(navigation image)
Home American Libraries | Canadian Libraries | Universal Library | Community Texts | Project Gutenberg | Children's Library | Biodiversity Heritage Library | Additional Collections
Search: Advanced Search
Anonymous User (login or join us)
Upload
See other formats

Full text of "Slovenský pravopis"

Google 



This is a digital copy of a book that was prcscrvod for gcncrations on library shclvcs bcforc it was carcfully scannod by Google as part of a projcct 

to make the worlďs books discoverablc onlinc. 

It has survived long enough for the copyright to cxpirc and tbc book to cntcr tbc public domain. A public domain book is one that was never subjcct 

to copyright or whose legal copyright term has expircd. Wbcthcr a book is in tbc public domain may vary country to country. Public domain books 

are our gateways to the pást, representing a wealth of history, cultuie and knowledge thaťs often difficult to discovcr. 

Marks, notations and other maiginalia present in the originál volume will appear in this flle - a reminder of this book's long journcy from tbc 

publisbcr to a library and finally to you. 

Usage guidelines 

Google is proud to partner witb libraries to digitize public domain materials and make them widely accessible. Public domain books belong to tbe 
public and we are merely their custodians. Nevertheless, this work is expensive, so in order to keep providing this resource, we háve taken steps to 
prevent abuse by commercial parties, including placing lechnical restrictions on automated querying. 
We also ask that you: 

+ Make non-commercial use ofthefiles We designed Google Book Search for use by individuals, and we request that you use these files for 
personál, non-commercial purposes. 

+ Refrainfivm automated querying Do nol send automated queries of any sort to Google's systém: If you are conducting research on machine 
translation, optical character recognition or other areas where access to a laige amount of text is helpful, please contact us. We encourage the 
use of public domain materials for these purposes and may be able to help. 

+ Maintain attributionTht GoogXt "watermark" you see on each flle is essential for informingpeopleabout this projcct and helping them lind 
additional materials through Google Book Search. Please do not remove it. 

+ Keep it legal Whatever your use, remember that you are lesponsible for ensuring that what you are doing is legal. Do not assume that just 
because we believe a book is in the public domain for users in the United States, that the work is also in the public domain for users in other 
countries. Whether a book is still in copyright varies from country to country, and we can'l offer guidance on whether any speciflc use of 
any speciflc book is allowed. Please do not assume that a book's appearance in Google Book Search mcans it can bc used in any manner 
anywhere in the world. Copyright infringement liabili^ can be quite severe. 

Äbout Google Book Search 

Google's mission is to organize the worlďs information and to make it universally accessible and useful. Google Book Search helps rcaders 
discovcr the worlďs books while helping authors and publishers reach new audiences. You can search through the full icxi of ibis book on tbe web 

at |http: //books. google .com/l 



Jgarbatl] C^oUege {.tiiiarg 



THE SLOVÁK COLLECTION 

GIFT OF 

Archibald Čary Coolidge, Ph.D. 



COLLECTED IN THE SUMMER OF IWl BY 

Leo 'Wiener 



Received Scplembei 13, 1901 



Od pôvodcu tohoto spisu 

vyšlý 

,PríspeYky I dejinám jazyka slovenského' 



Sošit L v Budapešti 1887. 



(Strán 130. Cena 80 kr.) 



Sošit ten obsahuje štyri jazykohistorické rozpravy : 

1. Čeština a českoslovenčina v Uhrách do polovice 
XVI. veku. 

2. Ako písal Viliam Pauliny-Tóth. 

3. Ruské živly v spisovnom jazyku slovenskom^ 

4. Slovnikárske drobnosti. 



« ♦ * 



o 



SLOVENSKY PRAVOPIS. 



HISTORICKO-KRITICKÝ NÁKRES 



OD 



D^^ S. CZAMBEL^^, 



:^\t. 




V BUDAPEŠTI 1890. 

tlačou viktora h o rnyánszkeho. 
itákIjADOm vlastným. 



tv 



i Crlle e Libre 



ir 



3 2_7y.é<^ 



v^ 



/ 



— Všetky práva vyhradené. — 



PREDMLUVA. 

Pred niekoľkými roky oslovil ma jedon z mojich tu- 
najších priateloY; aby napísal dáku príručnú knižka o slo- 
venskom pravopise. Rád by mu bol vyhovel, ale shladá- 
vajúc potrebnú látku skoro som sa presvedčil, že je toho 
času nemožno vydať pravopisnú rukoväť, ktorá by vyho- 
vela potrebe. Inak učia mluvnice, inak pisu spisovatelia ; 
a ešte aj medzi sebou rozchodia sa i mluvníce i spisovatelia. 
Medzitým pomery miestne tak sa utvorily, že nielen spo- 
menutý môj priatel ale aj iní tunajší moji známi neprestá- 
vali doliehať na mňa pravopisnými otázkami. Z mnohodet- 
ných vyzdvihujem na pr. tieto: 

Ako je lepšie písať : spytovať sa či je^pytovať sa, skú- 
sený či js^kúsený, spomenúť či á^pomenúť, krýdlo či krídlo, 
osobt/tný či osobitný, Moravan či Moravan, rozprávať či 
rozprávať, krupäj Či krupaj, priemyse? Či priemysel, úče? 
či účel, ji6sť Či J6sť, háveď či háveŕ, zamestnať či zamest- 
A;nať, zasloniť či zacloníť, nehať či nechať, nech či nak-nah, 
azda či azda; zrast-zrost čí i;zrast-'{;zrost ; ulicach ei ulicách- 
uliciach; bárs či trebár-trebas-trebárs ; cez, prez či ces, preš; 
hoc-hoci či choc-choci-choť-choťas. Či práve hoďa, hoďas, 
hods, hodz, hodza atd.?? Ktorý inštrumentál je lepší, či 
meči, mečmi, mečamí a či meči mečwi, mečami-mečmmi? 
Akým právom píše sa : ssutiny, skloniť hlavu dolu, ked pí- 
šeme: iSTÚcaniny, is^ložil ťarchu dolu? atd. atd. atď. 



— IV - 

Akože mi prišlo odpovedať na také a podobné otázky ? 
Vyhýbavé. Nechtiac páchaf nesvedomitosf natiskanim pra- 
vopisu, ktorý mechanicky sám som si osvojil^ musel som 
riecf, že ten alebo onen grammatik tak uči^ ale v skutoč- 
nosti lepší spisovatelia takto a takto píšu, že je bežné a 
dobré i jedno i druhé . . . tamto, keď postavíme sa na sta- 
novisko také/ — toto/' keď postavíme sa na stanovisko 
inakšie. 

Ale svojimi neurčitými odpoveďami nevyhovel som 
nikomu . . . Zvedavci v krátkej dobe prestali sa dopytovaf 
a písali tak^ ako im práve z pera vymokalo. 

Vtedy po všestrannom uvážení predložil som si pod- 
robif základnej revisii celú sústavu pravopisnú. Mojou túž- 
bou stalo sa umenšiť nedostatky a urovnať nedôslednosti 
vo slovenskom pravopise. A skoro na to som poznal, že 
pevne stanovenými zásadami dajú sa odstrániť mnobé ne- 
dostatky i nedôslednosti. 

Tak povstala táto knižka. 

Nejednomu čitateľovi pozdá sa^ že písal som príliš 
obšírne. Bez potreby nezopakúval som jedny a tie samé 
veci. Historicko-kritická Časť nech je dôkazom toho, že sve- 
domité vykonal som predpráce, potrebné k tomU; aby smel 
prehovoriť v otázke slovenského pravopisu. Dobre mi je 
známO; že dokonalostí alebo úplnosti ani čo do snesenej 
látky ani čo do jej spracovania nedosiahol som ani v hi- 
storickej časti ani v osnove pravopisných návrhov, ale ve- 
rím predsa, že spisu môjmu, i tak ako vyšiel, dostane sa 
uznania od tých, ktorí znaju literatúru o slovenskom pra- 
vopise. — 

E obsahu v tomto spise pripojujem nasledujúce poznámky. 

Prirovnávajúc československé písmo ku písmu či- 
sté českému, opieral som sa čo do písma číste českého o 
Gebanerov spis „Príspevky k histórii českého pravopisu." 
Dla tohoto počiatky diakritického písma počítal som od Husa 



- v — 

Bapriek tomU; že dla novSieho objavenia diakritického písma 
užito bolo aj pred Husom. Úplným a konečnoplatným ob- 
jasnením vzniká diakritického písma zmenia sa možno 
daktoré moje vývody, ale sám dotyčný rozbor neutrati na 
svojej hodnote. Vypočitnjúc literatúru o československom, 
fonetickom a etymologickom pravopise (str. 15 — 20) nespo- 
menul som „Nejhlavnéjší pravidla slovenské dobropisem- 
nosti; kterážta sebral Samnel Čerňanský^; v Štiavnici 1802, 
v dvanástorke str. 24, lebo nemajúc spis po ruke, nevedel 
som o jakom znie pravopise, či o československom a 
či o slovenskom dla Bernoláka. Nespomenul som ani tie 
spisky o pravopise etymologickej doby, ktoré určené sú 
pre ludové školy. 

Medzi návrhami nachodí sa jedon podstatný. Nateraz 
predložku „s^ píšeme totiž polovičatým spôsobom ; v istých 
prípadoch etymologicky a v istých foneticky. Táto polovi- 
čatosť preniesla sa z doby fonetickej, vidz o tom na str. 
95—102. Odstrániť túto polovičatosť, písať predložku s dô- 
sledne etymologicky, to vyžaduje hlavná zásada nášho pra- 
vopisu a zároveĎ potreba spisovného jazyka. Za túto opravu 
vrelé primlúvam sa tedy ku smerodajným kruhom; ona 
sama odporúča sa svojimi výhodami, o ktorých rozpisovať 
sa bolo by zbytočno. 

Na str. 207 — 208 narádzam upustiť od terajšieho 
spôsobu vykania a prijať ten, ktorý je skutočne sloveuský. 
Tento posledný návrh mohol som síce rozšíriť a narádzať 
aj to, aby sme písali o neprítomných osobách, ktoré vy- 
značiť a uctiť chceme, v tretej osobe množného počtu („môj 
otec nebolí doma^^ „matka moja povedali'' atď.), ale z 
príčin taktických nateraz pominul som taký návrh. Množ- 
stvom návrhov nechcel som ohroziť osud návrhov súr- 
nejšich. 

Hľadiac na rozvoj českého pravopisu, vyhol som rieše- 
niu toho, či etymologicky písať predložku s i vtedy, ked 



-vi- 
je prvou časťou slúčených predložiek, na pr. v týchto prí- 
padoch : jerponad hlavy, jerponad komína spadlo čosi atď, 

Stanoviac pravidlá o cudzích slovách, poučoval som 
sa nielen vlastným zkúmauim, ale aj tým, čo javí ga v 
pravopise najpribuznejšom, pre nás historickom. Prišiel som na 
čisto v tej veci, že vzdelaný Slovák, — o cele nevzdela- 
ných nemožno dbať v pravopise, — píšuc v domácich slo- 
vách „ro^vx^^ekliť", „mesíský", „scvrknúť sa" atd., v etymo- 
logickom pravopise vždy sa bude zdráhať písať „imatriku- 
lácia", „korekcia", „korektný" atd. m. etym. foriem : imma- 
trikulácia, korrekcia, korrektný. Tí v Čechách, ktorí y cu- 
dzích slovách z pravidla nezachovávajú zdvojeniu spolublá- 
kových, rušiac etymologický ráz pravopisu, — upadajú na- 
pospol v nedôslednosť. Vo všetkých prípadoch narušovať ety- 
mológiu, proti tomu mimovolne vzpiera sa v nich cit a tvorením 
vynimôk pre fonetiku, dlá osobných náhľadov, otvára sa bez- 
hraničné pole kolísavosti a nedôslednosti. Slová Egypt, Pale- 
stína a Grécko prijal som bez „ä", poddávajúc sa zvyku. V 
praktickej časti knihy za dobré som uznal zvyku prepustiť 
víťazstvo aj v písaní týchto slov : hoc, hoci napriek tomu, že 
„hoci a hoc m. choci a choc sú práve tak chybné tvary jako 
nehať m. nechať" (Hat. ml. 263), ďalej slovám: daZší m. 
ďalSi, síhlina m. syhlina, môcť m. môzť, necbeť m. neheť, 
zacláňať m. zaslaňať reďkovka m. redkovka. — 

Pravopis tejto knižky v daktorých malíčkosťach Uši 
sa od navrhnutého v nej. Hladajúc pravidlá, robieval som 
rozličné pravopisné experimenty v tiskopisoch mne pod- 
riadených. V dobe, keď som počal tento spis, ukončil som 
bol síce všetky experimenty, ale v praxi nebol som si ešte 
osvojil konečné výsledky zo dvoch a síce výsledky z tých, 
ktoré sa poťahovaly na pravopisné slučovanie slov, meno- 
vite na písanie spqjek a prísloviek a na rozlišovanie prí- 
davných mien od prísloviek narašovanim hlavného pravidla 
o kvantite. Odtial je, že vo spomenutých prípadoch v praxi 



— VII — 

nepoUilval som pravidiel, ktoré Davrbujem. Ač nedôsledne, 
píšem : z krátka, z ticha, z bola atd., a navrhujem : zkrátka, 
zticba,lhola ; ďalej temer z pravidla pišem pi n. : krátke, nízke, 
mimoriadna atd. a navrhujem pisat dve dlhé po sebe len 
tam, „kde by pridavné meno skrátením skloóovacej prípony 
dostalo íbrmu príslovkovitá" (str. 174). — Mimo to v osnove 
písal som dla češtiny jerkúmaf, snášaf, kdežto navrhujem v 
smysle roiložených zásad: skúmaf, unášať i jernáéať (str. 
166)., za ulivané v tomto spise dalái, baĎba-haňbif sa a 
kmeň kážem pisaf dla zvyká dalši, banba-hanbif sa a kmeň. 
Odchýlky nepatrné. Dvoj tvarov jest ovšem dosť, zvlášte 
pri kvantite. 

Udávam-Ii v Pravopisnom ukazovateli len jedon z 
oprávnených dvojtvarov, tomu tak treba rozumef, že uve- 
denému dávam prednosť, čím ovšem predčasne a samovolne 
nezavrhuje sa drahý. 

Jednotlivé slová a pravidlá vysvetľoval som nielen 
jazykom nemeckým ako to bývalo dosial v takýchto a po- 
dobných prácach slovenských, ale aj madarským. Dúfam, 
že v pravopise politika nikto nehladá a že mi takéto no- 
votárstvo nikto vo zlé vykladat nebude. 

Niektoré pravopisné otázky, menovite čo sa tyče 
dĺženia a krátenia v kmeňoch, obmäkčovania pri tvorení 
slov atd., zostávajú neriešené. Bolo by škoda umele pri- 
stavovať prirodzený rozvoj. 

Citáty podával som y pravopise, ktorého užito v 
osnove tohoto spisu ; len tam podržal som pravopis pô- 
vodný, kde to vyžadoval vnútorný obsah citátu. — 

Tu podávam úplné názvy spisov, ktorých častejšie 
som sa dovolával. 

BernoláJc Anton: Slovár Slovenský I — VI. Budae 
1825 — 1827; Schlowakische Grammatik, aus dem lateini- 
schen ius deutsche flbersetzt von A. Brestyansky. Ofen 
1817. — Černianský A. : Slovenský Pravopis. V Pešti 1869. 



— vm — 

Oébauer Ján: Pfíspévky k histórii českého pravopisu (v 
Sbornika Védeckém musea král. českého. Odbor hist.^ fil. 
a filoB. IV. V Praze 1871); — Hláskoslovi jazyka českého. 

V Praze 1877. Uvedení do mluvnice české. V Praze 1876. 
Mlavniee Česká. V Praze a ve Vidni 1890. — Hattala 
Martin: Grammatica lingaae slovenicae. Schemnicii 1850.; 
Krátka mlnvnica slovenská. V Prešporku 1852 ; Srovnávaei 
mlavniee jazyka českého a slovenského. V Praze 1857 ; 
MiQvnica jazyka slovenského. Pešf 1864. — Hodžsi M. M. : 
Epigenes Slovenicns. Liber primns. Lentsehoviae 1847 ; 
Vétin o slovenčine. V Levoči 1848; — Kalinčák Ján.: 
Povesti I— VI. Turč. Sv. Martin 1871—1873; — Loos 
Jozef: Slovník I— III. Pešť 1869—1871; Miklosich Pr.: 
Vergieichende Grammatik der slavischen Sprachen. Wien : 
L 1879, II. 1875, III. 1876, IV. 1883; Etymologisches 
Wôrterbuch der slawischen Sprachen. Wien 1886 ; — Mrá0 
Fr. : Slovenská Miuvnica. V Pešti 1872 ; — Pastrnek Fr. : 
Beiträge zur Lantlehre der slovakischen Sprache in Ungarn. 
Wien 1888 ; — Pauliny-Tóth V. Besiedky I— IV. V Skalici 
1867 — 1870; Pov, Proston. = Prostonárodnie slovenské 
povesti. Usporiadal a vydáva Pavol DobSinský. I — VIII 
Sv. Martin 1880—1883; jKadKwsÄj^ O.: Poklady kazateľ 
ského rečníctva. Prvého ručníku sväzky I — II. V B. Štiav 
nici 1848 — 1849 ; — Pravopis slovenský s krátkou mluvnicou 
We Widni 1850; — Sasinek Fr.Y.: Slovenský Letopis I— VI 

V Skalici 1876—1882; — Slovenské Pohľady, beh starý 
nový; — Slov. Pov. = Slovenské Povesti. Vydávajú A 
H. Škultéty a Pav. Dobšinský. Knihy prvej sväzky I — VI 
Rožňava a Štiavnica 1859—1861; — Štúr Ľudovít: Náuka 
reči slovenskej. V Prešporku 1846 ; Nárečja Slovenskuo. 

V Prešporku 1846 ; — Vaj. Tatr. = Tatry a More. Básne 
Vajanského. Turč. S v. Martin 1880 ; — Viktóriu J. : Gram- 
matik der slovakischen Sprache. Pest 1862. 

Rozpravy, uverejnené v časopisoch alebo v alma- 



- IX — 

nachoch a ostatné ta nepoznačené gpisj aspoň po prvý laz 
HYodia sa na prisinSných miestach plným názvom. — 

Dačo k vôli historickej pravde. 

Pred vydaním tohoto spisu objavily sa výroky, jaké 
predoile neznali sme v dejinách slovenského jazyka (na 
pr. že je terajii pravopis nie od Hattala, lež od Hodžn^ že 
je pravopis Štúrov ten istý fonetický čo Bernolákov a iné). 
Poneváč také výroky nachodia sa i v tomto spise bez toho^ 
aby sa pôvodca odvolával na prvotný prameň; za povinnosť po- 
kladám si oznámiť, že niektoré blavy tohoto spisu v buda- 
peštianskych Slov. Novinách (v rubrike Literatúra) vyšlý 
boly doslovne už v polovici minulého roku; pomenované 
výroky po prvé tam uzrely svetlo v mesiaci júne. Ony sú 
pôvodnými výroky tohoto spisu. 



Už bola vytlačená aj III. časť tohoto spisu, keď od 
mužov zaujímajúcich sa o pravopis a mujúcich vliv naň 
dostalo sa mi poznámok poťahom na praktické prispôso- 
benie zásad v I. časti rozložených. Náhľady dotyčných 
pravopisné vlivuých mužov v niektorých veciach odchyľujú 
sa od mojich. 

Ja som chcel odstraňovať protivy v zásadách a ob- 
lahčovať dôslednosť v podrobnosťach nakoľko to umožňuje 
doterajší rozvoj pravopisný. Z tej príčiny prinútený som 
bol mnohé veci zavrhnúť, ktoré ujaly sa boly zlozvykom. 
Naproti tomu v dotyčných poznámkach zračí sa to, k čomu 
jednotlivé v praxi dospeli oní mužovia. 

Nakoľko to usnadnila a umožnila technika, pre nále- 
žité doplnenie IV. časti ku svojim návrhom prikladám v 
závorkách aj formy vo smysle podaných poznámok. Tým 
dostanú sa na verejnosť dva návrhy. Jedon vyplýva zo 



-— :X — 

soaby ndôsiedoiC a prísnym prevedením zásad ulahčif slo- 
venský pravopis ; tento hladí do badúcnosti. Druhý viac- 
menej pridržuje sa toho^ k čomu už navykli jednotliví spi- 
sovatelia poprední; tento opiera sa o prítomnosť. Nech 
schváli život; čo je primerané. Práca^ ktorú som vykonal, bola 
nezištná a preto nemožno očakávať, aby sa hlavaté za- 
sadzoval o to, čo len sám uznal som za dobré. Dovolnjem 
si Tšak tieto poznámky. 

Pri cudzích slovách pravopisné vlívní spisovatelia žia- 
dajú, aby zachovávali sme „th^ a nepísali spoluhláskových 
zdvojenin. Bedpektujúc hlavnú zásadu nášho pravopisu a 
poznav čo je na str. 110., nemohol som to navrhovať. 
Keď k vôli etymológií zachovávame zdvojeniny v domácich 
slovách: oďďaf, kamenný a t. p., niet príčiny zanedbávaf 
ich vo slovách cudzích: aďďicia, annektovaf.^ I tam i tu 
predpokladá sa istá miera vzdelanosti u pisatela. Naproti 
tomu i na úkor etymologickosti prichodilo mi zavrhnúť „th^ 
práve tak ako na pr. „ph^, lebo ani tamtoho ani tohoto 
neznáme vo slovenskej abecede ; obe svádzajú Slováka ne- 
správne čítať. 

Dotčené poznámky vyslovujú sa aj proti obmäkčo 
vaniu v slovách ako píšťalka, viedenský, banský, žrďka a 
pod. (str. 89.) Moje stanovisko omlúva sa českou obdobou : 
vídeňský, čiastočne skutočnou výslovou : chúťka a konečne 
hlavnou zásadou slovenského pravopisu. Pri tom všetkom 
vo IV. časti vyhyboval som dôslednému prevedeniu pravi- 
dla, nachodiaceho sa na str. 89, hladiac i na to, že nielen 
pri kvantite, ale aj pri obmäkčovaní jest ešte mnoho veci, 
v ktorých pravopisný rozvoj nedostúpil svojho vrcholu. — 

Kritikov praktickej časti jedine o to prosím, aby po- 
sudzujúc čiastky môjho spisu nespúšťali s očú sústavnosť 

^ Formy cudzích slov s nedvojenými spoluhláskami nepodával 
som v závorkách; každému je lahko domy sieť si ich. 



— XI - 

celku. Snáď tejto k vôli dopustil som sa prechmatov; ona 
ma omluvi. Samo sebou rozumie sa, že veci tým viac pro- 
speje, Sim viac náhladov prejaví sa o nej. Ja som vykonal 
kus ťažkej práce, na povolaných spisovateloch je, aby ju 
v praxi náležité uvážili a, uznajú-li to za dobré, prijali za 
podklad k opraveniu a ustáleniu slovenského pravopisu. 



F Budapešti, koncom októbra r. 1890. 



Pôvodca. 



OBSAH. 



Strana 

Preťimluva (UI-XI) 

J. Úryvky z dejín slovenského pravopisu (1—136) 

Bozvoj pravopisných zásad 3 — 20 

Z dejín slovenského písma 21 — B3 

Samohlásky 29 

d1 ženie samohlások 34 

Dvojhlásky 37 

Polosamolilásky 1, r 39 

Spoluhlásky 41 

Skopeniny 57 

K dejinám etymol. pravopisu 64 — 137 

O písmene „y" 79 

O písmene „á"* . 83 

Obmäkčovanie 88 

O príponách ský^ stvo, stvie 93 

O predložkách s, e, vz 95 

Ľšte dačo z etymológie slov 102 

Ako šetrí sa etymológia v cudzích slovách . . . 109 

O dlhých a krátkych slabikách 116 

IL SústamU pravidlá slovenského pravopisu (137 — 198) 

Spoluhlásky, ktoré sa inak vyslovujú a inak píŠu 140 

Kde sa píše „y" 142 

Kde sa píše „ä" 150 

Kde ba píšu mäkké „d", .ť", „ň% J- 151 

O príponách „ský-, „stvo" . . 156 

O predložkách „s", „z", „vz", 158 

Poznámky o daktorých kmeňoch 167 

Ako písať cudzie slová 169 

O dlhých a krátkych slabikách 172 

Kde písať velké litery 178 

O sluéovaní slov 189 

Delidlá, rozdelovanie slabík. Skratky 194 

m. Zvláítné pokyny pravopisecké (199—208) 

Ako napomáhať lubozvuk pravopisom 201 

O mluvnickej shode slov 205 

JF. Pravopisný ukazovateľ (209—271) 



I 1 



I. 

ÚRYVKY 

z 

DEJÍN SLOVENSKÉHO PRAVOPISU. 



k 
^ 



ROZVOJ PKAVOPISNÝCH ZÁSAD. 



Našli sa takí slovenski spisovatelia, ktorí žili alebo 
žijú y tej mienke, že spisovný jazyk slovenský pustil korene 
nž pred tisícimi rokmi. Ba našiel sa i taký, ktorý 
našu literatúra počíta od r. 58. po nar. Kristovom. (Andrej 
Sytniansky v Slovesnosti z r. 1873. na str. 17.) Preto, že 
dejiny pravopisné od dejín písaného jazyka odlúčíf nemožno, 
do podobnej dávnovekostí mali by sme položiť aj dejiny 
slovenského pravopisu. Ale to nemožno urobií seriósne. V uve- 
denej rozprave o literatúre slovenskej Andrej Sytniansky 
80 Šemberom opieral sa o jednotlivé slová pôvodu slovan- 
ského, vylovené z latinských spisov. 

Z tých predsa nemožno spisaf ani dejiny literatúry 
slovenskej, ani dejiny spisovného jazyka slo- 
venského? Nebolo by teda treba podvracaf ho. Ba nebolo 
by treba podvracaf ani tých, ktorí zastávali alebo zastávajú 
mienku, že naši bezprostrední predkovia už pred tisícimi 
rokmi písali svojím materským jazykom, lebo veď povolaní 
učení ludia už dávno rozriešili tú otázku v neprospech týchto 
predpojatcov, ale v našich mimoriadnych literárnych pome- 
roch nebude predsa škodif časom pretriasť otázku tú dô- 
kladne a takým spôsobom, aby ju mohol jasne pojať každý, 
i neučený. Nech bude jasno medzi nami. Aj potial, pokial 
sa to stane, odprávam čitatela na prvú časť svojej rozpravy 
;,o spisovnom jazyku slovenskom^, ktorá napísaná po ma- 

1* 



— 4 — 

darsky vyšla bola v besedniciach „Nemzet^-n. (Prislnšná 
časf v č. 349. z r. 1886.) Tam je vyloženo^ že ti nemajú 
pravdy, ktorí nž v IX. stoleti vidia náš spisovný jazyk 
rozvinutým a zároveň podotknato^ že spisovný jazyk slo- 
venský počína sa javiť teprv v prvej polovici XV. stoletia 
a že jeho dejiny počítať treba od tejto doby. (Srovnaj Prí- 
spevky I. str. 11 — 16.) 

S touto dobou počínajú sa zároveň dejiny slovenského 
pravopisu. 



Od doby, s ktorou počíname dejiny pravopisu, boly 
mnohoraké spôsoby pre označovanie jednotlivých zvukov, 
počutých vo slovenských slovách. Prvý spôsob bol ten, 
ktorému naučili nás dosťahovavší sa Cesi.^ V dobe, keď nám 
boli učiteľmi, podobne iným národom ani sami nemali 
sriadeného, pevného pravopisu. Preto, že má 
čeština viac zvukov než mala latinčina písmen, musela si 
vypomáhať rozličnými spôsoby, užívajúc jednoho a toho 
samého písmena k označeniu viac zvukov alebo použijúc 
viac písmen k označeniu jednoho zvuku. A práve preto nutno 
pomenovať tento pravopis nesriadeným, nedôsledným a 
nepevným, lebo oba tie spôsoby dla jednotlivých pisatelov 
držaly sa vedia seba a súčasne. 

Kto by sa chcel dočítať o tom, aký bol český pravopis 
v dobe, keď sme sa dla neho učili písať a čítať, ten nech 
si rozotvorí znamenitý spis prof. dra Jána Oebauera, ktorý 

^ y tej samej dobe aj maďarský pravopis skladal latinské 
písmená k označovania svojských zvukov práve tak ako český, ale 
v učenom svete o tom nebude pochybnosti, že sa naŠi predkovia od 
Čechov učili pravopisu. Zjavný a tak rečeno makatelný dôkaz podáva 
v tejto veci písmeno, ktoré sme používali k označeniu mäkkého d. 
V dejinách slovenského pravopisu nepríchodi totiž maďarská složenina 
gy alebo gj alebo gi atď., lež vždycky ďj, di alebo len puhé d atd. 



~ 6 — 

vyšiel v „Sborníka vedeckom" pod názvom „Pfíspôvky k 
histórii českého pravopisu^. (V Prahe 1871.) Tam možno sa 
doéitaf aj o ďaláich osudoch českého pravopisu a preto, že 
náš pravopis s ním súvisel za niekoľko storočí, odprávam 
čitatela na ten spis aj pre nasledujúce storočia. Aj nám by 
sa zišiel podobný spis o dejinách pravopisu, lebo len s po- 
mocou toho by sme mohli určovať vek jednotlivých starších 
pamiatok písomných, o veku ktorých pochybovať možno so 
stanoviska vedeckého. Ale my sa ešte dlho nedočkáme dejín 
pravopisných z doby po Bernoláka, lebo naše tak rečené 
československé listiny nie sú dosial kriticky vydané 
a niet skorého výhTadu, že by sa potkalo s úspechom po- 
dobné predsavzatie. Z toho^ čo sa javí v tak zvaných 
československých listinách^ ktoré boly dosial uverejnené, a 
v tak zvaných československých knihách, ide na javo, že 
slovenskí učeníci v pravopisnom pokroku vždy zaostávali 
za svojimi učiteľmi Cechy. Tak aj Husova pravopisná oprava 
ujímala sa u nás velmi pomaličky. Jedno treba vyzdvihnúf, 
že u Slovákov javil sa od prvých počiatkov rozdiel nielen 
jazykový, ale zároveň pravopisný medzi spisami tlače- 
nými a takými, ktorým bolo nrčeno zostaf v rukopise. 
Vo spisoch tlačených oprávaly nielen jazyk, ale aj pravopis 
jednotlivé tlačiarne. U nás oprávaly ho v smysle českom. 
Cele ináč bolo so spisami, určenými pre rozličné potreby 
obecného života, uakoltco tieže spisy pochodily od rodilých 
Slovákov, lebo treba robif rozdiel medzi týmito a medzi 
rodilými Čechy, ktorí usadzovali sa medzi nami. V tlačených 
spisoch čistoty českého pravopisu dbali hlavne evanjelickí 
spisovatelia, pridržujúci sa zavedeného do cirkve českého 
jazyka. Naproti tomu vo spisoch, skladaných pre rozličné 
potreby obecného života, vykluly sa zvuky našej slovenčiny 
už v XV. století na površie. V takýchto netlačených spisoch 
od prvých počiatkov zanedbávaly sa české r, é, a uvádzaly 
sa v platnosf slovenské dz, dš, g, atď. V tlačených knihách 



— 6 — 

istú samostatDosf pravopisnú pozorovaf možno teprv ku 
koncu XVII. stoletia, teda len po 200 rokoch. Vnášaním do 
tlačených kníh slovenskosti jazykových a pravopisných vy- 
značovali sa katolícki spisovatelia^ ale nie z tých príčin^ 
ktoré uvodia niektorí literárni historikovia, jakoby sa boli 
chceli z púhej bázne „odtrhnúf od zapáchajúcej hnssitismom 
češtiny/ lež prirodzeným poriadkom veci, o čom vidz spo- 
menutú rozprava v „Nemzete" (č. 16. z r. 1886). Za prvú 
takúto jazykom (i pravopisom) slovenčiacn kniha pokladá 
dr Miloslav Hurban „Pravú katolícka ručnú knižku^ od 
MikuláSa TomáSihO; (Slov. Pohľ. Diel I. Sv. 2., 22. a.) ktorá 
vyšla v Trnave r. 1691. 

Iní literárni historikovia uvádzajú ako takú Mácsaybo 
knižka „Chleby prvotín" z r. 1718. (v Trnave), ale o tejto 
podrobne dokázano bolo v „Živene" z r. 1885. („O prvej 
knihe slovenskej"), že nezasluhuje bibliografického vyzna- 
menania, akého sa jej dostáva od patričných literárnych 
historikov. 

To je isté, že ku koncu XVII. stoletia počaly sa už 
aj tlačif spisy, v ktorých slovenčina podstatne sa javila a že 
tým i do tlačených kníh dostal sa pravopis, pristrojovaný 
nášmu jazyka vo spisoch, skladaných pre rozličné potreby 
života. V tomto pravopise vylúčené sú české písmená f é 
a vovedené sú slovenské; dz, ďi, g atď. 

Historikovi, ktorý nám opíše dobu slovenského pravo- 
pisu po Bernoláka, zistif príde, že Anton Bernolák, roku 1787. 
vystúpiac ako prvý opravca slovenského pravopisu, neza- 
viedol vlastne dačo nového, lež len sankciu podal tomu 
prúdu, ktorý za jeho doby javil sa u Slovákov. 

Boku 1885. vyslovil som to jako domnenku, teraz 
vyslovujem to jako svoje presvedčenie. Kto napíše 
dejiny jazyka a pravopisu slovenského po dobu Bernoláka, 
ten musí prísť k presvedčenia výš uvedenému. A kto ná- 
pise tie dejiny, ten zároveň rozhodným spôsobom zavŕši 



— 7 — 

otázku o tak rečenom literárnom odtrhnati Slovákov od 
Cechov. ^ 

Anton Bernolák, vidiac a každodenne zknsajúc n 
spisovatelov slovenských^ že pravopisné potreby živého jazyka 
v podstatnom odpore sú s pravopisom za vzor prijatým, 
odhodlal sa opraviť slovenský pravopis. Svoje náhlady roz- 
ložil v latinskom spise „Dissertatio philologico- critica de 
líteris Slavorum^ (r. 1787) a ta postavil sa na stanovisko 
fonetiky. Učil, aby sa pisalo tak, ako sa hovorí, aby v 
pravopise vypúšfaly sa písmená (r, é, & atď.) pre ktoré zvnkn 
nemáme a aby sa jasne oznadovaly zvačky, ktoré počat vo 
vyslovených slovách slovenských (na pr. : dá, di, g atd.). 
To, čo zaviedol, ako podotknnto, v podstate už trvalo, on 
len „občianske právo^ vydobyl svojimi spisami zjavu zazná- 
vanému od grammatikáro v. Bernolák vedia toho, že v súhlas 
priviedol písmená so zvučkami, uvádzal písanie čisté fone- 
tické, nehladel na pôvod, na sklad slova. Jeho vystúpenie 
malo rozhodný účinok na spisovatelov-katolikov, cirkevných 
i svetských. Ale malý na evaujelikov. Bernolák totiž povýSil 
bol za spisovný jazyk slovenský nárečie trnavské, ktorým 
hovorí len hŕstka Slovákov. Krok jeho bol tedy správny len 
v zásade, nie v samej veci. 

Evanjelici až po niekofkých desaťročiach prichodili k 
poznaniu, že jako rozvážne postúpil vlastne Bernolák. Sám 
Ján EoUár, najzaujatejší zástanca češtiny u nás, svojho času 
skutkom doznával, že na prípad jazykovej jednoty česi 
povinní by boli popustif Slovákom v mluvnici i vo slovníku. 
Už vo Zpéwankách príkladom poukázal na to, jakých ústup- 
kov by si bol prial a v článku „(J literárnej vzájomnosti^ 
(„Hronka", ročníku I. sv. 11., strany 39 — 53) použil temer 

^ Srovnaj toto v starých SI. Pobi. I., 2., 24. b. : „Nárečie slo- 
venské, ktoré už 8 koncom 17. storočia hlavu svoju dvihaf začalo, 
menuje sa napospol bemoláčinou, bár Bernolák len na konci 18. 
hlas svoj pozdvihol." 



— 8 



cele slovenského jazyka zacbovávajác len pravo- 
pis český. 

Keby tá trojica, ktorá v štyridsiatych rokoch tak horlivé 
a rozhodne zastávala sa slovenčiny naproti češtine, už desia- 
timi rokmi prv bola bývala doppela k zastavanej myšlienke, 
snáď by neboly n nás povstaly tie hádky o spisovný jazyk, 
trvavšie v rokoch štyridsiatych a päťdesiatych. Aspoň neboly 
by ony vzrástly v takých rozmeroch^ lebo hlavný vodca 
výpravy proti slovenčine na strane evanjelickej, J. Kollár, 
v rokoch tridsiatych, nebol by bol mohol brojif proti tomu, 
čo v tej dobe skutkom uznával sám za dobré. Ale sám 
jedon člen trojice vo starých Slov. Pohl. r. 1851. (Diel L 
Sv. 3., str. 130. a.) vyznáva, že sa jej v tá dobu „o slo- 
venčine ešte ani nesnívalo.^ 

S počiatkom štyridsiatych rokov Bernolákov príklad 
a Kollárov pokus povzbndzovaly niektorých mladých evan- 
jelikoV'Spisovatelov rozmýšiaf o tom, či by predsa nebolo 
výhodné, aby Slováci po príklade Bernoláka voskrze písali 
svojim vlastným jazykom. 

L. Štúr, ako doznáva v predmluve k jednomu svojmu 
spisu, ktorý je níž pomenovaný, dlho a dôkladne rozvä- 
zoval vec so svojimi najbližšími priatelmi, nechtiac spáchať 
skutok prekvapený. Konečne on i jeho priatelia ushodli sa 
v úmysle : upustif od češtiny a povýšiť živý jazyk slovenský 
za spisovný. L. Štúr vo všetkom prijal pravopisné zásady 
Bernolákove, opierajúce sa o výslovnosť, prispôsobiac icb 
hovoru stredoslovenskému jako rozšírenejšiemu, čistejšiemu, 
menej závislému na češtine alebo iných susedných jazykoch 
slovanských. Takto potstaly u nás dve domáce spisovné 
reči: bernoláčina a štúrovčina, majúce v podstate jedon 
a ten samý pravopis fonetický. 

Týmto krokom smrtná rana bola zadaná jazyku a 
pravopisu českému aj v kruhu slovenských evanjelikov. 
Štúr potrebu písania v domácej slovenčine odôvodnil spisom 



~ 9 — 

^Náreéja Blovenskno" a sto je jazykovedecké vzhľady vy- 
loäl v knižke „Náuka reéi slovenskej.^ Oba spisy vyšlý 
teprv rokn 1846., ale nž predtým, hneď po príslninej shode, 
pisaly a vydávaly sa knihy i časopisy štárovčinou. Dfa 
povolaného bibliografa tej doby prvou tlačenou prácou v 
8túro?čiue je krátuský spis J. Rimavského, vyilý r. 1844. 
pod názvom „Svojim vrstovníkom na pamiatku^ a oznámený 
v starých Slov. Pohl. L, sv. 2., 48. a. 

L. Štúr bez odporu štastne vyvolil nárečie pre spisovný 
jazyk slovenský, ale chybel v tom, že prejal fonetický pra- 
vopis Bernolákov. 

U Slovákov, menovite u evanjelikov, pod dlhoročným 
vlivom českého spisovného jazyka a pravopisu, pokladaného 
za vzor, vyvinul sa v istej miere cit pre umelé usporiadanie 
jazyka i pravopisu. Tento cit nevzbáríl sa eSte pri postupe 
Bernolákovom, lebo trna?čína, o ktorú opieral sa Bemo- 
lák, sóc sčeštelým nárečím jazyka slovenského, nepodávala 
takých nápadných zvukoslovných rozdielov, aké neboly by 
sa už javily v našom historickom československom spisov- 
nom jazyku. Ale stredná slovenčina, vyslovovaná široko, 
písaná foneticky, bola ohromným odskokom od historického 
jazyka spisovného a práve preto ušiam a očiam, zvyklým na 
iné tenké formy historického spisovného jazyka zdala sa by f 
neobladenou, prídedinskou, nehodiacon sa do kníh, odsúde- 
nou len pre obecnú potrebu najnižších vrstiev. Proti strednej 
slovenčine vo fonetickej úprave skutkom vzbúrily sa city 
niektorých a tieto „vzbúrené city*', jako dôvody proti zave- 
deniu čistého slovenského jazyka miesto češtiny, prijímali 
v Čechách s velikou radosťou, vykorisfujúc ich proti jazyko- 
opravným snahám slovenským.^ 

^ Všetky také „vzbúrené city^ došlý výrazu v listoch, nverej- 
nených vo známom spise „HlMowé o potrebe jednoty spisowného 
jazyka,'' vyšlom v Prahe r. 1846. V jednom takom liste, písanom v 
Nadlaku spomienka sa robí o Štúrových Slov. Novinách, vydávaných 



— 10 — 

Za etymologickú úprava spisovného jazyka neprimlú- 
val sa však iba onen češtínon vypestovaný cit lež i jedna 
velmi vážna skntočnosf, to, že sa živý jazyk slovenský roz- 
padá na nárečia, ktoré najväčšmi lišia sa od seba práve fone- 
tikou. Založená na fonetiku trnavčina i stredná slovenčina 
stály sa temer osobitými spisovnými jazyky. Šarišania pre 
svoje nárečie žiadali tiež o rovnoprávnosť, oni tiež chceli fone* 
ticky pisaf svojim nárečím . . . ' Zmätky, ktoré by boly 
povstaly na prípad, žeby sa bol udržal fonetický pravopis 
v slovenčine, neboly by malý konca. Ále zmätkom k rozvoja 
nebolo dano dosf času. 

M. M. H o d 2 a bol prvý, ktorý prízvukoval potrebu slo- 
vozpytného pravopisu. Svoje náhlady vyložil vo spise „Epi- 
genes slovenicus,^ vydanom r. 1847., spôsobom pre neod* 

V strednej slovenčine pravopisom fonetickým, pri čom pisatelia listu 
rozhorčene toto poznamenávajú : „O jak sme se napred radovali . . . 
slyŠawše zpráwu o wydani Slov. Nowin, než čím wétší bylo naše 
oČekáwání, tím wétSí by la i naše mrzutosť, když k nám pŕiŠel tento 
podiwný host w krpcech a w širici, neopásaný a Špinawý 1" (Str. 200.). 

V tomže spise strednú slovenčinu, písanú foneticky^ učení a zaslúžili 
Slováci menovali „koČiŠinou a valaŠinou'^ (str. 233.), Jazykom pltní- 
kov a čipkárov** (str. 186), „nárečím pálenkárskym" (str. 214.). 

* Jedon Šarišan v časopise „Cyrill a Methoď* (1850., 47.) 
žiada, aby redaktor mal ohlad aj na Šarišské nárečie. Podávam tu z 
listu tieto veci : „Ked Vy plnú Šlebodu ponéchavace jak totym Ber- 
nolákovcom, tak tíž Štúrovcom, aby vov svojej reČi, a sice totamte 
vo v trnavčine, teto ale vov „liptovčiné" butoric a dopisovac mohli; 
i my ŠariŠčané še blašime a žadame, aby še tiž na našu šarišku reČ 
bledelo ; ku tomu mame pravo, jak toti trnavčaňa a „luptáci", lebo 
i nas nie bard zo menej j ako totych ... My ŠariŠčane nikdy, j ako 
pred tym tak i teraz a buducné Še neprihlásime ani k bernoláčiné 
ani k Štúrovčiné.** Tento dopis písaný je od priatela tak reČenej 
„starej slovenčiny", je teda tendenciósny, ale vo veci výŠ uvedenej 
predsa váži, tým viac, lebo z neho dočítame sa i o ponose na vtedaj- 
šie viedenské „Slov. Noviny", že oslyšaly prosbu Šarišanov o za- 
vedenie šarištiny jako spisovnej reči. Tedy domáhali sa rovnopráv- 
nosti i tam ! 



- 11 — 

borDÍkoY málo prístapným. Skoro postaral sa však o to, 
aby svoje názory o jazyka a pravopise slovenskom rozlo- 
žil i širokému obecenstva. Tým cielom vydal o rok pozdejšie 
„Vétín o slovenčine," poažijác v ňom prakticky tých opráv, 
ktoré držal za potrebné. Vo svojom „Vétine" Hodža prak- 
ticky avádzal v platnosť etymologický pravopis. Meoovite : 
Samohláske i a dvojhláskam ťa, ie^ iu, ktoré od v tejto po- 
dobe prvý aviedol, pridal obmäkčajúcej sily na predposta- 
vená zaboica, pisal teda: ticho, tiahaf, ati^raf atď. a nie 
jako po neho: fícho, fjahaf, n^jerat. Dla slovozpyta rozoz- 
nával od mäkkého i tvrdé y. Takýto rozdiel .vystaviť chcel 
aj medzi tvrdým e (v „ten") a mäkkým é (v tflo). Podobne 
zaviedol rozdiel medzi čistým a, a medzi nečistoa samo- 
hláskou ä, užívajúc túto poslednú asi tam, kde vyskytuje sa 
v staroslov. ^. Vycúdil činné príčastia minulé, prijaté zo strednej 
výslovností, jako : rúbau, sedeu, robiu, sadou, kuu a zaviedol: 
etymologické formy : rúbaZ, sedeZ, robiZ, sadoZ, kuZ atd. atd. 

Jedným slovom M. M. Hodža svoj Vétín r. 1848. napí- 
sal už pravopisom etymologickým, ktorý v podstate nelíši 
sa od toho, ktorým v našej dobe píšeme. On pred štyridsia- 
timi rokmi stal sa teda zakladateľom nášho terajšieho 
pravopisu, ktorý berie slušný ohlad na etymológiu. 

y dobe, keď M. M. Hodža vyložil svoje pravopisecké 
náhľady v „Epigene," pociCovaly už všetky literárne školy 
potrebu sjednotif rôzne pravopisy. Aj bernolákovci, aj štú- 
rovci osvedčili sa ochotnými popustiť z toho, čoho sa držali, 
len aby spisovoý jazyk a pravopis sriadil sa na pevných 
základoch vedeckých. Z tej príčiny roku 1847. dostavili sa aj 
bernolákovci na zasadnutie „Tatrína^, odbývané v Čachti* 
ciach, a v zásade schválili návrh, aby opravy Bernolákova i 
Štúrova podrobily sa revisii. Príslušné uzavretie takto znie : 

„Má sa menovať zvláštny jazykozpytný výbor, ktorý 
by od p. Mieh. Mil. Hodžu vypracovaný a už vytlačený 
spis „Epigenes Siovenicus^, v ktorom sa teória reči našej 



— 12 — 

a jej pravopis základne rozberá, posúdil.*' Do výboru toho 
menovani boli: Ľ. Štúr za predsedu^ O. Gaban^ E. Gero- 
metta, J. Ščasný^ Gt. Gocbias, Bohd. Hroboň; M. Hattala. 
Z moDOsIova videf^ že to bol výbor miešaný, sostavený z 
prívržencov obú strán^ bojajúcich za slovenčina proti češtine. 

Politické udalosti, ktoré na to nasledovaly^ pretrhly 
činnosť vo spisbách. Ale člen menovaného odboru M. Hattala 
medzitým predsa vypracoval mlnvnicu na zásadách vyslo- 
vených Hodžom. Mluvnica táto latinsky osnovaná vyšla v 
B. Štiavnici roku 18Ď0.. pod názvom „Grammatica linguae 
slovenieae.^ Non poskytnutý bol obšírne vypracovaný návrh 
pre sjednotenie. 

Aby o návrhu mohlo sa odbudnúf rokovanie, v októbri 
r. 1851. bvolaná bola jazykovedecká konferencia do Preš- 
porkU; na ktorej bernolákisti a štáristi vo všeobecnosti 
prijali jazyk a pravopis slovenský, jako ich usporiadal 
Martin Hattala na základe zásad a trudov Hodžových. 
V podrobnostach o Hattalovej mluvnici rokovano nebolo, 
pravdepodobne preto, lebo účastníci porady nechceli vyzývať 
spory, jaké boly by s istotou povstaly. 

Na konferencii usneseno vydať Hattalovu mluvnicu po 
slovensky. Ona vyšla r. 1852. v Prešporku pod názvom 
„Krátka mluvnica slovenská/ V úvode k nej traja poprední 
katolícki a traja poprední evanjelickí spisovatelia (bernolá- 
kovci a štúrovci) konštatujú, že je tá mluvnica stredom 
usrozumenia obú strán a že budúcne jej sa budú pridržovať 
obe strany čo sa tyče jazyka i pravopisu. 

Na porade v Prešporku rozhodlo sa konečným činom, 
že slovenský pravopis^má byť etymologický. 



S vedeckého stanoviska n nás rozoznávať treba len 
tri pravopisy, menovite a) požičaný či československý, b) 
fooneticý, akým písali bernolákisti, štúrovci a jakým dosial 



— 18 — 

piSa Šariáania a Sotáci a konečne c) etymologický, ktorým 
teraz píšeme. Prehovoríme o tom^ ktorý bol kedy a jako 
rozšírený a jaké o ňom spisy rozjímajú. 

Čas^ ktorým počínajú a končia sa tieto tri spôsoby 
prayopisecké, nedá sa nrčif na vlas. Predsa vSak zdá sa 
mi byf žiadúcim omedzif doby jednotlivých pravopiseckých 
spôsobov medzníkmi Za takéto medzníky kladiem letopočty, 
odporúčajúce sa svojon historickou významnoston. 

Pravopis československý od prvých počiatkov^ 
asi od r. 1440., ovladoval temer výlučne po vystúpenie 
Antona Bemoláka, povedzme po rok 1787., od tohoto času, 
po vystúpenie štúrovskej školy r. 1844. vedfa bernolákov- 
ského a od r. 1844. po jazykovedeckú konferenciu r. 1861. 
vedľa bernolákovského a štúrovského na raz. Bolo by sa 
dalo predpokladať, že po sjednotení r. 1851., český pravopis 
a jazyk úplne vymízoe zo slovenskej spisby, ale sa tak 
nestalo. Ján Kollár, ač z dobrého úmyslu zadal nezhoji- 
telnú ranu rozvoju slovenskej spisby tým, že nepriamym, 
podvodným spôsobom u vlády ústrednej po údalosfach r. 
1848/49 zasadil sa o násilné znovauvedenie českého jazyka 
a pravopisu medzi Slovákov. O tom vidz historicky cenné 
osvedčenie dra Radlinského v „Príatelovi školy a literatúry^ 
z roku 1859., na str. 222 a nasl. Tlak shora bol tak tuhý, 
že literárni činitelia načas buď utlumili svoje lepšie pre- 
svedčenie a vžijúc sa do nových pomerov sami napomáhali 
prúd československý, jako na pr. aj dr Radlinský, buď — 
stránili sa radšej literárneho účinkovania nežby sa boli v 
odpor postavili. Tak stalo sa, že v päfdesiatych rokoch, v 
dobe, zovňajšimi okolnosfami pre jazyk slovenský tak priaz- 
nivej ako nikdy predtým a potom, obchádzaním svojského 
jazyka, literatúra slovenská, ktorá počala sa utešene roz- 
víjať, skleslá na najnižší stupeň produkcie napriek tomn^ 
že žili temer všetci ti literárni činitelia predchádzajúceho 
desaťročia, ktorí uneu rozvoj spôsobili. S istotou smieme 



— 14 — 

očakávať; žé bystrozraký literárny historik náležité oeeni 
doba posledného panovania češtiny u nás. 

Rozširovatelia českého jazyka a pravopisu v päf de- 
siatych rokoch vedomí súc toho, že jazyk a pravopis český 
fažkosti pôsobí Slovákovi, odhodlali sa porobiť ústupky 
slovenčine. Dr Radlinský vo svojom pravopise z r. 1850. 
zahrnuje tieže ústupky asi v týchto bodoch: Slováci píšu 
nai-(pékučjší) m. we/-p(pôknéjši) ; (bÍ8kup)-sít?o, (žá)-cít?o m. 
(biskup)-síví; (ž&ycM; čo m. co; v prídavných menách; 
odvodených od podstatných; -ný m. ní, teda: aivkevný m. 
cirkevm; koncovku neurčitého spôsobu 4i píšu len tak, ak 
nasledujúce slovo počínajúce sa spoluhláskou; tedy : kona^t 
i)ráci, — inak: konaŕ úlohu; nésd, pádd atd. m. nésl, pádl; 
brater, vít^r m, bratr, vítr; pánÄt? m. pánô v mn. genitíve; u ú 
m. i, aUy ou : miliýei (1. os.) a milujtí (8. os.) m. miluji a milujt 
(str. 11 — 12.). Tieto ústupky, v praxi o mnoho rozsiahlejšie 
(na pr. v osnove „Cyrilla a Methoda" z r. 1851.), ovšem 
nenahradily Slovákom toho, čo zavedením češtiny ztratili. 

Český jazyk a pravopis od viedenskej vlády prokla- 
movaný bol za spisovný jazyk Slovákov nariadením ministra 
vnútorných veci zo dňa 21. dec. t, 1849. a to prvotne pre 
viedenské „Slov. Noviny;" potom postupne uvodil sa do 
škôl i do verejných úradov. Teprv rokom 1857. počínala 
sa vydobývaf platnosf pre domácu reč. Niektorí škôldozor- 
covia vo svojich zprávach neváhali ani takto prehovoriť: 
„Najväčšia prekážka pokroku vo školách našich elem. sú 
predpísané pre tieže školy učebné knižky nárečím českým 
spísané, ktoré nárečie jako vôbec a bez výnimky je škôl- 
dozorcom, učitelom a rodičom školských detí odporné a 
školákom najväčším dielom neznáme; tak; jako bez horli- 
vosti a jedine z poslušnosti a povinnej k zákonu úctivosti 
sa prednáša; niemenej školská mládež týmže nárečím bez 
žiadúceho úspechu vo Škole a bez úžitku pre obecný život 
sa sužuje." („Priat. šk. a lit.« 1859., 221.) 



- 16 - 

Konečne 8 r. 1869. dr Radlin8k;f' v tak reéenej opra- 
venej slovenčine (hodžovsko-hattalovskej) počal vydávaf dva 
časopisy: „Priatel školy a literatúry" a „Cyrill a Method**. 
Viktóriu v tomže jazyku výlučne počal vydávať almanachy, 
literatúra slovenská znova ožívala a český jazyk i pravopis 
poznenáhle, ale rozhodne utrácaly pôdu. Teraz češtiny užíva 
sa len v kostoloch evanjelických aj to viac passívne než 
aktívne. 

Celá tak zvaná československá literatúra je až do 
konca minulého veku temer cele cirkevného rázu^ v tomto 
století až po r. 1844. pisaly sa československý aj poučné^ 
vedecké a belletristícké spisy. Zpomedzi posledných, vyni- 
kajú len spisy Jána KoUára. 

O československom pravopise máme nasledujúce spisy; 
^Zpráwa písma slowenského; jak se má dobre psátí, čistí 
a tisknouti^ od Tobiáša Masniciusa (v Lewoči r. 1696.) ; 
^Ortographia bohemicoslavica'' od M. Bela a Jakobeiho 
(Posonii, 1742.). Neviem, či tejto predchádzajúcej knihe zod- 
povedá rukopis M. Béla^ nachodiaci sa dla Lombardinyho 
(Slov. Pohl. 1887* 247. a) v knižnici prešporského ev. lýcea 
pod titulom „Orthographiae bohemicae sciagraphia." Nech 
je spomenutá aj mluvnica Pavla Doležala^ vydaná v Pre- 
šporku r. 1746.: ^Elementa grammaticae slavo-bohemicae". 
Z minulého stoletia máme aj od D. Kermana, býv. super- 
itendenta rukopis^ ktorého titul je nasledujúci: „In nomiue 
Jesu ! Swôtionos Čzeský cestu do češtiny vkazujúcí^ t. g, 
vkázani snmownj, gak se gazyk český má práwé čjtati, 
wyŕikati a psáti : zprawený pro národ Slowenský w Uherské 
zemi bydlícý^ z nôhož w gednom týdní Slowák wtipný a 
saudný^ múž se naučíti česky čítati, slowa rozeznáwati a 
psáti^ a z pulerowáuí swého gazyka se porozkochati." (Vidz : 
Tablic Poezye. II., XXV.) 

V tomto století opravovali československý pravopis 
pófažne chránili jeho čistotu Juraj Palkovič (v Tatranke), 



-- 16 - 

Pavol Šafárik a Ján KoUár (v listoch debe na vzájom písa- 
ných a uverejnených v Č. C. M. ; aj inde). Systematický 
spis o československom pravopise spísal a vydal r. 18Ô0. dr 
Ondrej Radlinský pod neprístojným názvom „Prawopis 
8lowen8ký(!) s krátkou mluwnicou.^ We Wídni 1850. 

Stopy fonetického pravopisu javia sa od prvých 
počiatkov pravopisu československého^ ovšem nedôsledne, 
dla nahodilosti^ primerane tomU; jako ovladoval pisatel sú- 
časným jazykom spisovným. 

Fonetický pravopis dôsledne objavil sa po prvé u 
kalvínskych Slovákov^ žijúcich na území medzi Košicami a 
Užhorodom; v stoliciach abaujskej, zemplínskej a užhorod- 
skej. Pre týchto totiž kňazia počali vydávať cirkevné knihy 
fonetickým pravopisom už v polovici XVIII. stoletia. Dla 
našich literárnych historikov najstaršou podobnou knihou je 
kancionál z roku 1752.; vydaný v DebrecinC; z ktorého 
pravopisné ukážky podal Hodža v Epigene na str. 63. Tento 
fonetický pravopis kalvínov slovenských odtrhol sa i samým 
systémom písmenným od súčasného pravopisu českosloven- 
ského. E označovaniu zvučiek, pre ktoré nemala písmen 
latinčina; nepoužíval totiž súrodých písmen čiarkovaných; 
lež čisté písmen skladaných a síce skladaných na spôsob, 
ktorý v tej dobe bežný bol v pravopise maďarskom; na pr. 
;,nye sztoji na zlej tzesztze" ... So zmenami^ ktoré v po- 
slednom stoleti podstúpil pravopis maďarský, v cirkevných 
knihách slovenských kalvínov tento pravopis drži sa až 
podnes; v stoliciach abaujskej; zemplínskej a užhorodskej 
pravdepodobne systémom školským rozšíril sa však i mimo 
kalvínov, Odtialto je, že majúc ohlad na vysfabovalcov zo 
stolíc spomenutých i prvé americké noviny slovenské počaly 
vychodif týmto pravopisom. 

Pravopisecký krok slovenských kalvínov bol prílišne rázn 
miestneho. Slovenských kalvínov je málo a preto ani pravopise* 
cká novota ich nemala a nemá účinku na celok slovenský. 



— 17 — 

U celku slovenského fonetickémn pravopisn prekliestili 
cesta teprv Bernolák a Štúr. Ten n katolíkov, ten^o u Inthe- 
ránov. Oba boli činní literárne a tak s výsledkom mohli 
pracovať pre svoje novoty. Dejiny fonetického pravopisu 
dla Bernoláka i Štúra sú dosť známe. Aj o tom bola reč, 
že oba tieto pravopisy roku 1851. na preäporskej konfe- 
rencii nahradené boly tak rečeným opraveným pravopisom 
etymologickým. Dokladám, že po spomenutom roku trvalý 
ešte na krátko a potom zahynuly. 

V jednom čase s nimi, hlavne so štúrovským, vydo 
býval si však pôdu fonetický pravopis u Šariša nov a pone . 
čase ujal sa medzi nimi temer výlučným spôsobom. I teraz 
trvá u nich v škole i v živote. V literatúre len natolko nie, 
nakolko ani literatúry ani literátov nemajú. Knižky pre školy 
v šarišskej a spišskej stolici, vydané sú šarišským nárečím 
dla výslovn osti. 

Dla tohoto fonetický pravopis prestal trvať len u zá- 
padných a stredných Slovákov ; u východných trvá podnes 
a to vo dvoch spôsoboch. V Abaujskej, Zemplínskej a Užho- 
rodskej užívajú písmená v tej platnosti jako v maďarskom 
pravopise (c=c^, č = cs, s = s0^ š=s atd.), kdežto v 
Šarišskej a Spišskej užívajú ich v tej samej platnosti jako 
my, ale bez ohladu na pôvod slova. 

O fonetickom pravopise Bernolákovom niet vela spisov. 
Mimo spomenuté dielo „Dissertatio philologíco-critica de literis 
Slavorum" vidz dielo „Grrammatica slavica auctore Antonio 
Bernolák" z r. 1790., ktoré po smrti pôvodcovej v preklade 
A. Brestyanského, v Budíne r. 1817., vyšlo aj s nemeckou 
osnovou pod titulom „Schlowakische Giammatik." 

O fonetickom pravopise Štúra vidz spomenuté už dve 
diela jeho, menovite „Narečja" a „Náuku", dalej Hodžov 
„Epigenes" a „Vétín", „Orla Tatranského" a starý beh 
..Slov. Pohľadov." Oba posledne spomenuté časopisy plné sú 
kritikami, obranami a výkladami poťahom na štúrovský 



~ 18 — 

pravopis fonetický. Zvláštneho spisu nebolo vydano, ktorý 
by bol výlučne rozjimal o štúrovskom pravopise. Treba roz- 
diel robif medzi pravopisom a jazykom. V rokoch 
štyridsiatych a päťdesiatych pravopisom menovali totiž „spi- 
sovný jazyk." (V tejže dobe spor o spisovný jazyk menovali 
vôbec sporom o pravopis.) 

Etymologický pravopis, tak reéený „opra- 
vený^, založený Hodžom a prehliadaný Hattalom, od roku 
sjednotenia pravopisného (18Ď1.) až po r. 1859. trval skoro 
len podla mena popri československom. V ňom vydávané 
boly Slov. Pohl. r. 1852., ale tieto už v auguste zanikly. 
Almanach „Concordia" r. 1858. vyšiel miešanými „pravopisy". 
Konečne s r. 1859. počaly sa v opravenom pravopise vy- 
dávať časopisy („Priatel šk. a lit."^ ^(^yríll a Method^), alma- 
nachy i knihy a opravený pravopis rýchlym krokom počal 
vytlačovať pravopis československý, až v literárnych spisoch 
u západných a stredných Slovákov úplne zvíťazil. Od roku 
1859.^ keď jazyk československý na svojej poslednej púti 
u nás konečné a rozhodné porážky utrpel, všetky dôležité 
poučné; zábavné i vedecké spisy a časopisy vydávaly a 
vydávajú sa etymologickým pravopisom. Doď boly prestro- 
jené aj všetky literárne cenné belletristické práce^ napísané 
pôvodne foneticky dla Štúra alebo dla Bernoláka; medzi 
nimi „Básnické spisy Jána Hollého" (v Pešti 1863). Vyda- 
vatel týchto^ Viktóriu^ odôvodňuje takéto pravopisné pre- 
strojenie na strane XXIY. a XXV. tohože vydania a ešte 
predtým v Pešťb. Ved., II. 91. V tomto pravopise i za 
krátku dobu spisano je viac literárne cenných prác než vo 
všetkých ostatných pravopisoch po všetky doby. 

Prichodí pouvádzať spisy^ ktoré rozjímajú o etymolo- 
gickom pravopise. 

Základným kameňom literatúry o rečenom pravopise 
je Hodžov ^Epigenes slovenicus.^^ Zásad, ktoré sú v nom 
rozložené, prakticky po prvé použil sám Hodža vo svojom 



— 19 — 

Vétine, po drahé dr Ondrej Radlinský v „Pokladoch kazatel- 
ského rečníctva". Prvý sväzok prvého ročníku „Pokladov" 
vyšiel koncom roku 1848., drtlh;^ r. 1849., v treťom sväzkn 
Radlinsk;^ vrátil sa už k českoslovenčine. „Vétín" a prvé 
dva sväzky „Pokladov" boly teda prvými knihami v ety- 
mologickom pravopise. V tom že pravopise boly z počiatkn 
vydávané viedenské „Slov. Noviny" až do konca r. 1849. 
Naproti tomu Martin Hattala so svojou mluvnicou^ písanou 
latinsky, predstúpil teprv r. 1850 

Terajší etymologický pravopis nazýva sa teda chybne 
hattalovským ; správnejšie môžeme ho však nazývať hpdžov- 
sko-hattalovským, ^ len že a) takto ešte umenšujeme zásluhy 
jednoho muža^ ktorý u nás posial nebol jako náleží ocenený, 
menovite zásluhy dra Radlinského. 

Už bolo rečeno, že M. Hattala svoje latinské dielo po 
usneseni jazykovedeckej porady presporskej vydal aj po 
slovensky. R 1857. vydal „Srovnávaciu ml. jaz. českého a 
slov." (v Praze) a r. 1864. „Mluvnicu jazyka slovenského" 
(v Pešti). Čo do pravopisu niet v nich zvláštnych odchyliek. 

* Dr Andrej RadlinskJ-, ktorý v tej samej dobe žil a pracoval 
píše takto*. ^My síce neupierame p. Hattalovi veliké zásluhy o filo- 
lógiu slovanskú : vieme my tieto dobre oceniť i známe jeho vý- 
znam . . . , lež terajší pravopis náš jemu vlastne a výlučne ďakovať 
nemôžeme. Prv než on vyhotovil a vydal (1850.) svoje filologické 
dielo : Gramatica linguae slovenicae, už tromi rokami predtým (1847.) 
vydal M. M. fíodža svoj : Epigenes slovenicus a r. 1848. svoj ..Vétin 
o slovenčine*" a ja tiež dva sväzky „Pokladov kazatelského rečníctva" 
v ten samý rok v tej istej slovenčine ktorú teraz užívame." (Sloves- 
nosť 1864. 366.) V prológu k svojej mluvnici z r. 1850. M. Hattula 
sám u z n á v a, že sa pridržoval zásad v Epigene hlásaných a že 
používal spomenuté diela dra Radlinského. A tu nenie ten prípad 
ktorý pri štúrovČine. Tam mluvnica Štúrova pozdejäie síce vyšla 
než sama štúrovČina uvedená bola, ale tam stalo sa to návodom 
Štúrovým, kdežto tu M. Hattala uznáva sám iniciatívu iných. Je pri 
tomto taký rozdiel, že Štúr mal učeníkov a Hattala uČitela, či jako • 
10 sám menuje „dux'^-a. 



- 20 - 

Jozef Viktorin r. 1860. vydal „Grammatik d. slov. Spr.'^ 
(Pest), ktorá dožila sa viac vydaDÍ a obsahuje niektoré 
pravopisné odchýlky od mlavnice Hattalovej. Fraňo Mráz vo 
svojej „Slovenskej Hlavnici" ačpráve poznamenáva výslovne, 
že držal sa svojho býv. professora Hattalu, v mnohých 
pravopisných veciach tiež sa odchýlil od učenia Hattalovho. 
Historicky dôležité sá len tieto uvedené spisy. Ostatné slo- 
venské mluvnice, vyjmúc Málikovej, určené sú pre počia- 
točné školy a ich pôvodcovia držia sa uvedených gram- 
matikárov, hlavne Mráza. Siovensko-česká mluvnica od 
Vincenca Málika (v B. Štiavnici 1851.) vypracovaná je „dle 
zásad Hattalových," ale svojim závažím nemôže sa postaviť 
pobok tým, ktoré boly výš uvedené. 

Podivná vec je to, že u nás nevydávajú praktických 
spisov o pravopise. Kdežto pravé písanie ujme sa v obec- 
nosti jedine takýmito spisy. V mluvniciach je pravopis príliš 
roztratený a neprístupný človeku, ktorý v piatich prstoch 
nemá sústavu mluvnickú. 

Odhliadnuc od nepatrných, pre národné školy určených 
pravopisov, akých vyšlo niekolko o sebe alebo s mluvnič- 
kami, treba spomenút jediný praktický spis o slovenskom 
pravopise. Je to „Slovenský Pravopis" od A. Černianskeho, 
vydaný v Pešti r. 1869. Za posledných dvadsať rokov s 
mojím vedomím nevyšlo podobného spisu a bolo ho treba 
jako kusa chleba. Černiansky to, čo v pravopise za dobré 
uznal u Hattalu, Viktorina a Mráza, sostavil v jedon celok 
bez istých, pevných zásad, ba v jednej dôležitej veci, v 
náuke o predložkách a predponách s, z, postavil pravidlá, 
ktorými v samých základoch napadol náš etymologický 
pravopis. Po istú mieru ospravedlňuje sa tento jeho krok 
zlozvykom, ktorý v tej veci trval a trvá z pravopisu Štúrovho. 
Černianskeho Pravopis je nekritický. 



z dejín slovenského písma. 



y polovici XV. stoletia, ked počali sme sa uôif písaf 
domácim jazykom, naši ačiteiia nživali písma latinského v 
tej podobe, ktorú ono prvotne malo, v podobe starorímskej. 
S knihtlačenim vošla v oblnbu u Nemcov a dla ich príkladu 
aj u OecboT tak zvaná fraltiita (písmo lomené), totiž latinka 
rozmanitými hranami a skrúteninami znetvorená; jedon dráh 
tohoto lomeného latinského písma, trocha okráhlejší, nazýval 
sa švabachom a toto meno dávalo sa pozdejšie veškerej 
fraktúre, ktorou sa tlačilo. Švabach panoval n Čechov až do 
počiatku našeho stoletia. (Gebauer.) Ked Česi písali a tlačiii 
švabachom, je prirodzené, že aj my osvojili sme si toto písmo. 

V Čechách prvý pokúsil sa o zavedenie starSieho úhlad- 
nejšieho písma latinského Fr. Tomsa v básňach, pridaný'ch 
k pravopisu jeho roku 1802. a 1812. Potom Jungmann v 
„ Slovesnosti ** r. 1820. a „Krok", ktorý počal vychodiť r. 
1821. Hankov Pravopis tlačený je po prvé (r. 1819.) švaba- 
chom, po druhé (r. 1821.) už latinkou. „Čas. Mus, Čes.* (za 
redakcie Palackého) vychodil po dva roky písmom švabaš- 
ským, ale už od r. 1829. latinským. (Dr Gebauer Prísp. 223.) 
Nemajúc po ruke všetkých spisov, ktoré po slovensky alebo 
po československý vyšlý v prvej tretine tohoto stoletia, 
nemôžem udaf, že ktorým spisom a ktorého roku zaviddlo 
sa u nás terajšie písmo latinské, takrečená antikva. N^nie 
to síce ani dôležitou otázkou^ ale dúfať predsa možno, 
že niektorý z našich bibliografov časom i v tejto veci 



— 22 — 

Qspokoji naša zvedavosť.^ ToTko však konštatujem^ že u 
nás y tridsiatych rokoch objavovaly sa z hnsta knihy ňou 
tlačené^ ovšem také, ktoré neboly arčené pre lad. Náš lud 
nerád ani užitočné novoty a spisovatelia mali ohlad na túto 
jeho slabosť. Ján Kollár, ktorý až v tridsiatych rokoch 
skutkami zasadzoval sa o rozšírenie latinky, ešte r. 1843. 
takto váhal v liste k Ant. Markovi : ,, Drahý dil mojich 
kázaní ... k tiská hotov. Ale ješté na rozpacich vézini, 
jakovými literami to tisknouti dáti: švabašskými či latin- 
skými? Náš lid se ješté nepozdvihl cele k latinským 
písmenám." (Č. M. Č. 1887., 70.) A kniha r. 1844, vyní- 
majúc Pŕedmluvu a Pŕidavek, skutočne vyšla švabachom 
od maža, ktorý už pred tým preukázal sa byť velkým 
priatelom latinského písma. Podobné ohlady opätovaly sa 
ig pozdejšie. R. 1852. časopis, vydávaný latinkou, istý pre 
lad arčený článok na úvodnom mieste uverejnil švabachom,. 
poznamenajúc na omluvu: „Na zvláštnu žiadosť vlastencov 
trnavských podávame článok tento švabachom, aby tak i 
od tých, pre ktorých je písaný, čítaný byť mohol." (Slov. 
Pohl. 1852, IV., č. 2.) Také ohlady mohly mať miesto v 
štyridsiatych a päťdesiatych rokoch, ale teraz malý by už 
prestať, keď päťdesiat rokov ubehlo od toho času, čo sa 
latinka ujala. A predsa nachodia sa vydavatelia a spisova- 
telia, ktorí ešte i za našich čias vydávajú švabašské knihy 
a časopisy, či chcú odchovávať nové pokolenia pre švabašské 
písmo? Alebo snáď švabach a latinka ostať majú navždy 
vedia seba? Možno, že tí páni takto myslia: Slováci sú 
bohatí počtom svojich spisovných jazykov, bohatí nad Fran- 
cúzov, Angličanov atď., nechže sú teda bohatí aj — abe- 
cedami. 

* Upozorňujem na to, čo r. 1841. vo svojej „Tatranke" napísal 
Juraj Palkovič: „Proti latinskému písmu nebyv ani dtisavad, ba první 
pred 30-1 roky v Šlabikári je pŕedloživ, také nejsem.'' 
(Tatr. Díl II., sv. 1., 64.) 



- 28 - 

Latinská abeceda českým a slovenským pisatelom 
poskytovala len 25 písmen (a^ b, c, d^ e^ f, g, b, eh, i^ 
k, 1^ m, n, o, p, r, s, t, u, v, y, za dve pozdné : j, w), 
kdežto v reči českej i slovenskej bolo a jest zvnčiek o 
mnoho viac. Latinčina neposkytovala potrebných písmen 
menovite pre dlhé samohlásky a pre mäkké spoluhlásky. 
Pisatelia pomáhali si vselijakO; nie všetci rovne a nie dô- 
sledne. Ba pisatelia českí, píše Gebaner, rôznia sa medzi 
sebou aj v písaní tých zvučiek^ pre. ktoré v latinskej abe- 
cede boly určité písmená. A práve tak bolo aj u pisateľov 
slovenských. K označeniu zvučiek, pre ktoré niet písmen 
v latinskej abecede, zväčša brali písmená druhých, zvláste 
príbuzných zvučiek, písali na pr. : iako (== jako), ^erena 
(-=- žena), kos (^ koš), hosíovi (= hosfovi), ko» (== kôň) 
atd. Alebo: zlauni (=^ slávny), zlaua (= sláva), cucol 
(=^ kukol), zcriait (= skriviť) atd. 

Pozdejšie pisatelia začali inakším spôsobom užívať uve- 
dených písmen latinských. Zvučky totiž, pre ktoré latinská 
abeceda nemá zvláštnych písmen a z čiastky i také zvučky, 
ktoré v onej svoje isté a určité písmeno majú, označovali 
tak rečenými složkami, t. j. niekolkými písmen y, 
na pr. : csaz, c^eras, eásiss (=- čas), wsseceko (= všecko), 
mn^e (=-- mne), sswa^hy (=^-= svätý), comoar (^= komár), 
naam (=nám) atd. 

V polovici XV. veku u Cechov panovalo prevahou 
toto složkové písanie, ale popri ňom kde-tu, nedôsledne, užito 
i oDoho na prvé spomenutého, ba už aj husovského písma. 
Aj u nás ujaly sa tieto spôsoby vedia seba. Niekoiko 
slov z výhražného listu z polovice XV. storočia (Sas. Let. 
VL 154. a 156): nasxríjch {-= našich), niez (==: nie) czetiri 
(= četyri), v kláštore (v kláštore), v cracova (= u Krakova), 
cratko (=^ krátko), iacuba (Jakuba), nepolozíte (^ nepoložíte), 
iadnomv, pretos, nasžeho atd. 

Slovanské slová, písané už či prvým či druhým spô- 



— 24 - 

sobom, často dovoľovaly mnohoraké čítanie; neraz na význam 
napísaného slova dalo sa zatvárať len z kontextn. Tento 
nedostatok v písme zaiste pociťovali súvekí pisatelia a nie 
div, že dosť skoro zjavil sa človek; ktorý predložil si zá- 
kladne opraviť pismo. Ján Has, aby odstránil rečené nedo- 
statky v písanej češtine, vyslovil pravidlo, aby každá česká 
hláska značila sa len jedným a vždy tým istým písmenom. 
K tomn konca sostrojil abeceda takto: 1. jednodnché litery 
latinské (a s nimi aj latinskú složka ch), ktorých ažívalo 
sa v českom písaní, prijal v tej platnosti, ktorú malý v 
písme latinskom podla výslovnosti stredovekej, len s tým 
rozdielom, že litera c bral vždy za o a nikdy nie za k; 
tedy znamenala litera d hláska d ako v latinčine, litera g 
pred e 9L i hláska j a inokedy hláska g ako v latinčine 
atd. ; tým boly opatrené všetky hlásky, ktoré latinčina mala 
a značila; 2. pre ostatné hlásky, ktorých v latinčine buď 
nebolo alebo pre ktoré abeceda latinská litier zvláštnych 
nemala, vymyslel si Has zvláštny spôsob označovací ; litery 
označené bodkou alebo čiarkou. Vykonal to tým 
spôsobom, že spoluhlásky, ktorých latinčina nemala, ozna- 
čoval literou hlásky príbuznej a bodkou nad ňou takto: 
n, d, t, c, z, s (bodka nad 1 znamenala tvrdosť a nie 
mäkkosť), a samohlásky dlhé, ktoré latinčina síce mala ale 
neoznačovala, značil literami striednych samohlások krátkych 
a čiarkou nad nimi takto : mas, dás, hodní/ atď. Po týchto 
dômyslných opravách stačila abeceda latinská pre všetky 
potreby, ale pri tom všetkom nebola všeobecne uznaná a 
prijatá, lebo velká časť pisatelov českých pridržovala sa 
spôsobu složkového, tak že v XV. století a v prvej polovici 
XVI. stole tia dvojaké abecedy závodily so sebou — slož- 
ková a Husova čiarkovaná. Složková u niektorých prichodí 
výhradne a u druhých delí sa o vládu s Husovou. Naproti 
tomu dla Gebauera niet spisu, v ktorom by sa bola nále- 
žala výhradne abeceda Husova tak ako ju on ustrojil. Čiarko- 



— 25 — 

vanej abecede k platnosti dopomohli Ceski Bratia vo svojich 
spisoch, menovite i v biblii kralickej (1579 — 159S). Českí 
Bratia nad spoluhlásky miesto bodky zaviedli klučku (miesto 
c, s, z zaviedli č, š, ž atd.) a za tvrdé „1^ dla Husa 1 
písali ty v dvabacbn I, čo sú ovšem len formálne zmeny. 
Dejiny pravopisu vôbec a jednotlivých písmen zvlášte 
nie sú takon malichernosfou, jakon na prvý pohlad 
pozdať sa môžu niekomu. Ak nepoznáš dejiny pravopisu 
a jednotlivých hlások : nemôžeš povedať na určito^ že do 
ktorej doby náleží tá alebo oná listina, obsahom alebo 
jazykom zajimavá? Ak nepoznáš tie dejiny, na miesto 
pravej listiny kedykoIveK podhodiť ti môžu nepravú, z akých 
kolvek príčin a pohnútok zhotovená, alebo pozdejšiu kópiu 9 
Listina, v ktorej prichodia husovské písmená čiarkované, 
nemôže pochodiť zo XIY. stoletia, trebárs by mala také 
dátum, lebo tých písmen vtedy u oás nebolo.^ Bok) by 
zajímavo a užitočne vedet, kedy sa dostala k nám husovská 
oprava? Hus svoju náuku o oprave pravopisu českého 
vyložil vo zvláštnom traktáte, známom v prepise, ktorý 
zhotovil mních Kríž Telečský a ktorý r. 1827. objavil 
Palacký v archíve tŕeboňskom. Mních ten žil za časov krála 
Juraja v južných Čechách. Ale len čiastka toho traktátu 
bola už predtým známa, totiž abeceda Husova, odtlačená 
v šlabikári Prostejovskom roku 1547.^ Ako je možno, že 
100 rokmi pred uverejnením tej abecedy známa bola 
v Uhrách Husova oprava písma? Som velmí zvedavý na 
prípadné rozriešenie tej otázky. Lebo skutkom je, že máme 
listinu, prvotne podanú v „Tôrténelmi tár" e (Budapešť 
1882.. I.), pochodiacu udajne z prvej polovice XV. stoletia 

^ Na tomto základe vyriekol som o listine mestsk;^ kancellárie 
y Bánovciach, majúcej dátum 1376, že nenie listinou z tejto doby, 
ale z pozdejšej. (Vidz : Príspevky 15.) 

' Všetky výá položené výroky poťahom na dejiny pravopisu 
českého prejaté sú z príslušných štádií dra Grebauera. 



— 26 — 

a dľa mojej mienky z polovice tohože veku^ v ktorej na- 
chodia sa jednotlivé slová písané čiarkovanými literami. 
Je to ten už spomenutý výhražný list. V ňom prichodia i 
spomenuté už a historicky významné tieto tri pravopisné 
zvláštnosti : iadnomv^ pretoi^ na^ieho. Predpokladám^ že vo 
všetfcýcb troch v originále stoja bodky a nie klučky nad 
príslušnými spoluhláskami ; ináče i táto listina, ktorú pova 
žujem za najstaršiu osnovu písanej slovenčiny^ svojim 
pôvodom musela by sa klásf do pozdejšej doby. 

Dejiny písma vo veku XV. a XVI. bolo by teda pro- 
spešno spísať z príčin vedeckých. Nateraz nemožno však dostát 
tomu úkolu s úplným zdarom^ lebo písomné pamiatky z tej 
doby nie sú vydané kriticky ba ani nie v dostatočnom počte. 

Pozdejšie dejiny slovenského písma už sú menej vý- 
znamné, ale pri tom všetkom vždy sú ešte hodný kus práce 
a trebárs by len pre uspokojenie zvedavosti^ ktorá u vzde- 
lanca povstáva strauiva toho, jako sa rozvíjala a zdoko- 
naľovala ústroj nosf našeho písma. Písmo tlačených kníh 
československých vo veku XVÍI. a XVIII. , zaiste i vyšlých 
n nás v XVI. století obú katechismov, srovnávalo sa so 
súvekým písmom českým, o ktorom dôkladne nás poučuje 
dr Gebauer vo svojich Príspevkoch. Z tejto príčiny my o 
ňom obšírnejšieho výkladu nepodávame, odprávajúc čitateľa 
na spomínaný spis Gebauerov. Písmo kalvinsko-slovenských 
spisov cirkevných srovnávalo a srovnáva sa so súvekým 
písmom maďarským, ktoré je u nás všeobecne známe. 
Bernolák českú ústroj nosť písma Husom či už Bratmi opra- 
veného, dla zásad fonetiky, prispôsobil slovenčine západnej, 
Štúr strednej, iní východnoslovenskej. Táto posledne meno- 

• 

vaná dosial trvá v školských knihách, aj v iných spisoch, 
vydaných pre Šarišanov a Spišiakov. Konečne M. M. Hodža, 
vrelé sa primlúvajúc o prijatie etymologického pravopisu, 
ustrojil jestvujúce písmo dľa zásad etymologických, čím 
písanie slovenské stalo sa síce fažším, ale zreteľnejším a 



— 27 — 

ČO do formy plyDoejšim i úhladnejšim, lebo y mnohých 
prípadoch umožnilo sa vynechávat čiarky zponad spolu- 
hlásoky ktorými písmo obfažovalo sa. 

Chtiac uspokojit aspoú onú zvedavosC, ktorá u vzde- 
lanca jarif («a môže straniva toho, jako rozvíjala a zdoko- 
naľovala sa ústrojnost písma slovenského^ tu nižej vylož^jm, 
kedy jako oznaSovaly sa písmom jednotlivé zvnčky či hlásky 
nášho jazyka počnúc od polovice XV. stoletia až po naj- 
novšiu doba. 

Tento výklad čiastočne môže mať i cenu praktickú. 
Nakoľko ním všeličo objasní sa v očiach toho, koho pripadne 
do zmätku avodia písmové rozdiely, nájdené vo slovenských 
knihách, pochodiacich z rozličných vekov alebo škôl. 

Kladúc za základ hlásky terajšieho spisovného jazyka 
budeme vyhľadávať postupne, že tieto hlásky v osnovách 
slovenských jako sa označovaly za pravopisov 

I. československého, 

II. fonetického, 

III. etymologického. 

V prípade L, opierajúc sa o niektoré nižej uvedené česko- 
slovenské a uhorskočeské listiny, dľa potreby oddeleoo budeme 
bľadeť na to, jakým javí sa písmo v drahej polovici XV., 
v prvej polovici XVI., a v drahej polovici XVI. veku. Týmto 
roztriedeným výkladom lepšie znázorni sa vývoj písma v 
dobe, ked ono razom klonilo sa vo tri strany. Veku XVII. 
a XVIII. bude sa prikladať malá váha z príčiny už spo* 
menatej a doba pozdejšia nebere sa vôbec do ohľadu. 

V prípade II. vyzdvihne sa písmo kalvínsko-slovenské 
a bernolákovsko-štúrovské s prípadnými odohýlkami ša- 
riiskými. 

V prípade III. na konec uvedú sa písmená, ktorými 
označujeme hlásky terajšieho spisovoého jazyka, s prípad- 
nými úvahami o tom, ako ony zodpovedajú svojmu úkolu. 



- 28 - 

'V Hladajúc doklady pre druhú polovicu XV. veku (od 
Ť- 1440.^ — 1499.) opieral som sa o haslédujúce listiny: 

a)uhorsko6ô8ké: 

List Mik. Svidregala k mestu Kremnici z 1449 — 51. 
(Sas. Let. VL, 155); — list hajtmana Jakesda k mestu 
Kremnici zpred 1450. (Sas. Let. L, 291 — 292, srovn. v 
mojich Prdsp. stranu 15.) ; — dlžný úpis Jána Jiskru z Bran- 
dýsu z 1445: (Sokol 1865., 33.); — list Štefana Zápolyu 
k mestu Presporku z 1498. (Sas. Let. L 64).^ 

P) č e 8 k o 8 i o v e n s k é : 

Výhražný list, upräVeuý k Bardejovčanom zpred 1450. 
(Sas. Let. VI. 154 — 155); — z mestskej knihy Rajcá z 
1485. (Sas. Let. V. 239). « 

Pre prvú polovicu XVL veku o tieto 

a) uhorskoéeské: 

Listy kr. Márie z 1526. (Sas. Let. L 64., 65.); — list 
Adama, farára z Topolčian z 1529. (tamže VL 71.); — 
karotka kňaza Jirzíka z 1542. (tamže IL 309.) ; — list Mik. 
Prosenovského z 1544. (tamže II. 52.), nakoľko excerpovanie 
nedostačovalo z týchto, aj o iné. 

pVčeskoslovenské: 

Vysvedčenie od mesta Žiliny straniva richtárstva strá- 
Ďavského z 1531. (Sas. Let. IV., 58 — 59); — osvedčenie 
Michala Porubského z 1542. (tamže IL 309—310.); — prípis 
Mošoviec ku Kremnici z (15)38 (tamže IV. 344.); — 

^ Ostatné české listiny uhorského dátum, ktor;^ch jest dosť 
z tejto doby, prevažnou väčšinou tak rečené kráľovské listiny, neboly 
mi prístupné v pôvodnom pravopise. Oeský Archív podal ich v novo- 
vekom prepise a v tomto prejaté boly aj do Archívu českosloven- 
ských listín^ 

* Niektoré československé listiny tejto doby neboly mi prí- 
stupné v pôvodnom pravopise, niektorý-ch podanie neposkytovalo dpsť 
záruky Čo do spolahlivosti. 



- 29 — 

predajný list („list widawalny") z roku 1544. (tamže V. 
150 — 151.); — soznanie podžupana oravského z r. 1544. 
(tamže, VI. 73—74.); — list Juraja Paluczkého z 1546. 
(Sas. Let. VI., 62.); odpis listu Laclava ku. opolského 
z 1548. (tamže V., 149—150.)/ 

Pre druhú polovicu XVI. veku len o tieto: 

česk o si o ve nské: 

Listiny Revayovské počtom 1 — 6 (Sas. Let. I. 159 — 
163.); — listy mestečka Mošoviec počtom 1 — 12 (tamže IV. 
337—343.); počtom 14—18 (tamže V. 66—68.); - listy 
Benických počtom 1-9 (tamže IV. 165—168.); — listiny 
Vlád. de Réva počtom 1—9 (tamže IV., 241—246.); — 
listiny Majthényovské počtom 1 — 10 (tamže IL, 76 — 81.); 
úradnie listiny počtom 1 — 3 (tamže IV., 60—65.). 



Samohlásky. 

Latinského písmena a z pravidla použito vždy na 
označenie slovenskej zvučky a. — ä za československého 
pravopisu nahradzovalo sa dľa toho, z akého kraja pochodil 
pisatel, dla približnej výslovnosti bud literou a bud literou 
e, na pr. : kemen (= kameu), mäso — meso (= mäso), 
svätý — 8V6tý (^= svätý) atd. Ačpráve ä žije v strednej 
slovenčine, priateľ tejto. Štúr, predsa neprijal ho bol do 
spisovného jazyka hovoriac: „toto ä jako pokútne a krém 
toho hynúce do reči nasej spisovnej nenáleží." Jeho potrebu 



^ Niektoré pamiatky z tohoto obdobia neboly mi prístupné v 
pôvodnom pravopise, niektorých podanie nezdá sa byť spolahlivým. 
Tak „Prísaha mešťanov T. S v. Martina,** uverejnená v Sas. Let. (II., 
322—323), jestli je podaná verne, sotva pochodí z 1541, ale z 
doby o vela pozdejšej; v nej totiž nehladiac na priezviská 
dôsledne zachováva sa písmo Čiarkované a to je nanajvýš podozrivá- 
vec v prvej polovici XVI. stoletia. 



— 30 — 

odôvodnil Hodža, v praxi označujúc ho písmenom ä. Pre 
knríósnosf nech je spomenutO; že y titule starých Slov. Pohl.^ 
vo slove „svHzok", v celom II. diele, označovala sa táto 
zvučka ruskou bukvou a. Bol to zaiste pokyn, ktorý nemal 
však účinku. Samo Chalúpka ä označoval dôsledne složkou 
ae píšuc ju slúčeno: a. V terajšom písme zvučka ä označuje 
sa v domácich slovách čiarkovaným ä, len z prvoty z 
riedka označovala sa složkou ae, naproti tomu v cudzích 
slovách, po príklade cudzích pravopisov vedia ä drží sa 
složka ae, na pr. : praelát, praeliminár. Je žiadúce už aj pre 
zjednodušenie pravopisu, aby v oboch prípadoch písalo sa 
jedno písmeno, menovite ä, jako také, ktoré lepšie zod- 
povedá diakritickému rázu nášho písma. ^ — Po príklade 
Hodžu, ktorý užíval písmeno ä nielen miesto staroslov. ^, 
ale i miesto staroslov. vk, niektorí spisovatelia, menovite S. 
Chalúpka, Paulíny, ale a) druhí, upotrebovali písmeno ä 
nemiestne aj jako mäkké a, obmäkčujúc iiím predchodiace 
d, t, w, Z, na pr. : vôlä atd. 

Hláska e, kde bola tvrdá, z pravidla označovala sa 
latinským písmenom e. Tam, kde v slovenčine pred e mäknú 
spoluhlásky d, t, n, Z, mäkkosť týchto spoluhlások osebe 
značilasa, na pr. : Zjelo, d;elo, tyélo, dyélo, tiélo, die\o. 
Až do počiatkov fonetického pravopisu takéto obmäkčovanie 
dialo sa nedôsledne, dla nahodiiosti. Za fonetického pravo- 
pisu z pravidla písalo sa u kalvínskych Slovákov: lyem, 
wyeverni, aZt/e, u Bernoláka a Štúra : felo, ďelo atd. atd. 
Hodža Vétínom navrhol, aby pre slovenské e užívaly sa dve 
diakritické litery dla toho. ei je mäkké či tvrdé. Pre mäkké 
navrhoval é, pre tvrdé é: tžlo, dáio, nemý a tén, krásnej, 
ženine. M. Hattala r. 1848. k tomu pridal, aby mäkké e 

^ Nemci v posledné Časy jednodušia svoj pravopis i svoje písmo^ 
medziiným prijímajú aj diakritické ä m. složky ae-^ bolo by zajimavo 
zvedeť s istotou, že v tomto prípade kto „vynašiel" a zaviedol prvý 
toto diakritické písmeno? 



— 31 ~ 

označovalo sa bnd diakritickým pismenom é bod složkoa ie : 
tielo, dielo J merný. Mimo to Hattala pre „zmenšenie čiarok^ 
y pisme odporúčal ponechať aj jednodnchú latinskú litera e 
v istých prípadoch, o čom vidz v Or. Tatr. 1848., 757, 758. 
Takýmto spôsobom pre jediná zvučku boli by sme dostali 
trojaké litery é, é, (alebo ie) a e. Nemožno npieraf, že 
prijatím dvoch osobitých písmen pre tvrdé e a mäkké e bol 
by sa pravopis zdokonalil. Ale Hattala medzitým zmenil 
svoju mienku a pričinil sa o to, aby i tvrdé i mäkké e 
označovalo sa jedinou literou, totiž jednoduchým e. Týmto 
činom pravopis stal sa nedostatočným lebo označujeme oba 
odtienky slovenského e jednou literou. Ba neraz povstávajú 
aj dvojsmysly, menovite u prísloviek a u istých adjektivnych 
nominativov : krásna hovorí a krásna je to dieťa. Ale vidzme 
príklad jasnejší : „k tejto oprave pohly vládu zvláštna 
národohospodárske záujmy"; tu nevedeť, či je „zvláštne" 
príslovkou (dla Hodžu: zvláštne) alebo prívlastkom (dla 
Hodžu : zvláštne) ? Veta má rôzny smyse) dla toho, jako 
čítame literu e v slove „zvláštne." Samo Chalúpka usiloval 
sa tým odstrániť nedostatok terajšieho pravopisu, že pred 
mäkkým e v praxi označoval mäkkosť spoluhlásky o sebe 
jako za fonetického písania.^ On písal: fen, stuďe^^, kďe, 
Äevídalo, ďelaká atd. — České é v uhorskočeských pamiatkach 
z druhej polovice XV. veku označovalo sa siožkou ie : 
yiernie, wieczný, snadniey, gednostaynie, obecníe, dalej 
složkami ye, ije: koĽye, Gztuye, mwye, namt^estky, zroza- 
mí/eli. V československých pamiatkach po rotných vy- 
skytuje sa české é len v obvyklom, z češtiny prejimanom 
uvedení alebo ukončení listov, ináče slovenský pisatel nena- 
chodiac ho vo svojej vlastnej reči, vo vlastnej osnove kládol 
slovenské e. I toto je jednou známkou pamiatok 



' V teórii trochu ináče znelo Chalupkovo pravidlo, vidz jeho 
Spevy 217. a dodatok v priložených ku nim „Opravách tiskú." 



— 32 — 

československých. Tak na pr. v mestskej knihe Rajea 
v ávode nacbodisa: rada miesta^ ale v osnove len: mestské 
knihy. Iné slová v osnove : svedomie^ wecz. Diakritické é 
ľaz^ ale len raz, prichodí už r. 1508 v nhorskočeskom liste 
Hedvigy kňažny tešinskej a grófky spišskej, ktorý z archívu 
mesta Kežmarku podal G, Eordoš v Sas. Let. I., 64. Inokedy 
é v tomže liste označuje sa složkuu ie, ale preto, že dla 
Gebauera (Prísp. 163,) diakritické é ujímalo sa u Cechov 
len od stredku XVI. stoletia, vyzdvihnuté .diakritické é vo 
spomenutej uhorskočeskej listine bude chybou priepisu. 

V stoíetí XV. a XVL pisatelia slovenskí upotrebovali 
síce litery i aj y, ale nie tak, žeby litera i zodpovedala 
bola hláske i a litera y etymologickej hláske y. Oni vôbec 
nevideli rozdielu medzi hláskami i a y. Nejakú dôslednosť 
v tejto veci nebadať ani v pamiatkach uhorskočeských. 
1 v týchto písalo sa na príklad : gýz (= již), svikl (= zvykl), 
8 uymy (= s nimi), prosym (= prosím) atd. vedia : ze bý 
(= žeby), abý (= aby), v rozenym (= urozeným) atd. V 
pamiatkach československých v století XV. a XVI. ozna- 
čovali hlásku i nasledujúcim spôsobom : literou i : naložil 
(= naložil), ani (= ani); literou y: ymaniv (-= imaniu), 
položí/ť (= položiť); literou;: prosjm, učin^ti; literami ij: 
Daszi;ch (= našich), ani; (ani). Týmto istým spôsobom a 
tiež bez dôslednosti označovala sa aj etymologická hláska y. 
Písmeno y za fonetických pravopisov, ako je to prirodzeno, 
vyhynulo z abecedy slovenskej. Preto, že prevažnou väčšinou 
Slováci rovnako vyslovujú hlásky t/ a i, na pr. vo slovách : 
zvyk, byť, koryto a vo slovách sviť, biť, krivý atd. učitelia fone- 
tického pravopisu vyriekli, aby obe hlásky písaly sa jedným 
pismeuom, menovite písmenom i. Toto i vo fonetických pravo- 
pisoch malo však vlastnosť hlásky y, ono totiž bolo z pravidla 
tvrdé (tich, tém, dich =- tých, tým, dych), kdežto svoju 
pôvodnú vlastnosť : mäkkosť utratilo. Vo slovách, v ktorých 
ď, t, n, I pred i stávaiy sa mäkkými, mäkkosť označovala 



- 33 — 

sa o sebe a to: zuakoai na obmäkčených spoluhláskach. 
Miesto : divý, tichý, nič, list písalo sa totiž i ďiví, fichi, m6 
fist (u Bernoláka a Štúra, poťažne u Šarišanov) alebo: 
wyicseho, /t/ist (u kalvinov-Slovákov). Hodža bol prvý, ktorý 
v Epigene vyzdvihol potrebn, aby robil sa rozdiel medzi 
mäkkým a tvrdým i; sila dôvodov prerazila. V terajšom 
etymologickom pravopise rozoznávame mäkké i označujúc 
ho písmenom i a tvrdé i označujúc ho písmenom y. Ale 
nie vždy vyslovujú sa d, t, n, I mäkko pred i, — a y 
tiež nekladie sa len k označeniu tvrdého i, o čom pravo- 
pis učí. 

Krátke o od prvá až poteraz označovalo sa z pravidla 
latinským písmenom o. 

Krátke u označovalo sa v XV. a XVI. veku dvojakým 
spôsobom, bez dôslednosti buď latinskou literou u buď latin- 
skou literou Vy táto posledná bola velmi oblúbená. Vedia 
iaci^ba (=-- Jakuba), rodt*, poctid (= pokwd) často bolo možno 
čítať: ymanit; (= imaniu), Mvran (=MuráĎ), v cartusov (u 
Kartúsov) atď. Dla Husovho „traktátu^ malo sa pisať v na 
počiatku slov, a v prostredku i na konci slov pravidelne : 
u J u nás nevšímali si takého pravidla. V češtine dlhé ú 
rozšírilo sa v au, ktoré po prvé vyskytlo sa asi na počiatku 
XV. stoletia. (Grebauer. Prísp. 159.) Toto au stalo sa potom 
v písme pravidlom a miesto ú písalo sa až do roku 1849. 
(od tejto doby píšu zaň Česi ou), V pamiatkach českosloven- 
ských vela ráz prichodí však toto au tam, kde by stáť malo 
krátke u. Dlhé ó české rozšírilo sa bolo v uo (asi tam, kde 
my máme ô) a toto na počiatku XV. stoletia počalo sa 
meniť v dlhé tí, tak že od druhej polovice XVI. stoletia pa- 
novať počalo vo spisovnej češtine v takýchto prípadoch dlhé 
ú, ktoré preto, že povstalo z uo, etymologicky počalo sa 
značiť písmenom &(„**" nad „u"). Toto etymologické dlhé 
u české mnohí pisatelia slovenskí z nevedomosti tiež použili 
tam, kde treba bolo označiť krátke u. Fonetické pravo- 

3 



84 



pisy uvedením a ustálenim pre krátke u latinského písmena 
u zbavily pismo nedôslednosti, ktorá javila sa v tom, že 
krátke u súčasne označovalo sa literami: u^ v, au, u. 



Dlženie samohlások. 

PretO; že v latinčine dlhé samohlásky neznačili; pisa- 
telia^ podrobení vlivu latinskému, po dlhé časy zanedbávali 
označovanie dlhých samohlások v alovenčine. V českosloven- 
ských pamiatkach z XV. stoletia niet stopy po dĺžení, naproti 
tonáu vo dvoch uhorskočeských pamiatkach tejto doby, 
menovite v liste hajtmana Jakesda a v liste Zápolya prichodí 
dlhé ý, ale len dlhé ý a toto nielen na príslušnom mieste^ 
jako na pr. vošlo vách minuit/m, gint/mi; wiecznj^, ale aj na 
nepríslušnom mieste, jako vo slovách: ahý, kdýž, v^dat 
(vydať)i^ Ešte ani v prvej polovici XVI. stoletia neoznačo- 
valy sa dlhé samohlásky v niektorých pamiatkach česko- 
slovenských ; tak niet stopy po označenej dĺžke vo vysvedčení 
od mesta Žiliny stráni va ríchtárstva stráňavského, ani v 
liste Paluczkého. Naproti tomu v jednom osvedčení Porub- 
ského nachodí sa dlhé i terajším diakritickým písmenom í 
označené v slove : sluzebnik (= služebnzk) ; mimo to v 
tejže pamiatke raz použito je diakritického dlhého i k 



* Mohlo by sa riecť, že y Československých pamiatkach javia 
sa stopy dlženia složenými písmeny, na pr. vo výhražnom liste dlhé i 
značí sa složkou ij vo slovách : nespravedlivý* (= nespravedlivt), 
Ináij (= luái), pijssLJi (=-- pt'san), no takéto dlženie, ktoré ostatne 
nejaví sa u ostatných samohlások, nezdá sa byť vedomým, ale len 
hahodilým, lebo v tej samej pamiatke, — ^ tak aj v iných, — označuje 
sa dĺžka aj jednoduchým písmenom: nepolozíte (^ nepoložíte), nedelť 
(== nedeh), dobrich (= dobrých), nevinných (= nevinných) a mimo to 
uvedenými složenými písmenami vo spomenutej pamiatke označujú 
sa aj krátke hlásky: bardiowcij (pi. n.) dalíj (= daU), yij {=vy). 



— 35 - 

označeniu krátkej hlásky i v slove : zníšneho (= z nižného). 
Dla môjho vedomia sú toto prvé dva prípady diakritických 
samohlások v pamiatkach československých.^ Cele ináče je 
8 ahorskočeskými pamiatkami z prvej polovice XVI. veku. 
V týchto už označujú sa dlhé samohlásky a síce diakrítiso- 
vanými písmeny á, é, í, (o)*, ú, V listoch kr. Márie čítame : 
kralovná^ práva^ vrozeot/^ wiernt/, gm, skutktí, miesstiané^ 
konsselé. Poznamenať treba, že je takéto označovanie dosť 
zriedkavé ; v tejto i v poslednejšej dobe ešte dlho zaned- 
bávalo sa označovanie dĺžky aj v uhorskočeských pamiat 
kach práve tak ako vo spisoch^ ktoré napísané boly v 
Čechách. Vidzme čo hovorí Gebauer o dĺženi dlhých samo- 
hlások písmom za dôb pravopisov Husovho a Českých Bratov. 
Vo svojich Príspevkoch, v §-e 44., píše : Pisatelia českí bolí 
by mali, pridržujúc sa opravy Husovej, písať samohlásky 
á, óy úy ý, é, í literami: a, ó, ú, ý, é, í, ale nedržali sa 
tohoto spôsobu ; iba niekedy a bez dôslednosti užívali čiar- 
kovaných litier, inokedy vypomáhajú si bud dvojením litier 
samohláskových (aa. ee atď.) bud, — a to zväčša, — dĺžku 
vôbec neoznačujú. 

S týmto poznaním shoduje sa to, čo javí sa v pa- 
miatkach uhorskočeských, dokladám však, že v týchto zdvo- 
jovanie litier samohláskových na označovanie dĺžky sotva 
zaslúži zaznamenania a že Husove diakritické písmená len 



^ V niektorých, menovite v prípise Mošoviec ku Kremnici, 
v „liste widawalnom" a v odpise listu Laclava kn. opolského dlhé i 
označuje sa literou y, ale ňou niekedy označuje sa aj krátke t, 
z čoho zase nasleduje, že v týchto prípadoch nedeje sa dlženie 
vedomky. 

^ Pre dlhé ó nenašiel som príkladu, čiastočne preto, lebo ó 
rozšírené v uo, v túto dobu v češtine už sa menilo v ú, čoho príklad 
nachodíme aj vo spomenutých listoch : pi. g. skutku m. skutkov, 
skutkt^ov, skutku; prichodí aj jednoduché o m. ó, na pr. pi. dat. 
zloczincom (= zločincom) m. zločincom, zločincuom, zloČincúm. 

3* 



— 36 — 

poznenáhle ujímaly sa. Pozdejšie niektorí pravopisci českí v 
daktorých veciach odchýlili sa od Husa v označovaní dĺžky. 
Menovite: Benes Optát vo svojej Ortografii (1533) výš uve- 
dené písmená Husove zmenil natolko, že miesto diakritického 
í kázal písať složku ij, pričom však sám často písal len .;' 
miesto navrhovaného ij. Ján Blahoslav vo svojej Gram- 
matike českej, dokonanej 1571., (vydanej teprv r. 1857. vo 
Viedni od Ig. Hradila a Joz. Jirečka), neschvaľoval síce to, 
čomu učil Benes Opiát, ale ani nepostavil sa na prvotné 
stanovisko diakritického písma. On, vychodiac z toho, čomu 
učil Benes Optát, navrhoval označovať dlhé i tak, aby 
miesto složky ij upoírebovalo sa len poslednej čiastky slo- 
ženej litery, a táto, aby sa naznačila čiarkou s hora na dol ; 
miesto ij kázal teda písať // Nudožerský vo svojej gram- 
matike (v Prahe roku 1603) pre dlhé / miesto j užíva a od- 
porúča j. Za dlhé í v Čechách písalo sa j temer až do 
polovice XIX. stoletia,^ kdežto u nás prijal už Bernolák 
písmovú zásadu Husovu a dĺžku označovať kázal čiarkou 
nad príslušnou samohláskou, teda aj nad písmenom í. 

Ešte dodať treba, že za československého pravopisu. 
za ú (bez ohladu na jeho povstanie), často napísalo sa au, 
u. To dialo sa hlavne v netlačených spisoch ; tlačené oprá- 



' Ale túto literu j pôvodne určil len pre í, ktoré povstalo 
dlžením z i; pre í, povstala zúžením z ie (zpívá-zpievá) odporúčal 
literu j. Aby usnadnil pravopis, upustil od rozdielu medzi j a j a zo- 
tal len pri samom / bez ohladu na to, že dlhé í jakým spôso- 
bom povstalo (Gebauer). 

* Gebauer v Príspevkoch na str. 234. píše : Tomsa pokúsil sa 
(1802., 1812.) uviesť literu *', ale oprava jeho neujala sa. Jungmann 
1829. zanechal túže opravu budúcemu času. Ale hned po zakončení 
sporu o pravopis analogický, vystupujú jednotlivci s í miesto j, a 
Šafárik prijal túto novotu do svojich opráv (1842). a po jeho predne- 
sení a odôvodnení túto novotu prijala aj Kr. spoločnosť naúk v 
Čechách. Srovn. v tých že Príspevkoch str. 228 a nasl 



— 37 — 

vali korrektori v tlačiarňach. — V takýchto prípadoch au 
v uašich pamiatkach nebolo dvojhláskou. 

Pri fonetických dobách pravopisov slovenských rozo- 
znávať treba to, že východná slovenčinu z pravidla nemá 
dlhých samohlások. Netreba sa teda pozastavovať, )estli vo 
spisoch kalvínskych Slovákov a Šarišanov a Spišiakov nena- 
chádzame dĺžky. Ostatne kdetu i táto nachodi sa, menovite 
vo školských knihách, vydaných štátom uhorským pre Šari- 
šanov i Spišiakov od takých pisateľov, ktorí svoje nárečie 
sbližovali ku ujatej spisovnej slovenčine. Vo fonetických 
pravopisoch Bernoláfca i Štúra dlhé s:imohlásky á, é, i, ó, ú 
označujú sa diakritickými literami a, é, í, ó, ú, nakolko tieže 
dlhé samohlásky nachodia sa v nárečiach od nich na spi- 
sovný jazyk povýšených. 

V terajšej dobe na označenie dlhých samohlások uží- 
vame naskrze uvedených diakritických litier Husových. V 
celku Bernolákovou obnovou pravopisnou došli sme k nim 
o pol stoletie prv nežli sami Česi. 



Dvojhlásky, 

v XV. století už boly vyhynuly z češtiny dvojhlásky 
ia, iu. Prvá prehlásila sa v ie, druhá v U. Z tejto príčiny 
tie pamiatky, v ktorých prichodia dvojhlásky ia, iu, sú 
pôvodu slovenského. Obe tieto dvojhlásky právom pokladať 
možno za známky českpslovenčiny. Je hodno vyzdvihnúť^ 
že obe tieto slovenské dvojhlásky prebíjajú sa na vrch už 
v prvých jazykových pamiatkach ; tak už vo výhražnom 
liste prichodia slová : prí'atelom, ymaníí; (= imaniu). 

Dvojhlásky ia, ie, iu v listinách československých 
za doby československého pravopisu označovaly sa rozma- 
nitým spôsobom. Vedia foriem priatel, žiaden, Trzetiak, 
massiar, di^tek, prvnieho, vidiek, imaníte atd. nachodia sa 



38 



aj také formy, v ktorých prvý živel dvojhlásky značený je 
literou j, g, y: vje (= vie), dgfevka (= dievka), pr^atel 
(^-= priatel), Chryastelowicz (^^- Chriaštelovié) atd. 

Dvojhlásky uo, ou, nakoľko prichodia y listiuách stredo- 
slovenského nárečia; z pravidla oznaéovaiy sa složkami uo, 
OU] posledná často aj siožkou ov, ow, au, av, aw^ na prvé 
spomenutá aj siožkou wo, vo (== ktťon, kvon). 

Opierajúc sa o západoslovenské nárečie^ ktoré nemá 
rado dvojhlásky, Bernolák zo spisovného jazyka vyobcoval 
všetkých päť dvojhlások, kážuc písať miesto ia, ie, iu dlhé 
áj é, ú, pričom predchodiace spoluhlásky : d, t, n, I o sebe 
sa obmäkčovaly, na pr. : stavaná (= stavania), Ďésel 
(=^ n/esol), stavaňtí (^=- btavanm) ; ďalej miesto wo a ou 
dlhé ó Si ú: vol, kdň, s tebtí, s matku (= vwol, kuoú, s 
tebou, s niatkow). §túr so stredným nárečí m v plnej plat- 
nosti do spisovného jazyka zaviedol aj všetkých päť dvoj 
hlások. Preto, že „i" v sústave jeho písma nemalo obmäk- 
čovacej vlastnosti a preto, aby tieto dvojhlásky nebolo 
možno v čítaní pokladať za dve po sebe nasledujúce samo- 
hlásky, ktoré sa o sebe vyslovujú jako na pr. v cudzom 
slove : biblia, Murea atď., miesto složiek ia, ie, iu kázal písať 
složky : ja, je, ju, pri čom osobité obmäkčovaly sa pred- 
chádzajúce spoluhlásky: d, t, n. On písal tedy: stavala 
(= stavania), njekedi {= niekedy), koseňju (-= kosewiw) atď. 

Hodža vo svojom Vétíoe, dokončenom r. 1847., prak- 
ticky voviedol terajšie složky ia, ie, iu na označovanie 
rečeaých dvojhlások a poneváč on dla etymológie rozoznával 
tvrdé a mäkké i (y a i), — stanovil, aby pred dvojhláskami 
ia, ie, iu, majúcich prvý živel mäkký, jako pred mäkkými 
dvojhláskami osobité neobmäkčovaiy sa predchádzajúce spolu- 
hlásky : d, t, n. I, Jeho učenie ujalo sa konečným koncom. — 
Nech je dovoleno zaznačiť tu jednu odchýlku. Samo Chalúpka 
vychodiac z toho presvedčenia, že vo strednej slovenčine 
dlhého é niet, (tak učil aj Štúr), rozpúšťal každé dlhé é vo 



- 39 - 

dvojhlásku dla skutočnej, ačpráve uie výlučnej výslovnosti 
strednej. Takúto dvojhlásku neoznačoval však Štúrovým 
ale svojim vlastným spôsobom složkou ye po tvrdých spolu- 
hláskach: ozoTuye obruče (pi, n.), hn^tye kúdoly (pi. n.) atd. 
Dvojhlásku ou Štúr počal označovať dla skutočnej 
výslovnosti složkou ou a obnova pravopisná v tejto veci 
nezmenila ničoho. Naproti tomu za dvojhlásku uo (Hodža 
vo Vétine prakticky užíval ešte složku uo) reformátori 
pravopisu odporúčali diakritickú literu ó hlavne z tej príčiny, 
aby si ju každý Slovák dla svojej chuti čitaf mohol; 
západný: kóň, stredný: kuoň, východný: kuň. Prakticky 
zaviedol ju prvý O. Radlinský vo svojich Pokladoch r. 1848 
a 1849. Skoro však prijala sa ďalšia nepatrná zmena: 
nad o ustanoveno klásť nie ', ale ^, to jest ustanoveno 
dvojhlásku uo označovať nie diakritickou literou ó, ale dia- 
kritickou literou ô.^ Táto oprava, uvedená už ujednanou 
prešporskou Krátkou mluvnicou z r. 1852., ujala sa všeobecne. 



Polosamohlásky r, L 

Polosamohláska r, ktorá javí sa vo slovách hrsť, smrť 
a podobných, nakolko bolo jej užito, od prvopočiatku ozna- 
čovala sa latinskou literou r práve tak ako teraz. Aj polo- 
samohláska I z pravidla vždy sa označovala latinskou literou 
I, ale pri tom všetkom v najnovšej dobe pravopisu nacho- 
dia sa prípady, že polosamohláska I označená je diakritickou 
literou „I". Tak na pr. slovo vlk v povesti „Vlkolak", po- 
danej v Slov. Povesťach Škultétyho a Dobšinského, prichodí 
dôsledne písané formou vlk. Diakritickým ^V neraz aj 
Kalinčák označil polosamohlásku h Vydavatelia spomenutých 

^ Diakritickú literu pre dvojhlásku uo (v oboch formách : ó 
alebo ô) navrhoval už Hodža vo svojom Epigene, teda r. 1847. 



- 40 - 

Povesti pred ľokami na požiadaaie boli mi sdelíli, že oni 
polosamohlásku dôsledne mäkčia v slovách s7za, vľk, 
víči a v podobných, lebo v starých cirkevných knihách tiež 
sú písané mäkkým „I". Nech je tu spomennto^ že v starých 
cirkevných knihách k označovaniu polosamohlásky I rovnako 
používali litier pre mäkkú i tvrdá spoluhlásku prijatých ^ 
a v Biblii Svätej, vydanej r. 1848. v Kyseku, s mojim 
vedomím poslednej to, v ktorej správne zachováva sa rozdiel 
medzi tvrdým a mäkkým „Z^, polosamohláska I označuje sa 
tiež dvojakým spôsobom : píniti, ŕemesíník, ŕekf, roztrhf 
(str. 387) atd. Odvolanie sa na staré cirkevné spisy (evanje- 
lické) nenie tedy ani historickým dôvodom za to, aby polo- 
samohláska I označovala sa pismenným znakom mäkkej 
spoluhlásky „V\ O vela väčšiu váhu má to, že menovaní 
vydavatelia istili vo spomenutom sdelení, ktoré som bol 
svojho času verejne uviedol v Egyet. Philologiai K'ózVôuy i 
(1880., 147.), že slová slza, vlk a podobné skutočne vy- 
slovujú sa 8 mäkkým T na lavom brehu Váhu v Liptove a 
kolo Rimavy. Nech je dovoleno upozorniť na to, že Miklosich 
vo svojej Vergl. Gramm. I. 488., uvodí nasledujúce príklady 
zo zlínskeho podrečia na Morave: tZstý, tístý; tĺcť, tloí. 
Asnád vec dakto vyšetri. 

Samohlásky r, I ako dlhé (ŕ, í) označovať počali stú 
risti. O dlhých r, I nevedel ešte Šafárik ani v Národopise 
ani vo svojich Dejinách reči a lit. slovanskej, neuvodiac 
ich medzi zvláštnymi známkanli jazyka slovenského. K ich 
označovaniu užíva sa diakritických litier ŕ, 1. 

Z príčin lubozvuku a preto, že polosamohlásky r, i 
v niektorých nárečiach nevyslovujú sa, pôvodca Epigenu v 
tomto svojom diele (na str. 49, pod 2.^ osvedčil, žeby ničoho 
nemal proti tomu, keby po spôsobe illyrskom polosamo- 
hláska r označovala sa složkami ár, ér : sárdce, kärk, smérť, 

' Srov. v Gebaiierových Prísp. str. 198. 



— 41 — 

Bérsf atď. V takomto prípade východDÍ Slováci vyglovovali 
by boli svoje ar^ er a iní Slováci vsuvné a, e naznačené 
by boli mali jako také, ktoré nenntno vysloviť. Pre dlhé ŕ 
tam bolo navrhnuté : ér, na pr. : fórkaf (j^ fŕkať), pridéržať 
(^^ pridŕžať) atď. Tento návrh prisúvaci poťahoval sa aj na 
polosamohláska Z; za dlhý bolo by sa malo písať dlúhý. 
Hattala posudzujúc Epigenes v Orie Tatr. (749., a.) o pri- 
súvaní a, e k r povedal^ že „prisúvanie hlások tých len v 
polskoslovenskom ^podreči' je bežné a preto v spisovnej 
reči by sa žiaden oblad nemal naň brať, a to síce tým 
menej, čím je istejšie, že sa posial na spôsob doterajší 
písania : krk, prst atd. nikto zo Slovákov nezťažoval a silne 
veríme, že sa ani nebude." Naproti tomu radil Hattala klásť 
samohlásku u po I, nerozlišujúc ju žiadnym znakom od 
nevsutébo u všade tam, „kde si národ vsutím tej hlásky 
vo vyslovení pomáha" jako vo slovách : dZiihý, chiwpatý atd. 
Táto rada bola ovšem velmi neurčitá. Poneváč na spisovnú 
reč povýšilo sa nárečie stredné a toto vsutím onej hlásky 
v rečených prípadoch vo vyslovení nepomáha si, rada pána 
Hattalova zostala púhou radou práve tak, ako aj výš uve^ 
dené návrhy Hodžove. 



Spoluhlásky. 

Spoluhláska j označovala sa v dobe československého 
pravopisu, menovite v XV. a XVI. stoletl. literami: 

g: geho (= jeho), obyczegem (= obyčejem), gesti 
(^= jesti) atd. ; 

y : raycze (==:- Rajce)) tey (=^ tej), tayno (= tajno) atd. ; 

j : jako, jakšto, pocztivej (listina Revayovcov pod č. 2.) ; 

i : iako (•=- jako), iacub (= Jakub), iakovy (= ja- 
kový) atd. 

Označovala sa tedy štyrmi literami. Označovanie literou 



- 42 - 

i pomaly tratilo sa, kdežto ostatných troch iitier (^^ y, j) 
pisatelia začali uživat s istou dôslednosťou v určitých prí- 
padoch. V stoletiach XVL, XVII. a XVIII. v Čechách ustálil 
sa takýto zvyk : 

Hláska j označovala sa 

literou g pred samohláskami, tedy v slabikách : ga^ 
9^^ 9h 9O7 9^ = J2^» je, ji, jo, ju) ; podobne literou g pred 
spoluhláskami : vo^na^ krajná atd. ; 

literou y po samohláskach^ ale hlavne v superlatívnych 
ney-, naj/- : ney vyšší (= nejvyšsi), nay vyšší (= najvyšší) ; 
ďalej v imperatívoch : dey, day (= dej, daj) j 

literou j v niektorých máločetných cudzích menách, pri- 
jatých 8 cudzím pravopisom: Ján, Jozef, Jeronim, Jordán atd. 

Tento zlozvyk, písať spoluhlásku j trojakými literami, 
ujal sa bol aj u Slovákov. Koncom minulého stoletia vystúpil 
proti nemu Bernolák vo svojich opravách, kážuc písať spolu- 
hlásku j jediným písmenom. On rozhodol sa bol za písmeno 
g, ktoré aj ujalo sa vo spisoch bernolákovských. Qa kázul 
teda písať nielen : gako, geho, ale aj : Gáo, Gozef atd. V 
Čechách mali dlhé hádky o to, jako označovať hlásku j. 
Po prvé vystúpil bol Tomsa r. 1802. vo svojom pravopise 
s návrhom, aby hláska j neoznačovala sa literou ^, ale j a 
v pripojených básňach k tomuže pravopisu písal všade j 
m. g. Zaujal tedy práve opačné stanovisko proti Bernolákovi. 
Tomsovo postúpenie schvaľoval Dobrovský, Jungmann, Šafárik 
aj ini vynikajúci ludia. Rozhodnutie stalo sa po dlhotrvanlivom 
spore pravopisnom, ktorého účastnil sa bol aj býv. professor 
presporský Juraj Palkovič, zastávajúc staré písanie Bratov 
Českých. Šafárik r. 1842. predniesol odôvodnený návrh vo 
filologickej sekcii král. českej spoločnosti naúk v tomto 
smysle : Hláska, ktorá doteraz označuje sa v Čechách tromi 
literami : g, y, j, na budúce nech sa píše jedinou literou 
a to literou j. Návrh tento bol prijatý a tak v Čechách 
počnúc 8 r. 1843. vo smerodajných spisoch zaviedla sa litera 



— 43 - 

; k výlnčnému označoniu hlásky j.^ Poneváč Štúr a Hodža 
prijali písmo už s týmito českými opravami, miesto berno- 
lákovskej litery g aiaviedla sa aj u nás litera j k označo- 
vanin hlásky j, S bernoláčinou mizlo g (v platnosti j) zo 
svetských spisov slovenských, ale v cirkevných spisoch 
evanjelických (popri literách y, j) drží sa posial, lebo slo- 
venskí evanjelici píšu ôesky ešte vždy pravopisom Českých 
Bratov. Oni ani za mak nepokro^ili so svetom. Na nich 
žiadneho účinku nemalý opravy, ktoré v českom pravopise 
vykonaly sa v prvej polovici tohoto stoletia. 

V niektorých cudzích slovách, ná pr. v týchto : loyálny, 
roj/alista, Tildiz-kiosk, Nový Fork, stojí litera y miesto 
ustáleného j. Cudzie pravopisy majú aj Faltn. Ale že také 
písanie svádza čitatela nesprávne čítaf v slovenčine a že v 
takých prípadoch litera y ničím nezasluhuje zvláštneho ohladu 
a šetrenia, po slovensky malo by sa písať vždy: lo;alny, 
rojalista, e/ildiz- kiosk, Nový Jork atd. 

Hlásku k v prvých pamiatkach československých na-* 
chodíme písanú literami c i k. Vo výhražnom liste prevažuje 
a cracova (= Krakova), (vratko (= krátko), iacuba (= Ja- 
kuba) atd., ale vedia neho prichodí aj k. Pomaly vytrácala 
sa litera c v tejto platnosti až vytratila sa úplne. Doteraz 
žije však v cudzích slovách. Mnohí píšu totiž i dnes: convent, 
cnrátor, conto atď miesto: A;onvent, A^urátor, A;onto. 

Hlásku g v XV. století písali jednoduchým písmenom 
g i v uhorskočeských i v československých pamiatkach, 
nakolko oaa v nich prichodí ; tak vo slovách : gfleytovny 
list, voytem greydlenským. Pozdejšie, ked písmeno g čim 
dalej tým dôslednejšie počali potrebovať k ozuačovaniu hlásky 

^ Na raz s touto opravou zaviedly sa aj iné v Čechách, meno- 
vite ustanoveno : dlhú hlásku í označovať diakritickou literou i 
(dovtedy písali j) a terajšiu hlásku g označovať literou g (dovtedy 
písali g). O tom obšírne vykladá Gebauer v Príspevkoch na strane 
228—232. 



— M — 

J, pre ľozdiel za hlásku g písali diakritickú litera g,^ Túto 
podržal pre hláska g aj Beroolák vo svojej oprave, ( — groS), 
užívaj ác jednoduchú literu g k označovania hlásky j (^ako). 
Konečne Štúrovci, prijavše písmové opravy české z r. 1842., 
počali pisaf za hláska j terajšiu litera j a za hlásku g 
terajšia litera g^ čim diakritisované g ako zbytočné vyhostilo 
sa zo slovenského písma v svetskom upotrebení. V cirkev- 
ných spisoch evanjelických ešte trvá. 

Hláska h z pravidla označovala sa literou h. 

Složka ch bola jediným písmenom, ktoré Hus nezjedno 
dusil. Za našu hlásku ch vždy užívali pisatelia latinskú 
složka ch, výnimočne aj jednoduché písmeno h. Toto po- 
sledné radi užívajú m. ch aj šarišskí pisatelia, opierajúc sa 
pri tom o výslovnosť vo svojom nárečí. 

Za terajšiu hlásku c v uhorskočeských pamiatkach XV. 
veku z pravidla písala sa složka ce : wssecá^ky (= všecky), 
kamenycjerky (= Kamenický)^ chcsieme (= chceme), wiecjer 
(== véc), czo (= co) atd. Jednoduchá litera c je velmi zried 
kavá; prichodí v liste Svidregalovom. Pisatelia nechceli ju 
ažívat z obavy, aby čitatel po spôsobe latinskom nečítal ju 
za k. V pamiatkach československých javí sa to samé : 
„wsecí^ka rada miesta rayc-ere", „oracíitt rolu", „v lechnicá^y", 
vedia týchto: bardiowg, uecnotiivij. Hus kázal pisaf hlásku 
c vždy jednoduchou literou c, ale toto jeho učenie pomaly 
sa ajimalo. Obe litery, i složka cis i jednoduché c javily sa 
vedia seba nielen po celé XVI. storočie, ale ešte dlho aj 
pozdejšie; konečne opanovala jednoduchá litera c. — U 
kalvínskych Slovákov hláska c píšu však maďarskými slož* 
kami : i£i^ c/g, na pr. v slovách : ^^ereszta, cjsesztSL. 

Hláska č v uhorskočeských pamiatkach XV. veku píše 

* Diakritisované g navrhoval Beneš Optát v prvej polovici 
XVI. veku, o čom vidz : Geb. Prisp. 216., a prichodí už v liste 
královnej Márie z r. 1526 : na ^runtecb. 



— 45 — 

sa vždy složkou cz : vczmW (= učinil), obijCiSfeij (= obyíej); 
Cá^asem (= casem), racjrila (=^ rácila), pecáfowaly (= peíovali) 
atd. Podobne aj v československých pamiatkach : c^etiri 
(== cetyri), c^fynime (= cinime), c-e^tucze (= ctúce), oby- 
cztgtm (-^ obyíejem). V knihe Rajca prichodí raz složka cž : 
;,pana otcienase^. Jednoduchým písmenom c alebo diakri- 
tickým 6 v XV. stoleti ani raz je nie znaéehá hláska 6. — 
V uhorskočeských pamiatkach, pochodiacich z prvej polovice 
XVI. veku, vedia prevládajúcej složky cz, javí sa aj litera 
jednoduchá c, ba aj diakritická c. Tak v liste kr. Márie 
vedia príkladov s cz vyskytujú sa aj tieto: w miesteckn 
Meziricy" (= v mestečku Meziŕicí), „miezerziíty konsselé 
(= meziŕiítí konšelé). V liste Adama, farára z Topolôiau, 
vedia CZ prichodí len ci, vo slovách : piecieti (= peíetí), 
racáte (= racte), ginacie (= jináée) atd. Dla tohoto v prvej 
polovici XVI. veku v pamiatkach uhorskočeských c ozna- 
čovalo sa literami : cz^ ci, c, í, zpomedzi ktorých prevla- 
dovala všetky cz, V Československých listinách tejto doby 
delia sa opanstvo složky c^e? a ci; vedia nich v uvedených 
prameňoch vyskytujú sa tieto prípady diakritickej litery či 
recený, mestečka, „pecet przsytlaíity" (v liste „widawalnom"), 
Lesscin (v odpise liste ku. opolského); jednoduché c nepri- 
chodí. — V druhej polovici XVI. stoletia javí sa to isté, 
čo v prvej : é píše sa literami cz^ cä a niekedy (z riedka) 
diakritisovanou literou č. Ba kde-tu nájde sa aj jednoduchá 
litera c: racite (=- ráčite; dva razy v Révayovskej listine 
pod č. 2.). — Hus bol kázal pisaf hlásku c literou c a 
Ceski Brai'iu literou č, ale to učenie z fažká sa ujímalo.^ 
Konečne v minulom storočí diakritická litera c vytlačila 
složky CZ, CZ a sama jediná zostala k označovaniu hlásky č. 

^ Preto, že máloktoré knihtlačiame boly zásobené čiarkova- 
nými literami velkými, niektorí pravopisci českí dopúšťali, aby 
velké Ó z núdze označovalo sa složkou Ci. U nás tiež si tak vy- 
pomáhali vydavatelia kníh. 



— 46 — 

Slovenskí kalvíni hlásku Č pisu maďarskou složkou ts, cs: 
^slovek, cslovek (= - ílovek). Vo vlastných menách za pravo 
pisom maďarským č až do nedávna označovalo sa aj 
literou ch 

Z tohO; čo tu práve povedano, videf^ že naši pred- 
kovia hlásku c B, č y najviac prípadoch jednako označovali 
složkou cis. Složka cš, nakoľko jej bolo užito, značila však 
vždycky hlásku č. 

Zvučka s od prvých počiatkov z pravidla písala sa 
latinským písmenom s. Za československého pravopisu vy- 
skytovaly sa však tu i tu prípady, že máločetui pisatelia 
označovali ju aj složkami: ss, se, Bolý to však skromné 
výnimky zpod pravidla. Vo svabachu bolo dlhé f a krá- 
tené s. — U kalvínov píše sa maďarská složka sss: ^^erlama, 
S0íq\ atd. 

Hláska š označovala sa rozličnými spôsoby, ktoré tu 
podrobne udávam. V uhorskočeských pamiatkach XV. veka 
za š písalo sa.- 

a) jednoduché 5 : na klasterze (== na Klááteŕe), stub- 
nany (= StubĎany), gescze (= jesče); 

P) zdvojenina ss: wsseczky (= váecky), s wassym 
(= 8 vaiím), ssest (=--= ^esť) ; 

y) diakritické š: v úpise Jiskrovom často prichodí: 
iarisky, viemy, slu^ie atď. ; — v liste Jakesdovom len v 
jednom slove: va^emu; — v liste Zápolyovom a Svidre- 
galovom diakritické š ani raz neprichodí. 

V československých pamiatkach XV. veku za š písalo sa: 

a) jednoduché s: v kláštore (■= v kláitore); 

P) složka Sís : nas^e^ijch (^=- naáích), zves^e^ati (= zve^ati), 
vas;8íijch (= vaiich); — složka si: nasieho (= naáeho); 

y) diakritické š v knihe Rajca : w^ecka, wáem, sly^eti, 
mus (m. mui), nas; vo výhražnom liste v slove: pretos 
(m. pretoi). 



— 47 — 

V uhorskočeských listinách z prvej polovice XVI. vekn 
š označovalo sa: 

a) jednoduchým písmenom len velmi z riedka; 

P) zdvojeninoQ ss: v listoch kr. Márie (v nich aj 
máličko prípadov s diakriti-ckým á); 

y) diakritisovaným š: v liste Adaraa^ farára z Topol- 
číau ; v karotke kň. Jirzika ; v liste Mik. Prosenovského. 

V československých pamiatkach z prvej polovice XVI. 
veku za š písali : 

a) jednoduché písmeno s len velmi z riedka; 

P) zdvojeoinu ss: v soznani podžupana oravského (tu 
zdvojeninou ss označeno aj s: vssadif = vsadif); v odpise 
listu Laclava, kn. opolského (tu aj slovo: pewnegái); v 
liste Paluckého (ssessol -= seáol ; tu prichodí aj : váeho ; 
zdvojeninou ss často označuje sa tu hláska s: possla)^ 
prossym); — složku sis: v liste „widawalnom": slysje^y, sí^est, 
slnsísy, lep^^u, gistejs^ru (ale i tu prichodí : wšem !). 

y) diakritická literu š: vo vysvedčení mesta Žiliny^ 
v osvedčení Michala Porubského, v prípise Mošoviec ku 
Kremnici. 

Videť z toho, čo je hore uvedené, že v pamiatkach 
uhorskočeských š znamenalo sa týmito znakami : s^ ss, š ; 
v československých týmiže a mimo ne aj polskou složkou 
S0 r obú spomenutých dobách. Toto je zjav natolko zajímavý, 
nakolko š v češtine ani v Uhrách ani v Čechách^ nezna- 
menalo sa složkou S£i. 

V československých pamiatkach, ktoré pochodia z 
druhej polovice XVI. stoletia, za hlásku š nachodíme už 
diakritická literu š všeobecne ujatá. Prípady s jedno- 
duchým s, so zdvojeninou ss a so složkou S0 v uvedených 
paniiatkach sotva zasluhujú spomenutia. Tento úkaz je 

* Nepatrné výnimky vidz v 6eb. Prísp. 107., Pozn. 1. 



— 48 - 

dosf podívahodný^ lebo diakritická litera (s pozdejšie š) v 
Čecbáeh pomaly precbodila vo všeobecný úžitok. Beueš 
Opát ešte v prvej polovici XVI. stoletia uôil písať za š tri 
litery : s, ff, fs : a)eš, befs, ffat Za velké Š ešte aj v XVII. 
stoleti z pravidla písala sa složka 8s pre nedostatok čiarko- 
vanýeb litier v tlačiarňach. Tak prichodí ona v Biblii 
Kralickej (ICOl), v Grammatike Nudožerskébo (1603), v 
Šteyrovom pravopise z r. 1668. — Vo švabachu za česko- 
slovenského pravopisu, jako už spomenuto bolo, vedia seba 
jestvovaly dve litery pre s, totižto dlhé f a krútené s. Hus 
obe litery ponechal, pre hlásku š označiac obe bodkami 
na vrchu. A o ich užívaní takéto pravidlo vyriekol : Dlhé 

necb sa užíva na počiatku a v striedku slov^ kdežto krútené 

• • • . . 

na konci slov : fac^, iDfec^tto, mas Pisatelia v Čechách pri- 
držovali sa toho pravidla. Bernolák vo svojej pravopisnej 
oprave trebas držal sa tiež písma švabašského^ zo slovenskej 
abecedy vyhostil krútené s, s a hlásky š, s písať kázal 
vždy dlhým f, f, (ale velké krútené ponechal é, ©, lebo 
k dlhým velkých nebolo). Prijatím antikvy zaviedly sa 
terajšie š, s. 

Spoluhláska od všetkých Slovákov vždycky písala 
sa literou g] táto litera mala dve formy vo švabachu 5 a 
v antikve 0. 

Spoluhlásku i v rozličných dobách označovali rozlič- 
nými spôsoby. V uborskočeských listinách XV. veku nacho- 
dime zaň písanú : 

a) jedooduchú literu 0: mu^om (=^ muiom), sluirbu 
(= sluibu), UQZ (= nei), ;ret (=-- ieť), proto-8? (= protoi), 
„jgre kabarete" (=- ie káiete); — v liste Svidregala jedno- 
duchú literu s: vsdy (= vidy), jakos (-= jakož); 

^) diakritickú literu š : v Jiskrovom úpise vo slovách : 
še, dlaien (vedia častého 0) ; v liste Zápolyovom v slovách : 
ie, iadame, kdýi, (vedia jednoduchého je?); — v liste Jakesda 
a Svidregala niet ešte diakritického i. 



~ 49 — 

V československých pamiatkach XV. veku : 

a) jednoduchú literu e : vo výhražnom liste-: nepoio^e^ite 
(=^ nepolozíte); v knihe Rajca: ^e^adagicz (= iádajic), jerie 

P) diakritickú literu i ; vo výhražnom liste : iadnomu, 
nasieho ; v knihe : Rajca :totii^ kterzii^ poloiyti, otcZenase. 

V prvej polovici XVI. veku i v jedných i v druhých 
pamiatkach vedia seba držaly sa uvedené oba spôsoby ozna- 
čovania spoluhlásky i. Ba výnimočne prichodia i takéto 
a podobné prípady: zity rozka^eriess (viac ráz v liste kr. 
Márie) atd., v ktorých spoluhláska i označená je složkou 
zi. Takých pamiatok niet efite v tejto dobe^ v ktorých z ozna- 
čovalo by sa dôsledne diakritickou literou^ ale jest takých, 
v ktorých ono označuje sa prostým z, na pr. v liste Palu- 
ckého, v osvedčení M. Porubského. Tento zjav, že totiž za 
i prevažne písala sa litera z a nie litera z, opätuje sa aj 
v nasledujúcom polstoletí. I z tejto doby máme listiny^ 
v ktorých hláska i výlučne značí sa jednoduchou literou z. 
Takto deje sa na pr. v liste fojta mošovského k richtárovi 
kremnickému z r. 1564. (Listy mestečka Mošoviec^ list pod 
č. 1. ; taký je aj pod č. 4.), kde jest množstvo dôsledných 
príkladov pre diakritické i, ale pre diakritické ž žiadneho. 
— Hus kázal pisaf i, ktoré pozdejší pravopisci zmenili 
v i. Z ohladpv na nedostatok čiarkovaných litier Beneš Optát 
pripúšCal u velkého Z, aby ono značilo sa složkou Zi = 
Zmlíkvz (== Žaltár), ^ienich (=^ Ženích) ; sám však písal Zé 
miesto Ze (Gebauer. Prísp. 214.). Blahoslav za velké Ž 
navrhoval Z, prelomené vodorovnou čiarou cez poly, ačpráve 
sám písal v osnove Z. Nudožerský pri velkom Z navrhoval 
písaf Z\ t. j. velké Z a apodtrófn \ na pr. Z'en == Zen. 
Vo svabachu diakritické z písalo sa 5, v antikve i. — Slo- 
venskí kalvíni piSu maďarské zs = zsivot. 

Hlásky ď£^, dš, pisaly sa vždy terajšími složkami. Tieto 
hlásky javia sa už v starých listinách v takých prípadoch^ 

4 



- 50 — 

kde čeština má baď d ba<I -is, preto pokladať ich treba v 
takýchto pripadocb za známky čistoslovesských pamiatok. 
Už vo výhražnom liste prichodí : dsfen; v uvedených prame- 
ňoch z prvej polovice XVI. veku : po Naroď^eni, osaďjereni. 
Spoluhlásky tvrdé d, t^ n z pravidla označovaly sa 
latinskými pismeny d, t, n, ale k litere t často prikladali 
daktorí pisatelia literu h, tak v listoch kr. Márie: létha. 
(r=r leta), znameni^Äem (= znamenitém), tho (= to), w 
Sobo^Äu (== v sobotu). Označovanie mäkkých d, ť, ň z 
počiatku zväčša zanedbávalo sa. Y uhorskočeských listinách 
XV. stoletia nedôsledne javí sa snaha označoval mäkkosť 
uvedených písmen literou i, y po latinských písmenách d, 
t, n. Tak v úpise Jána Jiskru : ^dvye styt zlatich**, kon^e, 
cztnj/e, hanj/el, m^^ye, ^vierwye a rzadwt/e", obecznie adv.), 
krzesíiansky atd. vedia takýchto prípadov: jmeiŕy (i= jinéti), 
awy (= ani), proty (=proti), city (== cti), krzesíansky ; v 
liste Zápolyovom : miesstíanuom (= mieš^anuom), snadmey 
jednostaynie vedia, ted (===^ teď); v liste Svidregala : o stub- 
naný (= ŠtubÄany), sses^ (= šesf), bud dan (-= buď dan), 
nechí (= nech^'), propussíen (= propuštôu) vedia dadf/e. 
V liste Jakesda v slove „buď** nachodí sa jediný prípad 
diakritického mäkčenia v XV. stoleti. V československých 
pamiatkach z XV. veku na proti tomu ledva sú stopy po 
obmäkčovani pridávaním hlások i, y] nachodime totiž vo 
výhražnom liste samé takéto prípady : mcz, ani (vedia anij ; 
složka ij prichodí v tejto listine za hlásku i), ve zoio^e 
(= ve zoloíá), nedeli, bud (= bud), dzen (= dew); v mest- 
skej knihe Rajca: czynime (= činíme)^ slobodwe (adv.) 
vedia jediného prípadu v obvyklom českom ukončení listu : 
„ke wsey reczy zwrchupsaney gistoh'e." To, čo v XV., javi 
sa aj v nasledujúcom stoleti v oborakých pamiatkach. V 
prvej polovici XVI. etoletift diakritické litery tak z riedka 
prichodia, že ich možno uviesť : v uhorsko-českom liste farára 
z Topolčian : buďte ; v československom liste „widawal- 



— 51 - 

r 

Dom^ : przediio8A>u. Diakritické litery ď, t, ň n nás ujimaly 
sa teda velmi pomaly. — Už boio rečeuo, že Hqs néil, 
^aby mäkké hlásky d, f, ň ozoačovaly sa literami spolu Dále- 
žitých hlások tvrdých d, t^ n, označenými diakritickým punk- 
tikom, tedy literami d, i, n. Pozdejšie, v XVI. stoleti 
Beneš Optát podáva ich aj v podobe ď, ť, n\ s čiarkami 
ako nafie apoStrófy. Závisel ten rozdiel väčSim dielom od 
tohO; hovorí Gebaner^ jaké litery ktorá tlačiareň mala. Podla 
Hutiovho úmyslu a učenia mäkkosť rečenýcb spoluhlások 
diakritickým punktikom značif sa má aj pred samo hláskoU; 
tedy TÔbec vždy či nasleduje jakákolvek samohláska či 
spoluhláska. Hus kázal teda pisat diw, pití, mnich. dewa, 
lebo u neho neobmäkčovaio ani i ani e (Gebauer. Prisp. 
165.); naproti tomu BeneS Optát učil, že pred i mäkkosť 
sa neznačí (tak je v terajšom pravopise) a v slabikách ďe, 
te, ne prenesený je diakritický znak (punktik alebo háček) 
so spoluhlásky na e a písal tedy : dé, té, íké alebo áé, té, 
ué. So strany písma ešte spomenúť treba, že v biblii kra- 
lickej diakritický znak kladie sa zvláštnym spôsobom v sla- 
bikách dé, té, né; leží totiž na prostriedku medzi literou 
prvou a druhou onej slabiky, na pr. : od'ew, ťelo, piln'e. — 
U nás Bernolák a po úom Štúr diakritické d, t, ň znova 
zavádzali s tou platnosťou, s ktorou odporúčal ich Hus prak- 
ticky vo svojom traktáte. Litery d, f^ n označovať kázali 
to tiž bez výnimky vždycky mäkčeňom, aj pred i aj pred 
e. Pôvodca etymologického pravopisu Hodža navrhol však, 
aby sa d, t, n osobitými obmäkčovacimi znaky nezname- 
naly pred i (ani pred ia, ie, iu). Čo sa prijalo. Vo Vôtíne 
prakticky neobmäkčoval ani zápornú časticu ne (neprítomný, 
wepríde), z čoho vyvinulo sa pozdejšie pravidlo, aby d, t, n 
neoznačovaly sa mäkčeňom ani pred e. Teraz tedy pred í, 
m, ie, iu, a e nekladie sa nikdy mäkčeň na mäkké d, t, n, 
ale inokedy vždycky. — U slovenských kalvínov ň značí 
sa po maďarsky složkou np : nyikto ; mäkké ď, f v ich 

4* 



- 52 -- 

nárečí v domácich slovách z pravidla iseprichodia, lebiiv 
mexiia sä v de^ c: dztá m. ďe^i;. ináče. pišn^za.mäkké ď/ é^ 
maďarské A(xt\iy gy, tý. ! . í . 

V starých listinách XV. a XVI. veku i tvrdé i mäkké 
{ označuje 9a latinským pismenom {.Pisatelia nerobili rozdielu 
medzi nimi, V mestskej knihe Rajcá; leda už roku 1485^^ 
prichodí síce jedno diakritisované 7, nepríhodne použité vo> 
slove „síobodne" ale ---keď je to. tak isolo vaný., prípad -+- 
to bude tlačová alebo priepisová chyba. V Čechách Htt& 
prísne nakladal rozoznávať mäkké od tvrdého t Za prvé 
kázal pisat latinskú literu 2 a za drubé diakrítisované 2.^ 
Hus ďoýoloval však pri diakritisovaných literách, aby pisateľ 
poloziť mohol diakritický znak, niet-li miesta nad samou 
literou, povedia litery. Tohoto dovolenia užívali pisatelia 



^ V prípadoch dosiiil prebraných soznali sme, že Hus mäkké 
spoluhlásky značil literami spolunáležitých tvrdých, poznačenými dia- 
kritickou bodkou, na pr. n — ň, d— d, t— t. Od tohoto spôsobu odstúpil 
pri 1—1; tam litera s .bodkou znamená hlásku mäkkú, bez bodky 
tvrdú, — tu pri 1 — 1 na opak litera bez bodky mäkkú s bodkou 
tvrdú. Pre túto nesrovualosť robia mu výčitky nedôslednosti, ale 
sotva právom, — hovorí Gebnuer vo svojich Príspevkoch, zkade 
vzatá je táto poznámka doslovne, — lebo zásadou jeho pri diakrisi 
nebolo označiť litery hlások mäkkých bodkou a len náhodou stalo sa^ 
že v príkladoch povýš ných litera s bodkou pripadá na hlásku, mäkkú ; 
zásada Jeho bola iná, totiž aby po prvé : tá hláska, ktofá v češtine a 
latine rovnako znie, značila sa touže prostou literou, ktorú má v 
latinskom pravopise, na pr. české n = lat m, tedy literou n ; a preto 
aj české mäkké Trovnajúc sa latinskému I (rozumej dla čítania a 
vyslovovania latinákov českých), nech je poznačené prostou literou I ; 
po druhé: aby hláska, ktorá v češtine inakšie znie než v latinčine, 
značila sa náležitou literou s bodkou, na pr. české n, znejúc po- 
dobne, ale predsa inakšie než latinské n, nech je značené literou s 
bodkou: n; a tak aj tvrdé Z, znejúc podobne, ale predsa inakšie 
než lat. I nech má literu s bodkou: í. — Ustanovil tedy Hus,, 
aby sa hláska mäkké I označovala literou prostou Z, tvrdé Tliterou 
diakritickou í. (Prísp. 186—137.) 



— 53 - 

méDOVite pri 2^ ktoré/ vyčnievaj úeyy soka nad Hadok/bolo 
by dodtalo eiíte vyššia podobu, keby sa bodka značiť bola 
ibalá día predpisu Husovho nad vrchom litery % preto kládli 
bodka vedia vyčnievajúceho pÄa litery í ta v la vo tu v pravo, 
niekedy vo vzdialenosti tak velikej od litery eaméj, že býva 
pochybnO; ^i náleží bodka k ^ alebo inam. 

' Benes Optát roku 1Ô48. káže oznadovaf tvrdé ! nie 
bodkou nad nim, ale zavrenou klučkou^ s hora na pravej 
istrane (podobné tvrdé I tomu^ ktoré u nás trvalo ; na pr. 
v uvedenej až biblii z roku 1848., vydanej v Kyseku), tá 
litera vSak^ ktorú navrhoval, ako Gebauer píše, už sa predtým 
tlačená nachodila. Prvou knihou českou/ v ktorej dôsledne 
rozoznávalo sa dvojaké {, bola dla J. Jirečka (Anthologie 
II., 103.) Earionova „Kronika kronik^, preložená Sobkom 
z KomÍQ, vytlačená v Litomyšlí r. 1541. 

Nudožerský bol prvý, ktorý poznával (1603.). žeby 
mäkké { vlastné písaf sa malo diakritisovanoa literou. Ale 
nstúpil a poddal sa obecnému zvyku, dla ktorého diakriti- 
sovaná litera ľ znamenala tvrdé a prostá litera I mäkké 1. 
Bozdiel medzi literami t a I (tvrdým a mäkkým 1) zanedbával 
sa však v daktorých spisoch ; vo spisoch XVIII. stoletia 
vždy viac a viac ztrácalo sa tvrdé I z kníh českých v 
<5echách a r. 1808. dla Gebauera naposledy sa vyskytuje 
v Čeróanského Památných pŕibézích hrabéte Beňovského. 
U nás, dla môjho vedomia, medzi svetskými spisovatelmi 
v českoslovenčiue posledný rozlišoval Tablic tvrdé a mäkké 1. 
Ale pre ev. cirkev ešte aj roku 1848. vyšla v Kyseku, u 
Karia Keicharda a synú. Biblia Sacra to jest „Biblj Svätá", 
v ktorej zachováva sa pilne rozdiel medzi tvrdým a mäkkým 1. 
Tak sa mi zdá, že v rodičovskom dome videl som aj takú 
biblia nového vydania uhorského, v ktorej tvrdé t označovalo 
sa polským I, Nemám ju však pri ruke. 

Bernolák prijal rozdiel medzi tvrdým a mäkkým I 
ale s tým, že zmenil Husov zákon, čo sa tyče jeho ozna- 



~ 54 - 

čovania. Bernolák zaviedt^l také pravidlo diakľitisovauia/ 
aby diakritický znak vždy znamenal mäkko s f, aby 
teda r (on písal zavrené a beíné vtedy T, ktoré Benes Optát 
odporačil) značilo mäkké a nie jako dotial tvrdé I a prosté 
í aby značilo tvrdé a nie jako dovtedy mäkké 1. Táto zmena 
v označovaní tvrdého a mäkkého I trvá podnes s malon 
zmenoo vo forme^ za zavrhne I píšeme totiž I s podlbovaston 
čiarkou s pravá : I, čo je ovšem tiež len obnovenie staršieho 
zvyku. -^ Štúr neuznával oprávnenosť tvrdého a mäkkého 
I vo spisovnej slovenčine kážuc písať za obe stredné l^ 
podobajúce sa nemeckému^ ktoré označoval latinským pisr 
menom L Ale Tatrin poponáhlal sa vyrieknuť, žei „mäkké 
I k slovenčine patrí" (Nov. 1846., č. 12.4., z Lipt. ; podružný 
citát z Orla Tatr. 748.). Hodža uviedol v platnosť skutočný 
rozdiel medzi tvrdým a mäkkým { a síce, čo sa tyče jeho. 
označovania za pravidlo postavil to, čo obdobne jestvuje 
pri označovaní ď, f, n, — Slovenskí kalvíni za mäkké I 
píšu maďarské ly : lyem. 

Slovenská spoluhláska r z pravidla písala sa latinským 
písmenom r. České ŕ v uhorskočeských listinách v XV. a 
XVI. veku z pravidla označovalo sa složkou ra: kr^erestansky, 
pr;8íietelie, dobrx?e. 

Aj slovenskí spisovatelia pokúšali sa upotrebovať české 
r, ale to nevelmi sa im darilo. Neraz napísali: dobri^eho, 
dobrjSíemu, prje'oti a podobné zkazeniny. Máme však dosť 
pamiatok československých, v ktorých prichodí výlučne 
tvrdé r všade t^im, kde by dla češtiny prichodiť malo r (r^er). 
Vo výhražnom liste, najstaršej to pamiatke československej 
či už slovenskej jest 5 prípadov, v ktorýisb vyžaduje sa r 
dl^ češtiny, ale všade tam nachodime len slovenské r, me- 
novite vo slovách : mordere (= mordéri)^ ktoríj (= kteŕí), 
priatelom (= pfátelúm), czetiri (= četyri), v kláštore (= v 
klašteŕe). Je to dôkazom toho, že naši predkovia, píšuc 
svojim materinským jazykom hneď od prvých počiatkov 



— 55 — 

uvádzali v platnoBf zvuky svojské, slovenské; české o«tá- 
valy im cudzími. Listiny; ktoré počítať načim medzi listiny 
československé pre obsažené v nich slovnikárske a tvaro- 
slovné slovenskosti, zachováva-li sa v nich viac-men«j dô- 
sledne česká hláska r, zaiste pochodia od rodilého Čecha, 
ktorý v ďalšom živote poslovenčil sa. 

• Spoluhlásky 6, i?, m oznaéovaly sa vždy latinskými 
literami b, p, m. 

Vo slovách domácich a čiastočne aj v cudzích od 
prvých počiatkov, od XV. veku^ za /* z pravidla pisavalo sa 
/ý ač sa najdú riedke prípady, že hláska /' i v domácich 
slovách značená je složkou ph, V niektorých cudzích slo- 
vách po príklade cudzích pravopisov až podnes užívajú 
niektorí spisovatelia latinskú složku ph : plúlosophia, m. 
filoso/ia. Pre jasnosť a jednoduchosť pravopisnú i v cudzích 
slovách dôsledne by sa mala dávať prednosť jednoduchej 
litere /*. 

Za spoluhlásku t; v pamiatkach XV. i XVI. stoletia 
pisaly sa litery v, w.^ Niektorí pisatelia dôsledne užívali 
buď jednu buď druhú literu, tak v liste Jakesdovom alebo 
v úpise Jiskrovom prichodí len v, naproti tomu v liste 
Zápolyovom alebo v knihe Rajca (tu až na jedon prípad : 
potvrdíwše) len w. Iní pisatelia zase bez dôslednosti ozna- 
čovali hlásku v literárna obidvoma : t;, ei; ; obe nachodíme 
aj vo výhražnom liste. — V češtine ujalo sa pravidlo, v 
stoletiach XVI— XVIII. označovať hlásku v vždycky literou 
w a to pravidlo trvalo v Čechách aj cez celú prvú polovicu 
tohoto stoletia. Ešte r. 1842., z príležitosti známej opravy 
pravopisnej, vyslovil sbor musejný, že neuznáva ani po- 
trebným ani užitočným, aby sa miesto litery w písala litera 

* Litera w vývinulÄ sa z dvoch v v. Nemci za starodávriH 
hlásku v označovali totiž složkou w a z tejto stiahnutím v písme 
povstalo pozdejŠie w. 



— 56 — 

V. Haoka však v 6. vydaní svojho pravopisu (1844.) na- 
vrhuje jednoduché v miesto dvojitého m; a v 7. vydaní až 
píše všade v, dvojité w úplne vyhostiac. Proti tej novote 
ozval sa r. 1846. Palacký, ale bez výíiledka. Roka 1849. 
prijal litera v Zákonník ríšsky a roka 1850. aj Časopis 
Českého Musea^ začím v zovšeobecnelo (Gebauer Prisp. 
233.\ — U nás Bernolák tiež kázal písať w, literu v vyob- 
cujúc zo slovenského pisma^ a jeho prívrženci dvojité w 
zachovali aj v prijatej miesto švabachn latinke. V Hollého 
BásĎach, vydaných r. 1841. latinkou^ nachodi sa w. Štúrovci 
zaviedli v. — Hodža v Epigene (66/66) navrhoval, aby sa v 
písalo dvojakýma literárna dla toho, jako sa vyslovuje. 
Kde ono znie jako v literou v: „vo dastnom^ t;šetkýmy 
zachot;át;ajúcim ; kde znie jako polovičaté u, literou w: 
6SL90W, kmeno«<;com^ prau;dit70Sti t;rstoti;nice atď. ^ Vo Vétíne 
za v tlačené sú obe litery v, w, ale nedôsledne jakoby nie 
s vedomím uvedeného rozlišovania hlasov. — V novej dobe 
za v tlačí sa vždy litera r, len v cirkevnej reči evanjelikov 
uživa sa ešte w. 

V starej dobe československého pravopisu niekedy 
nachádzame^ že pisatelia bez všetkej vnútornej príčiny^ z číre) 
Tahostajnosti k písmu, zdvojovali písmená; píšuc na pr. 
millemvL, u/fať, milos^^, groff, raďda atď. miesto: milému^ 
ufat^ milosf, gróf; rada. 

O diakritických literách vo všeobecnosti poznamenať 
sluší, že ony velmi pomaly opanúvaly. To je isté, že zpo- 
medzi spoluhlások uajpozdejšie ujímalo sa čisté diakritické 
č {cž dlho bolo v úžitku vedia os). Zistif postup diakriti- 
ckého pisma bola by žiadúca vec pre určovanie veku 
pri starších pamiatkach. Cena tohoto nástinu závisí na tom, 

* S tým v odpore na strane 57. píše w tam, kde v znie svojo- 
viastným hlasom : trráta, wIMa, naproti tomu v tam, kde ono znie 
jako f: vták, v tom, včely. 



— 57 — 

6i boly verne odpísané a uveiejnené osnovy, z ktorých 
excerpoval som príklady. Ako odpisovali najviae ' rako- 
jemstva podáva arebivár P. Erižko a ja oeeĎajúo uveréj* 
neué listiny so stanoviska písmového, mal som to vždy pred 
očima. Ostatne jednou zásluhou tejto stati je i to, že nverej^ 
ňovatelia našich pamiatok jazykových uvidia dôležitosť 
verného odpisovania a u verejĎó Vani a. 



Skopeniny, 

Za terajšie skopeniuy al, eí, U {yľ), ól, ul a av, ev, iv 
(yv)y ov, uv dla stredoslovenskej výslovnosti Št6r písal au, 
eu, iu, ou^, uu. Písal teda: dau, seďeti, robiw, kopou, 
duu (alebo áuv) miesto terajších: dal, sedel, rohil, kopo?, 
dul; dalej písal: kráu, odeu, sitiko, stowka, ohuu (phuv) 
miesto terajších : kráv, odev, sivko, stovka, obiív. Ale takto 
pisaf nelúbilo sa verejnosti, ani len tým, ktorí zrodili sa v 
obvode stredoslovenského nárečia a ktorí teda od malička 
vssali do seba hláskové skopeniny au, eu, iu atd.^ A preto 
už r. 1845. v Tatríne tuhá vznikla o tom hádka, či by 
lepšie nebolo písať I miesto u v takýchto a podobných 
prípadoch : dal, sedel, rohil atd. (Vét. 169.) Ale odpor proti 
vyslovovaným skopeninám tohoto roku nemal ešte účinku, 



* Za vyslovované ou dopúšťal písať ov vo skloňovaní prisvo- 
jovacích prídavných na -ov : králoi;, královho, kráIot;mu atd. (Náuka 
150.). Proti tomu ani Hodža nebol, aby ov u pnsvojovacích prídav- 
ných (pánoi; klobúk) odlišovalo sa od ov v plur. genitíve (pánov 
nevšimli si) z obladov na moment etymologický, kážuc písať v 
prvom prípade : pánov klobúk, v druhom : pánov nevšimli si. (Epig. 
54. nota 3.) 

' Jul. Plošic, kat. kaplán v Slov. Nár. Nov. z r. 1845. 
(133/134.) sdelil, že okolie breznianske cíti nechuť proti písaniu : 
bou, Bpeu atd. m. holý Bpev, 



— 58 — 

lebo Štúr naeledmjúceho roka y oboch svojich spisoch 
(„NárečjA^ a ^Nauka^) bojoval a stál za oe, dôvodtac medzi- 
ÍDým i tak, že kto chce mať stredné nárečie povýšené na 
spisovná reé^ ten mnsi prijaf aj všetky nárečové zjavy ; „kto 
cheemať celok, musí cheiet i čiastky.^ Konečne vo štvrtej 
sednici tatríAskej r. 1847. prednesený bol v tej veci určitý 
návrh. Dla VĹ bodu zápisnice, (uverejnenej v Pr. šk. a lit. 
III. 2/4.) vyslal sa zvláštny jazykozpytný výbor, ktorý 
mal posúdit už vytlačený Epigenes Hodžov a dľa výsledkov 
malo sa i v tejto veci rozhodnúť. 

Jako známo, v Epigene, Hodža presviedčavými dô- 
vody zaujal sa o to, aby spomenuté skopeniny nepisaly 
sa po štúrovský dla stredoslovenskej výslovnosti, lež tak, 
ako to žiada srovnanie s príbuznými jazyky. Ostatne on 
sám hotový bol „vec v neutrálnosti zavŕšič'' a navrhol, aby 
sa pisaly skopeniny au, eu, iu, (yu\ ou^ uu, (uv), či al, el, 
(yl), ol, ul na konci buď polskou literou I, buď starým 
zavreným ľ, bud konečne prevráteným „a" (Vét. 171.), 
pričom oné skopeniny bol by si mohol každý Slovák dla 
lubovôle vyslovovať, Prešporčan na konci s Z, Lipták s u. 
Práve takýto neutrálny východ poistený bol pre skopeniny 
auy eu, iu, (yu), ou, uu, či av, ev^ iv, (yv), ov, uv tým, 
že Hodža pre v, znejúce jako polovičaté u, navrhoval literu 
w vo svojom Epigene. Teda skopeniny aw, ew atd. daly 
by sa boly čítať tiež dvojakými spôsoby, i s i; i s m (polo- 
vičatým) na konci. Nech je doloženo, že i Štúr bol náchylný 
skopenioy au, eu atď. zvláštnym spôsobom označovať, na pr. 
takto au, eú, iú, ou, uu na znak toho, že sú ony zvlášt- 
nym zvukom, složenim litier au^eu atď. správne neoznače- 
ným. — Na prešporskej konferencii konečne ustanovene písať 
konečným koncom skopeniny : al, el atď.^ a av, ev atd. 

Vedia skopeniny šf od prvých počiatkov trvala v tých 
samých prípadoch skopeuina šč nielen pamiatkach česko- 
slovenských, ale aj v uhorskočeských. Tak na pr. v liste 



- 59 - . 

JakesdovoiD: mijsc^anom (= méščsiném ; v liste Zápolyovom: 
mie^stianuoai {=^ mč^ŕanóm) ; v liste Svidregalovom : pro- 
pusSiTeD (-^ propoá^en) vedia propus^ten (=- propnátóa) 
atd. — Bernoiák yo avojioh jazykových opravách zaviedol 
šč a tejto skopeniny dríali sa jeho pľivrženci. Naproti 
tomu Štúr uviedol strednej výslovnosti viac opovedavú št 
a táto konečne sankcia obdržala pre spisovný jazyk na 
prešporskej konferencii. V. Pauliny užíval aj skopeninn 
sč (= scasný), vidz o tom, ako aj o skopenine šč v mojich 
Príspevkoch stranu 57. 

Kto len zbežne prečíta niekolko starých písomností, 
ten lahko môže namietnuf, že v prvých stoletiach nášho 
pravopisu pisatelia písali vlastne dla púhej uabodilosti. 
Ale kto srovná viac paoiiatok, ten vidí i v ton^ starom 
spôsobe určitý smer, ktorý ničím nedá sa pomýlif a z ktorého 
postupne ustáluje zvyk pevné pravidlá. Uvážme tú skutoč- 
nosť, že složky gy (= d), ch (= č), cs {■= č), ts (== ô), t0 
(=* c) a ešte niektoré iné z histórie maďarského písma 
cudzími ostávajú v sústave slovenského nereflektuj úc na 
kalvínskych Slovákov. Cudzími ostávajú napriek tomu, 
že ony známe byf musely našim pisatelom, lebo aj u nás 
objavovaly sa v písaní vlastných mien. Oi pravopis 
nebral sa tu istým pevným smerom? Spomenuté písmená 
{9y} ^h ^^f ^^} ^^ &^^0 známe boly našim pisatelom a 
predsa ich nepoužívali, či tu môže is£ o nahodilosť^ o púhu 
náhodu ? Nemáme sa čomu diviť, že vtedajší pisatelia jednu 
a tú samú hlásku, povedzme hlásku i, neoznačovali dôsledne 
jediným písmenom, ale aj viacej pismeny {e, z), veď to 
bolo pred niekolkými sty roky, pri počiatkoch pravopisu. 
Oi my píšeme len dla púhej nahodilosti? Prírovnajme našu 
najnovšiu dobu k tým starým o formálnu stránka slov beztak 
málo dbajúcim časom a i my sami s hanbou vyznať môžeme, 
že jedny a tie samé hlasy nemajúc ustáleného pravidla 
píšeme viacej spôsobnii, na pr. : exekútor — eÄ;$ekútor, 



60 



ea;ámen — eJcskmen; präliminár — pmclimioár, präparandia 
— praeparandia atd. Že mnohé zvuôfcy slovenské v starých 
listinách píšu sa viacej písmenami alebo nie,k«dy zbytočnými 
zdvajeninami, z toho teda penaslednje, že vteda)šf pisatelia 
písali dla púhej oahodilosti. Od prvých počiatkov naše písmo 
rozvíjalo sa pevným smerom, Postupné opustilo dobu 
vypožičiavania latinských litier pre spolnrodé slovenské 
hlásky (s aj za š, z aj za é atď,), dobn skladania písmen 
{sz za š,- CZ za č atd.l a pomaly síce, ale vždy výbojné 
šírila sa diakritická sústava písma až konečne zvíťazí. Mimo 
složku ch, ktorú prijal bol už Hiis^ ešte máta zo složkovej 
sústavy písma cte miesto ä. * 

Dla tohO; čo bolo povedano> slovenské písmo má 
množstvo historických litier. A tieto historické 
litery (cz, tz^ ťÉ, ch (==c), th atď. atd.) aj za . dašich čias 
objavujú sa ešte v niektorých vlastných menách 
rodinných. Náš verejný život velkodušne žičí tú histo- 
rickú oprávnenosť menám zemianskeho rodu^ ale z príčin 
záhadných vo svojej číročistej demokratickej povahe odopiera 
ju Slovákom nezemianskeho pôvodu, jako by chcel dať na 
javo: Pri výnimkách slovenského pravopisu nech je zákonom 
^^armáles^S ale nie dedami zachovávaná forma písaného mena. 
Takéto stanovisko nesrovnáva sa síce s povšechným rázom 
slovenského vzdelanstva^ ale ono skvele charakterisuje jeho 
nedohladnosf. 



Na konec položíme si otázku : Kolko litier má písmo 
terajšieho slovenského pravopisu? 

Hattala vo svojej prvej mluvnici/ vydanej latinsky r. 
1850. uvádza slovenských litier 40, a síce tieto: a, á, ä, 
6, c, c, d, ď, de, dz, e, é, f, gr, h, ch, i, í, j, k, I, ľ, m, 
n, ň, o, ó, p, r, s, š, % t, u, ú, i?, y, ý, z, i. 

V mluvnici písanej po slovensky, vydanej v Pešti r. 



— 61 — 

1864.^ k tej ubeeede prídaľ ešte samobláskovité dlhé í, ŕ, 
čim počet .litiei a néfao vzrástol na 42. Pri tomto pozna- 
menaf treba^ že y prvom výpočte literou o'zaačil ten samý 
dvojhláskový zvuk, ktorý v druhom výpočte značí literou 
ô. Teda ani v prvom ani v druhom prípade uepojal do abe- 
cedy samohláskové dlhé ó, v domácich slovách javiace sa 
len výnimkou, kdôžto v cudzích z busta. 2e však dlhé 
J, trehas výnimočne, predsa javí sa i v necudzícb slovách 
spisovného jazyka, jako v cítoslovciach óh, o, hó, — Mráz 
pojal ho vo slovenskú abecedu, čim táto dosahuje počet 
43-och písmen. 

Povstáva otázka, či tieto písmená stačia označiť všetky 
hlásky počuté vo spisovnom jazyku. Lebo vlastne na tom 
záleží, či je náš pravopis dokonalý či nie? Vo spisovnom 
jazyku (i v živom) rozoznáva sa tvrdé i mäkké e a pre oba 
tieto odtienky máme len jednu literu, z čoho nasleduje, že 
slovenskej abecede chybuje osobitý znak k označeniu dru- 
hého odtienku „e^. To je ovšem malý nedostatok. Mimo 
to niet osobitých písmen s jednej strany pre spolu hláskové 
a s druhej strany pre samohláskové 2, r. Ale že v slovách, 
v ktorých tie zvučky prichodia, nikdy nemôže povstaf nedo- 
rozumenie, preto nedostatok pravopisu nedá sa poeítif. Litera o 
ač značí dvoj hlásku patrí do abecedy čo osobitý znak 
práve tak ako v ruskom jazyku skopenina m; (=^ šČ) alebo h 
(== ia\ H) (= iu) atď. Ale preto, že ona vlastne neoznačuje zvuk 
ale složenie hlások (= uo, práve tak ako dvojhlásky ia, ie, iu 
složené je zo dvá samohlások), v sústave slovenského písma 
javí sa nadbytočným; bez neho práve tak by sme sa 
zaobišli, jako zaobídeme sa bez osobitých znakov pre ta, 
ie, iu,^ 

^ Hattala učí Slovákov, že ô znejúc jako uo, Je len znením 
dvojhláska, písmom alebo tiskom patrí k samohlá- 
skam.^ Tomu učeniu z jeho krajanov sotvaže kto porozumie. 
Trebas akým jednoduchým znakom označíme dvojhlásku, ona vždy 



— 62 — 

Keď sa pridáme k náhladti Mrázovma; konštatovať 
príde; že sloveoská abeceda má 43 písmená či znaky, 
ďalej že nedostáva sa jej osobitých pismen pre tri hlásky 
spisovného jazyka a so stanoviska písma že má o jedno 
písmeno viac, nezje potrebno.^ Mimo spomenuté 43 písmená v 
cudzích slovách prichodí eSte : oc za ktoré mnobi píšu aj 
složkn hB, táto však nie vždy zodpovedá foneticky pôvodnému 
x, na pr. vo slovách : e^^s^ekúcia^ e(/^ámen atd.^ pre čo lepšie 
je podržať v cudzích slovách pôvodné x. Naproti tomu za 
cudzie g je zvykom písať dla nemeniacej sa výslovností slo- 
venskú složku Izvx Ä:mtancia. 

Jestliže však prirovnárae slovenské písmo aj živému 
slovenskému jazyku^ nájdeme ešte podstatné nedostatky. 
V nárečí severovýchodnom, nakofko dosial mi bolo možno 
vyšetriť, zjavujú sa aj poTské š, é h, v Gemerskej i v domácich 
slovách prichádza dlhé á, vidz na pr. povesť ^My trae 
bratae", uverejnenú v „Slov. Pov," Jej podávateľ, P.Dobšinský; 
toto dlhé ä označuje složkou ae ; ^ diakritické ä podržujúc 
pre krátke ä. Kto by teda podával osnovy z týchto nárečí^ 



len dvojhláskou zostane, lebo v písme rozoznávame len znaky, 
ktoré môžu síce repräsentovať i samohlásky i spoluhlásky, i dvoj- 
hlásky i jakékolvek skopeniny j akýchkoľvek hlá- 
sok, ale vždy ostávajú len púhymi náhodne volenými z n a k a m i. 

* Ešte by sa mohlo riecť aj to, že litery y, ý tiež sú na z b y t 
v sústave slovenského písma, lebo ^v strednom nárečí ich niet" a 
len z pričin etymologických boly zavedené. Ale so stanoviska fone- 
tiky stredoslovenskej ťažko je vystupovať proti nim, lebo v tom 
pi'ipade ocítili by sme sa na stanovisku Štúrovom, ktorý vyobcoval 
nielen y, ý, ale aj ľ a á preto, lebo tieto hlásky všade a na pravom 
mieste vôbec neprichodia vo strednej slovenčine. Je však skutkom, 
že kde-tu ač nie dôsledne, zjavujú sa aj ľ, ä aj y, ý. 

* I v cudzích slovách písomného jazyka prichodí hláska ä v 
dvojakej akosti, v krátkej i dlhej. Ked prijme raz pravopis diakri 
tické ä vo výlučnej platnosti, nech postará sa typografia aj o dlhé 
ä : prases a naproti nemu : ärár. 



— 63 — 

ten mnsi príbraf ešte ku abecede terajšieho písomného 
jazyka. 

Potrebno je ešte spomenúť aj poriadok písmen. Je to 
dôležité zo dvoch príčín.Najprv preto, lebo písmená neraz 
apotrebujú sa miesto čísel a po druhé preto, lebo slovníky 
sriadené sú podla poradia písmen. Eedykolvek užívame 
písmená za čísla, prednosf dávame v;ý^lačne poradiu latin- 
skej abecedy a to z príčin medzinárodných. Latinská abeceda 
ide v takomto poradí: a, ft, c, d, e, f, g, h, ch, i, j, k, 
I, m, w, o, p, r, s, t, u, v, z. V druhom prípade, ked ide 
o poradie vo slovenskom slovníku a podobných prácach, 
máme svoje vlastné poradie, ktoré je však dosial len v 
zásade ustálené. Hattala vo svojej mlavnici z r. 1864. 
podáva ho takto : a, ä, á, b, c, č, d, ď, dz, dž, e, é, í, 
g, h, ch, i, j, k, 1, I, í, m, n, ň, o, Ô, p, r, ŕ, s š, t, C, 
u, ú, v, y, ý, z. ž. Mráz prijal ho s tou odchýlkou, že po 
ô položil ó. Toto poradie v podstate srovnáva sa s českým. 
Ale od neho odchýlil sa Loos jediný slovnikár „opravenej 
slovenčiny^ uatolko, že ^,ý, nekládol po v ale z pohnútok 
praktických po ch a to zamieôavo bud pred i bnd za 
ním. V III. sväzkn má na pr. najprv : hyt potom hit, ale 
aj najprv: vit a po ňom vyf. 



K DEJINÁM ETYMOLOGICKÉHO 

PRAVOPISU. 



Zakladáte! etymologického pravopisa, Hodža, takto 
odsúdil fonetické pravopisy svojej doby : „Ja to neprestanem 
opakova{, že terajší pravopis alebo radšej rôznopís^ ako bo 
Bernolák vystavil a Štúr prijal, je (dictnm sine ira) monštrum 
informe, cui lumen slavicnm ademptnm esť'. Svoje vzblady 
pravopisecké rozložil^ ako to už spomenuto bolO; v Epigeoe 
a vo Včtine. Treba lutovaf , že nebolo mu dopríano zároveň 
prepracovať sústavu pravopisnú až do podrobnosti. On v 
smysle pevnej zásady bol by za hladil tie ostatne nečetné 
nedostatky a nedôslednosti^ ktoré javia sa v pravopise od 
neho teoreticky i prakticky odpornčenom. Potomci nech sa 
uspokoja jeho prievodčou myšlienkou, jeho hlavnou zásadou 
pravopiseckou. A Čo bolo jeho prievodčou myšlienkou ? 

.. .neodlúčif sa od pravopisu, jaký máme 
v staroslo vančine a nezúplna i v češtine 
(Vétin). 

On priznával sa tedy k zásade, aby slovenský pravopis 
etymológiou opieral sa o starý cirkevný jazyk slovanský^ 
jako to robí čeština. A týmto je dosť povedano. A keby 
Hodža ani nebol vyslovil to stanovisko^ — pravopisec alebo 
grammatikár^ ktorý po ňom prišiel; zavádzajúc pravopis 
etymologický; povinný bol zaujať hO; lebo je ono jedine 
oprávnené, čo každý nahliadnuť musí; vediac^ že je stará 



— 65 — 

^lovaDČina nájzachovalejiSim jazykom slovanským a prameĎom 
pre etymológiu slovanskú. Škoda, že prislý grammatikár, 
Martin Hattala, obliekajúe spisovný jazyk slovenský do foriem 
etymologického pravopisu, nechoval sa prísne dla toho, čo 
je výš uvedeno, ale že v nedostatku pevných zásad s prípadu 
na prípad menil svoje náhlady. To je skutočne škoda. Ze 
Hattala menil svoje náhlady pravopisecké a tým prispieval 
k narušovaniu pravopisnej dôslednosti, o tom podám tu 
iíiekolko príkladov, V mluvnici z roku 1850. mal celkom dľa 
výš uvedenej Hodžovej zásady formy: teba, seba (staroslov. 
tebe, sebe) tak mal ešte aj v Krátkej mluvnici z r. 1852.; 
ale už v mluvnici z 1864. má formy: teba, seba, zodpovedavé 
ruským: teba, sebji. Naproti tomu zase v prvých dvú 
mluvnicíach mal sing. gen a akk. ma (proti staroslovanskému 
m^), kdežto v tretej : mä pri formách nestaroslovanských 
teba; seba! V prvej mluvnici písal: kädiť vel kadif (str. 
20.) kdežto dla jeho mluvnice z r. 1864., §-u 36. 1., správne 
je len kadif. V posúdení Hodžovho Epigena vyslovil sa 
proti y vo kmeňoch, v ktorých ho nenie treba pre rozlíšenie 
významu, radil tedy písať protivné s Hodžom: kr^'f, mk'o, 
korito a t. p.; jeho náradu prijal bol dr Radlinský a držal 
sa jej v slovenských sväzkoch Pokladov ; ale vo ávojicfa 
mluvnicíach skoro na to zaviedol Hattala y aj vo kmeňoch, 
kážuc pisaf: kryf, mlyn, koryto atď. O predložke s s gen. 
a akk. Hattala osvo)il si bol polovičaté stanovisko Štúrovo 
a ešte vo svojej Srovn. ml. hovorí, že „v o b oj í m tomto 
pfipadé užíva Slovák pi edložkyá?**. Čože potom 
zmôže proti takémuto stanovisku upozornenie^ obsažené v 
jeho ml. z r. 1864., že „nesluší jsr a áro m. 5 a so písať " ? 
Ďalej v 115. §e posledne spoťnenutej mluvnice píše: ;,my8er 
patrí k ženským, složíli sa však s predložkami, vyniká vždy 
tvrdým ía'čo také je mužského rodu: s-myséí, priemyseľ, 
úmýseZ atd." Po takomto bludnom učení nie div, ked vo 
slovenskom pravopise opanúvajú formy: smyseí, priemysef, 

5 



— 66 — 

úmyseľ a podôb, (srovn. y mojÍQh Prisp. strana 46.). Mnohé 
jeho formy sú naskrze odporné strednej slovenčine, jako na 
pr. : ďaleký, prayideí'aý a pod. a preto slovenský pravopis ani 
ich prijaf nemohol. Vo spomenutom nž posúdení ^spatnými^, 
„nemotornými^ a „nepravidelnými^ provincialismy nazval 
formy: vedno, dovedna, kážuc pisaf vjedno, dovjedna...KsLmie 
tu zabiehal etymologisoyanim ? I Vo slovách vedno a dovedna 
nž dávno zabudol Slovák na etymológiu a snáď by aj vysmial 
toho^ kto by mu tie slová písal formami : vjedno^ dovjedna ; 
zylášte táto posledná forma je už naskrze nemožná vo 
slovenskom pravopise. Ale na slovenských spisovateľov zle 
muselo pôsobif hlavne to^ že vo svojom etymologisovani 
nepíial vedome položených hraníc. Uvediem prí- 
klady : O slovesách jest a 0jesť vo svojej mluvnici z r. 1864, 
takto píše na strane 140.: 

„S predložkou s dostáva sloveso to u Čechov vždy 
vsuvku n: snisti, snim^ snéz^ buédl atd. . . . Slýchaf ho i 
u nás s n: sniedať čes. snídati. Miesto snisti riekame 
obyčajne bez n a so ;s^ m. s : 0iest. Dvojhláska ie m. čes. í 
je tu pravidelná dlhosť koreňovej samohlásky e a nie obmena 
syllaby , je, slysiíelnej v jednoduchom jest Tu by vlastne 
tiež malo stáf ie, ale dFa §. 35. nemôže (tak ako vojak^ 
v strednej slovenčine rozloží sa v vojiak, z čoho povstane : 
vojak ; tam jiesť = jesť). Jednoduché jesf má predsuté j len 
preto, aby sa nepočínalo samohláskou. Složí-li sa však so 
z m. s, stane sa j zbytočným a koreňové e dĺži sa obyčajne 
čili v ie tam^ kde toho obdoba žiada, menovite krom infinitívu 
i v činn. príč. minulom : ziedol dla plietol a v prítomnom 
čase ukazovacom, vyjmúc 3. os. množnú: zí^m, zieé, zie, 
zieme, zi^te, z^dia dla viem. Tvary zesť a zedol sú tedy 
nesprávne ač i skutočné. Predložka s konečne v celom tom 
slovese zmenená je v js najskorej preto, že by sa ináčej 
niektoré tvary jeho miatly s pošlými od sedeť, na pr. so 
sedia". 



— 67 — 

A na straoe 43. tejže mlavnice nči zase takto: 

Vo slovách pošlých od pôov na ch, k, c, č^ s sl š 
vypadajúcich príponami ský, stvo a stvie: český, katolícky, 
-tvo, nemecký, ruský, levocký a pod. m. čeSský, katoličský, 
-stvo, nemeéský, roSský, levočský.. . . náš pravopis drží 
sa nie etymológie, lež vyslovovania. Zvučku i, vznikajúcu v 
prípade tom z % a ;er, treba tiež vynechávať a pisat na pr. : 
bozky, vifaztvo m. božský a vitažstvo abo víťazstvo, a síce 
nielen dla obdoby s predošlými než a hlavne i preto, že 
hláska s spomenutých prípon dla doterajších výsledkov 
srovnávacieho jazykozpytu nepatrí ku podstate ich, než 
je predsuvka sk>vančine s litevčinou a germančinou 
spoločná. 

Takéto pravopisecké zásady musely odstrašiť ludí od 
Hattalovej mluvníce. Lebo čože je terajšiemu slovenskému 
pravopisu do toho, či dakedy, za nepamäti slovanských 
pravopisov, prípona ský bola bez s a slovo jes( bez. j? 
Skutkom je, že slovanské jazyky všetky majú od pamätí 
formy s s a s J : ský a jesť. Náš pravopis smie sa jedine 
o to opierať, Čo jestvuje, čo skutkom trvá; jemu málo príde 
starať sa o výsledky srovnávacieho jazykozpytu, ktoré často 
menia sa, s pokolenia na pokolenie. Pre slovenský pravopis 
etymologický nemá byť staršieho prameňa nad cirkevnú 
slovančinn, ako to poznal už Hodža ; výsledok všeobecného 
srovnávacieho jazykozpytu môže byť smerodajný len natoľko, 
nakolko už vo starej slovančine vyskytovalo sa viac tvarov, 
na pr. kr«ti a krj/ti a nakolko nim konštatuje sa staro- 
bylosť daktorého z tých tvarov. 

V Hattalových spisoch nenachodilo sa dosť reálnych 
a pevných pravopisných zásad, a preto nie div^ že spiso- 
vatelia slovenskí málo si všímali pravopisu, jaký on podával. 
Nevšímavosť zvyšovala sa tým, že Martin Hattala svojimi 
o živom jazyku slovenskom povrchne vykladajúcimi 
mluvnicami u súčasných spisoratelov slovenských pozbudol 

5* 



— 68 — 

aaktority čo kodifikátor spisovného jazyka slovenského.^ 
Grammatikári^ ktori vystupovali, jako ViktoriO; Mráz, odchy- 
lovali sa od neho. A v nedostatku auktoríty dovoloval si 
každý spisovatel písať tak, ako sa mn práve páčilo. Z pravo- 
pisných zásad Hodžových žialbohu zachovávali len tolko^ 
že pravopis má byf etymologický. 2e o čo sa má opierať 
tá etymológia a v akých medziach^ o to málo sa kto staral. 

^ Nespokojnosť s Hattalovou koditikácioa javila sa hned od 
počiatku. Tak Štúr vo starých Slov. Pohľadoch, II. diel, 216—217. 
posudziýúc prvú mluvnicu Hattalovu, takto preriekol : „Trebas by 
»a pri týchto formách vo vzťahu na slovenčinu jedno-druhé povedať 
a varí inakšie ako to p. Hattala urobil odviesť dalo, predsa i v tých 
formách stalo sa shodnutie . . . horespomenutých mužov . . . hlavne a 
predovšetkým konečne nevyhnutne potrebnú jednotu reči 
spisovnej pred oČima majúcich. Opakujeme, že ohľadom 
na dôležitosť túto, všetky inšie ohľady prevyšujúcu 
stalo sa shodnutie zmienené a popustily zvláštnosti daktoré strednej 
reči slovenskej. Na tento spôsob bola by grammatika p. Hattain a ž 
u a malé od nej úchylky stredom usroznmenia a 
ujednostajnenia sa strany platnej od týchto čias spisovnej reči slo; 
ženskej. ^ Štúr potom uvádza niektoré námitky proti posudzovanej 
mluvnici. To, že Hattalova mluvnica prijatá bola len z o pp or tu n i ty, 
nebolo nikomu tajnosťou a odtiaľ pochádzalo^ Že si jej málo všímali 
naši spisovatelia. Hattala sám bol si toho vedomý a preto v 1. 
výborovom zasadnutí Matice, držanom ô. aug. r. 1868., navrhoval, 
„aby sa v mluvnici slovenskej stály ohľad bral k ostatným nárečiam 
slovanským vôbec a k najbližším slovenčine zylášte*". Patričný výbor 
„návrh** ten „prospešným byť uznal" a poručil pracovníkom na poli 
grammatickom, aby ho nasledovali. Ale toto „poručenie*' zostalo bez 
účinku, y druhom valnom shromaždení Matice, vydržiavanom 3. aug. 
r. 1864, pod 18. bodom prijato bolo totiž: „aby sa cieľom podania 
spisovateľom matičných kníh istých pravidiel so stanoviska rovnosti 
pisomníckej i tam kde by ešte i vedja vôbec prijatých mluvnických 
diel p. M. Hattalu rôznosť panovala, mluvnica Hattalova s 
ohľadom na užívanú Viktorinovu a vyšlú Mrázovú si. predchodcom 
a prvým učiteľom terajšieho spisovného jazyka našeho M. M. Hodžom 
prezkúniala, s tohože mienkou výboru predložila a- týmto 
odobrená m.atiČným spisovateľom k nasledovaniu podala*^. 



— 6Í> — 

Jedni usilovali sa rozšíriť prípady etymologické, vy- 
obcúvajáe od Hattala pod vlivom pravopísn českého kodi- 
fikované takéto a podobné formy : zväŕ^a, v*átšmi, preca, 
dvacaf, štyrícať, päďegiat atď. a zavádzajúc takéto zväčša, 
väčšmi (piSa aj väcmi, ale od väčší a od prípony inátra- 
mentálnej -mi je: väčšmi; starosl.: vQŠt&šiimi; Mikl. Gram. 
II. 235.). E tomu ostatne povzbudzoval ich sám Hattala,^ 
lebo pri písaní čísloviek od 11 dó 19 í sám odtrhol sa od 
českého spôsobu, učiac písať bližšie k etymológii: dvanásť, 
trinásť, štrnásť naproti českým : dvanáot, ttínáct, čtrnáct. 
Pri vätšmi tiež sa velmi nerozhodne zadržal, učiac písať 
„Y'Átšmi abo väími"^ (ml. 1864., 86., 154.). Čitatelia jeho 
mluvnice tedy zavádzajúc nekodifíkované tvary, pokročili 
vlastne len o krok ďalej porozšíriac zásadu etymológie. 
Pri y niektorí držali sa pravidla českého, vyplývajúceho z 
ústrojnosti českého bláskoslovia, v takýchto a podobných 
slovách : richtár, rytier, kdežto poniektorí i tu opúšťali 
hfetorické stanovisko jako na pr, Paulíny (vidz moje Príspevky 
40 — 41.) píšuc: rítier, richtár. 

Druhí zase čítajúc po rusky oblúbili si ruské formy 
a písali: výr, skryĎa, kor«/sť, dvoränín miesto staroslovan- 
ských : vír (vortex), skriúa, korisť a m. etymologicky jedine 
oprávneného u nás: dvoränín; tiež písali a píšu hlásko- 
slovný falsifikát: d^ržava^ nest^rajúc sa o to, že y sloven- 
čine vyslovujeme: držať a nie deržaC, od ktorého slovesa 
dŕžava pochodí. 

Iní zase bez potrebných odborných známostí, opovrhujúc 
učenými výzkumy a spoliehajúc výlučne oa inštinkt od- 
vodzovali slová dla náhodilých nápadov a písali ich dľa 
toho. Niektoré prípady: žrec má sa vraj pisaí žre^c t. j. 
žGTtvec od žertva (Sokol 1863., 163., b.). Patričný etymológ 
nedbá o to, že v staroslovančine písalo sa : ž&tbc = kĎaz. 
— Treba vraj písať osobj/tý, lebo slovo pochodí od o sebe 
hyt Patričnému etymológovi ťaží sa pozreť do dajakej 



70 



príručnej knižky filologickej a poučif sa, že slovo osobitý 
pocbodi od osob-a a tvorené je príponou -itý. Všeobecne 
ujalo sa pisaf: vyväzovacie úpisy za české „vyvazovaci 
úpisy." Ten, kto uviedol to písanie, nevedel, že české slovo 
vyva^ovací nenie od vyváje^atí, ale od vyv^diti (známe slovo 
aj v slovenčine: zavadiť do koho, zavadzaf), a že by ten 
prenesený výraz pisaf sa mal etymologicky: vyvaá^rovacie 
úpisy, Viktóriu vo svojej mluvnici (Pest 1862., 18.) bez 
všetkého vedeckého odôvodnenia s y kázal písať i tieto 
slová : pyksia, stryga. Toto posledné chybne vradil i 
Mráz medzi tie kmene, v ktorých nachodi sa y. Väčšinou 
píšu fytwsL a pt/tvaf m. správnejšieho pitva, pitvat.^ 

^ O tak reČenej populárnej etymológii slovenských spisovateľov 
dala by sa napísať celá osobitná rozprava. Samo Chalúpka celkom 
seriósne odvodil budzogáň od slovenského „podsekáňa'^ či vlastne 
od poseJcanca (Spevy 195—196.). To samé slovo Hodža odvodil 
takto : „gán i hán = kus dreva, na rukoväti okresaný a na udretie 
širší k. p. na bitie kámp vo hre na loptu: odtial je hudzigán t. j. 
gán body opatrený** (Prvá Čít. XII. str.). Sasinek, vo Slov. Let. II. 
338., myslí, žeby sa sarka^í odvodzovať mohol od žiar-kôň?0 „bosorke*' 
a „bosoráctve** píše Sasinek: „Čarodejníctvu podobné je i bo^rorstvo 
éili vozorstvo, t. j. nadprirodzená moc, mať vozor^ vzor Čili ohlad do 
tajných alebo do budúcich vecí. Ti, ktorí sa tým u Rimanov zaoberali, 
nazývali sa angures, atď., u Slovanov bozoráci (Bocopai^n); 
vozoráei^ vogierači, ktoré meno prešlo i do maďarskej mluvy : boszor- 
kány" (tamže L, 91.). V Sokole (III. 45.) ktosi (pravdepodobne V. 
Pauliny-Tóth) píše: „Písať sa má svaďba a nie svadba, lebo pochodí 
od svodiťy t. j. dovedna dvoch milujúcich sviesť**. Alebo: jäskotím od 
jäzykotím 3s jazykujem (Sokol 1865., 136.) Na ukážku dosť aj toľkoto 
z nesčetnej zásoby našej populárnej etymológie. Ešte je šťastím pre 
slovenský pravopis to, že slovenskí etymologisti väčším dielom takú 
odchodnú „etymologickú" formu vykunštujú (na pr. : posekáú — 
budzogáň; žiarkôn— šiarkan ; vozorka — bosorka), že patričné slovo 
neodváža sa odporúčať pre pravopis v „etymologickej" forme. 
Sotva možno pochybovať o tom, že P. J. Šafárik svojich rodá- 
kov mal na mysli, ked posmešne napísal: „U nás (Slovanú: Oechft 
a Slovákú) všičkni poČnouc od Agamemnona až do nej prostej šíh o 



— 71 — 

Štvrtý spÔBob, akým spisovatelia batiíí etymolo- 
gický rozvoj pravopisu^ záležal v tom, že oni chtiac vyhnúť 
kolísavosti a neznajúc pôvod slova dávali prednosf fone- 
tiekémn tvaru svojho kraja. Takéto postupovanie nemôže 
sa zatracovať, lebo patriéni držali sa základnej pravopiseckej 
zásady: Kde nevied pôvody píš dľa výslovnosti. Týmto spô 
sobom značne rozmnožil sa na pr. počet slov^ v ktorých 
javí sa ä, ovSem neetymologické^ na pir. : kameň, prikäz, 
kärovaty käôka, gäte^ nadba^ krema a viac iných. Maďarské 
I často u nás prejato jako mäkké : t7orakto, volákáe (vaJaki, 
vala-hol); fátef (fátyol). Obvyklé sú formy : spomenúť^ splašiť, 
^planúť, spurný; spupný, spierať sa, skričať atď. m. etymo- 
logických : t;0pomenút, V0phiit, vBflsLnňt, ť^purný, r^rpupný, 
v^rpierat sa, Vj^kričať alebo m. poloetymologických s vypu 
stenim náslovného v ako vo slovách : ^rdvihnút, ;s^opiať, ^eroprieť 
sa, ;ermáhať sa, ^rastať atď., ktoré tvary etymologicky znejú : 
«7ierdvihnút, VjBTopiať, ť^ropriet sa, ť^ermáhať sa, t7jerrastať. Foneticky 
zaviedly sa i neo^et m. neAet, vták m. jpták a mnoho iných. 

Pri takýchto rozličných smeroch, akými ubierali sa 
jednotliví spisovatelia, pravopis ovšem nemohol sa ujedno- 
stajniť. Názor jednotlivých terajších spisovatelov alebo spiso- 
vatelských krúžkov, dla ktorého v pravopise našom jest len 
„niekolko^ nepatrných nedôslednosti, základne podvráti sa 
týmto spisom. Treba nám vec pojimať so stanoviska vše- 
obeeného. Dopúšťam, ie niektorí spisovatelia dospeli k 
akej'take) dôslednosti pravopisnej, ale jakéhože máme z 
toho potešenia, keď ku tej dôslednosti nedospeli jedným, 
ale rozličnými smery, keď nie všetci spisovatelia spe- 
chajú na jednej a tej istej ceste k dôslednosti, ale po 
rôznych cestách. Mám na zreteli jedine popredných 



vojaka hotovi; rozenf a kovaní etymologové. Každý má takoŕka 
svťy systém v hlavé, ku pŕ. skythae = z kýty a nebo skptati se^. 
{äafliaŕik, Čas. Mns. 1875., 142.). 



- 72, - 

spisovateľov. Vezmime do rukú koiby alebo časopisy^ do 
ktorých nevkladajú sa výrobky všednej ôetby, ale výrobky 
literárne cenné a srovnsyme v nicb pravopisy. Čo tam náj- 
deme? Že vo slovenskom pravopise jakovcelkn jest 
na stá zásadných nedôsledností. Jedni piša : je^pýtaf sa^ 
2;kúmaf, j?kúška^ jsrpozorovaf^ ^^jednotíŕ^ i^ostaref sa^ ^erodvibnúť, 
^otref, ^roslabif atd.; druhí: ^pýtaf sa^ skúmať, skúška, spo- 
zorovať, sjednotif, sostareť^ sodvihnúf, sotret, soslabif. Jedni: 
vyprávať, stavaj kriyaf ; on vyrába, oni kápa alebo kúpia; 
lúpací, vyrábací, zeman, Moravao, Riman atd.; druhí: vy- 
právať, stavať, krívať, on vyrába, oni kúpa, lúpäcí, vyrá-. 
bäci atd. — Jedni: rychtár, rytier, stryga, pytyať, k rydlo, 
korysť, výr (vortex), lygot, blysknúť. sa, skryóa, osoby tný 
atď., druhí : richtár, ritier, striga,, pitvať, krídlo, korisť, vír, 
ligot, blisknúť sa, skriňa, osobitný. — Jedni: priemyseí, 
výstrel, zápaZ, útuZok, zápalka; voZbi), streZba, hanba, suďba; 

4 

pištoZ, fiškáZ, tabZa; prsteň, ražeň, aspoň; viedenský, rad- 
vanský atd.; druhí: priemysef, výstrer, zápaf, útuZbk, zá- 
palka; voíba, strefba, hanba, snďba; pištor, fiškáZ*, tabfa; 
prsteň, ražeň, aspoň; viedenský, radvanský. Jedni pridržpjú 
sa kodifikovaných: zvaria, vä/imi, preca, dvacať, päďesiat 
ačpráve upreť nemožno, žp tvary: zväčša, väcámi, predsa, 
dvaďsať, p^^ďesiait nielen prevladujú, ale v časopisoch v6bec 
opano valy., Jedni píšu: bozkať, no^rdry, môcť, Amlá, železo, 
ne/^ať^ zamesýA;nanie; iní: bojerkať, npsdry, môjerť, m%la, ielezo, 
zamestnanie. Všetky pravopisné nedôslednosti rozoberú sa 
až na príslušných miestach tohoto spisu. Kto celý spí^ 
precitá, presvedčí sa, že nepreháňal som udávajúc zásadnýt^b 
nedôsledností na stá. ^- — 



Prehliadneme-li etymologické pravopisy živých jazykov 
slovanských, nájdeme, že všetky prispôsobily pravopis 
ústrojnosti svojho vlastného hláskoslovia. Stará slovančina 



— 73 — 

])o k gz pravidla má y kysns^ti, gyoi^ti ; ruština a polstina 
dla svojeho hláskoslovia mäkké i {v, ki^nvtih, ginntB p. 
kisna^ú^ gins\.é). StaroslóvančÍDa má genitivy seba, tebe f 
rnštioa seba, teba. Ruština piSe Rim7iinin, stayfHf; staro- 
slovančína: Rimlnnin; stavlnti. V ruštine: vyrs (vortex)^ 
krylo (pôsobením slovesa kryt) ; v starosl. : vir^ krilo. Pol- 
štiná má i tam ^, kde ho niet v staroslovanéíne^ na pr. 
sz^dzivy (starosl.: sédnb); mi^dzy (za stará; staroslov. : 
meždu), mi^sié, mi^azaé (starosl. : mésiti, médati). StarosL 
meďvédB; p. mieď;^wiedž. V maloruitine prichodí y velmi 
častO; kde stará slovančina a s ňou i všoobecná etymológia 
vyžaduje i : pyty = piti, dvyhaty, mysa = misa atd. 

Z tohoto nasleduje 1. že náš pravopis nemôže si brať 
za základ ktorýkolvek etymologický pravopis slovanským a 
2. že i náš pravopis jako to robí každý iný slovanský má 
právo odchyľovať sa od etymológie^ kde to žiadajú naše 
hláskoslovné zvláštnosti. 

Preto^ že je stará slova nčina najzachovalejšim jazykom 
slovanským a etymologickým prameňom pre všetky živúce 
jazyky slovanské, prichodí nám v etymológii opierať sa v 
prvom rade o ataiý cirkevný jazyk slovanský. 

Jest ;ovšem mnoho sIot, pre ktoré stará slavančina 
nepodá nám svetla^ lebo v nej nenachodia sa. A tu už 
potom pristať musíme na tom^ že oprieme sa o etymológiu 
toho jazyka/ v ktorom také slovo nachodi sa^ poťažne, z 
ktorého prejalt sme ho. Tak píšme: brj^ndza, prostredníctvom 
maloruštiny (bryndža) z rumunského brínz^ presadené slovo ; 
mtškovať; miškár, lebo tak píšu Česi i Poliaci ; mädlil; lebo 
je y poíštiňe: mi^dlié; pykať („leň svoje hriechy pyká 
osihotením svojím^, Slov; Pohl. 1884., 328.), lebo je v 
češtine pykati ; nemohúc sa opierať o iné pravopisy dľa 
českého budeme písať s j( aj takéto slová nakolko ich uži- 
jeme: žvýkať, dmj^chaťrozdmychovať, rakyta-roky ta, (slova 
tohoto v starosl. niet), čmýriť, hmýriť, kmýriť, chmýriť sa 



- 74 - 

podI«i Seských iwýrsAi se, chmj^ŕení ; štvorylka ; vj/beň ; 
trj^znit („eh^ čo ti tu budem áotrýzMt^ Kukučiu v Slov. 
Pobi. 1887,, 187. b.) dľa českého trýzniti, ktoré je rozdielaé 
od staroglovanskébo trizna (MikL VergL I. 496.: trýznili 
nicbt mit d. aslov. trizna zusammenzTisteUen ist.). Hladiac 
na tO; že v nemeckýcb kmeňoch i čeitiua i polétiná kladie 
y za striedniou nemeckých i, eiy ie, a 2e my z pravidla 
(s výnimkou dvú slov) tiež zachovávame toto y : ryža, rýzĎa 
{= Wasserreise), rynok, ryng-rynk, Rýn (=«^ Rhein), rým 
(^= Reim), grysa (na grysu vysušená bútlavína, Slov. Pohl. 
1884., 55 ), grýska (tamže 1887., 187.), z nem. Gtries atd. 
mohli by sme odhliadnut od známych dvú výnimiek a vrátit 
sa k písaniu : rychtár^ rytier. S y musíme pisaf slová lyžica, 
lyhaf, lebo keby bme sa ani neopierali o takéto ich písanie 
v iných jazykoch slovanských, v ktorých prichodia, nuž 
káže tak í sama etymológia : l-Bžica, liigatb. Keď slovo javí 
sa vo viac živých jazykoch slovanských a vo viac podobách, 
hlaďme na postupná príbuznosť ich k nasej reči a uvážme 
hláskoslovné zvláštnosti svoje i tamtie. Trebárs v ruštine i 
poľštine píše sa i po 2;: skĺba, kikímora, predsa kladieme po 
pravidle nášho pravopisného systému y: skyba kykymora.^ 

Niekedy je s e1;ymologioa na dvoje už aj v samej 
starej slovančine a preto í pre tieto prípady nech sa vysloví 
zásada: Kde je s etymológiou na dvoje už v samej starej 
slovančine, — dopúšfajú-li to hláskoslovné a iné nižšie 
uvedené ohlady, — nech je pravidlom, aby dávala sa 
predttosf formám filológmi za starobylejšie, pôvodnejšie 
uznaným na základe srovnávacieho jazykozpytu. 

V starej slovančine máme na pr. neistotu o pôvode nasle- 
dujúcich slov. Nachodia sa formy : pom^ns^ti vedľa poméni^ti 



^ Vo vlastných menách pre zretelnosť zachovávajme však pri 
y zvláštnosť ruského hláskoslovia a píšme: Kijev naproti morav- 
skému Kyjov. 



— 75 — 

(kor. meD. : mBiiéti, Mikl. Gr. I. 40.)^ rj/gati (ructare) vedia 
rigati (j= ryhať) koveň ryg (Mikl. Etym. pod ryg)^ rykati 
(brUllen) vedia rikatí (=^ ryčať, ručať) Mikl. Etym. pod ryk, 
pZušta vedia p/^/iišta (-■- pláca Mik. Etym. pod plutje) atď. 

Vo všetkých takýchto prípadoch zachovajúc nižšie uve- 
dené ohlady vyBlovme sa za formy, ktoré Miklosicb vo svojom 
Etymologisches Wärterbuoh-u za pôvodnéjšie uznal. 
Pišme tedy: spomenutý ryhsit, obrýknnf sa. 

Slovenský pravopis nenie v celku etymologický. Meno- 
vite v kmeňoch velmi často dáva sa priechod tvarom fonetickým. 

Etymológiu z pravidla šetríme pri hláskach y, ä, pri 
mäkkých d, f^ n, I Pri všetkých týchto hláskach odkázaní 
«me na etymológiu vedeckú tým viac^ lebo ony v našich 
nárečiach bud len sporadicky príchodia buď velmi néústrojne. 

Mimo to z pravidla šetríme pôvod v písaní jasných 
a temných spoluhlások. 

Ale pre oblahčenie pravopisu vo všetkých prípadoch 
etymológiu šetríme len natolko, 1. uakolko ňou nenarušuje 
«a nepretrtíté (historické) písanie slov, 2. nakolko nenasky- 
tujú sa pri tom hláskoslovné ťažkosti a ä. nakolko nepo- 
vstáva nesrozumitelnosf. 

1. Píšeme anjel, evanjelium, tisíc. Prečo? Jedine preto, 
te zvykom tak sa ustálilo. Paulíny počal ból písať foneticky 
amd, evauielický, ale nadarmo Etymologicky mali by sme 
písať: angel, evangelíum, čo ovsem prieälo by sa terajšej 
zovšeobecnelej výslovnosti. Niet pochyby, že^' v týchto slovách 
je pozostatkom zo starého československého pravopisu záme- 
uou za ^; ešte i teraz čítame i vo svetských spisoch evanjelický, 
Slov. PohL 1886., 179. V tisíc (m. tysíc, starosl. tysHŠta) Česi už 
od vekov narušovali etymológiu a náš pravopis, rozvíjajúci sa 
z českého, túto odchýlku prijal. Prví učitelia nášho etymo- 
logického pravopisu vniesli aj viac historických foriem, ako 
0V(Uša, vätšmi podla českého vôtšmi, ktoré posledné v 
našich mluvniciach ešte. vždy sú jedine platnými, ale v 



76 



poslednú dobu etymologické písanie v tejto veci (== zväčša^ 
väčimi) u spisovatelov nátolko y oblabn voSlp, že tejto 
odchýlke udelif treba sankciu. Aj vo slovách chýr, hyntov^ 
hyntať sa, poSlých z maďarčiny^ zvykom ustálilo aa y. 

2. Vela prípadov je hlavne tých, v ktorých etymológiu 
narušovaf načim k vôli skutočne) výslovnosti : 

Etymologicky mali by sme pisaf: jsom, jsí^ jsme, jste, 
jsú m. som, 6i, sme, ste, sú; — oddálať m. otálaf; — sor 
vanec (r. sorvanecB) m. šarvanec, sklabit sa (starosl. sklabiti 
sq), m. šklabiť sa ; — škaredý (starosl. skar^ďi.), m. škaredý ; 

— vSdy m. vždy; — drúg, drúgom (starosi. drsi-gi.) m. 
drúk, drakom ; — pták (z pi^t) m. vták ; — tsklivý (z 
iusK) m. clivý; — ôstiť m. ctiť; — nehef (starosl. nog-BtB) 
m. necheť; — ponevadž alebo ponevaž proti príslušným 
tvarom českým a pobkým m. poneváč ; — meholi (č. raeholi 
od migla ^^ mhla Mikl. Etym. 209.) m. mrholi ; — plátno 
(starosl platBUo) m. plátno; — mhúrít m. žmúrit; -^ „ani 
nesykni^ (dlar. syknut-^still sein heissen, Mikl. Etym. pod syTc) 
m. „ani necekni^ (Pov. Proston. L 65.); — hlahla m. lala (lalať ! 
v Pov. Proston. I. 50.) ; — obveť m. obet ; — obvojok m. 
obojok; — objed, objedovaf m. obed, obedovať; — vjedno 
m. vedno; — ' dovjedna m. dovedna; — žitéiť m. žičif, 
požitčaf m. požičať; — svatčiť m. svačiť; — obvlek m. 
oblek; -^ obvliecť sa m. obliecť sa; — . priuzenstvo m. 
príbuzenstvo ; — kavalier m. gavalier ; — kaštan m. gaštan ; 

— vzchodi zrno m. schodí zrno; — on hore vzstal m. on 
hore vstal ; ~ vzpomenúť m. spomenúť; — nemecsk5% 
češský, RuBsko, m. nemecký, český, Rusko atď. 

3. Postupom času niektoré slová nadobudly zvláštneho 
určitého významu vo svojej fonetickej forme^ tak že by 
ani možno nebolo písať ich etymologicky bez narušenia 
sroaumitelnosti. Na pn : palica má oUvlek z haďaeej kože, 
kríž má amútočný ohílei, — a človek^ má pekný obleJc = 
odev. SíovQ „ob-jedovať' môže znamáť „rozzlobiť^; „svatčit^ 



— 77 — 

mohlo by značit aj „byť svatom ''^ Mnohé slová zase písané 
etymologicky na pr. obvef, dovjedna pôsobily by na isto 
nesrozumiteloe. 

Konečne etymológiu niekedy narošajeme a} pre rôz- 
nenie^ významu, jako na pr. vo slovách : zpráva ( ^ berícht) 
a správa (= verwaltuog), zpytovat (= forschen) a spytovať 
sa (= fragen), obecní (= gemeinde-) a obecný (^ gemein). 

Javia sa i také pády, že pôvod nemožno určiť na isto. 
Vezmime si na pr. slová obidvaja^. obidve; obidvoch (chlapov), 
obidvoch (žien). Slovo obidva složené je z oba a dva. Y 
polštine.obe slová skloňujú aa a tak niet pochybnosti o ich 
pijani, ale slovenské o{»tďťa je jediným slovom zakrpatelým, 
ktorého skloňuje sa len druhá časť. Oim je teda v tom 
slove tretia hláska: i alebo j/? To nemožno určiť a preto 
v takýchto prípadoch nech sa píše slovo d^a 
skutočne) výslovnosti^ u nás vyslovuje aa i teda: 
obidvaja chlapi, obidve ženy ; obidvoch chlapov, obidvoch 
žien atď. Tejto práve vyslovenej zásady hodno je pridržovať 
sa hlavne pri miestnych menách. Písať dla výslovnosti : 
Lui>ča— Ľupča, Lujptov — Ľuptov alebo Lijptov, fiudatín, Spiš, 
Šariš; Likavaatd. a nie dla neiatých etymológii: Lu&ča, Ľu&tov 
— Lyptov, Budatýn, Spyš, Šarys, Lykava.^ Nebudeme-li v 
tukýchto veciach písať dla výslovnosti, pravopis mien bude sa 

^ Nech mi je dovolenQ> pri tejto príležitosti odbo6iť pri mene 
^Lykava*^, Kto ručí za to, že to meno pochodí z koreňa, vykazujúceho 
^t/" ? Pán Hyroš uznával („Zámok Lykava^^že je pôvod Lykavy ani jemu 
nie známy a predsa rozhodol sa bol písať meno Likava s y : Lákavá. 
Pravopis zemepisných názvov nesmie sa meniť dla chuti a etymológie 
jednotlivých spisovateľovr. Kam by to zaviedlo? Chceme-li dosiahnuť dô- 
slednosti, pridržujme sa zásady :Mená, ktprých pôvod u r:č i t e 
neznáme, píšu sa dla výslovnosti; poneváČ slovenská 
výslovnosť,, majúc na pamäti celok slovenský,, určite, nezná n^", v uve- 
^ dených prípadoch píšeme i. Takáto zásada pomôže nám Často z ncdô- 
' slednóstl á za ňu netreba sa nám hanbiť, lebo je ona známa a 
: vysoko cenená od všetkých pravopisov sveta. 



- 78 — 

meniť do nekoDečna po vôli ueukonaných etymológov 

slovenských. 

Tu nech je spomenuté i to, že nakolko je treba slo- 
venskému hláskosloviu prispôsobovať tvary pod českým 
víivom v živote ujaté. Slova: ptída^ púvoá, dtívod^ ztíkol 
vtĺkol, hrtíza, vtfdca^ trón, lúno atd., vniklé do slovenčiny 
pôsobením českého jazyka v dobe etymologického pravopisu 
poslovenčili takto: pôda^ pôvody dôvody zôkol vôkol, hrôza^ 
vodca (Sok. 1866., 130. 1.), trón trôn> lono (Vaj. Tatr. 58.). 
y tejto veci nemali by sme otrocký nasledovať český pravopis. 
Len preto písať vodca, lono lebo Česi piSu v&dce, Iňno je 
nedostatočný dôvod. Slovák de facto hovorí lono, v lone, 
na lone a vedia vudca: vodca. Pod vlivom českým vkradly 
sa do slovenského pravopisu aj mäsopost (Česi pisavali: 
masopäst) m. správneho mäsopwst: dní, v ktoré sa mäso 
púšťa ; ďalej : šnora (Česi pífiu : sfiftra a. éúora), ačpráve 
priznať treba, že na Západe hovoria Slováci i ánôra. Etymolo- 
gicky je predsa však: šnára z nem. schnur. Podobne chybné 
je : provodči (Kal. pov. IV. 27.) za české prftvodči m. živého- 
v slovenčine : prievodči. Ani snôška (č. soňška) je nie slo- 
venské; hovoríme: snáška, prenaška. V rozkladaní českých 
úzkych hlások už ďaleko pokročil náš pravopis, ale aj tu 
treba zadržať mieru. Odôvodnené je písať nariadiť, nariadenie 
(ač podla českého počuť: nar/diť, narídenie), lebo v príbuzných 
slovách skutočne vyskytuje sa dvojbláska ia : riadiť, zariadiť 
— ale nijako nemožno odôvodniť to, aby sa písalo : kolieska 
Slovanov za č. kohska, jako to robí jedon popredný 
spisovatel slovenský. Pre takéto rozvirovanie českých úzkych 
hlások podal spm bol hodne príkladov z Paolínyho jazyka^ 
vidz moje Príspevky. 

Pri výslovnosti skutočnej v prvom rade, jako sa rozumie 
samo sebou, hladeť sa musí na sústavu stredoslovenskéha 
hláskoslovia. Dla tohoto sme oprávnení písať nitriansky, 
trenčiansky naproti výslovností tých krajov bez dvojhlári^y : 



- 79 — 

Ditranský, treočaoský. Pri čom treba však tiež uvážif^ či 
prípadným prispôsobenim slova strednej výslovnosti ne- 
povstane dvojsmysel alebo nedoroznmenie^ čoho treba sa 
vždy chrániť; lebo srozamitelnosf nech je nado všetko, ona 
nech nám je vývodiacim svetlom v pravopise. Západné prám 
značí: práve, stredoslovenské priam: hneď. Prispôsobením 
záhadnej formy kn stredoslovenskej ztráca sa teda rozdiel 
významový a povstáva dvojsmysel . . . 

Majúc pred očima zásady práve vyložené, ponoríme sa 
na krátko do histórie terajšieho pravopisu etymologického 
a budeme zkúmaf, že nakolko im zodpovedá to, čo za po- 
sledné štyri desaťročia skutkom javilo sa v našom pravopise. 



O písmene „y". 

Zanedbáva sa ^y^ v nasledujúcich slovách: 

V kmeňoch: irindza^ (brindzovník Chal. drám. I. 51.^ 
brindza vedia brj/ndza Vôt. 136.); č. brynza. (zo slovenského), 
malorusky br^ndža z rum. brinzQ ; — hlískaf sa, hlišfať sa : 
stslov. bli>skn£|,ti, bli>9téti, bli>štati; v češtine opanovalo 
písanie s y : blt^skati se, blýštéti ; — diňa (Kal. pov. I. 89.) : 
starosl. dynja, č. p. r. d^Ďa Hikl. Etym. ; — kqpicia (na 
nohách v kopiciacb, ktoré v krpcoch obuté siahaly do pol 
kolien, Kukučín v Slov. Pohl. 1890. str. 29.) vodia kopycia 
(kopycia sú nič iné ako punčochy^ zhotovené z obyčajnej 
valaskej vlny, Slov. Pohl. 1884., 52.): starosl. kopytbce = 
calceamenti genus, Mikl. Etym. — lihat-zlihat (Loos Slov. 
III.): lyhat, zlyhať (ak poška zltihá, Pov. Prostou. III. 11.)^ 
koreň Iňg, starosl. Inbgati, rusky : lygatB vedia Igať ; — 
ližica, ližíčka (Loos Slov. III.) védia lyžička (Paul. Bes. 
n.37.): starosl. lyžica, pol.- rusky: lyžka; — mika£, každý- 
sa umikoval (Slov. Pov. 292.), zámik zatisla (Pov. Proston. 
II. 41.), je v pomíkove (Kal. Pov. IIL 80.): koreň môk^ 
starosl. miikn^ti, mycati, p. zamykať, r. mykať; — sa 



- 80 — 

jsobrikoval n^ msitkn (Pov. Proston IV. 10.): Za koreĎ kladie 
Mikl. vo svojom Etym. ryk^ starosl r^kati (vedia rikati), 
-česky ryčeti vedľa ŕičeti, v ruštine vždy s y: ryk, rykať, 
ryčaf, za y primlúva sa n nás aj živý tvar ručať; neslobodno 
smiesaf s koreňom krik] — ostichavosť kor. styd (Paul. 
Bes. III. 221.): česky ostj^ohavost Mikl. Etjm, ; sihlina 
<Loo8 III.): starosl. stblb = sarmenta, kor. šuch; — sichravý 
(Paul. Bes. IV. 9.): česky sychravý; — aásilka, Loos má 
zásielka, česky zásilka vedia novšieho zásj/lka: pol postiac, 
rus. »y\9Lih, starosl. si>Iati, iter. -sylati, koreň sul, Mikl. 
Etym. ; je však uváženia hodné to, že je slovenské iter. 
sídaf: posielať, zasielať a z nich: posielka, zásielka, y 
oprávnené je tedy natolko, nakoľko užijeme českej 
formy: zásj/lka. — Slová: svätiňa (Paul. Bes. IV. 243), 
svätina (Vaj. Tatr. 54.) chybné sú, podobne aj slovo burgiňa 
lebo sú tvorené príponou yňa] toto posledné tvorené je 
tak domácou príponou, jako ňou tvorené je na pr. aj kuchyňa. 
Nesprávne je učenie, aby sa písalo bohi^a (Slovesnosť II. 
80.), lebo i tu je príponou -yňa. Slovo stariga (Pov. Prostou. 
I. 65.) má sa tiež písať s y : starj/ga, lebo je ono tvorené 
príponou -yga^ jako : dzíadyga, torop,vga, vidz príponu 139. 
v Mikl. Vergl. II. — — V príslovke odmaly často sa y 
zanedbáva: od mali (Slov. Pohl. 1885., 81., 115.). 

Nemiestne ušíválo sa a lebo užíva sa „t/" v nasledu- 
júcich slovách : 

V. kmeňoch: bysahy (výsahy, Vét. 176.): z lat. bisac- 
<;iam == quersack, srb. Msage, slovinský besaga, bul. bisagi^ 
p. Mesaga, mlr. besahy, slovo to úemá teda nič spoločného 
«o slov. koreňom vys a preto ani y nemá v ňom miesta; 

— brydiť (kto seba, svoj rod, svoj pôvod tak brydí, Vét. 
130.) : č. bf idký, r. bridkoj, p. brzsydki = bíidký ; — 
bryiký (bn/tký handžár, Vaj. Tatr. 100.): starosl. briti, britva : 

— fúzyská (KaL pov. III. 45.): fúziská; — hrobytov (Živ. 
I. 124.) vedia brobitov (tamže 126.): hrobitov; — izbyca 
(Kal. pov. III. 85.): izbica; — kyla (dve kýly pšenice, 
€hal. drám. I. 12): Toto slovo píše Miklosich si: kila z 
uovogr. kiXéc, naproti tomu ky^avý, kylavosť (starosl. kyla 
== hernia) píše sa s j/; — korysť: č. korisť, staroslovanský: 
korisť ; ^ ^^ — krýdlo (už vo Slov. Pov., str. 3Ô5.): starosl. 



— 81 — 

skridlo^ krilOy č. kťídlo, koreň shri, v rnštine aDalogioa 
slova kryť : krt/lo, vidz Mikl. Etym. ; — krýh (obkrýknuť, 
Slov. Pov. 335.; Po v. Proston. II. 86.): kŕičeti, kfík roz- 
deľovať Dačim od ryčat, ryk; — lygotaťssk (Slov. Pov. 223, 
Kal. pov. L 104.): Miklosich uvodí ho pod lig, slovo to 
nejaví sa v iných slovanských jazykoch ; — lyk (v každom 
odlyku jej zamestnania, Slov. Pobi. 1885., 119.): koreň Zi/c, 
vidz Mikl. Etym.; — lysknút ^sl: starosl. Itštati s^ = splen- 
dere^ uváž to, že v slovenčine prichodí aj lesknnf sa, l^sk ; 
— mydlikuje (oslou, Bútora a Čutora): pravdepodobne za- 
kladá sa dialekticky na koreni men^ z ktorého máme mädlif, 
píš: mídlikuje; — myh (často u V. Paulinyho, ako som to 
uviedol vo svojich Príspevkoch na str. 41., ale aj novejsie: 
okamyh. Slov. Pohl. 1884., 531.): starosl. mBgDs^ti, msgno- 
veuije, okomig, é. p. r. mibat alebo mtgaf ; — mysa (Slov. 
Pov. 287., Ghal. drám. I. 30., potrímyska, Ghal. drám. II. 
13.) : starosl. misa, č. p. r. misa ; — myškovat (Ghal. drám. 
L 76): é. miškovati, p. míszkowač; — obyda (Slov. Pov. 
344.) : staroslov. obidéti ^= verletzen, verachten ; — osyka 
(Loos Slov. III.): Česi písali osyka, pisaf osyka m. osika 
kázal J. Jungmann na poslednom liste Slovesnosti z roku 
1820., vysvetľuje Fr. BaŽkovský vo svojich „Nových výzku- 
moch^ na str. 72. ; Kott vo svojom Slovníku zaznamenáva, 
že v nárečí opavskom tak ako v poľštine vyslovuje sa 
osika; skutkom je to, že Poliaci i Rusi vyslovujú: osika, 
osina a že dla Miklosicba etymologicky písať treba: osika, 
pod jasika ; — osobytný : č. p. osobitný : — pyrf (po pyr- 
tiach pšenicu chcief rozosievať, Vét. 135.): koreň pertí, 
rumunsky : p^rta, pirta = spur, č. prť a pirť, p. a malor. 
perč — perť, y je cele neodôvodnené ; — pj/tvať (kurčatá 
vypytvať, Ghal. drám. I. 33.): V novej dobe Česi užívajú 
pitvati; — plychtif (priplychtiť sa, Paul. Bes. III. 150.) : 
č. pfiplichtiti se; — podvyky (vyšíval susedám podvyky, 
Slov. Pohľ. 1885., 111.): Dla Kottovho Slovníka značí to 
.$lovo stužku na čelo, dla Bernolákovho Slovára odieivačku, 
je teda pravdepodobné, že ono pochod! od koreňa vi =» viť, 
podviť; -^ ryhotaC sa (sestry rozr^hotaly sa, Pov. Proston. 
III. 3., čert zaryhotal sa, tamže I. 88.) : Ani vo. slovenských, 
ani v českých slovníkoch nenašiel som po tom stopy, že 
by slovo rehotať sa jestvovalo. Dla môjho vedomia opo je 
vymysleninou alebo skomoleninou zo skutočného slova r^rhotať 

6 



— 82 — 

sa, ostatne yoIdo je brániC jeho pripadnú dialektiekoBf. 
Hovoríme rehotať sa, rehot, č. ŕehotati, ŕehtati, malor. rebôt, 
rehotaty od kor. reg. Tento koreň netreba však smiešaf s 
koreňom ryg = rybat, ktorý má iný význam. Srovn. : Kone 
zarehotajú v Kal. pov. III. 58. ; — syný (osyneté ruky Slov. 
Pohl. 1884., 57.) : starosl. sinB = lividus, ursprtinglich hell, 
č p. r. siný; — sypet (husi sypäly, Kukuč. Bes. I. 37., 
zakrikla s^plo, Vaj. Tatr. 55 ) : starosl. osipn^ti, ostn£|;ti, 
č. sipéti, p. siplavry, r. sípnutt, siplyj, koreň sip ; — skryne 
(všetky skryne predulnje, Slov. Pov. 253., škryňa v Slov. 
Pobi. 1884., 331.): starosl. skrinja, č. skrine, p. skrzynia 
= skriňa; — stryhal ušima. (Pov. Prostou. III. 19.): strihaf; 

— štyry (Vaj. Tatr. 27.): starosl. četyri; — fry (Slov. Pov. 
299., Chal. drám. 95., 117. atď.): starosl. tri; — varyto 
(Vaj. Tatr. 29.): srovn. gr. pappttov, lat. baritus, dávnejšie 
písali Česi varyto, teraz: varito, vidz Kottov Slovník; — 
výr : starosl. vin» = vortex, 6. v/r = vs^irbel, p. vir === quelle ; 

— šmýlcať: koreň Sem, starosl. ž&msj., žQti = drtlcken, v 
slovenskom slove sú prehodené hlásky : žmikať m. žimkať, 
p. žymač = žimač, č. ždimati, r. žímatB vedia neústrojnýeh 
tvarov : žmykatB, žemychatB, vyžmychatt, vidz Mikl. Etym. — 
Dalo by sa ovšem o vela viac príkladov uviesť. Tak na 
pr. v Paulinyho Bes. prichodia: vydliéky, nevt/nne, tieto 
však už v Príspevkoch uviedol som ako možné tlačové 
chyby. Tu vypočítal som lon také slová, v ktorých proti 
etymológii hrešia niektorí spisovatelia aj v naše dni, z čiastky 
snáď nárokom, v predpokladaní, že tak dobre pišu. Už bolo 
hore povedano, že s y písať slová : Lykava, Budatýn, Šaryš, 
Spyš, Lyptov, jako nacbodime ich u jednotlivých spisovateľov, 
protiví sa tej zásade, dla ktorej písať načim dla výslovnosti 
(v takomto prípade s i) slová, ktorých pôvod nenie posta- 
vený nad všetku pochybnosť. Dla tejže zásady chybne sú 
písané 8 y: obt/dve, obj/dvoch, bat^k (Pov. Prostou. II. 42.)* 

Bez dôvodu píšeme s t/ po hrdelných aj také slová, 
ktorými napodobňuje sa prírodný z vuk, na pr. : %! 
(Kal. pov. IV. 9.), ^hýkanie (Slov. Pobi. 1884., 223.), hyjo 
končo! (Pov. Prostou. I. 66.) atd. Sem patrí aj: kykyríkaC 
m., kikiríkať, chychotať sa m. chi<ľhotať sa vedia chechotať sa. 

Konečne y nemá miesta v týchto prípadoch : za mladý» 
za potreby, v nútry, vary, velmy, prichodiacich u V. Pau- 



- 88 - 

linyho^ ale aj u iných. Po d0 nikdy y nemôže stáť a preto 
chybné sú: prichodzý (Pov. Proston. 11. 89.), rýdzy (Slov. 
Pohl. 1884., 365.), sg. gen. žiadzy (Slov. Pov. 303.), sg. 
lok. núdzj/ (Chal. drám. I. 35.) atď. Chybné je y v mn. 
inštrumenáli po rozlíšenej hrdelnicl, jako v slove : hajdúsy 
(ubiehal spoln i s hajdúsy jako vietor, Eal. pov. I. 103.). 
Nakoľko takéhoto rozlíšeného mn. inStramencáín ponžijeme, 
on totiž skutočne žije v našej reči, upotrebujme mäkkého 
i, tedy: s hajdúsi, s valasi m. nebežného v živej reči s 
hajdúch^, s valach^ ; ostatne môžme riecť : s hajdúchmi, 
s valachmi. Naopak zase v takých dialektických lokáloch, 
nakolko dialekt užívame, kde pred príponou i hrdelnica 
mala by sa rozlíšiť, ale nerozlíši sa, nepíšme y let i: po 
vidlički m. po vydličky (pre oboch vložila po tanieri a 
vidličky, Slov. Pohl. 1884, 333). Často hreší sa proti pôvodu 
pri skloňovaní podstatných ženského pohlavia, ktoré vy- 
chodia na spoluhlásku: z jarý, zvery (gen.), Rasy (gen.), 
všetky tri slová z Paulinyho Besiedok. Tuže skloňujú sa 
aj čísla zle na pr. sedem takto: siedmych m. siedmich, o 
rozdieli jasné učenie podávajú mluvnice. 



O pismene „ä''. 

Keby náš pravopis pri tom bol ostal, aby ä písalo 
sa všade tam, kde ono stojí v staroslovančine, to prípadov 
s ä značne viac by bolo než ich je teraz. Boli by sme 
písali ä aj v týchto slovách : časť {^^ čiastka), štästie, hlädef, 
jarab, jačmeň, jadro, jazyk, kläčať, kräžovitý, knäz, lädvie, 
lak, pratať, retäz, täh, tät, vítäz, brada (hrada, maď. 
gerenda), klätba, prädza, záprah, jastrab, räd-rädom, dosah- 
dosähovať, täžký, träsenie, zať, žatva, mesačný, zajac, 
käde-zkäde, predsavzatie, plásať (starostov, pl^sati, Mikl. 
Vergl. L 40.), gägotať (dľa pol. g^gaé), tä, sä, zasa (od 
za sq) atd. Že však pravopis prijal za pravidlo, aby ä 
písalo sa len po rotných b, p, m, v, značne umenšil sa počet 
slov vo spisovnom jazyku našom, v ktorých zachovávame 

6* 



u 



staťoslor^iQské ä (za q). A sotva smieme povedať, že by 
utratil bol pravopis na svojej cene pre Slováka nmenšiac 
prípady s ä, keďže vieme^ že toto ä už ä tak či inak 
predsa je len cadzie najväčšej čiastke Slovákov 
a že n tých, u ktorých sa javí; väčším dielom javí sa 
neústrojne jako zvrhlosť dialektická. Hodža vo Včtíne 
bojnjúc za ä nvádza takéto príklady oravskej výslovnosti: 
chlapca; prädzä; gundžä^ vnolä^ tnoúá (sic!), hnsárä; naša, 
kviefä — všetky neústrojne. Takéto je vo Spevoch Botto- 
vých : zakliata (síng. n.), vo Spevoch Sama Chalúpku : 
božedrievä. Posledne menovaný spisovatel horliac za ä éo 
v najširšej miere, píše : „My povedáme : kačka (schopf), 
kämeĎ, kärovat — a to je etymologicky dobre !" Samo 
Chalúpka v tejto veci mal tedy akýsi svojovlastný zvláštny 
náhlad o etymológii! 

2e nakoľko je neústrojne ä vo slovenských podrečiach, 
z ktorých spisovatelia čerpali^ to usvietim niekoľkými prí- 
klady. V Slov. Pov. nachodíme : príkaz, prikazovať, kameň, 
skämenet, kdežto všetky slovanské reči majú tu čisté a: 
kazati, kameuB (kamy); počuť u nás kačka, starosl. kiiki*, 
kykoéi, kyka, č. kyka, kečka ; kštíce, dial. kšica z k'BČBcica, 
MikL Etym. pod kúkti, naše ä tedy neodôvodnené; — u 
nás počuť v podreči : gate : starosl. gašti, maď. gatya ; — /^ämt 
(aj v besednici Nar. Nov. : zavi papuľu svoju . . . hlboká 
priepasť, 1886. č. 83.) : starosl. zijati, zéjsj., zévnsjjti, poľ. roz- 
ziewič, rezdziewič; — Hodža písal zgärhovitost (Vét. 1S7.), 
jfgärba (Slovo 11.): zo sberba, č. sbéŕ; — zkärky -jarky 
(Hviezdoslav v 2i v. II. 77.): ker- jarok = kríky -jarky atd. 
luteressaiítné sú prípady v cudzích slovách, ako: kôravat 
(Slov. PoU. 1883., 497., V6t. 127.): z nem. kehren, Mk. 
Etym. í — kärmenamš plte (Slov. Pohľ. 1«85. 256.) : z mafl. 
•kormány, čo zo starosl. krBma, líatz. Cizí sL 215. ; — härb 
(Pov. Prostoo. III. % Paul. £es. 11. 33.) : nem. erb : — j^gä- 
gvsúk ^zgägla ryba, Pov. ProBtoii.*III. 36., abynezgägol a nedi»- 



- 85 - 

gága) na večné veky, tamže 8tr. 36.): vom Schlagen gecken! 
— triafôf (Hodž. Vét. 27.) ; nem. treflfeu — v Paul. Bes. jar- 
mäk, käštieľnik atď. Ymnohých prípadoch spisovatelia domnie- 
vajú sa, že výmena hlások a-ei jaseň jeseň, maeh-mecb 
atď. má svoj základ v pôvodnej hláske ä, a preto y platnosť 
uvodia táto, ovsem myle. 

A 6o povedať o ä, ktoré javí sa v Gemerskej, na 
pr. v povesti „My trae bratae", podanej dialekticky? Tam 
nachodime takéto slová : šäntavý (z mad. sánta ^^ krivý), 
traCj bratae, }ae, kaezau, šärt, krišäu atd. 

Pominúc daktoré celkom nepatrné príklady v podre- 
čiach, ä po mäkkých d, t, ň, f, j vyslovuje sa jako 
čisté a: ta (miesto tä), hladef (m. hlädef), jazyk (miesto 
jazyk), kňaz (miesto knäz) atď. Tento zjav pohol Hattain 
vysloviť, že ä podržuje sa len po tvrdých hláskach 
v pravopise, ale dla tohoto nčenia ono malo by sa bolo 
držať aj v takýchto slovách : záprah, pratať, hrada atd. 
Takto písal Hattala ešte v mluvnici z roku 1852. (v 
Prešporku), no vo svojej mluvnici srovnávacej z r. 1857. 
(v Praze) v § e 95. už tak hovorí, že v slovenčine ä pri- 
chodí „jen po retných", tedy nie v taKých prípadoch, aké 
práve spomenul som. Pri tom všetkom vo svojej mluvnici 
z r. 1864. (v Pesti) prízvukuje ešte, že „je radno písať ho 
(ä) i po iných spoluhláskach (nielen po perných), kde stbnlh. 
Q zastupuje a kde by bez neho nebolo možno rozoznať dvoch 
ináč jednako vypadajúcich slov, jako na pr. n kura a kura''. 
Ako ja viem, v tom prípade netreba sa trápiť pravopisu o 
rozlíšenie významu, lebo sám lud, nakolko obú spomenutých 
slov užíva, utvoril si rozdiel tvarový nazývajúc kura na 
rozdiel od kury slovom : kurča. Uattalovej výnimky Mráz 
népóvUimol si učiac : ä nech sa píše len po perných 
spoluhláskach (§. 125.). 

Prijímajúc toto učenie grammatikárov o obmedzenom 
užívaní písmena ä a postaviac sa na stanovisko ^taroslo- 



- 86 — 

yanskej etymológie pobliadnime do dejin pravopisných a 
vidzme jako skatočnosť zodpovedá predloženým zásadám. 

Takých slov máme len málo, v ktorých zanedbávame 
ä. Robime tak pri mä (m. mňa)^ kde dla starosl. m^ pisať 
by sme mali ä a nie čisté a. Mimo to často zanedbáva sa 
ä v slovách : svätý, svätosť. 

Nemiestne užívalo a uiíva sa písmena ä v nasledujú- 
cich prípadoch: 

sébä, tehä, Hattala tieto námestky vo svojej latinsky 
pisanej minvnici prijal vo formách seba, teba^ k týmto po- 
sledným formám priznával sa aj vo svojej prešporskej ba 
aj vo srovnávacej minvnici^ ale nž v minvnici z r. 1864. 
zaviedol formy s ä: sehä, teba: Preto že v starej slo- 
vančine znely: seb^, teb^^ musíme pisaf: seba» teba; a 
v nich je striednicon za e snáď pre rôznenie výzoamu v 
porovnaní s datívy a lokály : sebe^ tebe (starosl. sebe, tebe) 
a snáď i následkom našej hláskoslovnej ústrojnosti^ obľu- 
bujúcej si hrnbé hlásky ; — nadhä (nadbä je výraz obec- 
ného ludu v Gemeri^ skrátený z nádobno. Hostinský v Sok. 
1863., 257., b., Dobá. Povery 72.): nado aus nadobé, Mikl. 
Gram. IV. 167. ; — mäd: stslov. medt ; spomänúť, Hattala v 
ml. jaz. slov. na str. 123. : „vo spomänúť, zapomänúť a pod. ä 
vzniklo z Q a toto z bu v stbulh. po-m^ n£|.-ti m. pomBustjti od 
mBn-éti^ : starosl. mBuétí, pomén£|.ti (vedia pomQn£|.ti), iter. 
minati, aus ménati, polsky : pomnieč, mienič, w8pomion£|.č ; u 
nás : spom/naf, rozpomienka a nie, jako by malo byť od spo- 
mänúť: spomianať, rozpomíaoka; ovsem: pamäť (pamiatka!), 
pamätovať, i staroslovanský len : pam^tB, pam^tovati (Mikl. 
Etym.); — primäť k dačomu: imati, Mikl. Etym. pod 
koreňom jem ; — šmäň (žmäň, čo na jedon raz do hrsti 
vezmeme, veľkým palcom a štyrmi prstmi obejmeme. Povedia 
i žroeä, zmienka, Pov. Prostou. VI. ôô., tu píše sa žmäň, 
vidz i stranu nasledujúcu): malorusky: žmeňa, koreň žBm, 
Mikl. Gram. II. 128., z toho len: zmeň; — kremä (jemu 
najlepšie páčil sa kremä stav kňazovský, Pov. Proston. I. 
38., tamže mnoho ráz aj ako predložka) : starosl. kromé ; 



— 87 — 

— divočina (Obzor XX. 108,, a.) : utvorené obdobou jako 
rybacina voloväcia koža (Slov. Pov. 21Z,) podla žriebäcí 
od žrieb^t, touto príponou maly by sa vlastne tvorif len 
prídavné od mena zvieracieho, kdežto diväcioa tvorené je 
od prídavného mena divýy ale treba uvážiť, že už o starej 
slovančine napísal Miklosich „analog kann Qt auch an ad- 
jective antreten: jun ==juveDÍ8, jun^^^iuvencus," Pri tom 
všetkom neodporúča sa slovo divočina tým, že je ono, jako 
sa mi zdá, amele zrobené, v živote povie sa : divina alebo 
divočina ; — vyväzovocie úpisy : má byť vyvadzovacie úpisy, 
lebo prvé slovo pochodi od vyvadiť, ktorého význam zrejmý 
je z týchto príkladov: zavadil sa hrach za obruč mýtovnice, 
Pov. Prostou. III. 69. ; pustilo sa vajce kadial mu bolo 
lahšie, kadial by nezavadilo do tuhšieho od seba, tamže 
75. Ale oná z češtiny prejatá neústrojná forma sotva sa 
dá už vykoreniť; máme však aj druhý výraz: odbremeňo- 
vacie úpisy; väía: zo stslov. veža, č. vôž; — v durativ 
nych formách slovies praviť, staviť, kropiť a podobných 
dla starej slovančiny nemá oprávnenosť ä 
(ruské H, starosl. n) a preto za nesprávne načim po- 
kladať takéto: rozprávät, stovät, skrápäť] nesprávne je 
aj krívať (Kal. pov. I. 80.), alebo odvrávať (Hodža Čit. 
114.). y slovách semä, plemä je kmeňom : semen, plemen 
a preto chybne píšeme : semänisko = seminár, plemäno atď. 
Podobne chybné je ä v slovách tvorených príponou éj'B: 
stupaji krupäj atd. Tvorime-li prídavné príponou -ený, ne 
smieme túto písať -äný: svadbäný (Pov. Prostou. III. 17.), 
svodbäník (tamže 40.). Z príčin už na predku tejto hlavy 
spomenutých chybne píšeme ä v slovách tvorených príponou 
-énin, ako: Európan (Hodža Slovo 12.), Moravan (Gtial. 
drám. I. 13.). So stanoviska číre dejepisného dalo hy sa 
ešte mnoho prípadov zaznačiť, kde za našeho etymolo- 
gického pravopisu slovenskí spisovatelia písali ä, ale prí- 
pady menej významné, jako pächoriť sa, pastovať (v Sokole 
a v Let. Mat.), zrejmď, smätana, mach (a Paulinyho), zápäč 
(v Bottových Spevoch) atd. nechcem uvádzať, keďže ony 
už skutočne len dejinám náležia pri vývoji terajšieho pra- 
vopisu. Ostatne vidz Pastrnkove „Beiträge znr Lautlehre 
der slovakischen Sprache in Ungarn^ Wíen, 1888., strany 
17. a nasL, kde uvedeno vela takýchto prípadov. 



-. 88 - 

ObmäkČovartle. 

■ í • •■ .. . > 

Zuačné nménšily sa prípady, v ktbŕých kladieme 
pismeoá d, t, ň, T, pravopiseckou opravou z roku 1852. 
Prija! sa rozdiel medzi tvrdým a mäkkým í (medzi y a i) 
a tým prestala potreba ozuačovat mäkkost pred i, ia, i^ 
iu, Pismo oslobodik) sa od množstva čiaarok. Ako známo, 
spomenutou pravopiseckou opravou aj ^ dostalo vlastnosť 
obmäkčovať predchádzajúce spoluhlásky ď, t, n, Z, čim tieto 
zbavily sa čiarok aj pred e. Pri tom všetkom ešte aj teraz 
je dosť prípad OV; v ktorých piše sa mäkké d, f, n^ T, Tu 
uvedieme tie, v ktorých zjavujú sa nesprávnosti. 

Zanedbáva sa eiymologicTcá mäkkosť v nasledujúcich 
prípadoch : 

y kmeňoch: aspoň: aspoň ist a si-poné, Mikl. Et. 
pod ne ; — belmo : starosl. béltmo ; — dial, dialny (Chal. 
drám. L 61., Vaj. Tatr. 48.): dial, dialny; etymologicky 
písať sa má aj ďaísi z ďaldjši ; Hattala v mluvnicíach za- 
viedol cele etymologické písanie: ďaleký, ďaleko, ale toto 
neujalo sa ; v strednej slovenčine vyslovuje sa áelaký a z 
tohoto vošla, do terajšieho pravopisu forma: ďaleký; — 

— Jcmet (dla českého): staroslov. kmelt; — dosavádny 
(Chal. drám. I. 6.) : písať treba dosaváď, posaváď, posúď 
z dosavadé, posavadé, posudé, Mikl. Etym. pod sju, — 
teda aj dosavádny ; • — chvila : dla českého chvíľa, Mikl. 
v Etym. uvodí ho pod chvilja; — jkúkol: starosl, kíj^kolt; 

— nechet: starosl. nog-BtB; — Olga: prejato z ruštiny 
OÍBga; — vatrál (Chal. drám. I. 53.): v starostov, niet, 
srbsky a malor. vatiaZ;,. i v slovenčine vyslovuje sa vatrál 
(Pov. Prostou. L 21., II. 79.) 

Chybne sa píše chudoŕZavý (Slov. PohL 1884., 332.), 
kružZovästý (Sok. 1865., 253.), lebo takéto vsuvné k slovu ' 
pôvodne nenáležité^ í je yžďy mäkké,^ tedy : chudor í avý, 
kruž rovástý práve jako : prhľavä (od pŕh-1 íf, stslov. prtžiti, 
koreň preg), dengľávý .(oá[ úiad, gyeuge príponou -avý), 
krikľúň (krik-ľúĎ). V slóVách, tvoredých pŕiponômi ňd-eň, 



— 89 - 

isiňa-ijseň, ovňa-oveň, árňa-áreň, nemá 8a po českom prí- 
klade zanedbávaf obmäkčovame ; preto chybné 8Ú : nsta- 
novizna, snemovňa, knihovňa, stajna, obrazárna atď. Často 
zanedbáva sa obmäkčovanie aj vo slovách^ tvorených pri- 
poDon en: jeleň, prste;?^ stržen, sfažeu, osten^ peceň; treba 
pieaf: jeleň, prsteň, stržeň^ sfažeň, osteň, peceň tak ako: 
remeň, hrebeň, stupeň, sršeň, koreň iebo prípona en \xt 
aj v starej slovančine bola mäkká; mäkčenie treba zacho- 
vávať aj vo skloňovaní a nie písať: sťažnom (Vaj. Tatr. 
103.), pecnú (Paul. Bes. III. 65.), ostnom (Vaj. Tatr. 56.) 
at<I. Hodno by bolo dôsledne zachovávať pôvod aj v takýchto 
prípadoch : viedenský, radvanský, banský, košieľka, postieľka, 
Dedieľka, Annuľka, pištaľka; prstenéok, remieňčok, hre- 
bieňčok, hŕstka, niťka^ žrďka. Slová, vychodiace na naäkké 
t, n, pred príponou -ný ovšem tratia túto mäkkosť v ^, n a to 
z hláskoslovných príčin : radostný, česíný, smr^ný, žalosíuý, 
denný, kamenný, remenný, korenný atd. — V 2. osobe 
jednotného a v 1. a 2. osobe množného počtu v rozkazo- 
vacom spôsobe tiež sa často zanedbáva mäkkosť : pripá/ si 
(Chal. drám. I. 46.), nemýite ma (tamže 1.85.). m. pripáľ 
si, nemýľte ma. 

« 

Nesprávne obmäkčuje sa v nasledujúcich dqleéitejšich 
prípadoch: 

V kmeňoch: buben: starosl. bsi-bLnt, pol. b^ben, r. 
bubeni»; — bocian: pol. bocian, r. bocant; — dohán: srb. 
duhan, mlr. duehan z tureckého du^an ; — dokorán (Slov. 
Pohr. 1884., 366 , 1885., 143.) : starý český pi. gen. od 
koŕen = korán s tvrdým n na konci jako v pŕátei ód pŕítéí; 
dateT (česky datel) : starosl. d^tlt, d^telt ; — ľadný (Vaj. Tatr. 
89., 94.) : pol. laduy r. ^adnyj ; — lahodný (lahodné ticho 
zavládlo izbou, Slov. Pohl. 1885., 253., už aj v PauL Bes. 
IV. 244.): starosl. lagoditi = conveuire, lagodBUTb = conve- 
niens, slovo toto netreba miešať s lahodným ktoré značí 
lahký, stslov. lBgi»ki»; — medved: stslov. medvédi>; — 
mnou: stslov. mtnojíi;; — ptúca (dla č. plíce): ,dla Mikl. 
v Efyro. pod plutje, vo Vergl. Gr. II. 172; je ľv tbiiito slove 
neástrojné, ale zvykom ustáleno : pľáee f so stanovfiska bígťo-f 
rickébo tejto forme môže sa tedy posfcytnúf sankcia; — 
popol (Slov. Pobi. 1885<., 138.): stslov. popelt popri pepeli. 



— 90 — 

O mäkkej polosamohláske T v slovách d^ho (Kal. pov. 
I. 33.); 8vobodomysrný(SloF. Pohl. 1884., 161.) vidz na strane 
39. a 40. tohoto spisu. — Už vo svojich Príspevkoch k dej. 
jaz. slovenského (str. 46.) upozorňoval som na to, že ne 
správne obmäkčnjeme v záslovi slová, tvorené od slovies 
príponou --l; nesprávne píšeme: výstref priemyseí; úfieí, 
návaí, počeť, súčet, od vystreliť, premysleť, (u)čelif, navaliť, 
počitaf, s-čitaf; táto nesprávnosť neodvolávajúc sa ani na 
príbuzné jazyky vychodí najavo už aj z obdobne tvorených 
takýchto domácich slov: rozchoá^ východy výron, výhon a 
nie rozchoď, výchoď, výron, výhoíl od rozchodiť, vychodiť, 
vyroniť, vyhnať. Žeby sa obmäkčovalo v tých posledne uve- 
dených prípadoch, tomu niet príkladov. U Kukučina (Bes. 

I. 27.) prichodí síce rogsade (do rozsadzu), ale to i v jeho 
končinách bude osamelým zjavom. Samo sebou rozumie 
sa, že etymologickú tvrdosť záslovnej spoluhlásky chrá- 
niť načim aj pri ďalšom odvodzovaní slov. Chybne sa 
tedy píše: útulok, úchyfok, zápafka m. útu^ok, úchy^ok, 
zápaZ-ka atď. Mnoho ráz nesprávne mäkčíme aj starý pi. 
genitív desiat (ako č. korán od koŕen, pŕátel od pŕíteZ alebo 
naše čias od čas) v takýchto složeninách : osemdesiaf, šesť 
desiaf atď. Tu náleží spomenúť aj starý pi. geo. hrát (v 
stslov. kolB kraťB, jeli kratrB vedia kol kraty, Mikl. gram. 

II. 104.). V tomto slove zabudli sme úplne na etymológiu 
a píšeme nielen dvakrát, trikrát, štyrikrát, ale aj jedonkráť, 
päťkrát, šesťkrát atď., kdežto s jedon mali by sme kla- 
dávať jednotný nom. hrát s dve — štyri pi. nom. kráty-hráte, 
a s číslicami vyše päť plur. genitív krát, práve jako pri 
raz : jedon raz, dva razy, päť ráz. 



Konečne pri obmä&Lčovani treba vyzdvihnúť niekolko 
takých otázok, ktoré dosial nie sú náležíte vybavené. V prvom 
rade predkladám tu otázku o tom, ako pisať slová, tvo- 
rené príponami — ha, tba? V tejto veci terajší pravopis 
nepozná žiadnej logiky, žiadnej dôslednosti. Píšeme streľba, 
voľba, paľba, kvíľba, (Vaj. tatr. 47.) súďba, siaťba atď. a 
popri tom: hanba, honba, hraďba, huďba, modlitba. Raz 
píšeme svaďba, kliadba atď., druhý raz svadba, kliatba. 



— 91 — 

Ano^ jedno a to samé slovo píše sa prípadne a) trojakým 
spôsobom; svafba, svaŕba^ svaďba. Čo je tu správne? 
Vyložme si vec zreteľne. 

Miklosicb vo svojej srovnávacej mluvnici (II.; suffix ba) 
o starej slovančine takto nčí : Das snffíx ba íst primär borí : 
borBba, déli: délsba^ g^.á: gs^dbba; gosti: gostBba, mláti- 
mlatBba^ ssjjdi-sstidbba^ sv^ti-sv^tsba atd. Na konci vypo 
čítaných príkladov dokladá: Das dem b vorhergehende b 
halte ich ftlr den stellvertreter des ť der verba der vierten 
classe nnd bin der ansicht, dass b von diesen verben ans 
analog bei anderen themen eingang gefonden. Z tohoto ide 
na javo, že obmäkčovanie pred ba etymologicky odvodzuje 
sa rovno zo starej slovančiny. Nakolko mi je známo i v 
živote obmäkčaje sa v takýchto prípadoch, menovite v 
tekovskej stolici v okolí oslianskom hovorí sa: mlafba, 
snáď aj indC; to mi |e nie vedome ; jedno je isté, že to zane- 
dbávanie mäkkosti dostalo sa k nám z českého pravopisu,, 
kde mäkčenie vo väčšine prípadov zmizlo. To, čo pri pred- 
pone ba, javí sa pri predpone tba („aus tva hat sich dnrch 
den einfluss des suf&xes ba and des iufinitiv anf ti das 
suffix thba entwickelt^) ; v starej slovančine písalo sa: 
oratbba, gostitbba, sétbba^ ženitbba ; dla čoho pre sloven- 
činu vychádza: siafba modlila atd. Vec som vyložil; o 
konečné vybavenie otázky pre náš pravopis nezavadim 
na tomto mieste. Treba je rozhodnúť sa a) buď písaf ety- 
mologicky nielen: voľba streľba, suďba, ale aj huďba, 
mlaŕba, choďba, hanba, ho^ba, p) buď historicky dla češtiny 
nikdy neobmäkčovaf, y) bud primerane terajšiemu pravo- 
pisnému stavu ustanoviť pravidlá s ohľadom na oba hore 
spomenuté spôsoby. V drahej časti tohoto spisu budem mat 
zreteľ k tomuto posledne spomenutému spôsobu. K slovu 
svatba (teraz piše sa najviac touto formou) pripájam, že 
vo starej slovančine rôzne písalo sa podľa t;j^irnamtt : svQtbba 
= sanctificatio od sv^titi a svatbba = nuptíae od svaťb = 



— 92; — 

affíDis au8 svojaťB (svatBba eigentlich wobl hoGbzeitsgäste, 
Mikl. VergL 11. 216.). U nás užíva sa toho slovav poaledae 
spomeDUtom význame a preto správne sa pí$e svatba a 
nie svat ba. 

O jednotiivýcb slovácb dokladám ešte : Mocou zvyku 
píšeme po^deZok m. etymológ, pondefok^ rus. ponedelnik ; 
stodola m. stsioy. stodolja =^ granarinm, menší m. meňšú 
(Podla staroslov. mali by sme písať škZabiť sa : sklabíti sq), 
ale podla českého škfóbiti se píšeme škíabif sa^ ostatne korene 
sJcolb (sklabíti s§) a skelb (šklebití se) príbuzné sá. V starej 
slovančÍDe prichodí mozolb vedia mozol'B=^ vibex(Mikl. Gram. 
II. 111), rusky mozoľ, v Kal. pov. I. 7. : mozot Zachovávajme 
rozdiel medzi uhoí: a|jgli»= winkel a uhor=ž|;glb ^= kohle. 
Či zápoľa či zápoZa? Ja mám dosť prípadov vyznačených 
zo slovenských povestí, v ktorých je mäkké I, Kott vo 
svojom Slovníku z týchže prameňov podáva väčšinou formy 
s tvrdým Z. Slovo to má značiť „skalná stenu", „previslý 
skalný balvan", dla svojho významu dá sa teda priviesť 
do potyku 80 staroslovanským póla = rand ^' kraj, okraj 
= skalný .okraj; slovo póla známe je aj u nás: plachta 
vo dve poly = vo dva konce ; srovn. malr. zapola; v iných 
Slovan, jazykoch neprichodí to slovo. Čítať blázon (Chal. 
drám. I. 60. ; Kal. pov. I. 90;) : pol. btazen, r. dial. blazeĎ^ 
stslov. blaznrb^ blazn& =^ error, scandalum svetla nepodáva. 
Dla českého (jedk) a ruského (jcIb) i dla čiastočnej výslovy 
mali by sme písať jedia, jeía, — ale stslov. je jeía (jeE 
má byť^=topol), pol. jedia. V takých a podobných ueistých 
prípadoch mala by rozhodovať výslovnosť, nakolko však 
rozchodí sa i táto a nestalo sa auktoritatívné usnesenie^ 
treba za správne pokladať všetky také pravopisecké dvoj- 
alebo; troj-tvary. 



í vi ■:: 



■■ a 

a J _ 



- 93 - 

O príponách -ský, -stvo, -stvie. 

Keď pripájame prípony -sJcý, -stvo ku kmeňom na spoln - 
hláskn zakončeným, povstávajti aj také skopeniny spolu- 
hláskové; ktoré nái jazyk nerád snáša. Nemôžeme totii 
snadne vysloviť : ráztoÄsJký, mlAchský, prahský, preto v týchto 
slovách k, €h, h pripodobi sa k s. Takto povstane z oných 
slov : ráztocský, vala^ký^ praiský, ktoré slová vyslovujú sa 
zase takto: ráztocký, valaský, praský. 

Pravopis u slov, tvorených príponami -ský, -stvo, drží 
sa síce z pravidla pôvodného skladu, etymológie, píšeme : 
babský, lehotský, prieviďisrský atď. napriek tomu, že vyslo- 
vujeme : ba2>ský, lehocký, prievický ; predsa sú vSak i vý- 
nimky zpod pravidla. 

Tieto výnimky, ústupky to výslovnosti, od grammati- 
károv rozlične sa ustanovúvaly, medzitým pravopis mocou 
zvyku vytvoril si ich bez ohladu na grammatické sta- 
novenie. 

Vidzme, ôomu uéily v tejto veci slovenské mluvnice : 

„Vyjednaná" mluvnica slovenská, vyšlá v PreSporku 
T. 1852., nevyslovila nič určitého. "Na strane 7. pod 2. bodom 
čítame : 

„Preto, že sa už všeobecne podla vyslovenia miesto čs 
pise jedine c: itemecký, katoliúký, žáctvo atď., radíme 
pre dMednoirt alebo i miesto šs a šs pisaf e sl s: bo^ký, 
mnisky, b6£^tvo, alebo vo všetkých troch pádoch pôvodného 
'Slov^skladu sa držaf.^ 

Dla tejto rady učeník ďaleko pokročif nemohol, keďže 
sa mu rovnako odporúčalo písať foneticky: nemecký, 
boífký, mníšky atď. i etymologicky: nemecský, boiský, 
mniásky. 

Bok) by sa dalo očakávať, že nasledujúci grammatikári 
^ovenskl upravia v tejto veei pravopis. Ale nestalo sa tak. 
Hatti^a TO svc^ej Mluvmei jazyka, slovenského, (Pešť 1864), 



— 94 - 

V 81. §. v 2) bode takto učí : Držíme sa výslovnosti „vo slovách 
pošlých od púov na ch, k, Cyč,saL í vypadajúcich príponami slcý, 
stvo a stvie; ôeský, katolický, -tvo, nemecký, ruský, levocký a 
pod. m. češský, katoličský, -stvo, nemečský, ruôský, levočský. 
Ž, vznikajúce v prípade tom z A a ^r treba též vynechá vat a pisaf 
na pr»: bozky a vifaztvo m. božský a vitažstvo abo vifazstvo . . .^ 
Dla Hattalovho pravidla mali by sme písať: kovácky, sa- 
dzačky, pytačky m. kováčsky, sadzačský, pytačský, alebo 
šariský, pajtástvo, rákoský m. šarišský, pajtášstvo, rákošský. 
Tak len nikto nepíše ? Hattala tiež káže písať : mn^erký, 
miu^tvo, viťaje^tvo atd., ale ani tak nikto nepísal? On v 
posledných prípadoch káže tak písať hlavne preto, „že hláska 
s spomenutých prípon dla doterajších výsledkov 
sro vná vacieho jazykozpytu nepatri ku podstate 
ich než je predsuvka slovenčine s litevčinou a germančinou 
spoločná." Takýto pravopisecký dôvod, ako už rečeno na str. 
67., je velmi smiešny. Slovenský jazyk pozná skutočne prípony 
ský a stvo, jasné na pr.: vo slovách: hrobárs&y, hrohé.rstvo 
SL nie ký a. tvo a z tej príčiny slovenský pravopisee blúdi, 
keď čokoľvek pravopisného zakladá na niečom, čoho de facto 
niet ani v slovenčine ani v jazykoch jej najpríbuznejších. 

Fraňo Mráz, ktorý sám v mnohom opustil učitela 
svojho Hattalu, vo svojej mluvnici, vydanej v Pesti r. 1872., 
káže už písať muiský, boi^ký, víťa^s^stvo, ačpráve podržiava 
fonetické písanie u slov, zakončených kmeňovým c, š. 

Pozoruhodné je, čo v tejto veci povedal Ľ. Štúr vo 
svojej Náuke reči slovenskej (str. 111.). Jeho pravopísanie 
bolo fonetické, i v tomto prípade hlásal fonetiku, ale 
doložil : 

„Ostatne tu mnoho na zvyk prichodí." 

A skutočne daromné boly pravopisecké pravidlá našich 
gramraatikárov, zvyk vytvoril a ustálil si svoje vlastné. 
Tie, ktoré sú uvedené v druhej časti tohoto spisu. Čo je 
rečeno o -ský, -stvo, to samé poťahuje sa aj na -stvie. 



I 



— 95 — 

O predložkách s, z, vz. 

Prvé dve javia sa i jako rozlačitelné predložky i jako 
predpony. Posledoá s oepatro^mi výnimkami leu ako pred- 
pona. Prehovorme o nich osobité. 

Pisanim prvej predložky povstalo mnoho nedôslednosti 
v dobe etymologického pravopisu. Dla zásad etymológie 
predložka s pojí sa 1) s genitivom k označenia smeru s 
hora na dol (alebo s površia niečoho), na pr. : vták uletel 
so stromu^ 2) s akknsativom k označenia neurčitej miery 
(= asi); na pr. : bolo nás tam s (so) desaf^ 3) s inštrumen- 
tálom k označeniu snbrnnosti a spolupatričnosti, na pr. : 
vyprevádzali ho s hudbou, sisiel sa so svojim bratom. — 
Predložka s takto užívala sa v starej slovančine, tak ju 
užívajú v ruštine, v srbštiue a v poslednú dobu takejto 
platnosti vifazne domáha sa aj v češtine. Nič nemohlo hyt 
prirodzenejšieho, jako prijať menovanú predložku v pôvod- 
nej platnosti aj do etymologického pravopisu slovenského. 
Predsa však nestalo sa tak z počiatku ani len v teórii. 
Akýmsi zlozvykom už za československého pravopisu pred- 
ložka s s genitivom počinali mieáat s predložkou ^er, ktorá 
tiež sa síce poji s genitivom, ale značí iné, to čo = ex, 
aus a nie de, herab. Už Jozef Jungmaon (1838) v Slovníku 
pod s sťažoval si, že ^nčkteŕí spisovatelé, zviáštč novéjši 
a nejvice Slováci toto s (s genitivem pojené) michaji s 
literou z^. Štúr vo svojej ^ Náuke ^ podal tomu zlozvyku akúsi 
sankciu, keď uviedol predložku s (so) výlučne s initrumen- 
tálom (str. 211), kdežto tam, kde vyžaduje sa s genitivom 
a s akknsativom uvádza ju jako e (strany 204.^ 209j \ 
pri tom však predložku s ako predponu slovesná pisal dla 
výslovnosti.* 

^ y praxi toto z zamieňal však aj zvnčkoa s dla výslovnosti. 

' y poznámke na .poslednei strane Náuky takto opravil svoje 

počínanie : „Nik nezvini, kto i v tejto prípadnosti podla pôvodného 



— 96 — 

Inej príčiny niet pre takéto postúpenie^ jako že Štúr 
prihliadal i ta k fonetickej stránke pravopisn. Ale zastavil 
sa na polovičnej ceste. Je pravda, že Slováci práve tak 
ako Poliaci predložku s vyslovujú jako £f {eó). Je prayda, 
že vyfllevujeme: vták ;e^letel eo stromu^ boio nás tam ss (zo) 
desať. Ale túto predložku tak vyslovujeme nielen s geni- 
tívom a s akkusativom, lež aj s inštramentálom a preto 
zavádzál-li fonetické písanie v pojení s genitivom a s akku- 
satívom^ foneticky mal ju písať aj v pojení s inStrumentálom.^ 
Ako Slovák povie: zohnať zo stráne ovce, práve tak povie: 
jgfohnat do hromady ovce, ktoré sa boly rozišly. Ľutovať 
treba, že v tejto vecí na prešporskej konferencii nestalo 
sa usnesenie straniva toho^ aby sa písalo dôsledne už či 
etymologicky či foneticky. Českí pravopisci verní etymolo- 
gickej zásade svojho pravopisu zdarné domáhali sa etymo- 
logického písania u predložky s. Možno pod týmto vlivom 
odhodlal sa konečne aj Martin Hattala * r. 1864. vo svojej 
mluv. jaz. slov., že uviedol predložku s v jej skutočnej 
etymologickej platnosti (§. 283.) a že vyriekol „nesluší e 
a iro m. s a so písať" (§. 370.). Hodža v Prvej Čít. (1860.) 
písal takto : „Niekde padá potok alebo rieka dolu s vrchu, 
so skaly lebo s iných vysočín s velikým hukotom ... to 
sa volá vodopád", „len čo sa vrátil otec s poIa" (str. 127.), 

skladu písať bade, tým viac, že sa na tento spôsob dvojsmyselnosti 
aspoň v písme vyhne, nezviní teda, ked bnde písať miesto tam hore 
vyloženého spôsobu: «vazok, «ložiť, «nášať''. 

* Je povšimnutia hodné, že náš jazyk neštíti sa na pr. skopeniny 
8v: ívitať, ívojský, «vižný, «viňa atd. a predsa vyhybuje jej tam, 
kde povstala složením z prípony « a zo slovesa, počínajúceho sa s 
«, vyslovujeme totiž: lenrážať, uviazať, nríjať, xrvaliť m. «vážať, íviazať, 
svijať, svaliť. 

' M. Hattala r. 1857. vo svojej srovn. mluvnici hovoriac o 
predložke s s genitfvom a akkusatívom na str. 46. ešte sa takto 
vyslovil: „V obojím tomto pHpadé tížíva Slovák predložky 5". Ale 
či ozaj len v týchto dvoch pádoch a riie zároveň aj vinStrumentáli? 



— 97 — 

^deti nestihnúc ujsť s pôjďa^ stiorelí tíéz tam^ (129.).. Ale 
foneticky pisal s jako predponu u slovieS; znamenajúcu 
pohyb 8 hora na dol. 

Hattalova opravu v mluynici z r. 1864. prijal sice aj 
Mráz, ale proti zakorenelému zlozvyku v ten čas níSofao ne- 
zmohly teoretické pravidlá. Spomínaný zlozvyk nielen prijal, 
ale aj vo zvláštne, ovšem gamovolne zrobené neetymologické 
pravidlá sostavil A. Černiansky vo svojom Slov. Pravopise, 
jako som už narazil na to na 20. strane tohoto 8|)Í8fí.'Že 
on práve najobširnejšie rozhovoril sa o ňom a jediný' 
^dôvôdaroi" ujímal sa ho, i ja pri tejto príležitosti preho- 
vorím o ňom obšírnejšie. Černiansky píše (1869.) na str. 
45. svojho Pravopisu : „Hovoria daktorí, že predložky s 
užívať sa má aj tam, kde «a má naznačiť smer ž hora na 
dol, na pr. : spadol so strechy, toto pravidlo ale, ktorého 
sa Če«i držia a má základ v staroslóvančine, je ú nás 
nepraktiéné, lebo dla toho písal by sa malý aj slóžené 
slová, na pr. složiť = eompouere, zUsammente^en — a 
uložiť = deponere, niederlegen . . .a nebolo by 'rozdielu. 
My píšeme složiť = componere a Aotíi = deponere". A na 
str. 60.' opakuje: „Neníôžeme sa držaf toho nespráv- 
neho a zbytočného pravidla z českého pravopisu vza- 
tého, že sa i vtedy písať má predložka s keď značí smer 
z hora na dol, bo 'mnohé nesprávnosti á . nesrozuménia 
povstaly by v písme z toho, na pr.: unosiť; neviem či dovedna 
^osiť 9. či z hora na dol frnósiť a mnoho podobných prí- 
kladov. — Pravidlo o s, í? jako sotíi ho tri Uviedol, je jedno- 
duché, isté a v slovenskom pravopise významu zodpove- 
dajúce a dôsledné". Etymologické písanie pri predložke s 
(nielen s inštrumentálom, ale ,aj' s genitívom a s^'akkusa- 
tívom) ^itojac pod mocou zvyku možno snád pomenovať 
„nepraktičným." alebo „zbyťočnýin^'jako to robí pán ť5eŕ- 
niansky, ale ho nemožDO .pomenovať „nesprávnym" V eiy- 
m o 1 o g i c k o m pravopis e;, kedže je práve ono písaním 

7 



— 98 — 

etymologickým. Celky falošné dôvody privádzal pán 
Černiansky za svoje^ vlastne za ustálené zlozvykom pravidlo. 
On hovorí; že pre odstránenie dvojsmyselnosti masime pisaf: 
slotit = componere a zloiit •= deponere, snomt dovedna a 
^nosif z hora na dol ... On k vôli tomu, aby odstránil 
dvojsmyselnosf vo s\otit = componere a jerložif = ďeponere^ 
hotový je narušif etymologickú zásadu. Myslel snád^ že 
skutočne odstráni tým spôsobom dvojsmyselnosf, že zaviedol 
do pravopisu dačo praktického podržiavajúc zlozvyk? Ako 
to mohol myslet? On chtiac pravopis pozbaviť dvojsmysel- 
nosti 8 narušením etymologickej zásady pomáhal vnášať 
sám dvojsmyselnosti. Prvé nemôžu byť na škodu 
nášmu pravopisu^ majú ich temer všetky slovanské pravo- 
pisy^ ale dvojsmyselnosti^ ktorým pomáhal on vznikať, sú 
rovno ku škode a k hanbe nášmu pravopisu, lebo organicky 
náš pravopis odtrhol sa od príbuzných pravopisov. Pred- 
ložka s (m. s), značiaca smer s hora dolu, pojená s genitivom, 
vo svojom význame i pojení splýva teraz s predložkou, ktorá 
značí eXf aus, čím zapríčiňuje sa mnoho ráz skutočný dvoj- 
smysel. Je zaiste iné: s kasne vziať dačo, čo bolo na nej 
a iné: vziať to e nej, čo bolo v nej. Človek mohol padnút 
z trójskeho koňa, ktorý bol z dasák a vnútri luďmi naplneným 
my padnúť môžeme len s koňa, nevieme-li sa nosiť. Evapká-li 
komu s nosa, to môžu byť súčasti dažďa alebo pot alebo 
i krv, ale ak mu kvapká js nosa, to už musí byť krv alebo 
„čosi^, čo z nosa kvapká. V takýchto a podobných prí- 
kladoch skutočne môže povstať dvojsmysel, lebo is (m. $} 
= de, pojí sa práve tak s genitívom ako z = exy kdežto v 
tamtých prípadoch: ,5 hora', ,s ním' jedna a tá istá pred 
lôžka má dva rozdielne pády. Čo sa tyče predložky s 
ako predpony: složiť dolu a složiť spolu, tu pravý smysel 
vždy nám vysvetľuje veta. A preto zlozvykom, že pred- 
ložku s raz píšeme etymologicky a druhý raz foneticky 
neodstraňujeme dvojsmysly, ba skorej zavádzame také 



— 99 — 

V terajšom pravopise, žialbohu^ na posmech etymologickosti 
ujalo sa pravidlo, dla ktorého píše sa s len s initramentálom, 
naproti tomu s genítivom a s akkasatívom z sa píše zaň. 
Ovšem žiadúcej dôslednosti niet ani pri tomto „pravidle^. 
Mali by sme totiž pisaf : koĎa ^ňal kantár, etsili mu lilavu, 
£^krájal z jablka šupinu, jerklonil svoju šiju, pojerkladal z pleca 
nástroje, fotografický jernimok, irsutiny (tak ako ^errúcaniny) 
atď.; ale pifie sa: sňaf, stai, skrájať, sklonif, poskladať, 
snimok, ssutiny. Spisovatelia, ktorí majú vliv na pravopis, 
tomuto preukázali by dobrá službu, keby napomáhali jeho 
etymologický rozvoj i v tejto veci. Za to primlúva sa k 
nim povšechná povaha naieho terajšieho pravopisu a iné 
dôležité jazykové zájmy, ktoré isteže nie sú skryté pred 
ich očima. Zbavme sa posledného zbytku z doby fonetickej 
a neštifme sa poslednej podstatnej opravy, keďže ňou, jako 
výš podotknuto, vyhovieme tomu, čo vyžaduje pre seba 
povaha nášho pravopisu a napomôžeme aj zajem spisov- 
ného jazyka. Aj v českom jazyku ujatý bol zlozvyk, ktorý 
u nás panuje, aj tam odhodlali sa k jeho vykoreneniu. 

O predložke z (==izi>), pojenej s genitivom a vyzná- 
menávajncej to, čo lat. ex alebo nem. aus, poznameuaf sluší, 
že ona jako predpona slovies vo slovenčine nemáva toho 
významu, ktorý by jej náležal dla pôvodu. Ona všade tam, 
kde bolo by jej zastáyaf značenie lat. ex, nem. aus, nahra- 
dzuje sa príponou ^y, na pr. vy-viesf m. pôvodného : iz-vesti. 

Tomuto poznaniu odporuje Mráz y Mluv. 186., hovoriac: 
Predpona ^er má sa uživaf tam, kde sa má vysloviť pochop 
vývodu či odstránenia, vybierania, vychádzania atď. a kde 
sa predpona táto snadno dá zameniť predponou vy-, na 
pr. : zviesť (= vyviesť), zpýtať (?=- vypýtať sa), zpráva == 
nachricht, výprava, vypravovauie), irvoiať (evocare = vyvo- 
lať).^ Ale Mrázovo istenie nemá žiadneho reálneho základu. 
Vidzme príklady, ktoré uviedol. Či nezasmial by sa Slovák, 
keď by niekto hovoril: iírviedol (m. vyviedol) ma von z 

7* 



- 100 — 

i«by, ispýia.\ (m, vypýtal) ma od otca ňa prechádzku, jervolal (m. 
vyvolal) ma z domu na ulicu. V slovách je^práva a výprava 
nachodím len náhodilú sbodti; predpony pri obá tých slove- 
sách majú len zástoj perfektivovaci, tak ako vo slovesách: 
zAolei — odoleť, irviesf — o viesť („ovedel som kameň, ovedem 
a) vodu a teba devenka o tvoju slobodu" Pis. Slov. 218. — 
219.). Tohoto času vôbec neviem prípadu v slovenäne, žeby 
e (=izi,) ako predpona javila sa v náéom jazyku v pria- 
mom význame lat. ex alebo nem. au$ a žeby sa v takomto 
smysle s príponou vy- zamieňala. Nakolko som ja rozličné 
príklady prebral, našiel som, že hladíme-li na to, čo slovo 
značí, predpona (= izi.) vo slovenských slovesách má už 
lén perfektívovaoiu moc ; ňou totiž stáva sa význatíi slovies 
z nedokonaného dokonaným. Príklady: hasiť-^jerbasif, hubiť 
— ^^árhubiť, robiť —- ^obiť, hoto viť -^ áfhotoviť, horeť — árhoreť, 
lámať — ;8rlámať, ničiť — ;8rničiť, močiť — £rmočiť, vábiť — jgrvábiť, 
viesť-— árviesť, mýliť — j?mýliť, odpovedať — jerodpovedať, držať — 
;erdrža{, stareť sa— ^eostareť sa, Sediveť — jgróšediveť, slabiť — 
zoslabiť, hriať — ^eohriať, mútiť — ž^mútiť, sineť-^- á^osineť, nevá- 
žiť — ífnevážiť atd. 

y takýehto prípadoch Černiansky z pravidla kázal 
písať jgr : mizerneť = á?mizerneť, diveť == í^diveť, hotoviť = 
á?hotoviť atd. Takto učí písať v podstate aj Wenzlov „Pravo- 
pisný Ukazatel", vydaný od Fr. Bílého a Júl. fiotha v Prahe 
1886., ktorý je napísaný a prijatý pre školy v Čechách. Ale 
takého pravidlá nepridŕžajú sa prísne ani v Čechách ani 
n nás. My mánie množstvo slov, v ktorých miesto tohoto 
alebo vedia neho píšeme dla výslavnosti s: sklamať sa, 
spôsob -T- spôsobiť, 'Spreneveriť, speňažiť, skameneť, skryť, 
skrátiť^ škutiť, spáliť, spáchať, skropiť, skrčiť, skresať, skrí- 
žovať (ruky), spariť, spotrebovať, sprostiť sa, sprevádzať, 
spýtať sa, spraviť, schudnúť, schodiť, schladiť, skysleť, skrušiť, 
^prevracať, skopať, skostnateť, skriviť, skrotiť, skrátiť, spust- 
núť, spyšoieť, sticbňuť, stenčiť, stíšif, stučnieť atd. . 



— 101 - 

Napišeme-Ii: vták slietol so stromu, človek spadol 8 veže^ 
sišiel sa s bratom, soznsil sa so susedom, atď.^ tu máme do 
činenia s prípady^ v ktoi:ých nezabudli sme na pôvod sloya, 
y ktorých i menej šikovný pisatel bez ťažkosti s vedomím 
pravého významu dovedie zachovávať etymologické písanie ; 
ale nie je tak s tými prípady, ktoré sú hore vyššie uvedené. 

Preto pre oblahčenie pravopisu mali by sme písať 
predponu g (= iz) foneticky tam, kde ona má 
jedine perfektivovaci význam. Navrhnúť takéto 
pravidlo pohýna ma to> že predpona iz- už za starodávna 
pred temnými spoluhláskami nielen znela, ale aj písala sa 
dla výslovnosti : is-, (o čom vidz Mikl. Vergl. IV., str. 210. 
a nasl., 530.) a že táto predpona i v naše dni píše sa 
foneticky aj v najzážavnejšom jazyku slovanskom, v ruskom 
totiž : iskusatL, ispachatjb, isplestL, iscélitb, isplutatB atď. 
Niet veru príčiny, aby sme my viac mali šietriť pôvodu 
slov, než to robila stará slovančina a než to robí ruština. 

Predložka vz ako rozlučitelná prichodí u nás len vo 
slovách vozvýéj vozyysoky. Ako predpona slovies vyznáme- 
náva 1. pohyb alebo činnosť s dola na hor, 2. pri slovesách, 
ktoré neoznačujú žiadon pohyb aiebo činnosť s dola na hoi : 
buď zodpovedá a) gréckemu ává vo význame lat. red, re 
bud b) len perfektívuje sloveso, Mikl. Gram. IV. 199. Terajší 
pravopis natolko pokročil vo fonetickom písaní, že píše 
foneticky aj slová, tvorené predponou vz, ktoré majú význam 
pod 1. spomenutý, tedy lahko rozoznávatelný. Tak na pr.: 
splála, k nebesám starec spína ramenami (Vaj. Tatr. 11., 
72.), spupnosť (Slov. Pohl. 1884., 162.), lan ;^íde (tamže 
64.), sopiať (Paul. Bes. III. 49.) atd. V pripadoch pod 2. z 
pravidla píšeme foneticky, proti čomu ničoho nemožno 
namietať, lebo v týchto, prípadoch beztak sme zabudli na 
etymológiu. Hodno by však bolo rovnako písať takéto slová: 
ked žitko zíie, tedy aj ;$chodi m. vzíde — vzchodí, ked sviesť 
(= svodca) tak aj svábiť, tvorenie je jedno a to samé, 



— 102 — 

kdežto pisavame: schodí vedia £ride a svodca vedia jg^vábiť. 
V poslednom prípade malý by sa vlastne foneticky písať 
oba prípady, ač sviesf ustálené je nž vlivom českým. V 
mnohých prípadoch z predpony vg zachováva sa e (často 
len vedia fonetickej formy): ^rkríknnf, ^rpomenúf^ ^rpakraky^ 
^rniknúf^ jerkriesif, ;e^dvihnúf, jefbndif; jerbúrif, ;srbajne{, ^ropriet 
sa^ jdskríf sa^ ^rmáhať sa^ emntít sa, ^volaf atď. — Za V0 
len v píšeme v slove: vsťať m. i;;erstaC. 

Pri V0' nech nám je zásadou: Predponu ve- treba 
zachovával v pôvodnom znení alebo aspoň v otrelej podobe 
e všade tam^ kde je etymológia na prvý pohlad 
zrejmá; totiž kde v£i či z značí smer s dola na 
hor; v ostatných prípadoch, kde zabudli sme na etymo- 
lógiu, píšme foneticky. Ale načim prísne zachovávať rozdiely 
v prípadoch, kde je etymológia nie zabudnutá, jako na pr. 
vo slovách : versista^í (do vyše) a srastaf (spolu), i7;ert]ahnuf 
(ruku na koho) a stiahnuC (obruče na súde) atp. 



Ešte dačo z etymológie slov. 

Mimo tie prípady, ktoré sú uš uvedené, v smysle vylo- 
žených zásad šetrime pôvod aj pri týchto slovách: 

aše m. ač, pri opakovaní dajakej výpovede, na pr. „veru 
ja ta pôjdem, aže (m. ač) pôjdem^, ač užívajú vo Zvolenskej; 
etymologickú formu (z a-že) užívajú v Liptove nakolko 
vystibol som to z reči tamojších obyvatelov ; — aeda (dla 
Mikl. Gram. ÍV. 169.): z „a0a,£fa"'j dla Hattala, mluv. jaz. 
slov. 252, zo skrátenej vety „a zdá sa to, že . . ."; v obecnej 
mluve mimo a;&da (Slov. Pov. 216.), aida (Pov. Prostou. 
III. 44.), prichodí aj ada (Pís. Slov. 29.); — bohdajše m. 
bodajže; — boeJc m. bosk podla slov. bozaf; bozkať m. 
boikaf, boákať a boskať; — bez m. brez (Pif. Slov. 364.) 
a prez (priezočivý, Slov. Pohl. 1884., 213.) ; — cez a cez m. 
ces, čes podla domácej etymológie : ce^e^eň, čejefeô, sem patrí 



— 103 — 

aj skris, Tcroz m. skrs podla našej etymológie : škrieme. Miklo- 
sich kladie ta za koreň kerstl: stsl. črésx danebeu Čréz'B, 
ale prevažná väčšina slovanských jazykov má v takýchto 
prípadoch jer a nie $; — ctnosť (ctený) m. cnosť zo ctif, čo 
20 éstiť; ked ctif, tedy ctný — ctnosť; — dŕžava m. d^ržava, 
forma so vsavkon pozostatok z dôb pravopisného habkania: 
deržavný (SI. Pohl. 1851., Diel. II. 42.); — hľa m. la, ale 
v zopätovanej forme nemožno odporúčať etymologické písanie 
falahla ti bo, lebo v takomto prípade fonetická forma lala 
ztratila by mnoho zo svojho známeho významu; — hodváb 
m. hodbáb : stslov. godovabiL ; — choc (choci, cbocaj, choťa, 
choťas), m. hoc (^oda, %oďas, hodzsi) od chceť, Mik. Vergl. 
IV. 156.; formy s ď, dZy ds nie sú bprávné, nepíš tedy 
choďa (Pís. Slov. 19., 213.); — jaternica m. jaáernica od 
JQtro, č. játra, pol. j^trznica ; — kto m. kdo (vo výslovnosti 
gdo) stslov. ki>to. V češtine dávnejšie tiež nživali kto, al€| 
teraz výlučne píšu kdo, aj Hattala z počiatku písal kdo, 
ešte i v prešporskej vyjednanej mlnvnici, ale pozdejšie prijal 
formu kto, o čom vidz vo Viktorinovej Gram. U. vyd. 258.; 
— kosorec m. sokorec (kosorce lebo sokorce sú skalisté 
kosme vrchovce hôr, Sokol 1863., 86.) : kor. kosti ; — 
krajina m. krajná; — krk m. grg; — láskať m. /tlaskať 
(Kal. pov, in. 5., IV. 22.); — lastovička m. ^lastovička, 
stslov. lastovica; — mäsopust m. mäsopost, stslov. mQso- 
pusťB, č. mäsopust, p. mi^sopust; — norit m. moriť (zamorila 
sa pod vodu, Pov. Prostou. I. 77., zamorená vo vode panna, 
tamže IV. 67.): etymologicky zanoriť, kor. ner; — mÔ0ť 
m. môcť ; — nech a nechat m. neh, nehať, nah, nahat : formy 
s ch vyžadujú sa srovnanim s inými jazyky slovanskými ; — 
návštevenka m. navštiveuka, od návštevný (návšteva) a nie 
od navštívený ; — odvtedy alebo odtehdy m. odtedy. Zo 
stslov. ťBgda, togda povstalo u nás tehda, ale poneváč vy- 
mizelo časom h z tohoto slova, jazyk pre odlíšenie tejto 
príslovky od spojky „tedy" počal užívať tvaru vtedy ; 
pridáme-li k tomuto ,od', obdržíme nové slovo odvtedy ; — 
ozajstný m. ozajšný, ozajsný (Hodž. Vét. 52) od o-za-iste ; — 
od nová alebo z nová m. oznova, oznov (Paul. Bes. I. 160), 
čo je s dvojitými predložkami utvorené: od znova; — o 
sebe m. osve (Paul. Bes. I. 135); — pomsta m. pomstva; — 
poplamok, poplamúch m. poplanúch, (SI. Pohl. 1885, 12l), 
poplanok (^ulútiio sa jej tuláka a vyniesla mu kúsok po- 



- 104 -.-. 

plawka, SI. Pobi. 1884., 53.) : od plam-eň ; — posíat m. posta^f 
(tam na postaái v kolibe valaskej syra . . ., (SI. Pobi, 1887.^ 
262.): zpo^sta-tt; — povesno (LooslII.): stolov, povésmo; 

— preis m. preš : stslov. prézt, pol. przejer, ras. pere^f, maior. 
prQjB atd.; české pŕes uvodí Mikl. v Etym, pod osobitým : 
kmeĎom perstl, dokladajúc ovšem: vergl. perztL; y sloven- 
čine má záva;l^ie tO; ^e bovorime: preje^eňa nie pre^eĎ,. Štúr 
písal pr^ a ce£r a v Náuke 209 bovori : „ces sa užíva 
obyčajne o priechode vnútornom, preš povrchnosťou", ja som 
nikdy nespozoroval takého rozdielu medzi oboma predlož- 
kama ; — preddomie alebo preddom m. predomie a priedom.; 
-T- schovať 6a m. sAovať sa ; — si m. či v takýchto prípadoch : < 
„či by nemohli sme ju odtial vymôcť? — prečo nie, len či 
ja a moji bratja dáme sa na to^. (v povesťach ^asto); — 
sherba m. zberba, zgerba ; — všepleta m. šepleta ; — 
učilište, m. učelište; -^ väčšmi m. vätšmi, väčmi: od 
väčš-í, staroslovanský v^stLšiimi, Mikl. Vergl. II. 235; — 
včasnejšie m. včaššie: od včasný a iiie od včasý 
tak ako masn^jši od masoý a nie mašši, ačpráve máme 
príklady na podobné nepravidelné tvorenie: krásny, krás- ^ 
nejší, krašší; za totp posledné vyslovuje sa krajší; — vejg- 
mem m. veziem; — vr A m. vrch vo výpovedi: naprosil sa 
aj vo tri vrhy; — vzácny m. vzácíný, jako nachodíme ho 
často písané, lebo slovo nepochodí od ctit ako si niekto 
myslí, ale od koreňa jem: vzácuy istwobl v-tz-em-tj-B Mikl. 
Etym. — jsa času m. zavčasu, lebo včas je prislovkou, 
ktorú tedy: nemožno skloňovať : včas, včasu:^ včasom atď., 
zavčasu je práve tak nesprávne, jako keby sme ríekli: 
dovčasu, navčas m. do času, na čas; ovšem dobre je: 
zavčas, kde predložka za predložená je príslovke včas bez 
toho, aby menila jej smysel ; — zvlášte m. vzlášte ; — éeleso m. 
železo, Hodža v Čí t. 211. povedal síce „ielezo či ;?elezo 
vraveť je oboje dobré", ale aby sa vyslovil jeho vlastnými 
slovami, „pravopis nezáleží len na pravej výslove, ale aj na 
pravom kladení litier" (Vétín 174) p, tu pravé etymologické 
kladenie litier vyžaduje písať jedine : ielezo, stslov. ielézo ; 

— éltnúfm. žlinúť (Paul. Bes. III. 191.); &rec m. žre^c. 

Zle píše sa vrázky (Kal. pov. III. 28), lebo „asi. vráska . 
beruht wohl auf mraska'^, Míkl. Etym. Z toho citátu i to 
nasleduje, £e .škoda nám pôvodnejšie slová (mraštiť) zavr- 
hovať k vôli novejsím, n ludu menej známym. Je lepšie 



— 105 — 

písať: umiestiť než nmiestnif, zamestnať než zamestibnaf^ 
ustarostený m. nstarostneDý atd., ale slovo veličenstvo pisaC 
by sme mali dla výslovnosti a nie : veličesŕi;o, veď nepíšeme 
človeče5^i;o, ale človečenstvo, to vsnté n patri už. ku slo 
venskej forme slova. 

Úž na strane 66. bolo rečeno, že Hattala kázal pisat 
zéem^ ^ieš, zie, zieme, ziete, zedia dla viem, v protive s 
týmto v Sokole (1863., 167.) nacbodi sa učenie pravde 
podobne od V. Paulinyho, že ,,sloveso jest časovať sa má 
in präsenti tak, ako sa vyslovuje : }iem, jíeš, jie, jieme, 
jíete, jedia." Vyznám, že neviem o podrečí v strednej slo- 
venčine, — ba ani vo východnej ani v západnej nie, — 
v ktorom vyslovovala by sa dvojhláska ie po j,^ A v teraj 
šom pravopise predsa prevahy nadobúda takéto posledne 
spomeň a té písanie. Formy jičist, )ied\o atd. sú bez odporu . 
napodobením českých jísti, j^dlo. Ničím nevyža- 
duje sa tá dvojhláska, on£^ je mimo to nevyšlo- 
vitelná vo strednej slovenčine a preto niet príčiny^ 
aby sme ju v pravopise zachovávali. Pí^me : jedlo, j^st. jem, 
ješ, jeme, jete, jedia a podrobujúc sa. zvyku: zjem, zjek, zje, 
zjeme, zjete, zjedia, zjedol, ač v týchto dvoch posledných 
prípadoch bolo by príhodnejšie písať foneticky : zedia, zedol 
lebo beztak máme aj iné cele fonetické formy : obed m. 
ob-jed. Ovojhlásku ponechajme výnimkou pre 3. osobu jedn. 
počtu jie na rozlíšenie významu od je (=^ est, ist.). Takéto 
pravidlo ospravedlňuje sa v našom pravopise i svojou jedno- 
duchosťou a hláskoslovnou primeranosťou i tým, že sú dvoj- 
smysly naskrze znemožnené, keďže 3. oaoba jedn. počtu 
.jesť ukončená je tvrdým t proti ínfinitívu ,je^ť. 

V smysle vyložených zásad dla výslovnosti píšme tieto 
slová : 

bárs vedia 6ar, čo pochodí z mad. bár; — hesgat z 
bíizyki. v Etym. Miklosichovom ; — clivý z tsklivý, čo z 
teskiivý ; — cofať či cúfať m. óúvať; — debnár m. bednár 
a zadehnit m. zabedniť z nem. btittner; dla Mikl. Slováci 

^ O tom, že vo strednej slovenčine po j Čo sa robí s nasledujúcou 
dlhou samohláskou (á = ia, é = ie), vidz aj Príspevky 54—55. 



— 106 — 

hovoria bodnár: tak hovoria len v blízkosti MaďaroV; po 
madarsky boduár ; — eriat vedia hréať a rehtaf (kôň erží 
Pov. Proston. III. 83., zaeržal, tamže 84, zahrž koničku, 
Pis. Slov. 217., kone zarehotajá, Kal. pov. III. 58.). Staro- 
slovanský: rbzati^ v prvých dvú formách za ž neklaďme 
di, ako je na pr. v SI. Pohl. 1887., 252. : (kone) neraz 
hrďiiavaly za nim, lebo je ono neástrojné; — fújsy m. vúsj, 
č. vons, p. v£^s, r. us'b, starosl. s^si). Pre nás hodí sa roz- 
hodne lepšie forma fonetická, lebo forma etymologická je 
príliš odchodná, pri čom miestne bnzy (traja sú belobúzi, 
Pov. Proston. II. 41.) mohli by sme obchodif ; — hmla m. 
etymol. mhla, Česi tiež píšu dla výslovností, ovšem dla 
svojej : mlha, lebo aj Cechom ťažko je vysloviť formu neety- 
mologickú, srovn. Gebauerovo Uved. do ml. Č. 26.; — 
iba m. chyba, ostatne i táto posledná forma zjavuje sa v 
živej reči, ale pri tom neužívajme zbytočných krajomluvov 
imä (Pov. Proston. II. 47.), ibák (= iba ak ? v Orie Tatr. 
689.); — ľaľa, íaíaí pri zadivení m. etym. hlahlať; — nechet 
m. etym. neÄeť, stslov. nog^tt; — nozdry píšme preto neety- 
mologicky, lebo tak píšu to slovo všetky príbuzné pravopisy, 
stslov. nozdri z nos-tn*; — oblek, obliecť sa m. obvlek, 
obvliecť sa, týchto fonetických kmeňov držme sa však pevoe 
trebas pri ďalšom tvoreni zachovávame etymológiu predpôn 
a prípon. Píšme tedy sobliecť sa (N. N. 1886., č. 169., str. 
3., stĺp 1.). Ale jestliže nenapíšeme preobliekať sa, napíšme 
presvliekdi sa a nie jako na pr. v SI. Pohl. 1881., 160. : 
prezliekli sa; — ponevác naproti č. penévadž a p. ponie- 
waž (v iných slov. jazykoch neprichodi) ; — riecica naprotí 
tvaru riedčica, ktorý aj Mikl. v Etym. privodí pod réd ; 
skviet sa, skvelý, skvostný nielen preto píšme dla výslovnosti, 
že dosť je ťažko vysloviť formy stkvieť sa, stkvelý, stkvostný, 
ale aj preto, že je ich pôvod nie na čisto vyložený. Mikl. 
v Etym. píše: „man denkt an cvisti, cvLtu (= kvitnúť): die 
hedeutung und die laute sind jedoch dagegen^ ; — Dla 
môjho vedomia české tvary treba a trebas nie sú známe 
v živej reči slovenskej (myslím ovšem bez ŕ českého) a 
pokladám, prichodiace v osnovách národného jazyka za 
českosti, ták na pr. trebas vo Slov. Pov. 302., naproti 
tomu v češtine neznajú našich tvarov : trebár^ trebárs. 
Píšme svoje tvary dla výslovnosti, lebo určite nevedeť, z 
čoho pocbodia. Hattala vo svojej mluv. jaz. slov. na str. 



— 107 — 

263. vysvetinje ich síce, ale to vysvetlenie nemožno prijaf! 
Hovorí tam : „treba, trebas^ trebárs najskorej dla jest-li z 
treba-li je toho^ treba-Ii je asi toho — aby. Jest-li to pravda^ 
vzniklo r v trebárs, znejúcom ináč i trebar a bez tre i bárs 
a bár, z I tázavej spojky li. Srovn. Partrnek Beitr. 145. 
Tu však sotva môže byť o tom pochyby, že bár a bárs je 
z maď. bár a že u nás české treba, tŕebas slúčily sa^jakým- 
si zvrhlým zvykom so spojkami prvej menovanými^ ^ 
podobná maďarsko-slovenskú slúčeninu máme aj vo vola- 
kto, t;o2a*kde, maď. vala-ki, t;aZa-hol, ktorá uznal aj Mikl. 
za takú; — vták m. etym.jpták; — vjsiať m. etym. vz-jať, 
ktoré odporúča sa ešte aj v prešporskej mlnvnici (str. 2.); 
nž v starej slovančine pisalo sa: vzQti>; — émúrit m, etym. 
mMňíj koreň mig^ bolo už v stslov. mszati, prešmyk- 
nutim slovenský tvar : žmúrif, žmúraf, ale nepíšme za i 
neústrojné dá, ako v týchto prípadoch: ani oko neza- 
dšmnťú, Slov. Pov. 197., zaáámúriť oko, Pov. Prostou. II. 65., 
alebo práve eamrníit oči, Paul. Bes. IV. 111. 



Dla môjho náhladu správne postupovali ti, ktorí slovo 
sloboda písali dla výslovnosti, menovite M. M. Hodža, S. 
Chalúpka, V. Paulíny- Tóth aj iní, lebo slovenský národ 
úplne zabudol na to, že sloboda pochod! od koreňa, ktorý 
je v námestke svoj a v takomto prípade každý pravopis 
snaží sa pisaf dla výslovnosti. Slovenská forma prebíjala 
sa na površie od samých prvých počiatkov. Už v mestskej 
knihe Rajca z r. 1485., tedy pri počiatkoch československého 
pravopisu prichodí: „tu rolu oraczu slobodne kúpil . . .^ 
2e v starej slovančine (vedia svobo^a !), v ruštine, v češtine 
píšu sivoboda, to je odtial, že v týchto jazykoch to slovo 
tak sa vyslovuje vo skutočnosti, potažne tak sa 
vyslovovalo. Ale pozrime si na iné národy. Poliaci vyslovujú 

^ Je podivn hodné, že maďarská spojka bár nenachodi sa v histo- 
rickom siovniku jaz. maď., ktorý vydáva sa pod názvom „M a g y a r 
NyelvtOrténeti szótár" pod redakciou G. Szarvasa a 
Ž. Simonyibo. (Budapest 1890) 



- 108 — 

i 8t70boda i sZoboda a preto vo spisovnom jazyka obe formy 
majú právo. Horvati vyslovujú stoboda a preto^ ačpráve 
ich pravopis nenie fonetickým pišu sloboda . . . Prečo práve 
my máme pred národom zatemúovaf význam slobody ? Lebo 
že ho v tomto prípade zatemňujeme, o tom nemôže byt v 
pochybnosti, kto uváži, že I, ktoré v tomto prípade zjavuje 
sa vo skutočnosti miesto v, nazjavuje sa obdobne. Slová: 
msíl, áB.1, vzsíl atď. môžeme smelé písať etymologicky m. 
maei, dsLU, vzau, lebo táto obmena hlások je riadna; kto 
pozná niekolko podobných prípadov, pri ostatných sám si 
zrobí etymologickú formu, ale pri sloboda m. sloboda práve 
tak ťažko je domysleť sa abstrahovanej etymológie, jako 
na pr. pri východoslovenskom slove "feárs, nebárs^ vždycky 
foneticky písanom, oproti etymologickému bár^r/ pol. bar^sro, 
barďje^o = velmi, zo stslov. bri.zx. Formy svoboda-svobodiť 
prichodiace v osnovách národného jazyka (Pov. Prostou. 
T. 36., 77.), zdá sa mi^ s právom pokladám za podstrčené. — 
Gitoslovku hja nepísať š dvojhláskou : hia (Chal. drám. I. 24.) 
V prípone -ený často zdvojujú spisovatelia n v ww, 
na pr. v drevenný (od drev-o), srstewný (od srsť) atď. 
Mnoho príkladov jest pre toto chybné zdvojovanie u Pau- 
linyho (Besiedky), ktoré pouvádzal som v Príspevkoch na 
str. 43. a 44. privlastňujúc takéto zdvojené nn ruskému 
vlivu. Treba mi 4;u doložiť, že 90 zjavom práve spomenutým 
stretáme «a už aj pred Pauliným. Už Hodža .má vo Vétine : 
medewwý (5.), ba, čo je velmi divné, prixíhodia aj vo Slov. 
Povesťách takéto prípady : medenný (344.), sklewwý (tamže), 
ktorý zjav ma však nepomýli v presvedčení, že je zdvojo- 
vanie spoluhlások proti duchu slovenčiny, a že tedy takéto 
slová písať treba s jedným n i vtedy, keby sme uebladeli 
na zásadu etymológie.^ Chyby zdvojovaním n v prípone ený 

^ Ostatne hodno spomenúť, že Ijadovú osnovu, v ktorej príchodia 
slová so zdvojeným nn, písal P. Dobšinský, ktorý medzi inými russismy 



— 109 



robia sa aj za našich čias : koženný (Vaj. Tatr. 82.)^ izbenný 
(Enknč. Bes. I. 71.) atď. Cbjbne sa pisava aj slovo panenka 
s dvojím nn : pannenka (Slov. Pobi. 1885., 82.), pannenský 
(Vaj. Tatr. 71.). 



Ako šetri sa etymológia v cudzie li 

slovách. 

■ 

Už za fonetickej doby slovenského pravopisn badať 
snahu, aby cudzie slová v jazyku slovenskom pisaiy sa 
pokúď je možno etymologicky. So zavedením pravopisu 
etymologického otužela snaha, aby aj cudzie slová pisaiy 
sa etymologicky, ale pritom všetkom vedia etymologických 
foriem nachodime z hustá formy fonetické, mnohokrát u je)d- 
noho a toho samého spisovatela, v jednej a v tej samej 
knižke, na jednom a tom samom liste. Hneď čitafi: talen- 
tósny, Músa, prosa, hneď talentójemy, Mú^era, prójefa ; tam : 
sympatftia, bibliot^éka. inde : sympatía, bibliotéka ; raz 
^%ilosqp%ia, druhý raz /lloso/ia atď. atď. Na veci nemení, 
či sa daktoré slovo napíše tak alebo inak, ále pri tom 
všetkom vyžaduje to sriadenosf pravopisu, aby jedno, a to 
isté slovo nepísalo sa dla nahodilosti, ale aby oku javilo sa 
vždy nakolko možno v jednej a tej samej podobe. Násilne o všem 
nedá sa nikomu natisnúť taký alebo onaký spôsob písania. V 
českej alebo maďarskej literatúre dosť sa pohovorilo za 
etymologické písanie cudzích slov a proti nemu. Vyslovily 

aj vo svojich „Obyéajoch** má podobne zdvojované tvary : plstenný 
(9.), slamenný (9.)^ atd. Dla môjho vedomia národná mluva, v pod- 
rečiach, zdvojuje spoluhlásky len vtedy, keď prvá zdvojenej skopQniny 
assimiláciou povstala ako v Prostou. Pov. V., v povesti písanej 
boŠáckym hovorom: uhánnete m. uháďnete, neuhá/H m. neuháďli jeZZi 
m. jeáli, Iknn^ m. žiaáwý. 



- 110 - 

svoje dobrozdania ačené sbory^ a pri tom všetkom písanie 
cudzích slov ani v tých jazykoch nenie ustálené a píše 
každý spisovatel; ako za dobré uzná. Jedno však treba mat 
povždy na mysli: zásadu. Píše š-li foneticky, zásadu 
fonetiky preved svedomité v medziach vše- 
obecne ustálených odchýlok. Píš potom: gim- 
Dojarium; a nie gymnájAnm, alebo gimnásium atď. proti 
etymologickému gj^mná^ium. Daktorí spisovatelia označujú 
dĺžku cudzích slov, — pri fonetickom písaní je to nevy- 
hnutne potrebné, — iní to nerobia. V Čechách nachodia sa 
i takí ludia, — a to vážni^ ktorí označujúc kvantitu cudzích 
slov, odporúčajú i kvantitu pôvodnú. Dá sa ufaf; že sa u 
nás nevyskytnú podobné premrštené žiadosti, Požadovaf, 
aby terajší Slovák daktoré latinské alebo grécke slovo 
vyslovil a písal tak; ako ho vyslovovali starovekí Rimania 
a Gréci, je žiadosť neskromná. — 

Pri písaní cudzích slov pozorovaf vo slovenčine istý 
prúd; ktorý nekloní sa výlučne ani etymológii ani fonetike 
cudzieho slova, kloniac sa obom, pokúď srovnáva 
sa to so zvukoslovím jazyka slovenského. 
Ten prúd vykoreňuje všetky tie písmená cudzie, ktoré 
jazyku slovenskému nie sú známe, nahraďujúc ich odpove- 
davými slovenskými, potial dopúôfa sa teda písanie fone- 
tické, — naproti tomu ponecháva všetky pôvodné písmená 
také, ktoré i v slovenčine spisovnej v tej samej platnosti 
miesto n^ajú, a tu podržiava sa zásada etymológie. 

V U. časti spisu tohoto staooviac pravidlá o tom, ako 
načim písaf cudzie slová, postupoval som dla zásad práve 
spomenutých. Nech mi je dovoleno doplnif ich ešte nasle- 
dujúcimi vecmi. 



Pri písaní cudzích slov najväčšie kolísanie pozorovať 
u „s^, ktoré medzi dvoma samohláskama vyslovuje sa 



— 111 — 

u nás ako ,,z^. Spisovatelia nedôslední sú bez výnimky. 
Ani v češtine niet nstáienosti. Ale keď človek zo spisov 
lepších spisovatelov soberíe náležité príklady, presvedčí sa 
o tom, že etymologická zásada predsa má prevahu. ^Viac 
ráz potkávame sa s tvary : Asia^ apprehensia, konverria^ 
prosa, opposícia, jako s tvary zvukoslovnými : A^íia, appre- 
hen;eria, konver^^ia, pró;era, oppojeficia. To samé spozoroval som 
v prospech etymológie u s, ktoré v náslovi prichodí : systém, 
sesóna, podobne n toho s, ktoré prichodí v prípone: -ism^ 
ismus -ósny, -ósnosť: humanism alebo humanismus, bar- 
barism alebo h&rhskvismiAS, nerYÓsny, neiYÓsnosť. 

Z tejto príčiny spravujme sa pravidlom: Cudzie s, 
trebárs ono znie jako^er, medzi dvoma samo 
hláskama píše sa etymologicky. Podobne ety- 
mologicky píše sa na počiatku slova a v prí- 
pone 'isnij -ismm. ^ 

Litera x, ktorá v slovenčine znieť môže jako Jcs i gz 
(praď;Í8 = pra2;ds ; ea;ámen = e^^g^ámen) nenie vyobcovaná 

^ Skopenina st, v náslovi (časté i v medzisloví) vyslovuje sa 
jako št, — To deje sa po istú mieru aj v Českej výslovnosti, ale tu 
pravopis v takých prípadoch drží sa etymológie objavnjúc tvary : 
stit, študent, konatítuce, a^udie. V slovenskom pravopise vládne 
zmätok, y martinských spisoch, aspoň v podaktorých slovách má 
prevahu etymológia, ale etymológia v tomto pripade nesvedčí slo- 
venčine, aspoň nie dla mojeho nábladu. Medzi zvukom s íízjq o vela 
menší rozdiel čo do vyslovenia,než medzi 8 & š & preto tam jazyk 
snesie lahko etymologické písanie, ale medzi s a 8 je rozdiel veliký ; 
dla môjho náhladu v tejto veci má sa postúpiť miesto fonetike. Každý 
Slovák vyslovuje tie slová s š takto: štÁt, študent, konlŕitúcia, 
iMdium. Slovák vyslovuje : štáína., reštaurácia, Itatúra a etymolo- 
gickú výslovnosť: síátua, resŕaurácia, sŕatúra z ťažká prijme za svoju, 
Šetríme pôvod slova, ale nebuďme macošskí naproti tomu, čo stalo 
sa naším telom. — Skopeniny sp 9k ak y cadzích slovách niekedy 
vyslovujú sa tiež ako šp & šk, na pr.: rešpekt, inipektor, resjpicient, 
re^Aľipt, iA^andál. Zo zásad výš rozložených plynie, aby dla výslovnosti 
pisaly sa i také a podobné slová. 



- 112 - 

7.0 slovenského pravopisu. Z tej príčiny, že x dovoluje dvo- 
jakú výslovnosť vo slovenčine, a že nenie hodno držiac 
sa prísne fo n etiky pisaf jednu a tú samú literu dvo- 
jakými sprežkami (JcSy gz)y odporúčam, aby x dôsledne 
zachovávalo sa tým viac. lebo t mnohých príčin nevyhynie 
nikdy z nadeho pravopisu. Píšme teda : praa;iS; ea;ámen, eď^ekú- 
tor, e^jcellencia^ errperiment, Cď^tra atď. a nie takto so sprežkou 
hs (sprežky gz vo spisoch tlačených nikdy sa neužíva) : praisis, 
ékskmtxiy eXisekútor; eA^cellencia, eXisperiment, eistra. 

Nemecké vlastné slová, vychodiace na -hurg^ -berg, 
tvoria- 1] sa z nich prídavné mená príponou -sJcý, pred touto 
neutrácajú zvučku g. Treba teda písať: magdebur^ský, luxem- 
burjrský, habsbur^ský, wtlrttenberjrský, gleichenbergrský, atď. 
a nie : magdeburský, luxemburský, habsburský, wttrtten- 
berský, gleichenberský. Týmto posledným spôsobom píšu — 
Česi, nenávidiaci zvučku g, u nás oblúbeuú. Ďalej neslo- 
bodno zamieňať nemeckú zvučku g, zvučkou k, jako stáva 
sa Často za príkladom českým. Neslobodno teda písať: v 
hófburÄu, v Luxemburgu, v GleichenberÄiu atd. Kto v takýchto 
prípadoch nešetri pôvodnosť hlásky g, ten hreší proti svojmu 
jazyku, lebo umele natíska mu takú hlásku, jakú nerád 
trpí v cudzích slovách. Slovenčina natolko lúbi zvučku g, že 
skutkom vyslovuje ju aj tam, kde vyžadovalo by sa k, na 
pr. vo slovách : trunpn m. truniu, grajciar m. Ä;rajciar, gaštan 
m. /^aštan, ^rieda m. A;rieda atď. 

Napriek tomu, že cudzie dvojslabičné 'ia, ktoré píše 
sa prosto m, dá sa čítať vo slovenčine í jednoslabičné jako 
dvojhláska, pravopis neruší hiát medzi oboma samohláskama 
a nakladá písať takto : Mária, biblia, diurnum a nie : Márija, 
biblija, dijurnum. Niet príčiny, aby zpod tohoto pravidla 
vynímalo sa slovo : lalia, ktoré posledne mnohí písali výluč- 
ným spôsobom takto : lali/a ; i sám Štúr, zástupca fonetického 
' pravopisu, písal lalia (Naúka 143). 

V cudzích, menovite v nemeckých slovách prichodiace 



— 113 — 

j^ľ^ slovetiBký pravopis striedavé bere ta za tvrdé tB za 
mäkké. Nebudem zkúmaf prísny tohoto zjavu, len konšta- 
tujem, že mäkčenie nemeckého I v naiom pravopise zakladá 
«a na čiastočnej výslovnosti slovenskej. Je vSak žiadúce^ 
aby sme v tejto veci poznali^ éi nemecké I vo vietkých 
prípadoch vyslovuje sa u nás mäkko a či len v podaktorých. 
Sosbierav náležitý počet slov, spozoroval som,, že v istých 
určitých prípadoch mäkčenie zjavuje sa dôsledne, v niektoi- 
rých iných určitých menej dôsledne. Všade tam, kde Nemci 
príslušné I vyslovujú jako nevlastnú samohlásku, 
8 vynechaním predchádzajúceho alebo nasledujúceho e, Slo- 
váci zamieňajú ho mäkkým „7^. Príkl&dy sú : šabľa, núdfa, 
pantof7a, piksfa, raSpfa, škatuľa, štibfa, štrúdľa, táfTa, žemľa, 
fakľa atd. z oem. : säba!, nudeľ, pantoffeZ, bttchseZy raspeZ, 
schachteľ, stiefe2, strudeľ, tafaľ, semme!, fack^í. ĎaBie prí- 
klady: šindeľ, šniceľ, štopeľ, vechseľ, bi^teľ, gápeľ, handeľ 
atď. z nem: schind^ľ, sehnitzeľ, stoppeľ^ vechseZ, beutaľ, 
giVpeZ^ handeľ. Príklady v slovesách: pigľovaf, maľova^ 
šmajchľovaf atd. z nem. : bttg^ľn, maZen, schmeicheľn. 

Na základe shody, ktorá v týchto prípadoch javí sa 
medzi výslovnosťou (tej čiastky slovenskej, ktorá mäkké 
y^X^ zná) a medzi pravopisom, dovolujem si vysloviť pravidlo : 

V cudzích^ z nemeckého do našeho jazyka 
vniklých slovách, mäkčíme to „ľ", ktoré Nemci 
vyslovujú čo nevlastnú samohlásku. 

Tam, kde Nemci vyslovujú I jako spoluhlásku, 
Slováci skutkom píšu buď tvrdé buď mäkké 1. Na príklad 
tvrdé v 'slovách: íaľošný, Í7anell, šeJma; mäkké v slovách: 
šľak (ho trafil), fľak, fľaša. Hladiac na to, že v tejto druhej 
kategórii v jednotlivých slovách vyslovujeme výlučne 
tvrdé J (jako v faíošný, f ľanell, šeíma), kdežto v slovách 
„šlak/ „flak," „flaša" mäkké „ľ" zamieňa sa s tvrdým 
(=šľak, fíak, flaša), pre dôslednosť navrhujem toto pravidlo: 

V cudzích slovách, pošlých z nemčiny, 

8 



— 114 — 



piSeme tvrdé ^Z" tam, kde ho Ne 
spoluhlásku vyslovujú. Píšme tedy ni( 



m ci j a k o 
nielen íáloinf, 
fZanell; šelma^ ale aj : šZak^ fZak, fZaša atd. 

Niektorí spisovatelia použivsýú mäkkého I i v slovách 
z latinčiny pošlých. To deje sa menovite u islov ženského 
pohlavia, vychádzajúcich na -a: tabuľa, fabuľa, regnľa^ 
bakuľa, atď. V tomto prípade čeština príslušné I za mäkké 
pokladá, lebo po ňom prehlasuje a v 6 takto: tabuk, fabufó^ 
regule, bakule. Ale tu nemôže byf smerodajnou čeština. 
Je neodškríepna vec, že spomenuté slová príchodia aj b 
tvrdým I v podobe : tabuJa, fabula, regula, bakuZa a tvrdosť 
tohoto I v slovenčine ukazujú aj príbuzné slová, na pr. 
regulárny. Tu I nikdy nenie mäkké, trebárs sa v príbuznom 
„regnľa^ kde-tu aj mäkko vyslovuje. Opierajúc sa o toto 
a hlavne o to, žé vo všetkých ostatných, inak tvorených a 
do slovenčiny vniklých latinských slovách vyslovuje sa 
tvrdé í, vyslovujem pravidlo, aby sa I v latinských 
slovách nikdy nemäkčilo. Aby sa teda písalo nielen : 
artikuZ, škrupúľ, tituľ, j úľ, generáľ, choráľ, ideáľ, regáľ, 
principáľ atď., ale aj : tabuľa, fabuľa, reguľa, bakuľa, áno 
tomuto pravidlu podriadiť treba aj slovo: fíškáľ, ktoré v 
poslednú dobu tak radi píšu s mäkkým ľ na konci. ^ 

Martin Hattala vo svojej mluvnici jaz. slovenského píše : 



^ Rozdiel medzi tvrdým a mäkkým „ľ^ mali by sme robiť vo 
slovách z tých jazykov, ktoré rozoznávajú spomenuté dvojaké „I**., 
menovite vo isloyách, poSlých z jazyka maďarského. Etymologicky 
mali by sme písať: gnľiš, Y&ľoy, vo2a-kto, fáteí, temtov atď., ale 
naproti tomu velmi často stretáme sa s formami: guZáš, váľov, 
voľakto a zas; fáteí', (Slov. Pohl. 1831., 355.) temľov (Pov. Prostou. 
IV. 83.). Etymológie v takýchto slovách mali by sme sa držať tým 
viac, lebo výslovnosť sotva je možno postaviť za smerodajnú. Na 
východe mäkčia každé 1: felyelyoY&c (Sokol 1867., 56. b.), vo stre- 
disku stvrdia ho až na „t*" : powgár (Pov. Prostou. 11. 80.) a na 
západe nerobia vôbec rozdielu medzi tvrdým a mäkkým „2**. 



— 115 — 

iustrumenta?, loka?. Vzal to z ruštiny. Akoby veru ruské „I" 
v cudzích slovách svojou, výslovnosťou a povahou rovnalo 
sa cudziemu „1" v slovenčine. Je v tých slovách „ľ" ne- 
prirodzene obmäkčené. Oi by sa nevysmiali tomu^ kto by 
dla obdoby počal hovorif a pisaf po slovensky takto: ge- 
nerál, principaí, ju?, idea??... Každý Slovák vyslovuje: 
inštrumentáZ; lokáZy generáí, príncipáZ^ já2, ideáZ atď. Preto 
slová tieto i pisaf treba takto. 

Zdvojené spoluhlásky z pravidla vypisujme v medzi^ 
slovi tak ako v. záslovi. Píšme: summa, kontroZiór, kom- 
missär, ánell, paškviíí, protokoíí^ nuľleL, páviUon, ses^ia, 
kommentár^ paraBelný, parceKa, flaneií, atd., atd.^ 

Tie cudzie slová, ktoré vnikly do jazyka ludového a 
tam zovšeobecnely^ zdomácnely, nech sa.oyšem pišu fone- 
ticky, nakolko to už zvyk zaviedol do pravopisu. Takéto 
sú na pr. krstné mená:. Jojeref^ Zu0Sí, Bófra^ slová: mu^e^ika^ 
mi£rerák atď. Vždy foneticky nech sa píšu slová hlásko- 
slovné poslovenčené, také, ktoré dostaly slovenská príponu : 
penzHA;, kimelica; m. pensl, kttmmel. Konečne foneticky 
nech sa píšu takéto a podobné nemecké slová: kamarát, 
panŕ, rapan^, gniuŕ, atď., lebo t, ktorým končia sa m. pô- 
vodného d, podržujú v skloňovaní. 

Složeniny au^ eu nám nesluší zamieňať složeninami av^ 
ev. To robia tie slovanské jazyky, ktorým tamtie cudzie 
složeniny k dúhu nejdú, pre nás sú ony jako stvorené, my 
vo svojich vlastných slovách tak radi vidíme tupé u, že 
nielen v, ale aj tvrdé I nim zameňujeme (zábauka, nechau, 
iieu, mysleu atď.) Preto píšme : aiitoňomia, autentický, ai^tor, 
£t«ropa atď. a nikdy nie: at7tonomia, avtentický, avtor, 
£t;ropa. 



' Takémuto pravidlu vymykajú sa jednoslabičné poslovenčené : 
bál, côl m. balí; coll. 

8* 



-^ 116 — 



O dlhých a krátkych slabikách. 

Pri dlhých a krátkych slabikách pravopis nemôže sa 
opierat o starú slovančinu. Kto interessuje sa o slovanskú 
kvantitu, nech si prečíta rozprava Miklosichovu^ ktorá pod 
názvom „Uber die langen Vocale in den slavisehen Sprachen^ 
vyšla v Denkschriften der k. Akadémie der Wissensehaften 
in Wien 1879., 75—140. Náš pravopis v tejto ved spra- 
vovať sa mal stredoslovenskou výslovou. Lenže pravopis 
pre nedostatok spoľahlivých a vyčerpavýeh prác o eáredo- 
slovenskom nárečí čo do dlhých a krátkych slabík hned 
pri svojich počiatkoch nemohol stanoviť pevných pravidiel. 
Náš spisovný jazyk vytvoruje si teprv teraz pravidlá o 
kvantite slabík, podliehajúc pri tom vlivu spisovného jazyka 
českého a vliva nárečia západoslovenského. 

Podávam nasledovný rozbor hlavnejších prípadov z 
náuky o dlhých a krátkych slabikách vo spisovnom jazyku 
slovenskom. 



a— a— a— la. 

1. Hláska a dĺži sa v á a ia, hláska á len v ia. 
Dlhé á neprichodi po c, š, i, d0, dž — ale rozkladá sa vo 
dvojhlásku ia : čiara, košiar, kožiam, bryndziar, gundžiach. 
Pre zachovanie stredoslovenského rázu a pre dôslednosf 
pravopiseekú mali by sme sa prísne držaf toho pravidla. Y 
terajšom pravopise po c, š, š, de, dš zamieňa sa dlhé á s 
dvojhláskou ia. Čiastočne preto, lebo zámena javí sa aj v 
nárečí a čiastočne bádam aj z tej príčiny, že naše gram- 
matiky nepodávaly v tej veci určitého pravidla. 
2e v strednom nárečí prevláda ia m. á po č, š, i, to zistil 
aj Pastrnek z prameňov národného jazyka (Beiträge 
73 a nasl.). Dlhé á rozkladá sa v ia aj po mäkkých c, s, s. 



— 117 — 

ale len y p r i p o n á c h^ ohýbacích alebo slovotvorných : 
myšacia, husia, kozia koža; vajciam, husiam, refa^eriam, 
krajciar, husiar, refaziar ; — po tvrdých ostáva á : kosám, 
kassám, kozám, kobzám, kolesár, vozárik. Po pravde mali 
by sme rozkladat á v ia po ii^etkých mäkkých spolu- 
hláskach, teda aj po ď, ^, n, F, m. V nárečí hovorí sa 
totiž hodia, tratia, honia, volia, kŕmia, hadia koža, tretia 
časC, radia hodina, sobolia koža, medvediar, nitiarsky 
obchod, tiahnuf, sniakaf, pniak, Poliak, zemiak, mediam, 
smetiam, kostiach, dlaniam, daniach, pištoliam, poliach, 
zemiach atd., ale vo spisovnom jazyku vyvinuly sa od- 
chýlky, y skloňovacich príponách ám, ách po ň podržuje 
sa dlhé á: dlaiiám, stajňám, dlaňácA, stajňáoA, (paniam, 
paniach stiahnuto z pani/am, panijach), podobne po ď, ŕ: 
medám, medoch, ko8fá»», kosfác%. Po ď, ^ v príponách 
týchto ujalo sa v poslednej dobe písat krátke a: medach, 
lodam, koetachy št vŕtam. Toto krátenie vkradlo sa do spi- 
sovného jazyka zaiste českými formami kostem, kosteci^. 
Po mäkkom T nikdy nemôže stáf dlhé á, ale vždy ia: 
poliam, roliam, pištoliam, píšteliam, kúdeliam atd. a nie 
poľám, rolám, pištoľám, pištelám, kúdeľám. — Dlhé á po j 
nikdy neprichodi vo strednej slovenčine a preto vyhybovať 
mu treba vo spisovnom jazyku, čo spisovatelia nerobia 
dôsledne. Ono po j rozloží sa totiž v ia a prvá Časť tejto 
dvojhlásky zanikne následkom súrodnosti s predchodiacim 
j : stoja = stojia = stojka = stoj'a. Hattala nechcel vedeť o 
tomto zjave stredného nárečia, prečo robil mu už Štúr vý- 
čitky vo Slov. Pohl. z r. 1851., 219. Skutkom je, že v 
západnej slovenčine dlhé á môže stáf po ^' a z tejto príčiny 

* Tomuto neprotiví sa výrok P a s t r n k o v, dla ktorého 
„Nach c, 8y Zy wird dagegen stetz á geschrieben: cápať, cápovitý, 
cár, cáraf, cán; sánka, sápať; die zahlreichen Composita mit za-: 
zákoD.^^ (Beiträge 79.) V predponách a v kmeňoch dlhé á skutočne 
nemení sa po c, 8, Zy ale v príponách áno. 



— 118 — 

mnohí spisovatelia žičili mu miesta aj vo spisovnom ja- 
zyku, tak oa pr. Panliny^ jako som to uviedol v Pŕispev-^ 
koch na: str. bi., y slovách: jarok, stoja, stroja nerozdvojá^ 
vojak atd., alebo Ealinčák: vojak (pov. IV. 53), zabijak 
(lY. 34.); oba to šuha>ŕa mladi (III. 23.), v Bottových 
Spevoch (101.) jasot proti jaBOtne vo Vaj. Tatr. 85 atd. 
. Niet príčiny aby sme tu narušovali hláskoslovné zákony 
strednej slovenčiny a preto píšme nielen : jarok, stofa, stroja, 
boja, jasot, vojak zabijak, ale aj pi. nom. oja, pi. gen. 
jam (v obecnej mluve dľa chlap = jamov, alebo dla duša 
=jB>mi), pi. lok. stajach atd. 

Dlhé á mení sa niekedy vo.dvojhlásku ta aj po tvrdých 
spoluhláskach: dréapať, kaviareň; v niektorých slovách 
strieda sa oboje dĺženíe : rásť — ríasf, zahráknut — zahria- 
knuť. Vo spisovnom jazyku prichodiace porád — poriad je 
poslovenčené z č. porád; v strednej slovenčine povie sa 
buď naporad buď ustavične, neprestajne. V slove voliaky 
oprávnená je dvojhláska stiahnutím z vola;aký Pov. Prostou. 
VI. 34., inde písano vol;akosi L 72. 

2. Zanedbáva sa dĺženie v nasledujúcich dôležitejších 
pripadocb: 

V príponách množného datívu a lokálu ám, ách. 
Vedľa dlhých prípon dm, ách v terajšom spisovnom jazyka 
často vídavame krátke am, ach v jedných a tých samých 
prípadoch. Kolísavosť v pravopise samy mluvnice spôso- 
bilý. Štúr v tejto veci nemal pevného názoru. Pri vzore 
ryha („ruka^) učil, že má množný dativ z pravidla dlhú 
príponu a lokál tiež dlhú; pri vzore ulica na opak, že 
datív a lokál majú prípony krátke. Pri vzore cirkev: „Datív 
a lokál majú krátke prívesky, bo za starodávna koncová 
hláska mäkká bývala.^ Pri vzore noc kladie krátke a dlhé 
prípony, tieto posledné v závorke v podobe dvojhlásky 
(=^ ja) a poznamenáva : „Po daktorých spoluhláskach, ktoré 
^a ešte ako mäkké vyslovujú^ stáva v datíve a v lokáli 



— 119 — 

ia {=^ ja) miesto dlhého á, na pr. radoäU'am — radóstiachv 
jablomam -^ jabloniach, obraciam — obručiach atd. Ostatne 
býva y týchto pádoch koncovka až do cela krátka na pr^ 
nocam •*— nôcach, radósfam — radosfach^ k.oľajaiQ — kóla-^ 
jach átd. á toto je lepšie slovensky^ . . . Štúr nepodal nám 
v tejto veci žiadnych dôvodov pre svoje istenia. Skutkom 
je, že rečené prípony v strednej slovenčine prichodia i jako 
krátke i jako dlhé. Práve tak počat hovorit o rybách, 
prsach, dverách, čelách atd. ako o rybách, :prsáoh, dve- 
rách, čelách; práve tak o vecačh, očach, MoSovcacb atd. 
ako o vecách, očách, Mošovcách ; práve tak o cirkvach, 
stajôach, dlaňach atd. aRo o cirkvach, stajôách atd. atd. 
A čo je ta nvedeno o lokáli, to všetko hodí sa aj pre 
dativ. Pri vzoroch pre stredné mená Štúr z pravidla podá- 
val dlhé prípony ám, ách, kdežto aj v týchto prípadoch v 
strednom nárečí panaje zámena. Jedno je isté, že v živej 
mlave prevahu majú prípony dlhé ^ a preto 
postaviac sa na stanovisko stredného nárečia nemôžeme 
riecť^ že to je lepšie po slovensky, kde sú prípony krátke. 
Tento výrok nedá sa odôvodniť ani etymológiou, lebo ved 
tn so stanoviska etymologického vôbec nič kladného pove- 
dať nemožno, najviac možno by bolo opierať sa o do- 
mnenky jednotlivých srovnávacich jazykozpytcov, vidz uve- 
denú Miklosichovn rozpravu v Denkschríften, XXIX., 
113. Hattala Štúrovo učenie natoľko zmenil, nakolko spo- 
mínané prípony jako dlhé uviedol až na vzory cirkev-kosť 
(„diaô-kost^.), v ktorých podával krátke prípony. Mráz 
konečne vyslovil sa za dôslednosť a hovejúc živému jazyku 

* Z prameňov národného jazyka toto samé zistil Pastrnek 
hovoriac: „Was die Quantität betrifft, so ist om, och stetz kurz^ 
am J ach dagegen, bis auf die i- Stämme, — lang; daher . . . rybám, 
dušiam; delám, znameniam, poliam; semenám^ kuratám aber kosťam. 
Genau die gleichen Quantitätsverhältnisse gelten im plur. loc." 
(Beitt. 82.) 



— 120 -^ 

Z pravidla podával ich ako dlhé vo vietkých pripadoch. 
Vo spisovnom jazyku aetálaje sa také pravidlo, dFm kto- 
rého prípony ám, ách dlhé sá z pravidla^ pričofin dopú- 
fifajú sa výnimky pri slovách^ vychodiacich na í a ď, ktoré 
vo spisovnom jazykn terajšom po príklade českých foriem 
kostým, kost^ch rady prijímajú krátke prípony am, ach. 
Samo sebon sa rozumie^ že táto výnimka je výnimkon 
terajiteho spisovného jazyka, pridržujúceho sa i v tejto 
veci češtiny ; v živom jazykn takéto slová zamieňavo s 
krátkymi prijímajú aj dlhé prípony : kostiach (Pov. Pro- 
ston. I. ôl.)y štvrtiach (Slov. Pov. 223), pečadiam (tamže 
247) atd. I dlá nových mlavníc i dla toho čo prevahou javí 
sa vo strednom nárečí^ chybno je tedy pisaf : po nlicacA, na 
(Sélach, v MošovcacA a tomu podobne. 

V slovách, tvorených príponou jafľh, pravidelne dĺži 
sa táto prípona, jestliže od nich tvoríme daBie slová prípo- 
nami -ka, -ský, -stvo. Chybno je tedy pisaf: Kláštorčanka 
(Paul. Bes. IV. 102), brezňanský (Chal. drám. I. 54), 
občanstvo atd. m. Kláštorčianka, brezniansky, občianstvo. 
Dla nitriansky mali by sme pisaf aj tatn'ansky (slovo neuží- 
vané od ľudu) a Kalinčák skutočne zachoval pravidlo dĺže- 
nia, keď napísal : ;, vetry tatranské^ (pov. III. 122). 

Zanedbáva sa dĺžka v prirovnaní k výslovnosti vo 
slovách car-cariť (Vaj. Tatr. : čarí 16, caril 41). V novej 
dobe celkom neodôvodnene píše sa voskrz car, carský, 
carstvo; to deje sa z naivnej príčiny, lebo veď vraj slovo 
to je ruské a Rusi nedíža v ňom kmeňové a. Pravdaže 
ho nedíža, ked dĺžky nemajú vo svojom jazyku. Česi píšu 
dla svojej výslovnosti cár; prečo by sme si mali robif 
násilie my? — Často píšu preklatý m. prekliaty od pre- 
kliaf ; píš prekliaty jako zohriatý od zohriaf . Nie je správna 
výpoved v Sokole (1865, 77): „vziaty m. vzatý je chybné." 
-T- Nesprávne je pokánie (Vaj. Tatr. 14, 62) napriek tomu, 
že prichodí aj v Pov. Prostou. I. 58 : „zaveriu sa, že sa 



- 121 — 

dá na pokánia^ ( «= Sv. Ján v Liptove, teda blízko ku 
hraDici yýcbododoveimkého nárečia, v ktorom niet dĺžky) : 
pokánie Btiabnitté z poko/onie. Nesprávne je aj napadať 
dakoho (,,Bapadá Pankráea, Kal pov. III. 8ô) : napadnúC 
— nápádat ako obkradnúf obkradaf. 

Niet žiadnej príčiny zanedbáyaf záslovná dĺžku v pri- 
slovkách : áueBká, dniíká^ sexaiá, vonia, nikdáy onehdá. 
Neviem^ či možno zo strednej slovenčiny odvodzovať formu 
nikda^ prichodiaeu často v Slov. Pov. 231^ 299 atd. 

3. Nesprávne dĺži sa v týchto dôležitejších prípadoch: 

V prípone množného initrnmentálu — ami. Už 
Štúr napísal bol v Náuke 142 pri vzore ry&a, že inštrumen- 
tál mn. počtu v koncovke má obe slabiky najviac 
k r á t k é^ on vyslovil sa síce iným spôsobem, nie dosf 
zrejmým, ale z kontextu nemôže vzniknút pocbybnosf, že 
myslel tak, ako som uviedol. Vedia pravidla (^najviac 
krátke^) dapúšfal síce aj výnimky, hovoriac že u dakto- 
rých „Slovenov^ je predostatná slabika mn. inštrumentálu 
dlhá na pr. rukami, motykami, kdežto u „ínších je dlhá 
ostatná na pr. rukami, motykami^. Skutkom je, že v stred- 
nej slovenčine počui inätrumentálovú príponu ami i v 
podobe práve napísanej, i v podobe ámi i konečne v 
podobe ami (túto poslednú zvlááte v Liptove). Príklady pre 
ámi z Pov. Prostou. : povesttami (I. 3), poHami (I. 11), 
viselniciamj (I. 34) alebo zo Slov. Pov.: myiiami (267), 
slzami (298) atd. Pre príponu: ámi podáva príkladov 
viac než trelm sám Štúr a jeho posebnici, ktorí vlastne túto 
príponu uvádzali v písomnom jazyku. Opierajúc sa o to, 
čo o prípone ami povedal Štúr, znatel strednej sloven- 
činy, dalej o to, čo zavádzali slovenskí grammatikári pra- 
vidlom a konečne o to, čo predpisuje nám historický roz- 
voj jazyka, musíme písať túto príponu tvarom — ami a 
nie tvarom — ámi, ktorý často videf vo spisoch. 

Nesprávne dĺži sa posledná slabika v slove zajtra. 



— 122 — 

lebo y tomto siovje záslóvné a je gemtivnonpripoiioii^ ktorá je 
vždy krátka; slovo pochod! totiž zo : za jntra. Ostatne formy 
zajtra priebodia i v prameňocb národného jazyka na pr. v Slov. 
Pov. : 2Ô4; 299. Podobne chybne dĺžime predposlednú slabika 
v slove neskonalé adv. (Vaj. Tátr. 66). Máme pisať ne- 
skonalé, neskonalý; dokonale, dokonalý z čin. príčastia 
minulého : neskonalý dokonal. — . Chybne dĺžime ďalej vo 
slovách: pomalí m. pomaly (Slov. Pobi. 1885, 370) vedia 
pomalí (tamže 376), lebo po-malý je instmmentál od malý 
s predložkou po jako v po^slovensky ; — od malička z ma- 
ličký á nie od máličko ; — slečna (Paul. Bes. IV. 96), 
dobre slečna ; chvála Bohu (Chal. drám. I. 15) prieči sa 
živej výslovnosti, Slovák hovorí chvalabohu, srovn. srb. 
xBajia = vďaka ; — stáť veľmi často piše sa m. stať ^ 
príčina tohoto zjavu je v samom živom jazyku, ktorý pre- 
stáva robiť rozdiel medzi slovesami stctť — stanem (stslov. 
stati — stan^) a stáť — stojím (stslov. stojatí — stojsi;). 
Čítame v Slov. Pov.: ostať (209, 275) vedia ostať (339), 
ostal (Pov. Prostou. I. 72), Čítame v Slov. Pov.: nedostal 
(307), predsttíl (333), pristál (262), vstal (268) atd. m. 
nedostal, predstal, pristal, vstal. Zapamätajme si toto: 
Infinitív krátko znie v slovese, ktoré má v 1. osobe 
prítomného času — nem: ostanem — ostať, nedostanem — 
nedostať, predstanem — predstať, pristanem — prístat, 
vstanem — vstať ; naproti tomu infinitív dĺžime, keď má 
1. osoba prít. času-^j'iw: stoj'ím — stáť, postojím — po- 
stáť, odstojím — odstáť, dľa tohoto je chybné : „hneď ako 
sobáš odstal^ (Pov. Prostou. I. 66) m. odstal. S mojím 
vedomím v strednom nárečí v tomto smysle ani neprichodí 
od odstojím : odstať, ale vždy odstáť. V mojom rodisku 
lud správne áétri rozdielu medzi stáť a stať ; v prvom, ako 
je vedomo povstala dĺžka stiahnutím : stáť zo stojatí ako 
pás z po/as. — Zdá sa mi, že mladnúť, slabnúť, chlad- 
núť cudzie sú stťednej slovenčine, napriek tomu, £e ony 



— 123 — 

kde-tu pricbodia v prameňoch národného jazyka, na pr. 
v Pov. Proston. IH. 22 : gtóbli, v Slov. Pov. 310 : stóbnul. 
Podobne neslovenekými c sa mi zdajú hladkať (Kal. pov. 
III. 35) a6 i toto prichodí m. stredoslovenského hladkaf 
v prameňoch národného jazyka, na pr. v Pov. Proston. III. 
25, v Slov. Pov. 256. — Lepší spisovatelia radi píšu : tovar 
m« tovar, tdat sa zdalo sa m. záát sa zdalo sa. 

4. V niektorých slovách vo spisovnom tak ako v 
ävoin jazykn pricbodia jedny a tie samé slabiky raz dihé 
raz krátke: rano-rano, slávnosf-slavnosf, mriavkaf-mrav- 
kaf, šiarkan- šarkan, fašiangy- fašangy. V takýchto prípa- 
doch zámena dlhých a krátkych slabík nemožno pokladať 
za nedostatočnosť alebo nedÔslednosf pravopisnú dotial/ 
pokial vo spisovnom jazyka nenstálila sa jedna lebo drahá 
forma. 

e— é— ie. 

1. V strednom hovore slovenskom hláska e dĺži sa 
vo dvojhláskn ie. Dlhé é v živom jazyka stredoslovenskom 
vôbec nikdy neprichodí v domácich slovách, len v cndzích : 
iéf, cárazka, planéta, kométa, komédia atd. a vo vniklých 
z češtiny: dc^ra (m. dievka) a peča (m. starosf). Vo spi- 
sovnom íazyka njalo sa však písat dlhé é vo skloňovaní 
prídavných mien : dobré diefa, dobrého diefafa, dobréma 
diefatn. Ale poznamenať slaší, že aj toto dlhé é po mäk- 
kých spolahláskach pravidelne rozpúšfa sa vo dvoj- 
hláska: avídzie diefa, cadzi^ho diefafa, cadziama dieťaťu. 
Dla tohoto nesprávne je: cudzéma chleba dopriať (Chal. 
drám. I. 18) a ešte nesprávnejšie stojaceho (Kal. pov. IV. 
3). Po spoluhláske j nikdy nepočať dvojhláska ie {jieálo = 
jadlo^, táto zanikne totiž tak ako ia po j, vidz na str. 117. A 
pretu dvojhláska iepo j netreba ani v písme označovať. 
Paulinyho pravopis je zastaralý, on písal v Bes. : ji^dlo 



— 124 - 

(U. 43), zíLjieáeuf (L 23), njieždat (I. 202), preji6žda( (I. 
195) atď. Pripad y Pof. Prostou, in. 16 „nech mu trebárs 
Qji objiedia^ pokladám za taký, ktorý nezakladá sa na 
výslove. Slovo príkraýie v Loosovom Slov. III. 447 je pre- 
strojené z českého pŕikraji, v slovenčine takého slova niet. 
y slove ABJel stredná výslovnosf rozoznáva dvoj hláska ie, 
čo je zrejmé z toho, že y odvodenom anjelsky nedĺži sa 
prípona -ský ; jako by bolo ani&l-sky. Podobný prípad je v 
pranier z pranger. Dvojhláska ie často zamieňa sa s eje, z 
ktorého stiahnutím povstala; iereje sa — serie sa, vyve- 
treje — vyvetrie atd. V pravopise rovnako sá dobré obe 
formy. Obdoba s inými jazyky slovanskými žiada, aby sme 
západoslovenskú formu neni písali formou nenie, nakolko 
vôbec tohoto slova užijeme. Miesto foriem s dvojhlaskou 
io, bežných v strednom hovore, ujaly sa vo spisovnom jazyku 
formy s ie: dievča, polievka; výslovne jako lepšie odpo- 
rúčané sú v Sokole z 1865. 116/a. 

2. Zenedbáva sa dĺženie v týchto dôležitejších prí- 
padoch : 

y predpone pre v podstatných slovách tvorených od 
slovies, ako : prehlad, prevrat, prehra, prepasf m. priehlad, 
prievrat, priehra, priepasť, y uiektorých slovách zanedbá- 
vanie dĺžky pod vlivom českých tvarov tak sa upevnilo, 
jako na pr. vo slovách : prehlad, preklad, že už ani pomy- 
slef nemožno na znovuzavedenie dĺžky. Tu prichodí len na 
toto npozomit: Od preložif, prebraf, prevrátiť, prepadnúť, 
prehliadnuť, prehrať, premysleť, presadiť atď. v živej reči 
počujeme takéto podstatné mená: prieloh, prieber, prie- 
vrat, priepadisko — priepasť, priehlad, priehra, priemysel, 
priesada. Je tedy v zájme slovenskosti nášho jazyka ne- 
rozmnožovať prípady, v ktorých zanedbáva sa dĺžka. — DÍže- 
nie často zanedbáva sa v slove hvezda naproti stredoslo- 
venskej výslovnosti a naproti zvijezda. 

3. Nesprávne dlži sa v týchto dôležitejších prípadoch : 



— 126 - 

V slovách, tvorených ztlrabňovacon príponou — ec. V 
strednom nárečí táto prípona v niektorých slovách za- 
mieňa sa s príponou -iec : konec — koniec, venec — veniec, 
hrnec — hrniec, otec — otiec (v okoU oslianskom). I v 
jednom a tom samom podrečí zamieňajú sa tvary spome*^ 
nntej prípony, jako na pr. v Pov. Proston. II. 88: ,,a tá 
krava mala zvonec, už je tej rozprávke koniec.^ Vo väč- 
šine slov prichodí len krátka prípona: chlapec, klep^, 
vranec, stenec, honee atd, a z tefto príčiny pre dôslednosf 
píšme s krátkou príponou i tie, ktoré v živej i v spisov- 
nej mluve )avia sa dvojakými tvarmi. Dľa tejto zásady ne- 
správne sa dÍ2í v slovách : koniec, Turiec, veniec, otiec atd. 

4. Vo spisovnom jazyku striedajú sa tvary nekto — 
niekto, nektorý — niektorý: Vo strednej rióvenčine počaf 
len tvary s nie- až na slovo nejaký, ktoré, (Hodža vo Vét. 
127, 133, písal nieaký), ztratílo dĺžku v prvej slabike pre 
snadnejšiu výslovu; niejaký alebo nieaký obec^iý ľud ^sto 
stehuje v niaky. V poKtine píše sa niektorý, niekedy, v ruštine : 
H^KOTopBin a nie HCKOTopLiň. — Forma pero zamieňa sa s 
tvarom piero, kvetník s formou k vietnik, prvšie je pd vodne jšie. 

— Hláska e, ktorú užívame pri tvorení prítomného éasn : 
mrem, v jedných a tých samých slovách prichodí i krátka i 
dlhá vo dvojblásku ie rozložená, na pr. : načrem — na- 
driem, zoderem — zoderiem, zomrem — zomriem, vystrem 

- vystriem, zovrem - zovriem atd. - Grammatíkári, me- 
Dovite Hattaia, pri časovaní slovies na príslušných miestach 
podávajú síce pravidlá, ale tie nie sú dosf jasné a jedno- 
duché a na spisovný jazyk nemalý vlivu. Ja som sa ne- 
presvedčil o tom, čo napísal Pastrnek, Že „Hattaia fixirte 
den tíebrauch von e und ie und seiner Lehre folgen die 
slovakischen schriftsteller seither ziemlich genau^ (Bei- 
träge 12). Spisovný jazyk v tejto veci dôsledný je naproti 
sebe len natolko, nakolko živý jazyk nesvádza k nedôsled- 
nosti. O tomto presvedčil som sa z príkladov nasbieraných 
zo živej i zo spisovnej mluvy. 



— 126 



I— i— y— y. 



1. Hláska i dĺži sa v í, y y ý- 

2. Zanedbáva sa dlženie v t;ýchto d&ležitejšich prí- 
padoch : : 

V miešanej deklioáeii; dla ktorej idú prídavné a nie- 
ktoré námestky. V týchto prípadoch zanedbávanie deje sa 
dla čiastočnej, ovšem nie smerodajnej výslovnosti. Vo spi- 
sovnom jazyka neslobodno teda skloňovať takto : gen. jed- 
ných (m. jedn^ch^ Slov. Fov. 241)^ ide jednými horami (Slov. 
Pov. 263), prednyma (instr. dnál., Pov. Proston. III. 21), 
dotym, kym (Pani. Bes. III. 58, 101). Veľmi často zane- 
dbáva sa dlženie v množnom inštr. : tými ; je nesprávne 
písať tými. — V slove popolndni (Paul. Bes. III. 141, IV. 
24 atd.), lebo je to lokál od poludnie. — V priúčka (Vaj. 
Tatr. 41\ ktoré prichodí síce v tejto podobe aj v Pov. 
Proston. III. 63 vedľa správneho príučka (Pov. Proston. 1. 
31, III. 62), ale „der vocal des Präfixes wird gedehnt, 
wen aus dem präfixierten werbum ein Nomen wird^ (Mikl. 
Dekschriften 114.) ako v prípoviedká (Slov. Póv. 206). — 
y slovách otvorím, otvoris, otvorí m. otvorím, otvorelí, 
otvorí dĺžka zanedbáva sa v daktorých krajoch stredoslo- 
venských preto, lebo predposledná slabika tvú bere sa za 
dlhú (vo := ô). — Niet žiadnej príčiny zanedbávať dĺžku 
v horkýže. 

3. Nesprávne dlži sa v nasledujúcich dOležitejäch prí- 
padoch : 

V predpone pri, v slovách tvorených od trp. príča- 
stia minulého, na pr. prívrženec (Kal. pov. III. 32); od 
prívržený musi byť prívrženec ako od pribehnúť, prisťaho- 
vať sa : príbehlec, prisťahovalec (z čin. prič. min.) Slúži-lí 
pri za zdôraznenie prísloviek ako: priveľmi, pridobre, 
prituho atd., tam je ono vždy krátke, ale v slovách príhodné 
(od príhodný), príležite (od príležitý) je ovšem dlhé, lebo 



— 127 — 

je také už y samom prídavnom mene : príhodný, príležitý. 
Je zrejmý rozdiel medzi préhodne a príhodné. 

V prípone -in, ktorou tvoríme privlastňovacie prídavné 
mená, ač v pospolitej reči v takýchto prípadoch aj dlhé „i^ pri- 
chodí (Srovn. moje Príspevky 51.). Nepíšme teda Marinkin 
(m. Marínktn, Paul. Bes. IIL, 13), vdovin (m. vdovm, tamže 
lY. 193) atď. Od tejto prípony rozoznávaf treba prípona 
'in vo včelin, zveríw, kurín a podobných. 

Dľa súhlasného učenia našich grammatikárov, srov- 
návajúceho sa s tým, čo javí sa vo spisovnom jazyku 
českom, nesprávne dĺžíme v množnom čísle pri skloňovaní 
námestiek náš, váš, môj, tvoj, svoj; — máme totiž písat 
v nom. našv vaši, moji, tvoji rodičia a nie naši, vaši, moji tvoji, 
v gen. a lok. : našich, vašich, mojich, tvojich, v dat. : na- 
šim, vašim, mojim, tvojim, svojim, v inštr. našimi, vašimi, 
mojimi, tvojimi, svojimi. Len v jednotnom inštrumentáli je 
prípona dlhá: našim, vašim, mojim, tvojim, svojim. Toto 
samé poCahuje sa na skloňovanie námestky on, ona ono ; 
i tu myme písaf v jednotnom inštr. im (ním), — ale v 
množnom počte všade: ich, im, imi (nimi). 

Nesprávne je dĺžif inštrumentálovú príponu ami, mi, 
ými takto ami^ mi, ymi. Chybné sá tedy : rybami, ľuďmi, 
dobrými („s vylúpenými očami, s odfatymi rukami^, udajne 
vo Zvolenskej, Pov. Prostou. III. 49). Dla smerodaj- 
ných mluvníc chybne dĺži sa aj inštrumentalóvá prípona 
y (i) pri mužských, trebárs javí sa dlhou v nárečí: syný 
(Slov. Pov. 291), tichými .večeri^ (Slov. Pov. 318); zpo- 
medzi spisovateľov dĺžil ju Samo Chalúpka, vidz Almanach 
ml. slov. I. 166. — Miesto vlani (Slov. Pohľ. 1884, 58) 
píš vlani, lebo tu máme lokálovú príponu i, 

4. Niektoré slová príchodia vo spisovnom jazyku i 
8 dlhými i 8 krátkymi slabikami, jako : dým — dym, vý- 
šina — výšina, nížina — nížina, mlyn — mlyn, ísť — ist 



— 128 — 



O— Ó— Ô. 



1. Hláska o dÍ2i aa vo strednej slovenčine v ó. Vo 
spisovnej reči^ opierajúcej sa o stredoslovenskú výslovn^ v 
dom&cich slovách (až na citoslovce ó^ 6h) nemôže piicbo- 
dif ó ; toto prichodí len vo slovách cndzich aké sú : trón, 
gróf^ Tkô\A atd. y strednej slovenčine kde-tu i v takýchto 
počnť vyslovovaf ô : trón, gróf (z mad. gróf) nota, ale niet 
príčiny, aby sme vo spisovnom jazykn v o menili cudzie 
ó. — V domácich slovách o, je-li v slabike prízvQčnej, znie 
jakot;o: kt7oň, nvož, čt;o atd. Následkom toho vo Zvolenr 
skej často pokladajú za dvojhlásku aj skopeninn hlások v-o, 
tak robia na pr. v slovách ott7ori, otvoriš, (Ávoľmii kráfac 
poslednú slabika pre domnelé dlhú predposlednú (str. 126). 
I>vo)hláska o vo svojom plnom znení móle nasledovať aj po v^ 
tak vo slovách: vôňa, vôIa, vôkol, vojsť, vôz (Slov. Pov. 
311), vojsk. Dla toho možno pisat aj pi. g.: novôt, mŕtvol. 
Ačpráve vo Slov. Pov. 326. nachodi sa aj svoj, dvojUáska 
v tomto slove zdá sa mi byt predsa napodobením, českého 
tvaru svúj. Niektorí domnievajú sa, že o jako dvojhláska 
nemôže stáf na počia&u slova. Tak už v Orie Tatr. Ô40, 
b. čitaf vuokol vo smysle nem. roHe, čo je z planej če- 
štiny úkol. Pri ôsmy i novi spisovatelia vyhybujú náslov- 
nemu ó tým, že píšu osmy; slovo toto v obecnej mluve 
znie jako vosmy. Paulíny v Bes. (II. 17, 86) písal osmy, 
toto samé slovo má aj Loos III., a Hodža vo Vétíne 106 
tiež napísal pi. g. : uos od osa. Z tohoto ide na javo, že 
^ skutočne trvá aj v násloví a preto treba mu i tu po^ 
skytnúf právo vo spisovnom jazyku. 

Dvojhláska o môže stáf aj po mäkkých : pi. g. ma- 
coch (Chal. drant II. 11), col, č. coul, nem. zoU a preto 
zbytočne je zanedbávaf dĺžku vo slovádi aké je guločka 
(Nár. Nov. 1886., 83, str. 2. c) m. guločka. — Vajanský 
v Tatr. má milon (13) vedľa million (34) ; tvar sov básni 
tým viac ujde, lebo on žije aj v nárečí. 



— 129 — 

2. Zanedbáva sa dĺžka yo slovách^ tvorených zdrob- 
Hovacimi príponami hiffh, hiza., bko: statočok (Pani. Bes. I. 
161) prstočky (tamže 206), prstoôkom (Vaj. Tatr. 54) atd. 
m. statočok, prstôčky — prstočkom primerane k týmto a 
podobným : ostrôžkami (Kal. pov. III. 43)^ nezabndočka 
(Vaj. Tatr. 103), šatóčky (Slov. Pov. 334). V podstatných 
menách, tvorených od slovies počínajúcich sa predponou po, 
jaké sú požitok (Paul. Bes. 112), pôžička (Vaj. Tatr. 106) 
atď., lebo der Vocal des Präfixes wird gedehnt, wenn aus 
dem präfixierten Verbum ein Nomen wird. 

3. Nesprávne sa dĺži dla terajšieho zvyku : život (Kal. 
pov. m. 124), aôpráve toto slovo v tejto podobe prichodí 
v Slov. Pov. 216, 273. ; podobne tvaroh. Teraz píše sa : 
život, tvaroh. Slovo lono (Paul. Bes. IV. 247) je z č. lono, 
slovensky povie sa lono. 

4. Dla živého jazyka dlhé i krátke slabiky majú v 
terajšom pravopise: vôz — voz, Bôh — Boh, mohol — 
mohol, pôjdem — pôjdem, dôjdem — dojdem, polnoc — 
polnoc. 

Na konec podávam k uváženiu toto. Čítame v Slov. 
Pov. 267. : zožato, poviazano, posvážano a vymláteno alebo 
na str. 300 : obtiahnuto, alebo v Pov. Prostou. ÍL 91 : 
všetko bolo vymláteno, pomerano. 

Zdá sa mi, že je tu zanedbaná vyslovovaná dĺžka a 
že m. o stáť má o, v duchu terajšieho spisovného jazyka é? 



u — u— lU. 

1. Hláska u dlži sa v ií a m. V dvojhlásku iu dlži 
sa v skloňovaní prídavných pri vzore boží po mäkkých 
c, s, 5, č, šy i, d0, ď, ť, Ä, í : husacm, psit«, koziw, človečíu 
kožu ; krajšiu ; božiu vôIu ; cudziu, hadiu, labutiu, baran- 
niu, soboliu kožu atd. Vo všetkých týchto prípadoch dvoj- 

9 



— 130 - 

hláska iu vyslovuje sa čisté, bez splynutia s predchádza- 
júcou spoluhláskou. Neznám v strednej slovenčine podrečia^ 
v ktorom ona éiste vyslovovala by sa aj v týchto slovách, 
nachodiacich sa v Slov. Pov. : sing. akkusativy : mu (m. 
ňu, 192, 198), hunÍM (m. huňu, 228), košelm (m. košela, 
197). Ovsem akk. paniu, stiahnuté z paniku. Vo Zvolen- 
skej po j nevyslovuje sa dlhé w v 3. os. mn. v prit. čase ; 
tam hovoria milujíi, bohnjti, kralnju atd. m. milujtí, bo- 
hujií, kralujti. Vo spisovnej reči správne treba však i tu 
označovať dĺžku ; zvolenská krátkosť slabiky vysvetľuje sa 
hláskoslovným zákonom spomenutým na str. 117. 

2. Zanedbáva sa dĺženie často v slovách : sused, horú- 
čosť m. sused, horúčosť. Niekedy v infinitivoch II. triedy : 
ponúknuť, šuchnúť, zabudnúť atd. m. ponúknuť, šuchnúť, 
zabudnúť. 

3. Nesprávne dlži sa v časovaní slovies II. triedy, meno- 
vite v prechodniku min. a v Čin. i v trp. pričastí minulom. 
Tieto slovesá z pravidla díža známku svojej triedy, slabiku 
nú (mi-núť), ale ináče temer v celom časovaní krátkou je táto 
slabika. Píš tedy: minút, ale minuv, minul, minutý. Toto 
je platné pre spisovný jazyk. Čo sa tyče živého jazyka, 
tu panuje kolísanie. Nachodime tu síce i správne tvary : 
hrnuly sa (Slov. Pov. 269), stanul medzi nich (Pov. Pro- 
ston. IV. 40), kvitnul (Slov. Pís. 25) atd., ale je viac ne- 
správneho dĺženia : zvädnúi (Slov. Pov. 215), chmatnúl 
(tamže 240), kopnúl (tamže 242), sa hrnulo (tamže 262) atd. 

4. Slov, v ktorých dlhé zamieňajú sa s krátkymi 
slabikami, jest vela; tu spomeniem len daktoré: krápy — 
krupy (ladovec), úfať — úfať, pustovník — pustovník, 
sluha — slúžka — služobník a sluha — slúžka — služob- 
ník, trúchlivý a trúchlivý, zmúdreť a zmudreť atd. 



- 131 — 



ŕ-1-Í. 



1. Hlásky r I dĺžia sa v í^ /. 

2. Zanedbáva sa dlženie v plur. gen. : vln, slz, prs 
(všetky vo Vaj. Tatr. 74, 91, 44). Zanedbávanie dĺžky v 
pi. g. môže se dovolif v básni z príčiny labozvpčnosti, ale v 
prose nech sa to nikdy nedeje. Ďalej v slovách: hrba, 
vŕba, krdel, trň (všetky v Chal. drám. I. 89, 21, 55, 
II. 37). 

3. Nesprávne sa dĺži dla terajšieho zvyku dího (Kal. 
pov. IV. 38), ačpráve uznať treba, že takéto dlžCDie pri- 
chodí aj v prameňoch ludového jazyka, na pr. v Slov. 
Pov. 301: dího; 302, 331: dlhý atd. 

4. Dlhé slabiky vymieňajú sa s krátkymi v poda- 
ktorých slovách ako : zapŕlif sa a zaprlif sa, zav9^šif a 
završif, utŕžif a utŕžiť, mlčky a m^čky, kŕmiť a kŕmiť. 



Prehovorím ešte o dlhých a krátkych slabikách vo 
všeobecnosti. Naši grammatikári neprestávajú učiť, že slo- 
venčina nesnesie v jednom slove po sebe idúce dve dlhé 
«labíky. Hattala hovorí: Slovenčina dvoch dlhých syláb 
jednu vedia druhej pravidelne netr|yí, kráťac vždy druhú 
z nich. Je pravda, že v strednej slovenčine na takom zá- 
kone spočíva dĺžka a krátkosť slabík, to deje sa však v 
jazyku ludu, obmedzenom na malú zásobu slov a na 
obkaličenú kostru slovenskej grammatiky. Kečený zákon treba 
považovať za prežité stanovisko v terajšom spisovnom jazyku, 
ktorý túžiac po dokonalosti, musí prijať podmienky svojho 
rozvitia i na úkor stredoslovenskému hláskosloviu. Náš spi- 
sovný jazyk prijav ústrojný pi. g. básni, piesni musí snášať 
dve dlhé slabiky v jednom slove po sebe a je tak lepšie, než 
aby mal skloňovať s obecnou výslovon : hásňov, piesňot;. Tenže 
jazyk prijav prechodní k v celej platnosti, musí schvalovať 

9* 



— 132 - 

slová: polúbiac, vstúpiac a podobné, jakým jazyk luduvyhy- 
buje. Už som vo svojich Príspevkoch na str. 50. poukázal na to, 
že vo spisovnej slovenčine po sebe uasledovat môžu nielen 
dve, ale aj tri dlhé slabiky a uviedol som príklady. Je 
vždy lepšie, keď máme pravidlo trebas výnimkami obťažené^ 
jako keď ho máme síce čisté, ale ien v predpise, kdežto v praxi 
prehrešujeme sa proti nemu. Majúc toto na očiach za potrebné 
pokladám pri známom základnom pravidle o dlhých a krátkych 
slabikách vo spisovnom jazyku slovenskom určite vyslovif jed- 
notlivé výnimky. 

y jednom slove po sebe viac dlhých slabík môže nasle- 
dovať v týchto prípadoch : 

1. V podstatných, tvorených príponou ie (-i je), keď je 
predcházajúca slabika dlhá : okrianie (Slov. Pohl. 1884, 228), 
súhyiezdie (tamže 1886, 40. a), pnitíe (Paul. Bes. I. 48) alebo 
liatie, yiatie, hriatie, liatie atď. Obecná mluva v takýchto 
prípadoch zbavuje sa po sebe idúcich dvoch dlhých slabík tým, 
že skracuje príponu ie vlastue ia v príslušnú krátku samo- 
hlásku. Príklady: sing. nominatívy: prúta, siafa, viača, hriafa^ 
liata atď. z prútia, siatia, viatia, hriatia, liaU'a m. prútia sia- 
tia, yisLtie hriatie, liati6. Z príčin jasnosti a srozumiteľnosti 
spisovný jazyk nemôže napodobovat obecnú mluvu kráfac 
príponu a preto radšej snáša dve po sebe idúce dlhé slabiky. 
Kráfac príponu po príklade obecnej mluvy spisovný jazyk 
musel by zaviesť takéto formy : siate, viate, hriate, liate atď. 
z siatie, viatie, hriatie, liatie, čím zaviedol by sa zmätok, lebo 
oné formy úplne shodujú sa s niekolkými pády trpného prí- 
častia min. od príslušných slovies* V slovách lísfa, skála od list^ 
skala obecná mluva patrne prešmykla dĺžku s poslednej na 
predposlednú slabiku, vyslovuj úc formy lístia, skalia, — miesty 
ešte vždy slyšatelné, — jako lisfa, skála. V takýchto prípadoch 
spisovatel ovšem prednosf dá formám prvotným; lístie, skalie. 
Ba snáď by obišly aj tvary raždie od rázga, trnie od tŕň ; len 



— 133 — 

dvojblásky nestrpia skrátenia v žiadnom prípade. Poneváé 
vedia hviezda v živom jazyka prichodí aj hvezda, možno pisaf 
súhvezdie^ a slová okriame^ kyietie nacbradzovaf treba domá" 
cimi: občerstvenie, kvety; prianie^ okrianie, kvietie nie sú slová 
slovenské. — Samo sebou rozumie sa, že nominativnu dižku 
zachovávať netreba v celom skloňovaní. Poviem-li siatie, ne- 
musím riecf aj siatím ; poviem-li však skalie, musím riecť ska- 
Um, — skálim (Vaj. Tatr. 43) je od nemluvnického skála. 

2. y prechodniku prítomnom, trebas je predposledná 
slabika dlhá, nekráti sa prípona iac^ na príklad vo slovách : 
vábiac, lúpiac, kŕmiac, dáviac brúsiae, hrdúsiac, vláčiac strá- 
žiac, dražiac atd. Predchodí-li prípone iac zubnica, prvý živel 
môže splynúť s ňou obmäkčiv ju, čím' predpona stane sa krát- 
kou, ale to sa nemusí stať. Príklady : súdiac i súdac, blú- 
diac i blúdac, smútiac i smúťac, mlátiac i mláťac atd. 

3 Napišem-li „mimoriadne valné shromaždenie^, neviem 
či je to mimoriadne príslovkou či prívlastkom, či shromaždenie 
bolo mimoriadne valné a či to valné shromaždenie bolo- 
mimoriadne. Vo výslovnosti máme síce rozdiel medzi takými 
formami, lebo v príslovke obmäkčuje e predpostavenú spolu- 
hlásku, kdežto v prívlastku nie, — ale podobné formy 
lahkým spôsobom dajú sa rozlišiť aj v písme. Nekráťme 
skloňovaciu príponu prídavného mena v takých 
prípadoch, kde by dostalo formu príslovkovitú. 

Pre určitosť vo spisovnom jazyku, jako narazil som už 
na to v Prísp. na str. 50., píšme krásne (pi. nom. v ženskom 
a strednom rode) a krásne (prišlo vka), hriaté (čo prídavné 
a podstatné meno) a hriate (prišlo vka). 

4. y časopisoch videl som aj slová : článkar, stavkár ; 
je-li tu možno skrátiť jednu slabiku bez toho, aby slovo ne- 
zdalo sa byť cudzím v našom spisovnom jazyku ? 



— 134 — 

Máme niekolko prídavných mien vo spisovnom jazyku 
v ktorých slabiky zamieňajú si dižkn. Takéto sú : číry — čirý, 
lúby — lubý, lúty — lutý, mŕtvy — mrtvý, púhy — puhý, 
rýdzi — rydzí, rýchly — rychlý, sýty — sytý, slávny — 
slavný, šíry — širý, štíhly — štíhly, švárny — švarný, trápny 
trapný. Dla toho aj : slávnosť — slávnosť, rýchlosť — rýchlosť, 
rýdzosť — rýdzosť atd. V prameňoh národného jazyka, na- 
koľko tieto slová prichodia tam^ dĺžka len výnimočne javy sa 
na prípone; dla čoho v duchu živého jazyka mali by sme dá- 
vať prednosť slovám s dĺžkou na piTCJ slabike. Slabiky za- 
mieňajú si dĺžku aj v týchto slovách: mohutný — mo- 
hutný, slovútny — slovutný, pošmúrny — pošmurný. 
Miesto monotónny (PauL Bes. IV. 166), nebotyčný (tamže 
II. 33) je lepšie: monotónny, nebotyčný. Rovnako dobré sú 
suchopárny (Vaj. Tatr. 20) od suchopár a suchopárny 
(tamže 104) od suchopár, vidz Kottov Slov. Významom 
lišia sa: stály ^= beständig a stalý = geschehen. 



Z tohoto historického nástinu dostatočne ide na javo^ 
že náš emytologický pravopis vo svojom rozvoji ku zdo- 
konaleniu málo čo postúpil za posledných štyridsať rokov. 
Máme v ňom, ako na predku preukázano, na stá zásad- 
ných protiv, nedôsledností, nesrovnalosti. Jedine ten ich 
nevidí, kto nesrovnal jazyka ani vo svojich vlastných 
spisoch. 

Sú ovšem i také prípady, v ktorých je zbytočno, ba 
nerozumno úzkostlivé domáhať sa dôslednosti. Keď viac 
tvarov obsahuje živý jazyk, menovite stredné nárečie, vše- 
tky môžeme šetriť v medziach prijatých zásad. Za rovnako 
dobré načim pokladať : zas-zase, krem-okrem-kreme-okreme, 
hra-ihra, dnes-dneská, rásť ríasť, ukázať-ukiazať, jedonjeden, 
aj i, ako-jako a vela podobných. Rozmanitosť tvarov využiť 
možno takým spôsobom, aby napomohla sa ľubozvučnosť 



— 135 — 

jazyka, o čom prehovorím v III. časti tohoto spisu. Všetky 
živé formy sú tedy oprávnené nakoTko v pravopise ne- 
odporujú zovšeobecnelým požiadavkám logiky a krásocitú. 
Cele opačné stanoviska zaujímam však straniva rozmani- 
tosti pri formách mŕtvych, trvajúcich jedine v pravopise. 
Pri formách neživých, od pravopisca viac-menej ľubovolne 
tvoritelných, menovite pri slúčenom písaní viac samostat- 
ných slov, pri skratkoch alebo pri kladení velkýcb litier, 
príhliadaf máme prisue k tomu, aby sme boli dôslední. 
Píšeme-li : dodnes, podnes atď., nemáme písať do včera, do 
teraz atď., lebo i v jednom i v druhom prípade rovnakým 
spôsobom pojí sa predložka s prislovkou. Pišeme-li z pra- 
vidla, z jari, za rana atď., pisaf máme aj na raz, na po- 
ludnie pod večer atď., lebo v oboch prípadnosťach rovna- 
kým spôsobom pojí sa predložka s podstatným menom. 
Píšeme-li nedôsledne^ i jedny a tie samé slová raz tak 
raz inak, vzbudíme v čitatelovi domnenku, že sme vo svojom 
pravopisani nedospeli k logickej, vedomej dôslednosti, že s 
prípadu na prípad knišeme a kolíšeme sa. Ä poznali takúto 
slabosf u spisovatela menej vzdelaný čitatel, on pre seba, 
nespisovatefa, falošne odvodí z toho právo neučif sa vôbec 
pravopisu. Pri písaní veľkých litier, pri slučovaní slov písmom 
a pri skratkoch potrebno je stanoviť pravidlá príhodné, ktoré 
v stave sú vyhoveť nielen vecnej zreteľnosti, ale aj logi- 
ckým a ästetickým požiadavkám vzdelaného človeka. 

Pri skratkoch dovoľujem si upozorniť na niektoré ne- 
dostatky, ktoré javia sa v terajšom pravopise. Skratok 
„kr.^ znamená == krajciar, ale nejedon tomu skratku pri- 
vlastňuje aj význam „kráľovský,^ a najnovšie aj význam 
„krajinský.^ Zretelnosť káže nám krátiť: kr. ^= krajciar, 
kraj. = krajinský, kráľ. = kráľovský. Skratkom »b. r." často 
označujú: „bežiaceho roku,^ ale nedostatočne, lebo ten 
skratok môže mať aj význam : „budúceho roku.^ Miesto b; 
r. (bežiaceho roku) vždy píš t. r. (=^ tohoto roku). Konečne 



- 136 — 

zmieuim sa aj o skratka dr (= doctor). Vlivom cadzích 
jazykov ešte vždycky krátime starosvetskym spôsobom: »dr.". 
Na čo je bodka po tom skratka? A na čo je ona zvlášte 
tam, kde bo skloňujeme: dra^ dru? Či ta nahradzuje dačo 
tá bodka? Ci je skloňovacia prípona nie celá? Je to 
archaismuS; ktorého zbavujú sa všetky nové pravopisy, me- 
novite našemn príbuzné, skloňujúce ten skratok. Mali by 
sme pisaf: ďr, dra^ dru^ drom. Bodkou opatrime skratok, 
kde by ešte litery maly nasledovať, ale v dr nemáme ten 
prípad. Tu chybujú litery z prostriedku slova a preto, ak 
by sme už chceli nahradzovať, museli by sme chybované 
litery naznačiť vprostred slove: d-r. 

Pri slučovani si ov písmom kláti sa nielen náš, ale aj 
český pravopis, hlavne u prísloviek. Elátenie zamedziť 
možno len pevnými, dôsledne prevedenými zásadami. 
Držíme-li sa toho, že dvojčlenné prislovky, složené z pred- 
ložky a z podstatného mena, píšu sa vždy rozlúčeno, na- 
proti tomu dvojčlenné prislovky, ktorých posledný člen je 
už sám sebou príslovkou, vždy spolu, vzdelaným pisatel 
nikdy nemôže chybiť v takých prípadoch. Novovekí pravo- 
pisci velkých národov z pravidla spolu kážu písať všetky 
členy prísloviek, ale rozvoj slovenského pravopisu protiví 
sa tomu. Možno síce napísať: zrazu, naraz, vskutku, ale 
divno sa vyjíma : napoludnie, viete, najar, ač je tvorenie 
to samé. Možno napísať : zprava, zlava, zhruba, zväčša, ale 
divno sa vyníma : zamala, začerstva, zastara, načisto atd. 
ač je tvorenie to samé. Tu treba vystihnúť prúd, akým 
berie sa terajší pravopis a tak stanoviť pravidlá. 

Kolísanie javí sá aj pri písaní veľkých litier. Vlivom 
pravopisu maďarského prijato u nás malou literou počínať 
prídavné od miestnych názvov, na pr. myjavský, fereznian- 
sky. y češtine i v ruštine počínajú v takých prípadoch 
velkými literami. 



II. 



SÚSTAVNE 



PRAVIDLA SLOVENSKÉHO PRAVOPLSU 



v etymologickom pravopise jednotlivé slová z pra- 
vidla označajeme takými hláskami, jaké vyžadujú sa ety- 
mológiou čiže pôvodom slova a etymológia vela ráz vyža- 
duje, aby sme písali slovo takými hláskami, jakými bo 
nevyslovujeme. Hlavné prípady etymológie a odchýlok od 
nej uvedú sa pod nasledujúcimi záhlaviami : 

Spoluhlásky, ktoré sa inak vyslovujú a inak piSu. 

Kde sa píše „y". 

Kde sa píše ^ä^. 

Kde sa píšu mäkké „d", „ť^, „ď^ „I^. 

O príponách „ský", „stvo". 

O predložkách „s", „z", „vz". 

Poznámky o daktorých kmeňoch. 

Ako písaf cudzie slová. 

Mimo prípady, o ktorých bude reč vo spomenutých 
ôsmich záhlaviach, máme ešte také, v ktorých buď len 
slabo opierame sa o etymológiu, jako pri označovaní dlhých 
a krátkych slabík, buď vôbec neopierame sa o ňu. Toto 
posledné deje sa pri písaní velkých litier, pri slučovani 
slov písmom a konečne pri delidlách a skratkoch. Pri po- 
sledne uvedených prípadoch pravopis jedine o to dbá^ aby 
napísané javilo sa oku na prvý pohlad jasným, zretelným 
a úhladným. 

Po uvedených ôsmich budú teda ešte nasledovaf štyri 
záhlavia : 



— 140 — 

O dlhýcb a krátkych slabikách. 

Kde písať velké litery. 

O sluéovaní slov. 

Delidlá, rozdeľovanie slabík. Skratky. 



Prijmeme H zásady^ vyložené a odôvodené v L časti 
tohoto spisa^ prijde nám písať tak^ ako to stanovia nasle- 
dujúce pravidlá pravopisné. 



Spoluhlásky, ktoré sa inak vyslovujú 

a inak píšu, 

I. Na konci slov a pred temnými jasné spoluhlásJcy 
b, d, J, dz, dž; g, h, v, z ž taJc znejú jaJco zodpovedavé 
temné p, t, ť, c, č, k, ch, f, s, s. 

Príklady: holub ako holap, had ako hat, mokraď 
ako mokrať, vidz ako. vie, batoh ako batoch, reťaz ako 
reťas, krádež ako krádeé atd. alebo obchod ako opcbot, 
odchod ako otchot, mokriaďka ako mokriaťka, retiazka ako 
retíaska, kožka ako koška atď. 

Etymologickú či pôvodnú hlásku, potrebnú pre správne 
písanie, vzdelaný pisatel nájde lahko, keď patričné slovo 
ohýbsL alebo na pôvodné čiastky rozloží. Príklady: Budem 
pisať: holub, had, mokraď, vidz (m. viď), batoh, reťaz, 
krádež, lebo z ohýbania slov videť, že je tu napísať treba 
takúto hláflku; ohýba sa totiž: holuba, haďa, mokraďe a 
uie holupa, hatá, mokrate ; povie sa ďalej vidím, viďel, viď- 
\id0 a nie vitím, vitel, vie; povie sa konečne: batoÄa, re- 
ťajsfe, krádeie a nie batocha, reťase, krádeše. Pri slovách 
obchod, odchod, mokriaďka, retiazka, kožka a podobných 
vzdelaný pisatel vzpomenie si na složenie slova: ob-chodiť 



— 141 - 

a obisf (nie opist), odchodíf od odisf^ mokriaď-ka od mo- 
kraď-mokrade, retiazka od reíaz-refa^re^ kož-ka od koia atd. 

Treba daf pozor pri pisani predložiek a predpôn ób, 
od, nad^ pod, P'^ed, be^f, roe, cez, sJcra, ktoré pred temnými 
spoluhláskami vyslovnjó sa jako ot, nat, pot, pret, bes, 
ros, ces, skrs, ktoré neslobodno však nikdy takto pisaf. 
Píš tedy: odtrhnúť, odfaf, nadpriasf, nadpis (nadpisaf) pod- 
kladať, podkopať, predplatiť, predpovedať, bezsenný, bez- 
pečný, rozpovedať cez cestu, bez seba atd. a nie dla vý- 
slovnosti : ottrhnúť, otťať, natpriasť, natpis, potkladať, potko- 
pať, pretplatiť, pretpovedať, bessenný, bespečný, rospovedaf 
ces cestu, bes seba. 

n. Na konci slabík spoluhláska v tak znie v strednej 
slovenčine jako polovičaté u, na pr. stáwka, sliwka, premáwka, 
stot^ka, postatá, chlapot^, atd., ale vždy píš: stát;ka, slivka, 
premát;ka, 8tot7ka, postat;, chlapot; atd. 

Poznámka. V jedn. inštramentáli ženské mená podstatné i prí- 
davné dostávajú za prípona dvojhlásku on : s dobrota, kravou, so 
starou, ženou, s planou hruškou atd., za túto dvojhláskn na Západe 
vyslovuje sa dlhé ú takto : s dobrú, kravu, so starú Ženu, s planú 
hruSkú atd. V takýchto prípadoch vždy treba pi sať ou a nikdy nie 
ani ov ani ú. Píš tedy s dobrou kravou a nie s dobrov kravot? ani 
nie s dobrú kravu. 

III. Temné spoluhlásky pred jasnými tiež utrácajú svoj 
pôvodný zvuk znejúc ako zodpovedavé jasné, Pisatel tedy i 
tu si musí vyhladávať pôvodnú hlásku spôsobom výš uve- 
deným. Neslobodno písať svadba, mlaďba, ko^e^ba, projerba 
atd., ale svatba, mlatba (od mlátiť), kosba (od kosiť), prosba 
(od prosiť).^ 



^ Niektoré kmene, pri ktorých zabudli sme na etymológiu, 
píšeme dla výslovnosti, jako tchor, zdejší, vždy atd., ale o takýchto 
výnimkách nepotrebne vedeť tomu, kto uČi sa pravopisu, lebo jeho 
etymologické známosti beztak nesahajú tak daleko, aby došiel do 



JE — «..— ^ 



— 142 — 

IV. Temná hláska k čo predložka nielen pred jasnými 
vyslovuje sa jáko zodpovedavá jasná Maska g, ale aj pred 
I, m, n, r, ha aj pred samohláskami, ale ani y takýchto 
prípadoch nesmie sa písať dla výslovnosti^ lež dla pôvodu, 
t. j. vždy k. Nepíš tedy : g ladu, g mestu, g nebu, g ruži, 
g íšpánovi, g ovciam, g úvozu atd., ale vždy: k Tudu, k 
mestu, k nebu, k ruži, k ispánovi, k ovciam, k úvozu. 

V. Tvrdé I v činnom pričastí minulého času vo strednej 
slovenčine napospol tak enie jako polovičaté u, na pr. há- 
dzal, boti,. sedeti, kúpili, atd. Chybne bolo by v takýchto 
prípadoch písať u alebo v; vždy treba písať tvrdé Z, teda: 
bádzaZ, boZ, sedeZ, kúpiZ atd. 



Kde sa píše „y". 

Hláska „y^^ píše sa po tvrdých spoluhláskach : b, d, 
f, g^ Ä, ch, hf Z, m, w, p, r, s, t, v, s ; naproti tomu po 
mäkkých spoluhláskach : c, ^, ď, de, dž, j^ I, ň, š, t, z 
nikdy nepíše sa v domácich slovách. 2e kedy je treba na- 
písať ,,y" po tvrdých spoluhláskach, o tom podávajú sa 
nasledujúce pravidlá : 

I. Po Ä, gf, Ä, ch 5 pravidla píše sa „t/" na pr. kyjak, 
kytka, burgyĎa, hyd, hýbať, chytrý, chyža atd. — Od slov 
kylavý, kylavosť rozoznávaj cudzie slovo kila (= istá miera, 
predtým v úžitku). 

Výnimky: V onomatopoetických slovách píše sa i: 
chichotať sa, kikiríkať, hí, hijó, zhiknuť. Ďalej píše sa i po 
k, g, b^ ch v príponách iw, ina, ino, ktorými tvoríme prí- 

protivy s pravidlami pod I. a III. V prípadoch, kde pisatel nevie 
8i poradiť tým, éo je tu rečeno, nech pozrie do Pravopisného 
ukazovatela, v IV. časti tohoto spisu. Tam slovo uvedené je tak, 
ako ho písať treba. 



— 143 — 

davné mená privlastňovacie, jako: matkin chlieb^ strigin 
domec, Znzkioa šatka^ mladncbina sestra atď. Konečne i 
píše sa po k, g, h, ch y nominatíve množného čísla prí- 
davných mien : vrtkí chlapci, úbohí ladia, tichí starci atď. 
— Samo sebou rozumie sa, že prvý člen dvojhlások 
ía, ie, ani pred k, g, %, ch nezmení sa, píšeme totiž : ukia- 
za{, okien, giat a nie ukyazať, okyen gyat. 

11. Po ostatných tvrdých spoluhláskach piše sa y len v 
podaktorých určitých prípadnosCach, a síce : 

1. y nasledujúcich častejších domácich a udomácne- 
ných koreňochaod nich odvedených kmeňoch: 

Po fe: 

by, bych, aby byť (sein, lénni ; a odvedené : 

býk, bývať, bydlo, obývať, oby- 

bylina, vatel, príbytok, zbývať, na 

bystrý, zbyt, ubývať, dobývať, do- 

byvol, bytok, prvobytný, staro- 

odbydnúť, bylý atJ.), 

kobyla, obyčaj. 

Po d: 

dych (dýchať, dychtiť), dyňa, 

dým, v prislovkách : kedy, vtedy, 

dýmať (nadýmať, rozdýmať oúahdy, všahdy, vo spojke : 

iter. od dmúC sa). tedy. 

Po 1: 

lyhat (zlyhala puška), mlyn, 

lyko, plytký, 

lyaý (lysina), polynka, 

lýtko, slycha (slych, slýchať), 

lyžica, vplyv (vplývať). 

blýskať sa, blyšfať sa, 



— 144 - 



Po m : 



my (nem. wir, mad. mi), 
mykaf (zámyk; pomykov), 
mýliť sa (mýlka, omyl), 
mysief (myšlienka, mysel, 
smysel, úmysel, priemysel), 
myš, 



myť (mydlo, pomyje), 

mýto (mýtovnica), 

čmýriť — hmýriť sa, 

hmyz, 

šmýkať sa (šmyknúť sa). 



Po p: 

pýcha (pyšný), pytel, 

pýr (zapýriť sa), kopyto, 

pysk (pyskatý), kopytce (kopyce, kopycia). 

pýtať (spýtať sa, prepytovať), 

Po r: 



ryba, 

rýdzi, 

rýchly, 

rychtár, 

ryk (ryčať, obrykovať sa na 

koho), 
rým (vo verši), 
rynok (ryng), 
rýpať (rypák), 
rysy (ryšavý, Kysula), 
ryť (rylo), 
rytier, 



ryža, 

bryndza, 

brýzgať (bryzgnúť), 

hrýzť, 

kryť(ukry f, prikry vka,8krýga), 

prýstiť sa, 

trýzniť, 

koryto, 

strýc (stryná), 

staryga, 

tovaryš. 



sychravý, 
sýkať (syčať), 
sýkorka 

syn, 

syr (syrovátka 



Po s: 

sypať (nasypať, násyp, sýpka, 
osýpky, sypanice, sypký)^ 
sysel, 
sýty (nasýtiť, do sýta). 



= srvátka), 



— 146 



Po t: 



ty, (tykaí), motyka, 

týkaf sa (tyčka, styk, potyk), styd (stydef sa, stydnát), 

tylo, Štyri, 

tyt (=x tučnief), evätyĎa, 

t^f'ždeň^ ostýchaf sa. 

motýl, 

Po v: 

vy (vykať), výheĎ, 

vy-, jako predpona slovies vysoký(vyšáí,vySina,povýšiť), 

pifie sa vždy s ^, zaame- výskaf, 

najúe to, čo nem. aus, vy f (zavýjaf, pes zav^a, po- 

heraus, mad. ki-, na pr. : ^yk); 

vydať, vyhnať atď. zvyk. 

Po ss: 

na-zývať, (po-zývať, vy-zývať, jazyk, 
pre-zývať). 

Daktoré korene (kmene) vo výslovnosti celkom alebo 
aspoň velmi sa podobajú jedno-drahým a len pravopisom 
nadobúdajú určitého významu. Také sú : 

By: si; 

byt (sein, lénni) bit (schlagen, verni) 

nábytok (MQbel, bútor) nábitok (Ladnng des Geweh 

res; tOltény) 
bydlo (Wohnnng, lakás) bidlo (Stange, rúd) 

lyhať (= lahať, Itlgén, ha- líhať (sich niederlegen, leŕe- 

zndni) kiidni) 

my (wir, mi) mi (mir, nekem) 

obecní (gemeinde-, kôzségi) obecný (gemein, kôz, kQzÔn- 

séges) 

10 



i4€r -^ 



pysk (=■ ústa Lippe, ajk) 
spytovať sa^ (fragen, kér-, 

dezni) 
zpytóvaf (forschen^ kutatni) 
obrýknuf (od ryk, ryôať) 
ryt (graben, ásni) 
rým (vo verši) 
skrýša (od skryť, Versteck, 

rejthely), 
trýzniť (peinigeu, gyôtômi) 

syn (Sohn, fiu) 

sypať (scblitten, IQlteni) 

syr (Käs, saj t) 

sýty (satt, jóllakott) 
ty (Da, te) 
výr (meno istých sôv) 
vysoký (hoch, magas) 
vyť, zavýjať (heulen, vonítani) 
(na)zývať (nennen, nevezni) 
(prejzývať (Spitznamen ge- 
ben, gúnyneveket adni) 



pisk (Pfiff, ftitty) 

pitvať (seziren, boncolni) 

obkriknuť (od krik, kričať) 

riť (Arsch, seg) 

Rim (mesto) 

skriňa (Kasten, szekrény) 

trizna (Begräbnisfest, halotti 

tor) 
siný (schwarzblau, s5tét kék) 
sipef (zischen, sziszegni) 
sirý, osirelý (verwaiset, el* 

ár v alt) 
sito (Sieb, szita) 
ti (Dir, neked) 
vír (Wirbel, ôrvény) 
viseť (hangen, fUggni) 
viť (flechten, fonui) 

zívať (gähnen, ásitani) 



y smysle toho, čo je rečeno na str. 80. a nasl., nemá 

sa písať ;,y" v týchto kmeňoch: 

korisť, obida (obideť), 

ligotať sa, ostka, 

lisknúť sa, skriňa, 

pírť, striga, 

pitvať, osobitý (osobitný), 

sipeť, podviky 

bridit sa^ Štyri 

kridlo, varito. 



— 147 — 

2. Hláska ^y " píše 8a ešte aj v iných, 
hlavne cudzích kmeňoch, ktoré v obecnej 
mlnve z riedka prichodí a. Takéto kmene obsa- 
žené sú v Pravopisuom ukazovateli. 

3. V skloňovaní podstatných píše sa „y": 

a) Na otázku „s ktorými alebo ktorými?^ odpovedáme 
množným inštrumentálom. Podstatné mená mužského a 
stredného rodU; jako chlap, dub^ slovo, semä (semen-), kurča 
(kurčat ) atď. dostávajú v takomto prípade prípona -y, na 
pr. s tými chlapy, s tými duby, tými slovy, s tými semeny, 
8 tými kurčaty atď. (Samo sebou rozumie sa^ že možno 
užiť aj mn. inštrumentálov bez -y, teda takýchto: s tými 
chlapmi, s tými dubmi, tými slovmi, s tými semenmi^ s 
tými kurčatmi atď.) 

b) Na otázku „ktoré tam boly alebo More ste videli?^ 
odpovedáme množným nomínativoffl aakkusativom. Neosobné 
mená mužského a všetky ženského rodu jako dub, strom 
dom, zvon, žena, stodola, straka, fajka atď., dostávajú v 
takomto prípade príponu y, na pr. : Boly tam tie duby. 
stromy, domy, zvony, ženy, stodoly, straky, fajky atď. alebo : 
Videli sme tam tie duby, stromy, domy, zvony, ženy, sto 
doly, straky, fajky, atď. 

Takéto slová -y dostávajú aj vo vokatíve, t. j. . pri 
oslovení, na pr.: Počujte vy ženy, straky atď. Alebo v 
bájkach, básňaeh a povesfacb, v ktorých aj k neživotným 
veciam prihovárame sa: Počujte vy stromy, duby, domy, 
zvony, stodoly, fajky, atď. 

c) Na otázku „Od koho, od čoho?^ odpovedáme jed- 
notným genitivom. Ženského rodu mená (ovšem tvrdého 
kmeňa, dla ryba), jako žena, straka, stodola, fajka, atď., 
dostávajú v takom prípade príponu -y. Príklady: Od ženy, 
od straky, od stodoly, od fajky, atď. 

Poznámka 1. Y kmeňoch ženského rodu, jaké sú : cirkev, 
krv, obrv, obuv, krm, tvár, jar, mater, hus, Rus (= dŕžava), reťaz 

. 10* 



— 148 — 

pÔTodne mäkké boly koncové spoluhlásky a preto v celom skloňo- 
vaní svojom nedostávajú prípon ypsilonových. Píš tedy uvedené slová 
vždy bez ,,y*' v akomkolvek páde by stály, slng. datívy : cirkvi, 
krvi, obrvi, obuvi, kŕmi, tvári, jari, materi, husi, Rusi, reťazi alebo 
sing. genitívy : reťazi, Rusi, husi, materi, jari, atd. 

Poznámka 2. Nemá sa písať „y^^ v nasledujúcich slovách : za 
mladi, vari, velmi, vnútri. 

4. V skloňovaní prídavných; námestieka 
čísloviek pise sa „y": 

Prídavné mená, ovšem tvrdého kmeňa^ z pravidla 
zachovávaj tt svoje nominativné ;,y^ v celom skloňorani. 
Pišeme totiž: to je dobrj^; bodn^^ človek, vypil za dobrj/, 
hodný pohár^ šiel dobrj/m, hodnj^m krokom, je ta dobrj^cb, 
hodnt/ch päť hodín, daj tým dobrým, hodným chlapcom 
chleba, chodil v dobrých, hodných čižmách, bavil sa s do- 
brými, hodnými ladmi. Práve tak skloňujú sa prídavné 
mená privlastňovacie, daktoré číslovky a námestka ten 
(tá) to. 

Pre obTahčenie vyslovujem tedy takéto súhrnné pravidlo : 

Z pravidla „y" majú v celom skloňovaní : 

prídavné mená tvrdého kmeňa jako : dobrý, hodný, 

• krásny, pekný, hlavný, národný, pozdný, zvláštny, spodný^ 

atd. atd. ; 

prídavné mená užívané za podstatné jako: slúžny, 

hájny, hostinský, zlatý atd.; 



^ Príponou -ný zakončujem z pravidla všetky prídavné mená 
nehladiac na to, či pochodia od podstatných mien a Či od prišlo viek. 
Pišem tedy nielen : národným hlavný, ročný atd., ale aj pozdný, 
zvláštny, spodný atd. Ako mi je známo, tohoto pravidla po prvé 
počal sa pridržovať A. Pi e t or a niet podstatnej príčiny vrátiť sa ku 
pravidlám grámmatikárov. V názve „Národnie Noviny", nakolko mi 
známo, trpí sa ie m. 6 z príčin nie pravopisných, ale zo zvláštnych 
obladov. Ináče i vo spomenutom Časopise z pravidla užíva sa ná- 
rodný a nie národHt. 



— Ii9 — 

prídavné mená, nžirané za priezviská alebo primená: 
Jesentký, Vajanský, Lehotský, Norický atd. ; 

prídavné mená privlastňovacie jako: otcov, synov, 
matkin, dcérin atd.; 

príčastia trpné min. časn jako : robený, strovený, ho- 
dený, podaný, odfatý, natiahnutý atdatd. 

poriadkové čísla: prvý, dmbý, štvrtý, piaty, desiaty, 
sedemdesiaty, stý atd. atd«; 

fiislovka jedan (a), jedno a konečne: 

ien^ (tá), to. 

Výnimkou zpod tohoto pravidla je množný nom. a 
vok. pri osobách. V týchto pádoch píšeme totiž i : ti dobrí 
otcovi a matkini priatelia ; jedni prišli, dmh^ odišli ; desiati 
poddane hodení boli do rieky atd. atd. 

. Poznámka. Dla prídavných mien skloňajú sa len poriad- 
kové éiala : prvý, druhý, štvrtý, desiaty atd. ; naproti tomu základné 
čísla od pfiť hore skloňujú sa bez y takto : pSťšesť, piattch-Siesttch, 
piatim-Siestim, piatimi-šiestimi atd. Poriadkové čisla sú prídavnými 
menami svojou formou i svojou akosťou, čím lahko sa dajú rozo- 
znať od základných, ktoré sú i formou i akosťou podstatnými me- 
nami. Príklady pre čísla poriadkové: „žijeme v deväťdesiatych 
rokoch" mm y rokoch 1890., 91, 92, 93. atd. až 99., jedným slovom 
žijeme v desaťročí 1890—1899. Príklad pre čisla základné: „ne- 
bojí sa štiridsiattch ludí'' =» 40 ludí; „došiel s deväťdesiatimi 
chlapmi*' as s 90-imi chlapmi. Ešte príklad : zomrel v päťdesiatych 
rokoch (y dobe od 50 — 69 počítaného letopočtu) a zomrel v päť- 
desiatich rokoch (ked mal 50 rokov) ; človek silný je v tridsiatych 
rokoch (v dobe od 90.— 89. roku) a silný je v tridsiatich rokoch 
(ked má 80 rokov). Základné čisla päť, šesť, sedem, desať atd. (v 
skloňovaní ktorých nepíše sa „y") aj tým sa rosoznáv^jú, že zväčša 
obstoja v obecnej mluye aj nesklonené, môžem povedať na pr. aj : 
zabil piatich, šiestich, desiatich ludí aj : zabil päť, šesť, desať ludí. 

Ô. V časovaní slovies píše sa „y^: 

V množnom počte činného príčastia minulého prípona 
jyi^ náleží osobám mužského rodu : chlapi boli prišli^ jedli. 



— 150 



pili, F^balt; kosili atď., naproti tomu prípona „y^ osobám 
ženského a stredného ŕoda jako aj mužským menám ne- 
životným : ženjr alebo d^ti bol^ prišly, jedly^ pily, pralj/^ 
hovoril^ atď. ; stromy rástl^, V^^^^y, kvitly atd. 



Kdé sa píše „ä". 

• : ' " '' . '. * 

• ■ '' . » I ' * - ■ 

. t * 

Písmeno ä piáftme jedine po spoluhláskach b, m, p,v ; 
po iných nikdy. 'Po spomenutých, spoluhláskach píšeme ä 
v nasledujúcich prípadoch: 

1. V týchto koreňoch alebo od nich odvodených 
kmeňoch: 



. 


Po 


m: 


mädliť, 




zmätok, (pomätený, mätež- 


Díiäkký, 




ník), 


mäso, 




pamäť (pamätať, pámätlivý), 


smäd, 




najmä. 




Po 


P' 


päť (pätero) 




^ opäť (vzpäť, nazpäť) 


päta (opätok) 




pripäť (zapäť, zapätý).- 


päsť (zápäsťky) 








Po 


v: •■ 


väčší (väčšmi). 




deväť. 


vädnúť (zvädlý), 




hovädo (hovädzí). 


väzy (položiť na väzy) 




svätý (svätosť, posvätný, svä- 


väzba (záväz, väzenie, 


uväz- 


tiť atd.) 


' niť, odvažovať atď.) 




rukoväť. 



2. V slovotvornej prípone ^t (=ät): žriebäťa, žrie- 
bäťu, žriebäťom, žriebäcí, v nom. žriebä. Toňto príponou 
liepravideloe odvedené sú aj : rybací, voloväcí. 



— 151 — 

I 3.'*V sloTotvornej pripooé mQ .'(s«^ mä): semä, jdéiiiä, 
veinä^ ramä^ bremä, pismä/temä^ znamä. Takéto slová vo 
svojich rozšírených :kmeúoch utráeajá hlásku ä; Piä tedy^: 
sem^ňa^ semaňa (semano-seméDa-semeDu), plemena^ ple- 
menu (pleméno-plemena-plemeDu) atd. — ' Chybne písalo by 
sa tedy: semänisko m. semenisko; plemäno^ remano, ra- 
mdFúo m. plemeno^ vemeno, rameno átď. ' 

4. V 3. osobe pritonaného času ukazovacieho daktorí 
príponu ia skracujú v ä. píšuc m. lúpia, vstúpia^ kúpia 
atď. lúpa^ vstúpä, knpä, čo je síce správnej ale odporúča 
sa radšej podržovaf dvojhlásku ia] v tých prípadoch píš 
tedy: oni lúpia^ vstúpia^Jkúpia a podobne. 

ô. V prípone prítomného prechodníka dvojhlás&a ia 
(iac) tiež sa skracúvá následkom predchádzajúcej dlhej 
slabiky v äc (q = ut), na pr. lúpäc^ kúpäc, vstúpäc^ tr£r 
päc atď. Ale klaďme radšej i v takomto prípade Via ä 
píšme : lúpiac, kúpía:C^ vstúpiac, trápiac ; podobne : lúpiaci> 
kúpiaci atď. Srovn. str. 133. v 

Poznámka. Nemá sa pisať „ä** v nasledujúcich slovách : méá 
veža, teba, seba, priiúai, krome, spomenúť; v lózptkwt, staváf, 
skrápať, krívať a pod.; v stu^iaj, kropaj a ppd.; 'v Riman, zeman, 
Detvan, Šalkovan a pod. ' 



Kde sa píšu mäkké ď, ť, ň, ľ. 

Pred e, i, ia^ ie^ iú mäkké ď, f; ň^ I neoznačajeníe 
mäkčeňom. Píšeme tédy: telO; tehla^ divý^ dívaf sa, diabol, 
požehnania; diefa, nieso^ pohodliU; nosenia atď. a Čitárne: 
felo, fehla, ďivý, ďívaf sa^ ďiabol^ požehnania; ďiefa; ňtesól, 
pohodliO; noseniu. Inokedy mäkké ď; t, ň, I vždy označuj 
obmäkčovacím znakom. Poneváč v obecnej výslovnosti nie 
vždy počnf '^uvedené mäkké spoluhlásky tam^ kde vyža- 
duje ich etymológia; pisatelia opierajúci sa o ^výstavu ne* 



— 162 — 

tedia klást reéeňé spolahlásky na prarom nieste. Z tej 
pričiny tu podávala sa pre nich najpotrebnejfie pravidlá 
▼ smysle zásad v L časti rozložených: 

Mäkké d, ť, ň, ľ pišeme v nasledujúcich hlavnejších 
prípadoch : 

1. y nasledujúcicb častejšie prichodíacich slovách: 

ďaleký aspoň 

dosaváď Viedeň 

kmeť 



Uá 


kíaka 


fádnik 


kZ'avaf sa 


ľadvie 


mZaskat 


;ahký (ilahčif) 


pZasknáf 


Zahnút 


píúca 


&ka< 


pľahavý 


Zan 


p7aéf 


Zavý 


pfaf 


7ábif (Zúbezný) 


pZazgier 


7ad (ľadský, vľúdny) 


sZiib 


íúty (ľutovať) 


škZábif sa 


bfabotaf 


tZapkaf 


bZačaf 


tfaskaf 


bZady 


žZab 


čZapotat 


žZaza 


čZnpnóf 


beZmo 


d Za (vedia) 


po7ova< (poZovnik) 


hU (hladef) 


toľký 


hZaza 


cintíavý 


kZačaf 


dengZavý 


kZavý 


chadorZ'avý 


km 


krikíán (kriUavý) 


íľxLd (kľádif) 


križZbvatý 



— 158 — 



prbíava 


kaie; 


pichľavý 


košeľa 


BtntíLdúyý 


kúdef 


žiblava 


ttiaštfír 


mrmUt 


myntľ 


bôr 


motýr 


ckľ 


nedela 


diár (diafka) 


ro7a 


krá; 


pišteí (piS(ara) 


íoľ 


syseľ 


žia7 


veía (veíký) 


guľa 


vyvrheľ 


cbTiZa 


vôľa (voľný, nevôľa) 


jed Za 


vatráľ. 



Viac kmeňov uvedie sa v Ukazovateli. (O ..mäkkom ľ 
vidz aj na str. 113 — 115). 

Nemá sa obmäkčovaf v nasledujúcich prípadoch : med- 
veď, bubon, bocian, blázon, do korán (č.), dohán, popol, 
živeZ, zápoZa. 

Náležíte treba rozoznávať tieto slova: 



s mäkkým ľ: 

Uá (Eis, jég) 

ľahodny (gering, kicstnyes) 

?ak (Schrecken, ijedség) 

íEan i^Flachs, len) 

ľavica (linke Hand, Seite, 

bal kéz, oldal) 
ľábif (liebeo, szeretni) 
pľaf (spncken, kOpni) 
roľa (Acker, szántófôld) 
uhoľ (KohlC; szén) 
hruď (Brust, melU 



8 tvrdým 1: 

2ad (Harmónie, ôsszhang) 
!ahodný(angenehm, keliemes) 
Jak (Lack, fénymáz) 
Zaň (Hirschkuh, szarvagtehén) 
lavica (Bank, pad) 

Inbif (w5lben, boltozui) 
plrd (schwimmenf úszni) 
Tollsi (RoUe, szerep) 
uhol (Winkel, szeglet) 
hmda (SchoUe, rôg). 



- %H - 

Podobne rozoznáyat treba sloyá tvorené od podstát- 
nebo mena myseJ: dobrpmyíieľný, zlomyseľný, Iahkonij^e?ný 
atd. a tvorené od slovesa myslieť: priemyseí, úmyseZ;:zámy- 
seZ, smyseí, úmyseZný, dvojsmyseZný (Vidz str. 90.), fitd. 
od premyslief, umyslief, zamyslief^ smyslief, nmyslief^ 'dvpjí 
a smysel. 

2. V prípone teľ.yjtáy je J mäkké: učitel, vodi-tel, 
muéi-tel, hosti-tel atd. . .; . ' 

3. V priponéch -^a (-eň), -ovňa (-oveň), -árňa (-áteÄ). 
'Í0na (-izeň), ktorými tvoria sa mená ženského rodn, piBaf 
treba mäkké n: stajňa (stajeň), knihovňa (knihoveň), 
snemovňa (snemoveň), pekárňa (pekáreň), drevárňa (dre- 
váreň), ustanovizňa* (ustanovizeň), bielizňa (bielizeň), áeáo- 
vizňa (dedovizeň) atd.; 

4. V prípone -ew, ktorou tvoríme podstatné mená 
mtlžäkého rodu, správne je mäkké íí : sťaž^eň, osteíi, prsteň 
atd. V takýchto posledne uvedených a podobných slovách 
n nepózbudne mäkkosti ani v gÚoňovanl, pištedy: sfažňa, 
sťažňu, ifažňom, ostňa, ostňu, ostňom, prsteňa, prsteňu, 
prsteňom, atd. 

5. Pri dalSom tvorení slova kmeňové . ď, ť, ň, J podr- 
žQJe svoju mäkkosť pred príponami. Píš tedy: žŕdka, 
lôdka, hŕsfka, jablonka, remieňka, prstieň^ok, košieľka, 
postielka, nedielka, viedenský, radvanský, . banský, ^ lod- 
iiik, dáždnik, nedeľný, diaľny atd, atd. Mäkkosf utráca ť a 
ň pred príponou -ný: radostný, žalostný, povestný, denný, ka- 
menný, jasenný atd. zradosf, žalosf, povesf, deň, kameň; jaseň. 

6. Pri tvorení uedokonaných slovies od dokonaných 
kneňové ľ, ň obmäkčuje sa: 

streZif — strieľať 
' deZif -— udieľať 



dalej : 



rozmysZef — rozmyáľovať 
povoZiť — povoľovať 



— 155 — 

' podpáliť — podpalotať 
howiť — uhinät 
sklowiť — ukláÄaf 

' ; roÄÍť — rá^ať. 

,* 

V tom prípade ď, ť prechodia v d^r, c; 

nahraďiť — nahrádi^af 
odpúdif — odpadávať 
hodiť — hádjerať . 

. utratíť — .utrácaf 

podpZatit — podpíácať 
líkrátíť — ukráijať. 

7. V rozkazovacom spôsobe vždy mäkSime : nemýl, rie- 
mýlte, nemýlme, zapál, zapálte, zapálme, naval, naválte, naval- 
me, vyroíi, vyroňte, vyroňme, naklofl, nákloňte, nakloňme, ná- 
hrad, nahradte, nahradme, výhod, vyhodte, vyhodme, odved, 
odvedte, odvedme, podplať, podplaťte, podpláťme, nkráť, 
akráťte, nkráťme atd. 

V takýchto prípadoch y niektorých slovách ď a ť 
prestrojuje' sa aj v di? á c: vidz, vidzte, vidzme, jedz, 
jedztéi jedzme, rapoc, rapocte, rapocme atd. Pravopisné 
dobre je aj takto písať. 



Pri obmäkčovani ^treba je ečte vedeť to, čo. nasleduje : 

V slovách, tvorených príponou -ba, neobmäkčojéme 

pred touto priponon d, t, n, 1. Pis tedy hudba, súdba, 

modlitba, siaŕba, hanbä^ honba, ženba, voZba, streJba ^; atd. 

^ Na str. 91. tohoto spisu sMbil som síce, že budem mať v tejto 
veci zretel k tomu, Čo javí sa skutkom v terajšom pravopise. Predsa 
však odsteaŠený súc výnimkami, bez ktorých nebolo by bývalo 
možno pravidla postaviť, odhodlal som sa za jednotné pravidlo a to 
za pravidlo, ktoré neho vie etymológii, ale prúdu pravopisnému, jaký 
prišlo mi zistiť z posberaných príkladov. 



- 156 -- 

V slovách: htfdeC; mlaťeC; bos^eC; hostinec^ baranec, 
strelec a inýcb podobne tvorených, vyslovuje sa knrsívoa 
tlačené d, t, n, I mäkko ale táto mäkkosf prestane vo 
skloňovania keď po nich vypadne e. Vyslovuj a piš tedy: 
huďca, mlatca; hos^ca, hostinca, baranca, streíca, huďeovi, 
mlatcovi, strelcovi atď. 

Nesprávne obmäkčnjú sa na konci podstatné mená, 
tvorené od slovies, ako: údeZ, výstrel, rozdieí, priemysel, 
účel, účeť, poče^ atď., čo jasne vysvitá zo slov analogicky 
tvorených, majúcich na konci d a n : rozchodí, výchoď, vý- 
hon, výron. Samo sebou rozumie sa, že príslušná hláska 
mäkkou nestane sa ani pri ďafôom tvorení. Píš tedy : zá- 
palka, údeZok, útuíok, ätulňa, áchylka od zápal, údel, útul, 
úchyl ako: odhoďok úhmok atď. z odhod, úhrn. 

y slove desať a v složeninách dvadsať, tridsat, štyri- 
dsať, je posledná hláska mäkká; naproti tomu tvrdá je v 
složeninách: päťdesiat, šesťdesiat, sedemdesiat, osemdesiat 
a deväťdesiat. 

O príponách -ský, -stvo. 

Keď tvoríme slová príponami -ský, stvo, (-stvie), z 
pravidla nezmenené vypíšeme hlásky kmeňa i prípony. 
Na pr. pastier-sky, horár-stvo, zew-ský, otčim-^vo. 

Pôvodné hlásky kmeňa i prípony v písme zachová- 
vame aj vtedy, keď by sa ony buď o sebe buď splynuté 
inakšie vyslorovaly. Píšeme tedy : babský, ba&stvo, ra&ský, 
ra&stvo ačpráve vyslovujeme bajwký, bapstvo, rapský, 
rapstvo, (Yidz o jasných a temných spoluhláskach na str. 140) ; 
píšeme: leho^ský, hrocho^'-ský, prieviájer-sky, priechod-ský, 
hortobáď-5ky atď., ačpráve vyslovujeme: lehocký, hrochocký, 
prievický, priechocký, hortobácky. 

Sú však aj daktoré odchýlky od pravidla. Aby sme ich 
náležíte poznali, prehovoríme vôbec o sykavkovýcb 
s k o p e n i n á c h Ó8, C8, šs^ ss, šs, e$. 



- 157 — 

I. Slováy ktorých kmeň vjebodi pôvodne na c, pišn 
8a etymologicky: hasičský, balidský, levočský, pyta&tvo, 
nosicstvo. Naproti tomu tie, v ktorých kmeňové c vzniklo z 
c alebo z h vždy píšeme podla výslovnosti: by- 
strický, chlapectvo, nemectvo atd. m. bystricský, chlapec- 
stvo, nemeéstvo z kmeňov Bystric-a, chlapec, Nemec a z 
náležitej prípony; ďalšie príklady: turecký, ráztocký, zboj- 
níctvo atd. m. tnrecský, ráztocský, zbojni/stvo z kmeňov : 
Tnrei, RáztoJbi, zbojníÄ;. 

n. Slová, ktorých kmeň vychodi pôvodne na š, píša 
sa etymologicky, na pr. : rákoáský^ pajtájstvo, almá^ky 
atd. z kmeňov : Kákoš, pajtáš, Almáš. Naproti tomu slová, 
v ktorých kmeňové š vzniklo zo s alebo z ch z pravidla 
pišn sa síce tiež etymologicky, jako : sasský, eisasský, 
mamlasstvo, tisský, mniisky, macošský atd. z kmeňov: 
Sas^ Elsas, mamlas, Tisa, mních, macocha, ale s výnimkon 
nasledujúcich slov: ruský, valaský, biydásky. Tieto po- 
sledné tri slová výnimočne píšu sa dľa výslovnosti m. 
russký, valašský, hajdú^sky. 

m. Slová, ktorých kmeň vychádza pôvodne na i, 
píšu sa etymologicky : mniský, muistvo, cudzoloistvo atd. 
z kmeňov : mui, cudzoložie. Podobne vypíše sa pred prí- 
ponami nielen i, povstalé z h, ale aj kmeňové s;. Píš tedy 
etymologicky : mátoiský, praiský, motoistvo atd. od mátoha, 
Praha, motoh. EoACčne píš : kňajerský, kňajer^tvo, peňairst?o, 
francú^rsky, víťazstvo. Takéto pravidlo zvykom vyvinulo sa v 
pravopise. 

Poznámka. Tvoríme-li slová príponou ský z nemeckých kme- 
ňov, vyehodiaeich na herg, burg^ vypísať treba toto záslovné g, Piá 
tedy : habsbur^ský, wilrttember^ský, oderber^sk;^' atd. a nie : habs- 
bursk;^, wttrttemberskýy oderberský. V cudzích vlastných menách 
kmeňové Ä;, g y h, ch vôbec nech sa nerozlišaje pred príponou 'Ský, 
Píš: bruck-ský, mOnich-ský, beregský, sttmegský, atd. V takýchto 
prípadoch dobre je použiť spojovník aspoň ked sa v texte prvý raz 
uvedie to slovo. 



— 158 — 

O predložkách s, z, vz. 

Á) 89 z, Tz ako predložky* 

I. Predložka $ pojí sa s tromi pády: genitivom^ akkn- 
sativom a inStrumentálom, v každom páde meniac svoj 
význam. 

1. Predložka s pojená s genitivom označaje: smer 
s hora na dol a vôbec pohyb s površia^ nem. 
herab, herunter mad. rJ/, rôl, V takomto prípade je pred- 
lôžka s protivon toho, 60 značí predložka na. Dla toho 
píš: vták sletel so stromu, ked sedel na strome; tesár 
spadol so strechy ked bol nu streche; siSíel s vrchu dolu, 
kto bol na vrchu; vzal som nôž so stola^ ktorý bol na 
stole ; vzal balík s kasnC; keď bol na kasni ; kvapká sa 
suda vlaha, ktorá usadila sa bola naň ; sňaf prsteň s prsta^ 
ktorý bol na prste ; vstal so zeme ten^ kto stál na zemi ;: 
ženci idú s poIa, keď boli na poli ; seno s váza sa s lúk^ 
keď bolo na lúkách ; slúžka ide s trkvj, s trhu, s hostinky 
s modlitieb; keď bola na tráve, na trhu, na hostinke^ nor 
modlitbách ; človek prišiel s mlatby, s kosby, so slávnosti, 
s rýb, s polovačky, keď bol na mlatbe, na kosbe, na sláv- 
nosti, na rybách, na poľovačke. 

Ďalej : Kto bol na Breznianskom Mýte, ide s Brezn. 
Mýta ; kto bol na Zámčoku, ide so Zámčoku. čo stalo sa 
na Balkáne, to padá varne vo zpráves Balkánu. Vôbec kladie 
sa tam predložka s, kde opakom zodpovedá predložke na. 
Príklady : na jakom stanovisku stoiím, s takého posudzujem 
vec ; vec posudzuj s tej strany, na ktorej je váha ; oka s^ 
nej nespustil, ktoré na ňu upieral ; iď mi s očú, poviem tomu, 
kto mi bol na očiach ; ide s nohy na nohu ; so dňa na deň ; 
v noci s piatku na sobotu ; s 15. na 16. mája atď. 

Poznámka. Dla tohoto pravidla a dla etymológie mali by sme 
písať aj tam predložka 8 m. z, kde ona znamená počiatoh istej doby f. 
j ako v týchto príkladoch : s počiatku, s poludnia, a rana, 8 polnoci,. 



-- i5á — 

8 jasene, s jari, s razn atď. (Srovn. : na počiatku, fta poludnie, na 
ráno, na polnoc/ na jasej^} na jar, na raz.) Ale zo zvláštnych príčin 
v takýchto príslovkách nateraz zachovávaj ;er a píl : z počiatku, z 
poludnia, z rana, z polnoci, z jasene, z jari, z raza atd, 

2. Predložka s (so), s akJcusativom znamená asi (nem. 
ungefähr^ mad. mintegy, kôrälbélul). Piä : Bolo nás tam s 
desaf, yypil s liter vina^ ostal dlžen s osem zlatých atd. 
Sem prináleží : kto $ koho, ten s tohO; s tolko že ne- 
prišieU 

3. Predložka s (so) s inštrumentálom označuje pochop 
slúčenosti, hromádnosti spojitosti^ súhrnU; nem. mit mad. 
^val, *veh Príklady: otec so synom, matka so slúžkou prišli, 
víno s vodou dávali, zemiaky so solou jedli, suché s mo- 
krým zhorí, jedno s druhým predá sa to, utekal aj so svo- 
jimi vecmi, spokojný je so svojím synom atd. Tomuto s 
(so) opakom významu často zodpovedá predložka le0, na 
pr. : otec so synom, matka so slúžkou, zemiaky so solou 
atd. nie hee syna, be0 slúžky^ hee soli. , 

U. Predložka pojí sa s genitivom a vyznamenáva: 

1. Pochop východu vybierania, vymáhania, vývodu, 
nem. aus, mad. -ból, -bôL Y takomto prípade znamená opak 
predložky v. Príklady : ide domu, kto bol v dome ; 00 
školy, kto bol v škole; 00 zeme vyviera voda, ktorá nále- 
žala sa v zemi; rieky vytiahli hada, ktorý bol v rieke; 
vzal knihu kasne, ktorá bola v kasni; kvapká 00 suda, 
čo je ť sude atd. Alebo: prepustili ho 00 služby, je? úradu , 
vypovedali ho krajiny, vyhodili ho 00 spoločnosti atd. 

2. vydelenie z celku, z počtu : on je 00 všetkých naj- 
hodnejší, 00 dvoch jedon, nás ani jedon, dal mi 00 svojho 
majetku atď. 

3. pôvod veci alebo osoby: tanier hliny, pohár 00 
skla, retiazka 00 striebra, človek vysokého rodu^ pochodi 
Košíc, jeho detí pochodia Čiech atd. 

4. spôsob, akým sa čo deje alebo pohnútku, z ktorej 



- 160 - 

sa 5o deje : g radosti^ bo závisti, z mildsti, e hasta; e cela, 
;8f hlboká, z polovice, z púhej dobroty, z dobrej vôle, zo 
žartu, zo ardca mu je lúto, z rozkazu kráľovho, z vyšSej 
moci, z naloženia stoličného atď. 

5. Sú aj daktoré slovesá, ktoré vyžadujú genitiv s 
predložkou z. Takéto sú na pr. teSif, radovaf, smiaf sa z 
(íaéoho ; viniť z dačoho. Také sú menovite, ktoré majú 
význam pozbavovaci, jako: olúpiť, očistiť, opleť, odrať {z 
kože; ale svliecť kožu s človeka!), obrať, liečiť, spovedať 
sa a iné. 

Rozdiel medzi predložkou s a jít je patrný aj z 
týchto príkladov : prikrývka s vlny (prikrývka, ktorou bola 
vlna prikrytá) a prikrývka z vlny (z vlny robená) ; žena 
sla s trávy, keď bola na tráve a fila z trávy, keď bola 
v nej. 

III. Predložka vz ako rozlučitelná z pravidla neprichodi. 

B) 89 Z9 vz ako slovesné predpony. 

I. Predložka s (so) ako predpona slovies mení vý- 
znam slovesa vo dvojakom smere dla toho svojho dvoja- 
kého významu, ktorý má jako rozlučitelná predložka s 
genitivom a s inštramentálom. 

Máme tedy slovesá s príponou s (so) dvojakého vý- 
znamu : 

1. Slovesá 8 predponou s (so), ktoré znamenajú smer 
s hora na dol alebo vôbec s pov r ši a, nem. heráb, 
herunter-j maď. Ze-. Príklady : sostúpil $0 schodov, kto bol 
na schodoch, vták sletel $0 stromu, spadnúť, svaliť sa so 
strechy, svážať s poIa, sráňal všetky jablká so stromu, 
veža srútila sa dolu, bol sronený (skleslý), soskočiť s 
voza atď. 

2. Slovesá s predponou s (so\ ktoré značia pochop 
shromažďovania, slučovauia, spojovania, súhrnu, nem. zu- 



— 161 — 

sammen-, raad. ôsseB-, k uim zväčša možno priložiť „spolu". 
Príklady: sobrať^ ^ložiť^ svolať, sohiiať,smiesiť,sDÍesť^ Bklásť, 
shádzať (s pólu) ; usniesť^ u^ríecť^ ushovoriť^ dmluviť^ zhod- 
núť 8a (spolu); shovárať^ snášať^ svadiť^ srozumeť sa s 
dakým aťd. 

Poznámka. Samo sebou rozumie sa^ že slová, ktoré poSly od 
týchto slovies, pišu sa tiež s etymologickým s (so) m. prichodia- 
ceho v obecnej mluve z (zo) : svážaníe (s poIa), »ráfianie (jabĺk 
80 stromu), srúcanie (múrov) ; dalej : smluva, shovor, sloh, svada, 
«hoda atd. 

n. Predložka e {zo) ako predpona slovies má per- 
fektivovaeiu moc; Ďou totiž stáva sa dej slovies z nedo- 
konaného dokonaným. Predponu túto vždy piš d la vý- 
slovnosti^ kde znie jako Zy zo: piš z, zo, kde znie jako 
s, so : piš s, so. Príklady : 



Slovesa 


Slovesa 


dej nedokonaný : 


dej dokonaný : 


hasiť 


zhasiť 


hubiť 


zhnbiť 


robiť 


zrobiť 


hotoviť 


zhotoviť 


dokonaliť 


zdokonaliť 


otročiť 


zotročiť 


orať 


zorať 


utekať 


zutekať 


siliť 


zosiliť 


slabiť 


zoslabiť 


užiť 


zúžiť 


hrbiť sa 


zhrbiť sa 


hrýzť 


zhrýzť 


lomiť 


zlomiť 


močiť 


zmočiť 


mýliť 


zmýliť 


odpovedať 


zodpovedať 



11 



-^ 162 — 



obeeneť 

opakovať 

organisovaf 

hriaf 

vrieť 

mrieť 

horeť 

hnit 

sineť 

bladnúť 

silneť 

šediveť 

modreť 

stareť sa 

beleť 

dražet 



zobecneť 

zopakovať 

zorganisovat 

zohriať 

zovrieť 

zomrieť 

zhoreť 

zhniť 

zosinať 

zbladnúť 

zosilneť 

zošediveť 

zmodreť 

zostareť sa 

zbeleť 

zdražeť atd. atd. 



Poneváč predpona z zo> pred temnými spoluhláskami 
rak znie jako s so m. prvých píšme posledne spomenuté 
tvary. Píšme tedy: 



černieť 

čliapkať 

čariť 

šediveť 

sine ť 

pôsobiť 

peňažiť 

kryť 

krátiť 

krčiť 

plniť 

pariť 

kropiť 

kriviť 



sčernieť 

sčliapkať 

sčariť 

sšediveť 

ssineť 

spôsobiť (spôsob) 

speňažiť 
skryť 

skrátiť 

skrčiť 

splniť 

spáriť 

skropiť 

skriviť 



— 163 — 



krotiť 


skrotiť 


pastnúf 


spustnúť 


tidiť 


stíšiť 


pyšnieť 


spyšnieť 


chrúmať 


schrúmať 


praviť 


spraviť 


tuénieť 


stučnieť 


kameneť 


skameneťatd.atď 



Samo sebou rozumie sa, že í vtedy dla výslovnosti 
píšeme, keď daktoré dokonané sloveso, zachovajúc predložku, 
význam svoj opäť zmenilo v nedokouaný. Píšme tedy od 
skrátiť, skropiť, splniť atď. : skrácať, skrápať, spĺňať a podobne. 

III. Predložka v^ ako predpona slovies naznačuje p o- 
hyb alebo činnosť s dola na hor; inokedy má len 
perfektívovaciu moc ako predpona (zo). V prvom prípade 
z pravidla píše sa etymologicky, v druhom dla výslov- 
nosti práve tak ako predpona {zo), 

1. Z pravidla etymologicky píšeme predponu vz všade 
tam, kde ona jasne naznačuje pohyb alebo činnost s dola 
na hor, Dla terajšieho rozvoju pravopisného predponu vz 
píšeme v týchto častejšie príchodiacich slovesách : 

vzbudiť vzkázať 

vzbujneť vzkypeť 

vzbúriť vzkriesiť 

vzdať sa vzleteť (vzlet) 

vzdelať sa vzmáhať sa 

vzdychnúť vzmužiť sa 

vzdialiť sa vzĎať sa 

vzduť vznášať sa 
vzhliadnuť (na dakoho) vznietiť 

vzchytiť sa vzniknúť 

vzchopiť sa vzplanúť 

vziať vzpriamiť sa 

11* 



— 164 — 

vzpružiť sa vztiahnuť ruku (na da- 

vzrást (vzrast) koho ; vztah na dačo), 

vztýčiť 

Predpona vz dla výslovnosti píše sa teraz asi v nasle- 
dujúcieb slovesách : 

zdráhať sa m. veávähsií sa 

zdvihnúť m. t;edvihnúť 

zjačať m, v;8jačať 

ziskrif sa m. mskriť sa 

zmieniť sa m. t;;srmieniť sa 

zopiať sa m. t;;sropiať ha 

zoprieť sa m. vjsoprieí sa 

vstať m. í;;e'8tať 

skričať m. vjskriésd 

spamätať sa m. t;^pamätať 

splašiť m. i;;e'pUšiť 

spicrať sa m. 2;;8rpierať sa 

spomínať m. t^erpominať 

spolihať sa m. tľ^rpolibať sa 

spracovať m. í;á?pracovat a v iných. 

2. Dla výslovností píšeme predponu vis vždycky, keď 
jasno nenaznačuje pohyb alebo činnosť s dola na hor. 

Spoločné poznámky o predponách s, z, vz. 

Pre jasnosť a priehľadnosť zopätúvajú a doplňujú sa 
pravidlá o predponách s, z, vz nasledujúcim spôsobom : 

Etymólogiclcy 'píšeme \ 

1. Predponu s vždy bez ohladu na to^ čí sa ona 
vyslovaje jako s či jako z. Ona pri slovese naznačuje : 

a) smer s hora na dol alebo vôbec s povr- 
š i a, nem. herab-, herunter, mad. le- ; 



— 165 — 

h) pochop shromaždovania, slnéovanía^ 
spojovaní a^ súhrn n^ nem. zusammen-^ maď. 5ssze-. 

2. Predponu vz, kedona značí pohyb alebo 
číunosf sdola na hor^ až na niektoré výnimky^ pí- 
šeme etymologicky, bez ohľadu na to, či sa ona vyslovuje 
jako púhe ^ alebo jako púhe s. 

Foneticky píšeme: 

Predponu z, ktorá perfiktívuje slovesá, a predponu 
vZy keď nenaznačuje pohyb alebo činnosť s dola na hor, z 
pravidla píš dla výslovnosti. Píš: sprevracaf, 
spreneveriC, spotrebovať, spievať sprevádzať^ áfuenávideť, 
je^nectiť, isrnečistiť atď. atď. 

Vxjnimky \ V protive s výslovou rozvoj pravo- 
pisný káže písať: 

;8fkaziť (m. skaziť ; zkaza)^ 
je^tratíť (m. stratiť; ztrata); 
£^kÚ8ať (m. skúáať; prlifen^ vizsgálni); 



ďalej : 



sblížiť sa (m. jsrbližiť sa)^ 

soznať niečo (m. zozľslí niečo), 

shoveť (m. ;?hoveť; shovievavý), 

slntovať sa^ 

smeriť (m. x^meriť; smer^ smerovať), 

smysleť (m. js?mysleť ; smysel, smýšiať), 

s veriť komu čo, 

svodiť (m. ;2?vodiť; svodca, svádzať), 

sriadíť (m. js^riadiť). 



Prijavše zásadu fonetického písania u predpony z a 
čiastočne u vz, dľa výslovnosti máme písať tieto predpony 
aj vtedy, keby sa v jednom a tom samom slove, hlásko- 



— 166 — 



slovne zmenenom, dvojako vyslovovaly^ nakolko tým ne- 
povstáva dvojmysel. Piš tedy : zosiuet, á^ošedivef, 
^rošalef, je^opieraf sa, isotmii sa a zároveä aj : ssínef, sšedi- 
vef. ssaleť, spieraf sa, ^tmif sa atď. 



Niektoré rovnako vyslovované slová jedine pravopisom 
rozlišujú svoj význam. Takéto sú : 

^rbeh (Fltiehtling^ szôkevény) ^beb (Zusammenlauf^ ôssze- 

futás); 
^rbijaf (rauben^ rabolni) . ^bíjaf (zusammenschlagen^ 

Qsszetltni), 
;ernášaf (krivdy^ útržky) snásaf (sa s dakým ; dačo do 

hromady alebo s hora na 

dol), 
isrrezaf (sečku, dej dokonaný) srezať (prútik so stromu, otlak 

s nohy), 
5riecf sa (dačoho) sriecf sa (s dakým o dačo), 

^rpytovaf (forschen, kutatoi) spytovať sa (fragen, kérdezni), 
írpráva (Nachricht, jelentés) správa (Verwaltung, igaz- 

gatás), 
isrúžíf(verengen,megszúkiteni) súžif (plagen, gy(3t5rni), 
i;£rrasta£ (žito t^^errastá, človek srastať (rana srastá^ stromky 



v^s^rastá) 
t;iertiahnuť (ruku na koho) 



spolu srástly), 
stiahnuť (opasok), 



t;£rpinaf sa (kôň sa t*;erpina) spínať sa (spína sa, aby bola 

tenká). 

Poznámka. Významom lišia sa aj slovesá: vzchoáií-vzisí 
(slnko, žito vzchodi, vzíde) a «chodiť-sísť sa (spolu) a toto nemali 
by sme s očú spúšťať aspoň v knihách literárne cenných. Dla teraj- 
šieho zvyku píše sa v prvom prípade dla výslovnosti : ^chodiť, eísi 
žito schodí, ziáe. 



— 167 — 



Poznámky o daktorých kmeňoch. 

Jest dakolko slov^ o ktorých nedalo sa prehovorif 
y doterajšich hlaTách. Všetky tieto zahrnieme v jedinú 
osobitnú hlavu. O daktorých kmeňoch (a slovách vôbec) 
poznamenáva sa ešte : 

I. Etymologicky píšu sa tieto slová: 



azda (m. azda) 

bez (m, brez) 

bozk, bozkaf (nie: bo$k, 

boskaf; a ni nie: boškaf!) 
ctnosť (m. cnosť) 
krk (m. grg) 
kto (m. gdo a kdo) 
lastovička (m. vlastovička) 
mäsopust (m. mäsopóst) 
mestský (m. meský) 
moditba (m. modiidba) 
návštevenka (m. navštivenka) 
odvtedy (m. odtedy) 
pomsta (m. pomstva) 
pošta (m. pocta) 
predsa (m. preca^ predca) 
preddom preddomie (m. pre- 

dom, predomie) 



prez (m. preš) 

schovať = popratať (m. sko 

vať) 
svatba (m. svadba) 
týždeň, týždňa^ týždňom atď. 

(nie : týdeň, týdňa, týd- 

ňom atd.) 
učilište (m. učelište) 
väčšmi (m. vätšmi; väčmi) 
vezmem^ vezmeš atd. (m 

veznem, vezneš) 
vzácny (m. vzáctny) 
za času (m. za včasu) 
zväčša (m. zvätša) 
zvláste (m. vzláste^ zlášte) 
železo (m. železo) 
žltnúť (m. žlknúf) 
žmúriť (m. džmúrif). 



Píš : jedonásť; dvanásť, trinásť atd. a nie : jedonácf, 
dvanácf, trinácť. Píš ďalej : dvaďsať^ triďsať^ štyriďsať a nie : 
dvacať, tricať, štyricať ani nie: dvadcať, tricícať, štyridcať. 
Píš konečne : päťdesiat, šesťdesiat, deväťdesiat a nie : päde- 
siat, šesdesiat, devädesiat ! 

II. Dla výslovnosti píš tieto slová : hmla (m. mlha, 
mhla) ; — skvieť sa. skvelý (m. stkvieť sa, stkvelý); skvostný 
(m. stkvostný); poneváč (m. ponevádž). 



— 168 — 

III. Dvojité nn je len vtedy správnej ked povstalo 
pripojením prípony ný ku kmeňu vychodiacemu na n. 
Správne je na pr. v slovách : ísunenný, plamenný^ vápenný 
od kameĎ; plameň^ vápno ; ale nesmie sa písať dvojité nn 
v týchto slovách : drevený, izbený, kožený, medený, olo- 
vený, plstený, sklený, slamený, srstený, lebo kmeň nevy- 
chodi na n ; drevo, izba, koža atd. — V slove : zákonný píše 
sa zdvojené nn, ale v slove: zákonitý len jedno n. Píš pi. gen. 
panien a nie : pannien, píš : panenský a nie : pannenský. 

IV. Nepíš skopeninu sč alebe šč za št, nepíš tedy : 
scastie, e^ce, ^cekať, ^cebotat, ščeárý atd. m. pravých : 
šťastie, ešte, šteksLÍ, štebotať, štedrý. — Nepiš české formy : 
odpustenie, krotenie, zkúienosť, zkoSený, ztracený, zarmúcený, 
osvícený, unesený a pod., ale našské : odpustenie, krstenie, 
zkúsenosť zkúsený, ztraíený, zarmiííený, osvietený, unesený, 

V. Upotrebuj príponu -teľný m. -tedlný a -tedelný. Píš 
tedy : viditeľný, premožitelný, zreteľný atd. m. viditedlný, pre- 
možitedlný, zretedlný, viditedelný,zretedelný, premožitedelný. 

VI. Píš: zamestnaf a nie zamestÄ;na{, píš: umiestif^ 
speňažiť a nie : umiestniť, speňažniť. 

VIL Daktoré slová možno písať aj s úzkymi aj so 
širokými samohláskami, na pr. : bledy-bladý, bolesť-bolasť, 
sneh-sóah, stehovať sa a sťahovať sa, báječný bájočný, re- 
tovať- ratovať, úškleb-uskľab, Peter-Petor, Pavel-Pavol atďatď. 
Kto by chcel byť dôsledným, nech sa odhodlá bud za úzke 
buď za široké samohlásky. Stredná slovenčina obľubuje 
hrubšie samohlásky. Slová dáleký a šťastie vždy píš takto 
a nikdy nie dialekticky: deľaký, štestia. 

VIII. Významom lišia sa : viesť (fllhren, vezetni) od 
vodiť a viezť (fahren, kocsizni) od voziť. 

Poznámka. Vyslovujeme : vyši, niší, dážnik, svečiť, roširiť 
atdatd. a píšeme : vyšší, nižší, dáždnik, svedčiť, rozšíriť ; etymolo- 
gické písanie takýchto a iných v pravopisných pravidlách neudaných 
slov nájde čitateľ v Pravopisnom ukazovateli. 



— 169 — 

Ako písať cudzie slová. 

Majúc ohľad na tO; čo javí sa v terajšom pravopise a 
zároveň na to, čo je potrebou srozumitelného slovenského 
pravopisu, cudzie slová pisaf budeme dľa nasledujúcich pra- 
vidiel : 

L Kde by pôvodné litery cudzie slovenského čitatela 
sviesť mohli k nemiestnemu čítaniu, tam ony d la sloven- 
skej výslovnosti zamenia sa náležitými literami sloven- 
skými, menovite budeme pisaf: 

1. Miesto ph, znejúceho jako f, túto posledne meno- 
vanú literu: /llosofia. /^antásia, /*ilolog atď. miesto philoso- 
phisL, ^Aantásia, philólog] 

2. Miesto th, znejúceho jako slovenské t, túto posledne 
menovanú literu : katedra, katolík, apatia, sympatia atd. 
m. ka^^edra, ka^/^olik, apa^Ma, sympa^/da. 

3. Miesto t, kde znie jako c, píše sa toto posledné: 
organísáda, kondícia, inštancia, kvitancia, promócia atď. 
m. organisá^ia, konditía, inštancia, kvitan^ia, promóŕia; 

4. Miesto c, kde znie jako k^ píše sa k: konto, kou- 
tra/ct. Äonvent, konštitúcia atd. m. conto, contract, convent, 
conštitúcia ; 

ô. Miesto francúzskeho g, kde znie jako ž, píš i: 
ieniálny, iírovať, ienantuý, ienerósny atd. m. ^reniálny, 
^rírovať, ^renantný, ^enerósny. — Niektorí píšu: geniálny, 
v ktorom prípade oné slovo nepokladá sa za požičané z 
francúzštiny ; 

6. Miesto francúzskeho ch, znejúceho jako š, a j, zne- 
júceho jako 0, píš š, poťažne i: ^ampaĎské, ^flfrovať, šar- 
mantný, šarlatán, ^arža atd. m. cAampaňôké, cMffrovať, 
c/iarmantný, cAarktán chargé ; iargon, iaket, iurnál, ia> 
lusie atd. z týchto : jargon, jaquet, journal, jalousie ; 

7. Miesto francúzskeho ^, píš s: fasáda, garsón atd.; 



— 170 — 

8. Miesto gn^ znejúceho jako n^ lepšie je pisaf túto 
poslednú literu, z dôvodu výsuvedeného ; teda : sinorina^ 
vineta^ šampa^^ské atď. m. si^norina, vi^netta^ (cbampa^ne) ; 

9. Složka sch^ píše sa dla výslovnosti: Š, na pr.: 
^ematismus m. sci^ematismus^ ^isma m. scAisma atď; 

10. Cudzia sprežka qu v slovenčine z pravidla zamieňa 
sa sprežkou hv\ ^vitancia^ A;t;antum, A:i;artál, seí;t;ester^ A;t;adrát 
atd. m. ^tiitancia^ ^uantum^ ^uartál^ se^uester^ gtiadrát; 

11. Miesto y, zastupujúceho naše j, píš toto: lojálny, 
rojalista atď. m. lojálny, royalista; 

12. Miesto francúzskych oí, ai, ow, keď znejú jako 
oa, é, u, píš tieto posledné litery, aby sa vyhlo nemiestnej 
výslovnosti : toaletta, remontoárky (hodinky), memoáre, afifera, 
žt«rnál, ttíra atd. m. toiletta, remontoírky, memoire, affatre, 
Journal, toura. 

# 

Poznámka. V predchádzajúcich 12-ich bodoch uvedené ústupky 
zásade fonetickej nepoťahujú sa na písanie vlastných mien 
(osobných mien a rozličných zemepisných názvov). Pri písaní vlast- 
ných mien šetríme etymológiu natolko, nakoľko postačuje k tomu 
sústava latinských písmen. Y cudzích vlastných menách zachová- 
vame teda nielen výš uvedené, ale aj takéto a podobné litery : cz, cs, 
gy, ô, o, w, w, w atd. — Náleží podržovať vo vlastných menách aj 
ruské -ov, -skij, polské -ski, -icz, horvatské -ič miesto pripodobených 
ku slovenčine : -ský, -ič, poťažne m. -o/f. Diať sa to má aspoň vo 
spisoch literárne cenných. — Etymologicky mali by sme písať aj tie 
obecné mená, ktoré povstaly z vlastných mien na príklad : 
chauvinismus od Cliauvin-a, wertheimka od Wertheim-a, lutherán od 
Luthera, calvin od Cálvina, draisina od Draise-a, ale zovšeobecnel -li 
výraz taký v živote, dopúšťa sa i fonetické písanie: sovinismus, 
verthajmka, luťerán, fcalvín, dr^sína. Tu hlavnou vecou je však, aby 
patričný spisovateľ alebo redaktor neplietol spolu oba spôsoby pravo- 
pisecké, ale dôsledne zostával pri jednom. 

II. Pôvod šetrime pri tých písmenách, ktoré vo 
svojom jazyku v tej samej platnosti užívame. Tu 
vyzdvihnúť nám treba písmeno „y", „ä" a složky „au", 
„eu". Všimnime si ich výš uvedeným poriadkom. 



— 171 — 

1. „y" píšeme všade, kde v cudzom slove prichodí, 
teda i po takých spoluhláskach, v akých ho slovenčina vo 
svojich vlastných slovách nesnesie, na pr. po c : cj^linder, 
cj^mbaí, cyklus, cynismus, cyprus atď. Prijímajúc toto pra- 
vidlo o dôslednom zachovávaní pôvodného „y" v 
cudzichslovách, nebudeme písať s Čechmi : pranostyka, 
tytni, grammatyka atď. Česi v poslednú dobu oblubujúc si 
takéto písanie, po spôsobe Poliakov, sbližujú sa v tejto 
veci zvukoslovnému pravopisu. My nemôžeme' však odvo- 
lávať sa na výslovnosť jako oni, lebo národ d, t, n pred 
„i" vyslovuje mäkko aj v cudzích slovách. — Ani za ne- 
mecké u nekladie sa y; písať treba: vinšovať, kímlica. 
Kincelová atď. a nie vynáovať (mnohokrát u J. Chalúpku), 
kymlica, Eyncelová, ktoré pošly z nem. wiínschen, kiimmel, 
Gunzelsdoľf. 

Poznámka. Slovenský pravopis prejal od Čechov „y" v týchto 
vlastných menách : Tyrolsko, Štýrsko^ Londýn. Naproti toma píšeme 
etymologicky : Ktjev (mesto v Rusku), Kyjov, (mesto na Morave), 
Krym. V zemepisných názvoch, spotvorených z maďarského, m. o, ô 
éasto píše sa po hrdelniciach y takto: K^sek, Kt/reš m. Eó'szeg, 
Eó'rÔs. Je toto pozostatok z doby československej. Je však prime- 
rane maďarské mestá a dediny písať pravopisom pôvodným. — Vlastné 
mená Šaris^ Spiš, Liptov a všetky ostatné, o ktorých nevie sa s 
istotou, z čoho pocfiodia, nech sa píšu foneticky, bez- „y". 

2. Písmeno ä píšme všade, kde to žiada pôvod slova, 
na pr. : prälát, präliminár, präparandia, práses, jubiläum 
(vedia poslovenčeného : jubilej, juhilejný\ präparát atd. Ale 
musíme užívať vždy nášho znaku „ä^ a nie cudzieho ae, 
ktorý by sviedol Slováka nesprávne čítať. Nepíš tedy : pradi- 
minár, praeparandia atd., lež präliminár, präparandia. 

3. Písmeno s zachovávame v starých i novotvorených 
lat. a gr, slovách trebas ho vyslovujeme jako jer. Píšme 
tedy: Asía, apprehensia, konversia, prosa, opposicia, systém, 
sesóna, humanismus, barbarismus, nervósny, talentósny atd. 



— 172 — 



O dlhých a krátkych slabikách. 

A) Všeobecné pravidlá o dlhých a krátkych slabikách* 

Slabiky sú rovnako dlhé či je v nich daktorá dlhá 
samohláska á, é, o, ú alebo týmto zodpovedavá dvojhláska 
ia, ie, ôf iu. Rovoako dlhými hláskami sú v slabike aj 
i a ý. 

Ta podáva sa len málo pravidiel o takých prípadoch 
dlženia a krátenia^ v ktorých pisateT snadne by mohol 
chybiť následkom nedôslednosti v jazyku živom a násled- 
kom neslovenského učenia podaktorej mlavnice. 

L Dlhé slabiky píšeme v nasledujúcich prípadoch: 

1. V slovách, tvorených príponou 'jani>, dlhou je táto 
prípona ak od nich dalsie slová tvoríme príponami ka, 
-ský, -stvo, na pr. : Kláštorčíanka, Breznianka, turčiansky, 
občiansky, nitriansky, peštiansky, zemiansky, občianstvo, 
zemianstvo atď. Dla toho je chybné písať; Kláštorčanka, 
Brezňanka, turčanský, občanský, pešfanský atd. 

2. V podstatných menách, tvorených od slovies, ktoré 
sa počínajú predponou pre-^ toto pre vždy sa predĺži v prie-y 
na pr. : prieloh, prieber, priemer, prienos, priepasf, prie- 
mysel atd. Historicky ujalo sa písať výnimočne : preklad, 
prehlad ač toto posledné v živej mluve aj teraz ešte pri- 
chodí formou: priehlad, (tiež prechodník v mluvnici). 

3. Tvrdé zakončené stredné mená v množnom nom. 
akk. a vok. dostanú z pravidla dlhú príponu á. Píš tedy: 
delá, semená, kuratá atd. a nie dla chybného učenia istej 
mluvnice: dela, semena, kurata atd. 

4. Ked utvoríme množný genitív od tvrdo zakonče- 
ných ženských a stredných mien, posledná slabika je z 
pravidla dlhá. Píš tedy nielen : rýh, diel (od delo), kuriat, 



173 



Bemien atď.^ ale aj stodoi, mŕtvol, vdjsk, strntsk, kapúst 
atďatď. 

5. Prípony množného dativu a lokálu -dm, -ách zpra- 
vidia sú dlhé: rybám^ dušiam, nohám, robotám, uliciam, 
rybách, dušiach, nohách, robotách, uliciach atd. (Obšírny 
výklad o tom na str. 118 — 120). — Dla toho je chybné 
pisaf : rybam-rybach, dušamdušach, nobam-nohach robotam- 
robotach, ulicam-nlicach atd. 

6. Hláska „j^", ktorá prichodí v príponách sklonených 
prídavných mien, námestiek a čísloviek, vždy je dlhá. Píš 
tedy v množ. počte nielen dobrých, dobrým, dobrými, pek- 
ných, pekným, peknými, predných, predným, prednými, 
ale aj : jednt/ch, jednom, jednými, tých, tým, ti^mi ! 

7. Slabika nú z pravidla je dlhá v infinitivoch i v 
prít. prechodnikoch slovies II. triedy: minút, ponukuúf, 
zabudnút, šuchnúť, padnúť, minúc, ponuknúc, zabudnúc, 
šuchnúc, padnúc atď — Naproti tomu slabika nu bez vý- 
nimky krátka je v min. prechodniku, jako aj v činnom i 
trpnom príčastí minulom. Trebárs tedy píšeme vinfinitíve: 
minúť, ponukntíf, zabudnúť atd., v min. prechodniku a vo 
spomenutých príčastiach minulých predsa píšeme : krátke nu, 

Priehladné príklady : 

ÍDfínitiv: prít. prech.: min. prech.: e. prič. min. : trp. príé. min. : 

minúť minúc minuv m'mu] mintitý 

zhynúť zhynúc zhynwv zhynul zhynwtý 

padnúť minúc padnuv padntil padnutý 

8. Osoba 3. mn. počtu v prítomnom čase ukazova- 
com pri slovesách VI. triedy dostáva dlhú príponu ú: 
kupujú, milujú, kraľujú. Je chybou zanedbávať túto dĺžku. 

Poznámka. Dla zákona stredoslovenského nárečia nemôžu 
po sebe nasledovať dve dlhé slabiky v jednom slove. Kde by sa 
mal tvorením (ohýbaním) slov taký prípad vyskytnúť, živá mluva 
vypomáha si krátením jednej slabiky a síce vždy prípony. 
Tento hláskoslovný zákon rovnako poťahuje sa na prípony kmeňo- 



- 174 — 

tvorné i ohýbacie. Príklady : Prípona -ský je dlhá (= dunajský, 
pohronský, materský, slovenský), ale hneď ztrati dĺžku, pridá-li sa 
ku kmeňu dlhou .samohláskou zakončenému: stolársky, krajéirsky, 
horársky atd. Prípona množ. dat. a lokálu -ám, -ách je tiež dlhá 
(rybám, rybách), ale razom ztrati svoju dĺžku, pridá-li sa ku kmeňa 
dlhou slabikou zakončenému: váham, váhach, vieram, vierach atd. 
(Ako rečeno, prípona podrobuje svoju dižku kmeňovej dĺžke ; je 
tedy chybné : katoh'cký m. katoU'cky) — Výš uvedeného zákona 
stredoslovenského spisovný jazyk spúšťa sa vela ráz snášajúc i 
viac dlhých slabík po sebe v jednom a tom samom slove. Y protive 
so základným pravidlom vo spisovnom jazyku slovenskom i viac 
dlhých slabík môže nasledovať po sebe v nasledujúcich prípadoch : 
a) v podstatných tvorených príponou ie (==ije), ked sú predchodiace 
slabiky kmeňa dlhé, na pr. : prútie, siatie, hríatie, liatie atd. (Srovn. 
na str. 132. pod 1.) ; — &) v množ. gen. (prípona -i) ženských i 
stredných mien mäkko zakončených, keď sú predchodiace slabiky 
kmeňa dlhé : básn^, piesni, siati, liati atď. ; — c) v S, osobe mn. prítom- 
ného času ukazovacieho : oni lúpia, vstúpia, kúpia atd. ; — ď) v 
prítomnom prechodníku : lúpiac, kúpiac, vstúpiac atd. ; — é) v sklo- 
ňovaní prídavných všade tam, kde by prídavné meno skrátením 
skloňovacej prípony dostalo formu príslovkovitú (v sing. i pi. nom. 
akk. vok.). Píš tedy : krásna, zvláštne dieťa (deti) m. krásne, zvláštne 
dieťa (deti), aby vyhlo sa vo vete možnému dvojsmyslu. (Vidz 
str. 133.) 

II. Krátke slahíky píšeme v nasledujúcich prípadoch : 

1. Prípona 'in je krátka v takýchto a podobných slo- 
vách : strigin^ vdovin^ macochin dom^ a krátkou zostane i 
v skioĎovaui: striginho, striginmu atd. 

2. V prípone množ. inštrumentálu -ami krátke sú obe 
slabiky. Píš tedy : rybami, motykami, slovami^ rolami, 
dušami atd. Nikdy uedĺž túto príponu a nepiš ju formami: 
•ami, -ami. 

3. Dla mluvnic a dla ujatého zvyku, v protive s obec- 
nou výslovou, krátka je prípona množ. inštrumentálu ,,j^ 
(„i"), píš tedy: s tými šiatr^, tými meči, tichými večery 
atd. Samo sebou rozumie sa, že dla Inbosti užiC možno aj 
iných inštrumentálov s príponami -mi, -ami; možno písat 



- 175 ~ 

aj: 8 tými šiatrami^ tichými veôerwi, tými mečmi atd. — 
Takéto a podobne tvorené prislovky: (po) slovevsky, (po) 
latinskj^^ (po) chlapskt/ atď. tiež sa pišu s krátkym y na 
konci preto^ lebo je to ^y^ ton samou inštrnmentálovou pri- 
ponoU; ktorú sme vyššie uviedli jako krátku. 

4. O skloňovaní námestiek treba vedeť: Námestky 
mo;, tvoj, svoj, náš, váš v celom množ. počte majú prí- 
pony krátke, píš tedy: 

nom. (vok): moji, tvoji, svoji, naši, vaši 
gen. (akk.) : a lok. mojich, tvojich, svojich, našich, vašich 
dat. : mojim, tvojim, svojim, našim, vašim 
inštr. : mojimi, tvojimi, svojimi, našimi, vašimi. 
Naproti tomu v jednotnom inštrumentále všetky spo- 
menuté námestky majú príponu dlhú, na pr. : (s) mo- 
jim, tvojim, svojim, našim, vašim vedomím. Medzi jednot- 
ným a množným počtom práve taký rozdiel je aj pri 
námestke on, (ona), ono. V množnom Čísle krátke sú 
slabiky: ich, im, imi (nimi) a v jednotnom dlhé: im 
(s nim). 

5. V nasledujúcich slovách slabiky kursívou nazna- 
čené píšu sa krátko: tovar, tvaroh, život, lono, zajtra, 
slečna (gen. slečnv, nie slečne;!). — V slovách živého 
jazyka slovenského, na pr. v týchto: vojak, stojak, zabi- 
jak, jarok, stoja, stroja atď. majúc ohlad na stredosloven- 
skú výslovu nemá sa dĺžif kursívou tlačené etymologicky 
dlhé á; naproti tomu smie sa dĺžif v slovách umelého 
(spisovného) jazyka na pr. v týchto a podobných : vejár, 
strojár (-áreň), lejáreň atd. — Všímaj si rozdielu medzi 
infinitívy stáť a stat Infinitív krátko znie v slovese, ktoré 
raá v. 1. osobe prítomného času ukazovacieho stanem: 
ostanem-ostať, predstanem-predstaf, pristanem-pristať atd. ; 
naproti tomu dlho znie infinitív, keď má 1. osoba prít. 
času ukazovacieho stojim: stojím-stáf, postojím postáf, od- 
stojím-odstáf atd. (vidz na str. 122). 



— 176 — 

III. Dlhé i krátke slabiky zároveň objavujú sa v mnohých 
slovách. I jedny i druhé formy pokladať načim za správne. 
Dlhé slabiky s krátkymi zamieĎajú sa na pr. v týchto 
slovách : rano-rano^ šiarkan-sarkan^ dj/m-dj/m^ mlt/n-ml^n^ 
M-ist, n/žina- nížina; pon/žený-ponižený^ odchj/lka-odchylka, 
Bôh-Boh, polnoc-polnoc, vôz-voz, stóžka-slwžka, úíslí-uíslí, 
zmtídref-zmtidref, zav^šiť-završiť, kí^mif-krmiť, míčky-mičky, 
mríeť-mreť, dríet-dreť, vrieť vreť, trieť treť atcfatd. Podobných 
dvojtvarov je vela vo slovenčine; i v spisovnej ; ich vol- 
ným užívaním dá sa napomáhať ľubozvučnosť jazyka. 



B) Zvláštne pravidlá o dvojhláskach. 

I. Za dlhé samohlásky a, é, ú po mäkkých spolu- 
hláskach z pravidla píšu sa dvojhlásky m, ie, iu, ale len 
natoľko, nakoľko tieto dvojhlásky i počuť vo výsíove. Ne- 
píš tedy; Imbiť, níadra a tomu podobne, lebo v takých 
prípadoch vyslovuje sa len: ľúbiť, Ďádra. Častejšie kmene, 
v ktorých javia sa tieto dvojhlásky miesto náležitých dlhých 
samohlások, uvedú sa v Pravopisnom ukazovateli. Tu po- 
stačuje nateraz povedať toľkoto : 

a) V skloňovaní prídavných mien mäkko zakonče- 
ných po mäkkých spoluhláskach dlhé áy é, ú z pravidla 
rozkladá sa v zodpovedavu dvojhlásku ía, ie, iu. Píš tedy : 
ovčia-ovčíeho-ovčiemu m. ovčá-ovčáho-ovčmu, nižšia-niž- 
siéhoniišiemvL m. nižša nižšeho-nižšemu, hovädzía-hovädzieho- 
hovädziemu m. hovädza-hovädzeho-hovädzemu, cudziacu 
dzieho-cudziemu m. cudza-cudzého-cudzmu, labutia-labu 
tieho-labutiemu m. labuťa-labuťe'ho-labuťému atdatd. — Po- 
dobne nakladáme s tvorenými od prítomných prechodníkov 
a síce : stojacía-stojacie-stojacieho-stojaceemu (od stojac/) atd. 

h) Dlhé á po č, š, ž, de, d& rozkladá sa vo dvoj- 
hlásku ia v prípone množ. datívu a lokálu -ám, -ách. Píš 



-- 177 — 

tedy : oéiam, rozkošiam, kožiam, brdziam^ gundžiam, oéiach, 
Tozkoiiach, kožiach, hrdziach, gúndiitich atď. 

c) PiSeme: dievča, dievka, polievka, šiel m. diovča, 
diovka, pohovka, diol; píšme: nenie m. nen/, nielen m. 
nelen; niekto, niektorý, niekde m. nekto, nektorý, nekde 
(slovo nejaký výnimočne píše sa bez dvojhlásky ie). 

Poznámka. Dvojhlásky ta, ie, iu neslobodno smiešať so sko- 
peninami ja, je, ju. Pre rozoznanie prvých od druhých treba je ve- 
def toto : Dvojhlásky ia, ie, iu nikdy neprichodia na počiatku sla- 
biky (náuku o rozdeľovaní slabík vidz nižšie na str. 194) alebo slova a 
samy o sebe nemôžu byť samostatnou slabikou : pria-tél, priarze% 
Wú-diť, za-prta/»-nuť; via-zsít, u-mte-ra-tue, vl-é»a tma, án-šiam, 
u-šiam, niž-iiu, pa-ntu, po-ko-le-niu atdatd. — Naproti tomu sko- 
peniny ja, je, ju z pravidla stoja na počiatku slabiky alebo slova a 
bývajú osobitými slabikami aj samy o sebe, na pr. : ja-wH, jedAo, 
Ja-bl-ko, ja-ze-ro, mi-lu-/ew, ho-tn- jem, ža-lu-jew, bi-;M, miAn-jú, vo- 
]&-jú atd. Jedine vtedy nestoja skopeniny ja, je, ju na počiatku sla- 
biky alebo slova, ked je dajaká jednoslabičná predpona predložená 
slovám, nimi sa počínajúcim. Príklady : eja-vit sa (od ja- viť sa), 0ja-éai 
(od Ja-éať), zjar-éii (od ja-rok), vja-chať (od ja-chať), sjed-TLO-tii (od 
jc-don), ;?jo-lo-veť (od ja-lo-veť), jya-ra-bieť (od jarabieť) atd. 

II. Dvojhláska ô (vyslovuje sa jako: uo jedným dú- 
škom) je predĺžením samohlásky ó. Nemá sa pisaf v slovách : 
svoj, tvaroh a život. — Y jednoslabičných slovách znie ô 
jako t70, na pr. : ní;ož, stihol atď. m. nóž, stôl. Ak by niekto 
nevedel v takýchto prípadoch, či má písať o a či vo^ nech 
ohýba patričné slovo; zo sklonených: noža, stola videť 
jasne, že tu písať treba dlhé o, tedy dla stredoslovenskej 
výslovnosti o. 

III. Dvojhláska tw prichodí len v inštrumentále žen- 
ského skloňovania na otázku „ktorou, s ktorou?^, na pr. : 
B tou ženow, dobroM duSow. V sklofiovanl mužských, v mn. 
gen. (akk.), na otázku „od ktorých alebo ktorých" kladie 
sa -017, na pr. : od tých chlapov, od tých mužov, od tých 
stromov atd. 

12 



- 178 — 

Kde písať veľké litery. 

v staršej dobe písali a tlačili celé riadky^ áno celé strany 
veľkými písmenami, hlavne preto, aby vyzdvihli obsah písa- 
nej či tlačenej osnovy. Pri písaní alebo tlačení mien a ti- 
tulov užívalo sa veľkých písmen na znak úcty. V novej 
dobe pozorovať prúd, vyhľadávajúci jednoduchosť. Veľké 
písmená celými riadkami nepíšu sa nikdy, nanajvýš v hád- 
kach a v tlači na titulnej strane. 

Snaha po zjednodušení pravopisu zavláda veškerými 
pravopisy. Medzi Nemci našli sa už aj takí spisovatelia, 
ktorí veľkých písmen neužívajú iba pri započatí odseku 
(Grimm^ Miklosich). 

Slovenský pravopis poznenáhle obmedzoval kladenie 
veľkých písmen. V minulom století z pravidla začínal veľ- 
kou literou každé podstatné meno. V Bernolákovej mluv- 
nici (v nemeckom vydaní z roku 1817. str. 291.) nachodí 
sa ešte tiež také pravidlo, že každé obecné podstatné meno 
písaf načim velkým počiatočným písmenom, na pr. : Dom, 
Zemi Ba aj v štyridsiatych rokoch takéto slová: Sloven- 
čina, nemčina atď., písaly sa veľkým začiatočným písme- 
nom; teraz to už nejde. Uprosfujnci prúd obmedzoval kla- 
denie veľkých písmen pokiaľ len netrpela tým všeobecná 
srozumitelnosf a jasnosť významová. 

V našej dobe velké litery kladú sa v prípadoch na- 
sledujúcich : 

I. Na počiatku každého odseku v prose. 

Poznámka. Predošlé velkým písmenom počínali aj každý ria- 
dok v básni, ale vkus premenil sa. Teraz velké písmená i v básňach 
kladieme len tam, kde to vyžadujú pravidlá prósy. 

II. Na počiatku každej samostatnej vety. Ďalej po 
otázniku, výkrikníku a po dvojbode, keď po nich samo- 
statná veta nasleduje. Na pr. : Pýtaš sa, že kedy prijdem ? 



— 179 — 

Prijdem zajtra. — Bratku! Ďakujem za list^ ktorý si mi 
poslal. — Porekadlo hovorí: Babka k babce^ budú kapce! 

PoznÄmka. Samo sebou rozumie sa, že nie písať veľké pís- 
meno, ak podriadená veta nasleduje po otázniku, výkrikníku alebo 
po dvoj bode. Na pr. : ^Či mám isť k susedovi ?'' pýtal sa Verný. — 
Kričal „horí!" a utekal na miesto nešťastia. — Chvalítebná vec 
je : neprekračovať pravidlá miernosti. 

in. Meno Boh, ked myslime na bytosť najvyššiu. Veľ- 
kým písmenom píšeme zároveň všetky prídavné a podstatné 
mená, podobne zámená, ktoré zastupujú meno Boha, bytosti 
najvyššej, teda: Pán, ITospodin, Ätvoritel, Pánov, jETospo- 
dinov, Stvoriteľov, FŠemobúci, Fšadepritomný, Fševedúci, 
J/ajvyšší, On, ktorý je na nebi, e/eho /Spravodlivého boj sa 
atd. atd. 

Podobne velkým písmenom počínajú sa prídavné a pod- 
statné mená jako aj zámená, poťabujúce sa na Krista a 
Pannu Máriu: Pán, Fykupitel, Spasiteľ, 5oh- Človek, Boh- 
Syn, Pán JEVistus, On, ktorý nás vykúpil, e/eho ukrižova- 
ného; ilfatka J?ožia, jRodička JBožia atd. atd. 

Poznámka 1. Ked je reč o bohu pohanskom, akých je viac, 
slová &oh, bohovia píšu sa malými počiatočnými písmenami. Bude-li 
teda potrebne, budeme písať o hohu Perúnovi, Svätovítovi atd. a 
nie o J5ohu Perúnovi, Svätovítovi, 

Poznámka 2. Malou začiatočnou literou píšeme slová boh, 
doži, ked vyslovujúc ich nemyslíme na najvyššiu bytosť Boha. To 
stáva sa na príklad vo slovách a výrazoch, a) vy znamenávajúcich 
niečo zemského, na pr. : &oží dar == chlieb ; pán&ožťokova kravička 
= istá muška ; b) boh vie kedy, pán boh vie kedy, pán boh nebeský 
vie kedy, každý boží deň, každý bohovitý deň, každý od boh& deň ; 
c) vo slovách slúČených a vo vetách skrátených: chvalabohu, bohumilý, 
bohaprázdny, neznaboh, nazdarboh, bohdaj. Je ovšem pravda, že i 
tieto a takéto slová a výrazy pošly pôvodne z viet a výrazov, v 
ktorých myslelo sa na najvyššiu bytosť Boha, ale obecným užívaním 
a so slovníckym alebo mluvnickým zakrpatením meno Boh ztratilo 
svoj vznešený vzťah. Teraz už rozhodne rozlišujeme pravopisom 
takéto slová a výrazy: boží dar (chlieb) — Boží dar (Čokoľvek od 

12* 



— 180 - 

Boha dané) ; boh vie kedy sa to stalo — Boh vie, kedy sa to stalo ; 
bohumilý človek — Bohu milý človek ; bohdaj by prišiel — Boh áa^y, 
by prišiel atd. Kedykoľvek myslime však na najvyššiu bytosť Bož- 
skú, počíname slovo Boh veľkým písmenom. Teda i v takýchto: 
prezretelnosť Božia, riadenie Božie, v mene Božom, služby Božie, 
z milosti Božej, ostaň s Bohom. Medzislovce „5ože-pre&ože^ zaiste 
každý napíše spôsobom uvedeným, lebo z nich máme už aj sloveso 
„božekať**, ale nemôžeme klásť malú literu v medzislovciach : „pre 
Boha!'' „pre J^naBoha!** „pre živého P&na Boha!'' Zakazujú nám 
to analogicky tvorené tieto medzislovcia : pre i&istove rany, pre 
Zristove umučenie, pre Zrista i^na. Srovnaj i „pre Pána Jána!'' Týmto 
činom povstane síce dvojsmysel vo vetách* „pýtal pre Boha o pár 
krajciarov**, „pre Boha žiadal o nociach'', — ale ten dvojsmysel 
je len domnelý, lebo i „pre Boha" i „pre ^oha" značí jedno a to 
samé: „pre milosť Božiu.** 

Poznámka 3. Zjavujú sa i slúčeniny: JR&nboh,Bohčlovek,£rístus- 
pán, u ktorých v tomto prípade píšeme len začiatočné písmeno veľké, 
ale v týchto prí skloňovaní ožijú opäť súčiastky jako samostatné 
slová a píšu sa o sebe veľkými počiatočnými literami: Pána Boha,. 
Boha-Človeka, Krista-Pána. 

IV. Mená sviatkov počínajú sa veľkou literou : Via- 
noce, Turice, na Ducha, Božieho Tela, Vsechsvätých, Nový 
rok, Veľká noc, Starý rok atď. Všimni si rozdielu medzi 
týmito : ^ový rok — »ový rok, Ätarý rok — starý rok, Felká 
noc — i;elká noc. Slovo neäéla píše sa len malým písmenom 
ako meno dňa. Mená dni totiž píšu sa len malou literou: 
utorok, štvrtok, »»edela atd. 

V. V titulatúrach ba aj v osnovách listov alebo prosbo- 
pisov velkým písmenom začíname mená (podstatné^ prí- 
davné, zámená), pofahujúce sa na osoby, ktorým píšeme, 
na pr.: Velactený a Vysokouôený Pane! — Drahý a Milý 
Priatelu! — Vaše Cis. a Král. Veličenstvo! — Zostávam 
priatelom Fašim . . . dovoľujem si obrátiť sa k Fám . . . ako 
som ŕa už upovedomil . . . atd. atd. Velkým písmenom 
začína sa v titule či v osnove listu alebo prosbopisu aj 
slovo „Vašnosť", taktiež všetky iné podobné výrazy, poťa- 



— 181 — 

liujúce sa na OBobU; ktorej píšeme: napr.: Faša Láskavosť^ 
Dobrotivosť, ÍJrodzenosť, Felkomožnosf, Osvietenosť atd. 

Pozn&mka. Slová „Jeho Feličenstvo" piSu sa bez výnimky 
veľkým začiatočným písmenom; tak treba ich teda písať aj mimo 
listy a prosbopisy, už Či v osnove kníh Či v osnove časopisov. 

VI. Velkon literou počíname vlastné mená, me- 
novite : 

1. Vlastné mená osôb (krstné mená, priezviská 
a primená); na pr. Jano, Jozef, Ďuro; Bernolák, Šafárik, 
Hattala ; Lojko-Tisovský, Eellner-Hostínský, Hurban-Vajan- 
aký atd. — U panujúcich rodín často je obyčajou užívať 
len krstného mena, ale neraz je potrebne užiť aj mena 
rodinného pre istejšie určenie. V takomto prípade vlastné 
mená rodinné poslovenčuje náš jazyk príponou shý a ta- 
kéto vlastné meno počínať načim velkou literou: princ Fer- 
dinand ^ohenzoUernský, princ Alexander JSattenbergský, 
princ Ferdinand JEoburgský. 

Poznámka 1. Historické primená vynikajúcich ladí píšu sa tiež 
velkým písmenom: Král Ludvik Felký, Koloman £hižník, Ivan 
Hrozný atd. Podobne veľkým písmenom treba písať tie primená, 
ktoré dostávajú obyvatelia v dedinách a mestečkách bud po odkú- 
penom dome bud iným spôsobom pre rozoznávanie od obyvateľov 
rovnakého priezviska, na pr. : Ďuro Kostrba Ondríkeje (Ondríkovie), 
Ján Slimák od Matisov (Matiseje) atd. Bozoznávacie primená ,, starší** 
„mladší '^j skráteno „star.** nUil.", podľa bežného zvyku píšeme malým 
začiatočným písmenom. Toto kladie sa vždy na konec celého mena. 
Na pr. : Ján Slimák «tarší, Ďuro Kostrba mladší. — Prímenp svätý 
dľa bežného zvyku píše sa malým začiatočným písmenom : sv. Cyriil, 
^v. Augustín, atd. 

Poznámka 2. Daktoré vlastné mená bezo zmeny tvarovej 
stávigú sa menami obecnými a jako takéto píšu sa malým 
začiatočným písmenom. Na pr. : Vlastné mená : 3f äcen, Zalvin ; obecné 
mená : mäcén, A;alvin. Podobne malým písmenom počínajú sa vše- 
tky obecné mená, odvodené od vlastných príponou podstatných 
alebo prídavných mien. Príklady : c^iauvinista, &emolákista, 5emor 
iáčina, hurbanista, 5túrovčina, husita, ^'esuita, mahomedán, /rauti- 



— 182 - 

dkán, atd. od vlastných mien : Chaavin, Bemolák, Hnrban, Štúr, Hua, 
Jesus, Mahomed, František. — Príponou -sJcý -avský od vlastných 
mien často odvádzame prídavné mená, majúce význam obecných 
mien. Takéto obecné mená počínajú sa malou písmenou. Napr.: pla- 
tónska láska, cieerónska výrečnosť, bismarckovská politika, ^achovski 
vláda, sisyfovská práca atd. t. j. láska jakú znal Plato, výrečnosť akú 
mal Cicero, politika jakú sprevádzal Bismarck, vláda jakou bola 
Bachova, práca jakou bola Sisyfosova. Ale prídavné mená, utvorené 
spôsobom výš uvedeným, ktoré svojim významom i naďalej ostá- 
vajú meny vlastnými, píšu sa velkým začiatočným písme- 
nom, na pr.: Bešetkovská knihovňa (=^ ktorá náleží alebo nále- 
žala Rešetkovi), caplo vičovská knihovňa (ktorá náleží alebo nále- 
žala ČaploviČovi), Popperovská píla (ktorá náleží alebo náležala 
Popperovi), Révayovský dom, statok (ktorý náleží Révaymu) atd. 
y takých prípadoch, ked velkým písmenom treba začínať prídavné, 
tvorené od vlastných mien príponou -aký -ovský, tieto prídavné z 
pravidla dajú sa použiť aj v podobe privlastňujúcich prí- 
davných: Rešetkova knihovňa, čaplovičova knihovňa, Popperot7a^ 
píla, Révay^o dom, statok. 

2. Vlastné mená bytostí báj oslov nýcb: 
Jupiter, ZeaS; Svätovit, Perún, Venuša atd. 

3. Vlastné mená hviezd a súhvezdí: Rak^ 
Blíženci, Býk^ Medveď, Mliečna cesta. 

4. Vlastné mená zvierat; koni: Fako, Vranik, 
Kešo, — kráv : Rohaňa^ Strakula, Rysula, — oviec : Kor- 
nnta, Bakeša, Mnška, — psov : DunčO; Lapaj, Pozor atď. atd. 

VII. Velkou literou počíname vlastné mená národov 
(politických alebo národopisných): Úhor, Francúz, Madar, 
Nemec, Slovák, Slovan, Poliak atd. 

Poznámka 1. Žid a Cigáň píše sa obyčajne malým počiatoč- 
ným písmenom, ale písať treba i tieto vlastné mená veľkým písme^ 
nom, kedykoľvek spomínajú sa národopisné. Starý národ Židov 
zajiste každý píše velkou literou. Terajší názov žid považuje sa 
za vierovyznanský : Xresťan, A;atolík, evanjelik. 

Poznámka 2. Ked sa vlastné meno spojí v jediné slovo s 
predchádzajúcim urČitejším označením, velkou literou píše sa len 
prvá litera slúčeniny, na pr. : 3f ladočech, ^9tarooech, iStarosIovák, 
Xžinemec, ^emadar, .ATeuhor, atď. 



— 183 — 

PoBnámka Sl Ke<I. sa utvorí prídavné meno od mena 
národnéhO) píšeme ho vždy malou počiatočnou literou : národ lihorský, 
maďarský, slovenský, ^iemecký, /rancúzsky. 

VIII. Velkým pismeoom počíname názvy (firmy) spol- 
kov^ jednôt^ klubov^ kassin^ besied^ ústavov^ obchodov^ pod- 
nikov. Jestli takéto názvy (firmy) zavierajú v sebe slová 
dve; tri alebu viac, píše sa len prvé slovo velkou literou^ 
na pr. : Uh. kraj. slov. vzdelávací spolok, Sväto voj tešský 
spolok, Knihtlačiarsko-účastinárskj spolok atd. Slovo ^spo- 
lok ^ v takýchto prípadoch pokladá sa len za doplnok 
názvu a netreba ho písať velkou literou ani vtedy, kedby 
predchodilo v osnove samému názvu. Píé teda : spolok l/h. 
kraj. slov. vzdelávací, spolok Ävätovojtešský, spolok -Kníh- 
tlačiarsko-účastinársky. Podobne: spolok Červeného križa. 
Vo firmách: „pod Korunou, pod Korunu", „k Hviezde, pod 
Hviezdu, pod Hviezdou", „u Zlatého jeleĎa, ku Zlatému 
jeleňu, pod Zlatým jelenom", predložky nenačim pokladať 
za súčasti firiem, jako to robia niektorí českí pravopisci 
(na pr. Frant. BaČkovský, vidz: Nové výzkumy a návrhy 
ve pfíčiné č. mluvnice, str. 27., 28.), ale len za doplnky. Že 
sú nie súčasťami firiem podobné predložky, videť i z toho, 
že sa neprestajne menia: u Jeleňa, k JeleĎu, v Jeleni atď. 

Poznámka 1. Jestliže sú v mnohočlennom názve i mená 
vlastné, ktoré samy pre seba musia byť počaté velkou literou, v 
názve treba velkú literu položiť nielen u prvého slova, ale u každého, 
ktoré ju samo pre seba vyžaduje, na pr. : Slovenský spolok v 
JBudapešti. 

Poznámka 2. Uvádzame-li názvy (firmy) vo vedeckom spise, 
je najsprávnejšie, nemajúc ohľadu na bežné pravidlá, uviesť ich v tej 
podobe, v akej značia sa pôvodne. 

IX. Zosobnené pojmy, na pr. v básni „Sôvety v ro- 
dine DuSanovej" od Ondreja Sládkoviča: Blud, Poésia, Fan- 
tásia, Miséria, Smrť, Ctnota. V bájkach zosobnené zvieratá 
alebo veci alebo úkazy prírodné píšu sa tiež velkým začia- 
točným písmenom. 



- 184 — 

X. Uvodiac Dázvy časopisov a knib takto postupujeme. 
Názvy o jednom slove píšeme velkon začiatočnou literou: 
Sokol, Orol, Lipa, Nevädze. V názvoch, obsahujúcich dve 
slová, počíname obe slová velkým písmenom: Katolícke 
Noviny, Cirkevné Listy, Slovenský Letopis. Ak sú dve slová 
názvu spojené spojkou, táto píše sa malým písmenom: Vlasť a 
Svet, Dom a Škola. Má-Ii spis vo svojom záhlaví viacej slov, 
píSeme len prvé velkou literou : Dejiny slovenskej literatúry, 
^auka reči slovenskej, Dejiny královstva uhorského atd. 

Poanámka. Uvodiac názov časopisu alebo iného tiskopisa v 
diele učenom je najsprávnejšie uviesť ho tak, ako javí sa v pôvodine, 
trebárs by sa to protivilo bežným pravidlám o písaní velkých písmen. 

XL Názvy zemepisné počínajú sa velkou literou, me- 
novite : 

1. mená, ktorými označujeme vodstva ahorstvá 
(mora, rieky, potoky, plesá, vrchy, vrcholce, hory, doly, 
lesy, hole) a v nich rozoznávané ostrovy, jaskyne, 
na pr. : tíierné more, jTichý oceán. Červené more, Dunaj, 
Hron, Váh, Biely potok. Morské oko. Štrbské pleso. Tatry, 
Magura, Lomnický štít, Kolbašská dolina, Erálova hoTa, 
Madagaskar, Island, Baradlanská jaskyňa, Demänovská ja- 
skyňa atd. Pri vlastných menách, ktoré prichodia nerozlučne 
s náležitým obecným menom, toto posledné môžeme 
klásť dla potreby aj pred určujúcu čiastku vlastného mena. 
Môžeme totiž písať : more Cierné, v oceáne Tiehom, na pol- 
ostrove Balkánskom, s hole Erálovej, z doliny Kolbašskej atd. 

Poznámka. Prídavné od uvedených mien píšu sa malým písme- 
nom: cernomorský obchod, ďunajská voda, ?ironské pltiarstvo, bal- 
kánske národy, ŕatrianske plesá atď. Samo sebou rozumie sa, že 
stanú-li sa tieto prídavné mená prvou časťou iirmového názvu, piäu 
sa na tomto základe veľkou literou, na pr. : dernomorská paropla- 
vebná spoločnosť, Dunajská paroplavebná spoločnosť. 

2. mená, ktorými označujeme osady a v nich ro- 
zoznávané časti (mestá, dediny, zámky, samoty, ná- 



- 185 - 

mestía^ ulice), na pr.: Badapeáf> Nitra, Trenčín, Erpelany, 
Lúžna, Príboj a Zlámanec (samoty), Maginhrad, Mnráň, 
Budinsky zámok; v hlavnom meste : Vacovská ulica, Hatvan- 
ská ulica, Eerepedská cesta, na Hrbčoku (v B. . Bystrici), 
na Hudtáku (y B. Bystrici, v L. Sv. Mikuláši aj inde), on 
býva v ITornom, v Dolnom konci (dediny lebo mestečka ; 
„konec^ znamená tu tolko jako „ulica^ alebo ^čiastka'^). 

Poznámka. Prídavné od uvedených mien piSu sa malou počia- 
točnou literou. P. J. Šafárik svojho času vystúpil bol proti tomu, 
aby sa malým písmenom poČinaly prídavné od miest (dedín), lebo 
vraj „po vstáva z toho pŕečasto dvojsmysl velmi nemilý a zmatečný, 
jestliže taková adjektíva rovnéž od jiného jak od vlastního jména 
odvoditi a vykládati se dají jakož : lidský (Lida mesto v Litve, ŕecký 
Éeka =: Fiume), horský (Hora, Kutnáhora), mostský (Most, Bríix), 
novomestský (Novémésto) a nemálo tomu podobných. '^ (Rozpravy z 
oboru vied slovanských. V Praze 1865., 323.) Z tej príčiny odpo- 
rúčal, aby sa vSetky adjektíva, poSlé od vlastných mien, vyjmúc 
mená národov na pr. : český, nemecký atd., píaaly veľkou písmenou. 
Ba toto odporúčal aj pri takých prídavných od mien národov, ktoré 
v sebe obsahujú nejaký titul či název a ktoré kladú sa „miesto 
latinského genitívu'', jako : kráľ Český = rex Bohemiae ! Mnohí českí 
pravopise! a spisovatelia pridržujú sa prísne Šafárikovho návrhu. 
Y slovenčine málokto si ho všíma. Dvojsmyslom, ktoré Safaŕík uvie- 
dol, vyhýbame sa tým, že spisovateľ pripadne nepoužije tvaru prí- 
davného lež podstatného mena, povediac miesto : obyvateľ novo- 
mestský = obyvateľ z Nového Mesta, v Novom Meste. Ale pri tom 
všetkom neškodilo by niekedy písať prídavné od miestnych mien 
veľkou literou, vyhlo by sa tým dvojsmyselnosti. Podám tu niektoré 
ptípady^ v ktorých povstať môže dvojsmyselnosť. Také sú : „v poli- 
tickom okrese ^rvolenskom, vo volebnom okrese nitrianskom'' môže 
sa rozumeť tak, že v ktoromkoľvek „politickom okrese zvo- 
lenskej stolice** a v ktoromkoľvek „volebnom okrese nitrianskej 
stolice **; naproti tomu môže sa rozumeť aj takto.: „v politickom 
okrese mesta Zvolena a vo volebnom okrese mesta .^try.*" V tomto 
poslednom prípade mohlo by sa teda písavať v politickom okrese 
Zvolenskom, vo volebnom okrese iATitrianskom. Podobne rozlíšiť sa 
dajú na pr. : cirkev srvolenská (ktorákoľvek), cirkev nitrianska (ktorá- 
koľvek) — a cirkev Zvolenská, cirkev Mtrianska (cirkev v meste 
Zvolene, v meste .Nitre) atd. Pri tom všetkom pre určitosť je lep^i^ 



- 186 - 

použif ylastné meno vo fonne podstatného než vo forme prídavného 
mena, aspoň po prv^ raz v osnove. Totiž po prvý raz piS ; 
„volebný' okres mesta Nitry, kat. cirkev v meste Nitre ;" potom už 
dostatuČaje nj „volebný okres nitriansky, kat. cirkev nitrianska'* a 
súdny Čitateľ bude vedeť, že o ktorý volebný okres a o ktorú kat. 
cirkev ide v nitrianskej stolici. Je Skoda množiť prípady, v ktorých 
význam slova rozliSuje sa len pravopisom, lebo tým daromné obťa- 
žuje sa pamäť, daromné nsložňuje sa náuka pravopisná. 

3. Velkou literou počiname názvy zemepisného 
podelenia zeme^ menovite mená éíastok sveta^ krajín 
(cisárstvi^ království; republiky kniežatstrí atď.)^ stolic^ na pr. : 
Európa^ Afrika^ Iíhorsko, Bakúsko, Nemecko^ Francúzsko^ 
Bulharsko, Gemer; Spiš^ Trenčianska atd. 

Poznámka 1. Prídavné mená od uvedených mien poôínajú sa 
malou literou : európsky, africký, uhorský, rakúsky, nemecký, fran- 
cúzsky, bulharský, gemerský, spišský, trenčiansky atd. 

Poznámka 2. Mená čiastok sveta, krajín, stolíc, označujeme 
často názvom rozloženým, ktorého druhá Časť je obecné meno ; v 
takomto prípade velkým písmenom nepočína sa ani určujúca časť 
príslušného názvu. Píš teda nielen europejská, asijská čiastka sveta, 
ale aj uhorská krajina, rakúska ríša, 9»emecké cisárstvo, ^rvolenská 
stolica, spišská stolica, trenčianska stolica atd. 

Pri zemepisných názvoch ešte si povšimnime 
tohoto : Mnoho ráz jednými a tými istými meny označujeme 
viac rôznych zemepisných predmetov. Aby sme ioh určitejšie 
označili používame rozličné prívlastky k menám^ ktoré stá- 
vajúc sa nerozlučitelnými časťami názvn pišeme všetky 
velkým písmenom takto: JSaĎská Bystrica^ Považská By- 
strica, Eornä Lehota, Dolná Lehota, Turčiansky fivätý 
Martin, Liptovský iSvätý Mikuláš, Dolné Rakúsko, Hovne 
Rakúsko, Severná Amerika, e/ažná Amerika, /Severné Ľadové 
more, ilfalá Asia. To stáva sa však len vtedy, keď prívlastok 
skutkom stal sa menom vlastným. Preto chybne by 
boly písané velké písmená začiatočné v takýchto prípadoch : 
/Severná Európa, e/užné Uhorsko, /Severné Nemecko, Južné 
Rakúsko atd. Tu prívlastky nie sú časfami vlastných mien, 



— 187 — 

lebo len tieto vlastné mená poznáme: Enropa^ Uhorsko, 
NemeckO; Rakásko, ktoré ovšem majú rozličné strany: 
severné; východné, západné, južné, severovýchodné atd. 

XII. Konečne velkými začiatočnými písmenami piSeme 
mená obyvateľov, ntvorené od jednotliyých čiastok sveta a 
krajín (cisárství, království, kniežatstvi atd.), na pr. Afri 
čan, Američan, Úhor, Rakúšan, Španielčan atd., podobne 
mená obyvateľov, utvorené od stolíc, miest, dedín ako ig 
od všetkých tých zemepisných názvov, ktoré počínajú sa 
v smysle týchto pravidiel velkou literou, na pr. : Zvolenčan, 
Spišiak, Šarišan, Košičan, Brezňan, Mošovčan, Turanec, Háj- 
ničan, Slatinčan; Islanďan, Černomorec atd. 

Poznámka. Ked takémuto menu obyvatela predchodí bližšie 
určenie a toto 8 tým úplne splýva v jedno slovo, píše sa len prvá litera 
yelká, takto : Severoameričan, Maloasijčan, Malohonťan, Hornolehoťan, 
Velkorevúčan, Dolnokubinčan. Pre oblahčenie písania dovolujú sa ta- 
kéto skratky : B.-bystričan, Sv.-mikulášan, Sv.-martinčan, D.-lehotan, 
B.-sobotan. Ale je lepšie napísať: obyvateľ z B. Bystrice, v B. By- 
strici, zo Sv. Mikuláša, vo Sv. Mikuláši atd. a ked čitateľ vie už o 
ktorom Bystríčanovi alebo Mikulášanovi je reč, užiť možno smelé 
jednoduchého : Bystríčan, Mikulášan. Skratky beztak nie sú možné vo 
všetkých prípadoch. 

XIII. Názvy, jako Pohronie, Považie, Horniakj, Dol- 
niaky, podobne mená obyvatelov, tvorené od týchto a po- 
dobných názvov : Považan, Hronec (oby vatel u Hrona), 
Horniak, Dolniak, — dla zvyku pišu sa velkým počia- 
točným písmenom. Je-li takýto názov rozložený a druhou 
časťou názvu je obecné meno, počina sa malou literou ur- 
čujúca časť takého názvu, na pr. : 2>ohronský, považský, 
Äorniacky, dolniacky kraj atd. V názve „Dolná zem", ač ne- 
správne, je velká počiatočná litera jako v názve Ciemé more. 

XIV. Názvy rolníckeho podelenia zeme, menovite názvy 
honov, grúňov, píšu sa tiež velkým počiatočným písmenom : 
na Kope, na Zábreží, pod Skalou, v Kúte atd. 



— 188 ^ 

Xy. Mimo avedené prípady súdny spisovatel smie 
klásf velké pismená všade^ kde pre väčšia nrčitosf alebo 
zo zvláštnej úcty vyzdvihnúc chce slovo nad jeho obecný 
význam. 

K pravidlám^ ktoré sú výš uvedené; ešte poznamenať 
treba nasledujúce veci: 

Skratky : Gr, (= Gróf), B. (= Barón), Kn, (== Knieža), 
P. (= Pán), Dr (==^ Doctor) velkou literou počínajú sa len 
na počiatku vety. Vo vete pisaf ich načim malým 
začiatočným písmenom, na pr. : , „Pánu Skalickému písal 
som list'', a „Písal som list ^ánu Skalickému'^. Čojerečeno 
o ďr to má platnosf aj o týchto : phil. dr, ^heol. dr, ^'ur. dr, 
med. dr, t. j. velkou literou počínajú sa len na počiatku 
vety ; inokedy nie. 

Skratky, označujúce mieru a váhu, uprostred vety 
nech sa tiež píšu malým začiatočným písmenom, na pr. : 
železnica je dlhá 100 A^metrov, kúpil obilia asi 200 Mitrov, 
zjedol klbásy s 2 dgrammy, kávy kúpil jedon Ä;gramm. 

Mená mesiacov: január, /ebruár, marec atd. píšu sa 
malým počiatočným písmenom. 

Nakonec nech je spomenuté, že názvy politit^ko- 
a cirkevno-správneho p o d e 1 e n i a (názvy dištriktov, 
okresov, okolí, ochodzi, obvodov, diecés, seniorátov) počí- 
name literou malou, na pr. : dištrikt ^reddunajský, ;sradunaj- 
ský, politický okres {brezniansky, kežmarský, volebný okres 
sliačsky, diecésa ostrihomská, seniorát turčiansky atď. Srovnaj 
to, čo je rečeno v poznámke k 2. bodu v odseku XI. tejto 
hlavy. 



— 189 — 

O slučovaní slov. 

o slučovaní slov podávajú sa nasledajúce pravidlá: 
I. Neohebné čictsthy reči: predložky, spojky, prislovky 

a citoslovky z pravidla dovedna píšeme. Prehovoríme o nich 

osobité : 

1. Často spoja sa dve aj tri predlošky tým cielom^ 
aby určitejšie naznačovaly pomer hlavnej predložky k menu. 
Takéto predložky majú svoj vlastný určitý význam a píšu 
sa jedným slovom. Píš tedy: poza, zpoza^ pomedzi^ zpo- 
medzi^ ponad^ zponad, popod; zpod, zpopod, popri, zpoprí, 
napred, vopred, zpopred, zpred, prostred, zprostred, upro- 
stred, naprostred, podla, povedia, pokonča, nakraj, pokraj, 
navrch, zavrch, namiesto, poniže, zponiže, zniže, povyde, 
navyše, naproti, popriek, napriek, navzdor, počas, včas atď. 
atd. — Výnimkou o sebe sa piSu : k vôli, v oči. 

2. Dvojčlenné spojky píšeme jedným slovom : nakolko, 

natolko, jestli, akmile, aknáble, zčiastky, nato, zato, preto, 

prečo, potom, žatým atd. — Ale jakonáhle prestanú byť 

spojkami ich členy, píšu sa osobité. Príklady: na koTko 

čiastok delí sa svet, — na tólko\ jesťli v tom krčahu 

vody ? — na to myslel, čo mal na srdci, na to sa pýtal, čo 

ho zajímalo; pre to prišiel, čo mu sľúbili; po tom, ako 

zomrel; ea tým vzdychal, za čím túžil atd. atd. Píšeme: 

z väčšej čiastky pravdu hovorí (dvojčlenné : zčiastky privolil, 

zčiastky nie); — „6j/" sa píše spolu so spojkami aby, akby, 

keby, keďby, jestliby] ináče sa píše o sebe. 

Poznámka. Spojky pretože a takie nemáme slúčeno písaf 
práve tak ako na pr. nepíšeme slúčeno : lebože ; pred poslednou 
častou (pred še) mali by sme vôbec čiarku klásf, ale keď ju už y 
v istých prípadoch pred prvú časť kladieme, aspoň piSme rozlúČeno 
obe spojky takto : preto ze, tak ze ; „takže'' toľko je Čo „tiež". 

3 Prislovky slučujeme a rozlučujeme dla toho, či je 
ich posledná časf už sama sebou príslovka alebo skloni- 
telné meno. 



- 190 — 

a) Prislovky^ ktorých pogledoá časf je nž sama sebou 
príslovka; bez výnimky piáu sú dovedna s predložkami^ 
jako : odteraz, doteraz, nateraz^ podnes^ dodnes^ odvtedy, 
dovtedy, odvčera, dovčera, tuvon, tavon, tamvon, ztamvon, 
ztade, zkade, odkade, onedlho, zanedlho, pozvoľna, po- 
znova, poznovu, pozajtra, pohotové, napohotove, pochytre, 
napochytre atd. — Predložka po odlúčeno sa píše od pri- 
sloviek, vychodiacich na koncovku sJcy, cJcy, na pr. : po 
slovensky, po chlapsky, po pansky, po nemecky, po ture- 
cky atd., ale slučuje sa s prislovkami týmito: podobrotky, 
potichnčky, pomaly, potichy, pokradomky, poštvornožky. 

h) Dvojčlenné príslovky, ktorých posledná časť je 
sklonené podstatné meno (prvá predložka), z pravidla o 
sebe píšeme : z počiatku, z večera, z jasene, z jari, za 
dňa, za noci, za tmy, za rana, za mraku, za svitu, v utekv, 
vo výcvaly, v jaseĎ, v lete, v zime, na jar, na večer, na 
poludnie, na podzim, na mraku, na ráno, na svite, po 
pravde, po chvíli, po kuse, pod večer, pod jaseä, o sa- 
mote, o palici, o polnoci, o hlade atd. 

Poznámka 1. Spolu sa pfSu : predvčerom, zavčerom, dozaista, 
dovedna, vovedne, ntzzpamäf, pozajtri, vozvýš, (voz-\ýé ako v č. 
vz'htívi), lebo tu máme prípady zabudnutej etymológie. 

Poznámka 2. Akže predložka so skloneným podstatným menom 
mocou zvyku takého zvláštneho určitého významu príslovkovitého 
nadobudla, ktorý bárs len jemne liší sa od významu prvotného, ne- 
prišlo vkovitého, — píšeme ju spolu so skloneným podstatným menom. 
Takéto prípady slúčeného písania máme na pr. y príslovkách : zrazu, 
naraz, odrazu, zaraz, včas, naskutku, vskutku, naporad, navrchu^ 
nahlas, naveky, potme, nakonec, napokon, naostatok, pozadku, na- 
zadku, napredku, popredku, predodňom, ponečase, dokonca a viac 
iných, ktoré súdny pisatel rozozná láhko. Nech je tu položeno nie- 
kolko prípadov na objasnenie rozdielu medzi prislovkovitým a ne- 
prislovkovitým významom : zrazu vhodili sieť do vody, ale z rázu 
nemali niČ a vhodili ju po druhé ; — naraz vyvolal pán meno sluhu, 
ale ten na raz sa neohlásil a pán vyvolal ho po druhé ; — vstal 
včas, aby v čas došiel na stanicu ; — počujúc šramot v bočnej izbe, 



- 191 — 

nctókuiku bežal som ta, a zlodeja prichytil som tui 8hutku'^ — on 
vskutku odpustil mi, — v skutku jeho zrači sa velkodulnosť ; — 
naporad vysmieval iných pri zkúSke, ale keď on priSiel na parád, 
z neho sa smiali ; — X. a Y. sa bili, X. dostal sa navrch, X. ostal 
navrchu, X. vyšiel na vrch OhoČ, sedel na vrchu Ohoči; — nahlas 
odvolával sa na JUaa počatý; — ladia fiaveky sa budú rozpominaí 
na veky minulé. Božská moc bude trvať na veky ; — potme vošiel 
do izby, zažal sviecu a bolo po tme ; — za nimi vliekol sa pozadku, 
za nimi vliekol sa po zadku atď. 

c) Dvojčlenné pri8lovky, ktorých posledná časť je 
sklonené prídavné meno (prvá predložka), v pisme z pra- 
vidla rozlučujeme až na jedinú predložku 0, ktorá spolu sa 
píše 80 skloneným prídavným menom. Píštedy: oddávna, 
od malička, od stará, od nová, za dávna^ za starodávna, 
za tepla, za horúca, za živa, do cela, do holá, do nahá, do 
istá, vo slep, v náhle, v blízku, v pravo, v la vo, na blízku, 
na ďalekú, na ďaleko, na modro, na bielo atď. atď. — 
Naproti tomu slučuj predložku 0: zväčša, zfažka, znova, 
ztuha, zrovna, zrezka, zhruba, zkriva, zhola, zčerstva atď. 
Vloží-li sa ešte slovo medzi predložku a prídavné meno, 
vypíšu sa o sebe všetky časti: z čista-jasna, z velmi tuha, 
z velmi ďaleká atď. 

4. Gitoslovky z pravidla, spolu sa píšu : hahaha, ejha, 
horsa, hopsa atď., ačpráve možno ich písaf aj oddelené spo- 
jovníkom alebo bodkami na označenie ich pretrhovanej 
alebo pozvoľnej výslovy. 

II. Äk literami vypisi4Jeme číslam pridržujme sa týchto 
pravidiel : 

a) Spolu píšeme číslice od 21 — 99, na pr. dvadsať 
jedon, tridsaťdva, štyridsaťosem, osemdesiatdeväť atď. 

V) Spolu píšeme všetky čísla, ktoré sú zatvorené čí- 
slovkou sto alebo tisic alebo million, na pr. : jedonsto, 
dvesto, tristo atď., alebo jedontisíc, dvetisíc, tritisíc, dva- 
dsaťtisíc, stotisíc, jedonmillion, dvamilliony, dvadsaťmillio- 
nov, tisícmillionov. 



— 192 — 

C) Desiatkové čísla podriaďajú sa stotinovým, na pr. : 
desatsto, dvadsaťsto^ štyridsaťosemsto ; stotinové tisícovým : 
stotisíc, stopäťdesiattisíc^ dvestoosemdesiatdevättisíc ; tisícové 
millioDovým : tisicmillionov, päf tisícmillionov; stodvadsaťpäf- 
tisícmillioQov atď. Dla tohoto sumina 12ô.-635,423 píše sa 
v právnych listinách (zvlášte v zákonoch) takto: stodva- 
dsafpätmillionov šesťstotridsafpäftisic štyristo dvadsaťtri ; 
alebo: tisiceho osmistého deväfdesiatehoprvého roku. 

Ešte poznamenať treba toto. Píšeme spolu : päťná- 
sobný, šesťnásobný^ päťročným šesťročný, päťčlenný, šesť- 
členný alebo : 5rocný, 6ročný, ônásobný, 6násobný, 5členný, 
6členný atd. — Skloňujeme: 5-ich, 5-im, 5-imi atd. 

Od číslic oddelnj rae {ráz, razy), tedy : jedon raz, 
dva, tri, štyri razy, päť, šesť desať ráz atď. alebo viac ráz, 
niekolko ráz, vela ráz, prvý raz, druhý raz, po prvý raz, 
po šiesty raz, do piateho rázu, na tri razy atď. — Na- 
proti tomu 'hrát {'hrať) ako slovo nesklonitelné v tomto 
prípade píše sa vždy spolu s predchádzajúcou určitou a lebo 
neurčitou číslovkou: jedenkrát, dvakrát, trikrát, päťkrát, 
stokrát, po dvakrát, po päťkrát, po stokrát, na dva-, tri- 
päť-, stokrát atď. Konečne oddelnj predložku po v príslov- 
kách po prvé, po druhé, po tretie atď. 

III. Slošené slová a tak rečené shluky z pravidla píšu 
sa dovedna. 

1. Pri složených slovách všimni si tohoto: Spoji-li sa, 
viac prídavných mien, treba ich oddeliť spojovníkom, na 
pr. červeno-bielo -zeleným nemecko-anglicko-belgícká smluva 
atď. Je však hodno spojovníkom oddelovať aj dvojčlenné 
složeniny, zvlášte sú-li členy dlhé, — '■ tým forma nadobúda 
úhľadnosti, na pr. slovensko-vzdelávací, uhorsko-královský, 
rimsko-katolícky, rakúsko-uhorský atď. Toto posledné pre 
jasnosť a zretelnosť nech sa píše bez spojovníka v takomto 
a podobnom prípade : „trojčlenný spolok nemecko-italsko- 



— 193 — 

rakúskoahorský". Takýmto spôsobom správne naznačí sa 
pomer; v akom je rakúskonhorská ríša k tomuto spolku. 
2. Niektoré shluky (nevlastné složeniny slov) píšu 
sa od dávnej doby spolu jako : okamženie, všemobúei 
všadepritomnosf atď.^ niektoré možno však pisaf dvojako 
i sláčeno i nesláčeno. Takéto sú: pokojamilovný^ mieru 
milovný, pravdymilovný, tajuplný, horespomenutý, výšspo 
menutý; takrečený, takzvaný. Shluky, ktoré uzavierajú 
oelú vetu alebo celé vety v jediný pochop, nech sa oddelia 
spojovníkom medzi hlavnými časťami : to je len taký 
„ zkaderu ka- zkadenoha. " 

IV. Zdkrndé vety, ktoré mocou zvyku nadobudly zvlášť 
neho určitého od prvotného jemne rozdielneho významu, pišu 
sa jediným slovom, na pr : nazdarboh, chvalabohu (= daka 
Bohu), nemilobohu, bohužiaľ, žialbohu, poručenobohu atď., 
alebo prišlo vky: navela («= na vela prosenia), zakaždým 
(= za každým razom) atď. 

V. O slučovaní slov treba nám ešte vedeť nasledu- 
júce veci: 

1. Príklonné -ée, spolu sa píše s príslušným slovom : 
ktože, akože, kdeže, pravdaže, horkýže, pracuj meže, poď- 
meže, bolaže to za radosť! atď. atď. Toto príklonné -še, 
ktorým nemení, len zdôrazňuje sa smysel slova, dobre na- 
čim rozoznávať od spojky ie, ktorá ovšem píše sa vždy o 
sebe. Iné je, keď poviem: „aleže prijď k nám'' a iné: 
„ale že prišiel, to je dív!^ 

2. K námestkám (trebárs skloňovaným) a prislovkám 
pridávané -si a -koTvek nikdy sa neoddeľuje: ktosi^ kto- 
kolvek, čokolvek, kohosi, čohosi, čohokolvek, kdesi, kde- 
kolvek; kadesikadekolvek atď. Podobne píš: kolkosi, 
kolkokolvek. 

3. K námestkám (trebárs skloňovaným) a prislovkám 
pridávané to nikdy sa neoddeluje: tento, tohoto, tomuto, 

13 



— 194 — 

takýto, takéhoto, takémato; tato, tadeto^ tadialto, takto^ 
potialto, tamto atď. 

4. Zdôrazňujúce pri- spolu sa píše s prídavDými alebo 
prislovkami : priveľký, primalý, primádry, priveľmi, pričasto^ 
príhodné atd. 

ô. Spojovníkom slučuj také slová, ktoré doplňujú sa, 
aby význam hlavného alebo oboch zdôraznel: naraz-nara- 
zučky, teraz-terazučky, zle-nedobre, dobre- predobre, múdre- 
premúdre, rad-porad, vol-nevoľ, volky-nevolky, bedaprebeda, 
bože-prebože, bože-nebožO; z čistá -jasná, novučičký-nový^ 
tak-netak, len-len, už-nž, skedy-neskedy, hore-dolu, chodí 
kade-kde, dochodí konca-kraja, konečným-koncom sa po- 
hnevali, keď už ničoho-nič nemáte atď. 



Delidlá, rozdeľovanie slabík. Skratky. 

I. o delidlách učí každá mluvnica. Tu vyzdvihujem 
len tieto veci: 

1. Tázacie -Zi pripájaj ku slovu spojovníkom; píš: 
povieš-li, pôjdeš-li, pravda-li je to, má-li, máš-li atď. 

2. Vo vete nikdy neoddeľujú sa čiarkami: „vraj"^ 
,,reku", „veru", „zaiste"; nepíš tedy: „. . . ako sme po- 
znamenali niet, reku, reči, ktorá by v toľkom priestranstve 
sa . . . ozývala" (Vét. 65). 

, 3. Vkladáme-li cudzie vety do citovanej osnovy, treba 
je citovanie zavref pred nimi a obnovif po nich. Píš tedy : 
^e pravda", hovoril X., „že bola zima". 

II. Osobitú slabiku tvorí každá samohláska, dvoj- 
hláska a polosamohláska (I, r,) na pr. mak, vek, bič, žiak, 
liek, yôl, \}k, krm atď. Ghtiac deliť na konci riadkov viac- 
slabičné slová dla slabiky pridržujeme sa týchto pravidiel: 
, : .1. Keď je len jedfui, spoluhláska medzi samohláskami, 
dvojblá^kami, alebo polosiamohláskami, ona sa prirazí Ä;tf 



— 196 — 

slabike nasledujúcej, jestUée sa tomu erejmo neprotiví pôvodný 
sklad slova. Rozdelajeme tedj : vo-da-vý, že-na-tý, kolisaf, 
sto-do-la, ve-li-ký, po-ma-ly atd. ; rozdeľujeme : o-be-te, o-be- 
(lo-vaf, o-be-8Íf, o-bojok atd., lebo. v takýchto prípadoch 
zabudli sme nž na pôvodný sklad nepíšuc etymologické 
tvary : ob-ve-te, ob-je-do-vať, ob-ve-siť, ob-vo-jok. — Jestli 
je však pôvod slova jsrejmý delíme dla toho, jako on vy- 
žaduje, na pr. nad-u-žiť (ale na-du-riť!), pod-u-jať (ale po- 
lo žiť), rozum atp. 

2. Keď je viac spoluhlások medzi samohláskami, dvqj- 
hláskami alebo polosamohláskami, tieto sa všetky priraeia 
ku slabike nasledujúcej^ jestliše sa tomu zrejmo neprotiví pô- 
vodný sklad slova. Tak delíme : se-stra, lá-ska, okno, hniezdo, 
hlísta, vráska atď. ; tak delíme aj slová : o-bliekaf, o-bra- 
caf, ne-me-cký, ture-cký, chla-pe-cký, va-la-ský, če-ský, 
rn-ský atď., lebo v takýchto prípadoch zabudli sme už na 
pôvodný sklad slova, nepíšuc etymologické tvary: ob-vlie- 
kať, ob-vra-cať, ne-meč-ský, tu-reô-ský, valašský atď. — 
Ale jestli je pôvod slova zrejmý, delíme dla toho, jako on 
vyžaduje, na pr. : po-znaf, roz-po-znaf, roz-mie-siť, roz-niesť, 
nad-ho-diť, nad-žu-pan-ský, od-ho-dif, od-vráť-me, tras-me, 
poď me, trias-li, nies-li, priad-li, od-hoď-te, za-maž-te, viaz- 
nuť, krad-núť, hrab-le, sed-lo, sed-lár sky, vo-jen-ský, naj- 
väô-ší, naj-mil-ší, krot-ší, in-ší, hor-ký, slad-ký, vel-ký (od 
velí) ža-lost-ný, vlasť-mi, ra-dosť-mi, chlap-mi, hríb-mi. 

Poznámka. Slová predsa, dvadsať a podobné rozdelujeme 
takto : pre-dsa, dva-dsať. — Jestli sa počína spoluhlásková sko- 
penina spoluhláskou jy n, prirážame posledne spomenutú spolu- 
hlásku ku predchodiacej slabike v slovách cudzích alebo takých 
domácich, v ktorých etymologické tvary nevypisujeme, na pr. : 
vaj-da, haj-dúcb, (ale : za-jmi^ za-jmul I), pon-de-lok, uň-ho, preň-ho, 
doň-ho atd. m. po-ne-de-lok, u-ne-ho, pre-ne-ho, do-ne-ho. Také roz- 
lúčenie spoluhláskových skopenín ku dvom slabikám, napomôže-li 
sa tým výslova slabiky, dopúšťa sa aj v prípadoch iných tým viac, 
lebo v novej dobe pre oblahčenie pravidiel ujima sa v tej veci náhlad 

13* 



— 196 — 

Blobodomyselný, dla ktorého vôbec dvojako môžeme deliť slová, 
ktorých pôvod je nie zrejmý: buď prirazením celej skopeniny k 
nasledujúcej slabike buď rozlúčením jej ku dvom susedným slabikám.^ 

III. O skracovaní slov treba nám bladeť na veci na 
sledujúce : 

1. Skrátime-li prvú časf alebo prvé časti složeniny^ 
zavierajúcej v sebe dve alebo tri prídavné mená^ — po 
skrátených časfach mimo bodku položíme aj spojovník, na 
pr : b.-bystrický, r. katolícky, turč.-sv.-martinský atd. 

2. Vo vlastných alebo nevlastných složeninách, ak je 
posledná časť jedna a tá istá, krátime pomocou spojovníka 
takto : tu- i cudzo-zemské časopisy (m. tuzemské a cudzozem 
ské č.), horno- i dolnolehotský chotár (m. dolnolehot 
ský a hornolehotský chotár) atd. — Ale takýmto spôsobom 
neslobodno skracovať složeniny, ktorých prvá časť je pred- 
ložka, nikdy nepíš tedy takto: „kto neverí, nech o- vy- 
pre- po- dopáči" (Vét. 94), ani takto : „nám je hlavne 
treba seba samých v povinnosti slovenskej neod- a neza- 
znávať" (tamže 125), V takýchto prípadoch spolu vypísať 
treba druhú časť složeniny pri každej predložke: neod- 
znávať, nezaznávať atd. — Skracovať neslobodno ani tie 
složeniny, ktoré sa končia ua -jpis, nepíš tedy: zeme- a 
deje-pis, ale zemepis a dejepis. 

3. V neurčitých výpovedach „päť áleho šesť, päť až 
osem Indí tam bolo^ vypúšťame slová alebo aä, ale vždy 
nahradzujeme ich vodorovnou čiarou („ — "), na pr. : „päť — 
šesť, päť— osem ludí tam bolo" ; „piatich— šiestich, piatich — 

* Takéto slobodomyselné stanovisko prvý vyriekol dr Ján 
Gebauer vo svojej „Mluvnici České" (v Praze a ve Vídni 1890, 
45—46) kážuc deliť bud : lá-ska, vla-sti, afrí-cký, če-ský bud : lás-ka, 
vlas-ti, afric-ký, čes-ký. Jeho slovo má tým väčšiu váhu, lebo svojho 
času velmi obšírne a dôkladne rozobral pravidlá o delení slabík 
(Hláskosloví 40—43); ku svojmu terajšiemu náhladn musel tedy 
drijsť dôkladným poznaním a uvážením veci samej. 



— 197 — 

Ôsmich ludí zabilo** ; dva— rtri razy, päť— desať ráz, dvaja — 
štyria, v troch —štyroch vodách sa umývať atd, 

4. Za poriadkovými číslami kladieme bodka a nepri- 
dávame k nim skloňovacich prípon, píš tedy : ,,to stalo sa 
30. júla, 24. marca" m. „to stalo sa 30-ho, 24-ho marca" ; 
„roku 1890." m. „roku 1890-eho" : „na 1. mája" m. „na 
1-ho mája^ atd. Napišem-li: 1., 2., 3. a 4., to už znamená; 
prvý, druhý, tretí a štvrtý, nepíš tedy: 1-vý, 2hý, 3tí, 
4-tý atd. ; napíšem-li: 1, 2, 3 a 4, to znamená: jedon, dva, 
tri a štyri. 

5. Keď skracujeme dátum (deň a mesiac), mesiac 
ozDadujme rímskym a deň našským (arabským) číslom, lebo 
inak povstať by mohol dvojsmysel, píšme teda: 5./II. (=-- 5. 
februára), 12./X. (= 12. októbra) a nie: 5./2. alebo 12./10. — 

6. Slovenčina živá neskracúva si (2. osobu od som) 
v s ako čeština. Nakolko v piesňach čí básňach predsa pri- 
chodí skrátené s', pripojené k predchodíaceáiu sIoýu, kladme 
po ňom znak odsutia : bok', videis', robíls^, tys\ ty bys' 
atd m. bol si, videl si, robil si, ty si, ty by si, — Ačpráve 
je iného pôvodu, z tejže príčiny práve tak naložíme so 
skráteným si, pridávaným k námestkám, prislovkám alebo 
neurčitým číslovkám (vidz na str. 193. bod. 2, pod V.), 
pišuc zaň s s odsuvníkom : ktos', kohos', komus', kdes', 
kolkos', atd. m. ktosi, kohosi, komusi, kdesi, kolkosi. — 
Celkom nesprávne je písať po príklade ruskom skrátené s 
za vzťažné sa, jako často sa deje u Paulinyho, nepíš tedy : 
dokonalas (Bes. 35.) m. dokonala sa atd. 

7. Slová, ktoré často prichodia, skracujeme tým spô- 
sobom, že 

a) vypíšeme len počiatočná hlásku slova alebo slov 
a skrátenie označíme bodkou buď po každej napísanej 
hláske o sebe buď, — sá-li stiahnuté, — len po ostatnej. 
Príklady: p. =^ pán, m. =^ miesto, m. r. = minulého 



— 198 - 

rokn^ t. r. = tohoto roku, t. j. =» to jest, atď. = a tak 
ďalej, atp. = a tomu podobne atď.; 

h) ak je na počiatka slova viac spoluhlások, tieto sa 
všetky yypišn a skrátenie označí sa po nich bodkoa, na 
pr. : SV. = svätý, kr. = krajciar, gr. = gróf, t. zv, = 
tak zvaný, kn pr. = ku príkladu, na pr. ^= na príklad atď. ; 

c) akby sa nedal skratok označiť zretelne a presne 
uvedením hlások z prvej slabiky, dla potreby priberú sa 
hlásky zo slabík nasledujúcich, tak na pr. mená mesiacov 
krátime : jan., febr., mar., apr., aug., sept., okt., nov., dec. ; 
iné príklady: uh. = uhorský, kraj. =^ krajinský, král. = 
kráľovský, kat. ^= katolicky, ev. = evanjelický, srov. = 
srovnaj, nar. = narodený atď. V skratku dr máme prvú 
a poslednú literu. Tento skratok liši sa od iných (gr., 
kr.) tým, že sa dá skloňovať: dr, dra, drovi, drom. 

Poznámka. Poneváč ažívame slovo ^i^^ý** & ^^^ r>i^^ý*^f musíme 
krátiť: „a i.**, „a i. v.** miesto : „a j.", „a j. v." (a iní, a iných viac). 
Za skratok kráľ, môže sa napísať aj Jcr.^ jestli mu predchádza skratok 
(uh,j tedy : uh. kr.) =± uhorsko-královský ; ale inak kr. znamená : 
kraj čiar. 



III. 



f v 



ZVLÁŠTNE POKYNY PRAVOPISECKE. 



Ako napomáhať ľubozvuk pravopisom. 

Lubozvak napomôžeme na pr., keď bez potreby ne- 
kladieme po sebe viac samohlások; keď nehromadíme spolu- 
hlásky, keď po sebe nekladieme slabiky s rovnakými alebo 
príbuznými hláskami atď. Nemožno tajif, že vela ráz len 
na pisateTovi záleží^ aby Inbo a miie znelo to^ čo napíše. 
Ta ponkázaf eheem na daktoré dôležitejšie prípady, v kto 
tých labozvuk napomáhať m6žeme pravopisom. 

1. Máme vo slovenčine slová, ktoré majú viac opráv- 
nených foriem. Rovnako dobre je hovoriť: kolo-okolo, proti- 
oproti, snáďasnáď, hra-ihra, hned-ihneď, zvlášf-zviášte, 
ináč-ipáče, krom-krome^ teprv teprve, zas-zase, jest je, výš- 
výše, nač-načo, kdes-kdesi, ktos- ktosi, ležiac- ležiaci, bežiac- 
bežiaci, prosiac-prosiaci, klačiac kľačiaci naĎ-naňho, doĎ- 
doĎho, celkomcelky, var^vari, kaviareô-kaviarňa, knihoveň- 
knihovňa, i-aj alebo: isiel-šiel, ako-jako, obzvlášte-zvlášte, 
opýtať sa a spýtať sa atdatď. Slová takéto, zamieňavo uti- 
vane v živom jazyku, zamieňajú sa aj vo spisovnom. A 
tu bedlivý pisateľ rozmanitosť tvarov mohol by využiť k 
vyhladeniu onej prietrhliny hlasu, ktorá povstane vyslove- 
ním po sebe dvú samohlások. (Vyslovíme-lí po sebe viac 
samohlások, musí hlas na krátko zastať po každej a len 
po malej zastávke pí>hne sa k druhej.) Iné jazyky rozma- 
nitosť tvarov tiež vykoristúvajú k napomôženiu ľubozvuč- 
nosti tak, že užívajú slov spoluhláskami počatých po slo- 



— 202 — 

yách samohláskami zakončených. To jest, dla toho, či sa 
nasledujúce slovo počina spoluhláskou a či samohláskou^ 
užijú formy vycbodiacej buď na samohlásku (dvojhlásku) 
buď na spoluhlásku. Y češtine už r. 1571. učil Blahoslav, 
aby sa nepísalo: „nebo on nebo já^, lež „neb on nebo 
já^ atp., a v novej češtine z pravidla píše sa pi. gen 
na -m pred slovami samohláskou, a pi. gen. na u pred 
slovami spoluhláskou započatými. Podobne píše sa v če- 
štine: Ao^i daleko a do9t učený, Id&r'^ pŕiíel SkJderýS ode 
šel atď. V maďarčine: én se mentem a éu sem éreztem, 
ag ember a a fiu atď. 

Dla toho, čo je hore povedano, mali by sme teda 
pisaf: šla kolo mňa a šiel okolo mňa, ide proti nemu a 
idem oproti nemu, evlášte sa mi páči a páča sa mi evló^ 
oči tie pekné, ináce preč idem a ináč idem preč, zase pri 
dem a zas odídem, hrome mňa nebolo tam nikoho a "krom 
učitela nikoho tam nebolo bolasť nmiernif m. boIa$ť zmier- 
niť atď. atď. Formy jistý^ ješte, jich, jim, jimi nie sú 
oprávnené vedia foriem istý^ ešte^ ich^ im, imi a preto ne- 
načim ich užívať ani po slovách samohláskou zakončených. 
Z tejto príčiny nehladiac na výš uvedené pravidlo píšeme : 
neistý, poistiť, zaistiť, uistiť, zaiste, do istá atp. a nie: 
nečistý, po^'istiť, zajistiť, u^'istiť, za^iste, do ^'ista. Naproti 
tomu oprávnené sú, lebo v živej minve zamieňajú sa^ 
formy aký-jahý a preto obe tieto slová klásť budeme dľa 
pravidiel hore spomenutých i v složeninách slovných: da- 
jaký, všelijaký, volajaký, nejaký, n^'aký atď. m. daaký, 
všeUaký, volaaký, neaký, niaký. Spojky ni-ani, by-aby ne- 
zamieňaj ú sa y živej mluve, prvé formy zamieňavo prichodia len 
z riedka v podreči, a preto sa nepokladajú za oprávnené 
dvojtvary. Spojky alebo a lebo majú rozdielny význam 
(alebo = entweder, vagy ; lebo = weil, mert) a preto nie 
sú dvojtvarami jednoho slova (jako v češtine anéb-néb) lež 
osobitýma slovama. V slovese isf (isf) s predložkami otvo- 



— 203 ~ 

renými raäime hiát: pre/sf, na/sf^ pri/sf (alebo prísť) atď.^ 
nepíš tedy: preisf, natsf, priisf (ani nie : prijsf!). Dvojtvary 
aji (== anch, is) sú oprávnené a pre dosaženie labozvnku 
mohly by sa nžívaf tak^ aby i z pravidla kládlo sa medzi 
spolahlásky, na pr. : zaraz i vstal, hneď i prišiel, kdežto 
aj z pravidla medzi samohlásky a pred samohlásku, na 
pr. : on to aj urobil, už sa aj obrátil, snáď aj oplakali, 
veď som aj utekal, hneď aj odišiel, čas už aj uchodi, za- 
raz aj odpálil, atď. Eeby sme písali: on. to i t^robi, už sa 
i obrátil atp., po sebe museli by sme vysloviť po tri samo- 
hlásky; v iných prípadoch po dve: snáď i oplakali, veď 
som i utekal atď. Dvojtvary na počiatku vety užívajú sa 
dla labovôle: Snáď-Asnád, Okrem-Erem, Ako-Jako atď., 
ale Äj lepšie znie na počiatku vety než i: Aj uňho boli, 
Aj pri ňom boli, Aj v záhrade bol atď. 

2. Stredná slovenčina, na ktorej zakladá sa jazyk 
spisovný, rada má slabiky s polosamohláskami Z, r a preto 
niet príčiny k tomu, aby sme vokalisovali také slabiky, 
píšme nielen hZboký, tZstý, dZhý, jabZčko atď., ale aj krv, 
krvnatý, dŕžava. Spisovnej slovenčine je lubozvučnejšou 
slabika so samohláskovým I, r, lebo je ona prirodzená. 
Slová, utvorené príponou -stvo, v množ. genitive skloňuj 
takto: králov^v^, kniežatstva a nie dla učenia podaktorých 
grammatikov: kréJo\stv, kniežatsŕt; alebo kľ&loYstieVy knie- 
Ž9,tstiev ! 

3. Bedliť načim, aby nakolko možno nenasledovaly 
po sebe slabiky znejúce buď rovnako buď podobne. Lebo 
neokrašinjú mluvu poetickú takéto alebo podobné výrazy: 
„a veliká jô sieť jej ciest^ (Slov. Pohl. 1884, 166), ,,pripríliš 
prišiels naposled^ (Živ. 11. 72) atď. Bedlivý pisatel zmenou 
slovosledu, niekedy použitím iného slova, snadne sa vyhne 
nelubozvuku. Poviem: „iste počuli ste už^ m. „iste ste už 
počuli", ,,šiel pozdejšie" m. „pozdej^íe šie\^, „ale je lepšie" 
m. „aZe lepUe je", „to Je vlk, ak nie dačo horšieho" m. 



— 204 — 

„to je vlk ak nie mečo horšieho", „hrom ju zadržuje v 
izbe^ m. hrom zadržuje ju v ízbe^ ätď. Hlavne máme na 
to hladef, aby nejavilo sa po sebe' viac sykavých spolu- 
hlások. Pišme: „stáva sa často ^ m „často sa sídYsĽ", 
„vláda splnomocňuje sa^ m. „vláda sa sjpZnomocňnje^, 
„bude sa o tr) starať^ m. „bude sa stavsit o to^, „to skut 
kom stalo sa" m. „tó stalo sa skutkom^, ^^radšej by. sa 
bavil s ňou" m. „radšej by sa s ňou bavil"^ „stalo sa tak" 
m. „tak sa stalo", „tu sa podržiava zásada etymológie'^ 
m. tu podržiava sa eásadsi etymológie", „snáď sa teraz 
dozviem" m. „terajer sa suäd dozviem", „nech sa pošle ^ 
m. „nech saisašle^ atď. atď. V tejto veci ovšem nemožno podat 
pevných pravidiel, tu pomáha len vycvičený sluch pisate- 
ľov. Vyšné príklady chcú teda byť púhymi pokynami. Mne 
zdá sa, že lubozvuk neporušuje tak ani hiát ani sbŕknutie 
dvú sykavých spoluhlások ako to, ked po sebe nasledujú 
dve rovnako alebo aspoň podobne znejúce slabiky. Z tejto 
príčiny zdá sa mi byť lubozvučnejšim : „ja ako človek" 
než ja jako človek", prišiel 1. mája ako slúbil", než „prišiel 
1. mája jako slúbil, „zas sa derú^ než „zase sa derú" atd. 
Po j nerado stojí i, preto je krajšie: „aby jej šli poradiť" 
než „aby jej išli poradiť". V slovách : uspokojujúci, zaha- 
lujúci, opojujúci atď. snadne napomôžeme lubozvuk^ ked 
ich užívame formou zmenenou: uspokojovaci, zahajovaci, 
opojovací (aj : opájací !) atd. K vôli lubozvuku nikdy ne- 
smieme však porušiť prirodzenosť slohu alebo foriem. Ne- 
smieme preto skracovať slová „vychovávať" a „vychovávate!" 
vo „vychovať" a „vychovatel", lebo tvary takéto majú 
d voj aký, v jazyku presne rozoznáváný smysel. 
Slovo „vychovávať" a z neho tvorené ^vychovávate!" značí 
dej nedokonaný, kdežto „vychovať** a z neho utvorené 
„vychováte!" značí dej dokonaný. Fräve tak ako je iné 
utlačovate! a utlačiteľ, ukazovaŕel a ukazatel, vyučovate! a 
yyučitel, iné je vychovávate! a vychováte!. Preto, lebo. na- 



— 205 — 



rašila by sa pôvodná forma, uesmíeme pisat: čaryvedom- 
íjne (Slov. Pov. 316) m. veáomíynine. Ani nesmieme písať 
v dative: Lomono8ot;i; Gončarovi miesto Lomonosov-ovi^ 
Gončarovovi. V takomto prípade veci; aj oku^ dobrá službu 
prenkazaje spojovník. 



O mluvnickej shode slov. 

1. Vokativu „pane^ len vtedy užívajme^ ked jedine 
nim oslovujeme osob^. Ked ju oslovujeme aj iným slovom 
(určitejšie), i toto slovo načim položiť do vokativu. Píš tedy 
buď „Pán Kresali!" bud „Pane Kresáku", bud „Pán Pria- 
telí" bud „Pane Priatelu!" bud „Pán Rychtár!" bud 
„Pane Rychtáru!" atd. Nepíš tedy: „Pane Kresák!", „pane 
farár!", „pane pravotár!" atd, 

Inštrumentálová prípona ama, ima patri dvojnémn, 
naproti tomu prípona ami, mi množnému počtu. E inštru 
mentálom dvojným : rakama, nohama, očíma, usima dávaj 
prívlastky v dvojnom počte takto: péknýma rukama, sla 
hýma nohama, čiernj/ma oéima, álhýma uUma atd. ; na- 
proti tomu k inštrumentálom množným : štólami, tenami, 
chlapmi^ vecmí atd. dávaj prívlastky v množnom počte: 
za vysokí/mi štólami, s dobrj^mt ženami, so silnj^mi chlapmi, 
peknj/mi vecmt. Nikdy nemiešaj tedy prípony dvojného 
počtu s príponami množnými a nepíš: s planj^ma ženami, 
peknj^ma slovami atd. 

Priezvisko alebo pri meno javiť sa má v tom «amom 
páde, v ktorom stojí krstné meno. Nepíš tedy: syn Jána 
Eresák, tlačiareň Jozefa Hubka, písal som Jurajovi Lan- 
ský atd., lež takto: syn Jána Eresáka, tlačiareň Jozefa 
Hubkti, písal som list Jurajom Lanskému. Takéto sklonené 
priezvisko alebo primeno za jediné, nerozlučné slovo treba 



— 206 — 

pokladať, v písme a v tlači. Z tej príčiny^ chceme-li ho 
vyzdvihnút už či y písme či v tlači, vyzdvihnúf musíme 
všetky litery skloneného mena: Blaékovi (nie; BlaéJcO'\i\\ 
Dohnánymu (nie : Dohnány-ma !) atd. Takto vyzdvihujeme 
hlavne pre úhladnosf. 

Skratok dr skloňuj spolu s menom : dra Žiaka, drovi 
Žiakovi, s drom Žiakom atd. 

Shodovaf sa má svojim pádom aj slovo, vložené do 
závorky ku vysvetleniu predchádzajúceho slova. Píš tedy: 
„nazývajú sa písmenami (literami)^ a nie jako v ml. Mrá- 
zovej (3): „nazývajú sa písmenami (litera)." 

2. Hovoríme : ten psisko a to psisko, ten chlapisko a 
to chlapisko^ ten šelma a tá šelma („ty šelma stonohá^) 
(Pov. Prostou. 11. 86), to dievča i tá dievča („uvilo dievča 
venečok, z tej krutej maty srdiečok, zavalila ho pod stoly, 
svojmu otcovi pod nohy" Zpiew. I., 137) atd. Z tohoto vi- 
deť, že niektoré slová užívaf možno vo dvoch rodoch a to 
v rode mluvnickom : to psisko a v rode logickom : ten 
psisko (= pes). Čoho sa tu má držať spisovný jazyk ? Ci 
rodu mluvnického či logického ? V tejto veci nemožno pri- 
jať výklad Štúrov o tom, ako povstal dvojaký rod pri slo- 
vách vychodiacich na slco (Náuka 42/43); naproti tomu 
zasluhuje povšimnutia táto poznámka Krátkej mluvnice (10) : 
„Zväčšené a potupné na -ina : chlapina, dubina a na -isJoo : 
chlapisko, dievčisko, psisko a Jcniem je najsprávnejšie v 
pohlaví zakončením určenom v ženskom a nijakom". — 
Je bez odporu n aj prirodzenej ši e užívať také 
slová v mluvnickom rode. 

3. Daktoré podstatné prijímajú v pi. nom. i prípony 
životných i prípooy neživotných ; prísudok shodovaC sa musí 
s nimi. Píš : psí brechali alebo psj^ brechal^, vtáčí švito- 
ťúi alebo \t&ky švitoril^ atp. 

4. Keď je reč o osobách rozličného rodu, majúcich 
jediný prísudok, tento stojí v rode najprednejšom, mužskom, 



— 207 — 

Piš tedy: brat a sestra boli doma^ otec a mat shovárali 
sa, on a ona jako deti vždy spola boH atd. 

4. Spisovný jazyk prejal dvojenie ôi vykanie v tom 
spôsobe, jako ono javí sa u Cechov. Písalo sa: kde ste 
bol alebo kde ste bola^ č! ste robil alebo či ste robila atd. 
Ale proti tonaato určite vystupovali už na počiatku šesť- 
desiatych rokov, tak na pr. v besednici Peštb. Vedomosti 
z r. 1862, v 6. 87. Tu verejne napadol istý nemenovaný 
I. vydanie mluvnice Viktorinovej pre český spôsob vyka- 
nia. Ale Viktóriu v druhom vydaní svojej mluvnice (r. 1862) 
už zavrhol onú pozostalú z češtiny neslovenskosť, čo takto 
ohlásil v slove záverečnom: 

„V oslovení osôb jednotlivých, kde Slovania zo zdvo- 
rilosti sloveso množného počtu druhej osoby upotrebujú, 
odstúpil som od toho pravidla českého, dla nehož v tomto 
páde účastie činné minulého času do jednotného počtu kla 
dené býva; a prijal som i u nás i u Rusov i u Juhoslovanov 
bežný spôsob hovorenia s účastim činným v počte 
m n o ž n o m." Dla II. vydania Viktorinovej mluvnice pri- 
jato tedy písať: vy ste boli, robili, nosili atd. m. vy ste 
bol, robil, nosil. 

Hattala v ml. z r. 1864. pokročil dalej. On totiž, 
rieknuc : ^mimo príčastia všetky ostatné sklonné 
čiastky reči zostávajú ... v čísle jednotnom" (184), dovo- 
ľoval písať nielen : vy ste bolí, robili, nosili atd., ale aj : 
vy ste zavrhnutí, poranení, zachoreni atd. (lebo aj tieto 
posledné sú príčastia!) Veru keď už tak ďaleko po- 
kročil, mohol isť aj dalej. Prečo položil výnimku pre 
„ostatné čiastky reči" ? Prečo by sme nemali písať aj : vy 
ste láskaví, dobrí, hodní, vy sami a nikto iný atd? Rusi 
takto hovoria a píšu : By^BTc Ao6pBi, xopomH, cboóoahbi, bbi 
c^aÓBi, HecnacTHBi atd. ; tu je prídavné meno všade v 
množnom nominative. A práve takto hovoria po 
dedinách slovenských, kde je reč zachovalá. Odporúčajúc 



— 208 - 

nižšie položený náhlad neajimam sa rassismu na úkor histo- 
rického spôsobu českéhO; ale ujímam sa toho^ Čo skutkom 
trvá v živom jazyku slovenskom. 

Zachovávajúc mluvnickú shodu slov a tO; čo sa jslví 
v živom jazyku slovenskom/ mali by sme sa držaf tohoto: 

Keď dvojime, nielen príčastia ale všetky ostatné sklonné 
čiastky reči užívajú sa v množnom počte, tedy: „Pane, vy 
ste boh' sami pristihnutá pri krádeži a preto vy samí ste 
uestatočni, zlodejsk^^ atd. Pri tom príčastia a ostatné sklo 
niteľné čiastky reči vždy kladieme do prednejšieho roda^ 
tedy do mužského, píšuc: „Pani moja, vy ste boH sami 
pristihnutí pri skutku a preto buďte tak láskaví a dobrí, 
neskladajte vinu na druhého atd. 

^ Hattalom uvedený jediný vážny doklad „čo vy, mamko, 
na to dbáte, ked vy sama muža máte*" vzatý je z poČešte- 
1ých Zpiewanôk Kollárových; doklad „vy ste starý zkúsený", vzatý 
zo Slov. Po v., tiež ničoho neznamená, lebo vieme, že „Slov. Povesti" 
naskrze nie sú prameňom pre ypsilon vo slovách slovenských. 



IV. 



PRAVOPISNÝ UKAZOVATEĽ. 



14 



:=" Na prvom mieste tlačené sú tak slová, jako ich písať treba 
v smysle zásad a pravidiel v tomto spise vyložených. 

»» V závorkách pok>žené sú tak slová, jako ich chcú písať 
niektorí pravopisné vlivní spisovatelia. (Vidz aj str. X.) 

SB Pre jasnosť kn niektorým krstným menám priložená je 
foíma nemecká a za fion maďarská tohože krstného mena slovenského. 

aas Litera „y" vždy naslednie po „i**. 

sat Číslice, pripojené kn niektorým slovám, označujú stranu, 
na ktorej napísano je daČo pravopisné dôležitého o týchže slovách. 

ss Skratky g., d. označujú genitiv a datív. 

=» Hviezdičkou * značená forma je síce obvyklá,ale menej správna. 

SB Každé slovo píS tými istými literami, ktorými je ono vy- 
tlačené v tomto Pravopisnom ukazovateli. Kde sú litery čiarkované 
ď, », r, á, é, ó atd., píS Čiarkované, kde nie sú Čiarkované, ani ty 
nepíS také. Kde je čiarka dlhá : i, ý, i ty píS dlhú, kde ie krátka : 
f, píS krátku. Koe sú dvoj hlásky : ťa, ie, tu, o, i ty piS dvojhlásky. 



A Ä 1 



a í. := a iné 
a i. v.*= a iných 

viac 
apr. = apríl 
atď. = a tak dalej 
a t. p. «» a tomu 

podobne 
ang. =^ august 
aby 

abonnent 
abonnovaf 
absolutismus 
absolútny 



za ačak piS avšak, 
však 
ačkolvek 
za ada píš azda 
addieía 
administrácia 
admirál 
adressa 
adressovaf 
alfektoyaf 
afféra 
africký 
AfríSan 



Afrika 

aggressivny 

agitátor 

aj alebo i, 203 

ak i jak 

akby i jakby 

akcia 

akcionár 

akciový 

akiste 

aký i jaký, 202 

akkord 

ako i jako 

14* 



- 212 - 



aktívny 




áno 


arreštant 


akuratessa 




anomália 


arreštovaf 


akvárium 




anonymný 


arrogancia 


äkvátor 




anticipovať 


arsenál 


alebo aj abo 




antikvár 


arsenik 


Alexander 




antikvariát 


artikul 


alchýmia 




antipatia (antipa- 


artillería 


allegoria 




thia) 


Asia 


alliancia 




antipatický (anti- 


a síce 


almanach 




pathický) 


asijský 


Alojs 




anti^ambriľovaf 


asyl 


alamnenm 




antológia (antho- 


asnáď i snáď 


Alžírsko 




logia) 


aspoň ! 


amalgam 




Anton 


asseknrácia 


Amália 




antropológia (an- 


assessor 


americký 




thropologia) 


assignácia 


Američan 




apatická 


assistencia 


Amerika 




apokalypsa 


assonancía 


ammoniak 




apokryfický 


ästetický (ästhe- 


amortisácia 




apoštol 


tický) 


análysovaf 




apparát 


ästetika (ästhe- 


analógia 




appellácia 


tiká) 


anarchia 




appetít 


astma (asthma) 


anatom 




appetitóriam 


astronóm 


anatomický 




applaudovať 


ateismus (athei- 


za andel píR anjel 


applaas 


smus) 


za andelský 


píš 


applicirovaf 


Athény 


anjelský 




approbácia 


atmosfára 


anekdota 




approximativny 


attentát 


anglický 




apríl 


audiencia 


Anglicko 




ärár 


auktor aj autor 


Angličan 




árenda 


auktorita aj auto- 


angličtina 




za archandel píš 


rita 


za anis píš onajs 


archanjel 


Austrália 


anjel 




arcbäolog^ -ia 


autentický (au- 


anjelský 




archív 


tbentický) 


anketa 




archivár 


avisovať 


Anna; ale Anička, 


aritmetika (arith- 


a£^da^ nie aida 


Anka; Annlka! 


metika) 


Azovské more 


annexia 




arranžovaf 




annonca 




arrešt 





-- 218 



b. = barón 

b.r.^ tohoto skratka 
neažívaj, lebo je 
dyojsmyselnýjzna- 
mená aj bežiaceho 
aj budúceho rokn ; 
to samé piati o 
skratkn b, m. = 
mesiaca 

Babylon 

za bábina píš ba- 
vlna 

babský 

bagaria 

bagážia 

bagún 

bájka 

báječný 

bajúzy bajúzy 

bakuld; (bakuľa) 

bál 

baldachýn 

balkón 

ballada 

ballet 

balón 

balsam 

balsamovať 

bampeľ 

baňa 

Banát 

banátsky 

bandéríum 

banský (banský) 

barani; -ia, -le 

bár by 

Bardijov 

barytón 

barla 



B 

barón 

barrikáda 

báseň 

basiiika 

batallion 

batoh 

batteria , 

bavlna 

Bavorsko 

beh 

Bekhrad Stolný 

aj Srbský 
beľmo, nie belmo 
Berlín 
Bessarábia 
befah 
Bethlehem 
bez i bezo ; nie 

bez^; na pr. bezo 

mňa a nie bez6 

mňa 
bezcenný 
bezcestý 
bezcitnosť 
bezgaf 
bezočivý, nie prez* 

očivý ! 
bezpečif 
bezpečnosť 
bezplatný 
bezplodný 
bez pochyby 
bezpochybne 
bezprostredný 
bezúhonný 
bezzákonný 
biblia 
bibliotéka (biblio- 

théka) 



bibliotekár(biblio- 

thekár) 
bič 

bičiak 
bidlo = Stange, 

rad 
bieda^ biedif 
biely, bielif 
bíelok 
bigottný 
biharská stolica 
bíreš 
birinček 
birka 
bírokracia 
biskup 
biť = schlagen, 

verni 
bitka, bitva 
by, 189 
bydleť 
bydlisko 
bydlo = Wohn- 

stätte, lakhely 
býk 
byl 

bylka, bylina 
Bystrica 
bystrý 
byt= Wohnung, 

lakás 
byt =: sein, lénni 
Bytča 
bytovať 
bývalý 
bývanie 
byvol 

by^erantismus 
blabotaf, blabtaf 



— 214 — 



blačaf 


bodnúf 


bravčiar 


bladýibledý; zle: 


Boh i Bôb, 179 


bravčový 


blädý! 


bohatier 


bravúra 


blahý 


bohatstvo 


brblaf 


blahobyt 


bohyňa 


brblavý 


blahočinný; -osf 


bohužiaľ 


bremä, g. breoie- 


blahodarný 


boj 


da, d. bremenu 


blahosklonný 


bojazlivý 


atd. 


blak, blakot 


bojište 


bremeno, g. bre- 


blanka 


bojsa 


meQa,d.bremena 


blaokyt 


bôľ 


za brez piš bez 


blázinec 


boľačka 


za brezočivý píš 


bláznef 


boľast i bolesf 


bezočivý 


bláznif 


boľastný i bolestný 


brezniansky 


blázon 


boľavý 


Brezno 


blbec 


bolesť i boľast 


brezuľa^ breznlka 


blbý 


boleC ; nie : boľaf ! 


hriadka 


blbotaf 


bôľny 


brička, istý vozík 


bledý i bladý; zle: 


borg, -ovaf 


bridiC sa 


bládý ! 


borievka 


bridký hnasný 


blízky 


boršodská stolica 


brieždif sa^ 


bližný 


bosý 


brigáda 


bližší 


bosky 


brillinat 


bližšie 


bôta 


britký = ostrý 


blýskať sa 


bozaf 


Británia 


blýskavica 


bo^efk 


britva 


blýskavý 


bo^erkaf 


bryndza (brindza) 


blySfat sa 


boženik 


brloh 


blad 


Boží,ia, ie, 179 


bronz, bronzový 


hladný 


bôžik 


broskyňa i bro- 


bo i lebo 


Božieho Tela 


skva 


bôb 


Božský, 179 


Brussel 


bobkový list 


braček 


brutto 


bobuľa, bobulka 


branný 


bubon i buben 


bobnľatý 


brat 


bubennik 


bocian 


bratanec i bratra- 


bubennícky 


bôček 


nec 


bud — bud 


bod 


bratský 


Budapešť 


bodka 


bratstvo 


Budatin 


bodlač 


brav 


Budín 


bodlavý 


bravčí 


budínsky 



— 315 — 



1 buditeľ 


buričský 


buzogáň 


badovatel 


buri^tvo 


bzdef 


bachnúf 


bursa — Bôrse 


bzdocha 


bnjak 


tdzsde 


bzučaf 


bnlla 


bureovný 




bargyňa 


za bu€ píš byf 




c. a kr.f jasnejšie : 


C 

centigramm 


cirkev 


0)8. a kŕ. — ci- 


centrálny 


cirkulár 


sársky a kráTov- 


za céra píš dcéra 


cirkus 


ský v Uhrách; 


certifikát 


cisár 


c. k. ■= cisársko- 


ceraza 


CisIajtánia(Ci8laj 


kráľovský len v 


za cesnak píš ce- 


thánia) 


Anstrii 


snak 


citadella 


cm. = centimeter 


cestovateľ 


citara 


cár^cár8ky;niecar. 


cez nie ces; pred 


citeľný 


carský 


spolohláskovými 


citrón 


cáríf 


skopeninami cezo, 


citrónovitý 


cárovič;rnsky:ca- 


nieceze:cezomňa 


citrónový 


revič 


a nie ceze mňa ; 


civilisácia 


cárov na, -á 


OYŠem: cezeň 


civillista 


cäsúra 


cibaľa^ cibuľka 


cyklus 


cednla (cednla) 


cibuľovatý 


cylinder 


celibát 


cicerónsky 


cymba) 


celičký, celučký 


cicľaf 


cynismus 


celý 


cieľ 


cyprus 


celky 


cieva, cievka 


Cyrill 


cella 


cigáň, cigánča 


clo 


cement 


cigánka 


clonif^ nie slonit 


cendžaf 


cigánsky, cigáň- 


cmúľaf; cmuľok 


ceng 


stvo 


colný 


cengaf 


cigória 


ctený 


cenník 


cfmer 


ctihodný 


cenný 


cink, cinkový 


ctiC 


cennosf 


cintľavý 


ctiteľ 


censor 


cinz; g. -u 


ctižiadosť 


censára 


cirkeľ 


ctný 



— 216 — 



ctuosť (cnosť) 


eukrárňa 


cvalom 


ctnostný (en ostný) 


cukrovka^ repa 


cviôba 


cnclaf 


eirmel 


cvičiť 


cudzí, ia, -ie 


cumTat 


cvik 


cudzinec 


cval 


cvikla 



č 



čaj 

čajový 

za čak píš však 

čakan 

čakateľ^ 

čakatelka 

éákov 

čalún 

čalánnik 

čanádska stolica 

čarodejnica 

čarodejný 

časf 

častý 

Čech, Česi 

Čechy, g. Čiech 

čelad, čeladnik 

čeliadka 

čelusť 



čerešňa 

čerstvý 

červ, červík 

červenejši; nie čer- 
venší 

český 

cesnak 

česf; g. cti 

čestný 

čez, nie čes vidz 
cez 

čiahaf 

čiapka 

čiara 

čiastka 

Čierna hora, čer- 
nohorský, Černo 
horec 

čierny, ale černejší 



za čil píš včir 

činný, -osť 

číry 

číslo 

čistý 

čitateľ 

čiapkaf 

čľapnúť 

človečí 

človečina 

člup, čľupkaf 

čmýriť sa 

čo ; nie : čô, čvo 

čosi-kamsi 

čongrádska stôl. 

črevo 

čríeda i čerieda 

črievice 

za čul píš včul 



D Ď 



dec. - - december 


Dalmácia 


dr — doktor; dra, 


Dalmatínec 


drovi; drom 


dalmatínsky 


daka 


daZší, VII 


dakovaf 


dámon 


ďalej 


daň 


daleký, nie: de- 


Daniel 


laký) 


daňový 



dánsky 
Dardanelly 
Ďarmoty 

darobnýi daromný 
daroboík i darom- 
nik 

darovateľ 
das 



— 217 — 



daRná, nie jasná 


dennica 


dimensia 


datel 


dennik 


Dindeš 


ďatelina 


denný 


diplom 


datla 


depntát 


direktíva 


dátam 


deravý 


disciplína 


Dávid 


desaf 


disharmónia 


dávka 


desiaty 


diškrécia 


dávno 


desiatka 


dišknrs 


dážď 


desiatnik 


dišponibilita 


dážďnik 


designovať 


dišposicia 


dbat 


desinfekcia 


dišputa 


dcéra^ nie céra 


despotismns 


dištancia 


dcérin, nie eérin 


dessert 


dištrikt 


deérsky,nie cérsky 


destillovat 


dištriktaálny 


debatta 


defaci 


diurnista 


decentralisáeia 


detektív 


diarnnm 


decigramm 


detinný 


div 


deckO; ale detský 


detinský 


divisia 


ded 


deväf 


divný 


definitívny 


devätdesiat 


dych 


dejiny 


devätnásť 


dýchaf 


dejinný 


deviaty 


dychtiť 


deklamácia 


diabol 


dýka 


deklarácia 


diadém 


dym i dým 


deklinácia 


dial^ diaľka 


dym^'ť 


dekorácia 


dialekt 


dyňa 


dekrét 


dialoy 


dynamit 


delba (delba) 


diamant 


dynastia 


delikatessa 


diat sa 


dla 


delikvent 


diecésa 


dlaba i dlapa 


deliteľný 


diel 


dlabaf 


delnik 


dielňa 


dlaň 


delo 


diera 


dlažba 


delostrelba (delo- 


diéta 


dlážif 


strelba) 


dievča^ nie díovča 


dlh, nie dluh 


Demänovská ja- 


dievka^ nie díovka 


dlhý, nie dlnhý 


skyňa 


differencia 


dlho, nie dluho 


demokracia 


differenciálny 


dlžoba,niedlažoba 


demonštrácia 


diktátor 


dnes, dneska 


deň 


dilemma 


dobiť — ansprtt- 


denglavý 


dilettant 


geln, megverni 



— 218 — 



dobyf = erwer- 
beo; szerezni 

dobytčí 

dobytok 

dobývať 

dobývate! 

dobrý 

dobrobyt 

dobročinný, -osf 

dobrodruh 

dobrodrnžský 

dobromyselný 

Dobronivá 

dobronivaký 

dobrosrdečnosť 

dobrovoľník 

dobrovoľný 

Dobšíná 

dobšinský 

do cela 

dočiahnuf i do- 
siahnuť 

do čistá 

dodávka 

dohán 

doháňať 

dohlad 

dohliadač 

dohliadať 

dohliadka 

Dohviezdny večer 

docbytiť 

dôchod, dôchodok 

do istá 

dojem 

dojemný 

dojesť 

dojsť, dôjsť ; dodiel 

dôkaz 

dokial 

dokým 



dôkladný 
do kola 
dokonale 
dokonalet 
dokonalý i '^doko- 
nalý 
do korán 
dôležitý 
doliehať 
dolievať 
doliezť 
Dolná zem 
Dolniaky 
dolný 
dômysel 
domýšľať sa 
domýšľavosť 
dômok 
domorodý 
domov 
doniesť 
dopiecť 

dopis, dopisovateľ 
dopýtať sa 
dopytovať sa 
doplnok 

do poIa, do poly 
do poludnia 
dopoludnie 
dopomáhať 
dopriať 
dopustenie 
dôraz, dôrazný 
dorozumenie 
dosah 
dosavád 
dosiahnuť 
dosiaľ 

dosypať; dosýpka 
do sýta 
doska i daska 



dôsledný 

dôslednosť 

dôsledok 

doslov 

dosmrtný 

dospelý 

dospievať 

dosť, dostačíteloý 

dostaviť 

dostih 

dôstoj; dôstojný 

dôstojník 

dôntojnofiť 

dostrelenie 

dostriezť = do* 

striehnuť 
d osud 
dosvedčiť 
dotade 

dotaz, dotázka 
dotčený 
dotiahnuť 
dotiaľ 
dotieravý 
dotyčný 
dotýkať sa 
dotknúť sa 
dotknuteľný 
dotrýzňať 
dovedna 
dôvera, dôverný 
dôverovať 
za dovica píš vdo- 

vica 
doviesť =::: bis hin 

fllhren, oda vezet 
doviezť = bis hin 

ftlhren zuWagen, 

oda vinni kocsin 
dovliecť 
dôvod, dôvodiť 



- 219 - 



dovodzovaf 


drobisk^ 


drobizg 


dumný 


dovoZy doTozoa 


drobizeň 




duplovaný 


dovrávať 


drobný 




za dúraz píš dôraz 


dôvtip 


drôt drôtový 


durný 


dozaista 


drozd 




Ďuro 


drahý 


droždie 




za dúverapíš dô- 


drahn^ 


drsný 




vera 


drahocenný 


druh 




za dávod píš dô- 


drahocennoBf 


druhý 




vod 


drahší 


drázgaf 




za dúvtip píš dô- 


dresÍDa 


drzý 




vtip 


drevárňa, -eň 


dŕžava (dŕžava) 


dvadsafjdvadsiaty 


drevený 


dub 




dvadsiatka 


drevorez 


dúčeia 




dvanásty dvanásty 


drevorytina 


dudy 




dvanástka 


drglavý 


dúfaf 




dvierka 


driapat 


dúha 




dvojejctihodný 


driek, driečny 


duch 




dvojiť 


driemaf 


Ducha; 1 


oa Ducha 


dvojitý 


drieň, drieĎky 


dukát 




dvojsmyseZ 


drieňovica 


zadúkaz 


píš dôkaz 


dvojsmyseíný 


dríchmaf, nie dri- 


za dúležitý píš dô- 


dvoranin 


chnaf 


ležitý 




dvorný 


drob, drobky 


ďumbier 







E 



ev. — evanjeli* 


eA;stása 


cký 


ekvipáža 


ev, a. v. — evanje- 


elaborát 


iicko-angsbarg- 


elastický 


ského vyznania 


elektrický 


edikt 


elektrika 


Eduard 


elektrisovat 


effekt, effektivny 


elementárny 


Egypt, VI 


elita, -itný 


egoismus 


ellipsa 


ekonóm 


elsasský 


ekonomíeký 


Elsassko 



emancipácia 

emigrácia 

eminencia 

encyklika 

encyklopädia 

za englický píš an- 
glický 

za Englicko pid 
Anglicko 

za Engličan píš 
Angličan 

enucciácia 



— 2Ž0 - 



epilepsia 

episoda 

epiteton (epitheton) 

eskomptný 

eskorta 

essencia 

eSte^ nie j ešte 

etický (etbický) 

etika (etbika) 

etíketta 

etymológia 

etnografia (etbno- 

grafia) 
evanjelický; nie 

evanjelický 



evanjeHum, nie 
evanjelium 
eventuálny 
evidencia 
Európa 
Európan 
európsky 
excellencia 
excentrický 
exekúcia 
exekučný 
exekútor 
exekvovaf 
exemplár 
existencia 



exklnsivny 

exkommunikácia 

exkursia 

exotický 

expansivny 

expedícia 

experiment 

explikácia 

explodovať 

exposícia 

extrakt 

extrém, ny 

exulant 



F 



febr. = február 


fasciknl 


fiškál 


fabrický 


fása 


fiškus 


fabrika 


fašangy aj fa- 


fysbarmonika 


fabrikant 


šiangy 


fysický 


fabrikantský 


fatalista 


fysika 


fabrikát 


fáte^ 


fysiogoomia 


faeton (faethon) 


fazula 


fysioiogia 


fakla 


federalismus 


fZak, -ovitý 


fakt 


feudalismus 


fíaša 


faktický 


fiala, fialka 


flauta 


faktor 


fideikommibs 


flinta 


faktum 


flgel 


flór 


faloš, -ný 


figliar 


fonograf 


falsifikácia 


figúra 


formálny 


famósny 


za fijalka píš fialka 


formát 


fanatismus 


Fiľakovo 


formula 


fantásia 


filantrop (filan- 


fortieZ 


fantastický 


tÄrop) 


fortifikácia 


farba 


Filip 


fórum 


farbiar 


filológ, ia 


fosfor 


farbiť 


filosof, -ia 


fotografia 



— 221 — 



frajer 


frappantný 


funkcia 


frakcia 


frasa 


fúra 


fraktúra 


fraseologia 


fatráZ 


Francúz 


fregatta 


fúz, fúzy ; nie 


francúzsky 


Fridrich 


búzy 


Francúzsko 


frisér 


fúzatý 


francúzština 


frivólnosf 


fúziská 


františkán 


faaebrál 





G 



gr. — gróf 


gáza 


grauatier 


Gabriel 


gemerská stolica 


grandiósny 


gáfor, nie káfor 


generál 


grécky 


gajdy 


geografia 


Grécko, VI 


gajdoš 


germanisácia 


Gregor 


galHmatías (gal- 


germanísmus 


za grieda píš krieda 


limathias) 


za girant pf f{ žirant 


za grg píš krk 


galvanismus 


za giro pi8 žiro 


grobian 


garancia 


gymnasiálny 


grobiansky 


garbiar 


gymnásium 


gróf 


garnisóna 


gymnastika 


grunt 


garnitúra 


gyps 


gruntovný 


garsón 


gladiátor 


gubernátor 


garsónny 


glycerín 


gufa, gu7ka 


Gašpar 


glóbus 


guláš 


gaštan 


golier 


gnmma 


gate, g. giat 


za grajciar píš 


gummový 


gavalier 


krajciar 


guvernantka 


gáz 


grammatika 





H 



faabaf, babkat 


hajdúch 


had 


halena 


hádka 


Halič 


hádzaf 


haličský 


hachfoyaf 


halier 



haluška, -y 
haluz 
halúzka 
hämorrhoidy 
hanba, VII 



— 822 — 



lianbif 88; VII 
handra 
handrár 
banobiiý 
hárem 
haring 
harmónia 
hasič 

ha8Íčsk;^;ha8Íč8tvo 
haf 
háveď 
bayiar 
heglavý 
Hernád 
h68lo 
hi 

hiart 

hierarchia 
hieroglyf 
hikaf 

hippodrom 
história 
historický 
historiograf 
hyacint 
hyb 
hybaj 
hýbať 
hybký 
hybkosf 
hybný 
hyd; -ina 
hydra 
hýl 

hymna 
hyntaf sa 
hyntov 
hynúf 

hypochondría 
hypotéka (hypo- 
théka) 



hypotésa (bypo- 
thésa) 

hysterický 

hyzdif 

hja^ Díe hía 

hľa; hľadef, 103 

hZad; hJadný; ha- 
dovitý, bíadovef 

hladif 

hladký; hladkosť 

hlásatel 

za hláskaf píš lá- 
skať 

hlávka 

hlavný 

hĺbaf, hĺbka 

hlboký, nie hln- 
boký 

hlbši 

hliadka 

hloh; hlohyňa 

hlomoz 

hlaza 

hmýrif sa 

hmyz 

hmla 

hneď aj ihneď 

hnev, hnevný 

hniezdo 

buntelný, -osf 

hoc i hoci, VI 

hodváb 

hoIa 

holba 

holič; holičský 

holofúz 

holub 

homola, homôlka 

homolovitý 

honba 

hontianska stolica 



horeznak 
horizont 

horkýžC; borkáže 
Hprniaky 
hprný, -á; -é 
horúčosť 
Horvat 
horvatský 
Horvatsko 
hostite! 
hotovitel 
hotovizeň 
hovädO; hovädef 
hovädzí, -ia, ie 
hráč, hráčsky 
hrad 

hradská cesta 
hraničiar 
hŕba 
hrdina 

hrdinný; -osť 
hrdlo 

hrdomyseľný 
hrdopyáný 
hrdza, nie zrdza 
hrdzavý 
hrebeň 
hriadka 
hrianka 
hriaf 

hriaté pálené => 
hriaté 
hríb 
hriech 

hriešny; hriešnik 
hriva 
hrýzť 
hrnčiar 
hrnec 
hrobitov 
hrobka 



— 228 — 



hromádka 


prosil, lábil som 


husľový 


hromobitie 


ju] nie hu 


húžovatef 


hromo8Vod 


huba, hubka 


húžOTitý 


Uron^ hronský 


hudba^ hadobnik 


húžva 


hrozný 


hudobný 


hviezda 


hrs{ 


humenný 


za hviezdár 


hrúbka 


humoristický 


hvezdár 


hruď===Bľii8t, mell 


husi, -ia, -íe 


hviezdnatý 


hrvol, -atý 


husiar, -ka 


hviezdny 


hržať aj eržaf 


husita 


hvizdy hvizdaC 


zahnpíšju: videl^ 


husle^ hnsliar 


hviždaf 



píš 



Ch 



chalúpka 
chamäleon 
charakter 
chcef ; nie kceť, 
scef 
chichot 
chichotaf sa 
chimára 
chyba 

chýbaf i cbybef 
chybif 
chybný 
chýlif sa 
chýr 
chystaf 



chytiť, chytľavý 

chytrák, chytrý 

chyža 

chlápä, chlapček 

chlieb 

chliev 

chlipaf, chlipný 

chlp, chlpatý 

ehlúba, cblúbif sa 

chmeľ 

chmuľo 

choď, nie choj 

chodba, chodník 

chôdza 

cholera 



chopiteľný 
chorý, chorľavý 
za Chorvát píš 

Horvat 
za Chorvátsko píš 

Horvatsko 
chov, chovať 
chudorľavý 
chuť, chúťka 
chutný 
chvalabohu 
chvalitobný 
chvíľa, chvíľka, 

chvíľočka 
chvost, chvostík 



iba, nie ima 
idea 

ideály -ny 
idiotikon 
idiotísmus 



I I 



idylla, idyllický 
ihneď aj hneď 
ihra aj hra 
ich, im, imi; nie 
jich, jim, jimi 



illegálny 

illuminácia 

illúsia 

iilnstráeia 

lUýria 



— 224 - 



illýrsky 
imitácia 
immatríkalácia 
immanita 
Imrich = Eme- 

rich, Imre 
imperatív 
impertinencia 
imposantný 
improvisátor 
ináč aj ínáče 
inak aj inakšie 
inakade 
index 

Indián; indický 
indififerentný 
indich 
indirektný 
indiskrétny 



indorsát 

infámny 

infekcia 

infinitiv 

inflnenca 

iniciatíva 

iný aj indi 

inkognito 

inkvisicia 

inserát 

insarrekcia 

inšpektor 

inštaliáeia 

inštancia 

inštinkt 

inStitácia 

inštitút 

inštruktor 

inštramentál 



intabniácia 

intellektuälny 

íntelligencia 

ínteressantný 

intermezzo 

internacionálny 

interpellácia 

interregnnm 

intrigy 

intrigovať 

investícia 

inžinier 

isf aj ísf; nepíš: 
ícť, íť, iciť; on 
ide, nie on idie ! 

iteratív 

izbený 

izbica 

izbietka 



jan. — január 

ja, nie já 

jablko 

jabloň 

jablonka 

jačmeň 

jačmenný 

jadier k o 

jadrný 

jahôdka 

jak aj ak, 202 

jaký aj aký, 202 

jakýkolvek aj 

akýkoľvek 
j akýsi aj akýsi 
jakmile aj akmile 
j ak o aj ako, 202 



jakokolvek aj ako- 
koľvek 

j akosi aj akosi 

Jakub =: Jacob, 
Jakab 

jalovka, ovca 

jalša i jelša 

Ján = JohanU; 
János 

janičiar, -sky 

jarab 

jarmok 

jarný 

jarok 

jas, jasot 

jasať 

jaseň i jeseň 



jaseuný 

jaskyňa 

jasmin 

jasný 

jastrab 

jastrabí, -ia, -ie 

ja^ernica 

jazda, jazdec 

jazero i jezero 

jazyčiť, jazyk 

jazykozpyt 

jed 

jedálna 

jeden i jedon 

jediniatko 

jediný 

jedia, jedlový 



— 225 — 



jedlo 

jednatel 

jednomyseÍDý 

jednostranný 

jednotvárny 

jedon i jeden 

jedonásť 

jedonásty 

jeleň 

jelení, ia, -ie 

jelša i jalša 

jesť; jem, ješjie; 



jeme, jete, jedia 
jestliby 
jestUže 
jež 

ježatý 
Ježibabin 
Ježiš 
jho 
za jich, jim, jimi 

píš ich, im, imi 
Jozef ■= Josef, 

József 



joviálny 

jubilárny i jubi- 
lejný 

jabiläum i jubilej 

juh 

jnchta 

júl, nie Július 

jún, nie június 

Juraj -= Georg, 
Gyôrgy 

jurisdikcia 

jurista 



K 



kat. — katolícky 


kache? 


kancellista 


kg. — kilogramm 


kajuta 


kancionál 


km. — kilometer 


kakao 


kandidát 


ku. = knieža 


kalamár 


kandisový cukor 


k r. — kraj čiar 


kalavný 


kánon — pra- 


kraj. — krajinský 


kaleráb 


vidlo, predpis 


král. — kráľovský 


Kalifornia 


kanón — delo 


ku pr. -^ ku prí- 


kalligrafia 


kapitál 


kladu 


kaluž 


kapitál 


k i ku ; k menu, 


kalvária 


kapitola 


ku menu a nie g 


kalvín 


kapitula 


menu, gu menu! 


kamarát 


kapitulácia 


kabinet 


kamarátsky 


kaplán 


kaďa 


kamariila 


kaplnka 


kade 


kameň 


kaprál 


kadečo 


kamenný 


kapucín 


kadejaký 


kameňolom 


kapún 


kadekde 


kamsi 


kapusta 


kadenáhle 


kanafas 


kapustnica 


kadere 


kanál 


kapustnik 


kadet 


kanárik 


kapustný 


kadidlo 


kancel 


karabín 


kadif sa 


kancellár 


karafiát 


za káfor píš gáfor 


kaucellária 


karanténa 



15 



— 226 — 



karavána 


kdesi 


karbunkul 


keby 


kardinál 


kečka (kačka) 


karfiol 


keď, kedby 


karika 


kedy 


karikatúra 


kedysi 


karmelitán 


kepeň 


karmin 


Kežmarok 


Karoí — Karí, 


kežmarský 


Károly 


kiahne 


karovaf, nie kä- 


Kijev, v Rusku 


rovať 


kikiríkať 


kartún 


kila, istá miera 


kartusián 


kilogramm 


kasárňa, -eň 


kitla 


kassa, kassier 


kydať 


kassino 


kýchať 


kašel, kašlať 


kyjak 


za kaštan píš gaš- 


Kyjov, na Mo- 


tan 


rave 


kaštiel 


Kykymora, 74 


katedra, (kathe- 


kylavý 


dra) 


kým 


katechéta 


kynožii 


katecbismns 


kynúť 


katolícky, (katho- 


kypeť 


lieky) 


kypiaci 


katolictvo, (katho- 


kypf^ 


lictvo) 


kyptavý 


katolík, (katholik) 


kysnúť 


kavalleria 


kyslina 


kaviarňa, -eň 


kyslý, nie kyselý 


kavka 


kysť 


kazatel 


kýška 


kazatelňa 


kytka 


kázeň 


kývať 


každý 


kyvot 


každodenný 


klačať 


za kceť píš chcef 


klada 


kde, nie gde 


kladivo 


kdekoľvek 


kladka 



klam 

klassa 

klassický 

klásť 

kláštor 

klát 

klať 

klátiť 

klausula 

klaviatúra 

klavier 

kĺb 

klbása i klobása 

klbčiť sa 

klbko 

klebeta 

kliať 

kliatba 

kliatie 

kliešte 

klietka 

klík 

klin, -ec 

klystier 

klobása i klbása 

klobučník 

klobúk 

klúč 

klud, -ný 

klaka, klučka 

klus, klusať 

kľuvať sa 

kĺzať sa 

klzký 

klzkosť 

kmeň, Vil 

kmenný 

kmewový 

kmitať sa 

kmotrovský 

kmotrovstvo 



— 227 — 



kňahyňa 


kolossálny 


kňaz 


kombinácia 


kňazský 


komédia 


kňažstvo 


kommaudovať 


knédla 


komuientár 


knieža^ -aci 


kommissár 


kniežatstvo 


kommissia 


knibkupec 


kommanismus 


kníhkupectvo 


kompaktný 


knihovňa, -eň 


kompetencia 


knibtlačiarňa, -eň 


kompilátor 


knižka 


komplex 


kobyla, kobylka 


komplikovaný 


kodifikácia 


komposicia 


koketta 


kompromiss 


kôl 


kompromittovaf 


kolaj 


koňak, nie cognac 


kolár 


konflikt 


koliba 


konfrontovať 


koliesko 


konfúsia 


kolisaf 


kongregácia 


koIký. 


kongress 


kolkoraký 


konkrétny 


kolkovať 


konknrrencia 


kolkový 


konkurs 


kollega 


konsekvencia 


koUegiálny 


konservativny 


koUégium 


konsignácia 


kollektivny 


koňský (konský) 


kollisia 


konsnl 


kolmý 


konštitúcia 


kôlňa 


konštrukcia* 


kolo aj okolo 


kontinent 


kolofónia 


kontingent 


kolok 


kontrakt 


kolomai 


kontrast ' 


kolónia 


kontrola 


koloniálny 


kontrolór 


kolonisácia 


kontroversia 


kolonna 


konvent 


kolonnáda 


konversácia 



konvikt 

kooperátor 

koordinácia 

kopa, kôpka 

kopaničiar 

kopyto 

kopytce 

kôpor 

kopov 

kôra, nie kvóra 

koráb 

kordován 

korec 

koreň 

korhel 

korisť (korysť) 

korytnačka 

Korytnica 

koryto 

kôrka, nie kvorka 

kormidlo 

kosba 

korrekcia 

korrektný 

korrektúra 

korrepetitor 

korrešpondencia 

korridor 

korrupcia 

korunný 

kosmopolita 

kosorec, nie so- 

korec 103 
kosť 
kostený 
kôstka 
kostolník 
kôš 
košatý 

košela, košielka 
košiar 

15* 





228 


* 


koštial 


krikľavý 


ktorýsi 


kotál i kotol 


krikľún, i *krik- 


ktorýže 


kov 


ľúň 


ku aj k ; ku ro- 


kováčsky 


krívať 


dine, k rodine a 


kozub 


krivda 


nie gu rodine, g 


koželob 


krivdiť 


rodine ! 


koželažstvo 


krivý 


kúdeľa 


kožený 


krivoprisažnik 


kúdol 


kožka 


krivoprísažný 


kuchyňa 


kožovka 


krivuľa 


kúkoľ 


krádež 


kríž 


kuľhať 


krahnúf^ nie krä- 


križiak 


kuľhavý 


bnú£ 


križľatý 


kunát 


krajciar, nie graj- 


krížny 


kúpať sa 


ciar 


Krym 


kupé 


krajiua, nie krajná 


krypta 


kúpeľ 


krajinský 


kryť 


kupón 


Krakov 


krytý 


kura i kurča 


král 


krk, nie grg 


kuracina 


králov 


kŕmiť i krmif 


kurátor 


Kráľova bola 


krom i krom^ 


kuráž 


kráľovský 


kropaj 


kuriatko 


krápaf 


krotiteľ 


kurín, -ec 


krapeň 


krov, -i na 


kuriosita 


-krát i -kráť 


krst 


kuriósny 


krava, kravský 


krčenie 


kuroptva 


krb 


krstiteľ 


kušnier 


kŕč 


krstný 


kuteľ, kutle 


kŕdeľ 


krub, okrub 


kvačať 


krebký, krehkosť 


krúb 


kvadrát 


krém í okrem 


kružina 


kvalifikácia 


kremeň 


kruc& cbleba 


kvalita 


kremenný 


krumpľa 


kvardián 


Kremnica 


krupaj 


kvartál 


za krev píš krv 


krupy aj krúpy 


kvartetto 


krhla 


krupobitie 


kvetnik 


krídlo (krýdio) 


kružľovatý 


kvitancia 


krieda nie grieda 


krv, nie krev 


kvočka, nie kočka 


kriesiť 


kto ; nie gdo, cbto 


kvôli 


krík 


ktorý 




krik 


ktorýkoľvek 





- 229 — 



L Ľ 



1. = liter 


lakeť i lokeť 


legalisácia 


labyrint 


lakomý 


légia 


laboratórium 


lakota 


legionár 


labuď i *labuť 


lala, lalať; 106, 


legitimácia 


labndi, -ia^ -ie 


103 


lektúra 


lacný, nie laciný 


lalia 


len-len 


lacnosf, nie lad- 


lámať 


lenivý 


nosť 


lau = Flachs, len 


leňoch 


lad == Harmónie, 


laň =^ Hirschkuh, 


iep, lepiť 


Osszbang 


szarvastehén 


iepši, -ia, -ie 


lad = EÍ8, jég 


laňajši, -ia, -ie 


let, leteť 


Lada — Venuša 


laĎštiak 


letný 


ladiť — štimmo- 


lasica 


letopočet 


vať 


láska 


lev, levský 


ladnik 


láskať koho 


lexikografia 


ladom ležať 


láskavý 


lež 


ladovec 


za laský orech 


ležať, ležiaéky 


ladvie, ľadvina 


píš vlašský 


liadkový 


lahčiť 


laskotif, nie jas- 


liadok 


lahký 


kotiť 


liahnuť 


lahkomyselný 


Iastovička,nievla- 


liatina 


lahkosť 


stovička 


líce i lico 


lahnúť 


latinismus 


ličiť 


lahodiť komu 


lavý 


Iíôny 


lahodný = ange- 


lavica = lavá 


liečiť 


nehm, kellemes 


ruka 


lieh, liehomer 


lahodný gering, 


lavica = na sede- 


liek 


csekély 


nie 


lieska 


lahôdka 


lavný 


lietať 


lahostajný 


laz, lazy 


lievik 


lahtikár 


lebka 


lie£?ť, ledem 


laik 


lebo i bo = weil, 


liferant 


lak=Lack,fény- 


mert 


ligot, ligotať sa 


máz 


lecičo 


líhať 


lak — Schrecken, 


lecijak, lecijaký 


lichý 


ijedség 


ledačo 


lichva 


lakať 


ledakto 


Líkava 


lákať = locken, 


ledva i ledvy ; nie 


likér 


esalogat 


ledvow 


Uknaveť 







-^ 280 - 




likvidácia 




lýtko 


Lučenec 


limec 




lyžica 


lučenský 


limonáda 




loď 


lúčif 


línia 




lodyha 


lud 


lipa 




loďstvo 


lúdif, ludigroš 


lipef^ lipnúť 




lojálny 


Ľudmila 


Lipták 




lokál 


ludnatý 


Liptov 




lomif 


ludojed 


liptovská stolica 


lomoz 


ludomil 


lis — Presse, 


sajtó 


Londýn 


ludožrút 


lisknúf sa 




lono 


ludský 


Lissabon 




lopata, lopatka 


lúh 


list; listok 




lopta i lobda 


luhaf, lyhať i Ibať 


listiC; nie lista 


los 


Inlok 


lišaj 




lov, lovčí 


lúpež, lúpežit 


lišif sa 




lož 


lupič, lupičský 


Háka 




Istivý 


zaLuptovpíšLip 


lišťaf sa 




lub 


tov 


litánie 




lúbeárný , lúbez- 


luterán (lutberán) 


literát 




nosť 


luteránsky (luthe- 


literatúra 




lúby 


ránsky) 


lizaf 




Ľubietová 


ľúty 


lýceum 




lubiC — w5lben, 


lútostný 


lyhaf; luhaf] 


ilhať 


boltozni 


lutovať 


lyko 




lúbiť 


luxus 


lýra 




lúbosť, lúbostný 


luza 


lyrik 




lub volný 


L vo v 


lysina 




lúč 


lživý 


lysý 




lučba 





M 



m. = meter; mie- 
sto 

mar. = marec 

mm. = milli. 
meter 

m. m. = minu- 
lého mesiaca 



m. r. =-- mmu- 
lého roku 

m. ct. = me- 
trický cent 

mäcén 

macochin 

mačkaf 



Maďar, maďarský 

mädlif 

madonna 

magazín 

magnet 

mahomedán 

mach i moch 



231 — 



macbulatúra 


maslo 


mentieka 


migór 


mäso 


merič, meričský 


makateiDý 


mäsopMSt — fa- 


messiáš 


mäkčef 


šangy 


za meský píš 


mäkčiť 


massa 


mestský 


mäkký 


massakrovať 


mesto — Stadt, 


mäknúť 


massivny 


város 


maliar 


masť 


mestečko — malé 


málocenný 


mastný^ mastnota 


mesto 


malomyselný, -osf 


mašľa 


mestský, nie me- 


maľovať 


mať 


ský 


malovka 


Matej ^= MatbiaSy 


mešťan 


mamlas 


Mátyás 


meštiansky 


mammona 


matéria dúška, nie 


meštianstvo 


mandľa 


maten'dúška 


méta 


manévry 


materiál, -alismus 


metafysika 


mangel 


mätež, mätežnik 


metamorfósa 


mangľovať 


Matilda (Matbida) 


meteorológ 


manier^ 


matka, matkin 


metóda (metboda) 


manifestácia 


Matúš — Matbäus, 


Mexiko 


manipalácia 


Máte 


za mbla píš bmla 


manna 


maz, mazať 


midlikovať 


mansetta 


m^čať i mekotat 


miecbať i miešať 


mantilla 


m^d, médokyš 


mieniť 


manufaktúra 


med, medený 


mienka 


manufaktúrny 


medallion 


miera 


manuškript 


medicína 


mieriť 


manžel 


medveď 


mierny 


mappa 


medza 


mierumilovný 


marec^ nie mare 


medzi 


miesiť 


mariáš 


medzitým 


miesC, metiem 


Marka 


medzník 


miestečko i mie- 


Markin 


mecbanický 


stočko = malé 


márny 


mecbanismus 


miesto 


márnomyselný 


Mekka 


miesto = Raum, 


Marokko 


meľbuba 


bely 


marotta 


melón 


miestodržiteľ, -ský 


maršali 


memoáre 


mib, mibať 


Martin 


meno, nie meno 


mibaZnica 


mäsiar 


menoslov 


mibikať 


mäsitý 


menší 


mibotať sa 



— 232 — 



Michal = Micha- 
ely Mihály 

mijať ^= pomijaf 

Mikuláš = Niko- 
laus, Miklós 

mila, milnik 

milýy milenka 

milliarda 

milligramm 

million, nie milôn 

millyová svieca 

milosrdný 

milosf 

milostný 

milovník, -ica 

mimo, nie nimo 

mimochodom 

mimoriadny 

mimovolný 

minca 

minerálny 

ministerstvo 

minulý, osť 

minúta, nie minn^ 

misa, miska 

miškár 

miškovať 

Miškovec 

miskovský 

mizerný 

mizef^ miznúť 

mydlo, nie mylo 

Myjava 

myk, mykať 

mýliť 

mýlka 

mýlny aj mylný 

myriada 

myrrha, -ový 

myrta 

mys 



L±i 



mysel 

myslet 

mysliteF 

mysteriósny 

mystérium 

mysticismus 

mystický 

mystifikáeia 

mystika 

mýtický (mythi- 

cký) 
mytologia(mytho- 

logia) 
myš, myška 
myšiť sa 
myšlienka 
myť, mytie 
mýtnik 
mýtny 
mýto 

mlaď, za mladi 
mláďa, mláďatko 
mládenec 
mládež 
mladík 
mladistvý 
mladý 
mládka 
mladnúť 
mládza 
mlaskať 
mláťačka 
mlatba 
mlatec 
mlčať 

míčky aj mlčky 
mledzivo 
mleť 

za mlba piš hmla 
mliazga 
mliečny 



mlieko 

mlyn i mlyn 

mlynár 

mlynský 

míkvy 

mlsat 

mluviť 

mluvnica 

mních 

mníšsky 

mnišstvo 

mnohostranný 

mnohotvárny 

mnoho vážny 

mnou, so mnou ; 

nie : mnou, so 

mnou 
množitel 
mocný 
môcť, VI; môžem, 

môžeš, môže atď; 

mohol i * mohol 
móda, módny 
modistka 
modlitba 
modrý 
mohyla 
mohwtný 
môj, -a, -e; nie 

môj, á, é 
mokraď 
mokrý 
mol, moIa 
momentánny 
monogramm 
monológ 
monopol 
monotónny 
monastier 
Moravan 
Morat;ce 





— 233 — 




moravský 


mravný 


múmia 


móreS; -uý 


mravopoCestuý 


mumlaf i mrmTat 


mosadz 


mráz 


mundnr 


mosaika 


mreža, mriežka 


munícia 


moskovský 


mria 


municipiálny 


most, mostné 


mrmlať i mumFat 


municípium 


motív 


mŕtvit i mrtvif 


murín 


motyka 


mŕtvy i mrtvý 


museálny 


motýl 


mrz6f 


museť^ nie moset 


motto 


mrerký, mr^erko 


museum 


motúz 


mr^erkosť 


mušia, mušTový 


mozol, -ovatý 


mnčitel 


muát, nie moát 


možný 


mudrc, mndrcký 


muzika 


mrav 


múdry 


muž 


mravy 


mudrlant 


mužský 


mra včaf i mriavčat 


multiplikácia 


mužstvo 



N 



na pr. = na prí- 
klad 

nar. = narodzený 

nov. = november 

nábeh 

nabidnuf 

nabiť = palicou; 
flintu 

nábitok = La- 
dung, tôltés 

nabyť, nabývať= 
nadobudnúť^ na- 
dobúdať 

nábytok = M5- 
bel, bútor 

nábožný 

nábrežie 

načať 

náčelíe 

načierať 



načim 

náčinie 

nad i nado; nie 
nad e, na pr: 
nadohnať, nado 
mnou^nado dvor- 
mi atd* a nie na- 
débnať, nade 
mnou, nadé dvor- 
mi atd\ Výnim- 
ka: nadaň 

naďalej 

nadarmo 

nadbe 

nadbytok 

náde], a 

nádejať sa, nade- 
jem sa 

nádej 6plný 

nádejný 



nádenník, -íčka 
za nádcha píš ná 

tcha 
nadchádzať 
nadchnúť 
nadieť, -ievať 
nadisť 
nadýmat 
nadnes 
na dnešok 
nadpis 
ňadra 
nádražie 
nádržka 
nadsadiť 
nadskočiť 
nadsmyselný 
nadstaviť 
nadšenie 
nadškrÄ;núť 







-. 234 — 




nahý 




nálezca 


náradie 


náhlad 




nálezné 


narásť í nariasť 


nahlas 




náležitý 


naraz 


nahliadnnf 




naliať 


náraz 


náhly 




naliehať 


nárečie 


nahrýzf 




nalievať 


nariadenie ; nie : 


nach = Purpur, 


naliezť 


naridenie, nari- 


bibor 




namalovať 


dzenie 


nachádzať 




námestie 


nariadiť, nie na- 


nachýliť 




námestník 


rídiť 


náchylný 




námestný 


nárys 


nachylovať 




namiesiť 


nároéky 


nachystať 




namiesto 


národ, národný 


nachytať 




namietať 


naroá;e?enie i na- 


na chvat 




námietka i *ná- 


rodenie 


najbližšie 




mitka 


narodje^ený i na- 


najesť sa 




namietnuť 


rodený 


najímať 




Nanebevstápenie 


násadka 


najmä 




Nanebevzatie 


nasbierať 


nájom 




naniesť 


naschvál 


najprt; 




na nivoč obrátiť 


nasíať 


najskôr 




naozaj 


násilie 


nájsť ; nie 


naisť, 


naozajstný 


násilný 


najdúť 




nápad 


násyp, nasypať 


n aj tiaž 




napádať dakoho 


nasýtiť 


najvmc, naj viacej 


napäť i napiať 


za naský píš naš- 


naj výš, naj 


vyššie 


nápev 


ský 


za nak píš 


nech 


napliesť, naple- 


naskytnúť sa 


nákyp 




tiem 


naskrz i naskrze 


nakysnúť 




napohotove 


náslov 


náklad 




napochytre 


nasmiať sa 


nákladný 




napomenúť 


nástenný 


náklonný 




napomínať 


nástin 


nakolko 




naporad 


nastydnúť 


nakriviť 




naporúdzi 


za ňať píš vĎať, 


nakuknúť 




naposledy 


nie vĎad 


nálada 




napospol 


nátcha, nie ná- 


naladiť 




napred 


dcha 


nálev, nálevky 


napriek 


natiahnuť 


nálevĎa 




naprostý 


natiecť 


nález 




naproti 


natierať 





- 235 ^ 




za Dátka pís ná- 


nazpamäť 


neriad 


tcha 


nazpäť^ nazpiatok 


nerast 


nátlak 


názvisko 


nerastopis 


iiatríasf 


nažltlý 


nerv 


náuka i náuka 


nebár8 = neveIiDÍ 


neshoda 


nával 


nebe i nebo 


neskonalý 


naválaf 


nebešťan 


nesmyseZ 


naveky 


nebezpečenstvo 


nesmyselný 


náveštie 


nebezpečný 


nesnádza 


návestný 


nebožiatko 


nespoľahlivý 


naviať 


nebožký, -á 


nešťastie 


naviazať 


nebožtík 


nešťastný 


navidomoči 


neboh 


netopier 


naviesť = bere- 


nebotyčný 


neutrálny 


den, rábeszélni 


nečas 


nevdak 


naviezť — auf 


nečinný 


nevedomky 


flihren auf Wa- 


neďaleko 


nevinný 


gen, kocsin fel- 


nedela, nedeľný 


nevolá 


hordani 


nedobizeň 


nevolnica 


návyk 


nedôvera 


nevoľníctvo 


navykať, -núť 


neduh 


nevšímať 


návyk lý 


negatívny 


nezbašný 


navymýšľať 


negližé 


nezbedný 


naviť 


za neh píš nech 


nezbytný 


navislý 


nehnuteíaosť 


nezdolný 


navliecť 


nech; nie neh, 


neznaboh 


návod 


nach, nak 


neznabožský 


navoz 


nechať; nie nehať 


než 


návrh 


necÄeť, VI 


nič, nie ništ 


navrch 


nechtiac, nechtia- 


ničomný 


navrchu 


čky 


nie 


návršie 


neistý 


niekde 


nát;števa 


nejaký, nie njaky 


niekam 


návštevenka; nie 


nejedon i nejeden 


niekto 


navštivenka 


nemý 


niektorý 


nai;štivit 


nemierny 


niesť 


navzdoľ 


nemiestny 


nihiiismus 


nazad 


nemilobohu 


nimbus 


nazajtra 


Nemkyňa 


nijak, nijaký, ni 


nazývať 


nenazdajky 


jako 


názov 


nenie = nie je 


nikade 





— 236 - 


! 


nikde, nie nigde 


nižina i nížina 


Nový rok 


nikdy, nie nigdy 


nymfa 


nozdry 


nikto, nie nigdo 


nyť = túžiť 


nôž 


niť, na šitie 


nocTah 


nožiar 


Nitra 


nomenklatúra 


nôžka 


nitrianska stôl. 


nominálny 


núdla 


nivellačný 


nominatív 


núdza 


niyellisovať 


noriť sa 


Ďneh 


nivoč, nivoéiť 


normálka 


nnlla 


Nizza 


normálny 


nnmismatika 


nízky 


nota 


nnncius 


nizkosť 


novella 


nuž 



o 



okt. — október 


obed 


obklad 


oása 


obeh 


obkladať, obkiásf 


ob aj obo ; nie obe, 


obelisk 


obklopiť 


na pr. : obobnať. 


obchádzať 


obkľúčiť 


obohrať atd. a 


obchod 


obkradnúť 


nie obehnať, obe- 


obchodný 


obkriknuť 


hrať atd. 


obyčaj 


obkročiť 


obálka, obalný 


obyčajný 


obladlý, nie obläd - 


obcovať 


obydlie 


lý 


občan 


obida, obidovať 


oblek 


občianka 


obidva, obidvaja, 


oblôček 


občiansky 


obidve 


obočie 


občianstvo 


obilie 


obojživeZný 


občerstvieť 


obilný 


obrad 


občiahnuť aj ob- 


obísť, nie obiť 


obraĎovať 


siahnuť 


obývate! 


obraz 


obdukcia 


objať 


obrázkár 


obecní = gemein- 


objaviť 


obrázkový 


de-, kôzségi, čo 


objedať 


obrez 


sa obce tyče 


objednať 


obrys 


obecný==gemein, 


objektívny 


obrnený 


k5z, kôzônséges, 


objem 


obrv, obrva 


všeobecný, pro- 


objímať, nie ob- 


obsadiť 


stý 


imať 


obsah 



— 237 — 



obsedef 

obsekať 

obsiahnuť aj ob- 
čiahnuť, 

obsypať 

obskočiť 

obsiúžif 

obstarať 

obstarný 

obstať, obstanem 

obstať, obstojím 

obstojný 

obšírny , 

obšiť, obšívka 

obšivkár 

obtiahnuť 

obťažiť 

obťažným nie ob- 
tížny 

obťažnosť; nie ob- 
tižnosť 

obtiahnuť 

obuv 

obväz, -ok 

obväzovať 

obvyklý 

obviniť 

obvod 

obzizať 

obzvlášte 

obzvládtny 

oceán 

ocel 

ocielka 

octnúť sa = oci- 
tiť sa, nájsť sa 

od si odo; nie 
od e, na pr. odo- 
brať, odohnať, 
odo múa atď. a 
nie odébraťi oda- 



hnať, oda mĎa 
atď. 

od akživa 

odbeh 

odbydnúť = od- 
budnuť 

odbyt 

odbyť = odbud- 
núť 

odcudziť 

oddanica 

oddaný 

oddať 

oddávky 

oddeliť 

oddialiť 

oddiel 

oddych, oddých- 
nuť 

odev 

odhad 

odchýlka aj od- 
chýlka 

odcbod 

odchodiť 

odísť; nie odíť; 
odejdúť 

odiv 

odjazd 

odjednať 

odjimať 

odkade 

odkapať 

odkašlať si 

odkaz 

odkázať 

odkiaľ 

odkialkolvek 

odklad 

odkladať 

odkliať 



odkopnúť 

odkryť 

odkrojiť 

odkup; odkúpiť 

odkvitnúť 

odlahnúť 

odmäk 

od mala 

od malička 

odmeňovať 

odmykať 

od mladi (od mla- 

dy) 

odnikade 

odnikial 

od nová; nie od 
znova^ oznov 

odovzdať 

odpad; odpadok 

odpadnúť 

odpariť 

odpečatjť 

odpíš 

odpísať 

odplata 

odpluť 

odpočívať 

odpoludnie 

odpor, ný 

odpoveď 

odpraviť 

odpredaj 

odprisahať 

odpustenie, nie od- 
pustenie 

odpustiť 

odpustky 

odpúšťať 

odrazka 

odrezky 

odriecť, odriekať 





— 23« — 




odsedef 


ohyzda, -ný 


opportúnny 


odsek, odseknúť 


ohlad 


opposicia 


odsypať 


ohrabky 


opposičný 


odskočiť 


ohrev 


optimista 


odspievať 


ohryzok 


opravca 


odsťahovať i od^ 


ohrýzť 


opravdivý aj 


stehovať sa 


ochladnúť 


opravdový 


odstaviť 


ochranný 


oproti 


odstrániť si od- 


okamih 


Oravan 


strániť 


okyptiť 


oravská stolica 


odstrašiť 


okkupácia 


organ — Orgel, 


odstrčiť 


okolkovať 


orgona 


odstúpiť 


okolný 


orgán . — Organ, 


odstupky 


okolo i kolo 


kôzeg, szerv 


odsúdiť 


okov 


organismns 


odštiepiť 


okrah = kolo 


orientálny 


odtade 


okruch chleba 


originálny 


odťahovať 


oktrojovať 


ornamentika 


odtajiť 


Olga 


oršester 


odťať 


oligarchia 


ortodoxný (ortho- 


odtekať 


olovewý 


doxný) 


odtiahnuť 


omálať 


sebe (osve) 


odtial, nie otial 


omeletta 


osemdesiat 


odtiecť 


ominósny 


osemdesiaty 


odtok 


omykať 


osemnásť 


odtrhnúť 


omyl 


osemnásty 


odviazať 


Ondrej — Andre- 


osiať 


odvislý 


as, András 


osidlo 


odvod 


onehdy 


osievať 


odvoz 


opad 


osika 


odvrávať 


opäť 


osinelý 


odvtedy aba od- 


opätuý 


osirelý, osireť 


tehdy 


opätok 


osýpka 


offensiva 


opätovať 


osla, oslička 


offerta 


opátsky, -stvo 


oslyšať 


officiál, officiáloy 


operatér 


ôsmy 


officier 


opýtať sa 


osobitý, osobitný 


officiósny 


oplevadlo 


osobivý, osoblivý 


ohyb 


opoved 


osoh 


ohýbať 


opponent 


ostatný 


ohyda 


opportunita 


ospovedať sa 





239 




osteĎ 


osvieíený,nieosví- 


otvoriť, im, 'U, í 


ostentatívny 


cený 


atd., 126 


ostydnúť 


oštiepok 


oválny 


ostj/chaf sa 


otaz^ otázka 


ovca, ovčí 


ostí^chavý 


otcov, -a, -0 


ovčiar 


Ostrihom 


otcovský 


ovocie, nie obočie 


ostrov 


otčenáš 


ovos, ovsený 


ostrovan 


otčim 


ovsem 


ostrôžka 


otčina 


ozaj, ozajstne 


osud 


otčizna 


ozajstný 


osvedčiť 


otec, nie otiec 


oziabať; oziabnuť 


osvietiť 


ottomanský 


ožeh 



p a P. - pán a 


paläograf 


panenka 


Pán, 188 


palatin 


panenský 


p. p. a P. P. = 


palba (palba) 


panenstvo 


tento skratok kla- 


páleník, -ícky 


pani 


die sa, keď j e reč 


pálenka 


panna, g. panien 


viac pánoch ; 


Palestína, VI 


panoráma- 


vidz 188 


palier 


panslavismus 


pacifikácia 


palissád 


pánt 


pád 


palivo 


pantofl'a 


za pädesia^ píš 


palládiam 


pápež 


päťdesiat 


pallos 


pápežský 


padlý 


palnba 


pápežstvo 


pädogogický 


pamäť 


papier 


padúch 


pamätlivý 


papierňa i pa 


paholok, pahol- 


pamätník 


piereň 


ský 


pamätný 


paplón 


pahraba, nie pa- 


pamätovať 


papluh 


hreba 


pamfletista 


papršlek 


pahrb, -ok 


pamiatka 


papnla 


pach 


pampúch 


paragraf 


pachola, -iatko 


pam^k 


paralysovať 


pajeď 


pancier 


parallela 


pakostnik 


pandrav 


parallelný 


paZ 


pandúr,niebaDdúr 


parasit 



— 240 — 



parcella 


patrón; patronát 


pestún 


pardon 


paasa 


pešiak 


parez 


paušál 


Pešť 


paripa 


páv, páva 


peštiansky 


Paríž 


pavián 


Petor i Peter 


parížsky 


paviilon 


petróleum i petro- 


parmasánsky syr 


Pavol i Pavel 


lej 


paroh 


paznecht 


petržlen 


parochňa 


pažítka 


pevkyĎa 


parolod 


' peceň 


pevný 


paromlyn 


peci val 


piad 


paroplavba 


pečať nie pečad 


piať i pnúť 


parovoz 


pečatiť nie pečadiť 


piaty 


pár ráz 


peéatný 


piatka i pätka 


partitúra 


pečiarka 


pidlikovať i mid- 


pasienok 


pečienka 


likovať 


paskuda 


pedál 


piecka 


passivny 


pechoriť sa 


piecť 


passas 


pelargónia 


pierce, pierko 


päsť 


pelikán 


pieseĎ 


pastier 


peň 


piesok 


pästný 


peúazokaz 


piest 


pastorkyňa 


peniaz 


piglajzeň 


pašie 


pensia 


piglovať 


pašiovka 


pensijný 


pichať; pichnúť 


paškrta, paškr- 


Pensylvánia 


pichľavý 


tiť ; nie paškrďa^ 


pentla 


pijak 


paškrdit 


penzlík 


pika 


päť 


pepsín 


piksia 


päta 


perfídny 


pila, píliť 


päťdesiat 


pergament 


pilier 


päťdesiatka 


perie 


pílka 


päťdesiatnik 


perióda 


pilný 


Pätikostoly 


perla : 


pilulka 


pätina 


perleť 


pípeť 


pätka i piatka 


perron 


pipíška 


pätnásť^ pätnásty 


persifláža 


piroh 


pätoro, -násobný 


personálny 


písať, pisár 


patriarchálny 


personifikácia 


pisk- Pfiff,ftttty 


patriota 


Perún 


pískať 


patrola 


pessimista 


pisklavý 



241 — 



piskor 


plemä, g. pleme- 


pobídnnť 


piskot 


na^ d. plemena 


pobiť, na pr. kla- 


písmeno 


atd\ 


divom 


písobný i pí- 


plemennica 


pobyt = pobud- 


somný 


plemennik 


nú tie 


piškótĎa 


plemenný 


po byť =-= pobud- 


pišťať 


plemeno, g. ple- 


núť 


pištel, pištela; aj 


mena, d. ple- 


pobrežie 


píšťal, píšťala 


menu atď. 


pocestný 


piatol 


pliaga 


poctivý 


piť 


plienka 


počasie 


pitomý 


plieskať 


počať 


pitvať 


pliesť 


počesť 


pitvor 


plyn 


počestný 


pivnica 


plynný 


počeŕ 


pivo 


plynúť 


početný 


pýcha 


plytký 


počiatok 


pykať 


plytvať 


za pocta píš pošta 


pyramída 


plný 


poctiť 


py8k=Lippe,ajk 


plod, plodina 


pod i podo ; nie 


pyskatý 


plstewý 


pôde, na pr. : 


pýšiť sa 


plť 


podopreť; podo- 


pyšný 


pitný 


zrievať atd. a nie: 


pyštek 


plúca 


podepreť, podo- 


pýtať 


plúcnik 


zrievať. Výnim- 


pytel 


plúcny 


ka : podeň 


plač 


plnb 


pdda, nie púda 


plakát 


plnba, plabák 


podcadky 


plameň 


pluhavý 


poddaný 


plamenný 


plahavstvo 


poddanstvo 


planéta 


pluk 


poddať 


plápol; plápolať 


píundry 


poddôstojník 


plasknút 


pjandrovať 


Podhradie 


plášť 


plašť 


podíeZ 


plátennícky 


pluť = plávať 


podielnik 


plátenník 


plať plávať 


podísť 


plátenný 


plutva 


podistým 


platónska láska 


plazgier 


podiv 


plavba 


PlzeÄ 


poď jaseň 


pléd 


plzeňské pivo 


podkasať, 


plech i plach 


pk 


podklad 



16 



242 — 



podkladať 


podsadDÚť 


pochopitelný 


podklásť 


podsyp 


pochvala 


poákova, podko- 


podsypať 


pochvaZný 


vať 


podskočiť 


po chvíli 


podkúpiť 


podstatný 


poistenie 


podla 


podstav, ec 


poistiť 


podliať 


podstie^ka 


poistné 


podliezť 


podstrešie 


pôjd 


podložka 


podšiť 


pojediwý 


podlubie 


podšívka 


pojesť 


pod^žen 


podťať 


pôjsť; pôjdem, pôj- 


podmaslie 


podväz 


deš, pôjde atd. i 


poduje, nie porne 


podviazať 


pôjdem, pôjdeš, 


podmienka 


podviesť 


pôjde; pošíd 


podmol; -a 


podvod 


pokade 


poduiostnica 


podžapan 


pokánie 


podnebie 


pogniaviť 


pokašHavať 


podnet 


pohádka 


pokiaľ 


podnikatel 


pohyb 


pokiazať ipuká/ať 


podn-ôžka 


pohyblivý 


pokým 


podobizňa, izeň 


pohybovať 


pokyu 


po dobrote 


pohlad 


pokynúť 


podobrotky 


pohľadávka 


poklad 


pôdoj 


pohlavie 


pokladať 


podoJĎa 


pohnutelný 


pokolenaéky 


pôdorys 


pohnútka 


pokonný 


podosial 


pohodlie 


pokradomky 


podpalok 


pohodí oý 


pokrápať 


podperiť 


PohoreZá, v Gem. 


pokrik 


podpierať 


pohostinný 


pokryť 


podpis 


pohostinnosť 


pokrytský 


podpísať, ovať 


pohotové 


pokryv 


podpora 


pohovka 


pokrývka, nie po- 


podporovaci 


pohrab 


krievka 


podporovať 


pohrabky 


pokrov, -ec 


podpredseda 


Pohronie 


poknšitel 


podrast 


pohronský 


pól -^ Pol, sark 


podrážka 


pochyba, pochyb- 


pol i pôl, nie póL 


podrež 


ný 


. Kesklonné pol ne- 


podryť 


pochybovať 


píš spolu s číslov- 


{)odsadiť 


pochod 


kami, tedy: pol 



— 248 — 



drnha, pol trefa, 


pomiesiť 


popud 


po pol štvrtú atd. 


pomiešať 


porábať 


polabéiť 


pomíjať sa 


porád 


polahnúf 


pomimo, nie po-^ 


poradie 


polahodif 


nimo 


porásť i poriasť 


poIahaSky 


pominúť 


porastlý 


polaua 


pomyje 


porážka 


pole, polný 


pomykať 


porcellán 


Poliak, Polka 


pomykov 


porfýr 


policajný 


pomysleť 


poriadiť 


policia 


pomôcka 


poriadky 


polievka, nie po- 


pomôcť 


poriadny 


liovka 


pomorie 


poriadok 


politický 


pomsta, nie po- 


porisko 


polygamia 


mstva 


poryv 


polyglotta 


pomstiť, nie po- 


porotca 


Polyoésia 


mstviť 


posádka 


polynka 


ponáhľať sa 


posaváď 


polyp 


pônajprv 


posbierať 


polytechnika 


pi> nadsky 


po sebe 


polmesiac 


pondelok 


posed, posedenie 


polnoc 


ponečase 


poshoveť 


polo8troy,niepolo- 


ponevác 


poschodie 


ostrov 


ponevierať sa 


posiaľ 


poľovačka, po 


poniže 


posicia 


lovka 


ponížiť 


posielka 


polovaf 


poňva 


posievač 


poľovník 


popásať 


posila 


položka 


popcbýnať 


positivay 


polrok 


popis 


posypať 


poľský 


popýtať 


posýpka 


polätina 


poplatník 


poskytnúť 


polúbif bozkať 


poplatný 


poskonné konope 


poludnie 


popliesť 


posledný ^ 


pomáda 


popoZ 


posmievať 


pomaly, -ičky 


poprávka 


posmrtný 


pomaranč 


poprédktt 


pôsobište 


pomätenec = cho- 


popriek, poprieč 


pôsobiť 


romyseľný 


ky 


pôsobnosť 


pomedzi 


poprsie 


posol 


pomedzie 


popruh 


pospolu 



16* 



— 244 - 



pôst 


Považie 


postať^ nie postad 


považský 


postávka 


povereník 


postel 


povesť 


postelkyňa 


povestný 


postielka 


povetrie 


postih, postiba 


povetrný 


postif 


povetrnosť 


postranný 


poviedka 


postríežka 


povinný 


postu paf 


poviť 


posúd 


povyk 


posvätiť 


povyše 


posvätný 


povýšiť 


posvážaf 


pôvod 


posviacanka 


pôvodca 


poškvrniť 


pôvodný 


pošm^rný 


povolný 


poáta, nie po(5ta 


povoz 


poitár, nie poštár 


povraz 


poštvornožky 


povrch 


potade 


povrieslo, nie pro- 


potápať 


vrieslo 


potiahnuť 


pozajtri 


potichy 


pozatým 


po tichu 


pozbyť, pozbývať 


potýčka 


pozdaleč, nie po- 


potýkať sa 


zdelač 


potknúť sa 


pozdĺž 


potme 


pozdrav 


potmehúd 


pozdvihovanie 


potôček 


poziably 


potrimiska 


pozyv 


po trocha 


poznovu 


po troška 


pozvolna 


potutelný 


požiadavka 


potutme aj potat- 


požiar ==^ oheň 


me 


pôžička 


pôvab 


pôžitok 


povaly povala 


práca; nie priaca 


povalovať sa 


präcisne 



prácny aj pracný 

pradeď; pradedo 

prädestinácia 

prädikát 

präfektúra 

prah, na prahň 

Praha 

prähistorický 

prälát 

prám = práve 

prameň 

prämissa 

pranier 

pränumerácia 

präparát 

präsenčuý 

präservativ 

prasiatko 

präsidium 

prätendent 

prätensia 

pravda, pravdivý 

pravidelný 

prax 

prázdniny 

prázďny 

prázďnota. 

pražský 

za preca píš predsa 

pred i predo ; nie 
prede, na pr. : 
predo d ver mi, 
predo mnon, pre- 
došlý,predo8trieť 
atd. a nie : prede 
dvermi, prede 
mnou, predcšlý, 
predostrieť atd. 
Výnimka: predeú 

za predca píá 
predsa 



— 245 — 



predčiť 


predvčerajší 


prezatýmny 


predčitovať 


predvčerom 


prezývať 


preďďomié 


predvečer 


prezývka 


preddunajský 


prehlad i prie- 


za prezočivý píš 


predeĎ 


blad 


bezočivý 


predísť, nie predíť 


prehliadať 


prhlava 


predkladať 


prehliadka 


priadka 


predlievať 


prechádzka 


priadza, nie prodza 


pred ožka 


preinačiť 


priahať 


predĺžiť 


prejsť; nie preísť, 


priam — hned 


predmestie 


preisť 


priamo 


predmet 


prekážka 


priasť 


predniesť 


preklad 


priatelí príatelka 


predný 


prekliať 


priateľský 


predodĎom 


prekliaty 


priazeô 


predošlý 


prelud 


príbytok 


predovšetkým 


premávka 


pribývať -=^ pri- 


predpis. 


premysleť 


búdať 


predpísať 


premôcť 


príbuzný 


predplatiť 


preĎ 


príčet, -ný 


predpojatý 


preniesť 


priebeh 


predpokladať 


prepych 


prieber ^ 


predposledný 


prepýtať, prepy- 


prieceň 


predpotopný 


tovať 


priečiť 


predpovedať 


prerážka 


prieduch 


predpustiť 


presbyter 


priehyb 


predsa; nie predca, 


preslulý 


priehlbina 


preea 


prestávka 


priehon 


predsavzatie 


prestierka 


priehra 


predseda 


prestydnúť 


priehrada 


predsedať 


presvliekať 


priehrštie,nieprie- 


predspev 


prešlý 


hršlie 


predstavenie 


Prešov 


priechod,' -isko 


predstavený 


prešovský 


priekopa 


predstaviť 


Prešporok 


priekor 


predstierať 


prešporský 


prielaz 


predstihnúť 


preto že 


prieloh 


predstúpiť 


prevaha 


prielom 


predsudok 


prevráíenosť 


prieluba 


predtým 


prez^ nie preš 


priemer, -ný 


predtncha 


prezatým 


priemyseZ 



— 246 — 



priemyselník 


primaf; nie pri- 


procedúra 


prienos 


mať k čom n 


process 


priepadisko 


princip 


processia 


priepasť 


principál 


produktívny 


prieplav 


prípad 


profánny 


priepasť 


prípoviedka 


professor 


prieraz 


pripraž 


professára 


prierez 


prirábaf 


profos 


priesada 


prirážka 


prognostikon 


priesek 


prirod 


programm, -ový 


prieskok 


prísaha 


progressivny 


priesmyk 


prisahať; prisám 


proletariát 


priestor 


bohn 


prológ 


priestraň 


prisažný 


promenáda 


priestranný 


prislúbiť 


promessa 


priestnp 


prisť i prijsť; im- 


proporcia 


priesvít 


per. prid i prijd, 


proporcionálny 


priefab 


nie pridz, prindz 


proposicia 


prietrž 


prisťahovalec i 


prosa 


prievan 


pristehovalec 


prosaický 


prievod 


pristarý 


prosba 


prievodea 


pristav 


proselyta 


prievoz 


pristávka 


prositel 


priezvisko 


pristehovalec i 


prosódia 


priehylný 


prisťahovalec 


prostý — jedno- 


prichodzi 


prisvedčiť 


duchý ; naproti 


prijať; prijmem^ 


za prít píš prisť 


•- tomu sprostý = 


prijmeš, prijme 


príťab 


hlúpy 


atd.;nieprimem| 


príťaž 


prostred 


primeš, prime 


prítrž 


prostredný 


atd. 


pritnZný 


prostriedok 


príjem 


prítu^ok 


protektor 


prijemný 


prinčka 


protokoll 


prijsf; nie prijsť 


príval 


prototyp 


prikaz 


príväzok 


prsteĎ 


prikazovať 


privoz 


za prú píš prv 


príklad 


prívrženec i *prí- 


prúd, prúdom 


príliš 


vrženec 


prudký, prudko 


príložka 


prýštiť sa 


pruh 


primáš 


próba 


pruhovaný 


primášsky 


problematický 


prút, prútom 



247 



prátí'e 


psychológia 


pud 


prv^ nie prú 


psovský 


pulka 


prvý, nie první 


pstrah 


puls 


prvobytný 


pšeno, pšenný. 


pupcĎ 


prvôstka 


pštros 


purifikovať 


prvSí 


publicista 


purismus 


psí, -ia, -ie 


publikácia 


puristický 


psiarka 


publikum 


purpur 



R 



r. = roku 

r. k., jasnejšie rioQ. 
kat. = rimsko- 
katolícky 

r. m. = roku mi- 
mulého 

r. t. = roka to- 
hoto 

rodz. = rodzená 

rab, nie rob ; rab* 
ský 

Ráb^ rábsky 

rabatt 

racionálny 

za račej píš radáej 

rad, radom 

rád je 

radca 

radikálny 

radný 

radosť, radostný 

radovánky ; jako 
rečňovanka 

radšej, nie radnej 

raffinovať 

rachot 

raj, rajský 

raketa, rakétia 



rakev = umrlčia 
truhla 

rakyta i rokyta 

ramä; g. rameĎa 
d. ramenu atd. 

ramenný 

rameno ; g. ra- 
mena, d. rame- 
nu atď. 

raóajky, -ovať 

ranhojičský, -stvo 

raný = skorý ; 
rané slivky 

ranný == rana sa 
týkajúci 

ráno i ráno 

rapídny 

rapport 

rasa = fajta 

zarásochapíš ráz- 
socha 

rast 

rásť i riasf, nie 
rósf 

rastlina 

rastlinný 

rašpla, -ovať 

rata i reta 



ratifikácia 

ratifikovať 

ratolesť^ nie leto- 
rast 

ráz = charakter, 
týp 

raz ; jedon raz, 
dva, tri, štyri 
razy a od päť 
navyše ráz: päť 
šesť ráz, sto ráz 
atd , 192 

rázga 

rázporok 

rázsocha, nie rá- 
socha 

rázštep, nie ra- 
ste p 

razzia 

raž i rož 

raždie 

ražeň 

ražný 

reakcia 

reakcionár 

realismus 

realisovať 

realista 



— 248 — 



reálka 


reklamácia 


residencia 


reálny 


rekognoskovať 


resignácia 


Bebekka 


rekommandácia 


resolúcia 


rebellant 


rekommandovať 


resonnovat 


rebellia 


rekonštrukcia 


ressort 


rebierko, rebro 


rekonvalescent 


resnltát 


rébas 


rekrút 


reškript 


receDsent 


rekrutírka 


rešpicient 


recepisB 


rektifikovať 


reštanrácia 


recept 


rektor = vrchný 


reštanratér 


recitovať 


správca nni- 


reťaz 


rečňovanka 


versity 


retiazka 


redakcia 


rekurrovať 


za reťkovka píš 


redakčný 


rekuľs 


redkovka 


redaktor 


rekviem 


rétor 


redigovať 


rekvirovať 


rétorika 


reďkovka, nie reť- 


rekvisicia 


reuma 


kovka, VI 


relácia 


rev, revať 


reduta 


relatívny 


revanš 


regál 


relikvie, pi. g. -ii 


revír 


regatta 


remeĎ 


revísor 


regenerátor 


remenár 


revokácia 


regiment 


remenný 


revolúcia 


register 


remeselnícky 


revolver 


regulativ 


remeselník 


rez, rezba 


regulátor 


reminiscencie 


rezký 


refakcia 


remontoárky 


réžia 


referát 


remnnerácia 


režisér 


reflex 


renessančný 


riad 


reformácia 


renomroovaný 


riadiť, nie ridiť 


reformátor 


reorganisovať 


riadite!, nie ríditel 


refrén 


reparatúra 


riadkový 


rehola/ reholnik 


repertoár 


riafať 


rehot, rehotať sa 


repetícia 


riasa 


rehotať ; nie re- 


repetírky = ho- 


ribizlie 


chotať,kÔĎre%ce 


diny 


riča — isté jedlo 


rehtavý, nie rech- 


reportér 


riecť, rieknuť 


tavý 


repräsentant 


rieciea 


rechtor, = nár. 


repräsentovať 


riediť 


nčitel 


repressálie 


riedky 


reklama 


reservoár 


rieka 

• 



— 249 



riešiť 


ryža 


rozdmychovať — 


ríf 


robievať 


rozduchovať, roz - 


rjgorósny 


ročný 


dúvať 


Bim, Riman 


rod 


rozdrážiť, i *roz- 


Bímavská Sobota 


rodič, -ia 


dráždiť 


rimský 


rodičovský 


rozdrúzgať 


rimsko-katolícky 


rodinný 


rozgniaviť 


rinčať 


rodokmeň 


roz had, rozhádka 


rinúť sa 


rodolub 


rozhlad 


risiko^ riskirovať 


roh 


rozhlas 


ríša; ríšsky 


rohož, -^ 


rozhlasovať 


riť — spodná éasť 


ro^alismus 


rozhliadka 


tela 


rojalista 


rozchýriť 


rítus, rituál 


rokyta i rakyta 


rozchytať 


rival 


rola 


rozchod 


rívalisovať 


rolla 


rozchodiť 


ryba 


rollovať — šaty 


rozísť, nie roziť sa 


rybáci 


rolnik 


rozjesť sa 


rybár 


rosmarin 


rozjímať 


rybolov 


rôsol 


rozkaz 


rý^ — rylo 


rosbif 


rozkázať 


ryčať 


rov 


rozklad 


rýdzi aj rýdzi 


rováš 


rozkladať 


rýdzik 


roveĎ 


rozkmotriť sa 


rýgel 


rovný 


rozkol 


rýchly aj rychlý 


rovnomyselný 


rozkol nik 


rychtár 


roz abo rozo; nie 


rozkopať 


ryk 


roze, na pr, : ro- 


rozkoš 


rým = vo ' verši 


zobrať, rozohnať 


rozkošný 


rýmovať 


atd., a nie : rozo- 


rozkrájať 


Rýn 


brať, rozehnať 


rozkričať 


ryncka 


rozbeh 


rozkrútiť 


rynok, ryng aj 


rozbresk, -núť sa 


rozkúskovať 


*rynk 


rozcuchaÍE i roz- 


rozkuštriť 


rýpať, rypnúť 


čuchrať 


rozkvet 


rys 


rozčarpiť 


rozkvitať 


ryšavý 


rozčertiť 

1 


rozlad 


ryť — krt ryje 


rozčesnúť 


rozladiť 


rytier 


rozčúliť 


rozlahlý 


rytmus (rytbmus) 


rozdiel 


rozličný 


rýzeĎ, rýzĎa 


rozdielny 


rozmýšľať 



260 — 



rozmôcť 

rôznica 

rôzny 

rozobrať 

rozohnať 

rozopnúť 

rozopra 

rozosielať 

rozoslať 

rozovreť 

rozoznať 

rozpačitý 

rozpad, rozpad- 

lina 
rozpadoiíť sa 
rozpak 
rozpalovať 
rozpamätať sa 
rozpaprať 
rozpárať 
rozpásať 
rozpečatiť 
rozpísať 
rozplemeniť 
rozplývať sa 
rozpočet 
rozpoltiť 
rozpom6DÚť sa 
rozpomienka 
rozpor 
rozposlať 
rozprava 
rozprávať 
rozprávku 
rozpuklina 
rozpustilý 



rozpúšťať 


rozvrh 


rozrad, rozradiť 


rozvztekliť 


rozsadiť 


rozzcviť abo roz 


rozsah 


daviť ústa 


rozsiahly 


rozzlobiť 


rozsievať 


rozžať 


rozsypať 


rozžehnať sa 


za rozsoeba píš 


rozžialiť 


rázsocha 


rozžiariť 


rozsrdiť sa 


Rožňava 


rozstúpiť sa 


rožňavský 


rozsudok 


rub, na ruby 


rozsvietiť 


rubel 


rozšafný 


rubín 


rozšíriť 


rubrika 


rozšklabiť i roz- 


ručiteľ 


8kl6biť 


rukáv 


za rozštep píš ráz- 


rukodielny 


štep 


rukoväť 


rozťah 


rukoviatka 


roztápať 


rumádzgať 


rozťať 


rumený 


roztiahnuť 


Rus, g. -a= oby 


roztierať 


vatel 


roztĺcť 


Rus, g. i = kra 


roztok 


jina 


roztomilý 


ruský 


roztopiť 


Rusko 


roztrhnúť 


rusofil 


roztriasť 


rušeĎ 


roztrieskať 


rušitel 


roztržitý 


ruština 


roztržka 


rutina, ovaný 


rozumný 


rwža, rwžový 


rozväzovať 


Ružomberok 


rozvod 


ružomberský 



— 251 — 



S 



sept. = septem- 
ber 
srov. == srovnaj 
SV., Sv. = svätý, 

Svätý 
,s^ ako predložka 
označuje 1) s geni- 
tívom smer shora 
nadol, vôbec po- 
hyb s površia, nem. 
herab, herunter, 
mad. -ról, rôl, 2) 
s akkusativom zna- 
mená tolko čo „ asi " , 
nem. ungefähr,mad. 
mintegy, kôrúlbe- 
lúl, 3) s inštru- 
mentálom označiye 
pochop slúčenosti^ 
hromadnosti, spo- 
j itosti, súhrnu, nem. 
mit, mad. -val, -vel 
(vidz str. 158 — 
159); ako pred- 
pona slovies 
naznačuje pri tých- 
to 1) smer shora 
nadol a 2) pochop 
súhrnnosti (vidz str^ 
160— leiaieé- 
ieS).— Predspolu- 
hláskovými skopé- 
ninami, ktoré sa 
ťažko vyslovujú, píš 
so a nie se^ na pr. : 
sobrat, sohnať m. 
sebrat, sehnať. 
sa = seba; biť 
sa, báť sa ; za sú 



nepíš sa, vidz 
„som" 


scediť 
sceliť 


sad 


scéna 


sadza 


sceniť 


sádzať 


scestie 


sádzka 


za sceť píš chceť 


sakristia 


scvrknúť sa 


sálaš 
salicin 


zasčastnýpiššťasť 


salón 


sčernieť 


salónny 

samočinný, -osť 
samochtiac 


sčervivieť 
sčliapkať 
sdať spola 


samojediný 

samospráva 

samovlastný 

samovolný 

samovrah 


sdeliť 
sdrnžiť sa 
sdola, VI, Víl 
seba^ nie seba 
sebaklam 


sangvinický 

sangvinik 

sankcia 


sebavedomý, -ie 
sebec, nie sobec 
sebeckosť 


sankcionovať 
Sarajevo 
sardella 
Sardinia 


sebevolný 
sedemdesiat 
sedemdesiaty 
sedemnásť 


sardinsky 
sarkastický 
sarkofág 
satira 


sedemnásty 
sediac je názov 

opovrhavý; inak: 

sedliactvo 


satirický 
satisfakcia 


sedliacky 
sedliactvo 


sberačka 


sedliak 


sberať, sberatel 


Sedmohradčan 


sberba 
sbierka 


sedmohradský 
Sedmohradsko 


sbiť spola 

sbKžiť,sbližovaťsa 

sbor 


sedmoro 
Segedín 
sekatúra 


sboriť 


sekcia 



— 252 — 



sekla vý 


sbodnúf sa 


sibírsky 


sekretár 


shon 


sice 


sekta 


shora, VI, VII 


Sicília 


sekundárny 


sbováraf sa 


sicílsky 


sekvestrovať 


shoveť 


sídelný od šidlo 


seladon 


sbovievavý 


sídliť 


semä^ g. sem6ňa. 


sbovor 


siedmy 


d. semena atd. 


sbovorčivý 


sieň 


semanisko 


sbrabať 


sieť 


semeno^g. semena, 


shrnúť 


signál 


d. semenu atd. 


sbŕknnC 


signatúra 


semikólon 


sbromaždif 


signum 


sen 


scbádzať 


siblina, VI 


senátor 


scbýliť, scbylovať 


siboť 


senior 


sa 


simulácia 


seniorát 


scbytaC 


sineť 


senný od seno 


scbytif sa 


siný = modrý 


sensál 


scbytralý 


sinka = modrina 


sentimentálny 


scbladif 


sila 


separatista 


scbnúť 


silný 


separátny 


sebodťf 


silozpyt 


serenáda 


scbody, nie škody 


sípeť 


séria 


schôdza, ka 


sipot 


seriósny 


schopný 


sira, sirka 


seryitka 


scbovať,nie skovať 


sirota 


sesóna 


scbndnúf 


sirotčí 


sessía 


schváliť, schvaľo- 


sirotéinec 


sesternica i se- 


vať 


sisyfovský 


strenica 


schválny, schválne 


síst dolu 


sesterský 


schvátiť 


slsť sa spolu 


sestrenec 


siaha 


Sitno, meno vrchu 


sfalšovať 


siahať, siahnuť 


sito, sítár 


sfára 


siakať sa, nie snia- 


situácia 


sbádzaf 


kať sa 


sivý, Sivko 


sháĎaf 


siaknuť 


syčať, 


sbyb 


siať 


sychravý 


sbybák 


siatba 


sýkačka 


shliadnuf sa 


siatie 


sýkať 


sbluk 


Sibir, skloĎuj dla 


sýkorka 


sboda 


jar : Sibirsko i 


syllaba 


shodif 


Sibiíria 


syllogismus 





- 253 - 


symbol 


skýtať 


symfónia 


skyva 


symmetria 


sklad 


sympatia (sympa- 


skladatel 


tbia) 


sklamať 


symptóm 


sklapnúť 


syn 


sklaveť 


synagóga 


sklený, nie cklený 


synoda, -álny 


sklopenie 


synovec 


sklesnúť 


synovský 


sklíepok 


syntaktický 


sklO; nie cklo 


sypanice 


sklonný 


sypárúa, -eĎ 


skloňovať 


sypať 


sklopiť 


sypký 


sklúčiť 


syi", syrový 


skíznnť sa 


syrovátka i sr- 


skmasnúť 


vátka 


skopíf^ nie skapiť 


syrup 


skôr 


sysel 


skôravieť 


systém 


skormútiť 


systematický 


skosiť 


sýtiť 


skostnatieť 


sýty 


za skovať píSscbo - 


sjazd 


vať; schovám 


Bjednať sa 


skovať sknť ; 


sjednotiť 


skajem 


skala 


škrabnúť i skre- 


skalíc 


fanút 


skamenelý 


skrápať 


skamenieť 


skrátiť 


skapať 


skrčiť 


skedyneskedy 


skričať, skriknnť 


skepticismus 


za skriesenie pis 


skeptik 


Tzkriesénie 


skielko 


za skriesiť piš 


skizza 


vzkriesiť 


skypreť 


skriňa (skryňa) 


skysleť 


skriviť 


skysnút 


skrivodlivý 



skrýš, skrýša 

skryť 

skrývať 

skrojiť 

skromný 

skropiť 

skrotiť, skrotnúť 

skrovný 

skrúšený, -osť 

skrútiť 

skrvácať 

skrz i skrze 

skúmať, VII 

zasknpifpíšskopif 

sknť, skovaťželezo 

skutok, skntoČDý 

skvelý 

skveť sa 

skvost 

skvostný 

skvúci 

slabika 

slabý 

slabnúť 

sladký 

slamený 

slamka 

slapať spolu 

slasť; slastný 

slátať 

sláva, toto slovo ne- 
načim počínať veľ- 
kou literou ani 
klásť do uvádza-^ 
čov vo vete : pri- 
volávali mu na 
slávu. 

slávny i slavný 

slečna, g. -y 

sled, sledovať 

slepý 



^ 254 — 



slepif, siepnáf 

sleteť dola 

sletef spolu 

Slezák 

8liaf dolu 

sliaf 8polu 

slíedif 

sliepaf spolu 

sliepka 

slievať spolu 

sliezsky 

Sliezsko 

slimák 

sliua 

sliva, slivka 

slivovica 

slizaC dolu 

slýcbaf 

slynúť 

slyšať 

sZuce i slnko 

sloboda (i svo- 

boda) 
slobodný (i svo- 

Dodný) 
slobodomyseluý (i 

svobodomyseÍQý) 
sloh, slohový 
za slooiť píš clonif 
Slovák 

Slovan i Slávi an 
slovenský 
slovosled 
slovozpyt 
slovwtný, -osť 
složif dolu 
složif spolu 
složitý 
slub, sluby 
slúbiť 
slubovaf 



slúčif spolu 
síučka = uzol 
za slúp píš stĺp 
slúpif, slápaf dolu 
slušný, -ost 
slutovaf sa 
slúžka i slúžka 
slúžny 
slúžnovský 
služobkyňa ' 
služobník 
služobný 

slza, pi. g. sĺz i slzí 
smäd, smädný 
smab, smabnúf 
smazaC dolu 
sme, vidz som 
smelý 
smer 
smerodajný 

smerovať 
smiaf sa 
smiech 

smíechať spolu 
smieriť spolu 
smiesiť spolu 
smiesť dolu 
smiesC spolu 
smiešať spolu 
smiluiť 
smyseZ 
smyseZný 
smyseZnosf 
smysleť 
smýšiat 
smliaždif 
smluva 

smluviť sa spolu 
spiola 

smotana, smotán- 
ka / 



smotaf 

smrad 

smradľavý 

smraštič 

smrť 

smrteľný, rápostel 

smrtný 

smrtonosný 

smutný 

smútok 

snáď aj asnád 

sňah i sneh 

snášanlivý 

snášanlivosf 

snášať dolu 

snášať spolu 

snášať sa s kým 

sňať, nie sosôať 

sĎatok 

snemovňa i sne 

moveň 
za snesiteľpý píš 

znesiteľný 
za sniakat sa píš 

siakať sa 
sniesť dolu 
sniesť spolu 
sniesť sa s kým 
snimať dolu 
snubný prsteň 
sobliecť sa, 106 
so brať 
SGcialismus 
sociálny 
sóda 
sofista 
sohnať 
sokyňa 
za sokorec píš ko 

sorec 
soľ, soľný 



265 -. 



somnambulismus 
8001; si, je, Sine, 

8te, BÚ ; my sme, 

oni sú 
sonáta 
sonett 

sopel, soplavý 
sosadif dolu 
soskočiť dolu 
soslanie 
flostaviť spolu 
sostrediť 
sostrelif dolu 
sostúpiť dolu 
sostupný 

gošit=Heft, fttzet 
sušiť spolu 
sotref i stret dolu 
sotva, sotvy 
soznam 
soznámif sa 
soznanie 
sozuaf 
spád 
spadnúť 
spáchať 
spájať 
spáliť 

spamätať ^ sa 
spanštieť 
špárať 
spariť 
spáriť 
spasitel 
spatriť 
spečatiť 
speňažiť 
spev nie zpev 
spierať sa 
spievať, nie ^e^pie- 

vať 



spiež 

spínať spolu 

spis, spísať 

spisovateľ; -ka 

Spiš 

spišská stolica 

spiť sa 

spyšníeť 

spýtať sa 

splácať 

spláknať 

splanieť 

splasknúť 

splašiť 

splatiť 

splav, splavný 

splesnieť 

spliesť spolu 

splynúť dolu 

splynúť spolu 

splnomocniť 

splodiť 

spočinúť, spočívať 

spočítať 

spodný 

spodobiť 

spodok 

spojovací, nie spo- 
jujúci 

spokojný, nie spo- 
kojený 

spokutovať 

spolahlivý 

spoľahnúť sa 

spoločník 

spoločný 

spolok 

spomáhať, spo- 
môcť 

spomenúť, spomí- 
nať 



spomienka 
sporadický 
sporiteľňa 
spôsob, nie zpô- 

sob 
spôsobiť 
spôsobný 
spotreba 
spotrebovať 
spotvoriť 
spoved 
spozdilý, -osť 
spozorovať 
spráchnivieť 
sprášiť 
spratať 
správa = Ver- 

waltung, igaz- 

gatás 
správca == Ver- 

walter, igazgató 
spraviť 
správny 
spavodlivý i spra 

vedlivý 
spravodlivosť i 

spravediivosť 
spravovať 
spreneveriť 
sprevádzať 
spŕchnuť 
spriahnuť 
spriateliť 
spriazniť 
sprievod 
spríjemniť 
sprisahať 
sprítomniť 
sprobovať 
sprostiť sa 
sprostý = hlúpy; 





— 266 - 






naproti tomu: pro- 


sťah, sťahovať 


steplieť 


stý — jednodu- 


staja; stajňa, eú 


stiahnuť 


chý, všeobecný 


sťakde 


stien i '''stio 


sprotiviť sa 


sťakedy 


stih; slíha 


spŕznif 


sťakto 


stihnúť 


spupný 


stalý — gescbe- 


stínať 


spustiť; spúšťať 


hen, tôrtént 


stisk; stiskaf 


spustnúť 


stály bestän- 


stíšiť 


spútať 


dig; állandó 


stý i.stotý 


srast od srásť spolu 


starček 


stydeť sa 


srásťjSrastaťspolu 


Staré hory 


stydlivý 


sraz 


stárež 


stydnúť 


sraziť dolu 


starý 


styk; stýkať 


sraziť spolu 


Starý rok 


st ačiť 


srážka 


staryga 


stlcť 




Srb 


starobylý 


stĺp 


srbský 


starobylosť 


stZstnúť 


Srbsko 


starohorský 


stoh 


srbština 


starostlivý 


stoj ak 


srdce, srdiečko 


staroverec 


stôl 


srez 


staroverský 


stonať i stenat 


srezať dolu 


sťať i soťať 


stopiť 


srieknuť sa s kým 


stáť; stojím 


stotý; stotný 


srok 


stať; stanem 


stotnik 


srovnalý 


statôček 


stotka i stovka 


srovnať; srovná- 


sto točný 


stotožniť 


vať 


statok 


stožiar 


srozumieť 


stav 


strániť i straniť sa 


srozumitelný 


stavanie 


stranný , stran- 


srstewý 


stavať 


nícky 


srstnatý 


stavba 


strašiak 


sršeň 


staviteľ 


strava 


srub 


stávka 


stráviť 


srúcaniny 


stažeĎ 


stravovať 


srútiť dolu 


sťažiť 


stráž; stráža 


srvátka i syro- 


stebelnatý od ste- 


strážca 


vatka 


blo 


strebaf 


ssaf cecať 


stekať 


strečkovať 


ssutíny '-= srúca- 


stelesniť 


strečok 


niny 


stenčiť 


stred 


sšedivieť 


stepať 


streda 



— 267 



stredište 


stupeť 


svada^ svadiť sa 


stredný 


stužka 


svádzať 


streh 


stvoritel 


svah, nie zvah 


8trelba (strelba) 


stvrdiť, stvrdnúť 


sval 


«tŕestaf 


stvrdlý 


svaliť^ svalovať 


strestiť 


sú^ vidz som i sa 


dolu 


stretnúť sa 


subjektívny 


svalovitý, sval- 


strhaf 


sufttilný 


natý, svalitý 


strhnúť 


súčasník 


sváriť spolu 


striasť 


súčasný 


svárlivý 


strieborný 


za súčastník píš 


svatba (svadba) 


striebro 


účastník 


svätiť 


striedať sa 


súčeí 


svätý 


striedka 


sud 


svätyÄa 


striedmy 


súd 


svätojánska mu- 


striehnuť 


súdba 


ška 


striekať 


suďca 


svätojánsky chlieb 


strielať 


sudcovský 


svätokrádež 


strieskať 


suácovstvo 


svätosť 


striezlivý 


Suezský prieplav 


sväto svätý 


striežka 


suffragán 


sväzok 


striga, strígôň 


súhvezdie 


sväzovať 


strihať 


SUCÄŠi 


svážať 


strýc 


sukcessívny 


svážiť dolu 


strýcovský 


súkenník, -íctvo 


svedčiť 


stryná 


súkenný 


svedkyÄa 


strýzniť 


sultán 


svedectvo 


strmeň 


surnrna 


svedomie 


strnúť 


supplikácia 


sveríť komu dačo 


stroskotať 


supplikant 


svesiť hlavu 


strova 


surrogát 


svetský 


strpeť 


sused i "^snsed 


sviatočný 


stŕpnuť 


susedský 


sviatok 


strúhať 


susedstvo 


sviatosť 


strúchnivieť 


sústrediť i sostre- 


sviazať 


stržeň 


diť, nie sosústre- 


svieca, sviečka 


stŕžiť 


diť 


sviesť, svédiem 


stučnieť 


sušienka 


svietiť 


stuhnúť 


suverén 


sviezť, sveziem 


stúpaj 


súvislý 


svieži 


stúpať 


súžiť; sužovať 


sviÄa 



17 



258 — 



sviniar 




svojho času = 


svojsky 


svináf 




označnje minnlosf 


svolať spolu 


Bvidý 




napr.: svojho Ča- 


svoreň 


svit 




su riekol som to 


svrab, svrablavý 


svit, svijem 


svojim časom »= 


svraštiť i smraštit 


svitať 




označuje budúc- 


svrhnúť dolu 


svliecť 




nosť na pr. : svo- 


svrchovan^ 


svodea, i 


svodný 


jim časom to po- 


svrchovať 


svoj, nie 


svftj 


viem 


svrehu 



^ 



šabla 

šafár 

šafel 

šafran i šefran 

šafrannik 

za šak píš však 

šakal 

šál 

Šalamún 

šalát 

šalbiar 

šalvia, -iový 

šampanské vino 

šansonetta 

Šariš 

šaráda 

šarišská stolica 

šarlatán 

Šarlotta 

šarmantný 

šarpia 

šaria 

šatriť i šetriť 

šatrný i šetrný 

šatstvo 

šéf 

šematismus 



za šepleta píš vše- 
pieta 

šepot 

šeptať i šepotať; 
aj : *šoptať, ♦šep- 
kať, ""šepkať 

šesť 

šesták 

šesťdesiat 

šesťdesiaty 

šestinedielka 

šesťnásobný 

šialiť 

šiator 

šibal 

šibký 

šidlo^ nie šilo 

šiel; nie šel; šol, 
šiol; vidz isť 

šiesty 

šiffrovať 

v* • 

sija 

šindel, nie šindoľ 

šindliar 

šindlovec 

šindľový 

za šíngeľ píš šindeľ 



širák 

šíry aj širý 

širo-širy 

šisma 

šišiak i šišak 

sišľať i šušľať 

škála 

škandál 

škandinávsky 

Škandinávsko 

škaredý 

škatuľa, škatuľka 

škeriť zuby 

škľabiť i šklebiť sa 

škZbať 

škobľa 

škodca 

škôldozorca 

škôlka 

škorpión 

škridlica 

škridličiar 

škriepiť sa 

škripať zubami 

škrob 

škrupulósny 

škvrna 





— 269 — 


šlabikár 


špant 


šíabikoyaf 


šra^^ky 


šTabaf 


šfastie, nie štestia 


šlachetný 


šťastlivý 


šlacfata 


šťastný 


šlapaj 


štát 


šliam 


štatistika 


éliapaf 


Štedrý večer 


šmarif 


štempel 


šmikôa 


šteniplovať 


dmyk 


Štiavnica 


šmýkaf 


štíhly aj štihlý 


šmykľavý 


štiplavý 


za ŠDÔra píš šnúra 


štyri, nie čtyri 


šnupaf tabak 


štyriďsať 


šošovica i šušo- 


štyridsiaty 


vica 


štýrsky 


špagát 


Štýrsko 


SpaDÍelčan 


štóla 


španielsky 


štôlňa 


Španielsko 


Štrbské pleso 


špebún 


štrnásť; štrnásty 


špina 


štrngať 


špintaf 


ítrúdla 


špitál 


štúdium 



študovať 
štvorh ranný 
štvorylka 
štvornožky 
štvrtý 

štvrť, štvrtka 
štvrtkový 
štvrtok 
šušľať i šišľať 
šušovica i šošo- 
vica 
šovinista 
Šváb 
švábka 
švábsky 
švagor 
švagriná 
švagrovstvo 
Švajčiar 
švajčiarsky 
Švajčiarsko 
švárny aj švarný 
švédsky 
Švédsko 
Svihlý 



T Ť 



t. j. — to jest 


-tajomný 


tamvonku 


t. m. = tohoto 


tajomstvo 


-tamže 


mesiaca 


tajuplný 


tanier 


t. r. — tohoto roku 


takt 


Tatár, tatársky 


t. zv. — tak zvaný 


tak že, 189 


Tatry 


t^bella 


talismáň 


taxa, taxátor 


tabellárny 


talmud 


taxovať 


tabla mad. tabla 


tamariška 


taxovný 


tabuia (tabula) 


tamojši 


ťažkať 


ťah 


tamtade 


ťažký, ťažkosť 


tajomník 


tamten 


ťažkomyselný 



17* 



— 260 — 



té (thé) = čaj 

teatrálny (thea- 
trálny) 

teda i tedy 

tehda i tehdy = 
vtedy 

tebdajši = vte- 
dajší 

tehla; tehelňa 

Tekov 

tekovská stolica 

Tela Božieho 

tela^ teliatko 

telaci; telacina 

telegraf 

telegramm 

telocvik 

téma (tbéma) 

temä ; g. temena^ 
d. temena atd. 

temenO; g. teme- 
na, d. temena 

temlov 

ten ; g. toho, d. to- 
ma,a.toho, Ltom^ 
i. tým 

tenký 

tenor, tenorista 

tenorový 

tento, teuže 

Teodor (Theodor) 

teológia (theolo- 
gia 

teória (theória) 

teplý 

teprv, teprve 

teraz 

terazterazučky 

termín 

termometer (ther- 
mometer) 



terpentin 

terrassa 

terrítoríálny 

terrorisovať 

tésa (thésa) 

Tešin^ tešínsky 

tetrov 

text 

tchor 

ti= poviemti t. j. 
tebe, dám ti 
t. j. tebe 

tiecť 

tienif 

tiež 

tiger, tigrica 

tikajú hodiny 

Tisa, rieka 

tisíc 

tisk, tiskaf 

tisský 

Tisovec, tisovský 

titnl 

ty = počuj ty, ho- 
vor ty 

týfus 

týka, tyčka 

tykat dakomu 

týkaf sa dačoho 

ty)o 

tým, nie tím ; vidz 
ten 

tymian (thymian) 

typický 

typograf 

tyrann 

Tyrolčan 

Tyrolsko,tyrolský 

týždeň, nie týdeň 

týždenný, nie tý- 
denný 



tlačiar, -eň 

tľapkať i tliapkaf 

tlapkavý 

tlaskaf i tliaskať 

tĺcť 

tlčhnba 

tik 

tlstý, nie tlustý 

tlstnúť,nie tlustnúť 

toaletta 

toho, tomu ; nie : 

teho, tému; vidz 

ten 
tolerantný 
tolký, tolko 
Tomáš = Tho- 

mas, Tamás 
tón 

tôňa = tieň 
topografia 
topol 
torpédo 
tortu ra 
totiž, totižto 
tovar 

tovaryš (tovariš) 
tovaryšský 
tovaryšstvo 
tradícia 
tragédia 
tragický 
traktier 
Translajtánia 

(Translajthánía) 
transversálny 
trápny i trapný 
trasľavý 

trebárs i *trebár 
trenčianska stôl. 
Trenčín, mesto 
trenčínsky 



— 261 — 



tretí, -ia, -ie 


tri razy 


tunnel 


tretiak 


triumf 


turčianska stolica 


trh 


triumvirát 


Turec 


tri 


triviálny 


turecký 


za tria píš traja 


trizna 


Turecko 


triafať 


trýzniť 


. Turek, nie Turek 


triasť; triaška 


tŕň 


Turice 


tribunál 


Trnava, trnavský 


tuto 


tribút 


trniC; nie tŕňa 


tužka 


triďsať, triefeiaty 


trojica 


túžobný 


tricfeíatka 


trojjediný 


tvar — forma 


trieda 


trón, tróniť 


tvár = obličaj 


za trieznit píš trý- 


trstewý 


tvaroh 


zniť 


trubiroh 


tvoj, nie tvoj 


trieska 


trúbka 


tvoriť; tvorim, tvo- 


triezvy 


trud 


ríš, tvorí atd. 


trimať 


trúd 


tvoritel 


trinásť; trinásty 


trúchlyajtruchlý 


tvŕdz, tvŕdza 



uú 



uh. uhorský 


učitel, učitelka 


Uhorsko 


uh. kŕ. — uhor- 


úd 


Uhry, Uhár 


sko-královský 


udalý 


úchylka, úchylok 


úbeh 


udalosť aj *údalosť 


úchylný 


úbel — alabaster 


udatný 


uchytiť 


ubezpečiť 


udavačstvo 


uisťovať 


ú byt, úbytok 


údeZ, údeJný 


ujarmiť 


ubytovať 


udelovať 


ujsť 


ubývať 


úhladný 


úkaz 


ublížiť 


uhliar 


ukázať i ukiazať 


účastník 


uhlie 


ukáika 


účastný 


uhniezdiť sa 


úklad 


účastniť sa dačoho 


uhol — VVinkel, 


úkol 


účel 


szôg 


ukradky 


učeň, učeník 


uhol = Kohle, 


Ukrajina 


učenie 


szén 


ukrivdiť 


účeí == konto 


uhorka i uharka 


ukryť 


účinný 


Úhor, uhorský 


ukryvačstvo 



262 — 



nlán 


upríasf^ upradiem 


úškTabný aj 


úlava aj úleva 


úprimný 


úsklebný 


ulaviť aj xúevit 


úrad 


úškfabok aj 


nliaf 


úraz 


úšklebok 


úlisnik 


urážka 


ušlachtiť 


úlisný 


úrez 


ušliapať 


umeleeký=k11n8t- 


úryvok 


utiereň 


lerisch; mňvészi 


urodzený, -osť 


útržky 


umelý = kunst- 


úsad 


útnl, útuíok 


lich, mň-,me8ter- 


úsilie 


útulúa 


kélt ; umelé víno 


usilovať sa 


útuZný 


umykovať sa 


usilovný 


uvädnúť 


úmyseZ, úmyseZný 


úsmev 


úväZ; úväzok 


umvť 


usmiať sa 


uväzniť 


unaviť 


usnesenie 


úvod 


uniyersita 


usniesť sa 


úvoz 


úpad 


usporiadať 


územie 


úpaJ 


usrozumieť sa 


úzky, úzkosť 


úpätie 


ustanovizeň 


úzkoprsý 


úpek 


ustarostený 


úzkostlivý 


úplný 


ústav 


uzol 


upomenúť 


ústny 


už 


upomienka 


ústredný 


úžeh 


uprázdnif 


usvedčiť 


úžitok aj "^úžitok 



v. = vidz 


vä^iť nie vätšiť 


válov, -ovec 


v abo vo ; nie ve, 


väcimi (väcmi) 


vaňa 


na pr. : vo tme, 


vädnúť 


vápeunik 


vo škole, votre- 


vádzka 


vápenný 


lec atd. a nie ye 


Váh 


vari 


tme, V6 škole, 


vajce i vajco 


varito 


vetrelec atd. 


vajčiak 


varovkyňa 


váb, vábca 


vakácie 


Vatikán 


Vacov, vacovský 


valach, valasi 


vatrál 


vaéek 


valaský 


vatta 


väčšina, nie vät- 


váíka = vojna 


väzba^ väzenie 


šina 


vaZný 


väzeň 



263 



väzeť 


vefmore 


vietor i vetor 


vázy 


veľmož 


yiegt, ve^fiem 


vážky 


veľryba 


víchor, víchrica 


vážsky 


vemä; g. vemena, 


vika = krma 


vbeh 


d. vemenu atd. 


vikár 


včas, vôasDý 


za ven i venku píš 


viklať sa — hý- 


včasnejšie je lep- 


von i vonku 


bať sa, srov. vy- 


šie než včaššie 


za ven kov piš 


klať 


včera 


vonkov 


viko — vrchnák 


včir i včuí, nie : 


vewný od veno 


víla 


čil i čul 


vepor 


Vilhelm 


vďačiť sa 


verejný 


villa 


vdačný 


veriaci 


vilný == bujný 


vdovica, nie do- 


veritel 


vina, viniť 


vica 


verný 


vinetta 


vdovin 


verthajmka 


vinwý, vinník 


vdovský 


veru aj ver' 


víno, vinica 


vdovstvo 


ves = dedina 


vinšovať 


večer, večerný 


veselie 


vinúť sa 


večiereô 


veštba 


viola 


^eď 


vetev i vetva 


vír— Wirbel,ôr- 


vedfa, vedrajši 


vezír 


vény 


vedomie 


vezmem, vidavziaf 


virtuós 


vegetarián 


V6ža, vežatý 


viseť 


veFa 


v hod priSlo 


višňa 


velezrada 


vchod 


viť, povíjať 


Veličenstvo, tak 


viac i viacej 


vítať 


ako človečenstvo 


viac ráz 


víťaz, víťazstvo 


(Veličestvo) 105 


viacej ráz 


vitriol 


veličiáíný 


viadukt 


vy, vykať 


velikán 


Vianoce 


vy- ; táto predpona 


veliký aj velký 


viať 


pri slovesách ozna- 


velinový 


viazať 


čuje dej alebo smer 


Velká noc 


viaznuť 


znútri na vonok, 


Velký piatok 


Yiáet, vidať 


na pr. : vyhnať, 


velkodttšný 


vidiek 


vyložiť atd., nie- 


velkolepý 


vidly 


kedy len perŕektí- 


velkomožný 


vidný 


vuje dej : vyhoto- 


veľkonočný 


Viedeň 


viť, vypracovať 


veľmi 


viera 


atd. ; vždy sa píše 


veľmoc 


viesť, vediem 


s ypsilonom 



^ 264 — 



výbava 


výkrik 


výpomoc 


výbeh 


výkup 


vypomstiť sa, nie 


vyblabtaf 


výkvet 


vypomstviť sa 


výčitka 


výlet 


výprah 


vydaj 


výlev 


výprask 


výdavok, výdav- 


výložka 


vyprávať 


ku 


vymädliť 


vyprávka 


vydobyť, vydobý- 


výmaz 


vyprázdniť 


vať 


výmeZ 


vypredaj 


vydra 


výmenný 


výr, meno 


vydri groš 


výmer 


istých sôv 


výheň 


výmet 


vyrábať 


výhyb, výhybka 


výmienka i *vý- 


výraz 


výhlad 


minka = Be- 


vyrážka 


vyhláéka 


dingung, feltétel 


výrobca 


výbosí 


vymydliť 


výrobok 


výhra 


výmysel 


výrok 


vyhrážka 


výmluva 


výsada 


vychádzka 


vymôcť 


výsev, výsevok 


východ 


výmol, výmoľa 


vyscÄnúť, nie vy- 


výchova 


vynájsť, nie vy- 


skuni 


vychovávate! 


naisť 


vysielať 


vychovávatelský 


vyuáleZjVynálezca 


výsyp 


výjav 


vyňať ; vyjmem, 


výskať = kričať 


výjazd 


vyjmeš vyjme 


od radostí 


vyjmem, vidz vy- 


atd. ; vyňal 


výskum 


ňať 


výnimka =^ Aus- 


vyskúmať 


vyjsť, nie vynsť ; 


nahme, kivétel 


výsluha 


vyjdem, vyjdeš 


výnimočný 


výsluch 


atď. a nie : vyn- 


výnos 


vysoký 


dem,vyndešatd.; 


za vynsť píš vyjsť 


vysokomysefný 


yykiel 


výpad 


vystehovať i vy- 


výkal 


výpal, výpalky 


sťahovať sa 


výkaz 


výpar 


výstraha 


výklad 


vy päť i vypiať 


výstredný 


vykladaný 


výpis 


výstrei, výstrelok 


vyklať — ausste- 


výplatca 


výstrižky 


chen, kÍ8zúrni| 


vypla tok 


výstup 


srov. viklať 


vyplav 


vysvätiť 


výkon 


výplyv 


vysvedčenie 


výkop 


výplod 


vysvedčiť 





— 266 — 




vysvetlivka 


vlastenský = va- 


vojvodský 


vyše, predložka na 


terländisch, ha- 


vojvodstvo 


pr. : vyše toho 


zai 


vôkol 


doma ; aj povyše 


vlastníctvo 


vôl 


výska, vyšný 


vlastný, vlastník 


vola 


vyšmýkať 


vlhký 


volaj aký 


vyššie, prislovka 


vliať 


volakde 


na pr. : vyššie 


vliecť, vlečiem 


volakto 


leži od zeme 


vliezť, vleziem 


volaktorý 


vyšší 


vliv abo vplyv 


volba (volba) 


vyť; zavýja pes 


vžk 


voličský, voličstvo 


výfah 


vložka 


volkať 


vytápať 


vmiestiťsai*vme- 


voľky-nevolky 


výťažok, výťažky 


stiť sa 


volný 


výtisk 


vnada 


von, vonku; nie: 


výtržný 


vnadiť 


ven, venku 


výtvarný 


vnadný 


vôôa, voňať 


výtvor 


vňať; nie vňad, ňať 


za voňahdy píš 


za vyväzovacie 


vnikať 


oňahdy 


úpisy píš vy- 


vnisť, nie vniť ; 


vonkoncom 


vadzovacie úpisy 


vnišiel 


von kov, -ský 


vývin 


za vnivoô píš ni- 


za vonný píš vo- 


vyvýšiť 


voč 


ňavý 


vyvlastniť 


v nivoč obrátiť 


voskrz 


vývod 


vnútorný 


vospolný 


vývoj 


vnútri 


vovedne 


vývoz 


vnútrok 


voz i vôz 


vyza — Hausen, 


vôbec 


vozvýš 


viza 


v oči 


vpád 


vyzývať 


vodca 


vplyv abo vliv 


význam 


vodcovstvo 


vplývať, vlivať 


výživa 


vodka 


vrabčí 


vj/žla 


vodne 


vrah 


vjazd 


vodopád 


vraj, nie praj 


vklad 


vodovod 


vráska 


vládca 


vodstvo 


vraštiť i mraštiť 


vladyka 


vohlady 


vred 


vládkyňa 


vojak, vojenský 


vrh 


vlani 


vojsť; vojdem, voj- 


vrch 


vlasteneckýaas pa- 


deš, vojde atd.; 


vrchný 


triotischybazafias 


vošiel 


vrchnosť 



— 266 — 



vrchol 


všeučílište 


vzkaz, vzkázať 


vrkoč 


vševedúcí 


vzkypeť 


vrub 


všimaf 8Í 


vzkriesenie, nie 


vrz, vrzom 


vták 


vzkríšenie 


vskutku 


vtip, vtipný 


vzkriesiť 


vssaf 


vzácny, vzácnost 


za vzlášte píš 


vstaf; vstanem 


vzájomný, -osť 


zvlášte 


v stave byť 


v'zbudif 


vzlet, vzleteť 


vstúpať 


vzbujnieť 


vzletný 


vstupné 


vzbúriť 


vzmáhať sa 


všadeprítomný 


vzdať, vzdávať 


vzmužiť sa 


všadepritomnosf 


vzdelávať 


vzňať sa 


však, nie šak 


vzdialený 


vznášať sa 


všakový, nie áa- 


vzdialiť sa 


vznešenosť 


kový 


vzdych, vzdychať 


vznietiť 


za všecok i vše- 


vzdor, vzdorovať 


vzniknúť 


cek píš všetok i 


vzduch 


vzor, vzorec 


všetek 


vzdušný 


vzorný 


Všechsvätých 


vzhliadnuť na da- 


vzpak 


všeličo, nie šeličo 


koho 


vzpečovať sa 


í;šelíjaký 


vzchytiť sa 


vzplanúť 


t;šelíkto, t;šelikde 


vzchodiť, vzísť 166 


vzpriamiť sa 


všemohúci 


vzchopiť sa 


vzpružiť sa 


všeobecný 


vziať ; vezmem. 


vzrast, vzrastať 


všepleta 


vezmeš, vezme. 


vzťah,vzťahovať sa 


všestranný 


vezmete, vezmú; 


vztek, vztekať sa 


všetečný 


nie veznem, ve- 


vzteklý, vzteklina 


všetok i všetek; 


zneš atd. 


vztýčiť 


nie šetok i šetek 


vzývať 


vždy, vždycky 



z 



zomr. = zomrel 
z i zo ; vidz o tom, 
čo táto predložka 
a slovesná pred- 
pona vyzname- 
náva, strany 159., 
161. a 165. — 



Pred spoluhlá- 
skovými skopeni- 
nami, ktoré sa ťaž- 
ko vyslovujú, píš 
zo a nie ze, na 
pr. : zo spodku, 
zo školy, zolhať, 



zotrvať atď. a 
nie: ze spodku, 
ze školy, ze* 
Ihať, zetrvať atd. 

zábavka 

zabezpečiť 

zabijak 



— 267 — 



zábadka 

zacláňať 

zácloDa 

zacionif 

začasto 

za časU; nie za 

véasu 104 
začaf 

začiatočník 
začiatok 
záčin 

zad, zadný 
zadarmo 
zádych 
zadychčať sa 
zadok^ zadku 
za dosť nrobif 
zádržka 
zádach 
zadunajský 
Zadnnajsko 
zahálať 

záhyb, zahýbať 
zahynúť 
zahladeť sa 
za horúca 
záhrada i^zahra- 

da 
záhradník 
záhradný 
zahraničie, -ný 
Záhreb,záhr6b8ký 
zahryznúť 
záhubca 
záhnmníe 
zachádzať 
zachádzka 
zachceť 
zachytiť 
záchod 
zachripnnť 



zaiste 

zaistiť 

zajac 

zajímať 

zajimavý 

zajom i zajem 

za zajom ný píš 

vzájomný 
zajtra 

zajtrajší, -ia, -ie 
zajtrajšok 
zakial 
zákaz 
zakaždým 
základ 
zakladatel 
zakliať 
zaklínať 
zákowitý 
zákon^iik 
zákonný 
zákonodarca 
zákonodarný 
zákonodarstvo 
zákryt 

zakryť, zakrývať 
zalahnúť 
zálet 
zálev 
záležitosť 
záliv 

záloh, záložka 
zálaba, zalúbenie 
zamestnanie 
zamestnať 
zámienka i *zá- 

minka 
zamiesť, zametiem 
zamilovať sa 
zámyk, zamykať 
zámyseí 



zamysleť sa 

zamýšiať 

za mladi (za mladý) 

za zamrúžiť píš 
zažmúriť oči 

zaň i za neho 

zaneprázdnenie 

zaneprázdniť 

zánet, -livý 

zaniknúť 

zanoriť sa, nie za- 
moriť sa 

západ 

zápa{, zápalný 

zápalka 

zapaľovať 

zápästky 

zapäť i zaplať 

zapečatiť 

zapinká, zapínať 

zapisovatel 

zapliesť, zaple- 
tiem 

zápola (zápola) 

zapomenúť 

za zapotreby píš 
treba, potreba : 
nemám toho po- 
trebu, nie mi je 
toho treba 

zápoved 

zapovedať 

záprah 

zápražka 

za prvá času 

zarábať 

zaraz 

zarážka 

zárez 

zariecť,zariekať sa 

zaryť, zarytý 



— 268 — 



zarmú^eDý 

zárod, zárodok 

zároveň 

zas i zase, nie 
zasa 

zasaäaf; nie zasa- 
dať 

zasielaci 

zasielať 

zásielkai^zásylka 

zasnúbenie 

zasnúbiť 

zastávať 

zástavka ==malá 
zástava 

zastávka=miesto 
na zastanie 

zastúpi telstvo 

zasvätiť 

zať 

za tápať 

zatissk;^' 

žatým, zatýmny 

zavádzať 

zával 

záväzný 

záväzok, záväzka 

zaväzovať 

zayčaS; 104 

zavčerom 

závdavok, zá- 
vdavku 

zaviesť, zavediem 

zaviezť, zaveziem 

zavíjať; zavinúť 

záviseŕ; závislý 

závisť, závistný 

zavýjať, zavýja 
pes 

závod 

závoz, závozu 



zavše 

zavznieť 

zážeh 

zaimúriť oko, nie 
zadžmúriť 

zbabelý 

zbaláchať 

zbalamatíť 

zbaviť 

zbeh, zbehnúť 

zbehlý, zbehlosť 

za zberba píš 
sberba 

zbesnieť sa 

zbíjať po zboji 

zbiť = ubiť 

zbylý=zbudnutý 

zbyť = zbudnúť 

zbytočný 

zbytok 

zbladnúť i zbled- 
núť 

zblázniť sa 

zblízka 

za zblížiť sa píš 
sblížiť sa 

zblknuť 

za zblo = stblo 
píš steblo 

zbohatnúť 

zboj, zbojník 

za zboreniny i zbo- 
riť píš sboreniny 
i sboriť 

za zbudiť i zbu- 
dzovať píš vzbu- 
diť i vzbudzovať 

zbudovať 

zburcovať 

za zbúriťpíš vzbú- 
riť 



zcela 

zčerstva 

zSiastky 

zdakade 

zdanlivý 

zdariť sa 

zdarma 

zdať sa, zdá sa^ 

zdalo sa 
zdatný 
zdediť 

za zdeliť píš sdeliť 
zdesiť 

zdivieť, zdivočieť 
zdýmať 
zdlha 
zdlžiť 

zdnu, zdnuká 
zdobiť 

za zdola píš sdola 
zdolať 
zdomácneť 
za zdorovať píš 

vzdorovať 
zdovedieť sa 
zdráhať sa 
zdravkať 
zdražieť 
zdrevenieť 
zdrobiť 
zdrtiť 
zdrúzgať 
zdržanlivý, -osť 
zdržať 
zdržiaky 
zduť 

zdvihnúť 
zdvojiť 
zdvorilý 
zefýr 
za železo píš železo 



— 269 — 



zeman 

zemiansky 

zemiak 

za zesf píš zjesf 

zgebnúf 

za zgerba píš 

sberba 
zbabaf 
zhasiť 
zhynúť 
zbyzdit 
zhlboka 
za zhliadnaf píš 

vzhliadnuf 
zhnif 
zhnusiť 
zhojiť 
zhola 
zhoreť 
zhorknúť 
zhoršeť 

zhostiť sa koho 
jefhotoviť 
zhovädilý 
zhrbatieť 
zhrdnúť 
zhrdzavieť 
zhrešiť 
zbrýzť 
zhroziť sa 
zhruba 
zhubiť 
zhurta 

zhusta; zhustiť 
zima^ zimný 
zimnica 
ziuačiť 
zisk, získať 
zistiť 
zísť; lepšie : vzisť; 



žito vzide, vzcho- 

di 166 
zísť sa; zíde sa 

mu to 
zívať 
zjalovieť 
z jari 
za zjať i ziať píš 

Yziať 
zjatriť 

zjav, zjaviť sa 
zjavný 
zjednodušiť 
zjemniť 
zjesť; zjem, zješ, 

zje, zjeme, zjete, 

zjedia; zjedol 
zkade 

zkadekolvek 
za zkázať píš 

vzkázať 
zkaza 
zkaziť 
zkiad 
zkrátka 
zkúsený, -osť 
zkúsiť, zkusovat 
zkúšať, zkúska 
za zkušovať píš 

zkusovať 
zlacnieť 
zlacnieť 

zlahčiť, zľahčovať 
zlahka 
zlahnúť 
zlaknúť sa 
zlámuť 

zazlášte píšzvlášte 
zlatý ; pi. instr. 

zlatými) nie zlat- 

mi 



zJatka, zlatovka 

zlaviť i zleviť 

zlenivieť 

zlepšiť 

zletnieť 

zlý 

zlyhať i zluhať 

zločinný 

zlomyseľný, -psť 

zlopovestný 

zlosyn 

zlosť 

zlostný, zlostník 

zlúbaf 

zluhať i zlyhať 

za zmáhať sa píš 
vzmáhať sa 

zmäkčiť 

zmalátneť 

zmariť 

zmätok 

zmelčiť 

zmeniť, zmena 

^e^menka 

zmenšiť 

zmeravieť 

zmeškať 

zmieniť sa, zmien 
ka 

zmija 

zmiznúť ; on zmiz 
nul, nie on zmiz- 
nú I sa 

z mladi 

zmladiť, zmladnúť 

zmlátiť 

zmĺknut 

zmocniť 

zmôcť 

zmodrieť 

zmoknúť 



270 



zmoriť 


zodpovedať 


zretel, zretelný 


zmrbaf 


zohaviť 


za zriadiť píš sria- 


zmrknút sa 


zohyzdiť 


diť 


zmrzáčit 


zohnúť 


zriedka 


zmrzl;^ 


zohriať 


zrýchla 


zmrznúť 


zôkol-vôkol 


zrýchliť 


zmúdreť 


zolhať 


zrobiť 


zmažilý, -08ť 


zomieť 


zrodiť 


zmužnieť 


zoschnúť 


za zrost píš vzrast 


znamenie 


zosiliť 


za zrostať píš 


znárodnieť; zná- 


zosinieť 


vzrastať 


rodniť 


zoslabnúť 


zrovna 


znásobiť 


zosobniť 


za zrúcaniny píš 


znášať krivdu, ústr- 


zostarieť sa 


srúcaniny 


ky, posmech 


zostriť 


za zrútiť píš srú- 


znatel 


zošalieť sa 


tiť 


znázorniť 


zošklivieť sa 


ztadetO; ztadialto 


znectiť 


zotmieť sa 


zťažka 


znečistiť 


zotročiť 


ztenka 


znechutiť 


zotrvať 


zticha 


znemravnieť 


zovrieť, zovriem 


ztrácať 


znenáhla 


zožrať 


ztrata^ ztratiť 


z neoazdania 


zpät i zpiatky 


ztra^ený 


znepokojiť 


zpätiť 


ztuha 


znesiteloý VII 


zpiatočný 


zub 


znieť, zniem 


z póla 


zúčastniť sa 


znetvoriť 


zpráva = Nach- 


zúmyselný 


zneuctiť 


richt, jelentés 


z úmyslu 


zneužiť 


zpriama 


zunovať 


znevážiť 


za spriamiť sa píš 


zúplna 


za znik píš vznik 


vzpriamiť sa 


zúrodniť 


za zniknúťpís vzni- 


zprosta 


zutekať 


knúť 


jerpruha^ isrprnžka 


zúžitkovať 


znova 


i?pružný 


zvábiť 


znovuzrodenie 


zralý i zrelý 


zväčša^ nie zvätša 


zobecnieť 


za zrast píš vzrast 


zvä^^iť, zväzovať 


zobidovať sa 


za zrastať píš 


zvädnúť 


zobkať, zobkj 


vzrastať 


z večera 


zobracať 


ZTäZU 


zvečniť 


zobrykovať sa 


za zrdza píš hrdza 


zviera 


zodrať 


zrednúť 


zvíťaziť 



— 271 — 



zvyéaj 


zvlášť i zvlášte; 


zvolna 


zvyk, zvykať 


nie: ziášte^vzlá- 


zvonec 


zvysoka 


ste 


zvonku 


zvýéiť 


zvláštny, -osť 


zvršiť 


zvládať 


zvoliť 





ž 



žabäci 


žemla 


život 


žabi^ -ia, -ie 


žiadať 


živobytie 


žabykláč 


žiadon i žiaden 


živoéich 


žajdel 


žiadosť 


žlab i žleb 


žalostiť, nie ža- 


žiadúci, žiadúcny 


žiaza 


lostniť 


žiadza 


žltý 


žalDd,maž.;ža]Qd, 


žiak 


žltnúť, nie žlk- 


žen. 


žial, žialny 


núť 


žalúdok 


žialbobu 


žm6ň 


žalúdkový 


žiara, žiariť 


žrd 


žargon 


žid, židovka 


žrebec, žrebca 


za žbán píš ébán 


židovský 


žrec 


za zber píš čber 


žiblava 


žriebä ; žriebäťa, 


že b 


žila 


žriebäťn atd. 


železo, nie železo 


žinčica 


žriebäci 


želiar 


živeí 


žula, -ový 


želva 


živé striebro 


župan 



— 272 



OPRAVY. 



Prvé čísla značia stranu, drahé riadok : 12 : 1 sdola foneti- 
cky m. foonetický; 14: 12 shora nasleduje m. nasledujúce; 17: 2 
sh. lute- m. luthe- ; 25 : 5 sh. f m. I ; 29 : 12 sh. III. m. IV. ; 36 
y pozn. 1. m. „medzi J a j a zotaľ* čítaj : „medzi j a j a zostal'' ; 
42 : 6 sd. Českých m. Českých ; 43 : 1 sh. označeniu m. označoniu ; 
45 : 16 sd. o panstvo m. opanstvo ; 47 : 5 sh. diakritickým m. dia- 
kriti-ckým ; 48 : 18 sh. f m. f; 51 : 10 sd. totiž m. to tiž ; 58 : 5 sh. 
chce mať m. chcemaf ; 58 : 2 sd. v pamiatkach m. pamiatkach ; 59 : 
6 sh. odpovedavú šť m. odpovédavú št ; 62 : 10 sh. qu m. q; — 
66 : 14 sh. jesť m. jest ; 73 : U sh. všeobecná m. všoobecná ; 76 : 

9 sh. áarvanec, — m. šarvanec ; 80 : 9 sd. brzydki m. brzsidki ; 85 : 
6 sh. mylne m. myle ; 88 : 10 sd. necheť m. nechet ; 89 : 13 sh. 
Anulka m. Annulka; 89 : 11 sd. datel m. datel; 92; 8 sh. závorky 
vypusť ; 101 : 14 sh. najzávažnejšom m. najzážavnejšom ; 102 : 8 sh. 
vstať m. vsťáť ; 104 : 1 sh. postať m. postat ; 105 : 9 sh. jesť m. 
jest ; 106 : 13 sh. ety- m. neety- ; 106 : 18 sh. Váľať a necheť m. 
Vaľat a nechet ; 107 : 5 sh. Pastrnek m. Partrnek; 111 : 10 sh. ósnosť 
m. ósnost; 115: 10 sh. slovo „kontroUór" vypusť; 117 : 6. a 15. sh. 
m. kursivneho o sebe stojacieho tvrdého t má byť mäkké ť i 121 : 
17 sh. dopúšťal m. dapúšťal ; 128 : 8 sd. mu m. mn -, 154 : 6 sd. 
kmeňové m. kneňové ; 158 : 10 sh. sedel m. sedel ; 159 : 11 sh, po 
slove „hromadnosti'' má byť komma ; 161 : 3 sh. spolu m. s pólu ; 
162 : 9 sh. zosineť m. zosinať ; 167 : 5 sd. v slovách päťdesiat, šesť- 
desiat má byť mäkké ť ; 167 : 2 sd. skvieť sa m. skviet sa ; 168 : 

10 sh. Šť m. št ; 173 : 9 sd. padnúc m. minúc ; 177 : 6 sd. ou m. 
uo ; 182 : 1 sh. Štúr m. Štúr ; 189 : 6 sd. časťou m. častou ; 196 : 
1 sd. prijsť m. drijsť ; 201 : 2 sd. napomoženiu m. napomôženiu ; 
202:" 7 sh. -u m. u; 202: 17 sh. po „nebolo" polož komma; 214: 
19 sd. brílliant m. brillinat; 216: 1 sd. po „Taký" vypusť zá- 
vorku ; 224 : 11 sh. ináč m. ináč. — Na niektorých miestach s 
kursivneho mäkkého ť pri tlačení poobskakovaly mäkčene. Z 
týchto prípadov len tie som tu opravil, kde povstaly chyby smy- 
sel rušiace. Od 8. hárku vyhlo sa takým tlačovým chybám tak, že za 
kursivné mäkké sádzalo sa tvrdé s odsuvníkom : ť. 



Pôvodca tohoto spisu 

urodí v známosť ct. obecenstvu, že pripravuje do tlače spis 

pod názvom 

„Slovensko-maďarská a maďarsko slovenská 

FRASEOLOGIA." 



Spis ten obsahovať bude sbierkn zvláštnosti z reči slovenskej 
í madarskej, ktoré nenachodia - sa ani v mlavnici an! vo slovníkoch. 
Vo spise spracovaná bude látka, isbieraňá vyše desať rokov. Nemci, 
• ýrancúzi, Angličania atd. uČiac éŕi jazyku velikú váhu prikla- 
dajú fraseologii a vždycky ňou končia svoje učenie jazyku. Oni a 
ostatné vzdelané národy už dávno vydávajú príručné a pečlive 
spracované knihy fraseologické. Pôvodca myslí, že vydaním slo- 
venskej a madarskej fraseologie vykoná dobrú službu obom táborom 
intelligencie hornouhorskej. 

Milovníci jazyka maďarského, žijúc uprostred slovenského 
ludu, podčinení sú vlivu jazyka slovenského a tento vliv je tak mo- 
hutný, že sa už príslovnou stala hornouhorská maďarčina svojim 
slovenským rázom. A rovnako sú podrobení vzdelaní Slováci vlivu 
maďarského jazyka, keďže vzdelanosť svoju dobývali týmto jazy- 
kom. Vydanie fraseologickej rukoväti poslúži teda čistote jazykov 
slovenského i maďarského, ale zároveň zretelnosti i jasnosti v obco- 
vaní hornouhorskej intelligencie so slovenským ludom. 



5; 



\i