia fahli pod modré, chudé |»annky s dávno uepo- 
cfteuýui BtHKtim. 

Krásny dom n\nom po príchode dievéeniec prebudil m dávnu 
uevldftQýiu ruchom. Jakoby holý oži I y i tie múryl Všotko zakypclo 
životom a radoBfou žitia. Zvuky dobrého, a už Hprávne natadunúlio 
klavíra, drukaníe guitarry s novými »tninami, souôrny barytuu 
Mirkov, Bpev dievčat, dupoty nôh, výkriky mladých hrdiel, umiecb 
nad ničím... Ján Dre\*an8ký temer nepoznal svoj byt, a kdriac 
z velkt^ho čihuka, hladel na všetok neriad a nepokoj a dobráckym 
úsmevom. No i serinsne vedela použlvaC čaan mladá celaj. Mii 
nemohol odolal svojej náklonnosti, učit. Vyzkúsil hla»y dievi 
vytal nóty - a pravidelné hodiny v speve počdly sa. Julka Bopr&o, 
Mária alt — duot^> išlo za duettom. O pár dní podali s trojspevom. 
Večer MÍrk(» ŕital nuhlab*. t^ám r>ľevanský divil sa jeho i-fUuiiu — 
vidno, nedarmo chodil do „bur^n". 

Ked už ustali, .Mirko počal majstruviif: uieleu že pooprAval 
v6etko, Čo bolo v dome porúrhaué, vyčistil zanedbania obrazy, do 
nabitého lampáán vsadil nové sklo, zacvikoval vykláteuú v porisku 
sekeru, vyklopal pokrčené svietniky, nie oddal sa s celou euergiun 
na tvorivú prútu; on lepil velkolepé jasle k Vianociam a dievčonco 
mu pomáhaly, tu hrialy jilej, tu strihaly papier, ircly farby. S ma- 
lými prostriedkami : z papky, Joštičit-k, muchu, pozlátk)', skaliek 
fovčiar f>uľko bol hlavuvin doilavateľoui matmáln n neunuvuc behal 
to do hoiy, to do Hobova), povstala na širokom otcovskom stole 
celá krajinka s vrcbami, dolinami, potokom, so stígunu, kde narodU 
M ľáu, 80 státiami oviec, kráv, s pastiermi a tr<»nui uiudn.'^ami od 
výcliodu, 

Slávnostná, predvianočná nálada opanovala celý dom ; dievčence 
rohily Ujnosti pred olcom so svojimi prácami, zatváraly w na colŕ 
hodiny do svojej izby. neustále klupkanle Mirovo dorážalo až do 
kabinetu DrevanskOho, pilue átudnjiiceho národo-hospodárake vedy, 
ktoré najviac krivo ponímal, často vôbec iieiloro/umieval- 

Jeho prípravné átúdia boly veľmi chatrné. Madarské tiymniisiam 
nedalo mu ani rozumovej, ani citovuj, ani mravnej postatí — nechalo 
ho plával. Popluif mi/ernú vyučím a. výchovu, k tomu nemal dost 
charakteru a iwvndty. Ou Iwl chanikterom slabý, a vedel o tom. 
.Málo ludf, slabých vôlou a charaktorom, sú i povedomí svojho vnú- 
toroého neduhu, •lán Urevanský nepatril medzi tých, 60 samých 
seba iudiavtomto punkte. .\Ie U produosf^ kloní mal medzi tisfcmi 
rovno siahami, priniesla nm niuky a Htrádnnia, od uich boli tamU 
svohodnl. 

Od vedel, Že ueštostie jeho druhého manželstva bolo výsled- 
kom jeho charakternej lebavosti. Ve<lel, že len jebo BÍobosČ vOle 
zapríčinila lu-ozné pohaueuie jeho domu; nerozhodnosC v pravom 
okamihu, Tatálua hejpomocnoB( práve vtedy, ked bolo treba jeduat. 






IM 



Od redel v&etko TyhoTái-aC. Damazáva( svotijmi farbami, o kto* 
rf " ' ' MošnĹ*, OA hriech hladcf ziimoáiijÚĽim sklom, na 

U ii]iii!Íut- „Saiiui uii vyhih (KiutuflD," [loduuia] a 

položil Vj 1, ale že vrátila sa z Ruliova uuskoro v noci, 

roKpiyiocui ■ :■•, s ťuduýu). mdlým bleskotum v očiach a cu- 

dzím, Dcdomäcmi zApachom, '/.v strúniia sa ho, ua pastorčeucc sotva 
pownUa, že vodila do domu časom cetú baudu rohovsk;ŕch darebá- 
kov a vydrigrosov — to vyhovAral jej mladosfou, rodnými zvykami 
(bola dcéron niokdy majetného, velký dom vedúceho advokáta Robinu). 
Ona oddala vdovcovi svoju mladosC a krásu, pred ktorou korila sa 
celá stnlíca — nech vornu preiije čas rojčenia a vrenia mladých 

dtOT. 

Uder uevystal. Bolo treba, aby tratil práve na jeho omámenú 
Uavtt, Iftii (ak vytrezvel, í to (axko. Nerutovul ceuné piipiere. ktoré 
/«oft uezabuiila v/.iaC so tfubou, ale kecT už videl, ie je zlá, zkazená 
ft pre6ho ztrateDá, zmocnil sa ho divý hôr... Jak krásna, jak 
krífna bola! Celu situ jej smysetoej krásy poeltit až viedy, kod jej 
ni preĎbo nebolo a byt nemohlo. I<erióra VY.aIa so sebou nielen 
iŕlezuii'Dé obligácie, hotové peni&^ce, dve spurítelničné knižky rohov- 
skej tianky, ona vzala i kus jeho ^ivotA, kua jeho .mik^hu hriechu* 
toho sladkého zla, s ktorými vedci spriateliC sa jeho slabý cha- 
rakter. , Dračou dierou" menoval svoj Krásny dotu, v iniaviiom 
ptivrdoml joíio Dcprlvosti. nepriľodzQuosti — no ked premenil tu 
útekom l^cuáry v tichý príbytok, on hrozil sa toho ticha a poriadku, 
jáko hrojcime ía roKpauajúcej sa mŕtvoly 

No ŕas väetko hojí, aspoít dáva blahudcjné morfium polozabnd- 
notia. Svet ho opovrhol, rodina smiala sa mu, pomoci nebolo — 
O' vt'ril SH dftlir<iinaiiy. jako hallon, /- ktorého 

T; , plyn. . , Klesol na zem, 'la zem ho neopo- 

vrhla, am nesmiaJa sa mu. Nesmlala sa mu ani hôrka, v jejž bú&tine 
prelcial celO hodiny... Deti rástly najviac medzi sluhmí, túlaly sa 
deilÍQOu, zachiutzaly do všetkých cbnlúp, hraly sa s deCmi... a už 
eUrátij príäiel čas učiC sa. vtedy prišm Beatríca Steinová, ktorá 
dotTed«la sa z novín o smutnej histórii bratovej, pobudla mesiac 
r upast4>Dom dome, vyhnala darmožrútov-sluhov, ktorí uspeli uvit 
si u apatlckéiio pána teplt^ hniezdu, vyríadila. oprášila, vyčistila 
ff i>omncon čulých dedinských neviest, a koucom koncov, 

nt:|".tu..»juc na slubť' protesty bratove, vzala deti k sebe do Nového 
Sadu. Nedarmo hovorila, že v nej vrie pravá Drevanská krv, ale 
Y bratovi len krv Malých. 

Čas ťiplooj Ramoty pučal sa pre biedneho Jána. Sedel bez vý- 
jasdn doma, prehodiac otcovu starú duplouku kapslovú cez plecia 
chodil pu poli, ponad výmole, viac stra^iC než stríetat zajacov a 
knropKve. ktorých bola hojnosC v jeho peknom revíre. Hospodárstvo 
riedol dos( p4)ria(Jne, no bez passie. Uobil a nakladal robiC to. čo 
bolo Dovyhniitnn potrehnn, za hospodárskym pokrokum uechvátol, 
DOfizne U' Imu už ked mu fiúsedia jcdno-druhú nanútili — 

poasfTiľ . , : lI nej.-ikii opravu, nejaký novy stroj alebo nové 
lO. Tifika stala aa vykonávatefkou a udržovatefkou toho do- 



JL 




164 



brého, čo Beatrica zAríaditA v dome svojou zručnou a euergickou 
rukou. 

A M& — teraz zuovu Krásny dom ožil, omladol; doňho vr&tiU 
sa duša, jako riekln Tinka Kábelová Mirkovi, natierajúcemu strechu 
sala&a huedou farbou. 

,I>?c duáe,' odpovodal jej Mirko, ,a to akvostoó!* 

eAiti, y.\]n) spievajú, slzy by človeka /Jilíaly. Ale keď odfdeie, 
bude stuiituťjšie.*' 

^Ptečo tak luysIfS, Tinka? Ony zostanú, tío vafte äkríráQky; 
eSt« ich viac píesiif naučím.'' 

Dievčence dobehly, 

„Už je tu Ďurko so Btromkom!'* kričala Julka a oveaiU in 
Miľkovi na ramano. .Takíl krásna jodlical... Poď, pod!' 

Ďurko priniesol stromček do izby i a krásnym, zoleuýiu ma- 
chom. Mirko upevnil jedlícti nad svojou krajinkou, práve m &uluiom 
ôCAStnýcb pastierov, svedkov Božieho narodenia. Máría počala bo 
ovešlavaC ovocim, zlatymt retaznii, pornťkami a váetk^mi vianoč* 
nfmi skvQHtaini. . . 

„Marinka!" zavolala .hilka, klačiac u hŕbky machu, „pozri, 
pozri, chrobáäk, živý chrobiičik — ach, nebožiatko — jako vy- 
Cahujc nôžky — a tu drnU^!*' 

„Neboráci," po/naumnal Mirko, , myslia, pomýlení tzbov;^m 
teplom, že je tu jari Máte sa nucakaf." 

Julka vzala dva chrobáčiky na dlaA a bežala ich ukáza( otcovi. 

„Milá jo lá Julka," riekol Miro, ked zostal sám s Máriou, ^ale 
inne zdá sa, trochu pohnutá, príživá!" 

a Povedz pravdu: uáruiivé decko,* riekla Mária, privazujúc ua 
ratolesť cukrovú bábiku; „kebych jej nevyhýbala, i so mnon by sa 
povadila — s Tinkou už bol process." 

„No — vod je eôte dieťa." 

„Ona je hotová oddat sa s celou dunou, a práve tak bUzko 
je pre im znenávidet.* 

.Ty si, pravda, z iného dreva, Máría, ty ani nemili^e^ ani 
nenávidia." 

.Ja milajem Boha, Mirko. Acb, čo som lo povedala," a ona 
sa laFiko zapýrilii; Ja chcela bych ho niilovat. túžim..," 

Mirko pozrel na ŕiu a odlomil štetec. Bola krásna, keď jej 
čistá, pravidelnú tvár tahkým rumencom oživla. „Novú krásu odo- 
kiyl 80IU ua nej," pudumal Mirko a chytil ju m ruku. 

Ona svoju ticho utiahla a oddala sa do práre. 

, Všetky deti z dediny zavolám," riekla už pokojuým hlasom ; 
„bude to híkauia a ochkauto." 

,A ja budem dnes hotový. . . OsUitné si samy zňjtra doplníte " 

.Xui a..." MáJ-ia pozrela na Mirka velkými, seiiými, ale pre- 
krásno lesknúcimi sa očiamí. 

„Musfni k starým do Uohova. ťhcem, ba musím u£ raz pre- 
kvapil rodičov. Tri roky nebol som doma na vianočné sviatky. 
Predstav si — oni sú tak samotní, opustení >* 

Mária neriekla ani slova a priväzovala pozlátené jabĺčko. 



i 



19& 



,J«j — ", pretrWa jakési neprljomin.^ ticho, „jako tie ihlice 
Twlin pichmií." 

KÍ.iiltiy strmo poxrel na Máriu. Jej tvár bola (lOkojná, tichá, 
jako na gréckom relife. 

fUno DrevAUský dal Kladného 7Jiviez( do Kobora, Kocié Jožko 
Davrduac sa doniuso) M&rii malý Kľaa&tuvy krížik, Jutkti skvostne 
tnn'vuajié allmni s uápisoín ^I^uesio", poUaiky to Mirkove. Uii mal 
lo oddat Tinko, ktorfý iiiohoii malo byí položiť vnci pod vianoény 
strom. Alo Joiu mal na Tiuku s brolia, ntMloprial jej iťj radosti, 
Al<r oddal ruvun obom drvtiin pakliky: „To od mIad<'ho pAtia", 
riekol a rnrslel, že pouiatil sa nad Kabrlovou. 

Biŕvajtí vžaknvé pomsty ; i ten ii.'^tirbáí dom kryje pod svojou 
strechou rôzne pnidy, sympatie, žiarlivosti a intrižky. 



■••»- 



Sinapiusov „Plausus". 

rrezeraji'iľ .sUín^ knihy v c)tcov»k*«j knižnici, ntišiel som medzi 
inými znamenttdsCami živolopiscimi Sinapiuhovým dosiaf nf/náme 
diťlce: ,Plausu8 poli et soli in Felici diei Natulis recursu, revo- 
reudí at^ue e\i.'ť)IeDttssimi Dn. Davidis I^ni. ecclcäiae Brisnobaa- 
aeo>iä ťaíit(jrÍK meritis.sími, uec uon Comitatiis SolieuHis, Thuro- 
czltwaifi, utriusque Huotensis atque Nt>ognidieu8Íi* Supernltendoiitis 
dignissimi auditus et pruesentatus a Daniele Siuttpio Tbuioc/ieu. 
Cllentc suo humilimo In soLennl aCaDeMIa Vltebergensl. Typis 
Jobonaia Hakcn." 

Tento „plam^uB*' čili oslava menfn D. Lániho spísal Daniel 
" 1, ako vidno, vo Wittenberj:u počiatkom roku KlCCi. Tam 

-iačlC, u pravdepodobne doniesol bo sám, vrátiac su na va- 
k»UL* domov, Ij^uímiu ua meniny, pri ktorých bol osnbm.% pravde- 
podobne i 8 bratom Janom n inými súvekými slovenskými teolo- 
jk^mi, 8 ktorými zdržoval sa v Kemecku, kde oslavovitl Lániho 
svojimi hAsfiami, svojou hudbou i svojou piesňou. 

Plausus tenUí, dnea srultf niiiktini, llat'ený je vo Tormáte malého 
krartit (14X1' '-">■* "» štyroch listdrh. N.i drubí^j strane má 
dedik&ciu: ,K-\ime vi Prestantissime Dne Fráter Salutem et cnm 
leailou qnao vis desiderata a DuO DEo precuudo, mea ampla ofBcio 
paratiaAima eiimnieiulaus", písanú rukou póvodcovnti. 

ľbiusus obsahuje; li ako úvod ver^: Plausua exorieotis Solis, 
L j. blabok*laitie vycbAdzajúieho slnca, v hexametroch; 2) I. diel* 
bUhoieUnic: .Sniiuni. solíum felix precatur, t. j. bluhoželanie k bi- 
kkupsitvu; 3| II. diel. Tburoczium ndob't Thus, t. j. p:ili k oslave 
íiifŕLirmkij myrrbu ítymiaiii, tiež v bexanietroch; 4) Iíí, diel: Hon- 
tonnm, t j. boubansku národnú pieseň v nótach, harmoniso- 
yj.iín < podobe budobnéhu toastu v troch hlasoch, ako som sa od 
xnalcQv dozvedel, uloženú pre hudobn<5 nástroje (hasle, kontru í biiss) ; 



166 



6) sedem strof hytony: Cborda iioetra (|ui<l raoraris, k oslave menín, 
8 nótami pre diskíint i bass, teda pre spev, pôrodnfl '■<■■ i.i 

Sinapiusova; ti; IV- Neoiímduiii ivr;f. pardum ejí", t- j- "' '- 

hindský voŕiavý olej naidový vo veráoĽli, u kotiečuu 7) TuiTae lurba, 
t. j. sbor tých mUdycti Iiidí duiiá»u aitagnimiiiT síoiauý v kvadráte 
tak, že sa číta i lava na pravo, zdola na Ťavo vždy: Dávid Lani 
vivat ! 

Prv ne/li prejdem na objasneDÍe, jak zaameoicý pomník starej 
slovenskej kiilUiry Mi:lin<> v tomtti inalinn dielci, podám na krátko 
životopis Uoľčičlcu-Sinnpiusa, í superintendenta D. Lániho. podta 
zápiskov niújho ocboliúbo otcu, i preklad pôvodiny. 

Daniel Horäčka-Siiiapius n.irudil sa v SučanocU v Turtíi, kde 
inu bol otec Michal okolo 1(Í3(J ev. fardrom, ded Ján v^ik v lits- 
ckove. Študoval hib'J a )iO vo Wittenberpu. stal sa v jaseni HKíO 
rektorom v Jeläave, 1005 knn/om v Kameňanocb, IG07 v Teplej 
v Liptove, odkial odiôiel pozdcjsie do Uiidvaue. Koku 1073 bol 
pre näbeženstvo vyhuiiny r. vlastí a odišiel h manželkou KaUrfnuu 
Mayer i synmi Jánom a Danielom i :» dcérou Znzanoa do Ureha 
v Slie/sku, 1075 presťahoval sa do Vratislavy, roku 1077 stal «« 
rektorom skoIy bojiuioviíkej v ľuliiku, kde vytečne ličlukuvaL Pri- 
šiel ltí83 zase do ItaUvane, ale ui lOSl odiMel xa Jíliivenski^bo 
kňaza do Levoče, kde bol pre veliké záiíluliy aj inápektorom ^yra- 
Dásia, llol átastnýni skladatetom nábožných spevov, v Tranoscíusi 
Ich má II preloženvoh a 4 |K)vodnt^. Okrem toho bol výtečný hu- 
dobník, o eoni iiajlepMe svedčí jeho vydanie Tranosciusa a núlunii, 
ktoré stii/ily /a základ Skiilt<^tylio partitúre. Vydal: Záhradka 
duéUky jwhogu^ (1075, v [)riiždaDOĽb), ktorú venoval slnvdiskť'UiQ 
zemanovi Jur. Itudvunskéma a jeho panej Kat. MariiSi; VtrUčkn 
dííek boéich (v Levoči 1084, i 1701), TranovAkiho Cythara Sattcto- 
rum s nóUinii v Levoči 10H4 (to je 2. vyd. Jodea excmpl&r naftiet 
som v zemianskej rodine Prlblšovcov na Cerové); .Vro/Í>ni» lat.- 
shvonicuiu ^ifi A'^ľý trh íat-slovenský 1678, v ktorom je XXX 
decuriiis slovenských porekadiel, venovaný slovenskom zemanom 
Jánovi Hadvaiiskťiiin, Iturvútovi u Kubínimu, v peknej prcdmlure 
hovorí nadáene n slovenskej reči a literatúre; Kax;>. AVurnnmia 
jádro všech modlileb, v Levoči 17U3, pozdejžie viac rAz tlučeuäf 
zvliišt v In^titorít^ovom vydaní Trdnoscíusa v ÍVcšporku 1787, v Ži- 
tavft I7<)<>, v Lubiie 1745. v Proápurkn I77í», v Prahe 1782 i 17B7, 
v Purdubiciai'h iwiO, v Knií. Hradci 1S18, v Jindr. Hradci IS25, 
1«27, 1.S31, \y.yj. 1H:í.5, v Litomyili Isi'O, v Prahe \)<:VJ. V knihe 
kftaza breznianskeho Jána Milechovskeho: Ojidoha vnhinsti svetské 
sú ako predmhiva krásne slovenské verše od Horčičkn, konečne 
dosial npznámy: Plausus. ^e vydal toho i viae. možno predpo- 
kladal: ale kde sú tie spisy? — Jeho brat Ján bid ltl5l) reklonim 
v Hlohovci, po odňatej slobode náboženskej preiiel v jaseb ItíliO 
do Velkcjv»i ť Orave, odtial do Tu'nOfna, potom do vvhoaDstva; 
zomrel v Halle 1082. Vydal jednu slovenskú ple^eíi v k^levchovom 
kftQcionáli v Žítave, a v Skalici zvlAMny katecbismus latinský v sp^ 
Bobe gr&mmatiky s krásnymi obrázkami, ktorý sa nachodl t knii- 



157 



nlci môjho nebohého otca; moino, že časom r.nv<fač([n mi repro- 
dukciou tývh iihrázkov slovpiisk<!'nti) ohpcoustvu. 

j)áTÍa \Án'\. vnuk Huperintenilt^mii Etinša zo slAvnej Hloveoskej 
rodinf ^i ' kt'j. narodil sa v liAji v Turci Itílí^ ' "' teo- 

lofnii vi : K ^tiil SA iiiátnikWroiii ^n^fíi Jura II . po- 

UiiD rľktorom v ľriesidzi, UM8 kňazom v Dobronivej, HUí* v ľrie- 
vidíi. 1053 v Hrezne Iíoku 11353 bol vyvolený na ktuiveutB ludan- 
8kom superiiiteiidentom titollc: Zrolooskej, Turčianskej, Hontitmskej 
a NovobradRkej. Umrel 29. aprila liifíí*. 



Pr«kljsd. Úvoil. Blahoželuiii<^ vyvliádzíijťic-olio hIiicu. 

So slocom vtsTÍni, mraky, vzdíaltesa! Veselie vám prináiani, 
sby, TzdiaTre sa! 'IV, ktorý si nickdy žartom vyvodil, prijmi terax 
naíe radosti. Vy Bvia^ané fuky vetrov, odstúpte! Híatfte, prosím 
Vis, jako sa jasá bvie/dami náš ohnivý kočiar, a ty, tátoéu. co 
^•Tonkfl Tozfs naie kolosa rýchlym behom, prepletaj nohami krajšie, 
latJi obyčajne, po okräleku colúho neba nad nami. 

Prosím, nocb složí Dávid, ktorého spravil národ obyvateTom 
litGA, na cíUru nové !;pevy (podta tohoto bol by Lani brával na 
[citare a skladiil tiež spevy) a nech oduševní struny! 

A vy, svetielka, čo obývate vysoké sídla nebeské, rasít* ne- 
prest^De, a svoje lúčo srlaďte dovedna, a tak ozdobte tento svi.i- 
ločuý deti. 

Vy, drahí bolm%*ia zeme (Bnád epiteton prítomným na meni- 
Oách zemanom), prespevujte a vyvýšeným hlasom vzdávajte chvály, 
nech sa rodia uchu vá&mu radostné znamenia! 

Nacn by mlčal plavec pri prajných vetroch, ked po morí uiírle 
,TeslovaC jeho sluha? Alebo snád uezvestiije vojak dobré predznaky 
ined svojmu vodcovi? 

SluáQO je teraz pretrhnúť okovy mlčania, veru slu&no vesolif 
M lolkémn svetlu. Prelo pozdvihni hlasu, kto chceé žiC pri tomto 
iveUe. 

L Trón I vlAdu ^níHtUvťi pnije. 

N'aHtupaje teraz ľhoebns islnce) nezvyklú v ovzduší cestu, a 

rodí sa jasnejélm, opraty pod vln.imi západu. Co mlčíä, Svado! 

[(hobyňa výmlnvnostil, čo nespievaš zvob>nflké spevy? Či nedržíš za 

icMlné vxdávnt tolh'i rhvály ? Oj ! hor sa, a rozpovedz oslavy, ked 

loíké dôstujouKtvá hrunmdia ÍMvidovi! 

ľntjná horlivost kypí hojne z pŕs, hhite hrajii žilky a pre- 

Mibujň sa vo ttprvooh. opojená myseí rozplýva sa v nepočetných 

pjpsóarh Itez méíkauia, a ruky tlieskajú radostou. obdivujú sláv* 

lostné dni n ctia trh v úprimansti, vzdávi^úc oslavu, ked toTké 

>jcu9tvá hromadia t^a n.-ividovi. 

Acprdvt! nifl dosf miesta jehn spôsobnoHtíim. vy, nváté múzy, 
oslavujte bo ko mnon n spojte sa v sladkí' pochvaly, prnslni. 

ťúčni, ťUo, prebehúraC svojimi rukami po sirunácb a vykúzli 



fahkou pravicou ľadoai spevy a prednes oslavy, koď sa túlkä dô- 
stojcnstvá hromadia rMTÍduvi. 

Vy, ostatDé. k veselosti sa majte, zivotfle s Apollom, nech 
slávou ozdobí náš oslAvcutíc a povedzte: dlhu nech bude slávni 
tvoje pixwtolie v uaéirli kľjijoi;b, t\ najdôstojnejší a i)svieieuý iduíu, 
a tToja hviezda uech sa tu jaiiá, ako stále slucc, oslavujúc ho, keď 
loí\ié dôftlojeiistvá hromadia sa Dávidovi! 



11. Kadí ťnrŕiaiiNkyui t>iiilitnoiii. 

Odkry, Fňtro, svoje, ktorékoľvek rodíš vône, tymiane, ruže, a 
prines sem tieto sladké rozkoše! Teraz DťprevýM ani kús plný 
ovocia, atii plný aDubo^ch darov, ani Codrus naše viiiée, lebo vyšite 
Cabároe, my, ktorým praje sám božský Phobus, ktorf^ho ospevi^Je 
veselými ústami nebo, a ktorému sa ponáhla prespťívovat veselý 
zástup pozem^íiinov ústami vznešeno hovoriacimi. Co? Aj Músy 
spojily sa zvláštnou blahusklounosfou, kto by bol tfím dnihy, ktO' 
rébo by tak oslavovalo slnĽeaj zem? Aj Ty naplň sa vôňou vzneše- 
nosti, a celý tento sviatočný deň stráv v dobrote; ani štíty na do- 
múch nech nevydávajú inšie dymy, aby sa neublížilo zaslúženej 
dôstojnosti tufanto dím. A ako vonia rozličným nosom bludom) tá 
ííladká vôňa fialky sladko, tak nech voňajú Tebe prinesené kadidlu, 
aby aj ]Xf tristorof^ných uarodzcnioách moliol Dávid v tejto sláve 
žiť. (Toto želanie sa plní.) Ty však, ó vlasti ozdobti veliká, ue^jiznaj 
úprimné dobrožclania, ktoré H prináša sbor Tvojich verných 



lU. VeuHfe lioiitian»kii pieneA. 

m. Hontum frrt t<mum. (h) 



X- 



^ 



'tz>- 



Stfmpk. Pa-ui má-mo. oj. pekná dcéru, peknú dcéra má-ie. 



peknú dcéru má - te. |>re-éo-ie ju e-ite ne-vy-dá-te? 



Ka-šig pv - kn^ dcč • re 



e-ite vy-daí nie je. 



nech si o - na e - ite rox- miý-rtn - éob ple - je. 



169 



fe^^l^ií: 



Sjfmph. 



-m — W 



f=^' rT""^= ?^^^ 



^ — **— ^í=-^ 



ii^^^^ 



*=5 



?=S: 



y^ V^^¥ ? 



i=|!=T-:=ir 



-*' "í < 



* ¥ ti 



¥— 



%^^^^^^^^^^^ 



^^J=^ =Ž:=g=^ ŕ— ž— ^-- gŠEfcýz j 



^ 



^EjEfzzfEE PEÍEjE j ^ľJE^ ,^ 




1^^^ 



pjl^^^iíii^i^^^^^ 



Chorda nostra qQid mo-ra-rís cea sepolta sub re-ces-sa? 
Čo ml-čí-te, stru-ny na-áe, j ako t hrobe po-cho-Ta-né? 



-í=* 



.^=^: 



^5E^--ZÍ^^EJ^^SS 



'so-me lae - ta con-so - nan - tes ex - ci-ta-ta su-me 

Hlasmi zvn - íte ra-dost - n<- - mi, zvukmi hudte vc- 

vo - ces, i»an-(íe laa-des at-que vo - ta, Mu - si- 

se-lý-mi, v súzvuk slá-vv roz-i-hra-Dé zaMa-hol- 






m 



=?=■: 



í 



cosq fer-to can-tus. 
te stro-oy na-£e. 



BaMtv>. 






(W- 



m^^^^^^ 



-^ 



160 






* ' ' Lnx Ba - vi - di na - sci-tur ! 
Da - vi - do -vi k o-sla-ve ! 



IV. DonáSa novohradský nardový oIqJ. 

Veselá družino pozemŠtanov, pozdvihni sa na nový Btupeň a 
nasleduj ma svojou nohou, lebo rýchlo nesiem Dávidovi nežný 
nardový kvet (nardus ^ voňavý kvet, z ktorého robili Gréci voňavý 
olej, u nás odolen zvaný ^ valleríana), plný vďakonosných a nových 
jarných vôň, ktorý zbožná ruka sberá oa jarnom slnci. V tomto 
znamení oslávme veselý, slávny deň Dávidovský. Ä Ty si pripni 
túto kytku cyprusovú, aby bola potom ešte väčšia veselosC tohoto 
dňa, a bol veliký tento deň aj spevom oslávený. 

V. Terrae turba. 

D a v i d L a II i v i v u t 
a v idLanivivata 
v i dLanivivatav 
i dLan ivivatavi 
d Lan i vivataviv 
L an i vi vatavívi 
ani vivataviv in 
nivivatavivina 
ivivatavivinaL 
vivatavivinaLd 
i v a t av ivinaLd i 
v ata vi vinaLdi v 
H t av i v inaLdiva 
t a vi v inaLd ivaD 

O básňach neraám čo poznamenať; len to je zvláátuo, že pô- 
vodca spomfua v nich všetky štyri stolice, v ktorých lAni bol 
superintendentom, uvádzajúc zvolenské spevy, turčiansky tymian 
čili kadidlo, hontiansku pieseň čili snáď lepšie „nôtu" a novohrad- 



Hl 



skv iianlový ntej, teda gratuluje v raeue všetkých stolíc, ktoré pri- 
D&leiíalj pod niipf*ríntenďcDTn LáDibo. 

Čo ma UÄJviiic interass^tvalo a |»ľH uÚ9 je iiajvyznarontijšie, %ú 
uóty pud cfsloin Hl. 

ľna je hontianska národmi píeseii, t tie časy snáď stolíčnä 
uóta, kcoľd ešte, keď tiie aj cele tak, ate vo variantoch žije v Honte 
i T susedstve. 

Keif prehml som pieseb, hneď som videl, že je fAku sloven- 
ského, a tmia iní onánia : pozdej^ie môj test Laciak ma upozornil, 
že le pndnhnii v Hontf^ n v Doltťonivoj zniimej piesni: „ľani mamko, 
Ih i rku inál.o'' (Slov. Spevy 11. 'M'Hi, to vxliudilo vo mne 

!i( . i-iuÍHuky, a /vlaíiif trRti a átvrtý takt, ktorý mi nd prvého 

ptKiitia tejto piesne bn| xostu) väzeí. ako taký, ktorý sora predtým 
xvlášte HÍ bol uipaniiital. I rozpomeuul som sa, že nám pri jednej 
prlIežiCofti v krupinskom kúpeli cigáň, bez pochyby zo Šialt, na 
erinhale bral nôtu, v ktorej tie l^kty boly a na ktoní sa spievala 
národná pietíf^ň, ktorú som si bol vtedy do notesa napísal. A ja 
hned zaŕnem svoje íítaré notesy prezerať, í nájdem text piesne tak, 
ako »oiD ju hore pod nótami udal, t j. Pani luanio! (oj) peknú 
dcéru (peknú dcéru i mátť. peknú dt'.éni máte; precože ju ešte ne- 
vydáte? — Xažťj peknej ilcére ešte vydaj nie je, nech si ona ešte 
RHnniúriočok picje. rozmajrfnčok pleje. 

Túti' peeuičku priluhoiHl sum k m'ttain (^i som cele dobre 
utrafil, neviem — un^x hudobníci uoch to pusúdia a opravia; no 
íMä vec je, že ínm piesni Siuapiusom roku l*íiH) do nót uloženej 
na&iel text, iio dokor.uje aj reŕená píeseŕi vo Spevoch, lebo má ten 
istý počiatok, čo Sinapiusova, aj v dal^^j melódii je podobná a i text 
je T mnohom ten istý. 

tVsnička táto zvláštna je teda nielen svojou krásou a rýdzosťou, 
a)' ŕc/P tu dosiiiľ najíítarMa hodnucrme fijrirovami slo- 

rrr I f/ľsniH-n. Teraz je vecou našich hontianskych ná- 

rodovcov stopovat ilalej a sosbierat varianty jej melódie i textu. 
leba tá pieseŕi musela by( veTmi známa, keď si ju Turčan iiorcička 
vybral za základ svojej skhidby. 

01 ' ' I -aniyrh nôt treba mi ešte spomenúť, že sú v origi- 
nále \' !''. Tlačení sú len línie a slová: III. Hontum fort 

loauni uh. ^^ymph. I^tssis. Nóty sú na tých čiarach písané 

TÍntiiQ , [tó*obn toho času ako kvadráty tejto velkosti ♦; 

■ sú nad uólami alebo pod uimi, len dakde pred nôtami, a 
■nx^-Liii nij znalci, že v basse neznačia povýáenie, ale slúžia k 07.na- 
c«niu akkorda. Taktových čiar nieto, no v prvom hlase je prvý 

oddelený komniatom ., taktiež tretf i Ŕtvrty; v drulioui hlase 
prvý. 

I)ruhý a tretí hlas nemohol som ani ja, ani moji priatelia, 

ktorým som t<i ukázal, úplne do súldasu doniesC s prvým - n(S> 

TTcliMtt* takty ; no jed^n znalec mi povedal, že je to krásne do 

:'^' ' Jtíiiŕ, |«n že treba to prcStudovat a preplsat podľa dneá- 

t'U. Ten istý povedal, že je to složeuo viac pre hudbu 

auáä pre s[>ev. 

U 



Druh} ku8 je pôvodiiA komposícia Sinapiusova a pod ňou j 
i 7 veršov textn, z ktorých vrak len prvý pftdAvam i so sloveiiskÝni 
prekladom, lebo na jednom iiiifste vydrapený jo kúsok papieru 
prelo je [Hitrťhiii'jší W^ki ziialnc luliuskúlui jazyka, uežli soui ja, 
nby BA mohnl it>Nt doplnif. 

Táto pieseň složemi je v diskantv u sprev^UhaiiA basKom. V dw- 
kaote sú takty oi'.iiik^eiiť- kouiinittanti ,. v baSHO len pľvy; no dis- 
kant nestojí nad i)u»»om, Ushn je hahs napísaný na jednum riadku 
kým diskaut na dvocli. 

Nóty som vtirne kopíroval a dat litoRrrtí'ovat; kto by sa interes- 
soval o ne, nech mi odpíše a ja mu ich vdučne pošlem ŕr&nko. 

Na závierku dovotim si nasledujúce ^los&y. „Zlalii doba* ftlo- 
venttká padá do časov diWnych. Kresfauttvn priMo po Donají k Slo- 
vanom na území terajšieho Uhorska v pr^-ýcíi stoletiach. V tie casj 
Slováci, Horvatl, Srbi a ŕlovenci tvorili jeden národ, hovorili spo- 
ločným jazykom. Na jak vysokom stupni kultúrnom stali, toliu dú- 
kozom je staro-slovetisk.-i pod/emnä Hturo-krestiinäkú kaplnka v E'úli* 
ko8tol(H-h 80 vzácnymi nmthami. i Štyri Ipililické obniiry u dve po 
prsia BUŔd slaní -slovu n s ký t: h vladárov. Vidz Oesterr.-Unj*. Monarchie 
in Wort n. Uild.) Tálo doba dosiahla svojho vrchola v královst^e 
v efk o- m oravskom zn času Cyrília a >Tetoda, Kit.<)tifilava a ävato* 
pluku. Rozklad staro-slovenHkvrh dialektov na>4tal po prichodH Mii- 
cfarov.'t N'a severe Dunaja vyhlatil sa náš slovenský, na juh- 
slovinský, na juhu srbsktf-horvatský, ua juho-výi:hodc In 
jazyk. Za času sv. Ladislava (slovensky „rcs junior") slovcustvu 
ešte znamenite kvitlo, pozdejšie v/dy vim uspávalo sa latinou.^ 
Nanovo zodvihlo sii v \V. stoUai, rozvíjalo sa v XVIII. a XV'Ii-iom 
keif Matej HOl vyhlá^^il sluvenčinu. že je najkrajtiía reč, ked Iíene 
dikty NedožeľÉský stíil sa otcom klussickt^h" biisiiictva ée^ko-sloven- 
akého, keď Komenský podpisoval sa „episoopus ecclesiae slavonicae', 
keď .lakobei písal „Iďornmae ťentis stavonícae' a vydal blovenskj 
písanú hiatfliiu Slovenska, keď sa preslávili ľiláiik, Uúrnvflký, kt 
Lani vydAl aííenriu „ecclesiae sliivoDieae\ keď Kalínka alovensk-] 
sa bránil atď. atď. — ľúto dobu nášho slovenského vývinu tľebiil( 
by teraz študoval, keď nám Vlŕek dobrí prepurodetiin tak knUno] 
opísal, Lauiek a ja počali t-me Jukubeim, Motko Kalinkimi, Kvjľ^Ij 
Komenským, no nebral ohlad na účinkovanie Koinenski-ho na SU 
vcnsku, kde jedine ostaly až podnes zrejmó stopy bratistva jalť' 
medzi zemanmi, tak med^i kíiazmi i medzí remeaclníkmi. OsvalUove 
„Literárnu Listy" horlivé titopujú diela katolíkov. 

ľroto vyzývam priatelov slovenčiny: sbiorajle klásky k ko- 
stiteniu histórie slovenskej litointury a kultúry tejto doby. Nigde 
u lease literárny historik, ktorý to dovedna složi. ätudigmo na^ 
uiÍnulo8(, ktorá bola vždy dost skvelá, ba práve skvelej^ia, nežli 
minulost ntnohýťh susedov, za ktoryeb len inl pracovali; hlaďiue 
BI zabczpeŕiC. čo bolo DaAe, aby sme tnk pre budúcnost boli svojou 
minutostou obrnení do boja 2a národné práva. ^^ j^^^ ^^^ 

') Doslir luHkA otAtMu ,\li* /'U HA hrt 'lokizanýiu, fte v IX. « 
jcfltroval; vielky lor^JHÍí- hluvuŕ juzjlt) HÍD\aoskt>. 

*•■ 



U^^l 



163 



U L. N. Tolstého. 



(PoknkC«iBnl«.) 



í 



ČAStíliisp Zukunfi vyšla ľuy.prava „Tulsloj uiid Guy iiľ Mau- 
*. Ta rozprava uni tak nevolá sn, uj iJOvynw.liAvuli z nej 
c*?l<^ ruíetita. ') ^rakto pi-ekrúcajú — hovoril Lev Ňjkot^evič — a 
skracujú, čo pfá(-m. Ča^to ue]irckladftjú ani t riiHíny, ale z inojazyč- 
ného prekladu, a na vydaní «tojI: „ autori sierto (íberec'tjíimg". l^red 
lýr ' ; -■ ' - , ,)n Neuicrka list, Že sicf i na rfalcj môže ka^.dý 

pľ- . : moje diela, ale ahy obecenstvo vedelo, ktorŕ. 

prrklndy ^u ct-lé a venu*, nuž ie tie budem zvlášt označovať." 

,0 ui^protiveni Ka zlúmu (Mat. V, .'ÍOj vždy hlásajú, že ja ká- 
^it neprotivit sa zlu. Už som o (nm dvadsaC ráz plita). Akože by 
to bolo! Veď ŕlovek colÝ ítvnj 2ivut musí sa protiviC zlu, len nie 
uásiliDt.* 

pOefom človeka má hyi, aby váetei Imlia kIúžíIí Bohu." 
.Henry tíeorge plse: fred inojlni nknoni Ktojl byk privia/aiiv 
7a nozdry o stĺp, okolo je ti*Äva. ale on zaknitil sa okolo stĺpa a 
ncmŕiže sa {uíst. Ťonin je e^le Tahko pomócC ale /aniotanemu svetu, 
uám tudoui, (ažku.* 

' i'I Buín so sebou fiaucúzsky pi-eklad Tolst^'ho novŕbo spisu : 

A' a putnutisiiius, kloK" pár tyždíiumi predtyrn narobil 

volkrt hluku. N'a Jasnej Pohiue ho ešte nemali. !>«v Nikolajevlč 

pr^iľt! 1j(. troška a znse na.^iel velikt- chyby i v tomto preklade, 

|>^ •tn od Poliaka Halperína Kaminského, ktorý už tísc 

liľ.. l'MM-ho preložil do ŕranrú^ätiny a ktorŕ hol aj na Jasnej 

rnlup akii i:á.itupĽa francúzskych literál^iv v záležitosti tranmizsko- 

r vencie í> spisovatelskora práve. Napríklad slovo MHpl 

■ 11 J I bolo prekladané kousekventne le monde (svet := 

íipi.i. 

.la — hovoril íaloj í.*v Nikolajevii- — so Strachovom 'i óisto 
^ n (Kitriotisnie. On povážime ho čímsi prirodzenýn), po- 
111.' 
I>'>mpnul Aom, .iko účinkoval spis Kresfanstva a patriotizmus, 

' :■! ■ !. liy z nehíi, lehíf sám spis málo čILhIí na 

I .. p I : .y aj u Cechov a inýrh potlačenýijh národov 

Ukázal som Sv. llurhauu-Vajanského úvodný čiuuok ') 

-o^urU'.ura íííIk Národnýrh Novin. napisauý za horúca, istť na 



*t Ja fpomrnul ^otii Tíjlstrimi, iv v lom istom rasopise bola jeho 
.T'ffiniŤA .0 nedclini" prolo/fuA „Arbcitot nii-ht!" a v ílmhom f'lánku 
le 9cplsarati^^ u\ÁdzAl, íe TolstoJ kiU« noprSĽOvaC 
I .1. N. Strachor. slavianofil, kritik a príatel Tot&tého, chodieva 
iMl rokn IH7& kaldi^ leto k ueiuu. 

Ss d»e LIaviití vyŕitky. preložením piunoni vytla^ent!, ktoré 
'< robí ľolMt^nm, ie odnfnis vieru v spasenie a tivol voCoý, 
L/n iuktiUieri^ pozBimeual, 2c to nikdy nehovoril. 



K 



lU 



zákinde Keuu fr. Pre»8y, ktorá fá vybrala z Krusfanstva a palrit 
tisinu, čo jej do krÁnin patrilo, hlavnú my^liťnltu /Hml6ila a siuy8< 
pľťkrútila tak. nko by bul namierený „ proti lži alaviíinofiloV; tODi< 
KÄverok som i nahlas prečítal. Lev Nikolajevič poíUval pozorní 
alf iiepnvpdal nič; privykaní iiž na tňk(^ vykladanie svojich flioi 
Potom ukázal hoih nsi jedno m'iMto ') v Krmtanstvr u patrk 
tiiimr, že je vari priostrí i najmä pre näs ií;ipa<lny';li Sluvau<ír)J 
AksAkov reku robil to a tak. čo a nko najlejisie vedťl Koby boj 
vedel iiiakíl 8pÔ84»b pomoci Slovanom, nuž by bol ten volil Je«tl| 
volil vojnu, to pi'Ľto. že inŕbo apósoliu iiťKcnal. iTo soín povedi 
vtedy, teraz bych to nepovedal. I^bo nemôžem predpokladaí o 
kých luďoch, ako Aksakov, Dostojevskij, že by neboli znali sp6-' 
aobu pomoci bratom Slovanom, ktorý by nebol býval zlý, ako je 
Tojna.) •) 

') SpyTDJú fta: „^ J^ '° áého. ie si Knmcťuftko a Uosko Ty-< 
ja\íly svoje vzAjomné sympatie pre zabezpečenie mieru?" Zlo je lo, í^ 
je iD lož, ■ ]oJt sa nikdy nohuvorí a človeka pre áa neminie pokot 

DÍAbol je Kabijač TikU n otec Itt*. A lož mi vláy za následok «mi 
niekoho. A v touitr) prípade zrejiufj^ie uc2 bookedy. 

Veď celkurii tak nko tera;;, i pred tuiet'koa vojnou ako h\ vjiplá* 
l»olala odrazu nonaddia láaka niís Kusov k akýmiíi bratoia SUivauot 
ktorých nikto neznal n iti het, vtedy ked N<<mci, Francózt. ÄnnliĹ-ani 
ridy boli, «j dnlej tú nám (Jedna print e fka- Rafika dotoíihiT ^Nát 
vzdelaným triedivni ruským ľoľuúmka D, M.) ncsrovnatefne bli2if a prf^ 
boznejil. neí akísi Ccrnoliorci. Srbl. Hulhnri. I povstaU> crll; 
oda&ovncnie. prijímania, slávnosti, mzdu'-liovnnú Aksakovmi, K 
ktorýrh spomínajú už teraz v ľaríií nko vz<ory palriolísmu. 

Vtedy, uko í larat, hovorili len u vxá)oninuj, nenudále vxpl^ 
Iftvsej láske inedid Kusmi a Slovinoii. / poi^iatkn tľelkom lak. ako U 
v Parili. Ttedy v Mo<ikve. píli, jedlí, hovoňli vospolok hlúposti, opáji 
fta svojimi vyvýienýriii títmí. hovorili u spolčovaní sa a o mieri a mÚ 
o hlavnom, o zAmcruľh proti Taicľka. Noviny ľo/ilui-bovsly cutQ<iiaJima>>; 
do hry p<i troéke iiočalu sa miféať vlida, Povstalo Srbsko. ľočjiJy 
pisat tliplomalickč nčtty. poIooftiťiAlno ŕláuky; noviny vidy vačiini 
v&iHmj luhaty. vymý^faly. rozpufovaly a konce bol, zc Alevnndpr 11.^ 
ktorý skutočne ucchcid, aby buln vojna, nenutbol nepristal! nn Au. 
stalo Ha to, čo vieratK /liyunln sl)lli<:lre nťvlnnýob ludí n ntil' 
zdively a /tratity všetky kr(>8ťanské city. To. čo kb dialo > 
Paríži a Čo lia i leraa deje po novinách, zrejmo vedie k tomu iitieiua 
alebo iľšte broznrjÄirmu. 

^) Poirt. rfdakctf. Neznati, neutohli znaí a ne/oA bo nikto. Ako- 
kolvŕk dolklirp rozpráva grr^f Tol$toj o biede ruíkčbo mužik' ' ' 
nevie, aké y-á biedy uárudúv jiodrobcnýcU nebijúcich svojim i 
iivolum. Biedy uáiodov svo)>Ddných sú uie to, čo bítídy .nán>duv pvHl.-r. 
benýťh. I najnhiíťtenejfeí mtiilk rusky má povedomie, Jle fár je jp-Ikí^ 
i vláda jt! jeho {ruský cár, rushá vláda) : preto na miesto oplana 
niko. ktorý jcma zle robí. m6žo prlsf úiíidnik poctivý, oa loholo mloi 



106 



Le» yikoUjetií odvetil: „Vetí som ja pozual Aksakova, Čerka- 
•ského. Oni pnriŕialí tiito 0Tn7.kii umele." 

.Fatriotiíiriiiifi jo niy»tí('iíinin». Nábožensky mysUdsmu^ bol 
v t " '■■■■■ sjlav, a teraz jf Iiliivnt* patriolismus (patriotický iiiy»ti- 
CÍ>i ivm, p nim trehíi aa Ľorit." 

.Vu ťmiicúzäku putľiotisuius robf, že vládne buržoasiu, v Ne- 
mecku, if je poloviťti uilädeie vojakmi, u vás v Uboi-sku. /.a 7 
millionov Maifarov potlat!-uje U» millioiiuv Slovuunv a inýcb.*' 

„Dikedy počnje človek v retkoiii presnej forme vyrkiiuty iírii- 
dok. .ledwj môj pnateí povedal : Tie miery, ktoró franctízska vlida 
pf- 'ti auai'Ľbisniu, ukazujú, že proti uemu niet pomoci, 2c 
je 1 .^ ' ^ libtralÍKmu spúš(ajú') len, aby si kožu cbrítuili. 
iediay liek je krestausivo." 

Lev N. mi odporučil čítaC a rozširovat naHlpdujúce knihy : 
John KmiiiH>yrthy: Anaroray of raisery (Anatómia biedy), From 
iMiodage tn brotbertiood (Od otmcivu k biut.stvu) [LundonJ. 

Jŕ. Dm-ki.ioii-Mor/son: 'VUtí old order and tlio uew iStar"? 
poriadok a uu\ýt, Tbe Gnípn! nf the poor {KviiiiJHlinm chudobných l 
(liflOfírtíi, Iíeilaniy IJbraryK 

flrttiy Gforqt-: ľľogress and poverty iľokrok a chudoba), itie- 
mecky v tniveréal Jtihliothek), Social problems (fiociálrie probitímy) 
(New-York Webster). 

Hemhtiťd Kuhttstrin: Die. einzige Steuer tí>inK)e taxt fJediuit 
da:i n. slrtji marku]. 

Jíelíyion des íieisUs" (C^ipxi^. Alfréd .lanäsea, .'i 
vur^y roĽDo). rediguje ho a väčšiDii článkov doAho pí&e Engen 
Mtinrick SchmUi v ľeiti. 

PodAvam tu list TolsttJho K Etilensieinow písaný, ktorí sotva 
tni eM> ■ ■' '■ ' iv\ 

( - dajúc Vám na IÍ5r to ifúa ^. roaira ( IS^>4K 

«o KTlá>tu>ui in'U-M-iiiui iidelujcm Vám nasledujúce: Ja poznám H. 
ť^OOrgfti mlvleily. ako vyšlý ipd nehu Soriálnr pníhV-my. 

Prťcltal som iib a bol som zadivený pr.-ivdivnstou jeho t:\klad- 
nej Bj&liťnky, vynimeínou, nemajúcej sebe podobnej vu vedeckej 
tilerítdre josnostou, popnlárno^tou i silou výkladu, u zvlištne tým, 

v. Tej oádoje duchovne i materiílar hynAci nynovía |K>dro- 

tJ '! maí! Proti rojnr argumeiUiijút:, ^^. Tohtnj spo- 

" i lyrh íadí, ktori zahynuli v niskn-tiirenkej vojn« 

i'ilcl. o kotko viiKT ícb hynie i boz vojny, iiokrvava, ale tým 

■I mifiitlin cuJztmí spravovaných!! U TnUtčho. krestanN. 

lUDini! sneje Lá xlobitá reč proti číDlteroni poslednej veíkt^ 

:' ■ii)voril (Anna Karenina) ni o vojne srbskej (1876), 

h dobrovoliiíkov. No ako prepadol na pr. proti 

■t, iitjM'i iv^íciitn. íe l{u«k<> |>uitTbujc i^inuc Kuujíiu&ŕ sa m 

riraiiiv. nt»v ^amu moliio /i( vyšším životom, a dukazovat- 

Ueaui tanjabMiŕuu národa tA osvnbodxujúcn vujno, Í9 Tulstoj svojim 

dtáfMDlm veci roxpado! lui a <ihraitinfiu \B^hí»om ru4k>'ľh fudl. 

') ZAkouy. ktorí- írauiľútska kooiora vynii^la po uvraždent Carnota. 




_^^^ 



',sssa^ 



186 



liež vvni merným vo vedpcki'j litťraitire, krpsíanskýui (iiirhnin, 
rVni je preniknutá celá kniha, ľn»ŕ(tftv Uitn knilui, vrátil som 
nazad podfa rasu a prečítal som: „ľokrok a chudolui''. a uittf 
väL^äiui aoni ocenil význam dejatelnosti il. (ieoinsea. 

OpytnjelC' í^a ma na moju mienku o dejatehioRti H. Georgea,{ 
jeho níililade u pozemk«vt»j otázke i jeli<) nyHliíine jedinej dane. 
'Moja mienka o tom je nasledujúca : Ijidstvo u!*tnvičnfi pnhylmje Kij 
napred v siiiysle ujasnenia si tuiiem iivota, /odpnvedajiicirh tomuto . 
prenmnenému povedomiu. A pľoto v kaičdej ilubu života ludsĹvai 
deje BA 8 jednej stmny procesiS povedomia a h druhej strany u(»kutocôo-| 
vanie v iivote toho. ío je ujasnen<> povodomím. 

Koncom míuuk^ho stoletia a počiatkom tťTnj^iehu diftl sa v kre* 
sfaiiskom človoŕenstve proress ujasnenia si povedomia dotycno roliotu- 
júceho stavu, nadiodivíiieho sa vo všelijakých tormarli otľuclva. i pri>- 
cess ustanovenia zodpovodajúcich njasnenómu povedomiu novfch 
foriem zivotjt, zrušenie otroctva a zániouu jetio nájomnou pnlcou; 
v terajšom čase duje sa a zachvacuje vse väcái a väčší |>učet ludf 
process ujasnenia povedomia Tudí dotyčné u/ivanla zeme. a zanedlho 
musf nastúpit, ako sa tui zdd, process uskutočnenia tohoto pove- 
domio v živote. 

A v týchto pľocKssocli, tvorí&tuch hlavný liko! aaáej doby, 
predným človekom, vodcom pohybu h<il i je Henry Georpe. V tomlo 
je jeho ohromný a iirvoHtupňový význam. On pomohol avojinii pre* 
kr^l^nymi knihami ako ujasneniu povedomia hnil dotyčné r^jto^ 
otJizky, tnk i uvedenia jej na praktickú pôdu. 

Ale divné je to pri otázke o zrušení zrejme pohorélivŕhn práva 
vlastníctva zeme isohslvenuusti na ztMurii), opakuje Ra celkom to 
isttS <^o Ha dialo za našej pamäti »o zruáenim rohuty. Vltidy i vlád- 1 
Ducie triedy vedely v hlbine du^, že v pozemkovej utázite &a za* 
kluŕuje rozriešenie všetkých sociálnych otňzok a preto zruieniej 
všetkých i<h pľivihipil; vlády i vládnucie triedy, vediac, žejetilo 
oUzka na rade, robia nn, že h.i stíiľajú n hlalio národa, zav.-ídzajúcl 
kassy, robotnícke iušpekcie. dôchodkové dane, ba i >*-hodinoTuj 
prácu dennú, starostliví- ignorujúc otázku \)o/.cmkovú, ušte i s po-J 
mocou sviijej posilfvnej vedy. dokazujúcej v^jelko, čo im trená, 
tvrdia, ^.e exprupriácíu pozeuikov je )>e/ úi^itku. ékodlivá, nemnžaá. 
[leje sa celkom to ist*'*. čo holo s poddanstvom. Ludía ni dávno i 
cítili, iíe tak (folej byť neu)ó/e, že je poddanstvo akýsi dušu hrozoRJ 
búriaci anachronisnius. ale •{uasireHrda i veda doka/ovaly, že je 
otroctvo alebo potrebu"'', alebo že je ho ešte privčas /rušiť. A tenix, 
robf to isU' veda, tá, ktorá zaujala miesto náboženstva. 

/dalo by sa, že by malo byt jasnŕ ka/d(!-mu ofívíetenéinu člo-| 
veku našej doby, že vlá4luut zemou Iiiďom neprarujúcim na nej 9] 
prekáiiijúcim dostiip k nej .^Uin i ijsicim bie>diiych rodfn, je celkom] 
tak zle a podlé, ako vtáduuí |>oddauými, a medzitým vidítne quast* 
vzdelaných, jemných nristokiatov, anj:lickycb. rakiiskycli, pruäkýchJ 
ruských, používajúcich tohoto divokálio i [Kidlého práva, a nielen] 
nehanbiacich sa, ale ešte pýšiacich sa tým, a veda politicko-ekono-j 
mická 8tavta im na tot" hotové sofismý. Zásluha H. Georges 



m 



zostáva T tom, že on, ako znatnenitf bojnvDíci 2(t slobo<)n t Amerike, 
Aogticka a Rusku - Channin?:. Ilarrisoii, Wjtbprforce, naši deka- 
hňsii, rozbil vädljy lii- snhsmy. ktoiv v/stjiviijú na ocbranu po- 
i^etukoTébo vlasiDlťtva, 

Znlíeiiie poKtMukového vlastníctva je oieleu uevyhnutnô. ale 
ono je i možné. 

Heon- íínoľfip to tltiká/al. A toto j o tá tak velikit z^Iiihu jolio. 
Nielen tp linvietlol otázku ri;i posli^dny siupfii jasiiuKti, na ktorom 
nviuuat iiezáknnnniiti vlnstníclv.i pozetiikovi'ho &a nedá iimče. iba 
ak si človek uši zapťbl Ou prvý ukiual, aku sa môže tdti> otázka 
nr/ríuJtit <)o prvý dal jasnú a iipritnuú odpovwf na obyéajuť: vý- 
hovorky, kton'' |K)iiífvtiíi'i nepriatelia k.-thlého pokroku a ktoré po- 
jtoAUvajii v toni : ía* požadovanie pokiuku sú nepraktická blú^uenia, 

DP'! " ■ ■ " 

L-onrea ziiÍL'nJe tiito výhovorku, stavajúc otázku tak, 
ie aj zajtra niožu sa sliroinaždíí kiunítéty pľeskľirnaC a iivážiC návrh 
a nmbK ho zjíkunom. V Ku»ku, ua príklad, uva^^^aie otázky vý- 
knpu zeoie alebo odobnktie jej bezplatne k vúli jej naťlonalisAcií 
nôžŕ sa počaC z^jtra^ a cetkotn tak, no vr^elijakVuii prekilžkaini 
vile byt rozrieíwDái ak« boli ni/.rícšená pred .'Í3 ruknií oLá/ka 
odeoia sedliakov Ľudom je objasnent^. že je nevylinutno pre- 
lif 8tAT it«riU8i) a ukázaná je možDo^f tohoto imó/n <ía s^tat pr&- 
oieDT, opravy v systéme Rtufjle lax, ale základná inyálieuka je 
íplníternái, á preto oni nemôžu nevykonaŕ ť>. čo poMdiijo ich 
rozani. í^n to je treba, abv sa tiUo myšlienka stala v^>becnou 
Bii ' Vy to konátľ i ja to konám, povnžuji-ni to za svoju 

is\.. noKÍ, a pieta s celou dušou .sympatií*ujeui s Vami u 

čelám Vám uspoiliu. Lev Tolátoj. 

O H. Ueui^eovi povedal Tolstoj. ze v budúcom stôl etl bo budú 

tovniovat za najváč^icbo pnikUckóbo äoveka našej doby, a lonu 
o koT ' "r.i^ umlLtijú. nielen Časopisy (najmä anglická, kde 
jeh»» !■■ na úrodnú pôdu U ale i taki íudia, ako ftlosoť 

S]- i.ľt'bo Tolstoj v !»pisľ „Čože máme roldt" nazýva veli- 

kT! III pitsitívuľj viemuky;. ktorý vžofky mlobrujiicť /.mienky 

o . <'OTÍ vyfikrtal zo svojich diel. ttk že v nových vydaniach 

S{>t.k>^v..-.>cli ich ui Dier. 

,H«irv fíeorjie bol pred 10 rokmi orannho známejší, populár- 
Mj^U nejfc je teraz." 

l'vádxain tu chtfí litit ktorý Tnlstnj písal l«/3í> ao^ dr. Eufic- 
anvi U. Schmittovi. jedtiomu z čelných tuužov gpolku Itelipíiou des 
Gťistrii. Tento lial som fii vypfftal z nií^kých novín v septembri, 
•le vyitel I v novembrovom (Gtom) aogile 6tôoj)isu Relifiion dea 



Oeittca. 

O 
Ustfn: 




■! Vaftu Iľ-iíúrn ,Manimon und Iíeliaľ i s Vaáfm 

lÁvnu d(>.~l;il a snliŤne Vám dakujem za ne. Som 

-• n. -t:il i-aH, v ktorom treba vynaložiť vžetku energiu 

/.iklailiiých UI. na ktorých spoiMvajú véelky nenormál- 

míMti r u&iej upoloinotsti, oko to Í Vy v svojej broéúro robíte. Naj- 



" ^ •"" 



106 



väŕfiftn nepiiaterom pľavdj a pieto i piavt^ho pokroku v terajáť) 
ílobe nie je iii?vo<Íi)most. ale cbytn- koinju-nmiŕisy, kii ktoi-ŕin u 
lernz utiekajú vo vSiítky<"-b prtp;u|tir|i. Najautoi'jsrtu u niijvážni.'JÄou 
lUohou nak>j doby je poukazoval ua iio a životní) pravdu krátku. 
jftSQe a jednoducho vyjadrúvaf a sQaiif sa za ňou. Vasii broäúi 
dám preložit a podlá mn/oosti inzAIriť... Koh Vám poirtáhaj vi 
Vafiom neolirožennni a dubiom liŕínkovuiit. 

Váš pľÍAtHt IrfíV ToIfilOJ. 



V tento deň priSly na náviítevu dve slečny, piiatefky 'ľatian 
Lvovfif. Jeiina t nich, '^. K. .M , zabýva sa i hnnioopatiuu, dnjhá, 
si. K., študovala tri roky miitúiiiatiku ua nxfotdskej a Či cambrid- 
^leskej uuivíľrsite. Obe milá a uáramue speňne huviiríaw dámy. 
Pomáltaly prekladač, odpisovat, listy písat a ín(^, S. K. prubovala 
slovensky čítat. rozumela na podiv ílolirf;. Husi lepšie rozumejú 
slovensky, lebo vedia štaroslovatisky, iiez my rusky. 

Po užiui; douiesli poštu / Kuzítivky-Zimieky Pozostávala afti 
Ĺ \h—%) zásielok: liatov, novlii ;i brošúr temer so veetkyí-b liastok 
sveta. Riadne cbodia tieto „žuniáiy '): týždenník Nedeľa s mcsačnjmí 
„knižkami Kedele" (varí zo väctkýdi žurnálov najbližäiu stojac 
Tolst6uiu;, Sovľruy vestník, Rllli^kaja myH? <uba Lie2 bhzkui a V^itt- 
nik Kiiropy. IíHiníky i^'azety): Russlíujji Žizň ívychodl v Ptnrobrado, 
Tolslérau zo vfeetkycb pttrobradských denníkov uajbli n;! i, 

liusBké Vedomoari (liberálny orgán proíessnrov mosk . , ini- 
versily, zmývajúci i>a hlavne vniitoru^mi. spoločenskými oUzkaQii;r 
Novoje Vrenia a naily ľhronicie. — S touto poštou priélo so 7 
čísel novín ,New-Australia% kton* bol^ Tolstŕmu nevium odklal 
zaííliinú pre rad ŕlankov o jednom free-lamle, koinmnnistickej kolónii. 
Velmi drobnú tlač a Hlbí^ čhlnky. Na dnibý deŕi. po čiastočnom 
prei^lUml tycb čliiukov, čítal jeden z nich i pri sniedaní a povudal, 
že je to pekná kolónia, ze niet v nej žiadnych sekU »le ste je^ 
r nej duch kresťanský. Vidno bolo, že niá railosf z (ithu, 

l.isty pootváral Lev Nikolajevu sám a prezrel irh. Xomoho 
ich hned precitať, preto nickHM'f^ dal Tatiane Lvovne a nstatoť' vul 
90 aebou do pracovne. Jeden z týrb, čo dostala ľutiaiia Lvuvna. 
bol neobyčajne bnibv IíhI od iŕik^ho Ľubica. Písal, ako prišiel k po- 
vedomiu a presvedčeniu, že je vojsko zlo. hrubý hrubý Hat Ltír 
MkolajeTÍi- čftal nahlas. Nasmiali sme sa s nim na dakťirých mio- 
Htacb lifttu. Kol to list od riiskvúlt dám, podpísano bolo so 170 
osúb, prevažne ilám arístokratok, potom iných diini. ]>ár [irofeíisoror 
lekárov. Písali vyzvanie proti módnym suitám; inijda bola nazv&i 
„koHMium zla v Knskn". Vyzvanie obMihovalo návrh, aby m nnaily 
nejako racionálne šaty : TolHíĹ'bo profiili, aby prejavil hiihloä tomuto 
dielu a aby to véetko poítlal nioktun^niu peirohradskému časopis 



') V Roskn voliUá gAumály" meftaŕnlky. a naJic jnrnály. dennlki 
ifraietami". 



1 



fl 



169 



uverojnif. Prdre \iedy vychodilÄ sería ŕláiikov o tomže predmole 
,RaUoiwl costmne" v Daily Oironide. 

Neviem, ako xaäíoJ rozlicivoľ na porno-hoapodárskti ľetruvsko- 
Razumoviiku :ika<leiniii pri Moskve, s pÚRohciidn ktorej je vt-rejdA 
mienka r Itii^ku on: i^pokojQá, ktonl aka(l<>niU bula nedávno pro 
ätudt-'Dtäkff nepokoje ') pár rokdv aj zaviená. ľenuc dustaUt nový 
AUKút, Bj Dovchu liin'kttíiii. veblusut;ho pľu-ktickčlio ekúnrimft ti.. 
otti u*m si stubujii úspech od uej. O lejtu hospadátskej akadémii 
M etrhta ostrA debatta medzi S. E. a Lvom NikolajťVičouí. Boln 
tá IrÄpno itočiivat. S. K. toližto hovorila nAramne chytro, maoho. 
skáčuc do reči, a jednyrh a tyrli istých lugiinientov, ua ktoré už 
dostala itdpuved. znova u znova |K>užlvajiÍc. Li>v Xikolajevič hol ua 
podiv trpezlivý a tichý, len ku koncu debatty (trvala s hodinu) 
prichádzal do roitborčenia a poúil ^estikuluvaČ rukami, dvíhajúc 
(rredloktta parallelue pred selm a dakcMly chyiajúc sa uhouia rukanm 
ZA pr«c, ako by íiji zdr/íaval ua niiesie. počal íta dvlluit h divAna 
a us^ si saitul idivAn trn pod ufni až tiiasoh, ale zaka/dyin sa 
U6ť opanuval. Tvár, ktorá bola raka rieh.i a tajila hole, počas de- 
baUr sa menila, nnjjirv {irijaln \ýrn/. i)chntD08li, potom žialu a usla- 
kwti Sedeli sme pred poprsím OfI Iliepiiia: Lfv Nikolajevič, S. K. 
■ ja. Solia Xikotnjevnu (nevesta Tolsir'ho)^ slečna K. a Tatiana 
tvuvna ai presadly do druh(^-ho kúta sály. 

Teda S. K. tvrdila, že selsku'clioziaj&ka akadémia bude odteraz, 
iku vlida vymenovala na ňu li. /.& (nového) direktora, luitočuou. 
Lev Kikolajevič hovoril, in nemožno uir očakávať, že takéto ná- 
deje boly pri každej piT'uiene oäôb v riadttelstvc tej akadémie od 
5l> rokov, a že nepriniesla >.iadneho osohu liospodArstvu ; dalej 
hovoril **i takto: „Čože, 40 odchovaiiivtv ťlohotu školského roku 
l»4í'ri prijiili len id študentov, prednost uiajii švtiovia statkárov) 
l'ii blahu línskaV Čože sú 40. vyučení ekontmii pi*e UuBko« 

ak j» Li zdokonalovaC pohié hospodárstvo? Kmpyricki> známostí 

fA ntjja prístupnými učíniC áirukym vrhtváin, sedliakom, a nie za- 
vreoŕwu kr ' ' -h íudí. VlAda už vydula tofkí milliony 

u ielťdto-' ii, a akv je úžitok £ nej? Ako ntenej 

uf i. Uk .-I |nílfp>ují' svoj bvi 1= národný byt, život, spô- 

*' i i4A/.dov^ivo. Kuby nbeU', ktoré majú vr^ slúžií ua 

p- io JRho samého, od Nidu nebrali, stál by omnoho vyššie, 

iie> MKAv lio intelli^'encia postavi( za tie obete." 

C« meilxitým i dalej hovorila S. E., nemohol som dobre po- 
strebnút, ^in menej zapamätat si; i z toho. čo l#v NikolajeviČ 
IvjTOnl, zostoly mi len jednotlivé výroky. 

,K. tok nevori v prospešnout svojich názorov, ako neverili 
KsUov, Pmilrij A. Tol?toj v návrhy, ktoré dávali vlAilu, alebo v re- 
foruiy, ktoré svojim vlivom uíŕkutočúovalí. .. l>mitrij Tolstoj, veď 
Muu bo dohre poznal, potreboval 20 tisíc na zariadenie b>tn, vyňiel 



*) Vidx moje Zápisky z Moskvy v U. sv. Bielkových ll«&{edok, vyd. 
R. Saíra t Rtiiomberkí]. 



^bi 



170 



S Dftvrbom: gréótinti /Aviesi do ^vniDásif, 2e kUssícké v&tlelatiiv 
bude dobrým prostnedkom prott nihilismu." 

„Ten zemsky načalnik, ktorý, ked som sa bo opýtal, prečo 
dáva palicuvuf miižíknv, lnivnril mi, ^že váze robit. ináče by bola 
dlbá chvlía," udpoTodal iíprinine, pravdu; alt* K., Dinitrij ToIkIoj, 
Kiitkov. ked hovoria, žľ to, čo rotiia. vobia preto, lebo je tu ^tíifí- 
čestvu" potrebné, nepravdu hovoria." 

„Dtiiitrij Tulstoj lak veril v Ľľi^čtiiiu a l»k bol za ôu oduácr- 
iieuý, ro ešte i ímíiii zač4il sa ju učiC a priíiiel pu litery ts v." 

„Ktože verí vTioJicii, matku Iktžiu teraz, a arcliierej •■» tulský 
<syu pi-otoJereJA, vychovaný v pravoslAvi), keif som mu bovoril 
((^vnoi o kreKfai)í(tve, dii>, f>i lon zitlor.il rulty ua život a v/dycbal : 
,0 Hospodi. (j Hospodi!" Alt* kdeže hy sa nn vzdal Iže. ked mu 
národ bozkáva mku. ked býva v paláci a <lostáva 3 tisíc mesačnej 
plAce Ketnú/c sa zriecť nľtikkej postele, palácu, bozkávania rúk,' 

^Ked iiiektu bráui nepravdu, prfcliodf mi mi uui rozprávka 
Gorbuoova: „Krajčír letí v baltone, a (udia vravia: „prečo letl, 
pokradol?" ľrečo bráni nepmvduV Okolo neho je atuiosfiira zii- 
njmov. pre kton'; nevidí alelio nechce videí pravdy." 

S. E.: „K. to robí z presvedčeuia." 

L. N.: „.lesto presvedčenie napustení';, xvonku, presvedčenie 
pred ludmi, a jesto presveilčenie vnútorné, pred Eíoliom, Bvedomŕm* 

S. K.: „K. 10 iieiobf /. nnirnouiysefnoíili alebo i lásky k pe- 
uiazoin." 

\i. N.: pN*epo/.aa] áom ani jedin^Mto človeka, počinajún od R«l>a. 
Iwz samojásky a lásky k peniazom." 

„V Iíi:izan.')kej gubernii vláda predáva na dane statok aedlta- 
kom (a dá ilva milliony na hospodársku akadémiu), berie deti se- 
dliakom k vojsku." 

S. K: „Ale ved ti, čo vyjdú z bespodárskej akadémie, pretUa 
leu budú rozširovat hospudáiske /.minioáii medzi ludom.*' 

L. N : «Ja žijem ô() rokov medzi sedliakmi, a uevidol som, 
že by SA bolí niečomu naučili od Htalkárov, naopak áno. „Molotílky" 
Hedliaci prcinačili, a statkári podla nich Ko/umie sa, ie jeden 
človek učI sa od dníht^lio. Ale /e statkári menej naučia národ 
akadémiami, nežli by m. sr-dliaci »ami zdokonarovali, keby irb ne- 
potbii'ali, U) je ÍKtí!'. Liul degeneruje, priamo umiera od pnlce fŤÍIám 
svojim neprimeranej a... Zmen^if dane a,..' 

„My (takzvané vzdelauč triedy) z nich (sedliakov) žijeme t fr* 
sícky i mravne." 

„Ja som sa mravne na iitívot liladet od nich naučil, i bústpti- 
dárslvu.* 

í>. E.: .l'redsa jesto a^ríkultúrna veda." 

L. N.: „Ap-ikultiirnej vedy, ako ani medicínskej niet Jest 
veda matematika, fysika..." 

S. E.: ^Vi len doktori lepáie líeča, uvi klukulvek?* 



') trcibukup. 



171 



\m n.: ,MáÍa'), proBíin, tak líečú ako i druhí lakirí.* 

.Hospodárstvu clicii podvihovaC akftdcmíami a^M-ikultúriiynii. 
ahoro, ako chceli za KaUtrfiiy dvfhaf vzdelauosf Kiiska ulíadtiiiiidiiii." 

jSniysel iniuistťrstvii pre jioriní hospiMÍi'u"ritvo v Spojuuvííh stii- 
Coch eéU' rozumiem: .šUt iiaii vynakladá píir desuC tisíc dull&ruv a 
tieto idii na utplateiiio najomuóho zn byt a na plat tých pár úrad- 
níkov, čiuDosf ktor>rh pozostáva v tom, žt> / prisielanŕch vzoriek 
novŤeh hosiKtildiskvcb uámdí, äemieii a pod. iiujiepäie vyln^ni a 
v T v»:h opjsocli. výkresoch upozorňujú na ne priamo drob- 

ný 

„Jeäiu inštinktívne protivenie sa pravde, lebo ona prevrautu 
c«iy niôj íivoi." 

Po ukončení delmUy, x nej/, ako je tu pudauU, práve to d^- 
podstatnejšie akosi chybuje, o iiejž ? tohoto opisu čitatef odnAto 
ten chatrný 'lojeín, i^íí sme sa prejsf: l.ev NikolajevíiV s. K,, si. 
R., Solia Nikulajcviiu. Tatiana Lvovna a ju. ]ti>Ic) nkolu T hodín 
večer. buli> cliladiio a hujun n)sy. ObiAli sme okoln čiastky parku. 
Lev Nikoiajevu- sa spytoval o A, I. Dobrianskoni, V. I. Lainanskom, 
o pctrohrudskum slovauskom Dobročinnom spolku, ä účinkuje medzi 
xápadu^fmi Slovanmi, u uaäic.h slovenských, čoských, srbských pu- 
neroch. 

Keď sme Ka vrátili s prechádzky do dutnii. Lev KikohvieviČ 
i*iel do 3Toj»j pnicovim listy čltaí a odpnvoduí na no. O pol do- 
úat«j večer prišiel h<tre do stolovej medzi ná?. navaril si ovsianky 
t sbováral sa žartovne. Okolo lO-tej doniesol kočiš postu z Tniy, 
nHmfiíu, ne/ bola poilvečcrná, začalo sa otváranie a číUinie listov. 
Ja som »a ndiionu-.il a išiel som dn ^knzminskehn" dninu spat. 
V tointo dome v parku je v prl/emí bývalá škola Márie Lvnvny, 
Unx. orditt&čuá izba pre jej .:liorých, aj malá lekáreň. Tiež, v prf- 
leml zdrvovala sa vtedy spomenutá baškírská rodina. Na poschodí 
hj\%\\ íol hoalia. Zariadenie ixby, kde som ja sital, aj všetkých 
ostatných, v ktorých som bol, je ciernpHmerané, ale podlá našských 
alrokov až príliš skľonmť' a jednoduchf''. Zapirioval som si dojmy, 
kjm ma sen nepočal pieniábaf. llul som vetmí ustatý. 

Na druhý dcn v (H)ndpl()k ráno po wríadenf si Í/by lu Tol- 
Wjth si mnohí z domácich i z hosti sjimi riadia i?:by) pokračoval 
•on v zapisovaní. Okolo pol deviatej pnäíel sluha, ie l^v Nikola- 
fifií puäUli po miui. aby šiel ..ZiivtrakaC. 

\ sU>1ovi-j seiiel Mini Lev Nikolajevíč, dnes v t^iavej súkennej 
koieii. podal mi ruku a počal rozhovor: 

.Čítam, aj včera večer som čítal Xew-Australiu (iiovinv. ktoré 
v^jíion po.<í(oii dostal, v nich boly články o kolónii slobodnej 
<*ísw. free-laodc, .N'ew Austrálii), dari sa im dobre, a čo je hlavnét 
)Wi> u nicb duchovné kresCansktV rozt>oložänie. To sa mi páči." 

„Čvcfaom xovňajšia civilisácia zakrýva očí, železnice, vzdela- 
li (iframutuotttj, buhatnutíe — duchovných (krestanských) zl- 



Uárla Lrovna. 



I7t 



tijniuv iiomajil V uits (Riuov) je alebo hrubost alebo 6iroké ni-j 
zory." 

«Či na ztiáto s anaiTliisUtiu?** 

„Xie, rifiiiHl som pľiležitisti poznaf icli-^ 

„Veď u vils, najmä vo Viedni, ich ranobo jest. .la by aoiu d] 
volmi žiadal ziiviosť styky s aiiarclii^taiiii, povedaí im brntäké slovo. 
Krupotkiii je vraj dobrý '.'lovek. i Aiiarcliisti sú vúbec dubrl, u 
íloljľo ludi 8«lm v oijeí prinááajúci ludia; leÁii dobrŕbo srdca sú 
a takýcb hrozuýcb prostriedkov sa ueétítia k dosažeiiiu ciela). *) 

l/di'i »iL, xe krosfaiiia a aiiarcbidti hú &i bll7.ki. Wfí to sa lea 
tak zdá. Tak sú si bliitki. ako zahnuté konce na kruhu drôtu, na 
ktorom ^a klúče nosia; tio zahnnté konce sú jeden pri druhum. 
nie aby ktúč s jednobn konca na dľohý prešiel, treba mu prejäC 
c«lú obrúčku doukobi; tak je aj anarcbistovi ifaleku ku kľesíanovij 

(S účinkovunim anarchisti v. s ich sntižením slúžít ka blaha 
hidfutu. je lo Uik. ako kt>by ludia <ltahali nejakú nádobu 2 hliny a 
clíceli, aby ŕim viacej vody (blaba ludonii sa do nei zmestiln: naA 
xvnútm vyskrabnjú stenu, aby bolo čím viacej priestoru, ale spravia 
dieru a všetka voda vytečie. Atteniáty, ttMTOľ sú laké roht;nie dier. 
To, čo bolo dobľčlio v ro/polo/eul ludí, spoločnosti (verejnej mienky), 
to po takýchto attentitocb skape.) 

„1)0 I. marca ^^ verejná mienka ponúkala ešU* i najsurovejňích 
fudl pracoval, žít ptv národ; |>o attenUito /mi/la táto nálada. Po- 
dobne po terrore veľkej francúzskej revoliicie priSiol N.ipoleon, a 
tera/ po smrti Carnotovej retroKnidue xákony't delenia aa kást, 
bočenie vyäáích a uzavieranie sa ich od niP^álcít/ 

„Na vás I mladých) čaká dielo povedaC anarchistom naše kre- 
sCanski^ vzhľady." 

„C'ascrio povedal vraj pred smrtou (či pred súdom), že by te- 
raz nezabíjal (videl, že je lo k ničomu nevedúca, planá cesta)." 

^Anarchistov bude u vás mnoho." 

Keď som mu povedal o poslednom iv lete Išif^i proceasv 
» anarchistami vu Viedni, ako iob posúdili. Lov Nikolajovič riekol: 
„Slabtf tresty sú v Kakú.sku. Vo ľrancúzsku, Nemecku by ich prU- 
nejíie posúdili " 

S lýmtu v súvise tn-išla reč na Vladimíra Solovieva. 

.Solovlev je dobľ,f liberál : rovné cbnvanie sa oproti vsetkytu 
hicfom (on je nie liberál podta západných pochopov). Prv bnl vlád* 
nyni liberálom: ako Ščedrin íSaltykov), ííleb Uspeiiítkij: zalirAvni 
si na liberála, ale iii'vyľiftrf jasnŕ, úpriiiim^, skutočne cítená názory. 
Holoviev bol slavianotilom, potom kaiollkniu, teraz je dtibrym libe- 



*) Co r /úlv(»rkáĽb d&viun, nip jo cí^lknm \»rne; to äum zči 
dobre neporozumel, ŕOiastky «i dobre ntwapumftUl. äi&y«el ToUttbo 
podifocn len svojlnii slovami. 

^ Dcfi smrti Älexaadra II. 

*) Vtedy rokoraly fnincúzskr komory o ohrani^ovBal sloMVd. 



iU 



rilotn. Tohoto letu Iml u mi'ta (na Jasnej PoTanf^), prječíl hh 't so 
ätmcboToin ft jn noni povedal Strachovi, ktorý mi je príatetom. 
Že Sftloviov uiá pravdu. Mnohé v/hlady prcvzaj odo mh&.-* 
h) ttimto I.cv Nikolajevif odišiel do svojej pracovue. 



Éťoktučoiaale.j 



Dr. Dnian Makorický. 



Brailovský Kristus. 

.Spiul .4. V. AmfUratror. 

A čo. paoe, boli stu vy na Podotf'ť a poznáte náš br&ilov? 
KieV Tok iste nepočalí ste ani o kaplnke Da&ej, ani o PAnu Krista 
x tej kaplnke?... 

l>ívQ<ŕ-pro4Íivny utojl v kaplnku — a niet tobo človeka, kto 
pomrel by Mu do tváre u nedotklo by ka jeho srdca, .la som or. 
nie dneéný : vo fiiznch šedivé vlasy u plešina na hlave od neha do 
ucha. aj fwira privykol — ako som sa narodil, tak i umrem v Brai- 
love pod krydlom nášho Kristju Ale i mne úiy hrajú v očiach, 
k*ví vidlm Jeho. s ovesenou hlavou a pribitými rukami, s tŕňovoa 
korunou... a tvár, aká tviu ! (]i> holo vo svete bolu a múky, to 
véetko prijala Jeho rvár. . . Iilva sa na teba Pán emailovými očami, 
ako by hovoril: Vidfá, čo irpiin za teba, človeče'' a ty čím od- 
pUtiá sa mi za moju bolastV Nazri v svoju duäu, zdes sa svojich 
kriecliov a padni na zem, kajaj sa a pinč!... 

Dobri' umelec robil tu dtatuu, čo na nej spočinul Duch Koiil 
k vlasy, (lane. na tej ňtatui nie sú / hodvábu alebo konopl, ako 
to bjva v iných kaplnkách, — nie; i vidíš, i ohmataí móžcí, te 
to opravdnvý vhis ... I — nio/no, pane, 2o ty nie si z t^ch, to 
divom verb, — no ver al<d>o never, ale tie vlasy rastú s rokft na 
rok: oi sú dlhšie od íen.*íkyob vlasov, a eäte vždy rastú... ketT 
Pi " ií p<.i zom. kto \ie. čo sa stane; jeden hovorí, že bude 

k' i.t, druhy, ie nafm Iteč pospolitá vstane z lirolm h znova 

patTv na flvel prísnym okoni... Ale rozpoviem vám, ako prt&iol 
fkái Krifituii do Brailova. 

Dávno to bolo, eáte za starodávnych kráľov pofských ; možno, 
«äť za Jána Sobie^kebo, a možno, eštn dávnejšie. . . Ty mne, pane, 
i>dpu«(: ia «nm neuŕťny starý človek... čn íudia bovoria, to je 
■ a nie z kníh. Ak si ty človek učení, tiík vieš, íe 
IM- je sám na svete, alo jest ešte kdesi v Tureckej 
druhy braiiov. kde pohani hubia národ... 

Chodil náä brailovský pán, cliodil svobodnýÓ.hetmau Polocki 
I ndataou dnirioou po Duestre, lUiuaji a Čiernom mori, bil pohanská 



M Tak «a mi vidí, u patríotisroe: £i Jo dupusUtefný s kresUoiikébo 
tUaovtfka. 



äíL 



iU 



lode, bra] p4> pohanskj^cli Itreboch, dediny pohanska dymom požíAror 
púäCal po vptre. Mnoho slávy dostalo sa na svete Pot<ickómu : sám 
sultdn v Stanibule búl sa ho, ani nučiiého ducba! A tým viac xá- 
sliili mal na uebi, k-bo kolko dusí krestauskýŕb vysvobodil on 
x inuxiilmauskťj nevôle, a kolkýcb Tudl (Híítninml Caxkt- putá, to 
len SHni Bob niilosi-duý vie; näm biieényiu lo pi-esabuje roznm. 
Hojuje ľotockl v Tureckej, bije vysväteným v Oonstochove koro- 
bufoín (krivá ^bfu) po lureckých tuľb:^iioĽli, teinnico otvára, putá 
rozbíja . . . Tu jeilnu nor spi on ua kobercoch v svojej loďke 8 falikými 
veslami a počuje hlas: 

— Hoj ty, hetmane, hetmane! Mnobo si ty, dobrý rytier, yy- 
koufll pre Búba, ale nujváóáiu vec si nevykonal ; uinoho nevolDlkov 
vysvobodil ni /. tureckŕbo nibstva, ale najdrahší nevoíník je eéto 
v temnici . . . Ako ho vysvobodlô, tak všetky hriechy budú ti od- 
pustené. 

Fotocki Ľuje, že to nie obyčajný sen, ie bovorf a niui anjel 
Koži, i povie: 

— A kde je ten nevoľník V Li'n mi znat, ja ôable nelntiijeni. . . 

— Chotf. — hovorí anjel. — k brailovakŕniu paŠovi. 

— Aha! — odpovie ľotouki. — uko vidim, ly nevieš, že teo 
pa^a alúbil za moju Idavu dvu<l8aC tisíc dukiUovV Neviei, vidno, 
ani to, že niArn mnlú družinu, a v Brailove je títo tisíc TurkoT 
okrem janičiarov? A videl si, ak(^ sii v Hrailove miiry, pritom valy 
a na nich delá a možiare'?... Ja hlavu nenašiel som si na poli, 
aby som ju vystavil istej smrti . . . 

— Čo som ti hovoril, to je pravda. Urob, ako ti ludim : dobro 
bude tvojej duäi. 

Prebudil sa Potocki — zamyslel sa. I chcel by un>blf PAna 
Bohu po volí, i vie, že nio taká je Brailov pevnoät. íe by ju mohol 
p»-emficí... A Turci za níúramí sii tiež udatní, čertovi synovia, 
nohoršf od našich ! . . . 

Hozmýäf;) hetmau, tuho rozmýšia. Vidí to jebo verný zbrojnoft 
IMu^coš, i spýta sa: 

— Prečože, pane, ehndlš taký zamyslený V 

— Mlč, niugoš! to je nie pre tvoj rozum. 

— Ej, pane, — hovorí lUutíoš, — nie tak ni hovoril, ked 
kryítittký vban držal ía, maloleti*lio. v itajatí v BacbdĺsarAJi. *ko 
vLňt-a v zlatej klietke, a ja hlúpym svojím rozumom vybťital soBk, 
ako ťa vysvobodK. 

/nbaubil sa ľotocki, sveríl sa Dlu|!oftovi« a ten hnetf bol 
hotový : 

— Varí, |Mine, máme málo dukátov? Kde sila nodoslaéí, tan 
zlato pomôže Sobliekaj rytierske brnenie, odievaj sidovaký kaftan 
ideme do Brailova ktipovaf Tudil 

Bohatieri i privšli do Brailova. Vodf it-b pa^a po temniciach A 
mučianiach. za chlapa berie po groši, za ženu ptdovicu tuho, a 
torkfi vila zjijatC-bo národa bola v tom Brailove, že, Irc^bárs tak 
lacno dávali, ľotockéuiu už nestadly peniaze... Vtedy opaC zjavil 
sa mu ai^el t uocÍ. 



iiSfii 



1 76 



— No. spylnjc sa Potocki, — urobil som, ako si žiadal. Si 
spokojný? 

— Nič si ty nevykonal, — hovor! anjel. 

— Eátežo ! A kde jo teda. tvoj krostansky nevoľník ? V moste 
tsrax aú váeUty íLMutiirc prázdne... ja sum všetk^Ľh vázíiov vv- 

kúpn. 

— A po;itľe1 si v pivnici pod donioui pa^výin? 

— Nie, nepozrel... ktože by tam bo!? I*ivniťA je sto rokov 
akoby zamurovaná. 

— r>obry 8Í vojak, i krestan dobry^ ale mnoho zbytočaéhu 
hoTorfJt. Ty svujfni rudskŕm rozumom noroxvaáuj, ale poslúchaj. 
Kťd U k&^em puzreC do pivnice, uu2 pozri. 

!&iel Du dľulif deň Totocki k paáovi, prosf odomkuiit pivnÍĽU. 
Počúva ho i>ašn, hladí hÍ hradu. 

— Odomknút. Prečo by ne«domkuň(? Za peniaze všetko ide. 
l^en čo ty tam, žide, cbceé hľadatV 

— Čo Dujdum, to kúpim, olfendi. Nottuj sa, zaplatím. 
Zaaodal sa pmi:t : 

— Vldnl t^oti) ja bláznov, ale takvcb, ako ty. žid, eéie som 
uevidor ZlatA strovil si mnohú, ž^ajatych si si nakúpil, všetko ti 
je ruiUo. Ty akiste nciieá. /e neodvedieš svojich /ajaiyeh ani ua 
d^aí mi7, a budt^ už i nahý, i iíobnlk, a dakiij edlo »vojmii Bohu, 
tk sám nodosĹanoÁ sa do pút Nepučul si, že chodf po Punaji 
UiUk a Uriuui Fot4>cki?... Tou je hotový ulúpíĹ a puvešuf i vús, 
adoT... 

— Ehe! a ty, effendi. vidno, ani nevieš, že uät mesiac, čo Ho- 
(ockôbo telo v mori ryby žen'i. líol prismelý. Nebolo mu dost hnbíí 
iDe«U po Dunaji: šiel oapadnúl antitnl»ky breh. Ale zle pochodil: 
potial »a na mtiri 8 velkou silon. Tri dni bil jeho družinu z diel 

LjH^iyMidaky pHtiu. rozmetal po sinom mori Tahké cluky. ľotockébo 
HHbh pretrhol eulim na poly n po všetkých, kolkikolvek boli na 
~ aej, nczostnlo ani pamiatky. 

/antdnvai ^a pa^ii. Neponiyslet ^u že ho mtthi klamat. ľveiil, 
hoc i divil sa, ^c neposlali k nernu 6 taknu vážnou veatou kuriérov 
tu Suuubala. Ale židi sú taký národ, že u kažilej novinke vedia 
vptm o dľň prv. uež ťtíine s« vec. Mojžiš riiy.povíe Icikovi. Icik 
^lori, — kuriér síce ide, ale židia predbehli ho n sto mií. 

— l>obre. židiti! poteŕi'i sto um, Ničoho väni noodoprem. Ja 
s mullitmi ďakovat Atbihovi /a umri PotoektMio: lAk mu 

uľIul, psovi: A vy otvorte ai pivnicu a prebmbiivajte aa v nej, 
*kTi sa vám páči. 

"pustdi sa do pivnice. Temno, vlhko; noha kl/e sa po mokrom ; 
' un Ktenách: so sklepcnía kvapká; žaby čľapocu po spodku 
hjiMti... Kdr by tu mohol byt iivy človekV Nevydržal 
it-n ľokrcil ple<:iami ľotocki: 
• Vo varí nie aujid HoU hovorieva so urnou vo boe, ale mánii 
••» •"'Vo nedobrč. INxfnio my, IHnŕoš. kym je dobre s imrai, aby 
/myslel paša, čo ítnte my /a vtáci. — A už obrátil sa k dve- 
rami, íle atarý xhrojao6 chvat ho za kafUn. 



ITfl 



— Stoj, |MUie! A to £o zt dív BTÍeti v kúte? 
Obzrel sa Potooki, a prohraililo lio. Neudržaí sa iiu rioháJčI 

padul dolu tvárou ua dlnžlm piviiite A za pánom spadol í DIulíoh. 
Le/ÍH^ ani Ibu oči otvorič nesnili. A svetlo ju vždy jusuejéip a jas'j 
uejttie, aui Oo by slnce bulo vyšlo v pivnici... Svetlo to álo 
svätej štatui Krista, ktorá, bodcná od neveriacich do pivnicrj 
mnotié roky ležala nikuinu neznáma uied/i sincranii. 

V2.ali bohatipľi sUtuii na plecia, vyninsli / pivničnej pololut} 
pod jasné nebo. I modlil sa, i radoval i& ľotocki: 

— Illa, hla. akémn novolnikovi poaliížil som ja svojim ryti< 
iskyut äfastíni. Velikú mWosl preukázal si ty inni;. Bože, ie nalo2il| 
äi lui takú sviitľi vev. 

Vidí paša. aky div našli bobatierí v pivnici, I zachmúrí 

— Ono. krcsťanskiího Uoha ja nepotrebujem: ja nulni Mobi 
uieda. I to pravda, fc lepšie je oddat Lo vAni, /Idoni, nez psom* 
gauroiu: oni postavia ho ešte do cbrámu, bndi'i sa mu modiiC... 
Ale — ak je v ňom nejakŕ íarodejstvo? 

— Pamätaj, efl'endi, — prehovára ho í'otocki, — dal st Diml 
STOje jasDé, velké slovo? Všetko, Čo nájdenie v pivnici, je naSneJ 

— Čo slovo? Slovo je moje. Chcem — dáni lin, ueĽbcem — ^j 
vezmem nazad, Xo, berte si modlu. Ale nie darmo. 

— O peniaze nára uejde. Zaplatíme, cu cliceš. 

— Nechcem mnobo, ale ani nie málo. Korko bude vÁlit modk, 
tolko nasypete dukátov — lAt na Iňt, ani o dukát menej. 

Vyvalil oči PoUii'ki. Nie je ináč, paša pntratil rozum oH lal« 
niiiíH. Poi'ia/.I jemu nebolo by lúto, ale kde v/.iaí zlato'.' Čo iiiaI, 
všetko oddal pašovi zn viiziiov. Co tu robil? Pozrel na Dlugoša, 
ten tiež »tál v nedoiozumeuf, prestupuje s nohy na nohu, alo nuly] 
nedáva ... 

— Nie, efTeudi, to ueimjde . . — začal Potocki, ale v tomj 
okamženf ovialo ho tichým vetrom, a v Uim vánku {točni zu&my hlsa:] 

— Piivor! 
Uodil rukou bohatier. 

— Kí Nech je I Pofslav váhu, effeudi. Ačpráve, nechnem (a 
uraitif. lacný si ako vlk. Ale čo robit: platím — tvoje šta8li«'.| 
Lúto mi zlata, ale hito i pustif z rúk, čo som naéiol. Sedem koii 
itderíem zaň s bohatých ^'aurov našej krajiny. 

Postavili ^tatuu na váhu: tiaž :>lrašná — plná miska siudlaj 
na zem. 

Usmieva sa pa^^t: 

~ No, židia, otvárajte vrecká! 

Nevjditeftlý aojel šepce Potoľkéniu : 

~ Nelákaj fui. Vyui z vreck:i prvú mincu, ktorú dostaneš do] 
ruky, a hod na prázdnu misu. 

ľutOL'kí vyňal dukát, položil ~ a misa s dukátom spustila 
a xastala naruvno k druhou, na klon-j bola štatuu- /desil sa 
vidiac Uiký div ; ale kým si on hradu hladil a volal na pomoci 
Mohameda, ľotocki h Ulugošom schytili ätatuu. Okolo nich v&etkaj 
vykdpená raja. 



ITT 



— Zostaň zdravý, eŕfendú s Diúfiu dukátoui, a nespomínaj nás 

po xlODL 

Zakryl ich, % 7Ô!e Boiej. lemuý obiftk ft vittlol pml ŕvojfni 
kri'dloin k Síiníťtiiu Piiiiäju, kiin čalííily níivažlivcov icli byslrt^ čluky. 

?[■ ' Ml (íflža, pozval k sel-Nj iiiúdr>t.h iinillov a uleniov. 

. írmllovia, / komim : ŕn m tn zn div sta'V Vzali 
mi íiiliii krt-Ktiiiiekilm Ili^lia, a iiocimli mi zaň lon jeden dukát 

iUdalí tiiiilinvín dta koľauu a uhádli: 

— Illúpj si, hlúpy pašjil Bolo by ti bÝvido lepšie, hlúpemu, 
ani Ml DcimrodK. Nie židia kupovali od lebu raju. aie Mordko 
B Icikoni. iiIp éuloiii s Leihoni mtiiiosli li krusUnski^ho Bolm, ale 
relky hi-tnmii PoUn'ki s<i svojim vpriiíni zbníjnoSom 
IHu^io- tf li povjuuie: len tá átatua udľžuvala niiui Itiailov. 
Ketf 8i jii núdal do nik kresfanoni, lak u^ hneiF mohol si im oddaí 
I krdôe ikI mesta. 

Zaplakal paAa: 

— Prepadla tiraj^ moja hlava! Budte milostiví, mulloTÍa, mlčte 
Mpoťi 2a kriltky Ms o uaíiom prťi>adiiutí' Vytrhnem ju ja t ^'aur- 
akycfa nik. ti liudr VM-tko pri starom. Al(> ak chýr dôjde do ätaui- 
buU k !tuliiin<ivi, poHlľ ou šnúru na moju lúelu šiju. 

Veje vietor ponad Čierne more, uesú éirokí* plachty lodliu 
ľotockéliM ua Dnentfr k zrtlivu, a rodmi /.ein uí nie je daleko. 
SUiiia f'áua Htoji na xadkti loírky. piipraviije dobni cestu. Díva sa 
Uluiroi do Ŕerej in'trskej diaľky, u tam. kde uebo schodí sa a vodou, 
maria sa uiu nopriacdské plachty. 

— Nľdobn." ju. pánt'! Pouálila sa Ka nami brailovsky paäa 
bcbom na troch fregatlÄch. ľritläčajte veslA! Ctekaj, kým eäte 
neridlii náh bÍBurmaul: 

Ale ^o/e' Neminula ani hodina. \\i zahvt/ďaly nad člnkami 
mih) * tureckŕith fregatí. Lenže každú ide pomiiuu. Gule lietajú 
í*onad člnky, Padaj li dn mora, — vodoé stĺpy vbtAvajú vyše stažiiov, 

PaÄa kričí na delostrekov: 

— Akf ste vy delostrelci! baby, a nie vojaci! Kadenáhle vrá- 
timo M domuv. vuif vy dosUnetf! 

A rozká/al svojim askemm posadat do Fahkých Člnkov. 

bol ľoti.>cki. i jehu prehradilo, kotf od tyla pla- 
ľ', ako uí'Äiiseliiŕ kobylky, bu.»^ur mnu.sk A sila. Od 
vaíl «a ako ujíir, od bokov donUa ako lohy. Ztttrúbil Po- 
i shninly m k jelio lodke člnky Ufhtnej družiny. 

— Bratia! nezvládzť'me s pasom: na každt^bo t nás padne po 
■'-' •:';r. chlapov. Neujdomc: rýchlejšie pUv^jú tí čertovi ay- 

íLy uiajií siržie, veslárov viarej Vidno, pri.^iel <':at< tr|)e( 

■^ru Uristovu, sloHf bujné hlavy jmm) turoikými jata^anmi. Ak 

tak mrime, ale za živa ut-krestaiiotn nídáme sa do rúk! 

ime ani kíia/Ji, ani popa, — ale tu je sám Kristus Páu. Kajajte 

nnt). kto v ť:om /.hre.äil. ľlekat nebudeme pred hi.surmaDnii I 

lemr* it-h na obtré äable; dmho zaplatí paäa ía uaáe hlavy. 

I. ' '.-..v za pyoom na Pudoli — dľ.-íať materí v tureckej 

'A nfku, luinovia, so svätjfm vyobnizenim ja neoddáin 



^trikfc 



M9i 



Turkom ani živý, ani mrtv}. Rad^j oech Bv&tá átátua rozletí m 
v pnvetrf na tisíc kii»ov, radäi^j iieoti nUtnlo v morskej hlbine, akoJ 
by m mala ílostaC ^ase áo pleim k nevertiiciiii. " 

ľuftbliŕkali si čisté koáeto, každý pripomrnul kí tiríechy a (flotíl 
ir.li k nuli^iiri Kristovým, odohral sa brat od brata... Vi plnia M 
nepriatťískť* člny. liílejú síl turbany. ófírviMiojii &a fesy a«kKmv. 
ĎlyHia m muškety n jutigany. Sintihló tvibe viUat, čierne oči svíete 
Huk ide od člnov: 

— Atlali! Allab! 

— Sloj! — ntzkázal ľotocki. — Hor*? veslA, pánovia! 
/astaly člny, /.dvibnnl^^ vesla trrdy akn štetina. A h tureckých 

ôlnkov už vystierajú sa háky. ani niiiéacie |)a/iir)'. /atroŔíaly 
muškety, (»hňom a dymom pokrylo sa 6in»i more. N'eblaiJia bisur- 
mani, že u^ker za askeroui padá s člnov, krvaviac ipeuenú vodu ; 
luzú ce/. oheťi, ciiytajii i«a bakmi 7.a kraje: 

— Allah! Allab! 

Bleskom mibd Ra knrobeí v ruke ľotockeho. ako tekvice pa- 
kajii sa pnd lidmnií ubolené hlavy. I^siami svojimi zakryl Fotorkí 
vyobrazenie Krista. Koíko ^úf rozplaštilu su už na jeliu vernom 
pancieri! llúbv l>ez ustaníu, spievajúr: 

.SviU? liože, svätý mocný, svätý nesmrtelnyi 8luil^j sa nad 
nami I 

Na blas jeho ozvalo sa na člnkoch váethn kozActvo, akn jeden 
človek. í skolisalo sa od tRJ piesne siní" more. 

Ohnitil vietor; od zálivu zaliuŕal sevei-ák. Zamračilo sa more, 
potemnelo, zavzdychalo. Vlna s vlnou podáva si siinhové chiimUČO. 
Cítili na fregattúcii, že bltži sa velká búrka, i vyvesili vlajku Uk 
znak tobo, aby člny od&túpily nazad k lodiam. 

— Načo Iratit darmo ludí ! — hovoril paéa. — Teraz i lak 
neujdú nám ^auri. ľregatty pašove sú mocnó, morská búrka ne* 
urobí im nič, ale člny gnurov rozmece ako triesky. Ktor* 

utopia vlnv, dobouia bo paéove kalenc"' ^ule... ľálit so > 

lodi! 

Na mori je peklo. Delá brmia. vlny revú. Tmavo-modré valy 
do oblakov dvíhajú Btriebonni hrebene. Uozsyimly aa člny po mori. 
hltajú kozáci slanú vudu. . . Starý zbrojnoš Dluuos vykrúca sivý fúz : 

— To je nič. More nám neublíži, nczratli nás my sme s mo- 
rom iílan priatelia. 

ľiitÍ8o) kormidlo, f^tf lodka> KriKtom zasti'tená. tŕpnu pie ôu 
kozácke člny, ako čienie oblaky dorážajú o<l zadku bÍBurmansk4!> 
fre^Uy, bleskom lietajú s nich kalem^ gule... 

— Postoji nedlho bude:e pálif. čertovi synovia! -- vrčí DIu* 

goi, a ftáiu vždy tuháiu a tuhšie pritíska kormidlo, tlačí ludku 
severo- východ u. 

— Zem! xem!. . . Hla, zakypely už uapredku iasným striebrom 
Mé vlny 

— Ah, Dlugoá! Kade žeuieš lodknl Na drobizg rozmrvia luu 
skaly prabov. .. 

— Neuč ty, pane, starého Dlugo^a, ako sa znááaC a uahneva- 




179 

ným morom... Prítískajte vesla, bratia atamani! aby člnky naäe 
letely napred ani strely! 

Letia člny — predbehujú vlny i vietor. Turecké fregatty za 
nimi. 

Splákla vlna a jedným rozuhnatím preniesla Potockého cez 
inelčinu. Len dná zaékrípotaly o skaly. 

Zbadali sa Turci, že dali za zachvátiť a vbehli na nebezpečnú 
melčinu, ale bolo už pozde : Ca/ké fregatty uedaly sa zdržat, v prud- 
kom behu udrely na podvodné skaly a zostaly tam rozbité. Po 
doštičkách rozšvihala ich srditá vlna, na duo popadaly fažké delá, 
ani jeden asker nedostal sa živým na breh ; utopil sa paša s celou 
svojou silou, ako faraón v Červenom mori. 

Potocki na druhej strane v tichom zálive čakal, kým prestane 
búrka, potom plavil sa hore Dnestrom, oslavujiic Boha za svoje 
spasenie. Prišiel do rodného Brailova a s velkou poctou postavil 
Krista, vyvedeného z nevôle, v svojej rodinnej kaplnke. Tam stojí 
i teraz — v jednakej pocte i u pánov, i u chtopov, u katolíkov 
i pravoslávnychf a bude stáf, kýmkoNek taká bude Jeho svätá vôľa. 



•M* 



Za súmraku. 

olnko zašlo. Už len odblesk zorj' 
na oblôČku zlatú žiaru tvorí, 
na oblôčku hrá si, až i zbladne, 
dolinkou však razom súmrak zvládne. 

Ako clivo v tebe, chyžka milá, 
.sťa by si sa bola premenila. 
Ci snácT že mne srdce po nevôli . . . 
Ako ma, ach, moja hlávka boU! 

Nebom hviezdy jasajú sa ladné, 
do komôrky luny svit sa kradne; 
na oblôčku k>'tička sa belá . . . 
Jak je myseľ moja rozochvela! 

Konvaliniek kytka vonná, malá, 
kde si sa tu, kde si sa tu vzala? 
ach, to dobre moje srdce tuší... 
A cit divný jeho pokoj ruší . . . 

Vôňa kvetov, ach, tak omamuje, 
dávne borí, nove klamy snuje — : 
kási sladká tucha dušou tanie. . , 
Povedzžc mi : čo máš za poslanie ? 



180 

Ze ta čtasi ruka vďačná, milá, 
sosbierala, do kytíČky svila — 
a že ste sa, konvalinky, schvely, 
kecf vás dotkol pocei dlhý, vrelý? 

Z jednoho že čítaly ste zraku 
moju túžbu-súžbu trístorakú?. . . 
Ach, dost už, dosť ! Vlhnú moje oči, 
srdce chvie sa, hlavička sa točí . . . 

Neznáte vy, kvety útle, vonné, 
čo môž' skrývať srdce potajomne, 
srdce, v ňomž sa pieseií tvorí hravá 
ktorou samo seba oklamáva. 

Neznáte vy, jak to bolí, tiaži 
odriekať sa toho, čo nás blaží, 
jak to ťažko srdca bôTnu tieseň 
ukájať a v hravú ladiť pieseň! 

V srdca bojoch — harmóniu snívať, 
slzy tlumiť, za úsmevom skrývať, 
a keď bôľ sa v duši vzmáha, rastie, 
zahrávať si so slovíčkom: šťastie — 

Dost už bájky! Vlahu cítim v oku; 
nezraď, žes' mi zvlhla na obloku, 
nezrad, konvalinka moja milá, 
že ťa slza zradná porosUa: 

veď už srdce pokojné a chladné. 
Krajom celým tichá nôcka vládne, 
hviezdy žiaria sťa by v sebevôli. . . 
Dobrú noc ! Ach, hlavička ma bolí ! 



Ludmiia ľúdjavorinská. 



-•»«•- 



Ako umrel Sámpor v choleru. 

Skutočná luialosf. 

Dolnozemský, iiepriehraduv, dusivý prach valil sa nám za chrb- 
tom a radi sme boti, keď sa uáni ukázaly úhľadné, biele domy 
velkej slovenskej obce, ktorá ešte raz toľko obyvateľov iná, ako 
náš S v. Maitin. 

V ulici zadržal trochu tichšie náš vozka kone, tak že sme inali 
dosť času čiastočne obzreC si obec. 

Ulica, ktorou sme sa viezli, bola rovná, široká, ako vôbec 
všetky ulice bývalej Vojenskej hranice, s oboch strán husto stro- 



I«l 



numi vjsaclfinii, po nnj heinžil sa futl nílS 



mhotii)', 

trepúátáli 



jedni vyvAíuti 
iirtid (louuuni 



í 



bnoj, č'isUaĽ tta ťozluiz 
rozprvatieinjúce bb barinj vou sa obec. 

Z Oiíiycli, väčí^ícli-inľiiélcli ílomov vykiilíiivuly puriadue tváre 
Df vical B dinvfvnii'C, ľvciJavc olt/mijiicich nás upriišeiiVľh. Chlapci 
betoli M Oíišliu vozom, kričutc; „Žid. žiil, súdi lidl" a to len preto, 
ie sme niult bmd) ; a JiUej oAm vykrikovali: „ľerl, perí!" L j. 
ie peria Akopujeiuc. 

Zastali sine pred bi^áuoii priatera Ď. BíHim fi& rýchle roztvorila 
a vu drnre holi sme uradnsteno vítaní. 

8<)tva že sme pľach so Heiia Hinit^llí a VHtú[iiti do pľljeuiue 
chladoej izby, privieiíol iita priatel k obloku, ukazujúc mi človeka 
ulicou viac »a kývajúceho, ucž idúceho. 

Prizrel 8oin sa človeku Na prvý pnhlad vidot som. že raA 
.pod klobúkom", l-laúni jeh" bola oriiiiuúlna. Zpomodzl pliec vy- 
čttíerala hlava, ktorú na zadku veočity :sti'a|>al4' vla.sy, ua predku 
Ir^^ mu bajÚKV, iiakosúreui^ ako škuriuy. Medzí vpadlymi, širo- 
kými Hrami »L4Í noK sťa vrch Ararai, pnpri ktorom tvorily jazierka 
dTP raaiť', žmurkajúce oči, tieto, akoby hoiou obrastené, obočiami 
boly /akr>ti'*. Navrchu kostrbatej hlavy mal klobúčik peciarkovoj 
— fautmvej — podoby, éaiy visely na iiom. ako by mu bez merania 
boly bývalý ôitó. 

CÓIý človek ukazoval pred:^a akii^i dubriMlušnosť. On nemohol 
ani v opiloni sláve nikomu ub]|:^,i(. Nuž o ňom rozpnlval mi potom 
priatel naRledujúcu príhodu: 

Ako sme i my videli, v oboi čistili buriny y.pied nblokov a 
liooj zo dvorov preto, že hula k nim zavítala choleru. VrchuosC mala 
plné raky prÄce. Zdravotný výbor dfdiliiulal z dom dn domu na 
ŕúlolu. Karbol. » kolomažuu mieéauý. z ktorého nie jeden dodavatel 
xbobad)!, smrdel po uliciach, dvoroch, izbách a ätajíiach. Zvony 
nŕpre5tAvaly zvouit. Kíiaz r učitelom boli by uí i so za^.múreuými 
oénmí uhádli cestu nit eiutortu. Shiznov.ský lirail v sídle prestal 
(traroTst. Hlavný Klúíny » okresným lekiVrnni iiľcIioiIíM ospanlive 
I>o obti, ale lietali. Najmii ten imslednv od práce a strachu l>ol 
omortmy. zdaleka vyzeral chulorti, ako ďn fyloxerový inšpektor, 
JcCorý rúvovú voáku hbidal cez „o|H.'rn)íUcker". 

V ktorom dome zjavila sa cholera, tam postavili stráž, aby im 

Tai" opalrcvuíknv k upinoruc-mu nrpripu>;liti. .Vie cliv trda, 

i»-ii ľini [Mívntvjt. ?A' diorýrh tráviu U. čo prídu ich liečiť. 

ilf 'izj»li do všeobecnej truhly a odviezli do chyžky na hm- 

Ml.-. -.... '.r\\ eéte v ten deú alebo na dmhý včaa ráno pochovali. 

Žena uMha Jana S^mponi nie sfce h veDiým iiafom, ale upl.a- 

i'v poproHit, aby utekali o/nAmtt vrrhuosti. že 

;nmiel. Susedia síce divjli jyi tomu, ako muhol 

<>r bez doktora ;i strážnikov rozlúčif sa so svetom, ale 

yi--'- 'ti'u: hlavou, oznáiuíC pAd. 

I>v I [miia doviezli truhlu a bes okolkov dali do npj 

mlUho ^innporii, pri náreku Jeho ženy. b«z všetkého sprievodu za- 



1^ 



1^ 



lai 



vleeli ho ďo 



:hy^ky, kde iio aj s tniittou 



t:iuluťmovfj 
littfi slo/ili. 

Bold U) pred večerom. 

'ľain 11/ nepotreboval žíaduu hUH, lehit veď kotnii by sa A) 
chcelo v noci dn cÍDtorlna lät. A Uk n&á Janu Sámpoi* ležal cha- 
d&čisko sanmčičký sAm. ale nebdl sa inátob, lebo ^i chutne spoJ i 
äuilo sa U1U, /A-' mu Jeho draliá, ftle áuiuravil poIovičkíL di/aU káxea, 
011, noditiac ju počúvať-, obrátil hA ii:i to ik^Iío, nit kloľ*^ dohrt* po* 
ťul, mysliac si; počkaj, len nech sa vyspím, v^d ty znUchneé! 

JaiHt SiliiipOľ bol šinj so ífúsedoin hned ím rAna do ufuf&lekej 
židovej krôny choleru odháAat, a nafolko ju odbáha) pAlenkon, ie 
sotva doliezn! domov Tam padni na y.em a potom bol odvezení m, 
cintorín. 

Okolo ireltij hodiny ráno. keď vyapal ai 0|nIogC, prebudil tuu 
liniatajúc a hladajiíc svoju ženu, lebo sa nazdu). Jte je na poateli, — 
u chcel su jej pu včerajšom dni utllchotif. 

í^eny sit uedolimata). Lon to uiu holo divuo, že má ig tia pravo* 
leu na tavo stenu, ľokúsil ea vstatt alo uemllosrdne buchol u d^ 
rrclmáka. 

^Pano UoŽe, kdeaom?** lozmýšral /abedneny Sáinpor. ,Či aoO 
v pivnici a či v jamn? Vi aom ja vniakde, ale kde?' 

Hiiiiual (falej. Ktrd mu toho u/, primouho bolo, celou silo^ 
kopnul nohami, a tu vrchnák odpadol. Hrieždiace xory avietjly. 
že bolo vidno obrysy már. Tu po/iial, kde je. 

„Tristx* okovaních a zaocetovanych, kt^i ma to sem uložil? E| 
počkaj, /uzu, veď jä tobo uumacbllm chrbát. U/, ledva čakáš, kýir* 
ma čert s pomocou cholery vt-zmc. Ale si sa prerátala! Či by 8on» 
ja len tak nadarmo bol pil pálenku od cholery?* chladnnkrvno au 
shováral Sámpor. 

Pristúpil ku dverám, ale tie boly zamknuté; preto obrátil a* 
k obloku B otvoriac ho. vyskočil von. 

Strmým krokom krádál k svojmu domu. ľrijdúc ta. pnhtadal 
na dvore dobrú palicu n a hťmntom sa rútil do izby. 

Zuza, jfho Aonn, pmvt! i \»iííUúv. liezla, zcdiuduná krnkami na 
dvore. Ako vydesuná vytreétila oči na svojho muža. Ale ten nedaJ 
jej k »lovu prfsr, chytil milú ženu za ruku a nemilosrdne maehli] 
ju po chrbtft. kričiac pri tom; 

„Tak ty, naničhoduíca, chcela ai sa ma flproKtif a tbiU i*i ma 
tým sprostým pánom za živa na cintorín vyvii-zt? Veď ja aj tÝch 
naučím, kedy Jano Sámpor mal choleru." 

ľri inyštieuke tm pUuov prestal si ícuu bit, ktorá, či od atradiu 
a či (íá radosti, ani vpruii uekričaln. Ale ani ho velmi nczdríiiar«U, 
keď hneď jioumí odrhád/al r. domu. 

Sámpor, majúc v ruke palicu, tii iittú, ktorou ženu učastoval, 
kráčal už za dňa na obecný dom, rozmý&IfOilc cestou, ako bode 
hrefiít |>á[iov. 

Kráčajúc chodnlktun, nexhitdiil, že neďaleko pwá niva stxtal 
obecný sluha Štefan celý udivený a /btadnutý. 



dh 




188 



.Pre Bohft, HU .laao, £i ste 10 vy « či Je tô li>ii vM dueli?" 
hovoril T Htrachii ^tf^faii. 

.Tt osol. aky dueli ?" 

,Na^ vptf právo itiem pozret, éi je vaša truhla hotová." 

,I>aj si ty do tej trohlv svojich Tm'uirych pánov, rriato okova- 
ných!...* 

,A kde idťte?" pretrhol ho étofan. ,V«ri idett* pánov hradatV 
TI Hte nebudú v obcciioui dome; porfmo ich dočkaC som — do 
krém T.' 

Sámpf^r ncodliováľal sa veía. ľo tako] iiori potiohoval ntiiÄif sw. 

Stŕun už dávtiti l)ol udišiel — povinnosť ho ndvolnla. Háfa 
Jaqo kaidómu prfchodziema sa žaloval, äakal pánov a^ do mraku — 

Dohrodruiský. 
■»«-- — 



Slovenský jazyk. 



Magické recepty hospodHrske. 

7ai itat^hn rtikopiau [mhIíva £im/. F. Rigner, 

Kfd y Kfdtiam i".-Sl(rf: odnatf) Wikopag Tekviczovi Korón, 
laoinu Tph-Ihi liľ/.j. a )>ľiit:iu- tľocha 2Ín)u/i.'lt!nu, m i^pulu u^var, a 
4awii(í I- Leliití wipiL a pogest: bude .Hpouiuzeno, 

J'' a (J r. ÍHQynu Krminm puUiértic. '1 Ktíd niutit bn- 

liees wbod do /honkí -) novu Ihlu uepotrobuvaQU, ^'ak fzu ucnagdoss 
iaf w Masip, a ani w Cntarc, í:ÍsU; Ĺi í;e usskudrne. — A Tak /a- 
icacän l{«pku kopni; pred Swatini .Innoui Krstíteloiii, a tu davnx 
UsUja Kravum, žaden •.•im nt^usskodi. u usskodeaím poinoi^.eS8, a 
dosUuMS pr^Df^ii^y Ľžitek. 

A'/'- 'na Kraicnm l'nHfi'idmF. Po wichodu SJuncí podo^ Krav], 
a Mlť-ku priĺCťd, lo Ccilelko ^vt-zmi. a do vichod Slunui zaves iin 
áip, a Hy ho le Srponi, potom pri^ide ktelw iJiedua Osoba wssecka 
|if Kukaŕh ubito, a ta tebe Oskcdila. 

Kfd Kfiiicfi MMo o,litfmu. Wiíiladati konskú ľodkavu ua Cťisto 
u«f.'duta, ro/piil ^'11 dolľľ a iiaJH^ MU>ka naniu, hned twoLtemu N(^ 
praidowj Kmwaiii Wt-mena sa popukajú. 

Jtthrica ktmt sa ma OMit, poÍrel"i gu luo/iatnt. ntn t/t^r/ ^Uku 
neodn'iiý 'i ser: Kup ^^ SklepP wsseckeho Korenia, zaTurak, a za 
GroRcjcar Musľ^katoweho kv^etn, dat; ííí^^i to nipíi 8 kapu&uicjcu, po- 
loi- ' ' ' Kralicsk.1, ii^ii^s lio, potovicsku dag uhu ze-At, a polo- 
ví' na do Valová bude oclinmena od w^Keho zleliu 

/V*v»ii^iw a'/y fíim šaden neusskoäU. Ked M OteU wezoii Mle- 



'i /b.-tik*, iaiľ- n 




oútovnik, dbatiks, dbenka, tlhonka, «booha, kerôt, kcraira. 



i& 



IM 



ziVÄ, a trocliu Miiki do rolio datí, urob Cestf>, a dn toho Cesta di? 
wsAeckehn Koreiga polrosce, a ďa^ ^og to prtoni zcst, huie u- 
cliratieua. 

O J^tloviesff. Oako frpg llok dofide, hited geg éasto rnuatj' yoA 
Brucliom U> žily. Mladim Maslom, bude dobru im M»alt> ked "w 
Otťl>'. 

Krawnm dnwatj: Z Mlexivom Chleba upccš a dawat: Krawftn 
nunove. /ŕctw. Mfíena (i7ba) upocé. ale lepsseg uaiiss, utri a daw-ají 
2e Sólu Da nove. 

Äbi Krau'if kogne Mlcht mnlij, Kup w Appatocc ssest I^lov^ 
Aiitimoniiiiu crudum uvar w M]et*/e, a da^ Tf*ple kriivam vipit^ htidu 
mat ho;;ne Mleku. Ifnn. Wezrni Czesiick w Oedri WefVr, puknutajS 
ho iiadrobiiu ziuíssaí; i Miidoiu. a das to w Čedri Weá'ľ Krawan* 
užit; u stiiu 8pugOMi (S|)(t;<oliiini| a^ bielu Subotu, ii na ľjlipa .lakubA- 
to ^rest !••" Magja. 

Ahi Krmci íhftre <Íoijily Oawa;^ často Koprnik Krawaiu fiejiL- 
lUm. llozchodnika. Lupcšek. dawag í^asto Krawain w Chlebť givL^ 
budú did>nL dti;;it Itetn, Duwai; ;;ini často Mrkcv drotmo pokragnili 
w Sečke puiiitK^iiiuu, budú dribre dnpíL 

Ahi nmli Krani htistr a .S'/nfíiv Mhku. Na Swiitoho 1iaa». 
Krstítťla ľalr/.leii Sati. wezrni snobo Tn bilki, \ uiidelicskj t^ss TrL 
bilki ň ked sa Korito (kťd sa Chlob p<^cžo) postniba, vezmi stobo 
Cesta xa pol vagczn, a zaprav ti YaA'iuv do tobo Cestá, a davaj; to 
Kmwaui w Nove dni užit na laŕno: N'B. n Ui každeg Krave Laku 
Portiu. 

.16/ Knttri tUihrt> itw)ilý, SleXQVU pliiu Ružu ľšflrvenii wp Wode 
dawag Kravám Oasto pif Imdu mat bojiinist Mleka. Ked podo^iss 
Kravu, u proccdiss Mli>ko. ve/rni to Cedutkn tak UL-umitc. prestri 
do Zaliradi na ztdeui ľatr/Ien Wetnr. Ranu ale pred vicbod Slun- 
kum gic (id^i do itabradj a ^ruk ua^^duäs volagaku í^izalii ') uanem, 
wezmi bo u wítľbiii iim tícduu uobu. a nebo zabi uadobre. Ktra 
tebe Mleko oddania, ta Krava zostane be^ Nolii, a (lak i;ii ubi|j;e«s 
uadobre, Iwoga Nt-pratelka priude o Kravu. 

Abi na Swftíina vi Mira' seilnla, SVtízmi Sl.idki Kortn A |Mí* 
I088 do Mlecánicii ílrurzov. ked \ik\i umijiess, n wloss do Teplog 
Pew aB8 svucfi uskuu. 

Ahi sn Mlrhu unrírhlo. \V«'ziui Malpriuu IhiSšku, a suu Hracze 
wíkad. HriH. We/.iiii Tri í tuiludi Sipove, Tn Trnovo. a Tri Hltuhííve, 
urob siiicb Tri Veocseki, ked niaMS Mleko tiedit, iKdoss girh im O- 
delku geden na druhí, n nane d^u Nože nu Kriií, to ucäin Tri nug, 
potom sa nepovlecéo. 

Ahi Kravi Mleko jiustfí^. Ked sa OUiIi Krava, dag %ef, do im- 
púKU klapku Ovcsebo Mleka. 

Komn s't Hi'thcr jíntucit. Wisip utluceuebu Ladkn nadrobno 
rrossku do Žbenki, polom dobre Muc/, bude bued Ma^slo. Item. 
NVezmi 6 jHidnii Kworku s Chleb», u wikad snu Zbenku. Ittm^ 



') žibluDÍ xove (loUiQ'trvofiBntky Tad ulrleu Uayt, de 1 rneuiiv chladno- 
krvné rrJtinU- 




166 



^ermí tt Sus^duveho Natunja M Tri Iíorky *) a pnloss pod Zbetiku. 
lír ľecz. cžo na;:Jeip?seŕ.' iiiozess, a wezini ze Zhrnki tmsskd 
Uaiiiilik, a lia^:. ílo tcti horuc/ep Pecze, a tiwl 
tio. fts8 ta Suiatanka na noui :cliori, ^iC-slli jío I 
anc prindf la kUra pohosoľovala. biid** voluc/o |K)JJczawat, a iiobo 
liledat //«iť. /Uťiiku wikad z tiobkovima korienky. 

.^Äí Ä« skoro Xmuiilo. Weznij Hrai'bu, war bo, a ked sa bude 
lokocšorii warít wle;: doprazueji Žbeukt a wipar. a potom Smelanu 
les t zinut? sa ty. iVobovaiie ^est, 

O Behaní, a Trlený Kruw a Julovict: y Telatoh. Ked J&lo- 
pniii rat* llugaktívi wedesä, vec ^u na aovem l.ic^aku (?i 
uv^Anciii, a iiemui'aiituii. lukdi fi&ii Sztrj^'i Hosorkv Mleka 
u. 
Abisa Kravi Behaip. Dap jteg napravení Kolene Soli potixat; 
wde sa bebat 

K^ Krttmt od Butjnka dou'edŕiui. Kravu kŕd dovedess od 
ajzaka úuí: ^ŕ^ /.o»t xniku cžo vte riluuie iia^do»:« Oinlarzono}.' 
Čhltfbe nebrnio so Davrucat, a ssčnslivf sa Otťly. 

(íako posuuss Krntru tjeli Trlua, Ked fMi Woda iiausílDtij; Warl 
Hracej, wbziiií od tej Kmwi podo^eoeho Mleka, wleti ale Tri 
.itícw, dfi te;; wrclep Wodi, gestli fo Mleko popde do spodku, a 
^\oda sii rieíabjeii, post gisUi Tulna; rosUí alt! to Mleko stopi 
a wrciiu, H ta Woda zoslané lijeia iíisle neni 'IVIna. 

Krd gť Kniua Tehin, VÁen Krave často davap Kapusniczu 
it. pnk bi malit /iinT^ncť tV) pnpuczja sa geti. 

Ktd Sít JalnncJia jioprtvľ OUli. Wilep na to Misto. uaktereín 
Kjcfrto Tohi rift^dnís )iednu Putmi Wodi, prjaiu z Itjeki lUmeseuu, 
Dioni odkríi;^ t-odelio \tecna konczoni i^niidu, kleni natnjäs /. yetine^ 
tmni Ma^lont, a podnihív Siiom, a tu dap t^ .laloviczj iižit, 
udp dobra na Maslo. 

Kfd sa Prvuska Oté^. (lak náhle 8H <Helý, ok(i|>a^ okolo ncp 
Vi nízi i Motikit, pod Valov pod DJu. a necbap tu Mnliku zataln, 
a Itíui Miste za Tri dni, pi'ioni sok (b>P <^c'n (.'ibul z Chleb(»ni 
tíl Cudt-uiíiko 'i dru: do povehu Hroc/a ncputrebovancho a novu 
inkrívku prikri. a zjikujui^r ho tini kile vídi uiokne. bude sa wždi 
ťasliwe Telitj, a ocbľaniss pil od wsaeho zlého. 

tiak nahlt sa Krami Ofrli co mass robif. Hiied to Tela po- 
Tro Kralovi) Wodii, a dap bo (xíiom Krave obli/at-, pefitli ho 
e l-ijíat, |j;iíiU weť pt-st ie pri nep Hosorka bola, 
A'ŕvTo Kraua Kopf pri díujtmij Wezuii (dvornú a jiremerap pu 
Ikľ'lll^^ki. y ua Siľki, a ru Mjeni <lap tep Krave w (^blehe n/it; 
iic kopat. Probovano gest Itrm. Weziiii Šatu namaŕJ^; pu 
11 "-■ Wede, a prrstri pep na Križe, spokopne bude stÁt, a 
; "ji,ipi. //rm, Ko<I sa .lalovicza privi raz Teli. tecbdi gu 




- nátvm — ' 



I ;i dvorv, kde rtbava ta drevo. 



chtt za Usst, a pewno }fu stiskny í:o ass Jazik wivraK-, a dotul gu 
dr>, pokud snet; Tolu uevipatlno, a Uťtnidi- iiikdí ]iri (íngeut Kupat 

Ahi Jaloricifí nr/copnin kr<Í Tda C'r-czn. tíftk aa iialilť Jftlo- 
VÍC7A OU'li, to geg I.o7issko (ibucs okolo iieg a okolo zadnicb N'ocb 
Tri razj. 

Ktereg Krave Tntdovisko wirhoiti/. Naber pluttich 'ľriiok, fcterfl 
zosiatiu preš /iiuu na Trtikp, klomu Zinidzelenu, a Pdlružleuiié 
korene, to uwar spoln, a Letne wleg 'lo Kravi; spomuž'*. 

Od Zmfx^eniect (V.i. Kapu-iiiiczii war a Krawnm (lava>í prľd 
O Telený. Itein. Matŕririu Ďiissku wiir, a prod IJtolonitn davrtc 
Krawe u najioMi zhinii. 

Ahy sa Cecky m pukal ij. Ked Kľavi prwi krát pussc&aKs na 
Pole, na tri ge^r Cccki z .Madom zwanoénim; nebudú sa pukat. 

Kiera sa Krau-a, po Otalmif mmmr. Loie xhacit I^enovi kuch') 
utri a rozmoĽSotii (lawa^í w Napugi pít, gakbi neclitela wle^ donfif. 
I>otJ)ni pi'M na riideniäko zawes Zwamczy Kanien, ^nik necäo očí' 
tabni', uwasH wisset:. 

Ahi Kruui Tuanír holi. WIľ.Ŕy Hriich var, a dava^ ťiiii žľ»l- 
Item. Mezí ľokriii (i^pau uaitiísHag, skusiss žo Ha ti to podari. 

Kturfi Tela WssAi saut/alj,. Kod Cblŕp 8 Pecze wisadiHU, OmetAfC 
t*n Cbleb, na to Misto kade Tela Wsaely ma. 

Telatkú od Wssy očistil. Da^; do štarobo Mocsa llrezovebo 
Li&tu, a lak necb Mokuo du Trulibo dua, potom teu Močž Osol, k 
stiiu uniiwttg Tela: wíčíhUrs bo. 




äariéi^ké porekadlá z okolia bardíovského. 
SoBbieral Petrulkin. 

Baba vev spolnčnosci kritek — na ulici angel — doou čorC 

Beda toho bic, 8 kym niuKÍme žic. 

Ber svoje - daj moje! 

Peda t^iuu domoví, kdze rozkazuje krava volorl! 

Bodaj CC doit diirkuut ! 

Budz zdrav, rozume! (Pri štrntíiinť pobiirom.r 

^Co Buh spojil, ťlovek uerozliičuj" ~ ta /i s obludu ai do 
sudu. 

Co se potrebuje, to še spotrebuje. 

Co z IcMa, ta do lesa! (Surovpc /ostaue fluriiTcom.) 

Co durnomu po rozuuie! 

Což tam po rei^i, kedz :ie jej ávedtí! (ätatiej panne i pri otnlu- 
vách za kohokorvek vydaC) 

Což tam hybn, kédz je bida! 

Co se baHtiuje. ta S** baluje (llalejec ^ drat sa.) 



'> kAcb, kúrby. pagtéiuy, t. j. pag«£tuy vš&korýcb, aa ulej Tjrpnéovstiýcli 



^ 



187 



Co fte vari, nni ée nvaii. 

Cílio, blyho- (Hlvha =: hlcha ^ uevýKnamiiý, mlčí) 

Co je väkŕe jnko vpé, to si do torbečky veá! uuími). 

Co oči vidzu. äcrcu uc ial. 

Co Uni po titiilc, kcdz oit vľv äkatulc. 

Či pee, teho nulu vjrje. 

ČliDuu* nm telo zisku, co iiacahue skuru (kožu) v pysku. 

člstŕ ruky — šlfbodné rIoto. 

Čomu (prečo) žh robiý sobolniii, kedz si tbumiiV iU>hor>im). 

Človek jaxykem, vul robem. 

Človeka cóbaju za jazyk a vola » rohy (pred súd — do 
mftsiame). 

Čuc fA &6tc a bt-yodzu za ^loác. 

Co me do telio — ne moje ée inoief 

Daj kobovi ovsa, môžeš bo buac jak psa. 

Daj slaaiy volovj, la ieň bo povolí. 

Oakedy mudiy pochybf, dakedv zaá blazeti tmfí. 

Vq^s fiľe I*ajo^m. jutre I.udvikem, a predca zostaueľe vár b>m 
Uj/erem. 

Uiibrý iiazda ptauiije, múdra icmt ga/duje. 

fíobre íiu starým olinisku oh«n klaso. 

Do ľrtra nit repla — po Pelre už \*o ceple. 

Do oéi bral, kreín uŕit vrab. 

DrAba - drahá* 

Dve hUivy uevi'jdu pod jeden kapelách. 
Ej, iid/e. iid/o, <:nrt po tebe ídze, 
dám mi, llo/c, znac. ki>dz cc budzf brac, 
ja badzfm tam niar i budzfm ce pbac. 

J(>dQo bijp harnky, drube trepe rabynky. 

I zez prázuej stodoly sova vyleoí. (Oiudobti netreba posmievat.) 

Jak fie TvsuM, tak ko vykru^f. 

Janko roWl, Jauko zjid. 

Jaký ty mne Idib úAvnš, laky ja ci zohabim. 

Jaká táka *ttarA baba. kedz ju bozká, ta je rada. 

Jako vvsUc, tak pristar. 

Jaký hlop. taký sunp. 

Jeden idze na ndpust a dniby zai na rozpual.. 

Jaký lUovek, taká beseda. 

Jedinaček — ciÍM-ŕiaŕelt. 

Jednému hladmi, dnilieniu chladno. 

i ko» by uepoiiila iia jurmak, keby iiemnéela. 

Hlava Mveje a rozum ^leje. 

Uutor mu lem pravdu v oči, un do cebe s kyjeiii fiJcocí. 

Hudobný rlovek ani v nebe pravdy nemii. 

lindcibni^mu z harnku vykypí. 

Hudobný zez vodu vari. 

Hrada xitu byža. 

Hnivi ic — ueniA pravdy! 

Horoba ce trôpila! 



tSB 



Kdze baba ronfizf, tam lem čoil plondzi. 

Kedz Pud Buli ílopušri, ta i niolvka vypušcf. 

Kuľdv vtedy, kbdz má keijy. 

Kdu še Ifči (vrcĽícoiu í*i pomdhu), u* kaliií. 

Ivdu šc rucf, ten äe mučí. 

Kdo pije vody, toho ucvodzi. 

Kozfi z voza! — voau Ifličcjôi. 

Iwdz hida — do žida. 

Kdo še boji, zle ostojl. 

Kdo probQje, nobaiiiije. 

Klam — k nám! (Klu klame, sám seba oklatnft.l 

Kofao iiebolf, lekko povolí. 

Kdo ée jak kdo siimvuje. tak äe o uiin beáedi^e, 

Kdo laz poctivosc ztruťl, uikdo mu ju uoitavráci. 

Kdo šc radzl, že iiťzradži. 

Každý švot-er huucút 

Kdo r'eii)i, ta paorije. 

Kdo iiil majstiorn i^euiii, totnn katont tumii. 

Kdo nii úiá duv:i. £a dvuli |iomatia. 

Ked2 §e ztj-aty bnjiš, zárobku netifaj. 

Kdo ma v torbe, zji i na borbe (na bore). 

Kedz pravdu fM-epailiie, to Š4? iiôprepadnf! 

Komu tľťltu liky, lej pujd2<í na viky. 

(Kdn sa vra/com dá lUvK. stniKie krpcami.) 

Kedz davaju ber. kedz bijú, ucekaj. 

Kdo hližse ohna, skorej sa zehreje. 

(HokrifovKuic) 



Študovanie slovenčiny. 

litdííie sjavupí sa v Slov. Pohímioťh eprány pánaúr. Fr. Panímka 
n príspevkoch. í;{oré doistára k scojmit šltifiiumu o áhvfHských ttú* 
rečiach. Tu siutmctiíi, kr snii^jatost sloicnskŕhii ohcvaistva ttí níŕ Jŕ 
iaká, aká holá tm počiatku, Mnoki t tých, ktori $prvu tnk ochotne 
potipororiili iúto (hbrú vec, mysUa si snáď. ie so arojcj ttirany ui py- 
écrpatt všríko, čo tunhH, ,4/'" veru nie jf tak. ľusíedné r^rvantr, 
ktoré pán dr. Pastrnek rotposielul s i'a^iOpistni slocrnAymi, ukasuje 
stav jrho priicľ : tatfi vitlno. kilr. r ktorom kroji, v Uorrj ohei čo 
eiífr trchn urohU. Kto na pr. poves f „Ihvosivorný Invťc", vytlufjuú 
r tomto vtfcvatií, ršte nef>rep(íi<il th st^ojho nárečiu a Jemu HŕSitslal. 
t0n eMe nvm&te povedal, itf »o stojrj strany ui tn/koHal vMko. 

NeíreÍMi ttrim snáit kovoríf, akú dôUkiUtsí niti pre nás práca 
pánom Fu^tnikrnn pudnikuntň Duroľujmu »/ Im upoMomií, J« mjr 
(knidý f bóä.'J poftnni st»f rstf mnoho urohif, jestli snleii nám 
I na tom. aby jeho vedecká a ulovauská mahn nie. na ná$ sa emarilu, 

Joxrf Škultéty. 



169 



BESEDA. 



Zemianski veräovnlci slovenskí. 

49. 

Ó blahoslavený človek, 
ktorý prepil čo mal kotvek, 
spi bezpečne na lavici 
T Otrhanej kabanici! 
Umrlý na ceste ležf, 
beznohý popri ňom beží, 
bezmký mu peniaze vzal, 
nahému do vrecka vopchal. 
Beži slepý hore rjnkom 
s opáleným velkým drúkom, 
vbehnul do domu pustého, 
všetku čelaď vyhnal z neho. 
Umrlý hnecf chcel tam bývať, 
a nemému kázal spievaf, 
a hluchému, by počúval, 
polámaný by tancoval. 
A keď sa tak shromaždili, 
lenivca gazdom spravili, 
a behúňom kulhavého 
a za strážcu čaptavého. 
Za gazdinú vzali psotu, 
čo deravú mala botu, 
a za paniu biedu vzali, 
a tak sa tam dobre mali. — 
A kto čuje túto píeseú, 
každý je zaplatiť dlžen, 
bo kto nechce za ňu platít, 
ten sa bude v pekle smažiť. 

Ján Čemický m NUnika. 

50. 

Stalo sa mi, stalo, čo sa mi malo staf : 
oženil sa šuhaj, čo sa mi mal dostať; 
stalo sa mi, stalo, už sa mi nestane, 
už sa mue ten šuhaj nikdy nedostane. 
Kctf si ja pomyslím, jak vo svete padá, 
nechže sebe žiadna v láske nezakladá! 
1 ja som si, i ja v láske zakladala, 
ale teraz vidím, že sum sa sklamala. 
Ten šuhaj, čo som ho verue milovala, 



IM 



pri ňom oaJvftííiiD som faleš zkusovala. 
Ale sa Dehneváin, zle ma neTinSojem, 
to falešné srdce ja inej cedi^em. 
Nech mo Boh pomáha, v čoro sa usilige, 
nech sa srdeônejSie s druhoa zas milkoje. 

51. 

Sama sa ja, sama oa sebe čadojem: 
zanechal ma milý, a ja nebanigein. 
Rozum by nemala, keby banovala, 
miesto neho som už iného dostatá. 
Rozlúčil ma Pán Boh so šab«jom Švárnym, 
mdže ma rozlúčif i so svetom márnym. 
Bantg, dievča, banoj, máš za čím banovať, 
mala si milého, neznalas' Sanovaf. 
Pásla som Ca, pásla, ako valach ovce, 
nech ta teraz pasie, milý Soht^. kto chce. 
Nájdeš sebe, nájdeš bohatšia, kráanejšío, 
ale až neni^deš nado mňa vern^šia. 

52. 

Povedzže mi, povedz, sivá holnbička, 
£i nž skoro výnde tá rannía dennička. 
Povedzže mi, povedz, má milá, na ráze, 
nechže mi koníčky nestoja na mraze. 
Povedala som ti, ešte ti raz poviem : 
miloD tebe bndem, za teba nepôjdem. 
Choď si len, šuhajko, kde je tvoja v6Ia. 
k inej sa nachodiS, a ja badem tvoja. 
CboďŽe ta, šuhajko, kam fa namlúv^ú, 
kde ti desat tisíc s dievčatom dávajú. 

„Keď nebudeš moja, budeš švegerína, 
predsa mi len badeš voláka rodina. 
Keď nebadeš moja, budeš susedova, 
budeš mi sasedon, fr«jerOčka moja." 

53. 

Ach, ja zarmátená pre teba, nidj milý, 

že si mi ty nebol nikdy spravodlivý. 

Ja som ti verila, iných opustila, 

pre teba by bola život položila. 

Ach, jak mnoho nocí pre teba nespala, 

bo som sa i v noci o teba starala; 

sluboval si hory, doly. mesiac, slnce, 

a predsa neverné bolo tvoje srdce. 

To dosvedčiť mdžu slnce, mesiac, hviezdy, 



191 



Že si mi sloboval, že uŽ budeš vern^ ; 
ale až zkusajem tvoju velkú faleŠ, 
lebo iné dievča nž tajne milojeS. 
Tak ostatné „vale" tebe, milý, dávam, 
ketf si nebol verný, viac si (a nežiadam ; 
preto, žes' mi srdce ranil mečom ostrým, 
bude fa Boh trcstaf tam trápením večným. 
Učte sa už zo mi^a všetky vzácne panny, 
aby sa nestalo takto niekdy b vami; 
ako mňa vidite, i vy to zkúsite, 
jestli zradnej láske, jak ja, uveríte. 
Ja som mu verila, pieto nešfastlívá 
a smutná byf musím, dokiat budem živá; 
vzdychať, plakať musím, cele opustená, 
dokiaľ ten nebudem v tmavý hrob vložená. 

54. 

Ty si myslíš, že neviem, 
keď ja tebe nepoviem, 
kde a kam cielioeš, 
koho ty miloješ; 
ver, že o tom dobre viem ! 

Tvoju tajnosf dobre znám, 
pri tebe ju poznávam, 
že tu miesta nemáš, 
inde si bo hľadáš; 
hľadaj pre mfia, ja nedbám. 

Kde miluješ hybaj tam; 
ja na teba nič nedbám; 
keď ztratim milého, 
nájdem si iného: 
o to málo sa starám. 

55. BoBhovor dvoch milých. 

rrec-ože, šuhajko, čakáš tofké roky? 
f resial si chodievať pod naše obloky. 
I.cn svoje a moje srdiečko sužuješ, 
veď si ty povedal, že ty múa mili^eš! 

„Nečuduj sa, milá, na tie toľké roky 
a že k vám nechodím často pod obtoky : 
tvoja skrytá láska príčina je tomu. 
Ňkoda. že som chodil k vám do vášho domu.'* 

Moju lásku vernú dotiaľ ja ukrývam, 
dokiaľ sa nedozviem, komu ja veríC mám ; 
bo príklady teraz všeljaké nás učia, 
ako má zachodiť so šuh^mi dievča. 



in 



^Dobre miš, má mtlá, v Irújom prcdsitvx&U. 
2e ty lástcu ekKvsŤ., necbreS ju lýavlU ; 
ale jirŕdsa už raz otvor svoje srdce, 
lebo ja bez leba nemôžem iU vicc." 

ľovetlal 91 síce, lož /iianipoiu nedal, 
ie (y mňa miluješ, skotlcom nedokázal; 
noi a svoje srdce sverif len na reiU 
lak in>'!>líni na tlicvt^a ttlobodaŕ iiesvedfj. 

„Cožť teda 2iii(laš, miJA, £a znameiiio, 
aby snili [lutvrdil lo lvt>jfi doiiinpníe? 
Ver, že niojŕ srdce icbe je jioddaiié, 
ani ui nebude viac im>j oddan/;.'' 

Ja to troje srdce r poddanosť nežiadam, 
bo na tTojej láske najviac ?) nakladám: 
ale prcío moju ty tak vyskúmavai, 
a len tak (Tifalcka na ún ^a dostávaš? 

„Láska vemá, míĽi, lo J« í/astie svcla. 
tii trvÄ, tá teái do smrti ť^loveka; 
preto teda tvoju lásku vjskúmavAm, 
prelo sa na statky tvoje ncdupiávam." 

Darmo sa, šubajko, darmu vyhovárafi. 
darmo svojn veruost predo mnou otráraé; 
kde prideí na obed, tam je tvoja milá. 
a večer /as lihidúš kde by bola iná. 

„Pozoávaiii už, milá. kani l« ly smeruješ, 
o vernosti mojej k sebe pothybiyes; 
ale rcmó srdce od*íud7;ajľ& ziadnp. 
keiT je to nie vcmŕ, nebude ti žiadne." 

„Len kc'f som pri tebe. srdce ^a mi teAi: 
vzdialený od teba myslím len \lúy : kde si. 
Zamiloval som ía z vrdca vnútornosti 
a s tebou i žiadam složiť moje kosti." 

Sloboda je poklad na svete jediný, 
nezsŕará nikto tok ľahko z& íný; 
jedine ja nemám v ňom až potešenia : 
<i daj srdcu mftjmu, daj raz poTab^enia! 

Tcrceia VUáUi. 

Dajte pozor, mládenci, u múdre sa žeňte, 

ledujakym díevŕatkám nikdy niť neverte. 

K.Vm si Itufaaj slobodný, uži tú Mobodu, 

Bár&by si sa utopil, žena by nedbala, 

ba nad tvojou Kmríou by sa len usmit>vala. 

Malo by tu takto by(. napíšme poháre, 

i tak, ke<r raz xonirone, vložia uᣠna naáre. 



Katarína Ku 



-*• - 




Osvdui. lAny pttí nuhlfd v timAnl, v6ňb u ]rulitico. PnUu. RoéoU XXV 

•■ .1. 

tVafto doba. Uovuc pru vMu. umčtii a ^ivot sociálni. Praka. Roŕtilk I.. 

•ipiit f.. 

ly Mi-filn(, potitícké a Htemírnl. Ročnfk IT., é. 5. V Cliradimi. 
>r. ^'a^ojiúi [jro lio«pod<\n;tvn, nnneslc* a domáci ilTot. KaŽomberok. 
\l"ŕii. VII.. A. 2. 
HóA domov. Obr/ixlt'Hv- .'bwopíí .',ll>avnv -.1 n.mi-nf prn lid> Hoi'^nlk VI., 

t- ^, 4. Oloni'iui 
VtenHo nbiiTi i pour.i. Zu^'uti. íI'h:!!. .\X\11.. č, &— tí. 

.UlcrOJTI*. 1íTuBHo-.iirrepai7pnHíi xfpira.n. ynniapi. Toä* XI. 
irpfK. 4 

HiVR. BočtilU v., č. 8. UľliO. 

KTéty. Pralia. Kuťuik XVll., t. J. 

čaa. (iftt. cAaovaaj; voŕujnfin DUukutn. Pralia. Hoéa. IX., filslo H. 

Ctrkernú Listy. Uaiomborok. Kú<-q. IX., í!. 3. 

KAtoUcke Noviny. TniavH. Ki^ŕn. XLVI , d. 3* 

ÄíYft. Oítóiipii* pflrtfdinck}. Pralw. ročník V„ t. B. Vydavatel u oa- 

ki3'l«u-l J. OtUi r Prazr. 
Hloraoalci Svet Letnik Vili., itev. i». V ľrsta. 
IiuAiaa. M»V<(iiŕiuk 2a utliMWn a powači>iije. Zbromadnj i^aflúpis horojo- 

^ iÍo!nJotii>ÍMkic)t äfrhoír. Ttudyiin. Letnik 14.. Í. b. 

VU«(. Kofuik SI., t. fi. Praha. 

Hl td i t* Iďtontml. IjJMy v6niivanú lUaranii krítice. V RafhradA. Hoŕ- 
olk XII.. ŕ. 3. 

Krok. Ĺ'-aaopis vÁoovniiý veíkprvm (mrtvliun hhV-ImíIh) ikotttva. Praha, 
rtk*. tX.. softit 'J. 



IĹli 



AH. 



Kuivá U \'ýbuuk>. Novcllu od SvkU .ára Uurbttna Viýansttého. iColcriŕ.i 31S 

(í»z<1h a Hlulia. í'i)vÍH<Iktt L. N. ToUtéhn , . . 

Poxflľnv lIvlťEdnslAvovi. Hýéer^ý . 3J 

BraInvI. fMdmila TodiavwituikA . . 

ľ L. 3í. Tolfilŕlio* I>r. Vuéan Makovuixj. it "Mix-ímun :jí' 

Mlovuaitký Jmiyk. (^Indovxniit sloveniHnj-. Fratitiiek J'.: . . ^r,'. 



Spisy redakcii zaslaué. 

Jul. Verne: Zemi ftelem. (La múson h rapenr.) pŕelotil B«dHrU Fiicke. 
Se 66 ill(i.nrflccmt I*. BencUa. Díl l.,o 11. Slr. S54. 9^ T Praxe. Na- 
klftdal«lstvl Jo£. R. VUlmka. 

Jiil. Verne: Tojonutvl praleaa. (La jangada.) Osn -^el mll na foc^ 
Amtuxfucc. Preložil Ur. Alois Cortnan. S 67 illuatraceuii L. B' 
äeííit ]. filr. 82. cena 13 kŕ. V Pnue. NaklaUaUil .Io3. K. Viiu.._. 

B. V. llackl&Dder: Moderní otroQi. Spoločenský román. lUuatroTAl S. 

i. r. Díl I. 8". str. 376. V Piiue. Nakla-lal*! Jo5. R. VUlmol 

Svat ; - Ľchí Povidky, arabesky a humortsky. Vydaní Ulustroniil 

). Kresby V. K. Ma&ka. Tukom a cAkladou) J. Ottf v Vtate, S«Ut 

2. 4**. slr. 32. Cena 80 kŕ. 

ZlHtá Fraba. Obráxkuvý ňa8o|iitt pn» xáUavn a pott^^tinf. Ko^Tifk XXIU 

0. 16—19. IVaha. Naklodater J. OtUi. 
ProBTJata. LKtxaxabavU, xnauost 1 aiiu'etuosl. Zo^ieb. Oľu lu. j>iuj 4^ 

Lumir. OaM>pi» uibavný a poučnV. Pralia. Kedaktor, majitél a vydá* 
i.aiťl: J. V. Bládäk. Ročník XXm- čislu 18. 

STétoaoT. Illustrotany týdeunlk. Praha. Roíník IXJX.. i. Ifl— 1" 
Nak1. kDifatisk&rDa F. šiioáCka. 

KaAe doba. Bevue pro védo, uméni a tirol aoclalnf. Praha. UoČnik 1^ 
s«iit 6. 

Boihlody Kodälní, politické a literárni. Itočnlb IV., £. 0.' V CbnuUnĹ 

Obaor. OnvnpU pro tiospodársUo, remialo a dom&cí iivot. RnlomlKrok. 

lliiťn. VI t.. K 3. 
ISU domov. Obrázktivj časopis zábavný^ a poaôaý pro "lld. Uočaik VI*. 

í. 5. Obiniaui:. 
Vienao tubavl i pooci. Zagrcb. Roin. XXVK., k. 9—12. 
JlUCTOJTb. iirxoBuo-JUTupaTfpnufl zfpUA^* ynrBapv fo^b XL 

Hp^. ô- 



iim^ftjmT 



Mnr>if"-i ■ 



ji^Ĺ 



Rok 1805. 



SoUt 4. 



Slovenské Poliltidy. 



rp^^ 



Dozvuky. 

Krcsbii 0(1 LHdmiltf Podjawrin)íkd 

AoLudily hi» vosťk- zvuky Iíiidby — a hm'fľ v pivíim okniiiihu 
preättnnlia bulii mu jasné, že trižobt)(> rakauy deň predHa koneŕue 

STÍtol. 

,SIAva Bôbu! konečne!" vzdycliul. snažiac sa posadil v hfbe 
UxkjPeh (XTln, abv pohodlucjäiu ruzhfadel m po chyži, osvctloDoj 
lúcamf iiíiika, kton^ \padajik dnu i'i/kvni, zniun^/ovaufra obloknni, 
|Kthrivaly si na pifitpjšrj stene. Toto osvetlenie dovoJovalo uzret 
V ■ ' 'uu, kflžd(^ opiTskiiuric nmínvky nii sUsiie, ktorň \nič*t 
\ nebolo vidno. I celej tljyžke dodilvnlo ešu? clindobnej- 

jiťho Tzozrenia. Holá to inald izbietka, predtým za koraoni pou?í- 
vADÁ, ttraz opalľetiá iba najnutnejším náradím -ale jemu, Pavlovi. 
xdal* sa áuv* akosi /vllštne príjeninmi a útulnou. Svetlo slnečné 
pruboin padalo na podlabu a tieíi na obloku postavenej pelargoniu 
xrvŕi) «i v tt>ui pruliii ako hmlisti\, fiintastiťkil kresba. TAlo pelar- 
i jedinou ozdnlmu chyže. ktorA ako by len na náhle pri- 
^j • bola ku bývaniu. V jednom kôli* bola postel s hŕbou 

perín, v oichž cele tratila sa vytiahla, chudá postava Pavlova, fialej 
k obloku opieral i^ o vlhkú stenu malý stolfk 8 odrnzcnym rohom 
■ nevpfkyui Hlilinkom. Nu ŕiom rozložeut!' boly najpotrebnej&ie toa- 
I"'' \v u s ninii flji.^ky s meditlnanii Vedľa stolíka stillrt 

I linutyni rnkosovym sfiladlom a na steue nad po- 
^ uin pUteuom puzdre, zrkadlo a malá 

i:yža bola takmer prázdna — iba zpod 

'o vyzeral itth ručnibo kufríka, ne(faleko nej pár topánok, 

... — f.,l|ýt:h: vR(f ich vtiíHtník nž týždeíi čo nesi^iel s postele! 

iiné boly žltou farbou a jakousi rohat*tu vzorkou, 

1. i;i sa u/ nekonečne protivnou, kedíe cely tíí* 

'1 íie pred oi-iiiui, siio pritom od počiatku v ner- 

len stiipnovauej tú/bou po ŕivte>otn vzduchu, slnku 

'••\ priidiaťoíri mimo týchto štyrocli stifu. Po celý 

o, kúsok oblohy, ktorý vidno bolo oblokom nad 

ii[>u, zdal bn jako kus áedej opony, oblok zašiel 

L cliyža bola raz tnk vlbkA ako za pekného počasia. 

i'rvio •iottii pojala ho nidosf. kerf. zobudiac sa. uzrel svit ídoka a 

U 



IM 



jasavé zvukár faudby,] 
Sám oezntil, pr«£oJ 



ŕlak oblohy sfarbený do inndi-ava a ketT poŕ^u 
zvestujťKP. že svitol prvý deň mája. 

ľrvý miij ! Co nadakftl sa na tento deň 
alH h faialismoín utriicnenýcli dioru-b o tnuU} doii opíeiAl vStHkv 
ttvoje iiádeJH u pridŕ^-al sa ich s hii/eviiatosŕou suchotiinlľuvi vlastuou. 
Itola to viera, že mAj prinesie um stratené zdravie, tiilii, Kvieiosf 
duťlia ň — nádeje. Bola to viera, ňonž r posledný éas živil sa, 
uk^a) n nasladzovúl si dni do neznesenia nudnC* a protivné s riad- 
nymi iiíivfilevanii lekiWa, s odporne púťbuuťiuii lit-kanii, ko/.iui mhe- 
knin, do nevynÍJitia dolirodiiHnýni »tiri^eki)ni-h>kitľoin a »hovt>rŕ.ivou 
tetkou. Tito dvaja iie/nňli iué ako kaidcdonue nabuvAntt ho, aby 
uesdiAd/Al s postele, aby si „odpočinul" — ako by to l)ol odpočinok, 
ked nm^ime sa o samote pod farehou často ncodôvodnitclnt^'bu žialQ 
pod tlakom čobosi, čo ubíja v aúx posleduii energiu, »auiod6v«ľn 
a pritom túžime za zmenou a jakyinKÍ iným, lepšfni žitím... 

Ale pevne veril, že mäj uzdnivf bo a urob! konec vhc 
uiukám. V iiom znovu ziit^ne žiC a, jako si ZiiUMiieiiOTal, začne 
zase tak «ko kedysi ; súŕlujc s niinulosfou, zabiiilne všetko, Čo 00- 
pokojilo a mučilo bo a xase, tak ako kedysi, -/.ií bude jedine AníMe — 
tomuto svojmu ideälu, ktorý jedine dodáva jeho životu ceny a ktor^ 
robil ho lak ncvýslovue šfastnym, kým hudba v nebeský súzvuki 
splývala v jeho duši r jeho prvou, snivou, ideálnou Uakou... 

A teraz, v pekn»^ ini^jitvŕ rÄiio, s usutevom na ústach, iíponuna 
si len jednu jedinú túžbu : uiôct upŕclmuť / tejto chyže a jako kťf 
dysi zajsC 9i daleko, daleko do samoty, niekam na breh viUne telcó' 
cehu VAhu, s busranii r rukách sadnúC si do tioue jeléi a braC — 
brat, až v piei^ní ^)zplynuly by sa i posledné borav6 upoudenkj, • 
rit Bľdcn, v poslednej dobe dusený, mŕtvený, zase roxjofial by n 
tríumloui éfaí^tia. , . 

Pruh svetla postúpil s podlahy n zahral na proteJM'j ^teno. 
Odrazil sa od uejasnej plochy zrkadla a svetlom oblial nevelka. 
pod ním SA nachádzajúcu podobizeň, ľavel zahfadcl sa na Au 
v duchu vykúzlil si originál tak, ako videl ju pouajprv: vyfiokň 
átiblú, v bielom odeve, nt neprirodzene hladu v tvárí, so zihadiijím 
svitom v ŕiornycli nčincb, a na ústach taktiež záhadný ňsmev 
úsmev pnlopuhľdti\ý, polomelanrholieký. . . 

Tvir ľavluva skrivila sa v po&mešny úsmev. 

^IdeAll" xa^eplal. dívajúc sa na podobizefi. Chcel sa zastnia' 
veselým, zdravým smiechom — ale v tom vzchopil ho tuhý kašd. 
Ka^Tal dlho, sediac na posteli schúlený v bŕbe perín a Usknác 
rhudi'', kostuatť! ruky k brudi, kde ako by trhalo Mi oieco... 

Svliekol sa s lóiíka a piM'al sa ohliekaf. Vi týždeň nebol dolu 
kyiu le?^, myslel, že bude dnst silný poprechuďiť sa: tenú cítil 
ako trasú sa nohy pod ním. Sotva nml sily projst po malý ätfdík 
„Ijla! ako som zleniveli* pfMlumal, usmievajúc sa mdlé a sadajú 
prHl zrkadlo na sUdicu s natrhnutým rákosovým sedadlom, AJ 
úsmev bneif zmizol s jeho tváre. Žo zrkadla zieralu naú pri 
hladu tvár, s vyŕnievajúcimi lícnymi kostauii, ktoiú ti-u ušnici 
viacej zošklivil. Dlhé, tmavú vlasy v nelado sjdývuly ma na čel 



ti. 



xn 



A oa vrchu blav^* iiajAzenA tvoril; hrebeň. Nenle sintiDl po kefke 
A pečlivo, s dôkladnosfou jemu vlastnou počal icti iinhlá<Iz&f do 
décftu. 

Trvalo aíii hodíuii. k<ni ako-tak dokončil tívoju toalettii. Cftil 
sa ut o vefa silnejším ii pružnejším, a kett konečne zastal na pro- 
stred chy/p v Itleíom |!olifriku, v nákrčtnku z ni/ovej, kvicLkovuncj 
titkv, cítil aa dosf sviežim vyjst si na čerstvý vzdiuh. 

(jtvuril dvBi-B, vedúce do kuchyne, a nakukol dnu. Móla prázdna 
n T celom d<»nio panovalo sviatočné ticho, hudhs. ktorú Ih)| počul, 
n/ "' Len na dvore znel veselý rozhovor; to deti apoluoby* 
Vil .iiiku pn'liáTialy sa po dvore. Teraz ozval sa akýäi Dtížný, 

kikravy iilások. ľavpl vzpri.nnil sa, pokročil ku dvenlni a otvoriac 
ich, 9 úsmevom vyzrel na dvor. V uetfalekycii dverách, vedúcich 
do bytu Mrvdnkovie, stála dievčina asi äcstnástročnii. Bola ešte 
v nedbalk&cb; zazrel bielu sukničku a obnažené ramienka — ale 
šntiľovačka už tíisiiila polovyvinuté formy jej útleho tela. Holá to 
najatardia z pni tucta drtí MľvAnkovveh a ako ševkyňa už vypo- 
mábaU rodičom svojím vlustnÝui xárobkoin. 

Pavel viilrnave zaliľadel sa na uii : veif už vyhe týždňa, čo ne- 
TÍdol inej tváre, ako strýcovu, tetkinu a lekára. Pri Bvojoín prvom 
rykrodeal 9palrí< mladú dievčinu považoval za dobré omen. 

.Dolm^ ráno, slečinkn!" zavolal, snažiac sa dodal tváii čo uaj- 

prtjomnf^JMcho Wzorn. Ona strhla sa, /faknuiA a prekvapená ne- 

Uié**ufm ohdívov;ilťIom, a zmizla vo dverikh. No ui v naslcdujúi-om 

okamihu jej hlúvka, s uŕríom od včerajéka, znovn objavila sa a 

xahladela jí& 03 Pavla, ako by neverila svojnin zraku. Pavel za- 

chytil jej pobfad — a ueprijťmue dojatý vtiahol do kuchyne. Bolo 

r tých modrýťb očiach Nelliných tofko zrejmého úžasu a útrpnosti, 

že nebolo možno, aby u^ln tu i menej by^tnizrakéniu, ako bol Pavel. 

*>n oÄ zvykol na Likt- poblady: veď oil istého času každý hlade) 

s istou [le/.npsitf Inou útrpuo&tou ; ;de že ?aidesk!a mu ona 

Nelliných. lo horšie dojalo "ho, ako k^-d DiektorŔ zo susediek, 

bo sedet schúleného, duHi:icebo s:i kaéloiu, dost neútluťituo 

'kla: ,Pane Ho/n! tak mladý, taký dobrý muzikant, n muaf 

f* Pri lakojtfl poznámko zjizrel na hovoriacu pobladom, kto- 

l^dej^ie odpudil ^i všetky známe ileny zo suseilMva, alebo 

ftttmiAl Ba poliľdlive. IJmreť! Ked on eéúí len stroji sa iH — 

tit hutltie, umeniu, Iriske . . . 

K vt^dy obyčajne rozhovorí sa pred tetkou o svojich plánoch 
d6 budúcnosti: ako neustane prv, kým nedovedie v hudbe jm ume- 
^ '1 nevyilubvie si mfi7io a s ním uábiadu za váetko do- 

pené 1 [ni>tr.idané. . . 

nachk'ha ticho, ber slova. len tu i tu pokvvujúc hlavou. 

J mu lie pošetilt- pláuy, len divá jia na jeho zviičšené» 

fjiui divným leskom potiahnuté oH. a ke^f sa rozčúli a červené 

vyvstávajú na jeho vpadlých lícach, ona roikom kanafasovej 

. ._^ piitajonmo sotiera si slzu za slzou. 

*Jc to dobili du^a, n jt'dirm. ktorá Pavla rada má- Prilmda 
ftttma utiUiá žtadu^cb duti ií že je Pa\el opuilúUji" 



106 



a pľiUttii taký biedny! .Mala bo rada u/, vtvdy, keď on, plný živnU,] 
/ítľ;ivý a svieži trjívil tu ^vnje pi-jzduiny, ked iiavriítil na z gym- 
nasia alobo, jin/dejšie. z p — xkélin knnscrvalnrin. Fíni >íynovctiui jejj 
muža. JanovBk«>lio, a že Pavel ztratil otca, ked ešte lou prvý roj 
Irávil v kODseľvatorinme. ujal sa ho .tnDov»ký. Silm sUo húdol 
tifliom, \\i ako rtilapca hrával lio k seho „na lekciu", a k<?d prt 
rukom prtHÍt'l z V. chorý, so záľodktun KuchoUn v alahom \m\i 
prijal hn ako za svojho. Janovský bol — ako sa niirn nazýval 
pkapcllinajster hudobného sboni". a že ľavel vytečae hral nftl 
husle, micuil lio navždy u seba podržaC. C'elý rud .lanovskýrh bol] 
viac-ineuej niu/.ikálny — ale doterax ani jedeu x nieti nevydobyl 
si mena a slávy. Janovský za mladi lieí mal svoje sny, pritvc akt 
utľíi/. jelío sjTíoveo, no spreneveril sa im liplne, z rozmaru pustiac 
sa svetom s koi'njiK'oM divadclntm sjioloŕnosfon. Dosí skoro, na-' 
Hýtiac sa dobrodru/riélio živora, zostail v jediiuín lioruo-vidifckom 
meste. Tu podarilo i>a mu sohnaí hudobníkov, ktorých po/dpjšie 
vyĽviéil si a stal sa Ich mlčelolkom, Otec ľuvlov, tiež hudobou 
nadaný, ustálil sa beľ v§etkých dobrodľužství : stal sa kantoroiu 
v tnalej, pohor»koj dedinke a pomaly bol by hudbu i cele zabudol^ 
keby svoje „iMnenie" nebol mohol provádzaf na rozlaď^nom oPrtanofl 
primitívneho složenia v malom kostolíku. Svojho synka už v útlom " 
veku priúčal spevu a hre na huí^Ie, snívajúc, že kedysi mohol by 
SA 8tat umelcom. Ale on len málo mobul piispef ku vzdelaniu ta- 
lentu už vtedy patrného: umrel mladý eôte, na prsný neduh, ktorý' 
pritiahol si v škole vlhkej a studenej, — v škole, naplnenej Rio- 
šesíilesiatimi „vedeclitivcami". Pavel pi*Äve končil prvý rok učenia 
v kouservatonuiuv', kod došla bo sdicujúca zvesť o smrti mIcovl-j. 
Vedel, /e Jeho sny a nádeje skosené sú akoby jeilnyui ťahom. Kým 
ntiH' ži), leii pri najvuč.šom Hebazaprení, sám ulŕhajúc ai vo v^otkom. 
mohol vydržať 8}ma na štúdiách; teraz vňak zostalo jto lioni lh4 
tolko, že mohli zaokryť najsiiniejšie potreby. Vdova od' ' ' 
sa do prenájmu: ani ona, ani ľa\el mrznali, ŕo tera^:? Pet; 
práve tolkú. že nemu&nia unirrť hlailum: ako vydržinvaf hviui, kto 
každoročne potrehov.il mi štúdia znacnejšie iwniazeV Teraz vidt 
^.e bola lo po.^elilá myälienka daC sa drilhou tak uesua'luou. ne 
vedúcou k blízkemu, praktičmíum cieTu- Ale ustúpiC s tej drAh) 
mladý, tvrdošijný nadšenec Pavel už nemal sily. Bol hotový atriil 
a trpef. len aby jfalnj mohol kričať za cielom, v jehož .i 
tak pevne veril, išiel na zdarbóh, nesúc vo vrecku vMky 
úspory, ktoré socvs muhly stačiť pre začiatok, zainýšfajúc vypti 
nuihal si dAvantm hodtn. A tu nečakane priala mu [K>muc: v rmlim 
kde Uľil domikebo synka hre na husle, oboznámil &a s dávnyi 
priatidom ottovým. Bol to bohatý osamelý pán, priate! mlUdi 
šfachetný ímlomil. Presveritiac sa o Pavlových pekných Fíhopat 
a vidiac smutný osud, ktnrtMiin schopnosti inaly prepadnúť, ak ni< 
neujme sa lio, odhodlal sa pi^skytnúí mu toľko, aby mohol í dalc 
zosiaC na svojej dráhe. Pavel zajasal v duchu: hudúcunsC 
počala sa mu javit v rn/ových íurbách. Teraz zase mohol sa odi 
9 celou dušou hudbe a hvojim anom o ätaslí — eíito vždy nemajú^ 



197 



í 



prítoai iw nifsli iný. praktičuojšl cief. ako vyhovef svojej tuho po 
anieiil i iif svojmtt vlafttni'inii (lušťvnŕmu svetu [iriincrane. 

'ľak trvalo fn dva lokv. Au t«M) čas vyitiUtil mťil/.Í 8|i<iliižiakiuj, 
ti> vany priiij^tinu iK-it-t'tov a a poinncoii Kvojhu ílotiľnilincu 

ob _... : í>ji s rmlinanii v mt'áte, ktor^ pcRtovaly huilbu. Mladý, 

akn»n)D.Ý áulaj vitau^ li^vul v icb kruhu uko spoluúčinkovatef ua 
súkmmnc uspuriättanydi budobiiyĽli večierkoch. V tom čiisc oriirela 
mu itmtku, alf* nit {inMiinsol Ui niuii doat (uliko. Hudlkt zatijiila lio 
cele, il'- ■1(10. 

Ii. I ulály úder, na ktorý dovtedy Dcna)>adIo mu 

pomvflet . mucen umrt>[, od zostal he/. prostriodkov. Za čas potikal 
JUl iSlŕ. vydr/uJÚĽ Ba hodinami, kloró v svobodiiycli chvifach dával 
T bobaiydi domoch, a xiin^tky poiiiúbajúc si tými páľ zlatyuil, 
ktoré ■ Joiiovsky vjnc lueoej riadne zajiehd. 

A priáu-l a usadil sa tu do tejto malej, vlhkej, pred- 

ifm za. |Mji)avoví)ii Hhížiarcj rhyže. Pi-i:^icl ziiieneDý ua DcpiP/oanio, 
neniijúc ail ŕysickvolt. ba itfďy ani duštnnyi-h ku dalniemu po- 
StnpciTaniu a íc boju za pOí>tAf. 

ľnniusol si svoje huslií v zelenom. pntODum puzdre, sv&zoŕck 
DÚi lla^i'QVch i vlastnou rukou plsuuVcb, a podobí^cíi, predstavujúcu 
ď"- '• slarfiiu > ' 'levn s akýmsi -iáhailiivm wvilum v čier- 

u;. I s na u>' in»voui — s úsmevom polopobrdlívýin^ 

I>'> kym... Uo vtĺliiwsta ueuu'sol síce v e ía — nie vráti í 

sa .: chudobný, bieduy: ved zanechal v ŕioni zdravie a 

J v hmotnom stnldaal nepremožitclne zachovanú sviežosf ducha a 
vreíosl srlca, A náhrada? PoloHa/iaea, polopokorujúca rozpomiouka 
na dviiju prvii. idraliiu a zavrhuutu liUsku a pozdej^ie znovu uživáía 
páJčirá av^ik niilrna tuha po hudbe, pestovauej vyäáfm vzletom, a 
Côita po l.iäke uovej... 

A odvtedy mu<!f sa tu v tomto okoli tak koutra-stujúcom s jeho 
pj,.t,i.;:i,r,i predstavami a je.bo dii.ševuómu iivntu tak nepiimerauom ! 
7; <d vtdmi noštastným, stráuil sa [udi, uchádzal ]ired nimi 

d- ' * Tiii pnd pazuchou. Takmer úzkin>tlive chránil sa, 

ftť iky jfho husiL'I, ktoré jtdine mohly lio potešif. 

. ahy [liľsuami [irtlluiuočit mohol svoj žiaľ 
[iťuň, pod tlakom luuolui'lio nedosUlku i teloä- 
■4ho stradarim 8(a v »ietl trepotajúca sa du^ v takýchto^ nikým 

'" "intych okamihoch dostávala zfrateny vzlet a znovu, ŕo 

ttu. vuii<<í<la sa do sfikr vyšších, v uichž jcdiuc mohla 

' Iť'nie. 

d £ neho žiaduej radostí. Týra ilivo<m, neurči* 

111. za ktorými hujti »a joho synovec, nerozumel 

I chlúbil äa istýui hudobným nadaním, ale — 

•! sa vvslovoval — Jio&tal s nim pekne za pecou. 

; ))ťiij?.il daíej. Ako .kapellmajster budobnť^ho sbom', 

■ z členov poshľudávanyeh a nie velmi vybwanýchi 

\iú\ tolko. že moliot um( íiaždv deň svoju naduu ítkle- 

— tia, vdaka Bpurivo»ti jeho zeuy, ešte i odlo/ílo sa 

OD vÍac nežiadal. Pretu i ked Pavel vnUil su k nemu, 



-'"^^— 




lOB 



hez prostriedkov a celo zAvislý od neho, ou považoval celkom pri' 
lOiUonyni, že. ak uzdiaví so. ľavel jcriekue sa vŔetkýcIi tyL-h im- 
šeliiycii a Heiuužnycli suov o sliivf a vavríaoeb h navídy /.usuiw 
pri fioiii. Časom i ou môže ea 8ta( tým, čo ou, Janovský, iiiA^ť 
oženiť 8 dievčafom z remeselnfckycii rodičov alebo siidd i z moátiapi 
skej rodiny.. . 

Pavel, uslAvícne poflni2d«>n>\ na túto dobit? miciietiú nidu uil 
8a roxliiieval, že za (llhý čnä iiocItĽel na Im.sU^ ani po/ref. Uol] 
hntový radšej tresnúc iťli o skaln, než sviiecí btuibu f* vyíistch sfiii 
nnienía a puvíLtaC jn v blate špinavýcb, malomestskych hospúd. SuÍ 
sa je<liiodachyn), obyčajným hudobníkom, ntriedave omAIajúcim čap 
dá:^ a pulkn, dla rozmaru pmlnapilydi tanečníkov; fit<lf v kiiti; taue^^- 
nej äiune, na jfilnej úrovni s mu/ikantotn-cí^ánoni, ktorý nenii pr^ 
hrani inej myšlienky, ako zarnbiC ^toš, aby ho prepil : to uráuti 
joho jemnocit, to priečilo t;a nm z hjbky du>^e. itol hotový trpel 
čokoľvek, len aby hudbe mohol žiĹ vo vyšnom smysle; sprofanisuval 
Bvuje ideále nechce) za žiadnu cenu! 

Len letke mal čo cTakovaí, že v ten čas nerozpadol sa so strý* 
cont a tým nepripravil sa o poslednú pomoc a iítulok. ktorý bol 
mu tak potrebný I Jeho sfl zaaóiie iibývalo, kašfal ŕaiiteJ8Íe a Ča< 
stejgie, jeho telo traiilo svieži výzor, svaly priižuoKf. I^n oŕiain 
pribúdalo lesku a srdcu túžby po hudbe a vôbec akomsi iaom, 
lepšom žitf... 

Ä jako niizly jeho telesné sily, tak pribúdalo tejto márnej 
túžby. Žuovu zuád úfaC v budúcuust u veriC v možuust doaiuhnutia 
ideálov, ktoK^ vyplriovaly dušu jeho a nnhrad/.ovaly to, ču život 
nepodal alebo ui ndňal mu. /aso oddal sa hudbe, vyhľadal zaoe' 
dbané skladby slávnych majstrov, medzi nnni svojho inill<äa, 
Mozarta. Hu dakedy, v chvílach jasnejšej nilady, ked jelio usra- 
viéml, nervósna podráždenosC ustúpila okamžitému uspokoj entú, 
chápal sa pera a i sám tvoril. Dlho do noci sedel sr.hni 
stolíku, H hlavou schovanou vo vytiahnutom golieri svojho '.■ 
šedého kabátji, a jako rústlo jeho rozčtilenic, tak ntKtly drubué 
hlAvocky, čiarky n zniicky na äcdom počiarkovauom iMipicri. 3vhn 
ruka /imnične sa triasla, mifsto niinenc^ červou''* flaky vystúptK 
na jeho lícach — ale keď potom, pri zjimkuutycb dverAch prehrával 
8i tieto svoje pokusy, zrak lesknul sa mu uad.-ienosfou, ktorá bola 
mu odmenou za všetko pretrpené a pnstnídauú. 

ľozdejíiiť smieriti sa so stiýeoui natofko. že ľavel už xúčastiiova) 
sa cviťieb. kto«^ niekedy udbývaly sa u Janovského A kouečue 
po tomto počiatku odhodlal s;t i ku kroku, ktorý predtým zdal aa 
mu tak untžujúcim a nemožným: kody-tedy šiel hrat so „sborotu*. 
Sám neznal, ako sa k lomu odhodlal; ale ked po najprv oeinul 
v kruhu muzikantov nii chodbe mestskej dvorany, kdfi miejitua tti^ 
telliŕienfia mali svoj ples, a kľd zavziiely prvú tony valčíka i z jebf 
drahých husu-t vylu<ien<}, zdulo sa mu, že v hrudi jehu zttJl 
£osi — xalkalo noil ztrnl^nými Kuy a nad ideálmi teraz, t t«|jl 
chvfíbe nmierajúcimi. . . A napndla ho šialená lúha vylutot vi 
do tmavej noci a zaplnkat zAplaknl!. . . 



m 



AIo to bol iba clivíIkovV poi;it, podohný lomn, s ktorŕm človek, 
tlovlcd)' živiaci sa poctivou piilcoti, otvúra pi*vé ilvera, u oicbi 
hotlljl /jprosií o kiisiHt rhU^lía. Je to stud, urazonA lírdosí a zo- 
pietitf sa istoj diisoviiej intôlli(;eacie, krom vo väŕšej-menšej míere 
f'}e 9a T srdci kažď'-lio chuifusn-poctivca. Je to okitmili, v hoiiiž 
Sftrodnť sa všetka tiayika (isndu tuho isU'hn — alit u víícšíhv iba 
nkaniih. ľtloťil poiiiíily mizne, ustupuje do ú/adia. na jeh" miesUi 
tl.t.'; VI nnvťdomie ne/iiytnosti, istč právo n^okov na spohiútrpnost 
^ !i a. konečuc, bobuitiaf, nie zriedka stáva sa, tc ten, 

k\'-.\ >>' šklupenýiu zrakom a g rumencom studu v tvíkri príjfil 
prvú podávanú skyvu, Uiii iBtií o pár roknv skončí v JtalAri pr** 
priHStupnk ťdcudzeuiii majetku iiiVoh. — — 

I ľavel otupel — nie nie tak. aby ztratil pri tom vyšM smysel 
pfť budbu. Olufiel uatolko, že už. nebolo oiu Rtyduo Isf s niuzi- 
kAuLtuí hra( ua tanec alebo do kaviarne. To síce nestávalo sa častú, 
l^bo jebo sbibí^ zdravie nedovolilo mu tniviC noci; no kecf ŕiiel, 
9t&l medzi nimi raliu^tajae. s blavou schovanou do vytiabnulébo 
fzotiem svojho ošumelŕlio svicbuíčka. í)n, niekiUj^í premiant, vy- 
xnačovaný ptiazituu učitefov. hnil meľliiiuii'ky. be/ ľhuli a bez 
istého, i u nHJvšeiInHJšJeho muzikanta nezbytného nadšenia. Strýc 
medzi hmnfm často obracal sa k nemu a v prestávkach silne klopal 
Trcbuákúm svojej ko^tenej Ubaticrky, čo bolo uíibu znakom ne- 
spokojnosti. 

Iba níz vyslovil nni svoje uznnnie, ked pod vodcovstvniu za- 
milnvanébo meslskt'dio pís;irik:i zašli bruC pod oblok sleŕny dokto* 
rvsuK Bola pekiiA. uchú. letnA noc, plná mesačnŕho svetla, v lesku 
bvic^d — noc dychnjiica súladom. í tuhou po äfastl... VMitko po- 
brúícDó bnto v spánok, len oni plú/ílí sa ]ioloáerom a, xastAnúe 
pod oznaceu>^m oknom, lichúnko spustili nápev píefine, rozplýva- 
}úcv} Ka niilo^lnim túlion... 

A zpornoil/.i zvuk<ív. vyludzovaných z hudobných nástrojov, vy- 

uiktilv '.'vtiky slíidké u nežne — tilk sladké, ako keby pr>§tily 

. slávika, z polospánku za^veboliv.^ieho u boku svojej 

dl , -..iižky. A plynulý raz ticho a dojemne, ako poloutluuiený 

vzdych tu/by — tiižby mSiTej, ncsplnilelnij, a zjise jasnejšie, akoby 
pod rlirom "kaiii;^itč vytrysknuvšej nádeje, už vyôvibly v triumf 
[iLiJia radostní', jiisave... 

Janovský obiátil sa k ľavlovi, hudobníci ustali jeden za dm* 
b»ni — len tie zvnJťy znely vždy eÄle a zaae tichšie u tioliŔie, a* 
ne/ni) zaklokotaly i zamrely tichým, tiahlym vzdrcbom... 

A ten, ktorý ich vyludzoval, stál tu nehybne, nikoho .si ne- 
rštmajtii-. len di'vnjúc sa hore k obloku, kile za čipkovou zuclunou^ 
v »Ift' ' 'i, akn vyi'.arovan.'V Htála .Uiblii, birhi posUiva. 

riekol rozjarený Janovský, plesknúc hvojou 
(Itaíiou vynurcovi un plece. Ten puzľoí uaii a bez slovu podiel 
k domovu. 

Tú DOC letka Janovská uemolila Hpa(: x komory Pavlovej ča- 
Stfjftie a o.Htľejiiu znel dunivý kaäel a zAse $}(Hi nrvalé zvuky, ako 
iJamenŕ vVknky bolasli. Vstala a šl.i pnzreL ľavel vzprinmil sa 




MO 



nn. posteli: jeho oči lesklý sa takým divuťin, tak.^tn nopotnym 
leskom, že skoro ?Aiik\A sa. \\Asy v učIaUť äplývňíy mu ua čelo. 
u práv« hni vsl.iipila, ukryl čosi iia hruií. 

,Je U azila horšie >" spýtala sa Biistrastne. 

.Nie," odvetil skoro drsue, „zabudol som iižit kvapky** (kton* 

mu lekilľ od kašľa predpísal i. „a isti< preto nomúžom 7Jt8)«C 

ro<lajte mi ich: élviiadvadsiU kvapiek u lyžicu vudy...'' A vidUc 
tetku Ľclii slrApenii, 8tiahol tvtlr k iisme-VD. 

riánu vstal bietliicjši u nu strýcovu chvAlu muovIIo mlčal. \\t 
Htrýc bol uad^D^ jeho hrou. „Tys' ápeciftll^ta. bľaclml" riekol mu 
veselú. .Teraz u^ ro/uiniem, /e neuiá.^ chuti ku ,hop.sa-p)>lk;lni% 
keďže tebe iuak^ie veci vru v hlave... Čerti vedia — ala keif 
som Ĺd počúval, tak mi holo, ako vtedy, keiF Ront moju ^starú" ]io 
piTjŕ raz pobozkal." 

Strýc veselc smial sa tumuto svojmu ujpadu; ale ľavej tvAlil 
sa jako taký, ktorý dlho skrýval uiečo tak^lio, čn pó^^ibilo mu 
ro/kué a čo zrazu bolu udhaleiio u vystavenú véetečitým zrakom. 
ľri riadení ľavlovt^ kouiory tt^tkií nrt^!fl na zemi pohodenú podi>- 
bizeii „tej, čo uui to hlavu pumiitila". Bola poďkodená, ua jodnom 
robil natrhnutá... Tetka vložila ju do rámca, 2 nehož akisii: vy- 
]>adla, a zase zavesila ju na stonu. 

Od onej sereoädy minulo pár mesiacov bc/. všetkej zmeny: 
éas p!yuul jcdmrtvi^rne a uudne. Na stolíku pri lôžku ľavlovom 
stricdaly tía flašličky a obsaliom odpornej chuti, prišky v ákaiul- 
k&ch i cifruvaiiých uhutktiĽÍi, nie ani lauitie, ani ti'Mo nepnnie»ly 
Úlrtvu Tmavel dirndol, jebo živetnĽ! sily lopily sa jiiku tamvun lim 
Sňali pod blaluidaruoM mocou jarného slniečko. A 00 ešte v^d; 
veril na dosiahnutie Hvojich predstáv, ua Bpluenie avjjich oAdcJf, 
ešte vžily hú/evnute pridŕžal ^a svrjiuh ideiUov. V nich žil, ony 
dndávaly ežti^ cľny jeho životu, ktirý imičf bol bv sa mu už 
sprotivil tými äistými niVvHtevami lekára a dávkami íiekov, kUtré 
len necbcely a uoĽhcely vi.Uit mu zlratené zdravie. 

Bol mrzutý sám na seba i na celý svet. Mrzol aa, ie trAvi 
čas lak podaromne. Kým inl johu gpoluitiaci postupujú za ciefoia 
— niektorí suárf už dráhou k dosaženiu mena a umeleckej slávy — 
zatial on sedf tu neänne, najviac ak zabíja das odpisnvantm svn- 
jícli tvorieb, kturt!' iieuiá smelosti a ani i:hiili predlo/ií pretl cudzí 
zrak. A prílom, z dlhuj chvík;, >iu$(va hiimlričky, vytvuruje z nich 
mašličky n víazanky dfa avojho vkusu a rozmerov látky, u dvori 
>ťolliiike Mrvánkovej. Vraví jej i o svojich plánoch, maluje prod 
Äou svoju budúcuost tak, ako si ju on predstavuje, a rozpráva, 
jako i^taiie sa. umelcom... Ona vti^dy vždy lak uedúveiive usmieva 
»a, ze on za-se pučne znovu a znovu, presvedčivo a prudko, a2 
rozčúli sa tak, ie vzchopí ho kadet a on potom ledva domotká 3& 
do svojej komory. 

Preto dnes Uik zarazil ho ten litrpiiý výraz v modrých očiach 
Nellioýťb. Nemiluje Ju — vtxf sám vraví, že opravdivá vrolosť 
jeho srdcfl vytnchta tnin u ť j iJrMhfj: ale núti sa do zamilovanottU 
a chápe ňu jej. aby ni/anonl sa úplue v avoje hcz\'ýchodn<ŕ jm- 



i 



901 



Inioiiift. InätJiiktlvne tuší, že oim iiul mu l>y( zlatou iiit/íľkou, klm*^ 
•■••'■'1 rtncha jeho vo ^ftmcli, v Dichž musí predlievaC. tuusi pre- 
if. aby svujifii íileiUoín nespreneveril aa nele a noztratil siuur, 
ii '■ '■■aí l(U(lf, až o/dravejt) — — — 

1.1 tllhu kUiI u ilTcri, luiskleotjDý in ukioiikom ilfvajúc sa na 
(Ivuľ a ku!<olc modrej ubluliy, t'o /račilu sa uad strechou miisedn^hn 
doniB, až z dumania vyrušila liu tetka, ála s trhu, a najdúc ľavla 
(iblGceuóho, 8 riižnvvm iiAkrŕnIkoui na lírdle, holá volmi prekvapení 
^Č<i2e nolfíáíš?!" zvolala [inlopWshc, pololäskave, ako prihová- 
rame sa milému. uh> nepofllušiit^uín tleckii. ^()i nevieš, že dokt^ir 
SAltital ti Klsf K imsieleY" 

,r>oklor niť nevie, tetiiškal ľoHliicham ho už odkedy, a nlŕ 
lepiíe. .. Ale reraz mi je dohrel" zaUovuril rýchle, ako hy sa bdi, 
Mse musí pod perinu. f,Už uobudum le/at, teiu&kn, je prvý máj 
vouku je isiľ kniKiie... Ó, ja viem, mne u/ niŕ nebude: máj 
lieól EkUi jo U'u prvé ráno a už mi je o vefa lepžie," 
Pat by ľán Boh í" prerivkla t^'tki^ skladajúc objemný kôň, 
ktorj bola m sebon priniesla, a gpechajúc predloziC Pavlovi raňajky. 

.Tetuška, čo ste mi priniesli?" spytiil Ka po chvíli, kecfsabol 
naraňajkoval, h detinskmi /vedavnKtnu uiuerajiic do koša. 

.Kvetinky, ľafko, taht^ bíelunké a voňavé. Vvhľadaj si ich: 
uetyrád..." 

Na jehí) tvári znhra/ilo na sklamanie. Vyliali(p| z koSa kytičku 
konviilif, (lyrhajiirich jemnou voňon. To boly ninnlovnnc kvietky 
ľavlorc; ale teraz sotva privoňal k uiin. už odložil it'h na oblok. 

,Ja som si myslel, ze mi prinesiete dačo iné," riekol smutne 

,Ä ío, syn môj V* 

, Kuriatko — " 

, Kuriatku? .Vkť- kuriatko?" zadivila sa letka. Pavel mal da- 
kedy velini poä4Hilť' iiápudy; Cas^tu »ám neznal, čoby ai uutl /tada(. 

„Nn^., kuriatko! Viete: také malé a tučm'' — vypraziC an 
iemioa — viete: to ja rád!'' vravel so ^ivyro zábleskom v očiach. 

flKdeže by teraz kuriatko! Je ešte skoro na jar, ešte ucíia- 
ráílly. Miiíil- piK-kaf, až pozdejšie " 

Pavťl íii rn/hneval. 

,iU«> pv>/di.|tÍĽV í'o vr,uit"_-. že uenarástlyV!* nadskoäl, zlobue 
dív.i'úc sa na -ívuju dobro'iitclku. „Ja víľw, ie klnmete, lebo ku- 

1 flú n^, vy sami videli ste i^:li aj dnes, un rynku. Ja viem, 
■ '- ■•i|p|i. aj ste ich mohli kúpif - ale vy ste nekúpili, 
; eli. \ teraz klamete, že elc ich ani nevideli..." 

,.Na.:, videla — ", preiii-kla letka, /ii i: sa. že pristihol 

ja pri \f.x: ,:iW to nenie pre nás, pre ch. i ludt. Kúpila ich 

kucli, i.irovie." 

1.. , ...^uiial 8A poili42euo. 

,A. 10 je knbtnet To je krásne!" volal chrchlajúc a dusiac sa. 

je hnUite! Kuriatka ncn.inlstly pre nás, lebo »me diudobni — 

pre dokrnra áno. .la inô^ľni hladovať, ale on bude jost vy- 
pfíkieoé kuriatko — lelio je hohatV,* 




e02 



„Ty tiež Debladujcä!" zvolala Janovskíl, podrá^Uiínil jobo tía- 
vaiiii; , odkedy si u mi'm, uiáS, co ti len dušu zažiada. Imu by si 
neliol nevdačný.. ." 

Pavel tiklúpil iici a niahul hlavu do íioliera, ktorý si bol nt 
piedt^ni vytiahol. 

,No veď — ", riekol ticbšio; ,alc prcŕn doktorovi kiiríaUío, a 
mne ŕo ja viom co?I ľovedzte: prečo? ľreto. že je on bohatý a 
ja chudobný? .ledíiie zato?!" Pavel za^e počal sa rozciitovaf. '(')éi 
lesklý sa luu akýmsi tupým leskom, u ústa. ktuľé už dávno utratiU 
svoj niekdajší, pekný úLvar, ru/tiahly sa cátc viac. lluov zoápaiil ho. 

„A prečo je lioiiatvy" pokracoviil zlostne. V poslcdnoj dobe 
čím viac pribúdalo nm ätrádanía, t^rn viac zanevivl ua \uiU, žijú- 
cich v zdmvi a pohodlí. „Aká je jeho zásluha? To, i^e lepí pilulky 
R mieéa práákyV 2.e dáva icli hltať chudiakuiu. bez toho, aby spo- 
moholV Áno — jedine preto je bohatý a pnao preubo mstú ku- 
riatka. A nielen on, nie i drulif; i žiil úženiik, 1 žid pfHeočiar. Ti 
tiež majú, čo im teu duäa zažiadu, lebo sú bobaif — len ja nie. 
lebo som chudobný. .. A jaký rozdiel nted^i nami? Ti klamú kaxdy 
po svojom: jediín litrom, iný piliitkami a priLskanti — : ja Ujem 
dobru a Atíísc/" Pavel vyriekol to skoro krikom, hrdľ a Hphavedouic, 
a potom 8l«bos£ou prevládaný sklesol na stolicu. Tetka útrpne po- 
hliadla naňho. Neodporovala mu, lebo už zvykla na tiikéto íýbuchy 
chorého synovca, roztrpt'em^ho na celý sveL VeiT znala, zo až 
o chvilu s raiiostou a » dôverou užije liek, predpísaný lekárom, a 
zoftla i U), že jedine tá zaznávaná veda lekárova udržuje v iioiu 
život, ku ktort^mu cez véetko itretrjwQú Tne tak húževnaté, 8 takou 
láskou 1 

, Upokoj Btt, syn môj!" vraví mu pokojne a láskavé; ,je to 
tak od počiatku a bude naveky : jeden áfastnejší, iný btodiiejd. 
Ako kumu ľán Boh vykázal a udelil. Dal kažrit^mu — viac-raenej — 
dfa Svojho dobrozdauía.. . Je to nž niVä osud...'' 

^Cert!" preiuSil ju Pavel. „Aký osud? Oo je to ,OBud^? - 
NeMnslic je to, kiúr<í si zväcäa íuimí zupnViníme, a žiaden oaud!.. 
Ale dobre mi liik," riekol po krAlkej pomlčka. „Prečo zatúžil »aii 
„vyššie" a nezostal ako tl...^ 

Pavel zarazil ua v prostred vety a odvrátil sa. Vo dverácli 
zastal nízky, beluvlasý starček s láskavým, dohroduSnýui výrazom 
v okn'ililľj tvári, /uzrúc Pavla oblečeného a počujúc jeho tikmer 
krikom prerečenč slová, usmial su- 

„A, zuameuite, mladý hlosofe, /.naineuite' Ako vidím, s 
jo už dohrcl Len včcm leží jako by sa mn uni ži( nechcelo, 
dnes vyľiolený ani mlailoženŕch — — Ale čo to zaae ináteV* d 
lozil, tázave i prísne pozerajúc na oboch a chytajúc ľavla za 
aby mu ohmatal tepnu. Ten scliúlil sa jako žiačik, očakávajúci za- 
služoný výprask. Sklopil oči, a v jeho tvári zobrazilo sa - 
liázen : cely jeho zjuv dojinuil vt-Iuii trápne a vzbiitUoval ^ 

,No — nič l»'.' riekol doktor, vyjasňujúc IviVr, ktorá va \v 
pnhfiulei^ na chorého bola zachmúrila. „Zase ste sa hádali, a to rá: 
íkodl. Žetritc sa. mladý človek!" 



-* *- 



soa 



.Prosím — ", ohlásil sa ľavo! tíško a krotko, „veď hy «om 
ntd, ale 8áni nomAžoni za to, že ma vécrko rozhoréujo. Iíáťtť po- 
nidit ..", /.apľusil toho, jemuž len pred chvílkuu upieral všeikv 
jtásliihy. l.ek:Vr mal mv\ nfin ueobmedzeoú moc. 

, Myslite na veselo ved. Ste mladf a uaduDí — " (tvár choréhd 
vyjftfiuihi sa). .Možno, milte pred sebou krásnu biidúono»C. IVeč 
a lými čiernymi iiiyslienkaiiii a čo ja viem akým ňloflofovaniin ! 
Ste mladi, myslite na hviezrty, ru^e a čo ja viem čo... 

,Ved by som rúd, pán doktor!" usmial sa Pavel, nežno dívajúc 
na iekära. ,,Koby len (uto uTavilo — ". položil si niku na hrúd, 
,ale tu dakiMly tnk tažko! Lak (ažko! Obzvlište v uuci. A s tuho 
■ potom tie myšlienky. . ." 

,Len nezúŕiiOte! Nebude dlhn, do prestane i to! Len chrdŕiLe 
rozčúlenia. Pokoj — nadovšetko pokoj!. . . Teraz užijete liek — ^, 

|K)daI um na ly/ieu ak^si, so sebou piinesený, „a potom si 
lahnetp a lunlHle Kpaf." 

Pavel ochotne, ani nezamračíac sa, zhltol obsah lyžice a po* 
slušne /alie/ol pod perinu. 

,lde to s ufm rapídne dolu vodou", riekol lekár, ked už 
nloiil ho a mal i>a k odchodu. ^Leii majte s ulm trpeIivo.s( a ne- 
idráidite ho. Dlho to beztak nemôže trvaf..." 

,0, Ho/p mój! rt on tí\k rňd žije! Kšte i teraz hovorí, le 
10 nič nenie, iba ka^el u boIasC r prsiach, a ntysll si u ^ebe boh 
'20a ŕo. A dakedy skutočne je taký svieži, že sama začnem lifat... 
A v>dr len predstavuje ai, ako lo bude, až ozdraveje. . ." 

Ldcár uúťhul rukou. 



Neznal, ako dlho spal. ale prebudil sa osviežený a ^»okoJDý. 
Itol v komôrke siim a v reloiu dome bolo /aíte ticho sk<l x r&na» 
Jeho prvou jaijUon mySlienkon buly slová lekáiove, aby totiž myslel 
ii« veselé vecí, a teraz mdlé usmieval sa pri lom. Sliezol s postele 
II za»e, ako ráno, obliekal sa s dôkladnou pcčlivostou, prehrabávajúc 
sa v nákrčnfkotľl), ktort; z dlhej ehvfle sám si zhotovoval /. látky, 
ktorú dudíivalu mu ^cvkyiia Nellinka. Ľvázujút! si nákrčnik pred 
zrkadlom, uí uexdal sa Rám sebe takým biednym, ako ránu: slová 
Ickárove a istč polahčenic dodaly mu novej sviežosti. 

Vyiie) do kuchyne. Tam ueholo uikohu; ale v izbe, kam tfáko 

...LmL.j ložaia tjctka, iste vydržiavajúc odpoludinijsí odpočinok. Zo 

pj niry voiialji pečienka. Sám nastolil si obed a nasytiac sa, 

; [ /mýšlat, ako strávil Čas, aby to bolo ŕo možuá prijemne. 

0^ ~ :.' iii od dávna nestál o zábavu, ale — doktor rozkázal! 

V celnra dom«, i u .Hpojnobyvateía Mrvánku bolo ticho : letka 
apala, str^c iste sedí v krčme alebo... Napadlo mu, ;^e je deii 
prvfVbo m^a a tAk iste hrá niekde. Ale ako zabaví fta oa?t 

/rázu napadlo mu niečo. Vstal od stola a pozrtlc sa do zrkadla 

s napraviac si nákrčiiik, vySitel nn dvor. Nikde ani :!ívej duše, len 

lia s» dvH-iľi í«tiepky a na streche čvirikajú vrabce- 

I ko žiari už dosí teplo — zimnť^ trampoty preály 

tfcz a^kiidvniH. 



904 



Z Mrvánkovlio hytii zavzne] spev. Pnvel rozliliadnl sa dookola 
a priíilúpil k oblokti, zkadiaT Hpcv bh iiieHn). 

^Slečinku!" zilvoUI dnu. Spev umlkol. 

„Ä, ti) ste vy, pane Janovský?" ozvala sa veselé. 

gJa, slečiuka. Hiid hy som si s vauii poliuvurit." 

^Xo, ui viem, ío chcel* — ale tťraz nemám čaru. PríJle 
itajtia: ínidem i^it šaty pre |kiiiÍ kiipeovú, a rnžovýin „nuŕpulzom*. 
K vôtl vaiu uknidnern z nebo knätik." 

pVcd luDC nejdo o uákrčin'k — mám ich dnsC! I^n tak Xty 
som su Ľhcel s vami KliuváraC... Viete: ju mi dlhý caa a — Terf 
ftme sa už tak dávuii nevideli 1" 

H Veru, dávno!" duľdf sa itleČnn Nella. Počut íuchot fttnt a 
otváranie fikríiic. „A ráno kto to /izal /o dvcri? Človek nikdy 
iienie istý pred vami..." 

„Hoíiol" smejť na Pavel a ro/kašlal sa. 

Nella vybehla. Je vytinteuA ani komtessa: nížovt* íiaty, biely 
klobúäk s kylicoii ujneiyi:h, pulovrli níži, lukuvičky a miiUný slneč- 
ník s äpkou. Jej tvár jo zru/uvcíá, usmievavá a, &č iuÁie nehonoRi 
sa krtf8i)ii, predsa lerax nep<jstľädn istých i>ôvubov. 

ľavel zadíval sa na íiu a ona sa usiuieva — vzdor toiao, že 
ráno velmi hnevala sa nanbo. Nnž. obdiv labodf, nech pochádtt 
bárs aj od zouiiĽrajikcbo. . . 

,Aká Kle pekná, Nellka!" vraví Pavel, neprestávajúc dlva( ha 
ua j^ útlu postavu. Ona koketné zvrtla sa, schválne presljäiac 
jeho poklonu. 

.Idem na prediádzku," vraví veselo, túžobne zadivajúc sa 
k bráne, ako by čakala na dakoliu. «Vy a<!da ani neviete, ŕ.e Je 
prvý máj V" 

„Viem — ale ô.o mi z toho? Von nemôžem, až budem zdrav/ — 
a tu je ticho a smutno. Nechodte, Nella...'' 

„A prečo V spýtala sa, zvedavo zahľadiac sa nabbo srojimT 
ilutakými očami. 

„Tak budem vám nízprávaf . . . " 

.No!" 80 smiechom pretrbla ho Nella; „vaSe ronprávkj. , .' 
Je to tak jednotvárne a — Dudud. Vy neviete iué ako o l&skc...' 

Pavel zahladil sa na hu. Vravela to akoby vážne, ale pri ústach 
iiý. tvoria sa jej malé, éelmovské jamAčky. Hla! vyxýva ho Fabko- 
iny.^etne, a iH)U)m &i\ vysmeje. Kásí íarcbu zalalilii rinj na sr ' 

„A to je nudm''.'"' spytuje ba. pristiipujúc bližšie k nej a : 
jijc ju za ruku, vii/,iitcu v letnej rukavičke. „Povedzte: jv io nudoéť' 

Nella pozrela naúho a — udvnitita sa. l.'smev razum xmizol 
s jej tváre. Jeho oči, tie čiemo. veliký oči, účinkovnly na ňu vždy 
tak zle, a teraz planú tak divne...! Špatný je s tými vyŕnievi^n- 
cimi lícnymi kontami, s blndyml perami, ktoré teraz chvejú sa vun- 
tornou triaškou, a s tym divným výrazom v očiach 

„i^istile ma!" skríkla, vyviiiujúc svoja ruku z jeho a ohlia- 
dajúc sa dookola Vrabce splaáily sa na jej výkrik a brnkly so 
iitľochy do susedného dvora. 

,Ne|iustfm, Nella! Ja vás milujem, povedal som riui ui kolko 



1 



Jfe 



1 



106 



liz. Až oz(lravBJ(!iii, stanom xa unielcoiii — : niáni jiľed sebou 
krámu bndiícnost ! Ndlu, sám doktor povedal..." 

, Postite mft!" znovu skríkla oun, a'c; Pavel eftte pevDejšie 
srloriil jej rubu n t^vojoii druhou už ovíja juj dríťk. .loho dyrh, 
/)i|iliťbfljiki |m iikonisi /.ťlitiuvoui odviirku, ktnvy iihyčajno l'ljal, 
p<i»ial jej (vár a fipóííobil jej nepremožiteliiu ošklivosí. So /.lifalýni 
nspoiiUm Kvojich fili oilstičila ho od set^. Zapotácil sa jako opilý 
a inascl sa zadriaf steny, ahy nepadol. .Vy ošklivý človeče!" 
oxvalu sa t ru/.ovýcl) ÚHtok Nť.Iliných, kým j(*j ruka ^otierala Aty^ 
č*) Juj ílosť uiilinaia do očí. „Smrf vám 8t<d( na nosi»t a vy..." 

Nella rozbehla t>n k bráne. Prdvo v toui okamihu objavil sa 
ť'm ^jhly áuhaj v svíaloáiúiii oblúku, » vir/.iiikuu v úsUch a a ja- 
] lym kvietkoui na k:i)>at«. Bol to čiJímarsky tovaríä, zAlet- 

1.... ..111, teľ.ix na preohdd/ku scbystimý. 

Xi'tla Tífazo^lávne ohliadla sa na Pavla. Stál o stenu opretj, 
ku predku nnohytený, držiac šarkn na ústach, aby udusil mučivý 
kašel ^ — bol prlácľuý! Uozosmiala sa. 

/« dvíiľl vyôlii tťtk« :i rhytiac ho za niku. juko rhlapca vi«dla 
lio duii. Na jej tvAri stiieijal sa hnev s výrazom podiveuia ^ľaue 
Bože! If kár vraví: ,dnes-/ajtľa príde tu uajhoräie — ' a on..." 

,Z« Ca nvmrzf kUbosif s ton fiAtmou!" hovorila nahlas, rOK- 
växujdc hudvnlin^ nia^ln svojho ŕÍHrnebo, KviatočíH^bo čepi-a a Katte 
ich zav&íujúc, ^0 robievala v riajvá*>om ro/čnleui. .Keby si vedel, 
lekár povedal...! Ci bi \\i zabudol, ;^.e (la jiesmieš rozčulovat?'* 

Pavet zadíval sa na tetku s akýmti bibvm vyiazora v tvári a — 
roKosmial ba uepukuym, cbičuniu podobným siuieĽhum. 

,A práve zato! pnive xato!" volal iHidnizdene, „budem sa 
roacuIornC i hnevat, aby ona videlo^ ie nemÄ pravdu? Vi»»ie, ŕo 
mi p.ívcdala? Viete?" 

,Keby bí ty myslel na Pána Boha!" rozhorlila sa tetka. ,Iio»t 
9A. chránim — aJe s Leltou človek nijuko newjdtí..." 

.povedala mi, že smrť mi scí'i na nose!' prernsil ju Pavel, 
v. -t:, i. v/rn.,.T,y slovami, klur*? mu Nella bezohíodno vrhla do tváre. 
.1 ťukoät soVR-la ho pri uich, a tenúc čaká, la tŕtka 
vyvraii I' u .1 pule.^í bo... 

Tvár telkiita stahí sa vfúdnejšou. rtílostne pozerá na Pavla, 
l>exTtiflne na ?to|ici wdiaielio, u navi: 

,Co in pn nej. syn muj?l Nemysli na také veci, radéej po- 
todll sa Pánu Bohu, aby ti On sám spomabal... Nemyslí na takó 
točí; /•> neniw pre telm!-' 

Pare] poľoíiumel náraitke telkiuej a nahneval ml Vystúp s Nellun 
I ' " " 'I dobre znal, že jej je protivný, ked zaéno takým 

' (>Q siíni nemiloval ja — ač tvrdil Ui, a pove- 

i/i, kotko ráx. Ale jej /loätuá poxnámka o KUirti bodla 
... u^tc 1 tetka: uiv aby hu poteáila, oojí e&te ako by pri- 

,No» pravda: .to nenie pre telw!** ohlásil aa podnUdene. 
,Cliť<.»ÍP poved.if, ako ona: .Smrt ti sedí na nose' — nuž prelo! 
To nefiív (ire teba — práve tak, ako vyprážané kuiiatko..." 



906 



„Ale, Parko!" jemne krotf bo tetka, ktoní zAse gpomenala m 
príkaz lekárov a nechce drA/rliC rliorého odpoioin. „Kflif ty nerhwš 
iixnat, ž« dobre je Ui tak, ako je. a že kažiiy itui byí appkííjoý 
8 tým, čo mu Boh nadelil ! Kto znÄ, ŕi ten, ktoK'mii ty závidíš to 
kuriatko — " ľavel urobil nduiietavý pukyn rukou — ^či teu zai»o 
nexAvidí ti tvoje hudobuó nadanÍR?! Vieš, ako (a strýc aj iul ob- 
divoí'älí? Ou i nedávno riekrd: „Keby mu Boh poprijil zdravia, 
to bol by niu/.ikanr, nkých málo u nás f* 

Tvár ľavlova ifmenila sa iftkol)y jednom ťahom. Tetku vedela^ 
čim ľavla uti'áit, pote^^it u i^inimt s osiidoui. Zmienka n liudbv 
bola mu tým, čo decku pamlsok. 

„Ozaj povedal? Naozaj? Ko, vidíte!" vraví b hnIo8(oii, ako by 
SR um bolo podarilo dakoho presvedčil o pravde strýcov3ŕch sIot, 
kton^ poteMly ho velmi. OhTadom svojej rnusikátnej ^ipôsobuo9ti 
viedlo sa mn lak, ako umelcovi, kým nedôjde u/tiania a neuMtáJi 
aa: „raz plesá, raz zúfa sám nad sebou, v tidivcb cbvilach nexuA, 
čo je oprávnené: či plesanie, či zúfanio..." ľravda, o týchto du- 
áevných poryvoch Pavlových nikto nemal ani tuäenia. Bol zavretý 
u nesdieruy i v oČÍ 8vojjm dnibom. On ai pri vatúpeuí ílo kon- 
servatorift bol sa pokúsil sklepávat melódie, tvorií; ale k^d jeden 
jeho spoluiíiak nepriaznivé vyslovil sa o jednej takejto tvorbe, po- 
tom zavrel sa a za nič neboí by takisto veci hral pred inými. Po 
svojom i)rlcbode do domu strýcovho často zatváral sa do chyio > 
zkúŔal, prehrával cele hodiny a zakaždým drobné anáčky a hlA- 
Točky ako z vody rástly na počiarkovannm papieri. Poplsant? peé- 
livo ukladal a zamykal do ručného kufríka — ač nikto nehol na 
to zvedavý. Tetka nerozumela sa do toho, so 8ti"ýcom však pre 
liudbu mul vždy vojnu. ftMýr [lodceiioval umenie v hudbe, berúc 
ju iba ako prostriedok ku zabladávaniu výživy, a Pavel neukrýval 
svoje opovrženie k nižšiemu druhu muzikantov. Jedno ránu Pavel 
odišiel do mesta s balíčkom pod pazuchou, a odvtedy kufrík stál 
otvorený, prázdny. A odvtedy Pavel každodenne spytuje sa po 
liBtárovi, ako by čakal boh zná iio... 

„Ale (o nič nenie, čo strýc počul odo mňa!" pokračoval Pavel, 
stojac proti tetke vzpiiananý, nakolko mu to jeho zúbožené telo 
dovolovalo. ^tiol by ma počul tam — '', mácbot rukou stranou 
k mestu, kde strávil Hveje krajšie dni. „Tu iie^tá sa lirat tak^ ako 
vtedy, v ústave... Tam i v/duch inakší, i vóIa, i hosle znejú ve- 
selie a sladšie. .. Ako na priklud pri zkúdkacb alebo pri koncerti} 
v ústave usporiad.iuoin. Stojíš na podiume s huslaini v rukách; 
vť»kol teba i pred tebi>i) nesčfsclnt' svetlá a tauidolu dav poslucháč- 
stva — samý hodváb, i^ipky, kvety, skvosty, a všetko to vlni aa a 
ínml... A ty len stojlä s huslanil v rukách a zdá s;t ti, ako bys' 
bol kdesi ďaleko — daleko a vysoko nad všedným životom... Sám 
neznáš ako, len pretiahneš sláčikom — a všetko stíchne; I ruch, 
i éuín, i vlnenie. A sám neznáš ako, leu sfoji§ s liusTami v rukách 
a melódia prýšti samu, oko by vytekala z tvojej dute^ z vlastného 
srdca ..." 

„DoiiL, ľalko!" uchopiU Im tetka /a ruku; ^viillš, už aa 
rozcuíiyešl* 



407 



,A to je eluťl to je krása 1* volal ľavol ako vo vytriení, no- 
bigiíc oa totkiiic slová. Bol skiitočtio i-horobuo rozčúlený, v očiach 
lei^kDUl sa iiiii aKysi tlivný svit, ktoiv tttkvi sknro imlakal. Vravel 
j zfažka, v jiresLivícach, ale on iiebailai to, tak zabral ea do spo- 
mienok a prcdstiiv, ktoré utkvelý v jeho mysli s budohnjch ve- 
čierkov verkoDiesUikých. na kt^uych spoluiičiokoval. ,To je hvdha. 
iinieuiŕ, — ah": nít^ lAliá. nho s'ľ)-c... A bez nej, bez liudby. niet 
pnt niíia /ivotal t'o by mu pre mňa doddvalo ceiiyV! Mysíít*-, žť 
tukto innhol by som žif, keby to vyééie nadšenie nedržalo ma V 
DAvDo by som bol \u umrel ! Sepomohly by vaSe vodky, pilulky 

a práiky Alo lakto uiu8íni žif, musím... Ja musím vyzdravod 

Tď* — ľavel uderil sa na hruiT — ^páli a zvuíí t« a nedalo by 
pokoja (fnilď ani tjim. na cinttirine. A jedine tu ma drží a uzdraví . . ." 

['rudky knípf udusil (faišie jeho slová. Kašlal dlho tirozuym. 
dutým zvukom, Tiskriiic biele, kosUiaU^ tuky k hrudi. Tetka pri- 
skočila a podala mu liek, po ňoinn^ obyčajne iitläil na trorbu. 

„Vidlé, vidíš," vraví mu vyčftave, .zase zabudol si na príkaz 
li'kÁrov, n teraz Ir bude dusit celú noc...** 

,A nech -", zašeptal syi)Iíra hlasom. Šatkou sotierajiic slzy. 
čo DflAkoóily mu do očí. ,.V^ak i kaéoT prejde — súm doktor po- 
ve^UI. A potom vrátim wi k Mo/,;irt(>vÍ, . . •' 

„rhíi(f. lahni si, syn uiúj!" zapiosila tetka, nemoluic počut ta- 
kíto dlová a videí ten sebavedomý vyraz jeho tváre, do uejž zrojmo 
rptsaný buI ortieľ blízkej smni. 

^Nepôjdem!" oprel tia vzdorovité, sotva majÚĽ Kily vstal u 
udriat sa v rovnováhe. „Uad^ej vám niečo zahrám, ľočkajtc: 
SrJmbert..." 

Vzdor tetkinmu /dnlhaniu a bri^neniu v/ul busle a bez ladenia 
príloiil iťh k lícu. Lioly zaprášeué i rozladené a pod sUxčikom za- 
xntčaly diiiharmonicky, 

„ľočkajte, leMiíkaj Scbubertov JjibutI spev... znáte?* 

„N'prlijijl nechaj!" prosebným hlasom vravelu táto- bJ*^!^'" *■' 
ílobro — vidím ti to na iviiri. Vidíš, doktor povedal. . . A ^! ľane 
Uoie* kde ia ttj v tebe heneV!" vravela zmäteno. 

ľavul sadol si na peUsC post*fIe u počal hraí — uo ui pH 
pnr^cb akkordofh ?inialol na u roziuičile 8lo;^il husle oa lotio. 

.N'o, zabudol som akosi — ", vravel zadiimeno, trúo si čelu 
íHaAoa. „Ale. počkajte, zahrám niečo iiii^." 

&kb>uil hlavu u ludadiac struny, prefliel po nich sláčikom. Za- 
/■ ■ ■ hlinku, sladko a nežne... Ale už v uasledujúram oka- 

rí( kly. ľreíl očiuia zahmlilo sn mu — — zacliytil sa zá- 

lilftvui poatťle a sklonil hlavu na podušku. 

Plakal. 



Ticho, Hinutuo H flivo bolo v t**j malej chvii s jedným oblokom 

B !*n ?<tntikoui, inedínuamí zaprataiivui, pri lo/ku nemocného. Matu 

r zeleným Ktluídloni osverovula ju len sporo a tu punujúcu 

t -.i-ilii íha Hváiuie plHUieiia v hlachnvých kai:hhčkái:h a ne- 

dýcbuuie ľavlovo. Janovská sedela pri stolíku s ukuliaraiui 



sor 



na ocíAcb k s Trftuosciuaoín v ruke. Projitovalft si pícsue „o kriÉf", 

tu i tu pozníc k lôžím. Cliorí leJal ticho, so /.nŕ-miufMiVma ocimii' 
iste UBDul. Starene boln otupno. Nenie ío uič piljeninébo sedet 
v noci pri chorom, pri slabom kmite litmpy ztiovu a znovu (Mvnt 
ML na tvár, au un'ji, zdá fla nám, zrojinn oapísan^ ji^ oitief iiiiirti — 
sedet a trnúC tou jedinou my.šliťokou, že aujel smrti Btojf snáď už 
pri lôžkíi. botujúc au samiicbaf krydlami a tak vyhasie plamienuk 
jodnoho života . . . 

ť'uuvA a nczvyklust bdenia y.moi-il}- ju. Skluiiiln blavti ua ti>- 
piiite ruky a /a/iurnila oci. No tiolKila liik dlho, V(mI v/budilo ju 
volanie Pavlovo. PreKtrašenn roztiiindta Ra dookola a jtrakom utkvdA 
na Pavlovi. Polnležiac sedel na posreli, majúc hlavu opretú o laket 
a dívajúc sa do sveUa, ako zabudnutý v niyälii'iikach. Celý hol akýsi 
premenený. Jeho iiéi zapadir v hibku a ui ueleskly Ka, aku vtedy, 
ked hovoril o hudlío. T:l ostrá ŕrta, ktonl, zvhUštp kecf bol rozíuleny. 
jasue rysovala ?a pri jeho dávno udkvetlýcli listaeh. zmizla, Na jej 
mieste rozložil sa výraz du^u opRuovav^ielio búlu a vyraz bezvlád- 
nosti. Hký zväčša vídame na tvári chorŕlio decka a ktorý tu di 
tvári mladíka, stojacieho v zenite mladosti, dojímal eéte úžaBnejéie. 

„Teiuflka, nespite, prosím vás 1" tichým hbisoín zaprosil Pavel, 
dívajúc ija do svetla. 

„Ved ja nespim; len tak som si hlavu položila," odvetila 
táto, eÔte vždy iiemohúc su spaniätaf, ako dlho spala. ,J« U a/.da 
horšie V* 

„Nenie — ale nemôžem apaí u je mi smutno. Vytiahnite svfjtjo: 
t« iHiioSero je tikŕ protivné - ba strusnŕl'* 

„A prečo Demôžeä spaf ?" spytovala sa tetka, sadajúc si k uemu 
na poster a rukou siahajúc mu ua čelo. Rolo vMikť; a vlainä. 

„A leo tak ", odvetil Pavel, nemouiac svoje poloitootL*, 

nVieličo mi prichodŕ ua um, uujt preto..." 

„Nemysli na nič, len bud tichučko, a isto zasplš." 

Pavel neriekol uič. Pozerá uprene tbj svetla, ako pred chvíľou. 
Zrazu pozľo4 na tetku a pokúsil sa usmia(, no nepodarilo mi mu. 

^Tetuška, viete, čo som vám hril?" spvt.:i! sa. jakosi detsky 
dôverne pozerajúc jej do tváre, čo uňho predtým nikdy nebývalo. 

„Ni;viem, syn iníij — pesuičku." 

^To nel>ola , pesnička' !" vztýčil sa Pavel, „to bola tUapáranka^ — 
vicUf?" 

„Coze. ja toum i tak nerozumiem,*' odvetila, diviac sa jeho 
zvláHnoj nálade. Vidno bolo na ňom. 2e je rozcltený. ale nio mrr- 
vúsne rczí^uleiiý. ako inokciiy. „Som už stará /ena a budbe roí- 
umiem iba toľko, nakoľko mo/eni srdcom poroziiineL" 

Pavel prckvapeno pohliadol na tetku — a káaí svetloal rox- 
Mala sa jeho tvárnu. 

„To ako ona...", preriekol sntva slyiateľne, záduméire. 

„Kto. fvn môj y liprinme zadivila sa tetka. 

jUut," ukázal chudým, akipl)Y priezničným prstom na podohixeu 
visiacu na protivnej steue. Svetlo len siahu ju ožiarovatv: AtlA, 



\ 



i 



Aé^ 




W9 



dievčenská postava zdala sa len bielou škvrnou na tniavoni lizadf. 
Tvár tetlúiin /atiiračila sa. 

k^.,Co ta jto nej ! Nemysli teraz na hu !" riekla, dohrc tn6iac, 
fe sloTíŕko oita ji'tline smutné rozpomienky môže vyvolat v jeho 
doši. TaTel, zdalo »i, presly.^1 jej siuvá. 

,1^'oua ľo/umetft iba srdcom — a práve^^preto porozumela tak, 

ako som si ja imflel... Viete, tú .ťspávanku' som ja šložil" — 

pAvel oa chviľu zamlkol — ,»a nikdy nikto neslyšal ju iba ona..." 

Tetfca mlčala, obávajúc sa, žo ou zase rozčuH sa. Všetko tomu 

ívedčnvalti. 

,A pn*i)sa ma nemilovala!" zvolal zrazu, vzchopiac sa na lúžku 

■ rozhliadajúc sa dookola. „To všetko holá iba lož — \oi\ 1 ten 

(iflmev, i to nadšenie, i Lá chvffa, v ktorej raa pritiahla — aby ma 

za.<ip fidiwtibil To véetku hnia lož — a ja som verili A to ma 

zničilo! to ma zničilo I Tým ztratil som svoje sny, ideále — svoje 
zdravio. . .' 

pre Boha! šetri sa!" prosila tetka, nežne tiski^úc 
ho Dit . u. Bolo čosi ntipľiľodzRnHho v ľ.eloin jeho chovaní: 

Desdalo Ka iná<-e. ako /e blOzni, a strach pojal ju pri tej niyálienke. 
flsti^ zdalo fta ti niečo, a teraz uamyšfaá si bohzuá čo/ po- 
kúsila 8a cblächolK ho. 

,Ja 9i uič nenamyšlani!" rrtzue prerušil jn Pavel, „ani nosní- 
valn sa mi to: viem o v.Vtkom, ako by to teraz bulo. .la stojím 

8 hnsrami v rukách a hrám a ona spočíva na pohovke a 

dfva sa A všetko Je tu ružové: steny, uáradlc i záclony, 

i svetio — len ona biela, bielunká a očt čierne. IXva sa, dfva — 
a mne z<tá sa, íe nie som na zemi, iile kdesi ifaleko, vysoko... 
R jako by sme sa oba v/nášali vyšcj a vyšej. . . A dookola je tak 
ticho! Len ak^^si tikanie pm'uŕ kdesi, slabúnko: tik-tak, tik-tak. 
A xaso Tôťia — až omamuje a uspáva. .. Nuž vidíte, /.e sa mí to 
Besnlralo!" riekol živšie, 

.Bolo to naozaj?- s úžasom spytuje sa tetka, ešte vždy ne- 
xiujúc, či ľavel hovorí v horúčke. „A čo tralej?" 

^N'ir!" nijvetil nevrlé. A len po hodnej chvíli dodal: „llral 
som ,ĽS|iávanku* a ona len {Kislúchala, dívala sa, a v ružovom 
oaretlnni bula taká krásna, taká krásna! A tá v6ňa bola'^v/dy sil- 
oejftia — a to tiknnie ozÝvalo sa vždy tak, ni hlava točila sa 
x tobo... Nemyslite, že neviem* čo hovorím!" prerušil sa, zbadajúc 
ncdôvcrťivy poijlinl tt-tkin. .Teraz viem. čo hovorím — ale rí*íy 
flom blújtitil," doložil pritlumiMit? ,V'/r(/y som blúxnil — — alo 
ona nenahnevala sa, len sa osmiala — lak smutne! tak trúchle! 
Položila mi ruku ua ústa a neriekla ani slova. A dookola bolo tak 
tjcbu! A ja kľačal som pred iiuu — — a jej biela, bielunká ruka 

L spoéívala mi na hlave — — 

L — — A odvtí>dy som tam nebol!" 

I , Dobrej si umbil. syn môj!*' tíäko preríekta tetka, stierajúc 

Vtfta x oka. \i, leraz mu porozumela... 
W l^vlova tvár fikrivilu sa ua úsmev. 



U 



810 



-Áno — ; ale, viote, preéo aoín neéíel? Viete, preío toi 
nfiéieí?" 

„Preŕo, syn môj?!* 

„Prelo, žŕ zapwla dvpľp predo innou!" ziisinial 8a Píivel oákl 
výiu smiechom. „Moja ,U8pÄvanka' zunovala ju — : iimla oua in< 
.vznešenejšie" zábavy... .-V ja som ju milovali (!'o naplakal soi 
sa v ten čas! Často l)Iiidil som celú liodiny, aby som ju motii 
spatriC — alebo aspoii jej tôňu za /iíclonou ..." 

,A videl &om ju. Sía práve iiii ?:álmvu a pri lu-j mV 
pekný a zaiste bobntý. A ona zase bola cel.-i biela. bielii> 
oči dienie a v nich zase ten záhadný svit, ako vtedy... tla i»tál 
som a dívam sa, ako na nebeská xjnvenie — a ona zbadala uia 
a — zasmiala sa." 

Nekonečný žiaf zobľuzil sa na jeho tv.írí. 

„Ä tá noc mu duraztla!" pokračoval zádumčlvo, akoby siin 
pre seba. líozrušcuie, s ktorým v prodiliňd/ajúrnm okainilin vy- 
riekol poslednú vťtu, už ztratilo sa a jelio tvAre. Mitisto nebft XAse 
ten detsky výra^, ktorý dojímal tak ú^.a»ne... „Bolo blativu a 
chladno, a ja blúdil som, neznajúc prečo a kade... A vtedy tn 
umrelo čosi" — položil vyziablu luku na poodhalenú hruíf, — .a 
odvtedy som taký biedny! taký biedny!" 

„Nezúfaj, syn môj! Pjui Boh pomôže," zahovorila tetka, sama 
pred sebou etydiac sa jakosi za pobctilú útechu, ľavel z&porat 
potriasol hlavou. 

„Takým spôsobom nie, ako vy mfslitc," hovoril k pevnou prv* 
svedčenosCou v hlase. „Vy myslíte, že mi spomáhatc, nj doktAir 
mysli, že mi spomáha — a ja sa smejem. Niiv nehovorím, len aa, 
smejem — lebo neviete, ako a z čoho, len pctniábate. Vy my^iltl 
že mám snchuty a čo ja viem čo! Kde by som ich vzal? Ale 
boli, a proti tomu uiet lieku." 

^Čo by nebolo? Ljtiky sú na všetko: iia to i na to...* 

,^AIe tlie taki\ ako viUe. Tu il»a čas a piesne. Ano. pfesno!..] 
Až mi hufle len trošičku Faháie, odídem (Taleko, ifaleko — — r 
zase budť, ako kedysi — i nádeje, i nadôenie ... A zase btidc plno 
piesni, ako vtedy.. ." 

Hlas stával íui mu slabším a slahMm. Hovoril s uáuiahMtj. 
kton) ešte snažil sa utajiť v preutávkacb sipiac a dusiac sa, m 
by mu čosi zastavovalo dych v hitlle a hruď zavalovulo fa/Mb^m. 
Sedel schúlený do oblúka, bokom ojtierajúc sa o steuu. 

,A teraz — dajto mi moje hiisk," hcptom preriekol po chvdi. 
, Dajte!' zopätov») blasnej&ie, ke«f tHka odporovala. 

Trasúcou rukou siahol po nich a váánive pritisnúc ich k hrudi, 
skiesol im podušku. 

.Chudiaŕík! umrel tak tichúčkot* na piaty deŕi rorprávula 
Janovská pani Mrváukovej. .V nedeľu bid cäto tak svieži, ie 
sa nevedela prenadivit Celý deti rozprával mi o svojich um^ 
a večer iba o tej, čo je to na obrázku v jelio izbe. Ale to nll 
by ani on nebol: nikdy ten, úbožiak, takým Debýrsll... 



Sll 



I 



•i ňom celú noc; nemohol zaspať, len kašíal a stenal. Ne- 
uiô. Ílmi chvíľann spýUl fis. ]io liätáľovi, ako by Qcztial, či 
jo noo A ^i (leu. Chudiaŕik muj ! bol tak slabý, i t&žobu šla iiiiáliii 
vťllká, A predsa kužíiii clivítu netrpezlivé opätuje: ,Eéte nepríáiel? 
Kšta nRpríAleiy* Čakal, neborák, akoby neviem do, a ono toto:** 

Janovská vstala a piiložiln ua stôl balít^ek nôt. Váetky písanej 
boly ľavlovcu rukou, po/orue a pečlivo, a tcrxí iniestami viac- 
lueucj impiiíltrhovani^ ŕcrvenou tui^kou. Nikde ani ríadka, ani slovca, 
íIhi IU4 jednej strane nepekným, ťažko čit-ttelným písmom ciasi po- 
ZDámka : 

gPoéiotok dosť dobrý, ale finále ni6 nehodno." 

f.A čo 011 oa lo'ŕ** zvedavé spýtala 6a MrvAnková, ktorA Pavla 
žira ueniobla vyst;iC, teraz vi^ak prvii prišla — súätrastnd du&ftl 

.Nič. Ked llstár prišiel, ja sama te.sila som sa, že n/ Icnu 
uspokojí sa. Bežlni a podávam uiu ho — ale ou hned akosi divno 
hladí a uebovorf ani slova. Strhol obálku, prezerá list po liste a 
x»»e ne%Tavf, len btadl tak smutne, že mne samej ardco sovrelo. 
A od tej cbvUe ako by mu ktosi život bol podťal: nevravel, ne- 
jedol, len leží alebo gedi scbúleny u Htem*, a mne samej je pri tom 
tak smutne! Neopustila 8nni ho aoi na chviľu, ale on vždy ešte 
ani slova, len odmieta i liek i všetko..." 

.Bol on od jakživa divný človek!" poznamenala Mrvánková, no 
xbodajúc sa, rýchle dokladá: „ale takto ináce dobrá duia!" 

.Veru dobráí" prisviedóa Janovská. ^A mňa mal t/ik rád! Ani 
vlftStuej matke, so v.šetkým sa mi itduveril. Nuz: videl, /e ho vefmi 
rttda mám a i^ muofao natrápim sa s nfm. A veru aj mnnho utratili 
Btne s jelio chorobou : doktor iistaviíno a lieky od výmyslu sveta. 
Nuž neéetľíti sme peitazl, bárs nezbýva, ziälu by sa na stiirŕ dni... 
A neupustila soui bo ani na ehvfhi, i t noci ta ustlala som si na 
nlanmlk a načúvam... Svetlo horf a on leží a oči má mmiírenó. 
('houIa .lom ua clivllu — a zrazu počujem akýsi strašný hlas. Skočím 
hore — : bolo tma, svieca uí doímrela a to on volá tikym strašným 
hla^oTn! „Starý'' bral mi svadlni u kupcov, bobi som iba sama, a 
t- icuila sa ma. Zažnem, iiezim k nemu; nn .sedí na posteli 

a mu ziera pred seba. Vhisy má rozcuchané a celý trasie 

a — I bol taký strašný! ,Ja umrem!" zvolal s úžasom u hrôzou 
v trári, a ja sama som neži\á — nemŕtva! „Ja umrem!" opätuje 
xa» a MS, a chytil um »v ruku a tisne ju tak »iltit:! Snbrala som 
U 4 hovorím, len tak. aby som čosi riekla: .Neunireš. syn utôj!" 
boTorim, .neumrež, I*iin llob pomôže!" A on len noknica hlavou 
a vnvf: ^umrem!" A potom zaplakal. Plakal ako dieťa a len túli 
m, akt) liy ha Ml. . ." 

, Úbožiak! on vefmi rád JÍ1, nuž faiko bolo mu umieraĹ* 

^cb, čoby! Potom ho už všetko opustilo. Už nedbal, cbu- 
diačik, o nič, ani o husbs ani o nóty, len skladal ruky a oddával 
n do vôle Boiej, Suiieril sa so všetkým: i 90 životom, i a bôlom, 
i *o «mrfou... Ba podivoo! už bol celý preč — hladím naúbo a 
oo ako by sa usmieval a ilve sUy rinú nm po tvári...* 

sUi J0 v poriadku!' vraví aký.ii mu/- zastamic v otvorených 

u* 



fiia 



dverách. Jeho ntlelickii postava snažf sa udržaC rovnováhu, ale 
kloní M 8 bnka na hok, zachovávajúc, pritom vážnn tvár. Ji^ho n^j 
niutné sú po probdetcj noci a no» rdejo sa od požitého nápoja. 
Ustúpil s prahu — lúče ranného, májového slnka padlý cezeň, 
úžiarilj dvoĽh vstupujiicieh mužov a medzi nimi íicľuy frak. 

,Ó, syn inôj drahý'. Syn môj drahý!' zaplakala Janovská, 

^Zastrite Kľkadlo!^ upomína Mrváoková. 



Nui umlbly už tóoy, zamrely piesne! Umfkrd hôT i pálŕivá 
tuha po živote, štastl a lílske — a on, ich pestítel i áertvii, Ie>.l 
lii tichučký — tichučký a jakoby uBUiievavý . . . Krátka hob pút, 
ktoľú vykonal — alo dlhý a lažký bol to boji Umíkly piesue, ideďle 
roíletťly sa kto ujme sa opustoných? 

Prodstavujem si ho, ako leží v strýcovom, vyšedivelom traku 
tichuoký, stuhlý, raŕtvy — s tým usmievavým výrazom v tvári — — 
K zaao ako kedysi vychádzal z dvorany plucj posliicháratva, od- 
menený potlohkotn i puchvalou uŕitelov — ako vychádza] z dTO-v 
rany 8 rozblúzuenou hlavou, trepotajúcim srdcom, plný nádejí, snoV' 
a viery v budúcnosf. ukrývajúc ua hrudi ružu, ktorá loa piud chvlToa 
zdobila Qáilra dievi^ie... 

„Počiatok bol krásny, ale finalo nič uebodou!" zdá sa boront 
ten ÚBDiev na tvári zvečnelóho. 



Koreň a výhonky. 

Novelu ad Scttoiára Httrbcna V^janékého. 
(Pokntf oranie, ) 

IIL 
LiipoTský kostol. 

V širokom, rozmaníto nadstavovanom a pristavovanom dome 
Drcvanskych v Lipovej vládlo muibyčajné ticho, vzdor lomii, *o do- 
stal hnsiť, koríčan^kého Jána s deťmi; uo i rodina i ho'-' 
v kostole, jako svedči sa na prvý viniiočný sviatok. Iba v „i 
kuchyni. (Mtriacej k pôvodnému, od sto rokov nepremeuonéinu byii 
starých, šumela robota i v t(>nto oviatok ; trnn ^azdovahí Beta^ i«i 
druhého syna Samka, ktorý, pohittmý starostami o mnmun, nevráti 
aa s ciest ani len na tieto vyročitw sviatky. SiiArf nt \ proto, 
vyplnil sa všeobecne v kraji rozšírený vtip o Lipovancoch. bs ri 
nikdy doma neboli, ani iichudú, a to ani It-u nit súdny deň 

Samkova iitjta bola krikľavá, panovilá staručká, pravá, skostoa-, 
telá I.ipoviauka, o ktorú nezavadil novší čas ani na iiiiuUrku; ui 
neustále rozkazovala početnej čel,adi domácich nevíeat a sluŕok, 
rozmnožovala svojimi komniandami neporiadok. Nevesty, slúŕííT. 



tis 



I 



lujaté baby behaly, fituchujÚĽ jeiliia ilruhú, prHvrhovaly vahany a 
oparova'y si uavjEájoni lucné raiiieml, S|>(«cb n kuchyňiiký /mMok bol 
odpustttúrný : uu ubťde budú nieleu všvtci syuom k luauželkami, 
h' ' i Vníbť't K Ciiuilobky, JinlkíD iiiiií, priäiťl Koričanský 

*> - a jiikd kaMy rnk, iiovulíiiiý jft i jiAii farár, obetlovaC 

» |»rvy itvialok u TiiiAkiiv. Mníizitym čo Iíéta kričala a rozkazovala. 
sama nič nerobiac, Toiimšova ienu Evka (Tomáš bol synom Míchalo- 
wým, uajätargiebu tú syna Jánovho), n^ätará ešte Lipuvíanka fi by- 
strfma uciuta a un'itými pobyhauii, pracovala Kaina be/. velenia, a 
pracovala Jako obeň. \\)& Aničke, l4-roônej dcére Ďurkovej, óaäom 
tkcbu riekla, čo treba doniesC z komory. 

A&ičkiu otec, l)ijrko, bol uajmladsf a uajvzdclanejdí zo synov 
f(fan''bo Turúka. Äíal smysel i pre. iné veti. než pre večjiú borbu 
i". -v.i.t.vhm majetku A Vtíťuu staroHt o jeho zachi-ánenie. Aňkolvek 
h I cstiival ma nebo boly složené hospodárske stjtrosti nielen 

»■ .' majelku, ale i novúuadobudiiutych mujetkov bratských). 

^ vhC ílotiia i iia blízku s fudmi Vjtdelaušíiui, najviac člt&l 

^ ' 'rev;iiiRknm. u äisom Vťiiel pustií i tíroá či pre zjtMune- 

iľ\ i ľ)k, či k nejakému VNŠ.-'iemu cielu. S farárom lipovským 
fltál T pomere tomer priatolskom ; ŕasto chodil k nemu, bezdetnému 
vdovcovi, a presedel eeló večery. Fanii' mal zaTôbeníe sliedif i& 
oeučtfDýiii, materinským dôvtipoiu svojho cirkevnika, {mučoval hu 
nie jako nŕitel, alu jako vyší-ie stojací, dobri^ /.elajiici priater. í)urko 
Hvna aTojhii l'alka pod i žal tak pri dome, jak» to robili ostatní, ale už 
i Palko bol /.jenmeuejši, viedol za mládenectva predok medzi roves- 
Dikiut, ZbtjjiMialy ho veci verejné i národné, í vzal si za žonu chu- 
dobnú Lipoviaukii po láíike, co bolo iie.slýchané v Lipovej, a tob6ž 
u ' =i.í firevanskych. Podobne i Anička, Bestra jeho, bola 
j< vxdel.iU4Ííi, než oi^rainé Lipoviauky; ona pracovala v poli 

i " i;ik, jako ony: silu, čei-stvosť, priiodzenosí prostej 

i . _ "iríaia, ule ju mierullo, zdobilo a zjciiiiiovalo vycho- 

váme otcovo a liberálnejšie používanie bohatstva v dome Diirkovom. 
Kosila sa lak, jako váetky napospol, nebolo na nej inakšieho éva, 
inej (arby : vUi<y ležaly hladko a prosto, imtcom rovno delené, 
vi' '.il volue cltrbtom, ale tie šaty i ilfa látky boly fajnejsie, 

v/.oľiM'i^ie pnlifliuly k jej mladéum telu, jako by ich uliat, 
li vlasmi a siluym vrkočom umla útlej6íe 
il' - ■ '- ,-! i.-::.;uia pľi bežnom lipovskom kroji vedela 

uniomir, bez toho, le by čo len uialičkoBCou upomínala na nejaký 
vplyv iniidy a {uinétenia. 

Okrem kuchárok a početných detí zostala doma eátc i starenka 
r u už vyŠĽ dvoch rokov nebrali do chrámu, nio preto, 20 

I' I ibi. ale ona zaspávala poil káxňoii. Vysoká, chuduuká, 

• iiij podlbovatttej tváre, celá v bielom, sedela u ohromnej 

p'. . '.;4hi ttvujimi vyhasiymí očami. Časom vstala, prcďla 

k stolu, na ktorom le^al otvorený kancionál s medenými xápouarai, 
oa«aditii na jemno krojený nos obromix'* zväčňujúľo okuliare, podo- 
prela chudé bielír I(ce ľuíiou, tspievalit tithym. trasnym, jnk-iby za- 
mienjúctm hlasom vianočnú pícseli: ,Na Uo2í nkrozenl, AnjeJé 



au 



i-adost roéli". Boh sám vie, či naozaj £IU1h, a či znala pieseh 
zpHiniiC — jedoo i druhô bolo pravjfm divom pri joj vekti, pri týcb 
oekonečiiycli, zvíidäa tvrdých prácach, žíafoch a trampnUcti. v kto- 
rých žila od áestD.'tsiuhí) lokii, kuiíjii vydali pnloiiá-siliie za Tiiráka. 
Ona |K)ťO(ÍtIa Turakovi dcnať dorí, z ktôľých p:i( i pitcli(iv:ila, jť-dno 
v dolÄkom, Iri už v zialšoni, syna Andľoja v mužtiknm voku ľž 
teraz málo žila prítomnosti, alo pamäC o proŠIom zdi^huvala. O pre- 
áloui, dávnotn, hovorila presne, rozumne, len iiž o veciach novHich 
iievedela pravt'dio vývudn, zabúdala to» čo sUlo sa včora, a paniäUla 
raaliŕkosti, ktoré udaly sa pred pid stoletini. 

Starenka pľi speve dlho nevydržala, vsrala a počala upratovat 
Ŕirokii , prednú" i/Jiu s dvoma ohromnými postoHami : vystlatí i lol r 
perinami až po bukové, síiltdne hrady povaly. Ka prieĽuej hrade 
stálo vro74ioó: „Anno 10H9 Audreas Drewanski". 

Tohoto Andreja u^ nik viac nepaiiiílUil, ani len stArý Ján. 
Vôbec iiilľod náš mnoho paiimlá. keď pamäLá dedov. C-elá jeho^ 
pozornost pohlti^na je iiľitnmnnsfou. a o minnv.^fch sa dii( povesť 
nebárií stará sa; žiaf, práve tak málo stará sa o istotu budúcich. 

Staronka upratovala a neni;ila čo npnilovjif, všetko bolo ná- 
ležii^ upratané; ona dotýkala sa sudiyuii prstami lavíc, pohladila, 
periny, utierala dlaŕiou stôl, ktorý len tak tisol sa čistotou. Na- 1 
rovnávala kútnicu so stirými, bohatými výšivkami, no kútnica až 
i tak ležala hladko na tučuo porfm nabitých podu^kácli. ľozruU 
ua foíiai: tam v strojnom rade visely čhánky, a ua polici stály 
kvielkovauó poháre — prachu na nich nebolo. V kúte mtd stolom' 
Htáhi v ulile trojhranná kasnička, od klorej kluč ntal jej mu/ od* 
vtedy, ako do d^mu pňšhi; no í tá bola vyutieruná. Nebolo roboty... 
Tedy pri:»la do kuchyne svojimi krátkymi, ale dosf chytrými krokmi, 
počala dávat rozkazy, ktoré uik neplnil, ale sa im au! neprotivil. 
Nevesty, baby a dievky ani za okamih nenstily inrvií sa, keď Eva 
zjavtla sa na vysokom prahu, ákreklavý blas Bety SamkovpJ ne- 
umíkol. Nieže by stará Eva prestala požívat úctu najstaršej gazdinej, 
ale život tiekol svojím prúdom, ani ony, ani stará Eva numobly 
ho zastav i (. 

H&uniijte mast. ..", napomínala Eva svojim tichým, poloáepta- 
vým hlasom. „Bože môj, jaká drahot-t! Čo z nás len bude chudob- 
ných ľmlí. . . A ty, Dorka, nevylej pomyjo na hnoj, jako onehdá, — 
bude oŔlpaným." 

„Bez kožuéka ale vyšli, babička," riekla Anička a vzala sta- 
renku za chudú niku. Otia ju odvíetlla nazad do prednej jako dubré, 
posluôuŕ diettt. „Sadnite si, priložia) do pece, aby vám bolo teplo." 
Vybehla jako la-MCJi, dnpkajúc svojimi čižmírkaini pii nedlážfinejt 
pevno ubitej a pieskom [Htxypanej zemi. NažHkavá sukuica, ria.tn&. 
fttozáhybová šuchotala okido jej siluých údov. Tvár, eäte roz|fá]enft 
kuchynským ohťiom, jasala zdravfm a tou veselosCou, ktorú dúvi 
iba skončená práca. V sieni v/ala dlhú opálenú lopatu, položila aa 
ňu kŕče a polienka a, jako chlieb do pece, šuchla drevo dlhým 
čríeslom do kachiel. 

„Kh, jako buchla," Aeptala babička, sadajúc znovu k stoTo, 



ES 




tlft 



aeite pec zrúti, pochAbcl Tŕ>u mUiiý svet uič ncäADujel" ZťvU a 
poíala inovu spinvat 

Auička tú iiomala price v kuchyni, i šibla k svojim. nariadiCsa. 
Ďnrkov byt bol najzadoej^i, najuov'äl a Dajmotternojél. Tam holý uŽ 
i dlážky, moderoiŕ .-itulcc n dve fumírovauĹ- kasne. rfliiitlové hodiny 
kIflpkaJy ticho; povál ätukatuľovauá, ubloky vííľšíc. Na oblokitvýcli 
doďíftcb válaly mi ^IhU uoviii. iia »teiiíiĽh vIsaIv obnizy výtec- 
nOtor, svadba ävätoplukova a podoblzeŕi Jána KolUi-a t luteráku 
s Ubliťkanii, s knihou v ruke. O chvilti Anoa vyšla zo svojej ko- 
mdrky vymvul, vysirojoiiá, jako avodči sa na sviatky. Krátku sukuicii 
mala už cťle žllii, tu jtwt novú, lebu npfarlieiié suknť^ ]ipovían»kť 
lon ?a nora udržujú prirodzenú t\tú farbu knuopiiii; sukňa mala 
tisíf jťuiiiýťb. umelo sprcšovaiiycti záhybov; novŕ čižmičky. kordo- 
Táiiky. krú&hly potncruť uuilú nôžku. Biela koáielka, jako taiuo ten 
auah na Hradovej, volnými sábybami splývnla mladou, jeumo vy- 
\''--: ' ' ' ;; aksamitovy živóUik so slrieboruymi Konibíkami a 
t: -iivmi, tiliŕíránskymi záponauii, prosté biele rukiivce — 

jiHiuududi)', Uk rÍLkiiut: triezvo-suchý kroj lipovsky pristal tejto 
mladej, silnej a piiloni clasticl%<>-strojuej postavu. IJna netrpeiive, 
so zvudavosíou, ba temer predciloui lásky očakávala pricbnd svojich 
Detii*r! Vetf je iui ona tetkou, trebái*s súéasno temer vrstovnicou. 
Joj vetmi zalubily m útte krásy mladých diev; toiuer so /áviatou 
hlMlŕlt na biele, podlhovasté ruky Márie, na kypré, pred shikom 
ocbreAoTaué furliy na tvárí Julky. Devy vzbudily v nej tušenie 
Iného eveta, ktorý zostane pre-d iiou uaveky zatvorený. 

N» netere boly medzitým v kostole. Icih otec i v tomto punkte 
obnovil Andrejom Drevanským upusteué rodinné tradície a chodil 
ttpoú ro sviatky do lipovského chrámu, cl.odil i mimo toho pozret 
srnju rodinu lipovskú, vôbec, pestoval styky s pradeUdvským domom, 
s ktorého pochádzal. Sám Bidi vie. jako mohol otec jeho Andreji 
syn starého Jána, tohoto starinného diiba, t;ik skokom odtrhnúc sa 
OÚ svojho koreňa: no tak bolo; hlavuc uotaľcenim, podlou úlohou 
<.pr*,(i t...diym predstaveným, večným strachom pred cbútkami slo- 
Ii ov, vitkovych komisii, vrhol sa cele do prúdov, ďaleko 

TjiH^ir>icb z lichého koryta siaro-rodinného, pohnevjil, odcudzil sa 
oa m<ilío» I bmtov. panšlil, maJarončil a vôbec „zoplauil sa", jako 
1: lako od neho žia<lalí podplatky, darované obedy, 

ľ uni, tJik i ou vybtadáviU náhnidu tým, že zase 

podpUtiiv pňjiMiaJ a lud drat. Item „Koplsnil sa". 

v. 'L v lipovsky chrám, prosto vápnom vybielený, architektonicky 
}• ' Sahara, prázdny jako ohromná šalanda, bol, jako vždy 

TU s^ nabitý I.ipnvitnmi a občanmi / tnn'h filii. Na dvoch 

hJAVi \ľ.b cbóľOL'h jrtko temno-modrý mrak ŕernely sa jedno- 

dúeh' meš^Cauov, lisly sa tu tcuuié, vymastené, tu áedivé 

Uat}. i --■-■.- iia hlave ai |hi drevené vešiaky s ohrouiaýro počtom 
čiernyclt klobúkov, v štyrocb vrstvách bolo vidno osmablé tváre. 
íí» chóre za oltárom belply sa rady rirkevnlkov z tílil: biele ha- 
lienky iHÍr:t/Hly aa od meštianskych kabátov a šúb. To b»ti statm 
fcopauidari; lued^i uimi našli sa i takzvaní ročíaci, ktorých do 



Jb 



818 



clirtmu m rok raz lebo dva privolávajú výiočití svialky Sä prí- 
zemí, iba proti kancli Imlo nevelké oil*Ieleftiť pre členov presbytéria 
a vážnych hosti, ostatok zaiijíiuulu žotiskt^ pohlavie. Bielti t farbistd 
áalky, čipkovaní^ čopee. kacahajky, knžiiúky a bohatou vý^ivkoo, 
rauiené i bladi^, nitad*^ i Htaré ženakó tváre, lo všetko splývalo 
v pestrý obraz, jako vídame na dobrých starých gobelínoch. Dcéry 
Jánovo najviac porážal spev; s chórov, 8pn*vád/.uuá vyučenou 
hrou lu unikal neho UĽiti'fa, valila sa unisonná /.jplava z tÍ8íc muž- 
ských hrdiel, mohutne, tiahlo, kovovo... v prízemí zvuéal prcut- 
kavo, tiež unisonoý, množstV'im zosilnený, pričom Iiihí diskani 
ženský. On splýval v jedno s bu»tým bla.Hom mužov, niieruil hn M 
dodával mu lahnduosti i mäkkosti. 7. troch elementov, orf^iuia, 
mužského a ^.enttkého spevu, povttiala čndoá, možnn máln muzikálna, 
ale duéii uiuBajúca harmónia Jako obetný dym vznášal su äilný 
spev hure rnívkusuými, fažkými stípaiiii, až po plochú sklťpouíe 
chr/unu. Učítel nerobil žíhiIuh íutervalJy, uetulikal medzi veráaml. 
ou prosto jakoby mol muoholudnú massu na vodŕtku, tiahol M 
•ehou celú ohromnú snies hlasov a panoval nad ňou. 

Pri tejto lunoholudnosti, pri lislc očiacli. hladiacich s chórov, 
pri strojnej, živej smesi ženských, jednoduchých, ale čistých krojov, 
pri tisfchlasovom, aŕkolvek unisonnom speve, sprevádzanom tiahlymi, 
seriósnyuii zvtikbDii v)''boroŕho organa, všetka chudoba a žialna pa* 
stota arcbitekti'iry razoui zmizla, ^ivot a človek preiuenil biedotK 
triezvy chrám v jedmuluchú síce, ale sviatočnú a impotíantnú bu- 
dovu, 1 ztratil ea suchý dojem holých, nič nevraviacich fádue bielych 
stien, nevkusných, dole hlúpo odrezaných oblokov, hrubo remesel- 
nícky pracovuuýcli lavíc, /tratil sa ((.mutný dojem fu^ersky mal'jva- 
nebo obrazu oltárneho, jako i colého hezvýznamuc^ho, Hadne taje 
neukrývajúceho oltára. Žahladený bol dojem vni^n'ého, furmálneho 
nevkusu íivuu hranou fudovej masKtf. Táto živá krása ludttvej niimy 
javila sa nielen v tom. čo oko videlo a ucho počulo: vtom úchvaí- 
nom obraze pokojných, zdravých postáv, utvorených obličajov, 
v blesku tisícich očí, v silných otrasoch jeilnoiného, vciebnúho spevu, 
ale menovite v lom. že tu suverénne králila tichosf a duchovuá 
BosúiFtrednenoíif, umelecký poriadok s umeleckými kontra^ttami. do- 
jem mnohohtavého celku, pozostávajúceho z ucsčfselných jednotiek. 
Táto mnssa bola hlavne a preilovšotkýu) trpná, nečinná, prijímajúca, 
tak rieknuc bezprávna, ale pritom všetkom ona, tá nmssa, tei 
boly hlavným faktorom, a nie činná, podávajúca účasí VUa/. > 
organa... Kňaz so s\ojIm oltárnym spevom, svojou kázňou, urv'ui 
svojimi panovitými zvukami, zdul sa iba odbleskom tejto maasy, 
ktorá shroma:ŕ,dila sa, zanechajúc pri vchode do chrátnu vietky 
osobitne mysle, túžby, svoju váetku volu a svoje práva. 

Na prizemf, v oddelení pre vážnych a najvážnejších cirkevnlknrt, 
mali i Drevanskí svoju lavicu, ve<f kurátorom l«d i terac 
hodnosf, ktorú prejal od otca, keď jMKfakoval sa starlk pre 
Tek svoj. Na mieste, kde indy bolo vdtaC plešivú ňirokú hlavu 
staróho Jána Drevanskéhu, sedel teraz jeko vuuk Ján Drevanský, 
a pri ňom obe jeho dcviy. Ony vlastne narušovaly obyčajný po* 



V17 



mdok. DJa prasUrélio poríndku tuHLly by i tiott* devy stif pr«d 
olUrom. v acpoéetaťj ful&tige lipovských p&nit^ii, kinró úiii siisuutÄ 
bUIt i pri nUdriiťj luodlitbo s prfjeinuytn šumom rUenycb suko^c a 
bielych nikávcov klakaly na olilailnt- štvorce lacnŕ'ho nirainoťu. No — 
Jtlnove ikt^ry iiž vynisllv zo i«laľelio mravu, už sú slečny, u malý 
na bUvách klobúky... Tieto klobúky u mantillky, zuámosf cudzích 
jazykov, noblejši si>é8ob žitiji. to, že ich dodo a oteo biedne prešli 
so pár Ík6l, Iv bývalý v panskom dome: bolo dosC prervaf Btoročny 
poriadok. A lo tneuujií sa všeobecní' pokrokom. Vcif oiiy, Ue devy, 
boly priamymi výhonkami lipovského koreňa, pravé, krvné sestry 
tAUJtVch, do BtAly pred olt/lroín a kbtkaly pri posvätnej modlitbe 
ollároej. KrvnC' se^U'ľsrvo zirarilo m pod klohuknm a inantillkou, 
prAvn iámaí .starý zvyk tttjilo sa pochopifeliiým, tiik iv aui ueua- 
padalo. Nev:i2t v tomto, jako v puku, ľ^rodok národného ronegil- 
atva? Nevedie knžd(> oddeľovanie sa od ladu k odrodilstvu? 

U boku Julky sedel Ján, uabŕbený starec so širokou, lisnäcou 
Aa plodinou. Dvioiitou drieňovým voiic-mu dlhých, v tyle hrebeňom 

ych vlasov. Iíladá, vyzu;imnJÍ tvár jeho bola starfcky krosna; 
tváre miloval Iteinbi-andt a vodel v ue vložiC krásu vzdor 
tomu. i« boly vráskovité a zošlé. Viala z tej tváre patriarcháloa 
vliuost, leraer hys" povedal sviežost; len mdlé oči a vpadlt^ pery, 
vefmi vniiŕkovité, zjavovaly neohyŕajne vystiký íudský vek. Mohutné, 
fiiroké felo ävixičilo o niekdajšej site vole. Udy scbudnú a .<íošuveria 
14, plecia Hvísnii, sily tele.sné iipadnii až ua stupe/i l)ezporaocai^ho 
deCstm, ale hlava starého človeka podrž! svoje dimensic, svoje 
UtirHiv >< ^táva sa nópaduou, imponujúcou. Pri ňom sedel Michal, 
je! rší syn, otcovi nápadne |>odolmý. tiež plešivý, do ešto no- 

}\ ubrov.^ky mohutný v pleciach, tak že, ačkotvok ui sám 
Mlieuil svojho otťa, u jako by vyz'tvihoval jeho starobu, 
roka áuba, b liato vy&ívaná, s čiernou, baiunčeuou liazucbou na 
clu'ble, xviu-šoval.1 jeho postavu. 

Ján i Michal »iliiben( holi v hnliosiužbu. ticho, nepohnute 
trtnali sa — zato Ďnrko, asi päCdosiatnik, s mladým rumencom na 
Kviri, čulo pozeral pred seba, raz na more ženských hláv. raz na 
lemnú moasu, vi«iacu [>onad nfni s chóru, l'rí dlhej piesni vianočnej 
ustal splevs( a uiekoTko ráz xivol Mladší členovia r(>diiiy boli roz- 
Kntral po chóroch. Vráber s Juditou priili z dalekej „Chudobky* 
iMnkoro, na pol kázui. JudiU piíchylila sa do poslednej ženskoj 
lavice: chudobní^ želiarky urubíly jej vifučne miesto, stisnúc sa do- 
bmmady. Ján Vrábel so synom polli ku organu; to úu»či&te pre 
UuU. nemajúcif^h v chráme zákonné miesto. 

Kiiaz, vysoký mu/ s krátko strižeuvnii šedinami, v sňahobielcj 
kamzi, hitvoril n kaucia lichým, ncrt'tohckym touom. jako by bol 
mal pred wbon len malé shromazdenie. No každé slovo padalo 
• kanrla jasno, uróite, odrezauo; pri tichosti, jaká panovala v chráme, 
prcEiikalu ka^ilé íl do posledaóho „meudfckeho" kiUiku pod n»- 
dľ' I vežou, kde sedel po kladách a zlomkoch vyinuátrova- 

oy najmladM podrost lipovskej mládeže. Len ku kooco 

káialtií niulrýiil hlas; zriiito, jako zlatý dážď. padaly jeho pre- 



918 



mvHleni^, pekne konštruované SAdy, prípadné citáty písma, silné 
slová proroka, ktur\^nii /Apnc^il a, jnko bolo badat, ide í kontíŕ. 
Pozdvihnúc hlas až k pátosu — zostal na chvílu a tichým, ticfaýtn 
hlasom riekol: amen... Jako by jeiluými prsuii zavzdychol colý 
chrám i ozvul sa razom nepokojný sum... Tudia pridlho boli ticho, 
žiadalo sa pohybu. Poliyb priSiŕtl do uiaeity, juko kiMf do tichej 
hladiny ŠtrbskiMio piosa s vysokých brál Bašty priletí nečakaný, 
silný vietor. ZnŔiichotaly listy kancioiiAIov, jako by tou samý vietor 
sadili do suchého opadnutého lísfa. Mo)iuLn*% v.šelkýini mutáriumi 
xahnnel do áuinotu ort^an, až sa niektoré lavjc-e potrUisuly zvukami 
pedálovými. Hovoria, že dosky majú istý stimulus; keď oruanorá 
drevľnä pl^tafa zaliučf tým samým stimulom, dosku strašia so. 

ľi) jiiciiui, pri áľouovskora požchuuni, pri prvýcli «povných 
slovíiťh kimza všetko povstalo z miest; chrám iMitmel *», jnko by 
razom jasné zimné slnko zdélo bolo zii hustý oblúk. í^dalo íia, jako 
by budova sama chcela sa vystret do vyše. Kad pavlačmí nbjavily 
sa rady temných, vysokýcli postáv, a zakryly chrbtami a hlavaiói 
svetlo nevkuBuýcli oblokov. Po tiikraf poklouily sa rady za každýiu 
odstavcom požehnania, A skoro potom nasledoval šumný, radostný 
východ. Jako tmavá rieka valila sa z ohrúum massa ludu dolu 
schodami, piitila sa, nemobúc dalej pre babky, ktoré v prizemí lisly 
sa netrpetíve do dvier, batíac jedna druhú, ľred kostolom vidno 
gruppy v tichom rozhovore. Kňaz wchádza z kostola, klobúky tetia 
s hláv. 

«Jftko ti joV pýtal sa Ján Provanský dcéry Julky^ kiorá boU 
neobyčajno bladá a dupkala nepokojne po snahu. 

.O/íaba ma v nohy, a liladn:í som jako vjča." 

.Julka!" s nádychom neodobrenia liekla Mária. Jej nemilo 
dotkly sa položartovnó slová sestry bezprostredne pri východe 
z chrámu. Zuely jej priprofánne a priveselo po vážnych dojmoch 
chrámových. Oua po<l .sp4>vom, dávno nepočutým, dva rn/y zaplok&U, 
skloniac hlávku nu<l hrubú knihu kanciotiiUa, a pri pimle<lnýi*h bIa> 
vách kú&zových zauiieralo v nej srdce novým sladkým a pritom 
vÄetkom bôlnym citom. „Zamknutá jo duäa tvoja," hovorievala 
tetka Steinová, keď ju kárala, že je novlúdna, neúprimná a du seb* 
utiahnutá. Teraz, po návrate z Ilolniak, počala otváraí sa jej uza- 
mknutá duša, jako kalísek belasého zvonku pri východe slnka. 
Tiché posial Hrdce, rovnomerne puUujúce, počalo tící živÄi-*, tutiym, 
nepiavidelným tlkotom. ^Conm v ústrety/" pýtala sa samú seba. 
Odpovede nelxdu. 

„Nuž čože?" odvetila jej nevinne Julka, „Tari teba nvoziabt, 
a ty nie si hladná? Mariáka, kebys* vedela, jak teélm sa na tú 
polievku u babičky. Takej niet v celom svete. A cl si apoeoroTAlA 
Q organa l^iicka? Ja sum ho zazrela a hned poznala." 

Mária Tieodvetita a iála ticho u boku otca. 

Sluko svierilo bielymi, zimuyiui lúčami na ]Ui8fia2enú ulicu, na 
biele strechy domov, na súažny kúžel Hradovej, ktor^ŕ pnel ba and 
Lipovou jako hiomofivod. Končiar vrchu, ostrý sám sebou, /.oslľil« 
eéte viac kaiUigrafírká pyrautida; omrznuti a zasňazeoá svieCilft 



4 




Sl« 




v slnku jako briliant, ľoíi Hradovou tiahly liusto horou zarastr 

tt^"»,tŕ ni/.ŠÍc kopr^o v čisU'j, Himhovoj pliicbto, len luiestamí prc- 

t»'liutiti*j sráznviiii slíalriim. S {Iniliej strany trŕal blí/.k(í, iiad 8;i 

''^iyiui (lomkami Záriečia, nevysoký, ab-mý, vulkanicky kopec Myslel 

^ys". nikou niôit!Š siahnuť na jelio inalelmi'! stľánt! a terrassy. Volal 

^«^ pľoaio Zámkoui, a skutočne uzamykal lipovskú dolinu. Pod nfin 

^^la hľndská cesta k Iloliovu. 

Dľcvanovci — celou proccsi^iou — išli ticho z chrtimu. Skoio 
iíh dohonili Yráheltivci z mlyna „na Chudnlilie" : Vrábel, jeho ^ena 
Judka i syn I^adíslav, 21-ročný éuhaj, v hezuhonntí miHlnoni, ba 
až jiviháckom oblekn. PríchodzI pripojili sa bez ceremónii k rodine, 
pon '■ M'niucej oilmestím. „Chudobka" nepatrila cirkvou do Lipovej, 
So : !a dtľť'ra ílonm, Judka, lubila ra/.om odbaviť i Pána Boliu, 

i oávÁtt^vu u rodifiy. Nadt" pi'iÄIa ukaxíU im iívojho juristu pĽ^itian- 
£keho. na ktun-Min pozeíala a inaterluskou iirdDSlou. Tak temer celá 
j'odina v jednom klbku pomaly ťahala Lipovou, luh leuier vSetci 
redhit>hali, lebo tttaiý Ján s vuuknui liýbali sa ten pDumly a často 
stivali. Za mostom odbočili na pravo, buro lavn^m svahom. Na 
yvyšenine, medzi ostatnými, menšinjí domami, vítal ich vysoký 
oni Drevansk>xh. na jioächodic. ale bývalo sa len v prúeml. Na 
tarotnódnoui pirncbodt, s matymi, okľúblymí olilokami. bobi ŕ;kla- 
lište tovarov a iuébo dobra velkého, gazdovského a obcboduého 
omu TurÄkov. 

Pred bránou, fažko dfchajňc, zastal starý Ján. 

„Drahým hosftim preiínust," riekol tichým hlasom a sňal svoj 

3roký klubiik, ohna/iac pifšinn, ktorá lisla .la v slnku. Dievčence 

*)h\\ lizkymi ílviTciami na kamenný, zamcleny nílsyp. K nim \in- 

aotoe pripojil sa už na ceste mlaďy VrÄbľl. a teraz pomáhal im 

■ <^re scbudkaini. Za nimi otec a ustatní členovia rozvetvenej rodiuy. 

I7ľlá kolónia starcov, mužov, žien i mladých podrostkov. Eva vyšla 

tx v ústivty medzi dvere. Ona zalomila clmdó ruky a v mdlých 

^ach starenky ukäzaly sa slzy. 



IV. 
Oj-rlIlHk^ŕ (lokuiiieiit. 

A'emŽH atali.t sa velké prekvapenie v Iíolifive. Iíoly tam sladké 
ojuuiíiliy radosti, len biednym a poníženým známe. Nebo ueuitcdrí 
Uké chvíle Devydedcuýut; také chvíle treba zasliižif si celým morom 
Etrádnnia. 

Mirko shiHlil v saniach Drevanského fa/.ké botoše, schytil svoj 
kufrík, zabudol dat Jožovi na pivo a lotel svojím íabkým krokom 
hurt" úzkvuií schodami. Tri stupenky bral naraz, vzdor tomu, že 
sa uiu (a/ku bunda medzi uoliy plietla. Na lavo v prvom po- 
achoilt zazn'l ílobrf znáititi dvere s okienkom. To jeho rodičovský 
byt. Dvere zvláštnou náhodou neboly zatvorené, jako obyčojno bý- 
rnly. on vhupol do malej kuchyŕiky. Ovial ho dobre známy, domáci 
iuipach, celkom zvláštny, jakého nevoAal nikde na šírom svete. Na 



no 



ľavo uzrel dvere do otcovslíého kabinetu — dnihó viedly prosto 
do hosíovskrj, iite on obriltit sa lined" kii kahin^tii. Už piedstaTÍl 
Bi, jako uvidi otca slirbeiiéhu nad ptsiuenýin stuloui. Ale nič, cbyžku 
našiel piázduu. Na vešiaku visel dubre zuäuiy otcovsky župau a 
joho^e čierna, liodvahiiä óiapka, na jediioduoboni regáli, élslovaué 
B iikuľatessou kaiicolláľsktílio človeka, leiíaly sváxky lístiu v modrjch 
došUciach. Plán Viedne z časii Sobieskelm bol nalepený na tiilioiu 
]»apieri a visel na Atcni;. U obloka stála liiika, vysoko bíblíol^^ka: 
slank, keif chcel k vyšším [inehľaiikám, 8tiifiil na sIoIpľ, na ktor; 
nakládol najprv múr tUtýcb Iwchantav. ^IIint(>rická alniara", uz*- 
Trutá na dva zámky, zaujímala temer štvrtinu celej cbyže. Mirko 
shodil bimdu i icimnlk, poupľftvil svoje lesknúce sa dlbŕ čierne vlasy, 
priČesal kefkon hriadku n fiizy, a tak jakohy nič, pieňíel do bostov- 
skej. Ma( jeho, ač netttanl, ale biedi>n skniáMiá, ndpadne drobná 
osôbka, sedela pri obloku a btadela na rohovskt^ námestie. Ona 
i zazrela sane pred doinoin, ale doui, v ktorom bývala, mal viacero 
stránok, málo-li saní zasĹávalu?; k tomu v prizcml nacháxizal sA 
iidovský hostinec s nápisom ^Eis-Bier". Až keď vrzgly dvere, ob- 
zrela sa. Jej drobné, pracovitii ruky skleslý do lona. VoTkó, tíenie 
oči vyvalila a ilined zatvorila, ľotom chcela vyskoŕif, ale údy ne- 
jKislúchly. No už tu držal ju syn v uáiuČi a bozkával aa líce. Od 
JU cele v/a| y náručie, zdvihol a odniesol k divátiu. .Miro!" za- 
volala, a slzy vyronily sa z jej ešte vždy prekrásnych čiernych oči, 
,tys' ma mohol usinrtiC! Tak ma tuto zabolelo." ona ukázala na 
prt>e. „Ach, ked si leu tu!" a vytrhla sa z ramien synových, sadla 
(falej a liTaib^Ia nniilio materským, skúmavým a pritom milujúcim 
pnhlaiioni. I'ntDUí mala jakýsi ualinevauý vyra^ ua tvári. Tu vždy, 
k6<f bola rozťuleuH, lahostajno, jakým rozĹuleutm. ^Tak dávno, tak 
dávno, čo som (a uevidela — ale budeš hladný — Bo>e mój. ja 
hlúpa... bude.<; čaju, kávy... Premrzol si." Vyskočila na nohy a 
poúUa metiif 8a po chyži, nevediac kam prv. 

Ubezpečil ju, že mu nič nechybí, nič neželá si, leo ju videt 
Nedal jej odlst. Až ot^c príde... 

Na Sťhudoch zakašTal niekto. „Tojnon," riekht StJLSfcni Elena 
Kladná; „ach, jako sa pnteSi.* 

.Poŕkaj. mama. musfm ho tiež prekvapiť." On skočil s divAtta. 
.Nehovor nič, len ho pošli du kabinetu." Mirko šuchol na jxalcoch 
do otcovej eliyže. obliekol otcovský župan a sadol si k jeho pfsmo- 
m^uiu stolku, nahľbiac sa Uk, že ^<ilier zakrýval jeho čieiue kudry. 
Na hlave ntal okovu čiapku z čierueho hoďváhii. 

Staiý Kladný na očiach ženy videl ihnerf, že sa čosi dobi-ébo 
stalo a žó je rozčúlená. Pevne myslel, zase nejaká zá&ietka prifila. . . 
„Nui čo, list či paketV pýtal sa s radostným úsmevom, vy/.vliekajdc 
svoj „prorticky manteí". liot to stíirý kei>eň so šiitikým golierom, 
ktorý mu v Uohovc zadovážil posmešný titul ,aľcbívu<.'ho proroka". 

„Nič neprialo s poäly," riekla Kleua, ale nemohla zdržat sa a 
chytila muža ukolo hrdla... 

„Cliod. chod, stará!" Ou vyioauil sa t jej objatia a zakaHľal, 
.ehceJí ma udusíC?" 



I 



i 



ni 



,Iste bol tu listár/ podumal, utvniený žeoínoii TúbezDoafou, a 

obvíaje Ŕiel do svojej cliyío. Mirko nevydržal seileí shrl>eno 
"|>ri stolu, a prŔvo koď stnrík vcliildzal, mal lilavii vystiflú. Zpod 
Čiapky m jiolier župaua padaly jelio čierne dlhé vlasy. 

„Kmín v dome," r dobrým lismevúin riekol Jó^a; ou ai po 
kufríku a bunde badal, ŕo m stalo. „Vedel som liueiT, vedel 
som...", ale dalej n?, nevl.idal, čo jako cblapil sa. ^/kidej, ÔRiiar, 
Mbal... takto neo-^númif. .." Mirko bol už sbodil župan a bozktlva) 
otca. ,Čo tu chceš? Čo tu bíadáš?" zase poíal otec, ^vonsním!" 
Alľ jpiho oči íiuiialy sA a slová v hrdle viazly. CokuNek by bol 
pove<lnl, véftko žiarilo Idskou a nevýslovným šrastím. V úrade volali 
ho i .suchou dušou" pre jeho absolútnu cbladnokrvoost ku vše- 
tfefni mestským i kancellArskym novinkám, klebietkam, dôležitostum, 
ai .*-*, že slabý, bezpomncný, triwlivy Kladný mal v sebe viac 

o. :. ijitn, než celý slávny magistrát Ŕobova. 

,>a t>teilry veéer som prišiel, tata, vari ma nevyhodfš. Či 
badfl nftdelenie?" 

,Bttde, bude, Mirko — kedy si prišiel, jako, odkiaľ?..." 

Ai t« napadlo Mirovi, že kočiSovi nič nedal. Sbehol prosto- 

^Usf dolu schodumi. Jožko stál pred krčmou v iirfzeml a pil pd- 

lOQKii Z malej na^ky. Krcui.^rka Heginu, tučná na pľa^nulie, stála 

medzi dvermi, jako lemer vždy, a uspela sa bo dôkladne vypytaí, 

-odkial ide a koho priviezol. 

Bpozdmvuj, Jožko, oddaj paklťky a povedz, že do Lipovej 
Sindoni naisto — s liohoni." I dal mu do ruky uickoTko šestákov. 

„Máme poslat druht^ kone?" 

.Popros sváka, že áno, ale iste — pešo je Jalekol" 

Jožko dotiahol svoju pálenku, sadnul do zadn^bo sedliska, a 
kopdn letel rohovskymi ulíciami. 

Kladný počúva] oblokom na chodbe icb rozhovor. 

pA ty chcoá do Lipovej?" cele zarmútený opyt^ sa syiia. 

„Na prvý svlulok," trochu stuileno riekol Mirko. Jemu boly 
%]epohodln<^ vysvetlovania. lebo znal ot":ovu necbut k domu Drevan- 
»kých. Starý raz vo veľkej potrebe obrátil sa bol k nim. a Mišo 
Dŕevanský odbil ho priatelským, ale tym bôľnejším: „nie". Druhý 
raz, keď už Jó/a ueinal ea kam obráti^ (ku Jáuovi mladáiemu ne- 
chcel, vediac, že podporuje Mirka), prosil Sama o pôžičku. Samo 
mu po;íičku dal, ovi^oni len na riadny úpis, vymienil si úroky, a 
ked prišiel grok, inkasťoviil p{)žiada?ku neniilosrdno. 

bNo, CO pn títrfisťach buitucith dní." riekol s násilne vynútenou 
vesoloBfou Btnrý Kladný, „užime pritomoost! .Ach, Mirko, jak rád 
&om, 2os' priáiel 1 A bodný si, ncúrekn. Jako st zmužnel ! Nuž čo 
novúbo vo vysokom svete?" Jtiza naisto veril, že jebo syn, ktorý 
uéí ministrových synov, má veľké vwlomosti o dielach , vysokého 
sveta", ľravda on nevedel, že jeho ^syn u ministri hrá omnoho 
nieašiu úbdiu ne^ pusloduy douiestik. Že piichád/a punkt na určitú 
hudinu do osobitnej chyže, kde ho už čakajú dvaja žiaci ; prejde 
a nimi úlohy, zadaiid v ústave, a ticlio odchád/a, nič nepočtyúc 
^s vy&okt-bú svťta". Nevedel, že dámy, ktoré časom navátevitjú 



m 



Mirkovu hodiuu, nifi mii ncsflornjú, fnúva. s nŕin hovoria, prídu a 
0(lc)iiid7..i)ii, jako bvtnosti 7. výka, jakú butiyne. Pľu Józii boln ilni^ma- 
lom, že spása národa, vMko átastie príde z Viedne, iniriathon 
Naivyášieho domu. Až prícUná toydlaosf stanka nemala branie. 
Znášal všetky pusmechy, dal si ápinlať do ^buch-liužaľov, dt> 
„svarĽ^-elbov", ked bula móda červeno-biolo-aelenA, a teraa:, kwT 
červeuo-biolo-zeleDÄ múda opalisovala do ^Svarcgelb", a zase našinci 
vysmievali ho, on zostal verný svojej ddvnej lAske. V jeho iletiiinej, 
nezlobnej duši ueiniUo miesto žiadne pochybovanie o liudiKim )>ehc 
vecí. Crt zlého deje sa, to sii len abeiTáĽÍe časové, |M)inijajuce. jakt 
keď cbmtiľy zakrývajú chvilami nebo. Či zato nieto neba, žo h( 
oblaky zainútily? 

,,I>ajto si pokoj," bovoríeval, „len Ou nám pomôže I Oa miltiji 
nArody... len nech zmiznú zl( radcovia, a oni zniisini." 

,Čo fa po vysokom svete," riekol sucho Mirko, „tam pre 
nekvitnú ruže." 

r\ ty si uký! Ty. môj Mirko I I teba nakazili 1 Vidíš, lo m 
je Túto I Ja sAni ešte dožijem obrat, a vy, nílailí, u>. zúfate. T "^^T? 
denne niô/eft bladeí na Štefanskii vežu. na kolossálny pnmnlk Blávw^ 'J 
signum vernosti, oddanosti, a zúfaš! A všetci vy mladí xúfate.* 

„Nezúfaniľ, ale nekoUäcme sa v márne sny a bli'i/.iienia' ČetM'^sf 
|>amäU na vaše zhrdzavelé zásluhy, na vaéu hlilpu verituHC. Ta .^f-QÍ 
svet netečie." 

„Nie. syn môj! Tys' možno učenejsí. než ja, chudák, pisár 
ale vernost a oddanosť, pamiitaj si, veruost a oddanost, to sú velI 
city! Ony nemôžu zmiznúť ber stopy. Vernosí a oddanosť, pmvds* 
dlho múzu by£ nevidené, a lichotonie so zradou v zápiitl U'iiiuifujú. . -—i 
Ale..." 

„Ba ešte sa povaď, ty starý, e vlastným deckom, ktoré nA^ 
len tak nccaknuo priélo. pre tú ohavnú politiku I" riekla mat, ktorej 
nied/.itým navjirila riedky, hlady čaj. .Daj um radá^ uáležitA oi^V 
dýcbnut s cesty." 

„Ach, Bože môj, netresci nás! Pravdu máô, stará. S " ^ 

z (falekého sveta, a tii prvé: nešťastná politika." Ä oni . • 

stôl. Mirko ro/prával o Viedni, o svojich ňtúdíarh, o divadle. M*/ 
ho pni-úvala, nestrhnúc svoje cicrue oči s jeho tváre, az otec ho 
pretrhol sdelenim tJijnosti... Bol by ho už neraz zjistavíl, lebo 
to, čo syn hovoril, málo ho zaujímalo, nic mat po každy raz po- 
ložila svoju malú peknú ruku mi zilistú pravicu mužovu, ahy mlčal. 
Ju zaujímalo všetko, i étúdia, i orchester Karlovho divadla, i upiM 
nových stavieb viedebskýcb ; to, čo otec: chcel sdelit, bolo jej du- 
statočne známo. Otca tajnnst pálila, tak rád bol, že má okrem htaj 
človeka, ktorému holo možno zdôveriC sa. 

Józa totiž našiel v archíve mestskom listinu, písanú pndivuýmj 
písmenami. &ípil. že tn môžu byt staré slavianske litery, alo nevoril sál 
sebe, jeho rozpálené radosťou srdce triaslo sa strachom, aby níokl 
DMpozoroviil n[ij<lenv poklad. Necli <lnzvir mi o ňom zúnvy nta( 
DOtár Ditiinnjiel, lebo do hlbosti vypitý „puilniister". rukopi:} m 
a pochovajú na večné veky. Veď už ru uaáiel v archíve páua i 




tctôrf preíirÄÍíAval sft v ňom, ale okrem že narobí! valne nepmiadku, 
fiič klúdueho nevykonal, vzilor tomu, ie mal od pcétianskebo musea 
masmé diuruiim. VetMcľkom, sám, potme, .lóza šiel do archívu za- 
cbráoit nájdenú drahneennosf pre vedu a národ. Tisíc i'izko^íU ob- 
kliirilo jeho biednu dnén. Nezapállac svetlo, svojimi zkúsenwni 
rukami nahmatal lasťikul a vytiahol z kasnc. Sfastie mu prialo, 
Fascikul bol v jeho iHičuom vrecku. Ticho kradol sa temuými acho- 
dAiui me^ítskéhu domu... Poxorne, po palcoch stú|>al nadol 

^tlž znám pocity kmina. ktorý plahočí sa s ukradnuUín koristou." 
Slurfk zastal a hlboko v/dychol. ľntoni pokračoval: 

,tlž som bol Ľely natešený... V tom na srliodoch počujem 

imtnol, a t;lal>é blesky liniipä^ika zo spodku pad.ily na strednú plat- 

foriun schodov. Do mua jako by nô/ vrazil... Co robit: vrAtif sa, 

(sť napred? Slalié svetlo osvieiilo starú almarii, kde predtým držia- 

vali zhroje hajdúchov. Za ňou bol kút... Pod ja do kúta. . . i>t4>j(m, 

stojím viac mŕtvy, než živý. Nedýchal som, nedýchal, syn môj. 

Pravou iiikou tisol som kŕčovite bočnó vrecko k-ibáta, v ktorom 

Daťhodil lätt mój puklad. Rnlce mi húchalo — ej, veru lío/e. čujno 

bi^clialo v hrozm*j tiíiinť. ŕ?ám bál mm sa toho Ijucbotu : klop, 

klop, klop, klop, a tisol eäte 8ÍlnejMo písma na prsia. Svetlo blíži 

SA... čujem kroky, ale nie srnolé, prírodzent^ kroky človeka hez- 

•t&roi^tnčho, ale UiVé kmíniíke kroky, jako boly moje tamhore 

▼ luchíve... A hla — skutoóne na piileoch blížin sa dve posUvy: 

nordr 8 kassírom. I^te do arohfvti, aby zisiili, že chybí fasciknl 

1H24... Vž som chcel vyroniť sa zo svojho úkrytu a hodit sa 

k nohám predstavených. No mŕtvota. Jedine mŕtvoúi, zasiahuuvšla 

útly moje, zadržiila ma. Nie — oni nešli do archívu, ale zvrtli ua 

lavo kn kancellárii; tam nachádza sa i kassa, i hlavníc kuihy. Celý 

balvan sv.ilil sa mi s pŕs I I»o údov mojiih razom jako elektrinou 

y^A-^W y.lviA, fahiinko. jako páper, slelel soni dolu scbodami 

^^oiim ndpfsul som, vlastne odkrostll kus rukopisu. Zasiem niUmu 
^cetjL^inu doktoru Miliisbivovi a, predstav si moju radostí Všetky 
"zkosti, kloró mm pretrpel za zhrojovou alniarou, obnitily sa mi 
y tnáost A sladkú ro/pomienku. Ndš drahý doktor mi píše: listina 
j® plsanil starou cyriílicou, znie, jako mcdiol vyhrať zo zlomku, 
** l'rivili*;iach, daných nmjiteínvi icámku Iíobova, a niňže poírhúdzat 
* ílesiateiii) alebd jedenásteho stolefia. Práve teraz koi)irujem ju cez 
JodvAbny papier. IIľ». dokument ndšho života v starine, naiej 
"ultúrv." 

Milo bolu htadef na oduševnenú tvAr Jôzovu. Oči jeho fivietily 

^'leftlnym, čistým blejtkom... I*ri ro/právke výraz jeho dobráckej 

^'áre menil sa. city ihraly v jeho áedýcb očiach. Pri opise úzkosti. 

VTftlrpenej zji ulrintrou, celú tvár jeho svraštila sa do komismu, a 

^^•i ro/.prával o šíaslnom konci, smiala sa tá istá tvár a pritom 

xjasiúla sa do mlada. 

.Mnoho ty máä ú^iikii 20 starej škrabaniov." poznamenala 
^(^iti. ktorá už nebola napnutá pri rozprávke mužovej: poŕula ju 
ín'^i*^ hneď ua druhý deíi ; pud sviežim dojmom Júza rozprával 
obšJm«j6ltí a náhfadncjšie, a počula Ju potom niekotko ráz. ,Hal 



13i 



si nd^el vyzTedlef, iú robil starý zlodej Dfiunagel 8 kassírom ne- 
skoro vť*ôeľ v kasse!" 

,»Naowij, ntfic/ riokol Mirko; „to ti nona|>adlo, že je reli 
divná oná nAvétevaV 

Józa iirohii dobrácku tvár. .A čo mne m&lo iiapadDtlC? Bol] 
soni rád, že nm ncprichytili." 

,Vidíé, otec môj, jaký si divný. O sfató privilfgia líradu RoIi'im] 
stAráá sa, reskiruješ uočné iiúvštôvy me&tskcho aroliívij, alo nepa-j 
inäláá. žo notár Duiinaiiel je hlavným vrahom tvojim, statočných 
ineôtanov, bodrýck kňazov a učiteTov po vidiuku! Ý,e váa tymnisuje,] 
prehdha. — veď i tebe /zvesil discipliiiárky, — bašuje a potlačuje 
každé národué hnutie. Vcif si mi pfsal. že zakázal ochotnícke di- 
vadlo v Ilohovo s bláznovským odóvodniMiím, Že slovenčiníi ju za-j 
kiízaiiá vo v/delanej spoločnosti, a tiiil »i\ leu na jarmoku, a i tOi 
len dočasne, že liabe časopisy, boykottuje remeselníkov, ktorí co len! 
éuchuú, že sú Slováci. Hrad Rohov leží dávno v rumoch, a i tie rumy 
už posvilžali na stavbu uiajerov — iba základy poznaf. Mal ai pri* 
chytíC notára! Mndlit aa uešiel do kassy! A ešt.e h kassfrom! ťokný 
(lárl" Mirko pohladil svojo dlhé, íieriie vlasy, a zlostne puziMíd 
jasnými okuliarmi v zlatých drôtikoch, jemných jako vla«. On bol 
tiež dobrák, ttimor otcovi sa vyrovnal, ale predsa vrela v dom i 
i matkina rozhorčtíuá krv. Kuh certoviuy v ňom trc&lo, bez ktorej i 
dobráctvo je velmi pochybný dar nebies. 

„Veru ja bych bola narobila laky tailas," riekla Elona a narl 
rovnala svuju uialii, subtiiiiu postavu, ^/c by bulo sbehlo sa ttíé\ 
mesto, t stnižuiťi » hatapartíiami. Čisté veci tam nerobili! A keby j 
iué nie, už len ^kaudál..." 

,A v mojom vrecku mestské listiny! Veru ste pekol radcovia... 
Nech každý sám zodpovedá svojmu svedomiu... moje je čistA, Jft 
origíuál vrátim, a s nimi tam nech Boh náloži." 

^\ tak idú chýry o notárovi! Prvý kartár v stolici 1 Kone, ne- 
stndné ženy, karty, méble z Viedne, hostinv, jakých Uohov nr- 
videl..." 

„Klenka," temer prosebné riekol Józa, ^nepromluvls proti bili- 
nimu svojmu... Klenka..." 

.Zlodej, ío ma škrtí, nie je mojim bližnýra," riekol Mirko. 

„Taák... Zabudol si už Písma, syn môj; vytisly li ich mate- 
matické formule, bnjný viedenský život sotrel katechismus. . . KaiJí 
človek je našim blížnym, i notár OtLnnagel. . . Vy, forizei, xabúdstf 
na Samantána. . .* 

„Samaritán liol muž srdc^, charakteru^ a jeho smilovunie w 
uad raueuým neäfastnlkom je krásne. Ale povedzme, Santsriiái 
vyšiel o hodinu prv / liospody, a sišlt'l sa so svojim klientom vtei^ 
moment, keď lio dvaja zbojníci držali za hrdlo I Nuž čo, <" 
povrtžujúc dla tvojho kiit^<'hisuni i tých zlodejov za bh. 1>I 

nagpl je ešte horáí, zbfja celé meslô), bol by uiie), a d jako 
vek srdca a charakteru nebol by bránil napadnutého, a tak B| 
nými silami nebol by xahnal tvojich zbojníckych blížnych k 



Stt6 




T3 { jedQoho tak očáknul svojou aamaríUnakou bakulou, že 
bolo dosť?" 

Neprekruciij slová Písma," riekol bezvládne Józa a schiílil aa 

ady. MiiC mala nitlusC z Mirka. Ona iiinoho tľpela po cel^ 

ým, že jej muž svojou dobráckou ÚBtupuusfou nevedel zastat 

ijo osobné záujmy, ani dobro rodiny rozmno/if. Co otec 

vi menoval Ivrdostou, pohanstvom, v tom ona videla silu a 

drahocennú vlastnosť, ktorá chýbala otcovi. 

_ed už išli s[>a( a Mirku zahasil sviečku v malej izbudke, sd- 

c^ 8 ho8Cov8Kou, počul vrznút dvere. V pančucbách priala 
mat. 
piš?* pýtala sa ticho. 

ie, mrnaa," riekol Mirko, „premyŠTam o otcovi. Ked mi 
môže, ani minútu váH nenechám v tomto smradlaTum hniezde. 

íCl" 

sadla na postel a hladila Mirka po dlhých vlasoch. 
aAcb, Mirko, jakii a'i mi po duši! Al<^. syn môj, chráíi sa tnra 
tom svete I Si mladý: Pudmistrov syn vrátil sa z Peéti. Ta šiel 
ko rnža, za pot roka vrátil sa - skelet! Kaéle, krv ptuje. Zima 
Mle ma, ke<f tcl>a viem v tak veíkom meste!" 

pápcU bych, mamať* riekol Miro a obrátil sa k stene. Mirko 
I druhý deň iwbehnl pn známych, navštívil „národného sevca* 
|éu« chudobut^ho, neohroženého dioviečka s belavou kučeravou 
kvoQ a fanovo' belavou bradou, kupoval po sklepoch v&eličo, 
tBlOTal 8 hanblivýiiii dcéikumí remeselníkov, ľotora íbned 
^■kreslit, oprAvaf, sháňal staré haraburdy, klopkal, pribíjal, 
pwr. . Medzitým jeho otec, použijúc sviatočné úradné ferie, celý 
IĎ hrbil sa oaxl odkreslovaniiu oyrillského dokumentu. On robil 
pijn prácu tak di'ikl.idne, že nevynechal ani najnien:^ej čiaročky. 
Ibcora) s neohroženou láskou k veci, pri zamknutých dverách, a 
^Aral ich len synovi a žene, ked zaklopali a meno ríekli. Na 
ftdf^ večer bol otec hotový s dokumRntom, syn s reparalúrami a 
blijakymi podivnô^itkami. Xa bioloprikrytom vianočnom stole na* 
|1 Jňza ni*>koíko sliuvch kníh, latinské cechové riady, jeho Elena 
^vlniak, pár ti-plyrli črievi'c. , . Bolo radosti dos( 

tebe nič,' riekla maf, v očiach slzy; „svet sa naopak krúti, 
"idov obdarúTOJú." 

Leh, to až dIc," riekol Józa, vbehol do kabinetu a vrátil sa 

>u tvárou, pod [>nzuchou trímur Čosi v papieri. On vedel. 

ívn je velkým aiiiatt'rom-fotoíirafom, letom vídy cestuje 

ofo. „Xič nového, nie vzácneho — pozri," a oddal bjdovÍ 

V ňom bola starodávna daguerreotypia rodiny Malého, jedna 

íb v krajine, krásne zachovaná. Mirko sa skutočne potešil 

>n siahal rin nboni jeho špeciálnych passif. Nuž tak bolo 

tkých troch dost vianočných radositf a prekvapení 

ipdlíl veľkú latnpu, ktorá len raz do ruka horievala, 

Irý večer. Tri duše zažily ticho svatvečer, v opravHovom 

Miro doniesol v kajise dve butt*lle starého vína — nikdy 
t; molt nestál na stole Jôzy. átrugati, veselili sd, rodičia 

u 



«96 



T synovi a on v nich. Po veíeri, ked už nabažili sa vôetkých d»roi 
ôtedro-večernycb, brali v karty staromódny preferans na orer-by^ 
Sitirko hral žartovne, Józa len zo zvyku élodrovečoi-ného, no mi 
s passiau. Jej vefké čierne oči svieLily jako ohulltv, kcif sbrabúvalj 
do íílítUrky vybraté orechy. Ví)nku hííhVltalt jíikisi rf»zjnrení lodh 
idik na utioreíi, zo súsoďutMiu bytu bulo poču( bňiikauie lacnčb* 
piana a dupot tancujúcich párov. 

Na druhy doíi okolo deviatej zacengaly prod domom ^^azdovsk^ 
jednoduché sane. 6urko z Koričnébo poháňal kont*, velké, sili 
robotné.., Celŕ ráno Józa bol v zlom duchu, škrabal sa to tIi 
socb, behal netrpolivo. .MaC behala okolo raňajok a výuimečne ui( 
bn^&ila po^luhu, Ktarti babku, ktorá chodievala iba dva razy »■] 
dpu nlisliižlt Hauioliirov. Hm — syn jej odebAdaa. boh zná, kedj 
ho uvidí. Józa by bol rád poprosil syua osta( aspoň ces dvi 
sviatky — ale netrúfal si. Načo ho rozhorčit! „.\ veď, čože i 
tu u nás, starých bribov... U Drevansk^ŕcb veselo, mnoho furil 

dievčence Inu, darmo je," a bodil rukou s rf-^iguácluu st( 

vek ndžívajúrobo človeka. Ale že Mirko iienahliada dolcžitoe 
toho pokladu, jakého ešte niet na Slovensku! Ua či ncochUdol 
vúbec T tom cudzom svete V To bolu veľmi trťtpna uyMionka. 
Józa mal rád ženu, diefa svoje — ale jako nebo uad semou, pnula 
sa nad žitfni jeho fanatická láska k národu : on bol v stave opustil 
7«m pre to iduálne nebo. Úfm slabáf bol v6lou, tým silnejjkia bol* 
jeho láska. „Citom vykúpit," často hovorieval, a pevne veril, ie 
dá sa niečo ^vykújiií citom". Dla jeho myšlienky, zastÄral^j, ne- 
vykoreniteľnej, len v tom je chylja, že toho citu je málo, a kde je, 
sUiii za posmech. Nuž nech smejú sa. Slepý uevidi, hluchý ne- 
počuje, človek tupý srdcom necíti, Na to nepomyslel, ie celým citom 
svojim ani len syna nemôže zadržaf od cesty, k ludom, čo ho ob- 
razili, čo ho za nič nemajii, lebo je chudobný a neobracia tislc^.. 
A on citom chce vyinanit ueposlušué, tvrdé, slepé i hluché die(a — 
svoj slovenský národ! 

„No tok,' tak... už len chod! Nech stane sa vôľa Botía,* 
chlapil sa Józo, ked Mirko obliekal zímntk: „mladšieho Jána po- 
zdravuj, on mi je dobrý..." Ma( mala nahnevanú tvár, ale nebo) 
to Imev, čo v nej vrelo. V kuchyni sa tii razy vyplakala. No sy- 
novi neukázala zvláštnu ľútosť. Mirko zapálil si dobrú cigaru ímAlo 
kúril, ale fajne) a púMal hu.sté obláčky dymu. I on bol r 

„Pôjdem nazad na Ilúbau," riektd Mirko, obliekajúc u;i j. 
Drevaaskébo bundu, „a stavím sa tu u vás do veéernélio vlaki 
Prichystjy odpis, otec, ja ti ho vo Viedni odfoto;írafujem, niój appiirj 
je výborný." Mirko cUil, že robí rodičom krivdu, ketf aa len 
dni baví v tomto malom útulku velikej lásky, a hladel polií 
otcovi gpoititenkou o jeho poklade. Ale dojem x^tätal. V tú chl 
nebolo Jiv.ori <lo vzácnej listiny. Ou bfadci temer s neuávistoit 
ňirokú bundu, ktorá má odniesC dávno nuvideuého. 

pVeKmi si vlníak na nohy/ riekla maC s nahnevaným výraxoi 
v malej tvárí. Chudera, myslela tým zabezpečit príchod syna 
ípiatoŕnej ceste. Ved len darovaný jej vlniak nevezme so 



sít 



do Vieilne. Mirko pľezrcl neviimii lesí a objal iiiaC, ktorá cele 
zmizla v jeho ImmlH. B'^'*''**>jt "iíiiiia, na iste prídem, a oa nohy 
mi netreba tvojho Tlniaka, v sauiach sú svákove kapce." 

Hodlčta vyprevadili syna preil dom. Tučná židovka Regina 
vykukla sklcuViui dvciini z krčmy ^Eis-BiKr". Mat mala lisfc chuti 
eke vyobjímať syna, ale poy^rela na vnučenú tvár Reginy, s ktorou 
mala častv potýčky, zdr^.al» sa. Otec stál vo srojuni župane na 
prahu & poTioraí smutno na 9yn&, obúvajúceho kapco. Urkálky mu 
smutno zvouily. Saoo Uhly Jôza vybehol na ulicu až na uhol. 

^Neprevrhni pána!" zvolal na Ďuľka. nevediac, čo iná iného 
poradaC 

.S bohom, mamička! dovidenia, tata!" zavolal Mirko zo saní, 
pohodlne rozhofUinc sa v bunde. 

Sane zniízly za uhlom. Józa faladel za nimi, až ziratily sa mu 
s očí. 

^Zase sami," riekol žene, ktorá sa vrátila pred nim a sedela 

Erí obloku, kde ju syn prekvapil. Jej tvár už nebola hnevná, ale 
rotliu-boloslnň. Nemala aa pred kym ukrývaC — pustila sa do 
blaant^ho. §lkavť>bu plaču. Pre oboch razom spuslnul malý útulný 
byt^ cele premi-nil sa. Zdalo sa im, že oetli sa v cudzine s velkou 
túžbou M domovom. Pácblo ešte cisárovým dymom — slabá upo- 
mienka na synovu prftomnosf. Čudná vec s tou liiskoti. Oba Klad- 
novci neoiuhli vyiítát dohán a chránili sa dymu jako uákazy. No 
Mirkov dym bol cole iný... sama maC ho ponúkala, aby si len 

líl a zaiihala nm sama Kirky. 
_ Józa chytil ženu ta hlavu a pritisol k hrudi. .Mamička, neplač... 
DTldfm« ho cáte... počkaj, mám plán, vyprevadíme lio do Kúbanel 
Neplač, mamička. Aí'puu níz jtrv^tankujnm Ci tejto zimy! .Sanica je 
predobrá. ani v Rusku.'* Józa sial sa výrečným, tešil svoju o mnoho 
mladšiu ženu, smial sa, robil žarty, poiTapkal ju pu llci, ale samému 
bolo clivo. „Ach, jaká... si... mi ty ešte nevesta..." V tom 
obrátil u joj chrbtom a zaplakal , utekajúc cvalom do svojho 
kabinetu. 

Veselo Ictely sane hore dolinou ! Ďurko fiŕliar vedel pokrikovať 
na kone a viedol celé dialógy, sám sebe odpovedajúc menom koui. 
,Čo aa srdfá, Lnca, handra! Tíuka málo ovsa dali,., áno, áno, 
málo. A ty, Drieň! Starŕ nohy? Eh, čo, starň nohy. Počkajte, 
mrchy! Myslite, ia Ďnro vie len ovce bonít! Jegé... Pomaly... 
Luca* bili. biti... Lenivá!" 

Dolina skvela sa v panenskom zimnom háve, zasňažeuO stráne 
lisU » v ^iiikn. Často prichodiln jechaf hore prfkrymi kupcami: 
IJp«vá leialu u mnoho vyššie, než Uobov. Ruhovani už Lipovanov 
volali , horniakmi", tak volali zase Lipovani Koričuncov, Koríčanci 
LebotaQftv. Lehnfani Kttpidlanoov a tak dalej. 

Ku koti-Mi púii zúžila sa dolina na pravý priesmyk. Tcsno popri 
br pnuly .na dn výšky bučinou obrasllŕ bnky kopcov, 

Cii Ino, jakým spôsobom pievinie sa p"tok a hradská 

pnamíu stráne, zdalo tia. niet priechodu. Konečnu ukázal sa atrmy, 
o^ý vrch Zámok, osamelo slojucf, jakn vojak lui stráži. Jobu úzka 



an 



S3B 



lysina belela sa 8n»honi, skaly jio Itokocli černely rh, miestami 
ovťšanŔ íaflovýnii sUlaktítami. Pod piitou /Amku b«íaia hradská, a 
ked obiSIa jeho ostrý uhol, razom ukázalo sa niolen prpilmcÄlie Zi- 
riečio, altí i cel6 mesto. Z horäkt^j, be^rudnej samoiy, j: tichŕhn, 
niŕtvehn kr-ija razom vhupol si pred pt'stry obraz lu'lskvťh príbyt- 
kov, lin živŕho inruvpniska ludhkej činnosti . . . VytMiko vyčnievnl 
pouad domy ohromný, i zvonku nevkusný, (a/ky ľlirám dolný 8 okyp- 
tenou, nedokončenou vdž<»u. Ďaleko pouad zaftiia/eué strechy, jako 
minaret, trčala štíhla, staroijou čierna veža hornf^lio rhráuiu s ostrým, 
strmým zakončením. Veková streoha, neilávno obitá medoii, blýskala 
sa v poludňajšom slnku, až oči holely. 

.Kam rozká^etft zutiahnuíV pýtal sa f)urko. keif celým roz- 
behom jcchaii hore meatei-koui. „V líepku je najl*'psie víno."* 

.Prosto do Turákov," riekol Mirko a radoatuo pozeral po Má- 
rnych domoch a domkoch. Putaly ho ua éulň Lipovú rozpomienky 
prvého detstva a chla|)ectva. ľam vyberal a chlapcami aovy, tam 
chodil na strmú Hradovii, nn /:^mok, s tienÍ!4r.vtni, hustými lesamí, 
8 pôdou vulkanicky dutou, jakoby celý kupeu bul prázdny. Na ňom 
rásUy vefké tniekavce! S malou Anicou neraz holi na nich. Eile 
mu T ústach slndne a vonia, ked na ne pomysli. .. 

Turáci neradi púáCali groä, tile pohoätiC radí ho^tievali ätudenla 
K rodiny, trobfLrs d^tlekej. Mirko v chlapectve býval ča.sto u nich 
a kamarátil sa H chlapcami. Zual celú Lipovú jako Kvoju eliy^ti, 
všetky prlojiírne, parbiarne, váetky stupy, mlyny, dielne boly mu 
dobre známe, on v.s;ide našiel vdačné pole pre svoje zábavky í ni»- 
zbody; po poli a po horách sbieraval chrobákov, nistliny; k Martinom 
Micianom, vnukom Jamkovým, chodieval do hôr na pustriežku, 
!t koscami na lúky. Tento Martii) Mician mal velkú dávka lieroismu, 
on zajunáŕil bÍ často vulmi nebezpečným spôsobom. Bol to nopokný 
mui. žilnatý, nevysoký, tvrdý jako jeho suirý otec Samo, ale v inak- 
šom smere Mo/uo práve prelo mal inákkčho Mirka rád — také 
pntlivy bývajú. 

Pred fitAľýiu Jánom mával Mirko temer stmch; Samka málo 
videl. Michal choval sa k nemu jakosi k humorom, nn ílurka mal 
opravdu rád. Pravda, už dávno nebol v Lijiove). Ke*f sane tiahlv 
hore svahurn It donui Drevanských, snlce Mirkovo počalo /■ ' 
KiizpomiiMiky prvej inladostí spojitý tm s nnifisfou, uvideC 
zvJA^tnom a oriniijillnom svete dve milé díevi-purŕ*; ani &ái» sebr 
nechcel verif, jak oiocno ho dojaly. Máriin obraz neschádzal nm 
s umu a nedal mu pokoja v ináč milom dome rodičuvi:kom. .lulLí 
tviirtlR v tejto jeho náklonnosti jakuby pridavnk, jako punktlcvh^ 
uad i. On delil srdce, pravda na nerovné diely. 



1 



l'o HtaroHvelHky. 

Ladinlav Vr4ber íon plsul sa od štýr rokov Vrábely) nodoti 
cítil sa vstaro-otcovskoin, prostotou a sedliack"u starinou páchaucoi 
dome, vzdoľ tomu, že preJíil chlapčeiistvo v .prosirediioni" hvlo 



n» 



stuŤ otec Vťibel vzal ho od roiltčov do mlyna, až ketf mu tiolo dva- 
oiLst rokov, busuota a duchota, množstvo ludi, ce!ú hajná drobných 
deii, arťopdg prc^íiho uiidnydt 5tarouv a mužov v jeduoducliýcb 
kabaAach. ť^L Depohodlin'i [MdiostiiiiKi^f, jakilsi prisnu^f mravu a 
roiUunA TJUnost, to všetko odpnd/ovalo svt^tiika, a ufhyt bľatanco- 
Tjch cli^i-'aíitnvĽli dcér, bol by uvrzol. Ost.'itne Í patriaroha rodiny, 
jeho f I nebárs vtúdoe prijal syaa najmladšej dcéry Judily. 

li.o<ii<.<.'.-M majetok n mlyn na Hodera ženiovov (na sedem 
k&mL'äov. jako bovorih r Lipovej a ukolf) uiiiohiily uajsUrbiemu 
íy ' i Vrábla študovat s kninfortitm nepnmt'rni! väčším, n6ž 

iii> iitiaí ostatní synkovia zd slovoiislivcb krajov Čo neza- 

okryvrtiy utoove riadne mosačin; ]>ouk:Uky poátovt?, pnnjubla doplniC 
matkina tajná štcdrota .loj štúďrota pomohla vyroviiávaC prípadné 
deäcity i občas naiiroma<li>iié dUoby, ktorú d(a úsudku ^vysoko- 
Tzdelanvho" syna nepatrily pred mlynárske uši pilsnojšieho otca. 
Mater v tomto ohlude jaícosi vyrodila sa z rodiny Drevanskych. 
c!j ''>u: vnči Lackovi bola átedrá, í^kôr ä|>ori)a pri dcé- 

ra- Ji Byiiocb. Zato i viil ŕci miiy Lacko do svetáckeho 

(ivou assiinilačuou spôbobnosíou, ktoi*á je-, žiaf, tak velká r slo- 
Tcnakom plemeni /o SlovÄka okolnosti vykresli, čo sa im zachce: 
Ne^nca s akuratessou a fi:isterstvom, Ma(fara s poNTcIiným chvastiin- 
stvom a im|>ŕ'rtin(M)cluu. \Bn{omt<stKkt^ho boháča Si) závrauilckymi 
dpokuUciami, :rnK-nymi baokrottimi. . . ha často transti;:tirMvan]ŕ 
Slovák \epi\i3 vyrú^-ít iin sebe typické rlastnusti cudzej nissy, oež 
praní, nesfalaovaui^ exeuipláre nemecké li nutdarské. Byvft neme- 
ek^ítm a uiKdarskej^lui, než Nemec a Madar od koreňa. 

Z mlynskŕbo pra< bu „na Cbudobke** behom kmtkubo času vy- 
lúpil sa nniileniý, svetíiľky minýl, flantfur pcitiiiuskebii nábrežného 
korsa- Vedel tak vtismií do pravého oka inonokl, jako najziidlžeiiejáí 
Hvrfioagoát, s chikom bodiC cit^ádoví desiatku, demnustntvaC po 
oHciaťh proti ileuttibo ponmíku alebo proti ministrovi, ba t reč 
driat na kerepľÁskoni cintormť u hrobky „mučedlnlka" JeseDákt, 
ktorý ▼ časoch povitUnla rudiuti jeho i^aláŕuval, t»» jednobo z Vráblov 

í ob€«iC. Nosil sa uttra-módue, dal si nurásf na uintíčku ľavej 
dlhjŕ paxnocht, ktorý bolo treba donne desaf riz čistit, škrab- 
C a často uuii'le obro/ávat. 

IdAč bol .^Dny, knť^Tio urastený jonoš; ani pestiansky skutočný 
t mravný vorduch nebol v stave sotreC s jeho otvorenej, opravdu 
drr' " -1^ ■■ tviiro sviežosC a zdravý n&dycb. Bol po tele pr&x'ym 
B}' !^y, klor.L vehni podobala sa uaj^^tarsiemu bratovi Micha- 

lom, ni .htifri:i, g j rok it H vysoká. Radost bolo puzerat, koif 

hnil i t I ! ' nntá, pilml, ueuusvnA, ked miesila v ohroniDom 

k'Ti'' iM-li pre poŕetnii čelaíf. Do pliec vylirnucé krásne 

silu*- ruHi ua u tiis sa lahko do hustého ct^sU, jako by Ui hold 
Tofia. Ki*d icb vyfahovala. Cťf.to pukalo, jako by strielal. Boh sám 
/ná, kde vzala sa pri silnej rner^ckoj žene až priútla slabueC 
proti syuuvi Lackovi, kctf druhých vedolu obháňaC po kaprálsky. 
1 bielo silnú niiiifiiň klcsiy — a najviac kcrf objaly syna 
Jej mu>. Vľjibc? vidH in.-itkinu s'abosť, ale od mliidi 



norj 

ť: 



«0 



navykol počúvat .ludku jako svoje orakiilam. Naž i tu Dcbol v suv« 
filiľotívií sa, liodil ľiilíou a trpol. Najviai: ho vniiUtrim žralo syiioV'i 
ruaJai'out'enie, len ie syn hn opatrne skľýval, vediac, ž.e v tnmt^ 
punkte ncsladí s otcom. 

Starý Jáu Drcvauský zamračil sa, keď prezeral vnuka svojinf, 
šedými, starobou zmeníenýnm oŕima. Stiabnul écdivé. hustŕ, stni- 
palŕ olirvi. „Synku," riekol tícbfm, ale dost /]o8tiiýni blosom,] 
vyslovujúc každi^ slovo osobitne, ^alc si sa v>éepiril na opicu !] 
Ozaj, na opicu so zvoocom Čože to más za plundre... óo/eV TtojJ 
otec mohol nia( z nich dve poriadne vrecia na oiruhy," a obrACaiJ 
sa k dcére, doložil: „Judka, nože, tam sú nožnice na strihanie oviec,] 
ustiibni ma ten pa/úr na malíčku. " Od tej cbvile utarec nž viac 
nevidel vnuka. „Staiý všetko vidí, a ziy je jako ŕert," podniotU 
Jndka bodne urazenti, ačkoľvek vnútorne neodobnivala synove v^- 
KtrednoHtl. Zato stará mnC Kva nevidela ani pluudre, ani paziír. 
videla len Judkínho syna. a pohladkala bo po tvári svojimi tvrdými, 
suchými prstami. Judku mala vermí rada — inn, najm'adšic diefa. 

^Noúrekn, neúreku. neiireku — jaké si mi li od u é, ona odpTnh 
tri razy za kai^dýni „neúreku'*, vlastiie len tak robila perumi, jakí 
ked Ba odpliiva, ,nuž a čo uovŕho v PešU? Bol velký jarmak 
No&icb vela prišlo?'' Starenka žila v minnlosii. keď eáto hen o vcl-' 
kých jarmokoch hrmžili sa Lipovanci po ľešti jako Ävitby u pekára.^ 
Jej predstavy skoatnately a zostaly nehybné ešte z tých Čias, kei"' 
synov vystrájala na (falekú cestu, až bcn do Peéti, na vlaHtnýcl 
koňoch ; keď ii^fa zásobila jedlom na tri týždne, nalievala do kula£o< 
starú, dnma pálenú ražovicu. I{eif l»nivali na seba najboräie §aty, 
zaplátané a umastem'', žehys' bol dal Sauikovi f;roš, stretnúc ho 
ceste, alebo v židovskej krOnie, kde kť-mil. Ale ten umastený 
poplálaný Saniku mal v kabani pudilär nabitý tisfcknmi. 

,A piiua cisára ai videl?" vypytovala sa Kva ďalej; .Icorkole 
tná deti?" 

Lacko nevedel, čo odpove<lat. krátil sa a hladcl čím skÓr ujs( 
do Ďurkovho bytu. kam utiabty sa mladt^ slečny. Ta dorazil i Mirku 
Kladný, veselo privitiuiý devami. Anička podávala nm nesmelo svoju 
silnú, vyrobenú ruku jako .starému, úprimnému kamanltovi, ale od 
ktorého už delil ju dlhší čas, rozlnka a rozdielne životué položenie; 
DO Ďurko mal z jeho príchodu nellčcnu radosC. On ho i vo \'iedni 
niekotko ráz navátívil a pohostil. Vráhel ihneď pritrel sa k Márii, 
a uachylujúc tvár blízko k jnj ivári (niečo podobného umne! kdeni 
videť). hovoril jej lúbeznosti. Zničny šuhaj ihneď zbadal pr 
byt ujčekom lakých milých stvureui. Mária ho priamo piV: 
omámila. „Kdeže sa len v?.ala?* podumal a hladel na úu cez tno- 
nokl znatelským okoui. Mária taký publad zniesla no ún ne a prosto 
hladela mu do príbrftdlej tváre. I^en opravdu lumeo^ká dnSa nepn- 
hýtia aa už alebo odvrát«nfm, alebo ttmyseluosfou pri takom |mw 
h tu de. 

,Ej, Mirko,* veselo riekol f)urko, ,dntís bys' už poznal kravsk* 
kožu," u smial sa, až jeho i ti^ červeuá tvár do tmavá zarudla. 
,lÍol si eäte malý... opeutal t>í aa okolo Jatky. VyBtrem sviežu 



■fiS 




Uí 



stiahnutú krarákú kožu, pekne rúče hore róbami. ^Mirko, co to 
bolu?* pfUau sa. „To bulo, to bolo.. . kôň!" A Ďurko zase /a- 
smial sa, „(ak si veru povedal. Ale, Mirko, hororfm, či mil kôA 
rohy? dobro sa iHHlWaj; uo, to to bolo? „To bolo. to bolo ~ 
kosa!" a potom si z.ič;il rcctovat: ,ja som koza rohali, do pol 
boka ndraUl cuptru[iv nú/kamj, pokolmn ía rožkami'. Veru tak.** 
Jnlka M smiala s Ďurkom; jej bolo veHni voselo t tomto dome; 
Ju zaujimalu všeiko. ale najviac Anička. Nemohla nahtadet sa na 
ňu, držala ja xa struntstč rameuo a hladela joj do od( a na tvár, 
ktonta pod chvilou letťl íabký rumenec. 

Lacko preáiel do maifnrŕiuy, M.1ria sa mu zasmiala do tváre. 
Jej ta ma^farčina hrozne komicky znela v tomto írečitom slovon- 
skom dome, v ktonmi nikdy oc/avziiel cudzí zvuk, komÍ\:ky z úst 
Janovho vnuka, .ludkiiiho syna, ktorú ani ako ndynárka, ani ako 
pani majstrovi ,na Chudobke'* neuložila svoje lipovské rukávce a 
svoju riasDu sukŕiu. Mirko uajedoval sa a mlčal. Uned pri prvom 
strtiioutl vyrazil sa ostrý kontrast medzi oboma mladými študentmi. 
Oui tumtavali sa za cblapectva tu v Lipovej, tu .na Chudobke*, 
D" i "d ich v/.del.inia bol cele a základne rozdielny. Mirko 

b«>i ^y na chlebe nemecko-kultúrnom, pritom obcoval so sla- 

Tíanakvm svetom vo Viedni í inde, znal českú literatúru zovrubne, 
zčiaslky i ruskú, písal dokonale (lo česky í po slovensky, hovoril 
dosť 4vobodne po rusky i potsky. čomu naučil sa z knfh a v spol- 
koch, kde bo milovali a uvažovali pre jeho skvelé spoločenské 
qiAiK>bti09ti n krotkú kaumnitsku veselosf, ktorú tam, kde irelta 
trálo, Tfdťl zameuit energiou. Lacko bol vychovaucom čisto uia* 
ďarskóho {tymnásio, po nemecky niečo rozumel, ale nehovoril, 
slovenčinu |>oznaI povirhne, o pravopise nemal potuchy, nečítal 
ani ríadka odvtedy, čo ho prestala mat nútit k modlitbe a speva. 
Chudobných našich žiakov stránil sa, obcoval vylnčne s veselou 
modernou luliidožou, požívajúc všetky ich národné privilfjíia. 

,Vái iwozíij lu-ucili po maliarsky?" spýtal sa Ijicku, bodne 
zmiUeoŕ smiechom Márie, ináč ticho-važnej. 

.Voračo, volaco v äkole,' riekla krotkú, jako by jej fúto bolo, 
le LacQ britko vysmiala, „ale doma sme nesmeli ani cekaúĹ* 

^Bola hy n.-lm dala tetka Steinová," prihovorila sa Julka, ,«Éte 
len lo by cliyhalo. Ostatne..." Chcela niečo ostrŕho pnvedaf, ale 
sdrtala sa. Ji-j hol celý Laco trochu smieäny, i linevalo ju, že sa 
t^ Btrkit sestre do tváre, neustále napravujúc svoj mouokl. Sklo 
T jednom oku dodávalo mu ŕxm arroguuluélio. f-Vavda, bol im 
bV"^' ...in'vný, tým dalo ^a mnoho ospravedlniC Veif bol vnukom, 
or iŕencami starAbo Jftna. 

\ mu k ohochi. í'ivlria uiplnila sa členami rodiny. Starý 
p(atrinr\:h sedet ua zakoiinnin mieste, v kúte pod trujhrannou kasni- 
čkiia, na pravo u.'^ilili pána ťanira, pri iioín kiiriŕanski'^hn Jána a 
VrAbta, D.1 lavom h'>ku bolo vidno mohutnú tigúru Míšuvu, pri ňom 
ĎnrkA. Tomáň prilepil »a un kraj. Oproti st&rilm, na vyrezávaných 
.legátkach' stisnutí, tak že bolu nmenfm rukami pohybovat, sedeli 
Too^áoví tr^'a zafovía, vnuk Samkuv po dcóre, Martin Mician, 



^Ik 



tu 



Ďurkov syn PavoI. Domáce ženské neaedfily vôbec, iba pre Jáiiov^ 
dcéry a dvoch mladých pAuov pripravmijŕ bol osobitný siôl, pri- 
Dcseaý z Ďurkovbo bytu. Julka chcela na»ilu, aby i Anička sadla 
k oím. ale tu žiadala tiplaú ncmožaúsí. Vari Je ona nejaká nvafraoa? 

Keď priniesli ohromnú hrnčenú misu s polievkou, Ján vstal 
Cažko v svojom kúte a nahol sa cele nad stdl. Za nim váetko vstalo 
a farár pomodlil sa tichým, prijemným hlasom. Mišo dplil polievka, 
a to za otca, ktorému to vlastne patrilo, ale jeuiu triasty sa až 
ruky. Mladým slúžila Bťta, žena nepntomut^bo Samuelu. Cele pns 
raenita sa, nekričala, nekouímaudovala, jakú tuC v kuchyni, choilila 
na palcoch a usmievala sa celou tvárou, rocnuvula Jánove dcéry 
.moje holúbiatka, moje mušky svätojánske". Ostatuó ^íeiiské alebo 
jedlý po kútoch, stojac, sediac na dlhej lavici okolo |>ece, alebo 
cbodily neustále von a dnu. Stará Rvka bola dávno po obede... 
ona obchádzala stôl a sadala raz tu. raz tam, pov7^1ychaľi, pooch- 
kála, požalovala sa na z\é časy, drahotu a tohoročnú neúrodu, ai 
zmorená neobyčajným nepokojom iála do ^hornej komory' odpučiuúf 
si. V celku bolo tidio pod celým obedom. Hovorili len sUiršf okolo 
Btolá. mládež pri osobitnom stole najviac éuäkala. Leu ŕasom osval 
sa mladý smiech Julky. Na polievku nedarme teäila sa. Iba v mäsiar- 
skom zámožnom dome možno jest takú silnú, milo píiclnuícu prn 
lievku. MiLso prišlo na stôl vo vtilkých kusoch na drevených tanie- 
roch a Ŕlrilo chnt dražiaci zápach. Z velkých kvietkovaných krčahov 
(dva bolv z minulého stolctia. jako svodčily hrnčiarske letopočty) 
zatovia Tomášovi niilievaii minuloročné, ešte náležité nevyky^íQuLŕ 
víno, rezkej, výbornej chuti, ľoiiáry boly drobné, mnohé z nich 
rarbistt'*, i pozlátené. Ijicko Vrábeľ z poi'Í:itku uirnil sa nad primi* 
Uvnou servirovkou (na osobitnom stole bíd každý tanier inej formy, 
boly i staré vidličky dvojzubé, i lyžice plechové), aie potom jedol 
za dvoch a pil z modrastého pohára a náležitým gustom. On scdet 
proti Máríi a v pol obede prisahal si v duchu, že takú krásavicu 
ešte nevidel. Mirko bol tichý... snád už i preto, že bul puvndora 
nt^datál rodine Tiirákov, asnád i pre I^ca. ktorý sa mu čim dial. 
tým viac protivil. Usiloval sa nehtadeC naňho. í*ravdÄ, ani *tn uo- 
vnútil Vrábcfovi vclini printelské city. Laco oslovil ho ulekoFko ráx. 
DO dosial odpoveď .cez zuby*', jako sa hovorí. 

„Kozia brada nemecká," podumal Laco, a už n bo nevitmal. 
Tým \iac välmal si sestier, uieuovitc Márie. On uspel sa do nej 
Ealúbif, jako si sim vyznával. Fľttom ne/držal sa vtipkuvuC im 
konto pohostinskŕbo domu. ^Hía," šepol Márii, hľadiac na pieskom 
vysypanú podlahu, „to sú lipovské parkct<r." 

Mirko pozrel naúho cez svojo oku'iare, potom na Máriu. Ich 
oč) stretly sa. Bol by niečo poznamenal na duchaplný vtip, olo 
T očiach Márie videl, a.spon tak zdalo sa mu, že Í ona neodubruje 
slová Lackove, a tým ut^pokojil sa. 

r.IJja, i svet sa teraz inak krúti," riekol Ján k susedovi fará- 
rovi ; „ja som sa už prežil a túžíu) ta k vám." V fary bol totiž 
hneď cintor. Starlk žvýkal dasnami miiso na koia rozkr&jaaé. 
V6^o ma opúáta. Nohy nechcú poslúcbat Syaku... podaj pánu 






■±di 




S$8 



riekol k Miclialuvi. Julke bolo lirozue divné oslovenie 

^ho, pleäivélio Michala slovom ^synku". Ona si pod flyukoiii 
johla iné prodaUviC, jako Jecko, cblapca. Pekný synček lu leu 
mohutný starec. 

.Zriedkavý dar je dlho žif," riekol ticho ťanir, ^a eáte eríedka- 
vejll ď'ííf 88 podareuej rodiny, vnukov, pnivnukov." 

„Tatko vľdy sa žalujú, " riekol í)uro, „a v tunohom i nás pre- 
skočia. Wosít iu) liovoriine, aby si datt už pokoj s tou robotou. Ale 
niet NedAvDO vyliezli na vrchný záčiu v stodole. Hore to iélo, ale 
dola až nemohli. Načakali sa, kym som ich spoľ.oruval." 

.Naozaj 1 Mobli hy ste ui prestaC s robotou," riekol farár; 
fPemále doat iionntci ?■* 

,r\ dom, a tíaiídovstvo? Kam by prišla chudoba bez prAce. .. 
Cnsy sú z>é, a každý deň väčšmi kazia sa/ VyvrátiC starému že 
neniť chudobný, bulo pr&ve takou neniožuostou. jako ataruj Kve. 
Odí svorne báli aa biedy po cdý dlbý, vefuii dlhy ^.ívot Karär 
mal icb slubosC a neodpovedal, leu pnxrel na Ďurka. ktorý utjmieval 
n. Michal bol temer niiklooný sdíerat rodičovský strach pred 
biednu. .Mladší zuuli už tuk dôkladne stereotypne nábratly 8tar6(ch, 
ie im ani do umu neprialo niečo jiozuanienat. Tatovia TomÄéovi 
hfadeli na Htarébo J&na s úctou pokornou, sAm Tomiiš mal pre<l 
ním strach, lebo raz proti jeho a otcovej vôli nakúpil draho vlny 
a Iscou predal. Bola to ztrata vetká, najmä pre Turákov, ktorí ne- 
xrykli tratlí pri obľ.hoilocli, keď aj ich výhry neboly nemierne. Oni 
Uli riac na isto a uspokojili sa » inenším úžitkom. Aj ícb obchod 
bol lak slarnsvfttííky, nernodeniý, jako Miclialova nbromná šuba 
s luuiichou, alebo Jánov hrebeň, ktorý spájal v lyle jebo strieborné 
iedíny. Darmo farár presvedčoval Miša, že netreba mu staré klby 
támaC po svete, povafovat sa po dolnozemských čárdach a rumuu- 
sltyrh hanoch. 'i^.v. tak už nerobia vo veíkom svete 1 Nie I Solvaže 
píl dlhých zkúsenoHCai'h privykol živý tovur svemvaC železnici. On 
dlbo siim hnával stAda starými silnjcíami a umril čas. ľo otcovi 
fu^viac hovoril Michal. Hovoril o cestách, obchodoch. Slovo .tisícka" 
lo vetmi Časté — to bola jeho obluboná summa. Stovka — to 

íjí za rei*. 

.Veru Hjeme hlúpe časy," riekol Michal, ,vo svete samý 
Aríndcl, b&má nepocLivost. Mna mali oed&vno c ISme vavref..." 
VMko pozrelo na Michala, chutne ujedajúceho pečienku, ktorá 
pňftla na stôl taktiež vo velkých, chutných, na ražni jimMiych ku- 
■och. .Mal som pri sebe summičkn (z chvtrosti nepovedal, že to 
-"^^iat tisíc zlatých) a bál som sa... teraz po íelrzniciack 
■•k am lak istý, jako niekdy po dolnn/.cmskyoh pustati- 
li;-- . , L..J Moldavii. ľridp nejaká stomdia a vyliahne 

li .-um Momvčlkovi nedávno \7tiahli celú kúpnu 

aunimu za tri sto volov. Ideš do banky, poniy&lím si. složiC tu- 
ráéky (Aha, nedarme vás volajú .Turákmi', podumal .Mirko KUduý.t 
Bol som, jako vždy na ceste, r starých háhorh. i^Nodoložil, že ma 
a kafaoae trčahí vata a nohavice mal ma.ttné, na kolenách po- 
pUcaaé, rysoké, divno nečistené čižmy.) Vyložím peniažky... 



Jt^ 



tu 



Odohrat odobrali... a »oU>iii, abycb éakal. Sadnem, čakám. CĎurbo 
uííiDial sa a bluskol Mbal&ky iia farára.) \U. ita uiiia i sen iáiei. 
Jakoby nie, hnal som týždeu skopy, všetko krmné, pre Parii. 
U Dds také škopy aehijii, vf;Iké, sedtnohrudskt?. PoUnn pri vogoDO- 
vaul sauiá »taľús£\ samé ťažkosti. pNožu um už odbavtti," hovorím 
u depozitnej kassy. Okulo mňa jakiäi dvaja páui, kam bladia^ laoi 
hladia — konečne sa ma počne jeden vypytovat: ^X čo roa je do 
vás,* pomyslím si a mlčím. „Tak musíte 6 nami na policiu," riekne 
druhý, čo mlčal dosial... „Ja oa policiu — nuž prečo, začo, veci 
mám v poriadku, škopy aú zdravé, tu attestät. . ." „Xie o škouy, 
ale o peniaze." Už som mal ísC do locUu, V tom otvorí sa oblôčUc: 
„Šon gút, äoa gijt, herr komtsér,-' a kusír mi podáva poísltinkul 
Predstavte si, telegramriiy liotily k slú/iiovskému únkdu do Uohova, 
ci som to ja a či čo? Človek peni.ize donáša a uuveria mu, nebolo 
by divu, keby dicel brat a neverili by." 

Doniesli ua stôl misy koláčov, oplátky s medom, opekance, a 
obed bol u koiiĽa. SUrý Ján složil ruky a počal svojím sturfckym 
hlasom: „Sláva buď Tobé, Bože náA, 1 avaté dékováuí*. Kuďma 
vpadla ihned po prvých trastavýcb zvukoch Btarého, chyžji len tak 
zunelo. lieta vytahovala tt^ny, ostro; ona spievala staromódne, pre- 
tabujtk hlas od sloky ku sloke. Fotom všetko povstalo ku krátkej 
modlitbe — a o chvilu bola izba uvolnená, ätól odprataný... Ulo 
to jako po ônúrke. Babky i mladéí členovia poU'atilí sa, v izbe zo- 
stali len najstarší a starf s hosCmi. 

Mladý Vrábel citíl ulabčenie, kecf chyža vyprázdnila sa. Ou 
pod spevom usmieval sa a hladcl rozosraiät í Julku, pri modlitbe 
ruky neiiložll, jako to urobili všetci. Stál a uaprával si moDokl. 
Mirko tiež nebol uábo/uv, ale chovanin sa Lacovo rozzúrilo ho. 
Aby sa niečo nestrhlo, radšej vyšiel von. celý rozpálený. Vetf i tak 
Ldco utiahol sa do kúta pri peci, zavolal ta dievčence a baraburdil. 
hovoril dve na tri. V Samkovom strednom byte bolo vzduáno, tam 
nebolo drobných detí. Tam vošiel Mirko a prechádzal sa Širokou, 
bodne zvýšenou izbou. Mala i ona starinný sedliacky typ, nlŕ už 
menej pôvodný. Vnuk zámkov, Martin Mician, bol vojakom, nubmi 
iných vkusov a kadečo popremieíial a ponadobúdal. Medziiným 
v pravom prednom kóte, kdu stivnla manželská postel starých, 
téru ni bol velký kožený dtváu, prikrytý jelenou kozou (Miniau 
bol tuhý potovnlk a ntylepäí strelec celého kraja). Na diván lAhol 
ai Mirko a dumal nedobni, žravú dumu. 

Videl, jak radostno mladý svet utiahol sa do útulného kút& pri 
peci, medzitým čo starí pri stole besedovali. Vedel, že Laco pri- 
pútal si dievčence a neustilo hovoril obom zaujímavé novinky xo 
Hveta i\ upanúval dôkladne situáciu. Kšte i .Vnica hladcla naňho 
xvedave a milú usmievala sa jeho fahkým, niukde po svete »»• 
cbytanýni vtitiom. 

ženské — fahký puch. dumal, nchodno trápít sa pro ne. Kolko 
jemnej pozornosti venoval im, jako koril sa Márii, neštítil s* zimnpj 
cesty, dorazil najprv k níiu, aby uvítal pricliád/ajúce s dalekých 
Dolniak, zanechal dobrých rodičov a letel za nimi do abderitského 




bniuzrlu, tak protiviiélKi jťlio ntcon. A tu/ibiid — pridf nix<im 
L chlapík, ktorý ich dnes lasktL^ KHJtra Kabndoe — ale ponevái* inA 
ftuuiDokl a dntii bezoíivost — ony ibiied pri i'ioni. a jeho. Mirka, 
■^tVA Že vidia. Sliibily iiž pri obede cifíi-lnvi, že dajii sa vysanknvať 
f^ld Hradovú, on bude sám riiidit bujné nílyuáiskť kone ulcovo. 

Miľkn /.Hčal tthi^pat, že v ňom rastie nie diiatni, ale bodinaiui 
vrelý, chorobne-trúpny cit oproti Márií, ktorý nijako neinô^ puctiudlC 
1 italekĹ'bo šva^orstva, ani z vdakj oproti ich otcovi Jinovi Dr.'van- 
akémti. V stariunej nbstanovke, v linrhaji rodinnom, tned/.i týmito 
MtArcanii, babami, d<*ťini z tretieho i štvrtôho pokolenia, v prostej, 
sedliackej i/be, tak ppvnu slnja(-i:>j na uHliybnyi'h zAklaiJoch obyčaje, 
mravu a podaní, ačkolvek nťrfalckych, obraz Márie vynímal sa mu jako 
v;r&oký. nedustižiteluý ideál. Naáa Ŕfachetná slovenská krv, myslel, 
jáko vyrazí du emainujiícebo kvetu, keď » ébiveka padne hatíaci lupeu 
DPSTobody a na hrudu príktiU'j obmed/eiiusti. Veď i .\un» je äumni, 
i ona bo prekvapila svojou be/náročnon, silnou nehou. Ko Mária 
je krásna cele ináč, cele ináč! Iíezvadný, ume'eoky bezvadný profil, 
slnini.slŕ, Jakií joiUn štíhle telo, blesk ocí — to vSetko už v Korič* 
nom dojtnialo ho a pokorovalo. Dne^oé úzadie, silné, surové, no 
zdravé a ásteticky účinné, ešte zvyi^ovalo jemné krásy devy. A pri- 
tom jakáäi chladnoist, jako by duševne neprítomná bol i, sosústredneuá 
na cele inom pirnkie, než mohol ubádunl Laco so svojim dvorením 
a dnfiľravon liibeznosíou, ktorá nebola odniietnntii, dorazil lio po- 
koiine Mirko bol neŔtasiný a rt-iý zničený prevaloval na na jelenej 
koii díTána. 

Anica vbehla do Samkov. .Mirko," riekla spesiio, „už idú, 
Tolajú Ca na sanicu." 

.ľovedz. že nejdem," riekol a obrátil sa k stone. 
Vari si chorý?" 
hory," <Hlpovedal drsno. Anna, nafakaná nevludnyin tdnoin. 
k divánii. 

„Chorý, Anička," on obrátil »a a polo/il rameno okolo jej 
drieku; ^kedv pôjdeme na Zámok na trimkavce?*' 

.Ach. jako vtedy, ked uá.s lá hurka prií^Uhla! Palko a ty nie&ii 
Bfr ■ rozvodnenú Lipovku... baba! Skoro ste ma pUíttili 

u(' . lieky." 

.Nťamej sa, Aniíka, mne je bôíno, mne je zle!" Ona sklonila 
sa nad nim a Idadela mu naivne do oôť, jako by chcela vyzvediet, 
to mu cbybl. Všetka jej nesmelosC a odcudzenosC uspela už ztratiC 
SA, jako by boly obnovily sa veselé časy detátva, ked ju neraz 
i vybúebal ]m cbrbátku. 1 slúžil jej, cukríky uosil za ktujciare, 
t\ 'inint'i od skiipuj babičky. I Mirkovi, vzdor horkému búlu 

a ! , :*Ji -^iarlivtiHli, živo obnovily sa staré rnzponiiouky. Tu 

vsamntť, kerf bola mn tak blízko, videl, ie je vpími kráKna v .tvojom 
ftfiAftotif^, /e veje x nej jakásí životná sladkosĹ On objal jej hlávku 
A bojtkai ju mi okrúhle, tvrdo líce. Ona ai líce utrela rukávconi. 
Jaký rýiľhly — Ľi ta čakajú.** 

C hľadel na Taliký rumeň jej Iváre, na ústa, oeiíno a ostro 
auo-rudé jako zrek malina. Na dvore saceugaly zvonce. 




«S8 



Laca, sediac na kozie, plaéil kone, ktoré nezvyklé na jebo nikr, 
vxplDuly sa a pätily. 

.ľovfidz, ie nejdem." riekol Miiko, nfívypú^Cajiir. t ruky ]cj 
ťl&aiické miuiiiukn. finvá jelio ramenu spočivalii na jej plicckn. 
PotoDiteilue pritialiol ešte raz k sebe jej hlávku a bozkal ju dvA rax) 
na ústa. 

Jak éudno svietily joj uči, ktiif boly tak bitzko Mirkových, jik 
borely už purpurom jej osmahlé tvrdé Iícka. Ono l>ez slova vy- 
tľlil.i a naruvnala íta jako trst, ktont boli zohli, a šihla vun ilvemii 
Iiíhku na palcoch, Dcbúctiajúc po dlážke vysokými opiitkami, m nidií 
Hsly sa miniatúrne podkoviňky. 

.Co som to porobil," pomyslel si Mirko; Jako »rovndva sa to 
6 mojhn hnevom, s mojou — láskou! Ach, veru láskou." Prvý raz 
si pľi/nal, že je do Miiiiu /.aliíbouý. S Auuou bol ud detstva známy, 
rád videl či[H!rué, 8meli\ najviac 8 chlaiM'anii baviace sa dievča. 
Jak často i chlapcov prevýšila pri odvážnych kúvkoch! Vedela 
dľiapaf sa príkrymi skalami Zámku jako divá koza, i pri bitkách 
nebola posledná. No — oua už nie je decko. Nučo Ltkú žarty V 
Ale je milá. . . a í^vieža. . . jako \á velká, tvrdá jahoda na úbučinách 
Zániliu. No dojmy peknt^ho /aitu, jako v duí^i na/.ýval ncf^nliu 
8 Annou, zmizly, ked! zadul cvendžauie brkálok a zvoncov a preni- 
kavý hlas Lacuv, pokrikujúceho na kone. .0, moja hrdá, nevtfačQá 
Mária!* Mirko obrátil aa 0{>iiC k steue, až keď už Lacove Bane jako 
vietor vyra/Jly z Turákovho dvoru. ,Oii icti sánkuje," podumal, 
„a teší na z ich rnilýiih, zimou osviežeoírh tváričiek." 

ľľihla Beta. 

„Namiesto do kostola, lietajú po sauiciach," dudrala a b 
zpozH rušta kancionál. 

„Blázuivý ítvet," riekol Mirko, rád, Žp eSte nlekl*i je nes 
kojný s výletom mlalýcb ludl. 

.Teba pán farár pozvali na noc." riekla, vychádzajúc. Ona ot 
v komore bola si obliekla premovauý, modrý kožuch, «že m vng 
máte tihovárat o čouisi." 

„(>akujeui. tetuška! Pomodlite sa i /a mha." 

.Ka/dý nech sa sám za seba mudlf," riekla Beta a vyált. 
Pred obedom nemohla, tody ponáhľala sa na odpnlndimjáie službj 
Božie, i: ňou išly i nevostV, švagriné i všetky slúžky, ktoré bol» 
obed varily. láiel i Michal s mlud^iini. Ďurko šibol po záhumal 
k Kepkovi, kde ho už v osobitnej ciiyži čakala kartová <. 

Zvykol každú tiedelu po obcdo hodit si prefennn:, žr iký 

sviatok, auí hostia neodviedli ho od starej obyčaje. Aj lak bo ni 
netrpi-livu čakali kamaráti: preceptor Slíednik, sUirý, ale itadmis 
vHätílý kouipan, dobrý strelec a pijak, (^lejár Pubec, vzdelaný mlatUi 
muž K novšieho sveta. 

Starý Ján zostal sám s vnukom. 

„Nuž čo?" pýtal »i starec, klopkajúc prstami na dubový nt/Q* 
.jako stojlB so ženou? Jaký poriadok?" 

„Ide rozsobáá už piaty rok... nái slá^Tiy Duchoii ho vedie* 



I 



S37 



.HoiIíiídUI I* ZAákaredi) sa TurAk. ,Z1& vec, &p*loá toc! A. 
prtftatui? A [>oriadok — hA?- 

«Ale, Btirf tatik, — ve<f viete> čo sa stalo, jaký vi^chod... 
Mám rleti." 

,ZIá ver, Spatníl vec! ľovadit sa — él sa lu'liu nu piivaílía'? 
My Siiit* žili so iíUrou jakn lifiliihy. ale atalo sa pľP'lsa, i^.e suiu ju 
i ohlilrknij poohliiliiiil. Ženičky dok je už taký. A tu ty lined ros- 
lotuU. N'ačos' ju bialV Uutňaa, /náiua vec. Úo mohlo pojs' dubi*äbo 
S Robiny? Kniín. V tributiáloí sedrl, koď Svatika veštili. Čujem, ui 
noni4 nič Preliajil.ikaln m. Tak, tak! Ale (y si ju ra/. vzal. Váa 
spojil kna.2. Ooktnr hticlioĎ ne-cli koiniuadsiiťie tepsie prtívádea, altí 
nie toto..." Stank zívol, umorený dlhou rečou. 

Ján Drovansky vedel, že starému otcovi nemožno vy^vetliC 
TOC. Jemu by aui Ľelý »vf!t juristov uenabil do hlavy, ie sú firl- 
B«dy« kde daL^ie niaiiželské spolužitie je uernožny-m. „Čo sis' chytil, 
fo BÍ dri." bolo jeho uezlomoou /dsadou. 

.Vari chceš sa žeiiií po iretl raz?" apjtal sa vuuka, ostro po- 
zrúc mu do tvArľ, „jmí ŕivj druhej žeue?"* 

.Nie, starí tatíáek, aui mt nenapadá Ale chtem mat po- 
riadok. .. Chcem, aby moje a vaše meno nevláčila po svete... 
Poslednú xvesC o nej dostal som z Píačence — peuiaze p^ta...* 

.Poriadok? Poriatlok je, abys ju vzal k sebe — nebude ti 
meno ŕireUim vlačif." 

Jin Drevansky zalomil ruky a sklonil hlavu. 

,Iveby8* vedel, latííku. jako som neštastnýl" 

,NeäU-stu>' je človek vtedy, keď je chorý alobo keif uemá čo 
Jesr A čim šatiC aa,** riekol tvrdo stnec. ^Chod. choď., idem si 
(MJdýi'huuí. . . ustal som. Počuj slaního otťa. Ontíitne — vy ste ui 
primiidri... Co vás do slov sMľt'bo sedliaka, spro&U*ho . , . " 

Starlk poHiel k peci, lahol si na tvrdú lavicu, položiac si pod 
hUvu slAry kožuch. iSkoro zaHpal. 

{>reriin»kf odišiel na faru. ľarár odpočíval na diváne. Ubloky 

cfayio boly oprutj dverám chrAmovym. / chriniu cele jasne bolo 

ptKUt i 8pev, i oľuan, ba í ieduoťivé sluvá kapUua, ktorý mal 

čaj velini kričaf. ftrevunský vyspovedal sa farárovi, riekol mu 

ly starého otca a pylal radu. 

,A čo jt* s rozsobasom?" riekol farAr, vyhybujúc priamej od- 
povedi. 

,Oaii sama i jej zástupca fahajú vec do nekonečna. Meul 
inieMÄ, ŕasom úplne tratim jej stopu. .Ip to hruznŕ.' 

,Ja vám int^ neuióžem povedať, jako... cti oIcjí svojho..." 

.\ deti? Moje neviuué. krásue lieti, čo s uimi? Ved mor 
ri' domu,.. Co s uimi, velebný pane! I to sú liuše, dve 

dij __ — nemám sa o ne triasr...?" Drevausky nemo stisol 

kiuunTi ruku a ušiel. [>lho blúdíl siiažnou cestou, vedúcou okolo 
ťhriron do kopanfc. 

Asi bodiiku bolo ticho v starom dume Drevanskych. .\ž ketf 
rrAtili sa mladi .pdniri'' so Hankovice n ŕeľad z popniudtmjíich 
aluíícb Božích s käy.ňou odbarovauých, jako vždy býva v prvý 





188 



sviatok, zašumel celý dom. Starušká tiož sišla s honiej izbice. po- 
ochkala, vyžalovala sa boätom na bieilu a ili-aliutu. Vrátmľovci Uli 
domov hot syna, klorý^ mal v Rohové iiAvôtlvif kamarátov. Diov- 
čence Jiídovo spaly n Ďurkov vo vysokých p08t«liuch, form&lne za- 
topené v ohromuých, perím bohatých ponnáilt. 

Nad Lipovou ziivládla tichá, liMczilmL noc 8 tuhým mrazom, 
^až šitidnlo práskaly"', jiiko hovorili v I jp«v«j. Vi d.ivno potitfcbaty 
spevy po chalupách a všetky oblôčky potuchly. Úzky srp novmesiacn 
stál nad pyramidou Hradovej, jako na nejakej niešete. Medená 
strecha hormMio kostola shiltúnku Usla sa v sveltc jasných hvÍĽxd 
Itw hlAsiiik s halapHľthiJii kývnl sa ulicou, ale i ten skoro utiahol 
sa, bnlo mu zima. Z neiFalekych, sňaliom 7apR(]lých h6ľ niesol so 
sotva čujný zvuk, jako by &a boly Bňahy sosypaly s ich dkrahuutých 
bedier. /amok mohutne stál nad Xiiriet-tui a celou Lipovou, jako 
silný strážnik u dvier svojho pána. Tichá, krásna vianočná noc! 

íVakrwitarmala,} 



i 



-9*^ 



Gazda a sluha. 

PoTicdU L. A. TolMUho.') 



I 

Bolo tn v 8e<lem desiatych rokoch, na druhý deŕi po MikuIáM. 
Vo ŕarnosti bol sviiktok. a dedinskt^mu hostinskému, kupcuvi U. 
gildie Vasilijovi Andrejičoví Itrechuuovi, nebolo možno odlúiU sa^ 
musel by( v cliráme. — bol rirkovnýni starosbtm, — Í doma bolo 
treba prijať a. uhostiť rodinu a priateíov. No i poslední hostia odišli, 
a Vasilij Audľejič začal sa hneď sberaí k súseduĹMim pomicščikovi -(, 
kúpif od neho u/ dAvno jednaitv háj. Vasilij Andrejič piiuiibrul sa, 
aby mu mestskí kupci nppredrhytili tt'ito výboilnti kúpu. Mladý 
pomieéčik žiadal za háj desat tisíc len preto, ie Vasil^ Andrejlé 
dával zsú sedem. A sedem tisíc bolo len jeduou tretinou vlaíttaoj 
hodnoty hája. \'asilij Andľí'jič. možno, kúpil by eftte larnejäie, lebo 
les nachudil sa v jeho okolí a ini>d/i iiíin Í detlinskymí okľp-suýiiii 
kiipranň nž dávno bol ustauovi^oý poriadok. podU ktmvho jeiteii 
kupec nepovýši! cenu v okuli druhčho, no Vasilij Andrejič dozvedel 
80, že tinberDskí kupci chcoli fst kupovaf {.'oriačkinský háj, a od 
umieiiil si íst hneď a skouät vec s pomiešcikom. ľrrto, akonáhle 
bolo po svihtkn. vzal i tndily svojich 7tK* rubíov, doložil k nim 
cirkevných -'3í"', kior*^ mal u seba, tak aby bolo :í<nn> rubtov a, 
pečlive ich prečítajúc a poloitiac si ich do pugiíára, sobral sa na i^esm. 

') Nová pnica grófa Tolst^ho: vyéla v marcovíj knižke SievernéiMi 
Virutnika. Ňou vrátil mi k tristo omolctkómn tvorcnio. klorčlio ni bol 
lA zrlckot. K e d. 

•f alaikárovi. 



2M 



STubá Nitítft, jediný Doopftý v tento deft zo sluhov Vasilija 
Androjiŕa, utóknl zapriahaí, Nikiu ut>bol opitý v tento úcii preto, 
OD b<il korheľ, a teraz, od predpóslu, kpíF ho! prepil sn seba 
jodný kabát a čižmy, zoriekol sa plt I nepil druhý meniac; uupil 
aiii teraz, napriek poku^nin všeobecnej pijatiky t prvé dva dni 
sviatku. 

NIkita bol MVročný niu/fk / blízkej dedinjr, uie gasda, ako 
>Torni o ňom, väčšiu časť svojho života pre?!VŔ[ nie doma, ale 
tudoch. V^ade radi ho mali pre jeho usilovnosf, obratnnsí a 
[lu V robote, hlavne pre dobrú, príjemnú povaha ; no nikdo ne- 
rjdiial dlho, lebo so dva razy ročne, vlastne i častejšie, opíjal sa, 
a vrrdv. okrem toho, že prepil všetko 80 seba, býval eéte bujný u 
idíeral sa r|o Tndf. Vasílij Andrejič tiež niekolko ráz odohnal ho. 
Ic potom ho ľ.nse prijal, vá/iac si jeho statočnost, lásku k statku 
"a, čo bola hlavná vrc, latruolu. Vasilij Andrejič platil Nikitovi nit* 
MO niblov, kolko stU tjikv sluha, ale ňtyiidsat, kt-orá vydával mu 
ncpnividetne, na drobno, i to z väčšej čiastky nie v peniazoch, ale 
po drahej cene tovarom zo sklepu. 

Nikttúva žoua, Maita, kedysi za krásnu považovaná, rázna 
baba, (íaxdovala doma 8 podrostkom malým a dvoma dievkami; 
ani aesvala Nikiiu býva( domov, pi> prvé preto, ie už so 20 rokov 
tWä tí bednárom, mu/ikom z cudzej dediny, ktorý býval n nich 
v dome; po dnihO prelo, že huc ona i mykala mužom ako chcela, 
ketf bol triezvy, ale bála sa ho ako ohiia, kerf bol napitý. Ka?:, 
napitý donia^ Xikita. pravdepmiohne, aby »a pomstil na žene /a 
všetku svoju triezvu pokornost, vylámal jej truhlu, vybral naj- 
ih«i(í jej paiAdne veci a, vezmúc sekeru, na nátoni ponihal na 
rohné kusy všotky jej sarafany n featy. Zvýiioná pláca Nikitova 
la dávala sa jeho žene, a Nikíta neprotivil sa tomu. Tak i tc- 
dva dni pred sviatkami. Maita priala k Vasilijovi Audrt'jičovi 
a nabrala u neho bielej múky, čaju, cukru a osmičku pálenky, 
všetkŕho na tri ruble, potom ešte vzala päť rubíov v peniazoch a 
ďakovala za tu, ako za zvláí^tnu uiilosC. vtedy ked najlevncjšie po- 
Čitlino, Yasiiy Andrejič mal zaplatit 20 nibtov. 

Teraz, ketf mal rozkaz od ííazdu. aby priahal, Nikita, ako 
wi4j, veselé a ochotne, bodrým a labkým krokom svojich rovno 
-ti>i<äiucich uífh, äiel do kdlne, sňal lam s klinca (ažkú, remeňmi 

'i uzdu a, zaštrkajúc /.iihadlami, šid k zatvorenému cldievu, 
ifsol'itne BtAl kóii. ktop.'ho kázal /apriahať VasiMj Andrejič. 

— Co, mAš dlhý čiis, máš dlbý čas, biáiíuiikoV hovoril Nikila, 
uUpuveiiajúc na s-labŕ ^urechtanie, s ktorým privítal ho stieduŕho 
Timiitu pt^kný žrebiíc. trochu s ovisnutým /-adkum, tmavo-hnedý, 
*n i^Itkavými Kuakmi, sstojací samotný v chlieve. — No. no I do- 
-taíM' M ti, len in napojím, blá/onko. — hovoril s koňom zcela 
tak, ako hovorí i^a s byinosUmi rozumejúcind slovám, a ošurhnúc 
aM polou zapnLšený cbrKít, tučný, so žliabkom v prostriedku, 
<ttiabul na krásuti mladú hlavu žrebca uzdu, narovnal mu uši i šticu 
j^ sbodiac kantár, viedol ho napojil. Ostražito vyjdúc ic chlieva 




^U 



S40 



T}*!ioko nastlAtého, pcjko ziiihral a kupol, pretvanijúc sa, ž« cbca 
zadnou nohou uilľcC Nikitu, cvalom beMväieho s nliii ku studai. 

— StváiTij, stváraj. Šelma! pribovÄral sa Nikita, pozunjuci tá 
ostražitosti s ktorou pejko vyhadzoval zadoou nohou ton laJt, $hy 
sa dotkol jeho kožucba, ale nio udeňt, a obzvlá^nt* Iiibiaci t«nla 
kúsok. 

Kôŕi fia napil, posUil, nddýcliol bí^ pohybujúc mokrými tuhými 
gambumi, s ktorýcii padaly s fúzov do válova prii-zi-ačnt* kvapk;, 
a zAfŕkal. 

— Nechceš, netreba tí, tak budeme vedíeC; už si viac nepýtaj, 
hovoril Nikita, cele vážne a dôkladne vysvetlujúc svojo pokračiv- 
vanie pejkovi; a zase rozbehol sa ku ktMni, potrhiijúc za uzdu 
jíadkom vylmdzujúccho a dupútajúcebu veselého mladého koua. 

Sluhov iiL'bulo duma, bol leu jeden cudzí, huchárkin muŕ^ ktorý 
priáiel ua sviatok, 

— Chod Bpytat sa, du^ moja, hovoril nm Nikita, — do akých 
saní kážu zapriaíiaf, širokých a či rahkych? 

Kucháľkiu muž išiel do domu a skoro sa vrátil s vcdfou, to 
kážu zapľialinuť do Tahkých. Nikita za ten éos ui položil chomút, 
podviazal vankúšik, obitý klinčekmi, a, v jednej ruke nesúc lalikú 
farl)enii dúhu, druhou vedúc koňa, prichodil k dvora saniam, stoja- 
cím pod kôloou. 

— Do lahkýcb, lak do lahkých, hovoril, a priviedol k oju n 
celý ÔAS pretvárajúceho sa, že ho chce nhryznút, umného koĎa, a 
8 pomonii] kuchárkinho muža zaéal priabaC' 

Keď všetko bolo temer hotov6 a ostávalo ten zazubadlit. Nikita 
poslal kucbúikinho muža do kôlne pre slamu a do auibára pre 
vrece. 

— Nuž dobre je. No, no. neiindúvaj sa! hovoril Nikita, utláča- 
júc v sabach prinesenú kuĽhárkin^m mužom sviežo onilátenú ovsenil 
alamu. — A U'.raz dávaj plachtu, hude scdlisko, a na vrch vrece. 
Takto, takto dobre hudi? seileť, — hovoril, robiac to, co hovoril, 
upchávajúc vrece na slame so všetkých stráu okolo sedUíika. 

— Nuž, dákujem ti, duša mo;a, hovoril Nikita kucbárkinmu 
mužovi , — dvom v&etko lepšie ide. — A , rozoberúc remeuné 
opraty, s obrúčkou na spojenom konci, Nikita sadol si na bok a 
pohol dobrého koíia, ktorému žiadalo sa IsC^ pi) /mrxlnm návoso 
dvora k vrátam. 

— Strýc Mikit, strýčko, strýčko!* zavolal za ním, dtukniic 
hluckou, náhle vybchnuváf z pitvora na dvor sedemročný chlapec 
v čiernom kožúšku, nových bielych kapcnch a teplej čiapke. — Mňa 
pusad! — tonunký-ro hláskom prosil, idúcky zapínajúc si kožoštek. 

— No, nii, bež, holúbok, hovoril Nikita a, za^ttanúc, posadil 
radosťou žiariacebo chlapčeka ;;j:a/(lovhu a vy^iol na ulicu. 

líoly tri hoiiiny. líol tuhý mráz — so desat stupiiov, poämuroo 
a vetmo. Ale na dvore zdalo sa by( Ucho. Na ulici vSak dol silný 
vietor: so strt>chy susednej kôlne metlo siiab a na rohu pri kújiefí 
knitilo. i.rn en vyšiel Nikita a obnltil koňa pred dvere, už i W^itij 
Andrejič, s papiroskou v ústach, v priliehajúcej baranej bunde, tuho 



S4I 



íiroíio jíropásanej, vyíiol x pitvora ita vridíace pml jeho kap- 
cauii /.it>li.')imiiĽ simhoiii Krhitdy a zaslal, iiapnlvajÚĽ hÍ s dhoĽh 
strun Hvojcj ŕorveDej , ukrľiii íVizov hoit'iiej tváre ťuhy goliora 
bnoilového. ko/ušiDOu do vnútra, tak, aby kožuáiua uepotila sa od 
d^chaDía. 

— Podivíijtu Rn. aký chytrý, už je tu I hovoril, vidiac synčeka 
v saniach, a vyteiil svoj*' hiele zuby. VasiliJ Andiejič bol rn/jaiený 
od viim, vypiU'ho s hosdiii, a preU* ešt*» viac než obyčajne spo- 
kojný S(i v.^etkýni tyin, čo jemu prináležalo, i všetkým tým, ŕo od 
robil. ZakuUnä ua hlave i pluciach do vlnenej šatky, tak že len 
oii bolo jej vidno, tehotuá, hladil a cIiuiIjÍ ;íena Vosilija Andr^jiča, 
vyprenidzajác ho, stdla za nim v pitvore. 

— Veru, mal by 8i si vziat Nikitii, hovorila, hojaílive vystupu- 
júc Xfl dvier. VasUíj Androjič neodpovedal a len odplid. — S peaiuznú 
{Njijdeä, pokračovala týra Istým žalobnýui hlasom žeua. — 1 vietor 
ak bode väášl. Vern I 

— Cd ja, vari cestu ne/ndm, že tak potrebujem sprievodcu? 
preriekol Vasilij AndrejiČ s tým zvlíiátuym neprirodzeným uapnutfm 
úst, s ktonifi on hovorieval b predavačmi i kupovatefmi, iste za- 
kladajúc si na svojej reči. 

— Veru raal by si si ho vriať. Vre Boha ía prosím! opako- 
v&lii žena, preväzujúc si ^tku na dnihú stranu. 

— Veď je nahý... uo, akože ho vezmem? 

— Čo, Vasilij Aodrejič, ja som hotový, veselo riekol Nikita. 
— Len aby koňom krmu rlali bezo mňa, doložil, obrfttac sa ku 
gudínej. 

— Ja pri/rem, Nikltuška. .Semeuovi rozkážem, hovorila (zazdinA. 

— 'Tak ču, is-í a ti ako, Vasilij Audrejič? hovoril NikitA, oca- 
kávAJúc 

— Teda poslúchnime starú. Ale ak máš Ist, odej si niečo 
tapleiéic. hovoril Vasilij Andrejié, opflC usmievajúc sa a mihnúc 
o1 : .' pod pazuchami í na chrbte, i dolu pramom 
p- 'iiý, mnoho zkúätvái kožuch Nikitov. 

— Ej, duiia luoja, poď, podr^ koäa! svulal do dvora kuchár- 
kinmu mužovi. 

— Ja RAui, ja p<tdritin ! hovoril chlapec, vynímajúc preziabnutŕ, 
č<?rvené ručičky x vrí'ciek a chytajúc sa chladnýrh remenuých opr&t. 

— I*n aíiy si dlho iiepristrájal svoj diplomat, skorej I zvolal 
Vasíiy Audri'jii', vycicnijťií- 7iil<y na Nikitu. 

-- Jrdtivin d>clľ>ni. kitu^k;!. Vusilij Audrejlč, hovoril Nikita, 
' ^ pyi>ky Jeho podsíiiýcb zavláčcných kapcov, ako 
.,<*-. ..u .:. ,u Ji do čefadnej izby. 

— Nože, Ariouška, chalat dAviij iiiAj s pece, idem s gazdom! 
ll^irorll XikJtA, vbehnúc do izby a snímajúc si pás s klinca. 

Slohová TiaspavHa ťa po ohede a ti>raz stavajúca samovar pre 

';ila Nikitu a, rbyli-ná jeho pospeftnosfou, Uež 

'■ /oliraciilii i«a .1 vm1,i s pece sušivšf sa tatUt 

.. obnoHcný itúkeniiý kaftau. u otrias<ihi a vystierala ho. 



ut 



x (lobrodnšiiej úctivosti vždy hovorivél niečo človeku, keď 
s níui x OČI v oíi. A okrii'ac okolo seba liziinký pokrcpnÝ 
vtiahol i tak cliiidé bniclm a stiahol sa do kožuchu, čo mu síl 
Btaíila 

— Tak, hín, hoToril |iototn, obracajúc sa iiž nie ku kuct 
ale k pásu, upchávajúc si jeho koace. — Tak novyskodí^! a pn 
dvihuúc i opustiac plecia. :ihy ruky mal viJui^, odel 9Í ua rrcl 
chaklL, tiež iiapiniiíil cliibát, aby rukiiiu voltio Ixdo, a vxal .s police 
rukavice. — No, teiaz je dobre. 

— Mal by si «a. Stúpanie, aspoň preobuť, hovorila kucliárfca,| 
— čižmy sú ti planta. 

Kikita nastavil sa, ako by Ka bol spaniiltnl. 

— Bolo by treba... Ale bude i tak, nie je tíuleko! 
A utekal na dvor. 

— Nebude ti ziuia, Nikituáka? hovorila íiazdicá, keď prí^el{ 
k Bauíatii. 

— Čo by ziuia, je tepln, od|H)vedal Níkíta, uaprávajúc slaniaj 
na predku saní, aby mu zaki7la nohy, a pchujúc uepotrebnf pr 
dobrého koňa bič pod slanm. 

Vasilij Aiuhejič už ueitel v saniach, zapínajúc svojim chrbtOE 
odetým v dvoch šubách, temer celý hnutý zadok saní, a w 
Yezmúc opraty, pohol koňa. Nikiia v toio utiahol sa na pr 
6 Ťavej strany a vvtrčil jedim nohu. 

(Dolcoočenít!.) 



Pozdrav Hviezdoslavovi. 

Zaletel bych s pozdravom v daleké lic strany, 

do Oravy — a!c mi krýdclcnko bráni. 

Vôle dusf, aj ochoty sniečného citu. 

Ncprcletím dlhú púf, mihoti pozakr)'tú. 

I^edsa však ta musini isf s mojim slabým vrancom 

-^ bárs sa bte usrocjú našim contrc dansuin. 

Neučený na sedlo, neviem, oká to iipravaä, 

ani odkial xysadnúť. z pravá a či z ľavá. 

Darmo 1 tLen sa dobre drž u ulap sa hrivy !h 

(iste — kričia — aby som nespáchal verš krivý). 

Aj On HA mi ttSkcri blahosklonnýra smiechom: 

T-Ký to drusa cvála heo takým čudným spechoín?^ 

.Alebo i prehodí: -Sancta símplicitxs !* 

alebo snácf v radosti: vr.ara, Mato Kytas!« — 

Darmo vítetko ! Ja sa schvcl vreluti tiUbou v duíi 

uvidcť Vás cSte raz krásnom na »?odvrsÍ<*, 

zaxif slastí tvorenia Vášho, chHpnút zdroja, 

— túžby po Vás prelcstnč tým sa upokoja. 



SiS 



Upokoja?! Sotva ver"; nové v duši skrsnú, 

poô'iv^ Vás budú ľíc, nikdy neuhasnú I — 

Ach, len aspoň na chviDoi vládat piesne letom, 

obsypal Vás, ^ahrnúC poesic kvetom. 

Neraz zdá aa, Musa že usmeje sa iste... 

danno .striasam, padá len požlknuté lístie. 

Často viďim kvictuk tak» v duži svietiť blízko, 

ale dostaf? ľud nohou "mizne stanovi.sko«. — 

Vrálmc sa však. vranko môj, ved tam, kde snic boli, 

dávno svieti knt hlavy žiara aureoly. 

Tam ten f^pavtik^i v čas ožatvyK snuje aureolu, 

ona hádže svetla jas na tú našu hoTu, 

mňcti svetlom Ugotným v .^ire diaFnc svety, 

"Hájnikova žena'", hFa, stri;isa biele kvety, 

Bútora tam s Cútorom pomerení v celku, 

tu zas vchlapci v košieťkach s hmcom na hrdielkuoi. 

Eätc ver i >pán .štátny* prí^'el k svetlu kuknúc 

chcel by hádam ->onô« — jas, jedným dychom sŕúknuĹ. 

Tuto, hla, zas koniari divým chvatom speSia, 

svetlu sa ti — jak vatre uiámej v hore — tešia. 

Koľko ich je ! Celý húf beží /. pravá, z ľavá 

»maIiniarok« s kvetami: vcnčaf Hviezdoslava. 

Hviezdy tiei tu pospolu pejú v hlasnom chóre... 

Tu svit, tu ívuk, tôiia, blesk, krá.s tu cclč more. 

Čo t« pridať? V kráse a jase všetko teníe. 

Co tu značí, načo je moje pozdravenie?! 

Xo je ono kvietkom tiež, duše mojej je hlas, 

K tej du3e« — tak ako Vy — »pordravujem« ja Vás. 



Kýérrak^. 



•M* 



Bratovi. 

JViňa šťastie moje tiché, nevýslovné, 
a teba vážne tlumy tvoje zvaly, 
ta, kde sťa vciicc lipky nasc strojné 
kostolík malý kruhom oboplaly. 

Bol krásny večer: nebom hviezdy lužné, 
kraj celý bielym .sniažkom po7-astretý; 
my kráčali sme nika v ruke, družne, 
sta dôverné dve robiace sa deti. 

»Jak pekný je svet — « blúznila som vrelc, 
•v Aoro kolké vnady — vnady ncsčíselné, ..4 
Ty uhfadels' .sa v tiene noci šeré 
a povzdychol si sotva Rlyšatorne. 



i^^i 



9U 



»A Život — — jak je krásny I jak je krásny ' 
Ver' Hcnnc novým vábnym kúzlom žiari 
a denne pre nás nové blaho básni..." 
Tu úsmev zabral v bfadej tvojej tvárí. 

A ked som potom sestry vo dôvere 
ti vyjavila môjho blaha zdroje; 
ty 7^hradcLs' sa v tiene noci serč 
a kási vlhkosf zaála v 06' tvoje. . . 

Acb, nemaU som vtedy túíbu žiadnu, 
čo bola by mi Šfa.slie doplnila: 
len xTiibaf tvojich oči vlhkosf zradni'i 
a v tvojom srdci tušíť — čo ja snila. 

LudmiUt Po^jariofirndA. I 



U L. N. Tolstého. 

lFolcraAoT»nl».) 

Od T&Uftny Lvovny pýlnl som ei uejakú prácu, vidiac, iv j«>) 
iDAJú mnoho. Dnia mi prepl!tut do svojoj zúpisiiice. kam rií . 
čo stihne z otcovjťh článkov a listov, dva jeho listy. ľmlt.;. 
pisnú knižku si vedie i Mária rvovna. Okrem toho si ?edii i den- 
níky a prepisujú ka/dodeiino otrovi tn, ro pr:We plšfl. na tÍ»U.t : 
čo do poludnia napíše, to mu prepíšu, na dndtý den on len ich 
odpis opraví, dakedy celkom premení, ony /nse prepíšu, ' 
i tretí, i viac ráz. V tonto doň videl som prtípisuvat jeiJeu , 
háročkov práce, kturú len uedávno zaťAl písul a n ktcroj vniVL*!, 
že mu 8 veľkým trudoin ide: na tfun háročku uebulu 8koro aiii 
vety nepremenenej, ľrňca tá boliv: „ťieuitto pravde*. ') Lev Nikola- 
jcvič píše íistyni. verkým. ráznym, veľmi vypísanom pismom, ale 
(aikú sa dá i'ílaf. 

Tieln /.ápisuf' knižky poriailiie víesf nedostáva »a ini rasu pn 
inom mnohotitraunotu zaujatí. Mnohé články a listy, ktoré vrjdii 
v časopisoĽb, len udtiuľ si vystrihujú a vlepujú do /ápHnyťb kui-l 
xiek. Mnohé vôbec ani uemajti. Tak že liplny sborník spisov Tul-j 
stého jeho rodinu nemá. Ookonaluj&ie (a či vari úplné) sblerkyj 
jako mi Talínna Lvovna povedala, majú jiriatetia tva Nikolajevij' 
K. i C, ktoľf si jeho spisy a listy počlive sbierajú a vo rlacejl 
exemplároch odpísané majú. Ako je i véeobpíľue známu. Lev Xikola-1 
jevič nestará sa o nt^ud svojiľli spisov, sám nič nevydáva. OdtiaH 
pocbádza to, ie toľko nedokončených prác jeho vychádzA Únton ti 
v origiuále. Äi v pri)klado<:h. 

M Pr«l dvoma mt'siaťmi dnni«j(ly tntiľanski- it iN'xlíi- ■ 
rranťäx^kyrh. íc 'ľoUtoj napísal prácu „o Áfasli". Itoiu 
oba^b. Ale (o je už sUrá práca, roku 18^2 vytlačená v l'^ svazka 
JcliO Hobnuiych diel. 




U6 






O noráie price Lva Nikolajeviča — o luravnú strAiikii jehg 
dejttU'ínosti. jeho pnni Sofia Androjeviia ntfioej sa štart; jej zdleií 
hlavnú na SĹarsIcli jolin dielacli, iia iiiiicIeĽkej stránke jeho dín- 
oosri : sbieni johu Ibtv z luhulúLio a umúkúhu veku, prHcúvR celá 
tfSAiití f Jtuniianreviikoiii Miiseume v Moskve, kdt? je onobitnô 
^muMum L N. Tolutúho". v ktorom sú po väčšine bIožodó joho 
rukopisy — 

iTvádzam tu chronoIorickÝ soznaiu L. N. Tolstóho spisov, ktorý 
mi diktovali z pamäti ľ. I. birítikov a K. I. Popov. 

J.tpnried {Spoveď) IsTlt [Ispovied grafa L. N. Tulstogo. Qonéve, 
M- Klpíditiu Ubriiíre-t^ditetir|. 

K ' '■tvnago ílof/mnii&skago uťetňa [Kritika dogiuatl- 

CťjiikuL Geiiŕvt*. Klpidine. Toto je len I Oast, druhA 

čaaí nie jf iiikdt* vytlaítMia}. 

Sojtätitetiie t pt^notl Ceíi^rŕeh EvangtUij (Svod [spojenie] a pre- 
klad 4 KvaDi^elil) [8 hrubt.^ sväzky u Klpidtna v GenévoJ IH81. 
U C«jtú práci Tolsioj píše. že je ifaleko nit; dukoučuuá a ž^ v uej 
mnoho nedostatkov. Máría Lvovna hovorila, že pred 3 rokmi ju 
chc«l iftko i Ki-átky výklad Kvaujelia) upravlt, ale nemal času. — 
Tul.stoj v liato k ticliťocdnívi zn ziiktiidiiŕ diela svoje vyhliisuje 
Krítíkii pravu8l. dogiiiat učenia a toto Sojediueuie i perevod čety- 
rvch EvanK^líj. 

Kratkoje ijsloiemf Evangelia (Krátky výklad Evanjelia') [Go- 
oévo, Elpiditn'l. Spracovdl pn'. učitera í Francúza) svojich detí. Na 
x4kUdť ui-iuťckt'hn prrkladu tejto knihy kritizoval M. Bodícký 
učeoiŕ Tolstóho. 

Crrkov i gosudarsteo (Cirkev a ítát). Tiito prácu nedokoučíi, 
A«bol spokujny 8 počiatkom, hueval sa vraj, ked ju pfäal. Vydarená 
■e»ie nikde. 

K ňow moja vieru? 1884. (Genéve, ElpidineJ. V českom pre- 
iciadť 1 7. »vä/ku SflTaiiyrl) ^pÍM^ I.. N. Tolstt^lio {n i. Ottu v Prahe), 
kturf olisahujc i Zpovéd u íSimt Ivana lijičť. 

'Smtrf ImtuM IHiia. I8li4— tí. (Moskva, l^í-ta čast Sočinenij 
L. N. Tolstého.) 

Tak ito-ie nam delaf? (Nui čoie máme robit?) [V Ženeve 
11 '■' í ' ii je vytlačená v Íroch častiach; 1 Í'jSAÍ pod úlilavim 
h ju iizu (Aky je môj život). 2. č. Dŕmji (Peniaze), '6. c. 

Ctv-át: nttm iMnCý i'Co/e imlme ľ"bi(?)l 

Sihilaj PalUn. [(iĽnévi.', Kipidiiie.J Nedokončená práca. V če- 
akuRí preklade vyšla v 8. a 9. čínle časopiflu Lid v KoUue. 

Chodíte ľ srteta, pohi jest svirt. Sept. lííítU. (Kráčajte v svetle, 
pokJal jť»to svetlo.) fG^ncve, Elpidiuc.j Nudokoudená práca. 

/ ■ -híh Ttondnrntí iTrcilniluvu K spisu Ron- 

dnrev.i iťva, Gťuŕve, Klpidíiio, Trudoíubie. ili tor- 

iestvo tvť 'Im-,i,, 1, \i\, 8v. 8pÍ8. T.]. Sibireky sedliak Iíon- 

«hirev nap! ,. ; . - <> ii,). že zpod potnej práce sa odtahov&C jo 
hríťťfa proli pnka/u ikiziomu. 

PiViNo k Fraucusu (I.iht Francúzovi) [Gcnévc, FJpidin Moskva, 
I^ »v. spisov L N. T.; ceusuiou skľáícnt^: Kučuoj trud i uiuslveQ' 




^jm 



tu 



liaj& dejattíľaosf]. Toto napísal po francúzsky, do ruštiny prelviil] 
P. I. Birinkov. 

Piazänik jiTOSi-iešieniit (Sviatok 09V(?ty1 [Moskva, 13. 8v.]. 

\'l'ts( (mtf (Moc ttiiy) ("Moskva. Kí. sv.j. 

Phdif pTosviťSf'ť.n'ui (Plody osvely) [Moskva, 13. 8V.J. Počal 
písal luTd Krtnitiierovou soiuUju, dokončil po iiej. 

Ô kimi (O živote) [(ídiŕve, tllpidine; censOron Bkrättmá v 13. 
8»., Moskva]. Keď bol r. 188.T chorý ua nohu, plsni pani C-crtkovej 
list o živote a smrtí. Ona iew IÍ8t prepínala a poslala mu bo na* 
7:a<l. pľo»tiae lio, aby e^to pokračoval. S pokračovaníoi xase tak. 
urobila. VyrÄstol icntu spis. 

KreuUirovn sonnťt [Gcníve, Elpidine, Moskva, 13. sv., BorllD., 
Beck (nie tak dobré ; podľa lobuio je prelo^^oiiá rlo nemčiny. čoHínr))..] 
ÍA. Hebrs spomína, že r. 1887 v novembri, keď bol na J;isuej ŕu-ľ 
lane, T. písal posledné kapitoly Kŕ. sonáty. Vjila len r. lStí9 aj 
bola skoniiákovauá, alo ISiM dircktne od cAra dovolená. Je i v slo- 
venskoni preklade. í') 

Poshshivir (Dos'ov ku Kreutzerovej sonAte) [taražo] 

Dla ŕego ľudi odurmamvnjutm (Prečo sa ľudia muamajúi 
[Moskva, lil. SV., a osobitne ako prvé čIsIo kuíh serie „dľa intel- 
lifiputnych ŕitatolej" vydania „Posreilnika"J. Po prý raz vyôla akoj 
pľĹ'duduva pri spise sihiľífkého Ipkára dr. Aleksejova ,0 pijanatvc',, 
nakladiun žnroáln lUisskuja raysľ. Je i po slovenskv v Slov. Po-| 
lifadoch 1892, 

ľmajt änpŕň (Prvý Stupení [najprv t íurnále Voprosy filo- 
sotii i psycholoŕdi. potom Moskva. I8{>3, vydanie Posrodnika, ako{ 
prednduva') k Williamsoťmii dielu: Tho Ľtliics of DíeL KtikAi 
pišči ili nravstV(>nnyJH osnovy iKiznbojnago pitania dla i'eluvieka]. . 

O gnhde (O tiladet [1. ataf Sirnkny) vopros (StraSiiá 
vyäla v 13. sv. Pŕftkrho vydaniu spitíov T. v Moskve. II. O _.. 
(folodajuščim (O [wmošéi nasoleniu v miestoostacb postr.idaväich otj 
ncurožaja — tJikto znie officiálnv titul). III. O QQl(>Jr (v žuruAl< 
Nedele 1893. celí v I^o Tolstoj*: U famine, Paria, Pei-rin Co|, 

Cnríftro Bojtte mutri ms ili ctiristianstvo nie kak miiitičeskuj^ 
učenie, a kak novoje jSizneponinmnie (KiTlľovstvo Hníio jo vnútiij 
váií. čill kresťanstvo nie ako uiyHtické učenie, ale aku nové {Kt* 
chopovanie života), [Uerlln IS'.M ixdanit! HibtiogniHČĽ.skago biuro;J 
Ueich Goties io euch. Deilin. Kditioa Jaoke; Le Kalut ost en voos,! 
ľans, Ponin Co.] Pozostávalo z 8 Uláv, pripísal oáte tri a puloi 
eáte 12-tu. V prvej hlave sú obsažené Ohlas Harri^onu a Katccbia-I 
miis Adr Haloua (O m-protivenl sa zlu ná.'íilfm), ktoré Mf. bolj 
dÄvno v jeho prťklade po Iínsku v rukopisoch rnziiirené, 

NŕdetaHie (Nedelanie) [v žumále Síevernom Vieslalku]. 

') ]j. N. Tolatčlio Krrutzorova sonáta i Doslovom. K. K. My^lienk] 
Ttbndi?né DoflloTom. Preložil dr. Du^an Makovický. DostaC u Ivaoa Pivl 
v Dulnom KuliltiP (Oritxa). ttna Gn Itr. ; í v Kuflittae.'Ačo^l. spoUtl 
v Tar^^ianskom Sv. Martine a u K. Solvu v Rniomberku. 

^) Pre ĽĹ-Dsúra je t n^) V. G. Certko^ŕiu irocba povyiieibiví 



S47 



í 



í 



lUiiítitt i ttravstrrnnn^tf (Xáboženstto a mravnost). [Rusky, ui- 
koHEo ja viem, eite nevyšlo ťačoii ; nemecky Relipion und Monl 
T Berlíne]. To ju odpovetf tii/yckt-iun. 

Pŕrdigluvif k dnťrniku Amich 'i (Preilmluva k tlenníku Auiiela) 
fSiBVwnyi Viŕstnilí ií*íl4). 

Ckn^tinnstco i ytttrMism (Kresfaostvo a pntriotiBiuus). ( lUisky, 
ntkofko ja viem, ešte nevjšlo; fmnt'úzsky: L. Tolstoj: Ľ esprit 
cbivlieQ et le (tatiiotisuie. ľAiis. Peniii Co.J 

Prrdislovie kitlirannym xoéhwniam (iitif tie Mnupassanta (Pred- 
mlura k vybraným spisotn Ouy de Maupassanta). (Vyšlo ako pred- 
mluva pri románe „Motit Orioľ* od G. d. Maup. v Moskve,, vydanie 
ru!>re<lhiku.) ľisal ho k I. svä/ku vylfrativeb spisov (t. d. M., al^ 
D«>b()Iu ílokonŕent^, keif ten vvsíhI. utiž dostalo sn k Mont-UrioÍUf 
ktorwmu priamo ne/odpovedá („IIe<wuTiíliTCTByeTfc npBMO yroMy 

TOMf.") 

ÍSkaeka (Rozprávka), napísal v novembri 1894. 
Učenie o istine (UčeDÍe u pravde) pí^e. 

Tento soznani je ďaleko nie úplný. Cliybia 7. neho na pr. skazky 
a int^ hlinky ifrK}:rrifnty vo vuĽŠÍne), vyáló v 12. sv. jeho sobranyi'h 
spisov, potuiu I*isiN<i k N. N., Poňatie o Iíogie'í, Spielyje kolosia *) 
auf. vy&li^ u Elpidina, potom preklady Saratskú kaviareä, Karmu 
tífd.. konečne práce, ktoré eäte necirkulujú. 

Keď sine sedeli pri obede, zrazu bolo point ktdoknlčjky ŕzvon- 
čeky na dúhe nad prostredným koňom v trojke). „Mama ide!" za- 
krioUv deti. Kfl<f kone za.sUly pred domom, navrhnnl Miša*), zdravý, 
iíeeelý. rnzpnstilý, asi 10— IT-roójý molodĽc: „Skryme sa mame 
|»od stôl/ I^v ŇikoliO'-'v'f^ pozrel na uelii s veselým úsmevom a 
akrŕil ím ako všetci — deti s vclikýin krikom a sinitfchom. Aku 
t'! Kfuŕíme pod guiloni, nevdojak íM>ra s;i /ahladel do Lva 

>i .1, 011 tieít pozrel na miia, u ako sa uáui oči stretly, po- 

crol pre^, pohlud sn mu premenil v lúto&livý, zasmu6íly. Čakali sme 
tak p^ stolom s minútu, ale (.'rófka neprtchodila. Najprv äla do 
svojej iiíby nbrat »i s cesty; pri^sla bola z Moskvy od HynoT. Vi 
■me boli p<i obede, ked vstúpila do stolovej. Privítala sa so T&e- 
tkými. nakonec I so muoii. Ako voäta, hned bolu okolo nej živo, 
a tak býva v jľj prítounioiíii vJidy. S(i6a Amirejevna je vysokej, 
iD*»ciiej. velmi súmernej |)i)stavy, šviíkii, zdravo a mlmlo vyzerajúca. 
Má íivé Imavŕ oči, ktoré bystro tekajú f* predmetu na predmet. 
Bola celá v bielom, rakto chodila i v daždi a blate za gazdovstvom 
doteraí. V t«u doň, 3. septembra (22. augusta starého štýlu ) 1894 



V) H. Amiot. 1827 — Itisl, morallst-tiloaof a básoik Svajdarsko- 
{raocAuky. 

*| „Poúitii! o Itoííie" len prvťťb pár (vari len dve) strán pfatl 
Tobloj. ostatní- P. L. Uiriukov a inf. 

*J ^ Dozrela klasy. Z privátnej korre&pondencie TolMébo softUiU 
iCadriavcrr. 

*i Mtrbnl f.voTti. 




JB 



* 



máta 50-ročné tiarodzeniny. Sama mi to povedala ; nevidel som, ú) 
by jej bol niekto íjraiuloval. 

Pupoliidni Mária Lvovua oslovila ma í«t k jej diorým. VtM n 
(loinom už Rlál kočiariii " jednom sedatle a s jedným koi^om.fl 
Cestou ci'Z [>ark sme stretli v spoločnosti dám, tttoré mu boly^ 
oproti, Serfícjtt Lvoviia, najstaršieho znomedzi dcrí Lvä KikoUj»- 
vi6r, práve pri§it*l na návštevu. Vyjdúc z parku, MíVria T.vovaa 
pustila koiift po širokej coste hore dedinou (dom Tolittycli Icil ui 
jednom plochom vŕšku, dedinu na dnihonii. Vší^tťi vstrifóni, vlastne 
preil dumanii nejakú prácu ktmftjiÍĽÍ, printelKky »a jej puzdravnvali- i 
Po/iuijú ju vŔetci dobre, lebo de'nm. zŕiastky i dospelým, kafíefl 
v Iínsku SA častejšie triafa, že i dospeli chorlia do školy, íwla do^ 
nedávna uéitelkou, chorým je lekárom, vdovám, sirotám chodí |mk 
luAhat pri potnej i domikej práci, a všetkým rovuiiko sa suail bjC 
spstľoii. XuÄ aj radí ju majú, a nakolko wni inniiol postídiC t cho- 
vania fja k nej cliorýcli. ked som ja bol pri tom: úprimne ju radi 
majii. .Icden priateí, ktorý často bývava u Totstých, mi povedal, 
ked bola rc^ o Márii Lvovne: „Kto očeú choroáij čcloviek*. Je 
slabi*j telesnej sústavy, ale neohyŕajne energická, vytrvalá v prici, 
vydiví vraj celé dni ndátit a podobné. Dost rfaleko za dedinou ^ 
cniiter. Máriu Lvovna nkiízala na jeden kríž so zeleiiýin ^ ■ 
„Po/ľite, inobvlft Karia Iváuoviŕa." (Sii.ie.šny dobrý Nemet;. ■ 
uČiloT fjva Nikolnjiivíča, ked tiol malý, ktori^lio 9 tAkým ritoin 
jemným bumornm opísal v svojom « Detstve" *). ľoúmi sme s^ 
viezli läkoro mtlu cez polia, lúk)'. Cesty boly 2—3 popri íiebe 
Kôň nás blatom fŕkal. a fučal tuhy, veľmi studený vietor. V«Íci 
tomuto vetru, ktorý často nedal dýclmf. Mária Lvovpa celou cesto 
rozprávala, a stce tak xajfmavc a jadrne, ako všetci z rodiny Tol- 
atýťb rozprávajú. 

Tak rozprávala o hlade v Uiazauskcj gubernií, kde dva roky 
(ISOV, a IHO'/j) pomáhali. Najprv vybral sa ta len sám Lev Nikola- 
jevjč zislit, či naozaj hrozí blaď). O tom, čo tam videl, napitnl 
článok do „Kni/ky Nedeli". Článok vyznel v ten 8my«el, že jest 
i hrozí hlad (hlasy v časopisectve bolv všelijaké, protirečiace si, 
bulletiny úradné tkkrie/}, í navrhnul Jmed spóäob, ako buriC ea 
s hladom: zakladat íttolové, kde bude sa variC i jesC, a iycii. Čo 
majú do stolových chodit, nech sami äedlind. sami čo núdzu trpia. 
označia. Okrem tuho zakludaC matertuäké útuluĽ pre deti do - 
kde budú do<tjÍvaf ndiekn a prímtTanú pi>tnivu. Tým í^ji 
predíde sa tomn, že ^a podponi nepopntplja, piícbytn) nt^lrovi s 
že ju nebudú požtvat na ukoľ hladujúcich i (akí, ktvri majú avojhft 
dost Lud noxval stolové „útulAami áirôt" *). 



') Detstvo L. N Tolstétio v preklado Aar^rla Siylca vyllo a K. 

Salvu v KuíombcHíQ. 

') Roku 1S73 Tolstoj oliriUI poíopnosf na hlad v SririHr/ikyj j 
') Vlada a xenisivá poiiiiiliai>' vätSinou tak, že \y-da\»ly li<< 

rodlDám každý mesiac múka, ^trora: ale oj inými spésobmi. 



-' — "^ *• 




i 



rotoni vybral sa I^ít Nikolajevié s dvoma dcérami I évatírinou 
(Ženou ('. A. Hehrsu, ktorý napísal Spomienky o I.. N. Tolŕ:loiii, 
uverejneoti t v Slyvpuskyrh Pnlilaďicli IHÍI.'Í) — lálo Oitliorrla ii» 
ákvmitý týfus, ziirivšl medy-i hlailiijúcimi, i zomrela — do JUazan- 
siíej guheruio. SoRadli v Biepičevke u statkára Uajevsk^ho, stan^bo 
príut«rH. » kUirýni si LťV Nikoliijeviô tyká, i za cťl,í éaa trvania 
h' 'íi. |Ľšle pred icb piíchudom zalo^JI lUjersk^ 

v . Ii éesf ettiovych na ten spôsob, že ilá\7il potra- 

viny oajtiiui/.nejšim rodiuáin « tie varily pre ostatných, ktorí cbodUi 
"k DÍDi j^davnt. Vybralo z „La faniine" Tolst^-lio.j Najprv satožili 
stolovú len v tej dedine, kde bývali, potom v okolitých blixkych. 
/ počiatku. kVm mati málo stnlnvýfľti a poznali vftetk>cli ludf, älo 
dielo u^pt-^ite. Ale Tudia prichadrali vždy s (falej a s dalcj, U\\í ie 
sa im rayiio roxíiírií iia OíVvtrstovy rádius, a dielo šlo fiúj^io. ľriälo 
ixu 80 2Í' pomin'uikov. ľočet stolových volmi rástol. [V lete 189:í 
ich bolo 2Vi a chov,Hlo m v uich i:í— 13 tisíc ludí. «krem toho 
]24 matcriDských útulni, v ktorých chova>>> sa asi 3 tisíc detí. 
Ž *I.a famílie*.] VrAcA bola ťažká a neuspokoji^úca. ťoinábanie 
h^ h stalo sa vysokej spoločností módou, športom, a Tolst^^ho 

v:- 

Čiiio- h bola taká: prišli do dediny, pri pomoci sta- 

rostu, avi.i t. statkára spísali Dúd/.nych. polom naäli dom 

u nejakej vdovy alebo íuého uúiUueho pre stolovú a sklad potravín. 
Do kaidej dediny bolo treba chodlt zvl/tót dozeraC. Kým vypracovali 
M tento sysbhn, dlho tivalo. Chodili k uiiu India k ďalekých dedín, 
aby aj im í „Museli sme im hoviniC: čakajte, kým prí- 

deme do i ■ y ii Um vAfi ziipišiMue." Vždy toto sjimé opakovaC 

akoby úradne. Aie koiisekventne to prevádzať sa nemohlo : priÄll 
I x« 40 takých dedín, v ktorých ešte nebolo stolovej: do véetkých 
treba le(, kým väetky obldeä, prejdú dni a dni, a za ten čas mô^u 
dnlctorf — deti, starci — aj pobyuúC od hladu. Nu^ museli roz- 
liáoraC (udf, co im bolo velmi trápno. jednotnú veríC. druhŕmu uio. 
Po d^inátľh chodili po jocluutn, ešte Í be^ pubnlka — naŕn mu 
rraj mr^nút .Dakt^irl ludia neohceli z počiatku od uás nijakej 
p4imi>ci. Dakde priamo nraieralj od hladu, a ked sme priali k aim, 
povedali nám: .N'echc^mo od vás nič'. .\ni len dreva na ohrev ne- 
ebceli vzixĹ Divili sme sa, prečo to. Potom sme sa dozvedeli. 2e 
sviaičennik kH?.nl o otcovi, ŕx* je antikrist — Tam lesov niet, In 
je stepný kraj. kuria slamou. Následkom neúľoHy nemali ani slamy, 
oní trAvy. i statok pobyuul. Slamu zo striech dávali po<!osialt>mu 
nUtk: i ttrevom <c gazdovských stavov si kúrili. Neúroda trvala 
T i; krajucli po dva roky. — Sedliaci, čo nám voxili drevo, 

niuMí, ^>M»vu &o železničnej st&nice. priali dakedy s umrznutými 
mkdmi a prá^ilni. /ele/ničná stanica bola tak daloko, í.e kaMý len 
jťdau fúru cex deň mohot dovifzf. Núdjeni, ktorí t^le mali kono, 
doAtali drevo darnii>, len si hu museli dnvíexf; menej núd/ni vozili 
jednu fúni pre takých celkom iiiidznycb. čo nemult koni, a druhú 
sel>e. lUz urobili vxk, it doviezli dreva, ale len sebe, u druhý raz 
itt odoprel). Váctky vysvctiovauia, prosby nič nespomubly: uušli a 




Éi^ 



s&o 



nešli. Potom sme im v niečom v stolovej ulahodili (nejaká pretnurui, 
litoľá sa aiektoi-fm zn|)á(^,i)a), nuž hnt^ď sa prerueiiild cbovauie sa 
icb k uáiD. Pľiálj m\u'\ oliláMC sa a itabidiiuC hľomudne k prái:Ĺ* 

Drtkedy bývali veími ustali. Od rAna do večera 'J-tej, lO-taj 
obehnúc i 20 dedín, vy|točuC žaloby Iud(, často poiikytuval aj te- 
kiirakii pomoc, dozcraf, zapisovaE, účty viest pre vert-jnosť, ,lta* 
večer otec, ktoi)' vteti dt-ii um! s innobými ľuifmi do činenia, celý 
deti prepúátal sedliakov-vu^iurov, aj iuycb fudi u písal (Krárov8<'vo 
Iložle je vnútri vás), keď sme my so sestrou priaty, pučal bovuriC 
a liovoľif nesúvislo, potom aa Ľbechtal, polom máchiml mkoa a 
nehovoril uič viai!. My sme m divaly, čo Ha robí b otcom Keď bí 
vypoŕinul, ráno bol celkom normálny. Nuž vftetko to bolo od veli- 
kého ustatia." — Ucčram pricbodilo cliráuií ho aj od prlUšiičbo 
znepokojovauia. „ľomocníci priĽliodili dakedy k otcovi pra „nojakÝ 
zemiačik". Nepúšfali sme ich, ^andilruii ntis nazvali. Preto, ä 
o zemiak viac alebo moaej dat, hyú otcova práca! Medzi pomoc- 
níkmi našli sa i takí, čo boli len na obtiaž, na pr. jedna bliizoívá 
dáma, ktorú poslala juj rodina, aby sa jej striasla." 

I.ev Nikulajťvič tam ukrcm jazdenia a chodenia po dedinách, 
btavnélio spravovaniu i-eiej činnosti, vedenia účrov pro verHJoosf 
iloio nui bolo zvláát (ažkou robotou), okrem svojej ohromnej korre- 
s|>onilencie e§Uí aj písal, a síce ^Královstvo Božie je vnútri vis" 
po oba roky Idadu, aj rok pred nim. [^Niekde v novinách som čítal, 
že si líhal o 4. ráno a vstával o 9-tej, letn) len v n^d mobi>l pu- 
kojne pfsaC ] DruhV rok hladu strávil vAčšinoii na Jasnej ľofAiie, 
písal, do Degiŕevky chodil len dozeraí, dc-čry zvsialy tam. Za* 
Btupoval ho ľ. I. Óiriukov, ktorý v prvý rok liiada pomáhal v Sa» 
marskej gubernii s Lvom Ĺvovičom Tolstým. u nebo. O tomto bra- 
tovi (e^le dvaja, najstarší bratia, pomáhali v Tuläkej gubprnii, kde 
hfvajň) .Máría Lvovna hovorila, že mal, najmá z p<k:iuii{u. hrúza 
práce. Mnoho tam v>'srál, aj je obory. Itaz áiel popri .oboze* (rad 
vozov), vezúcom potraviny, čo sosbierali a poslali z Ameriky, ÍÍO 
verst 80 stanice, v zime. Mar. Inžalo u neho odiazu 9 chorých 
na týfus, on s nimi 8|>ával i jedával, čo im jodiná obsluha prí- 
hotovila. j^j on sa roznemobol na týfus (Iste ambnlaturný tyniB), 
ale bo pnchodil. nemal sa kedy ao sebou zabyvat. 

í)alej rozpnívala o Cliilkovi. Stojí o ňom v Fiehrsovych Spa- 
mit-nkacii iSluv. I'ohlady IMÍ'H); tam je pomenovaný \^ '-h<i\. 

kovom, an;íliťkou oito^'iafiou. Ťu len folkoin; Chilknv b- '>m. 

Vo vojne na Kavkaze zabil človeka. Počalo bo to trapit vysiúpil 
r. vojska a bíailel svoj život so svedomím do súhlasu prívádzat. 
Do.spel ta, že sa vyživil z práce vlastných rúk, a ro/dal majetok 
sedlialíoni. Kerf toto robil, neznal ešte nčenie Tolsli^ho. Teiaz ob- 
rába iíciu na Kavkaze. Vypovedala ho ta vláda pre .sovniáčvaie 
kri'stian' (svádzanie sedliakov). Sedliaci totu, medzi ktorými či), 
slúžili ikony ua voz a idviezli sviaŕ^čoiiiukovi, traja lekrúti odtt- 
preli vziat zbraú do ruky, deti sí preatali dávat krstiC atd. 
Stará kňažná Chilková hnevá sa na syna a ieho ženu neuznáva 
nevestu ilebo uie sú sobáéeul), deti im vzala a vychováva ich 



I 

( 



Ml 



STojum. Mať mešká im blfzku nich v Cliarkovitkej guberu:!, ale 
TidavA íä & uiini len s pomocuu älúžobalctva a sedliakov. KodičU 
nijak ucíuóžu ii vym6c( dotí. Už i Tol&toj bol písal o toín ne* 
bobéniii cArnví. 

Prišli sme do dedinky Telatiua. kde bol tpn chun'. Uýval 
T jeduej z najmeošlcb a uajnižstob choJúp. Urastený ~ ako sú 
T toDi kmji mužovia napospol urastení — do nedávna mocný chtap 
a prat'ujúct ešte Í iiToz vzdor pikroŕilej cburobc (ťarcÍDoma pylori — 
carc. jť v Iíusku zriHdkiivťjPiin. než v západnej KnDpel. ľriSli> 
ekte 80 ées( cboi-ýcb žien a detí — vôetko cbodorlavé, 8lab<> a 
ftkfúčeiié. Cestou nazad sme sa. stavili ešte u jednej choiej i.orthrit 
dŕform. genui. Mái'in Lvovnii väade vítali b verkou rädoäCou a 
xHr^iarali ju. Vracali Hiiie sa druhou cestou. Neďaleko cesty stála 
|it knjl nprícbndská corkov" (farur chi^&ni). Ked srna popri nej éli. 
Mária tvovnu poznamenala, že jej káaz je jej velkjín nepriatelom. 
a rozprávala, picčo. Ona uáila od pár rokov cez zimu deti z okoti- 
týcb disllu. Cbodíovalo ich aJ. 80. Učila hlavne uábož^nsLTo na 
úiklade Kristovej reči ua hore, ŕítaC a plsaf. ľoneváč deti učily 
sa len dobrovofne a pnčúvaly rozprávky, nuž rady chodily do školy. 
Kňaz zhni okom pozeral na §kolu a vymohol u úradov najprv to, 
že Márii LvtivDB zakúšali vyučovuC nábožoustvo, a puvfinli jeho, 
kúaza. Ked prišiel <lo školy, ^fária ľ^vovua nevychodila, zostala tam. 
h^t počujúc celkom iné, hľadely ua iiu tázavo, v rozpakoch, ľo- 
tora usiloval sa vykouaf, aby jej vôbec zakázali učít, lebo že uČl 
proti ÁtÁtu a cirkvi, ľríéiel úiadný zákaz, ale ona učila ďalej. Na 
to prichádzidi osobue najprv školný iušpektor, nakonec gubernátor 
mkazovat jej učíf. Ale ona len učila dalej. Tu nasial neúrodný 
rok. Mária Lvovna odiäla / Jasnej I'orituy pomáhat bladujúcim, a 
pobudla preč dva roky. Za ten čas vláda vystavila fikolu a dala 
učtleTa du nej. (Na Jasnej Pofaue bývala u/ od dávna éhola, ale 
nenadua. pár rokov učil, Jiko zuiimo, Lev Nikolajevič, a z tťj doby 
poctiodía jeho azbuka, štyri ruské a štyri slovanské (staro-slovanskél 
čítanky, — polom Sofia Aiidrejevua a skoro všetky staršie deti 
Tolstfch striedavé.) 

Mária r.vovnu rozprávala eSte o chorých. Najviac jej chorých 
trpí na anámiu a nemoce za/ivaiii-h orgánov. 

SUirý kón kirp/^ko-ruského plemena pomalšie beŕal, bolo ho 
treba častejšie puvzbudzovat slovami (bičov u Tolstych nemajú vôbec). 
Kod siiic priMl k mostíku, vž<ly sme prn-^li vedia cez vodu, zb je 
lo vny mski^ pn»vidlo, „ked prídeô k mostu, nbld bo." Ale to bolo 
lu polných t;i^«.;t).h. Na šiótuoj ceítte Uijovsko-tulskej sú mosty 
r takom dobrom poiiadku a také širok<í, akých som inde nevidel. 

Ked sme sa vrátili, ja som vysadol v juirku. Mária Lvovna 
zaiiahU na hoitpiHlársky dvor, a bez pochyby naiua vypriahla koúa. 
ľo dlháej cbvllí šla odtial k domu; nat>adla mi jej enerfíická cliAdza. 

Dr. DuAan MakavUký. 



-*f 




dfa 



sss 



Slovenský jazyk. 



študovanie slovenCiny. 

Podávam ofiét. zprávu o pŕfspévcfch, kleré jseut v pnslcflttf 
ílobé obdržet, zachovAvaje poHdek chi-ODoIosický. 

ľ. ud. Á. D. Sloboda nrimuoííW ukd/ku uáťočí Kúlriickóbo 
(Tn*nĽuuskJÍ) doklady u spodulH^: Jt-mm (jednal, chmnýk (cliodnlk). 
^nnimi (pred iiú), likrallu (uknidlu) atd. K tomu dodal Jiiid 8lov», 
pro ziul^DU bldsťk výziiamiiA, jako šč^a (včera), sldu (slze), 09títi$, 
ovoUi niísto ovocie, ovocA a pod. 

Z Važca is Liptove) poslal mi nojon p. A. Chrobák uékterŕ 
lUIii poznámky, iiýlti/ léi p iiŕ. ,/. Ilhtraký a p. PiÁtu LtJutč — 
tento na vy/.vjini „ŕlovenskýcli Noviii" — prepis „divotvoniého 
jÄjíra" do mfstullio nárečí. Vyslovuji všem témto pAa&m téi Vtiŕi^Dé 
diky za Jejicli ochotnou spolučinuusL 

F. med. S. Smrimta téz ochotné podul mi uékolik dAtc/.itých 
vysvetlení o nárečí Myjavskť^m. Tyká se to pŕedeviílro vVslovnosU 
m«/y, spomedy nýcH (spomedzi nich), o kxeré jsoni pochyboval. 
Tak se ale skutcduč v Myjave vyslovuje, ačkoliv jinak se hovoH 
nifds'i, sadze at4Í. Suail Í jinde se vyaľívuje medi? Vtdnii poituru- 
hodné je dále, áe se v Myjave vyHlnviije i masUím. sr spriJkom^ 
e muíom, a tak v/dy v instrumeiitále om. ačkilív jinak panuje < 
'/A Staroslovanské %. Takovyoh vy/nariiD^oh odch,Ýlck je t MyJAVč^ 
& zajíKté i jiude, muoheiii víco. jeu že dusud málokdo k ním pH- 
hližel n jioh zapisoval. KiH se najdon pu/orovatelé! 

MáhxM KaiiK'íiaoKké ((íi-niHi-f priznávam uyní z ukážky p. uŕ- 
D. K. Rt/bnifkŕi'O „Sol nad zlato" (z Dobäinskŕho), pak z apimi 
„dživotvomybo jiií.Ta" od p. uč. it Leštáka. Ačkoliv tuáni pi^knon 
sbíľku ukážok gemerských, pŕcce opčt nalézAm /.vldátnl obmeny 
ut'ktí^rycli lilásek v lítiové reči Kaiiieiianské. Tak na pŕ. t prvé po- 
vesti i»atľuo je pravidlo, že pQvodnf slovanské f naíiylo n " 
ohl&sA: Ij e: me, te, sŕ, xmľdná. uvedne, jezyk niá., kdežtľ 
hláska je 2) á: ľár, pamáíka, jrráéé, saftrá/tnúá atd. Od téhož horii- 
vélio p. iió. J). K. Uyhnirktho obdržel JKeín povéal ,Sol uad zlato* 
v nárečí Ôpanopolítkém a Ralkovsko-I,ehfltHkém, s pHpnjenym srovná- 
ulm mnohých slov, podlo rozličné vj'sloTnosti. Jaou to vosmi^s relnii 
cenné a dúkladné príspevky. Dourám, že ume p. uč. D. K. llyhuieky 
i dále podporovali bude. 

'/. Opoiilr (Xagy-Appony v Nitranské) zaslal mi opU Bdivolvor- 
neho lovca" \).J.Htijrk (ua vyzvaní „Slovenských N'ovin"). Jellkoi 
t údolí Nitranského mám málo ukázek, jseni této zásfke Teluit 
povdečeu. 

Nárečím Holní Strehové a nkoli (Novohrad i uapsal mi «Čnd- 
u^ho puškára" p. ./. Ki^zrly a pHpojil nékolik pozoruhodných vy- 
nízfl, juko vrlichuý na niísto vclki}: vrlicItHej bntt ivt-Ikí braV), 
velicfinvo ŕÍvveH.sko (vcľky človekl a jiné, Pan J. Kiszely Í na dalši 
mé otázky velmi ochotné odpovédčl a i dále umteriil pro puKnánl 




SS3 



ŕ 



dfil«^it;cfa nárečí Novohradských sblrati sllbil. Hledím vžom pŕí- 
spóvkúm s potčšciiliu vstflc. 

Poíllc vvíväuí „Slov Nnvin'* napsal mi íéi \i. ŕV. Pntuhy 
imu |K)T«Kt v iidh'cl SjíiŔiíkého ľodhrii(Íí. Miije výtťcné popisjr zo 
Spiéa, pfece i z;t tuto ukážku z ŕeci IíiIdvč jsum upŕímuť povdi>čen. 

Itude tomu asi rok, co mi vysoco cti^uý a suaživý p. uô. Jmef 
Matiak v Iloku v Bilčko Ijiklo niexi jiiiVm psal: »Ceiy coluéičký 
rok 8otu čakal, že x našej uieti'opoli, ako sa Peirovec rtid menuje^ 
kde je celá akadémia a kde sa i nčitefské porady odhývat /vykly, 
Tjmdi inobutD;ŕ imdnvt, t. J. že sji ústroji užší odhoi-, ktjirV pre- 
▼«rmí» na seba sbieraiiití materiálu tak prepoLrnI>uébo k ilusiabuutiu 
v: 1 cielu (lotiž „popisu Uilŕečí Blovenskýcb"). Ale uoni sa 

2-1 , o»vf>dči( muset. že inetiupola. . . zuviazla a. . . zaspula. . . 

oa velikú ^kodu; lobif čo by sa ešte dnes sosbieraf dalo ako zvláit- 
noBt, vyliynie behom uujbíižíílch 2Ô rokov." Jolikož Potn>vec raá 
(podlé Ĺéhož listu) SCKX;) duM sloveuskVcli, očekával jseiii tím spíše 
pMspŕvku pro „prtpis náfecí šloví-nskÝch". S putčšeuim tedy po- 
dáviim zprávu. že jscm ohdiv.ľl z Piarovi-e volmi pečlivč sestaveny 
pK'pÍR „divoslvoniyiio puškáia" du mlsLiilho uáŕeu ud krajnrskí^bo 
ponioculka, p. Ondrrjn Iliurnčn. „Keď som dobtaV, tiik uii pl5o 
p. sasiUteí, .Narodiiibo Hlásnika do ruki, a som čitAv vaá list, 
a kerim sto sa obraiili mi národ Sloveusky, hoed som si zaumjcDiv, 
2e aj ja vas biitb'iti podporuvať vo viušoui poduiku, ktdko moícin 
T Utm: rad bi sniu PHte aj vjaccj opisaí, kedbi soiu vedev dokonaie^ 
io tam jKitri. ľrosim, žp biste uentvfileli. že ja robim to za peujaz; 
ni. to 91 ja pokladaní 7.a ponnosf, lebo ja velmi pečujem za nnš 
Dnrod Sla^junsky, rad som, ked sa dočitaui N. N'oviuacb^ ako sa 
mi dviba'iie. uiobu Ulasniku." Pozdčji, když jsom so tomuto borlí- 
%'•' ■ (1 svC'ho ľi'dnť'bo jazyka byl podŕki^val. poslal mi 

y i ukii/ku ní'-íililiiita hora", kteni iní ojtét novy malerial 

pro iwn'ii i'oíi-ovskŕ podáva. Dalo postal uii povést o ,divotvor- 
nniii i.ii-.'iVľoví', oíl slečny Murišhf Maršalovi do h;či Petrovské 
|>i . [MUl uč. Dnn. Boäirký. 

iMH-ii sliiľhii vykottá mi i&i pfeklad „(fivostvomiho ôicara" 
tlo náh'cl Ky^účííkt'ho \iŕi v Dáčke). kterŕ mi poslal stolársky 
iua>^ior. p. /*'Mť/ MaiedJ:. 

Siaíťťuy rolnik sbivcusky, p. Michal Ruiicka v HolíOi, jehoi 
jteta již miduh' po /^.'diize chválil, zaslal mi diUe „divného uovca" 
j>,..ii., .v..i.,i„oHti dt^din v okolí Uollčském a tež rozdiluosti od na- 
ť iio. Yzdiiviim mu op^t veh^jué diky. 

j-uľ-'^iui iiadíuskvin i v Hoiifŕ) jiz dŕíVĽ múj otázny aich vťlmi 
p,Ýltv«* ?i .li'iklattnp hjl vyplnil p. okr. Dot. áf. JiJuho. Nyni mi 
I- orného poŕkära" v tomtéž náŕeíi, „nežiadajúc 

Ä-j . i ..-.i.-.i-u svoju nižiftdnej odmeny, jtdiue z hlbm srdca 

•VOjbo len žclAjilc, aby moje juzykozpytné hádanie slávou venčané 



bo' 
h 

opb 



-. pŕtsjiívťk. v nŕmž opét jinA slovu podlo viíslovuosli 
•na jsou, jméuem dobré víľi upŕimue povdŕiVn. 

pol.iko -slovenskŕ v honu' Orave pHbyl mi 
nd p. privát. JftMd Zomllythi v ľekelnfku, 



dobrou jcnaiosti shotovený, který má pro mno Tážnou cenu. 




SM 



Kékolik pozuáinck o oAŤeii «v dedinke Brehy", v okolí Sn 
Kríža. T dédiiikáťh Walé a VelkĎ Lehotó poslal uii p. Karoí VotU 
v Nové Bani (v Tekove). Jsou to pro mne vesinčs dúležíĹé zprái 
a vyslovuji zdo úprimné diky. 

Porile výslovnosti Zalužanské ív Gemeril poslal mi „divoRtvor- 
neho lovca" p. Ondrej Finiiú, roluík ve Válkové; pro obtížné ono] 
Dáfeči je to platný pHspŕvek, ač dalMch vy^ivétleuf je zapotŕcblJ 

Z vŕbového (v Nitranskéi obdržol jsem „divostvoruehu strelca*/ 
od p. Jana Iíalaniy ml. Z oiit^ kľajiny mám dosnd mäln pi 

Volmi ilúktndnuiii príspevky ziivdečit se mi p. nč. G. li. 
v Slan^ Tuní. Poslal mi: 1) Šblrkn slov Muniňsko-Dlholucl 
Bľovnatiých se Staro Turanskými. pak „Zvláštne výrazy ua Si 
Turej", konečné obé iiverejníoé rozprávky, o hvexdárovi a o díw 
tvorném luvci, podlé výslovnosti M,-l>lholúckŕ. vSe co uejpe^livŕjij 
aeslavené ml pani íjudmily Schmidtotŕ; 2) tytéž dvé ro/právky, 
p«k porekadla a povery, v nárečí Staro-Turanski'm, ' s**- j 

ptuiné od slacny M. Ž. JeiorA; Hl osm podobi/en uch, 

ktcré kroj Staro-Turanský a Myjavský znázorfiiijf. Vzdávam z« lotoj 
obobacení vaých sbirek nejvŕelejšl ilíky. 

Rozmanité drobné príspevky obdržel jsem od alecuy Drahoimjf] 
Kriikotu-: rozprávku o „hvezdárovi" a jinou krátkou povfdku v ná-, 
reči Krupinskéni, dva soiikromti listy z Tr|)ína a konečné .drobly* 
leksikálné. ľrosfiu, aby spanilumyslná slečna i dále na mne painotovaja. 

Náreilui ^íbritoväkým (v llonté; podal mi „divitivornybo po* 
^kára" p, nč. Sam. Siska. Nemálo sc divím, jaký zmatek zde |ianaj« 
v koncovkách -m a -n. Čtu lem, na Um íajch, * cht/žky vom (vou), 
gachytiti sa eam (zaň), odpovedá fcntlo, na jrdom (/rok (na jed«i 
krok í, tedy za -w pravidelne -m, a naopak zase mrVyn kaiktht, jw 
stiu sa svelon atd. Jednou psáno dokonce //rn/f^n konicon (druhýn 
koncom). Nenl to pouhá cbyba pH psaul? Či mluvl se tak skulečnŕ? 

ÓíUtečne po Myjavský, částečné po Turolúcky pi^psal mt .divo- 
tvorného polovnlka' p. uč Pavel Stáviít. Myjava a Tundúka jsoo 
jen pai hodiny od sebe vzdáleny, avíiak rozdily náŕeínl json jií 
doflli značné. Turjini nejen tvrdé, nýbrž často i mŕkké / „obalujf* : 
úka (híka), pnhoukom (paholkom), šjeu (šiel), t»uhi (mlyn), ' 
na dfisft miH dtmeko (na. deset míl daleko), jťHŕnc (jelene). 
(hladíš) atd. Nevyslovuje Sé na Turé Liice nikilá I? Jsou tt>ž rox- 
dfly lekKikálné. Myjavani jménujl pitvor, Turani sin, oni povaly tiM| 
hurá. oni iber, tiío škopek atd. 

ľo Kraskovsky f(iemer) velmi bedlivú napsala mi rozprávki 
o „dÄlvost\omMn mrelci" Milina Hudorá, U-ročná dcéra rolntka 
O. íťady. jfnž mi již dŕlve pŕispól. „Tak myslím/ plée mi v lislí 
pruvodnfm p. spnivce Ivon Lub, „že na loiké milé, láskavé. \wú\'. 
ale aj iléraznt^ prosby Vaše z každej dediny mobla by Vám 
byt žiadaná práca; ve<f, keď aj nenájde sa v každej dcdin'- 
lúduvej rovné dievča, ale tam žena, tu chlap vie z prra \ 
svoju materčinu.* 

Z llajdušice CIorontAl) poslal mi ,ňudniho sti-elca* vidy ho^ 
livv \l. p. far. F.mil Kolmyt. „Žiadané tu mátp." píäe luí pH tom. 
^Nehradajte v tom nejakú dôsleduost a správnosf. Hajdu&íca, tt 



IBS 



DOvMa kolónia a lutl poaháňan;^ so všelkích 8ti*án» najviac sVrbo- 
vípľ z Nilr. stolice. Ale hneif pná peDoricia prispôsobf sa k dohio- 
Kemskť^mn nárečiu, lebo piedlíovia tunajších nielen z Nitry, ale ^ 
z Novohradu. Nadlaku, ľadín, AradAcu a iíáčky..." ,l*ŕoio tuná 
počujete: im n ínn, len a lem, on a vom, veľký a veVcýt refuzámi 
a rr<atutmi, ich a jich, (elJci a tdkí, levom & kvoiX atíf.** Podk toho 
by Ke zdftlo, že liilová reč slovenská v ílajdusíci je jakási smés 
z mzlicnych 8lovensIť)oh nárečí. Avšak z ukAzky i nyuŕjší i diíve 
od tL%)2 horlivého iMina fnr. K*denyiho zaslaní^ v)SvltÄ. že v Hajdu- 
álci panuje donii jednotnú näŕečí, které 6e jen v jednoUivostech 
od nitfeŕl honCJinsko-novuhmdsk^^ch odlišuje. A to je tnálm velmi 
phro/ena \vc. Jestli so v Hajduširj udi-želu tradÍĽe, že obyvutelstvo 
p«clui/l nejviiie z Vrbovec v Xitrausk*^ stolici, tcdy piivod ten v ny- 
ncjší (-tíŕi ji/ fádnych stop ni'Xiinechal. M;lni ukd/ky z Vrbovec, 
bfihužel jeu skruvnč, avšak lolik z nich zŕejinč ua jevo jdo, ž© 
T Hajdušici mluvi docela jinak. — Od tčbož tL p. faráŕe obdriel 
iftem úÁlv krátkii dva dialógy v uáŕ-ečl Myjavskom a Turolúckém, 
klei^ IKHlala et p. AmnHa Koleniji v liajdušÍĽÍ. 

Ochotné též pťispél mi „zÁ/räčnym strelcom" v nárečí Čáčov- 
sk(>ut (Nitľanäkii) p. uč. C. Gallay r ľozuiuožil takto opčt platné 
môj čáčovský luatciial. 

l>o ^hjadlovskv" reči (ve Zvolenské stôl.) preložil mi ,dzivo- 
stónivho lovca', luéim podlé l>oscdnice Slov. Novin, i». Náter Istián. 
O zajlmaví^m nárečí „hjadlovskŕm" mám již uôkteré zprávy. Známo 
mné jii bylo, že laiu každŕ mt^kké ŕ a íÍ proméDujI v k (c) a t/í. 
Ar&aic v tť'to nové uká/ce objevuje se pŕekvapujici zmena t rf# a 
c i pred tvrdými soiíhKlskami Čiu tam tnkovou vy^lovnosi: idšu 
(idii), potls horou (pod horou I, dslho (dlho), </ ohetizu (k ohedn), 
jtdenvn tUirrkou (jednou dierkou), ítrc (svet) a penitiv sveca (tnvelA), 
oii opTtcir (Očí opretá) aUi. Vyslovuje se skutečue tak v iijadliV 
TaJcové v^slovnoíitj uenl nikde vlce ua Slovensku. Za pHs[>čvek 
jMm velmi povdéčen. 

ľodle výslovnosti SkalickO (Nitransktli napsai mi .divotvor- 
DÔho lovca" p. niod drd. ruvH liUiJw, a pomucí mladúho Martina 
Čaša též po Dojčaiittky. Z Uojče jseui dosud vlastní ukážky nemél. 
Uimo to pridal p. liloho učkolik pokusä. ustanovili oblast takových 
fclot B tiarft, kierá phi povuhu jodtiotlivych nárečí jsoo d&Iežita. 
K ' uej/iipadnť'j>im konU* Nitraiiski'Mn slova /jíífšŕjŕ 

•* 'f, klerii /•- Híiiisedni Moravy na Vtiersko vnikla. 

SU'jné kAroktcri^itické jsou výslovnosti co a tM, tvary hudu a Aiiárm, 
<t0V|i liíJal a rotit atd. ľndobuá pu/oiovául jsou pro štúdium ná- 
1^1 nad nílni dAle/ita-, proto bvdi pi'iklad p. P. Blahu veluií do- 
M|ntéoTal. 

^Hf Náŕ<tčim lUilno- a Hornu-Súčantikvm, ve stolici Trenčauské, 
pOfLil mi rozprávku o „divotvomŕní lovci p. Ján Lukso v llrabnvke, 
, chudobný rolnik. ktťr>- uiá ruku k písaniu fažkti a od deuních 
prit! o«lábnutu, večťinim oddychout sa trasúcu". Teším sa z t«kfl- 
rV-' ■ -' p'vkft, kleré jedÍD4^- jsou sto. aby mi popis vičch J^ovat- 
fi- . í umožuily. 

\dťčaí> opet zazoanumáTám jméno tL p. Kap, Jo$. Poepécha, 




iS 



S66 



klerý mi ptiÔm^rávy z vyrhoUnicli krojft slovŕnských. tuk milo 
pHstnimydi. Poslal iiii '„ľňnríičného jágra* v luiŕPťí Niži. Ico- 

Kelltíiiiesskóm, v Žaríái. K tomu pHpojil peknou rad.. .. ... -.:ich 

slov a vjrrazft. Cltci jm oiikolik uvŕsti: A/Wi'Á = sinter, ras; ííijEeí=: 
oje oa VDzo; /urŕo =: stiulmtllo. stniIiAk (kuchyĎskí); chomnní^ 
ctioiuút: oš ^ osa iia kolesi ; H/i/;ta =: opii-a; tjumho^hM :=. ÄpondlOt; 
/iruff/ ^ železný klinec, Iirebík; itur/ofŕA: =: šaflll ■; oAti*- 

íiwiy = odrobinky [z chlebu) ; džad = žobrák, ' . ^ io- 

bräička atd. Dou£iliii, že statectiy pŕitel Pospécli neustane a dllo mé 
diUe podpoľovati bude. 

Ukážky vychodnlho sloveuskťlio uáíccl poskyti|jí umé také dv» 
dopisy americké. Záslulia v K** v^oi náleží „AraerikAntíko-Slovensh^m 
NDVinám", jež inou prosbu a rozprávku roz§)iily, necekavíp. ní jicii 
o U) požildiiin. Na vyzvaní jpjicli obdržel jseui Icdy po'. tni* 



c^r 



bmtovft", kterou iní nárečini spišským napsal l2-roČny i'lil 
Gajan z Novej Vsi. pak „Uzivotvôrnéiifl hajtola (leSuika)", uAuNiím 
šariéskýn), od p. Juž. MuhnUsku. VzdávAui zdo obéma pHspIvaU'lfini 
tt]iľiiunO díky u pi-uji si. aby našli uinohn iiAKbiduIkú- 

Z Pukanca, v Uoutó. prispel mi opčt p. uč. ÄVim. /' '»<>- 

sláv mi: mfij otáznik, „divosrvorúilio jAgra*", pak vclnu ú' 

Blickou rozmluvu. váo v nárečí Piikiuiski^m, ktoré svou uukkosti äb 
rovná lí.-iJyatrlckému. Novýnii téniito pŕlsiwvky p. uč. Kupčok mi 
velmi platnč poslunžil. PH ^divostvoľnora jtlti""" '*Ma i paul dvtí, 
Svarcovd riApumocna. začež i verejné diky vzdAvAm. Tutéíi povéft 
v ŕeéi Pukanskr', podlo bL-scdnice Slov. Novín, poslala mi TeréeiaOUih 

Nárečím li. Byfitrickym podal mi ^Divostviiríifbo lovca" p. ut, 
Sam. Masný v Kišpešti. Podlo vybornycb ukázek íoči li.- Bystrickí, 
kíoré mám jmenoviié od slč. A- Križkové, obavám se, že p. u£. 
Maaný ze svébo rodného hovoru již Icdiicus pMzaponuiuul. 

Z éándoni v Torontáli poslal mi povést o „divotvnninm jAíini* 
p. uč. Pavel Jtiraii a pripojil UH nt>k"ÍÍk pozr- ;, ' lof, 
jako'. íiŕrííitf =; obecní dom ; Ŕaá správe; fskut^ií ■ ::^ 

priimeú ; račú» = porty atd. 

Veloct slč. £mma Golápergerúvá opét pMspéla. a sire nejeo 
^divoatvoniem puIovníkoDi", nýbrž i ji6kuou sblreckou poxornhod- 
oyob slov a rčeni z lidovŕ ŕeiM'Lnboredské (Novnbrad). Dále vtlmi 
dobre upuzorŕiuje, že ^potiiĽimtý v 12. čísle lnn«kýe.h Pohindň od 
p. .luľ. P'ánika Jtlarh' není. jak Jsem já myslel, nC'm. blorb. nyltn 
néni. bolejí, neboí Uk se vŕc nŕtiitíi;ky uazyvá- t'tŕ'ná slečna vy- 
avŕtlnje dÄle i vábadné ^dnoŕ." z tt^hože jKppisn ]>. Hánikova. .(iyolcs 
menujú .Maďari tenké, bielo pamukové plátno. To by vari bol ten 
^duoé"." Vzdávam velect pHspívatelce upŕlmmV díky. 

ííeŕ.í IMIirhiianskou snpswuí^'bf) „Divoslvurnebo poInvniUa" a 
mimo lo p ovcu t „Puškrtnej sbiba" poslala mi, jak podb' písma po* 
xnuvám, rt. slč. Boévmt Slatiéih'rn. Jako di-ive|ét ukážky, tak i lyto 
neson na sobe patrný rú?. dôkladnosti u spolehlivosti. 

Konodné vd.-ivám díky ťiiboduťiMiu voiftránovi slovtíoskámu, |i, 
J. fídnikoľi. za obšimj a drtkladnv popis kroje, pôvaby a posUTy 
DčlvauĎ, jenž mi p. dr. Mŕdvtcký láskavé pnujal. 

Ve Vidni dne 2'^. bŕezua 1895. FrantiAfk l^,*trHeJc, 



Kiva. Roáoflí V.. 0. 9- Bruo. 
LvÄty. Praha. IloČniU XVII^ fi. a. 

Lint, venovaný Toŕeínym ot^k&m. PrAha. Rodn. IX., Mslo 9 — 12- 
totta. CoKopis pre kat duchovú*.^ rei^fUtívo. lla^omberok. Rnčalk 
X\\, č. 6. 

rkeraé Listy. Iluiombcrok. Rú^n. tX.. í. G. 
íloUoko KoTiny. Trnava. Ročn. XLVI . t. 4. 
Živa. ŕusojHu [iŕirodnlckí. Vnhi, roiník V., t 4, Vjda««U!l a a»- 

kladotot J. (hto v ťrftxo. 
Bloranaki Svet. LuUiik VITL, žtnv. t2. V Trtía. 
I,ii±' /a /ftbawo u powuóeuje. /hromiitlny ŕjiaopis huroja- 

a !i S«rbow. Itudyíin. I.ťlmk 1-í.. «V O- 

LTUst. Roíhfk XI., 6. S. Praha. 

Udkii Lit«ramL Usty rdnoTsaé litemnit kritke, V Il4jhrs(i4. Roč- 
ník Xli., c\ 4 

Krok. 0a5opÍ9 vénnvaiij veäkcr/m potrebám stŕintnfhq ékolstva. ľraba, 
Mí, IX., seíit 3. 

cova MortiTskik Bibliotéka. DQo &7. Rúíalk iX.; Drobné črty. 
(Itiďl -1893.) Nitpsal Jan Osteň. Ve Velk^m MeuNčf. Čisto ai a 22. 
CcAa 20 kŕ. 

Poíifi, íftdavi i unijetnoitl Samjfívo, tíodina 1. broj S — í. 



J n. <r 7V|. TatcH mivnlia nblje ta um*. Vritlv Vŕj-Ss Ä^fnnfir* Hurhuia 






(»lll(U. 

tu. l»' 



}eho mt>no. 



' li, sni v PŕiliTailfirh; 
t S>(ío9tttoŕmS olra- 
" •< ' sjl. sutni biťjii 
' r .Tuvarȇst>a*', 
uk r.tiiM(«, uVo 
^.. I*. S. v II., 
V jtŕtiiiblit alvbii T liruliom 
AIp n-Uahci« nie jn iJiuv 
kom kniií. Omyl Vii 
. ilO<t*>U|ltrlŕ)i iiť". 
;il.iM.i [ii-m»'rké piMin/ni- uMji\ y, iipti;ri< 
H) i»:ml ttxníituili. ufi ttkfbu úiluvu ii ' 

- KU iDťnť, alLibo žimliiLl u [lat^ *" 

N pťutaztoi utlnl 1 nicuti PlAtiti' 
iujňc. If lu) viťiiif, iiil k<i)iii wu I .: .i.....i^ju 



míňali) ^a t naÍKti < 
- J. it. T J. L. 
na P,, r. P. V.: 

- M. >l, Iionirrnfi. 



OBSAH 



UUffiä í»tuV(;ii^tiA nii pamiaikii i^ucila turŕ.tamka-ir.'iiuu'tiaikábf) C. jôľ.- 

IStil. Ud Junkn KrdZa 

Z DK^*| cletllu). Hor.pfávli]r, SpÍ9U^« Th-ŕtHI VMUKivá 
B&bťl, Miirtin Slii.lkvm^ .... 
Uľntiit íťtiH. ( rtji. NiipiMsI Avt^m m*l- 



yiixT' 



itiik;, vviiy a vzdtiliutiMLi v Utľ 



iSkIcUiUU^ jlll' 

.1. !. (1,1 Jiwfi r 

llnudrnr. Jan t)<ttrl . 

ľav*"! Jozef ÄstVirlk. i.'- i-^.-., ^. . .., . . . 
liiuilii n Hlidia. Fiiviodka /« N^ foUtélu^. (ľokmíioviiiii 
V niujoiii trdťi. tMHiniln ľ -' •• 

% hVľIttV HTllril. ľMíivtilU J' :■• 

llol) iaay, Iiol) ! N*|it&Jtl J'iirftl íiŕk^a . . , . . » . 
Bť«i>(lii, SltivtíiiHk} srvtii*. J&n Uollý MutioP*! n*iiii)lÍH! 
iitÍMiiiki vvxiovnlct itovcuthl. ■'^íem Behor Urav. 



Ä* 






SpíBy redakcii zaslané. 

ČaAOpiH Mufloa králorstn Ôeskôho. I8!)5. Urň, Ant. 'rroMif. Ro{ 

nik tiXJX. Svftzelt 1. V Hr»«e 
EthnoIogiAohd Mitteilungen atta Unfiarn. i\ . iiaiid. lo.i.i .iunita^ 

1 Ilefl. Hurtairrsl. 

IIOJLIIIA U lli»;il>CinfÍ BOlIi^Oť'h. Ilpo^ ll. u. (Ptucuím. Uoni 

18W. 8". Str. 104. 
Karet Klnsl^raianii : Za AtéatUu. Koruáu xe života TldeAsk^h č«cbíL 

lUu^^trovAl Včoc. Ccmy. V ťra2ŕ. KakladAl^ Jos. K. TUÍmek. 16* 

-14.1. Ona 2 ú. 8U kŕ. 

PoBlodnt dnoTó UdttVB. Konaiicttu 3. Arlicso. [Ilustroval Víoc Četu/. 
V Ih-ane. Kaklad^itľl Jos 11, Vilimék. Ití". 437. 

Tftciav niuilIK : Tfetl láska. UumAn. V PrDíc Natcladatol Jot. R Tj- 

liinek. Ití", 2tírt. Ľena I jil. iň V^. ■ 
8v6toxor. nia«tri/raii>' (ýdenotk. Prdlia. ixovnik XNJX., ^. 20^23. 

Nakl. kiiilitiiikAnia K. StniA^kR. 
ZlttlilL Prohft. otirá^knvv i<»^>|tifi (inj 'Atliikvti ft jMiaŕeni Kolhílk XXlĹ 

Cl. au 23. ľrohn. NakladutcT J. Ouo. 
ProffvjetA. t.)M ra »tl«Tu, xn«no«t i iinijf MumL Zagreb. OodlU. Bruj O,. 
lAuntr. O'iumpiit igihaviiŕ a pouĹiiV. Prulia. Ecdoktor. nqjltd ft yy\ 

vatŕl: J. V. í>lAdck. Kof'mik XXIU.. ťi»lo JU, 'Jl. 

Ka*e doba. Itm-u*) t>ni vŕfdu. uioént a Utot socialot ťroba. Rui^uík 1., 
BMíit 7. 

Roxhlady Mdálni, imlitíĽké a UUcAnU. Huí-oik IV.. e. 7. T CUntiUou 

Olxor. l''-a90|n> i>tr tioňpodárstvú, reueslo a domšcl tWot. Ružomberok. 
K..i'n. Vil., ŕ. 4. 

Nai domov. Ohrrtťkovŕ äa^opK xábavnÝ a tmui^f pm lld. Roŕntk 

i\ 6. OlofnouĽ. 
Vieoao zabaví i jutiii < ' lú-in, XX'>íl., r. U — If>. 

JTU("ro(n». .'iTitinuit- vpKuR x]p?a.ii;. yiirDafvi. rojn* XI. 

H|>1. 6 



.£■ 



' -*-^^ 



• ■ ' 



1^ 



Bok 1895. SoSit 6. 

Slovenské Pohľady. 

Duma slovenská 
na pamiatku sjazdu turčiansko-sv.-martinského 6. júna 1861. 

Od Janka Krd^a. ') 

K-ebych bol, ako nie, sokol sivokriely, 
lietal by ponad Váh jak obláčik biely, 
ponad Váh by lietal a na Štíte *) býval — 
čiže bych sa pekne na Slovensko díval! 



Vlasf moja! ty schránka upomienok svätá, 
na činy ohromné v prešlosti bohatá, 
keď sa ako vody z jednoho prameňa 
dvíhaly do sveta slovanské plemená. ^ 

Tu Slovák v pralesoch, kde len orol lieta, 
vystavil si hniezdo od pamäti sveta, 
by ho neopustil, kým trvá zeme tvár; 
tu Svätoplukovej moci zablysla žiar, 
ktorý spojil prvý pastierske rodiny 
a viedol ku sláve slovenské družiny. 

Nad tebou už trvá búrka od tisic liet, 
už od toho Času zmenil sa celý svet. 
O národoch mnohých niet už ani chýru, 
len ty nepodliehaš živlu ani víru. 

Kcd z miest ťa vyhnali, zašla sláva tvoja : 
rastieš si po poli ako tá povoja *), 



' Tiiii bňseň Janka Kráľ.i cite luiioia tiačonä. /.achoval ju ľavcl Dubíin^ký. 
llo ijpisnice l'stavu Oeskn-slovenskéhu v I.cvnCi ,■ roku 1843 4, ktorú u seba 
opatroval .\ il splňoval literáriiymi pracími >lovcurjkĽj mhulcl'í- 7. rokov ^tyriiisi.v 
lych, viiiesiil ju -^ lýmtij ;<i>/n.tiiiĽiiaiiiiii : ľicsťfi lúto poslal mi jatikn Kráľ roku 
■861 .tko reilaktoroví Sokola, v ruim' iieuvťrL-;nil sojii ju prelo, že s>jm mal u*. 
víac oiá/ok 11 jiolioiou mairaroiíhkoii pre piesne u tumtii predmete uverejnené, a 
tatu by bnU bývala snáif iiai.'.ávailin;jíou.« Rcd. 

•) >tlt, vrtli naíi Sv. Mikulášom v Liptove. 

'i Itásiiik lu privesil toto vysvetlenie: Z'i Sloveu-ika •/ Tatier) vysťaliovaly 
lA s roziíly svetom -- ■Iľ.i Neslnra víclky slnv-iii-ké plemená. 

*i Fovoja, zelina, často spomínaná v nároilnej poesii. 

n 



»8 



jak ľxlic domáce, co ncvykorcni 

íí»den, a vždy rastie bez všctkcj premeny. 

1-cž aké právo más? Jak tcti \'t^k na kriku 
äliapajú fa jako trávu na chodniktu 
Ucti tvé jak blato, tak citu nemajú, 
Upnú na tie škóme, Čo po nich stúpajú, 
a na teba hrnú hanbu od stolcti ; 
predsa jedna veTká pamiatka ťa svätí, 
pamiatka, nad ktorou slnko nczachodi: 
tys' tnilda úraluvy pre slovamkó rody. 
A budúcnosť tvoja? Ktože tú vymcrá? 
Jestli bude taká, ako naša viera 
a naša nádeja, taká bystrá, smelá, 
bude veru ona velikánska, skvelá! 



Doly časy krásne, to časy zápalu, 
čisté, bez ohľadov a sebectva kalu, 
kctf úbohé deti poznaly vlastný byt, 
ketí v nich zkrsnul a to prv>' detinský cit, 
kcJ v záujmoch zbožných zvolali zajati: 
^Slovanstvo ! Sloveostvo ! na^ drahá mati ! 
naša túžba jedna! nአpoklad, celý svet!«c 
Pamätný zostane ten snáh míádenských let. 
A srsláva !♦< vodcovi, Čo zastal^ jak búra — 
kto nepoznal kedy Ľudovíta Štúra? 
Ktorý opovrhnúc prekážky, holotu, 
prelomil po vrchoch tatranských driemotu, 
a podopmc seba na Tatr>' jak zázrak, 
zavolal: uTu vlasť je! Tu ži, tu mri Slovák! 
Nech toho zem zhlti, kto odstúpi zradne!* 
Tá hviezda na veky vekov nezapadne. 
ŠKirovo meno vždy bude vychýrcno, 
také, jako on bol za svoje plemeno. 

Nebolo súdeno z tých kvetov vence viť: 
prišly časy divné, zaníknul rána svit, 
nastal knit)' osud, ako ten Boží hnev, 
umíknul po Tatrách, dolinách slávsky spev, 
každý cit ustrnul a bieda nud namt. 
Bože všemohúci! čo to bude s nami? 
Nepozná matku syn — nesmie ju viacej znat, 
nepozná syn otca, nepozná brata brat. 
Hriech je aj tá pieseň, každý ruch. každý vxtah; 
aj ten cit národný chce nám už vjTvaf vrah. 

*Slúžobný chlieb žitný, ale je nie slaný ; 
vecí si ho posoUiu horkými slzami.« ') 



') Verí 1 národných piesal. 



^ 



S&9 



LI2 ani ncsvitá, ako svitávalo; 

ani tak nenirká, ako tnrkávalo. 

Ani tá horička nie je tik veselá, 

aj tá dolinôčkn celkom spustateL^. 

Čo rai je po lúčke, po jej celom kvete ! 

kctl už nenachádzam potešenia v svete, 

čo rai je po poli, zelenom úhoči! 

keá ncvyschýňajú od sĺz moje oči. 

Čo bych mal celý svet, neznal rady xlatu, 

keď nemám ten poklad, slobodu mi vzatiJ: 

nemám nič na svete, som biedny, chudobný: 

len ten je bohatý, ktorý- je slobodný. 

•^Potešcma nefnáin, poteš ma, Itožc, sára, 

poteá z takej strany, z ktorej ani neznáma ') 



Spišfal sokol sivý ponad hory, nivy, 

ponad vrchy, doly, na slovenskom poli. 

Zapistal na pávy v kniežacej palote: 

ijSlobodenka moja. či ty trúnis v zlate? 

Či rastics v záhrade lebo v pan.skom sade? 

O tam, kde vetrov \'2tck, ako na grúni smrek ?« 

Spisfal sokol sivý na grúni zelenom 
na bratov po kraji širokom, vzdialenom: 
»Vrchy sa ncsídu, čakaC márna rtrata, 
či brat už nemôže vidct svojho brata? 
Osud nás rozohnal na vše sveta strany, 
odobral nám svetlo, jak chmára nad nami, 
zahlušil aj nás hlas, prestalo srdce bíf; — 
to ale nemusí vždy tak na svete byťl 
Bývali sme kedy, jak rodina svoji, 
spojme sa, že nás viac žiaden nerozdvoji. 
Jedno sme, jedna kr\', deti jednej raati: 
upevnime spolu svázok starý, svätý. 
Spravme si raz takú smluvu mc<Í7.i nami, 
ie ztrati aj peklo vžetku moc nad nami. 
Jako chlapci sme sa rozišli dakedy, 
terai sme mužovia; zkúsenost a vedy 
a tá naša k^i^'da stará, hradby nasc. 
Nebojme sa, žiaden nevezme, čo na^. 
Kým Váh, llron pohrmi cez našu vlasť svätú. 
Boh bude vidy chránif alobodenku zlatú.<> 

Hlas ten sa oRýva po celej krajine, 
schádzajú sa bratia vo Svatom Martine. 
Svity Martin, v Turci maličké mestečko, 
rozäir sa, aby sa tam vmestilo vSctko. 



t národaýtb pionl. 



It* 



S60 



Rozvite sa v horách, po poli kvetiny, 

spievajte slovensky slovenské dievčiny. 

Z Kláštora, Mošoviec, zo Sučian, z Martina 

schádza sa nám drahá slovenská rodina, 

Gemer, Zvolen, Nitra, Liptov — všetky kraje ; 

už sú veru teraz možné všetky báje ! 

Vrchy sa schádzajú, čo nevídal predok; 

a Tatra sa teší, našej krivdy svedok. 

Tatra, tá naša mat milá, zaplesala, 

vidí deň, ako za Svätopluka kráľa. 

Bol to deň pamätný : trápenie, mysle mrak 
rozišly sa, jeden milý bratrský zrak, 
jedno srdca bitie pri celej družine, 
ked sa bratia sišli vo Svätom Martine. 
Vládze len jeden duch, všetky spory hynú, 
snôtili si pieseň pospolu jedinú, 
za slobodu, rovnosť, bratstvo, pre rod vlastný, 
kto sa tých troch dotkne, to bude nešťastný. 
Sloboda, Slovanstvo bude vždycky jedno, 
jak má jedno padnúť, tak nech padnú vedno. 
Pohostinná lipa slávska stroji hody, 
prijíma do lona susedné národy. 
Ešte raz výstava pomsta za trpenie. 
Ale beda! z koho príde pohoršenie. 
Zabúda na krivdy staré, starú vadu, 
ale Bôh, ten bude kárať každú zradu. 

Hory sa ozvaly, doly zahučaly, 

na slávu Martinu v Turcí zavolaly. 

A pokiaľ sa Tatra Tatrou zvať bude len, 

zostane Slovensku to vždy pamätný deň, 

kctí Slovák od vekov trápený, šliapaný 

dokonal účty svc s dávnymi vrahami, 

a pre bratstvo, rovnosť, na budúcnosť slávnu 

obnovil zas smluvu rodnú, starodávnu. 



Kebych bol — ako nie — sokol sivokricly, 
lietal by ponad Váh, jak obláčik biely, — 
ponad Váh by lietal, na Studcnci ') býval: 
čiže by sa pekne na ten Martin dival! 

'") Studciicf, vrtli nad 'Íur:iiimi v 'ľurci, čiastka inalťj ľatry. 



•»*•- 



našej dediny. 

RoKprivky 
Spift^e Tertíia Vaujiová, 

XVI. 

Nie atnižliuy, ako stružliny. 

Kfídy tn bolo, neviem; ale to vtetn, že hulo diivoo. Lebo 
daes vám už zlato nerautie pu horách, ani ohník zlat; uohorí, — 
ani tftké veci nevliíaf, iiejmciif, alíi*! prf<ltvni sa sUivaly. 

läiel raz jeden mlňjy valach — Ilandelec bol — pást ovcv» 
tam vôkol tolio Vepm. A to viete, ie olíolo VĽprtt vSakovjo.h veci 
doät vtd»U kto ich uiijst iimíť, — to .Uno^lkuva záhnidka a v nej 
vlťtko, váetko, éo lio kuchyne trolia, i Jänošlkov kostolík, kde mu 
pán farár Sramko prisluhoval večeru Pána. — i pivnica, v ktorej 
visia Jánošíkove nohavice; ale o pivnici niet znaku, len suipole 
strmia k nehu, jeille, ukaxujÚĽľ vchod do uej, dávnu vyvalily víuhre. 
Sn o všetkom tomto náš mladý valach nevedel ničoho, lebo bol 
trochu naspťosĹastý a Kvetn uezkúsený. Nevedel teda o žiadnych 
húfoch, ako nz len stdrM valasi vedia. AIo si on veselo prchvizdáv&l 
a hfudiM na tie »voje ovciatka, uko veselo sa pa»ii. 

Len ako tak pred seba hladi, zatibliece, zajasá sa nm niečo 

Ered ctčima. ako maiy ohník, ba pahrabka /iv)n'li ulilíkov celA, 
Idiveny nad lýni. že kto navjitnl tu ohňa, xaŕne pichat do toho 
ohiilka 9VDJ0U paličkou, a čo viac kutnl do tej žiary, tym viac na- 
bralo sa mu z nej na tú )*alíčku. Ale nie že by bola obhorela, ako 
v ohni, — nie, ona ožlkla, ako kerf králiky rozkvitnú sa po lúke. . . 

Ako sa uvrtatka napásly, zahnal ich dolu do doliny, do dvora 
gazdu svojho. Ked ich opatril, bolo eŔte trochu vidno, sadol si ku 
vrátam im kamoň, vzal paličku i nožík a začal tú paličku atrúhaí, 
len lak fŕkaly stružliny okolo neho. 

Ide lade j^azda, ohzre 8a ita valaška, a vidí aj tie stražliuy 
po zemi. Vezme z ntch za hrst a prizerá sa im, prizerá. . . 

,A to si kde vzal V opytuje sa gazda. 

.Tam, hm pod Veproni." 

.Daj mi tie stružliny, zaplatím ti za iie " 

Chlapec usmial m- „Há, ved si ich berte: načože sú mi." 

Gazda zohnul sa a pozbieral ich do jednej so zeme, a duby 
ako mak, nmiechal tam. Nalach udivene prizeral sa tomu a nepO' 
v«dAl nič. 

^ ŕi vieš to miesto, kde si to nabral?" 

.Viem, akože by som uĽvcdel." 

Ko. keď je tak, na zniň zavedieš ma tatam, zaplatím ti: aj 
IMmí Dude dobre, aj mne." 

.Čože by vás nezaviedol, keií tak velmi chcete; zavediem vás, 
Tc<f tobo tam bolo hromada, môžete si ho ty do cedídla luibraf, 
*k vjLm nevyhorĹ* 





«6S 



Gazda neRpat celú noc od samej neiločkävosti. Kocečae brie- 
7.<lilú sa^ a 011 sohuiil vahicha i káza) nm ísf pud ten Vepor. 

Idú, idú, [iiichudia oni popod tie zápolo — a co diaf, lým (sií 
ony ntiinšie. Už nevidno ani chodiifčka, i:hlapec ob/.erA fia, poštóva; 
zaľudla mu tvár od sptrbn, pol vyrazil sa na dele; no koueŕno 
za-^tal, obľátil sa ku gazdovi a rečie: „Oazdfčko, ja už neviem, 
kde sme; to miesto ja najst nemôžem." 

A ani nennšiel lio viac. (ííizda niuNnl uspokojiť sa 8 tVmi stružli- 
nami, za ktorŕ dal vu]iii:hovi celých sedem LToäí; ale viac nedostnl. 
Valach bol Kpokojiiý. d aj jsizAn — o tom sme nepočuli. 

(V T. túto istú povesí tak rozprávíýú, že valach našiel jaakyíiu, 
T ktorej i-ástlo ditivo takej podivnej žltej farby, a z toho odreMl 
8i paličku, ktorá gazdovi /apilčila sa a on kúpil si ju od valacha. 
Za lii paličku dostal muoho peňazí a z toho vystavil »i dom, klorf 
aj podnes stojí a ukazujú ho ľudia, že ta ten za tú zlatú paličku 
vybudovaný. J 



XVII. 
H»J\iiUa.>) 



I 



„Za čo som kúpila, za to predám." 

Kde bolo, tam bolo, že vraj bolo v Muráúskej Hute. Stalo sa. 
xe umrela jedna stará dievka, menom Hajvidla. Za 2iva ju niklu 
necbcel mat za ženu a po smrti skoro zabudli na ňu. 

A žil (am kdesi tiež jedeu uiládeuec. Bol iiiáče hodný tak-to, 
aj dobre sa opatroval, u predsa žeun dostaC nemohol. Dust sa na- 
chodil, naprosil, napytal, nedaj ľane Hože dostat ženu. 

Konečne raz, idúc domuv zdakade, cestou stretne sa s po* 
riadnou, hodnou dievkou. Dali sa do reči. Ona spytuje 8:i, kde 
chodí a čo hfadá, a nn jej povedal, že si hladá ženu. 

„No, ked je tak, ja ti budem ženou. STubujem ti, že tí budem 
dobrá a verná, len jedno nmsiä slúbi( aj ty." 

Nar&dovattý mládenec opýlal sa, že čo to má byt?" 

,To, že sa nikdy nenahneváš na mňa. I*ebo, ako sa prvý raz 
na mňa nahneváá^ vtedy opustím (a a nikdy viac nevrátim sa 
k tebe." 

,(Ncuabnevám sa: ej, čo by som sn mal nahnevat!" sľuboval 
mládenec, a oni šli do domu jetio a žili spotu veľmi pekne a dobre, 
ako dva holúbky. 

Len tu raz umrel otec mužOT. Bol to človek statočný, a preto 
plakali ho mnohí. Ale nevesta nie; tá práve dula zavolaf hudcov, 
a čímkolvek on ležal mŕtvy, hudci liralí a nevesta spievula, Lanco- 
vala, veselila sa. Muž ovesil hlavu, zafal zuby, ale nepovedal mt, 
KÝmkolvek mrtvé telo neodprevadili ku hrobu, ona leu veselila sa, 
ihrala u hudci museli eäte aj do cintorína íst a hrataj tam. ľútom 
opýtala sa ona: 



') Snád Hadviga. 




S8I 



Muž môj, či fla nelinováŠ?" 



-Nebn*»v;iin,'' povpJal jej a vyšiel ron. 

No minulo [liir čias a naši maaželia žili zase volmi dobre a 
pckuc, uivo dva hulúhky. Ona mu u'nzdovalii, pracovala a miiiire 
si počínala vo všetkoui. tak že on uctnal príčinu ani tiiievat. ani 
len lantt sa. tiospodúrstvo vzmáhalo su oŕividome a ludia chviUili 
dodrO xenu a iíiui hlalitireril U<j IkkHuh, kedy siäíel sa s ŕiou. 

I,fíi raz priňiel do dťdiuy žnijrAk akjsi otrhaný, ošklbaný, nik 
lin Rpznal. nik lio iienmi rjli'l — ba ešte aj výzor riial taký, ako 
h' Hol sedeiD dedín podpálil; a tento žobrák umrel tum v dedine. 
i mali ho pocbovaC, ako pochovávajú /.ohrákov, bez s|>evu, bez ná- 
reku, bez modlitby. 

Ale čo Ha nestalo! Naäa mladá žena začala žobráka naríekaf, 
zsplatita zu pohrab. dalu mu peknú truhlu spravif a plakala, na- 
riekala usť'<lav<! za ním, dokialkolvek poslodná bruda naň ne/apadla, 
ona plakala a nariekala, len jej tak í^rdce trhalo a oči ani neosychaly. 

ľrlde potom domov; akoby nič, opýta sa muža: 

,Muž môj, ti sa nehneváá?" 

„i, čert by sa nehneval nad tým, čo robíš. Umrel mi otec, 
OBä tancuje, veselí sa; umrel žobrák, zkade ruka, zkade noha, ona 
dobre neumorí sa v žiali. Neviem, kto by sa uad týra nehoršil!" 

„Tak? Ty sa hneváň - ja idera. Ale i vedz, prečo som ja to 
urobila. Tvoj otec bol statočný, bohabojný človek; on umrel a pri- 
šiel do slávy nebeskej, za to Hom 8a ja veselila. Ale ten žobrák, 
to bol VBÍký hriošnik, on knidol, zbíjal a neľutoval hriechy svoje, 
pwU) prišiel do večniMm zatratenia- N'ad touto ztratenou dnäou za- 
pl&k&la som ja, ktoní som prišla nazpiít na tento svet, aby som ta 
ílMtiiym urobila. Lebo, vedz, ja som Hajvidlal" 

BUc riLZ pozrela nai'i hitostive a zmizla. Ť!iadne tmlftké oku 
W'idelo ju viac un tomto avete. ') 

XVIII. 

nťložciio Je človeku zomrcf . . .♦* 

Aj tctkoQ Uvczdiírkou toIaIí tú istú staričkú, o ktorej som už 
r>2 rozprávala, že so svojim tiež velmi staričkým bračekom aa 
(UA/toviech" peci sedávala a ihrata sa s čriepkami a drobným 

ľnenini. 
ľľcčo ju volali „ílvozdárkon"? Preto, lebo jej miih večer vždy 
'^'MifH'ul uu hviezdy a veilul u vselkých, ako sa volajii, kedy vy- 
:, kedy zapadajú; vôbec veitel on väikovó o tých hviezdach, 
-■' ,^ vívtko zauiklo s uím v hrobe. 



') Túto povc»f počula sotii od ndadej Klenovčiniik}', na Píle vy- 

duitj. a ja rozpr;iviiIa f>om jn í^larhej naŠeJ. mojej zprarodajkyní. Na 

lo ona vzchopila sa u puvíe : „Nu. ked je o Žobrákovi reč, tak i ja 

poiiem, čo sa stalo aa&ej tetke „Uvezdárke*^. — Tak zav^e dostanem 

potest a povest. 



t«4 



ZuU> pomenovali ho tudía Hvezdárom a jeho žena Hve^dárkon. 

Táto, ešte kým aj siinia sebe ^lazdiuou bývala, uič neui ' 
Sielio, ako kc(f jej prišiel žobrák du domu. Vybuala bo •-. 
iiiprloii a uiídahL niti nič. Potom, Ufd wi lak vulnii m oiittorcila, rv 
bola z:iii6 dieUtoii), scditvala, bľa, na tuj peci a zakaždým, kecT žo- 
brák otvoril dveťe a natrčil sa do izby, ona zlostne akrikla: 

„Tajdite, nevidíte, io gazdiuá má dvoch žobrákov tu na peä? 
Pracie sa!" 

Oníít ga^ídinii, tá dobni, pobožná Marika, nadpoviedala; .AlCij 
Letka, čuštežc. čuSte, keď vám je dobre. Oi neviote, čo n<1m Pf:}n)u| 
ká/.e o almiižuácb?" 

Totka Hveztlárka dudľnjik na/piit stiahla vycivoné telo avoj< 
na pec, aby tam zase úbohého bračeka dražila, alebo ihrala 
s nim. 

Ale raz len priala tá hodioa, o ktorej povedAtne, že nepáči 
nám. Prišla — a telka Hveztiárka HÍ&la 8 peco. .sniesli ju, aby ju] 
položili „na dosky". OblíekU jti pekne, lebo mala od t!mrt.i habl 
všetky, ako náleží, prichystanó; mala plachty vyšívané staro by lýroí^ 
hodvábom vyšívanými mrežkami a čipkami — tie jc^ dalisusebot 
a tak pekne vyjiravili ju na tú poslednú cestu. 

Medzitým stalo sa, že do dediny priíiol zobráŕik n- ■ 
starý, vycivený, nbiedený. Nemal niOobo, ničoho, len ti« 
na tele, a triasol sa, chudák, zimou, štaroltou a chorobou. 

Na kraji dediny, tam, kde tera^ krčma sUtjf, »Lála vtedy Ira^ 
akiíai pivnica alaumu krytá. Tatam vtiahol sa pod itlamii opustený 
žobrák ua noc — a zomrel. Háno naäli ho tam mimoidúci Tiiílía. 
O/námili to rychtárovi, odnie~sIi bo odlial, a že bol ttiký reími. 
velmi chudobný, nemali mu 2a ŕ.n spravif ani truhlu, aul /aplaíit 
za zvonenie, ani za jamu, i usniesli sa ua tom, /c vynesú bo na 
cintorín a pochovajú do hrobu toho, koho najskôr pochnvárat budit 

A ono to bola sama tetka Hvezdárkiu 

I položili žobráka na dno jamy. 

,N'a, tu ináŔ," povedal hrobár a uapil sa páUuky, k; 
po.slali od rychtám. ,Tu lež, dobre ti budet** A nual n .1 . 
ako hrolMlrí majú vu zvykn. 

Tetke llve/.dárke pekne vyzváŕiali, veľký sprievod ludu hrnul n 
na cmiter i spustili imhlu dolu na toho žobrák a-ncboráka. Ttn 
krásne, starobylí* plachty pekne zakryly liandry jeho, že ani kÚ!«ka 
e nich vidno nebolo — u p*>Lom prežehnal ich kiiaz a hrob xm- 
syiHili . . . 

„l'loženo je človeku zomret a potom bude iiúd.* 

Hneí, idúc i cintorína, povedaly si ženy: 

,Ufa, tetka Hvezdárka nechcela žobrákov; teraz musí po smrti 
HO žobrákom ležaC v brobe." 



-«••- 



^m 



S6fi 



Bábel. 

JMne striasla srdcom túžba podivná a smelá : 
tu duša v daleké mi kraje zaletela 
a v krajoch ďalekých sa ^'znáša ponad rumy 
a myslou križujú sa mojou clivé dumy. 

Hľa, šíra rovina; iíou v tichom majestáte 
sa valí rieka dumná bez hrádze a hate 
a vôkol v šír a diaľ len rum a rozvaliny, 
a v rumoch mihajú sa zašlej slávy stíny, 
ba sova, netopier, hmyz, živočíšstva háved 

O, keby vedely tie rozvaliny vraveť ; 

to bol by velehymn, i prísne »mene tekel«, 

i nebies predtucha, i sirkový puch pekiel! 

A rieka, svedok veľkej, dávno zašlej slávy, 

vše zalká žalostno a vzlykot prebolavý 

jej iíáder zneje svetom rozvalín a rumov 

a vlna spiecha v dol so stonom, s fažkou dumou — 

O, keby rumy tie dar Fudskej reČi malý ! 
ja zaždav ustrnul : jak ? ozvaly sa skaly ? 
Z najväčšej rozvaliny hlas mi došiel k sluchu : 
»Birs Nimrud« meno mi ; ja kedys' v slávorúchu 
sa neba dotknúť mal za dávnych, dávnych časov, — 
no nechcel Boh, pre ľudskú spupnosť Qako z hlasov 
čuť kroník pradávnych), v nejž vezel diela zárod, 
i zmiatol jazyky a rozpŕchnul sa národ 
po svete semotam. Ja bez koruny, hlavy 
už padal v behu čias, — no prišla doba slávy : 
na prestol svetovou sa sťavšej slávnej ríŠe 
krát sadol preslávny, sta rovno s nebies výše, 
bytnosti večnej sluha, Merodacha svedok, 
poklonnik Neba, vsadol v prestol, zastal v predok 
nesmiernej ríše, k nemu pouprevšej pozor, 
a temer z rozvalín on, Nabuchodonozor, 
mňa zdvihol, obnovil, krov z tehál, z mede vstavil 
i skvostne prizdobil, vo venec slávy zavil, 
ppvýšil v svätyňu, v chrám v počesť boha Bela — 
O, dávno, dávno to I O, koľká preletela 
nado mnou búra, blesk! — Na starosť (ó, jak starý, 
jak starý, zošlý som!) tu v prachu idem v zmary 
a mrúcim hlasom hlásam meno Nimrodovo 
a vážne »memento«c pred každé vsúvam slovo« . . . 

A také reči mncl som počuť z všetkých rumov. 
A stredom rozvalín so stonom, s ťažkou dumou 



9M 



v dol ríeka spiech;Ua. Ja srozumel jej stonom — 
nad slávnym, hriešnym, padlým lká to Habylonom, 
až ťažko srdcu, fažko ušiara duác obom — 

ó, koTkcj nádhery a slávy brodim lírobom! 

Kde onen štvorhran mesta, ncduhliadny, žíry, 

obhnatý nerozborným múrom v strán)' štyri, 

posiaty sťaby kvictím palácmi a chrámy ? 

Kde rozkoš visiacich Cot ^irád Semíramy ? 

Kde hrady kráTovské dva, brcliov oboch zdoba? 

Kde kolosäálny most, čo hrady spájal oba? 

Kde niva rozkošná, na nejž syn Izraela 

lkal žiaľno v zajatí (<::tjs rieka poželela 

ho v jeho nešťastí), po rudnom túžil krbe, 

kým harfa znemelá na smutnej zvislá vŕbe — ? 

No, slovom: kdeže, kde tu mesto, kdeže hostt 

ozdoba iných kráľovství a dôstojnosti 

chaldejskej okrasa? kára Babylon sa podel? — 

Ach, beda, Hospodin so všetkých krás ho sodel, 

že pustnul postupno, až vposled spustnul cele, 

hľa, hŕba rozvalín .sa púšfuu clivou stele... 

Veď ovácm, mámosf je, ach, všetko tu na svete, 

je para, bublina — no trvám: tcjže siete 

tam tobôž korístia, kde hriech, kde nemrav zvládol, 

kde spupnost, tyranstvo, kde Baal ua prestol sadol, 

kde útisk sirôt, vdov, kde v božskej zácti telo, 

kde Bal:iaziu:ov hod sa zopätúva smelo, 

kde spätná smílníca za božstvo povýšená, 

vzlet duái, idea kde pranie neznamená 

pri zlatom tcFatí. . . Ó, beda, taký národ 

už nosí iste v sebe vecnej smrti zárod . . . 

To on, hfa, Babylon... Tá jeho sláva, pýcha 

ui v peklo svržená, on viacej nezadýcha, 

amrt veáiá vzhníezdila sa v srdci jeho zvadlom, 

mof jemu posteľou a čcrvač príkrývadlom. — 

Tak postlal Hospodin? Vetí prorockým On slovom 

dosf volal, vystríhal — hlas zunel spieže kovom — , 

no národ maznavý a spitý, omámený 

vždy \nnom, rozkošou a k raoiUám pričarcný 

8 necudnou chlipnosťou, ču( nechcel prívet svidi — 

Ô, sám si postlal, sám. a, jak si postlal — leží. 

To on, hla. Babylon, — už odznel ozón zvona: 

hrob večný do lona vzal slávu Babylona. 

Na jeho mohyle .-ívoj chorál húka sova, 

hmyz píska, netopier mlaď svoju pištiac chová, 

had plazí scmntam sa tclora obra smelo 

a žravá hyena tam vctrí mrtvč telo, 

sup dravý, krkavec v kosf suchú pachtmo dobe — 

Mej, nemá pokoja trup obra ani v hrobe: 



M7 



I 



Ó, kolko kradmých rúk sa vztíahlo ľas a zaši 

po suchých kostiskách! Vcrf aiclea žreci krásy 

a pravdy v mŕtvole sa prplia, v kostre, v kosti 

na osoh unieiiía a vedy, no bol v hosti 

í mnohý špekulant a ziakubažno snoril 

a 9cm-tam sprcvracal, v kost hladné rraky noril. 

či niekde nezoči kus drahokamu, zlata, 

spoú striebra, n)Oí).-idzc, a, naiiel-li čo, schvátu. 

Kc J toho nebolo, i suché kosti zbavia : 

nalámal, navozil a Seleuciu stavia, — 

aj iný koristil, jaknáhle zvedcl, stíhnul 

na brehu Tií^risa tof Ktesífon sa zd\'ilmul. 

i kalif navozil: tot líagdad, takoj Kufa — 

A zase koristit si mnohý iný trúfa 

toC domov mošci a mausolci k zdobe — : 

Nuž nemá pokoja trup obra ani v hrobe. 

Nad hrobom obrovým vJak Hilla zdvihla lilavu, 

snád sUbá náhrada za drievny prepych, slávu . . . 



I 



ó, picseií presmutná! A komu zneje ona? 
Nuž, komu, neznáte? Im, — synom Babylona, 
i tebe, ak si z nich . . . 

Už moja z dialnej vlasti 
sa duša navracia, no s citom bôru, strasti 
a clivej predtuchy ; mne yiiícne, mene tckela 
znie dušou, stilcový puch čujem, závan pekiel, 
a duáa kviU, lká, ach, tak jej strašno. Tuto — 
Ach, Bože, kdeby nie? Vcd Babylon aj — tuto, 
tu v našom domove... Hla, hriech í ncmrav zvláda, 
hla, spupnosf. t}-ran.stvo, hľa, Baal na prestol -ladá, 
hfa, úti.sk sirôt, vdov, hla, v božskej zácti telo, 
hľa, Ualsazaruv hod sa zopätúva smelo, 
hla, špatná smilníca za božstvo povýšená, 
vzlet duši, idea, hľa, pranie neznamená 

f»ri zlatom leľati O, tícže, ticzc zjavy! — 
Has počuC prorokov, — no Bábcl — ncvsioiavý... 
Mlč, dušo — povedal ja neraz — nádej, nádej : 
snád vzhliadnu. precitnú, kcd záblesk zory mladej 
v zrak blyskne zasleplý, i príjde pokajanie. 
No dosial uebadaC, a bojim : prv než vzplanie 
ten záblesk s]>oznaina, ó, pozde, pozilc bude: 
hnev Boii vyleje sa v prísnom, strašnom .túdc. 
Vcd znaky rozruchu už badal — beda, beda — 
Uôh spravedlivy je, On posmtcvat sa. nedá I 
Pád blízko! Veža krívd sa skydne (mene tekel!) 
t padnú modliská, HaaJ, Nebo na dne pekiel 
sa octiie 5 Molochom, a spupcov, ktorí revú 



««6 



na pohrab národom, Bôh rozptýli éo plevu, — 

v mm padne svcvoFa, jej spili žreci zhynú 

a modly navráfa čest, slávu Hospodinu, 

i Moloch pažravý Mu korísf hojnú vrátí — 

On vráti národom a pozahoji ztraty. 

Hej, zh>'nie líab>'lon, už sčítané rau časy, 

ku svojej koristi už smrt sa večná hlásí, 

Dost skoro zahniezdí sa v srdci jeho Evadluni, — 

mol bude lóžou mu a červač priko'vadlom . . . 

Hoj, hor' sa, Izrael, hor', národy vy bité, 

veď spupnosC, svevoľa na clirbty ranovíté 

uí rany posledné vám v^iva, väzní kruto, 

len chrabro nadstavte a strpte chvílku puto, — 

hej, trpclivosťou a vierou ozbrojlc sa 

na dobu prestrastnú, kde vozvýš po nebesá 

až vzrastie neprávosť a spupná modloslužiu, 

Í9h hriešna lahoda a naša žhavá súžba — 

O, padne Babylon, to pevná viera naša, — 

nám rany scelejú a svetom poroznáša 

sa niiíim slávoliynin a nový život zšumi 

nad hrobom fíábela, čo navždy padne v rumy. 

Hoj, hor' sa, Izrael, hor', fude zotročilý! 

llárs e^e poboli fa za čas, neraz zkvíli 

brud cstc hofasfou a slza mnoliá skanie, 

rct zalká modlitbou o Božie smilovanif, 

suád mnohý odpadne tiež ešte hojum. bôlom 

i strachom nebodaj, ku cudzím sadnúc stolom: 

no hore hlavy, srdcia. — dúfaj, bity Tude — 

kto verne zotrvá do konca, spasen bude. 

Hoj, hor' sa, ľude môj, a — strež sa Babylona, 

do spolku ncclujtr s nim, — bež, vyjdi z jeho lona, 

bys' nemal podielu v stých jclio neprávosťach, — 

a kedže zka/.cný je naskrz v špiku, v kosfacfa, 

uuž pozoruj, ni netýkaj sa nečistého, 

bys' nemal podielu ní v biedach, v ranách jeho, 

no život zachoval, ked zhrmía BoŽíe súdy, 

keď zhučia Bábclom múk, strasti žhavé prúdy . . , 

Ó, Hospodine-Bože! Od vekov na vekj' 

je svätá milosť Tvoja, — j.iko prúdy rieky 

sa ona vylieva na synov hriešnej zeme — 

ó, zjavne vídame ju, slávne zkusujcme, 

ju v pokon vídame aj v svojich strastacli, mukách. 

v diioch dobrV'ch lebo zlých sme jednak v Tvojich niki< 

Tvoj podar nercst, križ i múky srdca žravé, — 

!_, s tým nám dobre chceš, i tam sí v svojom práve. 

Čuj predsa otázku : čí í tá múka žravá, 

juí spupný Babylon nám v telá, v duše dáva, 



sse 



od Teba pochádza a k iiá^mu dubru Čdi?... 

Ak áno: trýzni nás, sme Tvoji celí, ccli, — 

ak áno: čísf nás. tricb, — nech ako zlato čisti 

tak pozdravíme raz den .spásy l.stý, istý, — 

ak áno ; tíchne hrucí, í neprosíme za to, 

bys* Bábel \7vrátil hnetf v rumy, v črvoč, v blato 

(bárs v pravde zaslúži) — no v duchu Tvojho Syna 

v zdroj Tvojej milosti, éo nikdy nevyschýna, 

v ten s prosbou siahame za — synov llabylona: 

nad nimi smíluj sa. . , Ó, nezmát do pokuna 

ich stmclé rozumy, — no prskni lúčom svetla 

v tmu desnú, osudnú, čo v umy ich sa vplietla 

toť diabla námahou, aC poblúdenie svoje 

čim skorej poznajú a k Tebe zvrtnú oje 

a Tebe vzdajú cľsí, hymn srtlca, Žitia zmladlý 

prv, než by dospeli nad priepasť, pozapadli, 

prv, než by zvíril súd, trest, v ktorom Bábel zhynie — 

No, tak, či onakvo — spas Tud svoj, Hospodine ! . . . 

Martin StádkovUop. 



Druhá žena. 

Čňa. KapIdiU Anton Bielrk. 

Vlíidimír Pvomicky vľacňl sa s poľa. Bolo pod vočer. Slnko 

>lu uz nail Uuľuu. Čeríiavy nkrali hôr zauikul v diali, roviua, prc- 

[t&tá pntúčkoro, blvätiacim sa v slnečnej žiari jako široká^ zlatá stuhu, 

[ilfcbala zeleňou, osenie na nej vyrážalo ui v klasy. Okolie voňalo 

kTietítn, travinami, ozývalo sa spevom vtáctva a žiarilo purpurom 

večerujrch zór. popi-etkáviinym ztatýnii vlasmi zapadajúceho slnka. 

liíomicky vybnul cesleacliodnlkiini, kratším smerum hral sa domov. 

Obišiel bránu a dvierkaiuí voéiťl do dvoj*a. Tu bido ticlio. V i/l>ácli 

nikoho, prázdnoTa ziala z Qit:h; sohtul sa do záhrady. Okolité stromy 

cpustJly u-> dlhé tiene, lislie éeporalo si tou nemou, ale srdcu predsa 

Uk hh/kou rečou. Hrážaníe pár nž holo znaf na bujnom trávniku. 

Zwlal na bielom, drobnyui štrkom vysypanom chodníku a obzeral 

I* V kvetinovom kole, sklonenú nad kvetmi, zazrel svoju mladú 

waii Ľlľiiu. 

.Elica!" 

Hladá pani sa obrádla a milo prekvapená utekala k uemu. 

?nŕ hfltky zachnipily na bielom drohnuni piesku. V ruke držala 
tu. bohatý vrkoč sviezol sa jej na ruku, a rumená tvárička 
^Mla smiechom. 

^a práve chcela soiu ti oproti." 

,A Yoru som Klicu vyzeral. Ale kde nič tu nič. Fotom zrýchlil 
'^tiikrok, prídem domov, izby pľázdae. ani vtáčka, ani leblčka. . .** 

Mladá pani prikývla žartovne hlavou a strojoným veselým 
^viwxk hľadela na muža... 



STO 



,A vtá£ik uáiel do xáhrädy." 

.Schoval sa modzi kvety." 

„Hej, ale nieŕo som predsa našiel," začínal iianuvo Vlnilo, pr 
vuuíavajúo pudiivanú kytku. 

„A čo?" pýtala 8a Elena. 

„To tak fabko nejde. Musíš uliiUlnut" 

„To potom hudcm vedieť I bez teba." 

„Len hádaj. Cim neakňľ, tfin v伞ie vvkupoé. Tĺka sa 
Klice." 

Ona [Hicala liFadet po sebe: nebadala nič. S ntAzkou na tvAn 
dfvala sa ua muža, ale ton mlčal, len usmícvavo díval sa tia íiil 
Koiiečne zdvihla niku s kytkou k hrdlu. 

pMoJÄ agraffa!" 

,Tam máš, už je po iiej!" smial sa zvuŕne Vlado * plasol 
dianiami. Ale bned napodobnil Klenu, ktorá zohla sa trocha a hla- 
dela okolo seba, a pumtibal jej hladaf. Jeho vyjasnená tvár. ^- 
tovué iiáražky véak presradzovaly, žu hladá iba nwiku. Elena badala, 
prikročila k nemu. 

„Ale, ved ju tv máá.* 

.Kde?" 

„Schoval si ju." Ä zuovu siahla rukou na krk, jako by ne- 
dicvJa verit, že jn tam nemá. 

Dvomick^ vytiahol sponku. Klena vystrela po nej nihu. Trd 
jej zasvietila. 

../lakla som sa. Je po starej oianie. Bolo by tuu to mnelc 
A kde ai ju Dasiel?'' 

„Tu, vedia chodníka, " vysvelloval Vlado, potom sklonil 
k žienke a pýtal sa: 

„A moje nálezné?" 

„Budem dlžná: ked ty ztratíš, ja nájdem, ucmosfá vymieiiaf,' 
smiala sa, a vložiac nikti do jeho ramena, polili sa napred. 

Elena s pokojným, Ŕťastnym výrazom na tvAii iála vedia mni 
Kedy-tedy pozrela na nebo. Duževný mier. povedomie blaíia žiarilii 
jej z očú, tesno pritúlená kráčala vcdfa Vlada. Piichádzalo joj 
tikoro neuvcriternýni byt s ním o samote, shovárat sa 8 nim o s( 
ločnýcb záujmoch, povediiť nm „ty", „muž môj". Tak mál<». roje 
jpbo. Mvsel jej bola eštť napoly v rtKlnom hniezde, pň matke, m- 
strach, kde bolo tak dobre, tak milo. Iba kcd ju vyruäil i nif- 
Plienok jeho prdeŕny bla-s, inovu po/.rela honí a ]irítúlila sa k mma.. 

Zastali pred zábononi kvetín. Cestička delila sa nn dvoje, 
daltíj víDdla k besiedke, lepiacej v samom kúte záhrady, druhŕ 
rameno krutilo sa v opačnom t>mcre nahur. V povetrí lietaly muákTJj 
hore v ožiarených vrstvách povetria poletovaly laKtovirky. Na kv< 
sadol už pťl prvpj rosy. Z bllzkoj veže zav/nel /von. Jeho čiJrti, 
milý hla.<í jako by spieval; nie&ol sa okolím B älril sa ďalej, tbil^. 

„Kolko je už hodín?" pýtala .sa Klcao. 

„Hned bude osum." 

nMama bude už doma.* (Vo ohede odišla od nich.) 

.Kj, ty mama; vždy eáte len mama," smial sa Vlado. 



■HéA 



u 



síl 



iako by ju príoUhoI pri zlom, Elena xapálila sa. Oči ja^ily 
iT)rtriÍtí)sf. Vlado to /liadal, vzal ju za lukii. Riekol: ^^aitiijetn, 
Pietiča, nehni'vaj sa. Som rád, že na svojich spominaä." 

nJa inyelím zas, te tí rnhim ujmu, keď tak óasto myslfnt na 

,Níe; ve*I to priroJzcnd vec. Dočkaj, odvyknoá." 

A iäli ífalej Slnko skláňalo sa nž /a horu, iba vrcholce divích 
Kastanov kúpaly m v zlutrj záplave jeho papršlekov. Dovôktila hiist- 
nilca tóna. tictiosť, iiiieriiy <'hliid a tajomný. S()tva slyžiteTný šepel. 
Klťoa /ntfchta. Napriek preuiôhauiu oživly v nej upomienky. Pnivo 
ditts po odchode matky uevedula sa zhavif myšlieuky na n>dný 
dom. Chýbala jej tn lá živosť, ktorej zvykla doma niedzi sestrami. 
Tie drobné railé upomienky, ktnryui dievčatá tak nuly priloii, clio- 
dilv ZA ňou, jako tieň. Veselý smiech seetier, spev, hry, reči, to 
vš*tko bolo fažko razom vyrvat z mysle a vžit sa do povolania 
(tnibŕho. V[a<lo obrátil k besiedke. Zo západného obloka strel sa 
uUíécn? výhľad na rovinu. 

.ŕozri. tu si o takomto čase eáte nebola. Je tu kiÄsne. keď 
^Rce zapadá. Po/,ri na oseuia. Ja ti to tak rád, keď na nive klasy 
a ílnia. Zdá sa. ŕe človek díva 8a na povrch jazera, keď slevy 
íiidže.- 

Plcna dala si ruky nad oči. Žiara dopadala ešte na oblok a 
h priidoch lámala sa o sklo. Tamvon bolo videC rovinu 

rj^.i.a:,.u) púželinaním: vysoká raž skláňala sa na hok a jas vzpria- 
Hhsa. Leu úzku cestičku vidno bolo pomedzi table, ale i tá au 
^(a tam v diali. 
.Vidíš, Eleuka, toto tu je naňe," ukázal na pravo, „KeJ zdo- 
Mrnieš, povodím Ca po roľach ; pôjdeš?" 
Elena prikývla. .Doma sme tiež často museli von.** 
,&[ama posielala, avšak?" 
-Veru." 

»A Elena rada chodila, čo?" 

,Ano; ale sestre Ba uechccln. Ta radžie pri klavíri sedela.** 
p... a nemeckť* klimpty vyhrávala..." 

.... a pre»ladoiiii kávičku pih*/ dodala Klena a smiala sa. 

\1.íilti rnzniuel. Bola to náraika na jeho žaity, ked chodieval k nim 

niiberal, najdúc ju pň klavíri, Úhjal žienku okolo pása a 

i"r.i!iiii JU k sebe. Upretí o okno dívali sa vou. Slnko bolo už 

íJíli), mník sedal ca doliny. Itodil áa v honkh a blížil sa k dedine. 

.Nepôjdeme eáte domov? Nie U jr zima, Elenka?" 

.Nie. Vhtdko. terux lu tak pnjemue; mesiac vyjde čo nevideC 

'Avor oblok." 

^.K teraz, ked už tak rada mysUd na mamu, rozprávaj mi, čo 
Wt doma večer robievali.' 

.Sedávali sme obyčajne v .spoločenskej** a shovárali sa. 
9 Sami i" 

al íauii, ale obyčjijne prišli apatekárovie, alebo Novákovci, a 
potom bolo veselšie. Oh satjla ku klavíru, dievčatá sa pochytaly 
taocovaly,'* 



tM 



.Lipa tiež chodieval k vAm?" 

.Keď 2 apatéky prišli, vtedy vždy. Vieš, za Marionou |»5 

„A ncdiiil ju Sťdeí." 

„BtAva Ha Preložili hu, odišiel, zahudol." 

„A Maňeim?'* 

„Nedá oa sobc znat Ona má ,dobrú náturuS jakn dievč 
hovoi-ia." 

,Taltií asi, jako lápa,** smial sa Vlado, potom aa pýt&l: ,A 
mama čo robieva?'* 

„Ona leii okolo hospodárstva. Vieš, že nebohého otecka slihly 
velké ztnity. Kcd zomrúl, nezostalo uáiii krom inalcj petisie oíč. 
Čo holo, holo ohtažené dlliiuiii. Iba iimwiua iisilovitosi zachnlníla 
nás od úpadku. Potom, ked zdedili sme po tete, pomohlo aa náni. 
alo mama viedla bospodái-stvo ďalej. Vžila sa do toho, na inši život 
uomtíhla uŽ privyknťií."' 

Medzi rečou vyšiel mesiac a braiiim svetlom osvietil itkoliK. 
Vú/duch jako by sa bol triasol, matná modravá dial tmtiin sa v ťi/adi 
a priesvitné, lahké obláčky plávaly po nádhernej modrine nebie*. 
Klena plnými prsiami vdychovala čistý vozducb. Jľj /rak sledoval 
stiipauie mesiaca. Teraz pnive zastal nad pustým hradom, skrytým 
v horách, énejiicim na strmom, z Vábu jakohy vyrastlom kD|>ci, 

.Pozri, Elcnka," hovoril Dvomický, ukazujúc na hrad, ,to 
chodievame na výlety. Je to romantická partia. Dolu pod bradors 
hučí Váh, čistý jako |iovrch brúseného skla, — lybolov, pod jedlí- 
nami voiiax'ý chlad. Rada pôjdeä s nami V* 

Klena prisvedčitu. Vladimír vsUil a díval sa na hrad. 'AttM 
jakú by mu duma sadla na čelo. Upomienky oživly a tiahly obzorom 
duto jeho. Taru obxnul sa s pr^-ou svojou ženou. Boi skoučeaj 
jurista. Musel prísť domov h pn-vKĺat majetok po otcovi. Mienili 
že iba čo si bospodán«tvo zariadi, potom f.e da majetok do pre* 
nájmu, osadi na v meste a otvori kancelláriu. Ale ináč aa stilo. 
Život na dedine a s nim spojené púvaliy, práca, doeon pohyb, 
slovom tá istá, ale vždy obrodzujúca sa, vždy nová, pMvabná idyll* 
pudmauila ho, žu skoro zmeiiíl úmysel, zavesil plAuy o kaucoUárti 
na klinec a usadil sa tu stiUe. .Teho kamaráti z mesU krútili hU* 
vami, vidiac ho ^ hospodárskou knihou v ruke. 

^ZaostávaŔ, hrachu, " hovorili mu, „smrdfä už dedinou, pvi 
mesiace, čo ta nebolo v kassine; skysneä..." 

Ale dnst skoro spriatelili sa. Vladova dobrá TÔfa, kypiaca 
zdravie, bobaiv stôl uHohrili ich, a ked on nechodil k nim, choilili 
oni k neum. a tieklo víno, rozliehal sa spev veselých hustí po li* 
chiiro, vá/nom, starootľovsliom kaštieli Iívuniickrho. 

Ale tu stala sa zmena v živote Vladovom. Okolitá socleU 
strojila na blízky hrad výlet. Vlado i z vlastnej vule, i z povinnMti 
musel 9 nimi. Bol čiastočným domácim pánom. Krad a okolité \>t>- 
zemky zpolovico boly jeho mHJetKuín líiel a vritil sa. Vrátil, ak 
!i iiepoknjnm v Hrdťi fi n>/tržit<m mystou. )U'dzi vyirtnikmi bol 

neznámy li*>sf. Preílstavili ich. g , sleŕiwi Zrnka llni- 

bovaká." VUido splaaul ruky. 



Wm^ 



S" 3 



.Ach. ach, sloctiaf l.cn pred pár rokmi som vám lilAdil ItckOf 
diťvéftlku, ked sUt sa v Hraluivoj na mŕia naliuevali, ie> som 
sbuilil bábiku. Vidíte, vy ste TyiiUtli, ja snm ostarel." 
Ženka sa /^ipálila^ prijala jeho sprievod, a putom ztibávala sa 
s ulm. Vlado /abuďul ini spuluénosr, kúril sa iba joj. Svic/J 
(jav (ievy, skromní^ v_vHtrÍ|K'ni(', liyslntst mysluiiia, iiHilutkniiW litla 
fcrása ueoiloUiteliie pósobily na bujuú, prckážnk ueznajOcu jeho 
ovahu Nedbal, že kamaráti zamieňajú významné pohlady, po- 
mrkávajú, robia nura/.ky. CeU* tnk bolo to Da ilruliy deú i v kassíuu. 
'Iftdo jňko by iK'poĽu), sedel medíi nimi mlčky a fajčil, že ho 
li vidct Oťíbiibi tni dyniii. M putom, kfií Sumn Vrátnik, prásfis 
-ml;; ' > klubu, vstal a s lismevum liuvonl. že b&rs no- 

aie i'.ni siimtuii puviuoDSť a vystrihat jednoho z členov 

latfiraj; mpno jťho zainIčíK pri^-hovávajiicolio /.nidnt^ a liskuČDii 
n-sly opruti klubu, tu uH Vlado poobzeral aa dov6kola sta tur, 
*sol pohárom o st6l a utiekol i izby. illasitv smiech (^r^onov 
íTfldxal reterujúceho zafiibcuoa. Kooätatovalo .sa, že mu uiet 
>IMCÍ & Typisauá ua jeho blavu pokuta. 

Vlaílo ZÄtýiii Mtd tniuvou nomu domov. Cestou obraz tťj štíhlej 
latnví.lsky tak mu uvía/ol v mysli, že zatisol do pozadia vŔetky 
'■nky. Chytil bič, slabol do koni, že tie, nenavyknutó na 
11 xachádžauip, jako divé bnaly hrboľatou cestou. Ňa druhý, 
[eti dťii bolo K nim tikiste. I rozhodol sa, že použije pozvaniu 
;t nrobl návätevu v dome. Stabi sa. flámy našiel v zA- 
jtrt*bpliol piráKÍk tnloni, ked videla vysokŕlio, široko- 
^iKt^ho pt'knébo nmža podávat jej ruku s úsmevom srdočným. 
•behli cííÄ vätidnó otázky spoločenských foriem a prešli ua vorný 
»ehovor. Vládu, ani sám novedd jako, zastihol večer; prišiel domov 
noci, a 7,lalovIá.ska vídy sa len vznáJala pred ním, myaeí, jeho 
by bola príkovauá u devy. Návštevy sa opakovaly, Žeiika 
)Stou ho očakávala. Stalo V:i, íe Vlado octuul sa s ďievčafom 
it záhrady fiám. Slnko už zapadalo. 
,t'ž xas xabúdHm na t»», Ženka," pretrhol rec, poanle ua 
lÍBTČa zomyslené, roztríit^. 

.Nepustime vás, noĽhoJte,* zucla neistá odpoveď, a ruka 'ž^eny 

po lístku divcbo liro/.ua a krútiln ho mt-dzi prsty. 
'.Bude večer. A dokedy by »te ma Ľlireli držaf tu>" pílal sa 

^oka 3 ^irckvapcutm pozrela ua mladého muža. Nevedela, čo 
ijsU. Hlava i^la jej kidom. Jeho hlas a ti^n lesk očú jako by ju 
"^taacnelítiOTal. Rtda hy bnla u^ln. nevládala krok urobil. 

VUdo stál nn všetko pripravený. Srd<:e búšilo v prt«iach jako 

íOD. lYiSliipil " kmk bližšie a rozochvenom, ale velmi srdečným 

riekol: „oimitim reč n poviem: ,Ty. sladký môj íieu. 

[Utoŕni m; drnbf zjav. pinf k môjmu boku, nepustím ta odtiaľ 

cťlj ŕivol svoj': /držnli by ilo um i vtedy?* 

X chytil lirbii. citom unesenú devu /a ruku. pohladil jako wi 

za> jfj llŕko a díval mi dlho, dlho du tVcb modrých, 

oŕl, ktoré pre neho svet ziiaroenaly.. . 




tííä 



I stľíaaol sa tak, že Elena udivená pozrela naň. , 
•n, tak znlahlu uiu Qn du^u ľúziioiniľiikA Uto. Jf'lio /.i 
vážny, tváľ xjidnniťiii'i. Clicflla sa Im opjíiaf, oilkiiit tá /niena: nlr 
ohľátíla IiIhtu t^tni k hradu, Muskíc vyplával /pom oblakov a zai^tal 
m\ú šUrou )}Oln>bo[euou vežou Vetrík tľínäol lísUm diviVUo vitiiča. 
obloky sa poŕaly bybaf. Vlado iiahnul sa, ^titvoril ich. Svtnln 
mesačné zažiarilo iia tablách a zlomiac sa, hralo no. ploche. Ne- 
hovorili. Klena podoprela hlávku o niku. ^ľdcp zápasilo h nt^ 
jtokiijoin. suiiilkoni. Zrak bez cieľu díval sa na mesiiénú žiar. jako 
sa hrá uii skk'iiej, iiriezničuej l^ible. iVi^rela sa i)!iž»iľ. Na IjiI'Io 
vidno bolo živ^íe osvullftut, díaiuKnlovyin pľuteiioni r4<2uoi> črty: 
srdce, imvtúce v pravej »traue vryté meno .Vladko", a v lavej >lrau( 
„Žeiikft". 

„To nebobii a to...", noil n povedala, rzdychla si a jej my 
bola, jako ked čistou, jasnou oliloltuu poinic sa íiuat nfŕaknná húrl 
ľoť'alo ju mnait, ale nepritidila Ba k mužovi. Jako by joj Tíosláva 
cudzím, joko by sa bo bála. Len dívala su na to srdce a na 
mená. Slzy jej hnalo do ot^ú, strhla sa. 

KvornickÝ sa obzrel. „Co ti je, Klonča?" pýtal sa. Jej 
pozdalo, že ten hlas nie je už taký srdetny, jako býval, ie je 
douý, hrubý. 

,Nic; zima mi je, smrC uia preskočila." Potom, ne^akajiic 
rýchlym krokom brala sa preč. 

Vlado jako by 8u bol zobudil. „Čo sa jej stalo?" hádal. „Sni 
zbadala, oa čo myäKm?" Zrak jeho náhodou pndol na okno, u 
kresbu tUiie osvetlemi. Jako by mu fužká "záhada luilabla na niyilt. 
Miuulo8t znovu ilubljala ua neho, a to zbrtiiiou OBtrejšou, (oÚob. 
To srdce, tie menii on vryl do skla v prvej doiie svojim prVii<i 
manželstva. Po boku mu stála uetKihii žeita a a úsmevom u» tvAri. 
8 radosíou v srdci sprevádzala jeho pi-ácn. Holo to za letu*'*ho ráDi-l 
Kosa sedela im víuici a žiar slneČtiá lámala sa v jej kvapkMi 
ľrítťilila sa k nemu a šeptala mu tio sladké a veľké slová hlikT,| 
a OD pohladil jej vláítky a viuul zlatú hlávku na prsia. 

Myst-f /sbeh[;L mu v minulosť, .(ako by um ubra/ v xUte sít 
nej žiary sa kiipajúoej. farbou i krilsou boluitej krajiny prt'lí 
popred oči a zanikol tam, tam, dateko. daleko. Zasmutil; kone 
lohn krásneho sna, a zrýĽlilenym krokom odišiel yíí ;^eaoa. 

Vonku mesiac bol už vysoko nad horami. Oblát'ky iiknpi); 
potom roztiahly sa nad obzorom hôr. Ponad stiomy trias'a sa mi 
joho žiar. Svieže, vlhk»^ povetrie driemalo 

Klena, neub/ruc sa, utekala do svojej izby. Nevedela, t%t . 
hnalo preŕ, že liez slova nechala muža. Cítila i^kbttuaiiie v srdi 
žial. a v duÉl rodily sa jej (a/ké záhady. Joko ťieruy \tAk, 
vzoáéa sa v povetrí a vždy krúži nad nami, tak i jej u! 
boly na očiach tie mená v prostriedku snlca na skle. 
icli. Prichádzalo jej, jako by Vlado hol od nej dnleko, jako 
ho chcel dakto neznámy, ale mocný no srdca rvaf. Chcela 
ruky, utekaC k nemu, no tá hmlistá, biela, neurčitá pustni 
stavovala jej cestu. Ticho, nezbadané vkročila do izieb. Toín tie 



-täSSm 



ST5 



pokojne* iba cez otvoreuy ublok bolo vidno b^bA( sa Hetie zAhrad- 
ných stromov r cdif pnitly vi>£ilucbu. Cítila sa oi^melou, opustenou. 

Joko x ueznámebn iízndía, iivzbadauť, iio tiťndolatfílno tisly sa 
do puprťdia dojmy bU7.kej iiiJDulostí. Vidala inladtMifl, iiitereiiwiiit- 
O'" '!U 00 aui sa jej Dcprisiiiilo, že lo ton, s ktorým jej riľceno 

k I "íom ruka v rukť. l'vornickÝ sa páčil, roky tšly, un uo- 

iťíiil šil, iif\edel zabudmit. Jeho drnhuvía rhcĽli bo už volit za 
proKrkloľa sUiro-iuljideneťkébo klubti, ale sklamali sa, Vlado icačal 
chndK k nim, bnl prijemným spoJoŕnlkom, bez toho, že by ktorú 
zo známych dioTôat bol vyznameudval. Zdalo sa, ^,o pozoruje. Kjuí, 
bolo to u niaraiťky, fipolnŕiumt vybnila su k ryhiiíkoiii. Dvoruický 
Itol u^eí bosfnii, hol vAak flnet< nftpadne ukAlomluvný. Ilovôkola 
bruhoT boly alleje líp. Starší bavili sa rozhovorom na predku, 
mlAdoi zabávala »a osobitne. Vlado bol s ňou. 

,HIa, hlftr čluok!" zvolala Ula. Dvuruický äkocil, salotoval, 
rnlajik: 

^Klorá x dam pôjde do člna?" Ale ani jednu nemohol naviesL 
Jedna sa hAla prevrhnutia, druhá závratu, tretia, že utonú. 

,Ani vy. slečna Klena?* pytal äa. a nna bez váhania pristúpila, 
pudata uiu ruku, skočila, člnok Ha rozkýval, pnbnut a Vlado vesloval 
itt iirokú vodu. 

,A teraz, slečna Elena, budem utckat s vami na tajomný, ne- 
zuámy ©."itrov. Svojej mamiľky nikdy už nevidíte. Nebojíte sa?" 

Elena sa /jutini.'tla. „Aspoä si získame zásluhu o vedu, keď 
objavíme neznámu zem." 

,A jak je lu niekde knilnava?'* 

.Znám rybník; xiadne nebezpečenstvo. Ked ustanete, pomôžem 
vAro," a zohla sa pre veslo a riadila loďku, nesúcu sa tabko po 
xeic&ej hladine vody. 

Slnko bulo šikmo nad obzorom Ujbnfk plávnl v zlatej jtíare. 
Ki iilo Te:íli\ utvoril sa zlatý jws pohýbimých vrstiev voily, 

kv' ,> sa dial a dial. Spoločnost ^ašla v bok, iba dievčatá 

dívalj' sa s brehu a kývaly šaikami na plavcov. 

Vlado s Elenou, ked vrátili ru s brehu, nenašli tam nikoho. 
Boti už doma. matka bola znepokojená, spoločnosť prijatá ich veselo. 
Iha Elena s n^zdareno tajenou roztržitosíou vstúpila dnu. .Mala 
l príčinu, \ladn v rozbovon' išiel vždy iTalej a dalej, pýtal sa. či 
fm\é sa ucháilznf o jej ruku; jej zatočila íU blitva, prebudila sn 
a hlavou oprel4fu nn jeho pk-riach, i>utom odskočila u triasla sa ua 
edom tele strai^hom divným, uevypovediitefnýiu. 

\>-t,., 9[e blúdili, alebo...", ne^lokončila pani apatekáruvá, 
UM sa. 

(,(», :iip.^ odvrril vpst'ly ^ ladiinir. .,Ítoli sme na lajuuuuuu 
oMruve., kam u<<]i<i suirt'Inika eáte nevkročila a \táCik-let)U:ik ue> 
doJetel.e 

,Ach, ach!" 

«A slečne Etenko sUlo sa neétastio.' 

Klena zbladla a nsrra^eno pozrela na Vtadii Ale on pokračoval : 
,l>Dch ostrova mi ju uniesol. Musel som pre íju viest celý boj," 

18* 



tf« 



„A Evífazili ste?" s dvojsmyselu^m úsmovoiu p]ítaU u fiticAlovi, 
hladiac na Klenu i VUidn. 

„ľroefni, milostiví^,' odplácal Dvoniický 8 poklonou, .eleŕiui 
Eleuii t«, ja tu: vlt&zsUo musí byt naše.* 

Zrazu stiiasla sa. „Ona stojf iiitid/i nami," Reptala, a tlta pred- 
stava dvíhala sa a r^tta pred íiou, jakú vejká aeroa stena, niesla 
nestastie na joj hlavu, tipkoät do Hntca, bôT do duŠe. Siidlu k ukuu, 
složita inky na lonu a dlvnla sa do diale. Potoni tichu volala « 
i6U du lioóuej izby. Tam ložitl malý syn Jožko, ŕileua chcela Ist 
ďalej, chtapAC oa pohol. Pristúpila k postierke. Zamysl^In sa. , Ma- 
cocha!" prešlo jej iiiysfou, Iľpky usiotív prelietol tvárnu. ChreU sa 
odvrátif. ale predsa nahla sa a [irikryla chlapca. Jožkr) ho^íil hlšTkon. 
bacul bucfaiou rúčkou a zas odokryl sa. Klena pootvorila ocÍ. Pri* 
zrak tej huili«tirj obávauej postavy jako by sa Iraťd, iiii/uul. ked 
zazrela nevjuný úsmev dieťaťa. Pozrela hore. Nad poslielkou Joi- 
kovou visci obraz jeho nebohej niniky. Chcela sklopil mrak, jako by 
sa bála, jako by b& ozývalo v hlbinách jej dii^e svedomie, ole ten 
obraz pričaril ju k miesitu, že stála a dívala sa ua tu. Jaké protivy 
8 jej namyslením! Tichá, dobrá, usmievavá tvár s mudryíii, srdeŕ- 
ným okom. Mákkost, šlncbetnosf žiari z nej. A tu v postiefke jej 
dicCa usmieva sa... sirota. Kleua sklopila zrak, to svedomie osÝ* 
valo sa Htálc v duši. Mrak, búra, ktorá tiahla jej mysTou, ZAnikala. 
Cftila, že vidí josuej^ie. Postava ua obruzo stále usmiatu, pokojní 
Iíetuiila, úbohá, čo sa stane. B6I, sklamanie. Jaké neSťastie zt- 
stihlo ju. Musela umreť mladá, iiechat tu malé dieía, musela vr- 
huút... Žiar. 

Mladú paniu stríaslo. Zdalo sa jej, te vidt ju na posteli v po- 
slednom hojí, jako túli a žehná dieU svoje, slza tečio po bladoiu 
Ifci, umiera s Cažkuu starosťou, s ToHtým nepokojom; co z nelio, 
malého^ bude, kto ho ojutrl, kť) mu dá to, Čo iba matka mHt 
da(: svojej lásky, a kto ho povodie klzkou cestou iivoXa. 4 chránil 
ho bude v nežíáfítí?. . . 

líôT Devyslovitfílny ftkíúčil jej srdce, v hrdle jako by sekloi, 
Točiach cítila slzy. nZhreäila sil^ volalo na ťui vselko, ^zhrešila!* 
To nie cesta k mieru, to vina, poblúdenie, hriech. I znovu cbceU 
zdvihnúc ruky, ale nie aby tú bielu, hmlistú predstavu /.oiehnAU. 
Chcela ju 'Klprosit, udohriC. Sklonila sa potom nad chlapca. Pt^ 
jej neéeptaly už „macocha*. Vedela, že arástla » tym deckom, 
splynula a ním s duäou, telom a v srdci jej zrodil sa pocit, že by 
ho bola ako drah,<ŕ poklad st^hytíla do náručia a pustila »a preú do 
boja 80 svetom ceíym. Pohhulila ho, zbozkávaln, potom vybehla voo- 



Dvomicky Stt spamätal a ponáhlal za Ktcnou. Nová tarrha 
k žialnym nj>omi*'ukani. Jak ona vystihla tú chnmru na tvári jeho, 
I>oddÄ sa jej a podrahuo dojmom znepokojenej duše. Oj nie. tomu 
iiiusl predíst, to by boln nešúistie. I zrýchlil krok, voíiel dn izby, 
ale jako by v dome žlvuj duáe oeb<)lo, Uk bolo vaado ticho. Myjild, 



«b 



* ■ -" 



w 



4e ju lajáe v siwlni. Ätiii) krok, aby ju aevyruôil, ale triti! m. 
Prtv© votfU ci)>. 1 

„Kde pani r" 

, Pred i-bvi7au vrili von ; myslela som, že sa vrAtíli do zAlirady." 

Vlaď^ ' i vi slova, pohmi sa w íiou. .Musela isí hore, 

by ju ~: tiivíilťl. Miiry starého sluviska cemeh sn. iba 

štrccbc iiiťiimcorii u&vetleni^j jako by sa Cahalu strÍĽbi*isU sle(. 
I liúrnýiiii itveirianii. Vyše knádela t&bal &a park du vŕáku. 
Hu^ svrčiny súseilily mi bora liund s dvorom. Poď icb koruuauii 
bola tma^ iba fbnduiicy hetety sa do dialn a drfbaly sa na vŕ^ok. 
Vla^^o kráŕ^l a pozoroval, či Kl(>nu niekde ne-rbadá. Ticho bolo 
dori'ikola. Stritrltristý zásvit iiiesačuv opieral sa o slráú a licbá 
tmavn-iuudľá tibluliii i lyiu jasoiu liví«;zd jako by žvíiuala nAdber- 
néinu mieru jwKdiWcli chvll. Cbodulk kriíLil »a ďobora. Dvoroicky 
zabočil cez trávnik rovno na pravú. Na vŕ^ku belela sa kaplna. 
Z újsadia okni;eD& bola jedliitami. 0*1 predu na bokoch boly dre 
mohutnú lipy, dolu jazierko s vodouietout a kvetisU!! /.ábony. Vlado 
kráčal tirho. Hozčulenie a oba^a mi/la. TícbiL, hlboká zbo^lioaf 
Tcbiid;!a1a do srdcu jobo. Polo |n miesto preň sväté, tu odpočívali 
äho predkov iu, tu i jebo prvá. dobrá ;íeua. I zaáiel okolo jedlí a 
eal. Mesiac nad borauii svietil jusuo, plechová strecha hrobky 
leJa m jako biela inramonivii Uibuta, pDprelkávaiii žiarnymi, re- 
[oiD uieRačníoh lúčov spósobenýiiii pruhanii. Hlboký pokoj pano> 
^11 dnvi^kola Jakn hy tie velkt\ tajné záliady bytia tu uacbádzaly 
STojť roÄlúštenie Míit, ttíu IiidsktíiDU uidu neprístupný, velikým 
snderfnie, to božskú, iievyskúmatelué, nedotknute vilšňou, náruživo- 
8(aDii, vybtieralo pcrute svoje ponad sväté miesto. Jeho srdce po* 
ŕalo tichfie bit; zbožnosC, pokor.i zaujala celé jeho bytie a roz- 
ivala v2<l;lvuC úrXu painiiitke zosnulých. 

I [jebrúiíil au do myžlienok viUuycb, potom ticho» jako v ko- 
stole, s hlavou sklonenou, išiel pred sitniti kaplnu. Ale 2rnzu znstal, 
jako by ho prikoval. \a kiuiuMii pri vi-lrndi* kráčala v modlitbe po- 
hrUxeDá jebo žena. 

.Elenka!" 

Uladou paňou trhlo. Dvoruický pristúpil a nežne sa priklonil 
k nvj. Ona vsUla. Hula blaiU, ale pokojná. 

,Mal som o teba stju'osí; bindňin (a Kde si sa tu veala tak 
neskoro ?" buvoni m:ikko, starostlivo. 

Klena polo/ila hlavu na jeho prsia. Net^^ila, vyznala sa zo 
rleUĹ'ho. Uoxjintvala, čo victko rodilo sa v jej duäi. 

.Tá |Kimiatka tam na skle," opakoval Vladimír hlasom ticbdln. 
,NeniS ju, česí joj." 

,Sie, Vladko, Priznávam sa. Iírioch, poblúdenie, ľokúáalo sa 
O lona neďfastie. /dalo sa uii, jako by (a mi chcel ktu brat. . ,** a 
prUcjlila sa k nemu blii.ňie. 

Vlado podvihol jej hlávku. .Nevolaj mŕtvych v boje titíii, po- 
|wajme im odpočinku. Oni nestavajú sa medzi nás; oni sú prostí 
Mdj slabosti ..." 

KJeaa pozrela na noho. On pokračoval: 




„UozuiueJ. Klenka. ľokoj im, a Dám sily, aby sme plnili svoj? 
pEiviuuDSti. I tL'lit' |iifkuj. dušu. Vi'hC sa životu a je)ir> jiovtnnosCam, 
tiiiiiliuľť — iikáxal iiii livinziluf (liale obloliy — iieprijiUtlii ueináá. 
Níkuliu niet tnedzi nami Ty bÍ zawUla na inieKU' tpj, ktorii oHvnlal 
Boh. .lej čosi a iicia, vľetii, mdečná spomieuka, a tebe lažký úkol 
plitonia povinnosU " 

Hlas Vludov znel neine, zo srdca, skoro trasľavo. Klena íWm 
pri ňom tichti. 

„Odi'UBf. Vladko; voJ preto som tu. Ja modlila som sa..,' 

Nedoliovimln Muž rhytd jej oho ruky. 

^Ty HÍ dobrú, Klt-iika; vdaka lí. Auo. modlitbou bUžiito u 
k JTOHUulyin a UKidlimf sa za uaše po^ebiianie." 

Obrátili sa Na príeŕolíe kai>lnky zasvietil meäinr a ožiaril tam 
veľké pozlútisiŕ litery : „Odp'jčinutie večné daj im. Paneť* 

Vlado ulii'uiil bore Elenine iiäta vriK-ne M-]itiily tie krAane, 
blbuki^ho tjniy«lu ulovfi. Nad nimi inesiiLt-., n striebro jebo Idcov 
jako by 8ii triaslo na kroch, na kveliuacli n na ii(-b<iiii zrkadle ja- 
zierka. Pohli sa domov. V izbe fipalo chlapča sarantné, trafí sn %!>• 
budiC, plakat. Jako by sa druhá žena vyhovorila tam pľťd tym vý- 
iiijuvnýui obrazom mul poslietkoii, je»tli by m-lH)lH tam. keif je 
treba; jako by ilosWlu úkolu žitia :i danyni zilviV/kom? [ vrnaila 
sa 8 pevnyin odbodlaniru a plnou bliU'kou pekných úmy&luv, spo- 
kojná, 8 tvárou vyjaanfnon, :) čistou myslou, s pokojom v wúcl 



'•^ 



Národný klassicismus 
jaho princíp náuky, vedy a vzdelanosti v stredných školách. 

Oil Jote/a ľvährailikéko. 

.Nech nežila sa byt márnym ustiivanfm pisa; niečo o predmi 
lomlo, a ešte v slieduyi-.h .íikoläcb, kroryeb nenninip. Voj lo \idy 
tak nebude. Svet tento nestvoril ľuôer, /e by hrierb aj zvitazil. Len 
uctinje cudzie, a svojo nedajme. Lebo kto nezná hy( páuom svojho — 
nájde ich. U nás zarába sa chlebíček odrodilstvoni. VyjmsnejUe 
renie.«lo, nežii žubraC. Človek dlho pohráva Ha s hriechom, nevidí 
mu hnusnej tváre; ale keiF hriech sbudí larvu a ukáže sa v celej 
svojej nahote, jako v Nitre, tu sáui brie^uik so nad ním zhrozí a 
hodiny mu pomaly odbijú. V tejto dot^rej nádeji prehovoríme o oá- 
roduom klasHicisuie v äUednyeli ^tiaAirh" hkolárb. 

V duchu kazriťího n.'lroda tají hh istá individuálnosC ^ národ- 
nosf, ktorou sa rozo/uávu od ostatných n.-iixtdov. Nároilnost táto je 
klíček duchti, je jadierko v človeku, Jako v kôstke tiemä, >) ktonľ' 

I) KcfT som )toiiadimv od ncboliélio Miklosjrlia iiraroval prcAho aa 
cljtáátikotii jaxyku asi d\a. roky. našiel ^vm si živý lt-j(ik<in, jpdimho ftif- 
pélio cigáňa. Í-Ioreka vrTraf b^-atn^bo rozumu [(predtým kradol kone. 



ST» 



riiÄVOJoín (inbí.ia sn a vjmáha k ideAhí, k určeniu svojnm. 
fe slovo Diižie v ŕlopcku, ktorí, jako lúč slnka, v rozličných 
aái'udoctb rnziiiaiiiU' sa prelamuje. Náiodnost je všeobecný a xÁ- 
Uadny zákon pdnidy. V záhľade [w/náÄ aj potint*, ktoi-ý stťími jo 
Ubloň. ktorý hruška, elivu, lipa — po étylc. A všetky tiotu roz- 
maituäli kvituii, žijú, lodía v náhrade jvánrj. Náuka '](•• vňeuti(>cná« 
lUiu človerijUMtvii spoločiiii, ale len f. nar>iduoslÍ rozvijo »a cha- 
r, to jest dueli už silný, už svoj pán. Sainá oauka nezrodí 

IM rozvoji strom potrebuje slncfí, oblaky, zem, jako poirehnú 
potnuc a potravu k životu a k rozvoju. Pri ruKvoji ducha prejdiia 
alniil nd luiroda dostihnutii náuku, vedu, na kUtrej celé človečen- 
stTí) pra*:iijo od RH» rokov, pľĽčo je ona aj všetkom nArodoni 
ipoločnA, a lilohmi pojoiJiný'-.h národuvje: iiailpriadat rfalej. Náuka 
pripidA svelu, literatúra nsirodu. — Ale popred náuky a vedy hlavný 
Biompnr a byi>adlo v Mvote uAroda a v zivotti indivídua je; pulsácia 
hbu iidrodni'ho elementu, jeho národná história, čili rozvoj índivi- 
(liului'iio tluelia — vvuiálmuio sa indivídua do »so6y. Osoba, svo- 
'"Inv si, koíf ■i,\\ vyiitňžHŠ /. cudzcho^ zo zverstva, z otroctva, zf> 
*i.r(Vii^ti, t nízkych strastí atff. Len vtody bi už o scUp, osoba, leu 
Ttwlj ú už Äivy. svolioilny, svoj piin. ktorý aj sťbe \ie rozkázat 
Charakter nuda sa na človeka prilopiŕ, nemôžeš ho vyliraC na 
bnrsí;, ani na trhu kúpit; on sa nuisl rozviniU adm zo svojho ja- 
ká, i to svohoáne. Svoboda nie je cioí, ale prostriedok, lebo 
Turnélio rozviijň jadierka usciioe. Odrodilej ktorý cical mamu 
v«iikn, a len už jako chalan odrodil ^a v skolilch. nikdy sa ešte 
vil do charakteru, letfti uert>zvíjal sa sám zo äoba. a dýcha 
^iiUni prdaiini. Nikdy je nie .vwy, mkdv osoba, večne cudzí ma- 
meluk. 

Ustnčky tiii plúca, ktorými strom dýcha; jazyk a reč národná 

plucíi ducha, ktorými ;íivot pije. 

Človek je tiež duchovuý stromček, s určenfm ua priesadu do 

itSii k nekuneinému rozvoju. Vidzuie, jiiko hn tu vzdelávajú, 

váelko dii nebo átepi.n. sejú, a jako treba, aby sa rozvíjal. 

Odpove^r je fahká : človek má sa rozvljat sám to seta. t. j. má 

i a iif sTt>ji$m pliicami, svojím ja/ykom. Rozvíjat sa má, — 

fidunK to tak pochopnui figáúskyiu — zo svnjho jadierka. Cudzie 



Mu ho prichytili u luk dotlklt, ic celkom oslopol. Terax bol pokornýoj 
l<|'i!'jb<jm. Iluvnrí] (liak'ktoin rumuiiiikým (si), nie cigáňsko-uhurvkýiii, 
mbiilm (bi)]. .Jako ume po skončenej gramniatiko prekladali z I. knihy 
Miiji I. kapitr'la. uderili sme na ŕažkosť pri verilkii: „a Duch tíoU 
' <u> nad vodíinii." Neznali sidc, jako je na cígáfisky duch. No 
J ^[loniattivul môj Ľih'itň. a povie: tíurh je otfi. A čo znuŕí íiiácc 
ľ»> Povie: to zuaČt jadirrko, í-o jo v kĎ5tk:ifli slivky. To je v tele 
tÍHch. My ťipáni lak zovemo duchrt. A rak mi preložil: „ktorý 
il x Jhicha svatí'bo = kaj astardtliis le tn-unlonc Odesíur ^ 
lioAal Ko 7.0 svftlúlio jadra. '^ Váitné aj [ksychologicky, aj pre nft- 
nyást^ rot\iij. 



jv,ykj nikdy nerozvijú v človeku iMiarakler; auy mužu ulúHt \ta 
jrtko chodmVky do skleim aiiolnéiicj náuky, fin poplíuil Pftrarľ., 
lutiuskom jazyku, lo jť diivm* pochnvaoŕ v italiudnutusti ; r^- 
impittal oii svojoitr jazyku nmterinskom. to je a /.osuníi veti' 
Lebo pVti?avv/ii:uiiiič jft ahro marnťiiisktl, onn od IVihÄ :: 
jwŕftť. Cudziu reč ma Ibii tolkn úcty, koflío joj imiti napafiaj 
Oúdiio by vyzeralo arcidiolo volíktího národoúho pcvtui Janka 
X'trrliorauý. kcd by ho buj napísal po Ditniecky alt>bn madarsky. 

Kaídiŕ národ pnkiišiil sa / p<K'iiitku /alo/it svoju knlíóru m 
svojom rodnuui jazyku, a to potUa vľíidiinŕlio nm nitrodDĽlio itt-^ 
itiuktu. {Itiátiukt jťi náhun vfíónúho zákona.) Tak na pr. puiial 
poľskej lireratúiy siaha do doby indiánskej. Vi rUŕ-i\y malí P< 
iiaci ťisto- a pravo-slovaoské elemeitty národnej kultúry v porekl 
á\ric.h, náľi)dn;ŕoh piesňach a povefitíioh. Ale r i 

eleniPíDty nouiohly ^n liDod ruzvíjat v literatúre, / 

latínŕin-m. S ])rijatiui kresťanstva v X. veku zavpdfuy IhiI za osopí 
Iit6ľatúr>' latinsky ja/yk, ktorý uHpal a ndutiil čisto národný rozí 
lebo slúžil dlhé veky za princíp náuky a vzdľlanosU. Až v drul 
polovici IH. vokii V2AII Políarí z rúk jozuitov latinskú vVcho^ 
niláde/o „v Mnjme ÄtiUn", a prvý p»A-ug polskej ^raniniattky uäJj 
nouV bol aí 1S17 roku! Navzdor tomu majú Poliati ?. tých dôť 
svojho velik<5ho národut^ho rtVnlka Piotra Škarini, jezuitu, ktoi 
ga skveje v jednom rade s francúzskym Hossm-toni a (;ičckym Ih 
moKtheuoui. Majú svnju národnú klassickú litoratúru : Kochanot 
ského, iioitdejsje Kra.tiokiHio, Krusinského, Mickiovlcza aitf, at<E. 

Klassioismiis latinský a ^rt-cky zavedŕiiy bol všadť /a prioclj 
U osnovu vzdeliinosti. Poiumľou lutiiiskoj u yróokoj litorutúr)' suttiill 
sa národy vyhrt-dnút /.o strodovukej Uny. /huvIidilosC a Kuroi 
liidskú, nízke zvri-skt^ tslrasti a samovdlu — tút<t niťua;í«ľiu hvkA 
dlh^ veky držal na duchovnej uzde len klérus latinský, a to lik 
viery. Nech v éase dozretia voťedic .sa ílnvt^ŕenstvo a 
plemená /o starillio klatísicísinu do živých národnýľh oliľáni< 
jazyk oslavovať budií Boha), bola h\ vy^tUla i reforma^ria a i iii«:^ 
inšie, čo vla»tue nemecká národná nenávisf nemeckých biäkuj 
proti Slovanstvu zapríčinila. VŔeobtícuý Sion bol by býval — mie 
katastrôf sIovan.skýcti pleutien, ohradený novými hoslamí i^rietíc 
národov. Záát táto Xenicov zadala ranu aj všeidiecnej ľirkvi, 
ätoranoin. na ktorú oba krvácajú podnes. Poliaci na (ir. ot 



ij Ked piiKtiti r. 184 B Janka Kráta (mysleli, it sa drtí a t] 
tt ^kfátn*' slorenskiMio) i vä^eain dos( rII)H''bn. nn, poot, prijiľl x fi 
k poetovi Kollárovi. Prvý rídel ho koslolntk KuUáni a vuviedol. Tc 
mi rozpráva), že v tak hroznom stave človeka nevidel cStc. Jak »um 
potom D UnbJcka vypylova) Kráfa. jako h nfin tam zacbodili. rickiil 
to ma sbabalj jeho bAsno a žo im ich mníšcl prrd Midom celé Ik 
čftaf. Potom žo %a. ho pýtali, prc^o nebá!>Di niaifarsky? A, reku. tj 
si odpovedal? — BÄCf? sa mi nrpúŕi* — Prnvti Kráfov!>ká odpoTi 
Báane Jehu tam xhynuty. 



m 



..i.l 



iiatlnebo nábožeostva. Jodiné dogtna, morál a viera im ju: uetiáviät 
oproti HiiBoui. 

Tak základom tcíIv, náuky a vzdelanosti položený je. a drH 
Mi podnos, v euro|>ejakvch ŕ^yninásiacli títAiy klasstĽÍ:siiius. Vyiičo- 
vftaiu vtranimatiky pripisuje ha veliká formálna sila. Nm málo 
utvrdil Quíntiliaii iintt<ror núrndii v tom, aby lalintíkii a yréckn 
grnuitiifttika sliinly v gyuinúsiach 2a priocip kultúry, ked uaplsal : 
„Non surii fGreiľli, <\u\ ^minmacícain ut tf'DUt.'iii m- jejuuam artäfii 
ca?illuntuľ. N(!ĽP9saľÍH pueri:^, íiicumla seiiibiis (ttc. Interiora volut 
ri tiitjiis ailfuntibua ndparebít iiiulta reruni siibtilita^ etr." 
To víetko 3tojí. Stojí i tí>, že inA rramritatika velikú /lormáÍMt* 
cenu a silu pre roxvoj rozunui a umu, 2c ona li^strí, učí myslet 
aUf. Leuže všetko toto, čo yuintilitin tak trefiio piše. prikrojil svet 
iiiýlno Un na latinäkú a grécku {.'rainniatíka, kdekto všetko tu váži 
o véetkycb dubrub ^Tammatikácb všetkých uárodov a bohatých 
Jazykov. 1 pri i^TAtnmatike svojho jazyka luusíá srovnävat a roz- 
defoviif — leda myshf. A Uin iiii pr. uaáe Äloviiiiskt^ Kmuiiiiatiky, 
ktoré ináine, vo vedeckom oliTadt* mnoho vyššie stoja, nežii na pr. 
gľanimatika latiQäkä. Grammatilfu vedeckú (irčk^in a Uimanom 
stvorila, ba latinskú ešte len tvur(, Kuropa. Dva tisk rokov pracuje 
oa uicli a ešte nie je hotová. Keby bol :ŕ.ivot zemský assekurovauý 
aspoň na 5ik> rokov, umt išl(} by to ešte. Ale takto nie je to v tých 
íkolácli umenie, hriešna a nemotorná je to hračka. Vyššia titolo;<ía 
pr^«niná a dôležitá je náuke, ale len jnzjka už jako-tak -«fimW(0 
(Cáesan. Keby boli tji^éci na pr. uejakuu cbaldajskou ^íniDiiiialikou 
tAkým spôsobom mučili učeníkov svojich ^j<) historických rokov, 
neboli by zrodili Sorukla, Tukydiila, a Kimani neboli by stihli pod- 
jftnnit skoro celý svet. Učili oni i gramrnatiku, ale grammatiku 
svojho jasyhi, a učili jn rosumne. Latinských (.Tainniatik od L'tKX) 
rokov viacej sa napísalo, nežli úhrnkoni pre všetky ostatné euro- 
j' \k\\ A predsa latinífká ;.'raminattka t>^te aj dnes je skoro 

ľl; lalejáia. SaniĹ' j>ľuvidlá, a zákon v háji. Ešte ani len vel- 

kého Huiubolijta slovo uepovälmti si filolď^, ked ptäe: „Koajunk- 
eioDiUne vety sú prcdfioná konju>!ácia, relatívne však predĺžená 
deklinácia.* A jak by to objasnilo učeníkovi ten konjunktlv. tú con- 
íiecuLio temporum! .\le nedaj bože nejaký zákon, rflá hora regúl. 
Regule 5Ú pre kone; pre človeka sú zákony. A tie hypotetické 
ftty!... Koíiovi sedí mucha na uchu, — teda impeľfectum con- 
JttOCtiT). To by všetko molilo mat jasný láktad \xi v aaniej kou- 
jogácií. Ale i tu sa len gi^llnje, aj u nás aj v Nemecku. „Nové 
npTaven<^ vydanie". A celá oprttva ležt v tom, kde bolo na stene 
xrkadlo, tam zavesí sa ohraz, kde bol stôl, poHtavI sa postci. — 
V paslťduých časoch zavedená osnuvnícka. ;;euctická fjcrammatika 
iatiDská krúti iui hlavne okolo tretej deklinácie. V Uhrách tiež je 
ttTi->dená: Latiu alaktau, od Bartala. Čo je výz[umn6, sloveso 0«-$0 
pňťbodf ai na kraji po ostatných slovesách, kdežto na úoui by aa 
nuly oflnovaC a obJasniC váetky konju^irácie, modi, teinpora, — 6> 
by malo velikú syntjikUckú viUnosí. 

Celá doaavádua metóda pri klassicisme sále;:! t tom, leo jako 




aSs 



a ÍÄkým 8pfl8n})fim ticlmtle mužnr jnzykn Immi Hft iiftiičiť- Dva pn 
roky suiné vety (= teda seí-ku, nie Juzyk): iIi'uIih liva mky xase 
scC-kii za ayníax (z(lvoJeno!| a pritom nejaký aiiktor. A tu onAtane 
leprv metafysika jazykĺi ! Kto to uozvlndze, zle; kto zvliídEO. ešte 
boľ^ie, tt*L>o ten ])otom tak je očeinereuv, že o ^raintuutiko svojho 
jazyka ani piičuf Oľniôžť, /iiniiPÍly n\ imi v&etky gruniinnliky. l'ŕil 
sa vlastne anatotniu jazyka, a nie jnzyk sám. Ka;td_v nepoveditnie 
ťlti, ití mu to zadnbilo ilni'tia a nánidu)' ťit uäpalo. I.on tu i tu 
vymutä sa súlíľoninan tjuahnii z tiiki.'-hoto školského klaaaícisina do 
svojho Dáľoduého elementu pojeditiy mladý orol-duch. 

Ta dl/no pripomenúť, že ncbrojfme proti jnzykn lattnttk^mu. 
n ešte menej proli liteniliire gréi-koj (lepŔie hcUvnskcj. na rozdiel 
od ŔpinavycU <iiiíkov). Alo rlržínie za škodní a siurti^utísné, oby 
starý ktaäsiťisuius aj na ifalej zostjival záklailmn náuky, vedy a 
v^dôtunosii v nnäich j^ymnilislach. Miesto toho by sme 8Í žiadali 
za princíp: 

NAruilu.V' kluMKiťUiiiUM, 

a myslime, že aspoň my Slovania nebudeme ešte nových 2fXX> rokov 
cicať latiiiskň a ť^-'^ku pranimatiku v strednýi-h školilch- K tomu 
nás Sluvanov ženie a núti i na^a bistoría i príklad llellenov, ktorí, 
ke»f prejali resulutv náuky a vedy od Egypť^inov a Foniŕanov, roi- 
víjali 8a zo sťbn. Vťliky MHvd v Nitre ešte ben pred tisíc rokmi 
Tj-tiabol Dárodu jednu nohu zo starého klassidsmu a položil zA- 
klad národnej kultúry v cirkvi a v živote. Ktoré slovanské kmeny 
viUusue zachovalý tento svoj národnji element kultúry, vyihvaly ná- 
pady a bi>ľbu R .Mon;;ultni, a Tatlnni^ s ifdatnoui; tu sú! a smelo 
hradia du budúcnosti svojej. Ktoré to utratili, dnea lebdia a lenga^Ď 
sa v problcmoch, podelení na kúsky, jak Kristovo rúcho. 

ľo Metodovi o pol tisícky pozdejáie jcdnn nohu tie;í: vytiahla so 
starého klansicisain reformácia a postavila národný jazyk do jeho práv. 

A jako stiirl CtCki mali sainoi*tíilni^, sauiorontlé dialekty «o 
samostatnou literatúrou, v takom dóle^ilom potopení na<-.hodi sa 
í Slovanstvo. 1 my mánie samostatné dialekty: ruský, potuky. ŕetíký. 
slovenský, srbský. A tieto hlavné dialekty nai^o majú svúje Kasebo^ 
samostatné, národné lilemUa7, a ani najmenej neváhame vyríekooft 
literaliiry Mansid-é, ktoré v mnohom prevyšujú i duchom, i siloO, 
1 obsahom, i pokročilým vyšším suieroni klassicismus starý. I ja- 
zyky naše sú nž knisne; lebo jazyk ani jeden nie je krá-nnym, kýto 
v ňom národ a poet nezaspieva. A pri vknn toru my äluvania sme 
i praví hurbari; my máme nie rudziu, nie od inud prev£atu, &lfr 
vlastnú na&u históriu, *toS:u národnú, samov/,niklú poosiu, mAá 
literatúru, našu národnú cirkev, wuš národný ja/yk, nnie národni 
melódie, naÁe obyčaje, mravy a povesti, a to povesti nielen tradldoo 
prenesené hen z Indie, z K;:yptJL atif, ale aj prísun národné, samo- 
vzniklé a samorostlé z jadra slovanského ducha. Najvvznamnejšii 
povesC naáa Je o Matejovi '), — náá l'aust 

') Nie Je pAvodae sloveniiká. Je i legendy o dr^ve krtia. 



aaa 



A nie Je pravdu, žo ludsfvo i^mpalo rliamkter 20 starých ktassi- 
Qv! S malými vyniriikaini slťetiiine sa tam ko gmavyini cliarakternii. 
'ravý cbarnkter tam uebol ani eét« možným, lebo diii-h nepustil 
išle kvetu do si'uUu. jiiirisky duch ku ctiarakteiu v pravom pôjuio 
slovji uHht)! ef!t« daleko /.rely. Scliopeiiliiiuer píše. že Európa utľatila 
lUgefHhl = Mi[>tríist, súcit, Bpuiuútľpnosť. A prÄve to je kvások 
k pravému chaľaktciii. V národnom klassiciame poznal by každý 
Däpreil sám 8el>a, jako člena svojej krvnej, vt-likej rodiny, a tak 
Qniicil tiv s:i uctiĹ .samt^lti) seba, potom svoj národ fv tom ležala 
ärovná sila tjtúrovej školy >, a to by rozvilo sústľa$í, predne k «vo- 
jeti, potom k eeloj rodine ľudstva; človek by bol viiĽseuy do mp- 
portu k svojim bližn\'»i. A tjik zrodil a utvrdil hy sa thai-akter, 
Jiký výsledok darmo ocitkAvame zo stw^lio klassicísmu. Nuž leu 
Jedno. Nikto a nikde nezahrú^ili sa Uk do toho klnitsicÍHmu, jako 
Nwnci. Videl som tíMtárkovii tlaŕenú knihu nemeckú o konjunkcii 
•■/"ŕ. Ale v f,elťj „histórii" Xemrov nenájdete ani len jeilnolio 
jMiiikŕhii vídikŕho rhurakterii, a čo ho budete bludaf s lampášom 
Vezmimt' len najnovšiu, leda pokročilú dobu. V poslednej 

.i.'.wuciuet'kej vojne pofský pluk vzbudil pozoruosí svojim 

innáctvom. VillM-lm a BÍ8maľťk hladolí /.daleka. Tu Disraarck povie 
vilhelraovi: „Schauen, Majestiit. wie sich die Säue fär uns schio- 
•íeu.* Tiež charakter, a to nu oboch Btrauách. Nevieš, koho viac 
Moraf... Naduiiotuc-li kto I.uthera? Ked priälí k nemu česki 
If&iri a gdelili nm svoje učenio a cirkevnú kázeň (disciplínu), jakú 
aviŕdli niedKt »ebou, Lutber ich pochválil, ale vzhtudom na kázeíi 
poriadok v cirkvi povedal: „Moji Nemci by to nevydržali/ Teda 
^^fcoecha). 

^^^Čo SÄ týŕe Štýlu, ktorý dáva vraj klassicismus, Nemci teraz 
Äiii uvideli, jak pokazili a poprevracali jazyk svoj a átyl silným 
^liľ'im klashicismu. Zamotaní^ periódy... subjekt v Uerliue, priidi- 
^ Jii hen pri Kongo. 

Hovorí 8ÍI, že je potrebné, aby sme sa vžili do ducha siarýcli. 
^treboé je. uby sme sa my vžili do naSelio národof^hu ducha pri 
STHle a [)od vodcovstvom cirkve a histórie. 

Híivorl sa. že je starý svet (_ln>kov a Kinmnov jaro človeôen- 
Mva. 1 do toho nás nič. Každý národ má svoje vlastné, národné 
)tru. v ktorom sa taja vÄetky predošlí^ zuíitýcli národov jará, lebo 
10 svete všetko postupuje a v každej sekunde prítomnosti zachrá- 
"**) je jadierko minulých dôb, ale už bez plevy. V jjrréckom svete 
^Til &a prvý jaruý kvietok ducha; ale aj to je krásny, tiež prvý 
Mrof kvťi. ktorý Jijavil sa v .ludstve: „Jcdeti je ĽÔh". Dôsledne 
'^iinutft ilúvodu treba tedy zaviest do gyniiiiísil /a princíp kultúry 
'j jazyk Iľ'brojský. A India, čo? Nou Vano, treba i sanskrir. Tak 
^í človek pekne rúče predeklínovat a prekoujugoval v ^'mnásiach 
(^ kúSitik mladého životu. Všetky ;:ranimariky by vedci, len nie 
•t'Vh. Národný jazyk je duchovná manželka človeka. LíOn darebák 
'íilii cudzie, iL nie svoju. Cudzie ucti, svoju miluj. 

Miesto starého klassicismu zavedený do stredných škôl klassí- 
ciuuiift národný mal by oplodzujúcu silu na pojediné slovanské 



S84 



kmeny, bez úštrby lu<livi<luiílnoho cliiiriiklŕtii jazj 
treba tobo sa už hla.siie pýta do živoUt. \a pr. vc1ik:\ Russia ubdí 
teraz veľkého poeta. A velikí náiotl bez nebo nikdy nesmie hrf" 
Nadvrhne sa: Má Uossia dosC iaakäej práre plnt^ ruky. aii* (K 
sničky skladaf. Veliký kolosa nemá zodpovedajúcich ptúc, imi 
dosC luorn. OcťAu mu treba, nie pusníčky a epoit. Až po Dojaltri 
velikej vojne vytutl ékroviUi / brázdy nitižiku u zaspieva ľudu bIí^ 
epos. My však tvriiíiUĽ, že práve k velikým dielam potrt 
poet; uáľod Im?z ueíio vyzerá jako dedina bez chrámu, ber 
ho7 /vouov. Jakosi divo v nej, ked nikdy peknt^ ncvy/vábiji 
Kľ^iim tu nevynahradí. tNieti stoja na slr^i nárudiipj, uárudti/ 
nici, aby nevyhasla svátA vatra v živote rodu. Oni krešú do 
roda, i do koruny, i do diplomatov veíné iskry. — Aj u inýe 
kmeňov slovaoskyĽh slávičí spievajú len drobné svoje pejioiéli] 
quanliini sjiiis. Ale nejaký slávny epos, národmi dnimu. . . durí 
sa obzeiá>. Troškári sa. Impotenciu túto odsitraoil by a nam 
rozvulkánil len národný klassicisnius. Za princíp knltúrr oárodai 
miesto latinčiny a gréčtiny /.aviesf treba vzájomne yUivanskýc 
klasRÍkov. A máme tcb na vylrerl Tu prípomeniemd leb nidtt 
do gynmásift sbudué: 

/. Zo srhsko'horvaiského kíasnicimm ijnistupne); 

1. Branko IĹadlčovÍĽ í)arki rastanak, pre V. triedu. 

2. Prjpoviedky geuiálueliu Janka VcseltuoviĽa, pre VL lrÍNÍl 

3. Výl»ur asi :jO národných piesul. 

4. Čenyič Ajľ?i. od Maíuraniéa, pre VII. triedn. 

5. (ioľski Vieimc, pre VIÍI. triedu. 

//. Z lioFskľho íhissicisníH : 
I. KochanowsUi. 
*Z. Kuči Piotra Skargu. 
'ô. Krasicki. 

4. Krasifiski. 

5. Mickiewic/. 

///. Z českého klassieismu: 

[__ I. Machov 3/tv* (Kťl)j Česi nič in&íchn nemalí, hodno 

^'-It P" ^sky.) 

'J Antolofjia. {Tu Týber dost t&iký, Česi dlhé rekv ("i-«ii»H 
nemecky, a pisali česky, čím utrpela pAvodnd euetííU jkj > 



J V. Zo slocenskéhv klassicisiHu: 

t. N'árodné povesti. 

2. Hollý. 

3. SládkoTÍč. 

4. Ilviezdoslav. 

&. Antológia: Janko Král, Vujanský atď. 



MS 



F. X rwikS^ Hassidsmv : 

už Tibor nekonečný. 
N«ch oikto OLMiadniiutno. le samou poesiou TTkrmeDy národ 
U hy hlňduy. ľre reálue náuky liy pritom víncoj hinlíti /.ostalo, 
i d03i»r. A KtnrI llfllnii za princíp vz(lrli\ni>HtÍ či'iali svojho 
lera. V divadlííťh dAvali kusy leo xo svojlio života. 
V ma(fíirskvc)i cyniuii!íi.ith, poueváč Mnríaľi samostatných dia- 
IV onniajii, od piatej trítMly: rusky í francúzsky, oainibslo latiny 
ťťtiny. KrauĽiizsky mohlo liv sa imčaí už vo IV. tiieíle. V oiž- 
gymnasiimíť hlavný úkol mal by jazj'k nialtírinskV. Ti> hy 
urov vrudilo medzi statočné národy u zachrAnilo od nemecktSho 
raka 

Tak hy sa kiDcuy vzAjoninc. porosily duchovnou rosou života, 
"iai by každý svoj typ. Puškiu at<I. pre Siba, Poliaka, Slováka, 
jowicz, Gorski viecitc, Hviezdoslav atď.. pre Uu»a atcf. bol by 
duchovný beefsteak k posile. Atc takáto vz^íjomné, duchovné 
dunif, kiid k nemu sutinu aa už až v dospelejšuni veku, mi 
pol výsledku Žtepit treba do prútikov. 
Hlavné pri čitaiti jo intuícia: neprekl^mJC len po auktorovi, jako 
l z crcfbungu, alebo kelluor po románo. Diela treba rozobrat 
icky, jtikú inA ídf^u, jako je v organismtí ro/viiá, kde l^ži mo- 
i poetjrkej sily, jaký je plAn celku. Na pr. v Homérovi hnov 
Ica Achilla. ílez neho za desaf rokov nemôže && nikam. Povaha, 
; stmčnost a správnost štjhi. 

Ka pr. V duši srbského juii.ika vznikne nilia po národnej hIo- 
Nepusti sa do bombastickóhoi senĹimeutálnuho vzdychania, 
livori báseň takto: 

MUtlenoc zaTitbi sa do krásnuj devušky, i »iprosf ju o niku. 

ho liet rada má, ale mu sľúbi ruku len pod výniiukon, ak 

lom ojtbrojení vojenskom preplÄva rieku, potom že bude jeho. 

je: národná ^lobmla musí sa vyrúbať mečom — Prosto a 

ticky. 

Alebo: Srbská národná pieseň ^.Dclba Jaktíčov*'. 
Mesiac kára hviezdičku Zorničku, kde si bola. kde til de/i 
la? Ja som buta. ja ííom i\fň trávila vyšp Inrlelio hradu Pele- 
u, vídWa tíoui volikú čudo, jako sa dvaja bratia delili so zemou 
tc L^imiter a Jakšíč Bofidaa. A bratsky sa bratia po- 
. ,, 1:0 dostal Kanát, Sriem, druhy Srbiii &/ do Užíc atď. 
pre jednu uialičkosf bratia sa povadili. — pre vranieho ko&a 
'■ ' -okída. tto^dan nedá bratovi ani jednolin. Í koňa i so- 
pre seba Dimiter však vezme vranca i sokola a odíde 
oi. Pred udťliodom zavolá svoju ženu Andeliu, 1 redo jej: 
la vemá Ijubu Audflio! Otráv môjho brata Ho^dauu; ak ho uo- 

ílmj ma doumv." I odcvála. 
^.■., ;u sadne nevei^elá, a titkto húta: čo mám robi(, ja du^ 
lAtná! Ke<f otrávim svojho devera, u Uoha hriech, u ludf hanba. 

' wtf na miia: hľii! tUo otrávila brata svujbo 

im, uesniiem čakat muža domov. Váe myslela^ 




jSon^ymyslela. Odŕde do pivnice, tam vezme ittaty kftHci 
bola dostala od otca; natočí lio plný dobrého vlna a odnosie íivoji 
doverovi. Forúhi doverovi niku, pľkne sa poklonf u podá iiiii kaliť 
s viuoiu: „Nesiem ri dar, í vlnn, i kalich, tv imiu daiuj knua 
Hokola," Tu dereni vidmi lútu prialo; darujú jej kntia i tiokola. 

A I>iniit£ľ p{>riije cely deii, a uÍč iiudoKtaDä. Pitvl vocororp 
prtdft nAboílou k zeltíiiŕinu jazpru. Tam /.axre zlatt>kr\^dlii kvko 
plávat Uueď pusti sgkola. aby ucliyHl kaŕku zlatoki-yillii. Ta ku 
však Bokobvi chytiC nedá, chytf sokola ona a /lomf mu pnir«' 
ki-)Mlo. Jako tí je, môj sivV »okoIe, jako ti jo Wz krýdla tvojdio? 
Sokol piakotout odpovie: 

,M('ui jcstc he/ kríla uiojega, 
Kao hratu jednom hez drugoija.*' 

To hodno Diiuiti-a do srdca, rozpamiitii sa, že jotio Ijuba otrávi mu 
hrata. Hned skočf ua vraiica a honoru letí k Belehradu, či hy 
nenašiel brata ešte živého. Jako pride k mostu. iMiháfta vnuií 
abv precválal. Ale na moste kóii prepadne, zlomí si dve pi 
uoliy. V tejto nevôli stihne s kol^a sedlo, zapne u& bu/.doi 
o KÍoiukrky náhli domov. Keď RtJhne, zďaleka zavolá: 

Andciia, moja vjeina Ijuhol 
Da mi nisi bratá otrovala? 
Andelia nemu odgovara: 
Nijcsam ti brata otrovala, 
Yeée sam te s bratom pomlríla. 

Časomieni je: — ^ t — ^ M — H ■ — '-'• 

Wea piesne je: Dobrotou vydobyješ si srdce tuilnkŕ. A ja 
divno je idea tjUo zobrazemLI A jaký divný gyst4>iu v celom or 
nistne! Kcd prečítam tu i tu p'>jednu srbskú pieseň a rozoberal 
ju ästeticky, vždy mi ťažk<i verit, io to vyhútal a pekne metrickf 
i«amvm inštinktom zaspieval kdejaký oŔklbnuý slepý dobrák, ktr*- 
i-Cmu vlastná matka vyklala očí, a to z materinskej lásky, len 
jej ho Tur^í iieinuhlí v/ia£ za janičiara. iHisloriĽká pnivda-) 
slepí žobráci spievali potom a skladali národu tie utt^^ent^ nái 
piesne. A pravda íivota je v tej piesni; neuie prázdna, ío aj ki.i.. ; 
fantJtsia. Óasto rodina t>ekne sa podelila s majetkom, /oijtalo lea 
kúsok [ilátna. na ňom sa povädla a prepravotia potom i ceM tlŕ- 
diťtvo. — ŕiltt poetického momentu je: iiedui-kavoHt Mimitrova ni 
tom moste; .1 ked potom spýta sa uŕijafivHfi-. Da mi úiiii br»t» 
otrovala/.. . a nie positívue: „Otrovala si mi brataV — 

Predložme takéto zobrazenie idei tomu. kuho mučili 4 
^ranitnatikou a sečkou -vo tam i, a potnou pri ŕltani aiiktora e^ 
špecjáluy lexikón mu dali, aby len zhola nič nemusel mysleC 
Ten lo tak chladno preélta a vydcklaniuje, jako junoe otiepku sti 
zpoxa rebriny. Večité abiativy, iiitinitlvy, kondiciiinále celkom 
pily cit; lebo v tom gymuásiunie bol opravdovým miisiarora 
Conielio, tii CiceroDo, tu íloraca. KozaiuUomtsoval tých klasaib^ 



MT 



[ako tnrcíDn, na samé a vecnó ablatlvy a)>aoIiiti. tak, žo keby mohli 

lirobnv vsUÍ, za kečku by )io vyhiMlili z tpj jatky. Hozumio sa, 
im [lucba uikde ik.'vii1('1. Nič tak ueuuirtví snke, jiikti večná 

iminulik:!, lá bom Kiicbt/rb pravidiel liez Zi^kona — jnxj/tn rilr. 
•xnúmŕho. Žiadna školská ^raiuiimtika. cictom miuŕenta sít ktorómu 
uykii. nemala by byť viiH'n od 4 hárkov pre tvary s jedným hái- 

MN syntaxe, ľotfiiii hncír Čituí. V čas potreby pri ŕítaní slúžila 
lipln:* yľainm.itika jako ivgnlátrvr. l'ľofľRsor preŽponäký í>r.hroer 
rencú raen-i !) poveria): Ktn sa cudziemu jazyku noiiauťf m tri 
ifäiuťc, nikdy sa um uonaučl. A to platí. Ovlddat orfiianisuius ja- 
rka ítrm^Dou praninmlikuu. a bued člĹn(. / poäatku \en jedinú 
i\ú »Lraun rozithml dóklailiie lexikálne, ťormálne a syutakUcky 

ílne, — nerb t() trvií, kolko trvá. A lo naučif sa nnxparnäf na- 
Ia5, ked mu U7 všostrann<^ loziiniieš. ľotnm rfalej ideS už po ie- 
ízniť). Vzbliidoui na uaču filovauiiké dialekty, u lub lexikálnych 

ékosil je máličko. 



Ke<r v^íik takto rojčíriK' xa národný klassicismiis a za to. aby 
lc)l«mjši princíp lalinismn a ludlHnisnni bol vvobcovany zf> í*lrt*d- 
|Vcb škôl. nedi nikto nezdvihne kríkeb&jsky ékrek, /e chceme do 
inta hodiť Uomera, Sofokla, Horaca. Sallusta atď. Naopak! V zá- 
jme fiam<?ho Rtarého klassicismu treba bo vylúčit zo &kól jako 
rintíp. a /aviesí svoje, a síce príkladom Kamýrb llcllenov a Rimanov. 
Indaň sú proti stďrému kla^isicií^mu z lenivosti; Srbi i náruduúhu 
lÄtinktu. 

Y klaijífickych gymnáziách, ked učeník eáte neokúsil stAtočno 
Ftvor svojho národného ducha, núiudoý jeho element dostane prvú 
:ku, vovedú ho do elementu cudzieho, počne sekcirovat cud/l 
Eyk. Kšle nevie dobre cbodir, u/ ho učia lietaí, ked sa mu e§te 
úrodné krydelkii neoperily. ťtly klíček jeho charakteni už je 
larený. í'oytnvený nn pevnť^ nohy vo svojom, lahko popne sa do 
cíitncho samouka, a za tri mesiace bude môcí zvládat ktorýkolvok 
cyk nalolko. h'- môže pri pomoci »bivnik;) čitaf. Jedna minúta 
1 1110 my telenia stojí v cene gyninasiáloy sninester. Terajšie gymimsí- 
rtsbriky tvoiia jetlnosTrannycb luďí. timínens-ninturaut je dobre 
^lená húska, bez letu, ak si len ndáde/ siikromne nepomáha 
InVni jazykom k Humustatnoflti. Ináŕe takv inaturanc vu ve- 
im my.sleul je taký nemotorný, ki>d spadne na chrbát, rozbije 
noe. 

Ncbovonuť oní, že je polrebuy ndrodu idejU dokonal<^bo už 
rkft a klassickýcb vVtvorov... ík>da národu^ klory bladá ideál 
Imo seba. T>ovedÍe (u do oi>ice. 

Ak chce čerpaf posily z literatúr cudzích, a to « origináJa, 

'■■■ naufi sa tomu jazyku a nech čltn. inárc musí sa uspn- 

t<^ l'-brým prekladom. V«lelmá budova krcítlantttva tiei uouic 

Uolena na origináloch, ale na preklade píšem — a sLojl, a žije 

deJBtvnje. - 

Tulko chceli ume pudoLkuút u princípe národného vzdeláv&uia 



m 



266 

T Btredných školách, a síce — bez nádeje na povšimnutie. Starý 
klassicismus dlho ešte bude uspávaC národný rozvoj, a to z dvúch 
príčin : 

1. Naučení filologi nevypustia ho. K čomu kto velmi Cažko, 
v dlhých dressúrach prišiel, toho húževnaté sa drží; 

2. mohutná je sila zákona lenivosti, ktorou aj lastovička lieta 
bez pohnutia kiýdel; krýdlora dá len prvý impuls a, riadi letu 
smer. A grammatiku latinskú a grécku cicia svet už 2000 rokov. 

Večitá škoda je len v tom, že pri národnom klassicisme 

a) vyvinovaly by sa čisté charakteiy, a 

b) vo velikej biblii prírody naučili by sme sa skorej a hlbäie 
čítaf. 

V Belehrade, na Velkú noc 1895. 



Handrár. 

O poludní v najväčšom úpeku, 

keď i kvietky sparnom uvädnú - 

o poludní reku, 

keď si tónu chladnú 

vyhľadáva aj to vtáča, 

do dediny pustej naoko, 

brodiac v prachu hlboko, 

Človek volne kráča. 

Zkadial sa to kradne, 

z Kamenca, či z Poruby, 

to už ani z kroja, ani z obruby 

jeho obleku 

v našom veku 

nik viac neuhádne. 

Holé jeho temeno 

širočizný klobúk tlači — 

jak zaslúži to meno 

postrach ten zajačí; 

že bol nový voľakedy, 

odškriepíť sa nedá 

— hádam za pradeda — 

ale určiť dobu, kedy, 

mala by dosť biedy 

ver' aj staroveda ! 

Silnú jeho šiju 

poriedkavé kryjú 

striebrom pretkané kadere ; 

nie div, veď ich po čas leta 

vietor scm-tam smicta, 

slnko suší i dážd pere, 



289 



V zime zas 

bieli mráz. 

A s pliee visí kabela — 

Kedy svetlo Boiie uzrúa^ 

nemožno riccf o tak starej hábc ; 

možno, že ju ešte Evíi tkala, 

bud snád na Noekorábe 

jako vlajka viala. 

Ale TiACO lámať hlavu, 

dokíaf vek jej stačí?! 

Na tom dosť, že látku zdravú 

každá nitka značí: 

bo kus do kusa 

konopa je rusá. 

Ináč je to v našom čase! 

Dnes vám zase 

na pospasy oku 

robia nesčíselné 

dielne 

všetko len z pamoku. — 

A tá stará kabela 

jeho imanie je celé, 

do tej si, čo vydelá, 

opatrne stele. 

A ked iní hádžu radi 

každú ťarchu s pleca, 

on si predsa 

s láskou na ňu hladí. 

S krku zas píštelka 

lengá mu nevelká; 

pri nej nožnice 

jako škriepne blížňatá 

hádžu ramenami sem :i ta. 

Hrusa dávno nevidely síce — 

na také však parády 

vefmi prisno nehľadí. 

A bárs žujú poriadne, 

čo im do štrbín padne, 

škrípu, krivia í;amby, 

nerobia mu predsa hanby : 

lebo rozum zdravý, 

istá nika 

vraj i /. drúka 

dosku spraví. 

A čo družku cesty 

palicu má v tuhej pästi, 

a ňou, 

čo aj tupou zbraňou, 

krotí dcdinskycli hafanov, 



t90 

keď naň ostré zuby cena. 

No kde-tu vymeria 

ňou aj slušnú odmenu, 

ked mu potuteTný čučko, 

ň boku plaziac sa tichučko, 

sklbne krpec lebo halenu, 

tak že nemilobohu 

na »troch« beží do brlohu, 

pritom o dostatom 

dare kamarátom 

Čo mu gágor zdolá: 

»vidiŠ, vidíš, vidíš !« volá. 

Na nej čo okrasa, 

či var' dáka čara, 

oku zdá sa, 

samý kríž a čiara: 

sťa by bola dlhý 

rováš od krčmára, 

na ktorý sa smädným vtáčkom 

s prázdnym vačkom 

režú »na bôrg« dlhy. 

A tie znaky na palici 

nie sú tam po daromnici, 

ani na ozdobu, 

tým mien na porobu : 

ale sú to jeho miera, 

vedľa ktorej kupcom svojim 

z tovaru, čo príhodno im, 

meria, ťahá a vystiera. — 

Tak ubraný 

tiahne v cudzie strany. — 

Nuž a kto je chlap ten smelý, 

čo tak bez všetkého pasu 

za dnešného času 

cestuje deň celý? 

Kto by ešte neznal, kto je, 

na obraz nech upre zraky svoje 

v jeho črtách každá čiara 

prezradzuje vám handrára. 



Tiahne handrár do cudziny 
k dvorom gazdu pána, 

priemyslu čo živel činí, 
v handrách zdrapoch, sháňa. 

Sedliak za nim rád vyzerá, 
pán smiech z neho robí; 



891 

predsa obom, tým čo sbiera, 
sladí žitia doby. 

A bárs prvé na osvety 

oltár steblo skladá: 
predsa možné sveta deti 

s posmechom naň hladia. 

Trpký je to kúsok chleba, 

potupné remeslo. 
Keby aspoň, jako treba, 

vždy aj osoh nieslo. 

Ale všetko, čo vydelá, 
sú len handry, zdrapy — 

Čo má robiť? potrieb vefa, 
doma bieda trápi. 

A všeliká bárs pohroma 

proti nemu brojí : 
on vítazí : ved sa doma 

zaňho modlia svoji. 



Ked sa na tej svojej púti, 

sveta po zákutí, 

chôdzou, sparnom zoslabnutý, 

do dediny dostane, 

pri prvom hned dome zastane. 

A tu jako starý známy 

na prietos si sadá 

a hneď skladá 

svoje krámy. 

Potom si rukávom 

po vráskavom 

prejde čele, 

sotrúc potu jarky celé. 

Nuž, či nemá Šatky? 

Mal raz, za čas krátky. 

Aj tú dostal pred sobášom, 

jak to v zvyku v kraji našom, 

čo znak lásky jednoduchý 

od mladuchy. 

Ale tá sa v tomto svete 

k nemu viac už nezaplete, 

bo ju dávno hladná 

kassa vládna 

dala zmeniť v zlatky ; 

a z tých sa ver' u handrára 

19< 



^-.'í'W*' 



S98 

máloktorá tára, 
okrem na výročné sviatky. 
Na to jako vodca pred útokom 
skúma pole činu prísnym okom. 
Ale jakokoľvek bystro hľadí, 
nikde nezavadí 
oko jeho 
o živého: 

zdá sa, že spi vieska celá. 
To však nemrzí ho veľa ! 
Zná on dobrý spôsob 
aj stá osôb 

naraz vyviesť predo zraky 
choťa vražcc dáky. 
A v čom trčí tá moc velká, 
to je jeho maličká pišteFka. 
A keď priloží ju k ústom, 
ozýva sa v kraji pustom 
Čarovný hlas 
zo sfci spletený krás, 
jako by bol všetkých svetov hlahol 
do nej vpriahol : 
tak že vtáčky, 
vo vetvách čo drieniii, 
vystrkujú pmti nemu 
/.pod krýdcl zoháčky, 
:i v podivu 
hlavičkami kývu. 

Nuž ;i zkíulc má tie pejniy krásne, 
n;id nimi čo tvorstvo žasne? 
Kde ten majster, čo Icli skladal? 
"ľoho bj's' tu darmo hľadal! 
Hej! to nenie hudba zo sĺz kraj.i! 
Sú to pozostatky piesni z raja, 
ktorými vraj pevci mali 
predkov iiiišieli nsi>ávali, 
ked ieh praniať kolisal.i. 
ľýi-li vľ.ij /lonik\' sebou v/.A.\ 
v list i /. iVku. 
Ued sa pre velikú 
\inn .• l'.ilenu 
hľal.i ii.i /em /líicdcnú. 
\ .'e ieli vraj \šetkvni deíoni 
poiu^Sl.i .-ävetom. 
Ale že vraj ieh jiarlesy 
po,Ml)udla kdesi: 
pielo viMJ j.i Inulb.i odvekú 
li.ns s.i j.iKii tnilo vlni. 
jMedsa nikdy tu.by eU'vek.t 



gS3 

po jej slastiach nevyplni. 

A tak chvílku prepletá si 

rezko raz, zas dumne. 

A hľa, na tie hlasy 

bystré, šumné 

pustá vieska, niva 

zas ožíva, 

choťa v hájoch mojej domoviny 

pozaklínané krajiny. 

Na to z každej chalupy 

chytro vystúpi 

veľkô, malo, 

jako by ich čosi hnalo, 

a sťa dáka čierna chmára 

zaclonia handrára. 

A niet vari 

toho mena v kalendári, 

jakým ho ten lebo druhý volá. 

Najviac: šva^jre, strýčko, 

ujček, ňaňka 

počuť dookola; 

pritom každé za handier máličko 

od neho hneď dačo dr.mká. 

On však, vediac, že má času, 

nedbá na tú dotieravú chasu, 

ale zahovára, slová krúti, 

aby kupcom dodal chuti, 

by vraj v kúpe 

nemali sa veľmi skúpe. 

Uňho tiež ten výrok zlatý : 

»Čo vraj figef, to ííroš,« platí. 

Po chvíľke len predsa vyne 

7. kapsy objem skrine 

a jej obsah pod vrchnákom 

odhalí divákom. 

A div, čo v nej všetko trepe! 

Tam máš sťa by v dakom sklepe: 

rášky, stužky, prstene, 

šnúrky tkané, pletené, 

drumble, ihly, šidla, 

kde-tu I kus mydla, 

hrubé niti, tenké cverny, 

galóne Í cukor Čierny, 

<;ombiČky tiež, babky, háčky, 

náprstky i navliekačky, 

pražený kus živice 

na prieslinku pod praslice ; 

vôbec všetko, čo sa minie 

na dedine. 



»4 

A z tých veci krámu 

každô, Čo zdá sa mu, 

volí, preberá v nich, 

jako v hruškách planých, 

a je to len predsa všetok 

handrárov majetok. 

Je tam kríku, jednania, 

otázok a núkania, 

hany, chvály 

všetkej harabury, 

tak že by to kury 

sotva pozobaly. 

A v tej trme-vrme 

jedno druhé drme, 

strká, sráža spolu, 

hemží sa to hore-dolu, 

sťa ked svevolný chlapčisko 

pošturká mravisico. 

On však ako dobrý tatko 

pre všetkých má slovo sladko, 

a kto si čo žiada, 

vcbčne mu dá, 

čo aj za zodratý 

kúsok šaty; 

len že, chvalabohu, 

nikdy bez osohu. 

Tak to ide veselo 

odpoludnie celo 

v počestnosti, 

obom stránkam k spokojnosti. 

Ale nad hlavou handrára 

sťahuje sa čierna chmára, 

a už z diali 

naňho hrúzu vali. 

Je to nový, jako z brusa, 

nečakaný jeho drusa ; 

sťa by vypadol mu z oka. 

Ach, i on má svojho soka! 

A hlas cudzej píŠteTky, 

jako jedovaté strelky, 

do srdca mu vniká 

a mu každou žilkou myká : 

boji sa o kus chlebíka! 

Aj to hlasné trhovanie 

na chvíľku zastane, 

jako džavot vrabcov 

vo dni jaseňou 

ked daktorý z chlapcov 



a&5 

medzi ne zalúči kameňom. 
A tá kúpychtivá chasa 
na tú stranu obzerá sa, 
a má vôTu, vidí sa mi, 
poobzerať i tie krámy. 
A to náš chlap dobre cíti. 
A čo svetom prebitý 
za slabosti kupcov pochytí; 
nejedná sa, nepreberá, 
neváži ni klbká prísne, 
len každému vrtko merá 
a plat do kabele tisne ; 
a tak dáva za pol ceny 
tovar ťažko dovážený. 
A keo popotíska 
všetko do mecha, 
miesto trhoviska 
prázdno zanechá . , . 



Tak to ide v celom svete, 

jako u handrára, 
bieda sa len všade piete, 

nepokoje stvára. 

Všetko jedno s druhým brojí 

o kus toho chleba, 
zapomína v tomto boji, 

že to len dar neba. 

Vôbec všetko, čo je živo, 
vždy sa s druhým skandrí, 

a to, prečo hladí krivo, 
často sú len — handry. 

- — — »«. 



Ján Ďatel 



Pavel Jozef Šafárik. 

1T05-1805. 

ieraz, 13. mája, bude sto rokov tomu, čo v skromnej sloven- 
dedine, Kobeliarove, narodil sa Pavel Jozef Šafárik. Slovanstvo 
iČDvm srdcom zasvätí pamiatku svojho veľkého syna, 

* 

V tridsiatych rokoch v Rusku ua uuiversitách začaly sriadovaC 
ry pre slavistiku. Vedochtiví mladí ludia, zapálení láskou 
ivanstvu, ašpirovavšf na tieto katedry, so štátnymi ätipendiamí 
ralt sa na študijné cesty po slovanských zemiach. A tu každého 



SOfi 



priťahovala Praha, Iíde bÝval Šafárik. lioďanskij, V. (iríľ'T-.iľi.' 
ľroia, Srííznievskij, onpiUlio potom (okrpín Preisa. ktxiti ľkot 
><tf|iy slnvistikv. nu riiskyi-h uiiiversiĹiÍĽli, považovali ŠaláriK:! ahk 
svoju ak:i<leiiini. 

Shvotľ-ké Sfaroiihľ'SÍi. ktorými v Slovaustvo a vo ^ 
svete vôbec vysoko pov/.oiesol sa äafiirik, vyály loku 1" 
Ktia/ivVcti iiilaiiycli Husov u/, prv upozorňoval ua noho najiiu M. 
P. Po^rodiii, ktiiri'lio vťfkou uiflhílion zostane, že z Kusov an pm 
začal vrelo peatovat nsohiu^ styky so Kápadiiými Slovanmi. iN^odin 
u?, ľoku IHHó vylilachl áardiika a v liste z ľrahy (i lo?: 

„éiifAľik presídlil fta sciii prod dvoma rokmi, dok'iiiáva -< vnu 

históriu Slovanov, ktnrou zjiin'pnizdiiova! sa niľkolko rokov, liU^ 
dielo chybovalo v europejskoj literatúre: nemeckí spisovatelia, la- 
obei-ajrtc sa všetkými jazykmi iia svete, tivými i mrtvýnti, hebrej- 
nkým i sanakľitským, ľinakym i koptským. majú dosial akýsi oe- 
porhopitehiý oripor proti slovaunki^iiiu, í tlai'ia o tomto sveiovoQi 
národe to, ňi iftaf hnnba je pre nich. Oni nijako uemôža Ri vy- 
svetlif. že v^cobe^ná histt^ria nemôže byf bez slovanskej a i.*!, oa- 
slcdovne, všetky ÍľIi diela v loiiito uboro mnji) len lelittivnu ctMiii. 
Dielo Šafárikovo urobí iM/liodini reformiU'iii v histórií, u položí 
pevný /Aklad speciiiluym hi^jtoríam slovanských plemien... fejrfarik, 
hez váetkej pochybnosti, je prvým zo slovanských iiloloíov. ľieolk 
Dobľovskfího, on ôiol o mnoho dalej od svojho učitehi. (ľo^li tn <if- 
xHX-b l^paJ^í^, Ur.-liKľ' 

ľozdejbie. opísujiie, aké rozhovory mul 8 nfiu, ľuuudiii Ukto 
ťimraktorisoral éarárika: „/achrániC ja^yk v ústnch imruda — bi 
ji^ nak' uré«nie, a viac nič. Nám o nič ini^ie netivlm sa stanU. T» 
nie je un&a vec Ako bude sa Túbif Ltohu, — hovoril 'Šafárik, a 
začal ľo/.víjal predo mnou históriu osudov slovanských, i!> 
i Lorajiích; rw- jeho liťklii pokojným, velebným prúdom, ľ- 
hodnoty ^ívojho n.iroila, vrel.-l libíka k nemu, pľesvťdŕt>rufí o veJkoui 
určení jeho, akási posvälmi trjíelívosf. nedopúšťajúca ani valohy, 
ani reptania, viera v ľrozreteluost, — lo je. čím bolo pľeuikoutif 
každé jeho slovo. Ja videl snm jasne rozdiel medzi zApi' ■ 
prudkým nitndíkoin, ktorý mysli len o zajtrajšom dni, a /I 
muioni. pfxitujúcim vekami; videl fiom jasne rtzdiel '" 
iiýni presvodčoHún, zrelým plodom dlht^liť rozmyšliinia, i 
z.Í(')ivatom, ja houi pochopil, čo xunuHMiá 7jivisef od okam>.ťuia ft^ 
panovat nad časom. Aká vysoká reč! Ani jedno meno, ani jednal 
osobu nespomenul Šafárik; len pleniemL, národy ho zaujímatr. Oij 
temer nevšimni si každodenných udalostí, a hovoril o ' 
náftletíkoch. ť'o yn v/ne>eriý pokoji ľresvedčeiiie o 
o vysokosU svojho povolnnla zobnizovulo sa na jeho ts.i: 
ho počuť v zvukoch jeho hlasu. Ja počúval som veľkého m i 
smejúc dýchnuC, ohávajdc sa preriect slovo, hladel som nu Deiif> 
s pnhožuôsfou. /dalo sa mi, ie počúvam hlas s tamtoho sveta, iti 
predo mnoii stojt muž /. časov apošUdských." Ako mohol sa vyTioňtl 
taký muž. Pofíodin vysvetloval si to nasledovne: , Ťažko j 
stavif si takú lásku k n;\rorlu a rovné účnsTeusivo k tisndu ■■ 
rozličných plejnien. Bolo treba /vláilnycli okolnosti, aby sa vjrvii 



197 



í 



taký ijav. Bolo treba ži( zprvu v ttúfteilstva Turkov, polom pod 
rakÚKkTíD puiiKtvoin. ohznámiC sa s Poliaknil, stAf r iKítykoľ.b a Mti- 
dkrmi, aby koueäiu pobral si v duel réetky sluvanskú ťtemĽiity. 
stal ML ftkobr predstivitoroui i-elt^ho národa, Abv bu bolely jeho 
nuiy, lí»sily jpbo mdosťi. aliy pn^cboviUjil ji-hi> n.'idt^jo.'' 

ľritoin rtiiM obdivovali äaťariku, aku uxohol kouat také pi-áce 
T takých fožkych niaieiidliiych poinerocb. ľiofessor liľanoTdkij, 
ktor)' DAváilvil bo v Prahe rokti IHHH, napísal: ,.la neviem, čomu 
ilittC sa viac u éaíarika, jebu velkej učenosti alebu jeho v^rkému 
charakloru. On je iiieh'ii jednoducho (.budubiiy čltivt^k. lež v do- 
slovnom sniysle novic dnes, čo zajtra bude jest. My obdiviyeme 
»eb«xapreaic, & kToKtii Nemci oddávaji'i sa vede. ale u Šafáiiku je 
lo ftštfl |K>divuhodi)cj^io, pľoio že jeho oki-om biedy tlačí tisíc inýrh 
okulnoistí, ktoryi!h v Neinet-ku niet A pritom všetkom on je spo- 
kojný a povil)'/ Ftoífanskij tas písal Po^odinovi „ŠafÄrik je pre 
mňa cti\& akadeuiia... cela bibliutékn. ŽiviL eneyklupfidia všetkých 
v o Slovuiiocb. Tu ka/dy ileii mám pnle^itusf iHidar, a 

k' . iityslíii), čo Lo stAlo jeho pri takých krurých okohmaUdi, 

aedostAUocíi a prekáiíkarh, privádza ma v podiveiiie. Takej úŕinli- 
Tosti, neúnavnosti, nezlomnosri a llsky k svojmu predmetu, takej 
tr]ieiivo.>itÍ ja nenašiel som ešte nikde. Trpiat: ua stľaäný reumatls- 
inns, /.áhubue ličinkovrtviií na neho v íenijšiu ilH3B) neobyčajne 
chladnú v zdejšlch krajoch stimu, ani dh hodinu neodklndnl pero, 
a leu pri piiíacom su-le zabúdid svoje telesné múky. Piidajte k tomu 
trfiner vždy chorých, žeou. lesfinu a dvoch synov, ji-lio nedo«tjUôk 
v unjuevyhnutnejMcIi potrebách života a i.apriek tomu váetkeaiu 
slAlu, uejKmennii, srdečnú botuvost $\iint k&hÚmM, čfnikotvek môže. 
ani za uuik pýchy, vypumvonti atebo samoTtibosti, a kaMý z nás 
i^ bude obdivitvaí tohoto muža. (llncbMa rb M. (1. Iloro- 

.íi ľ.iuuHHCCHXi. ;teMľ.iiM I, '2^. l'í*.)* Corfuuskt^ho zle do- 

jjuialo. if éaftuik k vôli chlebu musí mari( sily t čas v zaneptúxd- 
o<*ni chatrnoni, jeutu ut-priuieranom. ^Ĺ'o hy ešte — volal v inom 
lisu? — táto jasná, jtrlsua, učená hlava vykonala pri trochu lepňlcli 
okolnostach života 1" \Um uozvati SaĎlríka um6i?Dfkuui vedy. 

« 

ľ svojim Äafímk pilne dopisovával. i.istov jeho k sa- 

tnŕmi. iitívi /.iu-.hovalu au pol dnitia sta (IIhosva ck M. !!• 

noroAHHv, U|. / listov Kollárovi z Nového Saiiu plsavaných publiko- 
vali v CiH. Česk. Musca (I87;i— 751 8H; má ich byť ežie — ako 
K. Jirečok xvestuje — fíT*. Šafárik bol takým dupisovattílom, i.e 
du \udúí'\iQ listu vr^Jľl vhiÁii niečo i ' Iiit^lio. Pre hás veruii 

rsňciia je novo-sailftka jeho koiresp -s Kollárom'j. Nám 

') Z Nového Sadu Šafárik mal velkA korrc§pondcuc)u i s Martinom 
llaniDtjakoiii, ale liity jeho Haniuljakovi ^A tlačcoŕ v Snkole (1N62. 
166a, l^6&> len vn výtáhocb, a iť.h orlKlnále hynú v ^atvoreanj Matici 
Sloveufkcj. 

Nii Slnvniltii ľiinNitu<if dobrých ftidt tstc povynacbodda by eilr 
tak«to puiníBlk)' \<ií ^.it.inkovt. N» pr. kde je pozostaUiíit jvIkAv^kéhn 
Forj^nŕlka'" V naíej liomovľj knUulci v T. Sv. Martine nacbodt u 





Baf&rík v Novom Sade bol najbllžáf; vedfa Bvojlch vodeck^ŕt'b tru 
dov žil sloveuským duiuáin, cbcel slúžit predováetkým svojmu slo- 
venskému národu. Čítanie hneď v prvom liste Kollánívi ifebr. \S2i): 
„.. . zde 8e Véui osvédčují. že já z tohoto vyhnansrvi svétio ria 
srdce vlasti návnititi se hotov jsetn. jakniile uiíato ualtt/eno tmUe, 
ú UL'iuž by äe ŕici mohlo poulnfku: tu vstrČ bril svou ílu zeme, tu 
86 rozzeleuii!'' V ll»toeh t^rbto je hojnost ()óka/.<kv i a. to, ŕfi 
Jaroslav Vlček bovoľl v Dejinách literatúry gbtvcnskej, ie „KoIUr 
a éaíárilí sú otcami litei-ámej slovenčiny." Už v reéenom prvom 
\hÍA' písal Šafárik: „I sám pnivlm, abychoni sebe vli-.e^ q«2 Cedili 
liledi'lí... Ja soIh' aspoň dohi'e jistou prostrední cestu, níž by •« 
zvliiáté néitelítm k tidu uiluvícím jíti dulo, uiysliti n pŕed^ttaviti 
uiohu... Zde myslím, aspoň nyní, ue tak vysokých ideiild, jakú 
radŕji hlbokého života n^icb /anedbalýeh bnitŕí Slovilkú äeti-iti 
treba." Kollárovi závidí šťastie, že v Peiti môže .pŕedce 
i 8 vrtmclmi pi-átelskvmi sloveuskými dušomi ohcovati." Keď 
1823 boio\*ili sa k vydaniu národných piesni Blovenských, Šai 
húta, čo by bolo povedal v úvode a aký pravopis ustálif. ^.Co m 
pravoplsebnosU tyče, dle mélio domnéui by se oblcd zvláát na ty 
Slováky bľáti inŕl, kteŕl i Čechú i Moravanú, i Poltlkti u Uusňáku 
jednak vsdálenijsuo." (Stredná slovenčina t) „Skoumuti slu^I, cojest 
n vyslovovaní všem téméŕ Slovákňm ftpolečnú.. ." .Časeui svý 
musíme dokonalou Slovenskou it. j. našich Slovakia) bibliogrAli 
zhotovil. " Kolláia opytuje sa: „Kteráje^t nejstartií i^lovpu'íkä v Chŕlch 
tisténá knižka?" Kcd Kollár v svojich hojnch {\H2bi nž-u/ pod- 
liehal a chcel odíal z Pesti, Ôafárik dotklive prosí bo: ,Hle<fte Sd 
nám, pHteli, na kterykoli zpú&ob zachovali!" — .Holýho bá^né hv 
mi nad miru libí. Daj! su mi i dle naáelio spúsobu {isnuí dubŕia 
čfsli." Keď v Čechách (1827) vytýkali nm, že v svojej litrratiire 
(GeschichLe d. slaw. Spr. u. I. j oddelil slovenská nArečie od če- 
ského, Šafárik písal Kollárovi, že v budúcom vydatil e&te tralej po- 
kročí. „Pokud si naši Slováci jakýsi svému nárečí pHmeŕený spi- 
sovný sloh, nech treba s na základech české grämmutiky, nezanuejf: 

exemplár ShtHinského I^árodopisu (1842) 6 týmto vlastnonifoým veno- 
vaaim: „PŕJtcIí l''erjenčfkori na |iamálku Saftŕík"; a k titulnej ttnne 
kiiiíky prilepený je lístuk : 

O fclix horoíDutn genas, 

Si vestros animus amor. 

(juo coelnni rcgitar. regst! 



Jedeu skutck dobrý vico mondrosU aká2o na ŕlovŕka, ticilí ti 
Hlnv krásnych bez akutkáv. 

Drahému pŕlteli akademickómn 
Fcrjonŕlkovi 

na paitittiko psal 
V ?nas. 30 t&H Pavel Jozrf äaraŕik. 

1851. 
LaoČokovci na Píle boli tioJt blízki Teľkúmo syaovi Kobdiarov«. 



i^JMl 



AiiAi 



Ul 



>M 



národné literatúry, nebude u Itdu cliuU ku 
Ttl. My splsoAmV biideine jen Itniminovc mezi tiiletn naMm: 
jokii hUit-> |}08avnd byli, a sbíh náš a jiLzyk knižný u>, ('<• Saiinkrit 
a, ťlrkcvnä ijlovenčína. Pi^f to, ahyeh Vkit utvrdil v presvedčení a 
pmUevzelL Neodstúpte nd zjlkladóv nami pred 3 lety polo^^mých ..." 
V juJi 1H1>7 pjsol: ,Premyšlnji o 3fatici iílovenské." 

O slovenskej vreJosti Pavla .t. éafrtrika vydAva svedectvo i jeho 
VDuk prof. Konštantín 'lircŕek: ^ItylC éurai-ík pri veäktírŕ- svŕ liorli- 
íosti n jtarhovjirií jťtlnulnť'lin Česko- slovenskí' ho plHHinnťbn jazvka 
rozhodný človek." (tísvcta lhlV>, :S'.t8.) J. ŠL 



i 



Gazda a sluha. 

Povimlki Z. X. Tvtníiho. 

IL 

Dobrý žrebfc, s Tahkym taákrfpnutfm plazov, puhnul sane a 
*ivo pustil sa po zamiznutej. v dedine vyvo/enoj ojsíľ. 

— Kde 6í sa to prilepil.' Daj sem bič, Nikita. — zvolal Vft- 
siílij Andrcjíč, orivíduo tfšiitc íia ttyiinvi, ktorý učupil sa ud /.ailku 
aa plazoch. ~ .la ti dám I Ideš k matke, ťhíapĽÍsko. 

CtUapťC snskočil. Pejko prísporil krokov, zafŕkal a prešiel do Iropu. 

Osáda, v klorej stAl dom Vasilíja Andrejíia, poKostávala zo 
šiestich domov. Akouilble >tšIí za posledný kovAčov domec, hneď 
ctťili, že vietor je o mnolio silnejší, než si mysleli. Cesty už tetner 
Debolo vidno. Štak saní bneŕf zametalo, a cestu uio^'jio bolo rozo- 
rnai len preto, že bola Tyvv.<^euá. Po celom poli sa kiirilo, a cele 
uevídno holo črty. kde zeni scliodf sa s nelmm Tetatinsky les,, 
vždy dobie vidný. teiiino éernel sa cez sťiažný kur. Vietor dul 
s Uvej strany, zakrúcajik i'iporne na jeden bok hrivu na tuhej 
ulirj?.irut<*j šiji pejkit, skrúcal luu na bok eôttí i podviazaný chvost 
a pritískal <ilhy polior cbalatu Nikitovlio, sedevšiebo proti vetru, 
k jebo lícu a nosu. 

— Nemôže poriadne b(^ža^ je nňažnOf — hovoril Vasilij Andrejič, 
pýíiiac sa ívojlni dobrým koňom. — Raz do Paáutina viezol som 
sa na ňom, nuž za pol lioditiy priliel. 

— Žť col' 

— Oo Paántina, hovorím, za pol hodiny priíiel. 

— Ani rtx^i, kóti jo dobrý! bovoril Nikita. 
/amjkli. Ale Vaeilijovi Andrejičovi ebnrlo sa hovorif. 

— I^^ne tvojej som veru povedal, aby bednum nenajiájalal — 
iMfQríl Vasilij Audrejiť. tak uverený v tom, že Nikitoví muel li- 
chotit i>oshoviiraC tta s takým značným a umnVm človekom, ako oo, 
A tak spokojný so 8vojlm >jirtoni, h" mu ani do hlavy neôlo, že 
ixahovor ten rodie byt nejirljemný Kikitovi. 



300 



Nikita zase nedopočul zvuk gazdových slov. odnáSaiiý vetroiiu 
Vasilij Amlrcjíi: opakoval svojím mocnŕm vypočítaným hlasoui 
uvoj xftit o btíiluúrovi. 

— Čo ma do nicb, Vasilij Andrejič» ja nesU-iráni sa do tých _ 
veci. Len aby mi s clilapcoín dobre nakUdnla. iiiáce uť«lojfm o tiu-fl 

— Tu jo tak, — hovoril Vnsilij Aiuln^jič. — No. ;i ťo, kounV 
kúpiš si na jar? — začal nový prednior rozhovoru. 

— Veru iuáĹ*e uemôžem, — odvuLil Nikita, odhmúc aí golior 
k.iflana a obrátac sa ku gazdovi. 

Teraz už rozhovor bol zai^ímavjŕ pro Nikltu. chcel " " cuI. 

— Chlapec narástol, musí sAm orat, a dosial — 
hovoril. 

— Kuž ve/mite ú toho bez U'j lopatky, uezaceuíin vdin bo 
draho, — zakričal Vasilij Andrejič, cíCac sa rozjareným, a preto 
prochodiflc k milému svojmu zamestnaniu, zabárajúcemu vdecky Jch" 
KÍIy — ku kupčeniu. 

— Iíajte 8 [Mitnást niblikuv. kúpim ua trhu, — hovoril Nikita, 
vediac, že pravá cena koúu, l^torOlio chce mu uatíänúí Vusilij An- 
drejič, je riibluv sedem, a Ae Vasilij Audrujič, ak uiu bo oddá, 
bude si počiut zaň so dvadsaťpäť rublov, a polom za pol roka m^ 
uvidí od nebo gro^a. 

— Kôň je dobrý. Dožičím ti ho, ako sebe samému. Svedoniitŕ, 
Itrecbunov nikoho neoklame. Itadáej nech ju máni ňkodu, ja u'w 
soui, nkii ini. — ľoctive, — volal svojím tým hlasom, kforyni 
každóho, od koho kupoval, ulebo komu predával. — Kón jf? > 

— Hej, — hovoril Nikita, vzrlychnúc, a pnrsvedčiar. sa, ») vii 
nemá čo po»lúchaC, pustil rukou golier, ktorý hned zakryl uiu ucho Í lU 

S pol hodiny vie<;lí ea mlčky. Vietor predúruí Nikitovi bc 
i ruku, kde šuba bohi ptedranil 

Skrčil ftiL u dúchal si do eoliera, ktorý zakrýval mu uHta. 
tento dych jeho, tak sa mu videlo, že bn z(dirieval 

— Oo, ako niysllŔ, na KaramySevo pôjdcmOf a či rovDO? 
pýtal sa Vasilij Andrejič. 

Na Karaniy.ševo cesta bola lep&ia, obstavaná dobrými víechí 
v dva rady, ale — dlhí^ía. Itovno bolo bli^.šie, ale cesta malo vy- 
chodená a viech nebolo, alebo boly uedobrd, aoiate. 

Nikita rozmýSral trochu. 

— Na Karamyäťvo hoc je I dalej, ale lepšie — n/v-il sa. 

— Ale ved rovno len priehlbinu prejsť, aby .na nepobi lid í Ifl, 
potom je at dobre, — hovoril Vasilij Andrejič, ktorý bol by ú 
fsC rovno. 

— Vaáa vôľa, — hovoril Nikita a opÄl pustil golier. 
Vttsitij Andrejič tak i urobil, a keif zašiel tut pol versty, prtl 

vysokej, knísucej sa od vetra dulwvej haluzi, so tíuchým, kde-taj 
diviacim sa na nej lístím, obrátil na lavo. 

Tu vietor dul im al rovno du tváre. S hora pusUl aa snlažik' 
Vasilij Andrejič poháňal, nadával líca a dýchal si pud fúzy. NildU 
driemal. 

Mlčky preäli tak asi deiuit mloút Zrazu VaHiJiJ Andrejič u<nl 
aa čosi. 



4 

lamn 



i^J 



mu 



«n 



— že ŕo? — pýtal sa Nikita, otváiujúc oči. 

Va^ilij Aiidi-cjic DcodpovcdjU, ale sbybal m, obzurajiiť sa uazad 
1 tut|ire<lok pred boiin. Kôň, zoBÍrapatcuý od putu v slubinitťli í uh 
&iji, išiel^ krokom. 

— Co je, reku? — opakoval Nikita. 

— Oo je, čo je, — poníbal sa mu Vasilij Andrejič sídito. 
Viťcb uL-vIdat! Isto boih pnbUidili! 

— Tak 8tojtt\ ja pozľom ce^tit, — hovoHI NikiU a, íahko so- 
skoŕiac BO sani a vexmiic biČ zpod slamy, poäiel v tavo a s toj 
strany, s ktorej itctiol. 

Sňah v tom rokti bol n^blbuky, tak že vJiado bola cesta, ale 
iirerl^a tnirKtaini bol po koleno a sypal sa Nikitovi dn čižient. Ni- 
kita ťbodil, ^'fupal nohami i bičom, no costy oíkde nebolo. 

— Nuž čo? — hovoril Vasilij Audľejič, keď Nikila vrátil sa 
k &aniaui. 

— S l^jĹo str&uy niet cfsty. Treba v tú strana pozret. 

— Tu pred uami černie sa íosi, ta cUoJ podívať sa, — hovoril 
Vasilij Andr<*jič, 

Nikitn šiel i t.i, doňiel k tomu, čo sa ŕeinelo — to černela sa 
/.pnv, nasypaná z holy'cb ozimíii na sňah a zaíarbivŔia hn na čifrno. 
Puchodiac i s pmva, Nikita vrátil sa k saniam. sbit sôab so seba, 
Tytriaaol si ho 9 užiem a sadol on sane. 

— V pravo treba (si, — povedal rozhodne. — Vietor mi do 
laväho boku dul, a teraz rovno do tváre. Choifle v pravo ! — roz- 
hodne hovoril. 

Vasilij Andrejič poslúchol a v^al v pravo. Ale cesty len ne- 
bolo. Tak šli nejaký čas. Vietor ncust^lval a padal sniažik. 

— A my, Vasilij Andrejič. iste sme celkom poblildili — zrazu 
povedal Nikita, akoby r uspokojením. — ToU» čo je? — hovoiil, 
ukazujúc nn rieľou zemiakovú \iinf, trŕAvsia zpod sriahn. 

Vaíilij Andrejíŕ zjLstavil už simtončho koťia. — A á) V — pýtal sa. 

— A to, že sme na zacliarovskuui poli. Veru sme prišli I 

— Túraíí — skríkol Vasilij Andrejič, hovorivŔÍ ai cele iným 
ad domu. prosom, mu/fckyni hlasom. 

— Nelkrani jn. N'asilij Audrejič. ale pravdu vravím, — hovoril 
Nikita. — I po saniach počuť — po zemiakovom poli ideme, hľa, 
ta Bu i hrouiaily, na ktoré svexili tíľiL /aeharovské fabričnť; pole. 

— Podivjij sa, kam sme zablúdili! — hovoril Vasilij Andrejič. 
— Ako to možno? 

— A treba rovno ist, to je tak, dakani len vyjdomo, — hovoril 
Kikita. — Ak nie do Zacharóvky, tak nu panský majer vyjdeme, 

Vftsilij Aodri'jii^ posliícliol ,\ postil koím. ;iko ka/al Nikil*. Šli 
tak ď>sf rllbí'. Niekí^y wt-liodili na I: ■' nii»*Rta, na ktorých 

riivťje boly po vivhu siialui prachom. Zase vyÄli 

, tu z o/imiiiy, tu z jariny, ktle /(hmI súaliu vyzoraly 
Ha od vetra palyny a nianiky, zum: zaéli do hlbokiMio a 
iiko bieleho rovného sňabu, na ktorom už oič nebolo 
^Mjab padal i sltorit. i dvíbul sa zdola, ll&z zdalo sa, že ídii 



Tí... 



*ľlQ. 



cidot, nu ŽĽ nalior, uieki-dy, /c stojit na mieste a /.e siiaint^ ]kole 
<Mil (uhnu nich. Oba mlčali. Kóň zrejme bol umorený, celý zo* 



xtéfcpattiný a inovatou pokrytý od potu a Mel krokom. Zrazu trfaol 
sa a zupadol do vfnioru alebo priekopy. Vasillj Andrcjlč chcel ho 
zastaviC. ale Nikita likrikoi ua iiclm: 

— Načo zdľiaí! Vošli sme — treba výjuf. No, inOjI um! uo, 
kamarát! — vulal veselým hlasom ua koňa, vyskočiac zo tt«ni « 
i sáDi zaviazuuc v priekope. Kóíi potrlio! a hneď vyšiel na xmral;^ 
násyp. Zrejmá vec, bola to priekopa. 

— Kileže sme my to? — hovoril Vasillj Audrejíč. 

— Ukáže wil — odpovedal Nikita. — l.en pticfme. OôjďfrM 
nekatn. 

— A vedto iste ^foiiačkinský les? — hovoril Vnsjlij Aiidrejič, 
ukazujúc na čosi i^ierne, vyftuipívsie zpoza síiahti pred nimi. 

— Dôjileme, potom uvidíme, Co to za les. — hovoril Nikita. 
Nikita videl, že a tej strany, kde sa to černelo, vietor prinášal 
Buché. podlhovasté listic vŕb, a preto vedel, že to uíe le«, ale 
obydlie, no ueclicel hovorif. A skutočne, neprešli ešte am dra^aí 
8iah od j)ríeko{)y, ako pred nimi utčernely sa akídt^í stromy a bohi 
počut akýsi novjŕ žalostný zvuk. Nikita dobre uhádol: bol to oír 
les, ale rad vysokých vŕb, na ktorých kde-tu e'slpi trepotalo sa Ústie. 
Vŕby iste hoIy vvBailoné po priekope liuiuna. Ako prišiel k vŕbam. 
žaloHne hučiacim vu vetre, kúň xrazii zdvihol sa prednými 

vyše saní, vymohol sa i zadnými a prestal Ŕliapa( sa v v 
kolen&. To bola cesta. 

— Hla, prišli ame, — hovoril Nikita, — ale nevieme, kom.] 
Kôň, uemýliac sa, ajel po zanesenej ceste, a. neprepli po n<j 

ätyridsaC i^iah, ako začemel sa plot suštarue, s kton'j neprestajD« 
sypal sii shali. Miunii sušiareň, costji ftkrúlila sa po vetre a oni] 
vo:clí do záveja. Ale na prerlku boto videC medzem medzi dvni 
domami, tak že zilvej iste nadulo nn ceste a bolo treba prejst haj 
A Kktitoŕne, ako prešli cez závej, naälf sa na ulici. Pri knijnufEa 
dvore na žioke zúfale trepotalo Ha od vetra povť.saD(!, zamrznute 
prádlo: košele, jedna červená, jedna biela, gate, onuce a jobl 
Biela kosefa najmä ziífalo trhala sa, máchajúc rukávmi. 

— Aká lenivá baba, niebo umiera, /e na sviatok nesobrala 
prádlo, — hovoril Nikita, liladiac na trepotajúce sa koáele. 



Ka začiatku ulice eäte bolo vetruo a cesta bola zauieteiÚT 
v prostred detliiiy slíUu ticho, leplo a veselo. Pri jednom dví 
brechal pes, pri druhom žena, znkntaná od hinvy do kaháta, 
behla odkiaľsi a vošla do dvíei domových, zustaniic na prohn 
zreí cestu jucirh. 7. prostred dediny bolo počuť spev dievčat. V 
dine, tak sa zdalo, i vetra, í snahu, i mrazu bolo menej. 

— A ved je to (íriÄkino, — hovoril Vosilij Andrejíč. 

— Ono je, — mlvciil Nikita. 
A skntočne, bulo t^i Griškino. Vychodílo tak, že odrazili tf^ 

lavo a prešli ohcui vcrst nie celkom v tom s.nn'-r<», v kUTotu 
trebovtkli, ak* predsa približili sa k miestu svojho určenia. Do 
ľiačkina od iiri^kiua IkiIo páC verst 



a 



SOS 



v prostred dediny potkali vysokého človoka , idúceho pro- 
triedkoii) ulice. 

— Kto je? — y.volal tento človek, xastavtýiic koňa, a hnorf. 
pomajnc Vuisiliia Andrejiča, chytil sa oja n, preberajúc po ňom 
rukami, piisiel k í^Htiiam n í^ado] si na ich kraj 

Bo) to Vasilijovi Aodrejicovi zuámy mužík Isaj, pove&tuy vokoK 
sIeo prrý kuŕiokrad. 

— A, Vasilij Aodrejic, kamže vás to Boh vedie? — hovoril 
Ittj, ottlicvajiic Ňikitn zápachom vypitej vodky. 

— Do GoriHČkitia by sme chceli. 

— Kde ste to zašli! Mali ste ua Malaohovo. 

— Mali. znali, ale Dcpotrafíli, — hovoril Vasilij AnUrejid, za- 
ttavínc koi'ia. 

— Kotlík dobrý, — hovoril Isaj. obzerajúc koňa a zvyklým 
pohybom zafaliujúc nm až dohora uslabenv u/ol zaviazaučhu chvosta. 

— Co, preiiocujettf, ŕl ako? 

— Kie, braček, trelfa írí nevyhnutne. 

— Ted* inuafte. A toto je kto V A! Nikita Stepaničľ 

— KtožQ byV — odpovedal Nikita. — Leu aby sme, duáa 
ooja, eíte raz n(*pohIúdilt. 

— Kdeže, tu poblúdi(V ObrAÍ sa nazíld, ulicou rovno, a lani, uko 
'yjdoi, vždy rovno. V Ťavu uojdi. Vyjiieš ua bolšák, potom už v íavo. 

— Obrátit sa s bol^ika kde - po letnej a či po zimoej 
(MteV — pýtal sa Nikita. 

— Po ximnej. Hneď, aku vyjdeš, sú kríčky, oprutt kríčkom 
^^ viecha vclká dubová fštrapatá atnjf, nuž tam. 

Yaíiiljj Andrejíč obrátil koim nazad a éiel dedinou. 

— Veru ste mohli prenocovať! volal za nimi Isaj. Ale Vasilij 
Aidrejič iicudpuveihil mu. potrhujiic koňa: — päC vcrst rovnej 
^ty. t ktorej dve boly lesom, zdalo sa ľahko prejsC, íýni Iiihšie, 
tt vietor ako by zatichol a sňah padat prestával. 

ľreáli opát nazad ulicou po vyvozenej a černeváej sa kde-tu 
'^ieiim trusom ceste, minuli dvor s prádlom, kde biela košeľa ni 
•wU sa odtrhla a visela ua jednom zmrzloni rukáve, tak zase prešli 
* älniám- hučiacim vŕbam a za.SB dostali .sa na otvorenč pole. Meieľ 
jDekn nestlchahí, lež zdalo sa, že stáva sa ešte vačsou. Cesta celá 
^l^ zaviata, a Haló sa zna(, žo uezbtiidít. len po viechach No 
I ^ochy na preilku UiíMo bolo rozoznal, lebo vietor dul im oproti. 

Vasilij Andrejič žmurkal, nahyäal hlavu a vyzeral viechy, ale 
""^ púšťal koňa, spoliebajťic sa naň. .\ kôň skutočne nepomýlil, 
*j* iiel. sknJcAjÚĽ sa to v pravo, to v hivo po záhybocli cesty, 
«t<>rťi rul pod nohami. Tak, napriek tomu, že sňah väčšmi padal 
' vittor bol väčtl, viechy ('aly sa videt tu 8 pravá, tu s ľavá. 

Tak prešli so desat minút, ked zrazu roMio pred koňom uká- 
•io w čosi fiemo, pohybovavšie sa v kosej sieťke boueníího vetrom 
*^u. To boli spoluccstovatelia. Pojo dohnal ich celkom a klopal 
Wliiitií o zadok poprwlku idúcich sauí. 

— Obíd a — a — j . . . napred ! — kričali zo saní. 

Vwilij Audrejič začal fdichodiť. V saniach sedeli traja mnžici 

*'eiu. hle, to šli hostia so sviatkov. Jeden inužtk éfahal zadok 



804 



koníka itnitoin. Dvaja, luiicbajúc rukami, kričali čosi v prcilku. 
Ukutaná žena. zaayi>auá núalioiu, sedela pokojne, uachuclilftuá v uulk 
saní. 

— Kto ste? — zvolal Vasilij Andrejič. 

— A— Ä— a...8kl! - t ct'lej sily /.akľiúii jeden z uiužiko 
ale predsa nebolo možuo {ločufi kto aú. 

— Uchyi! Nedrž! 

— bte so sviatkov. 

— Hybaj, hybaj! Uchýl! Senika! Oliitr! Utli>í : 
Sano Brazily síl, leu/.e sa uezachytily, odlúŕily sa, a muo mu 

žíkov začutý zmis'ávaL 

Strapatý, celý zasypaný sňahom. brachatý koník, Cožko dýchiýú 
pod nízkou dúhou, iste z posledných síl preberal svojinti kratučký 
nohaou po hlbokom snahu, podliadzujtÍĽ ích pud soba. ľysk, zrejiu 
mladý, a podtiahriufou. ako u ryby, spodnou sambou, s rozšiceuvu 
no/drunii a pritlačenými od strachu u&ami, podržaJ au niekolko 
sekúud vedia Níkitovbo pleca, poioiii začal zaostÄvaC. 

— Čo robí pAltíuka. — hovoril Nikira. — Ako zmučili koufka. 
Ani Asi&ti! 

Niekolko miuut počut bolo chrapot uozdier zmučeného knnlka 
a opitŕ kriky mužíkov, potom /Jitlcbol chrapot, potom /ainíkly 
i kriky. A dovôkola zase nebolo ničoho počuC, okrem vetra, hviždia- 
cohu okolo uší, a zriedka slabého zaškrfpauia saní pú sdutých mitt-J 
stAch cesty. 1 

Stretnutie toto rozveselilo a obudrilo VaailljaAndrejič&, a rtmel^c, 
noprízerajúc sa viecham, hnal koiia, spoliehajúc sn uaít. 

N'ikita uomal čo robiŕ, u zadriemal. Zrazu kôň zastal, a NikiU 
temer spadol, zaryjúc napred nosom. 

— A vtd my zaeu nedobre ideme, — hovoril Vasilij Andrejič. 

— Ale čo? 

— Ve<r viech nevídať. Isto sme zase ztratili cestu. 

— Ak sme ztratili, treba ju itohfadat, — krátko (lovedal Ní- 
kita, Vätnl a za.se, lahko stúpajúc svojimi do vmtira úhrátpnými 
krokumi, äiel chodif po snahu. Dlhu chodil, tratiiic sji zprcil nci 
o|mt sa ukazujúc a upílt sa tratíac, a napokon vrátil sa. 

— Niet tu cesty, moíuo niekde ďalej, — hovoril, sedi^úc 
uu sane. 

Začínalo už hodne mrkat Metel nerozm^hala sa, ale ani neslabis. 

— Keby sme aspoíi tých muilkov pučuli, — hovoril Vasilij 
Andrejič. 

— Veru nedohouili nAs, iste ďaleko sme zablúdili. A muj 
\ oni poblúdili, — liovoril NikiUi. 

— Ako by nám bolo Ist? — hovoril Vafcilij Andrejič- 

— Treba pustit koňa, — hovoril Jiíkita. — On nis privcdti 
Dajte opraty. 

Vasilij Andrejič oddal npmty tým ochotnej6ie> íe ruky j 
v teplých rukaviciach začínaly ziahnnt. 

Nikita vxal upruty a len ich dr>.al. usilujúc 8a Uehýbat qÍ 
Icáiac sa roKuuiu svojíio miUrka. Skuiučne, umný kúh, nnfahig 



% 



306 

tu V jednu, tu v dľuhú stranu tu jeduo, tu druhé ucho, začal sa 
pomaly skrúcat. 

— Len nehovoriť, — upozorňoval Nikita. Čo on robí. Id, id, 
znaj. Tak, tak. 

Vietor začal dut do chrbta, bolo teplejšie. 

— Veru ten iná rozum, — radoval sa ďalej Nikita koúovi. 
— Kírgizík je silný, ale hlúpy. A tento, dívaj sa, čo robí näamí. 
Netreba ani telegrafu, na verstu čuje. 

I neprešlo ešte pol hodiny, na predku skutočne začemelo sa 
čosi: les a či dedina, a s pravej strany ukázaly sa zase viechy. 
Akiste zase vyšli na cestu. 

— Ved je to zase Griškino, — naraz povie Nikita. 
Skutočne, teraz s Ťava mali tú samú sušiareň, s ktorej nieslo 

sňah, a ďalej lá istá žinka so zmrzlým prádlom, košelami a gaCami, 
ktoré ešte vždy tak zúfale trepaly sa od vetra. 

/ase vošli do ulice, zase bolo ticho, teplo, veselo, zase bolo 
vidno zatrúsenú cestu, zase ozývaly sa hlasy, piesne, zase zabrechal 
pes. Už uatofko zmrklo, že v niektorých oknách už ukázalo sa 
svetlo. 

(PokraéoTaniB.) 
-M- 



V mojom srdci. 

Vám divným zdá sa úsmev v tvári 

a na rtoch pieseň o šťastí, 
kcťí mysleli ste slzy videť 

a počuť vzdychy bolasti. 

Vám divné sú í slová hravé, 

v nichž zdá sa zračiť srdca mier, 

a myslite si nedôverne, 
že pretvárka to bude ver' : 

Že sotva tolko toho šťastia, 

jak prezradzuje zraku svit, 
jak z mojich slov to hravc zvučí — 

že pretvárka to musí byť! 

Ach, nezpytujte, nepátrajte, 

čo skrýva mojej duše taj : 
či slzy dávne, zatajené, 

či znovu zkvitlých slasti máj . . . 

Ach, nezpytujte ... a či predsa 
vám tajnosť svoju zradiť mám : 

/c prečo v slovách smútku neznať 
a prečo vše sa usmievam 

tu 



8M 



Čo slastí skrýva srdce moje, 

tíe Tahko v úsmev stlumočiť — 
však to, Čo tiaži ho a boli, 

to neTzä v slovách vysloviť! 

ľMdmila Po^javorint 



-•»••- 



Z kvetov srdca. 

I. 

Mladé jaro vo prirode, 
mladé jaro v duši — : 

kolko nových, tajných slastí 
moje srdce tuší ! 

Sotva zmizly snahy, lady, 

zmizly srdca žiale, 
miesto súžby — nové túžby, 

nové ideále. 



Sotva slnko vyvábilo 

prvú fíalenku, 
svieža nádej zaklopala 

srdca na okienku. 

Zaklopala, zafúkala, 
zašeptala schvele: 

»Zase prijde, zase prijde 
jaro zružovelé ! 

Zase bude, ako bolo 
v dávnom, milom čase, 

ktorý sladko srdce uČil 
veriť dobru, kráse. 

Zase bude, ako bolo 
po čas dávnej vesny : 

plno kvetov, plno sníkov, 
v duši plno piesní... « 

Splnila sa, splnila sa 
nádej, milá skazka: 

jaro prišlo, piesne tryskly 
zmládla v srdci láska. 



307 



11. 



Rado by srdíenko znalo, 
čo sa to, čo sa to stalo, 
že ako za dávnych dníčkov 
plno v ňom tuhy a sníčkov. 

Darmo sa srdíenko zveda: 
nedá sa vyskúmaf, nedá, 
prečo je vzrušené, schvelé — 
pritom však blažené cele. 

Rada bych, rada bych znala, 
aká to zmena sa stala, 
myse! že — predtým tak ledná! — 
teraz je pieseňka jedna. 

Zvučí to v dušenke, zvučí, 
znovu ju nádejam uČí ; 
jasá to dojemne, tklivo — 
a mne tak sladko í snivo! 

Povedz mi, povedz mí, zlato, 
prečo je hádanka táto, 
hádanka v srdíenku, v duši — 
ved ma to v pokoji ruší! 

Zjasaly Šuhajka oči . . . 
Koľko v nich slastí sa točí! 
chvílka len — chvíľočka krátka — 
razom však luští sa hádka . . . 

Viem ja už, čo sa to stalo, 
prečo to v dušenke zhralo, 
prečo je srdíenko schvelé... 
Šťastná som, šťastná som cele! 

Ľudmila J*u4J<tvorituká. 

■W" — 



Boly časy, boly! 

Napísal Pavel Sekerka. 

Vám je sveta žiť, strýče Krištof. Ani v živote matky vám 
obré nebolo. Xávideiiia hodný život — bár by aj ja niečo 
) mohol zažiť v mojej starolío." 

Janko, siisiMÍ. ty. ktorŕuni len nedávnu temenu zatvrdlo, môžeš 
ií, že mne nikiiy lepšie nebolo; ty vieš, čo je život!" 

so* 



ilOfI 



„No, stKče, vám už na twm svete nikt) neuhovio, C( 
chybuje y Ste, na váš vek, /tiravl a jarí; sniuvia n nt^veäl 
uu mkách nosia; vnnkoviii a vniu'ky aoí len sUkUmk^iiu vetriltu 
na vÄs poťúkiiut uedoimslia. Vciu, neviem, éo lepšieho by ste «; 
niohti print?" 

„Dobre, dobro, Jauko, pravdu miÁ; rúhal by sa, keby nel»»l 
S])okojn}ŕ; ďakujem ľánii itolui, ie mi toto v&etko popiial t\9UÍ;\ 
nifi kužíly to (ložijn, — ale. predsa, — eh, nado to spomfuat, — 
buly časy, boly ..." 

Krištof, roziimiiiŕm h(ispľ(i.iťfiifni, iiadohiulol pokuy niujotok. 
Ku slaruotc.ovskiMiiu iiľuniu prikúpil susedov ^ľtiut 8 rozvAliLUviu 
domom; nn {iriestore takťi ro/šircnom postavil pohodlné byvunif 
u bospodáľske staviská. /.a boHpod&ľskymi star}-. svojou vl&stuon 
rukou, zftbudiiviil kritsiiy ovortiý sad, ua konci Mdu postavil dvo 
murované stodoly. Ilobni pomoi* mal v dvodi synorli, v 
v kázni a biizni íložej Ked prišiel ŕJis, tiv]>{|nl írlj dn > 
6Ám vyhral im ^eny, s ktorými nielen .sám, ale aj mladi spokojní 
boli. Fár rokov po ženbe aynuv pudr>ul eSte opraty v rakAcb ; clia 
zkÚHÍt, ako sa to bude gaždnvaí s rozinaožeuou čeUtíou. Zkúňbi 
dobre vypadla; synovm počiimli ä\ rozamne, neveKtJlui práca iitla,' 
ako po mu-sle. 

Presvedčiac sju že nie ilo nehiHlnýcli nik svcrí h o k podám (vo, 
uniieuil si, že odovzdá váetko tiyuoiu; nech na svojich nohách stoja. 
ne<ľh sa xit sami trápia. — on chce v pokoji žit. Stiršiemu n^^ 
z;i bývanie prednú. mlndMemu zadnú cijistkn dnmu. 
hlásili äú všetkým, len v jednom sn nemohli doliodniit m 

iiby otec s ním iiV'val. Aj tu ro/,b(»dla vula Htnrélio .Ncliudei 
u starsiiiho. ani u mladšieho — ale budem o obidvoch )}VvaI:''1 
ma jeden zunujete, prc^sfahujem m k druhému.' A tak bolo. yo- 
zunoval ho sice ani jeden, ale on sám nevydriíal dlhí* ua JMlnom 
mieste; no, a ^.e nebolo trebit len pár krokov /^st, hnetr bol iido* 
mneiioný v prednej, hneif v widnej ízImí. On sbe btivoril. 
niiiíti robil k vôli tomu drobiť^^xi. Na prcdkn uiuly .lanko 
wi perou každý doli usiielal sUrt^mu otcovi, ta poMiítóul v^ 
leu vládal a mohol odoietif, ručníky, kabátiky í pudusky; 
íxbe 7.1US ninlá Auka t postiefkr pre bábiky nechávala mii 
í pre staľi'lio otca. ba aj prikazovala bábikám, aby sa - 
dľ/aty íl stanMio otcii uekepitly. Musel tedy vyhove* nj :,- 
druhej žiadosti. 

V lete sedával ua nálepku pred domom, v tôni kobitŕj 
s fajoŕkou T ústach spokojne hlade] na krásny Beží svet, di 
na tmoliai'e sa okolo neho vnriŕat.á. alebo Fliováral sa í oknlo 
i:inii. Spokojnotit a lilaženonf \*y/.erala z jeho oé(, a pn^tsi, kerí mi 
kto príjemnosť života pripomínal, vždy končil odpoved: ,Xenil 
su, dobre im ji*, ale -- boly časy, boly." Keď kto pýtal sa hu 
na tie spoinlnan<^ cnsy, obyčajne »o slovami: ^KK ty tlt^ vtí«(I 
by !ti chcel vedietl" oilvrátil sa a odíäiel preč. 

lYe tieto svojo sjuvá ,boIy 6isy. boly' Kil^tof aUl B« ryÁ 




Upri 

idú- 



<tod 




chýreaym v doUtui:. AIľ nikto u^vedul povpilut. pručo u Kn^luf:! 
„boly étay, boly. kptf/e právií lei-a/. žije /.hite äisy. — 

ÍIaa iilúr lionitiv !í |)ľetliA(Ízky, SfbvÄ' u prcii tliMii 

Kri*tnfnv Nebolo lin na ualt'itku Tviii I- asiioli uä8 

T Qfíhiiito nikto mylit. Mladi lndi v iioit, pu prdci ; pivd- 

ptjk-:4— . .'lu, hi ilun- jií v izba Skutočne, tam sť*UoI. zii stolom, 
a čiUU v Biblii, liutíd liiuť kh dali du ro/buvoru, o xdraví, o po- 
časí, o ílMdÁch iiU. li:\á bych bol príviiMlol reč na tiu «bo]y ŕusy, 
boly", ale som &a dominevivl, íe tym n.'Lnit-/lm siurlka. Načo mu, 
nľ. it tl'ibľti viMii. ľri lozpľiivanl iipo/nrnil íom i^a itrt tri, 

fh>>. . ŕbilny, ktoi^í v iitbe n:id dvormi ua kiiucoch vis«lv. 

Viwly po poľtadkii, malí, väčéí, najväčái. lioly pekrttí maTovanô; 
ti mólovka ma k nim initata. 

jSXrýtii, kdť Kto viali tieto krásne maloTunô čbáiiyV SniUf ich 
aúVBMa priulcslu, vo vťiic.* 

^ííi.., lo iP moja vlastnost, iminiatka z ŕosov dávnych." 

A n, takto snid bex uľaxenia tutarika phdem k tym 

tlarýiii ' „boly - boly-. 

.Je tu pamiafka na prijnnm^ časy. čo, uhádol aoni? Snád 
I týdičbáuuv lui pilo na vašej Kvadbu'^" 

.Äiin. je ti> pamúilkit na prijemné Časy: ój, takýcli ti^raz niot, 
4 iiebudť u;, viucej — boly časy, boly," odvetil starik, a 
iaf >A ro/.pľdvat o týoli staľýi'.h časorb, ua ktoré nemohol 
Xnhddniic nnt v teraji^oui. d< bróm polo/ouí. 

,Je to pamiatka i-jcIitAntViiuia môjlio v obci iiaioj. Predtým 
koidy, kto bol y,vn'ony za ryrhlára. musel si lakó člnlny /adovážlL 
Ju íiom tieto m z Modry doviť'zol, Hchvúhie soiit i^itd pre ne. keď 
pit /volih M ryc.htAra. ÚbAny tieto, lak ak'* tu visia, pn čaB môjho 
n na obuLuoiu dome. tiež nad dvermi, v iebtí 

r> lo n/, nevuiu: na obecnom dume. Iloly časy, 

bnly: leTÄZ rycbijir pre*! sebou mu»í maf knihu zákonov, ked súd 
vynA^; t^^ra^ musí sj blavu láuiat s kadeukýiui (mra^rafv — a 
pŕeds« m.ilokedy to vykoná, čo sme my, niekedy, pri tých čbán* 
U' • ' iKili. Tii botv noäe :£áKony, (o boly na$e paroji^rAfy, ktoré 
ol' I >ipiiatťlily jij najzaíateJHicb protivníkov, — no, a my 

5IUI' >. I hlavy lilmaf." 

.. tiň tyeh cbiinkodi leu nesudill, strýée?* p>tal soiuiul 

piJorkýie nie, bcgi tých sa ned.^ía Rpravedlívost prisIU^.it; ^ 
trr- ' ' ■ ' olo uieoej nepriati^ľstvl, keby protivníkov takýmito para- 
gi ili; nnž ale darmo je — boly časv, boly!" odpovedal 

Rri*U»l. 

,A akože to bolo pri takom súde. rozprávajte mi," ponúkal 
imm fttarkt^in 

„Ako to bolo? Nuž dobre Iwlo. vfeak som uí povedal, že tým 
fiboinom ani n»j/^itatejäi oemohnl odolar. ľoviem leo Jeden prl|md, 
iií. '• tilopije nixpamiiTám, lebo, luÄim, bol posledný za 

ni >'a." hovoril Krištof, a začal rozprávnC: 

l-nii sme sídeni ua iilMírnniii liom-*. ja, slyria 
|ii , I sme Ztt stolom a vypiuvali sme všeličo; 




JLifti 



81(t 



Iral tati) aj kiňbír (obecný Kluha), tinolíl Ba po ithe. Vyprárall sto 
o tydi chýroch, ktnn.^ koluvaly už aj v nhc! niúej; žo vraj a^ ae 
bude tAky poriudok, nku Hosiaf, lebo že iiovt> /jtkoiiy to vňetki 
z gntntii !)u|)reii)iciiajú ; ba že u^ aui lio i:t>áii> nesmia byt M 
obiícnom ilome, ic sa to oesrovuáva b vážDosfcu rychtárak(*bii 
úi-adu " 

.Veru, ako by ich už ani nebolo; však tUvno, čo nifbttiy 
s klincov dolu vzaté, pmch, až na prst /hnibo, ich pokrýva,* Iich 
voril najstarší pilsažuV, smuiným okom pozerajúc ua zaprášení 
čbAny. 

„Nebude hodno úradoval statočný človek sa na to nediL Cn 
ako skolád máme tu vyšlabikovat z knižky, akú pokutu vvmcr* 
ua .lura. ked miesto svojej susedovu horicu odvezie? To by bola 
pn^ lián!" rečie Maitjn, prlsažný, ten, čo nedávno zomrel; víak si 
ho znali. 

.Takto uastrbít hodno&C úradu, — ncmusíS sa uspokojU s rŕ-^ 
ľokoni poctivého ryilitárskelio úradu; keď aa Li itelúbi, n 
k í^lú/nenin; kto íii uril, kfo /.asanuje tvoju poctivú hlavu 
inamlas '» m ti uió/e do oči sniint," ^andc^t som 6a du ri<či aj jau 

„V tom, ako my takio hosodujcme, vbehne do izby >li*ii 
ävánív, teu, čo mu hovoría Klukan, cel;^ /.advĽhčany, ani Čo by bo 
ÍH)1 nif^kto poprehäiial. Zantaup v prostred i/M a odfukujo. ailí 
koviitsky uiech, Už sme mysleli, že ho šliak trafil ua jazyk, lebff 
su len díval a nič nehovoril. O dobrú chvitu začal: 

„Pán Itoh váui díy dobrý déii, slavuf úrailé, aj lobe, rychtárn 
aj im. pán iiotiir,' pozdravil pekne všetkých. 

„Pán lioh daj, Pán Roh daj aj tebe. No, čo nového oAtn oe* 
8ieé. Miíko?" 

„Co nového? Mrzutosť Váak taký 8om. že by ma na štyri tou 
nesobrali. Mňa málokedy čo namrzl, ale čo jo moc, tu je moc-' 
hovoril Mišo. 

„Tak na štyri vozv l)y ta nesobnili, a my snáď vaAtntí fa m 
táckach vozil, no, no!" ozval sa Ondrej prisažiiý, len, čo rti 
dopaloral ľudí. 

„Oh. ahy ta!" zreval Mi.4o; ,na to som prišiel. 
statočného človeka iMisjneoh robili? A ku konín sa i 
u kohij sprav(_>dlu().H( hludni!, ak uie u predsUivtíiiých ? ' 
už nemá iného obrancu, okrem Páua Boha?" 

.No ten pomaly, Miško," tfšil som ho 3ám; ^[cn nám vyrMt- 
právaj, éu sa ti za krivda Htala. my ti. dla vedomia a svedomia. 
Bpravťdiuoflť prislúžime." 

„Co sa mi za krivda stala? Veru nikto uemóža viac byt ukriv- 
dený na tom šírom svetĽ, ako ja.* hovoril Mišo. 

KiŇbíľ IťU ua to čakal, aby /vedel, čí malá, čí väčiía, či nij- 
varšia krivda Ktala s;i Mišovi. Keď po<uil, že na tom slrum stc^ 
nikto nemi^že viňc by( ukrivdený, ako Mišo Švárny, vza! ten nij- 
väčäl čbán, postieral prach a neho a položil bo ua 8t6I. 

*) Mimlaimi menitjii u náH mládencov; náaov be^oý, ktorý atniriii. 



ahv «te a> 



•**■- -^^ 



ab 



811 



,NiiJŕ, Miéko, vfílká krivda sa ti stnla, hovoríš, a clice^ aby 
!me to aj my uverili; myslia, že keff ty fiovieft čieioe, aj my po- 
vieme Ľierao, a keď povioš hiolo, hiele. \'w. musíme imjiirv vy- 
skúiiiaf, d leu ))ut<uii nň iiktl/e, kde je krivda a kde pravda," lio- 
vorii som Miéovi. Ale Mišo už vedel, kde je pravdA ttcliuvauil, a 
tby slaTní úrŕid<^ nemnBeii sami dlho lifadaf, ponúkol pomocnú 
ruku. Vzal éhán a /tiatil sa. /a urali'i clivírku doniej^ol ho nazpäŕ, 
play. Pri|iili sme si všetci a pokt'ačovali v práci. 

,Tak. lak, Mi^ko. teraz uám vyprávaj. kto *(a obrazil, kto ti 
ífl za krivdu urobil," hovorili sme, skoro všetci, uaraz. 

„Podajte ttídy, ílavni úrade, aj ty. ryrhtáru. Viete, že mojím 

'l"i"v'ii sú.<tedurii, bi)daj by na sto mlí býval odo múa, je Jauo 

Včeiai večer, neskoro, prišiel domov z mesta. Zatiahol 

^ vozom na dvor. Tak mi lo vypriíval môj maraľas, ktorý v raaátali 

spil), }.c. zobudil ho hrmot voza, vhI.i1 a po/.rel, kto to tik iieakoro 

prišiel, i videl, ako ľetráš vypriahol kone, pnsboral s nich Ľhomiity 

a odišiel preč. uecliajúc kone na dvore. Kone chvllku stdly ua 

dvore, potom icroviia, ako by im hol niekto puécpnul, — však ne- 

neui, fi im lo nepošepuiil, keď chomťiLy sheral — tiahly do humna. 

UAj uiamfaft, ukvtíliac, že v^ak idu len do Petrášovho humna, odiáiel 

íloľkýže aa ti prisfavia, na vyhorenej tr.We' Oj, nie; ráuo 

zbadali, že [jrcšly pri .stodole, preliezly cez prieloz, ako kozy, 
tt E 1*0 v na do „dielcov''. IVtráš má hneJ za prielazom knimple. Kóä 
ti to ani ntioímchá! iVtríláov ávatior má cíalej zasiafy mak. Vari 
tA ti kôii do maku pustil Oj, nie; zrovna Cahajú do môjho ovsa, 
ktorý je za makom, a to nie. aby si orl kriOa zažraly. kde je po- 
dlujší, ale rovno do pruätriedka, do uajlepšicbo sa vtepcria. Oj, 
lt«Gy ste videli, ako mi ho doiiadily, /.»|iIhIuiIí by ste — Nuž tak 
MW pľi.viel II liožie poždmaiiie," doliovoril MiSo Švárny, 

„lutujeme ta, Miško," hovorím nm: «Nuž ale neboj sa, nato 
Brne tn, aby sme spravedluusC prisluhovali. Bude aj tebe prishižem^ 
^ tn bnecT; nemusíme sa unuvat do dielov; my vás aj bez videnia 
ikoíly pokoniime s Pefrňšom. Kišblr. zabehni pre Petrááa." 

Za chvílku prišiel kisbir 8 Petrášom. 

nVÁD iioh vám daj dobrý deň, a íi už bude aj večer," po- 
**luvil nás; „čo žiadate odo mňa?" spytoval sa, ako nevinný ba- 
"^iífllc, Pelrás. 

,Co žiadame nd reba? Ty to neneô?_ Svedomie ía nehryssie, 
ppe tií krivdu, velkú Škodu, ktorú siised Švárny utrpel pre tvoju 
D^dbalosíV" opýtiil som sa ho, pozetajúc mu ostro do oči. 

,A čo by fiie ma lu križovať chceli, nevedel by povedal, čo 
»■ krivdu, čo za Ŕkodu spomínate." 

,Bol si včera v meste V 

.Bol som." 

„Prišiel si veŕor, neskoro, domov?" 

gPriéiel som." 

„Vypriahol si kone a sobral chomúty 8 nich V* 

pVíietko sa lak stalo, uko hovoríte." 

„Kde si nechal kone, ked si vypriahol?" 




Sií 



.Zaviedol som irh do izhy r tiloži! do iMistelo." 

,No len ucli pri'dsUveuých a odiiovodtij stuJfDe. Kttt tnien^ 
aáiu seba trucujú." 

„Nuž ua dviiie ««iu icli nechiil. Mojo kone sú iJik nančonô. 1«; 
po vyiiri;iliriut( clivCIku postoja uu dvom. ponaťalnijú a iinkrltálajĎ 
sa, a potom, aj bez iionuku, iriií do otvoľenej nui^lo. M'ija ĽÄzdioii 
popľťdkii narhysrá pre ue do jasict, aby, ked piidum s t:ťSly, »p- 
niuBcI š:i sám tiVijiit; ja len vypriabneiii, a kuuľ uj äaitu* najUn 
Hvoje ntiesto. Oj, to so kone, takýcli niet v dedinu; kwf v nicaU 
zavulám hió. môžem smelo faliuúC do voxa, iiezasUivia sa tie \ea 
doma, oa dvore. A oeultližia uoi tomu mftlŕiim dietafu, môta po<t 
niiiii <:hndií, aui sa Itíii nehnú. Oj, to sú kone!" áiroko-ďalcko V]'- 
kladal VHvá». 

„Pekoó kone, neublížia nikomu, len môj ovos im Ind v rosle: 
však sniif si ui videl, ako mi ho doriaijily ; až tuk sidce ZAb'dl 
človeka, ked ua U* pozre,^ nadhodil posniesuc Miäo. 

.Čo. moje kone? Tvoj ovos V A videl si icb?" krft-al PeirAJt, 
CO mu len hľdlo staŕilo. 

.Nekrič. ■lanko,'' hovorím mu. „Krikom ne i i vda 

neudusís ľľi/.naj sa, že lo tvoje- koue Imly, a d . .1.^.* 

„Oko by vyklal tomu, ktorý by povedal, že niuje kuntj v švár-- 
neho ovse videí," kričal i'etriš. 

,No, tak si líjn vykol svoje, lebo ty sám si Ich videl. Vari by 
tie Aj nazad, cez priolaz buly liesly, keby ich bol niekto neviedol/ 
ohlásil sa ävárny. ' 1 

Tn som už videl, že musiin prísin-jšie zakim'if. lebo by sa daU' 
aj do vlasov fVtra» u?, dávno túžobne pi>/.enil tia čIhíq, ale pitsial 
sme mu ho neponúkli, mysliac, že k tomu je času dos(; terax, 
myslel som, je už svrchovan^ čas, aby sme teuto paragraf privolali 
ua pomoc. 

„ľonij, Jnnko, — ale najprv, tu máš, zapi si, nech ti sldzi 
na ídnivie, — mohol by si pred svätým oltárom prisahat. že tvoj* 
koue ueboíy v šjvdrncho ovsoV" pýtam sa Petráša. Ten vímU čbáik, 
napil sa, a položiac ho na stôl, ho von I : „Nuž ked je tak, nech je 
tak; pri/nám sa. moje kone tvoj ovos, .Miško, tak doriadllv; j« aít 
som vinný, ale moja juiazdiná.*' 

.No. vidfi, aky si ty hriešnik, Janko; takto t4Ji(, takto n 
nosom vodií predstavených. Viod-Ii, že af. toto je vefký priestu- 
pok?" hovorím mu prísne. 

Pelráš, ve<líac, ako sa veľké priestupky men^fmi robia, vxal 
prázdny čbáu, odišiel u 2a krátky čas vráill sa, ne&úc ho uaploea) 
PríptjaJi sme si, a pomediti to Peiráé vyprával, ako sa to aulo 
s tými koňnd. 

^Hovoril som, že nie som tak vinný, ako moja gazdiuá," vy- 
Bvetíoval ľctriVô. „Ona luibudla naložil sena do jasiel, a ume tt> 
neskoro povedala. V noci, kuif diuhú hndiuu hlásil, zubudiii sok 
sa, a c^na uii hovorí, že neprichystala sena koňom. Ja som hned 
vstal, ryáiel von, a zrovna do ma.^talo. Ma^iUil prázdna, koni alkdc. 
Idem do sadu, pozerám, — ale kde nič, tu uič. Kde ste? Viik| 



31 > 



len ueály ste nazad do mesta, k vôtí tej trocha sečl;y, čo itte oe* 
vláitoly zožrať a kUmi v lir)*;iiuri zostala? Siiáif .sú pri stodoIoV 
Iilfiii ta, &/. k huin^mii jineU/u: :iui tam ii-li uiibnlti. liatie Ho/u, 
kde len môžu hyt? Prejdem cez piiolu/ a uačúvam. Tu zrazu oíu- 
jem ťtiiupiii. UUhu dalľj, a čo vidím? Mojo koue v av»ť. Mi!»kovom 
No, dtnlo 8», ču 8a nemalo srat. N'oliauuj, Mi^ku, vynaliradiui tí to, 
dovoziem ti dreva, pójili'm ti orat. alebo už uitVin-takym spúsobom 
sa ti ndälúžim. — Kišljiiu, vezmi teu čbáu a Uuoes z tobo stari'bo; 
povf'iU, ž(> ftom (a ja poslal." 

Mi^ko Švárny /. poriutku len plecom mrdal; nU: kud prišlo to 
i<taró a JVtľáš pekue mu pripil, uezdniliul síi prijal prípitok, bo- 
roriac. že však auj on nemá srdce z käuieťia, ití ou tiež neui takjf 
zW, ako vyberá. A kciX uui byt tak, iiu/. uecli je tedy tak; nech je 
aabuduut*^ všetko. - 

Ale uačo mam vypriLvat, ako bolo ďalej a ako sa to skončilo. 
Miško odpustil .lankoví. Netskór sadli jcdon k druhómu, objímali sa 
a slubiivali si viiniust až do smrti. Nuž a my, predstavBul, ľo suio 
DuUi robiCf Dali suie aa to svoje puj^.ehnaiiie, a rozišli sme sa, 
blažení všetci, aj Mišo, aj Jauo, aj my Užili sme všotct, a okrem 
toho Jauo a Miéo, kde len sa liii piiležitost zavdulti, z vdačuosti 
*7prdvalí, vychvaliijiu: predstavených, ako sme ich pekne pomerili, 
do ak(^hn tuhť'ho priateľstva privÍHilli. 

^Tak sme uiy sUdili pri týcluu čbánkocb, a každý sud pre obe 
stránky dobre sa skonŕii. A teraz? Vyjdú proti sebe ako kohiitj, 
nauliodia sa ud Kuifaáa k ľilälívi, uaro^tbad^ujú peiiajil, — a čo 
i tobtr tiiije jedeu alelfo drnhý z oícb? Čo sa vykoná výnikamí, 
vyQii.-«n)uii pri lyeb kniluiclr? — /aóali sa klbčit aku kohuti, hryzú 
M ďalej ako p>8y. Eh, buly časy, boly!" dohovoril starý Kri&tof. 



BESEDA. 



Slovenský archív. 

tlán nolI.V :>f;irMiiovÍ Ilainuljakovl. 

Najdražáf ľratciu! 
T>m ítwitek pred s. Duchem priň^sel ml (lelinek od S^ích 
ich, pako ľ. W. ľalkowiŕ písal, za Kneidn 3<i zl. a od T. 
lierčika't darowanlch ľrt zl., za ktern nas^'ác až wčil poňfžeňe 
kogeui; neskoro sU*e, než wibowúrá to, čo sa se mníi pomimo 
^llrati, iWdí a ľtioti stalo, n čo sa mi až dosawad eščc nikda 
. odllo. Od nndi dowĹ-ilkn wždícki sem Chwatn Bohu zdrawí 
liwal, a o žAdnlch T.ekocb ništ ťiewedel ; ale uá wčil wŕm, čo ge 

^) J&u Dercík, vol. biäkup pristfnsky, miesto držitefsky radca v Bndíoe. 



lU 



4 



to Tá latinská Kuchina. Htietf na druhí ďeň, ^ako Oerioek oileíiol. 
začala iiiiia Ziina, ľrt'ílĽhotlinĽa watii'g NťnifKÚ, limiií, a lo oA 
welnii ranohép Žlíi, kteni wsťlijíakú Osludi a Mrxutosfi prÍ8pi>ri)i. 
Vr'\ stawaíiú wšecko weíini ňedbauliwo íŕIo: čo inoljlo biC wtfŔtwrtťw 
Tiiliii holúwt^, bolo teprw až w dĹ':iateuj, a z watSé;; Stráiiki ílť. vc 
dwacíitém, ano až powčil t»äčfi iwní wSpťko holowé a dokonan*^. 
Ketf často a s piudka pršáwalo, Člowekowi na ma\Yii lék'- i 

nemal kam ucbílU: Sloli, Kusne, Šati, ľiikrhvadla na ľľ i 

Uiicbni, auo ag tí ňewolDt^ Knibi a iuú wšecko iiioklo a Sk 
bralo. Za eelú tri Tfdúe íiiät soui íieinohol geäL wšecko bolo 
horké. Sen žádnl, we Dúe Hniiut od R«iiiei>eíiiíkow, a w Noci d« 
Žabí ive dwore w Bariňe pekne mi spfwalí do Noti. Wldda pre 
wäeuek sem opadel; k tomu dlhotrwaŕiioíi Kíinbňa a čosi t-äčc hori 
než Knabna ua Nohu mi prialo. Sotwa sem z prwég Nemoci za 
uicIiádzaC, zase wa priwalila zrádnä Zimnica (jiak^g na tícbto Stra 
ndch wšaďc plnoi. Štiri a dwacat rtlzi hro/iic ma dnvila, tak i 
sem tenkrát wšeličo wespust Sweta táral. W/.di o gedau IJuiTisiF 
úeskôr pricháilzala; aiii skúr iioprestala, az kcd ua tú Hodinu, 
o kten'g sa utéala, totíHo iia desátú pred Poledňľ-tn, zuko príél:i. 
Lekár, ačkolwek ináč znaiuenitf, a Léki ňepiimáhali iiiát. luda ui 
ľrfklitd od bllčlio Wina, w kterera KoreA Ĺ'akiiuki za átiri a dwar 
Hodín sa mučil, kod átwrtf rú/ napádala Zinmíca wipitéhu ale. p 
desat Rukuw Každému w ktiréui kolwek Weku pra»tála, ale w teuilu 
preatat nechcela Mdnému. Tak cclô toto Leto pre mňa na puslit 
preélo, a bolo rowuL^ 0. A^ wčíl eéče sem darebnl Uhlap. fam>k(. 
Hlavu, ua^le w^^ecko Nobi slabé sú. Umki w Plechowici na ktéjB 
Tabak zawreté pod Kachlatui w KúCe plaču. 

Takto Hok, kcd som tiial éčaad tu u mfm tak dmht^ho l'rúlt 
osobne puznuf., Zminku fleni učinil, Že bich rád Hunn^ruwu lltidil' 
ráz oebo dna rázi prečítal, ale uš wčil gu mám, a to widauú od 
C. O. Hajne w ôsmi weiktch Zwazkoch na I'očet Uaikow snadoo 
watšú noľ Bernolákow Slowái-. I a 2 Zwazek má ireckí ľe'.t s P«v 
merkowáiitm, tretí ľreložľiií laíinsk*^. ustatnicli .'jWlklad. c 
sa a^ ad Codicem Mobouenseui. r>obľe bi slúifila lemu, kii 
Cbut na sloivenski gu obracat!!! Kúpil sem ^ ^akokolvrok laika 
od Nowomestskeho wčilagšóbo Prepošta. 

Pripojení tu iiekteri Kxempiar Kneidi nech wdaóue prlgna. 
Bolbicli poslal wác, kebi to nebolo tažko Ďést t^Kto Zeíie, alo 
bi sa Ulm lubllo wác, nech odpisu Gelínkowí, a on odcšle koíko- 
kolwek budú chcet. 

Čo sa w literuém sloweoském SwoLo rohí. nevim niät 

Rusi preukázali, že sú Chlapi, a zahanbili wseckiťh, ktorí o 
wielico neprawdiwiMio roztrubdwali; že lobejzčeho Uoku celO 
^Yagsko zabinulo tak aako ňcbdi francúské w ruské;: Zemi. 
v.\ir Tuľkoni ne/.li thuto, ueľo/pouiuuúce sa na to, gak ukrutne 
ohawiiR s kreslaul zachádzali nekdí. 

ľorúčam sa aé do predeélebo úprimného Prátelstva a xosU 
z wrúcním liožkaním 

ft Madunicách Dna If) Higba 1829. Nattwemegílf Prátel 

Cí. JhUy K. M. 



— - *• 



aifi 



ľ. P. ľmtelow dbAícI) Slowákow bn(UDslcfr.b « peääauskfch 
Ixňkáwiini. 

Ma! BPín ošro n^' P. riprčfkowi písal a /adakownl m lieh 2i) ľ.l., 
ale Uito Žena z Pohodínia dlž sa tu btiwií iieiiióžo, prttsini teda m 
tu pnitohkíi Lisku, kclii mu sauii Mciiotii mo^iDi mesto múa nno^dn 
Časom, kiMf buiíe. riileAitojit, /atfakowali a prečo sem fiú. to učinil 
n«mo^lel^ Príčinu Be StrAnki Nemoci predložili. 



Z«iiiÍuiiHki verAoviiioi nloveiiMki. 'j 

Z veriov VarJianskeho. 

(baróna Antona líadváo^zkcho.) 



Rosum a srdce. 



hva mocDárí v tomto svete 
r nephiterstve žijú, 
Iw) prf jí»(Jiio mak' pole 

vo'^poliik sa bijú. 

Tf (DĎcnárí: miIcc. t-oxiun 
fpoU sa pasojó. 



láska je to malo palc 
a i» to bojt^ál 

ilojnjĎ ai nmoho roknv 
vermi rozsrienf, 
a leu vtedy aa pomeria, 
keil ni poIa oeoi. 



Mladý a starý oheft. 



Yjhorcl tíl v sľdri (dicfi. 
mladých vekov plameA : 
naxdal >iom m, oa «ttr«' dní 
hude lÄskr- amt-i. 



Ale liorký! plameii xblčal, 
popol aie zostal. 
a £ popola na staré dni 
xase obcň iMvsIal. 



PonsloTi na Vianoce. 



Vianoce sa obnoTigú — 
1taÍtl«ro4n& sliva, 
a farArom z povinností 
ofrra sa dáva. 



Akby Peiuel '| vek mladosti 
modlitbou uavrátil, 
&lo ráx račiiu bv ofeni 
vďačne ma zaplatil. 



*t Shieram pozostalá verte zemianskvrh verSovnlkov slovonskŕch, 
kťrrl tih na konci mlnnlého a na zaŕiaiku itiboto sioletia. Sosbierant 
ul mám vetfio od Emericha Pongráca. Judity Kiszely. Gregora Titáliio. 
Antona PUthyho, Kataríny Kiszcty, TerPíic Vililií. Jána Oeinickébo, 
Kalia O«mirkť!tio, £xecl)iclft Uiiltkaya, baróna Antona lladvánezkeho a 
Bi'- ftiváryíljo. ľľosím každŕho. kto má » nikopisocb niečo po* 

d<' takýcblo raitortiikucb slovenskej reči, aby mi to r odpisu, 

podfa mo/uoati i s krátkym iivolopisom veriurolka, láskavti poslal. 

V Uptovskom Sv. Mikuláži. JUhor i'ram. 

'I Anton Penzel. spisovateľ OMcinéru na Slcvemku, er. farár 
;V B. Bjfftricl 



^jg 



^ 



316 



Iľexná láska. 

Hore Hronom, v peknom dome 

Znzička bývala, 
strojná, biela ako labuf, 

ŕierne oči mala. 

Chodil som ja pod ten oblok, 

kde vždy sedávala 
a pred sebou svätú knihu 

na lone mávala. 

Chodil som ta viac mesiacov 
v zamyslenom kroku, 

a vždy som tá krásnu zazrel 
s knihou pri obloku. 

Keď som prišiel, pozrel na i'm, 

pozrela i ona, 
tak Že mnohokrát Biblia 

spadla jej do lona. 

Hore-dolu popod oblok 

vefa dni som chodil, 
ale nikdy som tú milú 

rečou neoslovil. 

Kaz nevdojak som sa sisiel 
z rána, ked deň svitol, 

so ZuziČkou pri kostole, 
kde orgován kvitol. 

Oba sme tam nemí stáli. 

reči sme nemali, 
len si tíäko naše duše 

volaco šeptaly. 

Bodaj ! ak tie naše oči 

to nepovedaly, 
i'o sme dosial potajomne 

v srdciach zdržiavali. 

Bo môj hlasný vzdych Zuzička 

za otázku vzala, 
v čiernych očkách biela slza 

odpovetf mi dáta. 

Nevedome a nevinne 

v náručí mi snila: 
nemá láska so Zuzičkou 

takto ma spojila. 



Fod okienkom . . . 

Pod okienkom pekná rnza 
rozkvitnúť sa stroji, 
dvoma púčky ozdobená 
v bielom hrnci stojí. 

Prikročil k nej krásny šnhaj 
ponáblivým krokom 
a zaujal si svevoloc 
ružu pod oblokom. 

A z obloka krá.sno dievča 
kričí na mládenca: 
„Nedám ti ja moju ružu 
do cudzieho venca!" 

Lež ten Šuhaj s ružou letí, 
kríku sa nekloui, 
a dievčatko na obloku 
horké slzy roní. 

Opatroval si dva púčky, 
aby mu nezvädly, 
lebo dievčatka tie slzy 
do srdca mu padlý. 

Kým sa mesiac raz obnovil. 
púčky. Čo sa kryly, 
teraz už sťa krásne ruže 
kvet svoj odhalily. 

Tieto ruže šuhaj, panna 
k srdcu si pripäli, 
on a ona pred oltárom 
Čo manželia sti'ili. 

Vtedy a terás. 

V tichom poli, v samotnosti 
kvitla ruža strojne, 
a kvet kvitol mej mladosti 
pri tej ruži hojne. 

Vospolok sme oba žili 
krásny vek mladosti, 
spoločné pli nás tiež boly 
života radosti. 

Ale časy sa zmenily, 
a ťažké prívaly 



817 



pre nás oboch smutné boly, 
radosť odobraly. 

/vädla ruža milovaná, 
vyschla na žiaľ svojim : 
bez nej vŕba otrhaná 
len holý peň stojfni. 

Pamiatka na vnuäku. 

Mal som v mojej klietke 
vtáčika pekného, 
opatroval som ho 
toho premilého. 

Vylietol mi vtáčik, 
jediná má radosť, 
zanechal ma milý 
iia mú vetkú žalosť. 

Vábil som ho nazpak, 
slzy som vylieval, 



ale vtáčik s hora 
takto mi zavolal: 

„Viac sa nenavrátim, 
letím ta do neba, 
však sa my sídeme, 
tam dočkám i teba." 

Tajomnost. 

Nebadáš, a vždy U hradí£, 
jak ten kvietok v;erastal ; 
len to zkúsiš, keJ QvidiŠ, 
že puk kvetom ostal. 

Nevieš, jak tajomná sila, 
aká moc vyvodf, 
íe keď srdce k srdcu ŕ4ihá: 
láska sa urodf. 

Ak nevidíš, ako z puku 
zrazu kvet vykvitne, 
tak neuzreš, ako z citov 
láska raz vysvitne. 



Poznamenanie redakcie. Aspoú tieto podávame takto pri tejto prí- 
ležitosti z veršov Itadváuszkeho ; pán Uram vzal ich viac do svojij 
sbierky, a tie všetky sú vypísané zo troch soširov, uachodiacich 
sa u pána dr. S. Medveckého. Sošitv tieto sú: I. Jarné city, de- 
diki)vané veleb. p. farárovi a vyslúženému seniorovi Jánovi Fuchsovi 
oíl VarŠianskeho r. 1866 (v odpise); U. Zimné kvety. Do venca 
sviazal a veleb. p. vyslúženému seniorovi Jánovi Fuchsovi venoval 
Anton Varšiiinsky, 1874 (v odpise); III. Novoročné spei^y. Psal a 
veleb. p. Jánovi Fuchsovi venoval Antonín Varšiansky, 1877 (vlastno- 
ručne písané). 

Ján Kuchs, vrstovník Hadvánszkeho, bol farárom v Slovenskej 
Lupčí. Vo verši „Pozdravenie" piihovára sa mu: 



Kdeže sú tie dobré časy, 
koiT -imc uilndi boli, 
keiľ smi' spoln tam v Prcsporku 
rhodilí do školv. 



A od tých čias medzi nami 
úpritiinosť povstala : 
Teba fara a nu'ia láska 
do r.upči volala. 



I^iska, láska dražila poetickú venu Uadváuszkelio. On dôkladne 
pokorrigoval Luthera, keJ napísal : 

Kto spev, víno, krásne žeuy 
verne nemiluje : 
ten na tejto niúrnoj /cnii 
jiik blázon putuje. 

Láfka smyselná ho dražila. Verše jeho dýcliajú silnou sniyselnosfou, 
precliodiacou zvarša až do oplzlosti. / uich cltif, ako nm sladko 



9I« 



holo, starómu, vyjadrovat najkrajDCJäiu oplzlost. A to nielen že by| 
tak odbočil vo vei-fii, ale on volí si oplzlé luotivy. IVoto tunuh^ 
z jeho verôi)v nemožno tlačiť; iiiohly by sa ŕltat luu v zavielyfli 
krúžkoch milovníkov okorenených anekdot- A ékoda, lebo pií?e 
v ukýcb opl/.lých je orii^'inálny lečoii i vtipom. 

To je pravda, že v klapanciach svojich Rjidvánszky bol doít 
iíprimný aj s inťj strany. Hovorí na pr., že pravdy doaUhlMmri 
„len na mnohých krivých cest&ch". 

Skrxe podvod, lo2 a klaniäLvo 
ku pravde prídeme. 

ľalolue síce, ale pekné podolienstvo použil na dôkaz: 

Jak pod zomoa tmavou cestou 

kv&pky sa váTigä, 
a len Val sa v atuduí sfdii, 

ŕistý nápoj dajú. 

AIcIm ďalej taovorf: tak pasujú sa vtiy sily, že i deú ccx noc 
sa robí. 

A Lak k pravde pravú cesta 
v 2Ívote nemAnio. 

Taký bol Anton Kadvánszky ako muž verejnosti. Tak <m rof- 
ume) ^pravde' i ako hlavný iôpáu zvolenský alebo tuľči;tnsky, i ako 
generálny inšpektor ev. cirkve uhorskej. Ou podvodom pricbodíl 
k nej. \eťi jeho má len tú chybu, že miesto pravdy mal invedat; 
cieU. Zaklučuje bo vzdychom: 

A k«<T «mn raz skrze podvod 

k pravde privedení, 
vtedy je tíi krMky životy 

oS sme opozdení! 

Madaron radvanský v fiv<íjich vtĺráoch rád zndicral dn vemvch 
Slovákov. Tuk na pr v lejlo traveslii, uedbate hodenej na papier: 



Bolo, nebtidel 
iJIa spevD Sama Cbalopku: ..Uolo, bode*' 



Mrcbi vetoľ vf^e 
v Lehote *). a Äore 

stračDý cb.Vr zveslujd 
/. Debrt^cína bore. 

Fo slovenskom kn^i 
»tnuli]ť idú blasy, 

ie vraj pomirmly 
tie :«loveDskA rasy. 



Pominaly vem 

iňsy naá^ ^ávy, 
bo nám polúnialjr 

elov(>iisl<c /jwtavy. 

roláuialy v Nitre, 
kcd vlnní volili 

vyslanca a pri tom 
Slovákov V}-bili. 



') Uoruá LcbolAf bydlu Chalupkovu. 



S19 



Keď pod Díeljm vrchom 
T Cocbácb jedným /.mkoiii 

IťoufAne zvifazil 
Nťmcc nad Slovákom. 

Ked Sv&topluk vláde 
sToJe zbrojc oddnl, 

m bieleho kofia 

noga krajná |)rcdul. 

Koúa ako koiia, 

toho len kijpíine, 
a]e vlasí a slávu 

fiiic nevnnenlme. 

Alebo íronisoval cynickjr: 

Í>ajteže im, tým Sloväkoai, 

DOborókam, 

to od rakov uŽ ziad^ú 



a na Ío a^ prAvo m^ú: 
vlastná re£ im dajte! 

Kezvyknutl na sloboda, 
u^ od rodn 
okllienl, a uadonito 
vK'Có oni ŕaíké jarmo 
len cudzieho panstva. 

KonStítúcin ne/najú 
a nemaj A, 

zúvereni od poddanstva, 
vtip a darha samopnoHiva, 
reč len si žiadajú. 

D^Jte tedy, čo pýtajú, 
reč nfch majil; 
však jn sami vždycky monia, 
kýin natolko ju promcuia, 
ie aborská bude. 



A niadaróuaku lož, hllnt a čí ueBtydatú, le oní, uiacfdťoni, sa 
dobrí Slováci, akojte by nebol starý hrieänik, podvodom pricbodtväf 
ku Bpravde", tiei složil do veräov. 



DajteŽe mne al ríkx pokoj. 
Vždy ma npkarhnjtel 
Nie ftom Slovákom nepríatel. 
teda pokoj dejio. 

Z Liptova i mne slovf^nflká 
matka život dala, 
ft slovenská koUsocka 
i mfta kolísala. 



Príater vždy sont bol Slovákom, 
a tak celým jtľávom 
nepríatel som vždy, aj budem 

terajMm pan&Uvom. 

Lež národu slovnnskému 
a slovensky slávy 
najvitč&i sú nepriatelia 
sami U panslávi. 



} 



Taký inafraron, iiepriatel ndrodnych snáh slovenských, predsa 
nemohol sa vj-mnníC z ki'izla slovcnskóho jazyka. Sntval cšU> i o tých 
časoch, v ktorých Slováci s pochvalou hudú ho spomfuaC pre jehu 
ver^, uschovávané u lupóianskeho Kuchsa. V marci IStíií s ^mto 
listom poslal Fuchsovi Bvoje Jarné ciitf. 

„Obviiiovali mi'ia Slováci, /c celou silou chcrui sa star sloven- 
ským pofítom, uaproti tomu, že, ako oni inieňa, poetická vena sa 
u mňa nezvestovala. Súd tento, ktorí uárodnlci na mňa vyniesli, 
mňa bolestne dotknnl, — ale mňa od ďalšieho zkuaovania m<>jho 
poetického talentu len neodstrašil, ba čo viac povzbudil vo mne 
dslejäie a horlivejšie usilovanie na poli poe^iin k väčšou piluo8tou 
pmcovat Vííik voíakedy čižfuár Ján Sachs bol v Nunibeifíu pre 
svoje veršíky prenasledovaný, a predsa ncsk'iršie jeho za výborného 
a vA/neho poctu uznali. Tak sa aj mne staf môže, « azda volakcdy 
Slovenská Matica s pochvalou bude moje vei-élky spomínal. V tejto 
nádeji som pri príchode jari, v jaseui môjho života, moje jamó 
dly v týchto veráíkocb vyslovil. Tieto jarné city Vám, Velebný 




ItO 



Pane, inoc milý Priatelu, ako tomu dcdikujeín, s kt/>rím wim kvat 

inlAilosti spolu žil. — N*'pi)tkTiíte sa uh mojej oi' 

by St« uiienil) chyby nale/af. hurfte presvťdíľin, 

chyby, ale základ novej oitoírrahe. Keď pánu ŠUinívi a (iruhym 

pánoin bolo dovoleno rtovú ortot;raíiu a tikrečono iiovii Bbtvenskú 

reč ustanoviť, proío by ume nebolo tiež sloboilno túže ortografiu 



vedľa raójho presvedčenia znovu vykuvat. 
slovenskej ortografii obetovať." 



Aj ja cheeiu a žiadam 



Ako inoĽoe údiukuje na neho alorenaký jazyk, to eSte opravd(»- 
vejšio vvaual IlAdvAnszky, kerf rokii 1874 posielal Kuobaovi avcye 
^(»in^ kvcíft. F'isal totiž: 

,,Velebný ľane! To je ginioáoa vec, íe krtt som v PrSti m«d«> 
Maďarmi, vžtijf ma pmukne nejalý sJovrnuký tlticlt a '■ ■ '"Wi 

vo vei-šlkoeb zjaví. Pi-avda. že zimy tfjto čítal som . "iiui 

Cbjdupky. a spevy tohoto vyboraího poetu pohly za«e luujo po- 
etirku žilu, kiorá od jodiiolio áisu znak života nedávala. A vera 
nie div, že lá malá kni/.oŕka, kforíl obsahuje pmimenovauí spety, 
mňa pťínieRla do oliŕia, lebo krajšie, uiilejsie veršrr ítom ešte na 
|iolÍ slovpuhkej literatúry uenalezol; ^ a potom darmo je. uznif 
musfme, že slovenské spevy idú k srdcu. Takto preniktuity ^knv 

Chalupliove ppovy, =j som tu pripojunŕ veršíky, ktoré Vám, 

milý priuttilu, ako druliý svázok mojej poetickej vzdclano«ti po- 
íiielam. Ní'poziuíruvujte sa na uiojoj oito;-'rafii, \'šAk Slovdoi sa drtU 
za uajsiobodomysehiejší národ, pn;to dajú právo každému pistí 
Lik, ako rbft*; zato sum I ju v oľto^'raíii libeniliiy. Ketľ Chalúpka 
iDit to právo » novou ortoyľaíiou vystiipií ^, pre^io by i ja, ako seuio- 
rálny inšpektor a tak hlava seniorátu, to vSišlm prÄvom urobit 
nemohol y 

Ale aby sa av.-martiuská Matica nad mojou urtugrafiou 00- 
nrazila. a aby ma Národníp Noviny za to ostro ui-ivyptHiily, som 
blízko ľuk-ni-a vážneho mužu naf*it:i, ktflrý bol vdaOny uiojp ortn- 
iírartnu' chyby napraviť. Ci to dohn; urobil, n<'ZuaiiK a a' 
kitniiktúra ľtoji. neviem, keJ už Chaiu|>ka zasti novú uii 
vyHi)-»leÍ. 

Nuž ale to je porekadlo, akú mala, tAkú dala, i ja v mojitb 
vuľ6och tak Hom spieval, ako Rpii^vaf vioni, — však Stu vMy iea 
na iDojc srdrp, u niti na moju ortografiu olilad mnli. zato s dolirym 
!^rdcom Vám jiosiolam moje ostatnó spevy, ufáui, /e eélií nie lalnitio 
hlasy, — prijmite ich vdačno a luilujlc í dalej Vááho starého 
priatela 

Antona Varšianskebo. 

MuaUcft niKrca 14i4. 



ie nuun bo Iff 



M List preto netlaäni Radványzkvbo orloftraŕiou, 
v odpise. 

*) í -h) boj p filovd. 

') Ako ruAmo. pri tvojich Spevvch Chalúpka bol *>a dopailtl hi^t- 
ie dkl Ich llaŕiť svojou ortograliou. 

*♦ 



Ntva. Boŕnlk V., ŕ. II. litit- 

Kvety. Pítbit. Boíník XVH.. í. l. 

Ô»«. ' ■rpŕrjTiýij] ntázkAm. ťrahftľ 

XV, é. 

OirkOTiid LíHiy. llu/.<>iiibĽiuii. llain, IX., č. 4. 

XAtoUoke Noviny. Trnava. Hočii. XLVl , i^ •' '. 

Ätvtt. OmopU pHrortoicky. Praha, toísudc VydAiatAl » na- 

ht««Utrl .r Otttí v PraK*. 

Slovanflki SvoL i-etnik VUl^ «tcv. U — 17. V ľrsm. 

X^iiiitr nik CH xAhinrn a pow|i£ctua. Zhrotuaritiy i^wupifi horajo- 

a •! .icli StíHinw. Budykfu. Letolk II,.' 7 

VlMt XI.. ŕ. 7. ľmha. 

RUdJcft taterarat l.i>ay v^oovan^ literAmi kriUoc. V (Uúhradé. Bo£^ 

Qik XII., ŕ. n. 
Krok. Casn|ttR %(tiov3ny ^o^kŕtHm i>Ptfphňm ítfeílnlhí* ^kolflta. Prilui, 

roĽ. IX., Miii 4. 
Hada. FtíUi'i, ralfavl i uiiijnu-i^u, .-'ar-ijctv. "Kniiua i. bny 7, 
I>Om a ÔkoliL. ^^^.•lnlva^»^oIskŕ An=?pi* pn» rmlii^ov r (lAiinínv. Unínm- 

kcrok. fiotuiík X., čUlú 4. 
J<». Koŕciu)kéh(t : Oesta k.oleui >^ :: . ^ : .. Ili. 

Ttsk(>in a uakladťTu J. iHlv r ľ:. 



v Cena 3x1. 

iimTnrskii 

I v ť'jto 

jf v ľiiiiiv. >)'isi>vaU-í jt: . Kde 

bistoríti. Z niiiiov f)u jeti" , i , ui 

ivUa; nie ŕ<< on jtám sUria od iioVít, z tolio e.4ut v£fltico 

Orrt ,u-í- na, »i-ijtif. 

Y svojom ťtuíľkoiii judre Maďari, ktorých Arjiiid príTíedo], sú 
(Tľ ' ' " ! "*iii i KtiniAni a Pe- 

rí ■ ■ . . liili. [núče bťvednii 

oiČMinr urcti^lio o íví<ii>. s kiuruiii /javili ku Miiďnri pod .\r)tlidnin; 
fM'cíMliu. .ik.i SA riniií tíi T,, vodca, ketf/«' arptui zuATDOtiti liuilnosť 

jui udalostí prvého desaíroéta po loli 
y. r- t-'-júi w.i:>ii. H■iK^ vliisuití nikto nevie, 9 kVoj. kdŕ^ n 

k> ! aa Itoi Alfúití kŕulv SA RkmiŕJt. . . Mnílkň stí iiaipoiniQAa- 



I rn'iiiťiitov. 



•tiií Matrurov uiot u/ aoi kva; 



,-«- 



L 



'' ' 



'. aU. Stoloií pÓTp' ^' ' ' ' 

j» iví-li. klrtrl v íl 
1 ludí.) 
.-->' tta k obsiihD Vambi'rvho knibT 



- "^ ^ 



ť^ dnes 



o HHA II. 



, ^ •ttwk* 

ľotťoti n rax|iŕávoŕk> i HuňáŕktJ ddllny. Itintpntva ^úí. h. Tiól^An/ Stt 

Klincu OnrAiu. / CMflkiua (ir^kljultl Saurn Bo'tický ■•■'*■' 
V L. N. ToUli^lio. |tr Pus/iit Makovu:ký. iPukričovauľ 
Z infniil«>((i v budntirnoHt. ' ti** nán>(lopisD«J «jr*uivk.f čeiku- 

slľrjuiik'j r ľľ-ilHí impival .■■ '/:*■/» ...,.., . 341 

O ru(li)iiti) kraji Pavlft J«Z(-fn Ňaf«.rikii. J- B .119 

K«fťK n t ýllMIll^ 1 - Ni»\i-i.,i "kl ^'ľ(-'n.■^^fl fíur'nníi ľniVíMsíŕÄrt ŕPnltríŕ.. iM 

NIxa. ff. a. 

LlHÍy 7. í'lťPll. \i. .''n(-r.N,'iu> *ar>,- . . .... a^, 

iiaxán ň ihiliii. ľ'>vit>()ka ^ ŕf. Taiti&a, <rukŕaľuf(iiii<' .ii^ 
SluVPilsk) jRZjk- ^Mi-iiskL' ;-- 

f\1rw-ki*i. fPokiti.''<miiiiľ.i - ■ . , 

niknpttu |i<idft*« iJwt V. JlúHŕr. FifokonOfDKf ........ STT 

tltrmtúrn. tl>niby ivjíoic . lo^inysstvr. ,-; 



Spis^ redakcii zaslané. 

D<Ú»pi* Slovákov. Nat>ikal yr. V. Siuiuek. Uolomlicrok. TI«čon ■ ná- 

kiaitom knihllaŕianti! Karta Sylvii. IB^:). F<t« 49. 

A. U. :^k<iitrt;tiu n ľ. DubiinakOliu Slovonskd Foveati. l>nihé vzdutie. 
Vyiiivň Karol Salvji. Soťiity 37, 28. V Rojtoniberkn. 

ZlatA Prmhtt. Obnlxkury ^osopia pro zlibftvu a púafcnl. Kodnfk XXIL 
C. 3.S— 2H. í'r.íba. Nakladaler .1. Otlo. 

Bvétoaor. Illiistnuvaiiý iiMcnriilt. ľralia. Ru^mk XXIX-. t. Í6< — 38. 

Nukl. kniliiíítkáriia K. AituáŕUa. 
Froavjetft. lÁA /á xabATU, znanost I unijcUiost Zagreb. God IIL Broj 

a, lo. 
Lumiť. ŕ-MiiplA xébavaý a pouftný. Praba. Redaktor, ninjitel a vrtli 

valel: J. T. Sládok. Roéofk XXIIL. £fi}0 23. 34. 
HftAe doba. Rcvdc pro védo, nmŕni a ftvot sociálni, t'raba li/ľ Dik („ 

seáit H. 
BoEbledy mdálni, poUUckó a Ht«rAmi lUtínik IV^ i. a. V Chnidimi. 
Obser. (''asaptN pr« linibpodántvu, reniesln a domári iivOl* Uoioinb«rofc. 

Flft/ii. VII.. ŕ. 6. 

NU domov. Obni/loirý Oaiupis úbaviij a pnvčn^ prn lid. Ro£nlk VI., 

i\ 1(1. Olotnour. 
Vlanac zabaví i poqci. XAffrck Uofti. XXVII.. £. 18—21. 
.THCTUCli. iljrxuBfiO"4irrepaTji-pHKfl svpHAjb. Vnrsapv ro,i> Xi. 

H(V|.. T. 



Bok 1896. 



soAft a. 



Slovenské Poliladv. 



-rf4-M 



Povesti a rozprávočky z Bošáckej doliny. 

ItftxpráTB Joi. £. ifú/ufry. 

u oiAjbo detÍDského vel^u milou ro/potnienkou mi je. keď ttotn 
v sobntu veŕer ua jniiuJky k uicijej umlkĽ priali^ siis<yl>, iiHMiovitc 
sUľii Tľnkovií |HnMi\al, jako wAm rozprávalu pHkíii'' iiároilin^ povestí^ 
a iieveitet som sa jej dost iiadiňí: kde sa tu tá staľá liabička véetko 
naučila, a jak pekne a plynné nám lo vedela rozprávať, až bolo 
radosf počiivaí ju! Ostatní^ ženíŕky priadly uíi vrot«n4, len moja 
iiiiitka uinla poiUvuej, taraz UľTlilaiiPJ podoby malý kolovnil. ale 
' i ttj ?iR vreteno, ii vedela s nim tak obrátilo JMíĽhiidziíť, 
■úa len l^ik dlhľi uif, pokiaľ jej uatialmutá ruka stačila, 
tlo DÍi tia konec vrtiieuu zakogldlilH. vreteno r^cblo zvrtla, a ouo 
js za hodnú cbvlTu stačilo, a ui£ sa /a ním teuučkd a dlhočizná 
rltekla. Medzi ro/právkami povestí ani jedna pradliťA nedriemnia. 
ini v osiialoäti nepniidla níf „niie>itanii jako vlas, a inii'HUml jako 
tUs", ale zahryziijúc podslluky, obyóajno jublkA. mlŕky ale rezko 
A vi*iwlo napriadalj svoje hoiiné vretená, I "obré sa paniätáro, jako 
mi vlasy dúbkom vstávaly a jako uoni husaciu kožku dostával, ke<f 
matka ro/.práv{iIa povesC o koze do pol boka odratej, a jakn ma 
U) tc8Í)o, ked lAto 8tra.^oá koza našla majstra nad sebou v pudobe 
•:iiieli^bo ježa! „Ja tfom koza rohatá, do pol boka odratá: cupy. 
imi, pivkn!'*m la róbami!" .Tež ale -sa toho púbfanla strachu 
. !. alť lifkľl: ,A ja som jeí, prt'kolem ťii tiež!" a tak 
obavou kozíi vyhnal /. diery líí^čičky-sestričky. A jako v zinioýrh 
vei'ľrucb na lubinskej fari' nn príadky na scbodiv^ie ;ŕ,eQičky tíchii 
pTica Bvoju koľouily rozprávkami [>ekuýcb povestí, t&k to' robie- 
^valy aj v iu^cli donmch. Kdpžto v Ito^kej lioline ? sídnitii sa 
epríadavR, v f<nhíue konopmi prad;ra právo v sobotu sa priadavnta, 
10 / tej príčiny, h^ /akitiT cetá dedina zanáfala mi zhotovovaním 
jUenovŕho. hielclio siikna, ženy '-elý tyžden musely vlnu ŕi&tit a 
iríast, čo každá doma robievala^ a nn praileoie konopí zbyvala im 
I^AoboU: a tu sa už 5 fí sÚHed spolu scháduilo ua priailky a 
BtaIv uJHť}čne ku sladkým, prácu r milou zábavou rozprávok. 
ijf lo bol vk'Jy kto /a f-tarou Trnkovou /načíl, ŕo nám tá cez 
^mu aoiexprúvata, holo by toho nbjcmna kniha bývala! Moľ doMaf, 
ač «dvt**dy viac než polstoročia uplynulo, daktoré kusy nesúvislé 



SI 



923 



týcli, Ktaľou Tnikíivou rozprávali ý r) i jidvcsU, v paiiiiiU sa iiít 
ale ani jednu novedol by som nž celii vyrozprAvut. 

■Ale ŽĽ u luilu nášlio ešte liojoá zásoba iiilrnduých povesti n 
zajímavýcli rozptavútuek. ktorí? Juäiar nikde llačoti uverejnene di>- 
boly, sa naclioiK: o lom presvedčil som sa aj nitrmlej zimy la 
v Bošáckej doline, kde som počul daktoré povesti, mnti dosi&l db- 
znánie, a nakoľko viem. v st)icrkac)i slovenských [Mjvestf neuvivej- 
iioné. Ale ked tieto pokliuly básnÍĽlva ludii nášho sbi- ' 
miiBÍme si prispit-šiť : lebo starenky, tieto /ivé archív* 
povesil našich, jedna za dnibou vyniieiajii, « novíiie pukoíeuiCf 
problematickou kiittúruu pooblizovaué, alebo »tarosCami n výži«q 
nbitd, tmtf smysct pre tieto poklady dncba, a nebude to dlho trvat. 
že s kľáttnyui, ('istuukyni národným rÚĽhoni vyhynú aj pamnrostlt' 
národnt^ [tuvť.sli, a t tamtie j tieto zamenení biid'u púhym talinká- 
tomt na velikú škodu náŕlin bodrého a dobrého Indu slovenrikí^hi!. 

ľodiim tedy priatelorn slovenských povestí daktoré, ktorŕ KOm 
tu v Bosáckej doline z úäl tudu sobral, & punsilujc&i sa Uk Icb 
vyruzpľAvat, jako mne rozprávame boly. ') 



Chiuliibii.Ý Hcdliak a jťhn h<»h;it^- kinotor inl>iiär. 

Bol raz jeden velíce chudobný a deími obsyiuny sedliak, kUyvy 
mal ZA kmotra bohatého, t}ezdctuébo mlynám. Keď »a u sedliaka 
zhusta nedosUivalo pro laky kŕdci detí potrebnOh" rhletw a živ- 
nosti, chodieval si vždy kn kmotrovi nílyniiruvi p /e s 
to ale kam dial, tyni i-a^tc^jšie stávalo, impoBledy tu .11 -mrrMv 
a riekol sedliakovi: „ľane kniotre! najprv mi viilft« to, čo sto Ň 
v)-požidali, a potom a/ si požičiavajte iné; lebo. hfa, ani mne knxy 
neorú, a i ja potrebujem tu na živnoijt, tu na §aty, tu na opravu 
mlyna, tu na iné sloraké veci." Sedliak ale neprestal p-' ><it, 
aby nm požičal mieni zrna na semeno, lebo netná ŕlui ivo- 
siiit. a kedsi ne/aiieje, nebude ani ža(: aby mu len pre uiíiu>rd<'n- 
fttvo Uožie z biedy pomohol. Mlynár sa zamyslel, a dal sa npniaiĹ, 
„Už vám len" — hovuri — „[mw kmotre, folio zrna na semann 
poKtŕiam, aby ste nemuseli roličkn ťdiorom ležať neehat, aleb(*| 
práve zmámif: ale mi muältt> srňhit: že. ked umreín, prijdeu* iiui{ 
po tri noci vartovaí.* Sedliak riekol; „ľrijdem, pane I ;.ri- 
jdem vdačne: len keif mi z biedy ponióžure," Mlynár um •val 



>) V Usie pán J. L. Ilolaby doklailá: nMim f^tr ilakloič poviotlkrj 
B povedačky, a v sbieraoi pokntiítOcm. Dakedy počinu loaliŕhoat o ftft^ 
tavc, k ŕomu vilctkvmu ju tud i povertíčne pulruhtijr; Ivu m ti* í 
vyhebnúf do kopanie ii tam itaklon- l)al>k> vyexaitictMivHi 
v(ra6no všetko povedia, éo vedia. Keby sme nmli \ Ľ 
jŕdnolio i'bcralcla, zadivd by »i svet, jakj jtokUd 1 rtj 

ndrúl sa dosial u nažho ubitého a zaznaiiŕbo, roztičoýrai |iijavlciaiiii] 
vyiwávin>-bo ludn." í((%i. 



BSS 



itra smlli&ku, zroa ob suinciio tuu N'viiteral t pekno bo vypre- 
-liulil, a len aby na slub Doxíibudol, bo ua{>oiuliiFiL SodlJak pn^ičané 
jctoo zasial, ale ílmna žiMit* uepovHlul, jakiŕiD sľubom ka kinotrovi 
M tú poličku zaviaml. Vi bol aj tia slub zabudol, keď tu raz 
T uoci pi>duje na okno klop&t a volaC: „Faiie kiTiriiľf>! ja som už 
somrvl; poďio ma vHitovat" Sedliak po tichúi-ky vsU), aby ho 
iem nepočula, obliekol m sviatočne, prekrizoval m a šiel nirtv^lio 
niIvDára vartornt. Naéiel ho na doskách vystretého. Sedliak si za- 
sadlo] do kúta pod pec u taui sa potichu modlil Zrazu si vystretý 
nirtvý mlynár aiulne. poob/crä sa. dokobi, a \hhI vidt;! kmotra, že 
ho Tartaje, xane sa uložil ua svoje init^sto. Na avitaul Kedtiak im1- 
iíiel domor a iene ničoho nepovedal, kde bol. Aj na druhú noc 
1 tiilyiiAľa n-streiého vartovat. MlynAr zase zodvihol hlavu, po- 
itU Ha, a íced vidol kmotra, že )io vartuje, isiRfí sa uloŕ.il. IlAno 
Uíel sedliak domov, a kí>d udynára pochovávali, šiel mu aj ku 
svojou ženou na pohral). Ale po pohrabei sťdliak už Inn so strachom 
lei na tú tretiu noc, coz ktorú mal mlynára, tera/. už ua cimeri 
hovanťbo. vartovaf. Šiel tedy ku kúaaovi o radu, a vyittisprával 
mo vjit'tko, jakn mu inlyuär zrnu lu semeno požiŕnl, a jako mu 
on slúbil, -^c ho za to bude mŕtveho po tri noci vartovat, jako bo 
ai po dve noci vartovnl, a teraz tretiu noc musí ho vartovat na 
ciulHi. Kúay. nm riekol: .Ničoho sa neboj; tu máš svätenii troj- 
liNfovú kriedu; tou urob na cinteri okulo seba kruh, ale 7. nehu 
kroč, CO by Ba čn robilo, až do predoduia." Sedliak sa kňazovi 
'aknval, vzal kriedu svätenú, s rosta svojej ixbičky stjahol n virhu 
v hiik ohnutú valovú palicu, a po večernom zvonení vybral sa na 
dnter kmotra vartovat. Tam si zastal nedaleko čerstvť»ho hrobu 
mlyu&ruTho, svätenou trojkntlovou kriednu spravil na /enii okolo 
aebA veliký kruh, zaslal si v prostred kruhu, a väzov ú palicu v hrsti 
driiac, vartoval pnL-b(iväni>bo kmotm. (> pravej polnoci, kde ait vzali, 
tu SA vzali, dobehli k mlynárovmu hrobu traja dlhí. čierni psi t 
x»i»ii na tom hrobe kutat. až vykutávami hlina sedliakovi do ocf 
fŕfeala. I^ii, sedliaka nezbadajúc, len kutali a kutali, až konečne 
truhlu a v nej mlynára z hrobn vykutali. z truhly bo vyvliekli a 
tak dlho ho uatiiasali, až ho / kože vytriasli. .\a t.i kožu zahoilili 
xa Mjba, mlynára ho./, kože do truhly uložili a zase ho do hrobu 
okuUvaU. Šitdllak sa ua to vš^iko z kmbu díval, a ked psi hrob 
ukuUvtli, potiahol tým va/ovýiu hákom mlynárovu kožu k sebe 
do kruhu, a u;^ len čakal, plný strachu, čo sa ďalej bude diaĹ Ked 
pai hrob zakutali a urovnali, chceli vziat s scIhmi mlynárovu kožu; 
a že jej už tum, kd(> ju boli /alindilí. nebolo, riekol jnden piis: 
,KHr'-' tii kožu dal?'' Uruhý odpovuúul: „.la soui ju tu za nás 
ale jej tam už uivt." Ked leu ko2e nebolo pri hrobe, dali 
^ :. ,>>i do bitky medzi sebou, a jako sa zvŕtali, zbadali^sedliakft 
▼ kruhu stojacieho a pii úoín svinulú ui]yiián)vu ko/u. I priskočil 
teu niúväŕ61 |>os a riekol s hurtom: .Daj mi 
ndpoveťlal ; .To nem tvoja koža, ale kmotmval* 
oni tú kožu vvkutal. ((>dv )o moja!" Sedliak /.aae: 

ľ" """ 



T sniiiu siojaťitľiio 



«• 






* -^ 



324 



červ(!Dcov ŕ medených (lefnusO'" ľcs sn rozbehol a ci chvíľa na vrAtil 
s mechom lencncov a rieknl : „Tu máš mocli íerveutov; djij kožu" 
Ale sedliuk, keir už dvajii psi sa br)ií /tratili knm^i. Ih)1 t^l^ku 
smelŔl. n leu pretahoval jednanie o kožu, aby sa čae mďial, riekol: 
„Dones mi eáte za mech srriohornýcl* pciiazf: potnm ti koia tt- 
dám." ľcs sa kamfii rozbehol a o rhvllu dutijesol za mech strí(v 
horných [leťiazí a pnvHdal : „Tu nuls tedy aj za nienli stľielH)rnákuT: 
a|p teľa?, daj Hem kožu!" .Sedliakovi už počínalo byt úxko v tura 
kruhUf z ktorŕho vykročiť sa neopovážil, aby ho ten pes uero/trbal : 
ale sa posmelil n riekol: „.lak mi eátc dunesieš ■£& mecb dukator. 
ptiloai ti kožu vydám; ale iuÄče uie." Pes Ra aj tretí raz kamsi 
rozbehol a doniesol za mech dukätov a cele nabnevanjf povedal: 
„Ale teraz už kožu niusíä vydat, keď máS aj áervenAky, aj striebor- 
náky, aj zlatiky!" Sotva tn ale vyslovil, holn počuí z dediny ko- 
húta zaspieval, a ptt« 8a /.tiatíl, jako by sa bnl do zeiiiť prepadol. 
Sedliak sa už nemal éoho bát, lebo už kohút zaapieval a svitalo; 
sobral tcdy kmotrovu kožu a mechy peňazí a poberal sa domov. 
Až teraz sa žene priznal, čo bol kmotrovi mlynárovi sliibil. a jakn 
■m mu pri tom vartovanf kinotnt voHílo. Len to bo mso tiiifulo: 
Čo má s tou kmotrovou kožou urobitV lebo tja Ml, že si kmnto 
pre ňu v noci prijde. šiel redy zase ku kiwzovi na radu a vyroz- 
prával všetko, čo sa mu na cinlerí prihodilo. Kŕiaz mu povedal: 
„Vieá ty čoV daj mne ten mech striobomákov a zlaiakov, a červe- 
náky Rí nechaj; ja tú kožu vysvatim a zase ju do mlynárurlio 
hrobu pochováme; a budeä ma( pokoj." Taká ruda »a alo sedUa- 
kovi nepozdávala, preto riekol kňazovi: ^Mohli hU* fät sami r ' 
nára vartovat na ciuter a jeho kožu tím zlVm uchvátil, boli b; 
mali aj červcnáky, aj strieboruáky, aj zlatáky. Ale viete čo? M 
mi tú kozu vvKvätlte a pochovač pomôž>(4te, dám vám Inn uiedi 
červen.-ikov. " Kňaz na to pristal, kožu vysvätil, a večer jn so »* 
dliakom do mlynárovho hro!)u pochovali. ESte v tú noc prtiiftl 
pochovaný mlynňr sťdiiakovi sa podakovat, že mu kožu zaehrim^ 
n sedliak loaí od tťj doby aj od mlynára, iij nd čertov pokoj; 
peňazí mal, jako Hiiietí, a žil 50 Ženou a s deCnd š(a.stlive. u tíj« 
až doaitl, jak neumrel. 






Túto povesť rozprávala mi v Podhradí Anna '/.' 
Jej syn Ján Xamec rozprával mi iný varlaut, dla ktoť m 

mlynár pochovaný v kostolnej krypte, a sedliak kmotur Uu, sedÄl 
pn oltári v kruhu svätenou trojki-álovou kriedou načiaranom, s ra- 
zovou i>alÍĽou vartoval. Okolo polnoci priÉli ku krypte traja čiMal 
ntládenci, sedliaka hued nezbadali, kryptu otvorili, kameň od krypbj 
o stĺp opreli, mlynára z truhly vytiahli, / kože vytriasli, hoftá 
Reha uložili, a ked zase mlynám d<» truhly, tút() alií d- 
ukladali a kameňom zavaľovali, mlynárovu kožu aedliak 
palicou k t>ebe do kruhu vtiahol a svinutú k Rvojim nohaui iiloul 
jak mládenci kryptu kmneúom zavalili a kožu mlynárovu v/iit 
L*)u*e]i: naľakali Mt ked jej tam už nebolo. 1 začali sa medzi aeh«.'a 



i 



tu 

o tú kožu dohadovaf. V tom zbadali sedliaka {irí oltAri. ,čo tu 
robíé?" pýtali sa Uo. ^Modlím sa," riekol sedliak. J>iy som tú 
kožu!" riekol jedru iitlíidoueť. Sedliitk iitii ale odpovedal: „.lasom 
a (iíhou iníjťdol vajce na Vi*Ikú nou; až ten prijilo. s ktoryíii som 
jeilol vajco na W'fkii noc. potom ti ko/u dám." Takým ttcni-tam 
dnliadovaním hovil sedliak čiernych mládencov, ktorí mu nemohli 
abllžit preto, že l>oI v kruhu, HvÁtenou tiojkrálovou kriedou urobe- 
Doui, tak dlho, až kohút zaspieval, a čierui uiládenťi sa y.tratili. 
FUdo zaniesol sedliak kožu ml>'Qi'iroTu ku kňazovi, klitr}' ju ^7- 
srätll. a zavolav aj kostolníka a sedliaka, kryptu utvorili a mlyná- 
rovi jeho kožu zase do truhly položili. Na to au hue<f v uot:i i kua- 
xovi, i sedliakovi, i kosíloliiikovi leu pochovaný mlynár v suách 
ukáuú a riekol: ^Páii Bóh vás opatruj t& to, že Rte'ma od zl^ho 
vysTobodili !* 

U. 
Dvaja clrotÄrL 

Dvaja drotári vybi-ali »& svetom, a keď už ächorljti krajinu za 
knúinou, prišli do vysokých, hustých hôr, a Uun poi-lúditi, až k^- 
nečne večer došli k velikému zámiču, pri ktorom bola velik:i pajta, 
ploá velikých oviec. Jak du zámku vkročili, stretli v i'iom ozrut- 
oébo ohra s joduým velikým okom na prsiach; a bár sa ho uá- 
raniDc naľakali, predsa pribrali si smelosti a prosili ho, aby im dal 
bárs v lej [tajte pmnocovaC lebo že /abliidíli, a do noci sa ne- 
Tr" " ' i puutit, aby nezahynuli. Obor im síúbil uoclah; dul sa 
iiii laf, vzal ich s sebou do tej pajty. zavalil z& ^ebou vclíkd 

kanicuiM- vľňta a povedal: „Dobre, že ste prišli. Jediioho z vás zjem 
hned. a drutiĹdio si uecháui na ráno na poclitiíku." Hotva to [h>- 
TVfUI, schytil jednoho droUlra, zabil a huett na mieste ho zožral, 
ie z neho len krpce a zdrapy haleny /ostíily; druhému ale riekol: 
.Vyspi sa do ľánii; poioui uj teba zjem na pochúťku !* Drotárom 
Ivn lak /inm iiilclu od strachu, a ani oka zažinúiit nemohol,, luu 
nad lyni piľuivi^lnl, jakú by sa mohol vysvobodit. Keď ale pozrel 
na nralené kamenué vráta, soznal, že ich nebude v stave odchýlit, 
a inokade nebolo východu žiadneho. Obor sa po večeri roztiahol 
oa zem a zaspal; a ked tak tuho spal, že ho ani blačanie obrov- 
ských oviec npprehiidiln, v/.:il drotár svoju palicu, n]iatrenii na koiicí 
silným, dlhým špmiU-om, prikmdol su k obrovi, a vrazil um ten 
IpiĎár s takou silou do oka, že mu hned vytieklo. Obor od bolasti 
SxAol, ti sa váetko olriasalu, vyskučil na p)vm* nohy. a s velikým 
bo«vom riekol dnilArovi: „Váak mi fy predsa neujdeá, Icho la ba- 
Jtkm a zjem f" Iirot^U' sa od .strachu do kúta učupil a čuáal až du 
rána- Keď obor na svitaní ovce na paáu vypúítCal, donmtal na ka- 
menuýdi vráL, a len natolko ich odchýlil, čo ovce po jednej vy* 
cbádzaí muhly. Obor, aby mu nted/.i ovcianii aj dndár nevyrraol, 
Wdú voD vychádzajúcu uvcu po vlue pohladil. Drotár sa ale za- 
jVelikt^mu ^um]^jyyum^^J||l||^ telu popod barana po- 




3»« 



ukmIzí prndiió a r.tiúné notiy prnvli«koI a uobaoií sa do lnuraiu tt- 
kvaŕkovít]. (-)hur :tj tohit bäruna po vliip pohladil, alú tiľotáni I 
iiuÄrnátriil, — a vypiisiil ho von. Takto z in;be/.i>ečorií*tra »ys»oho- 
áoný droUľ dal uohy ua plece, n utekal, čo mu |iara stačíU, i 
átaatlivo &ft dostal domov. 

PôfíifiíiJia. óo grť-cke báje rozprávajú o Ody&Beovi a jebo s[>olo^ 
iifkoch. ktorí sa doMab' \ SiciUi do ja.^kjr»e Kyklopov, kde p<ilv<inií, 
jednooký Kyklop Polyiibŕinos viac niuiov Koiral. ti bo OdysM^us vinom 
opi( a jtoluro vyvalencnm v opilo&ti žcruvj'ni kolom oko vyklal, e Oiljr^ 
Rcas i 40 spoloŕ.nikmi, poTŕiAjňr ľa ohroTským ovrinm popod brucbA 
porušte ťolypbéniovcj nh\i: to, s nmloo premenou, tuto poviestka, filn 
bojoviiviti lírdiijoín, ale prostému a chatroómu, svetom zbelilijmu droU- 
rovi, zUibC dávil. 



m. 

Kovi'ij^, k(or,V Biedu liTadá. 

Bol rnz jeden kováti, ktorému sa tak dobre vodilo, in nevedel 
ani, čo je bieda, a vy^iuicviil sa t\'iit, ktorí »a na biedu žalovali. 
Leu m rav: na»lrojil, subrul kladivo, kliešte a íiidlo a riekol: ^\)i 
len iDUBÍin íst tú Biedu hladať do sveta, abycb aspoťi vedel, čo 
to.'* .lako tak / dediny do dediny a z me^ta dn mesta putoval, 
pľišiol ílo bufit^j, tnmvej bory. 'ľti ho sti-etol neznámy i:hlQp a pýul 
aa ho: „Kováč, kam ides?'' ^Ideiu liiedu hlartat," odpovcJul ko 
Na lo nm riekol ten ililai): ^.hík nemáš nič proti tomu. puj 
i ja » Lehou; a!i|ioii nám bude veseltiie, ked tnidtnno ilvaia, aaaďl 
sa o&m poätaKlí iiajftt tú Biedu." „bobie," re^ie koviic, .poď'-* 
Idú, idú hustou hotou, až v nej zablúdili, xe už nevedeli kam t ko- 
uopl. Tmavá noc sa svalila na lioni, a tma bola tak hustá, le by 
ju bol mohol jako najŕiemejáin smolu krájat. Zro/u s& ím ŕo»i 
Kdaleka zasvietilo, a keď zasUilí a k tomu svetielko oči uprub, 
poicdávalo sa im, že to svetlo z okna vychádza, áli tedy opatrne 
za tým svetielkom, až zastali pri malej chalúpke do kŕorej k«d 
vkročili, videli Ijirn vyziablu, velikú, f^tani žonu s jeduvm okon 
na č-ete, v izbe ale v kúte kŕdeľ oviec, ^^ena tk u ich spýtala: 
«Ivde ste sa tu vzali? a ču tu hradátcV Kuváč riekol: .BladáiM 
Biedu, a tu v hore sme zablúdili, a ie. sa z váiho okna svietilo, 
po tom svetle prišli sme k vám, aby sU: nám dali prenocovať 
„No," riekla \7ziabla t>ab», Ja som Bieda; a dobre, že ste pri^i, 
však ja vá8 usporiadam. Teba," povedala kováčovmu katnarátovi* 
.zjem na večeru, a tet)a,*' riekla kováčovi, „ua fristuk." X bonf 
takúrila pec. schytiU kováčovho kanmi*ála, upiiikla ho, ľo?:trhala oa 
kuAy a pred orinia knváčov^ma ho zjedla, totnuto alu li'.'kla: „Na 
tebe si a/. vHiw pochutuám." Kováč at lutuuval, že sa vybral Biedu 
híadat, a od strachu nm nadskakovala husacia koža po tele, ked 
8i na to pomyslel, čo ho ráno čaká; a bárs mu tá balia 
aby sa do rána vyspal, on ani oka sotknú( nemohol a v 



3i7 



I tizkosfach i^aí, ítt r ním rdno bnilfl. Kiiuo. íkh* ani iltilnt* 
neHvitalu, riekni liieUe: „Balúŕko! ja Hom kovAč; uĽpntrebovall by 
íte ilajakii rnlH.tii otio mňa?" „KotT si ry koväč." poveilaia liaha. 
^uktij nii (IruliĹ- oko." Kováč na t«: „To sa lahko stane, a ja vim 
hú vttsČDe ukuj^tu. len mi iiiuiíite duiiiest jtnleu silný povruz, a 
dniby ť&Uí Kiluojáf.' Keď Bieda {wvnizy (ibsutraiii, kusal jej kovAft, 
aby si UhU im zeui a dala sa lym iíilnyui povrazom poviazaCv 
«lebo." Iiovorí), ^keif vám to druhí^ okn kiivat budem, musfie bez 
pnbuutía, ticľho leiat, itiiltV .sa mi tu oho nepodarí, a leda čo by 
som vaK puspätil.'' Haha si lahla na zem a kovái* ju tým povra/om 
pevDo poftvä/nvftl, a potom j«j riť*ko| : „I^bičkot probujte tea po- 
vnuí potrbaC." Uaba sa ^opiílu u povraz ou miiruo.xdrapy potrhala. 
,Z tohii tíií UL-biide/ puvedii kováte, ^iiiiisím vás poviazat tým sil- 
nejším pitvraxnm." Keď babu posvíí/oval, riiíkoljtíj: „Hiibičliol po- 
lil' '" povraz!" To ale baba, čo rä jak spínala a svfjala, 
111 "ihla. ,Tak je dobre," riekol kováč, „a t«raz len licho 
lcit«. uech vám to drohf^ oko okujem. " Xa to vzal hrub<^ šidlo, 
nastivil ho Biede na to jej jodnu oko a kladivom juj ho tak rÍIdo 
Trazil doňho, te jej bntKf vytieklo, a baba sa od holasti zopäJa, 
povraz ľuztľhala A hned k dverám si zastala a riekla: ^Ltár si mi 
oko vsrit/.il. predfta mi m'iijdť^!" Ki'ifsauž ovce bla^ním na |>ašu 
pýtaty. púštala ich Bieda, u dvorí stojacia, jednu pu iliuboj Lak, 
JE© každú chytila nn chrblc za vlnu a von vybodiliu Kováč \idol 
na írdi prevesený koŕ.iidi. ohliokol si ho na rnby a áíol Mvornožky 
medzi ovce, aby sa s nituí von mohol dostJit. Kwl u), hol pri dve- 
nich, 5chytila baba aj jehn za vlnu nn rnby obl<>čeu<ího knžuclia a 
rybudila ho /a oŕtJitnýnii iivcíauii. Keď ut hul ubehol kus od 
chabipT, /nkrikol lui babu: „Hej. bábo. n/ mi niŕ uourubiš'^ Ona 
al< i prfdo dvere a vykríkla za ufm: „Kšte si mi ueuiiej!'* 
lvt>^... ..L.kal horou, len su mu Uik hluvu tríaifla; u ked už bol 
hoilne ďalekú, že sa domnieval by( bo/.pečnýni, zastal a ob/eral aa 
dookola, aby vidol, kam ^ to ílo^tal, a jako by sa najkraiáou 
ceston 2 hory na š(r« pole vymniaf mohol .lako tak na všetky 
strany pnzcn^: tu aa ti ma zalíi^oce do buka /.atiiii zlatá sekera! 
KotAČ uaraduvaný, že sa nielen pred babuu zachránil, ale aj zlatú 
sekeru uaAífd, priskučil k buku, [HiehyLil pravou rukou toporisko 
aekerj a cbL-el ju 7. buku vytiahnuf. Ale sekera nielen že zostávala 
pevDii v buku zaUtou, že iiou ani pohnút ueiuohol. ale počul zda- 
Jťk ktorá za nfin kráčala. Kováč sa baby 
iiii nie nemuhíd dlane olvoriC, lebo mu 
bulu II piui»filei.a na t<ip<iri8k(i. Vi málo uhýhain, íe ho 
baba i ... : j . ; liere ncdochytila; ale kováč, vidiac, že je s nim rie, 
rytiahol lavou rukou z vačku oôž, udrezul 8Í ud toporíska pravú 
jTjIr ■ - -p ketf mu už Bieda bola za chrbtom a » ebicboUim riekla: 
^i; i*i Koni ti nepovedala. >.ti mi ueujdeíi?' a leu-len že bo 
tu ''*y. - 11 utekal bez ruky domov. Potnou iď 
riu- ' hladat, lebo jej sám mal oa celý xivot dosĹ. 



tA 



ssa 



IV. 
(vifi^A, klorý hÍ sám lírob ko|>»l. 

Vyéiel kí raz cigáň na strom, aby r dííIiu iiíal hoflnii li»luz la 
lialivo u na uhlie. 1 zasadol si uteitzi kutiAre a ilal »a s chuCou 
iťi utfDAiiia liaiuze — pod sebou na hrub^ioiti konci. iMmiino idúci 
kňaz, vidiac cijíáň.i halu/ poil aoboii iitínaí, riekol : „CijíAíi, s)iaduoS!* 
„Kj, nesp;itininii, VaAa iiuioKťl" rjekí)! cigáíi. ^však im'viim scdlui a 
dobre ťa držím!" Kiiaz alp povedal mu: .Uvidíš, žh čo chvdi 
sletís »j e haluzou," a pi>huľal sa daJQj. Sotva vzdialil sa na do- 
atrelenie nd di^áŕta, udtal ťigáň baluz, spadol aj -á iiou ua zem ft 
nAlcžite bh dozarážal. KtMf sa citián so zeme posbiei-al u zjiomedzi 
konárov vuuaUil, odbehol tam 1 íialuz i sekeru a bežal, ledva dychu 
popadal, /a kiia/oiii, kroťt-ho keď dohonil, ď^kol mu : „Vaáa mitošt! 
prošlin pdiii/eno, jako ^ie vy to niohli voilioC, ?.i* ja Š tou haluzou 
Ipadnem?'^ Kňaz >ia len usmial a odiiovedal mu: „liohre som Lo 
vedci, lebo som ta videl, y.e na teušou) sedlá a na lirubäoni rúbe^" 
„Nuž, Vaša milosť," povedá etgiň, .ke<f vy to všetko tak dobrt 
viete; povedzte mi est(> aspoň tu, kedy utiirem?" nKe(f ri zadok 
ostydne," riekol kňaz a šíel dalej. Tato odpoverf /.ara/iln citíáňa a 
za hodnú chvilu stál ua mieste, j«ko svätý u cesty; potmii vrátil 
sa pre drevo a sekeru, a phjda domov, rozpráva] smutno žene, ct> 
sa mu priliodilu, a kedy umre. Haluz ua drobno porúbiU. drevo 
pekne ulo/il, potom si prisadol na zem a xadumený zaŕal kuvat. 
'ht ale /eni bola studená, počalo ho iia /.adok i^hladit; preto pn>- 
strašeuý riekol žene: „Žeiio, žie je I Už mi zadok vhIuií uštydá a 
ja čo chvíľa umrom. Abycb ale vedel, kde budem ležaí, pújdtnn 
ši zavčasu áám hrob vykoi>at." Vzal tedy rýl a luotyku s lopatou 
a ut^'kal do hory ua kn/ne cesty a tam si s velikým chvatom kopat 
jamu. Ke<r už bol tjik hlboko, že mu leu kučeravá hlava vyzersďa, 
ked^ SA pri vyhadzovatii hliny v hrobe narovnal, ubáiinl ton 
bohatý pán ua ^tyrspražaom koči, a ked ša pribli/il sžkti- 
janic. leuto práve lopatou bliuu vyhodil a strapatú hlavu i 
vystróil ; kone sa splašiiy a pána prc^kotily. Namrzený |ián ne 
ai to nijako Tysvetlit, čo sa to s jeho po^^lusuj^mi kouuii porobÚo, 
žo sa uu ra/om splašiiy. I poslal kočíša, aby sa šiel pudivaC na la 
miesto, čo je to Lani? Kočiô sa kus et:sty vrátil, po obidvoch b^^ 
koch côftty S31 ub/eiajúc, pred čini sa to vliistue tie kone splašiiy? 
Až Ui zraxu eijián zase vystrčil hlavu z jamy a hlinu vyhodil, ífl 
sa ho aj kočiš voliče nalákal. Ale vidiac cigáňa v robote, p>tat a 
ho: „Ci^dň! čo tu robišV ^Nuž," riekol cit^áň. ,.,iamu ii kopcoi, 
lebo muÁfm uniríeí. ked mi už zadok oštydá." Kočiá !Ul so Bitát^ 
chom vnUil k pánovi a povedal mu. že sa to kone cigána natakah. 
ku>ry si tam sam^nm sebe jamu kope, lebo že ut nn^iiore umi 
keif mu zadok ostydá. ľán si dal cigána zavolal. i:[ 

a prišiel. Pán sa ho spVlal: ^Oo to tJiui koiMiš?" 
možoy,'' hovorí ci^án, ,ja mám prorokovaní^, že unišim umrel. jÄ- 
náhle ml zadok "í^tydac; a ked mi už vniičo oHydaf Mč&l, nui 



«M 



í 



som vwlíH, kfle bmloni ležat, Äám ži jamu líopem." »Ke<r 
je len to," ripkol pán. „ja li /.aduk rnznhrejťiii, /h ti nťlnide nsty- 
daf. tahni hí na xom!"* Cií^'Uu si Uho) ilulu hľuchnm, pán vytiahol 
bodný korbáč a začal nim ci^áua celou silou ta(. Ci^'áii uielen iv 
ueaarífkui a uekr'.áil od bolaäti a ani neutekal, ale eeU- luiĹeíumy 
atal zuby a volal: ^I'eŔl. pán volkonio/ný, len feňt neob álahfgú; 
ui áa uii i!adok rozohrieva, až nm páli !" Ked mu ich páu ešte bo 
(lár uaprišlval korbáčoni, povedal mu: ,.N'o už budeš mat hádam 
doHt !* ('iuáíi Ts{al, [Kiuuvi sji pekne poďakoval, že mu £adok n>zo- 
hrial ; vzaÍ ryl, motyku a loímtu a pomaly hu dovliekol diimoy, ale 
na tora roxohriatom zadku za rely týždeň sedával nemohol. Bol 
väak predsa rád. že ei§le uinref nemuBf: ale od tej doby nechodil 
fti viaĽ Rám jamu kopat. 

V. 
Sorrák a ŕťrt 

(Nárečim tiasÁL-kyin.) 

Sťtiák ŕ^azda mal jeuuu velikú rotu a posál ju žitom, ľrud 
žatvu sii pri^'l Kcľlák iiii '^ito pod/ívat; a jak si íio tak obziéral, 
dise sa ral, tu sa /.al, pristal si k nemu čeii a rékel : „Oa/da. 
tnešŕ ^hiie nyjp," povedal seíľák, „len si žito požieram." Čert 
na to: ,A čo mi slúblá a podpíšeä, ked c to žito prencohám?* 
Gazda povedal: ..Co by ^ow já tebe slubuval a podpisuval, ved mi 
lo iltrt mimo Mohft nichto záí uemó/e.' Ale čert rííkel: ,Jä c* to 
ietko kIiiiiuí Uložení." A t;azda na to: „Veru ueshrneá, kod Bôh 
niídopu.'ín!-' Ked lert. selfáka nemohél nastrasif, Ktr&ril sa, len čo 
smrad po iium ostal. 

Ked žito dozrelo, ziičal ho soflák žat. I^otvá kosákom roľu na- 
čal, lužibud čtíľl, a puvo<la] sellákovi : „Môj je vrch, a tvoj j« 8po- 
dek." StíllAk ale mu rékol: .Ita, môj je vrch, a tvoj je spodek,* 
a nedal sa čertovi nijako prehňdat. Naposledy povedal čert: »ľočiíJ. 
gaxda! čo sa už tolko budeme dohaduvaC. ale stiivmo sa: kcrý z nás 
níL peknejš^^iii koni Ui žitt> obejde, toho bude vrch." Sellák na 
Btávkn pristal, čert sa ztracíl, ale o chvftku prisél na velice pekném 
koni. .tak ho pazda eéče /daleka vidzel, kázat svéj žene, kerA 
nrám bnU za ufm ua rotu priéla, aby si chytro vyhrnula toty a 
h behala nkoln žít) Jakú čert na peknŕm kuni prícválai 

a - iilo /Ít;i obiehut, a n): myslel, že niú sU'ivku vyhrintí, 

ked seíink tiijakí^ho koná nemal pri sebe. — dobehél až k seflá- 
koTC'j ženo, zastal a rékel: .Jak som živ som, starý ócit som, ale 
takéhu koňa ešče som nevidzel!* „Ani nikdy vác neuvidzlš," po- 
v« ' " tk, „lebo takých koni. jakého ty máš, je dosd na svele; 
al' .11. jako je tento môj, je len jeden.* čert stávku prehral, 

xaitmradzil a ztraiil sa. 

Na druhy rok nasadzil selTák na tii rotu zoroákor, a keif jicb 
pod jejten začal vykopávaC, pri^él ten čert zas a povedal: ^Oazdat 
itéii je ale apodek môj, a vrch tv^j!" Gazda sa ho ale neDafakali 



JBAAi 



380 

len mu rékel : .Ba, veru, je spodek môjf a vrch trôj." „Nedoba- 
dujme sa zas," povedá čert, „ale nech je spodek toho, chto dôjde 
na roru ani cestami, ani chonníkom, ani peá(, ani na voze, ani na 
koni. „Dobre," rékel gazda, a zal si kozu, obícročil hu, jennu nohu 
mal na koze a druhú kráčal po zemi po trávniku vena chonnlka. 
Čert zas stávku prehral, zasmradzil a ztracil sa: a sellák už mal 
od neho pokoj. 



-M- 



Eugen Onegin. 

z PuBkioa prekladá Samo Bodický. ') 

Tretia hlava. 

XV. 

1 atiana, moja Taňa drahá ! 
Nad tebou slzím, poklad môj : 
Do ruky módneho si vraha 
Už položila osud svoj. 
Zahynieš, ale tak sa stáva, 
Že najprv nádeja ti hravá 
Privábi temnú blaženosf, 
Ty rozkoš žitia spoznáš dosC, 
Ty piješ túžieb čarovný jed, 
Domnienky chodia v zápäti 
A takým krásnym zdá sa ti 
Čas, keď s nim niekdy mአsa vidct; 
Pred tebou stojí den po dni 
Tvoj pokušiteľ osudný. 

XVI. 

Tatianu hryzú lásky bôle, 
Do sadu ide tratiC žiaT, 
Nehybné oči klopí dole 
A nechce sa jej kročiť diaf: 
Nadýma sa hrúd, prchľadlú tvár 
Rumencom zrazu oblieva žiar, 
Zamiera v ústach dýchanie, 
Šum v uchu, v očiach blýskanic... 
Noc príde; mesiačik sa zjeví, 
Obchádza čo stráž nebesá, 
A slávik v kroví zaplesá, 
Započnúc zvučné svoje spevy — 
Tatiana nespí v temnú tom, 
Pestúnke vraví šepotom : 

') UkUka i prekladu, hotovenčho pod tlaú v samostatnej kailie. iiíed. 



Á 



831 



XVII. 



;>Nezaspir uaňa: tu tak dusno I 
Odokry oblok, pod ku mne.« 

— Čo, Taňa, čo ti je? — »Mne krušno; 
Rozprávaj niečo rozumne.« 

-^ O čomže? Nemôžem ja z toho, 
Že niekedy som znala mnoho 
Povesti pravých, nepravých 
O pannách a o duchoch zlých, 
A teraz mi tak temno, Taňa: 
Zabudla som, čo znala som. 
Tak sa to deje chudasom ! 
Skapalo ... — }>Rozprávaj mi, naňa, 
Čis' predtým, dávno, premilá, 
Ty niekoho tieŽ rúbUa?« 

xvm. 

— A pravda, Taiia! V tamtie letá 
O láske vravef, stonoha! 

Za to by vyhnala so sveta 
Mňa moja svokra nebohá. — 
»Nuž jak si vydala sa, ňaňa?«( 

— HTa, takto, kázal Boh. Môj Vaňa 
Bol mladší odo mňa, môj kvet. 
Mne vtedy bolo trinásť liet. 

Dva týždne \^dali sme svachu, 
Ked prichodila namlúvaC, 
Mňa prežehnali otec, mat, 
Plakala fažko som od strachu ; 
Rozplietli vrkoč mi s plačom 
A spievali pred sobášom. 

XDC. 

Tak zaviedli ma k fuďom cudzím . . . 

Ved ma ty ale neslúchaš . . . 

»Ach, ňaňa, ňaňa moja, túžim, 

Mne je zle, mňa udusí plač, 

Ja plakať, vzdychať by som chcela I« . . . 

— Dieťatko, ty si prechorela; 
Pomiluj Bože a nás spas! 

Co chceš, len povedz, kým je čas... 

Svätenou vodou pokropím ťa. 

Ty si horúca. . . — »Nič mi je; 

Ja... rúbim... to ma ubije.« 

Pán Boh bud s tebou, milé dieťa! — 

A starkej ruka svraštená 

Devušku krížom prežehná. 



388 



XX. 



y>y.\ rúbim,« znovu šeptom vraví 

Starene v dychu horiacom. 

— Srdiečko, chybí ti na zdraví. — 

)>Mňa nechaj: zarúbená som.« 

A luna vtedy zasvietila 

A temným svetlom ožiarila 

Pohľadlé krásy Tatiane, 

1 vlasy porozpúšfané, 

1 kvapky siz, na stolčeku tam 

Sediacu smutnú starenu, 

Keď hlavu bôTom strápenú 

Trasúcim sveri svojim rukám; 

Driemalo všetko v tichosti 

Pri tej mesačnej svetíosti. 

XXI. 

Tatiane srdce lieta v diali, 

Hľadiacej v osvetlený kraj . . . 

Myšlienky nové rozum jaly. 

>>Chod, samotnú ma zanechaj. 

Ňanička, pero, papier daj sem, 

Stôl primkni ; ver mi, hneď si ľahnem 

Tak s Bohom.« Dievča samé je. 

Zatíchlo všetko. Zaskveje 

Sa v okne mesiac. Ona piŠe 

List, mysliac o Oneginu, 

List, čo jej lásku nevinnú 

V nerozmyslených slovácli dýse. 

List napísaný, hotový... 

Tatiana ! koho oslovi ? 

XXXII. 

Tatiana zavzdychá bez slova, 
Ju strasie jako osiku, 
Uschýiía pečať oblátková 
Na rozpálenom jazyku. 
Ku plecu sklonila sa hlávka, 
Košieľka spustila sa ľahká 
S jej prekrásneho pleca doľ. 
Už mesiac svetlý vybľadol. 
Tam údo! sa cez paru jasní, 
Tam potok striebro oblieka, 
Tam budí zo sna sedliaka 
Zvuk pastierskeho rohá hlasný. 
Hľa, ráno. Všetko povstane: 
To jedno mojej Tatiane. 



MS 

xxxní. 

Nevidí ona rána úsvit, 

Len sedí dolu sklonená, 

Jej tažko príde vtlačit na list 

Písraeny ryté prsteňa. 

Tu otvoria sa ztíška dvere, 

Staríčká ňana dnu sa bere, 

K raňajkám donášajúc čaj. 

— Tatiana, oČi otváraj; 
Yed oblečená si už znovu! 
O, ty môj milý ranný vták I 
Večerom bála som sa tak ! 
A ty si zdravá, chvalabohu! 
Po strachu nočnom znaku niet! 
Tvár tvoja — jako z maku kvót 

XXXIV. 

»Ach ! ňaňa, urob mi po vôli« . . . 

— Len, milá moja, rozkaz daj 
»Ncmysli... niečo... to ma bolí.. 
No vidíš... len sa nevzpieraj. « 

— Dieťatko, svedok Božia ruka. — 
»Nuž, tak mi tíško pošli vnuka 

S lístokom k O ., ku tomu, vieš., 
K súsedu ... a mu rozpovieŠ, 
By neotvoril ani ústa, 
Nech moje meno nespomne« . . . 

— Ku komu, milá? Povedz, mne 
Je teraz hlava taká pustá. 
Susedov vôkol toľko všiatf, 

Že ťažko ich len spočtovaf. 

XXXV. 

»Jak fažko domyslíš sa, ňaňalu 

— Srdečný kvet, už stará som, 
.\ch, stará; tupý rozum, Taňa; 
Kývalo ináč, rozkazom 

Mne bolo vôle panskej slovo. . . — 
»Ach, ňaňa, Čože mňa do toho? 
l.'o biedy s tvojim umom mám : 
Vecf vidíš, lístok oddávam 
Na One^ina.^' — Rada, rada. 
Nehnevaj .sa mi, dušička, 
Vco' znáš, že som už staričká ; 
Lež prcčožc si zase btadá? — 
"Nuž, ňaňa, ničoho v tom niet... 
Len pošli svojho vnuka hneď.« 



au 



U L. N. Tolstého. 

Ukolo 4-tcj popoluduf vy&iel Lev Nikolajevič z domu, vsUir 
od popo[iiduAJ6ej práce. Bol [MhrúJUíDý v seba : ci iireinábiil fysicJté 
bôle od jaiier, fi rr>zni)'šral nad dačím vážnym. Ľavú rubu mal 
pňsnni 7.BBtrťenú (ako na poslednej ŕotogra6i i a v Tadviecb xa pásom 
širokú riiski'i sokeni s knltkym poriskom. vyfttntliauVm tak, aby sa 
í ruky ucvyšniykla. Oh/rel sa na lavíŕku pod Htrnnioín, éí bo nikto 
nečaká, a uumifíril kroky k lesu. /badav iirn nedaleko domu, jmt 
volal ma s Bebuu; ale upo/orDÍ) tna, že v lese bude mokro, abycb 
8i šiel po kfllošc. Koitbebnul Bom sa po ne do druhého doma, » 
odlial eáto po Rckcrti do čeladnélio dvora. T;ŕni suín sa dost dlho 
zdržal, a I.va Nikolajeviäi som viacej ita rlioduiku t tom äinerv, 
v ktorom mi ukázal, že ho dohouim, nevidel; chodník na p(>čal 
krútit. Volal som, ozýval ^m mi luobutný, hrudný hlas. Vn ňom 
idúc, našiel som Ĺva Nikolajeviéa na malej čistinke, chodil okolo, 
vyzeral drevo ua trám, i)re pohorelca jasno-polaiiskŕbn, čo bol ráno 
pýlat Na jedličku, nad ktorou sa skláňaJy tri mladé brexy, po- 
znamenal: „Trel>a by bolo túto „jelku" oslobodiť.** Pýtal »«. ukŕ 
stromy u nás rastú, ako /ije lud. čím sa živí. Na odpoveď, že 
hlavne na liapuste, šv^bke a chlebe a is dakde jie ovsený chlieb 
bez droždí, podotknul: „Nuž vetľ sa taký rozsype." Hovoril 5om, íe 
u nás lud lepšie, zdraviu primeranejšie sa §at(, že eáte doma tkajó 
plátno, aj súkno valkajú ; že spodné 6aty nosia všade plátení^ hieJe^ 
a nie ako okolo Tuly fabrické, farbisté. „Aký bol n^irod za moj^ 
pamätí za poddanstva! Mocný, zdravší!" Sli siiiu ]iopľl pas 
Ha koňoch, ktoré nialy predné noby (ažkými žele/iiými putami 
zámkami sputnané. „Pozrite, od ŕoho sú tieto putá? Ud xboí- 
nlkov." — Potom sa špáral: „Či je u vás kúrenie rozSírené?" Na 
udpovetf, že o mnoho väčšmi než v Uusku i v Nemecku, pokračoval: 
pTeraľ. je kúrenie a pitie (omamujúcich nápojov) v svojom zemtA. 
Povpdomie o ich /hi začína sa už ujlmat vo vyášícb vrstvách, lle 
v nižéich vrstvách eáte illho bude trvaC (fajčenie, pitiei inerciou.' 

V daléom rozhovore, ktorý som si vetmi nedostatočne zapa- 
mätal a zaznamenal, spýtal som sa Lva Nikolaievii^a : prečo je mňli- 
dna nie veda. Udpoveir som dobre nerozumel. V p»niati mi zoslal/ 
len tieto výroky: „Medicína je umenie, rad empyríľkvch zniiniostl 
(svŕ-denij), ako je i hospodárstvo. Veda jena pr, matematika. Medi- 
cínske /námoKti sa majú iičiniC dostupnejšími Cťl<^mu národu, Uk 
ako i hoiijiodárske. Najvážnejšie pre lekára je ostdit za iia dediiw. 
vstúpif v čim bližšie prosté styky s národom, aby bola dôvera, abj 
lekár nebol pánom. Toto i vám želám. — Uečenie nemoci neíim 
ani 1% toho, čo by malo byt úkolom medicíny. 'J Medicína, akt 

*) t^kAmvH domnclA vi'dn je všetka lak |ioAUv«aá, ip on vift 
Uetíl len t<cli fitdi, kturi iiic ncrubin a môžu iit t prAec dnihjeh. 
Triiba &ú mu tiopučctue dralié pooiAcky, ínitlruineoty, lieky, hygienické 



1^ 



3^5 



i aí^nomia, má sa ^C čim poputáraelšou, vdutkýni piííitiipiKiu a 
nio -íit-im akuHfiiiilíom froHekiovuiiio na iíobaitu "hu dún 

o užitučiioäli IVtroVHku-liazuuiDVäktíj hoäiiodurskoj «: LokAr 



xaríadenle liýTania, putnivy, z&chodov, ab>- mohul vodécky iiôsobif ; 
okreoi platu, tú mu poirebtió ukŕ n&kladky, Že na lo, aby vyliečil 
Jcdooliú ťliorébo. je uia treba hladom umoriť 1(10 Lak.fcb, klúii pone&A 
KJEto n^ladkv. Od tsa uHl u kaimcit v >ttulD)'i-h niusláib. dr^.iatt''h sa 
len bikVih btonrh je iímžno l\pi-\t na kliník p, alebo ktorí, 

lieíai; sa, u. i. nevybimtDĽ pre liei>cnie lieky, stroje, Ua I prejsť 

liiietf so serera na jtib i do lak^t^b a íiinkčiťh kApefor. 

Icb vŕda je taká, ie kajdý zeinský lekár »a ialige na lu, ítí ni«tú 
pr<MlH«dkov lieéíf piacajúri n&rod. lebo 2e je takŕ chadobny, Že nieto 
prostriedkoT postavíf chorého do byKieniŕk^cb okolností, a zajedno toníe 
zemsky lekár ^ žaluje ua to. ie iiicto ipitilov. a ie ud oestací, že «ä 
mu lrr>ba iHminciifci, feld^iarí. Čože z tobo nasleduje? Z luho iMsludujc, 
ici bUrnä bicnla národn, od ktorrj pocbádzajá, &iría sa a nolíeča áil mu 
cbon>by — je nedostatok prostriedkov pro Život. 

AJhta. veda pud zástavou rozdelenia práce prisývii srojii:b bojov- 
nfkoT oa pomoc národa. Veda je váelka prííipAsobtmuá (|)rifiU*ujeQá| 
k bobatýro triedam a za úlohu fti klAtlie. ako lieŕlč t<ch fudi. ktorí si 
rnHiu victko zadovážiť, a posiela Wetii tfch, kloil ntčobo zvyšného oe- 
niuú — tými isiŕiui prostríeilkauii. 

Ale prostricdkuv uiel, a preto ich treba braC z niroda. ktor| cburic. 
nakAia na a nevylieči sa, lebo Demá dosť prostriedkov. 

Otiraocovin mediríny pre národ hovoria, že sa teraz (otú dielo eltc 
nevyvinulo (miilo vyvinulo). 

I»te. ie sa nevyvinulo, preto, že keby. Boú' ihrdň, ono vyvinulo 
M Q náAho uároila, — miestu dvrjc-h duklun)v, liitb i dvoch feldiíanív 
do qjezdu dali by lío. ako oni lu rhcií. skon) by uebolo aut koho liečit. 
Vedecká pomoc národu, o ktorej bovnria obranrovia vedy, musí byf 
celkom tnakAia. A tá pomoo. aká má byt. ešte sa nepodala. Počne m 
ly. krtf človek vedy: technik alebo lekár ucbudó považuvat ia zi- 
iŕ U} ro/dclenie práce, I. j. usnrpáciu cudzej práce, ktorá enist-QJe, 
idá fta puv&žovaí 7.a opri^vnenýcb brat nd fndt, itnhovorini už hIA 
!e, ale ani ^krutmtycb 1<>0 otelni ÚOn rubfov m svoju poiui>c, lei 
liC medzi pracujúcinif Fotlroi v týcUe ukolnusUch a takže ako ont, 
t«dj badá prikladať svoje vedomostí k otá/kani mci-bauiky. techniky, 
í^y i liečenia robotujťirebo národa. Ale teraz veda, kŕniiaca %x na 
itnjácchu InOii, lipltír .'ttliricJla ua okoliuisti. v akých žye touto 
(nruje (ak"' sa ona vyslijMjjej tieto okoluosij, a preseriôtuc ^a 
'ftt nntienon. io jej domnelé vedoran^li ii^nachädícaiú |H)UŽitia « národe. 
Sfitra <obiai.() medicíny, ako sfihra technik; . leil est(> nenai^aU. 
iky otáxky o tom. ako lepšte ruzdi-rovať pracovnú dobu, ako &« lepšie 
tlm, ah)'in sp/rsoUtio. ked). ako m \e\ik\e odievať, obávať, 
ibií ea vlhkosti, zimy. ako na Icpi^ic umývať, choval deti, vychovávať 
atd-, a rlce v tých okoliiohtacli. v kiurvcb u nachádza riilKtiujáci 
— vietky tieto otjuky sú eite nie postavenč, L. N. TolstoJ: 
Ie uaui d<-la(. Str. 03. 



SSA 



Ity ma) lun-nlaiihovaC lueilii-liin, iiŕiť iiíroU liy^^ipniN tiVej. aká ]{ 
možná u pracujúceho turtu, prvej pomoci pri ochoreiiiiich, prosUimj 
liečeniu nemocí — sú profítricdky, ako obklady studené, top) 
kiipele, oilvary daktorýcli rastlín, ktorými sa dA v miiohýcli nr^ 
mociäch pomôct — a iilavne propliylaxi, predídeniu iiHiiiiH'.iftin, - 
rotlrostn umiera 5<) percent, sni/it túto úmrtnost se<l Wu 

na 40 percent je važiiejSie, než liK-iť starcov. — V sp' ^ ijin. 

že je medicína nie veda, uviedol konkliísie zv stati, ktort^ nedávno 
Čital: jedna o poslednej leoiii účinkovania ehininu na sptrílly a 
drubá moskovského fysiototia Seccnova o jeho vy«kumoťh dotyŕm* 
práce srdca. 

O robote i oddychu, o co by sa mala veda stAr&t uňinif m 
u sedliaka. Pred snledauim pracovaf, po iihede oddychovat. .\J keiJv. 

kolko rAz a čo jesí učíme sa u sedliaka. Odieva nitó ínm-. 

cúzsky krnjôfr, cieltipiimcranoftti tu iiioi. 

NazpäC idúc z hory äli sme tíclio. ťoneváč aom ja mal 
e^te Bekern xaníeíiC do gazdovského dvora, Lev N. nešiel do domt 
ale sa skrútil a viedol ma popri parku. Ked sme p 
kuzmfnskcmu domu, spýtal !<a, či floni už pil kumys < ; 

kobylíe) a zaviedol ma v puzuinf k Baškircom. V prvej izbe ue- 
bolo uíkoho, za cbvflku priala Haškírku z druhej izby. .Zdrav* 
slYtute!" liekol jej L. N. a poprosil kumysu pre mťia. KalUla mi 
M črpák do takého korytčaCa (valuinčeka), v alc^ch u nás nr-- 
k pekárovi. Kumys chutil ako kyslá žinč-im, len bol o moc osti 
I.ev N*, mi povedal, že ked sa viacej vypije, i^. sa blava zal. 
človeku, opít sa môže. Chytro som vypil, kývniil som hlavou 
skirke, nepodakujúc sa, a mal som sa k odchodu. Myslel som si, 
zajtra prídem zase napit sa a dám diskrŕciu. Ale Tolstoj, ktorí] 
nič nepil, poklonil sa hlavou hlboko až po prsia úctivé, a výrazot 
vďakv v očiach i tvAri, a p<iJakoval sa. 

Ťá poklona a vďaka Tlatíkirke bnla taká úprimná, prvcíteoA 
liMvedoiná, ako vdaka uejokého pútnika alebo žobráka za vlúdi 
prijatie, občerstvenie. Hol som veTmi dojatý. Ako som sa predc 
šlŕlio dňa presvedčil, h* Tolstoj vo vývody Krenlzerovej soi 
jH-vne verí, presvedčený je o ich (a jedine ich) pravile, sna 
podla nich mysloE, ži(, aj úpHmne želá rodine svojej, bllzkj 
Tudom. nj všetkým ludom, aby ich pochopili a žili pudfa nich. 
som Uíin/- zasH videl, že čn hlása o pokání, o nelhuní samŕmu sci 
ani pred inými, o prestatí hfadof nn seba ako ua zvtá.Hnehu i 
veka, alo hiadef ua seba ako na takcHiože človeka, ako su oslí 
fudia, — ticÁ mnií m zacliovávat. 

l'žin (večera) hol slávuoslný. Bolo óo-ročné nanwUcnie i^i 
íjoíie Andrejevny. ľii stole sedelo viac hostiacej rodlnv ;% nu 
ncf, domácich. .Sofia .Vndrejevna mala miesto nn konci sť 
tom mieste sedávala i v nasledujúce dni. I>ev Nikolujevič 
sníedani a večeri seihival za vrch stola, lebo tam stávala niaMaii<| 
na ktorej ai ovsianku varil. Ináče stJileho miesta pri stole oikf 
nemal. — Holo volmi živo a veselo Kozhovor viedli hlavne 
Andrejevna a uajstaräí syn Sei^ej Lvovič. ľo polievku som 



IB 



as7 



ití mám rukii velmi /akrvaveiió — bol som tMi/ pred samým uii- 
Boni Hppšnt* zub trhal — vstal som a odišiel som dolu iimyt si 
ruky. Kt-'tT som sa vrátil, Lev Nikolajevič spýt*! sa ma. či mi príí^lo 
xlť í)d kuuiysa. ľovťdal som, že nit*; viac uiŕ, Iml som skonfundo- 
vauy, Mtlria tvovnu povedala (itcovi, kde a u kolio chort^ho smo 
boli. Lev Nikolajtívič lio patrne };nat, lebo puznaiiieual, že tam 
v Tclatine jesto aj celkom oliudobiií, v Jasnej (takto liuvoría skni- 
teno namiesto v .Insnej Polaiic) a Ku^ikAch nieto. V rozhovore 
príálu sa na obraxy Nikolaja N. (íóa, ktoní poslal nedávno »yn 
innltMio ua Jasnú Pofanu, i)rosiac Tolstého, aby s nimi urobil 

za najlepšie u/ná. Ani Scp^ťJ Lvovič, uni liosriaco slečny ne- 
videli eále l<Ľb ubrazov. Iío7.hodlo Ha, ic pu úžine sa [lôjde tlo 
aittlípra Tatiany Lvuvny. í>ev Xikolajevié p<»ved&l inedsi iným : 
.Idi do DiastíTskoj Tani, čitaj tam Évan^íelie i posič ismolri uu 
kartimr." 

Kale sa pretrela poňta. Potom sme $li, Le? Nikolajevió, slečny 
S. K. a IL, Tatiana Ĺvovna, Sei*gej Lfovič a ja do .maslftrskoj* 
illera). 

Už bolo pritma na pozoranic obradov. Tatiana Lvovua zažala 
ú viaiaĽu lampu. ') 



*) R ttp^iŕiiiu p<tro/inn('n[n toho. to bnde QRsledoraC, zdi sa ml 
ibodným eitovaf \ úplmmi /ncnf Tolstúlio: 

PredmluMí k slMirtilka aCvietiiik'* ŕízdanie Posredaika). O tom. íú 

je pmrtla v ttnKHÍ. 

Pokolení jeátérf-I. ktcrubž by jste mobli dobrč vŕci 
mlaTÍti, jaoace zlí ? Neho z linjnosU srdce áata ndavi. 

Dobrý iMovŕk z dobréhn pokladu srdce vyná&l dobré, 
a i\ý ŕlovék zo 2lt}ho pokladu vyrtúši zU>. 

Ale pravím vám, ic i ka/.iIt-tio slova prAzdnčho, kierä 
ntluvilj budua lidŕ, vydujt yniel v den soudný. 

Nebo le slov svých spiavcdliv bndes. a t ívH svých 
bndci odsoiizen. (Mat XX\. 3i— 37.) 

V lojto knibc Bobraai^ sú okrem ro/právok. v klun'cb &ú opísané 
ikntoŕnd udato^U, cHq iihlnúf, podania. p'>\esU, tt'iiendy, b^ky, takó, 
akŕ UOy so^Uv.ľnf s napífiscé na ližitol: ludí. 

V)I«-iili MIH* liikč. ktort- povaíiycinc za iúblasiacc s uienim Kiisbw 
« preto irj] |>ov<iinjcinc za dobrí- a prardivŕ. 

Mnohí fudtn. rvbzvlili^ttio dt!ti, ŕiujiic históriu, rozpravkn, legendu. 
Ii4ika. predoiHftkVnt sa KjiytujA: él Je lo pravda, ŕo sa itpisi^e; a £a«to, 
ak vidia, íc lo, cu »« oj.isnje, nemohlo 3« stat, nuž hovoria : to Je len 
vymjtlCQČ a lo je oJc pravda. 

r.niKa, 1^0 ijLkto ainlia, súdia ne<tpriivne. 

ťrardy u dozrio nie leu. kto »i dozvie len to, io bolo, jo i bý^n, 
ten, kto sa dozvie. £o má byf po vdli BoJhd. 
Napfie pravdu xúv ten, kto Irn opi^r, ako sa rec mala ■ tn fipmvil 
a CO >pmTtl dmbý ŕlovek, ale ton, kto akÄic, ^.n mhlu Tiuhu dubre, 
t. J. •úhla.Mie H vAfon Ik«/nu, n Ou zle, u j- protivuo vôli íl<tí:í'j. 

Pravda jt- cesla, Kiintua riekol: „Ja som ccsln, Í pravda i iivol." 

9X 



998 



Aku I^v Níkulajevíé zahTailel sa du obi-iuov, oéi iiocaly lU mi 
sviiilií, — zdaln sa mi^ že aj vlhniií — a sví.ly tvúiv k 
bI:Uen«^iiiu úsmevu sii Btahovat. Celá jeho byintsf ukobv iik> 
Tala sa TU vníniiinf ol>i*axov. jebu tťlavtie clivíle mohlo oní ni 
^Ath, Bože, akí jti to kľáitnel* zvolal. Bol celý dojmy. ?ybTf 
a opylnval sa, ako sa nhrazy nám páčia. „V U* j to izbe cítiC smrt!*] 
A \>o/A:rn\ to na ľ&sí, aký dojem na nás robia, to zase nm sami 
obrazy. „Čtui viacej ua av. bladtin. lým lepšie ii:h rozumiem A riil 
iniim." Joduu zo í-lečieu [iirhodila nu itbiuz t'lírt/ov-ituÍi\ že j«^ 
Kristus; vj/iaMy ako uiééij iKubrák), a putoui povediiUi, že tiu obr»í 
Hodeu je ainili {= Súd) tiej^ vyzerá ako niéčij a nezuaCltcTne, 
puta pozomost súd (čleDOvia súdu a sprievod), ako tiahoe aUt- 
nofitne, a nie odsúdoný Kristuíi, ktorý Rtoji pri stene na kmjij 
obraxu. 

„Musterakaja* je v čeladnoni dome. Pri&ly dievíatá-éi''hnfŕlti 
v húfe už na odchode domuv a zaslaly picd ňirokýiu a 
oblokom „niaatcľskoj", a dívaly sa duu. .ťkrtžovaiiio" inohi, i . . 
videŕ, ale t-Sud" nie. Zavolali ich dnu. I^v Nikol:ijevič im povedal, 
čo predstavujú tie obrazy a vypytoval sa icb, ŕo vedia o ukri/ovuni,] 
súde. hievčatá ueodpovedaiy, len pozeraly, pozeraly. Ked odiály. 
zase sa nás Lev Nikolujevič opytovnl každéhd. i (iiiin opiituti, akaj 
äa iiÄui tie obrazy páčia. Míia buly uba obrazy, ked >uui ich vid<:<ll 
predošlí^ho dôa po prvý raz, veFini zarazily, hodly. Kebych iwbol] 
počul, aký povolaný umelec-krestan a s akou láskou ich lualoval, 



A prtto pravdu zdA nie tcu, kto si bladf pod noby, nie tvo, kt 
vie podfa slnca, kam má ís(. 

Váelky slovesné prii:e stl i dobn'* í iiolrebuť' lúc vlcdj, kctľ 
čo bolo, Kle k«tl iikazi^ú, co rciá hji\ un- vlody. kťd rozpr;i ;, 
kouali Fudia, ale ked oceäujá dobrt^ a zlŕ, keď nkaznjA luďom jedlsi 
ÚEku costa vdlc lložcj, vedúcu k íivulu. 

A nato, ab.T bola okiuaaá, lúto ceeU, nct^ opísovat len U». 
hýva Ml svet**. Svet leží vo zle a poku&eniniti. .\lt hudci opixívní - 
aííj je, lo budeš npisovat mnoho líc, a v slo\AcJi iVKjjib hcIuhI** pr; 
Aby bola pravda v tom, čo oiiUujeS, Ireba písal nie to, 60 je-' 

{30 má byt, tiela upiHOvat qíí> pravdu tubu, ixt je. sle pravdu ki .. , 

IlDiieho, kturti príbUiajt! u k nám, ale ktorého i>éte uíeL Odtiaľto p»> 
i:hodÍ. ic je5to hory knfh, v ktorých so hovorí o t*im, fio skutoční Uila 
alebo mohlo byt, atc knihy tictu všetky sú lo>. ak U. (v i>'li i>>íd, «(*• 
vedia sami, čo je dobré, ťo x.h\ a ui*veilia í ucnka/ujA tň 
ktorA viiho hidi ku krifovstvii KoŕJeniu. A )W-va Ui. Ic < 
pod oheň KtYH. bájky, legendy, v ktorSi'h opisi^e ííb taki^ t^ndeiDe, >>o miAj 
ni-bývalo i nemohlo byí, a legendy, povesti, bájky tieto »ú pravda pre'*- 
ic ony ukazujú lo, v čom v6Ia Božia v2d> huJa, je í bude, úkM2'i> 
v čom je pravda kn'iľovstva ItoAirho. 

Mtie tiyl takit kniha u niiiobo. mnoho jestu takých romámn, i'- 
*iorií, v ktorých vi upisuje, aku človek žije pro *v()jo náruči v ŕte- tí. 'r*f' 
«a. injŤck trápi, vjrdáva im iicbc£|)CčťU}'t\í'uii, trpi uúdiru. ]K>máha si ľ"' 
vudom, borí M n inými, vymáha ia x Módy, a nakuucc s|»oJiije sa % prr'- 



M 



JM 



í 



noi by som bol povedal, io je tu prfáeľn;^ realismus, 2e postrAdAin 
na nich boiskoBli v Kriiitov), a že 9U tou brózoii, ktorá z uíeli ide, 
odpiirlzujiice. Alt* vf>diac, nko vefiiii si ich l.ev NikolajeTÍč vAži, 
lilitiUI t(»ira T nich to, čo sa jemu páčilo, cha^l som, nby sa i rane 
p&čilv, uot^hcel simj ha pri/rmi z dirt'ktnďlju dojmu. Na upälovnú 
utAzku Lva N'ikulajoviču. odpovtídal ^im\ tu, čo som si len žtílal, 
«by lak boju: „že i>ác(d sa mi, boj, veliiii sa mi pAŕia," I/pv NikoU- 
jeviť pravda hDerf zbadal, ic si ja v sebe inŕ mysilím. „Skutoŕiiei* 
Ja bych ľ&d zvediet vaňu iípriumti mienku.' A ja som zase Icd 
ii|iakoval to i&uy Slečny n >yn wt-vkali uliľazntn, íq unlžajú krásodL 
Nikolaj N. (!i; nainafoval za :M} ri)kov len 8 obrazuv 7,0 / votÄ 
Krista. Ale uko icb maloval, čo sa nad nimi niiro^ritVAIal, u tom 
rŕrazno Bvedŕl ten fakt, že ku samotnúmu „Ukrižovaniu" uaírUl 
alebo natnalovol 70 osi)uís<jv, driktorú £ nich na rum istom plátne 
(v životnej vf<Ikoäti) olojovVmí farbatni. Jeden /. tycbto ob<|uísov 
sobrdzovat totu: privedení 3Ú váetci trajn. Kristus i lotri, ku krížom. 
Knsrus 81 zakryl tv.-ir rukiima. li. oíiniii!*: Kristutt samotnjf na kríži, 
druhých dvoch krížov nim .K'don vojak pochújňl. 111.: Jeden Kristus 
tísí na kľíži a druhy Kiistus, pri/rak, priňitíl k lotrovi, objíma mu 
tvár a bozkáva ho. IV.: Tolä všetkých troch sú sosíialé u krížov. 
Tolo joílnohu lotra leží tvárou na prsiach Kristových atd. atrf. do 70^ 
Gŕ Vfetko ptt^bi-al, íiby vyraxil icb pomer. Na lotnto obraz« bol 
D.ijprv Kristus s dvoma lotraini. ton po lavici sa mu nepáčil, od- 
strihfd ho. zontal len jedou lotor, ten umieral, Kristus žil. Putom 
prtíinalovai ľf:ritňruHifi tak, ako je teraz: Kristus práve umrel. 
Vajak, čo mu prišiel podat octu, utiekol; vidno ho polovicu za 



netom svojej lásky a sláva sa slávnym, bohatým a ifastUvým. Taká 
kcilia. kfby i v^tko, to sa v nej upisiijp, i boln celkom tak, ■ keby 
DPhnlo v ni'j ntŕohíí jiravdr n f podobu óh o, predsa bnd« lož a nepravdu, 
IfKi Uiký ("lovck. ktorý žije pre «ľbn a pľc svnje uiniživosU. ío hy innl 
aká pekuá žena 11 čo L*y bol aký :>lávny a bubatý, neinOže byf äfasllivým. 

A ttiAŽe byt (oká legouda, ic Ktiäius s u|ioHolmi chodil po zenii 
ft xftáicl k boháčovi, a buhät: n«'vpuBtÍI IIo, a xaáli k hipdii«j vdove a 
tá iŕh vpufitilA. A potom On kdxal boi*ko zlata £agálaf sa k bohä^ori, 
a roj vdove zožrat jej podcdnú kraviŕku. a vdov« 

ti»l< I zle. 

Taká hiKTirin je celkom pravdu nepodobná, preto Že ntŕ tak^. io 
Í« iipÍMOŕ. noliolo. ao) aeiDolilo byf ; Ale ona je všetka pravda preto, 
ce 4 v nej ukaiuje In. fo vždy mn byf. v 6om je dobro, v totn tlo^ 
k u ŕlm >a mX íinnžif ŕlnvek. nby plnil vdFu Božiu. 

Co liy M ftkf divy opiňovaly, lo by sa akfl uveri ahováraly po 
rodsky, ífl by akŕ sjjmoleiiace koberce prciii^ialy Íqiíí. i bftcndy, i podo- 
bcBstvá i rozprávky budú pravda. jesUi v nich bude pravtla králuvMva 
Božietko. A jvsiti ni'bude tejto pravdy, nuž môže byf victko, io sa opi- 
9a^r ■'■■-' ■ ■ kymkotvek, včctko to bude lož, proto žo niei v Aom 
pTA I UuŽírhu. Sám Kristus hovoril v podobe nstvii- h, a 

< zoftab' vetnou pravdou. Ou len dodal: I lak zachuvá- 



tf 




i&d 



1<0 



koDcom ramena, ktoré z lavt^ho kil/A zokIaIo na olii-ate. Bárka. 
LoUir jío pravici, ktorý v ten (Iri'i po prvý raz v Kvujntn živote 
počul bratské slorá a nove ponímanie životu, zhrozil sa, tesne 
Ton, od ktorého to počul, práve Dmrel. Lotrovi m nevert, knčf 
ku Krístoví v zúfalstvo, stracliu, búli, ét ozaj umrel. 

Na obraze Hoden je smrti (Súd) ua pravo tiuhno 8iid preŕ- 
Annaáá, test Kajfá^ov, nesie thoru, knihu zákonov. KhjííVJš ktový 
hol v tom roku arcibiskupom, ide so složenytna rukama, zamysleDT, 
Na tvári mu vidno, že je ešte v pochyhnoHfa<'.]i a že ha trápi, tsr 
čosi zlólio vykonal, kdežto Annaás jií cplkom pukojuej tvári, po- 
vedomý si, že vyplnil povinnost „pravosúdia". Nikodeui ?edl u 
procesaiou v úzadí, zakryl ai tvár rukami. Na lavo 8tcjl pri stene 
Kristus. Je cely sii^trcdnt'uý v sebe, ničoho oevidi. Okolo stoja 
židia a rúbajú sa nm. .leilen, eneruická fí^úra, ide mu práve pluvnúC 
do tváre, druhý mu trhá rúcho, tretf. starec, dvilia prst: Na lln)ta 
si zabudnut. liueď {a ukrižujeme! ivri^Uis srojf, nehlndf na nikoho,, 
aby sa nedal ut:hváti( hnevu, jeho wi vyrážajú vnútoni) boj, po- 
koru, jeho zrak i myset je obrátená vuútri do seba. Ni-^posud/uje 
ich, trpí urážky. — Na jeho oči zvolal \sv Nikolajevic s odudvv'j 
noním; ,Oči čudesné!" V očiach mu vidno, že sa modlí, abj pi 
meeol váetky urážky bez odsiidzovaiiia. 

,V (ýžduL níz dva Ľliodlm mm podumal si. Tu Ha tak (lobr«| 
čitx Evunjpliuiii. 'í 

08tatnvi!h li obrazov, ktoré Gó ešte namaloval, sú na8)ed^Jáce:| 
I) Večera Pána, 2) Umývanie nôh uiedlnikom, 3) Kristus ryrf«-| 
manskrj sáhrade Ír. lli?t)9), -í) Svedomie (Juddä stojí, hryzie ho 
svedomie. Poďal ej fakle, odvádzajú Krista.) r>i Čo je pravda. ^Kiialus 

') List L. N. TolKtébo Nikolajovi N. Gŕma: 

Už bj Bora VAu) bol mal dávno odpnvpdňí. dralij prittcta, ale Vi4 
Ii»t uiE nezo8tAl na stole, odpovedal som tcdj* ua íoč Vtítjf, nie na vi^j 
jeden 2 o^jbližšÍĽh môjmu srdcu. 

To, itf obraz sosúali (f> výstavky) a to, io o áoín hovorili, j« val 
dobrí a pouĹ'DČ- Zvlášť slová (rárovo): ,To je bijúreil". Tioto «1< 
včrtko vraviÄ: bolo by treba, aby boÍ zobra/ťný Ircsl. Umi is(v irí^t. 
ktt>r> >a teraz koDÓ, luk aby iiai^ bulo takže prijcnnie hlade', ako na 
kvlcUíľky. Podivuhodný jn OMíd kresťanstva! Spi-avilt ho <kres(att>tvo) 
domi'icitn, vreckovým, uänili ho neškodným a v lukcj podobe bo prtjafi 
Tadia. A aieleii 2e ho príjali. ule privykli k nomu, nn Aoto sa rariadfG 
a uepokujili. A zrazu sa ono poclna roxovíerať v celom evojou 
fikom. pre nirh hroznom významp, ktorý roznitujp Ľwlŕ irh ia 
(urtrojstvo). 

Nieleu uíouio (o tomto ani bovorif niet ^o), nU* &aaifl bUtoria If* 
vota, imrti dostáva svoj skotoi^ný význam, ktorý oblii>(^e (UKved6ttie i»j 
lie| ľudí, u oni hrozia ga a bláxn^ú. Hosŕiatie (ubraza a odalráaaÍf| 
jnho) ^ výktuvky je vaÄ.i viťa/nsláva- Ked huni ho |k> prvý roi vkM,! 
Ud som presNŕilčcný. ie bo bo&ntinu. a teraz, kcff »om •■i iivo \>ná'\ 

«tav|l ubyi^ajuu \y»(avku h jej uatuie umrUami. aí smiešno aá je] 

|iomyslcŕ, že by obraz tam ŕiiiel. Oo hovoria unwlci? AtA. 



Ml 



}t\ PilAta.) fi) Noe ;»o ttkňiovaní aíebo Zvrstmmtelia 
■krieufitia. Tento obraz bol iiamalovaný podía ponímania Straus- 
vijo. Vtťdy. koíJ lio nmínval, hol lií eši^ pnil vlívom Str&ussa. 
)dk Tolstc'ho telesQil (ná/liii vzkriesenia Decxistuje. 

^By TretiakoTskej gallerii t Moskve som vidol eäte jeden maiy 
HB Otl Géa : Východ Krista s uéedtnfhni do gchutiansktj aáhradjf. 
týmto by bolo všf^tkýcb obrazov zo života Krista £).) 

I>ev Nikolajevié vyíial z vrocka Kvaujelie, stal si pod lampu 
počdl hfadaC mieiito, kioré nám cbcel priii^ťtat. A.le jedna zu 
pčien poznamenala na oliraz ,UkrÍi»v«nie,* iť to tak vyzťrA — 

PiToreiió ÚHta u h)lra — ako keby nadával Kristovi, 
iiťív N'ikolajevič jej odvetil: ,Zprvu som i ja bol tej mienky. 
vy o tvári lotra, ale leníz vidím, že v ňniu deje sa cek^ vnú- 
rnŕ dráma, medzi predošlými pncbopami a medzi terajšími. Ten. 
orý si h» zamiloval, práve umrel, a lotor pochopil, že i on iimre. 
lakiiul sa, kričí, zňri a TiiLbnr sa k Nemu. — Kerf ku Casetiovi 

S"'el kat, počal sa vmj trbat, hádzať. " 
fcV tomto oljraxe je tii >.kuločno8C (dojstvíternost), ktorej ne- 
n niet. . . Toto jo pravda." 

Zase opakoval ktosi vy'čitku, že v tomto obraze nieto krásy, 
apoRienul obrazy Viasuerova, (Videl aorn potoui nbnizy Viasiie- 
ira z krľaťanskt-j histórie v Moskve v Tretiakovskej gaílerii. Sú 
»roTskýc!i rozníerov. eťfektne prevedené, ale teatrálne, Učoné, člo- 
Éj^ni k srdcu, ani k rozumu nobnvoría.1 

^fev Nikolajevic odvetil: .Viaaneeova radi majú, lebo vidÍA 
wm lož, ku ktorej privykli... Vlasnecov hovie kráse." 

^Umeuie nemá slú/it kráse, ale len idiíálu kresCana: Bohu, 
«vdc^ dobru, mravnosti." 

^LKrása je ideál grécky, uostalv za uami 20(X> rokov: ale náš 
■Tje iny.- 

^KKrása! Kľ&ucuzska krása I Ovocie marovaC* 
^Tía námietku synovu Lev Nikolajeviŕ hovoril ifalej: ^Pre Ra- 
[Irca, kf-ď vidí vyp;iľádenú ženskú, je ona ideálom, prichodí „v ba- 
rd* od nej. Nuž teda nie žena, ale krása grécka; keď sa |>áči, 
lll^ Ale u^. ideálom nijak nemA^e byt/* 

HlPoAatia krásy nieto u východných národov, tiuddbísti nemajú 
R* pre krásu." 

.Orť'kom bola krlsa ideálom prcil 2000 rokmi. My sme sa 
rlili x n^ a teraz sa zase vraciame k nej, zase ju pozdvihujú 
U.' 

(iníkov krása a dobro splývajú islievajú sa) v jodou; takú 
Imlii niveau ich mravného vývoja, ich mravaóho života fmrav- 
ich iivota).' 

I^Od ŕiáa kresfanskóho ideálu dobro a krása spolu sa nesneaú." 
Tftetkých krosCánskýcli pocbopov je krása ai protiruá 




343 



„AW^ by mohla byt krá&a ioay Uobnim.* '). 

,'ľwaz je idľúloni uiravuost." 

„Bobužíttl, uiiň teľajgf európsky srel sUijf pnvedoinf' na ntxlcej 
iíiovui, ua kUii-eJ stál Kit-^cky." 

„Tielo olti-Äzy (léa, m je nie kni.sji,* 

„Um«nití má sa siiažit po iilcáli liobra." 

, Kresťan jo pekorný. Krosíanstvo požadnjo obeH." 

p/ivot iiiaUrľiálny je lun iniráž, klnm, rtíitluyui životom je 2ivo| 
íiiiľbovný." 

„AkouáblH jesto Huchoviií ciel života, nuž niiiU'riAl rnlpaiU."] 

^iíivot nestojí, lei Jejct^ávuoui pokrok, a t^n poäohUva v tiiai] 
— uio pokrok zcle/nfc —., íx sa íudia vždy väčáini a vAčámi milujú 
rospolok. Totn krása nena[H)in!llia.'' 

^/{vol má jeilitiy smysel: ilvi^enit* k Bohu, a ja aom áéa»t- 
nfkom tohoto dvjženia. 

nSii váelijak^ i>oiihuania života. Uozvojom rozumu rozvíjajú Bo*] 
Kolo také puutmanie (ktorí sa Í toraz uajde u Fudl uÍKkeho nirtr-i 
neho vývoja), že blalio pOÄOSti'iva v blahu môjho osofmŕho jíiv<ita.*j 
[Druhé ponímanie života pozostáva v tom, /e vifznam íivota pri- 
znáva sa DÍe v Mahii •ulilii^lnoj osoby, altí v blahu: rodiny, rodu, 
národa, žtátu, ha i človečenstva. (Pokus rt-lif^ip posiiivisiov.) Trotl 
pomer človeka k 8vetn: krestansky (tamtie dva btily pubanskŕ). 
ten, v ktorom sa nevoľky c(ti každý starý človek, a dn ktorOh"! 
vstupuje teraz, podla mienky Tolst^Mio, ŕlovočeustvo, pozosUvA v 
že výy.urtm života sa už nepriznáva v dostižcul svojho _^ 

cieľa alľbo ciola dákejsi úhruuusti ludí, Ic/ len v slúžení It-j vôli? 
ktorá ho utvorila, nie pre doäti/.enie jeho cieíov, lež ciefov lejtoj 
vôle. Doplnení) zo spisu Tolstóho: Religia a mravnusL] 

Syn: „Jesto cíeluprimeranosf. .. Ciolom Mvota je dobm 
krása." 

Ifi.v Nikolajevič: „CíeluprimeľHnc — jodunmu Chrám Spasitch,] 
druhému ťabrík.i, tretiemu obraz..." 

.Dobro a krása: .Tedno sa protivi drubt^mn. Krása žcuy roa 
pokúéa, je mi protivuuu. podobne divadlo, kone, IVtrohrad, Nizu-*, 

^KrásabuiauajvyShim ideálom hnibébo grŕrkeho nároíh*. Noi 
Bauui)jart»M vymysloí trojicu; pravda, dobro a krása; prv bola len] 
dvojica; pravda a dobro - a ti vás mýli.' 

„V celom indickom, čínskom, židovskom národe nieto slon 
blúkeho kráse." 

Syn : ^Nie krá-sa dekadentov. IdeAlom, cietoui má byt harmónia, 
slúčenie istých predmetov, čo moju vôhi uspokojí." 

,Vúfá nič neznamená. Sloboda, ponímam, čo ZDHineuá. V&h 

') Podivná vec, aká je to Číra ilhista, íe krása je dobrD. K^if 
pekná žona hovorí hlúpoíti, na(Ova$ a ncp&fujoi hlúposti, ak mi 
Hovorí a robí mr/kosti, a ty vidíii čori miU-bo. A ki-d ni'buTon — 
lilápo. ani mrzko, ale je pekná, hucJ sa uiíiCiúci, ie ŕudoá tec, aká J* 
múdra a mravná. 

L. Tolstoj : Krenucrova Sonáta, str. 2.'> 



843 






je dh Scbopenliaiifíra „Dintf an sicb*, ktoi-A jest v skale, vo mno. 
Ja £1111111 živnt. alf vtMf neziiiim, nopniifniain. Psvehulo^nTm fynjo- 
loKicJíj* vysvettiijii vňlu : nanlťänk iiiipulaii, ilujnm." 

.lYeéoie ju krása ťielupriiuoraná?" 

„Ke&Iiiy /jvut ju len Uucbnvuv. Zväč&ovnuie lásky ft rnxumu." 

.Rusa, zAimd ííIiicm, ^ena — lu je kr&sn. Alff narnžť ju stava( 
iiieil?- 

.Krása je Jd(>áloa) Váiil, bude ideálom MlSi*), aie s vekom 
tmtúpi ideálu poveilomiji dolu-a, pťavdy." 

^,hi Inuleiu k vôli krasf (tbetovaf dubrn, builnni nútiC Tudí 
tripit sa pri budovaní pantheonuľ* 

^Ak si človek postaví za ideál krásu, nuž sa znmotá, vráti sa 
o 2(.tO<> rokov uazad." 

„A kvintessfuťia všetkt'ho. ŕo aoui za l.'i rokov dumal, j(í lá: 
{HiKtavit ní ciťloiu životo stuitMiÍP ideálu lti>lia, dobru, všetko nstatné, 
i osobné šťastie i krása .bude viini pridano*. A ak bude človek stú- 
Ut ideálu joDickému: kriiso, pôžitkom, bude uoäta.stQý." 

,!louan vravf, ie krása je ^le Li;raad art" (veíkó umenie) & 
Jle kretttangtvo spravilo cbybu, keď zahodilo krásu. *) 

„Ja Icu to viem, že budem 2ií, ale čo tam bude, to uemóžem 
vedieL" 

„Nikdy ueuastaue ča» dukoimloiiti. lebo blaho je v tom, že 
xdokonniovánie sa bude večuô. Pokrok be?. konca." 

g^vfii zo zl^ho Htavii poBiupuje k dobru." 

^Váa budú pľP«asle<iovaí, ako luňa prenasledovali." 

, Chudoba, pokora, znftšiiDie piiekorí, oiidze, tn je to trenie. 
Keby nebolo trenia, bolo by uiožué per|K>tuuin ntobile. Viem, žo 
JĎ tff: Ht, bez ŕoho byť neniožno." 

«iv vo je ii preudre ou íi laisser. (KresCanstvo berte také, 

aké Je, atobo ho iiechnjte.) 

Po»Iednŕ* sentencie I.ev Nikoll^jcvic riekol obráten;^ ku tej 
íleŕno, čo najluhšie debattoviila 

.Sofia F.nianuilovna! Kivsťaiistvo i\ ľ eau de rose (naparfumo- 
vané) — akým ho vy chcete maf — nebjŕva, ale býva véivavél" 

Tento vyruk. kt^iym zuklúčil cely spor, vydral sa mu z hrudi, 
keď už VKtavftl. ľoneváŕ ustal v nepredvídanom 8{M)re, aj čas po* 
kroill. ouž nárn u2 nečítal Evangelium, kton^ po celý ča.<( ilr^al 
T ruke. t počiatku roztvorenC% potom » prstom uvloženým uied^í 
Uity. Spor hol veíinl ostrý, oho slečuy aj syu tuho zastávali avoje 
mienky, hovorili chyrvo a mnoho, óiislo opakujúc tie isté dôvody, 
Da ktoré im l*v Nikobyevič už m/, odpovedal, tak že i oa musel 
to iftt^ opakovat Tu je podaná len čiastka toho, 60 hovoril, len 
jednotlivé jehu výroky, ako som ich zachytil, a väčšinou luieď tam 
pozoamfnal. 

M VlAft, 7— 9-n>frný synček (umríl vo februári 1BS>5). Miia, Ifl— 17- 
loŕoj 1511 FiVa Nlliolajr'viŕa. 

>} Srovnaj ' Tobtiúj o Ony de Maupasstntovt v UiDikýcb Pobladoch. 
atobo eAle \a\ú\f v UnukeJ ,NaAi Dobé", kde je sta< [loditá ccU. 



UÁ 



/alia«ili sme Initipu a šli do rodinitC-lm ílomu. Vnn ni boli 
ľŕlkoni zflliiiono. Žli sme iiajkMrpiin, lizkym chotlnikoni cpz (tAvilI 
IM kuzmĺnskoiu ílome siiir. za»tuU, lobo slečny cluM-Iy íst iÍo svojej; 
ixby. Tu Lev N'ikulujevic ežte raz tiovedíil SuCii Ktimnuílnviiŕ, 
vľaciijiic 8a k Cematii sporu, nii ktoré neprestni inysleC: že Je l»j 
veru tak: „Da- s. christianstvo a Venu de rose uobyTajet, a by-| 
vajťt v^ivoje. Emi bik l>ylo i tak hnúoi. V,Uí oe ja vydunuil. iio' 
ja sebť ísču, ŕtn niue *^Xa Í8tiaa pDňalua.** (Tu som ju iiuvymyslol. 
ak* ja si UchoUiu, žf ja tiHo pravdu diá)teiii.) My snu* šli d*lcj 
do Tcrkého domn. Ja som zaňiel t prízemí do bibliotéky zapiaoraC «., 

O cbvlfa som poĽuI : piišly sleŕiiy. Lov Nikotajevič prAte rtrdy 
Aiel zo svojej pracovno bore do stolovej. Pri scboducb u atrellí.i 

„Prečo Hom wi s vauii hiidídíV — To jp nie dobro!,..* 

7. prenikavého. dojemii<>ho blasu, akýui bola UiUi vy^if 
vyi-Čcnáy dalo sa vycítií, in Irf^v Nikúlrtjm'ič opiavdnve 
7. toho, že sa dal slrliuiít k 8poni a iichv^Uf rozbore*' ni u. fravUu, 
má Bebrs, ked pí^e o Tolnioni: „(!elá iodivíduáliioat človeka u, 
premenila v peľsonitíkdciu idey lisky k bližnómu. A nech sa mi 
prepáči parudoxou, že mu vytýkam to /a cliytm, kod si mytílí, U 
je Lo odstúpenie od jeho názorov, jefitli ostro kurhá drubŕbo pre 
jebo skutky, iičkotvťk to robí k vôli samej idei." 

Okolu H-mej siála sa ccl.^ rodina, okrem malých deti. i hotttia^ 
v stolovej. Samovar áumol na konci stola, ale iiikco nepil čaj, ani 
sa za stolom nesedelo. SpoločnČ'bu rozhovoru noÍKdo. Každý robil 
to, éo mu bolo vhod: Khovára) sa^ počúval, čítal, pÍKal, prechodil 
sa. Najživšie slo okolo .Soíie Andrejeviiy, ktorá jtrišlíi s:imá posU^dna 
a ktnni bned. ako prišla, obklopili, nie ako jiihilRiitko t.oholn íloa, 
ale ako matku, ktorá dlhéie bola preč a len pred pár hodinami 
vrátila sa domov. A!e najväčšmi bolo počuí Micbajla Lvoviča, ktorý, 
drnkajúc na balalajke, sbováral »a sn starším bmtoni, diibrým hudob- 
níkom. Serpej Lvoviŕ sedel za klavírom a prelirávul si líáko prff 
sebii. Pomaly sa stalo ticho, len jeho Itihodná hru zvuOala. Po r bvtli 
piiáadli si íc nemu Micbail Lvovič (• Imluluikmi a Mária tvovna 
B ijitaroii. Iťiadili sa — museli — podlu .Miťbajia r.vuviča, ktíkfj 
má TO všetkom 8Voju hlavu. líra bola velmi krásna, milá. 

„Sigr^te ruakia piesuí," riekol im oleo. Medzí brou sp^ttl 
sa ma: či sú naše slovenskú piesne podobnú ruským. 

Čo hrali, bolv vurku-niskú piesue, ale pripoiniualy ĹroSkn 
halicsko-maloriisk*' kolomyjky. Náhodou tieže piesne hoiu počid 
spieval v Kostromskej ^íaberuii (uu SGVoro-východ od Moskvy a 
> olivou) kováčov vo vyhni. 

Spýtal som »h F.vu NikolajevicJi^ či Sokrata (SokraL, jeho iith 
i učenie, vyd. Posreiiiifk) on nespracoval. Kiekol, ie áno. TAlo 
maličká trojkopejknvá kui;iočka pre Ind je tak prosto, ja^ne a do 
duáe hovoriacim spôsobom napísaná, že som hned ni^ 
Toistoj jej póvodcoui. Ostatiu- populárne, v Posrcdniku _ ;• 

a uóeuia umdrcov, Díogena. Prskala, Go^nla, s[>racovali mt, mlAdín, 
pod Tolslŕho rukovodstvom. Čo riekol o Kpiktctovi a Markn*i 
Aurelovi, noparolitám sa. — 




Ui 



Tiiú iie|inmrit&iii &A, v okoj s|iojitostí riekol: ^Maz/iiii, dľuh 
tiuHbaMilio, diovfk by uiyslťl, že stiiovj vojak, a to bol tichí, 
dobrý človek, uapfital list o iipsmiteíiiosti." Tento list vvôiľl v AWW/. 

.Pred roknmi chcHi moji pnnMia, aby sme zal«v.|li svoj íASopii*. 
fSoiii uťpiiateT orfíaiiis:icÍe. Oilvtťdy ptešlo š ľokov a olvoľily 

am ;i ča»i)pi»y: Jiusskaja Xisi* (p(>tľ()hľa<l9ky denník t, Nedfta 
n SieventffJ ViestniL" 

Nftpiétŕ populárny č!»iiok o nazurŕnstvo Uo daktorábo ruskúbo 
xuruilu. Xavritivle titho ua/arŕtut (bol m»\ spouíciiul jeduuho čc)- 
ni^tio nia<rnn»kť'bi) iíHKíiréim, /Hvi-eiit»i» v blAzinri v Pf^ti), ve<r ta- 
kyin íutfiuii je velikuu uttYliuu vidľt, žt* jťsto íudia, čo s uimi 
spolucitia i veria." 

„Keir je nay.aiť'nov toTký počet, niusf byt u nich vntítnrnf po- 
hyb. Každá sekta fikosLuatie vo ffiľmáľ.b, ťtirme podrudi obsah. 
i pnvstAva vnútri nej iiovV pohyb, obrodenie krestaiiskL^in givota. 
í'ruzvedte sa, ái jesto metUl niiui mladonazariiusky pohyb, a či 
loUdonuzahIni vei-ia v božakoiíť Krista." 

V tom prestali brat a niŕali hovoľit, obrátíac 8a ku Lvovl 
Jiikniajevičovi. Vstali Mite od ubloka a presadli ku slolu. ľil sa 
caj, bolo veľmi živo. Kozhovor sa tiKiI okolo vážnych otázok, ue- 
nnirteraosti, manželstva attf.. ale nebol všeobeĽný a jedinf. l^v 
Nikolajevič len kedy-tedy vmiešal Ha poznámkami, ako: ^Nilá život 
Kíl oe/.ačlnn a neknnči našou osobnou exi.-^tenciou." Hol veselý, 
žarttjvul, ale najviac len počúval, hovorilo sa mnobo a o v&eličom. 
Sofia KmAtiuilovuá bovotňla & velikým oduievnenim o Sienkíewic/,o- 
TOHi románe Itodiiia Polonieťkych, ktorý práve vychodil v ruskom 
preklade v Sievernom Viestniku a ktorý i r rodine Tolstych so zá- 
njiDoni aleduvali. 

Seryej tvnvir na ma spytoval o atraiiáĽh v peštianskom parla- 
mente, o ir)i proĽTainmorb, o vorbach a n stave národov v ťborsku* 
o Tlive kléru, anstokracio, lo íkU^ o Cislajtáuii a zvlášte o Mlado- 
cecboch a o Masarykovi. Tn wi vmiešal l.flv Nikolajeviť: a spytoval 
m o 8uiere a poli účinkovania Masaryka. ľoioni pýtal 8a ma. či je 
u Dás 7aveden«^ povinné poäíelauie detí do ikoly. V odpovedi som 
äpomenut i ovody. 

.Teraz idú v Iíuskii chýry o všeobecnej ékolskej povinnoati. 
iblaflim 9 lou vm'ou ^) 



*) Tohtoj mnobo xabýval sa otázkou výchovy Fudu. Kf.J bol druhý 

ca hnuitcou, r. ISba, i^tadoral hbkvnc táto nuízka. Vrakoch Ifítíl — 4 

opftt I><71 —.1 sjim v>tiíovaI n» Jnfinpj ľolnne iklí aj stnrAích, ktorým 

%9 rhr*j\r, ilii Uit.ly rhodif, V (jO-tych rokoch vyiiAval a redigoval páda- 

is „.la^tná Pofunu", v 7<>-l>cb roku<'h sa zaliýval otázkou 

, L .jlitlva. aj chcťl /alo>iť sťuiiuár. Nech lu sloja nasU-dujúre 

lotá ToUlčbo: Otá/ki. v tom Káleil kritérium toho. čo a ako m má 
7tíU ^vala ea mf vJldy významnojAoti, \en |)o rozhodnutí tejto otárky 
lom mohol hyí presvedčený, i-c to, čo a ako som uĺ'ÍI, nebolo auí úkod- 
irŕ. ani nrosíižnŕ. V Ijc časy v pftdftK*'írick'*' ■ ■ ornažicl wim 

BJrIm sáhtasn, ulľ ani protirečí, U'í. úplná li i opnili otázke 

lotžtto čo A ako učit), ktorA som zadal. Napádaty dalcton* p<tdrobno9ii, 



s4e 



Odpovedal áoiii t^tp na otizky, äi Wo u nás lud čit&t, pl8iit< 
ci josto dosf ítkúl, lokÄľitv. kolko ílostávajú m'-iiolm plíieo? 

Lev N. odišiel dn iinicovne. Sotia AiídľOjovnJi donitísla si šitio. 
nejakú &atu pre jodnu starú, iisi ICO-roČDÚ ^enu, čudácku, ktnri 
Itťmi niyňi, šváby, a rozpľAvala, ôt počnirt v Moskve. Cár je vraj 
i!tiorý iiit obličky a celý je opucliuutý. (Zprávv n chorobe cám eH(* 
vtedy iieboly preuikly do novín i Z oláz(tk jej kladciiýťb prešla na 
to, aký '}*•■ cár AlťxuDdrľ III. c!ovek. \ivii bola prod dvoma nikmi 
u neho v záležitosti liladujudcb, odchodiac iiiví'iela m : „/zachovaj (a 
lt61í, dobrý človeíe!" ('lirovi vtedy povedala i o neprepustení ceiiitúrou 
13. 8vAzku TolKtébo !;pÍHOv pre KreiitxQľovu ROD&tu. nKoď pite 
proti manželstvu,** odvetil jej c-ái-. — ^Nie," liovorila ona, „vyROlt* 
ideál Ľudnosti je pi-eto postavený, aby boío mo^no zacbovaC nwD- 
želstvo čistým." Ďaloj rozprávala, že v Moskve v Iíuť ,'jui 

nmseunie prepisovala ätani korre.špoudcnoiii f.va Nikol. i My- 

slela si, :^e ju tam budú „na rukdcb nosit", a tJtk 8a kii nej cito- 
vali, ako by Ba jej chceli Btriast. Duli jej 9luhu-»tra:ínlka do utrr. 
kde písala; ton vždy hovoril, kotko je už hodín. „Mali by bytraJi. 
že ta chodmi. Keil ja timreni, nikto neprepíše túto korľeš[KtndencÍu. 
Kto sú žijúce osoby jnbo mníánov, okrom nebo ibfi ja vipin.' — 
Taktiež hovorila fírófka Sotia Andrejovna: „Mne Lev Nikolajevlí 
páči sa ako umelec, nie ako mystitel. S Jeho mravnými uúj^oľami 
uem6žem súblasiC, aie sú primeranú ná§nm terajšiemu svetu, ni« 
sú UHkntoônitelnú. .Ta som napísala roniáu proti Kreulzerovej souAte. 
ale tíom bo nevydala, 

„S ve|jľ!tjmÄii8tvom m^úblai^fm. Ve^jelaridní hrozne mrndio jeiiU 
a 8Ú vždy bladul ako s^lci. Keby mi dieťa bolo choré a ak by ma 
mäsa bolo treba, nuž by som i sama zarezala hydinu alebo niečo int^.* 

Rozprávala, ako liOV Nikulajevič pise: „Keď vidí, le Je na pt. 
krásny <lon, ie kŕdel vrán letí, poznačí si to do zápisnej knižk;, 
ktorú vždy s tsebou má, u k^ mu je v umeleckom spisu tretá 
pekný deň opísať, vypíše ť) miesto. Alebo počuje zvláUuy výni, 
zapíÄe. Nn koiiiikr' ílostiliy nikdy ueiiel sa dívaC, nikdy b'h lu 
vhíhtiié oči ni'viibd: v Anne Karenint- opísal icb podla rozpríiviutn 
jednobo vyššieho officiera (ktoriího Sotia Audrejevna i pomcN 

Okolo pol jedenástej vrátil sa Lov Nikolajevič z piu. .^u.^- 
Povedal, že čítal Uoborykinov romáu, ktorý práve vtedy vychodil 
vo Vie.slniku ŕ'.vropy. „Ňestoit čiLat." 

Odpoľúčitl šotu sa a šiel sunt do svojej izby. (Iiokoaŕíoki 
Dr. Dušan Makovidrý. 

ale sama otázka patrne nikoho nezaujimitla. Itol Rom \Im\\ mladým 
táto íahostajnosŕ ma rozhorčovala. Nccliapiil som, ie som bol so STtyaa 
otázkou*, prťčo vy viete čomu a ako učitV podobný tomtt ''-lovcko. kiof^ 
by, dajnír tomu buc v sbrumoidcnl tureckých baáov, ruknjácicli u toDk 
ajto sabrat Čiiu Tíar dani, predložil iui uaslťtlaj úcq otáxku: Páni. afaj 
ta vedelo, x kobo kofkn da6 bi^ť, treba roMbraf oli/kn 'm 

saklidä nate privo vyberatiiD daní?... Isto by vietcl ! 
rokovali o spôsoboch vyberania daní a Icu oilíaulm by puminoli tf- 
inic«l[iu otázku. 




347 



Z minulosti v budoucnost. 

Na otvorenie národoiiisnťj výstavky čcako-slovanskŕj v IValie 
napísal SvatophiJc Čech. ') 

O jcšté jednou utkvi v plném vdelcii 
nám pred očima, zjeve rozmilý, 
než odplaví té navždy vlna veku, 
než dosnÍH navždy sen svúj pŕežilý ! 
Sem slefte se, vy chaty rozmanité 
z niv, hor a lesu, z koncu vlasti všech, 
vy hnedé, jako klíčky z dreva sbité, 
vy béloučké, jimž dosky halí mech, 
vy s ŕezbou prostou, malbou neumelou, 
s líp vetví slinnou, mátou zahrádk}', 
vy s poesii rodné hroudy celou 
a s kouzlem detské písné, pohádky 1 
Zas mezi vami zkvítej chrpou, mákem 
v cet lesklých zdobé starobylý šat 
a zasvit pestrým srdéčkem a ptákem 
bél pŕíze, kterou pilný kolovrat, 
své mise vrČení s dév hlasem zpévným, 
tkal spolu s pásmem báje stobarevným! 

Kol s okem zaroseným zrime nemí. 
Svíij venku nechali jsme boj a svár, 
kal vášní s ŕeviiívosti jedy všemi, 
a všichni cítime niv rodných čár : 
Zde kolem vše jest naše, naše stejnč 
a naše pouzc ; matky jedné dech 
nás ochvivá tu všechny blahodéjné 
a v jedno ladí tlukot srdcí všech. ^ 
Z hor, dolín všech od Tater po Šumavu, 
z lieh vlasti všech, kde český slyšet zvuk, 
jsme shromáždéni tuto v tésném davu 
a vítame se tískem družných ruk. 
A jsme tu sami spolu, jako bratŕi, 
když v jizbé shromáždí se rodinné ; 
kani zrime kol, nám samým všechno patrí, 
vše bez pomocné ruky jediné 
sem snescno, jest naším vlastním dilem 
a poznat samy sebe naším cílem. 

Zde básnik neshlcdává s umnou píli 
k fanfáre slávnostní slov chladný lesk, 
zde saniodék se ruka do strún chýli, 
z niclíž tryská duše plné ples i stesk. 

') / NáriiJnich l.istov 16. máj.i ľ^íS. 



MU 



Co stálti lilcdal, 7.ä čím toužnc xirnl, 

když vlnila se klaíiy širá pláíi, 

CO po lukäcli i hájích riizno sbíral. 

by pravým vencem ozdobil svou akráň — 

v5c rázem shrnulo sc kolem neho 

v sad pŕebohaty netušených krás, 

a plné dý^c, ráŕí z toho vžeho 

duch rodné zeme, vlastni lidu ráz. 

Jest pévci, jíikby mél sc do zápasu 

<[át xa ty vdéky vzácne s Duchem času: 

»Stúj, duchu zlý, ty duchu vecné xracny! 
Jií sval nám kvetíi tisíce tviij let — 
chceš smést i skrovné ly, jež ušetrený ? 
Spiš, cos' nám urval, vÄcehno vydcj ipét I 
Zn pŕilnmnosti chladne, nudné rysy 
vraf minulosti svéžl, pestrý vdék 
zas krajiim našim vsem, jak záŕil kdysí, 
jak z tisiccrých zvonil zpévanck, 
ať R hrobu vzkŕisen znovu zkvete všady 
tea starý život prosté rya vnady !« 

Lcč raarný vzdech. Čas nikdy nezastaví 
svíij večný krok, jcnž méni zemč líc, 
vse staré bez ustáni v nové tavi — 
co včera byli jsme, dnes ncjsmc víc. 
Vždy v nových iiiyšlenek a citu vrení 
do nitra národu vlá jeho duch, 
a s nitrem tim i vnéjšt tvar se mčni, 
i kraje vzhled a vScchen žití ruch. 
V pred národ musí, dál I Jen zichovi*)! 
v tom proudu svétovctn svíij vlastni byt, 
od vlastni podstaty se neoddálí, 
své jadro nedá za plev cizích tŕpj't, 
kdyi dédictvi, v némi vékíi práce leží, 
v brak vetchý pohŕdavé nehodí, 
než CO tu dobré, krásne, pilné stivží," 
neb v duchu vlastním nové obrodí, 
když Udstvu prosptvá, své slouii dobé. 
lcč dbá, by prcdem včrcn zíiatal ioh^. 

My chvíli stanuli a zrime kolem 
jak hospodár, jcnz shlédá jméni své, 
yf^c, CO mu zkvétá, zrajc .sadení, piilcni, 
3vúj dúm a vžechno v ném, co vkistmni zve, 
CO pí^ičinéiii jeho shromáždíJo 
i z otciiv dédictvi CO jcšté zbylo, 
i v sebe Aama norí zkiimný hlcd, 
své sUy väii, jak dál jlti v pred — 



M> 



Tak obziráme národní »vé statky 

a hrdo múieni' lila^-u vypjati ; 

Ať cokoli nám urval osud vratký. 

dost zbylo pŕcc, jame dosud buhatí. 

Zdc leži poklad jc^č neprcbranv, 

jcni cele nás, v ačmi rj'^ím každý skvnst, 

kde z draliokamú tisicerc hraay 

nám nezkalcná ävití puvodnost. 

A rez ncchf hlodá na nčktcrc kráse, 

ncchf velcší sn.id nepotrebnou zdá sc, 

jen piinik pŕíloinii; a pny-píisobnic 

tvar sestárlý za nuvýni úkolcni, 

a v duchu tčníž zas nove zdub\- rúbme, 

jenž w všeho zde raluvi kolkolem — 

ve vlastním duchu, vtastním po zpúsobu, 

jen upravcnétn vhod pru jínou dobu. 

Ó chutč norme se v ty prosté krásy, 
ncchf k novým krásam duch se oplodni 
z té, která k nám tu odersad se hlási, 
z té dosud jaré duše národní, 
necht pŕilnutím k tém kveti"im rodné pády 
síl nových svéžest nabcremc v údy, 
šlak cizich y.bavii)c sc v tom člstém zdroji — 
Uál s lidstvcra, dál! VŠak zústaňme vióy svoji! 



O rodnom kraji Pavla Jozefa Šafárika. 

Kraj len. v ktornin náš vcIasUlvny ľ. .1. Šafárik uztrI svetlo 
Ikížic, M starndAvita zvaný étitDkkc itanstvu, pľoviocia ťsetnck, 
težl v sovťľo-vytliodncj čiastke stolicu Gemerskej, uhmnicenej na 
ievoro-výťhode ^nnerskyni Hri)ni)ni a Spi>uni, na vvrhodŕ dolinou 
HoxťiavskoM, na juhu pnnstvaiui zomkni n nu)^lo;>nii, iiu &ipH(Ic do* 
Mnou Miimiiskni). PozosUivu z dvitcb vaéáich tlohn, / tAkzvanej 
StitnÍĽkťj u Slaaskcj. a arpráve kmj ten ru/pľestiťľa sa len na 
troch kvadrátnvťh inflaĽt), ležia v nom predsta dve mestá, äUtnlk 
a I^obÄínä, « Í*.> dedín, mi-tnuvite: KuanvA Teplica, Ochtiná, Ito- 
chovcť, SIftbušovce. Čierna Lehota, Ilť»dttvá. Vyíná Slanil, IírdAľka, 
Kohŕhnroro, ilatiková. .Maiktiákii. Malá íflaboška. tíiT-Ľlovcc. IVir- 
máAOTce, UoAtAr. Uenč, llystrô, Kokeu a Anluvn. Itola IV., kráf 
uhorský, daroval kraj u>nlu roku 124:^ BulK>kovconi, ituchád^ajúrim 
20 Mnven^kej rodiny Bohrtk; pozdejSii; menovali sa llebek, roz- 
deJitc na na ilve rorljny, Mitnlrkych u plesivekých Bcbekovcav. 
Catftim utvitríl sa z tiditito panstva takzvaný Ktittiicky kninpos- 
aewMind pod ^spiávou uKnliitiulio .sonátu, na jehožtu í\<\v stal »Ul- 



msÉ 



nf)!l(}' lychfáľ , juilťx caatollanus. Aídlom provincia Irohi m<! 
élitutk. v lítoroui pdni spoluvIadatľUd r ' ' ili sa a t.<. 
j.ftiiftkó stolice vydťžiavňli. Spľuvujmi ?< i ;a oddiŕl. 

/. nicIi í>pľuv{>vu] ])ľavDHiiilnK, druliv }i08[i(Kltú^kĽ /^loiitoati. \ ptuvu-i 
Midiiom oddiele bývalý I ieíeut' sporut' zälezilosU uiulen poddauji'b. 
ale aj zeninnov; odtiarto niohly byC na äioliénťi ítiidnu stoUcuj 
flppellovttiiŕ. Za dávuejšicli časov piitiáložoly do kompeteiiĽit* senAtu] 
i liniiskó záležitosti a leu v nováÍL-l) ŕusitcb boly pridetem^ baíisk^'mir 
súdu. Kunipos-sessorAl vydržiaval tíiiľonmiŕdr-niť víacknit fU\ roka.! 
íjpitldťiiť dúcbodky lual z takzvaných ix'i:áli(, mlynov, jatiek, Ui>r\ 
a z troch papierní. 

/ toho, že v Dob^noj i dnes Nemci bývajú a HloveuBki rvt] 
v obvode AtiLufekebn panstva gerinaiiiiítiiaini je sbaltinnä, zatvárali' 
niektorí 8pist»vatťlia, menovite Ján Severíni u I^ulinlav BartoIiH 
inaeidcs. že pľvotiii ubyvaielía (oboto kraja boli (iotovjíi, (.oitiu. 
národy kmeňa ^ormiin.skťbi>. ľanka/.uji't vraj na to i 'u 

í<lavby Jiufttola ov. štitnínkfbo, (irbtinškťdio, gecíduvski ui 

gotické nápisy na peíiatkacli a siavbách. To 8ii vŔak dôvody tiiť' 
dostatočné, lebo i dfa svedectva peálianskebo proíeasora slávi tcí štval 
ťridricbu l^iileka. s ktorým aom tieio stavby prt:d dvoma mkmi 
prezeml, pocbodia tie kostoly z IM. storočia, v kt ' 
l*ích už ani níľi nebolo. Severíni tvrdí, že prviitiii 
Icraja boli Kvadovia; Vindiscb, že boli Nemci z Kľupiii> pu^lI. No 
iie.stojí ani jedno, aui diubtS ale stoji to, čo Itartolomncídes udAva: 
pdsdejéio ako opravu avojbo mýlnebo tvrdenia: čertom eat, älavtisj 
ad antiŕ|uisBimos iueolas referendna uase. Neodpieraro, ie Nend 
spišskí nezaujali bane dobäinifk*^ a štiinicke. mesto Dobšinú iie-| 
založili. I v Stitníkn, v Oclilinej, Jelfcive, v Revúci bývalo viac 
nemeckých rodín, ktoiv som zo Špiša za korisťou priživ, v týchto 
mestcčkácl) baníctvo pistovaly a knifmi iihorskvnú /.vláätnymi pri* I 
vtlef;ianii obdarené i práva meáfannv nielen obdržuly, a]o i í*pi^Ts 
týchto miest do nik doataly, rjivedúc reč nemeckú do mestskej 
administrácie. Takéto ítťabovauie sa Nemcov je Cí^te i teraz t Ue- 
mcri vo zvyku. Zo Švedliani, MĽcensrifn, / Dobsi nej putuj li Nemci- 
baníci i Li>m/ na Hnidok a Železulk na bane nibit. .Vie ^j zmi/nú, 
akonáhle značm^ho ližitku niet, do Ameriky. Nnž a hádam len ne- 
napadne uiekonm tvrdiť, io keď |>ať tisíc nemeckých baníkov v KíOé- 
ľike sa nachodl, ^e autochtónne nbyvatcistvo Ameriky bolo germán- 
skeho imvodu. Tak to holo i v kraji .štitjifľkom. Ani (ioti, ani Kvádi, 
ani pozdejéi Nemci, alf Slováci boli praobyvaleliui tohoto kra' 
viacej, lebo met ani najmenšej hií-toriokoj .stopy o líun. 
»i Slováci sem pristabovali. Baitolomaeidejt síce vraví: contnl 
eonim in vatle Csetnek in SlavoB ver»i sunt Ale toto VinHi 
predpokladá, Že in valle Csetnek museli byt S|ovA*:i, ked sa Nemá] 
na Slovákov premenili. <N>ud baltických Slovanov naproti tomu.! 
ukazuje niečo cele imíbo, lo jest že Slovania v Nemcov sa prň-] 
menili a /.c sluvnnský krnen vyhynul i-elc. 

Ale ani Hti>]>u isulb-'ho tvort^ma nenieckélio ducha In nenuMoi,^ 
ani v nábožeuskoui, aui v 6polueeUAkom obrade. L<a vyvodil vi(ti« 



361 



r 



tento v sloTeoBkoni literáľnnni íivote v nie iiialej miere menovite 
v miunlom a pnŕiorkom tohotu storočia, a to zvlášte v tom étitnilcn, 
ktorý teraz riuiiilu chceli by niektorí pňni urobi( ma(fart;kým. 
ľrftvu po ticlo (lut tiulft v ätil